Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 9. kapitola

Kapitola 9

Len sťažka potláčam radostný výkrik. Moje podvedomie na
mňa civie so spadnutou sánkou, neschopné prehovoriť. Zato ja
mám na tvári kŕčovitý úsmev od ucha k uchu a túžobne
hľadím do Christianových strápených a vydesených očí.
Jeho tiché, láskyplné priznanie ma rozochvieva na nejakej
hlbokej, elementárnej úrovni, akoby ním žiadal o rozhrešenie.
Tých päť malých slovíčok je pre mňa božskou mannou. Do očí
sa mi znova tlačia slzy. Samozrejme, že ma miluješ. Viem, že áno.
Je to také neskutočne oslobodzujúce zistenie, akoby som z
chrbta zhodila mlynský kameň. Tohto krásneho, zničeného
muža som pôvodne pasovala za svojho romantického hrdinu –
silného, osamelého, tajomného. Iste, to všetko sa v ňom snúbi,
ale je aj krehký, odťažitý a plný sebanenávisti. Srdce mi
zároveň spieva od radosti, aj puká od žiaľu kvôli jeho
utrpeniu, ale ja viem, že je dosť veľké pre nás oboch. Dúfam, že
je dosť veľké pre nás oboch.
V dlaniach zovriem tú drahú, milovanú tvár a nežne ho
pobozkám, všetku tú lásku, ktorú k nemu cítim, dávam do
jedného jediného spojenia. Túžim sa v ňom stratiť, pod tými
prívalmi horúcej vody. So zastonaním ma objíme, drží ma tak,
akoby som bola vzduch, ktorý potrebuje dýchať.
„Ach, áno,“ zašepká zastrene, „chcem ťa, ale nie tu.“
„Ja viem,“ vydýchnem mu horúčkovito do úst.
Vypína sprchu a vezme ma za ruku. Opatrne ma vyvedie
von a zabalí ma do župana. On si berie uterák a ovíja si ho
257
okolo pása, potom mi iným, menším, začína sušiť vlasy. Keď je
spokojný, obtáča mi ho okolo hlavy, takže v tom veľkom
zrkadle nad umývadlom vyzerám, akoby som mala nejaký
závoj. Stojí za mnou, takže sa naše pohľady stretávajú v
zrkadle, tlejúca sivá s jasnou modrou. Zrazu dostávam nápad.
„Mohla by som ti to vrátiť?“ navrhnem.
Prikývne, aj keď sa pri tom nepatrne zamračí. Vyberám
jeden z nekonečného množstva neuveriteľne nadýchaných
uterákov, vyrovnaných vedľa kúpeľňovej skrinky, postavím sa
pred Christiana na špičky a začínam mu utierať vlasy. Trochu
sa nakláňa, aby mi to uľahčil, a keď potom občas pod
uterákom zazriem jeho tvár, vidím, že sa na mňa škerí ako
malý chlapec.
„Toto mi nikto nerobil, ani nepamätám. Už je to dávno,“
dodáva. Ale potom sa zamračí. „Vlastne mám ten dojem, že mi
vlasy nikto nikdy nesušil.“
„Určite aspoň Grace. Musela ti ich sušiť, keď si bol malý.“
Zavrtí hlavou, čím marí moje úsilie.
„Nie. Tá rešpektovala moje hranice od prvého dňa, aj keď
ju to bolelo. Ako dieťa som si vystačil úplne sám,“ povie ticho.
Je to ako kopanec do rebier. Vidím pred sebou malého
chlapca s medenými vláskami, ktorý sa o seba musí postarať
sám, pretože to nikto iný neurobí. Tá myšlienka je boľavá a
smutná. Ale ja nedovolím, aby moja melanchólia prevzala
vládu nad touto dôvernou chvíľkou.
„V tom prípade som poctená,“ provokatívne prehodím.
„To teda ste, slečna Steelová. Alebo som skôr poctený ja.“
„No to sa rozumie samo osebe, pán Grey,“ počastujem ho
dôležito.
258
Prestávam mu sušiť vlasy, beriem ďalší, menší uterák, a
obchádzam ho, aby som sa dostala zaňho. Naše oči sa znovu
stretávajú v zrkadle a jeho ostražitý, spýtavý pohľad ma
nabáda, aby som prehovorila.
„Mohla by som niečo skúsiť?“
Po chvíľke váhania prikývne. Obozretne a veľmi zľahka
ťahám uterák dole po jeho ľavej paži a utieram doň kvapky
vody, ktoré mu zostali na koži. Zdvíham zrak a kontrolujem
jeho výraz v zrkadle. Obozretne zažmurká, jeho oči sa vpíjajú
do mojich.
Nahnem sa, aby som ho zľahka pobozkala na biceps, a on
pritom nepatrne pootvorí pery. Podobne mu suším aj druhú
ruku a aj po nej si razím cestičku z bozkov. To už mu na
perách pohráva nepatrný úsmev. Jemne mu utieram chrbát s
vyblednutou stopou po rúži – počas sprchovania som sa k nej
nedostala.
„Celý chrbát,“ povie potichu, „uterákom.“
Rýchlo a opatrne ho suším a dávam si pritom pozor, aby
som sa ho nedotkla inak ako látkou uteráka, a on to celé
absolvuje so zadržaným dychom a s pevne zatvorenými
viečkami.
Má taký pekný chrbát – široké vypracované plecia, aj ten
najmenší sval je jemne vyrysovaný. Naozaj o seba dbá. Bola by
na neho radosť pozerať, nebyť tých jaziev.
S ťažkosťami ich ignorujem a potláčam neodolateľné
nutkanie každú z nich pobozkať. Keď som s tým hotová,
vydýchne a ja sa nakláňam, aby som ho odmenila bozkom na
plece. Dávam mu ruky okolo trupu a utieram mu brucho.
Naše pohľady sa znovu stretnú v zrkadle a v tom jeho,
ostražitom, už presvitá uvoľnenie.
259
„Tu máš,“ podávam mu celkom malý uterák na tvár a jeho
výraz sa mení na začudovaný. „Pamätáš v Georgii? Ako si ma
prinútil, aby som sa dotýkala samej seba, a použil si na to svoje
ruky?“ pripomínam mu.
Jeho tvár potemnie, ale ja tú reakciu prechádzam bez slova
a znova okolo neho ovíjam paže. Prezerám si náš odraz v
zrkadle. On vo svojej kráse a nahote, a ja s tými zakrytými
vlasmi – pôsobíme takmer biblicky ako nejaká baroková maľba
s výjavom zo Starého zákona.
Načiahnem sa za jeho rukou a on mi ju dobrovoľne podá.
Ja ju vediem až na jeho hruď, kde ho pomaly utieram, a ďalej
zľahka a neisto putujem uterákom po jeho trupe. Je úplne
zmeravený, stuhnutý napätím, pričom jedinou výnimkou sú
jeho oči, ktoré v zrkadle sledujú moju ruku zvierajúcu tú jeho.
Moje podvedomie sa na to súhlasne prizerá – jeho, za
normálnych okolností prísne našpúlené pery sa uvoľňujú. A ja
sa cítim ako principál bábkového divadla. Vnímam, ako sa
Christianov chrbát postupne uvoľňuje. Ale zároveň vidím, že
nespúšťa pohľad z mojej ruky, i keď je už o niečo ťažší a
vážnejší. Asi sú v ňom ukryté všetky jeho tajomstvá…
Sú to vôbec miesta, na ktoré chcem preniknúť? Chcem sa
stretnúť s jeho démonmi?
„Myslím, že už si suchý,“ zašepkám, keď spúšťam ruku
dolu. V zrkadle sa pozerám do sivých hlbín jeho očí. Dýcha
zrýchlene, cez pootvorené pery.
„Potrebujem ťa, Anastasia,“ vydýchne.
„Ja teba tiež.“ Len čo tie slová vypustím z úst, zmetie ma
ich pravdivosť. Nedokážem si ani predstaviť, že by som mohla
bez neho existovať. „Dovolíš mi, aby som ťa pomiloval?“
260
„Dovolím,“ odpovedám bojazlivo. Obracia sa a strháva si
ma do náručia, jeho pery okamžite nachádzajú tie moje.
Zaprisahávajú ma, uctievajú, opatrujú… milujú.
Prstami mi putuje hore a dolu po chrbtici. Vzájomne na
seba hľadíme a užívame si našu postkoitálnu blaženosť…
Ležíme vedľa seba, ja na bruchu, on na boku, pod sebou
zvieram vankúš a vychutnávam si jeho nežné dotyky. Viem,
že práve teraz sa ma dotýkať potrebuje. Som jeho balzamom,
zdrojom jeho útechy – ako by som ho mohla odmietnuť? A
niekde v kútiku duše viem, že to potrebujem práve tak ako on.
„Takže dokážeš byť aj nežný,“ zahundrem.
„Hmm… zrejme áno, slečna Steelová.“
Usmejem sa na neho.
„Mimochodom, nebol si taký len teraz, keď sme to… ehm,
robili.“
„Že nie?“ usmeje sa. „A to som ťa okradol o nevinnosť.“
„Nepovedala by som, že si ma okradol,“ odfrknem si –
bože, veď nie som malé dievča. „Mám ten dojem, že som sa ti dala
úplne ochotne a dobrovoľne. Tiež som ťa chcela, a ak si dobre
pamätám, celkom som si to užila,“ usmejem sa placho a
zahryznem si do pery.
„Aj ja si na to tak spomínam, slečna Steelová. Snažíme sa
potešiť navzájom,“ zapradie lenivo, načo sa jeho výraz mení a
nadobúda na vážnosti. „Skrátka, si moja. Úplne celá.“ Teraz už
z jeho priameho pohľadu zmizli aj posledné zvyšky humoru.
„Áno, to som,“ prijímam ticho. „Chcela som sa ťa na niečo
opýtať.“
„Do toho.“
261
„Tvoj biologický otec… vieš, kto to bol?“ Táto otázka ma už
nejaký čas prenasleduje.
Zmraští obočie, potom zavrtí hlavou. „Nemám tušenie. Ten
primitív, čo ju pásol, to však nebol, čo je dobre.“
„Ako to vieš?“
„Podľa toho, čo mi otec… podľa toho, čo mi hovoril
Carrick.“
Upieram na Tieňa vyzývavý pohľad, vyčkávam. Zaškerí sa.
„Tak túžiš po informáciách, Anastasia,“ povzdychne si a
potrasie hlavou. „Ten pasák akurát našiel telo tej závislej suky
a potom zavolal na úrady. Ale trvalo mu tri dni, kým nás
objavil. Zamkol za sebou, keď odchádzal, a nechal ma tam…
nechal ma tam s ňou… s jej telom.“ Pri tej spomienke sa mu
zalesknú oči.
Prudko zalapám po dychu. Úbožiatko – to je niečo také
šialené, že si to ani nedokážem predstaviť.
„Neskôr ho vypočúvala polícia. Mohol sa pretrhnúť, ako
vykrikoval, že so mnou nemá nič spoločné. A Carrick tvrdí, že
som sa naňho ani trochu nepodobal.“
„Pamätáš si, ako vyzeral?“
„Anastasia, toto nie je časť života, na ktorú by som
spomínal nejako zvlášť často. Áno, pamätám. Nikdy na neho
nezabudnem.“ Po tvári mu preletí temný tieň a tvrdne mu
výraz – zrazu má ostrejšie rezané črty a oči mu pokrýva
ľadová vrstva hnevu.
„Môžeme sa baviť o niečom inom?“
„Ospravedlňujem sa. Nechcela som ťa rozladiť.“
Zakrúti hlavou. „Už je to preč, Ana. Nie je to niečo, na čo
by som chcel myslieť.“
262
„A čo teda máš, aké prekvapenie?“ Musím zmeniť tému,
skôr než na mňa vrhne všetkých svojich päťdesiat tieňov.
Okamžite sa mu rozjasňuje tvár.
„Trúfneš si vystrčiť nos na čerstvý vzduch? Chcel by som ti
niečo ukázať.“
„No jasné.“
Vždy len žasnem nad tým, ako rýchlo sa dokáže zvrtnúť –
náladový ako vždy. Usmeje sa na mňa tým svojím
chlapčenským, bezstarostným, mám-len-dvadsaťsedem
úsmevom, a mne skáče od radosti srdce až do hrdla. Takže je
to niečo blízke jeho srdcu, odhadujem. Hravo ma capne po
zadku.
„Obleč sa. Džínsy budú v pohode. Dúfam, že ti Taylor
nejaké zabalil.“
Vstáva a naťahuje si boxerky. Mohla by som tu celý deň len
tak sedieť a sledovať, ako sa pohybuje po izbe. Vnútorná
bohyňa s túžobným pohľadom nadšene súhlasí a potom
upadá do mdlôb na svoju leňošku.
„Vztyk!“ zhúkne na mňa, ako vždy panovačným tónom.
Pozerám sa na neho s ústami od ucha k uchu.
„Len sa kochám výhľadom.“
Prevráti oči.
Počas obliekania si uvedomujem, že sa pohybujeme
synchronicky ako dvaja ľudia, ktorí sa poznajú veľmi dobre.
Každý z nás si plne uvedomuje prítomnosť toho druhého,
správame sa k sebe so vzájomnou ohľaduplnosťou a
vymieňame si príležitostné drobné úsmevy a jemné dotyky. A
zrazu mi dochádza, že pre neho je to presne takou novinkou
ako pre mňa.
„Dosuš si vlasy,“ prikazuje mi, keď sme hotoví.
263
„Dominantný ako zvyčajne,“ šklbne mi jedným kútikom
úst, myknem plecom a on sa skloní, aby ma pobozkal do
vlasov.
„To sa nikdy nezmení, miláčik. Nechcem, aby si mi
prechladla.“
Zagúľam očami a on sa pobavene zasmeje.
„Dlane ma svrbia stále, aby ste vedeli, slečna Steelová.“
„To rada počujem, pán Grey. Už som si začínala myslieť, že
sa vám azda obrusujú hrany,“ pridávam.
„Ak by to bolo vaším prianím, môžem ľahko dokázať, že
nič také nehrozí.“
Z tašky vyťahuje veľký pletený sveter krémovej farby a
ležérne si ho prehadzuje okolo pliec. V tom bielom tričku a
rifliach, s tým náhodným účesom, a teraz aj s týmto svetrom
vyzerá, akoby vystúpil z kriedového papiera luxusného
časopisu. Nikto by nemal vyzerať tak dobre.
Netuším, či za to vďačím momentálnemu rozptýleniu jeho
dokonalým vzhľadom, alebo čerstvo nadobudnutému
poznaniu toho, že ma miluje, ale jeho vyhrážky ma už nedesia.
Je to môj Tieň, jednoducho je taký.
Keď potom držím sušič na vlasy, pocítim jasný, viditeľný
záchvev nádeje, že spolu tú zlatú strednú cestu nájdeme. Len
treba lepšie spoznať potreby toho druhého a prispôsobiť sa im.
A to predsa dokážem, no nie?
Pozerám sa do zrkadla na toaletnom stolíku. Mám na sebe
tú modrú blúzku, ktorú mi kúpil Taylor a ktorú mi so sebou
zabalil. Vlasy mám rozstrapatené, tvár prekrvenú, pery
červené. Dotýkam sa ich, spomínam pritom na Christianove
spaľujúce bozky a nedokážem sa ubrániť malému úsmevu.
Áno, už to tak bude, povedal.
264
„Kam presne to ideme?“ pýtam sa, keď čakáme vo vstupnej
hale, kým nám pristavia auto.
Christian si poklepe ukazovákom na nos a sprisahanecky
na mňa žmurkne. Vyzerá, ako keď sa zúfalo usiluje zabrániť
kútikom svojich úst, aby mu preťali tvár napoly. A úprimne, v
tej chvíli pripomína Tieňa len ťažko.
Takto nejako vyzeral, keď sme išli plachtiť – možno ideme
plachtiť. Nemôžem si pomôcť, usmievam sa na neho ako
blázon. A on mi to vracia tak, ako to vie len on, tým svojím
polovičatým úsmevom. Nakloní sa a mäkko ma pobozká.
„Máš vôbec predstavu, aký som s tebou šťastný?“
„Mám… viem to úplne presne. Pretože pre mňa je to
rovnaké.“
Obsluha parkoviska priváža Christianovo auto, na tvári
široký úsmev. Dnes sú všetci takí šťastní.
„Skvelé auto, pane,“ poznamenáva, keď Christianovi
podáva kľúče. Christian na neho žmurkne a dáva mu
nechutne veľké prepitné.
Zamračím sa na neho. No fakticky!
Križujeme ulice a Christian je úplne pohrúžený do seba. Z
reproduktorov znie mladý ženský hlas – má nádherne sýte
zafarbenie, a tak sa do toho oduševneného, tklivého prejavu
započúvam.
„Musím sa niekde zastaviť. Nezaberie to veľa času,“
prehodí Christian neprítomne, čím ma vytrháva z počúvania
tej pesničky.
265
Čo tam? Som kvôli tomu prekvapeniu napnutá na
prasknutie. Moja vnútorná bohyňa poskakuje ako päťročné
dieťa.
„Jasné,“ prikyvujem. Niečo tu nehrá. Z Christiana zrazu
sála urputné odhodlanie.
Christian zabočí na parkovisko obrovskej automobilovej
filiálky, zastavuje tam a zvrtne sa ku mne. V tvári sa mu zračí
napätie.
„Mali by sme ti kúpiť nové auto,“ nadhodí opatrne. Sánku
si musím zbierať odniekiaľ z kolien.
Teraz? V nedeľu?! Čo to, doparoma? A navyše tu predávajú
saaby.
„Nebude to audi?“ Jediná hlúpa veta, ktorú som schopná
sformulovať. A on má jediné šťastie, že sa práve v tej chvíli
začervená.
No to ma podrž – Christian sa hanbí! To je po prvýkrát.
„Myslel som, že by si chcela niečo iné,“ poznamená. Dobre
že sa predo mnou od rozpakov nekrúti. Toto je až príliš lákavá
príležitosť si z neho utiahnuť. Nahodím grimasu. „Saab?“
„Hej. Možno 9-3. Tak poď.“
„Čo stále máš s tými cudzími autami?“
„Nemci a Švédi vyrábajú najbezpečnejšie autá na svete,
Anastasia.“
To ako vážne? „Myslela som, že si mi už objednal ďalšie
audi.“
Venuje mi dračí úsmev. „Môžem to stornovať. Tak už
poď.“ Ladne vystupuje z auta a ležérne prechádza na druhú
stranu, aby mi otvoril dvere.
„Dlhujem ti darček k promócii,“ povie ticho a podáva mi
ruku. „Christian, toto naozaj nemusíš.“
266
„Ale musím. Vystúp, prosím.“ Jeho tón už hovorí:
Nezahrávajte sa so mnou.
Odovzdávam sa osudu. Saab… chcem vôbec saab? Celkom
sa mi páčil ten Submisívny Špeciál – audi… bolo to báječné
auto.
Teraz je však celé pokryté bielou farbou… Zachvejem sa. A
Leila je stále niekde tam vonku.
Beriem Christiana za ponúkanú ruku a spoločne
vchádzame do predajnej haly.
Troy Turniansky, predajca áut, sa hneď lepí na Tieňa ako
nejaký lacný oblek. Cíti prachy. Zvláštne, má
východoamerický prízvuk, azda dokonca britský. To sa ťažko
odhaduje.
„Vyberáte saab, pane? Ojazdený?“ Očividne si mädlí ruky.
„Nový.“ Christian prísne zomkne pery.
Nový?!
„Máte na mysli nejaký konkrétny model, pane?“ Je slizký
ako had.
„9-3 2.0T. Športový sedan.“
„Výborná voľba.“
„Akú farbu by si chcela, Anastasia?“ Christian nakláňa
hlavu mojím smerom.
„Ehm… čiernu?“ Krčím plecami. „Christian, toto vážne nie
je nutné.“ Zamračí sa na mňa. „Čierna je v noci zle viditeľná.“
Panebože! Sotva odolávam nutkaniu prevrátiť na neho oči. „Ty
máš tiež čierne auto,“ upozorňujem ho.
Teraz už na mňa tým pohľadom vyložene púšťa hrôzu.
„V tom prípade kanárikovožltú,“ myknem plecom.
Christian sa zaškerí – kanárikovožltá očividne nie je jeho
obľúbenou.
267
„Akú farbu by si si prial, aby som si priala?“ pýtam sa ho,
akoby bol malé dieťa, ktorým napokon v mnohých ohľadoch
je. To pomyslenie je nevítané – smutné a alarmujúce.
„Striebornú alebo bielu.“
„Tak teda striebornú. Ty vieš, že by som si pokojne vzala to
audi,“ dodávam, stále prenasledovaná svojimi myšlienkami.
Troy bledne, tuší, že prichádza o obchod. „Možno by si
madam priala kabriolet?“ ponúka skusmo a pritom nadšene
zatlieska.
Moje podvedomie sa otrasie znechutením, celá tá musímeti-
kúpiť-auto situácia ho ponižuje. Naproti tomu, moja
vnútorná bohyňa sa plazí po zemi: Kabriolet? Slintám od blaha!
Christian sa zamračí a skúmavo sa na mňa zahľadí. „Čo
hovoríš na kabriolet?“ navrhuje so zdvihnutým obočím.
Pod tým jeho pátravým pohľadom očerveniem – je to,
akoby mal priame spojenie s mojou vnútornou bohyňou. Čo
vlastne má. Lenže občas je to strašne nepraktické. Zadívam sa
dolu na svoje ruky.
Christian sa obracia k Troyovi: „Aké výsledky dosahuje
kabriolet v bezpečnostných testoch?“
Ten vycíti Christianovu momentálnu nerozhodnosť a
zasadzuje smrteľný úder, sype zo seba všetky možné
štatistiky.
Samozrejme, že ma Christian chce mať v bezpečí. Je to jeho
modla. A ako jej správny fanatický stúpenec načúva pozorne
Troyovmu chválospevu. Tieňoví na mne naozaj záleží.
Hej, už to tak bude. Spomínam si na tie priškrtené šepkané
slová z dnešného rána a žilami sa mi ako teplý med rozlieva
pocit hrejivého šťastia. Tento muž – bezpochyby dar od Boha
pre ženy – ma miluje.
268
Zisťujem, že sa na neho zmámené usmievam, a keď sa na
mňa znovu pozrie, zareaguje na to tak trochu zmäteným, ale
inak pobaveným výrazom. Mám skrátka chuť si radostne
poskočiť, tak veľmi som šťastná.
„Nech už ste si šľahli čokoľvek, chcem to aj ja, slečna
Steelová,“ hovorí mi potichu, keď sa Troy odoberie k počítaču.
„Šnupla som si vás, pán Grey.“
„Vskutku? Rozhodne vyzeráte pod vplyvom, slečna
Steelová!“ Letmo ma pobozká. „A ďakujem, že si prijala to
auto. Bolo to jednoduchšie ako naposledy.“
„To bude asi tým, že to nie je Audi A3.“
Zamračí sa. „To nie je auto pre teba.“
„Ale mala som ho rada.“
„Tá deväť-trojka? Objavil som jednu v našej pobočke v
Beverly Hills. Môžeme ju tu pre vás pripraviť v priebehu
niekoľkých dní.“ Triumfálne nadšenie z Troya doslova
špliecha.
„S tou najlepšou výbavou?“
„Iste, pane.“
„Výborne.“ Christian vyťahuje svoju kreditnú kartu. Alebo
je to tá Taylorova? To pomyslenie na neho ma znervózňuje.
Zaujímalo by ma, ako na tom je a či už v byte vystopoval
Leilu. Pretriem si čelo. Je to tak, celá tá ťarcha, čo si Christian
za sebou vlečie, je tu stále.
„Ak by ste ma mohli nasledovať, pán…“ Troy preletí
zrakom meno na kreditke, „Grey.“
Christian mi otvára dvere a ja si sadám späť na sedadlo
spolujazdca. „Ďakujem,“ poviem, keď sa usádza vedľa mňa.
Usmeje sa.
269
„Bolo mi najväčším potešením, Anastasia.“
Keď naštartuje, rozoznie sa znovu tá pesnička. „Kto je to?“
pýtam sa. „Eva Cassidy.“
„Má nádherný hlas.“
„To má, teda mala.“
„Mala?“
„Zomrela mladá.“
„Aha.“
„Máš hlad? Nedojedla si raňajky.“ Strelí po mne pohľadom
a v tvári sa mu zračí nespokojnosť. No – uf. „Mám.“
„Takže najskôr obed.“
Christian vyráža smerom k nábrežiu a potom to stáča na
sever, pozdĺž Alaskan Way. Ďalší prekrásny deň v Seattli.
Posledných niekoľko týždňov bolo až netypicky pekné
počasie, rozmýšľam.
Ako tak sedíme, brázdime diaľnicu a načúvame
príjemnému hlasu Evy Cassidy, Christian sa zdá byť šťastný a
uvoľnený. Cítila som sa niekedy predtým v jeho spoločnosti
tak nenútene? Ani neviem.
Som teraz oveľa menej nervózna z tých jeho nálad,
upokojená vedomím, že ma nebude trestať. A on tiež pôsobí
dojmom, že sa so mnou cíti oveľa pohodlnejšie. Zahýna
doľava na cestu vedúcu pozdĺž pobrežia a nakoniec vchádza
na parkovisko oproti rozľahlému kotvisku.
„Najeme sa tu. Otvorím ti dvere,“ oznamuje mi takým
spôsobom, že sa ani nepohnem a len ho sledujem, ako
obchádza auto. Môže mi to vôbec niekedy zovšednieť?
Ruka v ruke kráčame v ústrety nábrežiu a prístavisku,
ktoré sa otvára priamo pred nami.
270
„Toľko lodí,“ vydýchnem užasnuto. Sú ich tu stovky,
najrôznejších tvarov a veľkostí, ľahko sa pohojdávajú na tichej,
pokojnej vode prístavu. Vonku na hladine Soundu vidím tucty
jachtárov, ktorí plávajú s vetrom, križujú vodu tam a späť a
vychutnávajú si pekné počasie. Ten pohľad pôsobí tak nejako
blahodarne a prirodzene. Trochu sa dvíha vietor, a tak sa viac
chúlim do bundy.
„Zima?“ pýta sa Christian a priťahuje si ma bližšie k telu.
„Nie, len si užívam ten výhľad.“
„Dokázal by som to pozorovať celý deň. Poď, tadiaľto.“
Zavedie ma do rozľahlej nábrežnej taverny a pokračuje až k
barovému pultu. Výzdoba zodpovedá skôr Novému Anglicku
ako západnému pobrežiu – steny natreté bielym vápnom,
svetlomodrý nábytok a všade po stenách rozvešané
námornícke propriety. Je to presvetlené a útulné miesto.
„Pán Grey!“ zahlaholí barman bodro. „Čo vám môžem
dnes popoludní ponúknuť?“
„Dobré popoludnie, Dante,“ usmieva sa naňho Christian a
obaja si sadáme na barové stoličky. „Táto krásna dáma je
Anastasia Steelová.“
„Vitajte v SP,“ usmeje sa na mňa Dante priateľsky. Je čierny
a krásny, jeho tmavé oči si ma zvedavo premeriavajú a zdá sa,
že sa im páčim. Z jedného ucha na mňa požmurkáva veľká
diamantová náušnica. Hneď si ho obľúbim.
„Čo si dáte na pitie, Anastasia?“
Pozerám sa na Christiana, ktorý ma trpezlivo sleduje. Veď
ma hádam nechá vybrať.
„Hovorte mi Ana, prosím, a dám si to isté, čo bude piť
Christian,“ usmejem sa na Danteho placho. Tieň sa vo víne
vyzná oveľa lepšie ako ja.
271
„Ja si dám pivo. Toto je jediný bar v Seattli, kde dostaneš
Adnams Explorer.“
„Pivo?“
„Áno,“ usmeje sa na mňa. „Dante, dvakrát Explorer,
prosím.“ Dante prikývne a servíruje nám na bar dve pivá.
„Varia tu výbornú polievku z morských plodov,“ odporúča mi
Christian.
On sa ma azda pýta.
„Rybacia polievka a pivo, to znie skvele,“ prijímam s
úsmevom.
„Takže dve rybacie polievky?“ skúsi Dante.
„Presne tak,“ súhlasí dobre naladený Christian.
Počas jedla sa rozprávame ako nikdy predtým. Christian je
taký uvoľnený a pokojný – vyzerá mlado a šťastne a napriek
tomu, čo sa stalo včera, je zábavný. Spomína na históriu Grey
Enterprise Holdings, a čím viac mi toho prezrádza, tým viac z
neho cítiť jeho vášeň pre pomoc firmám, ktoré sa ocitli v
problémoch, jeho nádej, ktorú vkladá do technológií, ktoré
vyvíja, a jeho sny o zvýšení produktivity v krajinách tretieho
sveta. Uchvátená ho počúvam. Je vtipný, múdry, súcitný…
krásny. A miluje ma.
Na odplatu ma bombarduje otázkami o Rayovi a mame, o
detstve v hustých lesoch Montesany a mojich krátkych
pobytoch v Texase a vo Vegas. Páči zo mňa, aké mám
obľúbené knihy a filmy, a ja sa nestačím čudovať, koľko toho
máme spoločného.
A ako sa tak rozprávame, zrazu mi dochádza, že sa z
Hardyho Aleca zmenil na Angela, namiesto pokorenia mi
ponúka najvyšší ideál – v takom krátkom čase.
272
Už je po druhej hodine, keď dojedáme. Christian
vyrovnáva účet s Dantem, ktorý sa s nami vrelo lúči.
„Je to tu veľmi pekné. Ďakujem za obed,“ chválim
Christiana, keď ma vedie za ruku von.
„Zase sem zájdeme,“ ubezpečuje ma, keď znovu kráčame
pozdĺž nábrežia. „Chcel som ti niečo ukázať.“
„Ja viem… a nemôžem sa dočkať, až to uvidím, nech už je
to čokoľvek.“
Držíme sa za ruky a pomaly sa prechádzame po kotvisku.
Je príjemné popoludnie. Ľudia okolo si užívajú nedeľu, venčia
psy, obdivujú lode a strážia svoje deti, ktoré pobehujú po
nábreží. Čím ďalej postupujeme prístaviskom, tým sa kotviace
lode úmerne zväčšujú. Christian ma nasmeruje na jedno z mól
a zastane pri obrovskom katamaráne.
„Myslel som, že by sme si dnes popoludní trochu
zaplachtili. Toto je moja loď.“
No, márnosť! Musí byť najmenej dvanásť, možno pätnásť
metrov dlhá. Dva štíhle biele plaváky, paluba, priestranné
kajuty a nad nimi sa do úctyhodnej výšky týči veľmi dlhý
sťažeň. O lodiach neviem zhola nič, ale je mi jasné, že táto je
teda jedinečná.
„Fíha!“ vydýchnem od údivu.
„Postavila ju moja spoločnosť,“ oznamuje mi hrdo a mne
pritom radostne poskočí srdce. „Do poslednej skrutky ju
skonštruovali najlepší námorní projektanti na svete a zostavili
tu, v Seattli, v mojej lodenici. Má hybridný elektrický pohon,
asymetrické stredové plutvy, štvorbokú hlavnú plachtu…“
„To stačí… už som sa v tom stratila, Christian.“
Zasmeje sa. „Jednoducho je to skvelá loď.“
273
„Vyzerá naozaj luxusne, pán Grey.“
„To by som povedal, slečna Steelová.“
„Ako sa volá?“
Odtiahne ma trochu bokom, aby som videla na nápis:
Grace. A ja zostávam v šoku. „Ty si pomenoval loď po svojej
mame?“
„No, áno,“ udivene skláňa hlavu k plecu. „Prečo sa ti to
zdá čudné?“
Pokrčím plecami. Som skrátka prekvapená – vždy sa v jej
prítomnosti správa tak neurčito.
„Mám ju veľmi rád, Anastasia. Prečo by som po nej
nemohol pomenovať loď?“
Od rozpakov sa červenám. „Nie, tak som to nemyslela… Ja
len…“ Dofrasa, ako to len vyjadriť?
„Anastasia, Grace Trevelyanová mi zachránila život.
Vďačím jej za všetko.“
Onemená naňho civiem a nechávam sa pohltiť zbožnou
úctou obsiahnutou v jeho mäkko vyjadrenom priznaní. Po
prvýkrát, za ten čas, si zreteľne uvedomujem, že svoju matku
má rád. Kde sa v ňom teda berie to zvláštne napätie vo vzťahu
voči nej?
„Chceš sa pozrieť na palubu?“ pýta sa s rozžiarenými
očami navrch hlavy smerom hore.
„Iste,“ vraciam mu úsmev.
Vyzerá zároveň uchvátený i úchvatne – úžasná
kombinácia. Pevne mi zovrie ruku a istým krokom ma vedie
cez úzku dosku až hore na krytú palubu.
Na jednej strane je stôl s polkruhovou lavicou potiahnutou
svetlomodrou kožou, na ktorú sa musí zmestiť aspoň osem
ľudí. Cez posuvné dvere nazriem do kabíny a od ľaku skoro
274
nadskočím, pretože tam kohosi zazriem. Tie dvere potom
otvára vysoký plavovlasý muž, celý opálený, kučeravý,
hnedooký, vo vyblednutej ružovej polokošeli, šortkách a
gumených šľapkách. Môže mať niečo po tridsiatke.
„Mac!“ zvolá nadšene Christian.
„Pán Grey, vitajte späť!“ Potriasajú si rukami. „Anastasia,
toto je Liam McConnell. Liam, moja priateľka Anastasia
Steelová.“
Priateľka?! Moja vnútorná bohyňa svižne vystrúha poklonu.
Ešte stále sa neprestala prihlúplo usmievať pre ten kabriolet.
Na toto si budem musieť zvyknúť – hoci to nepovedal
prvýkrát, ale počuť ho, ako to hovorí, je stále zážitok.
„Teší ma.“ Podávame si s Liamom ruky.
„Hovorte mi Mac,“ vyzýva ma mierne, pričom sa mi nedarí
zaradiť jeho prízvuk. „Vitajte na palube, slečna Steelová.“
„Ana, prosím,“ pípnem celá červená. Ten má ale hlboké
oči!
„Ako sa vám javí, Mac?“ nadväzuje Christian rýchlo a ja si
na okamih myslím, že hovorí o mne.
„Pripravená na poriadny tanec, pán Grey,“ usmieva sa
Mac. No jasné, tá loď predsa. Grace. Ty hlúpa.
„Takže jej pretiahneme perute.“
„Beriete ju na vodu, pane?“
„Áno.“ Christian uštedrí Macovi rýchly dračí úsmev. „Máš
chuť na krátku plavbu, Anastasia?“
„Ak môžem prosiť.“
Nasledujem ho dovnútra kabíny. Priamo pred nami stojí
kožená pohovka krémovej farby v tvare písmena L a za ňou je
veľké zakrivené okno, ktoré ponúka panoramatický výhľad na
275
prístavisko. Vľavo potom kuchynský kút – veľmi dobre
vybavený, celý zo svetlého masívu.
„Toto je hlavná miestnosť. Tu kuchynka,“ mávne rukou
smerom ku kuchynskému kútu.
Berie ma za ruku a prevedie kabínou. Je prekvapujúco
priestranná. Podlaha je z rovnakého svetlého dreva. Všetko
vyzerá moderne, uhladene a pôsobí vzdušným dojmom, ale
zároveň tak akosi stroho, akoby tu netrávil veľa času.
„Na každej strane je kúpeľňa,“ ukazuje na dvoje dverí a
potom otvára iné, malé, zvláštne tvarované, ktoré sú rovno
pred nami, a vstupuje dovnútra. Ocitáme sa vo vnútri luxusnej
spálne.
Nachádza sa v nej manželská posteľ so svetlomodrými
obliečkami, opäť všetko vo svetlom masíve, rovnako ako v
jeho spálni v Escale. Christian si očividne raz vyberie a potom
zostáva verný.
„Toto je kapitánova kajuta.“ Uprie na mňa uhrančivé sivé
oči. „Si prvé dievča, ktoré do nej vstúpilo. Teda, okrem
rodiny,“ pousmeje sa. „A tá sa nepočíta.“
Pod jeho spaľujúcim pohľadom sa červenám a cítim, ako sa
mi zrýchľuje pulz. Vážne? Ďalšie prvýkrát. Priťahuje si ma do
náručia, prsty si prepletá do mojich vlasov a bozkáva ma, dlho
a vášnivo. Keď sa odtiahne, sme obaja pekne zadychčaní.
„Mohli by sme tú posteľ pokrstiť,“ šepká mi proti perám.
No teda, to akože na mori?!
„Ale nie teraz. Poď, Mac už bude vyrážať.“ Pokúšam sa
ignorovať záchvev sklamania, keď ma odvádza späť do
spoločenskej miestnosti, kde ukazuje na ďalšie dvere:
„Tamto je pracovňa a tu vpredu ešte dve kajuty.“
„Koľko sa sem vlastne vojde ľudí?“
276
„Je tu šesť postelí. Ale doteraz som mal na palube len
rodinu. Radšej sa plavím sám. Avšak teraz, keď mám teba…
Musím na teba dávať pozor.“
Zaloví v akejsi skrinke a vyťahuje z nej jasnočervenú
záchrannú vestu.
„Tu máš.“ Prevlieka mi ju cez hlavu a začína uťahovať
popruhy, na perách mu pritom pohráva mierny úsmev.
„Ty ma rád spútavaš, však?“
„Akýmkoľvek spôsobom,“ vydýchne a zatvári sa hrozne
roztopašné.
„Si zvrhlík.“
„Viem.“ Nadvihne obočie a spokojne sa usmieva.
„Môj zvrhlík,“ zašepkám.
„Jasné, že tvoj.“
Keď je hotový, zovrie v rukách okraj vesty a pobozká ma.
„Navždy,“ vydýchne a púšťa ma, skôr než sa chopím šance
mu to odplatiť. Navždy?! No zbohom.
„Poď.“ Spoločne vychádzame von a potom po schodoch až
na hornú palubu do malej kabínky, v ktorej sa nachádza veľké
kormidlo a vyvýšená kapitánova stolička. Vidím odtiaľto
predok lode a Maca, ktorý na nej motá nejaká laná.
„To tu si sa naučil všetky tie triky s povrazmi?“ pýtam sa
Christiana nevinne.
„Lodné slučky občas prídu vhod,“ potvrdzuje a skúmavo
sa na mňa zahľadí. „Slečna Steelová, vyzeráte, že vás to
zaujíma. Páči sa mi, keď si zvedavá, miláčik. A bol by som ešte
viac než šťastný, keby som ti mohol ukázať, čo všetko s
povrazmi viem.“ Vyzývavo sa zazubí, ale ja naňho zostávam
hľadieť s vážnou tvárou, akoby ma tým zarmútil, takže mu
vädne výraz.
277
„A mám ťa!“ zasmejem sa víťazoslávne.
V úškrne vykriví pery a privrie oči. „Toto si s tebou ešte asi
vybavím, ale práve teraz sa potrebujem venovať riadeniu
lode.“ Sadá si k ovládaciemu pultu, stláča jedno z tlačidiel a
motor sa prebúdza k životu.
Mac upaľuje k boku lode, cestou sa na mňa usmeje a
zoskakuje odtiaľ na pontón, kde začína odväzovať loď. Možno
vie tiež nejaké triky s povrazmi, preblesne mi v hlave tak
nečakane, až sa začervenám.
Podvedomie ma uzemní pohľadom. Ja v duchu pokrčím
plecami a ukážem očami na Christiana – za to môže Tieň. Ten
si medzitým berie vysielačku, a keď naňho Mac zavolá, že sme
pripravení vyplávať, volá pobrežnej hliadke.
A zase som raz oslnená Christianovou kompetentnosťou.
Dokáže toľko vecí. Vari neexistuje nič, čo by ten človek
nevedel? Ale potom si spomínam na jeho piatkový sústredený
pokus o krájanie papriky u mňa doma. Tej predstave sa
jednoducho musím zasmiať.
Christian zvoľna vyvádza Grace z kotviska v ústrety ústiu
prístavu. Za nami sa utvoril malý hlúčik ľudí, ktorí sledujú,
ako sa plavba začína. Malé deti nám mávajú, a tak im aj ja
zamávam.
Christian sa obzerá cez plece, a potom si ma vťahuje medzi
nohy a zoznamuje ma s najrôznejšími ciferníkmi a prístrojmi v
kabíne. „Teraz chyť kormidlo,“ zavelí, ako vždy panovačný, a
ja urobím, čo odo mňa chce.
„Vykonám, pán kapitán!“ zasmejem sa.
Dlaňami pevne prekrýva moje ruky a ďalej vedie loď z
prístaviska, takže o pár minút už plávame na otvorenom mori
a plieskame do modrých vĺn Puget Sound. Vonku za
278
ochrannými vlnolamami je vietor silnejší a more sa v ňom pod
nami prevaľuje a vzdúva.
Neubránim sa šťastnému úsmevu, pretože vnímam aj
Christianovo nadšenie – toto je číra radosť. Opisuje veľký
oblúk, až kým s vetrom v chrbte nemierime západným
smerom, v ústrety olympijskému polostrovu.
„A plávame!“ zvolá vzrušene Christian. „Poď – teraz ju
budeš riadiť sama. Udržuj ju na tomto kurze.“
Čože?! Odpoveďou na môj zdesený výraz je jeho úsmev.
„Miláčik, je to naozaj jednoduché. Len drž kormidlo a
sleduj horizont na prove lode. Pôjde ti to skvele. Tak ako vždy.
Keď pôjdu plachty hore, pocítiš ťah. A jednoducho ju budeš
držať v pokoji. Potom ti dám takéto znamenie…“ prejde si
hranou ruky po hrdle, „…a ty vypneš motor. To je toto
tlačidlo.“ Ukazuje na veľký čierny gombík. „Rozumieš?“
„Áno,“ zamávam a cítim, ako ma ovláda panika. Panebože –
nepredpokladala som, že tu budem niečo robiť!
Vlepí mi letmý bozk, potom zosadá z kapitánskej stoličky a
hrnie sa dopredu za Macom, kde začína rozťahovať plachty,
uvoľňovať povrazy a obsluhovať najrôznejšie kladky a
navijaky. Spolupracujú pri tom ako tím a kričia na seba rôzne
námornícke povely. Je príjemné vidieť Tieňa, ako s niekým
takto bezstarostne komunikuje.
Možno je Mac Tieňov kamarát. Nezdá sa, že by ich mal
veľa, aspoň o ktorých viem. Ale ani ja ich veľa nemám. Teda,
aspoň nie tu v Seattli. Jediná moja kamarátka sa teraz práve
opaľuje v St. James, na západnom pobreží Barbadosu.
Naraz sa mi po Kate zacnie – chýba mi viac, ako som si
myslela, že bude, keď odchádzala. Zrazu začínam dúfať, že si
279
to rozmyslí a vráti sa už domov so svojím bratom Ethanom,
namiesto toho aby tam ostala o týždeň dlhšie s Elliotom.
Christian s Macom vztyčujú hlavnú plachtu. Napína sa a
vzdúva vo vetre, ktorý ju lačne schytí, takže vzápätí na
kormidle cítim, ako sa katamarán doň opiera. Super!
Spoločne začínajú rozvíňať prednú plachtu a ja fascinovane
pozorujem, ako sa na stožiari napína, keď sa jej zmocňuje
vietor a nafukuje ju na prasknutie.
„Drž ju v kurze, miláčik, a vypni motor!“ zakričí na mňa
Christian, aby prehlušil vietor, a naznačí mi to dohodnutým
posunkom. Sotva ho pritom počujem, ale zúrivo prikývnem
hlavou. Pozerám na toho muža, ktorého milujem, šľahaného
vetrom, celého nadšeného, ako sa zapiera proti pohybu lode
zmietajúcej sa vo vlnách.
Stláčam tlačidlo, hluk motora utícha a Grace začína plachtiť
v ústrety olympijskému polostrovu, kĺže po hladine, akoby sa
vznášala. Mám chuť jačať a bláznivo krepčiť – toto musí byť
jeden z najúchvatnejších zážitkov môjho života. Spoločne s
plachtením na vetroni. A zrejme aj s Červenou mučiarňou.
Tá loď sa teda vie hýbať! Stojím pevne zapretá, v rukách
zvieram kormidlo a bojujem s jeho ťahom. Vzápätí už sa za
mnou objavuje Christian a prekrýva moje ruky svojimi.
„Tak čo tomu hovoríš?“ prekričí burácanie vetra a mora.
„Christian! To je fantázia!“
Celý sa rozžiari, úsmev od ucha k uchu. „Počkaj, až bude
hore spinnaker.“ Ukazuje bradou smerom k Macovi, ktorý ho
práve rozbaľuje – sýtočervenú plachtu. Pripomína mi stenu v
herni.
„Zaujímavá farba!“ zakričím.
280
Obdarí ma dračím úsmevom a žmurkne. Uf, takže to bol
úmysel.
Spinnaker sa nafukuje – je obrovský a má zvláštny
elipsovitý tvar – a až teraz sa Grace dostáva do plných obrátok,
nachádza svoj rytmus a nespútane sviští po vlnách Sound.
„To je tá asymetrická plachta. Kvôli rýchlosti,“ odpovedá
Christian na moju nevyslovenú otázku.
„Je to úžasné!“ Nič lepšie mi skrátka neschádza na um.
Ako rozrážame vodu a letíme v ústrety olympijskému
pohoriu a ostrovu Bainbridge, usádza sa mi na tvári ten
najabsurdnejší úsmev. Keď sa obzriem, vidím, ako sa za nami
Seattle scvrkáva a Mount Rainier tvoria jeho vzdialený
horizont.
Ani som si neuvedomila, aká je krajina okolo Seattlu krásna
a členitá – porastená vegetáciou, bujná, farebná, posiata vždy
zelenými velikánmi a tu i tam čnejúcimi útesmi. V nádhernom
slnečnom popoludní je v tom kus divokej, ale aj pokojnej
krásy, doslova mi to vyráža dych – tá nehybnosť,
kontrastujúca s našou rýchlosťou, ktorou rozrážame vodu.
„Ako rýchlo plávame?“
„Teraz pätnásť uzlov.“
„Nemám predstavu, koľko to je.“
„Niečo okolo tridsať kilometrov za hodinu.“
„Tak málo? Pripadá mi to oveľa rýchlejšie.“
Stlačí mi ruky a zasmeje sa. „Vyzeráš nádherne, Anastasia.
Je fajn, keď máš v lícach trochu farby – a práve sa nečervenáš.
Takto vyzeráš na tých Josého fotkách.“
Obraciam hlavu a dávam mu bozk.
„Vy teda viete, ako oslniť dievčatá, pán Grey.“
281
„Snažíme sa potešiť vzájomne, slečna Steelová.“ Odhŕňa mi
vlasy z krku a tlačí mi k nemu pery, vysiela nimi slastné
mrazenie po celej dĺžke mojej chrbtice. „Páči sa mi, keď si
šťastná,“ vydýchne a pritúli si ma.
A ako sledujem tú nekonečnú modrú masu vody pred
nami, zamýšľam sa nad tým, čo som asi v minulom živote
urobila, že sa na mňa teraz usmialo šťastie a zoslalo mi do
cesty takého muža.
Máš jednoducho z pekla šťastie, zavrčí na mňa podvedomie.
Lenže mala si veľké oči – on nebude chcieť tieto vanilkové hlúposti
donekonečna… Budeš musieť robiť kompromisy. V duchu
nevraživo zabodnem pohľad do jeho bezočivej tváre. Opieram
si hlavu o Christianovu hruď, hlboko v duši viem, že má moje
podvedomie pravdu. Tú myšlienku však ihneď zapudím –
nechcem si tým kaziť deň.
O hodinu neskôr kotvíme v malej pokojnej zátoke ostrova
Bainbridge. Mac si vzal nafukovací čln a odplával na pevninu.
Prečo vlastne? To netuším, ale mám isté podozrenie, pretože
len čo naštartoval motor, Christian chmatol po mojej ruke a
prakticky ma odvliekol do svojej kajuty. A to veľmi
odhodlane.
A teraz stojí predo mnou, vyžaruje z neho omamná
zmyselnosť a jeho šikovné prsty rýchlo povoľujú uzly na mojej
záchrannej veste. Odhadzuje ju nabok a prenikavo sa na mňa
zahľadí tým rozšíreným, temným pohľadom.
Ja sama som už stratená, a to sa ma ešte ani nedotkol.
Dvíha ruku k mojej tvári a spaľujúcim dotykom prstov mi
schádza dolu po čeľusti, krku a kľúčnej kosti až k prvému
gombíku modrej blúzky.
282
„Chcem ťa vidieť,“ vydýchne a hladko ten gombík
rozopína. Skláňa sa a dáva mi ľahký bozk na pootvorené pery.
Už teraz som celá zadychčaná a roztúžená, vzrušená tou
mocnou kombináciou jeho podmanivej krásy a surovej
sexuality, čo vypĺňa obmedzený priestor kajuty, a tiež ľahkým
vlnením lode. O krok ustupuje.
„Vyzleč sa,“ zašepká a oči mu blčia.
Môj ty… poslúchnem ho skutočne veľmi rada. Bez toho aby
som uhla očami, rozopínam si postupne ďalšie gombíky a
kochám sa v jeho spaľujúcom pohľade. Áno, toto je opojná
záležitosť. Vnímam, ako po mne túži – vidím mu to na
očiach… i na ďalších miestach.
Nechávam skĺznuť blúzku na podlahu a siaham po
gombíku nohavíc.
„Počkaj,“ náhle ma zarazí. „Sadni si.“
Sadám si na kraj postele a on sa jedným plynulým
pohybom ocitá predo mnou na kolenách. Rozväzuje mi šnúrky
na jednej a potom aj na druhej plátenke, obe mi vyzúva a
sťahuje mi ponožky. Potom mi uchopí ľavú nohu a dvíha ju,
zľahka mi tlačí pery na bruško palca a prechádza po ňom
zubami.
„Ách!“ vzdychnem, keď ma z toho škrabnutia zamrazí až v
hĺbke podbruška. Znovu sa ladne postaví, podáva mi ruku a
dvíha ma z postele.
„Pokračuj,“ povie a ustupuje, aby ma mohol pozorovať.
Lenivo si rozopínam zips a strkám palec za pás džínsov,
vyzliekam sa z nich a sťahujem si ich dolu po nohách. Na
perách sa mu usadzuje ľahký úsmev a jeho pohľad oťažieva.
Netuším, či je to tým, že sa so mnou dnes ráno pomiloval –
myslím skutočne pomiloval, nežne a sladko – alebo či to
283
spôsobilo to jeho úpenlivé priznanie – Áno, už to tak bude – ale
vôbec sa pred ním nehanbím. Chcem pre neho byť sexi. On si
to zaslúži, s ním sa tak cítim.
Áno, je to pre mňa niečo nové, ale pod jeho skúseným
vedením sa rýchlo učím. Navyše, pre neho je v tom tiež veľa
nového. Tá hojdačka, na ktorej obaja balansujeme, sa tým
vyrovná, trošku, aspoň myslím.
Na sebe mám vybrané kúsky svojej novej spodnej bielizne –
biele čipkové tanga a k nim podprsenku do páru – návrhársky
počin so zodpovedajúcou cenou. Vystupujem z nohavíc a
zostávam stáť, som tu len pre neho, v bielizni, za ktorú
zaplatil, ale už sa preto necítim lacno. Cítim, že mu patrím.
Siaham dozadu a rozopínam si podprsenku, nechávam
ramienka, aby mi skĺzli dolu po rukách, a potom ju spúšťam
na blúzku. Veľmi pomaly si sťahujem nohavičky, nechávam si
ich padnúť k členkom a vyzliekam si ich, prekvapená vlastnou
gráciou.
Stojím pred ním nahá a bez hanby, vďaka tomu, že ma
miluje. Už sa ďalej nepotrebujem skrývať. On nehovorí nič, len
sa na mňa pozerá. A všetko, čo vidím ja, je jeho túžba, azda
dokonca zbožná, a ešte niečo ďalšie – vyžaruje z neho
žiadostivosť, sála z neho láska.
Siaha dolu po leme svojho krémového svetra a prevlieka si
ho cez hlavu. Za ním tričko, a predo mnou sa odhaľuje jeho
nahá hruď. Ani na okamih pritom nespúšťa svoje odhodlané
sivé oči z mojich. Ako ďalšie prichádzajú na rad topánky a
ponožky, nakoniec odopína gombík na rifliach.
Zdvíham ruku a zašepkám: „Ja sama.“
Krátko pohne perami tak, že sa mu sformujú do malého ó,
a potom sa usmeje: „Poslúž si.“
284
Pristupujem k nemu, nechávam svoje odvážne prsty
vkĺznuť za pás jeho nohavíc a potiahnem, takže je nútený
podísť bližšie. V reakcii na moju nečakanú smelosť zalapá po
dychu. Rozopínam mu gombík, ale ešte predtým, ako
rozopnem zips, prikladám svoju ruku k mäkkému denimu a
nahmatávam jeho erekciu. Prepne boky a vtlačí sa mi do
dlane. Na chvíľku zatvára oči, zjavne preto, aby si ten dotyk
vychutnal.
„Začínaš byť odvážna, Ana. A statočná,“ zapradie a zovrie
mi tvár do dlaní. Skláňa sa a vášnivo ma bozkáva.
Prikladám mu ruky na boky – napoly na chladivú kožu a
napoly na nízko posadený lem nohavíc. „Veď ty tiež,“
vydýchnem mu do pier a pomaly zakrúžim palcami po jeho
pokožke.
Pousmeje sa. „Zvykáme si.“
Presúvam ruky späť ku zapínaniu a ťahám za zips. Svoje
neohrozené prsty nechávam prekĺznuť cez jemné chĺpky a
pevne ho zovriem v dlani.
Ticho mi vzdychne do tváre, ovanie ma jeho sladký dych a
znovu ma láskyplne bozkáva. Keď ho potom, tesne
obomknutého, začínam trieť, ovíja okolo mňa ruky, pravou
rukou s roztiahnutými prstami ma podopiera v bedrách a
ľavou mi zájde do vlasov a tlačí si ma k perám.
„Bože, ako ťa chcem, miláčik!“ vyhŕkne a náhle ustupuje,
aby si jedným svižným pohybom stiahol džínsy aj s
boxerkami. Je naňho úchvatný pohľad, či už je oblečený, alebo
vyzlečený, na každučký centimeter jeho tela.
Je dokonalý. Až na tie jazvy, pomyslím si skleslo. Prenikli
oveľa hlbšie než len do jeho kože.
285
„Čo je, Ana?“ robí si starosti a nežne mi prechádza po tvári
chrbtami prstov.
„To nič. Pomiluj sa so mnou.“
Priťahuje si ma do náručia, bozkáva ma a zatína ruky do
mojich vlasov. Naše jazyky sa vzájomne prepletajú a on ma
pred sebou tlačí smerom k posteli, opatrne ma na ňu položí a
líha si vedľa mňa.
Špičkou nosa mi prechádza po hrane čeľuste a ja mu
vnorím prsty do vlasov.
„Máš vôbec predstavu, ako úchvatne voniaš, Ana? Tomu sa
nedá odolať.“
Jeho slová na mňa pôsobia ako vždy – rozpaľujú mi krv v
žilách a zrýchľujú pulz. Nosom mi pomaly schádza po krku až
k prsiam, tú cestu si značí vrúcnymi bozkmi.
„Si taká krásna!“ vydýchne. Berie jednu z mojich bradaviek
do úst a jemne ju saje.
Zavzdychám, moje telo sa proti nemu samovoľne prepína.
„Áno, nech ťa počujem, miláčik.“
Rukou putuje dolu na môj pás a ja si tie dotyky
vychutnávam, koža na kožu, jeho lačné ústa na mojich prsiach
a jeho dlhé prsty, ktoré ma hladia a láskajú, starajú sa o mňa.
Posúva mi dlaň cez bok a zadok a potom nadol po stehne až
pod koleno. A celý ten čas mi bozkáva a saje bradavky – ach,
bože.
Zrazu ma chytá za koleno a dvíha mi nohu, dáva si ju okolo
boku – je to také náhle, až z toho vykríknem. Skôr cítim, než
zazriem, ako sa pritom usmeje. Prevracia sa a berie ma so
sebou, takže končím usadená obkročmo na ňom, a podáva mi
balíček s kondómom.
286
Posuniem sa dozadu. Znovu ho zovriem v dlani a – tomu
skrátka nedokážem odolať – skláňam sa a bozkávam ho,
beriem ho do úst, láskam ho jazykom a tvrdo sajem. Vzdychá
a prepína boky, preniká do mňa ešte väčšmi.
Hmm, chutí úžasne. Ale ja ho chcem vnútri. Narovnávam sa
a zahľadím sa naňho. Je celý zadychčaný, má roztvorené pery
a dychtivo ma pozoruje.
Náhlivo trhám fóliu a pomaly mu naň rolujem kondóm.
Podáva mi ruky a ja ho za jednu chytím, svojou druhou ho
smerujem proti sebe a pomaly si ho beriem.
Z hrdla sa mu derie hlboký ston a zatvára oči.
To, ako ho v sebe cítim… ako ma roztvára… a napĺňa – ticho
zakňučím – to je raj. Položí mi dlane na boky a pomáha mi
hýbať sa, hore, dolu, on sám sa do mňa tlačí. Bože, to je slasť!
„Miláčik,“ hlesne a náhle sa dvíha do sedu, takže sa
ocitáme zoči-voči. Pocit z tej novej polohy je zvláštny – taký
úplný. S prudkým nádychom sa ho chytám za lakte a on mi
zviera tvár v dlaniach a vpíja sa do mňa očami – tie jeho, sivé,
prenikavé, sálajú spaľujúcou intenzitou.
„Ana. To, čo s tebou cítim,“ začne. Ale potom sa mi vrhá na
ústa a horúčkovito ma bozkáva. A ja mu ten bozk vraciam,
celá omámená z toho delikátneho, hlbokého spojenia našich
tiel.
„Milujem ťa,“ vytlačím zo seba.
Zakvíli, akoby ho tie šepkané slová ranili, a prevracia sa aj
so mnou, bez toho aby prerušil náš úchvatný kontakt, takže
nakoniec ležím pod ním. Objímem ho nohami okolo pása.
Pozoruje ma užasnuto, obdivne. Dvíham ruku, aby som ho
pohladila po líci, a som si istá, že dokonale zrkadlím jeho
287
vlastný výraz. Pomaličky sa začína hýbať, zatvára oči a ticho
pritom vzdychá.
Jemné hojdanie lode, pokoj a ticho v kajute, prerušované
len naším vzájomne spojeným dychom, keď sa vo mne pomaly
pohybuje tam a zase späť, s takou sebakontrolou a tak
skvostne – to všetko dohromady je božské. Rukou obopína
moju hlavu a kladie mi ruku na temeno, dlaň druhej ruky mi
tlačí na tvár a skláňa sa, aby ma bozkával.
Tlačí si ma pod seba, pomaly sa hýbe, tam, späť,
precítene… Dotýkam sa ho – ale dodržujem hranice – na
rukách, vo vlasoch, na bedrách, na pevnom zadku. Zároveň s
tým, ako ma jeho pravidelný rytmus vynáša vyššie a vyššie,
zrýchľuje sa mi dych. Bozkáva ma na ústa, na líca, na koniec
čeľuste, jemne mi hryzká ucho. S každým cituplným pohybom
počujem trhané staccato jeho dychu.
Začínam sa chvieť. Ach… Ten pocit už dobre poznám… Som
tak blízko…
„To je ono, miláčik… Urob to pre mňa… Prosím… Ana,“
vyráža zo seba. A sú to jeho slová, čo ma strhávajú do
priepasti.
„Christian!“ vykríknem, on hlasno zastoná a potom už
padáme obaja, spoločne.