Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 25. kapitola

Kapitola 25

Ani sa nedokážem nadýchnuť. Chcem to vôbec počuť? Christian zatvára oči a vnorí sa do svojej pamäte. Keď ich znovu otvorí, má odhodlaný výraz, aj keď zľahka váhavý a plný znepokojujúcich spo­mienok.

„Bol horúci letný deň. A ja som tvrdo makal." Odfrkne si a zavrtí hlavou, akoby ho tá spomienka pobavila. „Bola to fakt drina, nalo­žiť všetky tie haraburdy. Bol som na to sám a Ele - pani Lincolnová sa tam zjavila ako duch a priniesla mi limonádu. Prehodili sme pár slov a ja som urobil nejakú hlúpu narážku... a ona mi vrazila facku. Poriadnu facku." Nevedomky sa dotkne tváre, oči zahmlené znovu prežívanou skúsenosťou. Pri všetkých svätých!

„A potom ma začala bozkávať. A keď s tým skončila, schytal som ďalšiu." Zažmurká, očividne stále zmätený, aj po takom dlhom čase.

„Nikdy predtým som sa nebozkával, a už vôbec nie tak, aby ma pri tom ešte aj niekto fackoval."

Aha. Takže ona po ňom vyštartovala. Po dieťati.

„Chceš to vôbec počúvať?" zisťuje.

Áno... Nie...

„Iba v prípade, že mi to budeš chcieť porozprávať," odpovedám tenkým hlasom, hlava sa mi z toho ide rozletieť.

„Jednoducho sa ti pokúsim vysvetliť súvislosti."

Prikývnem a dúfam, že to gesto vyzerá povzbudivo. Aj keď mám podozrenie, že vyzerám ako socha, zamrznutá uprostred šoku.

S trochu zamračeným pohľadom sa mi sústredene zahľadí do očí a snaží sa odhadnúť, ako zareagujem. Potom sa položí na chrbát a za­hľadí sa do stropu.

„No, prirodzene, bol som zmätený a rozčúlený... a šialene nadrža­ný. Chcem povedať, keď si na teba takto vyšliapne staršia, sexy žen­ská, tak... " Zakrúti hlavou, ako by tomu dodnes nemohol uveriť.

Sexy? Asi sa mi urobí zle.

„Vrátila sa do domu a nechala ma tam stáť. Robila sa, akoby sa vô­bec nič nestalo. Ja som ani nevedel, čí som. A tak som sa vrátil k práci a ďalej nakladal odpad do kontajnera. Keď som večer odchádzal, po­žiadala ma, aby som ďalší deň prišiel zas. O tom, čo sa tam stalo, sa už nezmienila. Druhý deň som sa pochopiteľne vrátil. Nemohol som sa dočkať, až ju zase uvidím," zašepká, ako keby sa spovedal z nejakého hriechu... čo vlastne robí.

„Keď ma bozkávala, nedotýkala sa ma," podotkne zamyslene a otočí hlavu, aby sa na mňa pozrel. „Musíš pochopiť, že... môj život bol vtedy peklo. Bol som chodiaca erekcia, mal som pätnásť, na svoj vek vysoký, s hormónmi na pochode. Dievčatá v škole... " zarazí sa, ale ja už som si beztak obrázok urobila: vydesený, osa­melý, avšak atraktívny adolescent. Keď si na to pomyslím, pichne ma pri srdci.

„Bol som taký naštvaný, naštvaný na celý svet, na seba, na rodičov. Nemal som kamarátov. Môj vtedajší terapeut bol totálny idiot. Rodi­čia ma držali skrátka, ničomu nerozumeli." Zahľadí sa späť na plafón a rukou si prečeše vlasy. Mám chuť tiež mu do nich ponoriť prsty, ale zostávam nehybne ležať.

„Proste som nezniesol, aby sa ma niekto dotýkal. Nešlo to. Nikoho som si nepúšťal k telu. A bil som sa... dofrasa, ja som sa mlátil. Dostal som sa do pár fakt hustých bitiek. Pri nich som dokázal tolerovať as­poň nejaký fyzický kontakt." Znovu sa odmlčí. „No, takto to so mnou skrátka bolo. Takže, keď ma pobozkala, držala ma len za tvár. Inak sa ma nedotkla." Hovorí tak potichu, že ho sotva počujem.

Musela to vedieť. Možno jej to povedala Grace. Môj úbohý Tieň. Musím si schovať ruky pod vankúš a položiť si na ne hlavu, aby som odolala nutkaniu ho objať.

„Prišiel som na druhý deň a nevedel som, čo mám od toho očaká­vať. Ušetrím ťa vzrušujúcich podrobností, ale odohralo sa v podstate to isté, len toho bolo o niečo viac. A tak sa náš vzťah začal."

Dočerta, toto sa nepočúva veľmi dobre.

Pretáča sa späť na bok, čelom ku mne.

„A vieš, čo sa stalo potom, Ana? Z ničoho nič tu bolo východisko. Všetko bolo jasné a zrozumiteľné. Presne to, čo som potreboval. Bola ako čerstvý vietor do plachiet. To ona odvtedy robila rozhodnutia, vyriešila môj problém a pritom ma nechala dýchať."

Panebože.

„A aj keď to potom skončilo, zostal môj život jasný a zrozumiteľný - vďaka nej. Bol taký, až kým som nestretol teba."

Čo mám na to, dočerta, povedať? Váhavo mi uhladí vlasy za ucho.

„Obrátila si mi život naruby." Nachvíľu zatvára oči, a keď sa na mňa znova pozrie, sú plné rýdzej úprimnosti. „Môj svet bol usporiadaný, po­kojný a mal som ho pod kontrolou, ale potom si sa objavila ty, s tým svojím podrezaným jazykom, nevinnosťou, krásou a tichým vzdorom... a všetko pred tebou bola len nuda, prázdnota a šeď... zrazu to neznamenalo nič."

Kristepane.

„Zamiloval som sa," zašepká a pohladí ma po tvári. Zastavuje sa mi dych.

„Ja tiež," vydýchnem to málo, čo vo mne zostalo.

Znežnie mu pohľad. „Ja viem," naznačí bezhlasne.

„Ty vieš?"

„Áno."

No hurá! Váhavo sa na neho usmejem. „Konečne," poviem potichu.

Súhlasne prikývne. „Zrazu som sa na všetko pozeral zo správneho uhla. Ked som bol mladší, bola Elena stredom môjho vesmíru. Nebo­lo nič, čo by som pre ňu neurobil. A ona urobila veľa pre mňa. Prinú­tila ma, aby som prestal piť. Začal som kvôli nej drieť v škole... Vieš, ona mi ukázala spôsob, akým mám riešiť svoje záležitosti a dopriala mi skúsenosti, o ktorých sa mi predtým ani nesnívalo."

„Trebárs dotyky," hlesnem.

„To tiež, čiastočne," pritakáva.

Zachmúrene uvažujem, čo tým myslí.

Len čo si všimne, že sa mračím, zaváha.

Tak mi to povedz! snažím sa mu vsugerovať.

„Keď vyrastáš s absolútne negatívnym postojom k svojej osobe, keď máš pocit, že si nejaký nepodarok, odsúdeniahodný divoch, po­tom si myslíš, že si bitku zaslúžiš."

Christian... ale ty taký nie si.

Znovu si zájde rukou do vlasov. „Znášať fyzickú bolesť je oveľa jednoduchšie, Ana... " tvrdí a už zase vyzerá, ako by bol na spovedi. Ach tak.

„Dokázala môj hnev nasmerovať." Pochmúrne stiahne pery. „Väč­šinou proti mne - čo som si uvedomil až teraz. A pritom to Flynn už nejaký čas melie stále dookola. Lenže ja som až nedávno zistil, o čom náš vzťah skutočne bol. Pamätáš... na moje narodeniny?"

Keď si nedobrovoľne vybavím, ako sa Elena s Christianom na jeho narodeninovej oslave vzájomne pitvali vreckovými nožíkmi, naska­kuje mi husia koža.

„Pre ňu bola tá stránka nášho vzťahu len o sexe a kontrole - ona bola osamelá žena, ktorá hľadala rozptýlenie s chlapcom na hranie."

„Ale ty máš kontrolu rád," pripomínam mu šeptom.

„Áno. To mám. A to sa nikdy nezmení, Ana. Proste som taký S ňou som sa jej na chvílku vzdal. Nechal som ju, aby za mňa rozhodovala, ja sám som toho vtedy nebol schopný. Ale vďaka tomu, že som sa jej podriadil, našiel som sám seba, našiel som silu ovládať svoj vlastný život... silu tú kontrolu prevziať a robiť svoje vlastné rozhodnutia."

„Stať sa dominantným?"

„Hej."

„To bolo tvoje rozhodnutie?"

„Presne tak."

„Skončiť s Harvardom?"

„Tiež moje rozhodnutie, to najlepšie, aké som kedy urobil. Pokým som nepoznal teba."

„Mňa?"

„Teba." Pohne perami v miernom úsmeve. „Najlepšie rozhodnutie

môjho života bolo - vziať si ťa."

„A nie trebárs rozbehnúť vlastný biznis?"

Zavrtí hlavou.

„Alebo naučiť sa plachtiť?"

Ďalší záporný pohyb. „Ty," vysloví mäkko. KIbmi prstov mi nežne prejde po tvári. „Ona to vedela," zašepká. Zatvárim sa zmätene. „Čo vedela?"

„Že som sa do teba zbláznil. Povzbudzovala ma, aby som za tebou letel do Georgie, a som rád, že to urobila. Myslela si, že sa vydesíš a utečieš. Čo sa nakoniec stalo."

Zblednem. To by som si radšej nepripomínala.

„Chcela, aby som si uvedomil, aké výdobytky mi môj životný štýl prináša."

„Myslíš životný štýl dominanta?"

Prikývne. „Umožňoval mi držať si všetkých od tela, doprial mi kontrolu a pomáhal mi udržiavať si odstup, alebo som si to aspoň myslel. Som si istý, že už si si domyslela, prečo som to všetko potre­boval," dodáva ticho.

„Kvôli svojej biologickej mame?"

„Nechcel som dopustiť, aby mi niekto znova ublížil. Lenže, keď si odišla," povie sotva počuteľne, „zosypal som sa." To nie.

„Tak dlho som sa vyhýbal intimite - že už ani neviem, ako sa to robí." „Ide ti to skvele," povzbudzujem ho. Ukazovákom mu prejdem po perách a on ich stiahne k bozku. Ty sa so mnou rozprávaš... „Chýba ti to?" zašepkám skusmo. „Čo?"

„Tvoj životný štýl." „Áno, chýba." A pozor!

„Ale len tá kontrola, ktorú mi prinášal. A úprimne, ten tvoj kas­kadérsky kúsok," urobí dramatickú odmlku, „ktorý zachránil moju sestru," dodáva potichu, hlas má plný úľavy, vďaky a obdivu," vďaka tomu som to konečne pochopil."

„Čo si pochopil?"

„Že ma naozaj miluješ."

Zamyslene stiahnem obočie. „Vážne?"

„Hej, vážne. Pretože si toľko riskovala... kvôli mne, kvôli mojej rodine."

Zamračím sa ešte viac. Zdvihne ruku a priloží mi prst na koreň nosa.

„Keď sa takto tváriš, urobí sa ti tu také V. Láka ma k bozku," za­mrmle „Dokážem sa správať ako hlupák... a aj tak si stále so mnou."

„Prečo ťa tak prekvapuje, že som s tebou? Už som ti hovorila, že ťa nikdy neopustím."

„Kvôli tomu, ako som sa správal, keď si mi povedala, že si tehot­ná." Zľahka mi tým prstom prejde po tvári. „Mala si pravdu. Chovám sa ako pubertiak."

Dočerta... ja som to naozaj vyslovila. Moje podvedomie ma pre­bodne káravým pohľadom. Aj jeho doktor to hovoril!

„Christian, povedala som ti veľa hrozných vecí." Prstom mi pre­kríži pery.

„Ticho. Zaslúžil som si to. Okrem toho - toto je moja rozprávka na dobrú noc." Znovu sa prevráti na chrbát.

„Kedsi mi oznámila, že si tehotná..." Zarazí sa a začne odinakiaľ „Mys­lel som si, že nejaký čas budeme len ty a ja. Počítal som s deťmi, ale len teo­reticky. Bola to len predstava, že niekedy v budúcnosti nejaké dieťa príde."

Len jedno? To nie... Nechcem jedináčika, akým som bola ja. Teraz ale asi nebude najvhodnejší čas túto tému otvárať.

„Si ešte veľmi mladá a ja viem, že si v hĺbke duše ambiciózna."

Ja a ambiciózna?

„Dostala si ma, to ti poviem. Kristepane, to bol šok. Ked som sa ťa pýtal, čo sa deje, ani vo sne by ma nenapadlo, že mi povieš práve toto." Vzdychne, „ja som tak zúril. Zlostil som sa na teba. Na seba. Na všetkých. Vtiahlo ma to späť do tých teľacích rokov, mal som pocit, že to nemám pod kontrolou. Musel som ísť preč. Pôvodne som išiel za Flynnom, ale ten bol na nejakom školskom večierku pre rodičov." Odmlčí sa a neveriacky zdvihne obočie.

„Aká irónia, čo?" zašepkám. Súhlasne mykne jedným kútikom.

„A tak som šiel a šiel a šiel a odrazu... som sa ocitol pred jej saló­nom. Práve odchádzala. Bola prekvapená, že ma vidí. Aby som prav­du povedal, aj ja som bol prekvapený, kde som sa to ocitol. Videla, čo to so mnou urobilo, a spýtala sa, či nechcem zájsť na pohárik."

Tak, a dostávame sa k veci. Srdce mi hned bije dvakrát rýchlejšie. Chcem to naozaj počuť? Moje podvedomie mi venuje naštvaný po­hľad, jedno vytrhané obočie varovne pozdvihnuté.

„Zašli sme do jedného pokojného baru, ktorý poznám, a nechali si priniesť fľašu vína. Ospravedlnila sa za to, ako sa správala, ked sme sa videli naposledy. Mrzí ju, že s ňou mama prerušila styky - okrem iného to na ňu malo spoločenský dosah - ale chápe to. Najskôr sme hovorili o obchodoch, ktoré idú dobre, aj keď je recesia... a potom som sa zmienil o tom, že chceš deti."

Zamračím sa. „Myslela som si, že si jej prezradil, že som tehotná."

Zahľadí sa na mňa, jeho výraz svedčí o úplnej úprimnosti. „Nie, to by som neurobil."

„Prečo si mi to nepovedal?"

Bezradne pokrčí ramenami. „Nedala si mi príležitosť." „Ale dala."

„Ved som ťa druhý deň ráno nemohol nájsť, Ana. A keď si sa obja­vila, bola si taká vytočená... " Ach, áno. „To teda bola."

„Takže. Niekedy v priebehu večera - asi tak uprostred druhej fľa­še - sa ku mne naklonila a pokúsila sa ma dotknúť. A ja som úplne skamenel," dopovie polohlasne a zakryje si oči predlaktím.

Zamrazí ma v zátylku. Čo má toto znamenať?

„Všimla si, ako som sa rýchlo mykol. Oboch nás to dosť zaskoči­lo." Hovorí tak potichu... príliš potichu.

Christian, pozeraj sa na mňa! Potiahnem ho za ruku a on ju spúš­ťa dole, otáča hlavu, aby sa mi pozrel do očí. Dočerta. Je celý bledý, v očiach pohľad zvieraťa zahnaného do kúta.

„Čo je?" vydýchnem.

S nerozhodným výrazom sťažka prehltne.

No teda... čo predo mnou tají? Chcem to vôbec vedieť?

„Ona po mne vyštartovala." Ešte teraz je v šoku, to vidím.

Akoby som náhle prišla o všetok vzduch. Nedokážem sa nadých­nuť a myslím, že mi ani nebije srdce. Tá Skurvená Suka!

„Bola to len chvílka, prchavý okamih. Videla, ako sa tvárim, a doš­lo jej, že to prehnala. Dostala jasnú odpoveď - nie. Takto som na ňu nemyslel už roky, a navyše," - nadýchne sa - „ľúbim teba. Povedal som jej, že ľúbim svoju ženu."

Mlčky naňho hľadím. Nenapadne ma nič, čo by som mala povedať.

„Ihneď sa stiahla. Znovu sa ospravedlnila a previedla to na žart. Tvrdila, aká je šťastná, že má Isaaca a svoj podnik, a že voči nikomu z nás necíti žiadnu nenávisť. Hovorila, ako jej chýba naše priateľstvo, ale chápe, že teraz mám teba. A že by aj tak bolo zvláštne naďalej sa stýkať, vzhľadom na to, čo sa stalo, keď sme sa naposledy ocitli všetci v jednej miestnosti. V tom sme nemohli byť viac zajedno. Potom sme sa rozlúčili - myslím, že naposledy. Vysvetlil som jej, že už sa neuvi­díme, a ona sa jednoducho zobrala a šla."

Musím sa spýtať, aj ked mi strach zviera hrdlo. „Pobozkali ste sa?"

„Nie!" odfrkne si. „Nezniesol by som, aby bola tak blízko."

Uf. To je dobre.

„Bolo mi hrozne. Chcel som sa zdvihnúť a ísť za tebou domov. Ale... vedel som, že som to prehnal. Zostal som tam sedieť a dopil fľašu, a po­tom som prešiel na burbon. Kým som pil, spomenul som si na teba, ako si pred časom povedala: Keby to bol môj syn... A tak som začal premýšľať o juniorovi a o tom, ako sme sa k sebe s Elenou dostali. Zrazu mi to pripadalo... nevhodné. Nikdy predtým som o tom takto nepremýšľal."

V mysli sa mi zjavuje spomienka - šepkané slová, ktoré som začu­la, keď som bola napoly pri vedomí - Christianov hlas: „Ale keď som ju videl, konečne mi to všetko došlo. Vieš... Za to môže to dieťa. Prvý­krát som cítil... že to, čo sme robili... že to bolo zlé." To hovoril s Grace.

„A to je celé?"

„Povedal by som, že áno."

„Aha." „Aha?"

„Takže to skončilo?"

„Hej. Vlastne to skončilo už vo chvíli, keď som ťa prvýkrát uvidel. V tom bare s Elenou som si to uvedomil a ona tiež." „Ospravedlňujem sa," zahučím. Zatvári sa nechápavo. „Za čo?"

„Že som na teba druhý deň tak vyštartovala."

Odfrkne si. „Bejby, tomu ja rozumiem." Odmlčí sa a potom vzdychne. „Vieš, Ana, chcel by som ťa mať len pre seba. Nemusieť sa o teba deliť. To, čo máme, som nikdy predtým nemal. Chcel by som byť stredom tvojho vesmíru, aspoň na chvíľu."

Ach nie, Christian. „To ale si. Na tom sa nič nezmení."

Venuje mi smutný, zhovievavý, rezignovaný úsmev. „Ale choď," zašepká, „ty vieš, že to nie je pravda."

Do očí sa mi tlačia slzy.

„Ako by aj mohla?" hlesne.

To nie.

„Kristepane - neplač, Ana. Prosím, neplač." Zľahka ma pohladí po tvári.

„je mi to ľúto." Zachveje sa mi spodná pera a on po nej prejde bruškom palca v snahe ma utíšiť.

„Nie... Neospravedlňuj sa. Proste tu bude ešte niekto, koho budeš tiež ľúbiť. A máš pravdu. Tak to má byť."

„Bodka ťa bude tiež ľúbiť. Budeš stredom jej vesmíru - juniorovho vesmíru," zašepkám. „Deti bezpodmienečne milujú svojich rodičov, Christian. Už sa tak rodia - naprogramované na lásku. Úplne všetky - dokonca aj ty. Spomeň si na tú detskú knižku, ktorú si mal ako malý rád. Stále si túžil po mamičke. Ty si ju ľúbil."

So zachmúreným obočím si sťahuje ruku z mojej tváre, zovrie ju v päsť a dáva si ju pod bradu.

„Nie," nesúhlasí ticho.

„Ale áno." To už mi voľne tečú slzy. „Samozrejme, že si ju ľúbil. Nebola to otázka voľby. A preto sa cítiš taký ranený."

Len mi vracia pohľad, v očiach uštvaný výraz.

„Z rovnakého dôvodu si schopný ľúbiť aj mňa," presviedčam ho. „Musíš jej odpustiť. Mala svoj vlastný svet plný bolesti, ktorej v ňom musela čeliť. Bola to mizerná matka, ale ty si ju ľúbil."

Stále na mňa hľadí, nehovorí nič, v očiach stále to isté - spomien­ky, ktoré nedokážem identifikovať. Prosím, len neprestávaj hovoriť.

Až nakoniec povie: „Mal som vo zvyku česať jej vlasy. Bola veľmi pekná."

„O tom nepochybujem, stačí sa pozrieť na teba."

„Bola to mizerná matka," zopakuje sotva počuteľne.

Prikývnem a on zavrie oči. „Mám strach, že budem mizerný otec."

Vystriem ruku a pohladím tú milovanú tvár. Ty môj Tieň. „Chris-tian, vari si nemyslíš, že by som ti dovolila, aby si bol mizerným otcom?"

Otvorí oči a snáď celú večnosť ma uprene sleduje. Potom sa usme­je a v jeho tvári sa rozhostí úľava. „Nie, myslím, že by si to nedopus­tila." S užasnutým pohľadom mi hánkami prstov prejde po líci. „Ste taká silná, pani Greyová. Neskutočne ťa ľúbim." Dostávam bozk na čelo. „Netušil som, že toho budem schopný"

„Christian," vzdychnem a pokúšam sa udržať emócie na uzde.

„A to je koniec rozprávky na dobrú noc."

„Rozprávka na uzdravenie..."

Clivo, ale myslím, že aj úľavou, sa usmeje. „Čo tvoja hlava?" „Moja hlava?" Keď už sme pri tom - každú chvíľu exploduje z toho množstva informácií, čo si mi poskytol!

„Bolí?" „Nie."

„To je dobre. Myslím, že by si mala ísť spať." Spať?! Ako mám po tom všetkom spať? „Spať," zopakuje prísne. „Potrebuješ to." Zatvárim sa vzdorovito. „Ešte mám jednu otázku." „Ale? A akú?" Jeho pohľad sa stáva obozretný. „A prečo si zrazu taký... otvorený?" Nechápavo sa zamračí.

„Ako to, že mi to zrazu všetko rozprávaš, keď normálne z teba dostať slovo predstavuje dosť trpkú a unavujúcu skúsenosť."

„Myslíš?"

„Ty vieš, že áno."

„Prečo som otvorený? Nie som si istý. Možno kvôli tomu, že som ťa videl ležať skoro mŕtvu na studenom betóne. Alebo preto, lebo bu­dem otcom. Neviem. Povedala si mi, že to chceš vedieť, a ja nechcem, aby Elena stála medzi nami. To nedovolím. Ona je minulosť, už som ti to hovoril stokrát."

„Keby to na teba znova neskúsila... boli by ste stále priatelia?"

„To už je viac než len jedna otázka."

„Prepáč. Nemusíš mi to hovoriť," sčervenám. „Aj tak si mi prezra­dil viac, ako som čakala."

Napätie okolo jeho očí poľavuje. „Nie, myslím, že už by sme priateľ­mi neboli, ale od mojich narodenín som ju vnímal ako nevyriešenú zá­ležitosť. Teraz prekročila hranicu a ja som s ňou skončil. Ver mi, prosím. Už sa s ňou neuvidím. Povedala si mi, že je to pre teba hranica prípust­nosti. A to je niečo, čomu rozumiem," prehlási s tichou úprimnosťou.

Tak dobre. Toto môžem konečne pustiť z hlavy. Moje podvedomie sa zvalí do kresla. Sláva!

„Dobrú noc, Christian. A ďakujem ti za poučnú rozprávku." Na­kláňam sa, aby som ho pobozkala, a naše pery sa o seba zľahka otrú, ale keď sa pokúsim dostať ďalej, odhodlane sa odtiahne.

„Nerob to," zašepká. „Chcel by som ťa ešte viac."

„Tak si ma zober."

„Nie, potrebuješ odpočívať, a navyše je neskoro. Ide sa spať." Zhasne lampičku a obaja sa ocitáme v tme.

„Bezpodmienečne ťa ľúbim, Christian Grey," zamumlem, keď sa mu chúlim k boku.

„Ja viem," vydýchne. A ja vycítim jeho plachý úsmev.

Budím sa trhnutím. Izba už sa topí vo svetle a Christian tu nie je. Pohľad na budík mi prezrádza, že je o sedem minút osem. Zhlboka sa nadýchnem a zacítim, ako ma pichne medzi rebrami, aj keď to zďale­ka nebolí tak ako včera. Myslím, že by som mohla ísť do práce. Práca - to je ono. Chcem tam ísť.

je pondelok a ja som strávila skoro celú nedeľu polihovaním v po­steli. Christian ma pustil iba na chvíľu za Rayom. Úprimne, je to maniak. Na perách sa mi objaví láskyplný úsmev. Môj maniak. Od chvíle, čo si ma priviezol domov z nemocnice, je taký pozorný a mi­lujúci a chápavý... a asexuálny. Zamračím sa. S tým budem musieť niečo urobiť. Hlava ma už nebolí, rebrá áno, ale o niečo menej - aj keď uznávam, že smiať sa musím s najväčšou opatrnosťou. Lenže som frustrovaná. Myslím, že toto je najdlhší sexuálny pôst od... no, od nášho prvýkrát.

Zdá sa, že sme obaja znovu nadobudli vnútornú rovnováhu. Chris-tian je teraz oveľa uvoľnenejší a vyzerá to tak, že jeho dlhá rozprávka na dobrú noc uspala aj niektoré prízraky, ktoré ho chodili desiť, jeho, aj mňa. No, uvidíme.

Rýchlo sa osprchujem a osušená sa pozorne preberám v mojom šatníku. Chcem niečo zvodné. Niečo, čo by prinútilo Christiana ko­nať. Kto by to povedal, že si taký nenásytný muž dokáže vypestovať takú sebadisciplínu? Ale nechcem sa nejako podrobne zaoberať myš­lienkami na to, ako sa Christian naučil svoje telo tak ovládať. O Skur-venej Suke už od jeho spovede nepadlo ani slovo. A dúfam, že ani nepadne. Pre mňa je mŕtva a pochovaná.

Vyberám si skoro až nemravne krátku čiernu sukňu a bielu hod­vábnu blúzku s volánikmi. K tomu podväzkové pančuchy s čipkou a čierne lodičky od Louboutina. Nenápadná špirála na oči a lesk na pery zachovajú môj prirodzený vzhľad a po dôkladnom rozčesaní si nechávam rozpustené vlasy. Áno. To by mohlo zabrať.

Christian raňajkuje pri bare. Ked ma zbadá, vidlička s omeletou mu zostáva visieť na polceste k ústam. Nasadí si zamračený výraz.

„Dobré ráno, pani Greyová. Vy sa niekam chystáte?"

„Do práce," usmejem sa sladko.

„Tak to si nemyslím," poznamená posmešne. „Doktorka Singhová povedala - týždeň doma."

„Christian, nehodlám stráviť ďalší deň vylihovaním v posteli. A sama. To môžem ísť pokojne do práce. Dobré ráno, Gail."

„Pani Greyová." Gail sa pokúša skryť úsmev. „Dáte si niečo na raňajky?"

„Rada."

„Cereálie?"

„Radšej by som si dala praženicu s celozrnným toastom." Pani Jonesová sa spokojne usmeje a Christian si neustráži prek­vapený výraz.

„Výborne, pani Greyová," pochvaľuje si Gail. „Do žiadnej práce nejdeš, Ana."

„Ale... "

„Nie. Je to jednoduché. Nehádaj sa." Je neoblomný. Zapichnem doňho nahnevaný pohľad a až vtedy si všímam, že má ešte stále tie isté pyžamové nohavice a tričko, ktoré si bral večer.

„Ty nejdeš do práce?" Zneistiem.

„Nie."

Čo mu preskočilo? „Ale je pondelok, všakže?"

Usmeje sa. „Keď som sa naposledy pozeral, tak bol."

Ostražito prižmúrim oči. „Ty sa chceš ulievať?"

„Len ťa tu nechcem nechávať samotnú, aby si sa náhodou nedos­tala do nejakých ťažkostí. A doktorka Singhová hovorila, že sa do prá­ce vrátiš najskôr za týždeň. Spomínaš?"

Blížim sa ku stoličke vedľa neho, a keď si sadám, málinko si vyhr­niem sukňu. Pani Jonesová predo mňa postaví čaj.

„Vyzeráš dobre," ocení Christian. Dávam si nohu cez nohu. „Veľmi dobre. Predovšetkým tu." Dotkne sa prstom kúsku odhalenej kože nad okrajom pančuchy. Keď ním pomaly kíže pozdĺž lemu čipky, cí­tim, ako sa mi zrýchľuje tep. „Táto sukňa je veľmi krátka," zamručí s neistým náznakom nesúhlasu a očami sleduje pohyb svojho prsta. „Vážne? Ani som si nevšimla."

Dvíha ku mne pohľad, pery má pobavene zvlnené, aj keď v mierne vyčítavom úsmeve.

„Vskutku, pani Greyová?"

Do tváre sa mi hrnie zradná krv.

„Nie som si istý, či sa tento výraz hodí na pracovisko," zapochybuje. „Iste, keďže ja do práce nejdem, je tento záver sporný." „Sporný?"

„Sporný," naznačím ústami.

Zaškerí sa a vracia sa k jedlu. „Mám lepší nápad."

„Naozaj?"

Vrhne na mňa žiadostivý sivý pohľad cez dlhé tmavé mihalnice a ja sa prudko nadýchnem. No konečne. Najvyšší čas!

„Mohli by sme sa ísť pozrieť, ako ide Elliotovi práca na našom dome."

Čože? No teda! Ten provokatér! Hmlisto si vybavujem, že sme tam mali ísť pred tou Rayovou búračkou.

„To by som veľmi rada."

„Dohodnuté," usmeje sa.

„A ty nemusíš pracovať?"

„Nie. Ros sa práve vrátila z Taiwanu. Dopadlo to tam dobre. Dnes im nebudem chýbať."

„Ja som myslela, že na Taiwan ideš ty?" Zasmeje sa. „Bola si v nemocnici, Ana."

„Aha."

„No - aha. Takže dnes si plánujem poriadne užiť deň so svojou manželkou." Spokojne mľaskne potom, čo si usrkne z kávy.

„Poriadne užiť?" zaskočí mi, s nádejou v hlase.

Pani Jonesová predo mňa položí tanier s praženicou a už zase jej myká kútikmi.

Christian sa usmeje. „Poriadne užiť," prikývne rázne.

Lenže na ďalšie flirtovanie som už príliš hladná.

„Príjemná zmena, vidieť ťa jesť," zaspieva. Dvíha sa a cestou ma pobozká na vlasy. „Idem si dať sprchu."

„Ehm... môžem ti prísť umyť chrbát?" zamumlem s ústami plnými hrianky a vajec.

„Nie. Ty jedz."

Voľným krokom sa vzďaľuje od baru a z velkej izby a počas chô­dze si preťahuje tričko cez hlavu, čím sa mi naskytne výhľad na jeho svalnaté ramená a nahý chrbát. Meravo za ním pozerám s napoly za­tvorenými ústami. On to robí schválne. Prečo?

Mierime na sever a Christian stále pôsobí uvoľneným dojmom. Práve sme nechali Raya a pána Rodrigueza sledovať futbal na novej, veľkop­lošnej obrazovke, ktorú zrejme do nemocničnej izby kúpil Christian,

Od „toho rozhovoru" je úplne v pohode. Ako by z nás niekto sňal závažie - tieň pani Robinsonovej už sa nad nami nevznáša tak úmor­né, možno preto, že som to pustila z hlavy - alebo on, to neviem. Každopádne cítim, že je ku mne bližšie, než kedykoľvek predtým. Snáď kvôli tomu, že sa mi konečne zveril. A dúfam, že v tom bude pokračovať. A tiež sa správa milšie ohľadom bábätká. Síce ešte nešiel kúpiť postielku, ale istá nádej tu je.

Pozerám sa na neho, či skôr, hltám ho pohľadom, keď šoféruje. Vyzerá nenútene, pokojne... dokonca sexy s tými strapatými vlasmi, slnečnými okuliarmi Ray-Ban, prúžkovaným sakom, bielou bavlne­nou košeľou a v džínsoch.

Venuje mi letmý pohľad, položí mi ruku tesne nad koleno a zľahka pritom pohybuje prstami. „Som rád, že si sa neprezliekla."

Je síce pravda, že som vkĺzla do džínsového saka a prezula sa do balerín, ale stále mám na sebe tú krátku sukňu. Jeho ruka zotrváva na mieste. Položím na ňu svoju.

„Máš v pláne ďalej ma provokovať?"

„Možno," usmeje sa.

„Prečo?"

„Pretože môžem," zazubí sa ako chlapec.

„Tú hru môžu hrať dvaja," pohrozím mu ticho.

Jeho prsty sa pomaly posúvajú po mojom stehne hore. „Do toho, pani Greyová," roztiahne úsmev ešte viac.

Dvíham mu ruku a dávam ju na jeho koleno. „V tom prípade si držte ruky pri tele."

Zamračí sa. „Ako si prajete, pani Greyová."

Dočerta. Teraz sa to obrátilo proti mne.

Zahýbame na príjazdovú cestu k nášmu novému domu. Christian za­stavuje, vyťukáva kód na klávesnici a zdobená biela kovová brána sa nám poslušne otvára. Prechádzame alejou pod korunami stromov, ktorých listy sú sfarbené do zmesi zelenej, oranžovej a medenej. Vy­soká tráva na lúke už začína zlatnúť, ale ešte stále z nej tu a tam vyku­kuje žltá hlavička divokého kvetu. Je prekrásny deň. Slnko odhodlane svieti a slaná vôňa Soundu sa vo vzduchu mieša s nádychom nadchá­dzajúcej jesene. Také nádherné a pokojné miesto. A keď si pomyslím, že bude čoskoro naším domovom...

Cesta sa pozvoľna stáča a pred nami sa zjavuje náš dom. Parkuje tu niekolko veľkých nákladných áut, ktoré majú na boku nápis GREY CONSTRUCTION. Dom je obstavaný lešením a na streche usilovne pracuje niekolko robotníkov v helmách.

Christian zastavuje pred vstupným portikusom a vypína motor. Cítim jeho napäté očakávanie.

„Poď, nájdeme Elliota."

„On je tu?"

„To dúfam. Platím mu za to dosť."

Pri vystupovaní zafuním nad nedostatkom jeho taktu a on sa zasmeje.

„Hej, braček!" zakričí odniekiaľ Elliot. Obaja sa s Christianom rozhliadame okolo.

„Tu, hore!" je na streche, máva na nás a usmieva sa od ucha k uchu. „To je dosť, že sa ukážete. Zostaňte, kde ste, hned som dole."

Stočím pohľad na Christiana a ten neurčito pokrčí ramenami. O minútku neskôr sa Elliot zjavuje vo dverách.

„Čau, braček," podáva ruku Christianovi. „A čo ty, kočka?" Zdvih­ne ma zo zeme a zatočí sa so mnou dokola.

„Už je mi lepšie, ďakujem," zasmejem sa bez dychu a v duchu po­čítam protestujúce rebrá. Christian sa na neho mračí, ale Elliot ho nevníma.

„Poďte za mnou do kancelárie. Toto budete potrebovať." Poklope si na helmu na hlave.

Dom je ako prázdna škrupina. Podlahy sú pokryté silnou tkaninou, ktorá vyzerá ako zrebné plátno. Niektoré z pôvodných stien zmizli a nahradili ich iné. Elliot nám ukazuje stavbu a vysvetľuje, čo sa kde prerába, a okolo nás všade pracujú muži - a tiež pár žien. S úľavou za­znamenávam, že kamenné schodisko so zdobeným kovaným zábrad­lím je stále na svojom mieste a momentálne je zavinuté do ochrannej vrstvy bielych prikrývok.

Z hlavnej obytnej miestnosti zmizla celá zadná stena, aby urobila priestor tej presklenej, ktorú navrhla Gia. Na terase sa práve začínajú stavebné práce. Aj napriek tomu zmätku okolo je odtiaľ stále úchvatný výhľad. Všetky nové prvky sem zapadajú a zachovávajú domu kúzlo starých čias... Gia odviedla slušnú prácu. Elliot nám trpezlivo pribli­žuje priebeh stavebných prác a pri každom procese odhaduje časový harmonogram. Dúfa, že na Vianoce už budeme bývať, ale Christian zastáva názor, že je to príliš optimistické tvrdenie.

Bože - vianočný výhľad na Sound. Už teraz sa nemôžem dočkať. V mojom vnútri klíči semienko radosti a v hlave sa liahne vízia, ako zdobíme ohromný vianočný strom a pritom nás užasnuto sleduje malý chlapec s medenými vláskami.

Elliot končí prehliadku v kuchyni. „Teraz vás tu nechám sa trochu poobzerať. Ale pozor - ste na stavbe."

„Jasné. Vďaka, Elliot," zamručí Christian a berie ma za ruku. „Môže byť?" pýta sa ma, ked je Elliot preč. Rozhliadam sa po prázdnej miestnosti a uvažujem, kam by som tak umiestnila obrázky s papri­kami, ktoré sme kúpili vo Francúzsku.

„Áno. Som nadšená. A ty?"

„Podobne," usmeje sa.

„To je dobre. Rozmýšľala som o tých obrázkoch paprík."

Rozhliadne sa a prikývne. „Chcel by som tu po dome rozvesiť tvo­je portréty od Josého. Mala by si sa rozhodnúť, kam sa hodia."

Sčerveniem. „Niekde, kde ich nebudem mať príliš na očiach?"

„Nebuď taká," napomenie ma a palcom mi prejde po spodnej pere. „Mám ich rád. Ten, čo mám v kancelárii, dokonca milujem."

„Nedokážem si vysvetliť prečo," zabrblem a pritisnem pery k bruš­ku jeho prsta.

„Poznám aj horšie veci, než sa celý deň pozerať na tvoju rozosmia­tu tvár. Nemáš na niečo chuť?" zisťuje. „Podľa toho, na čo," zašepkám.

Pobavene sa uškrnie, ale lačný pohľad ho prezrádza. V žilách mi

rozk„^vM^ity^ás lⁿím^{ád e}n^ja^aj e^td^úl^žo^b,^ap^. ani Greyová." A letmo ma pobozká.

S našpúlenými perami predstieram mrzutosť a vzdychnem. „Iste. V posledných dňoch mám chúťky neustále."

„Môžeme si urobiť piknik v trojici."

„V trojici? To sa k nám ešte niekto pridá?"

Christian skloní hlavu k plecu. „Asi tak za sedem osem mesiacov." Ach tak... on myslí Bodku. Prihlúplo sa na neho usmejem. „Hovoril som si, že by sa ti mohlo páčiť jesť pod šírym nebom."

„Napríklad na lúke?" napovedám mu. Prikývne na súhlas. „No jasné," rozžiarim sa.

„Bude to skvelé miesto pre rodinu a výchovu detí," podotkne s pohľadom upretým do mojich očí.

Deti?! Viac ako jedno? Mohla by som sa o tom zmieniť teraz?

Položí mi ruku na podbruško. Panebože. So zadržaným dychom ju prekrývam svoju dlaňou.

„Stále tomu nemôžem uveriť," povie ticho a ja v jeho hlase prvý­krát zaznamenávam úžas.

„ja viem. Vlastne - skoro by som zabudla, mám dôkaz. Fotku."

„Fakt? Prvý úsmev?"

Z peňaženky vyťahujem ultrazvukový obrázok Bodky. „Vidíš?"

Christian si ho pozorne prezerá, zíza naň niekoľko dlhých sekúnd. „No áno... Bodka. Teraz už tomu rozumiem." Znie neprítomne a ohromene. „Tvoje dieťa," zašepkám. „Naše dieťa," opravuje ma. „Jedno z mnohých." „Mnohých?" Vyplašene vyvalí oči. „Aspoň dve."

„Dve?" vysloví opatrne. „A nemôžeme mať zatiaľ toto jedno?" Zasmejem sa. „Jasné."

Vychádzame von z domu do teplého jesenného popoludnia. „Kedy to povieš vašim?" prehodí cestou.

„Čoskoro," vzdychnem. „Myslela som, že by som to Rayovi pove­dala už dnes, ale bol tam pán Rodriguez," pokrčím plecami.

Christian prikývne a otvára kufor R8. Vnútri tróni prútený pikni-kový kôš a tartanová deka, ktorú sme kúpili v Londýne.

„Poď," vyzve ma s košíkom a dekou v jednej ruke, zatiaľ čo druhú natiahne ku mne. A spoločne vyrážame smerom k lúke.

„Jasne, Ros, choď do toho." Christian položí. To už bol tretí hovor, ktorý počas pikniku vybavil. Má vyzuté topánky aj ponožky a s lakťa­mi opretými o zdvihnuté kolená ma sústredene sleduje. Jeho sako je zložené na mojom, pretože je nám na slnku teplo. Ležím vedľa neho, natiahnutá na piknikovej deke, a oboch nás obklopuje hradba vyso­kej zelenožltej trávy. Sme z dosahu pracovného ruchu, ktorý vládne v dome a z dohľadu zvedavých očí stavebných robotníkov. Užívame si svoju vlastnú vidiecku idylu. Christian ma kŕmi ďalšou jahodou, ja ju obomknem perami, odhryznem a labužnícky vtiahnem do úst. Pritom mu opätujem ťažknúci pohľad. „Je dobrá?" vydýchne.

„Veľmi."

„Mala si dosť?" „Myslíš jahôd? Áno."

V očiach sa mu nebezpečne zablysne a v polovičnom úsmeve dvihne jeden kútik. „Pani Jonesová ale vie pripraviť skvelý piknik," povie uznanlivo.

„To teda vie," súhlasím šeptom.

Zrazu sa presúva a líha si tak, že má hlavu na mojom bruchu. Za­tvára oči a vyzerá spokojne. Vplietam mu prsty do vlasov.

S ťažkým povzdychom sa zamračí sa a kontroluje číslo na displeji vibrujúceho mobilu. Prevracia oči a hovor prijíma.

„Welch," zašteká. Potom sa ale napne, zopár sekúnd pozorne po­čúva a nakoniec si prudko sadne.

„Nepretržite... Vďaka," precedí cez zaťaté zuby a položí. Zmena jeho nálady prichádza okamžite. Môj provokujúci, flirtujúci manžel je preč - vystriedal ho chladný, vypočítavý vládca vesmíru. Na okamih v zamyslení priviera oči a potom na mňa pozrie so studeným, vlčím úsmevom na perách. Po chrbte mi prebehne mráz. Znovu si berie BlackBerry a stláča rýchlu predvoľbu.

„Ros, koľko akcií Lincoln Timber vlastníme?"

To už mi vstávajú vlasy na hlave. Panebože, čo sa deje?

„Takže, podiely preveď na GEH a potom rozpusť vedenie... okrem výkonného... To je mi ukradnuté... Ja ťa počujem, proste to urob... ďakujem... Priebežne ma informuj." Položí to a venuje mi prázdny pohľad.

Do hája! On zúri.

„Čo sa stalo?"

„Linc," vysloví iba.

„Linc? Akože Elenin exmanžel?"

„Presne ten. To on zaplatil Hydeovi kauciu."

Zízam na Christiana s otvorenými ústami. Tie jeho sa naopak zo­vreli do tvrdej linky.

„No - tak to bude vyzerať ako riadny idiot," zdesene zo mňa vyj­de. „Chcem povedať, že Hyde spáchal ďalší zločin, keď sa dostal von na kauciu."

S úškrnom zúži oči. „Zásah do čierneho, pani Greyová." „Čo si to pred chvíľou urobil?" Kľaknem si pred neho. „Vyjebal som s ním."

No teda! „Ehm... to znie trochu unáhlene," podotknem. „Ty vieš, že som muž činu." „To som si všimla."

Znovu privrie oči a zomkne pery. „Tento plán som mal v zálohe už nejakú dobu," utrúsi sucho.

Prekvapene vytiahnem obočie. „Fakt?"

Chvíľu vyčkáva, zdá sa, že niečo zvažuje, ale potom sa nadýchne a spustí: „Pred pár rokmi, keď som mal dvadsaťjeden, Linc surovo zmlátil svoju ženu. Zlomil jej čeľusť, ľavú ruku a štyri rebrá len preto, že ho so mnou podviedla." Jeho pohľad sa zatvrdzuje. „A teraz sa do­zviem, že zaplatil kauciu za človeka, ktorý sa ma pokúsil zabiť, uniesol moju sestru a rozbil mojej manželke lebku. Už toho mám dosť. Mys­lím, že nastal čas odplaty."

Zblednem. Dofrasa. „Zásah do čierneho, pán Grey," zašepkám.

„Toto je súčasť mojej práce, Ana. Zvyčajne nemávam ako moti­váciu odplatu, ale nemôžem ho nechať, aby z toho len tak vyviazol. To, čo urobil Elene... jasné, mala ho vtedy zažalovať, ale neurobila to. Mala právo sa tak rozhodnúť. Ale to s Hydeom už zašlo príliš ďaleko. Týmto z toho Linc urobil osobnú pomstu na mojej rodine. A ja ho zničím, rozoberiem mu jeho spoločnosť priamo pred nosom a rozp­redám ju po kúskoch za najvyššiu ponuku. Zruinujem ho."

Bože...

„Okrem toho," uškrnie sa, „na tom slušne zarobíme." Vyplašene hľadím do jeho planúcich očí, ktoré sa náhle menia. „Nechcel som ťa vydesiť," ospravedlňuje sa. „Nevydesil si ma," zaklamem. S miernym úsmevom zdvihne obočie.

„Iba si ma prekvapil," pripúšťam a namáhavo prehltnem. Chris-tian naozaj niekedy celkom naháňa hrôzu.

Zľahka sa mi otrie o pery. „Urobím čokoľvek, aby som ťa udr­žal v bezpečí. Aby som udržal v bezpečí svoju rodinu. A toto malé." V nežnom geste mi položí ruku na brucho.

Ach... ja prestávam dýchať, zatiaľ čo on sa na mňa pozerá a temnie mu pohľad. Roztvára pery, aby sa mohol nadýchnuť ústami a končeky prstov necháva schválne sklznuť nižšie.

A je to tu. Túžba vo mne vybuchuje ako zápalná bomba a tlaková vlna tej explózie sa mi valí celým krvným obehom. Chytám ho za hlavu a prsty mu zatínam do vlasov, za ktoré zatiahnem tak silno, až svojimi perami tvrdo narazím na jeho. Prekvapený mojím útokom zalapá po dychu a tým mi uvoľní cestu do svojich pootvorených úst. So zastonaním mi začína bozk vracať, jeho jazyk a pery hladne hľada­jú moje a na dlhé sekundy sa jeden v druhom strácame. Pre nás sú len naše ústa a náš dych a sladký, sladký pocit opojenia z toho, ako znovu objavujeme jeden druhého.

Bože, ako ja ho chcem. Už je to tak dlho. Chcem ho teraz, tu, pod otvoreným nebom, na našej lúke.

„Ana," vydýchne uchvátene moje meno a zíde mi rukou cez zadok až k okraju sukne. A ja mu začínam chvatne rozopínať košeľu.

„Počkaj, Ana - prestaň." Odtrhne sa odo mňa, čeľuste zovreté. Schmatne ma za zápästia.

„Nie." Nahnem sa, jemne ukoristím jeho spodnú peru medzi zuby a zatiahnem. „Nie," precedím znovu cez zuby a zblízka sledujem jeho reakciu. Potom ho púšťam. „Ja ťa chcem."

Prudko sa nadýchne. Je rozpoltený, v obrovských striebristých očiach má jasne vpísanú nerozhodnosť.

„Prosím, ja ťa potrebujem." Teraz už žobre každučký pór môjho bytia. Nič iné mi nezostáva.

Porazene zaúpie a znovu sa vrhá na moje pery - horúčkovito ich tisne k svojim. Jednou rukou mi podopiera hlavu a druhú mi spúšťa na bedrá, pomaly ma pokladá na chrbát a sám si líha vedľa mňa, pri­čom ma ani na chvíľu neprestáva bozkávať.

Odtiahne sa a zahľadí sa na mňa. „Ste taká nádherná, pani Greyová."

Pohladím jeho príťažlivú tvár. „Vy tiež, pán Grey. Zvnútra aj zvonku."

Zachmúri sa a ja mu prstami prejdem po vráske medzi obočím.

„Nemrač sa. Pre mňa si krásny, aj keď sa hneváš," zašepkám.

Znovu zastoná a znovu ma bozkáva, tlačí ma do mäkkej trávy pod dekou.

„Tak veľmi si mi chýbala," vydýchne a zubami ma škrabne pozdĺž čeľuste. Srdce sa mi div neprebije z hrude.

„Ty mne tiež, Christian." Jednu ruku mu zatínam do vlasov a dru­hú do pleca.

Presúva sa mi na krk a jemnými bozkami ma prebúdza k životu. Ani jeho prsty nezaostávajú a šikovne mi rozopínajú gombíky blúzky. Pritom spokojne zhlboka zamručí a ten zvuk mi prestúpi celým telom až do tých najtemnejších zákutí.

„Tvoje telo sa mení," zapradie. Palcom mi prechádza okolo bra­davky, kým sa nevztýči proti košíčku podprsenky. „Páči sa mi to," dodáva. Sledujem, ako špičkou jazyka skusmo kíže po hranici kože pozdlž horného okraja podprsenky, dráždi ma a provokuje. Potom jemne zahryzne do látky a sťahuje ju dole pod prsník, ktorého vr­cholok cestou obkrúži nosom. Vďaka jeho dotyku a miernemu jesen­nému vánku mi bradavka tvrdne ešte viac. Teraz už mu nič nebráni v tom, aby ju obomkol perami a nadlho a nekompromisne vsal do úst.

„Ach!" vzdychnem ťahavo a vzápätí sa prudko nadýchnem, čo ma donúti syknúť, pretože mi z rebier vystrelí bolesť do hrudníka.

„Tak vidíš!" oborí sa na mňa a oprie sa do mňa znepokojeným pohľadom. „O tomto ti celý ten čas hovorím," frfle. „Ty nemáš pud sebazáchovy. Nechcem ti ubližovať."

„Nie... neprestávaj," zakňučím a jemu sa na tvári objavuje rozvrá­tený výraz. „Prosím."

„Urobíme to inak," rozhodne a nečakane sa pretáča tak, že končím v sede obkročmo na ňom. Krátka sukňa sa mi pritom vyhŕňa na boky a on si kladie ruky na moje stehná tesne nad čipku pančúch.

„Vidíš? Takto to bude lepšie. A ja si vychutnám výhľad." Zdvihne ruku a zastrčí dlhý ukazovák do druhého košíčka mojej podprsenky, aby mi uvoľnil aj druhý prsník. Potom ma zovrie v dlaniach a ja vy -vrátim hlavu dozadu a vtisnem sa do jeho skúsených rúk. Pohráva sa so mnou, trie mi bradavky medzi prstami a ťahá za ne tak dlho, až hlasno zavzdychám. Náhle sa posadí, takže si hľadíme z očí do očí, jeho nenásytné sivé sa vpíjajú do mojich. Znovu ma bozkáva, ale ani na okamih ma neprestáva láskať. Poslepiačky nahmatám gombíky na jeho košeli a dva horné rozopínam. A v tú chvíľu prežívam niečo ako zmyslové preťaženie - chcem ho bozkávať všade, chcem ho vyzliekať, chcem sa s ním milovať, všetko naraz.

„Hej... " Jemne mi zovrie hlavu v dlaniach a zakloní ju, oči má zastreté a zmyselne žiadostivé. „Nenáhli sa. Pokojne spomaľ. Chcem si ťa užiť."

„Christian, veď je to tak dávno," sťažka oddychujem.

„Spomaľ," zašepká. A je to rozkaz. Pobozká ma do pravého kútika úst. „Spomaľ." Ďalší bozk smeruje vľavo. „Pomaly, bejby." Zubami ma zatiahne za spodnú peru. „Vezmeme to pekne zvoľna." Rozprestrie mi prsty vo vlasoch, aby si ma nimi pridržal a jazykom mi preniká do úst - hľadá a ochutnáva, hasí a zároveň rozdúchava. Bože, ten môj chlap ale vie bozkávať.

Hladkám ho po tvári a moje prsty sa váhavo presúvajú na jeho bradu a potom na krk, nadväzujú tam, kde som predtým skončila. Kým ma ďalej bozkáva, rozopínam mu ďalšie gombíky na košeli -a dávam si pritom načas. Pomaly mu ju rozhaľujem, prstami obtiah-nem kontúru jeho kľúčnych kostí a kradnem sa ďalej po jeho hrejivej, hebkej koži. Miernym tlakom ho prinútim, aby si ľahol. Sama sa na-rovnám a zadívam sa mu do očí, veľmi dobre vnímam nutkavé pohy­by, ktorými sa mu otieram o jeho vzdúvajúce sa lono. Hmm. Konček­mi prstov ho pohladím po perách, pokračujem na čeľusť, potom na krk, cez výstupok ohryzka a do priehlbiny pod ním. Môj výnimočne krásny muž. Skláňam sa a razím si rovnakú cestu, tentoraz z bozkov. Po čeľusti mu prechádzam zubami a na krku ho oštipujem perami. Slastne priviera oči.

S hlbokým zabručaním zakláňa hlavu a tým mi umožňuje lepší prístup k hrdlu. Spodnú čeľusť má uvoľnenú a pery pootvorené v ti­chom sústredení. Christian pohltený vzrušením, to je také povznáša­júce... také vzrušujúce.

Jazykom putujem dole po jeho hrudnej kosti a preplietam sa me­dzi riedkymi chĺpkami. Chutí skvele. Vonia skvele. Omamné. Keď ho pobozkám na jednu z malých okrúhlych jaziev a potom na ďalšie, chytá ma za boky. Zastavujem prsty na jeho prsiach a dvíham k nemu pohľad. Dýcha prerývane.

„Určite to chceš? Tu?" zašepká, v očiach opojnú kombináciu lásky a žiadostivosti.

„Áno," vydýchnem a dokončujem svoju púť jazykom a perami až k jeho bradavke, ktorú jemne podržím medzi zubami a opatrne za ňu zatiahnem.

„Ach, Ana," zavzdychá. Ovíja mi jednu ruku okolo pása a dvíha ma, aby si mohol rozopnúť gombík a zips nohavíc. Spúšťa ma späť dole a ja sa k nemu pritisnem, vychutnávam si, aké to je, cítiť ho pod sebou, horúceho a pevného. Dlaňami stúpa nahor po mojich steh­nách a zastavuje sa tam, kde končia pančuchy a začína holá koža. Na vrcholku mojich stehien rozhýbe ruky v malých provokatívnych krúžkoch a pritom sa palcami dotýka... dotýka sa ma tam, kde po tom najviac túžim. Ticho zalapám po dychu.

„Dúfam, že k tej bielizni nemáš citový vzťah," zachraptí a oči mu divoko zahoria. Prstami obtiahne horný okraj mojich nohavičiek a potom vklzne dovnútra. Chvíľu sa tam zdrží a potom pevne ucho­pí jemnú látku a pretlačí cez ňu palec. Trhá ju ako pavučinu. Ruka­mi spočinie späť na mojich stehnách a palcami mi opätovne zakrúži v lone. Potom prepne boky a sugestívne sa o mňa otrie.

„Cítim, aká si vlhká." Hlas mu preteká živočíšnou túžbou. Zne­nazdania si sadá a rukou ma znova chytá okolo pása. Zblízka si hľadí­me do očí a on sa špičkou nosa otrie o môj.

„Pomilujeme sa pekne pomaly, pani Greyová. Chcem ťa celú." Dvíha ma a nádherne, neznesiteľne pomaly ma spúšťa späť na seba. Vnímam každučký požehnaný milimeter jeho tela.

„A-ach... " zastonám trhane a chytím ho za nadlaktie. Pokúšam sa o pohyb hore, aby som dosiahla vytúžené trenie, ale on ma ne­púšťa.

„Chceš ma celého," zašepká, pohne bokmi a preniká do mňa až po okraj. Prudko zakláňam hlavu a z úst sa mi derie priškrtený výkrik číreho zážitku.

„Áno, nech ťa počujem," nabáda ma. „Počkaj - nehýb sa, len ma vnímaj."

Otváram oči, pery zamrznuté v nevyslovenom Ach. Pozerá sa na mňa, privreté sivé oči zhýralo hľadia do zmámených modrých. Záhy­be sa podo mnou a zakrúži bokmi, ale stále ma nepúšťa.

Zakňučím a na krku ucítim jeho pery. Bozkáva ma.

„Toto je moje obľúbené miesto. V tebe," hundre mi do kože.

„Prosím, hýb sa," modlikám.

„Pomaly, pani Greyová." Znovu prepne boky a vysiela mi do tela ďalšiu vlnu slastných pocitov.

Zovriem mu tvár v dlaniach a vášnivo ho pobozkám. „Tak už ma pomiluj. Prosím, Christian."

Jeho zuby mi kĺžu pozdĺž čeľuste až k uchu. „Teraz," zašepká a povoľuje svoje zovretie. A moja vnútorná bohyňa sa trhá z retaze. Tlačím ho späť na zem, aby som sa mohla začať hýbať a vychutnať si, aké to je, cítiť ho v sebe... aby som sa s ním mohla milovať... dravo. S rukami na mojom páse sa prispôsobuje môjmu tempu. Toto mi chýbalo... ten opojný pocit mať ho pod sebou, v sebe... Do chrbta sa mi opiera slnko a vo vzduchu cítiť sladkastú vôňu jesene, ktorú roznáša čerstvý vánok. Zmysly mi omamuje zmes dotykov, chutí, vôní a zrakových vnemov, keď sa pozerám na milovaného muža le­žiaceho podo mnou.

„Bože, Ana," vzdychá s očami zavretými, hlavou zvrátenou a po­otvorenými ústami.

Áno... toto milujem. Vnímam, ako sa v mojom vnútri všetko zvie­ra... hromadí... koncentruje. Christian si presúva ruky na moje steh­ná, aby ku mne znova pritisol palce. A onedlho sa pod jeho dotykmi rozsýpam, prežívam jednu slastnú vlnu za druhou a klesnem mu be­zvládne na hruď. To už v blaženom uvoľnení vykríkne aj on, s mojím menom volaným s láskou na perách.

Pevne ma objíma a hladí vo vlasoch. Je to také príjemné. Zatváram oči a vychutnávam si jeho láskyplné objatie. Jednu ruku mám polo­ženú na jeho hrudi a cítim v nej pravidelný rytmus jeho srdca, ktoré pozvoľna spomaľuje a upokojuje svoj tlkot. Túlim sa k nemu a bozká­vam ho na koži - ešte nedávno by mi niečo také nedovolil.

„Lepšie?" pýta sa ticho. Dvíham hlavu a zachytávam jeho široký úsmev.

„Oveľa. A ty?" oplatím mu ho.

„Veľmi ste mi chýbali, pani Greyová," zvážnie.

„Aj ty mne."

„Už žiadne hrdinské činy, čo ty na to?" „Koniec hrdinstva," sľubujem.

„Hovor so mnou, ak ťa niečo trápi," dohovára mi potichu. „Aj ty, Grey."

Zamračí sa. „Zásah. Pokúsim sa." A dáva mi bozk na vlasy. „Myslím, že tu budeme šťastní," zašepkám a znovu zatváram oči. „Áno. Ty, ja a... Bodka. Ako sa vlastne cítiš?" „je mi fajn. Som oddýchnutá. Šťastná." „To je dobre."

„A ty?"

„Ja som na tom veľmi podobne," zavrní.

Dvíham pohľad a pokúšam sa odhadnúť jeho rozpoloženie.

„Deje sa niečo?" Zneistie.

„Vieš o tom, že si pri sexe riadne panovačný?"

„To má byť sťažnosť?"

„Nie. Len mi napadlo... povedal si, že ti to chýba." S pohľadom upretým do mojich očí znehybnie. „Niekedy," pri­znáva ticho.

Aha. „Tak to budeme musieť zistiť, či by sa s tým nedalo niečo robiť," zamumlem, letmo ho pobozkám a tesne sa k nemu priviniem. Hlavou sa mi mihajú výjavy nás dvoch v herni - Tallis, stôl, kríž, putá na stlpikoch postele... Mám rada jeho zvrátený sex - naše zvr­hlé trtkanie. Áno. Toto mi neprekáža. To pre neho môžem urobiť...

s ním. Môžem to urobiť pre seba. Pri spomienke na jazdecký bičík mi prebehne mráz po tele.

„Tiež sa rada hrám," pripúšťam a dvíham oči. Obdarí ma plachým úsmevom.

„Vieš, ako rád by som otestoval tvoje hranice?" zareaguje polohla-som.

„Aké hranice?" „Hranice zmyslov."

„Ach tak, myslím, že to by sa mi páčilo." Vnútorná bohyňa omd­lieva.

„Možno až sa vrátime domov," zašepká a necháva ten sľub visieť vo vzduchu.

Znovu sa mu stúlim na hrud. Tak veľmi ho ľúbim.

Od nášho pikniku uplynuli dva dni. Dva dlhé dni od prísľubu mož­no až sa vrátime domov. A Christian so mnou stále zaobchádza, ako keby som bola zo skla. Ešte mi nedovolil ísť do práce, a tak aspoň pracujem z domova. Odkladám štós listov, popísaných neodbytnými otázkami na kraj stola a sťažka si povzdychnem. Od tej doby, čo som použila únikové slovo, sme s Christianom v herni neboli. A pritom hovorí, že mu to chýba. No, ale to mne tiež... hlavne teraz, keď chce skúmať moje hranice. Pri pomyslení, čo by to asi tak mohlo zname­nať, ucítim, ako sa mi hrnie krv do tváre. Pohľadom zavadím o biliar­dový stôl... Je to tak, nemôžem sa dočkať, až tie hranice preskúmame.

Moje hriešne myšlienky prerušuje tichá, lyrická hudba, ktorá jem­ne plní celý byt. Christian hrá na klavíri. Nie jednu z clivých melódií, ale príjemnú skladbu s optimistickým nádychom - poznám ju, ale v jeho podaní som ju nikdy nepočula.

Po špičkách sa zakrádam pod klenutý priechod do velkej izby a po­zorujem ho, ako hrá. Už nastal súmrak a obloha zružovela. V Chris-tianových lesklých medených vlasoch sa odráža večerné svetlo. Ako obvykle vyzerá úchvatne, sústredí sa na hru a mňa si ani nevšimol. Tých posledných pár dní je taký milý, taký pozorný - poskytuje mi krátke náhľady do svojho bežného dňa, do myšlienok, do plánov, je to, ako keby prelomil zábrany a našiel reč.

Viem, že ma každú chvíľu pôjde skontrolovať, a tak mi niečo napadá. Rozrušene cúvam späť, dúfam, že ma nezbadal, a letím do spálne, kde sa ešte za behu vyzliekam do svetlomodrých čipkovaných nohavičiek. Nájdem k nim vhodnú košielku a rýchlo si ju obliekam cez hlavu. Schovám v nej modriny. Zapadnem do šatne a zo zásuvky lovím Christianove roztrhané džínsy - tie do herne, moje obľúbené. Na nočnom stolíku pri posteli hrabnem po mobile, úhľadne zložím džínsy a kľaknem si k dverám. Sú pootvorené, takže počujem tóny ďalšej skladby, ktorú už nepoznám. Ale je pekná a tiež znie optimis­ticky. Rýchlo píšem mail.

Od: Anastasia Greyová Predmet: Zmysly môjho manžela Dátum: 21.9.2011,20:45

Komu: Christian Grey

Pán môj,

očakávam Vaše inštrukcie.

Navždy Vaša

Pani G. x

Odosielam to a hudba za pár sekúnd náhle ustáva. Srdce sa mi potkne a vzápätí zaraďuje vyššiu rýchlosť. Chvíľu čakám, kým môj BlackBer-ry konečne zavibruje.

Od: Christian Grey

Predmet: Zmysly môjho manžela - ten nadpis sa mi veľmi páči, bejby Dátum: 21.9.201 1,20:48

Komu: Anastasia Greyová

Pani G.

Vzbudili ste moju pozornosť. Idem sa za Vami pozrieť. Buď pripravená.

Christian Grey

Dychtivo očakávajúci výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Buď pripravená! Srdce mi divoko naráža do hrude a ja začínam počí­tať. O tridsaťsedem úderov neskôr sa otvárajú dvere. Zízam na jeho bosé nohy, ktoré sa zastavili na prahu. Krásny výhľad. Nič nehovorí. Mlčí snáď celé veky. Dočerta. Odolávam pokušeniu pozrieť sa hore a nechávam hlavu sklonenú.

Konečne sa zohne pre džínsy a bez jediného slova odchádza do šatne. Zostávam nehybná ako socha. Božemôj... už je to tu. Tep mám, akoby som ubehla maratón, ale vychutnávam si pocit, ktorý vo mne vyvoláva rýchlo sa šíriaci adrenalín. Vzrušenie stúpa a prinúti ma za-vrtieť sa. Čo so mnou bude robiť? Za chvíľu je späť, len v tých rifliach.

„Takže ty sa chceš hrať?" zapradie.

„Áno."

Neodpovedá, a tak zariskujem nesmelý pohľad hore... očami kĺžem po jeho rifliach cez džínsovinou pokryté stehná po zatiaľ nenápadnom výstupku pod zapínaním nohavíc, cez rozopnutý gombík v páse a ďalej pozdĺž hodvábnej cesty k priehlbine pup-ka, cez vyrysované bochníky brušných svalov a hruď až do jeho

sivých planúcich očí. Hlavu má naklonenú nabok a spýtavo dvi-hnuté obočie. Do hája.

„A ďalej?" zašepká.

Ajajaj.

„Áno, pán môj," opravujem sa.

jeho pohľad sa zmierňuje. „Poslušné dievča," zamručí a pohladí ma po temene hlavy. „Povedal by som, že bude lepšie, keď sa odobe­rieme hore," dodáva. Vnútornosti sa mi zvíjajú a podbruško zatína tým skvelým spôsobom.

Berie ma za ruku a ja ho nasledujem cez byt hore po schodoch. Pri dverách herne sa zastaví, aby ma nežne pobozkal a potom ma pevne chytá za vlasy v tyle.

„Vieš o tom, že si poleva z dna?" zamrmle mi do pootvorených pier.

„Prosím?" Vôbec neviem, o čom to hovorí.

„To nerieš, ja už sa s tým nejako vyrovnám," zašepká pobavene. Nosom mi opíše líniu čeľuste a zľahka ma uhryzne do ucha. „Až bu­deš vnútri, kľakneš si, ako som ťa to učil."

„Áno... Pán môj."

Zahľadí sa na mňa, z očí mu sála láska, úžas a nemravné myšlienky.

Bože... S Christianom sa asi nikdy nudiť nebudem, a to pred sebou máme celý život. Ľúbim ho - je to môj manžel, môj milenec, otec môjho dieťaťa, môj príležitostný dominánt... môj Tieň.