Tretí diel svetového fenoménu na mojom blogu!

Tak a je to tu! 

Tretí diel svetového bestselleru, 50 odtieňov slobody, som vyhľadala, upravila a pridala len pre Vás a samozrejme komplet v 

SLOVENČINE!!!

 

Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 Poznámka autorky

Poznámka autorky

Som si plne vedomá toho, že dnes nemôžete len tak vojsť do americkej banky a požadovať výber piatich miliónov dolárov. Konverzácia, ktorú Ana nepočula, prebiehala takto:

„Pri telefóne Troy Whelan."

„Tu Christian Grey. Práve som dohovoril s manželkou. Tie peniaze jej dajte. Dajte jej, čo bude chcieť."

„Pán Grey, ja predsa nemôžem... "

„Tak preveďte päť miliónov z mojich majetkov v spoločnostiach. Čo ja viem, napríklad: Georges, PKC, Atlantis Corps, Ferris a Umatic. Z každej milión."

„Pán Grey, toto je vysoko neštandardný postup. Budem ho musieť konzultovať s pánom Forlinesom."

„Na budúci týždeň s ním hrám golf," zasyčím. „Takže to, doboha, jednoducho urobte, Whelan. Nájdite nejaký spôsob, inak u vás zruším všetky účty a presuniem obchody GEH niekam inam. Rozumiete?"

Na druhom konci sa rozhostí ticho.

„Tie prekliate papiere podpíšeme neskôr," dodávam o niečo miernejšie. „Iste, pán Grey."

Tieňove prvé Vianoce

Môj sveter škriabe a vonia ako nový. Všetko je nové. Mám aj Novú Mamičku. Je to doktorka. Má te-to-skop, ktorý si môžem strkať do uší a počuť ním svoje srdce. Je dobrá a usmieva sa. Stále sa usmieva. Jej zuby sú malé a biele.

„Chcel by si mi pomôcť ozdobiť stromček, Christian?"

V izbe s veľkými gaučmi je veľký strom. Veľký strom! Už som také videl. Ale len v obchodoch. Nie vo vnútri, kde sú gauče. Môj nový dom má veľa gaučov. Nie len jeden. Nie hnedý a ob-chytkaný.

„Vidíš? Pozri."

Moja Nová Mamička mi ukazuje škatuľu a tá je plná guľôčok. Veľa pekných lesklých guľôčok.

„To sú ozdoby na stromček."

O-zdo-by. O-zdo-by. Moja hlava si to opakuje. O-zdo-by.

„A tu..." prestane hovoriť a vyťahuje reťaz s malými kviet­kami. „Tu sú svetlá. Tie rozvešiame ako prvé a potom môžeme stromček ozdobiť." Siahne dole a dotkne sa prstami mojich vla­sov. Prestanem sa hýbať. Ale mám rád, keď mi dáva prsty na vlasy.

Mám rád byť s Novou Mamičkou. Pekne vonia. Čisto. A siaha mi len na vlasy. „Mami!"

To zavolá on. Lelliot. Je velký a je ho veľa počuť. Veľa počuť! On hovorí. Stále. Ja nehovorím. Stratil som slová. Ale mám slová v hlave. „Elliot, miláčik, sme v obývačke."

Vbieha dovnútra. Bol v škole. Má obrázok. Nakreslil ho pre moju Novú Mamičku. Ona je aj Lelliotova mamička. Ona si k nemu kľakne a objíme ho a pozrie sa na obrázok. Je to dom s mamičkou a s otec­kom a s Lelliotom a s Chistianom. Christian na Lelliotovom obrázku je veľmi malý. Lelliot je velký. Lelliot sa veľa usmieva a Christian má smutnú tvár.

Je tu aj Otecko. Otecko ide k mamičke. Chytím si dečku oveľa viac. Otecko dá Novej Mamičke bozk a Nová Mamička sa ho nebojí. Usme­je sa na neho. Tiež ho pobozká. Držím pevne svoju dečku.

„Ahoj, Christian." Otecko má tichý hlas, ako keď sa vrčí. Páči sa mi. Nikdy nehovorí príliš nahlas. Nikdy nekričí. Nie je ako... A číta mi knižky, keď idem spať. Číta mi o mačke a klobúku a zelených vaj­ciach a šunke. Nikdy som zelené vajcia nevidel. Otecko sa skrčí dole, takže je malý.

„Čo si dnes robil?"

Ukážem mu na strom.

„Ty si kúpil stromček? Vianočný stromček?" Kývnutím hlavy mu poviem, že hej.

„Je veľmi krásny. Vybrali ste ho s mamičkou dobre. To je dôležitá úloha, vybrať správny stromček."

Tiež mi siahne na vlasy, ja sa prestanem hýbať a oveľa viac si po­držím dečku. Otecko mi ale neublíži.

„Oci, pozri na môj obrázok." Lelliot sa hnevá, keď Otecko hovorí so mnou. Lelliot sa hnevá na mňa. Keď sa na mňa hnevá, udriem ho. To sa potom Nová Mamička hnevá na mňa. A Lelliot sa ma bojí.

Svetlá na stromčeku sú pekné.

„Počkaj, ja ti to ukážem. Háčik prevlečieš týmto očkom a potom ho zavesíš na vetvičku." Mamička vešia červenú o-zdo... o-zdo-bu na stromček.

„Skús zavesiť tento modrý zvonček."

Malý zvonček cinká. Zatrasiem s ním. Ten zvuk je šťastný. Zatra-siem s ním znova. Mamička sa usmeje. Veľa. Takto sa smeje len na mňa. „Páči sa ti ten zvonček, Christian?"

Hlavou jej prikývnem, že hej, zatrasiem s ním ešte a on pekne zacinká.

„Máš taký krásny úsmev, miláčik." Mamička žmurká a rukou si siaha na oči. Pohladí ma po vlasoch. „Tak ma teší, keď ho vidím." Jej ruka sa posunie na moje rameno. Nie. Robím krok späť a pevnejšie chytím svoju dečku. Mamička vyzerá smutne a potom zas veselo. Po­hladí ma po vlasoch.

„Dáme ten zvonček na stromček?"

Moja hlava povie, že hej.

„Christian, musíš mi povedať, keď budeš mať hlad. To dokážeš. Môžeš vziať mamičku za ruku, odviesť ju do kuchyne a ukázať." Dáva predo mňa dlhý prst. Jej necht je lesklo ružový. A pekný. Ale ja neviem, či sa na mňa moja Nová Mamička hnevá, alebo nie. Zjedol som celé jedlo. Makaróny so syrom. Sú dobré.

„Nechcem, aby si mal hlad, zlatíčko. Rozumieš? Chcel by si teraz trochu zmrzliny?"

Moja hlava prikývne - hej! Mamička sa usmeje. Mám rád, ked sa smeje. Je to ešte lepšie ako makaróny so syrom.

Stromček je pekný. Stojím a dívam sa na naň a držím svoju dečku. Svetielka blikajú a každé má inú farbu a každá o-zdo-ba má inú farbu. Páčia sa mi tie modré. A na špičke stromčeka je veľká hviezda. Otecko držal Lelliota vysoko a Lelliot dal hviezdu na stromček. Lelliot rád dáva hviezdu na stromček. Chcel som ju tam dať ja... ale nechcem, aby ma otecko držal vysoko. Vôbec nechcem, aby ma Otecko držal. Hviezda je lesklá a trblieta sa.

Vedľa stromčeka je klavír. Moja Nová Mamička ma nechá siahať na to čierne a biele. Čierna a biela. Páčia sa mi biele zvuky. Čierne zvuky nie sú správne. Ale tiež sa mi páčia. Hrám bielu a čiernu. Čier­nu a bielu. Bielu, bielu, bielu, bielu. Čiernu, čiernu, čiernu, čiernu. Tie zvuky sa mi páčia. Mám veľmi rád zvuky.

„Chceš, aby som ti niečo zahrala, Christian?"

Moja Nová Mamička si sadne. Dotkne sa bielej a čiernej a začne spievať pesničku. Šliapne na pedál pod klavírom. Niekedy sú zvuky nahlas a niekedy potichu. Tá pesnička je veselá. Lelliotovi sa tiež páči, ked Mamička spieva. Je to o škaredom káčatku. Mamička smiešne zakváka. Lelliot smiešne zakváka a urobí si ruky ako krídla a máva s nimi ako vták. Lelliot je smiešny.

Mamička sa smeje. Lelliot sa smeje. Ja sa smejem.

„Páči sa ti tá pesnička, Christian?" A Mamička má zase tú smutnú veselú tvár.

Mám po-nož-ku. Je červená a má na sebe obrázok pána s červenou čiapkou a bielou bradou. Je to Santa. Santa nosí darčeky. Už som ho videl na obrázkoch. Ale nikdy mi darčeky nepriniesol. Zlostie-val som. Santa nenosí darčeky chalanom, ktorí zlostia. Teraz už som dobrý Moja Nová Mamička hovorí, že som dobrý, veľmi dobrý Moja Nová Mamička nevie, že som zlostieval. Nikdy jej o tom nepoviem... že som zlostil. Nechcem, aby to Nová Mamička vedela.

Otecko vešia po-nož-ku nad kozub. Lelliot má tiež po-nož-ku. Lelliot vie čítať slovo na svojej po-nož-ke. Je to Lelliot. Na mojej po-nož-ke je tiež slovo. Christian. Mamička ho číta nahlas. C-H-R-I-S-T-I-A-N.

Otecko sedí na mojej posteli. Číta mi. Držím si dečku. Mám veľkú izbu. Niekedy je tu tma a mne sa snívajú škaredé sny. Škaredé sny o predtým. Moja Nová Mamička chodí ku mne do postele, keď mám škaredé sny. Leží a potichu spieva pesničku, až zase spím. Vonia veľmi čisto a novo a pekne. Moja Nová Mamička nie je studená. Nie ako... nie ako... A tiež nemám škaredé sny, keď so mnou spí.

Bol tu Santa. Santa nevie, že som zlostieval. Som rád, že to nevie. Mám vlak a lietadlo a helikoptéru a auto a helikoptéru. Moja heli­koptéra vie lietať. Moja helikoptéra je modrá. Letí okolo vianočného stromčeka. Letí okolo klavíra a pristáva uprostred bielej. Letí nad Ma­mičkou a letí nad Oteckom a letí nad Lelliotom, ktorý sa hrá s legom. Helikoptéra letí po celom dome, v jedálni aj v kuchyni. Letí okolo dverí oteckovej pracovne a hore do mojej izby, do Lelliotovej izby a do Mamičkinej a Oteckovej izby. Letí po celom dome, pretože je to môj dom. Môj dom, kde bývam.

 

Zoznámte sa - Tieň

Pondelok, 9. 5. 2011

„Tak zajtra," utrúsim smerom ku Claudovi Bastillovi, ktorý už je jednou nohou von z mojej kancelárie.

„A čo si dať tento týždeň golf, Grey?" zazubí sa ten arogantný bas­tard, pretože presne vie, že na golfovom ihrisku má víťazstvo vo vrecku.

Zamračím sa na neho a on konečne mizne. Posledné slová môjho osobného trénera mi sypú soľ do rán. Napriek mojim pokusom o hr­dinstvo mi dnes ráno v telocvični nakopal prdel. Bastille je jediný, komu to dovolím, a on si teraz brúsi zuby na môj skalp na golfovom ihrisku. Neznášam golf, lenže sa tam dá uzavrieť veľa obchodov, a tak musím strpieť jeho lekcie aj tam... a aj keď si to odmietam priznať, darí sa mu moju hru zdokonaľovať.

Keď sa mimovoľne pozriem von z okna na horizont Seattlu, pre­stúpi ma dôverne známy pocit znudenosti. Vnútri som taký prázdny a šedivý ako to počasie. Dni plynú jeden ako druhý a ja nutne potre­bujem nejaké rozptýlenie. Makal som celý víkend a teraz, v obme­dzenom priestore kancelárie, cítim nepokoj. Nemalo by to tak byť, každopádne nie po niekoľkých kolách s Bastillom. Ale je.

Znovu sa zamračím. Tentoraz nad znepokojujúcim zistením, že jedinou vecou, ktorá ma za posledný týždeň trochu zabavila, bolo rozhodnutie odoslať dve plné nákladné lietadlá do Sudánu. Čo mi pripomína - Ros sa predsa mala vrátiť s tými číslami a logistikou. Kde dočerta väzí? S úmyslom zistiť, kde sa zasekla, siaham po telefóne a pritom pohľadom zakopnem o diár.

Kristepane! Budem musieť pretrpieť ten rozhovor s neodbytnou slečnou Kavanaghovou zo študentských novín WSU. Do riti, prečo som na to vlastne kývol? Nenávidím rozhovory - stupídne otázky od stupídnych, zle pripravených bezduchých idiotov. Než sa spamätám, telefón zazvoní.

„Áno," zaštekám, ako keby som z toho mohol viniť Andreu. Ked nič iné, pokúsim sa ten rozhovor skrátiť.

„Prišla za vami slečna Anastasia Steelová, pán Grey." „Steelová? Čakám Katherine Kavanaghovú." „Ale prišla slečna Anastasia Steelová, pane."

Už sa zase mračím. K neočakávaným veciam mám prirodzený od­por. „Tak ju pustite dovnútra," odseknem a viem, že zniem ako nejaký nevychovaný fagan, ale teraz mi všetci môžu...

Ale, ale... takže slečna Kavanaghová nie je k dispozícii. Poznám jej otca, majiteľa Kavanagh Média. Mali sme tú česť obchodne a pôsobil na mňa ako ostrieľaný podnikateľ a racionálne uvažujúci človek. Tým roz­hovorom mu vlastne preukazujem službu - takú, ktorú zhodnotím ne­skôr, až sa mi to bude hodiť. Musím pripustiť, že som bol na jeho dcéru tak trochu zvedavý; zaujímalo ma, ako ďaleko od stromu dopadlo jablko.

Na nohy ma prudko stavia rozruch vo dverách, keď nimi dovnútra vzlietne vír dlhých gaštanových vlasov, nasledovaný bledými končati­nami a hnedými topánkami. Zagúľam očami, aby som potlačil priro­dzenú mrzutosť nad takou neohrabanosťou, a ponáhľam k nešťastni­ci, ktorá mi tu pristála na všetkých štyroch. Chytám ju za útle ramená a pomáham jej vstať.

Zahľadí sa na mňa pár jasne modrých rozpačitých očí. Okamihu mám v hlave ako vymetené. Majú tú najpozoruhodnejšiu farbu - naivná nezábudková modrá - a ja mám na krátku desivú chvíľu dojem, že do mňa vidí. Cítim sa... obnažený. Ten pocit je znepokojujúci. Má drob­nú peknú tvár, ktorá sa momentálne sýti farbou - zaplavuje ju nevinná svetloružová. Bleskovo mi napadá, či je jej pleť taká úplne všade, bez­chybná, a ako by asi vyzerala, keby sa zahriala a začervenala po šľahnutí paličkou. A dosť! Zarážam tok svojich neposlušných predstáv, zdesený smerom, ktorým sa uberajú. Čo ťa to krucinál pochytilo, Grey? Na to je príliš mladá. Neprestáva na mňa zízať a ja mám chuť znovu obrátiť oči stlpkom. Nenechaj sa pomýliť, bejby, je to len tvár, tá krása je povrchná. Mám nutkanie ju toho neskrývane obdivného pohľadu nejako zbaviť.

Predstavenie sa začína, Grey. Čo tak si pri tom užiť trochu srandy? „Sleč­na Kavanaghová. Christian Grey. Ste v poriadku? Nechcete sa posadiť?"

A znovu tá farba na lícach. So záujmom si ju prezerám, teraz keď som zase vo svojej koži. Je celkom príťažlivá, takým nenápadným spô­sobom - štíhla, bledá, s úžasnou hrivou lesklých hnedých vlasov, čo sa sotva zmestia do gumičky. Brunetka. Hej, je príťažlivá. Podávam jej ruku. Ona vykoktá začiatok nejakého ospravedlnenia a vloží svoju útlu dlaň do mojej. Má chladivú a jemnú kožu, ale prekvapivo pevný stisk.

„Slečna Kavanaghová je indisponovaná, takže ma posiela miesto seba. Dúfam, že vám to nevadí, pán Grey." Je majitelkou tichého hla­su s nádychom melodickosti. Nepravidelne pomrkáva a jej dlhé riasy sa mihajú cez tie velké modré oči.

Nedokážem úplne zakryť pobavenie, keď si vybavím jej trochu ne-elegantný vstup do svojej kancelárie, a pýtam sa jej, kto teda je.

„Anastasia Steelová. Spoločne s Kate, totiž... Katherine... totiž... slečnou Kavanaghovou študujem angličtinu na Washingtonskej štátnej."

Nervózna, hanblivá, tak trochu knihomoľka, čo? Vyzerá na to. Oblečená je hrozne, všetky krivky skrýva pod nevýrazným svetrom a klasickou hnedou sukňou. Prekrista, vari nemá žiadny vkus? Ner­vózne sa rozhliada po mojej kancelárii - pozerá sa všade, len nie na mňa, zaznamenávam s pocitom irónie.

Ako môže táto baba robiť novinárčinu? Nemá v sebe jedinú priebojnú kosť. Je tak skvele vystresovaná, umiernená, poddajná... submisívna. Zľahka potrasiem hlavou, zmätený smerom, ktorým sa uberajú moje neprístojné myšlienky. Vypúšťam nejakú otrepanú frá­zu a vyzývam ju, aby si sadla, ale vzápätí si všímam, ako kritickým pohľadom hodnotí obrazy na stene mojej kancelárie. Skôr než sa stih­nem zaraziť, už sa o nich vykecávam.

„Miestny maliar. Trouton," vysvetľujem.

„Sú prekrásne. Povznášajú obyčajné na neobyčajné," povie zasne­ne s pohľadom vpitým do tej dokonalej umeleckej krásy. Má jemný profil - trochu zdvihnutý nos a mäkké plné pery. Tými slovami presne vyjadrila môj názor. „Povznášajú obyčajné na neobyčajné." A máme tu zjavné a potešujúce zistenie. Slečna Steelová je múdra.

Niečo zamumlem na súhlas a sledujem, ako sa jej zase pod kožou po­maly rozlieva krv. Sadám si oproti nej a pokúšam sa utriediť myšlienky.

Najskôr z toho svojho lodného vreca ťahá skrkvaný list papiera a hned'po ňom diktafón. Diktafón? Nieje to ešte na kazety? Ježiši, tá je nešikovná. Dvakrát jej ten prekliaty krám spadne na môj luxusný ta-buret Bauhaus. Očividne to nikdy predtým nezapojovala. Z nejakého dôvodu, ktorý tak úplne nechápem, mi to pripadá zábavné. Za nor­málnych okolností by ma taká miera neohrabanosti dokázala priviesť k šialenstvu, ale teraz si musím podržať ukazovák na perách, aby som sa nerozosmial, a bojovať s nutkaním jej to sám nainštalovať.

Je z toho čím ďalej tým viac vynervovaná a mne pritom napadá, že by som vedel tie jej motorické problémy napraviť - s pomocou jaz­deckého bičíka. Keď sa použije trefne, dokáže divy aj s tými najväč­šími nemehlami. Pri tejto zblúdilej úvahe už si musím poposadnúť. Vykukne na mňa skrz riasy a zhryzne si tú nadýchanú spodnú peru. No to ma poser! Ako to, že som si tie ústa nevšimol skôr?

„Prepáčte, na toto nie som zvyknutá."

To by som povedal, bejby - pomyslím si posmešne ale práve te­raz je mi to ukradnuté, pretože nedokážem odlepiť oči od tvojich úst.

„Pokojne si dožičte čas, slečna Steelová." Aj ja potrebujem chvíľ­ku, aby som si usporiadal svoje nezvládnuteľné predstavy. Okamžite s tým skoncuj, Grey!

„Nebude vám prekážať, keď si nahrám vaše odpovede?" pýta sa s úprimným výrazom plným očakávania.

Mám chuť sa zasmiať. Ach, tá úľava.

„To sa ma pýtate teraz? Potom, čo'ste prekonali taká ťažkosti s prípravou diktafónu?" Poplašene zamrká, v očiach má na chvíľu stratený vydesený pohľad, kvôli ktorému pocítim nezvyklé bodnutie viny. Prestaň sa správať ako debil, Grey.

„Nie, nebude mi to prekážať," zamumlem. Skrátka nechcem byť za ten pohľad zodpovedný.

„Vysvetlila vám Kate, teda slečna Kavanaghová, na aký účel je to interview určené?"

„Iste. Objaví sa v promočnom vydaní novín, pretože budem odo­vzdávať diplomy na tohtoročnom promočnom ceremoniáli." A fakt neviem, čo ma dofrasa prinútilo, aby som do toho išiel. Sam z propa­gačného mi vysvetlil, že je to česť a že výskumný program na katedre životného prostredia vo Vancouveri potrebuje publicitu, aby pritiahol ďalších sponzorov, ktorí by niečo prihodili k mojim vlastným darom.

Slečna Steelová zarazene zamrká, modré oči ako dva taniere, a za­tvári sa, akoby som jej práve prezradil nejaké sladké tajomstvo a... došľaka, pôsobí trochu zamietavo! Vari sa na ten rozhovor neprip­ravovala? Toto by mala vedieť. Zistenie, že je to naopak, ma schladí. Je to... nemilé. Nič, čo by som očakával od nej alebo od kohokoľvek, komu venujem svoj drahocenný čas.

„Dobre. Mám pre vás pár otázok, pán Grey." Uhladzuje si zblúdilý prameň vlasov za ucho a vytrháva ma z mrzutosti.

„To som si myslel," prednesiem sucho. Len sa trochu zavrtí. Čo ochotne urobí a potom sa konečne pozbiera, celá sa vystuží, narovná a zdvihne tie svoje útle ramená. Predkloní sa, aby zapla prehrávač, a sústredene sa zahľadí do svojich zničených poznámok.

„Na to, že ste vybudovali také impérium, ste veľmi mladý. Čomu vďačíte za taký úspech?"

Panebože! Určite by dokázala vymyslieť niečo lepšieho, nie? Taká­to nezáživná otázka bez štipky originality. Veľmi neuspokojivé. Vy­chrlím na ňu svoju obvyklú odpoveď o tom, že zamestnávam jedných z najvýnimočnejších ľudí v Štátoch. Ľudí, ktorým dôverujem tak ako nikomu inému a ktorým dobre platím a bľa, bľa, bľa...

Lenže, slečna Steelová, prostým faktom zostáva, že som v tom, čo robím, skurvene geniálny, je to pre mňa hračka. Kupujem oslabené, zle vedené firmy a dávam ich dokopy, alebo ked sú na tom naozaj zle, očešem ich a predám za najvyššiu ponuku. Ide len o to rozoznať, ktorý variant je vhodný, čo oblúkom končí u ľudí, ktorí sú v danej spoločnosti pri kormidle. Pre úspech vo svete obchodu je potrebné, aby boli schopní. A to ja dokážem odhadnúť - lepšie ako väčšina.

„Možno máte iba šťastie," povie ticho.

Šťastie? Pocítim nový nápor mrzutosti. Šťastie? V tomto sa na žiadne poondiate šťastie nehrá, slečna Steelová. Pôsobí ticho a nená­padne a pritom mi položí takú zákernú otázku. Nikto sa ma nikdy neopýtal, či mám šťastie. Tvrdo driem a nútim k tomu aj ostatných, dohliadam na ne, a ak je potrebné, tak si ich aj preverujem, a keď ne-makajú, nemilosrdne sa ich zbavím. Hej, toto robím, a robím to dobre. So šťastím to nemá nič spoločného! Dopekla.

Pochválim sa svojou sčítanosťou, keď odcitujem svojho obľúbené­ho amerického priemyselníka.

„Teraz pôsobíte ako niekto, kto je posadnutý kontrolou," utrúsi a myslí to úplne vážne.

Čo to dočerta?

Možno do mňa tie nevinné oči skutočne vidia. Kontrola je moje druhé meno.

Vrhnem na ňu neústupčivý pohľad. „Prirodzene, kontrolu prakti­zujem v každej situácii, slečna Steelová." A rád by som ju praktizoval aj na tebe, hneď teraz a tu.

Od úžasu sa jej rozširujú oči. Sčervená tým magneticky príťaž­livým spôsobom a znova si zaborí zuby do pery. A tak táram ďalej v snahe odpútať svoju pozornosť od jej úst: „Okrem toho, obrovská moc spočíva v tom, ked sa vo svojich tajných snoch dokážete pre­svedčiť, že ste sa narodili preto, aby ste ovládali."

„Vy si myslíte, že máte obrovskú moc?" overuje si tichým, zdanli­vo pokojným hlasom, ale nadvihne pritom jedno bezchybne tvarova­né obočie, takže mi odhalí opovrhnutie, ktoré sa jej objaví v očiach. Moja rozladenosť narastá. To sa ma snaží schválne vyprovokovať? Čo ma na nej tak rozčuľuje? Sú to tie otázky, jej vystupovanie, alebo sku­točnosť, že ma priťahuje?

„Zamestnávam viac ako štyridsaťtisíc ľudí, slečna Steelová. To mi dáva určitý pocit zodpovednosti - moci, ak chcete. Ak sa rozhodnem, že už ma nezaujíma telekomunikačný biznis a rozpredám ho, dvad­saťtisíc ľudí bude riešiť, ako nasledujúci mesiac zaplatí hypotéku."

V ohromení otvára ústa. Tak je to lepšie. A teraz si to vyžerte, sleč­na Steelová. Cítim, ako znovu nadobúdam rovnováhu.

„Nemáte azda dozornú radu, ktorej by ste sa zodpovedali?"

„Ja svoju spoločnosť vlastným. Žiadnej rade sa zodpovedať nemusím," ohradím sa príkro. Ale to by mala vedieť. Spýtavo pozdvihnem obočie.,

„A máte nejaké záujmy, okrem svojej práce?" pokračuje rýchlo, keď správne vyhodnotí situáciu. Vie, že mi dochádza trpezlivosť, a mňa to z nejakého nevysvetliteľného dôvodu extrémne teší.

„Moje záujmy sú pestré, slečna Steelová. Veľmi pestré," usmejem sa. V hlave sa mi nechtiac liahnu obrazy, na ktorých zaujíma odlišné pozície v mojej herni: pripútaná ku krížu; s doširoka roztiahnutými údmi priviazaná k stĺpikom postele; ohnutá cez lavicu. Do pekla!! Kde sa to vo mne berie? A ako na povel sa jej znovu prekrvujú líca. To je snáď nejaký obranný mechanizmus. Upokoj sa, Grey!

„Ked teda tak tvrdo pracujete, čo robíte pre to, aby ste sa po práci uvoľnili?"

„Uvoľnil?" Zachechcem sa. Z jej kultivovaných úst to vyznie zvláštne. Okrem toho, kedy ja mám čas sa uvoľniť'? Má vôbec pred­stavu o tom, kolko spoločností vediem? Lenže ona na mňa upiera ten svoj úprimný modrý pohľad a ja sa pristihnem pri tom, že o tej otáz­ke premýšľam. Čo vlastne robím pre to, aby som sa uvoľnil? Plavím sa, lietam, kefujem... skúšam medze drobných tmavovlasých dievčat, ako je ona, a vynucujem si ich poslušnosť... To pomyslenie ma prinú­ti si poposadnúť, ale odpovedám bez väčšieho zaváhania a vynechá­vam pritom svoje dva najobľúbenejšie koníčky.

„Investujete do výroby. Prečo konkrétne tam?"

Tá otázka ma vracia späť do reality.

„Rád tvorím. Páči sa mi, keď viem, ako veci fungujú: čo ich uvádza do chodu, ako sa skladajú a zase rozoberajú. A mojou vášňou sú lode. Čo k tomu dodať?" Že lode rozvážajú jedlo po celej planéte, že prepravu­jú tovar od bohatých k tým menej šťastným? Ešte aby sa mi to nepáčilo.

„Teraz to skoro znelo, akoby hovorilo vaše srdce namiesto logiky a faktov."

Srdce? Moje? Čo ťa nemá, bejby. Už je to dávno, čo sa zatvrdilo na nepoznanie, „je to možné. Avšak existujú ľudia, ktorí by povedali, že žiadne srdce nemám."

„Prečo by to hovorili?"

„Pretože ma dobre poznajú," usmejem sa zatrpknuto. Keď sa nad tým zamyslím, nikto ma nepozná dobre, snáď okrem Eleny. To by ma zaujímalo, čo by hovorila tuto na malú Miss Steelovú. Tá baba je znáška protikladov: plachá, vyvedená z miery, ale taktiež evidentne múdra a pekelne žeravá. Hej, dobre, uznávam. Je to lákavé malé sústo.

Mechanicky mi číta ďalšiu otázku.

„Povedali by vaši priatelia, že je ľahké vás dobre spoznať?"

„Som veľmi uzavretý človek, slečna Steelová, a robím všetko pre to, aby som si ochránil súkromie. Rozhovory neposkytujem často." S tým, čo robím, ako žijem, ani nemám na výber.

„Tak prečo ste súhlasili s týmto?"

„Pretože som sponzorom univerzity. A preto, že sa mi, napriek všetkej snahe, nepodarilo slečnu Kavanaghovú odbiť. Veľmi dlho a neoblomne naliehala na mojich ľudí z propagačného a ja takú hú­ževnatosť dokážem oceniť." A napriek tomu teraz skôr oceňujem, že si sa tu objavila ty a nie ona.

„Investujete aj do poľnohospodárskych technológií. Prečo sa za­oberáte práve touto oblasťou?"

„Peniaze sa nedajú jesť, slečna Steelová, a na tejto planéte je príliš veľa ľudí, ktorí nemajú čo dať do úst." Nasadzujem svoj pokerový výraz.

„To znie veľmi filantropicky. Je to niečo, čo vás napĺňa? Kŕmiť hla­dujúcich?" Zaujato ma pozoruje, ako by som bol hlavolam, ktorý by chcela rozlúštiť, ale ja v žiadnom prípade nedovolím, aby tie veľké modré oči dostali príležitosť nahliadnuť do mojej čiernej duše. Toto nie je téma do rozhovoru. Bez debát.

„Je to jednoducho dobrý biznis." V predstieranom nezáujme pokr­čím ramenami, a aby som sa zbavil myšlienok na hladovanie, radšej si predstavujem, ako ju do tých výrečných úst nakladám. Áno, tie ústa si priam pýtajú výcvik. Tomu hovorím zvodná myšlienka. A dovolím si ju ešte rozvinúť, keď si predstavím, ako predo mnou kľačí na kolenách.

„Zastávate nejakú životnú filozofiu? Pokiaľ áno, aká to je?" vyruší ma, keď odrieka ďalšiu otázku.

„Nemám žiadnu. Možno vodcovský princíp, Carnegieho: Človek, ktorý dokáže plne vlastniť svoju myseľ, dokáže si privlastniť čokoľvek, na čo má oprávnený nárok. A ja som veľmi disciplinovaný, idem si za svojím. Mám rád kontrolu - nad sebou i nad svojím okolím."

„Takže vy chcete veci vlastniť?" Vyvalí na mňa oči. Presne tak, bejby. Teba, napríklad.

„Chcem si zaslúžiť svoje právo ich vlastniť, ale áno, sčítané a pod­čiarknuté, chcem."

„Teraz ste vyzneli ako nefalšovaný prototyp konzumenta." Do hla­su sa jej premietne stopa pohoršenia a to ma znova nadvihne. Znie ako zbohatlícke dcérka, ktorá vždy dostala, na čo ukázala prstom, ale keď sa pozorne zameriam na jej oblečenie - najskôr má na sebe niečo z Walmartu, alebo Old Navy -, viem, že to tak nie je. Ona nevyrastala v bohatej rodine.

Ja už by som sa o teba postaral.

Dočerta, čo to so mnou je? Hoci, keď o tom premýšľam, už by som potreboval novú sub. Ako je to dlho... dva mesiace, čo som skončil so Susannah? Žiadny div, že tu slintám nad ďalšou brunetkou. Pokúsim sa o úsmev a zamumlem súhlasnú odpoveď Na konzumnom štýle nie je nič zlého. Keď nič iné, udržuje v chode to, čo zostalo z americkej ekonomiky.

„Ste adoptovaný. Myslíte si, že vás táto skutočnosť do určitej miery formovala?"

Čo to má dofrasa spoločné s mojou kariérou? Zamračím sa na ňu. Taká absurdná otázka. Keby som zostal s tou štetkou na cracku, už by bolo asi po mne. Odbavujem ju takou odpoveďou-neodpoveďou a sna­žím sa, aby sa mi pritom nezakolísal hlas. Ale ona sa v tom rýpe ďalej a pýta sa ma, kolko som vtedy mal rokov. Okamžite jej to utni, Grey!

„To sú všetko verejne dostupné informácie, slečna Steelová," za­zniem mrazivo. Túto špinu by o mne aj tak mala poznať. Aspoň sa zatvári kajúcne. Tiež dobré.

„Kvôli práci ste obetovali rodinný život."

„To nie je otázka," odseknem.

Už zase červenie a hryzie si tú blbú peru. Ešteže má tú slušnosť a ospravedlňuje sa.

„Museli ste kvôli práci obetovať rodinný život?" Čo by som asi tak robil s poondiatou vlastnou rodinou? „Ale ja mám rodinu. Mám brata, sestru a dvoch milujúcich rodi­čov. A nemám záujem ju ďalej rozširovať." „Ste gay, pán Grey?"

Čo to došľaka?! Nemôžem uveriť, že mi položila takúto otázku! Tú nikdy nevyslovenú, čo sa nado mnou vznáša, a ktorej sa obáva aj moja rodina - na moje pobavenie. Čo si to dovoľuje?! Musím bojovať s nutka­ním vytiahnuť ju z tej sedačky, prehnúť si ju cez koleno a vysádzať jej na holú, čo sa do nej zmestí; potom jej pevne zviazať ruky za chrbát a vy-mrdať ju ohnutú na svojom stole. To by bola pádna odpoveď! Prečo ma tá ženská tak popudzuje? Upokojujem sa hlbokým nádychom. A pritom zaznamenávam, že je zo svojej vlastnej otázky úplne rozhodená.

„Nie, Anastasia, nie som." Pozdvihujem obočie, ale inak sa tvárim ľahostajne. Anastasia. To je pekné meno. Páči sa mi, ako sa prevaľuje na jazyku.

„Ospravedlňujem sa. je to, totiž ... je to tu napísané." Nervózne si strká uvoľnený prameň vlasov za ucho.

Ona nevie, aké tam má otázky? Možno ani nie sú jej. Pýtam sa jej na to a ona bledne. Je naozaj veľmi príťažlivá, takým nenápadným spôsobom. Pokojne by som mohol tvrdiť, že je krásna.

„Ehm... nie. Kate - teda slečna Kavanaghová -, to ona ich zostavovala."

„Vy vari nie ste kolegyne zo študentských novín?"

„Nie. Je to moja spolubývajúca."

Žiadny div, že je tak mimo misu. Hnetiem si bradu a rozjímam, či ju v tom ešte poriadne nepodusím.

„Ponúkli ste sa dobrovoľne?" spovedám ju. A ona ma odmení ne­falšovaným submisívnym pohľadom: velké oči, ktoré nervózne sledu­jú moju reakciu. To sa mi pozdáva, že na ňu mám taký vplyv.

„Vybrala si ma. Ona sa necíti dobre," pípne.

„Tým sa však mnohé vysvetľuje."

Ozýva sa klopanie na dvere, v ktorých sa zjavuje Andrea. „Pán Grey, ospravedlňujem sa, že vyrušujem, ale o dve minúty máte ďalšiu schôdzku."

„Ešte sme neskončili, Andrea. Zrušte to, prosím."

Andrea zaváha, zarazene na mňa zíza. Prešpikujem ju všetko vysvet­ľujúcim tvrdým pohľadom. Von! A hneď! Teraz tu mám nejakú prácu s malou Slečnou Steelovou. Andrea sčervenie, ale nakoniec sa spamätá.

„Samozrejme, pán Grey," zamrmle a odchádza.

Obraciam pozornosť späť k tomu fascinujúcemu stvoreniu na pohovke.

„Kde sme to skončili, slečna Steelová?"

„So mnou sa, prosím, nezdržujte."

Ale nie, bejby. Teraz je rad na mne. Chcem sa dozvedieť, či sa za tými krásnymi očami neskrýva nejaké tajomstvo.

„Teraz sa chcem pre zmenu dozvedieť niečo ja o vás. Myslím, že iba tak to bude spravodlivé." Keď sa zakloním a opriem si zopnuté prsty o pery, zablúdi k nim očami a naprázdno prehltne. Ach áno -obvyklá reakcia. Je potešujúce vedieť, že ju moje osobné kúzlo nene­cháva úplne chladnou.

„O mne sa toho veľa povedať nedá," povie a zase sčervená. Ja jej snáď naháňam hrôzu. Čo nie je na zahodenie.

„Aké máte plány, keď dokončíte školu?"

Zľahka pokrčí ramenami. „Nemám žiadne plány, pán Grey, teraz predovšetkým potrebujem urobiť štátnice."

„Máme tu výborný program pre absolventov." Tak ale už! Čo to do mňa vošlo? Porušujem tu zlaté pravidlo - nikdy, za žiadnych okolností netrtkať so zamestnancami. Lenže, Grey, ty ju ani trtkať nebudeš. Vyzerá prekvapene, jej zuby sa znovu vtisnú do tej pery. Prečo ma to tak vzrušuje?

„Aha. Budem na to myslieť," zamrmle ticho. A potom akoby pre seba dodáva: „Aj keď si nemyslím, že by som sa sem hodila."

A to ako prečo? Čo je na mojej spoločnosti zlého?

„Prečo hovoríte niečo také?" začudujem sa.

„To je snáď zrejmé, nie?"

„Mne nie." Jej odpoveď ma mierne vyviedla z miery. Už zase znervóznie a natiahne sa pre diktafón. Dofrasa, ona odchádza. V hlave si prechádzam svoj popoludňajší program - nič, čo by nepočkalo. „Chceli by ste si to tu obzrieť?"

„Som si istá, že máte veľa práce, pán Grey, a ja mám pred sebou ešte dlhú cestu."

„Vraciate sa späť do Vancouveru?" Vrhám rýchly pohľad z okna. To je kus cesty - a navyše prší. Dočerta. V tomto počasí by vôbec nemala sadať za volant, ale zakázať jej to nemôžem. Čo ma dosť žerie. „Tak to by ste mali ísť opatrne," odporučím jej trochu prísnejšie, než som zamýšľal.

Konečne dobojuje s prehrávačom. Už chce byť preč, a ja ju z neja­kého dôvodu, ktorému sám nerozumiem, nechcem pustiť.

„Máte všetko, čo ste potrebovali?" Dodávam priehľadne, aby som ju zdržal.

„Áno, pane," hlesne.

Tak. A tie dve slová ma definitívne zrážajú na zadok - spôsob, akým ich vyslovila tými nespratnými ústami. Znovu si krátko pred­stavujem, aké by to bolo, mať ju plne k dispozícii.

„Ďakujem za rozhovor, pán Grey."

„Potešenie bolo na mojej strane," odpovedám úprimne, pretože ma už dlho nikto tak nezaujal. Tá myšlienka je znepokojujúca.

Vstáva a ja jej podávam ruku, celý nažeravený sa jej dotknúť.

„Pokiaľ sa zase nestretneme, slečna Steelová," poviem potichu, keď vsúva malú ruku do mojej dlane. Je to tak - chcem ju bičovať a mrdaťvo svojej herni. Chcem ju spútať a rozpálil.. aby ma potrebo­vala, aby mi verila. Rýchlo prehltnem. Toto sa nestane, Grey.

„Pán Grey," prikývne a náhlivo sa mi vyvliekať... až príliš rýchlo.

Dofrasa, predsa ju nemôžem nechať odísť takú vyľakanú. Je zjav­né, že predo mnou v podstate uteká, a to ma štve. Ale keď ju vyprevá­dzam, ako zázrakom prichádza náhle vnuknutie.

„Iba sa ubezpečujem, že prejdete bez ujmy, slečna Steelová," za­vtipkujem a otvorím dvere dokorán.

Ako lusknutím prstov sa jej po lícach rozleje tá úchvatná farba.

„To je od vás veľmi ohľaduplné, pán Grey," šľahne po mne.

Ale ale, slečna Steelová vycerila zúbky! Len čo prejde, nečujne sa zachechcem a nasledujem ju von. Andrea aj Olivia prekvapene zdvih­nú zrak. No a čo - tak ju vyprevádzam.

„Mali ste kabát?" pýtam sa jej.

„Sako."

Vrhám podmračený pohľad na Oliviu, ktorá okamžite vyskakuje a podáva mi modré čosi. Beriem jej to z ruky a ďalším výrečným po­hľadom jej naznačujem, aby si zase sadla. Kriste, tá mi ale pije krv -stále sa okolo mňa motá.

Pozrime sa. To sako je z Walmartu. Slečna Steelová by mala chodiť v lepšom. Pridržím jej ho, a ako jej ho nasadzujem na útle ramená, krátko sa dotknem jej kože na krku. V dôsledku nášho kontaktu zne­hybnie. Áno! Takže som na ňu zapôsobil. To pomyslenie je nesmierne uspokojivé. Prechádzam k výťahu, aby som ho privolal, a ona si stane vedľa mňa a nervózne sa ošíva.

Však ja by som ťa odnaučil sebou šiť, bejby.

Výťah sa otvára a ona hneď vystrelí dovnútra. Potom sa na mňa naposledy otočí.

„Anastasia," vyslovím na rozlúčku.

„Christian," zašepká. Dvere výťahu sa zatvárajú a moje meno zo­stáva visieť vo vzduchu; znie mi zvláštne, nezvyčajne... a žeravo až na zbláznenie.

Dočerta s takou robotou. Čo to má znamenať?

Potrebujem o nej zistiť viac. „Andrea," zaštekám cestou späť do kancelárie. „Zožeňte mi okamžite k telefónu Welcha."

Keď si sadám za stôl, aby som počkal na ten hovor, zadívam sa na kresby na stene kancelárie. A slová slečny Steelovej ma znova do­stihnú: „Povyšuje obyčajné na neobyčajné."To pokojne mohla hovoriť o sebe.

Zazvoní telefón.

„Mám na linke pána Welcha."

„Spojte nás."

„Iste, pane."

„Welch, potrebujem trochu zapátrať."

Sobota, 14. mája 2011

ANASTASIA ROSE STEELOVÁ

Dátum narodenia: 10. 9. 1989, Montesano, WA

Adresa: 1114 SW Green Street,

Apartment 7, Heaven Heights,
Vancouver, WA 98888Mobilný telefón: 360 959 4352

Číslo sociálneho poistenia: 987-65-4320Finančné zázemie: Wells Fargo Bank, Vancouver,

WA 98888

Číslo účtu: 309361, zostatok: $683.16

Vzdelanie: študentka univerzity WSU Vancouver,

Fakulta humanitných vied - odbor
AngličtinaGPA: 4,0

Predchádzajúce vzdelanie: viacročné gymnázium, MontesanoVýsledok záverečnej skúšky: 2150Zamestnanie: Železiarstvo u Claytona

NW Vancouver Drive, Portland,
predavačka (čiastočný úväzok)
Otec: Franklin A. Lambert

dátum narodenia: 1. 9. 1969,

dátum úmrtia: 11.9. 1989

Matka: Carla May Wilkesová-Adamsovádátum narodenia 18. Vo vzťahu: 7. 1970 sobáš: Franklin Lambert 1.5. 1989, ovdovela 11.9. 1989 sobáš: Raymond Steele

6. 6. 1990, rozvedení 12. 7. 2006

sobáš: Stephen M. Morton 16. 8. 2006, rozvedení 31. 1. 2007 sobáš: Robbin (Bob) Adams

6. 4. 2009

Politická príslušnosť: nezistená

Náboženská príslušnosť: nezistená

Sexuálna orientácia: nezistená

Po tisíci raz podrobne študujem ten stručný výpočet, ktorý sa mi do­stal pod ruku pred dvoma dňami. Pátram po nejakom priezore do života Anastasie Rose Steelovej. Nedokážem tú prekliatu babu dostať z hlavy a vážne mi to začína liezť na nervy. Celý týždeň som si v prie­behu obzvlášť nudných stretnutí v duchu prehrával náš rozhovor. Jej nešikovné prsty na diktafóne, spôsob, akým si strkala vlasy za ucho, hryzenie pery. Áno. To hryzenie pery ma vždy dostane.

A tak som sa ocitol v aute zaparkovanom pred Claytonovým žele­ziarstvom, neobyčajným obchodom pre domácich majstrov na pred­mestí Portlandu, kde pracuje.

Si blázon, Grey. Čo tu robíš?

Vedel som, že sa to takto skončí. Celý ten týždeň... som jednodu­cho vedel, že ju musím znova vidieť. Vedel som to od chvíle, kedy vo výťahu vyslovila moje meno a zmizla v útrobách budovy. Skúšal som tomu odolať. Čakal som päť dní, päť zasraných dní, či na ňu nezabud­nem. A ja nečakám. Nenávidím čakanie... na čokoľvek. Nikdy pred­tým som sa o žiadnu aktívne neusiloval. Všetky, ktoré som až doteraz mal, vedeli, čo od nich očakávam. A teraz mám obavy, že je slečna Steelová až príliš mladá a že ju moja ponuka nezaujme... alebo snád áno? Bude vôbec dobrou sub? Potrasiem hlavou. Je len jediný spôsob, ako to zistiť... a preto som tu, ako ten posratý chmuľo, a tvrdnem na predmestským parkovisku v pochmúrnej štvrti Portlandu.

Jej previerka neodhalila nič pozoruhodného - okrem poslednej po­ložky, ktorá sa nejako dostala do popredia môjho záujmu. Je to dôvod, prečo som tu. Prečo žiadny priateľ, slečna Steelová? Sexuálna orientácia nezistená - možno je lesba. Len na to pomyslím, pochybovačné sa za-chechcem. Spomínam si na tú otázku, ktorú mi položila, na jej šialené rozpaky a spôsob, akým sa jej pritom prekrvila koža ... A dosť. Tieto absurdné predstavy ma sužujú od chvíle, čo som ju stretol.

A preto si tu.

Nemôžem sa dočkať, až ju znova uvidím - jej modré oči ma ne­prestávajú prenasledovať, dokonca ani v spánku. Flynnovi som sa o nej ešte nezmienil a som rád, pretože práve teraz sa správam ako fanatický magor. Možno by som mu to mal povedať. Prevrátim oči - nechcem, aby ma naháňal do nejakej ďalšej na-riešenie-zameranej hovadiny. Potrebujem len rozptýlenie... a práve teraz jediné rozptýle­nie, ktoré ma zaujíma, pracuje ako predavačka tu v železiarstve.

Prešiel si ďalekú cestu. Tak sa zdvihni a choď zistiť, či je slečna Stee­lová stále taká príťažlivá, ako si ju pamätáš. Predstavenie sa začína, Grey. Vystupujem z auta a voľným krokom prechádzam cez parkovisko k dve­rám. Ked vchádzam, zvonček na nich zahrá strohý elektronický tón.

Obchod je oveľa väčší, než vyzerá zvonku, a aj keď je tesne pred po­ludním, je tu pokoj - na sobotu. Regály sú prepchané krámami, ktoré sa na takom mieste dajú očakávať. Úplne som zabudol, aké možnosti môže obchod pre domácich majstrov poskytovať niekomu, ako som ja. Pre svoje potreby nakupujem hlavne na internete, ale keď už som tu, možno si pár položiek doplním... A pozrime sa, velcro pásky, krúžky na kľúče -Áno. Nájdem pôvabnú slečnu Steelovú a užijem si trochu srandy.

Zaberie mi celé tri sekundy, než ju zazriem. Je zhrbená nad pul­tom, uprene sleduje monitor počítača a prple sa v jedle - obloženej žemli. Bezmyšlienkovite si zotrie drobček z kútika úst a vsaje ho aj so špičkou prsta do úst. A mne zašklbe v slabinách. Došľaka! Čo mám štrnásť? Moja reakcia ma dosť popudí. Možno tieto pubertálne odozvy pominú, až ju spútam, omrdám a zmlátim... nie nevyhnutne v tom istom poradí. Áno. Presne toto potrebujem.

Je úplne zabraná do svojej úlohy a to mi dáva príležitosť si ju po­riadne prezrieť. Aj keď sa oprostím od chlipných myšlienok, stále je príťažlivá, veľmi príťažlivá. Pamätal som si to dobre.

Zdvihne oči a stuhne. Prešpikuje ma pár inteligentných rozváž­nych očí - tých najjasnejších modrých očí, ktoré budia dojem, že ma prehliadnu ako nič. Je to rovnako znepokojujúce ako prvýkrát. Len sa na mňa pozerá, v šoku, povedal by som, a ja netuším, či je to dobré, alebo zlé znamenie.

„Slečna Steelová. Aké príjemné prekvapenie."

„Pán Grey," zašepká, celá nervózna a bez dychu. Aha... takže dob­ré znamenie.

„Motal som sa tu v okolí. Potrebujem si dokúpiť pár vecí. Veľmi rád vás zase vidím, slečna Steelová." Naozaj veľmi rád. Na sebe má upnuté tričko a džínsy, nie tie beztvaré handry, v ktorých som ju videl na začiatku týždňa. Má dlhé nohy, úzky pás a perfektné kozy. Ďalej na mňa zíza a ja musím bojovať s nutkaním natiahnuť sa a zdvihnúť jej bradu, aby zavrela ústa. Priletel som až zo Seattlu, len aby som ťa videl, a to ako sa teraz tváriš, mi za tú cestu stálo.

„Ana, volám sa Ana. Ako vám môžem pomôcť, pán Grey?" Zhlboka sa nadýchne, vystrie ramená rovnako, ako to urobila pri rozhovore, a venuje mi úsmev, o ktorom som presvedčený, že ho má naučený pre zákazníkov.

Hra sa začína, slečna Steelová.

„Je tu pár vecí, ktoré by som potreboval. Pre začiatok by som chcel káblové svorky."

S ďalším nádychom sa jej roztvárajú pery To by ste pozerali, čo s nimi dokážem, slečna Steelová. „Ponúkame rôzne dĺžky. Mám vám ukázať, kde sú?" „Veďte ma, prosím, slečna Steelová."

Vykročí spoza pultu a ukáže na jednu z uličiek. Na nohách má plátenky. Mimovoľne mi napadne, ako by asi vyzerala na vysokých podpätkoch. Od Louboutina ... najlepšie od Louboutina.

„Sú v oddelení elektrického tovaru, ôsma ulička." Zakolíše sa jej hlas a sčervená... už zase.

Takže na mňa reaguje. Svitla mi nádej. Nieje to lesba. Uchechtnem sa.

„Až po vás," zamumlem a pokyniem jej rukou, aby ma viedla. To, že je predo mnou, mi zároveň dáva priestor a čas, aby som mohol ob­divovať jej fantastický zadok. Je to skrátka kus: milá, zdvorilá a krásna - so všetkými fyzickými prednosťami, ktoré na svojich sub oceňu­jem. Lenže otázka za milión znie: mohla by byť sub? Pravdepodobne o tom životnom štýle - o mojom životnom štýle - nič nevie, ale ja ju do neho s potešením zasvätím. Trochu príliš predbiehaš, Grey.

„Ste v Portlande obchodne?" pýta sa a vytrháva ma zo zamysle­nia. Hlas jej vyskakuje o oktávu vyššie, aj keď sa snaží predstierať nezáujem. Mám chuť sa zasmiať, čo je osviežujúce. Ženy ma zriedka rozosmejú.

„Zastavil som sa vo Vancouveri na poľnohospodárskej fakulte va­šej univerzity," zaklamem.

Vlastne som prišiel za vami, slečna Steelová. Ona červenie a ja sa cítim pod psa.

„V súčasnej dobe tam podporujem výskum týkajúci sa striedania plodín a náuky o pôde." Tak, to je aspoň pravda.

„To je tiež súčasť vášho plánu, ako nakŕmiť svet?" zvlní pery v ná­znaku úsmevu.

„Dalo by sa to tak povedať," pripustím. Ona si zo mňa uťahuje? Eh, ako rád by som jej to zatrhol. Ale čím začať? Možno večerou, to by bolo lepšie než obvyklý pohovor... rozhodne by to bola novinka, vziať uchádzačku na večeru.

Ocitáme sa pri káblových svorkách, ktoré sú v regáli roztriede­né podľa veľkostí a farieb. Bezmyšlienkovite prechádzam prstami po jednotlivých balíčkoch. Mohol by som ju jednoducho pozvať na ve­čeru. Ako na rande? A išla by? Keď sa na ňu pozriem, sústredene skú­ma svoje prepletené prsty. Nedokáže sa na mňa pozrieť... to vyzerá sľubne. Vyberám si balenie dlhých svoriek. Dajú sa použiť rôznymi spôsobmi - zopnú členky a zápästia naraz.

„Tieto budú vyhovovať," poznamenám a jej sa okamžite hrnie krv do tváre, opäť.

„Ponúknem vám ešte niečo?" vyhŕkne - buď je taká ochotná, ale­bo sa ma snaží čo najrýchlejšie zbaviť. Teraz ale čo z toho? „Hľadám nejakú širokú lepiacu pásku." „Tapetujete?"

Znovu musím potlačiť zachechtanie. „Nie, netapetujem." Naprík­lad štetku som nedržal v ruke celú večnosť. Pri tom pomyslení sa po-usmejem, na tieto práce mám ľudí.

„Tadiaľto," hlesne a vyzerá zľahka namrzene. „Lepiace pásky sú v oddelení dekorácií."

No tak, Grey. Nemáš veľa času. Hovor k nej, vtiahniju do hovoru.

„Pracujete tu už dlho?" No jasné, že odpoveď dávno poznám. Na rozdiel od niektorých sa na stretnutie viem pripraviť. Už zase červená - bože, tá baba je ale plachá. Tu nemám šancu. Rýchlo sa otáča a za­mieri uličkou ďalej, až k sekcii označenej DEKORÁCIE. Dychtivo ju nasledujem. Čo som nejaké šteňa?

„Štyri roky," utrúsi, keď prichádzame na miesto. Ohýba sa pre dve pásky rôznej šírky.

„Vezmem si túto," poviem. Tá širšia je cez ústa oveľa lepšia. Keď mi ju podáva, krátko sa dotkneme špičkami prstov. A mne ten dotyk pretečie až do lona. Poondiata robota!

Ona pri ňom zbledne. „Prajete si ešte niečo?" Jej hlas je teraz tichý a akoby rozochvený.

No to ma podrž, mám na ňu rovnaký vplyv ako ona na mňa. Mož­no...

„Voľajaký motúz, myslím."

„Tadiaľto." Uháňa k ďalšiemu regálu a ja dostávam novú šancu obdivovať jej fajnovú riťku.

„Aký typ by ste si predstavovali? Máme tú syntetické, z prírod­ných vlákien... rôzne motúzy... káblové šnúry..." Prekrista - už dosť. V duchu zaúpiem a snažím sa zahnať predstavu, v ktorej je spútaná a zavesená zo stropu mojej herne.

„Dajte mi päť metrov toho z prírodných vlákien, prosím." Je hrub­ší a dokáže sa viac zarezať, keď sa človek vzpiera... to je moja volba.

Síce sa jej trasú prsty, ale zručne nimi odmeriava presnú dĺžku. Z pravého vrecka vyťahuje odlamovací nôž a jedným energickým po­hybom povraz odreže, starostlivo ho zmotá a zviaže voľným uzlom. Aké pôsobivé.

„Chodili ste do skautského oddielu?"

„Organizované skupinové aktivity veľmi nemusím, pán Grey." „A čo vás teda baví, Anastasia?" zakliesnim sa do jej pohľadu a vi­dím, ako sa jej rozširujú zreničky. Áno! „Knihy," zašepká. „Aké knihy?"

„No, poznáte to. Nič neobvyklé. Klasika. Predovšetkým britská literatúra."

Tak britská literatúra, hej? Stavil by som sa, že Brontéová a Aus-tenová. A vôbec, všetky tie romantické táraniny o srdciach a kvetoch. Došľaka. To nieje dobré.

„Potrebujete ešte niečo iné?"

„Ja ani neviem. Odporučili by ste mi niečo?" Chcem vidieť, ako zareaguje.

„Myslíte niečo, čo by sa vám hodilo, až budete majstrovať?" uisťuje sa prekvapene.

Skoro vyprskne smiechom. Teda, bejby, domáce majstrovanie prá­ve nie je môj odbor. Zadusím smiech a kývnem. Očami ma zíde od hlavy k päte a ja zneistiem. Ona si ma normálne prezerá. No toto.

„Montérky," vyhŕkne.

To je tá najnečakanejšia vec, ktorú som z tých jej lákavých poho­tových úst počul od otázky s gayom.

„Nechcete si predsa zničiť oblečenie." Nesmelo ukáže rukou na moje rifle.

Tak tomu neodolám. „Vždy si ich môžem vyzliecť." „Ehm..." Do tváre sa jej prudko ženie krv a očami skenuje pod­lahu.

„Tak ja si nejaké vezmem. Božechráň, aby som si zničil oblečenie," poviem, aby som ju vyslobodil z trápnej situácie. Bez slova sa otáča a vedie ma inam. A ja ešte raz nasledujem ten úchvatný výhľad.

„Bude to všetko?" So zajakaním mi podáva modrú pracovnú kom­binézu. Je úplne bez seba, oči stále zapichnuté do zeme a líca červené. A že to so mnou robí veci.

„Ako ste na tom s tým článkom?" napadá mi v nádeji, že by sa mohla trochu uvoľniť.

Zdvihne ku mne oči a odvďačí sa mi letmým úľavným úsmevom. No konečne. „Ja ho nepíšem, to Katherine. Slečna Kavanaghová. Moja spolubývajúca, to ona je jeho autorka. A je z neho unesená. Katherine je šéfredaktorkou našich novín a samozrejme bola zdrvená, že s vami nemohla ten rozhovor urobiť sama."

To bol najdlhší prejav, ktorý mi adresovala od chvíle, kedy sme sa stretli prvýkrát, a ku všetkému v ňom hovorí o niekom inom ako o sebe. Zaujímavé.

Skôr než to stihnem komentovať, dodáva: „Len ju mrzí, že k nemu nemá žiadne vaše nové fotky."

Tak húževnatej slečne Kavanaghovej sa zachcelo fotografií. Naj­lepšie propagačných, čo? To pre ňu môžem urobiť. Len keď mi to umožní stráviť viac času s delikátnou slečnou Steelovou.

„A aké snímky by si predstavovala?"

Chvíľu na mňa zarazene pozerá a potom nerozhodne zavrtí hla­vou.

„No, ešte sa tu zdržím. Čo zajtra...?" Mohol by som zostať v Port-lande. Pracovať z hotela. Treba si prenajať izbu v Heathman. Budem potrebovať, aby sem prišiel Taylor a priviezol mi laptop a pár vecí na prezlečenie. Alebo Elliot - ak sa teda nechystá omrdať polovicu Seatt-lu, čo je jeho obvyklý modus operandi na víkend.

„Vy by ste súhlasili s fotografovaním?" Nedokáže zamaskovať údiv.

Krátko prikývnem. Boli by ste prekvapená, čo som ochotný urobiť pre to, aby som s vami mohol stráviť viac času, slečna Steelová... vlast­ne, tiež ma to prekvapuje.

„Kate by bola nadšená - teda pokiaľ zoženieme fotografa." Usmeje sa naplno a jej tvár zažiari ako letný úsvit. Kristepane, ona je úchvatná.

„Tak mi dajte vedieť, pokiaľ ma budete zajtra potrebovať." Siaham do peňaženky pre navštívenku. „To je moja vizitka, je tam číslo na môj mobil. Museli by ste zavolať ráno, pred desiatou." A ked nezavo­lá, odtiahnem späť do Seattlu a jednoducho na túto hlúpu anabázu zabudnem. Až na to, že ma tá myšlienka znervózňuje .

„Tak fajn," usmieva sa na mňa ďalej.

„Ana!" Obaja sa otáčame za hlasom mladíka v ležérnom, ale dra­hom oblečení, ktorý sa objavuje na opačnom konci uličky. Zubí sa na slečnu Steelovú ako o život. Čo je to za fagana?

„Ehm, ospravedlníte ma na chvíľu, pán Grey." Odchádza k nemu a ten hajzlík ju zovrie v gorilom objatí. V žilách mi začína vrieť krv -je to inštinktívna reakcia. Okamžite z nej zlož tie paprče. Ruky sa mi samé zovrú v päsť a len neveľmi ma upokojí, ked vidím, že mu jeho objatie neoplatí.

Vedú spolu šepkanú konverzáciu. Dofrasa, možno sa Welch pomý­lil. Možno je ten chalan jej priateľ. Vekom by zodpovedal a zároveň z nej nedokáže spustiť tie nenásytné malé oči. Na chvílku si ju podrží na dĺžku paží, skúma ju pohľadom a potom zostáva stáť s jednou rukou ležérne položenou na jej ramene, je to zdanlivo nenútené gesto, ale ja viem, že si tým vymedzuje svoje územie a naznačuje mi, aby som odpá­lil. Ona pôsobí rozpačito, nervózne prešľapuje z nohy na nohu.

Dočerta. Asi by som mal vypadnúť. Potom mu ale niečo hovorí a vyvlieka sa mu, dotkne sa pritom jeho ramena, nie ruky. Je evident­né, že si nie sú blízki. A to je dobre.

„Takže, Paul, toto je Christian Grey. Pán Grey, Paul Clayton. Jeho brat to tu vlastní." Venuje mi zvláštny pohľad, ktorému neporozu­miem, a pokračuje: „Poznám Paula odvtedy, čo tu pracujem, aj keď sa nevídame veľmi často. Práve sa vrátil z Princetonu, kde študuje obchodný manažment."

Takže šéfov brat, nie priateľ. Miera úľavy, ktorú pocítim, je taká nečakaná, že ma doženie k zamyslenému výrazu. Tá baba sa mi neja­ko dostala pod kožu.

„Pán Clayton," poviem úmyselne úsporným tónom.

„Pán Grey." Stisnem jeho ochabnutú ruku. Zdochnutá ryba. „Po­čkať - azda nie ten Christian Grey? Ten z Grey Enterprises Holdings?" V okamihu sa jeho správanie mení z teritoriálneho na podliezavé.

Hej, to som ja, ty blbec.

„Pane - môžem vám niečo ponúknuť?"

„Anastasia už sa o mňa postarala, pán Clayton. Venovala mi všet­ku svoju pozornosť." A teraz vypadni.

„Super," rozplýva sa celý vyjavený a nadovšetko úctivý. „Takže sa uvidíme potom, Ana."

„Jasné, Paul," povie ona a dotyčný sa vytráca, vdakabohu. Pozorne ho sledujem, ako mizne v zadnej časti obchodu.

„Ešte niečo iné, pán Grey?"

„To bude všetko," zabručím. Došľaka, čas vypršal a ja stále neviem, či ju ešte uvidím. Musím zistiť, či je nejaká šanca, že by aspoň premýšľa­la o tom, čo by som jej mohol navrhnúť. Ako jej to len naznačiť? A som vôbec pripravený na novú sub? Ku všetkému na takú, ktorá nič ne­pozná. Sakramentská situácia, bude potrebovať základný výcvik. Lenže potom v duchu pookrejem pri pomyslení, kolko zaujímavých možností to predstavuje... nech sa prepadnem, ak by takýto výcvik nebol sám o sebe radosť. Bude mať vôbec záujem? Alebo som ju zle prečítal?

Vedie nás späť ku kase a blokuje mi tovar, celý čas nezdvihne oči. Tak sa na mňa pozri, dočerta! Chcem sa do nich ešte raz pozrieť a skúsiť odhadnúť, na čo myslí.

Konečne dvíha hlavu. „Bude to štyridsaťtri dolárov, prosím."

A to je všetko?

„Prosíte si na to tašku?" spýta sa schovaná za maskou predavačky, keď jej podávam svoju kartu.

„Áno, Anastasia." To meno - krásne meno pre krásnu dievčinu. Znova ho poláskam na jazyku.

Rýchlo a zručne mi balí veci. A je to. Teraz musím odísť.

„Takže mi zavoláte, pokiaľ ma budete chcieť na to fotenie?"

Prikývne, ked mi podáva tašku a vracia kartu.

„Dobre, zajtra dovidenia, azda." Predsa len tak neodídem. Musím jej dať najavo, že mám záujem. „Anastasia, som rád, že slečna Kava-naghová nemohla na ten rozhovor prísť." Potešený jej ohromeným výrazom si prehadzujem tašku cez plece a vyrážam von.

Áno, napriek všetkému ju chcem. Teraz musím čakať... už zase... Prekliate čakanie.

A to je všetko... zatiaľ. Ďakujem, ďakujem, a ešte raz ďakujem za vašu priazeň.

E L James