Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 4. kapitola

Kapitola 4

Keď prichádzam trochu k sebe, otváram oči a zaostrujem
na tvár muža, ktorého milujem. Jeho výraz je mierny,
láskyplný. Otiera sa o mňa nosom, svoje telo opiera o lakte a
vedľa hlavy mi v rukách zviera zápästia. Smutne si pomyslím,
že asi preto, aby som sa ho nedotýkala. Ako zo mňa vystupuje,
vtlačí mi ľahký bozk na pery.
„Toto mi chýbalo,“ vydýchne.
„Mne tiež,“ zašepkám.
Chytá ma za bradu a začína bozkávať. Vášnivo, naliehavo,
akoby ma úpenlivo prosil… o čo vlastne? Dočista mi to vyráža
dych.
„Už ma nikdy neopúšťaj,“ so smrteľne vážnou tvárou ma
zaprisahá s pohľadom, ktorý mi preniká až do špiku kostí.
„Nikdy,“ zašepkám a pousmejem sa na neho. Úsmev, ktorý
mi opätuje, je oslnivý, plný úľavy, radosti a chlapčenského
nadšenia, kombinovaný s očarujúcim výrazom, ktorý by
obmäkčil aj to najtvrdšie srdce. „Ďakujem za ten iPad.“
„Bolo mi najväčším potešením, Anastasia.“
„Ktorú z tých pesničiek máš najradšej?“
„To by si rada vedela, čo?“ zaškerí sa. „Radšej mi urob
niečo na jedenie, kuchárka. Umieram od hladu,“ dodáva a
náhle sa dvíha do sedu, pričom ma berie so sebou.
„Kuchárka?“ zasmejem sa.
„Kuchárka. Jedlo, hneď, prosím.“
91
„No, keď tak pekne prosíte, pán Grey, tak sa do toho hneď
pustím.“
Ako sa zviecham z postele, posuniem vankúš a odkryjem
vyfúknutý balónik, čo leží pod ním. Christian sa preň načiahne
a spýtavo sa na mňa zahľadí.
„To je môj balónik,“ oznamujem mu majetnícky, keď
siaham po župan a balím sa doň. Doparoma… prečo ho musel
nájsť?
„V tvojej posteli?“ podozrievavo sa uisťuje.
„No jasné.“ Začínam sa červenať. „Robil mi spoločnosť.“
„Šťastlivec, ten Charlie Tango,“ čuduje sa prekvapene.
Presne tak, som sentimentálna, Grey, pretože ťa milujem.
„Môj balónik,“ zdôrazňujem znova, otáčam sa na päte a
odchádzam do kuchyne. A nechávam tam Greya s úsmevom
od ucha k uchu.
Sedíme s Christianom na Katinom perzskom koberci, z
bielych misiek na činu jeme pomocou paličiek restované kurča
s rezancami a popíjame k tomu vychladené biele Pinot Grigio.
Christian sa opiera chrbtom o pohovku, dlhé nohy má
natiahnuté pred sebou. Účes poznamenalo nedávne vyčíňanie
a na sebe má len džínsy a košeľu, nič viac. V pozadí z
Christianovho iPodu zaznievajú jemné tóny Buena Vista Social
Clubu.
„Toto je fakt dobré,“ zhodnotí uznanlivo, keď znovu
zapichne paličky do jedla.
Sedím v tureckom sede pred ním, vyhladnutá hltám svoje
jedlo a vychutnávam si pohľad na jeho bosé nohy.
„Varenie väčšinou obstarávam ja. Kate nie je bohvieaká
kuchárka.“
92
„Naučila si sa variť od mamy?“
„Nie tak celkom,“ zaškerím sa. „V čase, keď som o učenie
mala záujem, žila mama s Manželom Číslo Tri v Texase v
Mansfielde. A Ray, no, Ray by dodnes žil z toastov a
reštauračného jedla, keby nebolo mňa.“
Pátravo sa na mňa zahľadí. „A ty si nezostala s mamou v
Texase?“
„Nie. Nevychádzala som dobre so Stevom, jej manželom. A
chýbal mi Ray. So Stevom však nebola dlho. Vytriezvela veľmi
skoro, povedala by som. A nikdy o ňom nehovorí,“ dodávam
ticho. Tuším, že je to temné obdobie jej života, o ktorom sme sa
spolu nikdy nebavili.
„Takže si sa vrátila do Washingtonu k nevlastnému
otcovi.“
„Presne tak.“
„Vyznieva to, akoby si sa o neho starala,“ hovorí potichu.
„Asi áno,“ krčím plecami.
„Si zvyknutá starať sa o druhých.“
Pozriem na neho, zaujatá posmutneným tónom v jeho
hlase.
„Deje sa niečo?“ sondujem, trochu vyplašená jeho
starostlivo stráženým výrazom.
„To ja sa chcem starať o teba.“ Už i tak rozžiarené oči mu
zahoria akousi nepomenovanou emóciou.
Až sa mi z toho rozbúši srdce.
„To som si všimla,“ vytlačím zo seba. „Len sa o to pokúšaš
veľmi podivným spôsobom.“
Zvraští obočie. „Je to jediný spôsob, aký poznám,“ potichu
poznamená.
93
„Ešte stále som na teba naštvaná, že si kúpil SIP.“ Usmeje
sa. „Ja viem. Ale to, že si naštvaná, ma nezastaví.“
„Čo mám teraz povedať svojim kolegom, čo Jackovi?“
Nahnevane prižmúri oči. „Ten had nech sa radšej stará o
seba.“
„Christian!“ napomínam ho. „Je to môj šéf.“
Zviera pery do prísnej linky. Vyzerá ako nejaký trucovitý
školák.
„Nehovor im to,“ radí mi.
„Čo im nemám hovoriť?“
„Že mi to patrí. Zmluva sa podpisovala iba včera. Tá
informácia teraz zostane štyri týždne utajená, kým vedenie SIP
neurobí nejaké zmeny.“
„Aha… a nevyhodia ma z práce?“ pýtam sa vyplašené.
„O tom úprimne pochybujem,“ ubezpečuje ma stroho a
zároveň sa pokúša nesmiať.
Zamračím sa na neho. „Keby som odtiaľ odišla a našla si
prácu inde, tiež by si tú spoločnosť kúpil?“
„Neuvažuješ o tom, že by si odišla, však nie?“ Zrazu v jeho
hlase cítim závan paniky.
„Možno áno. Zdá sa, že si mi nedal priveľmi na výber.“
„Potom áno, tiež by som tú spoločnosť kúpil,“ zhodnotí
tvrdohlavo.
Znova sa na neho zaškerím. Toto je beznádejná situácia.
„Nezdá sa ti, že máš ľahko prehnané ochranárske sklony?“
„Hmm. Som si plne vedomý toho, ako to vyzerá.“
„Čas volať doktora Flynna,“ zavrčím.
Odkladá prázdnu misku a nasadí si tú svoju
nepreniknuteľnú masku. Povzdychnem si. Nechcem sa hádať.
Postavím sa a načiahnem sa za jeho miskou.
94
„Dal by si si zákusok?“
„Tomu hovorím slovo do bitky!“ poteší sa s chlipným
úsmevom na perách.
„Nemyslím seba.“ Prečo vlastne nie? Moja vnútorná bohyňa
sa preberá z driemot a s nastraženými ušami sa dvíha do sedu.
„Máme tu zmrzlinu. Vanilkovú,“ uškrniem sa.
„Naozaj?“ Christianov úsmev sa rozširuje. „Myslím, že s
takou by sa dalo niečo podniknúť.“
Podniknúť? Omráčené sledujem, ako ladne vyskočí na
nohy.
„Môžem tu zostať?“ vyzvedá.
„Ako, zostať?“
„Na noc.“
„Tak akosi som myslela, že to máš v úmysle,“ priznávam
rozpačito.
„Dobre. Kde je tá zmrzlina?“
„V rúre,“ sladko sa naňho usmejem.
Skloní hlavu nabok, vzdychne si a potom zavrtí hlavou.
„Sarkazmus je najúbohejší druh vtipu, slečna Steelová.“
Nebezpečne sa mu zablýska v očiach.
Dočerta. Čo má za lubom?
„Ešte stále si vás môžem prehnúť cez koleno.“
Položím misky do drezu. „Máte azda pri sebe tie strieborné
guľôčky?“
Preklepe si dlaňami hrudník, brucho a vrecká riflí.
„Je to prekvapujúce, ale nenosím náhradný pár po
vreckách. V kancelárii totiž nikomu nechýbajú.“
„To počujem veľmi rada, pán Grey. Zdalo sa mi, akoby ste
hovorili, že sarkazmus je najúbohejší druh vtipu.“
95
„Iste, Anastasia, moje nové heslo znie: Keď ich nemôžeš
poraziť, pripoj sa k nim.“
Pozerám na neho s otvorenými ústami – nemôžem uveriť,
že niečo také povedal – a navyše sa tvári až nechutne
spokojne, ako sa tak uškŕňa. Obracia sa a otvára mrazničku,
vyberá z nej téglik tej najlepšej vanilkovej zmrzliny Ben &
Jerry’s.
„Toto bude úplne stačiť.“ Akoby mu oči o odtieň stmavli,
keď ich ku mne zodvihne. „A máme tu Bena a Jerryho aj
Anu,“ vyslovuje každé z tých mien vláčne, pohráva sa s
každou slabikou zvlášť.
Ach, môj bože! Myslím, že moja sánka práve dopadla na
podlahu. Christian otvára zásuvku s príbormi a vyberá z nej
lyžicu. Potom na mňa uprie zahmlený pohľad a špičkou
jazyka si prejde po hrane horných zubov. A dopekla, ten jazyk.
Akoby som zrazu prišla o všetok vzduch v pľúcach. Túžba,
temná, klzká a zhýralá, mi preniká do žíl. Už to tak vyzerá, že
si užijeme s jedlom.
„Dúfam, že ti je teplo,“ zavrní. „Chystám sa ťa totiž trochu
schladiť. Poď.“ Načiahne dlaň a ja do nej vkĺznem svojou
rukou.
V mojej izbe položí téglik so zmrzlinou na nočný stolík,
stiahne prikrývku z postele, hodí dolu obidva vankúše a
narovnáva ich na zemi.
„Máš náhradné obliečky, však?“
Prikývnem a ďalej ho sledujem ako urieknutá. Dvíha
Charlie Tango.
„S mojím balónikom sa nezahrávaj,“ varujem ho. Obdarí
ma svojím typickým poloúsmevom. „To by som si v živote
nedovolil, miláčik. Ale chcem sa hrať s tebou a s touto
96
plachtou.“ Čuduj sa svete, že sa na mieste nezosypem. „Chcem
ťa zviazať.“ Uf… „Tak dobre,“ zašepkám.
„Iba ruky. K posteli. Potrebujem, aby si sa nemohla hýbať.“
„Fajn,“ zašepkám znova, neschopná čohokoľvek iného.
Pristupuje až ku mne, nenecháva ma uhnúť pohľadom.
„Použijeme toto.“
Berie mi opasok župana a veľmi pomaly, provokatívne
pomaly ho rozväzuje a lenivo vyťahuje z pútok. Župan sa mi
vpredu roztvára a ja zostávam paralyzovaná stáť pod
Christianovým sálajúcim pohľadom. Až po chvíli mi ho
sťahuje z pliec. Skĺzne sa a padá mi k nohám, takže pred
Christianom zostávam úplne nahá. Chrbtami rúk ma pohladí
po tvári – ten dotyk mi rezonuje až v slabinách. Skláňa sa, aby
ma ľahučko pobozkal.
„Ľahni si na posteľ, na chrbát,“ vyzýva ma zhrubnutým
hlasom, oči mu tmavnú o ďalší odtieň a prepaľuje ich do
mojich. Robím, čo mi káže. Izba sa stráca v tme, až svieti iba
chabé mäkké svetlo stolovej lampičky.
Normálne úsporné žiarovky neznášam – sú také mdlé – ale
teraz, keď som tu nahá, s Christianom, som za to tlmené svetlo
vďačná. Postaví sa vedľa postele a starostlivo si ma prezerá.
„Dokázal by som sa na teba pozerať celý deň, Anastasia,“
zapradie. Vkráda sa na posteľ a sadá si obkročmo na mňa.
„Ruky nad hlavu,“ ticho mi prikazuje.
Dvíham ich a on mi na ľavé zápästie priviaže jeden koniec
opaska, ten voľný potom prevlečie cez kovové tyče na čele
postele. Silno zaň zatiahne, takže mi napne celú ľavú ruku.
Potom uchopí aj moje pravé zápästie a pevne okolo neho
utiahne druhý koniec opaska.
97
Takto zaistená ho sústredene sledujem a on sa viditeľne
uvoľňuje. Má rád, keď som spútaná, pretože tak sa ho
nemôžem dotýkať. Napadne mi, že ani žiadna z jeho bývalých
subiek sa ho nikdy nedotkla – ba čo viac, nikdy k tomu ani
nedostala príležitosť. Vždy to mal pod kontrolou, vždy si držal
odstup. To preto má rád tie svoje pravidlá.
Zosadne zo mňa a zohne sa, aby ma krátko pobozkal.
Potom sa dvíha a preťahuje si košeľu cez hlavu. Rozopína si
džínsy a necháva ich skĺznuť na podlahu.
Stojí predo mnou v celej svojej úchvatnej nahote. Moja
vnútorná bohyňa skáče trojité salto z bradiel a ja mám zrazu
sucho v ústach. On je naozaj viac než len krásny. Akoby jeho
postavu vymaľoval nejaký starý majster: široké svalnaté plecia
a úzke boky. Očividne cvičí. Mohla by som sa naňho pozerať
celý deň. Prechádza k nohám postele, pevne ma uchopí za
členky a prudkým trhnutím ma sťahuje nižšie, takže mám
ruky úplne napnuté a nemôžem sa pohnúť. „Takto je to
lepšie,“ pochvaľuje si.
Berie si téglik so zmrzlinou a znovu sa ladne vyhupne na
posteľ, aby sa na mne uvelebil rovnakým spôsobom ako
predtým. Veľmi pomaly odklopí viečko zmrzliny a zapichne
do nej lyžicu.
„Hmm… ešte je pekne zmrznutá,“ poznamená so
zdvihnutým obočím. Naberie si poriadny kus a strčí si ho do
úst. „Vynikajúca,“ zahundre a oblíže si pery. „Je neuveriteľné,
ako skvele môže stará dobrá vanilka chutiť.“ S úsmevom sa na
mňa zahľadí. „Dáš si?“ doberá si ma.
A vyzerá pritom tak sakramentsky sexi, mlado a
bezstarostne – ako na mne sedí a napcháva sa zmrzlinou z
téglika – s jasným pohľadom a rozjareným výrazom. Čo má so
98
mnou asi v pláne? Akoby som to nevedela… Placho
prikývnem.
Naberá ďalšiu lyžicu plnú zmrzliny, ponúka mi ju a ja
otváram ústa… lenže on si ju rýchlo strčí do svojich.
„Je príliš dobrá, než aby som sa o ňu delil,“ škerí sa na mňa
roztopašné.
„Haló,“ zaprotestujem.
„Čože, slečna Steelová, máte rada svoju vanilku?“
„Iste,“ poviem dôraznejšie, než som mala v úmysle, a
márne sa pokúšam zhodiť ho zo seba.
Zasmeje sa: „Trochu ste sa nám osmelili, čo? Byť vami, toto
by som neskúšal.“
„Zmrzlinu,“ prosíkam.
„Vzhľadom na to, že ste ma dnes tak potešili, slečna
Steelová…“ zľutuje sa a ponúkne mi ďalší prídel zmrzliny. A
tentoraz ma ju už necháva zjesť.
Mám nutkanie sa usmievať. On si to tak užíva a jeho dobrá
nálada je taká nákazlivá. Kŕmi ma ďalšou plnou lyžicou a
potom ešte raz. Tak dobre, to by už stačilo.
„Hmm, tiež spôsob, ako sa ubezpečiť, že ješ – vlastnoručne
ťa kŕmiť. Na to by som si dokázal zvyknúť.“
Naberá ďalšiu zmrzlinu a znova mi ju ponúka. Tentoraz
však zavrtím hlavou, ústa mám zatvorené a on necháva
zmrzlinu pomaly sa topiť na lyžici, takže mi roztopená
odkvapkáva na krk a hrudník. Zohne sa a veľmi pomaly ju
oblíže. A moje telo sa začína prebúdzať túžbou.
„Hmm. Z vás mi to chutí ešte viac, slečna Steelová.“
Zatiahnem za putá, až posteľ hrozivo zaškrípe, ale je mi to
jedno – horím žiadostivosťou, celú ma spaľuje. Znovu zaborí
lyžicu do zmrzliny a necháva mi celý kus, ktorý naberie,
99
skĺznuť na hruď Zadnou stranou lyžice mi ju potom rozotiera
po oboch prsníkoch i bradavkách.
Au… to chladí. Cítim, ako mi bradavky pri dotyku s
chladnou vanilkou tvrdnú.
„Je to studené?“ pýta sa Christian provokujúco a skláňa sa,
aby zo mňa znovu tú zmrzlinu sal a lízal, pričom jeho horúce
ústa kontrastujú so studeným krémom.
Bože, to sú muky! Ako sa zmrzlina pomaly roztápa, v
malých pramienkoch zo mňa steká na plachtu. Christianove
pery však v tom pomalom mučení neustávajú, divoko sajú a
potom zase jemne bozkávajú. No tak, prosím! Už sotva lapáme
po dychu.
„Chceš?“ A skôr než stihnem súhlasiť alebo odmietnuť,
mám jeho jazyk v ústach – je chladný, skúsený a chutí po
Christianovi a vanilke. Lahodne.
Práve keď si na tú skvelú chuť začínam zvykať, zdvíha sa a
putuje lyžicou plnou zmrzliny stredom môjho tela dole, cez
brucho až k pupku, do ktorého vyklopí celý jej obsah. To
chladí ešte viac ako predtým, a čo je zvláštne – vlastne to páli.
„Dávaj pozor, toto už si raz robila.“ Oči mu len žiaria.
„Teraz budeš musieť zostať v pokoji, inak bude tá zmrzlina po
celej posteli.“ Ešte raz ma pobozká na prsia, dychtivo vtiahne
do úst obidve bradavky a potom už vyráža na juh po stope
zmrzlinového chodníka. Cestou tú stopu jazykom a perami
zahládza.
Skúšam – a naozaj sa snažím – ležať v pokoji. Ale tá opojná
kombinácia chladu a jeho horúcich dotykov mi mimovoľne
rozvlní boky, ktoré sa začínajú zvíjať vo svojom vlastnom
rytme, očarované jeho chladivým vanilkovým zaklínadlom.
100
Sunie sa po mojom tele nižšie, začína mi jesť zmrzlinu z
brucha a jazykom krúži okolo i vnútri môjho pupka.
Zastonám. Je to chlad, je to žiara, je to trápenie, ale
predovšetkým to neustáva. Rozotiera mi zmrzlinu ešte nižšie,
cez chĺpky a potom až do stredu lona. To už vykríknem
nahlas.
„Pst,“ krotí ma mierne. Jeho čarovný jazyk sa znovu púšťa
do vanilky a ja k tomu potichu vzdychám.
„Ach… prosím… Christian.“
„Ja viem, miláčik, ja viem,“ vydýchne. Lenže stále
neprestáva a neprestáva, a v mojom tele sa rýchlo koncentruje
to známe pnutie – viac a viac. Vstupuje do mňa jedným
prstom, potom druhým, pohybuje nimi mučivo pomaly,
dovnútra, von.
„Tu,“ zapradie. Rytmicky dráždi stále rovnaké miesto a
neustále pokračuje v znamenitom a neúnavnom krúžení
jazykom a saní. Preboha!
Nečakane vybuchujem v extatickom orgazme, ktorý mi
ochromuje všetky zmysly, a zatiaľ čo sa v ňom zvíjam a
stenám, maže z povrchu zemského všetko, čo sa deje mimo
môjho tela… Panebože, to bola rýchlosť…
Nejasne vnímam, že Christian s tou bohumilou činnosťou
prestal. Týči sa nado mnou, navlieka si kondóm a vzápätí do
mňa preniká, rýchlo a nekompromisne.
„Áno!“ vyrazí zo seba, keď sa do mňa zanorí. Ako medzi
sebou roztierame zvyšky zmrzliny, lepíme sa k sebe. Je to
podivne rušivý pocit, ale stíham sa ním zaoberať sotva
niekoľko sekúnd, pretože zo mňa Christian naraz vykĺzne a
prudko ma pretáča bruchom dole.
101
„Urobíme to takto,“ zamumle a bez váhania si ma znovu
berie. Neprepadá však rovno do toho svojho drsného tempa,
namiesto toho sa skloní, rozviaže mi ruky a potom ma
vytiahne so sebou hore, takže mu prakticky sedím na
kolenách. Rukami doputuje k mojim prsiam, obe ich poláska v
dlaniach a potom ma jemne potiahne za bradavky. So
zavzdychaním si opieram hlavu o jeho plece. A on sa mi
priblíži ku krku, nežne ho hryzká a pritom sa vzpína v bokoch
a napĺňa ma, nádherne pomaly, znova a znova.
„Vieš vôbec, čo pre mňa znamenáš?“ vydýchne mi do ucha.
„Nie,“ dostanem zo seba.
Na krku cítim jeho úsmev. Prstami ma chytá za bradu aj
hrdlo a na okamih ma v nich pevne zovrie. „Ale vieš. Už ťa
nenechám odísť.“
Neubránim sa zastonaniu, pretože sa začína pohybovať
rýchlejšie.
„Si moja, Anastasia.“
„Áno, tvoja,“ vyrazím zo seba.
„A ja sa starám o to, čo mi patrí,“ zašepká naliehavo a
uhryzne ma do ucha. Vykríknem.
„To je ono, miláčik, chcem ťa počuť.“ Jednu ruku si
prevlieka krížom pred mojím telom a chytá ma za plece, v
druhej mi zviera bok. Jeho pohyby sú dôraznejšie, takže znovu
zastonám. Už sa dostáva do svojho neúprosného rytmu.
Počujem, ako sa mu zrýchľuje dych, drsný, trhaný, rovnako
ako môj. A cítim to povedomé brnenie v podbrušku. Panebože,
už zase?!
Topím sa vo svojich pocitoch. Presne toto mi spôsobuje –
privlastňuje si moje telo a celé si ho podmaňuje, takže
nedokážem myslieť na nič iné ako na neho. Vládne mocným
102
čarom, opojným. Som nočný motýľ chytený v jeho sieti,
neschopná uniknúť. Patrím mu… som celá jeho.
„No tak, zlatko,“ precedí cez zaťaté zuby. A ako na povel,
ako nejaký čarodejníkov učeň, ktorým nakoniec som, ho
vypočujem. Tentoraz padáme spoločne…
Ležím na lepkavej plachte schúlená v jeho náručí. Tlačí sa
mi k chrbtu s nosom zaboreným do mojich vlasov. „To, čo k
tebe cítim, ma desí,“ zašepkám.
Vnímam, ako za mnou znehybnie. „Som na tom rovnako,
miláčik,“ povie ticho.
„Čo keď ma opustíš?“ Tá myšlienka je príšerná.
„Ja nikam nejdem. Nemyslím, že by som sa ťa niekedy
mohol nabažiť, Anastasia.“
Zvrtnem sa a zadívam sa na neho. Jeho výraz je vážny,
úprimný. Natiahnem sa a zľahka ho pobozkám. On sa usmeje
a uhladí mi prameň vlasov za ucho.
„Nikdy predtým som sa necítil tak, ako keď si odišla,
Anastasia. A pohol by som horou, aby som sa tak už nikdy
cítiť nemusel.“ Zrazu znie jeho hlas tak pochmúrne.
Znovu ho pobozkám. Chcela by som tú atmosféru nejako
rozjasniť, ale Christian ma predbieha.
„Išla by si so mnou zajtra na otcovu letnú slávnosť? Je to
taká každoročná charitatívna záležitosť. Už som povedal, že
prídem.“
V pomykove sa náhle na neho usmejem. „Samozrejme, že
áno.“ Dofrasa. Nemám čo na seba. „Čože?“
„Ale nič.“
„Len to povedz,“ dobiedza.
„Nemám čo na seba.“
103
Na chvíľu pôsobí neisto. „Nehnevaj sa, ale… ešte stále
mám doma všetko to oblečenie, čo som ti kúpil. Som si istý, že
by sa tam zopár vecí našlo.“
Našpúlim ústa. „Keď myslíš,“ utrúsim uštipačne. Ale dnes
sa s ním hádať nechcem. A navyše potrebujem sprchu.
Pred SIP stojí dievča, čo vyzerá ako ja. Počkať – to som ja! Som
bledá a neumytá a všetko oblečenie je mi príliš veľké. Pozerám na ňu
a ona má zrazu na sebe moje šaty – šťastná a spokojná.
„Máš hádam niečo, čo ja nemám?“ pýtam sa jej.
„Kto si?“
„Som nikto… A čo ty? Si tiež nikto…?“
„Tak to sme dve – nikomu to nehovor, inak nás vyženú, vieš…“
A potom sa usmeje, po tvári sa jej pomaly rozlieva podlý úškrn a je
taký hrozivý, až z toho začínam kričať.
„Ježiš, Ana!“ Christian so mnou trasie, aby ma zobudil.
Som taká zmätená. Som doma… v tme… v posteli… s
Christianom. Potriasam hlavou, aby som sa spamätala.
„Miláčik, si v pohode? Sníval sa ti zlý sen.“
„Aha…“
Rozsvecuje lampičku, takže nás zaplavuje jej tlmené svetlo.
So znepokojeným výrazom v tvári skúma moju tvár.
„To dievča…“ vyjachcem.
„Čo sa robí? Aké dievča?“ pýta sa upokojujúco.
„Včera, keď som odchádzala, stálo pred SIP dievča.
Vyzerala ako ja… teda, skoro.“
Christian stuhne, v čoraz intenzívnejšom svetle vidím, že
tiež zbledol.
104
„Kedy sa to stalo?“ zašepká a ja počujem tú hrôzu v jeho
hlase. Sadá si a hypnotizuje ma zdeseným pohľadom.
„Popoludní, keď som išla z práce. Ty vieš, kto to bol?“
„Viem.“ Rukou si prehrnie vlasy.
„Kto?“
Zomkne pery tak pevne, až po nich ostane len úzka linka,
ale nepovie nič.
„Tak kto?“ nalieham.
„Leila.“
Sťažka preglgnem. Jeho exsubka! Pamätám si, ako o nej
hovoril, než sme išli plachtiť. Zrazu z neho doslova srší
napätie. Tu sa niečo deje.
„To je tá dievčina, čo ti nahrala Toxic do iPodu?“
Nepokojne sa na mňa pozrie. „Áno,“ prikývne. „Vravela
niečo?“
„Povedala: ‚Máš niečo, čo by som ja nemala?‘ A keď som sa
jej spýtala, kto je, povedala: ,Nikto.‘“
Christian zatvára oči, akoby ho to zabolelo. To nie. Čo sa
stalo? Čo pre neho znamená?
Mrazí ma v zátylku a do žíl mi vráža adrenalín. Čo keď je
pre neho dôležitá? Možno mu chýba? Viem toho tak málo o jeho
minulých… ehm, vzťahoch. Musela mať podpísanú zmluvu. A
musela robiť, čo po nej chcel, poskytovať mu, čo potreboval,
najskôr s radosťou.
Kým ja to nedokážem. Akoby som zrazu mala morskú
chorobu.
Christian vstáva, schmatne svoje džínsy a mizne do
obývačky. Letmo kontrolujem čas na budíku – ukazuje päť
ráno. Hrabem sa z postele, hádžem na seba jeho bielu košeľu a
vyrážam za ním.
105
No to ma podrž, on telefonuje.
„Áno, pred SIP, včera… popoludní,“ odriekava ticho. Keď
sa pohnem smerom ku kuchyni, obracia sa a prehovorí priamo
na mňa: „O ktorej presne?“
„Asi o desať šesť…“ odhadujem. Komu to, prebohaživého,
o tomto čase volá?! Čo tá Leila vyviedla? Christian tlmočí moju
informáciu tomu, koho má na drôte, nech už je to ktokoľvek,
bez toho aby zo mňa spustil oči. Má chladný výraz. Vážny.
„Zistite ako… Áno… To by som nepovedal, ale presne tak
som nečakal, že by urobila toto.“ Posmutnene zavrtí hlavou.
„Nie som si istý, či to prejde… Áno, porozprávam sa s ňou…
Áno… Ja viem… Preverte to a dajte mi vedieť. Jednoducho ju
nájdite, Welch – má ťažkosti. Nájdite ju,“ zavesí.
„Dáš si čaj?“ pýtam sa ho. Čaj, Rayova odpoveď na každú
krízu a jediná vec, ktorú v kuchyni obstojne zvláda. Nalievam
vodu do kanvice.
„Vlastne by som šiel radšej späť do postele.“ Jeho pohľad
mi prezrádza, že to, čo má na mysli, nie je spánok.
„No, ja ten čaj celkom potrebujem. Dáš si so mnou?“
Chcem zistiť, čo sa deje. Nenechám sa oklamať sexom.
Podráždene si prehrabne vlasy. „Dám, prosím si,“ prijíma
zdvorilo, ale ja počujem v jeho hlase, ako ho to štve.
Dávam variť vodu a zabíjam čas hľadaním šálok a čajovej
kanvice. Úroveň mojej zvedavosti sa pohybuje v poplašných
hodnotách. Chce sa mi s tým zveriť sám? Alebo to z neho
budem musieť páčiť?
Vycítim, že sa na mňa pozerá, vnímam jeho nervozitu. Jeho
rozčúlenie je doslova hmatateľné. Vzhliadnem, aby som sa
stretla s jeho pohľadom plným obáv.
„Čo sa deje?“ zisťujem opatrne.
106
Len potrasie hlavou.
„Ty mi o tom nechceš povedať?“
S povzdychom zatvára oči. „Nie.“
„Prečo?“
„Pretože by si si s tým nemala robiť starosti. Nechcem ťa do
toho zaťahovať.“
„Nemala by som si s tým robiť starosti, ale robím. Našla ma
a oslovila pred budovou, kde pracujem. Ako sa o mne
dozvedela? Ako vie, kde robím? Myslím, že mám právo
vedieť, čo sa deje.“
Znovu si vchádza rukou do vlasov. Vyzerá tak roztrpčene,
akoby práve viedol nejakú urputnú vnútornú bitku. „Prosím,“
vyzývam ho mierne. Pevne zomkne pery a prevráti oči.
„Tak dobre,“ rezignuje. „Netuším, ako sa o tebe dozvedela.
Možno tá naša fotka z Portlandu, neviem.“ Znovu vzdychne a
mne je jasné, že to, čo ho deptá, je predovšetkým on sám.
Trpezlivo čakám a nalievam vriacu vodu do čajovej
kanvice, zatiaľ čo Christian chodí po izbe sem a tam. Po chvíli
nadväzuje: „Keď som bol za tebou v Georgii, Leila sa nečakane
objavila u mňa doma a urobila pred Gail scénu.“
„Pred Gail?“
„Pred pani Jonesovou.“
„Čo myslíš tým urobila scénu?“
Pozerá sa na mňa, akoby odhadoval, ako zareagujem.
„Povedz mi to. Niečo predo mnou tajíš,“ poviem oveľa
rozhodnejšie, než sa v skutočnosti cítim.
Prekvapene zažmurká. „Ana, ja…“ zarazí sa.
„Prosím…“
Zničene si vzdychne. „Pokúsila sa o samovraždu,
podrezala si žily.“
107
„Ale nie!“ To vysvetľuje ten obväz, čo mala na zápästí.
„Gail ju odviezla do nemocnice. Ale Leila zmizla skôr, ako
som sa tam dostal.“
Preboha! O čo tu ide? Samovražda? Prečo?
„Psychológ, ktorý ju vyšetroval, to nazval typickým
volaním o pomoc. Neveril, že je v skutočnom ohrození – vraj
krok od samovražedného úmyslu, hovoril. Ja o tom však
presvedčený nie som. Odvtedy sa ju snažím nájsť, chcem jej
ponúknuť pomoc.“
„A povedala niečo pani Jonesovej?“
Pátravo ma sleduje. Vyzerá dosť nesvoj…
„Nič také,“ prehodí nakoniec, ale je jasné, že mi nehovorí
všetko.
Zamestnávam sa nalievaním čaju do šálok. Takže Leila sa
chce dostať späť do Christianovho života – a zvolí si pokus o
samovraždu, aby tým pritiahla jeho pozornosť? Panebože… to
je strašidelné. Ale účinné. Christian odišiel z Georgie, aby jej
pomohol, a ona si zmizne skôr, než sa k nej dostane? Čudné…
„Takže ju nemôžeš nájsť? A čo jej rodina?“
„Nevedia, kde je. Ani jej manžel.“
„Manžel?“
„Áno,“ potvrdzuje neprítomne, „vydala sa asi pred dvoma
rokmi.“
Čo, prosím?! „Takže bola s tebou, kým bola vydatá?“ Ježiši!
Jeho fakt nič nezastaví.
„Nie! Preboha, to nie. So mnou bola skoro pred tromi
rokmi. Potom odišla a krátko nato si vzala toho chlapíka.“
Aha, tak… „Ale prečo sa snaží upútať tvoju pozornosť
teraz?“ Smutne zavrtí hlavou. „To neviem. Všetko, čo sa nám
108
zatiaľ podarilo zistiť, je, že asi pred štyrmi mesiacmi utiekla od
manžela.“
„Počkaj, musím si to ujasniť. Ona už nie je tvoja subka celé
tri roky?“
„Asi tak dva a pol.“
„A vtedy chcela viac.“
„Áno.“
„Ale ty nie.“
„To už predsa vieš.“
„Takže ťa nechala.“
„Áno.“
„Tak prečo za tebou prišla teraz?“
„Ja neviem.“ Lenže niečo v jeho hlase mi hovorí, že má
prinajmenšom nejakú teóriu. „Ale tušíš…“
Nahnevane privrie oči. „Tuším, že to má čo do činenia s
tebou.“ So mnou? Čo odo mňa chce? „Máš hádam niečo, čo by
som ja nemala?“
Pozerám sa na Tieňa, od pása hore úchvatne nahého. Je
môj. Patrí mi. Hoci ona vyzerala ako ja: rovnaké tmavé vlasy,
rovnaká bledá pleť. V zamyslení sa zamračím. To je ono… mám
hádam niečo, čo ona nemala?
„Prečo si mi o tom nepovedala už včera?“ pýta sa mierne.
„Úplne som na ňu zabudla,“ pokrčím ospravedlňujúco
plecami. „To vieš, trochu toho pitia po mojom prvom týždni v
práci. Potom ty a ten tvoj… výbuch testosterónu s Jackom. A
potom, keď sme prišli sem, úplne mi to vypadlo. Máš vo
zvyku nechať ma na všetko ostatné zabudnúť.“
„Výbuch testosterónu?“ myknú mu kútiky úst.
„Áno. Preteky v močení.“
„Ja ti ukážem, čo je to výbuch testosterónu.“
109
„Nedáš si radšej ten čaj?“
„Nie, Anastasia, to teda nedám.“
Jeho oči sa do mňa vpíjajú, sálajú tým špeciálnym
pohľadom – chcem-ťa-a-to-tak-že-hneď. Dofrasa… to je fakt
sexi.
„Zabudni na ňu. Poď.“ Načahuje ku mne ruku.
Keď vložím svoju ruku do jeho, moja vnútorná bohyňa robí
na gymnastickom koberci trojité salto vzad.
Prebúdza ma horúčava. Som omotaná okolo nahého
Christiana Greya, ktorý ma k sebe tlačí napriek tomu, že tvrdo
spí. Cez závesy preniká mäkké ranné svetlo. Hlavu mám
opretú o jeho hruď, nohy prepletené s tými jeho a ruku
prehodenú cez jeho brucho.
Opatrne nadvihnem hlavu, mám strach, aby som ho
nezobudila. V spánku vyzerá taký mladý, taký uvoľnený, taký
absolútne krásny. Stále nemôžem uveriť tomu, že tento Adonis
je môj, celý môj.
Hmm… Dvíham ruku a váhavo sa dotýkam jeho hrude,
zľahka prechádzam končekmi prstov po riedkych chĺpkoch a
on sa pritom neodtiahne. No to ma podrž! Nemôžem tomu
uveriť. Teraz je naozaj celý môj – ešte na pár vzácnych
prchavých okamihov. Skláňam sa a zľahka prikladám pery na
jednu z jeho jaziev. Sotva počuteľné si vzdychne, ale
neprebudí sa. Musím sa usmiať. Pobozkám ho na ďalšiu
jazvičku a on otvára oči.
„Ahoj,“ usmejem sa na neho previnilo.
„Ahoj,“ odpovedá neisto. „Čo to robíš?“
„Pozerám sa na teba.“ Prstami schádzam po tenkom
prúžku chĺpkov, tiahnucim sa dolu po jeho podbrušku.
110
Schmatne mi ruku a privrie oči. Ale potom sa usmeje – tým
oslňujúcim bezstarostným úsmevom – a ja sa upokojujem.
Moje tajné dotyky zostali neodhalené.
Prečo mi nedovolíš sa ťa dotýkať?
Zrazu sa skloní nado mňa, tlačí ma do matraca, ruky
položené na mojich a v tvári varovanie. Špičkou nosa sa otrie o
môj.
„Mám dojem, že ste mali niečo za lubom, slečna Steelová,“
obviňuje mňa, ale úsmev mu z tváre nemizne.
„Vo vašej blízkosti mám rada niečo za lubom.“
„Naozaj?“ zapradie a zľahka ma pobozká. „Sex, alebo až po
raňajkách?“ sonduje. Z jeho skrytého pohľadu stále presvitá
rozmarnosť. Cítim, ako sa ku mne dole tlačí… a tak mu
panvou vychádzam v ústrety.
„Skvelá voľba,“ zamumle a bozkmi si razí cestu od môjho
hrdla až k prsiam.
Stojím pred svojím bielizníkom, pozerám do zrkadla a
snažím sa prinútiť svoj účes, aby sa tváril štýlovo – lenže na to
už mám príliš dlhé vlasy. Ja som už v džínsoch i tričku a
čerstvo vymydlený Christian sa za mnou práve oblieka. Očami
žiadostivo hltám jeho telo. „Ako často cvičíš?“ pýtam sa ho.
„Každý pracovný deň,“ odpovedá a zapína si gombíky
nohavíc. „Čo všetko robíš?“
„Behám, posilňujem, nejaký ten kickbox,“ pokrčí plecami.
„Kickbox?“
„Áno. Mám osobného trénera, je to bývalý olympionik.
Volá sa Claude. Je to naozaj trieda, páčil by sa ti.“
Obraciam hlavu a pozerám sa, ako si zapína bielu košeľu.
„Čo myslíš tým, že by sa mi páčil?“
111
„Páčil by sa ti ako tréner.“
„Načo by som potrebovala osobného trénera? Nato, aby
som bola fit, mi stačíš ty,“ uškrniem sa na neho.
Ladne ku mne pristupuje, zozadu ma objíma a stretáva sa s
mojím pohľadom v zrkadle.
„Ale, miláčik, ja chcem, aby si bola fit aj na to, čo s tebou
zamýšľam ďalej. Potrebujem, aby si mi stačila.“
Vnímam, ako sa mi valí krv do tváre, keď moju myseľ
zaplavujú spomienky na herňu. No… Červená mučiareň je
skutočne vyčerpávajúca. Chce ma tam azda znovu vziať?
Chcem sa tam vôbec vrátiť?
Samozrejme, že chceš! zhúkne na mňa vnútorná bohyňa z
pohovky.
Upieram pohľad do tých bezodných, uhrančivých sivých
hlbočín.
„Ty vieš, že to chceš,“ artikuluje bez slov.
Som nepochybne červená a navyše mi hlavou prebehne
nevítaná a nepríjemná myšlienka, že Leila s ním
pravdepodobne krok držala. Mám pevne zomknuté pery a
Christian sa mračí.
„Čo?“ dožaduje sa znepokojene.
„Nič,“ zavrtím hlavou. „Dobre, chcem sa s tým Claudom
stretnúť.“
„Ty chceš?“ rozžiari sa neveriacim údivom. Musím sa nad
tým jeho výrazom usmiať. Vyzerá, akoby vyhral v lotérii… aj
keď, Christian si pravdepodobne nikdy nestavil – nepotrebuje
to.
„Bože, tak dobre – ak ti to urobí takú radosť,“ zaškerím sa.
112
Povolí svoje zovretie a pobozká ma na tvár. „Ani si
nedokážeš predstaviť akú,“ vydýchne. „Takže – čo máš dnes v
pláne?“ Privinie si ma, až ma z toho príjemne zamrazí po tele.
„Chcela som si dať zastrihnúť vlasy a, ehm… potrebujem si
dať uhradiť šek a kúpiť auto.“
„Aha,“ vecne hlesne a zahryzne si do pery. Potom zo mňa
sníme jednu ruku a hľadá vo vrecku džínsov, odkiaľ vyťahuje
kľúče od môjho malého audi.
„Je tu,“ povie ticho s neistým výrazom.
„Ako to myslíš, je tu?“ poviem naštvane. Doparoma. To
preto, že som nahnevaná. Aj moje podvedomie ho prebodáva
naštvaným pohľadom. Ako sa opovažuje?!
„Taylor ho priviezol. Ešte včera večer.“
Otváram ústa a zase ich zatváram, celkovo dvakrát, a
rovnako zostávam nemá. On mi vracia to auto. Dofrasa. Prečo
som to nepredvídala? No, túto hru môžu hrať dvaja. Siaham si
do vrecka nohavíc a vyberám z neho obálku s jeho šekom.
„Tu… to je tvoje.“
Spýtavo sa na mňa zahľadí, potom spoznáva tú obálku, v
obrannom geste zdvíha obe ruky a cúva.
„Nie, nie. To sú tvoje peniaze.“
„To teda nie sú. Chcem to auto od teba kúpiť.“
Jeho výraz prekonáva dramatickú zmenu. Zlosť – áno, v
tvári sa mu na okamih zračí zlosť.
„Nie, Anastasia. Tvoje peniaze, tvoje auto!“ vyštekne na
mňa.
„Nie, Christian. Moje peniaze, tvoje auto. Kúpim ho od
teba.“
„Dal som ti ho ako darček k promócii.“
113
„Keby si mi dal napríklad pero – to by bol vhodný darček k
promócii. Ale ty si mi dal audi.“
„Naozaj sa o tom chceš dohadovať?“
„To teda nechcem.“
„Fajn – tu sú kľúče,“ položí ich na bielizník.
„Takto som to nemyslela!“
„Koniec diskusie, Anastasia. Neprovokuj ma.“
Zamračím sa na neho, ale potom dostávam nápad. Beriem
tú obálku a trhám ju napoly, a potom ešte raz a vyhadzujem
tie zdrapy do koša. Teda, to je fakt skvelý pocit.
Christian si zachováva ľahostajný pohľad, ale ja viem, že
som v ňom práve spustila jadrovú reakciu a mala by som
hodiť spiatočku.
Premýšľavo si začína masírovať bradu.
„Ako vždy ste jedna veľká výzva, slečna Steelová,“ precedí.
Otočí sa na päte a odkráča do vedľajšej izby. Tak takúto
reakciu som naozaj nečakala. Skôr som sa pripravovala na
nefalšovaný armageddon. Zadívam sa na seba do zrkadla,
pokrčím plecami a robím si chvost.
Lenže som zvedavá. Čo tam ten Tieň robí? A tak ho
nasledujem a vzápätí ho nachádzam s telefónom pri uchu.
„Áno, dvadsaťštyritisíc dolárov. Ihneď.“
Dvíha ku mne oči s ešte stále kamennou tvárou.
„Dobre… V pondelok? Výborne… Nie, to je všetko,
Andrea.“
Razantne ukončí hovor.
„Príde ti to na účet. V pondelok. Nezahrávaj sa so mnou.“
Je rozpálený dobiela, ale to mi je ukradnuté.
„Dvadsaťštyritisíc dolárov?!“ skoro zajačím. „A odkiaľ
poznáš číslo môjho účtu?!“
114
Moja nahnevaná reakcia ho schladí.
„Viem o tebe všetko, Anastasia,“ povie potichu.
„Moje auto v žiadnom prípade nemalo cenu dvadsiatich
štyroch tisíc dolárov!“
„S tým by som aj súhlasil, lenže tajomstvo úspechu tkvie v
znalosti trhu, či už kupuješ, alebo predávaš. Nejaký šialenec tú
pojazdnú truhlu chcel a bol ochotný za ňu toľko dať. Zrejme je
to veterán. Opýtaj sa Taylora, ak mi neveríš.“
Zlostne na neho zagánim a on mi to rovnako odplatí –
dvaja tvrdohlaví blázni, čo sa usilujú vzájomne prebodnúť
pohľadom.
A potom to zacítim – to napätie, tú energiu, ktorá medzi
nami prúdi – hmatateľnú, ako nás k sebe ťahá. Zrazu ma schytí
a natlačí ma na dvere, ústa pevne pritlačené k mojim a
žiadostivo si ma nárokuje. Rukou položenou na mojich bokoch
si ma tlačí k lonu, druhou mi zachádza do vlasov na zátylku a
ťahá za ne, aby mi zaklonil hlavu. Prsty mám zaborené v jeho
vlasoch, kŕčovito ich zvieram a priťahujem si ho za ne. Tlačí sa
na mňa, väzní ma svojím vlastným telom a pritom lapá po
dychu. Vnímam, ako veľmi ma chce, a som ako omámená,
hlava sa mi krúti z jednoduchého vedomia, že ma tak zúfalo
potrebuje.
„Prečo, prečo mi vzdoruješ?“ hundre medzi horúcimi
bozkmi.
V žilách mi vrie krv. Vari na mňa bude mať taký vplyv už
navždy? A ja na neho?
„Pretože môžem,“ vydýchnem odpoveď. Skôr zacítim, než
uvidím, ako sa mi pritlačený do krku usmeje. Čelom sa oprie o
moje.
115
„Bože, ako ja by som ťa teraz chcel, lenže mi došli
kondómy. Nikdy sa ťa nenabažím. Doháňaš ma k šialenstvu.“
„Aj ty mňa,“ zašepkám. „V každom ohľade.“
Potrasie hlavou. „Poď. Zájdeme si niekam na raňajky. A
viem o mieste, kde si môžeš dať ostrihať tie vlasy.“
„Tak dobre,“ prijímam. A ako mávnutím čarovného
prútika je naša hádka preč.
„Ja to zaplatím.“ Dvíham účet za raňajky skôr ako on.
Zamračí sa na mňa. „So mnou musíš byť rýchly, Grey.“
„To máš teda pravdu,“ povie zatrpknuto, aj keď mám
dojem, že si zo mňa uťahuje.
„Netvár sa tak namosúrene. Som o dvadsaťštyritisíc
dolárov bohatšia, než som bola dnes ráno. Môžem si dovoliť
minúť,“ mrknem na účet, „… dvadsaťdva dolárov a
šesťdesiatsedem centov za raňajky.“
„Tak ďakujem,“ vypľuje s nechuťou. Au, trucovitý školák je
späť.
„A kam teraz?“
„Naozaj sa chceš dať ostrihať?“
„Jasné, veď sa pozri.“
„Mne sa takto páčiš. Vždy sa mi páčiš.“
Sčerveniem a zabodnem pohľad do lona na svoje vzájomne
prepletené prsty. „Večer má predsa tvoj otec to stretnutie.“
„Viem o tom, bude to dosť formálne.“ Aha…
„Kde sa to koná?“
„U našich doma. Majú veľký záhradný stan. To vieš, tie ich
profesie.“
„A čoho sa týka tá dobročinnosť?“
Christian si otiera dlane o stehná a zrazu pôsobí neisto.
116
„Je to nadácia pre rodičov drogovo závislých deciek. Volá
sa Spoločne to zvládneme.“
„To znie ako dobrý dôvod,“ prehodím opatrne.
„Tak dobre, vyrazíme.“ Postaví sa a tým našu konverzáciu
efektívne utne. Natiahne ku mne ruku, a keď ho za ňu beriem,
pevne ma ňou zovrie.
Je to zvláštne. Niekedy je taký otvorený a inokedy zase
úplne nepriestrelný. Odvádza ma von z reštaurácie a spoločne
kráčame ulicou. Je krásne príjemné ráno. Slnko svieti a vzduch
vonia kávou a čerstvo upečeným chlebom.
„Kam to ideme?“
„Prekvapenie.“
No dobre. Prekvapenia teda veľmi nemusím.
Po dvoch blokoch chôdze začínajú obchody vyzerať
rozhodne luxusnejšie. Ešte som nemala príležitosť sa v Seattli
porozhliadnuť, ale tu musíme byť naozaj kúsok od nášho bytu.
Kate bude nadšená. Je tu množstvo malých butikov na
ukojenie jej módnej posadnutosti. Vlastne som si chcela kúpiť
sukňu do práce…
Christian sa zastavuje pred veľkým, špičkovo vyzerajúcim
salónom krásy a otvára mi dvere. Nesie názov Esclava. Interiér
je celý biely a v koži. V strohej bielej recepcii sedí mladá
blondínka v nažehlenej bielej uniforme. Keď vstupujeme,
pozrie na nás.
„Dobré ráno, pán Grey,“ zašvitorí, a zatiaľ čo usilovne
kmitá mihalnicami, líca jej zaplavuje rumenec. To je vplyv
pána Greya. No pozrime sa, ona ho pozná! Ako to?
„Dobré, Greta.“
A on pozná ju. O čo tu ide?
117
„Tak ako zvyčajne, pane?“ Overuje si blondína úslužne. Má
šialene ružový rúž.
„Nie,“ vyráža zo seba Christian a hádže na mňa nervózny
letmý pohľad.
Tak ako zvyčajne? Čo to má znamenať?
To je pravidlo číslo šesť, ten prekliaty salón krásy. To budú
tie hlúposti s voskom… Doparoma!
To sem vodil všetky svoje subky? Možno aj Leilu. Čo si o
tom mám, dočerta, myslieť?
„Slečna Steelová vám sama povie, čo by rada.“
Prepichujem ho pohľadom. On tu nenápadne zavádza tie
svoje pravidlá. Už som mu kývla na osobného trénera – a teraz
toto?
„Prečo tu?“ zasyčím na neho.
„Vlastním to tu. A ešte tri ďalšie podobné miesta.“
„Ty to vlastníš?!“ zaskočí mi od prekvapenia. No, tak to je
fakt nečakané!
„Iste. Je to taká vedľajšia činnosť. Na tom nezáleží –
čokoľvek chceš, tu to dostaneš, na jednom mieste. Najrôznejšie
druhy masáží: švédsku, šiacu, horúce kamene, reflexné
masáže, kúpele, kozmetiku – všetky tie veci, čo ženy milujú –
skrátka všetko. Pod jednou strechou,“ ležérne mávne svojou
dlhoprstou rukou.
„Aj depiláciu voskom?“
Zasmeje sa. „Áno, tú takisto. A všade,“ šepká mi
sprisahanecky do ucha a potom si vychutnáva moje rozpaky.
Celá červená sa obraciam ku Grete, ktorá na mňa
nedočkavo hľadí. „Prosila by som zastrihnúť vlasy.“
„Zaiste, slečna Steelová.“
118
Greta Ružový Rúž s nemeckou akurátnou efektivitou
skúma monitor svojho počítača.
„O päť minút bude voľný Franco.“
„Franco je fajn,“ ubezpečuje ma Christian. Ja sa to všetko
snažím nejako zniesť. Christian Grey, pán výkonný riaditeľ,
vlastní sieť salónov krásy.
Keď po ňom strelím pohľadom, všimnem si, ako z ničoho
nič bledne – niečo, alebo niekoho si všimol. Obraciam sa, aby
som videla, kam sa pozerá, a zisťujem, že sa vzadu v salóne
vynorila elegantná platinová blondína, zatvára za sebou dvere
a hovorí s jedným z vlasových štylistov.
Platinová blondína je vysoká, opálená a krásna. Môže mať
okolo štyridsiatky, možno aj po nej – ťažko povedať. Má tú
istú uniformu ako Greta, lenže čiernu. Vyzerá úchvatne. Vlasy
jej žiaria ako nejaká aura ostrihaná do ostrého mikáda. Keď sa
obzrie, zbadá Christiana a usmeje sa na neho – vrelým
oslňujúcim úsmevom, akým sa zdravia starí priatelia.
„Ospravedlň ma,“ zahučí Christian náhlivo.
Chvatne prechádza salónom, míňa všetkých tých
kaderníkov v bielom a ich učňov pri umývadlách, až sa
dostane až k nej. Ale sú príliš ďaleko na to, aby som počula, o
čom sa rozprávajú. Platinová blondína ho so zjavnou
náklonnosťou víta, bozkáva ho na obe líca, ruky má pritom
položené na jeho predlaktí. Živo spolu komunikujú.
„Slečna Steelová?“
Greta, tá recepčná, sa snaží upútať moju pozornosť.
„Vydržte chvíľku, prosím.“ Fascinovaná sledujem
Christiana.
119
Platinová blondína otáča hlavu, zahľadí sa mojím smerom
a obdarí ma oslňujúcim úsmevom – akoby ma poznala.
Zdvorilo jej ho opätujem.
Christian vyzerá, že ho niečo rozrušilo. Oponuje jej a ona sa
zatvári zmierlivo, v obrannom geste mu ukáže obe dlane a
usmeje sa na neho. Aj on na ňu – evidentne sa poznajú veľmi
dobre. Žeby spolu dlho pracovali? Možno mu to tu vedie –
nakoniec, má taký autoritatívny výraz.
To poznanie do mňa narazí ako búracie kladivo. Zrazu to
viem, úplne presne, na nejakej inštinktívnej úrovni. Viem, o
koho ide. Je to ona. Úchvatná, staršia, prekrásna.
Pani Robinsonová.