Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 7. kapitola

Kapitola 7

„Myslíš?" čuduje sa Christian prekvapene.

„Tá línia čeľuste," ukazujem na monitor. „A náušnica a obrys ra­mien. Aj postava sedí. Musí mať parochňu - alebo si ostrihal a zafar­bil vlasy."

„Počujete to, Barney?" Christian položí telefón na stôl a prepína ho na hlasné odpočúvanie. „Máte ho nejako veľmi detailne naštudo­vaného, pani Greyová," poznamenáva trochu dotknuto. Zamračím sa na neho, ale vzápätí ma zachraňuje Barney:

„Áno, pán Grey. Pani Greyovú som počul. Práve púšťam na všetky digitalizované záznamy z bezpečnostných kamier program na roz­poznávanie tvárí. Uvidíme, kde všade sa ten kretén - ospravedlňujem sa, madam - chlap v sídle spoločnosti pohyboval."

Vrhnem na Christiana nervózny pohľad, ale ten tú Barneyho na­dávku úplne ignoruje. Len uprene sleduje obraz na monitore.

„Prečo to asi urobil?" pýtam sa Christiana.

Pokrčí ramenami. „Najskôr odplata. Ja neviem. U niektorých ľudí nedokážeš odhadnúť, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Som taký naštvaný, že si pracovala tak blízko neho." Ústa sa mu sťahujú do tvr­dej tenkej priamky a v ochrannom geste si ma pritiahne ku sebe. „Ešte stále máme ten obsah jeho harddisku, pane," upozorňuje Barney. „Iste, ja to predsa viem. Máte Hydeovu adresu?" kontruje Chris-

tian ostro.

„Áno, pane, mám." „Zalarmujte Welcha?"

„Samozrejme. A tiež sa chystám preveriť mestské bezpečnostné

kamery, či ho niektorá nezachytila". „Zistite, aké vlastní auto."

„Samozrejme, pane."

„Barney toto všetko dokáže?" zašepkám.

Christian prikývne a domýšľavo sa usmeje.

„Čo bolo na tom harddisku?" vyzvedám potichu.

Christianovi tvrdne výraz. Zavrtí hlavou. „Nič extra," odpovedá

vyhýbavo, úsmev sa niekam vytratil.

„Povedz mi to."

„Nie."

„ tykalo sa to mňa alebo teba?" „Mňa," vzdychne.

„Čo to bolo za informácie? Niečo o tvojom... životnom štýle?"

Znovu zavrtí hlavou a v záujme môjho mlčania mi prikladá uka­zovák na pery. Našpúlim ich na neho. Ale on zúži oči, ako jasné varo­vanie, aby som hneď zmĺkla.

„Je to Camaro, rok výroby 2006. Podrobnosti pošlem aj Welcho-

vi," nadchne sa Barney do telefónu.

„Dobre. Dajte mi vedieť, kde všade u mňa ten smrad špehoval. A porovnajte túto fotku s tou, ktorú má v osobnej zložke SIP." Chris-tian na mňa vrhá skeptický pohľad. „Chcem si byť istý, že to sedí."

„To už som urobil, pane, a pani Greyová má pravdu. Je to Jack Hyde."

Zazubím sa na neho. Vidíš? Dokážem byť užitočná. Povzbudivo mi prejde dlaňou po chrbte.

„Dobrá práca, pani Greyová," usmeje sa, jeho predchádzajúca namosúrenosť je zabudnutá. Potom prehovorí na Barneyho: „Ozvite sa, len čo preveríte, kde všade sa na riaditeľstve pohyboval. A tiež skontrolujte všetky ostatné budovy GEH, do ktorých sa mohol do­stať, a informujte jednotlivé tímy ochraniek, aby ich prípadne mohli prehľadať."

„Iste, pane."

„Vďaka, Barney," končí hovor.

„Tak, pani Greyová, zdá sa, že nie ste len dekoratívna, ale aj uži­točná." V Christianových očiach sa šibalsky zablysne. Viem, že si zo mňa uťahuje.

„Dekoratívna?" odfrknem si, aby som ho tiež podpichla.

„A to veľmi," pritakáva mierne a dáva mi jemný sladký bozk.

„Vy ste oveľa dekoratívnejší ako ja, pán Grey."

Roztiahne pery do širokého úsmevu a začne ma bozkávať nalieha­vejšie, ovíja si môj vrkoč okolo zápästia a stíska ma v pevnom objatí. Keď sa o chvíľu neskôr vynoríme pre dúšok vzduchu, búcha mi srdce ako splašené.

„Máš na niečo chuť?" zisťuje.

„Nie."

„Ja hej." „A na čo?" Zarazene zažmurká. „Myslel som jedlo, pani Greyová." „Niečo ti pripravím," zachichocem sa. „Toto milujem."

„Myslíš, ked ti ponúkam jedlo?"

„Keď sa smeješ." Vtlačí mi bozk do vlasov a ja sa dvíham. „A čo by ste si priali na jedenie, pane?" zašvitorím. Ostražito privrie oči. „Snažíte sa byť roztomilá, pani Greyová?" „To ja vždy, pán Grey... "

Vo tvári sa mu usídlúje úsmev sfingy. „Vždy si ťa môžem prehnúť cez koleno," prehodí zvodne.

„Ja viem," usmejem sa na neho. Zapieram sa rukami o opierky jeho stoličky a zohnem sa, aby som ho pobozkala. „To je tiež jedna z vecí, ktoré na tebe milujem. Ale teraz si tú svrbiacu dlaň schovaj -máš predsa hlad."

Placho sa na mňa usmeje, až mi pri tom poskočí srdce. „Eh, pani Greyová, čo si s vami len počnem?"

„Odpoviete mi na otázku. Čo by ste si priali na to jedenie?"

„Niečo ľahké. Prekvapte ma," navrhne a zopakuje tak moje vlastné slová, ktoré som predtým povedala v herni.

„Uvidím, čo pre vás môžem urobiť." Elegantne sa vlním z jeho pracovne do kuchyne, kde pocítim mierne sklamanie, keď v nej nara­zím na pani Jonesovú.

„Zdravím, pani Jonesová."

„Pani Greyová. Dali by ste si niečo na jedenie?"

„No... "

V hrnci na platni mieša niečo, čo nádherne vonia. „Vlastne som prišla urobiť pánovi Greyovi a sebe obloženú žemľu."

Na kratučký okamih sa zarazí. „Iste," nadväzuje. „Pán Grey má rád francúzsku bagetu - nejaká je v mrazničke nakrájaná na prijateľ­nú dĺžku. S radosťou by som vám ju pripravila, madam."

„ja viem. Ale aj tak by som to radšej urobila sama."

„Chápem. Uvoľním vám to tu."

„Čo to varíte?"

„Bolonskú omáčku. Môže sa zjesť kedykoľvek. Zamrazíme ju," us­meje sa vľúdne a vypína platňu.

„Takže - čo má Christian rád vnútri bagety?"

„Pani Greyová, do bagety mu môžete dať čokoľvek - ak je francúz­ska, zje to." Obidve sa tomu zasmejeme.

„Tak hej, ďakujem." S radosťou pristupujem k mrazničke a vy­berám z nej francúzsku bagetu nakrájanú na vyhovujúcu veľkosť, uskladnenú v uzatvárateľných vreckách. Beriem si dve a na tanieri ich dávam rozmraziť do mikrovlnky.

Pani Jonesová medzitým odišla. So sústredeným čelom sa vraciam k chladničke, aby som v nej pátrala po ingredienciách. Predpokla­dám, že bude na mne, aby som stanovila podmienky, podľa ktorých budeme s pani Jonesovou koexistovať. Pozdáva sa mi predstava, že ja by som pre mňa a pre Christiana varila cez víkendy. V priebehu týždňa budem viac než rada, ked to zastane pani Jonesová - posled­ná vec, ktorú túžim po návrate z práce robiť, je varenie. Hmm... to trochu zaváňa Christianovou rutinou s jeho bývalými sub. Potrasiem hlavou. Nesmiem sa v tom vŕtať. V chladničke nachádzam šunku a v chladiacom boxe dokonale vyzreté avokádo.

Christian vychádza z pracovne práve vo chvíli, keď do roztlačené­ho avokáda pridávam štipku soli a kvapku citrónu. V ruke drží plány na nový dom. Položí ich na raňajkový bar a obíde ho, aby ma objal a pobozkal na krk.

„Ženská jednoducho patrí do kuchyne," zamrmle si pod fúzy.

„Ešte povedz, že v zástere a s piatimi deťmi za zadkom," uškrniem sa.

Zrazu celý v mojom objatí zmeravie. „To ešte nie," vydýchne a ja v jeho hlase zaznamenávam stopy paniky.

„Nie!" súhlasím zdesene. „Jasne že nie!"

Až potom sa uvoľňuje. „Tak na tom sa zhodneme, pani Greyová." „Ale inak deti chceš, alebo nie?"

„Raz, hej. Ale teraz ešte nie som pripravený sa o teba deliť." Znovu

ma pobozká na krk. Aha... deliť.

„Čo to kuchtíš? Vonia to pekne," mení tému a dáva mi bozk za ucho, a ja viem, že to robí kvôli tomu, aby odviedol moje myšlienky iným smerom. Na chrbtici ma pošteklí slastné mrazenie.

„Bagety," pousmejem sa, dobrá nálada sa mi rýchlo vracia. Za chrbtom vycítim jeho úsmev. „Moje obľúbené," zavrní a uštip­ne ma zubami do ucha.

Štuchnem do neho lakťom.

„Pani Greyová, teraz ste ma zranili," chytá sa za bok. „Si mäkkýš," utrúsim s dešpektom.

„Mäkkýš?" vypáli neveriacky. Capne ma po zadku, až vykrík­nem. „Ponáhľaj sa s tým jedlom, kuchárka. A neskôr ti ukážem, aký mäkký dokážem byť." Ešte raz ma hravo pleskne a vyberie sa ku chladničke.

„Dáš si pohárik vína?" zisťuje.

„Rada."

Christian rozkladá stavebné plány na raňajkový pult. Gia má pár sku­točne velkolepých nápadov.

„Tá jej myšlienka, aby sme celú zadnú stenu na prízemí nahradili sklom, sa mi naozaj páči, ale... "

„Ale?" povzbudzuje ma Christian.

Vzdychnem. „Nechcem ten dom pripraviť o všetku osobitosť." „Osobitosť?"

„Áno. To, čo navrhuje Gia je dosť radikálne a... skrátka... ja som sa zamilovala do toho domu takého aký bol... aj s jeho nedostatkami." Christian stiahne obočie, akoby som práve vyslovila nejakú kliatbu. „jednoducho sa mi páčil taký, aký bol," zašepkám. On sa kvôli

tomu hnevá? Nehybne na mňa hľadí.

„Chcem, aby ten dom bol taký, aký ho chceš mať ty," vyhlási nako­niec. „Čokoľvek. Je tvoj."

„Ale ja chcem, aby sa páčil aj tebe. Aby si bol v ňom šťastný."

„Tam, kde budeš šťastná ty, budem vždy šťastný aj ja. Je to také prosté, Ana." Pohľadom sa pevne vpije do mojich očí. On je absolút­ne, bezvýhradne úprimný. Zažmurkám a srdce mi poskočí. Pri všet­kých svätých, on ma tak ľúbi.

„Takže," prehltnem, pretože bojujem s dojatím, ktoré mi uviazlo v krku, „tá sklenená stena sa mi páči. Možno by sme ale mohli Giu požiadať, aby ju do domu zakomponovala trochu citlivejšie."

Christian sa usmeje. „Jasne. Čokoľvek budeš chcieť. A čo tie návr­hy poschodia a suterénu?"

„U mňa v pohode."

„Dobre."

Fajn... a teraz otázka za milión dolárov. Trochu sa na ňu vnútorne nachystám. „Chceš tam niekde umiestniť aj herňu?" Cítim, ako sa mi po lícach rozlieva môj verný spoločník rumenec. Christianovi obočie vystrelí do polovice čela.

„A ty?" opáči, prekvapený aj pobavený zároveň.

Pokrčí ramenami. „Ehm... ak chceš."

Chvíľu si ma skúmavo premeriava. „Necháme si to najskôr prejsť hlavou. Koniec koncov, bude to rodinný dom."

Prekvapuje ma ľahký náznak sklamania. Zrejme má pravdu... aj keď, za ako dlho si my dvaja obstaráme rodinu? Môžu to byť celé roky.

„Navyše, môžeme improvizovať," zaškerí sa.

„Ja rada improvizujem," zašepkám.

To už sa smeje. „Ešte som s tebou chcel prebrať toto," ukazuje na nákres spálne a obaja sa ponárame do diskusie ohľadom kúpeľní a oddelených šatní.

Keď končíme, je pol desiatej večer.

„Budeš ešte pracovať?" vyzvedám, ked Christian skladá plány. „Ak nechceš, tak nie," usmeje sa. „Čo by si chcela robiť?" „Mohli by sme napríklad pozerať televíziu," navrhujem. Nechcem

si čítať a ani nechcem ísť do postele... zatiaľ.

„Tak dobre," privolí a ja ho nasledujem do televíznej miestnosti.

Sedeli sme v nej tak trikrát, možno štyrikrát a Christian si zvyčaj­ne čítal knihu. Televízia ho ani v najmenšom nezaujíma. Upeleším sa vedľa neho na gauči, nohy si strčím pod seba a hlavu opriem o jeho rameno. Ovládačom vdýchne plochej obrazovke život a neprítomne prepína medzi jednotlivými kanálmi.

„Nejaká konkrétna blbosť, na ktorú sa chceš pozerať?"

„Ty televíziu veľmi nemusíš, čo?" podotknem s nádychom sarkaz­mu v hlase.

Zavrtí hlavou. „Strata času. Ale pokojne budem sedieť a pozerať sa s tebou."

„Myslela som si, že by sme sa mohli pomaznať."

Prudko sa po mne obzrie. „Pomaznať?" Zíza na mňa, akoby mi zrazu vyrástla druhá hlava. Necháva to nekonečné prepínanie, takže tam Nostávajprogram ŕajneVykýmo ^španielskym nekonečným seriálom.

„Môžeme ísť do postele a maznať sa tam."

„To robíme stále. Kedy si sa naposledy s niekým maznal pri tele­vízii?" Skúšam ho ostýchavo aj provokujúco súčasne. Trhne plecami a zároveň zavrtí hlavou. Znovu pomocou ovládača prepína niekolko kanálov, až nakoniec necháva bežať starú epizódu Aktov X.

„Christian?"

„Nikdy som to nerobil," povie ticho. „Nikdy?" „Nie."

„ Ani s pani Robinsonovou?"

Odfrkne si. „Bejby, s pani Robinsonovou som robil veľa vecí. Maz-

nanie medzi ne rozhodne nepatrilo," uškrnie sa a potom so spýtavou

rozjarenosťou privrie oči. „A ty si to robila?"

Cítim, ako sa pýrim. „Jasné, že hej." Teda, tak trochu...

„Čože?! A s kým?"

No to snáď... O tomto sa teda baviť nechcem.

„Tak mi to povedz," trvá na svojom.

Zadívam sa na svoje prepletené prsty. Zľahka mi prekrýva ruky jednou dlaňou. Ked zdvihnem zrak, usmieva sa na mňa.

„Chcem to vedieť. Aby som potom mohol za ním ísť a vytĺcť z neho dušu, nech už to bol ktokoľvek."

Zachichocem sa. „Takže, prvýkrát to bolo..."

„Prvýkrát?! Tých hnusákov je viac?" zavrčí.

Znovu sa zachichocem. „Čo ste taký prekvapený, pán Grey?"

Na moment sa zamračí, prehrabe si vlasy rukou a pozrie sa na mňa, ako by ma zrazu videl v úplne novom svetle. Pokrčí rame­nami. „Jednoducho som. Skrátka - ked uvážime, aká neskúsená si bola... "

Zase ma polieva horúčava. „No, od tej chvíle, čo som ťa spoznala, som skúsená až až."

„To teda hej," zazubí sa. „Tak rozprávaj. Chcem to vedieť."

Uprene hľadím do nedočkavých sivých očí a snažím sa odhad­núť jeho rozpoloženie. Rozhnevá ho to, alebo to chce naozaj vedieť? Nechcem, aby sa naštval... keď je naštvaný, nedá sa s ním vydržať.

„Naozaj chceš, aby som ti to povedala?"

Pomaly prikývne, v tvári sa mu usadzuje šibalský, arogantný ús­mev.

„To som ešte bývala vo Vegas s mamou a Manželom Číslo Tri. Chodila som do desiatej triedy. Volal sa Bradley a bol to môj parťák z labáku."

„Koľko si mala rokov?"

„Pätnásť."

„Čo robí teraz?"

„Neviem."

„K akej méte sa dostal?"

„Christian!" okríknem ho. Ale on ma zrazu chytá za kolená, po­tom za členky a trhnutím ma položí na chrbát. Hladko po mne sklzne

uväzní ma pod sebou, jednu nohu vtlačenú medzi moje. Je to tak náhle, až vykríknem prekvapením. Chytí ma za ruky a dvíha mi ich nad hlavu.

„Takže, tento Bradley - dostal sa k prvej méte?" Zavrní a prejde špičkou svojho nosa po celej dĺžke môjho. Drobnučkými bozkami smeruje až do kútika mojich úst.

„Dostal," zamumlem mu do pier. Uvoľňuje si jednu ruku, aby v nej mohol zovrieť moju bradu a pridržať si ma. Jazykom sa mi dobýva do úst a ja sa jeho vášnivému bozku poddávam.

„Nejako takto?" vydýchne, ked sa vynorí po dúšok vzduchu.

„Nie... takto ani náhodou," darí sa mi sformulovať, napriek tomu, že odkrvenie môjho mozgu už značne pokročilo.

Púšťa mi bradu a sunie mi dlaň po tele dole a zase hore, až na prsia.

„Urobil toto? Dotýkal sa ťa takto?" Palcom mi obkreslí bradavku, cez tielko, jemne, opakovane, a ja cítim, ako pod jeho skúseným do­tykom tvrdne.

„Nie," vzdychnem a zavrtím sa pod ním.

„Dostal sa k druhej méte?" zapradie mi do ucha. Jeho dlaň mi te­raz kĺže dolu po rebrách cez driek až na bok. Stlačí mi lalôčik medzi zubami a jemne potiahne. „Nie," hlesnem.

Mulder zo seba v televízii vychrlí niečo o nežiaducich pre FBI.

Christian sa zarazí, nadvihne a rýchlou volbou na ovládači televí­ziu úplne stlmí. Pozrie sa späť na mňa.

„A čo pán hnusák číslo dva? Dostal sa na druhú métu?"

Oči mu sálajú, doslova tlejú... hnevom? Vzrušením? Je ťažké to posúdiť. Posúva sa nabok a voľnou rukou sa mi vkráda do no­havíc.

„Nie," zašepkám ako uhranutá jeho živelným pohľadom. Diabol­sky sa uškrnie.

„To je dobre." Dlaňou mi prekryje lono. „Žiadna spodná bielizeň, pani Greyová? To oceňujem." Znova ma bozkáva a jeho prsty začína­jú čarovať. Palcom mi láska a dráždi citlivé miesto, zatiaľ čo ukazová­kom si ma nádherne pomaly... berie...

„Chceli sme sa maznať," zakňučím.

Prestáva sa hýbať, „ja som bol v tom, že to robíme."

„Nie. Žiadny sex."

„Čože?"

„Sex je tabu..."

„Tak tabu, hovoríš?" Vytiahne ruku z mojich nohavíc. „Na." Obtiahne mi pery ukazovákom a ja na nich ucítim svoju slanú chuť. Vtlačí mi ho do úst a opakuje ním rovnaké pohyby, aké robil pred chvíľou. Potom sa mi presunie naspäť medzi nohy, kde sa ku mne pritlačí. Vláčne sa prepne v drieku, raz, druhýkrát, a znova. Trhane sa nadýchnem, pretože o mňa materiál mojich voľných nohavíc otrie tým správnym spôsobom. Znovu sa pohne, pritlačí sa ku mne.

„Toto si chcela?" uisťuje sa zhrubnuto, ďalej rytmicky pohybuje bokmi a trie sa o mňa svojím lonom. „Áaaano," pretiahnem.

Rukou sa presúva späť na moju bradavku, zubami ma škriabe po hrane čeľuste. „Vieš ty vôbec, ako veľmi ma vzrušuješ, Ana?" šepká mi horúčkovito do ucha, ked sa ku mne pritlačí ešte viac. Otváram ústa, aby som sformulovala odpoveď, ale úplne zlyhávam, pretože zo mňa vyjde len hlasný vzdych. Christian vracia svoju pozornosť na moje ústa, prisaje sa na ne, stlačí v zuboch moju spodnú peru a potiahne ma za ňu. Potom púšťa aj moje druhé zápästie a zatiaľ čo ma bozkáva, moje ruky sa nenásytne hrnú k jeho ramenám a zaplietajú sa mu do vlasov. Keď ho za ne potiahnem, hrdelne zamručí a zdvihne pohľad do mojich očí. „Ach..." vzdychne.

„Máš vôbec rád, keď sa ťa dotýkam?" zašepkám.

Na chvíľu sa zamračí, akoby nerozumel mojej otázke a ustrnie v pohybe. „Jasné, že mám. Milujem, keď sa ma dotýkaš, Ana. Čo sa lýka tvojich dotykov, som ako smädný na púšti," vyzná sa úprimne.

No to ma podrž...

Zrazu sa medzi mojimi nohami dvíha do kľaku a strhne ma so se­bou, aby mi mohol pretiahnuť tielko cez hlavu. Nič pod ním nemám. Siaha po leme svojho trička, trhá ho zo seba a odhadzuje na podlahu, Potom si ma priťahuje do lona na pokrčené nohy a ruky si spína tesne nad mojimi bedrami.

„Dotýkaj sa ma," vyzýva ma.

Panebože... Váhavo dvíham ruku a nechávam si medzi konček­mi prstov pretiecť riedke chĺpky na jeho hrudi, na jeho jazvách. S prudkým nádychom sa mu rozširujú zreničky, ale nie od strachu.

Je to zmyselná odozva na môj dotyk. Uprene sleduje, ako moje prsty zľahka kížu po jeho koži, najprv k jednej bradavke, potom k dru­hej. Vidím, ako sa v dôsledku môjho láskania sťahujú. Skláňam sa a pokrývam jeho prsia drobnými bozkami, rukami stúpam k jeho ramenám, skúmam tie pevné, ušľachtilé kontúry šliach a svalov. Nádhera... ten je ale vo forme.

„Ja ťa chcem," vydýchne, a ako by tým rozpálil moje libido do červena. Zatínam mu prsty do vlasov a zakláňam mu hlavu, aby som ho mohla vášnivo bozkávať. Útroby mi olizujú plamene túžby. Zakvíli

a tlačí ma späť na gauč. Ešte v kľaku mi strháva nohavice a zároveň si chvatne rozopína zips.

„Home run," vyrazí zo seba a jediným plynulým pohybom do mňa preniká.

„Ách..." zastonám a on znehybnie a zovrie moju tvár v dlaniach.

„Ja vás milujem, pani Greyová," povie. A potom ma veľmi poma­ly, a veľmi nežne pomiluje, kým sa mu v tých dlaniach nerozsypem a nevolám jeho meno, ovinutá okolo neho a pevne odhodlaná ho už nikdy nepustiť.

Ležím uvelebená na jeho hrudi. Sme na podlahe v televíznej miestnosti.

„Uvedomuješ si, že sme úplne vynechali tretiu métu?" podotknem mierne a prstami študujem pletenec svalov na jeho hrudi.

Zasmeje sa. „Nabudúce, pani Greyová." Nakloní sa a krátko mi pritisne pery na temeno.

Zdvihnem oči a zadívam sa na obrazovku, kde práve bežia závereč­né titulky Aktov X. Christian siahne po ovládači a znova zosilňuje zvuk.

„Páčil sa ti ten seriál?" pýtam sa ho.

„Ako dieťaťu áno."

Eh, Christian ako dieťa... kickbox, Akty X a zákaz dotýkania. „A tebe?" skúsi. „To už ho nedávali."

„Si taká mladá," usmeje sa láskyplne. „Maznanie s vami sa mi po­zdáva, pani Greyová."

„Aj mne s vami, pán Grey." Dávam mu pusu na prsia a potom len v tichosti ležíme a sledujeme, ako sa Akty X končia a striedajú ich reklamy.

„Boli to nádherné tri týždne. Napriek všetkým tým automobilo­vým naháňačkám, požiarom a šialeným bývalým šéfom. Ako keby sme boli v našej súkromnej bubline," zašvitorím zasnene.

„Hmm," zamručí zhlboka. „Nie som si istý, či už som pripravený sa o teba deliť so zvyškom sveta."

„Už zajtra späť do reality," pripomeniem a snažím sa nedať najavo svojou melanchóliu.

Christian si povzdychne a prstami ruky, ktorou ma objíma, mi prečeše vlasy. „Sprísni sa stráženie a... " prikladám mu ukazovák na pery. Nechcem tú prednášku počúvať znova.

„Ja viem. Budem sa správať rozumne. Sľubujem." Čo mi pripo­mína... Posuniem sa a vzopriem na lakťoch, aby som na neho lepšie videla. „Prečo si vôbec kričal na Sawyera?"

Okamžite tuhne. Doparoma! „Pretože nás sledovali." „On za to predsa nemohol."

Nadvihne hlavu a zapichne do mňa neústupný pohľad. „Nikdy ti nemali dovoliť, aby si sa dostala tak ďaleko pred nich. A oni to veľmi dobre vedia."

Previnilo sa pýrim a vraciam sa do svojej predchádzajúcej polohy,

uvelebená na jeho hrudi. Bola to moja chyba. To ja som ich chcela

striasť.

„Tak to predsa nie... "

„Dosť!" umlčí ma stroho. „Toto nie je námet na diskusiu, Anasta-sia. Tak to proste je - a oni to viackrát nedopustia."

Anastasia?! Keď mám problém, som zrazu Anastasia ako doma s mamou.

„Tak dobre," zabručím zmierlivo. Nechcem sa hádať. „Dostihol

Ryantú ženskú v dodgi?" v. , ~, , , v „ -„„Nie. A nie som si 'istý, či to vôbec bola žena.

„Ako to?" Znova dvíham hlavu.

„Sawyer videl niekoho s vlasmi stiahnutými dozadu, ale bol to len okamih. Domnieval sa, že je to žena. Lenže teraz, ked si spoznala toho idiota, možno to bol on. Predsa tie vlasy takto nosil." Zhnusenie

z jeho hlasu doslova odkv Zrazu som z toho všetkého zmätená. Christian mi prejde rukou po nahom chrbte, čím ma vytrháva zo zamyslenia.

„Keby sa ti niečo stalo..." hlesne, oči má doširoka otvorené a také vážne.

„Ja viem," zašepkám. „Tiež mám o teba strach." Už pri tom po­myslení ma strasie.

„Poď. Začína ti byť zima," povie a posadí sa. „Ide sa do postele. Môžeme tam pokryť tretiu métu," usmeje sa lascívne. Náladový ako vždy, vášnivý, hrozivý, úzkostný, sexi... môj Tieň. Beriem ho za ruku, on ma vyťahuje na nohy a ja ho úplne nahá poslušne nasledujem cez veľkú izbu až do spálne.

Nasledujúce ráno, keď zastavujeme pred SIP, Christian mi stisne ruku. Pôsobí nadmieru mocne, pán výkonný, v tmavomodrom ob­leku a zodpovedajúcej kravate. Takto elegantne vyzeral naposledy na balete v Monacu.

„Ty vieš, že to nemusíš robiť," zabrble. Mám sto chutí prevrátiť oči.

„Viem," zašepkám, pretože nechcem, aby nás počuli Sawyer s Ry-anom, sediaci na predných sedadlách Audi. On sa zamračí, ja usmejem.

„Ale chcem to," pokračujem. „A ty to vieš." Nakloním sa, aby som ho pobozkala. Jeho zachmúrený výraz nemizne.

„Čo sa deje?"

Neisto vrhnem pohľad na Ryana, Sawyer práve vystupuje z auta. „Bude mi chýbať ten čas, ked som ťa mal len sám pre seba."

Natiahnem ruku a pohladím ho po tvári. „Mňe tiež." Vtisnem mu ďalší bozk. „Boli to nádherné medové týždne. Ďakujem."

„Ťahaj do práce, Greyová."

„Aj vy, pán Grey."

Sawyer už mi otvára dvere. Ešte raz stisnem Christianovi ruku a potom už vystupujem na chodník. Cestou do budovy mu drobným pohybom ruky naznačím mávnutie. Sawyer mi pridržiava vchodové dvere a nasleduje ma dovnútra.

„Ahoj, Ana," rozžiari sa na mňa Claire spoza recepcie.

„Claire, ahoj," vraciam jej úsmev.

„Vyzeráš úžasne. Medové týždne sa vydarili?"

„Boli skvelé, ďakujem. A čo tu?"

„Starý Roach je stále rovnaký, ale sprísnilo sa zabezpečenia a pre­rábajú nám výpočtové. Ale to všetko ti povie Hannah."

Tak tomu verím. Priateľsky sa na Claire usmejem a zamierim do svojej kancelárie.

Hannah je moja asistentka, je vysoká, štíhla a neuveriteľne praco­vitá, až ma tým niekedy desí. Ale je na mňa milá, napriek tomu, že je o pár rokov staršia. Latté už na mňa čaká - jediná káva, ktorú jej dovolím pre mňa pripraviť je táto, kupovaná.

„Ahoj, Hannah," zdravím ju srdečne.

„Ana, aké boli medové týždne?"

„Fantastické. Tu - toto je pre teba." Položím na jej stôl malú fľaš­tičku s parfumom, ktorý som pre ňu kúpila a ona radostne zalomí rukami.

„Teda, ďakujem!" vyhŕkne nadšene. „Neodkladnú korešponden­ciu máš na stole a o desiatej by ťa rád videl Roach. To je na začiatok všetko."

„Dobre. Ďakujem. A vďaka za kávu." Vplávam do svojej kancelá­rie, položím kufrík na stôl a pohľadom si premeriam hromadu listov, ktoré sa na ňom nakopili. Zdá sa, že budem mať čo robiť.

Tesne pred desiatou sa ozýva nesmelé klopanie.

„Vstúpte."

Do dverí nakukne Elizabeth. „Ahoj, Ana. Len som ťa chcela pri­vítať."

„Ahoj. Aby som pravdu povedala, skôr než som dočítala všetky tie listy, priala som si byť späť na juhu Francúzska."

Elizabeth sa zasmeje, ale jej smiech znie tak nútene, že sa na ňu zadívam s hlavou sklonenou nabok, presne tak ako to robieva Chris-tian mne.

„Som rada, že si sa v poriadku vrátila," povie. „Uvidíme sa za pár minút na porade u Roacha."

„Tak hej," zamumlem a ona za sebou zabuchne dvere. Zamra­čím sa na ne. Čo to malo znamenafí Nakoniec to hodím za hlavu. V schránke mi cinkne mail - správa od Christiana.

Od: Christian Grey Predmet: Nepodarené manželky Dátum: 22.8.2011,09:56 Komu: Anastasia Steelová

Pani manželka,

poslal som ti nižšie priložený e-mail a on sa mi vrátil. A je to preto, že si si nezmenila meno. Je niečo, čo by si mi chcela povedať?

Christian Grey

Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o. Príloha:

Od: Christian Grey Predmet: Bublina Dátum: 22.8.2011,09:32 Komu: Anastasia Greyová

Pani Greyová,

milujem dobývanie všetkých Vašich mét.

Uži si prvý deň v práci.

Už teraz mi chýba naša bublina,

x

Christian Grey

Do reality vrhnutý výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Dočerta. Okamžite píšem odpoveď.

Od: Anastasia Steelová Predmet: Nenič tú bublinu Dátum: 22.8.201 1,09:58 Komu: Christian Grey

Pán manžel,

tou Vašou baseballovou metaforou bezvýhradne súhlasím, pán Grey. V práci si chcem nechať svoje meno. Vysvetlím Ti to večer. Teraz idem na poradu.

Tiež mi tá bublina chýba... PS: Myslela som si, že mám používať BlackBerry.

Anastasia Steelová Zodpovedná redaktorka, SIP

Toto bude strašná hádka. Cítim to v kostiach. Vzdychnem a zbieram podklady na poradu.

Porada trvá celé dve hodiny Zúčastňujú sa na nej všetci zodpovední redaktori plus Roach s Elizabeth. Preberáme zamestnancov, stratégiu, marketing, bezpečnosť a ročnú uzávierku. S postupujúcim časom sa cítim stále nepríjemnejšie. V správaní mojich kolegov voči mne nastala nepatrná zmena... cítim odstup a rešpekt, ktoré tu pred mojím odcho­dom na medové týždne neboli. A z Courtney, ktorá vedie sekciu litera­túry faktu, sála rovno nepriateľstvo. Možno som len paranoidná... ale zase by to vysvetľovalo to dopoludňajšie Elizabethine divné privítanie.

V duchu sa vraciam naspäť na jachtu, potom do herne, do R8 sviš-tiucej po 1-5 pred záhadným prenasledovateľom. Možno má Chris­tian pravdu... možno tu už nedokážem pracovať. To pomyslenie je skľučujúce - toto som predsa vždy chcela. Čo si počnem, keď to ne-zvládnem? Cestou späť do kancelárie sa pokúšam pustiť tie temné myšlienky z hlavy.

Keď sadnem za stôl, rýchlo kontrolujem prichádzajúce e-maily. Od Christiana nič. Pozerám sa do BlackBerry... Tiež nič. Fajn. Aspoň, že na ten môj e-mail nebola žiadna negatívna odozva. Možno to pre­berieme večer, ako som si priala. Síce sa mi tomu nejako nechce uve­riť, ignorujem však ten čudný pocit, napätie okolo žalúdka a otváram marketingový plán, ktorý som dostala na porade.

Je to náš pondelkový rituál; Hannah prichádza ku mne do kancelárie a prináša mi tanier na obed, ktorý mám od pani Jonesovej zabalený so sebou a potom sedíme a spoločne obedujeme a preberáme, čo by sme chceli počas týždňa zvládnuť. Popritom mi vykladá nejaké tie chodbové reči, lenže tých je zrazu ako šafranu - napriek tomu, že som bola preč celé tri týždne. Ako sa tak rozprávame, ozýva sa klopanie na dvere.

„Ďalej."

Dvere otvára Roach. A za ním stojí Christian. Na okamih sa me­ním na sochu. Christian ma krátko spraží zúrivým pohľadom a po­tom už sa zdvorilo usmieva na Hannah.

„Dobrý deň, vy musíte byť Hannah. Ja som Christian Grey," pred­stavuje sa. Hannah vstane a vystrie k nemu ruku.

„Pán Grey. Veľmi ma teší," vykoktá a potrasie mu rukou. „Môžem vám doniesť kávu?"

„Prosím si," zavrní Christian. Hannah mi venuje bleskový zmä­tený pohľad a potom sa prešmykne von okolo Roacha, ktorý stojí na prahu mojej kancelárie, rovnako nemý ako ja.

„Ak ma ospravedlníte, pán Roach, rád by som si so slečnou Steele-ovou pohovoril." Christian dôkladne zasyčí obe sykavky... dosť jedovato.

Tak preto tuje... Doparoma

„Iste, pán Grey. Ana," zamrmle Roach a zatvára za sebou. Koneč­ne sa mi vracia reč.

„Pán Grey, aká milá návšteva," usmejem sa presladko. „Slečna Steelová, môžem sa posadiť?"

„Je to vaša spoločnosť." Mávnem rukou smerom k miestu, ktoré pred chvíľou uvoľnila Hannah.

„Iste, to je." Predvedie mi vlčí úsmev, ktorý ale k jeho očiam ne­dosiahne. Jeho tón je úsečný. Úplne vibruje napätím - cítim to až ku mne. Ach bože. Až mi z toho zviera srdce.

„Máš veľmi malú kanceláriu," zhodnotí, ked si sadá čelom k môj­mu stolu.

„Vyhovuje mi."

Len sa na mňa pozerá, bezvýrazne, ale ja viem, že je naštvaný Zhlboka sa nadýchnem. Toto nebude žiadna zábava. „Takže, čo pre teba môžem urobiť, Christian?" „Len si tu kontrolujem svoj majetok." „Tvoj majetok? Myslíš, všetko, čo vlastníš?"

„Presne tak, všetko čo mi patrí. A zisťujem, že niečo z toho bude potrebné nanovo označiť."

„Nanovo označiť? Ako to myslíš?"

„Ty vieš ako." Jeho hlas je hrozivo tichý.

„Ale prosím ťa - nesnaž mi tú tvrdiť, že si prerušil svoju prácu len preto, aby si sa so mnou mohol pohádať kvôli menu." Nie som žiadny tvoj poondiaty majetok!

Posunie sa na stoličke a dáva nohu cez nohu. „Nie priamo pohá­dať. To nie."

„Christian, ja pracujem."

„Mne sa skôr zdalo, že sa vybavuješ so svojou asistentkou." Od rozčúlenia sa červenám. „Preberali sme tu úlohy," vyšteknem. „A ty si neodpovedal na moju otázku."

Ozýva sa ďalšie klopanie. „Vstúpte!" vykríknem, až príliš nahlas.

Hannah otvára dvere a prináša dovnútra malý podnos. Džbánok s mliekom, cukornička, káva vo French presse... naozaj sa snažila. Po­loží to na môj stôl.

„Ďakujem, Hannah," prednesie mäkko. Mrzí ma, že som predtým tak zvýšila hlas.

„Potrebujete ešte niečo, pán Grey?" pýta sa Christiana celá bez dychu. Chce sa mi zagúľať očami.

„Nie, ďakujem. To je všetko," použije na ňu ten svoj oslnivý, noha-vičky-vyzliekajúci úsmev. Ona zružovie a so zasneným úsmevom sa vypotáca von. Christian obracia svoju pozornosť späť ku mne.

„Tak, slečna Steelová. Kde že sme to skončili?"

„Skončili sme pri tom, že si hrubo narušil môj pracovný deň, aby si sa so mnou pohádal kvôli menu."

Christian prudko zažmurká - prekvapený dôrazom môjho výlevu, aspoň myslím. Svojimi dlhými šikovnými prstami pohotovo zoberie neviditeľnú smietku zo svojho kolena. Vyvádza ma to z konceptu. On to robí schválne! Namosúrene naňho prižmúrim oči.

„Rád podnikám také tie nezvyčajné nepredvídateľné návštevy. Udržuje to manažment v strehu a manželky v kuchyni. Vieš ako." Po­krčí ramenami a zomkne pery do arogantnej priamky.

Manželky v kuchyni?!

„Nemala som ani potuchy o tom, ako skvele dokážeš využívať čas," zaštekám.

Jeho oči sa pokrývajú ľadovým brnením. „Prečo si tu nechceš zmeniť meno?" spýta sa smrteľne ticho.

„Christian, musíme to riešiť práve teraz?"

„Som tu. Nevidím dôvod, prečo by sme nemohli."

„Mám tu tonu práce, pretože som bola posledné tri týždne mimo."

Ľahostajne na mňa zíza, oči chladné, skúmavé, dokonca odme­rané. Zaujímalo by ma, ako dokáže vyzerať tak nezúčastnene - po minulej noci, po tých posledných troch týždňoch. To snáď nie! On musí byť naozaj naštvaný - veľmi naštvaný. Kedy už sa konečne naučí krotiť tie svoje premrštené emócie?

„Ty sa za mňa hanbíš?" vyrukuje, zdanlivo umiernene. „Nie! jasné že nie, Christian," mračím sa na neho. „Toto je o mne nie o tebe!" Ježiš, on je niekedy taký neznesiteľný. Pochabý pano­vačný megaloman.

„Ako to, že to nie je o mne?" Nakláňa hlavu nabok, je skutočne vyvedený z miery. Opona jeho nezaujatosti padá, keď na mňa uprie pár utrápených očí a ja si v tom momente uvedomujem, že som mu ublížila. Dočerta! Ranila som jeho city. To nie... on je ten posledný, koho by som chcela raniť. Musím ho prinútiť, aby to pochopil. Musím mu vyložiť dôvody, prečo som to rozhodnutie urobila.

„Christian, keď som získala túto prácu, sotva som ťa poznala," za-činam zmierlivo a snažím sa nájsť tie správne slová. „Nevedela som, že túto firmu kúpiš..." Čo by som mu asi tak mala o tej udalosti z našej krátkej spoločnej minulosti vykladať? Mám mu pripomenúť skutočne bláznivé dôvo­dy, ktoré ho k tej kúpe viedli? Jeho manická posadnutosť kontrolou prenasledovateľské sklony, ktoré sa jeho kontrole naopak úplne vy­mkli, pretože je tak neskutočne bohatý? Ja viem, že ma chce udržať v bezpečí, ale to, že teraz SIP vlastní, to je náš elementárny problém. Keby sa do toho nemiešal, mohla by som ďalej pokračovať vo vy­ladených koľajach a nemusela by som sa stretávať s roztrpčenými

a nečujne šepkanými výčitkami mojich kolegov. Skladám si hlavu do dlaní, len aby som unikla z dosahu jeho pohľadu.

„Prečo je to pre teba také dôležité?" vydýchnem a zúfalo sa sna­žím ovládnuť svoje rastúce rozladenie. Vzhliadnem do jeho apatic­kých očí, ktoré jasne planú, ale práve teraz nedávajú najavo vôbec nič. A n i tú krivdu, ktorá sa im stala pred chvíľou. A už v okamihu, keď tú otázku vyslovím, viem, čo mi odpovie.

„Chcem, aby každý vedel, že si moja."

„Ja som tvoja - pozri!" Podržím vo vzduchu ľavú ruku, na ktorej nosím zásnubný aj snubný prsteň. „To nestačí."

„Tebe nestačí, že som si ťa vzala?" Môj hlas sa dá sotva nazvať šepotom.

Zažmurká, všimol si to zdesenie v mojom výraze. Kam až by som mala zájsť? Čo mám ešte urobiť?

„Tak som to nemyslel," odsekne a prehrabe si odrastené vlasy tak vehementne, až mu spadnú späť do čela.

„A ako si to teda myslel?"

Nasucho prežrie. „Chcem, aby tvoj svet začínal a končil tým mo­jím," vyhlási s úplne surovým výrazom v tvári. Tá veta ma úplne vyvádza z miery. Ako keby ma ňou tvrdo udrel do žalúdka, vyrazil dych, ranil. A do mysle sa mi vkráda vízia, obraz malého vystraše­ného chlapca s medenými vláskami a sivým pohľadom, v špinavých, otrhaných handrách nevhodnej velkosti.

„Ale tak to predsa je," poviem úprimne, ved je to aj pravda. „Len sa snažím uchytiť v práci a nechcem pritom ťažiť z tvojho mena. Ja proste musím niečo robiť, Christian. Nedokážem zostať len tak ne­činne uväznená v Escale, alebo v tom novom dome. Zbláznila by som sa z toho. Udusila by som sa. Vždy som pracovala - a táto práca sa mi páči. Takú som si vysnívala, je to všetko, po čom som kedy túžila. A to, že ju robím, ešte neznamená, že ťa milujem menej. Ved ty si celý môj svet." Cítim, ako sa mi sťahuje hrdlo a do očí sa tlačia slzy. Nesmiem sa rozplakať, nie tu. Opakujem si to v duchu stále dookola. Nesmiem plakať. Nesmiem plakať.

Upiera na mňa nič nehovoriaci pohľad a mlčí. Potom zrazu zamys­lene zvraští čelo, akoby mu až teraz došlo, čo som vlastne povedala.

„Ja ťa dusím?" Znie to tak pochmúrne. Navyše je to ozvena otázky, ktorú mi už raz položil.

„Nie... áno... vlastne nie." Toto je taký nepríjemný rozhovor - kaž­dopádne nie taký, aký by som teraz chcela viesť, navyše práve tu. Za­tváram oči, triem si čelo a pokúšam sa spomenúť, ako sme sa k tomu vlastne dostali.

„Pozri, hovorili sme o mojom mene. Chcem si ho nechať jednodu­cho preto, že si potrebujem zachovať nejaký odstup medzi mojou a tvo­jou osobou, len tu, a to je celé. Ty predsa vieš, že si každý myslí, že som tú prácu dostala kvôli tebe, zatiaľ čo v skutočnosti... " zamrznem v polovici vety. Zrazu akoby sa mu rozšírili oči. To nie... ono to bolo kvôli nemu?

„Chceš vedieť, prečo si to miesto dostala, Anastasia?"

Anastasia? Dočerta. „Čože? Čo tým myslíš?"

Znovu sa posunie na stoličke, ako keby na niečo zbieral odvahu. Chcem to vážne vedieť?

„Miestne vedenie ti dalo Hydeove miesto čisto z vypočítavosti. Nechceli utrácať za nábor niekoho s takou vysokou kvalifikáciou, ked bola spoločnosť uprostred predaja. Nemali tušenie, čo s ňou nový majiteľ urobí, ked ju získa, a múdro sa rozhodli neriskovať budúce nákladné znižovanie stavov. Takže ti tú prácu zverili dovtedy, kým nový vlastník..." odmlčí sa a zvlní pery v ironickom úškrne „...meno­vite ja, nepreberie kormidlo."

No to ma podrž! „Čo mi to tu vlastne hovoríš?" Takže to bolo kvôli nemu. Dočerta! Myslím, že som v šoku.

Keď zbadá moje zdesenie, potrasie hlavou a pousmeje sa. „Upokoj sa. Zhostila si sa tej úlohy so cťou. Počínala si si veľmi dobre." V jeho hlase zaznamenávam nepatrnú stopu hrdosti a takmer sa z toho na­ozaj rozplačem.

„Aha," vydolujem zo seba inteligentne. Až sa mi z tých noviniek zatočila hlava. Bezvládne sa zapieram chrbtom do stoličky a zostá­vam na neho zízať s otvorenými ústami. Znovu sa zavrtí.

„Nechcem ťa dusiť, Ana. Ani zatvárať do zlatej klietky. Teda... " veľavravným výrazom sa zaráža. „Aspoň moje racionálne ja to nechce." Zamyslene si premasíruje bradu a ja takmer počujem, ako mu to v hlave pracuje.

Teda na čo zase myslí? Zrazu prudko dvíha hlavu, ani čo by náhle dozrel. „Takže, jeden z dôvodov, prečo som tu - okrem dohadovania s mojou nepodarenou manželkou..." privrie na mňa oči, „je rokova­nie o tom, čo s touto spoločnosťou urobím."

Nepodarená manželka?! Nie som žiadna nezbednica, ani majetok! Vrhám na neho další zamračený pohľad a hrozba slz ustupuje.

„A čo s ňou teda urobíš?" neubránim sa ironickému tónu a záro­veň ho napodobňujem a nakláňam hlavu nabok. Po perách mu preletí stopa úsmevu. Ježiš - ďalšia zmena nálady! Ako mám asi udržať krok s Pánom náladovým?

„Zmením jej názov - na Grey Publishing."

Pri všetkých svätých.

„A do roka a do dňa bude tvoja."

Opäť mi padá sánka - tentoraz až na zem.

„Je to môj svadobný dar."

Zaklapnem ústa, potom ich zase otvorím v snahe niečo povedať -ale nič zo mňa nevyjde. V hlave mám číre vákuum.

„Takže - mal by som ten názov prehodnotiť na Steele Publishing?" On to myslí vážne. No do hája.

„Christian," hlesnem, keď sa mi konečne obnoví spojenie medzi mozgom a jazykom. „Dal si mi hodinky, a... ja nedokážem viesť podnik."

Zase sa na mňa zahľadí zošikma a zapichne do mňa karhavý po­hľad. „Ja som začal podnikať, ked som mal dvadsaťjeden rokov."

„Ale ty si... ty. Maniak posadnutý kontrolou, zázračné dieťa. Ježiš, Christian - študoval si ekonómiu na Harvarde, pokiaľ si odtiaľ neodi­šiel. Máš aspoň predstavu, o čom to je. Zatiaľ čo ja som celé tri roky predávala mapy a kempingové variče, preboha. Viem toho o svete tak málo, vlastne skoro nič!" Môj hlas sa v priebehu tej triády postupne zvyšuje, naberá na sýtosti a zároveň stúpa.

„Lenže si tiež tá naj sčítanej šia osoba, ktorú poznám," kontruje na­liehavo. „Miluješ dobré knihy. Nedokázala si sa od práce odtrhnúť ani počas medových týždňov. Prečítala si kolko? Štyri rukopisy?"

„Päť," zašepkám.

„A ku všetkým si napísala kompletnú správu. Si veľmi múdra, Anastasia. A ja som presvedčený, že uspeješ." „Nezbláznil si sa náhodou?" „Zbláznil, do teba," zašepká.

A tak si znova odfrknem, pretože je to jediný prejav, ktorého je moje telo schopné. Vyzývavo privrie oči.

„Budeš všetkým len na smiech, Christian. Kúpiš spoločnosť pre ženušku, ktorá pracovala dohromady len pár mesiacov svojho dospe­lého života."

„Mám na háku, čo si o mne kto myslí. A navyše v tom nebudeš sama."

Prekvapene naňho zízam. On sa už naozaj pomiatol. „Christian, ja... " skladám si hlavu do dlaní. Mám pocit, ako by mi niekto strčil emócie do žmýkačky. Je možné, že je blázon? Z ničoho nič ma pre­padáva nutkavá a úplne nemiestna potreba sa smiať. Ked sa naňho znovu pozriem, vyvalí na mňa oči.

„Niečo vás pobavilo, slečna Steelová?"

„Áno. Ty."

Jeho výraz sa mení na šokovaný, ale tiež je evidentne pobavený. „Vy sa smejete na svojom manželovi? Neprípustné. Navyše si hryzieš peru." Oťažieva mu pohľad... tým spôsobom. Ale nie - tento pohľad poznám. Zmyselný, zvodný, lascívny... Nie, nie, nie! Nie tu.

„Nad tým ani nepremýšľaj," varujem ho s jasným zdesením v hlase.

„Nemám myslieť na čo, Anastasia?"

„Tento pohľad ja poznám. Sme v práci."

Nakláňa sa bližšie, očami ma doslova hypnotizuje... hladné sivé hlbiny. Pri všetkých svätých! Nasucho prežriem.

„Sme v malej, slušne odhlučnenej kancelárii, s uzamykateľnými dverami," vydýchne.

„Hrubé Porušenie Morálky," starostlivo kladiem jednotlivé slová za sebou.

„S manželom?"

„So šéfom, ktorý šéfuje šéfovi môjho šéfa," zasyčím. „Si moja žena."

„Christian, nie. Myslím to vážne. Dnes večer zo mňa môžeš po­kojne vytrtkať dušu. Ale nie teraz! Nie tu!"

Zažmurká. Znovu privrie oči. A potom sa nečakane rozosmeje.

„Vytrtkať dušu, hovoríš?" zaujato zdvihne obočie. „Aby som na tom netrval, slečna Steelová."

„Nechaj si tú slečnu Steelovú!" vykríknem a buchnem do stola, čím nás oboch vydesím. „Preboha, Christian - ak to pre teba toľko znamená, tak ja si to meno zmením!"

Nadýchne sa tak prudko, až sa mu otvoria ústa. A potom sa spokojne zaškerí - v oslnivom, širokom, radostnom úsmeve. To snáď nie...

„Tak dobre," tleskne a svižne sa vystrie.

Čo bude teraz?

„Misia splnená. A teraz, ak ma ospravedlníte, pani Greyová, mám nejakú prácu."

Pehe - tento chlap je jednoducho na zabitie! „Ale... " zabrblem. „Ale čo, pani Greyová?"

Nechávam klesnúť ramená. „Radšej už chod." „Presne to mám v úmysle. Uvidíme sa večer. Nemôžem sa dočkať, až z teba trtkaním vytrasiem dušu." Zamračím sa na neho.

„A mám pred sebou hromadu spoločensko-obchodných stretnutí a bol by som rád, keby si sa na nich so mnou zúčastnila."

Neveriacky na neho pozerám. Mohol by si jednoducho odísť?

„Poverím Andreu, aby zavolala Hannah, nech ti to zapíše do ka­lendára - je tu pár ľudí, s ktorými sa musíš zoznámiť. Vlastne by si sa mohla dohodnúť s Hannah, aby ti odteraz organizovala čas."

„Tak fajn," zahučím, celá zmätená, popletená a otrasená až do špi­ku kostí.

Nakláňa sa nad mojím stolom. Čo zas? Väzní ma svojím uhranči­vým pohľadom.

„S vami je radosť obchodovať, pani Greyová." Nakloní sa ešte bliž­šie a ako tak sedím ani prikovaná, zľahka ma pobozká. „Zatiaľ, bejby," zavrní. Prudko sa narovná, žmurkne na mňa a vzápätí zmizne.

Položím si hlavu na stôl. Mám dojem, ako by ma práve prešiel parný valec - parný valec prevtelený do môjho drahého manžela. Prečo práve on musí byť ten najtvrdohlavejší, najprotivnejší a naj­nepríjemnejší chlap na celej planéte. Dvíham sa, aby som si mohla zúrivo pretrieť oči. Na čo som mu to preboha práve kývla?! Tak dob­re, Ana Greyová povedie SIP - teda, Grey Publishing. Ten chlap sa zbláznil.

Niekto klope na dvere. Je to Hannah, ktorá do nich nakukne.

„Si v poriadku?" pýta sa.

Nič. Jednoducho na ňu pozerám.

Zamyslene stiahne obočie. „Ja viem, že nemáš rada, keď to robím, ale - nemohla by som ti uvariť čaj?" Prikývnem.

„Twinings English Breakfast, slabý, bez mlieka?" Prikývnem.

„Hneď som s tým naspäť, Ana."

Obraciam prázdny pohľad na monitor počítača, ešte stále v šoku. Ako mu to mám len vysvetliť? E-mail!

Od: Anastasia Steelová

Predmet: NIE SOM ŽIADNY MAJETOK!

Dátum: 22.8.2011, 14:23

Komu: Christian Grey

Pán Grey,

až ma prídete navštíviť nabudúce, dohodnite si stretnutie - budem tak aspoň trochu pripravená na tú Vašu adolescentnú povýšeneckú mega­lomániu. Vaša,

Anastasia Greyová © všimnite si, prosím, meno Zodpovedná redaktorka, SIP

Od: Christian Grey Predmet: Už sa teším na večer Dátum: 22.8.201 I, 14:34 Komu: Anastasia Steelová

Moja drahá pani Greyová (s dôrazom na Moja),

čo môžem povedať na svoju obranu? Práve som sa nachádzal neďaleko. A nie, nie ste majetkom, ste mojou milovanou manželkou. Prežiarili ste môj deň, ako vždy.

Christian Grey

Výkonný riaditeľ & povýšenecký megaloman, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Snaží sa byť vtipný lenže ja teraz nemám na vtipy náladu. Vykoná­vam hlboký očistný nádych a vraciam sa k svojej korešpondencii.

Keď si v ten večer nasadám do auta, je nezvyčajne zamlknutý. „Ahoj," zamumlem pozdrav. „Ahoj," odpovedá ostražito - čo je jedine dobre. „Ešte si dnes niekoho rušil pri práci?" skúšam ho sladko. V tvári sa mu mihne náznak úsmevu. „Iba Flynna." Aha tak.

„Ked za ním pôjdeš nabudúce, dám ti zoznam otázok, na ktoré by som rada dostala odpovede," zasyčím na neho.

„Pripadáte mi nejaká rozladená, pani Greyová."

Tvrdohlavo prevŕtavam pohľadom tylá hláv Ryana a Sawyera, se­diacich predo mnou. Christian sa posúva ku mne.

„No tak," povie mierne a siahne po mojej ruke. Namiesto toho, aby som sa sústredila na prácu, snažila som sa celé popoludnie vy­myslieť, čo mu poviem. A s každou ďalšou hodinou som bola viac

a viac vytočená. Mám už dosť jeho povýšeneckého, nedotklivého a neskutočne detinského správania. Vytrhávam sa mu z dlane... pový­šenecky, nedotklivo a detinský

„Ty sa na mňa hneváš?" zašepká.

„Áno," ucedím. V zamietavom geste si založím ruky na prsiach

a vrhám pohľad z okna. Cítim, ako sa ku mne prisúva ešte bližšie, ale silou vôle sa nútim nepozrieť sa naňho. Nechápem, prečo som na neho tak strašne naštvaná - proste som. Vážne strašne naštvaná.

Len čo zastavíme pred Escale, vykašlem sa na protokol a vyrážam aj so svojím kufríkom von z auta. Trielim dovnútra budovy a nesta­rám sa, či ma niekto nasleduje. Vo foyeri sa za mnou prešmykne Ryan

a ponáhľa sa, aby privolal výťah. „Čo je?" vyšteknem po ňom, ked ho doženiem. Sčervenajú mu líca. „Ospravedlňujem sa, madam," vysúka zo seba.

Prichádza Christian a postaví sa vedľa mňa. Ryan okamžite mizne. „Takže ty nie si naštvaná len na mňa," prehodí sucho. Strelím po ňom vražedným pohľadom a pritom zazriem, ako sa usmeje. „Ty sa mi vysmievaš?" prižmúrim oči.

„To by som si nedovolil," zhrozí sa a zdvíha ruky, akoby som na neho mierila zbraňou. Na sebe má tmavomodrý oblek a vyzerá v ňom neskutočne skvele a lákavo s tými neusporiadaným vlasmi a úprim­ným pohľadom.

„Potreboval by si dať sa ostrihať," skonštatujem, otočím sa k nemu chrbtom a vkročím do výťahu.

„Myslíš?" zadumá sa. Rukou si odhrnie vlasy z čela a nasleduje ma dovnútra.

„Myslím." Na klávesnici vyťukávam kód k nášmu bytu. „Takže teraz sa so mnou rozprávaš?" „Práve teraz áno."

„Kvôli čomu si vlastne naštvaná? Potrebujem indíciu," nadnesie obozretne.

Ohromene naňho pozriem.

„To naozaj nemáš ani predstavu? Niekto taký šikovný, ako si ty, predsa musí aspoň niečo tušiť. Neverím tomu, že by si bol taký za­debnený."

Zarazí sa o krok cúvne. „Ty si fakt naštvaná. A ja som si myslel, že sme to vyriešili už v kancelárii," povie zdesene.

„Christian, tam som iba kapitulovala pred tvojím nevyberaným nátlakom. To je celé."

Dvere výťahu sa otvárajú a ja sa hneď tlačím von. V chodbe narážam na Taylora. Ked ho v rýchlosti míňam, uhne a rýchlo zaklapne ústa.

„Zdravím, Taylor," vypustím na pol úst.

„Pani Greyová," zamrmle.

Ešte na chodbe odkladám kufrík a hrniem sa rovno do velkej izby. Pani Jonesová stojí pri sporáku.

„Dobrý večer, pani Greyová."

„Dobrý, pani Jonesová," zabručím znova. Zamierim rovno k chladničke, z ktorej lovím fľašu bieleho.

Prichádza Christian a orlím zrakom sleduje, ako zo skrinky vybe­rám pohárik. Vyzlieka si sako a ležérne ho odkladá na bar.

„Dáš si tiež?" zavrním medovo.

„Nie, ďakujem," odmietne, bez toho, aby zo mňa spustil oči, a ja v nich vidím, že je bezradný. Nevie, čo so mnou. Z jednej strany je to komické, z druhej smutné. Len nech sito vyžerie! Od toho dnešného stretnutia v práci mám ťažkosti v sebe nájsť svoje súcitné ja.

Pomaly si dáva dole kravatu a rozopína vrchný gombík na košeli. Nalievam si velký pohár Sauvignon Blanc a on si zachádza prstami do vlasov. Ked sa otočím, zisťujem, že sa pani Jonesová nenápadne vytratila. Doparoma! Mala som ju ako ľudský štít. Dávam si poriadny hlt vína. Hmm. Je lahodné.

„Prestaň," zašepká. Podíde dva kroky ku mne a očitá sa priamo predo mnou. Jemne mi zastrčí vlasy za ucho, ktoré potom pohladí prs­tami a vyšle nimi príjemné mravčenie celým mojím telom. Tak toto mi celý deň chýbalo? Jeho dotyk? Zakrútim hlavou a zdvihnem zrak.

„Hovor so mnou," žiada ticho.

„Aký by to malo zmysel? Aj tak ma nepočúvaš."

„Ale áno. Si jedna z mála ľudí, ktorých počúvam."

Znovu sa dôkladne napijem.

„Je to kvôli tomu menu?"

„Áno aj nie. Je to kvôli tomu, ako si konal potom, čo som s tebou nesúhlasila." Pozorne sledujem jeho reakciu, čakám totiž, že sa na­hnevá.

Zamyslene stiahne obočie. „Ana, veď vieš, že mám... problémy. Je pre mňa ťažké ustupovať vo veciach, ktoré sa ťa týkajú. To vieš." „Nie som malé dieťa, ani majetok, Christian." „Ja viem," vzdychne.

„Tak sa ku mne prestaň správať, ako keby som bola," zašepkám naliehavo.

Nežne mi zíde chrbtami prstov po tvári a obtiahne mi spodnú peru bruškom palca.

„Tak už sa nehnevaj, prosím. Si pre mňa taká vzácna. Rovnako ako nevyčísliteľný majetok, ako dieťa," šepká, v tvári vážny, zbožný výraz, jeho slová ma vyvádzajú z miery. Ako dieťa? Vzácna ako dieťa... dieťa by pre neho bolo vzácne!

„Ale ja naozaj nič z toho nie som, Christian. Som tvoja žena. Ak ťa ranilo, že nechcem používať tvoje meno, mal si niečo povedať."

„Ranilo?" zamyslí sa. Na čele sa mu objavujú hlboké vrásky, a ja viem, že sa snaží tú možnosť vnútorne spracovať. Potom sa zrazu vzpriami a ešte stále, taký zachmúrený, rýchlo kontroluje náramkové hodinky. „O hodinu tu bude architektka. Mali by sme sa najesť."

Ale nie, zaúpiem v duchu. Neodpovedal, a navyše ma čaká Gia Matteová. Môj poondiaty deň sa práve poondial ešte viac. Zamračím sa. „Táto diskusia ešte neskončila," utrúsim. „O čom tu chceš ešte diskutovať?"

„Napríklad o tom, že by si tú spoločnosť mohol predať." „Predať?" precedí.

„Hej."

„Vari si myslíš, že na ňu na dnešnom trhu len tak nájdem kupca?" „Koľko ťa vyšla?"

„Bola relatívne lacná," odtuší obozretne. „Takže, keď skrachuje...?"

Zasmeje sa. „Tak to prežijeme. Ale ja ju potopiť nenechám, Ana-stasia. Nie s tebou na palube." „A keď z nej odídem?" „Aby si robila čo?" „Ja neviem. Niečo iné."

„Veď si tvrdila, že je to tvoja vysnívaná práca. A oprav ma, ak sa mý­lim, ale sľúbil som pred Bohom, reverendom Walshom a celým zhro­maždením našich priateľov a najbližších, že ťa budem opatrovať a pod­porovať v tvojom úsilí a vo tvojich snoch a strážiť ťa po svojom boku."

„Použitie svadobného sľubu ako zbrane nie je fér."

„A kedy som sľuboval, že budem hrať fér, keď ide o teba? Okrem toho," dodáva, „bola si to ty, ktorá si ho ako prvá použila ako zbraň."

Zaškerím sa na neho. To je vlastne pravda.

„Anastasia, ak sa na mňa stále hneváš, pokojne to na mňa vytiah­ni v posteli," vyzve ma. Jeho hlas je zrazu hlboký a plný zmyselnej túžby, jeho pohľad doslova žeravie.

Čože? V posteli? Ako?

Nad mojím výrazom sa zhovievavo pousmeje. To čaká, že ho spú­tam? To snáď nie! Moja vnútorná bohyňa si vytrháva špunty iPodu z uší a fascinovane nás pozoruje.

„Čo len sme to mali večer v pláne?" zašepká. „Už sa na to veľmi teším."

„Gail!" zvolá náhle a o štyri sekundy neskôr sa objavuje pani Jo-

nesová. Kde vlastne bola? V Taylorovej kancelárii? Počúvala? Ježiš. „Pán Grey?"

„Radi by sme sa teraz najedli, prosím." „Výborne, pane."

Christian zo mňa nespúšťa oči. Sleduje ma obozretne, akoby som bola nejaké exotické zviera so zajačími úmyslami. Uchlipnem si vína.

„Myslím, že si dám tiež," skonštatuje. A ešte raz si s povzdychom prehrabne vlasy.

„Ty to nedoješ?"

„Nie." Skláňam pohľad k takmer nedotknutej porcii fettuccini, aby som sa vyhla jeho zachmúrenému výrazu. Skôr, než stihne čokoľ­vek povedať, vstávam a odnášam taniere zo stola.

„O chvíľu príde Gia," poznamenám. Skrúti pery do nepekného úškrnu, ale nepovie nič.

„Ukážte, pani Greyová, ja to vezmem," ponúka sa pani Jonesová, keď vstúpim do priestoru kuchyne.

„Ďakujem."

„Vám to nechutilo?" pýta sa starostlivo. „Bolo to výborné. Proste nemám hlad."

Venuje mi malý, zúčastnený úsmev a otáča sa, aby zmietla zvyšky z môjho taniera a uložila riad do umývačky.

„Musím vybaviť pár telefonátov," oznamuje mi Christian, a pred­tým, než zmizne vo svojej pracovni, na mňa vrhá ešte jeden koncen­trovaný pohľad.

Vydýchnem úľavou a vykročím smerom k spálni. Tá večera bola zvláštna. Stále som na Christiana naštvaná a on pritom vyzerá, ako keby si ani neuvedomoval, že vykonal niečo zlé. A vykonal vôbec? Moje podvedomie zdvihne jedno obočie a vľúdne na mňa pozrie cez svoje polmesiačikové okuliare. Áno - vykonal. Urobil mi to v práci ešte ťažšie. Nepočkal, aby to so mnou prerokoval v relatívnom sú­kromí nášho domova. Ako by sa asi cítil on, keby som vtrhla do jeho kancelárie a začala mu tam rozkazovať? A aby tomu nasadil korunu - chce mi venovať SIP! Ako by som asi tak ja mohla viesť nejakú spo­ločnosť? Veď o podnikaní skoro nič neviem.

Zízam von na seattleský obzor, kúpajúci sa v perleťovoružovom svetle súmraku. A ako obvykle, chce naše spory riešiť v spálni... uhm... v hale... v herni... v televíznej miestnosti... na kuchynskej lin­ke... A dosť! Vždy to s ním dospeje k sexu. Sex je jeho spôsob, ako udržať veci v rovnováhe.

Dotackám sa do kúpeľne a zamračím sa na svoj odraz v zrkad­le. Návrat do reality je tvrdý. Keď sme boli v našej malej bubline, darilo sa nám stierať všetky naše rozdiely, pretože sme sa sústredili výhradne jeden na druhého. Zato teraz? Krátko sa v myšlienkach vraciam k nášmu svadobnému dňu, spomínam na príslovie, čo mi vtedy prebehlo hlavou - rýchla svadba, dlhý... Nie, takto nesmiem uvažovať. Vedela som, že má svojich päťdesiat tieňov, keď som si ho brala. Proste sa nenechám odradiť a skúsim si to s ním vydis­kutovať.

Zažmurkám na seba do zrkadla. Som poblednutá... a navyše ma čaká stretnutie s tou ženskou.

Na sebe mám svoju obľúbenú sivú sukňu a blúzku bez rukávov. Tak! Moja vnútorná bohyňa vytasí svoje žiarivo červené nechty. Ro­zopínam si dva gombíky, čím nechávam vyniknúť kúsok svojho de-koltu. Umývam si tvár a potom znovu starostlivo nanášam make-up, aplikujem o niečo viac špirály než obvykle a pery natieram trblieta­vým leskom. Ohýbam sa a energicky si rozčesávam vlasy, pekne od korienkov až ku končekom. Keď sa narovnám, tvoria okolo mojej hlavy gaštanovú auru. Skúsene si ich strkám za uši a odchádzam sa porozhliadnuť po nejakých lodičkách namiesto pohodlných topánok bez podpätka.

Keď znova vchádzam do veľkej izby, má už Christian rozložené plány domu na jedálenskom stole. Z reproduktorov sa rinie nejaká hudba. Vďaka nej zrazu strácam niť.

„Pani Greyová," zdraví ma hrejivo, napriek spýtavému pohľadu.

„Čo to hrá?" pýtam sa. Tá hudba je skrátka nádherná.

„Fauré. Rekviem. Vyzeráš inak," prehodí zamyslene.

„Aha. To som ešte nepočula."

„Je veľmi upokojujúca a dá sa pri nej relaxovať," vysvetľuje a dvíha obočie. „Ty si si niečo robila s vlasmi?"

„Rozčesala," utrúsim. Som príliš unesená tými clivými tónmi. Christian necháva plány ležať a pomaly, krokmi v rytme hudby, sa ku

mne„ Z^pa^rtⁱa^bn^lic^žuj^{j e}s^.i so mnou," zavrní.

„Na toto? Veď je to rekviem," zakvičím vyľakane.

„No a?" Pritiahne si ma do náručia, pritisne k sebe a s nosom za­boreným v mojich vlasoch sa začne zľahka pohojdávať zo strany na stranu. V nose ma pošteklí jeho typická nebeská vôňa.

Bože... ako veľmi mi chýbal. Ovíjam okolo neho paže a bojujem s nutkaním plakať. Prečo len si taký neznesiteľnýf

„Nenávidím, ked sa hádame," zašepká.

„Tak sa prestaň správať ako magor."

Zabuble v ňom potláčaný smiech a ja vnímam, ako mu ten zmy­selný zvuk vibruje v hrudi. Zovrie ma ešte pevnejšie. „Magor?" „Tak idiot."

„Dávam prednosť magorovi."

„To by si mal. Pretože to sedí."

Znovu sa zasmeje a pobozká ma na temeno hlavy.

„Rekviem?" zabrblem, tak trochu v šoku, že naň naozaj tancujeme.

Pokrčí plecia. „Je to jednoducho skvelá skladba, Ana."

Na prahu izby si diskrétne odkašle Taylor a Christian ma púšťa.

„Slečna Matteová práve dorazila," informuje nás.

Aké šťastie!

„Nech vojde," zavelí Christian. A v okamihu, keď slečna Matteová vstupuje na scénu, natiahne sa pre moju ruku.