Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 8. kapitola

Kapitola 8

Sawyer už zase hovorí do rukáva: „Taylor, pán Grey
vstúpil do bytu.“ Vzápätí sa mykne a trhá si slúchadlo od
ucha. Taylor ho nepochybne počastoval nejakou veľmi
hlasnou kritikou.
Ale nie – keď už má obavy aj Taylor…
„Prosím, pustite ma dnu,“ prosíkam.
„Je mi ľúto, slečna Steelová. Nebude to trvať dlho.“ Zdvíha
obe ruky v ospravedlňujúcom geste. „Taylor s chlapcami tam
práve dorazili.“
Dofrasa, cítim sa taká bezmocná! Strnulo stojím a napínam
uši, aby som zachytila aj ten najslabší zvuk, lenže všetko, čo
počujem, je môj vlastný prerývaný dych. Je hlasný a plytký. Po
chrbte mi behá mráz, v ústach mám sucho a začína sa mi krútiť
hlava. Prosím, nech je Christian v poriadku, modlím sa v duchu.
Netuším, koľko času už uplynulo, a my stále nič
nepočujeme. Ale žiadny zvuk je dobrý zvuk – znamená to, že
sa tam nestrieľa.
Začínam pochodovať okolo stola v hale, a aby som sa
nejako rozptýlila, prezerám si obrazy na stenách. Nikdy
predtým som im nevenovala ozajstnú pozornosť: všetky sú
figuratívne, s náboženskou tematikou – Panna Mária a
dieťatko, na všetkých šestnástich. Aké zvláštne…
Christian predsa nie je nejako nábožensky založený, alebo
je? Všetky maľby vo veľkej izbe sú abstraktné – zatiaľ čo tieto
224
sa od nich naozaj odlišujú. Obrazy však nedokážu upútať
moju pozornosť nadlho – Tak kde je ten Christian?
Zahľadím sa na Sawyera, stále ma bezvýrazne pozoruje.
„Čo sa tam deje?“
„Nemám žiadne správy, slečna Steelová.“
Znenazdania sa pohne kľučka na dverách. Sawyer sa
bleskovo zvrtne a z puzdra v podpazuší tasí zbraň. Ja sa
mením na soľný stĺp. Vo dverách sa objavuje Christian.
„Čistý vzduch,“ povie a pritom sa zamračí na Sawyera. Ten
okamžite odkladá zbraň a ustupuje, aby ma pustil dnu.
„Taylor zbytočne šalie,“ zašomre Christian a naťahuje ku
mne ruku. Ale ja len stojím a treštím na neho oči, neschopná
akéhokoľvek pohybu vnímam každučký detail: jeho
rozstrapatené vlasy, napätie okolo očí, zaťatú čeľusť, dva
rozopnuté vrchné gombíky košele. Myslím, že som práve
zostarla o desať rokov. Christian znepokojene krčí čelo, oči
temné ako dva grafity.
„Už je to v poriadku, miláčik.“ Prichádza až ku mne,
schováva si ma v objatí a bozkáva do vlasov. „No tak, si
predsa unavená. Posteľ.“
„Tak strašne som sa bála,“ priznávam sa mu v náručí a s
hlavou opretou o jeho hruď vdychujem tú neopísateľne
nádhernú vôňu. „Viem. Všetci sme z toho nervózni.“
Sawyer sa medzitým niekam vytratil, pravdepodobne šiel
dovnútra.
„Úprimne, pán Grey, vyzerá to tak, že sú tie vaše bývalé
pekne vytrvalé,“ zavrčím otrávene. Cítim, ako sa uvoľňuje.
„To teda sú.“
225
Púšťa ma z náručia a za ruku vedie cez byt až do obývacej
izby. „Taylor ešte kontroluje všetky šatne a skrine. Ja si však
nemyslím, že by tu bola.“
„Čo by tu aj robila?“ Nedáva to žiadny zmysel.
„Presne.“
„A mohla by sa dostať dovnútra?“
„To neviem ako. Taylor to skrátka niekedy preháňa.“
„Prehľadal si aj herňu?“ zašepkám.
Christian po mne hodí rýchlym pohľadom, obočie
stiahnuté. „Jasné, je zamknutá, ale aj tak sme ju s Taylorom
skontrolovali.“
Zhlboka si vydýchnem.
„Nedáš si panáka alebo niečo iné?“ spytuje sa.
„Nie.“ Zrazu na mňa padá šialená únava – už aby som bola
v posteli.
„Tak poď, uložím ťa. Vyzeráš úplne vyčerpane.“ Jeho
doteraz napätá tvár sa vyhladzuje.
Ale ja sa, naopak, zamračím – prečo on nejde tiež spať?
Alebo chce spať sám?
Padá mi kameň zo srdca, keď ma odvádza do svojej spálne.
Položím kabelku na bielizník a otváram ju, aby som ju
vyložila. Narážam pritom na odkaz od pani Robinsonovej.
„Tu máš,“ podávam ho Christianovi. „Nie som si istá, či si
to chceš prečítať. Ja to hodlám ignorovať.“
Christian list zbežne číta a zároveň mu tuhne čeľusť.
„Nie je mi jasné, akú skladačku by chcela dopĺňať,“ prehodí
pohŕdavo. „Ešte sa musím vrátiť k Taylorovi,“ dodáva a dvíha
ku mne zrak. „Ukáž, rozopnem ti šaty.“
„Budeš kvôli tomu autu volať políciu?“ pýtam sa, keď sa k
nemu obraciam chrbtom.
226
Odhŕňa mi vlasy nabok, prstami mi zľahka prechádza po
holej pokožke chrbta a ťahá zips šiat.
„Nie. Nehodlám ich do toho zaťahovať. Leila potrebuje
pomoc, nie policajný zásah, a navyše ich tu nechcem.
Jednoducho sa musíme viac snažiť, aby sme ju našli.“ Skláňa
sa, aby ma zľahka pobozkal na plece.
„Choď spať!“ zavelí a potom je už fuč.
Ležím a hľadím do stropu, čakám, až príde. Toľko sa toho
dnes stalo, mám o čom premýšľať… toľko vecí na
premýšľanie. Kde začať…?
Strhnem sa zo spánku… dezorientovaná. Spala som vôbec?
Rozospatá žmúrim v matnom svetle, ktoré sem preniká z
predsiene cez pootvorené dvere, a zisťujem, že Christian tu
ešte nie je. Kde stále väzí? Rozhliadam sa. Pri nohách postele
sa týči vysoký tieň. Vyzerá ako ženská postava, možno.
Oblečená v čiernom? Ťažko povedať.
V tom otupenom stave sa načahujem, aby som rozsvietila
bočnú lampičku a pozrela sa znova, ale už tam nikto nie je.
Zatrepem hlavou. Bola to moja bujná fantázia? Alebo sa mi to
iba snívalo?
Sadám si a očami pátram po izbe, ovládne ma taký neurčitý
vnútorný nepokoj – ale som tu naozaj sama.
Pošúcham si rukami tvár. Koľko je hodín? Tak kde je ten
Christian? Na budíku svieti 2:15.
Ochabnuto sa deriem z postele s úmyslom porozhliadnuť
sa po Christianovi, ľahko rozhodená svojou divokou
predstavivosťou. Nakoniec ešte začnem vidieť duchov. To musí
byť reakcia na tie dramatické udalosti z večera. Obývačka zíva
prázdnotou, osvetľujú ju iba tri lampičky nad barovým
227
pultom. Zato dvere Christianovej pracovne sú pootvorené a ja
cez ne počujem, ako s niekým telefonuje.
„Nechápem, prečo mi voláš o tomto čase. Nemám, čo by
som ti k tomu viac povedal… no tak mi to povedz teraz. Nie je
potrebné, aby si mi nechávala odkazy v schránke.“
Nehybne stojím pri dverách a počúvam, tajne a previnilo. S
kým to asi hovorí?
„Nie, ty ma počúvaj. Žiadal som ťa, a teraz ti to hovorím
znova. Nechaj ju na pokoji. Nič ti do nej nie je. Rozumieš?!“
Hlas mu znie tak nabrúsene, naozaj nahnevane.
Odhodlávam sa zaklopať.
„Ja viem, že áno. Ale myslím to vážne, Elena. Nechaj ju,
dočerta, na pokoji. Alebo ti to mám dať písomne? Počuješ, čo ti
hovorím?… Fajn. Dobrú noc.“ Tresne mobilom o stôl.
Ach, doparoma. Váhavo ťukám na dvere.
„Čo je?!“ zavrčí a ja mám sto chutí utiecť a niekam sa
schovať.
Sedí pri stole, s hlavou v dlaniach. Pozrie na mňa, na tvári
má ešte stále tvrdohlavý výraz, ktorý sa však okamžite
rozpúšťa, keď vidí, že som to ja. Ale jeho pohľad zostáva
rozrušený a napätý. Zrazu vyzerá taký unavený, až je mi z
toho ťažko pri srdci.
Zažmurká, očami putuje dolu až k mojim nohám a zase
späť. Na sebe mám jedno z jeho tričiek.
„Mala by si nosiť satén alebo hodváb, Anastasia,“
skonštatuje ticho. „Ale musím pripustiť, že aj v mojom tričku
vyzeráš skvele.“
Tak to bol nečakaný kompliment. „Chýbal si mi. Poď už do
postele.“
228
Pomaly sa dvíha zo stoličky, na sebe má stále bielu košeľu a
čierne smokingové nohavice. Jeho oči zrazu žiaria a sú plné
očakávania… lenže je v nich aj smútok. Zastane tesne pri mne,
uprene mi hľadí do očí, ale nedotýka sa ma.
„Vieš vôbec, čo pre mňa znamenáš?“ chce vedieť. „Keby sa
ti niečo stalo, kvôli mne…“ povie dostratena. Medzi obočím sa
mu vytvárajú dve hlboké ryhy a po tvári mu prelieta skoro
hmatateľne bolestný výraz. Náhle sa zdá taký zraniteľný a jeho
strach je taký zreteľný! „Nič sa mi nestane,“ upokojujem ho.
Zdvihnem ruku a dotknem sa jeho tváre, prstami hladkám
krátke strnisko. Je nečakane jemné. „Tie fúzy ti rastú akosi
rýchlo,“ čudujem sa so šepotom, neschopná skryť v hlase úžas,
ktorý vo mne ten nádherný zlomený muž, čo predo mnou
stojí, vyvoláva.
Obtiahnem kontúru jeho spodnej pery a schádzam mu
prstami dole po hrane krku, až ku teraz už sotva viditeľnej
stope po rúži. S pootvorenými ústami na mňa vyjavene
pozerá, ešte stále sa ma nedotkol. Ukazovákom putujem po tej
napoly zmazanej hranici a on zatvára oči. Jeho tichý dych sa
zrýchľuje. Keď prstami dosiahnem okraj košele, skĺznem až k
poslednému zapnutému gombíku.
„Nebudem sa ťa dotýkať. Len ti chcem vyzliecť košeľu,“
zašepkám.
Otvára oči dokorán. Sú plné strachu. Ale neuhne sa, ani sa
ma nepokúša zastaviť. Veľmi pomaly mu ten gombík
rozopínam, látku pritom držím napnutú tak, aby sa
nedotýkala jeho kože. Váhavo presúvam ruky nižšie,
opakujem rovnaký proces – pekne pomaličky – plne sa
sústredím na to, čo robím.
229
Nerada by som sa ho dotkla. Teda, rada… ale neurobím to. Po
štvrtom gombíku sa znovu objavuje červená stopa a ja sa
placho naňho usmejem.
„Naspäť na domácom území,“ zašepkám, a skôr než
uvoľním posledný gombík, prechádzam po nej končekmi
prstov. Ešte košeľu rozhaľujem a potom sa presúvam k
manžetám. Odopínam z nich najskôr jeden a potom aj druhý
lesklý čierny kamienok.
„Môžem ti tú košeľu vyzliecť?“ pýtam sa ticho.
S očami stále doširoka roztvorenými prikývne a ja mu ju
sťahujem z pliec. Sám si ju striasa z rúk a potom už predo
mnou stojí od pása nahor nahý. Teraz, keď je tá košeľa dolu,
pôsobí dojmom, že znovu nadobudol svoju obvyklú
rovnováhu.
Usmeje sa. „A čo tak nohavice, slečna Steelová?“ vyzýva
ma so zdvihnutým obočím.
„V spálni. Chcem ťa v posteli.“
„Naozaj? Slečna Steelová, vy ste teda nenásytná.“
„Nechápem, ako je to možné.“ Beriem ho za ruku a ťahám
ho za sebou z pracovne až do spálne. Je v nej hrozná zima.
„Ty si otvárala dvere na balkón?“ zisťuje prekvapene, keď
sa ocitáme vnútri.
„Nie.“ Aspoň si to nepamätám. Pamätám si len, ako som sa
okolo seba obzerala, keď som sa zobudila. Tie dvere boli
rozhodne zatvorené.
Doparoma… Cítim, ako blednem. Pozerám na Christiana s
otvorenými ústami a vypleštenými očami. „Čo?“ okríkne ma.
„Keď som sa prebudila… niekto tu bol,“ dostanem zo seba.
„Myslela som, že je to len moja fantázia.“
230
„Čože?!“ zatvári sa zdesene. Vyráža k balkónovým dverám
a kontroluje to za nimi. Potom cúva späť do izby a zamyká za
sebou.
„Vieš to určite? Ako vyzeral?“ vypočúva ma priškrtené.
„Myslím, že to bola žena. Bolo tma. Práve som sa prebrala.“
„Obleč sa!“ skríkne cestou od dverí. „Hneď!“
„Ale ja mám oblečenie hore,“ zafňukám.
Otvára jednu zo zásuviek bielizníka a loví z nej svoje
tepláky.
„Zober si toto.“ Sú príliš veľké, ale teraz sa s ním rozhodne
hádať nemienim.
Berie odtiaľ ešte tričko a preťahuje si ho cez hlavu.
Chmatne po domácom telefóne pri posteli a stisne na ňom dve
tlačidlá.
„Kurva, ona je stále tu!“ precedí do slúchadla.
Zhruba o tri sekundy neskôr vráža do Christianovej spálne
Taylor spoločne s ďalším mužom z ochranky. Christian ich v
rýchlosti oboznamuje so situáciou.
„Ako je to dlho?“ páči zo mňa Taylor, zatiaľ čo na mňa
upiera profesionálny pohľad. Ešte stále má na sebe sako. Vari
on nechodí spať?
„Asi tak desať minút,“ pípnem. Z nejakého dôvodu sa cítim
previnilo.
„Pozná to tu lepšie ako svoje topánky,“ vyhlási Christian.
„Beriem Anastasiu preč, a to hneď. Ona sa tu niekde schováva,
nájdite ju. Kedyže sa to vracia Gail?“
„Zajtra večer, pane.“
„Nevkročím sem, kým to tu nebude zabezpečené. Jasné?!“
vyštekne.
„Áno, pán Grey. Vraciate sa do Bellevue?“
231
„Nemienim do toho zaťahovať aj rodičov. Objednajte mi
hotel!“
„Iste. Dám vám vedieť.“
„Nepreháňame to trochu?“ ozývam sa.
Christian ma zmrazí pohľadom. „Môže-byť-ozbrojená,“
precedí cez zuby.
„Christian, stála priamo pri posteli. Keby chcela, mohla ma
pokojne zastreliť.“
Na okamih sa odmlčí a pokúša sa ovládať, aspoň myslím.
Potom, hrozivo pokojným hlasom, precedí:
„Toto riziko nemienim podstúpiť. Taylor, Anastasia
potrebuje topánky.“
Christian mizne v šatni a na mňa zatiaľ dáva pozor ten
druhý chlap. Nedokážem si spomenúť, ako sa volal, tuším
Ryan. Ustavične behá pohľadom medzi chodbou a
balkónovými dverami. Christian sa zjavuje o niekoľko minút
neskôr s koženou taškou na pleci, v rifliach a prúžkovanom
svetri. Cez plecia mi prehadzuje džínsovú bundu.
„Poď.“ Pevne zviera moju ruku a ja za ním prakticky
plachtím, pretože nasadzuje dlhý krok a masírujeme takto až
do veľkej izby.
„Jednoducho nechápem, ako sa tu mohla niekde len tak
schovávať,“ prehodí zamyslene, s pohľadom upretým na
balkónové dvere.
„Tento byt je veľký. Ešte si ho nevidela celý.“
„Prečo jej jednoducho nezavoláš… a nepovieš jej, že sa
chceš porozprávať?“
„Anastasia, ona je momentálne nevyspytateľná a môže byť
ozbrojená,“ uzemní ma neoblomne.
„Takže jednoducho utečieme?“
232
„Zatiaľ – áno.“
„A čo keď sa pokúsi zastreliť Taylora?“
„Taylor zbrane pozná a rozumie im,“ poučuje ma
podráždene. „Bude rýchlejší ako ona.“
„Ray bol v armáde. Naučil ma strieľať.“
Christian vytiahne obočie a na chvíľu vyzerá naozaj
prekvapene.
„Ty… a so zbraňou?!“ vytlačí zo seba neveriacky.
„No jasné,“ ohradím sa podráždene. „Dokážem strieľať,
pán Grey, takže si radšej dávajte pozor. Nie sú to len vaše
šialené ex, pred kým by ste si mali kryť zadok.“
„Budem si to pamätať, slečna Steelová,“ ubezpečuje ma
sucho, ale tvári sa pritom pobavene. A ten pocit, že dokonca aj
v takej absurdne vypätej situácii ho dokážem rozveseliť, je na
nezaplatenie.
Taylor sa k nám pripája v hale a podáva mi môj malý
kufrík a moje čierne conversky. Som úplne omráčená faktom,
že mi zbalil oblečenie. S vďakou sa na neho placho usmejem a
on mi to úsmevom krátko a povzbudivo opätuje. Skôr než si
uvedomím, čo robím, visím mu okolo krku a pevne ho
objímam. Dosť ho to vyvádza z miery, a keď ho nakoniec
púšťam, má pekne zružovené líca.
„Buďte opatrný,“ zamumlem.
„Iste, slečna Steelová,“ súka zo seba.
Christian sa na mňa zaškerí a potom sa spýtavo zahľadí na
Taylora, ktorý sa pokúša o úsmev a napráva si kravatu.
„Dajte mi vedieť, kam mám ísť,“ nariaďuje mu Christian.
Taylor siaha do svojho saka, vyberá z neho peňaženku a
podáva Christianovi kreditnú kartu.
„Možno budete chcieť použiť toto, keď sa tam dostanete.“
233
Christian prikývne. „Dobrý nápad.“
Pripája sa k nám Ryan. „Sawyer a Raynolds hlásia, že nič
neobjavili,“ informuje Taylora.
„Sprevádzajte pána Greya a slečnu Steelovú do garáže,“
dáva inštrukcie Taylor.
Garáž je ľudoprázdna. Bodaj by nie, veď sú skoro tri
hodiny ráno. Christian ma usádza na miesto spolujazdca v R8
a kufrík s taškou ukladá do batožinového priestoru pod
prednou kapotou. Audi, zaparkované vedľa nás, vyzerá
príšerne – všetky pneumatiky na franforce, biela farba
rozmazaná po celej karosérii. Až ma z toho zamrazí, zrazu
som vďačná, že ma Christian odtiaľto berie preč.
„V pondelok ti privezú náhradné,“ oznamuje mi
pochmúrne, keď si sadá vedľa mňa.
„Ako mohla vedieť, že je to moje auto?“
Zahľadí sa na mňa a potom si povzdychne: „Mala Audi A3.
Kupoval som vždy jedno pre každú zo svojich subiek – je to
jedno z najbezpečnejších áut vo svojej triede.“
Aha.
„Takže to nebol zasa až taký originálny darček k promócii.“
„Anastasia, napriek tomu, že som v to dúfal, ty si nikdy
nebola mojou subkou, takže, teoreticky vzaté – je to darček k
promócii.“ Cúva z parkovacieho miesta a vyráža k východu.
Napriek tomu, že som v to dúfal. Ach, bože… moje
podvedomie smutne potriasa hlavou. Pri tom, skrátka, vždy
skončíme.
„Ešte stále v to dúfaš?“
V aute zazvoní handsfree.
„Grey!“ vyštekne Christian.
„Fairmont Olympie. Na moje meno.“
234
„Ďakujem, Taylor. A Taylor… buďte opatrný.“
Taylor chvíľu neodpovie. „Áno, pán Grey,“ povie potom
ticho a Christian položí.
Ulice Seattlu sú vyľudnené, a tak Christian nerušene uháňa
po Piatej avenue v ústrety I-5. Len čo sme na diaľnici,
zošliapne pedál až na podlahu a vystrelíme smerom na sever.
Vyráža tak prudko, že ma to na chvíľu doslova vtlačí do
sedadla. Po očku pozriem na neho. Je hlboko zamyslený. To
napäté ticho, ktoré tu panuje, vyžaruje nepochybne priamo z
neho. Ani mi neodpovedal na otázku. V pravidelných
intervaloch sa pozerá do spätného zrkadla a ja si uvedomujem,
že kontroluje, či nás niekto nesleduje. To bude asi ten dôvod,
prečo sa rúti po I-5. Mám totiž taký dojem, že Fairmont je
predsa len v Seattli.
Zahľadím sa von z okienka a snažím sa nejako usporiadať
svoju rozbúrenú a unavenú myseľ. Keby mi Leila chcela
ublížiť, mala na to v spálni jedinečnú príležitosť.
„Nie. Nedúfam v to. Už nie. Myslel som, že to dávam
najavo dosť jasne,“ vytrháva ma Christian miernym hlasom zo
zamyslenia.
Prekvapene naňho zažmurkám a pritiahnem si džínsovú
bundu tesnejšie k telu – nie som si istá, či ten chlad prichádza
zvonku, alebo sa usídlil rovno vo mne.
„Len sa bojím, veď vieš… že pre teba nie som… dosť
dobrá.“
„Ale ty si viac než dosť dobrá. Pre lásku božiu, Anastasia,
čo mám ešte urobiť?“
Povedať, že ma miluješ. Rozprávať mi o sebe.
„Prečo si si myslel, že ťa opustím, keď som povedala, že mi
o tebe doktor Flynn povedal všetko?“
235
Sťažka si povzdychne, na okamih zatvára oči, a potom sa
na nekonečne dlhú chvíľu odmlčí. „Nemôžeš chcieť len tak, z
ničoho nič, porozumieť hĺbke mojej zvrátenosti, Anastasia.
Navyše to nie je čosi, s čím by som sa ti chcel zverovať.“
„A ty si vážne myslíš, že by som odišla, keby som to
vedela?“ Zrazu hovorím zvýšeným hlasom a nevyznieva to
veľmi vierohodne. Vari ešte nepochopil, že ho milujem? „Toto
si o mne myslíš?“
„Viem to,“ odpovie smutne.
„Christian… myslím, že to je dosť nepravdepodobné.
Nedokážem si predstaviť, že by som s tebou nebola.“
Navždy…
„Už raz si ma opustila – znovu to absolvovať nechcem.“
„Elena hovorila, že ťa minulú sobotu videla,“ zašepkám.
„To teda nevidela,“ zamračí sa.
„Takže si za ňou nešiel, keď som odišla?“
„Nie!“ odsekne podráždene. „Práve som ti povedal, že nie
– a ja naozaj nemám rád, keď sa o mojich slovách pochybuje,“
hreší ma. „Celý víkend som sa nikam nepohol. Sedel som na
zadku a lepil ten klzák, ktorý si mi dala. Trvalo mi to celú
večnosť,“ dodáva už miernejšie.
Znovu mi zviera srdce. Pani Robinsonová predsa povedala,
že ho videla.
Tak áno, alebo nie? Ona klame. Prečo?
„Napriek tomu, čo si Elena myslí, nebehám za ňou s
každým problémom, Anastasia. Vlastne nebehám za nikým.
Možno si si už všimla, že toho o sebe veľa nenahovorím.“
Zovrie volant tak pevne, až mu vystúpia kĺby.
„Carrick mi povedal, že si skoro dva roky nehovoril.“
„To fakt povedal?“ pevne zomkne pery.
236
„Tak trochu som to z neho vypáčila.“ zahanbene sa
červenám a klopím oči do lona.
„A čo ešte otecko hovoril?“
„Že to bola Grace, kto ťa vyšetroval, keď ťa priviezli do
nemocnice. Keď ťa našli vo vašom byte.“
Jeho výraz ostáva nečitateľný a napätý.
„Hovoril, že ti pomohlo hranie na klavíri. A Mia.“
Keď spomeniem jej meno, nepatrne sa mu zavlnia pery v
náznaku láskyplného úsmevu. Okamih nato prehovorí: „Mala
asi šesť mesiacov, keď ju priviezli. Bol som uchvátený, na
rozdiel od Elliota – ten sa totiž už predtým musel vyrovnať s
mojím príchodom. Bola dokonalá.“ Tá posvätná úcta v jeho
hlase, rýdza a smutná, je až dojemná. „Čo sa o nej nedá tvrdiť
teraz, samozrejme,“ poznamenáva a ja si vzápätí vybavujem
jej úspešné pokusy o marenie našich nemravných úmyslov. To
ma rozosmeje.
Christian po mne hodí jedným okom. „Vám to príde
smiešne, slečna Steelová?“
„Vyzeralo to, že sa rozhodla udržať nás od seba za každú
cenu.“
Neradostne sa usmeje. „Jasné, v tom je celkom majsterka.“
Natiahne ruku a zovrie mi koleno. „Ale nakoniec sme to
zvládli.“ S úsmevom znova kontroluje spätné zrkadlo. „Tak
fajn, myslím, že nás nikto nesledoval.“ Schádza z diaľnice a
vyráža späť do centra Seattlu.
„Môžem sa ťa spýtať na niečo ohľadom Eleny?“ Práve
stojíme na svetlách.
Obozretne sa na mňa zahľadí. „Keď musíš,“ zašomre
nevrlo, ale ja sa tou jeho nedotklivosťou nenechávam zastrašiť.
237
„Pred časom si mi povedal, že ťa milovala spôsobom, aký si
dokázal akceptovať. Čo to presne znamená?“
„Nie je to hádam jasné?“ odpáli ma.
„Mne teda nie.“
„Vymykal som sa kontrole. Nezniesol som, aby sa ma
ktokoľvek dotkol. Doteraz to neznesiem. Pre štrnásť -
pätnásťročného pubertiaka s hormónmi na pochode to boli
dosť ťažké časy. A ona mi ukázala, ako vypustiť paru.“
Ach, tak.
„Mia vravela, že si bol pekný bitkár.“
„Prepána, čo ja to mám za utáranú rodinu? Počkať, nie – to
ty!“ Stojíme na ďalších semaforoch a on ma priam prepaľuje
pohľadom. „To ty zo všetkých tých ľudí pumpuješ
informácie,“ znechutený neveriacky krúti hlavou.
„Mia sa rozhovorila úplne dobrovoľne. A pokiaľ si
pamätám, bola veľmi ústretová. Mala obavy, že by si sa mohol
v tom stane pobiť, keby si ma v tej aukcii nezískal,“ bránim sa
rozhorčene.
„Ako ti to mohlo napadnúť, miláčik? To v žiadnom prípade
nehrozilo. Neexistovala možnosť, že by som ťa nechal tancovať
s niekým iným.“
„Doktora Flynna si nechal.“
„On je vždy výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo.“
Christian zabočuje do pôsobivej aleje tvoriacej príjazdovú
cestu k hotelu Fairmont Olympie a zastavuje rovno pred
vchodom, hneď vedľa obrovskej kamennej fontány.
„Tak poď.“ Vystupuje z auta a vyberá z neho našu
batožinu. Hrnie sa k nám prekvapená obsluha parkoviska –
nepochybne ho zaskočil náš neskorý príchod. Christian mu
hádže kľúče.
238
„Na meno Taylor,“ povie. Strážca parkoviska prikývne s
výrazom úplnej blaženosti, skáče do R8 a odchádza. Christian
ma vedie za ruku do hotelovej haly.
Keď potom vedľa neho stojím na recepcii, cítim sa skutočne
veľmi neprimerane. Ocitám sa v najprestížnejšom seattleskom
hoteli, navlečená do obrovskej džínsovej bundy, v teplákoch,
ktoré na mne visia, a starom tričku, hneď vedľa elegantného,
krásou oplývajúceho gréckeho boha. Nečudo, že medzi nami
recepčná pobehuje pohľadom, ako keby jej tu niečo nehralo. A,
samozrejme – je totálne uchvátená Christianom. Keď očervenie
a začne koktať, prevrátim oči. Márnosť, dokonca sa jej trasú ruky!
„Budete… potrebovať pomoc… s batožinou, pán Taylor?“
pýta sa a znova očervenie.
„Nie, s pani Taylorovou to zvládneme sami.“
Pani Taylorová?! Veď nemám prstienok! Skrývam si ruky za
chrbát.
„Ste ubytovaní v kaskádovom apartmáne, pán Taylor,
jedenáste poschodie. Poslíček vám pomôže s batožinou.“
„Povedal som, že to zvládneme,“ opakuje Christian príkro.
„Kde sú tie výťahy?“
Slečna Červená Tvár mu to vysvetľuje a Christian ma
znovu vezme za ruku. Narýchlo sa rozhliadam po tej
impozantnej prepychovej hale plnej čalúnených stoličiek – je
úplne prázdna, až na jednu tmavovlasú ženu, ktorá sedí na
pohodlnej sedačke a napcháva svojho westíka dobrotami. Keď
odchádzame k výťahom, venuje nám nepatrný úsmev. Takže
domáci maznáčikovia môžu do tohto hotela? Trochu zvláštne
na také okázalé miesto.
Apartmán má dve spálne a jedáleň, v ktorej je navyše
umiestnené koncertné krídlo. V rozľahlej obytnej miestnosti
239
praská v kozube oheň. To azda nie je možné… tento apartmán je
väčší ako náš byt.
„Nuž, pani Taylorová, neviem ako vy, ale ja by som si
celkom rád dal drink,“ poznamenáva Christian, keď za nami
zamyká vstupné dvere.
V spálni odkladá môj kufrík aj svoju tašku na gauč pri päte
obrovskej postele s nebesami. Spoločne odchádzame do
obývačky, kde sa oheň v kozube už naplno rozhorel. Pozerá sa
na to veľmi príjemne. Podídem bližšie a ohrievam si ruky,
zatiaľ čo Christian nám pripravuje niečo na pitie.
„Armagnac?“
„Môže byť.“
Za okamih sa už ku mne pripája a podáva mi krištáľový
pohár. „Pomerne náročný deň, však?“
Iba prikývnem a on na mňa uprie pátravý sivý pohľad
poznačený obavami.
„Som v poriadku,“ ubezpečujem ho mierne. „A čo ty?“
„Ja? Práve teraz by som si rád vypil tento drink a potom, ak
nie si príliš unavená, vzal by som ťa do postele a tam na
všetko, okrem nás dvoch, zabudol.“
„Myslím, že sa už nejako dohodneme, pán Taylor,“
usmievam sa na neho placho a on si vyzúva topánky a sťahuje
ponožky.
„Pani Taylorová, prestaňte si hrýzť tú peru,“ zašepká.
Skrývam svoje zrazu zrumenené líca za pohárik. Armagnac
je vynikajúci, hladko mi kĺže dolu hrdlom a zanecháva po sebe
pocit príjemného tepla. Keď zdvihnem oči ku Christianovi,
vidím, ako si upíja z brandy a sústredene ma sleduje tým
temným, lačným pohľadom.
240
„Nikdy ma neprestaneš udivovať, Anastasia. Po dni, ako je
tento – alebo skôr bol – sa nesťažuješ, ani s krikom neutekáš.
Hrozne ťa za to obdivujem. Si veľmi silná žena.“
„Ty sám si sakramentsky pádnym dôvodom, aby som
zostala,“ presviedčam ho potichu. „Už som ti to povedala,
Christian, nikam nejdem, nech už si kedy vykonal čokoľvek.
Veď vieš, čo k tebe cítim.“
Ľahko skriví pery, akoby o mojich slovách pochyboval, a
súčasne zmraští obočie, akoby ho to, čo hovorím, bolelo. Ach,
Christian, čo ešte musím urobiť, aby si pochopil, čo k tebe
cítim?
Nechať ho, aby ťa vyplatil, hodí na mňa ironickú grimasu
moje podvedomie. V duchu sa naň zamračím.
„Kam chceš zavesiť tie moje portréty od Josého?“ skúšam
nejako odľahčiť atmosféru.
„To záleží…“ usmeje sa. Toto je pre neho očividne oveľa
prijateľnejšia téma na konverzáciu.
„Na čom?“
„Na okolnostiach,“ prehodí tajomne. „Tá výstava potrvá
ešte dva týždne, takže mám dosť času rozhodnúť sa.“ Skloním
hlavu a privieram oči.
„Môžete sa tváriť tak drsne, ako len chcete, pani Taylorová,
nič zo mňa nevyrazíte,“ doberá si ma.
„Mohla by som to z teba dostať mučením.“
Dvíha jedno obočie. „Vážne si nemyslím, že by si mala
sľubovať niečo, čo nedokážeš splniť.“
No teda! On si myslí, že to nedokážem? Odkladám pohárik
na rímsu kozuba a na Christianovo prekvapenie sa načahujem
aj po tom jeho a postavím ho vedľa svojho.
241
„Takže sa o tom budeme musieť nejako presvedčiť,“
navrhujem. Veľmi odvážne – nepochybne povzbudená tou
brandy – beriem Christiana za ruku a ťahám ho za sebou do
spálne. Zostanem stáť pri posteli.
Christian sa usiluje zakryť pobavenie. „Tak tu ma máš,
Anastasia, ale čo tu budeš teraz so mnou robiť?“ uťahuje si zo
mňa.
„Začnem tým, že ťa vyzlečiem. Chcem dokončiť to, čo som
predtým začala.“ Chytím chlopne jeho saka a dávam pritom
pozor, aby som sa ho nedotkla. Nemykne sa, ale viem, že
zadržiava dych.
Opatrne mu sťahujem sako z pliec. Jeho oči sa nespúšťajú z
tých mojich, ale všetok humor sa už z nich vytratil, zostal len
ostražitý pohľad… plný túžby? Dal by sa vysvetliť toľkými
spôsobmi. Na čo teraz myslí? Odkladám sako na gauč.
„A teraz tričko,“ zašepkám a zdvihnem jeho spodný okraj.
Spolupracuje so mnou, dvíha ruky a o krok ustupuje, aby mi
vyzliekanie uľahčil. Keď je tričko dole, zostáva na mňa uprene
hľadieť, len v džínsoch, ktoré mu tým provokatívnym
spôsobom len tak-tak držia na bokoch. Vytŕča z nich tenký
pásik okraja boxeriek.
Nedočkavo posúvam zrak hore, po jeho pevných brušných
svaloch, až ku prvej stope rúžu, už len rozmazanej šmuhe, a
potom ešte vyššie, k jeho hrudi. Po ničom inom netúžim viac,
ako prejsť mu tadiaľ jazykom, ochutnať ho.
„A čo teraz?“ zašepká a ďalej ma spaľuje pohľadom.
„Chcem ťa bozkávať tu.“ Prechádzam mu prstom krížom
cez brucho, od jedného hrotu bedrovej kosti k druhému.
S prudkým nádychom sa mu roztvárajú pery. „Ja ti v tom
nebránim,“ vydýchne.
242
Vezmem ho za ruku. „Tak to aby si si radšej ľahol,“
zašepkám a odvádzam ho k posteli. Tvári sa trochu neisto, a
mne napadá, že nad ním možno nikto neprevzal vládu
odvtedy, čo ho pani R… Nie, na to teraz nemysli!
Dáva prikrývky nabok, sadá si na kraj postele, dvíha zrak a
nedočkavo ma pozoruje. Tvári sa pritom ostražito, vážne…
Postavím sa pred neho, vyzlečiem sa z jeho džínsovej bundy,
nechávam ju skĺznuť na dlážku a potom si vyzliekam tepláky.
Palcom si prechádza po hruškách prstov a určite zmiera
túžbou dotknúť sa ma, ale ovládne sa. S hlbokým nádychom
zbieram konskú dávku odvahy, siaham po leme trička a
prevliekam si ho cez hlavu, takže zostávam pred Christianom
úplne nahá. Neprestáva mi hľadieť do očí, sťažka preglgne a
otvára ústa.
„Si Afrodita, Anastasia,“ zapradie.
Zvieram v dlaniach jeho tvár, dvíham mu hlavu a skláňam
sa, aby som ho pobozkala. V hrdle mu zaznie hlboký ston.
Len čo sa svojimi perami dotknem tých jeho, chytá ma za
boky, a skôr než sa spamätám, som zlepená s ním, svojimi
kolenami roztvára tie moje a telom sa mi tlačí medzi nohy. A
bozkáva ma. Privlastňuje si moje ústa a naše jazyky sa
vzájomne prepletajú. Rukou mi putuje zo stehna cez bok a
pozdĺž brucha až na prsník, ktorý stlačí a pohladí, a nakoniec
provokatívne potiahne za bradavku.
Zavzdychám a spontánne proti nemu prepnem lono, čím
vyvolám príjemné trenie proti švu jeho zapínania a tiež proti
jeho rastúcej túžbe. Prestáva ma bozkávať a dvíha ku mne
pohľad, ľahko zmámený a zadychčaný. Aj on sa oproti mne
prehne v bokoch, takže sa o mňa otrie… Áno. Práve tam…
243
Zatváram oči a ticho zakňučím, a on to urobí zasa – lenže
tentoraz mu vychádzam v ústrety a tým pre zmenu vymámim
zastonanie z neho. A potom ma už znova bozkáva a pokračuje
v tom znamenitom mučení – trie mňa, trie seba. Mal úplnú
pravdu, strácam sa v ňom, je to opojné, všetko ostatné je
bezvýznamné. Všetky moje obavy miznú.
Som tu, teraz, s ním – v žilách mi buble krv, nahlas búši v
mojich ušiach a ten zvuk sa mieša s ozvenou našich
prerývaných dychov. Ponáram mu ruky do vlasov, tlačím si
ho k perám – hltajú ho a môj jazyk je rovnako nenásytný ako
ten jeho. Prstami mu schádzam dolu po rukách a ďalej, až k
lemu nohavíc, a tlačím svoje neohrozené, dychtivé ruky
dovnútra, kde ho dráždim, znovu a znovu – a zabúdam na
všetko okrem nás dvoch.
„Takto ma skoro zrušíš, Ana,“ vyráža zo seba náhle, a
odťahujúc sa odo mňa si kľakne. Bleskovo si sťahuje džínsy a
zároveň mi podáva balíček s kondómom.
„Chceš ma, miláčik, a ja viem nabetón, že ťa chcem tiež.
Vieš, čo máš robiť.“
Dychtivo a zároveň skúsené trhám fóliu a pomaly mu
kondóm nasadzujem. Usmeje sa na mňa, s pootvorenými
ústami a so zastretým sivým pohľadom, plným hriechu. A
potom sa ku mne skláňa, otiera sa nosom o môj, zatvára oči a
nádherne pomaly do mňa vniká.
Pevne zvieram jeho plecia a zdvíham bradu, vychutnávam
si ten úžasný pocit jeho plnej nadvlády. Zubami mi prechádza
po hrane čeľuste, sťahuje sa späť a zase kĺže dovnútra – tak
pomaly, tak sladko, tak nežne – a tlačí svoje telo k môjmu,
predlaktia a ruky si opiera na oboch stranách pozdĺž mojej
hlavy.
244
„S tebou zabúdam na všetko. Si tá najlepšia terapia,“
vydýchne. Pohybuje sa pritom zúfalo lenivým tempom,
vychutnáva si každučký milimeter môjho tela.
„Christian, prosím – rýchlejšie,“ žobroním. Potrebujem
viac, a hneď.
„Nie, miláčik. Tentoraz to bude pomaly.“
Precítene ma bozkáva, nežne hryzie moju spodnú peru
zubami a moje tiché vzdychy absorbuje do svojich úst.
Zatínam mu ruky do vlasov a poddávam sa jeho rytmu.
Moje telo pomaly, ale isto stúpa vyššie a vyššie, až už nie je
kam, a potom padá, rýchlo, tvrdo, a v kŕči sa okolo neho
zviera.
„Bože, Ana!“ zastoná, a sám tomu podlieha, vrcholí s
mojím menom na perách, akoby ma vzýval.
Hlavou spočíva na mojom bruchu, ruky má rozhodené
okolo mňa. Prstami blúdim v jeho rozstrapatených vlasoch.
Spoločne takto ležíme… ako dlho vlastne? Je hrozne neskoro a
ja som taká unavená… Ale jediné, čo chcem, je vychutnať si tú
tichú, pokojnú postkoitálnu chvíľku po milovaní s
Christianom Greyom. Pretože práve to sme teraz urobili,
nežne a láskyplne sme sa pomilovali.
Prešiel naozaj dlhú cestu – rovnako ako ja – a za taký
krátky čas. Skoro sa tomu nedá uveriť. Vďaka tej jeho
rozorvanosti si ani neuvedomujem, ako priamočiaro a
úprimne sa ku mne správa.
„Nikdy sa ťa nenabažím. Neopúšťaj ma,“ zašepká a dáva
mi bozk na brucho.
„Ja nikam nejdem, Christian, a ak si spomínam, to ja som ťa
chcela bozkávať na bruchu,“ šepkám omámene.
Cítim, ako sa usmieva. „Nič ti v tom nebráni, miláčik.“
245
„Myslím, že už sa ani nepohnem, som strašne uťahaná.“
S povzdychom sa neochotne presúva, líha si vedľa mňa,
opiera si hlavu o lakeť a preťahuje cez nás prikrývku. Zahľadí
sa na mňa, oči má rozžiarené, hrejúce a milujúce.
„Už spi, miláčik.“ Pobozká ma do vlasov, ovíja okolo mňa
ruku a ja robím to, čo mi povedal.
Keď otvorím oči, svetlo, ktoré zaplavuje izbu, ma prinúti
zažmurkať. Z nedostatku spánku som ako omámená. Kde to
som? Aha – v hoteli…
„Ahoj,“ zavrní Christian a láskyplne sa na mňa usmeje.
Leží vedľa mňa, na deke, úplne oblečený. Ako dlho už tak
leží? To ma pozoroval? Zrazu pred ním pocítim až neskutočný
ostych a v dôsledku jeho sústredeného pohľadu mi stúpa
horúčava do líc.
„Ahoj,“ zašvitorím, vďačná, že práve ležím na bruchu.
„Ako dlho ma už pozoruješ?“
„Pokojne by som ťa spiacu sledoval celé hodiny, Anastasia.
Ale som tu asi len päť minút.“ Skloní sa a zľahka ma pobozká.
„Doktorka Greenová tu bude každú chvíľu.“
Úplne som na tú jeho grobiansku intervenciu zabudla.
„Vyspala si sa dobre?“ vyzvedá mierne. „Rozhodne mi to
tak pripadalo, aj s tým tvojím chrápaním.“
Och, hravý a provokujúci Tieň.
„Ja nechrápem!“ urazím sa trucovito.
„Nie. Nechrápeš,“ zaškerí sa. Okolo krku má stále
vyblednutú stopu po červenom rúži. „Už si sa sprchoval?“
„Nie. Čakám na teba.“
„Aha… tak fajn. Koľko je hodín?“
„Štvrť na jedenásť. Nemal som to srdce budiť ťa skôr.“
246
„Vravel si mi, že žiadne srdce nemáš.“
Smutne sa usmeje, ale inak na to nereaguje. „Už sú tu
raňajky – pre teba lievance a šunka. No tak, vstávaj. Začínam
sa tam cítiť osamelý.“ Tvrdo ma capne po zadku, až z toho
nadskočím, a dvíham sa z postele.
Hmm… Christianov spôsob, ako vyjadriť vrelú náklonnosť.
Keď sa naťahujem, uvedomujem si, že ma bolí celý
človek… nepochybne ako následok toho množstva sexu, tanca
a balansovania v predražených topánkach na vysokých
podpätkoch. Potácam sa z postele a odoberám sa do luxusne
vybaveného príslušenstva a v hlave mi pritom víria všetky tie
udalosti uplynulého dňa. Von vychádzam v neskutočne
nadýchanom župane, ktorý visel na mosadznom háčiku v
kúpeľni.
Leila – dievča, čo vyzerá ako ja – to je ten
najznepokojujúcejší obraz, ktorý v mojom mozgu vyvoláva
najväčšie dohady. A tiež záhada jej zjavenia v Christianovej
spálni. Čo asi chcela? Mňa? Christiana? Čo chcela robiť? A
prečo mi, dočerta, zničila auto?
Christian hovoril, že dostanem iné audi. Ako všetky jeho
subky. Tá myšlienka je nepríjemná. No… keď už som však tak
štedro naložila s tými peniazmi, čo mi dal, nič iné mi asi
nezostáva.
Vlečiem sa do obývacej izby apartmánu a po Christianovi
tam niet ani stopy. Nakoniec ho nájdem v jedálni. Sadám si,
vďačná za opulentné raňajky, rozložené na stole predo mnou.
Christian číta nedeľné noviny a popíja kávu, už je po
raňajkách. Usmieva sa na mňa.
„Najedz sa. Dnes budeš potrebovať poriadnu silu,“ doberá
si ma.
247
„A to ako prečo? Chceš ma hádam zamknúť v spálni?“
Moja vnútorná bohyňa sa náhle myknutím prebúdza, celá
rozstrapatená, a vyzerá, akoby sa práve s niekým vyspala.
„Hoci je to pomyslenie veľmi príjemné, myslel som, že by
sme šli von. Nadýchať sa čerstvého vzduchu.“
„A je to bezpečné?“ pýtam sa nevinne. Márne sa pritom
pokúšam zakryť iróniu v hlase.
Christianovi tvrdne výraz a pery sa mu zrovnajú do jednej
priamky.
„Tam, kam pôjdeme, áno. O tomto sa nežartuje,“ dodáva
prísne s privretými očami.
Červenám sa a klopím oči na raňajky. Nemám náladu
nechať sa trestať po takej dlhej noci, ako bola táto. V tichosti
trucovito jem.
Podvedomie nado mnou krúti hlavou. Tieň v otázkach
mojej bezpečnosti nežartuje, to už by som mala vedieť. Mala
by som chuť na neho prevrátiť oči, ale ovládnem sa.
Som unavená a podráždená. Včera bol dlhý deň, málo som
spala. Ako je možné, že on vyzerá tak oddýchnuto? Život nie
je fér.
Niekto klope na dvere.
„To bude naša milá doktorka,“ zašomre Christian
odmerane, očividne stále dopálený mojou nevinnou
poznámkou. Mašíruje preč od stola.
Vari nemôžeme prežiť jedno normálne pokojne ráno?
Sťažka si povzdychnem a opúšťam napoly zjedené raňajky,
aby som sa pozdravila s doktorkou Depo-Provera.
Sme v spálni a doktorka Greenová na mňa zíza s
otvorenými ústami. Je oblečená trochu menej formálne ako
248
naposledy. Má svetloružový kašmírový top a čierne nohavice,
jemné plavé vlasy má rozpustené.
„A vy ste ich prestali brať? Jednoducho len tak?“
Červenám sa a cítim sa šialene hlúpo.
„Áno.“ Išlo by to povedať ešte tichšie?
„V tom prípade by ste však mohli byť tehotná,“ oznamuje
mi vecne.
Čože?! Svet sa mi rúca pod nohami. Moje podvedomie ide
do kolien, šablí na zem a ja ho budem zrejme nasledovať. To
nie!
„Tu máte – do toho sa bežte vymočiť.“ Dnes je teda
profesionalita sama a neberie si servítku pred ústa.
Pokorne si od nej beriem malú plastovú nádobku, ktorú mi
podáva, a ako vo sne sa vlečiem do kúpeľne. Nie. Nie. Nie. To
nie je možné… V žiadnom prípade… Prosím, nie. Nie!
Čo na to povie Tieň? Blednem. On vyletí z kože.
Prosím, nie! modlím sa šeptom.
Vraciam doktorke Greenovej vzorku a ona do nej
sústredene ponára bielu tyčinku.
„Kedy sa vám začala posledná menštruácia?“
Ako sa mám sústrediť na také maličkosti, keď všetko, čo
zvládam, je dychtivé pozeranie na tú bielu paličku?
„No… streda? Nie tá, čo bola teraz, tá predtým. Prvého
júna.“
„A kedy ste prestali užívať antikoncepciu?“
„V nedeľu. Minulú nedeľu.“ Našpúli ústa.
„Malo by to byť v poriadku,“ povie príkro. „Podľa vášho
výrazu súdim, že by pre vás neplánované tehotenstvo nebolo
dobrou správou. Ak si nedokážete každý deň spomenúť na
pilulku, bude medroxyprogesterón dobrou voľbou.“ Pozerá sa
249
na mňa tak prísne, až sa pod ťarchou jej autoritatívneho
pohľadu scvrkávam. Vyťahuje tyčinku a kontroluje ju.
„Je to negatívne. Ešte ste neovulovali, takže za
predpokladu, že ste predtým užívali antikoncepciu
pravidelne, by ste tehotná byť nemali. A teraz vás, s
dovolením, poučím o tejto injekcii. Naposledy sme ju zavrhli
pre vedľajšie účinky, ale čo si budeme nahovárať, vedľajší
účinok v podobe dieťaťa je ďalekosiahlejší a trvá po celé roky.“
Usmeje sa, rozjarená svojím vlastným malým vtipom, na ktorý
však nedokážem zareagovať – na to som príliš stuhnutá.
Doktorka Greenová sa púšťa do vyčerpávajúceho výkladu
o vedľajších účinkoch a ja tam stojím, paralyzovaná úľavou,
bez toho aby som vnímala jediné jej slovo. Myslím, že skôr
zvládnem čeliť akémukoľvek množstvu cudzích ženských pri
nohách postele ako oznamovať Christianovi, že by som mohla
byť tehotná.
„Ana!“ zvýši na mňa hlas doktorka Greenová. „Poďme to
dokončiť,“ vytrháva ma zo zamyslenia a ja sa ochotne
nastavujem na injekciu.
Christian za ňou zatvára dvere a zapichuje do mňa
ostražitý pohľad. „Všetko v poriadku?“ sonduje.
Ako nemá prikývnem, takže podozrievavo skláňa hlavu
nabok, v tvári výraz plný znepokojenia a napätia.
„Anastasia, čo sa deje? Čo ti doktorka Greenová
povedala?“
Potrasiem hlavou. „Že na to môžeš vletieť o týždeň,“
prehodím neprítomne.
„Vletieť o týždeň?“
„Hej.“
250
„Ana, čo sa deje?“
Nasucho preglgnem. „Nič, s čím by si si mal robiť starosti.
Christian, prosím, nechaj to plávať.“
Teraz už sa týči priamo nado mnou. Berie ma za bradu,
zdvíha mi hlavu a dôrazne sa mi pozerá do očí. Snaží sa
odhaliť príčinu mojej paniky.
„Tak to vyklop!“ vyštekne neoblomne.
„Neviem, čo by som ti povedala. A rada by som sa
obliekla.“ Vyvlečiem sa z jeho zovretia.
Sťažka si vzdychne, prečeše si vlasy a tvrdošijne sa na mňa
zamračí. „Poď do tej sprchy,“ povie nakoniec.
„Iste,“ súhlasím roztržito a on útrpne mykne kútikom úst.
„Tak už poď,“ zahundre znovu namrzene, stlačí mi ruku a
ťahá ma za sebou do kúpeľne. Už to vyzerá, že tu nie som
jediná so zlou náladou. Naplno pustí vodu v sprche, a skôr
než sa ku mne obráti, strháva zo seba oblečenie.
„Netuším, čo ťa tak rozhodilo, alebo či si jednoducho
nafučaná vinou nedostatku spánku,“ vrčí, zatiaľ čo mi
uvoľňuje župan. „Každopádne chcem, aby si mi to povedala.
Moja predstavivosť práve teraz ide na plné obrátky – a to, čo
vidím, sa mi vôbec nepáči.“
Prevrátim oči, ale on tým neústupným pohľadom neuhýba
ani o piaď. Dočerta! Tak dobre… máš, čo si chcel.
„Doktorka Greenová mi vynadala, že som prestala brať tie
prášky. Povedala, že som mohla otehotnieť.“
„Čože?!“ zosivie a zamrzne uprostred pohybu. Vyvaľuje na
mňa oči, bledý ako stena.
„Neotehotnela som. Urobila mi test. Bol to jednoducho šok,
nič viac. Stále nemôžem uveriť tomu, že som mohla byť taká
hlúpa.“ Viditeľne sa mu uľavilo.
251
„Si si tým istá?“
„Áno.“
Konečne vypúšťa všetok zadržiavaný vzduch z pľúc.
„Jasné. Chápem. Taká novinka by bola dosť
znepokojujúca.“
Zamračím sa. Znepokojujúca? „Bála som sa, že vyletíš z
kože.“
Nechápavo mraští obočie. „Vyletím z kože? No, prirodzene
sa mi uľavilo… Bol by to vrchol neopatrnosti a
nevychovanosti, keby som ťa nabúchal.“
„Tak hádam aby sme abstinovali,“ vypením.
Na okamih na mňa neveriacky pozerá – akoby sa mi snažil
porozumieť, akoby som bola nejaká hračka prírody. „Ty ale
máš dnes ráno zlú náladu.“
„Jednoducho som bola v šoku, to je všetko,“ opakujem
zaťato.
Za chlopne župana si ma priťahuje do hrejivého objatia a
bozkáva ma do vlasov. Moju hlavu si tlačí na hruď. Jemné
chĺpky ma šteklia na tvári a ja nie som schopná sústrediť sa na
nič iné. Bodaj by som sa k nemu mohla poriadne pritúliť!
„Na toto nie som zvyknutý, Ana,“ zamumle. „Moje
prirodzené sklony mi velia, aby som to z teba vymlátil, ale ja
úprimne pochybujem, že by si to tak chcela.“
Doparoma! „Nie, to naozaj nechcem. Toto pomáha.“
Zovriem ho pevnejšie. Zostávame stáť v tom čudnom objatí,
Christian úplne nahý a ja zabalená v župane. A znovu som
dokonale uzemnená jeho úprimnosťou. O vzťahoch nevie
vôbec nič, rovnako ako ja – okrem toho, čo som sa naučila od
neho. Žiadal ma predsa o dôveru a trpezlivosť – možno by
som mala urobiť to isté.
252
„Poď už do tej sprchy,“ povie nakoniec a púšťa ma.
Ustupuje, sťahuje mi župan a ja ho nasledujem pod prúdy
padajúcej vody, ktorým vystavuje svoju tvár. Pod gigantickou
sprchovou hlavicou je dosť miesta pre nás oboch. Christian sa
načahuje po šampón a začína si umývať vlasy. Podáva mi ho a
ja ho napodobňujem.
Tak to je skvelé! Zatváram oči a znova sa postavím pod tie
očistné hrejivé prívaly. Kým si vymývam šampón z vlasov,
zacítim na sebe jeho ruky. Jemne mi vtiera mydlo do kože –
začína na pleciach, pokračuje cez paže, podpazušie a prsia až
na chrbát. Potom si ma láskyplne obracia chrbtom k sebe a
putuje po mojom tele čoraz nižšie: na brucho, na podbruško,
potom sa jeho skúsené prsty ocitajú medzi mojimi stehnami –
aké príjemné – a končia na mojom zadku. Aký úžasný pocit a
aký intímny! Znovu ma obracia čelom k sebe.
„Tu máš,“ vyzýva ma sotva počuteľné a podáva mi
sprchovací gél. „Chcem, aby si mi zmyla zvyšky toho rúžu.“
V okamihu naňho vyvalím oči. Neohrozene mi môj pohľad
odpláca, celý mokrý a nádherný, jeho čarovné, jasnosivé oči
nedávajú najavo vôbec nič.
„Veľmi to nenaťahuj,“ žiada ma stiesnene.
„Dobre,“ zašepkám a snažím sa nejako vstrebať tú
obrovskú dôveru, ktorú mi práve dal – dotýkať sa ho na
hranici zakázanej zóny. Na ruku si vytlačím malé množstvo
gélu a rozotieram si ho po dlaniach, aby sa napenil. Tie mu
potom prikladám na plecia, ramená a jemne odtiaľ zmývam
stopy rúžu. Úplne strnulý zatvára oči, výraz má skamenený,
ale dýcha zrýchlene – a ja viem, že to nie je túžbou. Je to strach.
A to vedomie ma rozrezáva ako zubaté ostrie.
253
Chvejúcimi sa prstami opatrne sledujem tú čiaru dolu po
oboch stranách jeho hrude, jemne ho tam umývam a triem a
on s napätou čeľusťou sťažka preglgne, akoby pri tom zatínal
zuby. Bože! Cítim, ako sa mi zviera hruď a sťahuje hrdlo. To
nie, ja sa rozplačem.
Prestávam, aby som si pridala gél na dlaň, a všímam si, ako
z neho na tú chvíľu padá napätie. Už sa na neho nedokážem
znovu pozrieť. Nedokážem sledovať, ako trpí – je to na mňa
priveľa. Nasucho preglgnem.
„Pripravený?“ vytlačím zo seba a pritom jasne počujem,
ako z môjho hlasu počuť ľútosť.
„Pripravený,“ povie hlasom plným strachu.
Veľmi opatrne kladiem ruky po stranách jeho hrude a on
znovu zmeravie.
Ďalej už to nezvládam. Tá dôvera, ktorú do mňa vložil,
jeho strach, hrozné veci, ktoré sa tej krásnej, zlomenej bytosti
stali… to všetko ma premáha.
Oči mi zaplavujú slzy a začínajú mi stekať po lícach, kde sa
miešajú s vodou. Ach, Christian! Kto ti to urobil?!
Jeho hrudník sa s každým plytkým nádychom zrýchlene
dvíha, telo má strnulé, napätie z neho sála vo vlnách, ktorých
frekvencia zodpovedá pohybu mojich dlaní pozdĺž čiary,
ktorú nimi mažem. Keby som tak mohla zmazať aj tvoju
bolesť, urobila by som to – urobila by som čokoľvek. Chcela by
som pobozkať každučkú z tých jaziev predo mnou, anulovať
svojimi bozkmi tie roky utrpenia. Ale viem, že toto
nedokážem, a tá istota nahráva ďalším slzám.
„Nie. Prosím, neplač,“ zašepká skľúčene a zviera ma v
pevnom objatí. „Prosím, neplač kvôli mne.“ To už začínam
vzlykať nahlas, tvár mu tlačím do krku a nedokážem myslieť
254
na nič iné než na malého chlapca strateného v oceáne strachu a
bolesti, vydeseného, zanedbaného, týraného – mučeného
nepredstaviteľným spôsobom.
Povoľuje svoje zovretie a berie mi hlavu do dlaní, zdvíha
mi bradu a skláňa sa, aby ma pobozkal.
„Neplač, Ana, prosím,“ dýcha mi do pier. „Stalo sa to už
dávno. Zmieram túžbou po tvojich dotykoch, lenže ich
nedokážem zniesť. Je to príliš. Prosím, prosím, neplač.“
„Aj ja sa ťa chcem dotýkať. Viac, než si dokážeš predstaviť.
Ale vidieť ťa takto… takého zraneného a vydeseného,
Christian… tiež ma to zraňuje. Pretože ťa veľmi milujem.“
Palcom mi hladí spodnú peru. „Ja viem. Ja viem,“ šepká.
„Je veľmi ľahké ťa milovať. Ty to nevidíš?“
„Nie, miláčik, to teda nevidím.“
„Tak ti to hovorím. Milujem ťa, rovnako ako ťa miluje tvoja
rodina. Tak ako Elena a Leila – áno, dávajú to najavo pekne
hlúpym spôsobom, ale milujú ťa. Pretože si toho hoden.“
„Prestaň.“ Kladie mi prst cez pery a vrtí hlavou, v tvári
útrpný výraz. „Toto nechcem počúvať. Ja nie som nič,
Anastasia. Len prázdna schránka. Nemám srdce.“
„Ale máš. A ja ho chcem, úplne celé. Si dobrý človek,
Christian, veľmi dobrý človek. Už nikdy o tom nepochybuj.
Pozri, čo si dokázal… čoho si dosiahol,“ vzlyknem. „Uvedom
si, čo si urobil pre mňa… k čomu všetkému si sa obrátil
chrbtom. Kvôli mne,“ zašepkám. „Viem to. Ja viem, čo ku mne
cítiš.“
Zíza na mňa, oči doširoka roztvorené, zračí sa v nich
panika. A všetko, čo počujeme, je pravidelný šum prúdu vody
stekajúcej po našich telách na dno sprchy.
„Ty ma miluješ,“ vydýchnem.
255
Ešte viac vytreští oči a otvorí ústa. Prudko nimi vťahuje
vzduch do pľúc, ako keby mu z nich niekto vyrazil dych.
Vyzerá tak zmučene a zraniteľné!
„Áno,“ hlesne nakoniec, „už to tak bude.“