Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 6. kapitola

Kapitola 6

„Máš snáď na mysli niečo konkrétne?" zavrni Christian a zavŕta do mňa ten svoj trúfalý pohľad. Pokrčím plecami - odrazu som úplne bez dychu a silne rozrušená. Neviem, či je to tou naháňačkou, adre­nalínom alebo mojou predošlou zlou náladou - naozaj tomu nerozu­miem - zato viem, že to chcem, a veľmi. Všímam si, ako sa mu v tvári mihne udivený výraz. „Nemravný sex?" opýta sa mäkko.

Prikývnem, teraz už mi líca priam horia. Prečo ma to privádza do takých rozpakov? S týmto chlapom už som predsa mala sex na tisíc rôznych spôsobov. Je to môj manžel, dočerta! Je to snáď kvôli tomu, že to chcem a hanbím sa to sama sebe pripustiť? Moje podvedomie na mňa vrhá prísny pohľad. Prestaň sa v tom rýpať.

„Dávaš mi voľnú ruku?" Tú otázku zašepká a pritom ma skúmavo sleduje, ako keby sa mi snažil čítať myšlienky.

Voľná ruka? Pri všetkých svätých - čo to bude znamenať? „Áno," poviem nervózne, pretože sa ma zmocňuje vzrušenie. Pomaly nasadí ten svoj patentovaný sexy úsmev.

„Tak poď," povie a vzápätí ma už vlečie ku schodom. Jeho zámer je úplne jasný. Herňa! Moja vnútorná bohyňa sa prebúdza zo svojej postkoitálnej R-osmičkovej letargie, s vyvalenými očami a celá dych­tivá - už aby tam bola.

Hore na schodoch ma Christian pustí a odomkne dvere herne. Kľúčom, pripevneným k tomu prívesku s obrázkom Seattlu, ktorý som mu celkom nedávno venovala.

„Až po vás, pani Greyová," zapradie a otvorí dvere. Herňa je plná povedomej, upokojujúcej vône kože, dreva a čerstvého leštidla. Cítim, ako sa mi hrnie krv do líc - to keď mi napadne, že sem musela prísť upratať pani Jonesová, kým sme boli preč. Len čo sme vo vnútri, stlačí Christian vypínač a tmavočer­vené steny ožiari mäkké tlmené svetlo. Len stojím a pozerám sa na neho, žilami mi prúdi očakávanie, hutné a ťažké. Čo so mnou bude robiť? Zamyká dvere a otáča sa. S hlavou sklonenou nabok ma chvíľu zamyslene pozoruje. Potom v ľahkom pobavení potrasie hlavou.

„Čo by si chcela, Anastasia?" ozve sa ticho. „Teba," odpovedám zadýchané.

Usmeje sa. „Mňa už máš. Máš ma od chvíle, čo si mi vpadla do kancelárie."

„Tak potom sa nechám prekvapiť, pán Grey." Pery sa mu zvlnia potlačovaným úsmevom a hriešnym úmyslom. "Ako si prajete, pani Greyová." Zakladá si ruky na prsiach a zadu­mane si prikladá dlhý ukazovák k perám. „Asi začneme tým, že ťa zbavíme tohto oblečenia." Pristupuje ku mne a chytá ma za klopy krátkeho džínsového saka. Roztvára ho a jedným trhnutím mi ho vy-vlieka z ramien a necháva ho padnúť na zem. Potom chytí lem môjho čierného tielka. „Zdvihni ruky."

Poslúchnem a on mi ho vyzlieka cez hlavu. Zohne sa, aby mi vtisol jemný bozk na pery a jeho oči pritom vyžarujú príťažlivú kombináciu túžby a lásky. Vzápätí už sa tielko pridá k saku na podlahe.

„Na," zašeptám nervózne, keď si zo zápästia stiahnem gumičku do vlasov a podávam mu ju. Zarazí sa, prekvapene roztvára oči, ale inak na sebe nedáva nič znať. Nakoniec si odo mňa tú malú vecičku berie.

„Otoč sa," prikáže mi mierne.

S úľavou sa pre seba pousmejem a hneď ho poslúchnem. Zdá sa, že cez túto drobnú komplikáciu už sme sa preniesli. Sťahuje mi vlasy do tyla, kde ich rýchlo a efektívne zapletá do vrkoča a spína gumičkou. Ťahom mi zvráti hlavu dozadu.

„Skvelý nápad, pani Greyová," pošepká mi do ucha a uhryzne ma zubami do lalôčika. „A teraz sa otoč a vyzleč si sukňu. Nechaj ju spadnúť na zem." Púšťa ma a o krok ustúpi a ja sa otáčam čelom k nemu. Bez toho aby som z neho spustila oči, pomaly si rozopínam opasok aj zips. Dlhá naberaná sukňa povoľuje a klesá na podlahu, kde sa rozprestrie pri mojich nohách.

„Vystúp z nej von," prikazuje. Keď vykročím jeho smerom, svižne si predo mnou kľakne a chytí ma za pravý členok. Jednu po druhej mi zručne rozopína remienkové topánky, zatiaľ čo ja sa predkláňam a zapieram rukou o stenu pod háčikmi, na kto­rých predtým viseli všetky tie biče a trstenice a korbáče. Jediné náčinie, ktoré tu zostalo, sú kožené korbáče a jazdecký bičík. Po­užije ich?

Keď je hotový a ja zostávam len v čipkovej podprsenke a noha-vičkách, dosadá na päty a dvíha ku mne oči. „Je na vás úchvatný pohľad, pani Greyová." Zrazu sa dá do kľaku, chytí ma za boky, priťahuje si ma k sebe a tlačí mi nos do rozkroku. „A navyše vo­niaš mnou a sebou a sexom," nadychuje sa lačne. „Priam opojné." Bozkáva ma cez čipku nohavičiek a ja lapám po dychu a zároveň cítim, ako ma polieva horúčava - všetko sa vo mne topí. On je taký... nemravný. Zdvihne zo zeme moje oblečenie a topánky a je­diným ladným a svižným pohybom sa postaví na nohy - ako ne­jaký atlét.

„Choď a postav sa ku stolu," inštruuje ma úsečne a ukáže tam bra­dou. Otáča sa a voľným krokom odchádza k muzeálnemu bielizníku plnému zázrakov.

S potmehúdskym úsmevom sa za mnou obzrie. „Čelom k stene," prikazuje mi. „Aspoň nebudeš vedieť, čo mám v úmysle. Snažíme sa potešiť navzájom, pani Greyová - chceli ste byť predsa prekvapená."

S pohľadom zapichnutým do steny herne načúvam, uši mám na­stražené, aby som zachytila aj ten najjemnejší zvuk. V tomto je taký dobrý - v tom, ako stupňuje moje očakávania, rozdúchava túžbu... núti ma čakať. Počujem, ako položil moje topánky na podlahu a - ak sa nemýlim - moje šaty na bielizník, nasleduje ľahko rozpoznateľný zvuk jeho topánok, keď jedna po druhej dopadnú na zem. Hmm... mi­lujem, ked je bosý O chvíľu neskôr už počujem, ako otvára zásuvku.

Hračky! Toto dychtivé očakávanie jednoducho milujem, milujem a ešte raz milujem. Zásuvka sa zatvára a frekvencia môjho dychu stú­pa k závratným výšinám. Ako je možné, že zo mňa tento zvuk robí roztrasenú kôpku hormónov? Veď je to absurdné. Slabé zašumenie sprevádzajúce oživenie zvukovej aparatúry mi prezrádza, že bude aj hudba. Začína osamelými tónmi klavíra - tlmenými a mäkkými -.1 miestnosť sa plní clivou melódiou. Takou, akú som ešte nepočula. Ku klavíru sa pridáva elektrická gitara. Čo je to za hudbu?

Ozýva sa mužský hlas a ja len tak-tak rozoznávam slová - je to niečo o zmierení so smrťou.

Christian zľahka kráča smerom ku mne, jeho bosé nohy jemne plieskajú o drevenú podlahu. Keď začína spievať... teda nariekať... ale­bo možno spievať... akási žena, už ho cítim tesne za sebou.

„Takže hovoríte niečo drsné, pani Greyová?" vydýchne mi do ľa­vého ucha.

„Hmm."

„Musíš mi povedať, aby som prestal, keď toho na teba bude príliš veľa. Keď povieš dosť, okamžite končím. Rozumieš?"

„Rozumiem." „Musíš mi to sľúbiť."

Prudko sa nadychujem. Dočerta, čo so mnou len bude robiť? „Sľu­bujem," pípnem. Vybavím si pritom, čo dnes povedal: Nechcem ti ub­ližovať, ale hrám sa veľmi rád.

„Poslušné dievča." Skláňa sa a dáva mi jemný bozk na odhalené rameno, potom mi zasúva prst pod ramienko podprsenky a vyznaču­je si ním cestičku dole po mojom chrbte. Chce sa mi stonať. Ako to, že dokáže aj tým najnepatrnejším dotykom vyvolať takú smršť?

„Vyzleč si to," pošepká mi do ucha a ja ho chvatne poslúchnem. Rukami schádza po mojom chrbte, zasúva mi palce za lem noha­vičiek a sťahuje mi ich dole po nohách.

„Vykroč," prikazuje mi. A ja zase robím, čo mi povedal. Letmo ma pobozká na zadok a postaví sa.

„Zaviažem ti oči, všetko potom bude ešte intenzívnejšie." Nasadí mi cez oči masku a môj svet sa ponára do temnoty. Ženský spev sa medzitým stáva nezrozumiteľným, kvílivým zvukom... neodbytnou melódiou, vychádzajúcou priamo zo srdca.

„Predkloň sa a ľahni si dolu bruchom na stôl," vysloví mäkko. „Hneď." Bez váhania sa ohnem cez hranu stola a položím sa na vysoko leš­tené drevo, rozpálenú tvár pritlačím na jeho tvrdý povrch. Chladí ma na kožu a slabo vonia včelím voskom s nádychom citrusov. „Zdvihni ruky a chyť sa druhého kraja."

Fajn... natiahnem sa a prstami sa chytím protiľahlej hrany stola, ktorý je pomerne široký, takže nám ruky úplne prepnuté. „Ak sa pustíš, vyplatím ťa. Rozumieš?" „Áno."

„Chceš, aby som ťa vyplatil, Anastasia?"

Od pása nadol sa vo mne všetko jemne zatína. Zisťujem, že som to chcela už od chvíle, kedy mi tým pohrozil pri obede. Ani tá naháňač­ka, ani naša následná intímna chvílka tú túžbu nenasýtila.

„Áno." Môj hlas sa mení v roztrieštený šepot. „Prečo?"

Ach... to musím mať dôvod? Ježiš. Myknem ramenami. „Tak mi to povedz," ťahá to zo mňa. „Ehm... "

A zrazu ma tvrdo pleskne cez zadok.

„Au!" vykríknem.

„Ticho."

Jemne trie miesto, kam predtým dopadla jeho dlaň. Potom sa o mňa oprie, lonom sa mi pritlačí na zadok, vtlačí mi bozk medzi lo­patky a odtiaľ si ústami razí cestu naprieč mojím chrbtom. Vyzliekol tričko, takže ma šteklí svojimi chĺpkami. Cez hrubú látku jeho riflí cítim, aký je vzrušený. „Rozkroč sa," zavelí. Odsúvam nohy smerom od seba. „Viac."

Ticho vzdychnem a okamžite ich dávam ešte ďalej. „Poslušné dievča," vydýchne, jedným prstom mi schádza dole po chrbtici, až medzi polky a cez konečník, ktorý sa pri jeho dotyku in­štinktívne stiahne. „S týmto si teraz trochu užijeme," zašepká. Čože? To snáď nie!

Presúva sa ešte nižšie a pomaly do mňa vstupuje.

„Cítim, že si krásne vlhká, Anatasia. To už si bola, alebo až teraz?"

Zavzdychám a on vo mne tým prstom pohne tam a späť... a zas... a zas. Tlačím sa mu proti ruke a vychutnávam si tú sladkú inváziu.

„ Ach, áno, myslím, že od každého trochu. Myslím, že to tu milu­ješ, byť tu takto. Byť moja."

To áno - ach Bože, to áno. Vykĺzne zo mňa a znova ma silne pleskne.

„Povedz to," zašepká chrapľavo, naliehavo.

„Áno, milujem to," zakňučím.

Jeho dlaň dosadá ešte raz na môj zadok a vzápätí do mňa zasunie dva prsty. Hneď nato nimi ale roztiera vlhkosť, ktorá sa na nich usadi­la, o niečo vyššie, okolo toho druhého vstupu do môjho tela.

„Čo chceš robiť?" pýtam sa bez dychu. Bože môj... budeme to snáď robiť... takto?

„Nie to, čo ťa to napadlo," zavrní upokojujúco. „Veď som ti to ho­voril, v tomto sa postupuje krok za krokom, bejby." Zaregistrujem tiché puknutie, ako ked sa vytlačí pasta z tuby, a potom ma jeho prsty znova masírujú tam. Zvlhčujú ma... tam! Nervózne sa zavrtím, môj strach bojuje so vzrušením z neznámeho. Prichádza ďalšie plesknutie, tentoraz nižšie, mierené na moje lono. Zastonám. Je to také... skvelé.

„Lež pokojne," napomína ma. „A nepúšťaj sa."

„Ach... "

„Toto je lubrikant." Pridáva ďalší. Pokúšam sa pod ním priveľmi nevrtieť, ale srdce mi divoko mláti, bije ako šialené - túžba a očaká­vanie sa mnou doslova prebíjajú.

„Toto som s tebou chcel robiť už nejaký čas, Ana."

Zavzdychám. A potom ucítim niečo chladné, niečo kovovo chlad­né, čo sa mi sunie dolu po chrbtici.

„Mám tu pre teba taký malý darček," zašepká.

Okamžite mi hlavou blysne výjav z našej poslednej exkurzie v herni. No zbohom. Análny kolík. Christian mi ním práve prechádza po zadku.

Môj ty...

„Toto do teba teraz zasuniem, veľmi pomaly."

Zajakavo sa nadýchnem, napĺňa ma dychtivá predtucha aj úzkosť.

„Bude to bolieť?"

„Ale nie, bejby. Je malý. A ked ho budeš mať vnútri, vymrdám ťa do bezvedomia."

Div že sa neurobím. Skláňa sa nado mnou, ešte raz ma bozkáva medzi lopatky.

„Pripravená?" zašepká. Pripravená? Som na to pripravená?

„Áno," dostávam zo seba vyprahnuto. Jedným z prstov mi znova prejde cez konečník a vklzne do mňa... Zatiaľ na obvyklom mieste! Bože, to je palec. Zovrie ma dlaňou, ostatné prsty nasmeruje dopredu a tam ma nimi láska. Zakňučím... je to... skvelé. A potom, zatiaľ čo jeho palec i ostatné prsty plne zamestnávajú moju pozornosť, ucítim, ako do mňa pozvoľna preniká chladný kov. „Ach!" zastonám hlasno, pretože ma ten neznámy pocit úplne premôže a svaly sa proti tomu vpádu vzoprú. Zakrúži vnútri ma pal­com mu, zatlačí na kolík silnejšie a ten do mňa hladko vklzne. Neviem, či preto, lebo som taká vzrušená, alebo preto, že ma Christian rozptýlil svojimi zručnými prstami, ale moje telo ho, zdá sa, prijalo. Je to slast­né... je to zvláštne... je to tam\ „Ach, bejby," vydýchne.

A ja to vnímam... to, kde sa v mojom vnútri pohybuje jeho palec... kde proti nemu tlačí tvrdý kov... ach môj...

Pomaly ním zakrúži a vymámi zo mňa dlhé, tiahle zakvílenie.

„Christian," dostanem zo seba jeho meno ako nejakú skomolenú mantru a pokúšam sa zvyknúť si na ten pocit.

„Poslušné dievča," tíši ma. Voľnou rukou mi schádza po strane tela, až v nej nakoniec zovrie môj bok. Pozvoľna zo mňa vysúva palec

a ja počujem známy zvuk rozopínaného zipsu. Berie ma aj za druhý bok, priťahuje si ma bližšie a vlastnými nohami ešte viac roztvára tie moje. „Nepúšťaj sa stola, Ana," varuje ma.

„Nie," zasipím.

„Chcela si niečo drsného? Povieš mi, keby si mala toho dosť. Roz­umieš?"

„Áno," pípnem. A on do mňa živelne vráža a zároveň ma strháva

k sebe, takže vtlačí kolík ešte hlbšie... „Panebože!" vykríknem.

Znehybnie, jeho dych je teraz trhaný a ten môj, ťažký, sa mu pris­pôsobuje. Pokúšam sa nejako pojať všetky tie vnemy: úchvatný pocit plnosti, dráždivé vedomie toho, že sa dopúšťam niečoho zakázaného, zmyselnú rozkoš, ktorá prekvitá priamo z hlbín môjho lona. Zľahka tú hračku povytiahne.

Môj ty bože... zastonám a počujem, ako ostro vťahuje vzduch do pľúc - je to prudký nádych plný rýdzeho, neriedeného uspokojenia. A ten zvuk mi zapáli krv v žilách. Už som sa niekedy cítila tak chlip­ne... tak... ?

„Ešte?" zachraptí.

„Hej."

„Zostaň ležať," rozkáže mi. Stiahne sa späť a opäť do mňa nespú-tane vtrhne.

Mmm... presne toto som potrebovala. „Áno," vysúkam zo seba.

Už zvyšuje tempo, berie si ma divoko a pritom namáhavo oddy­chuje, rovnako ako ja.

„Ach, Ana," zalapá po dychu. Zloží jednu ruku z môjho boku a zno­va tou vecou zakrúži, jemne ňou hýbe, povytiahne ju a zase vtlačí späť. Pocit je to neopísateľný, mám dojem, že na tom stole zrejme omdliem. A on ani jediný raz nevypadne z rytmu, pohyb za pohybom, silno a tvr­do. Vnímam, ako sa moje vnútro pozvoľna sťahuje a rozochvieva.

„Do hája," zakňučím. Tento orgazmus ma určite roztrhá.

„Áno, bejby," vyráža zo seba.

„Prosím," žobraním a sama neviem o čo - aby prestal, aby nikdy neskončil, aby s tým zahýbal znova. Cítim, ako ich v sebe oboch stís­kam. Jeho aj kolík...

„To je ono," vydýchne, tvrdo ma capne po zadku a ja sa vzápätí rozpadám - znovu a znovu, padám, padám, a pritom búrlivo pulzu­jem. A presne v tom okamihu zo mňa Christian tú vec zľahka vyberie.

„Bože!" vykríknem a on mi zatne prsty do bokov, pridrží ma a hlučne ma nasleduje.

Tá žena stále spieva. Christian tu vždy púšťa hudbu v slučke. Zvláštne. Som schúlená v jeho náručí na kolenách, hlavu opretú o jeho hruď. Sedíme na podlahe herne pri stole.

„Vitaj späť," zavrní, zatiaľ čo mi sťahuje masku z očí. Zamrkám, keď sa moje oči snažia prispôsobiť tlmenému svetlu. Chytí ma za bra­du a dvíha mi hlavu, dáva mi mäkký bozk a koncentrovaným pohľa­dom mi pátravo hľadí do očí. Dvíham ruku, aby som ho pohladila po tvári. Usmeje sa.

„Tak čo, splnil som očakávania?" pýta sa pobavene.

„Očakávania?" zamračím sa.

„Chcela si to drsne," povie mierne.

Usmejem sa. Jednoducho si nemôžem pomôcť. „No, povedala by som, že áno... "

Zdvihne obočie a tiež sa na mňa usmeje. „To veľmi rád počujem, pani Greyová. Práve teraz ste totiž prekrásna - a vyzeráte riadne po-trtkaná." Pohladí ma a dlhými prstami poláska moju tvár. „Tiež si tak pripadám," zapradiem spokojne.

Zohne sa a precítene ma pobozká, jeho pery sú mäkké a hebké

a poddajné. „Ty nikdy nesklameš." Odtiahne sa, aby na mňa vide „Ako sa cítiš?" zisťuje so stopou neistoty v hlase.

„Dobre," zamumlem a vnímam, ako sa mi do líc vkráda rumenec. „Riadne potrtkaná," dodávam s plachým úsmevom.

„Teda, pani Greyová, vy ale máte vulgárny slovník," predstiera po­horšený výraz, ale z jeho hlasu zaznieva pobavenie.

„To bude zrejme tým, že som. si vzala nemravného chlapca, pán

Grey."

Odhalí zuby v úplne prihlúplom, nákazlivom úsmeve. „Som rád, že si si ho vzala." Zľahka zovrie môj vrkoč, zdvihne si ho

k perám a skoro nábožne pobozká jeho koniec, oči mu pritom sálajú láskou. Môj ty... mala som vôbec niekedy šancu tomuto mužovi odolať?

Vezmem mu ľavú ruku a prikladám pery k jeho snubnému prsteňu, platinovému krúžku, rovnakému ako mám ja. „Si môj," zašepkám.

„Tvoj," potvrdí. Pevne okolo mňa ovinie paže a vtlačí nos do mo­jich vlasov. „Nemal by som ti napustiť vaňu?"

„Hmm. Ale len ked sa ku mne pripojíš."

„Tak dobre," súhlasí. Pomáha mi na nohy a sám sa vedľa mňa po­staví. Ešte stále má na sebe rifle.

„Vezmeš si zase niekedy tie tvoje... ehm... tie druhé džínsy?" Nechápavo zvraští čelo. „Druhé džínsy?" „Tie, čo si tu nosieval." „Aha... tie?" prehodí v zmätenom úžase. „Vyzeráš v nich naozaj sexi." „To ako fakt?" „Áno... veľmi, veľmi sexy."

Placho sa usmeje. „No, že ste to vy, pani Greyová, tak by som snáď mohol." Skloní sa, aby ma pobozkal, potom sa natiahne ku stolu po malú misku, v ktorej si teraz hovie análny kolík, tuba s lubrikantom, maska a moje nohavičky.

„Kto tie hračky umýva?" vyzvedám, ked ho nasledujem k bielizníku.

Zamračí sa, ako by tej otázke nerozumel. „Ja. A pani Jonesová."

„Čože?"

Prikývne. Tvári sa pobavene a zároveň rozpačito, aspoň myslím. Vypína hudbu.

„No, a tiež - ehm... "

„Tiež tie tvoje sub?" dokončím za neho. Ospravedlňujúco trhne ramenami.

„Na," podáva mi svoju košeľu, ja si ju obliekam a pevne si ju oví­jam okolo tela. Ešte je ním nasiaknutá, a tak moja mrzutosť týkajúca sa údržby hračiek upadá do zabudnutia. Usvedčujúce predmety ne­cháva na bielizníku. Vezme ma za ruku, odomyká dvere herne a vedie ma von a dole po schodoch. Pokorne ho nasledujem.

Všetka úzkosť, zlá nálada, rozochvenie, strach a vzrušenie z tej au­tomobilovej naháňačky odzneli. Cítim sa uvoľnená - konečne uspo­kojená a pokojná. Len čo vstúpime do kúpeľne, s hlasným zívnutím sa pretiahnem... pre zmenu taká pohoda.

„Čo?" pýta sa Christian, ked otáča kohútikom.

Zavrtím hlavou.

„Tak mi to povedz," dožaduje sa mierne. Vlieva do prúdu tečúcej vody jazmĺnovú olejovú kúpeľnú zmes, ktorá plní miestnosť sladkou, zmyselnou vôňou.

Zľahka červenám. „Jednoducho sa cítim lepšie."

Usmeje sa. „To áno, mali ste dnes trochu zvláštnu náladu, pani Greyová." Vzpriami sa a berie ma do náručia. „Ja viem, že máš kvôli tým udalostiam z poslednej doby strach. Mrzí ma, že sa ťa to tiež musí týkať. Netuším, či je to nejaká pomsta, alebo bývalý zamestnanec, alebo konkurencia. Keby sa ti kvôli mne niečo stalo... " Hlas sa mu zlomí v bolestnom šepote. Pritúlim sa k nemu.

„Ale čo keď sa niečo stane tebe, Christian?" konečne zhmotňujem svoj strach.

Zostáva na mňa zamyslene hľadieť. „To ešte premyslíme. Ale naj­prv ti vyzlečieme tú košeľu a posadíme ťa do tejto vane." „Nemal by si teraz hovoriť so Sawyerom?"

„len môže počkať." Jeho výraz na okamih tvrdne a mne je zrazu toho neboráka ľúto. Čo asi urobil, že Christiana tak nahneval?

Christian mi pomáha vyzliecť jeho košeľu a keď sa otočím, za­mračí sa. Hruď mám ešte stále pokrytú tými láskyplnými štípancami, ktoré mi vyrobil počas našich medových týždňov. Teraz si ho ale kvôli nim nechcem doberať.

„Zaujímalo by ma, či Ryan nestratil ten dodge," zamyslím sa.

„To sa dozvieme, až sa okúpeme. Vlez tam." Podáva mi ruku. Vstupujem do horúcej voňavej vody a opatrne si sadám.

„Au." Isté partie mám trochu citlivé a vrelá voda ma prinúti urobiť grimasu.

„Pomaly, bejby," varuje ma Christian, ale len čo to dopovie, ten nepríjemný pocit mizne.

Christian sa vyzlieka, posadí sa za mňa a pritiahne si ma k sebe. Uvelebím sa mu medzi nohami a potom v tej teplej vode len tak ne­činne a spokojne vylihujeme. Prechádzam prstami po jeho nohách a on sa tými svojimi pohráva s mojím vrkočom.

„Musíme prebrať tie plány na nový dom. Neskôr večer, čo myslíš?"

„Jasné." Zase sa dovalí tá ženská. Moje podvedomie dvíha zlostný pohľad od zozbieraných spisov Charlesa Dickensa, zväzok tretí. Úpl­ne sa s ním stotožňujem. Potom si povzdychnem. Moja smola, návrhy Gie Matteovej sú úplne dokonalé.

„Tiež si budem musieť pripraviť veci do práce," zašepkám.

A on stuhne. „Vieš, že sa tam nemusíš vracať," zabručí.

Ale nie... to už riešiť nechcem. „Christian, toto sme už preberali. Prosím, nezačínaj s tým zase."

Potiahne ma za vrkoč, a zakloní mi tak hlavu. „Iba ti to pripomí­nam... " A vtlačí mi jemný bozk na pery.

Navliekam si voľné nohavice a tielko a hovorím si, že sa vrátim pre svoje oblečenie do herne. Ked prechádzam cez chodbu, počujem z pracovne Christianov zvýšený hlas. Na mieste stuhnem. „Kde ste dočerta boli?"

To nie... On na Sawyera kričí. Úplne maličká od strachu vybieham po schodoch ku herni. Naozaj nemienim počúvať, čo má Christian na srdci - jeho krik mi ešte stále naháňa hrôzu. Chudák Sawyer. Ja to aspoň môžem Christianovi vracať.

Zbieram svoje zvršky a Christianove topánky, potom si všímam, že na bielizníku stále stojí malá keramická miska s tou hračkou. No... asi by som to mala umyť. Pridávam ju k tej kôpke a vraciam sa dole. Nervózne sa rozhliadam po veľkej izbe, ale všade vládne pokoj. Vďakabohu.

Taylor sa vracia zajtra večer a Christian je tuším akýsi pokojnejší, keď ho má po ruke. Trávi víkend so svojou dcérou. Zaujímalo by ma, či sa s ňou niekedy stretnem.

Z ničoho nič sa z upratovacej miestnosti vynorí pani Jonesová. Navzájom sa poriadne vyľakáme.

„Pani Greyová - vôbec som si vás nevšimla." Och, takže teraz som pani Greyová?!

„Zdravím, pani Jonesová."

„Vitajte doma, gratulujem," usmeje sa na mňa hrejivo. „Prosím vás, hovorte mi Ana." „Necítila by som sa pri tom dobre, pani Greyová." No tak! Prečo sa musí všetko zmeniť len kvôli tomu, že mám prs-leň na ruke?

„Nechceli by ste si pozrieť týždenný jedálny lístok?" opýta sa uprie na mňa vyčkávavý pohľad. jedálny lístok?

„No... " Takúto otázku som naozaj nečakala. Usmeje sa.

„Keď som u pána Greya začínala, prechádzala som s ním každú nedeľu večer menu na ďalší týždeň a zapisovala si všetky potraviny, ktoré bolo potrebné dokúpiť."

„Ach, tak."

„Mám to zobrať vyprať?" Natiahne ruky po oblečenie, ktoré držím.

„No... ehm. Vlastne to ešte budem nosiť." A navyše pod tým ukrý­vam misku s análnym kolíkom! Cítim, ako ma polieva karmínová čer­veň. Je to zázrak, že sa jej dokážem dívať do tváre. Ona predsa vie, čo robíme - veď v herni upratuje. Panebože, to je des, nemať žiadne súkromie.

„Až budete mať chvíľku, pani Greyová, bola by som veľmi rada, keby sme to spolu všetko prebrali."

„Ďakujem," vydýchnem. V tej chvíli sme rušené popolavo bledým Sawyerom, ktorý sa meravo vytacká z Christianovej pracovne a náh­livo prechádza velkou izbou. Kývnutím hlavy nás berie na vedomie bez toho, aby jednej alebo druhej z nás pozrel do očí a zapadne do Taylorovej kancelárie. Som za tú intervenciu vďačná, celkom iste si teraz neprajem preberať s pani Jonesovou ani menu, ani análne ko­líky. Ponúkam jej letmý úsmev a utekám späť do spálne. Dokážem si niekedy zvyknúť na to, že mám za chrbtom gazdinú, ktorá sa zjaví na zavolanie? Neveriacky zavrtím hlavou... možno...niekedy.

Christianove topánky púšťam na zem a svoje oblečenie na posteľ, misku s hračkou beriem do kúpeľne. Podozrievavo si ju premeria­vaní. Vyzerá celkom neškodne a prekvapivo čisto. Nemienim sa tým nejako detailnejšie zaoberať a tak ju chvatne umývam teplou vodou a mydlom. Bude to stačiť? Musím sa potom pána Sexperta opýtať, či sa to nejako nesterilizuje, alebo také niečo. Pri tej predstave sa za­hanbím.

Som tak rada, že mi dal Christian k dispozícii knižnicu. Teraz jej do­minuje krásny biely masívny stôl, pri ktorom môžem pracovať. Otvá­ram notebook a kontrolujem poznámky, ktoré som si urobila k pia­tim rukopisom, prečítaným na medových týždňoch.

Áno, mám všetko, čo potrebujem. Časť môjho ja sa návratu do práce desí, ale to nemôžem Christianovi nikdy priznať. Chopil by sa príležitosti a prinútil by ma tam prestať chodiť. Vybavujem si, ako Roacheho skoro ranila mŕtvica, keď som mu oznámila, že sa vydávam a za koho, a hneď potom bolo moje povýšenie potvrdené. Teraz mi už došlo, že to bolo kvôli tomu, koho som si brala - a to pomyslenie nie je vôbec príjemné. Už nie som obyčajná zastupujúca zodpovedná redaktorka - som Anastasia Steelová, zodpovedná redaktorka.

Ešte som nenabrala odvahu, aby som Christianovi priznala, že si v práci nezmením meno. Myslím, že moje dôvody sú pádne - potre­bujem si od jeho mena udržať nejaký odstup - ale je mi jasné, že až to zistí, bude hádka. Možno by som to s ním mala neskôr večer prebrať.

Pohodlne sa usadím na stoličke a púšťam sa do svojej dnešnej po­slednej úlohy. Hodiny na notebooku mi hovoria, že je sedem večer.

Christian sa ešte nevynoril z pracovne a tak mám čas. Z Nikonu vy­berám pamäťovú kartu a vkladám ju do počítača, aby som doň presu­nula fotografie. Kým sa obrázky premiestňujú, v hlave si prehrávam udalosti dňa. Vrátil sa už Ryan? Alebo je stále na ceste do Portlandu? Udržal sa za tou tajomnou ženou? Má od neho Christian nejaké sprá­vy? Už chcem nejaké odpovede. Je mi jedno, že je zaneprázdnený, chcem vedieť, čo sa deje, zrazu sa cítim trošičku rozhorčená, že ma drží v takej nevedomosti. Dvíham sa, s úmyslom ísť a postaviť sa mu tvárou v tvár v jeho pracovni, lenže práve v tom momente na mňa vyskakujú všetky tie fotky, ktoré sme urobili za posledných pár dní medových týždňov.

To snáď nie je možné!

Jedna fotka za druhou, všetko ja. Ako spím, na tolkých z nich spím, vlasy hodené cez tvár, alebo rozprestreté na vankúši, pootvo­rené pery... dočerta - tu si dudlem palec. Palec si predsa nedudlem celé roky! Tolko fotiek. Nemala som ani potuchy, že ich robil. Je tu aj pár momentiek braných z diaľky, vrátane jednej, na ktorej sa opieram o zábradlie jachty a zamyslene hľadím do dialky. Ako to, že som si ne­všimla, že ma fotí? Usmejem sa, keď uvidím fotky, na ktorých sa zví­jam a smejem, vlasy rozviate, a snažím sa bojovať s jeho sužujúcimi štekliacimi prstami. A potom je tu tá, na ktorej sme obaja, na posteli v kapitánskej kajute, tá, ktorú fotil sám na dĺžku paže. Som schúlená na jeho hrudi a on sa pozerá do objektívu, taký mladý, s iskrivým po­hľadom... zamilovaný. V dlani druhej ruky zviera moju hlavu a ja sa smejem ako zamilovaný idiot. Je to Christian, z ktorého nedokážem spustiť oči. Môj prekrásny muž, s jeho strapatým, práve osexovaným účesom, žiarivo striebristým pohľadom, usmievavými pootvorenými ústami. Môj prekrásny muž, ktorý neznesie, aby ho niekto šteklil, kto­rý ešte pred nedávnom nezniesol, aby sa ho niekto dotýkal... a nap­riek tomu teraz moje dotyky toleruje. Musím sa ho spýtať, či sa mu to skutočne páči, alebo či to len trpí pre moje potešenie.

Rozľútostím sa. Zízam na jeho obraz, znenazdajky premožená vlastnými citmi, ktoré k nemu prechovávam. Niekto tam vonku mu chce ublížiť - najskôr to bol Charlie Tango, potom ten požiar v Grey House a teraz tá prekliata naháňačka. Prudko sa nadýchnem a potom si podržím dlaň na ústach, pretože mi unikne nedobrovoľný vzlyk. Nechávam počítač počítačom a zodvihnem sa na nohy, aby som sa vydala za Christianom - už nie preto, aby som sa mu vzoprela, jedno­ducho sa len chcem presvedčiť, že je v poriadku.

Bez toho aby som sa obťažovala klopaním, vstupujem do jeho pracovne. Christian sedí pri stole a telefonuje. Dvíha ku mne prek­vapený, namrzený pohľad, ale len čo zistí, že to som ja, mizne mu podráždenie z tváre.

„Takže lepšiu kvalitu už nezískate?" pokračuje v hovore do slú­chadla, ale oči zo mňa nespúšťa. Bez zaváhania obchádzam stôl a on sa na stoličke natáča čelom ku mne. Má zamyslený výraz a ja doslova vidím, ako si hovorí: Čo tu robí? Keď sa mu schúlim na kolenách, v údive dvíha obočie. Ovíjam mu ruky okolo krku a túlim sa k nemu. Voľnou rukou ma váhavo objíma.

„Uhm... jasné, Barney. Mohli by ste chvílku vydržať?" Pritisne si slúchadlo k ramenu.

„Čo sa deje, Ana?"

Len zavrtím hlavou. Nadvihne mi bradu a zahľadí sa mi do očí. Vy­vlečiem sa z jeho zovretia, skrčím sa mu pod bradu a stočím sa mu na kolenách do ešte menšieho klbka. Voľnou pažou ma obomkne tesnejšie a pobozká ma na temeno hlavy. Cítim, ako som ho vyviedla z miery.

„Tak hej, Barney, čo ste to hovorili?" nadväzuje. Ramenom si pri­tlačí telefón k uchu a stlačí klávesu na klávesnici. Na monitore sa ob­javí zrnitá čiernobiela fotografia z bezpečnostnej kamery. Tmavovlasý muž v svetlom pracovnom odeve. Christian stlačí ďalšiu klávesu a ten muž sa pohne smerom ku kamere so sklonenou hlavou. Keď sa ocitne bližšie pred kamerou, Christian jeho pohyb zastaví. Muž stojí v dobre osvetlenej miestnosti s bielymi stenami a po jeho ľavej ruke sa nachá­dza niečo, čo pripomína rad vysokých čiernych skríň. To musí byť výpočtové stredisko Grey House. „Fajn, Barney, tak ešte raz."

Kurzor myši na monitore ožíva. Okolo hlavy muža na zázname sa objavuje rámček, ktorý sa vzápätí, aj s jeho obsahom, zväčšuje cez celú obrazovku. So zaujatím sa vystriem.

„To robí Barney?" pýtam sa ticho.

„Áno," potvrdzuje Christian. „Nemôžete to aspoň trochu zaos­triť?" osloví naspäť Barneyho.

Snímka sa najskôr akoby zahmlí a potom znova zaostrí, tentoraz trochu lepšie. Muž zámerne hľadí dole, vyhýba sa objektívu kamery. Ako si ho tak prezerám, zamrazí ma v zátylku. V kontúrach jeho tváre si všimnem niečo povedomé. Má rozježené krátke čierne vlasy, kto­ré pôsobia tak nejako divne, sú tak zvláštne neupravené... a na tom nanovo zaostrenom obrázku teraz vidím, že má náušnicu, takú malú kôstku.

No to ma podrž! Ja viem, kto to je! „Christian," hlesnem. „To je Jack Hyde."