Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 22. kapitola

Kapitola 22

„Jack," dostanem zo seba, ale zrádza ma hlas. Ako to, že je vonku z väz­by? A prečo má Miin telefón? Cítim, ako blednem a je mi na omdletie.

„Takže ty si na mňa pamätáš," povie medovo. Vycítim jeho hor-kastý úsmev.

„Samozrejme," odpovedám automaticky a moje mozgové závity pracujú na najvyšších obrátkach.

„Pravdepodobne by si chcela vedieť, prečo ti volám."

"To áno." Polož!

„Hlavne to neprerušuj. Práve sa tu pekne rozprávame s tvojou mladou švagrinou."

Čože? Mia?! To nie! „Čo si jej urobil?" zašepkám a snažím sa ne­znieť vystrašene.

„Teraz ma počúvaj, ty zlatokopská suka. Posrala si mi život. Grey mi posral život. Dlhujete mi. Mám tu tú malú kurvičku pekne pri sebe. Ty, ten kokot, čo si si ho vzala, a celá jeho rodina teraz zaplatíte."

Miera opovrhnutia a zloby, s akou tie slová vyriekol, mnou otrasú. Jeho rodina? Čo to má dočerta znamenať?

„Čo chceš?"

„Chcem jeho prachy. Áno, fakt veľmi chcem jeho skurvené prachy. Keby to bolo inak, mohol som to byť ja. Takže ty teraz pôjdeš a nejaké mi zoženieš. Chcem päť miliónov dolárov. Ešte dnes."

„Jack, ale ja sa k takému množstvu peňazí nedostanem."

Posmešne si odfrkne. „Máš na to dve hodiny. Presne. Dve. Hodi­ny. Nikomu ani slovo, inak to táto malá suka schytá. Žiadni policajti. Ani tvoj pán manžel. Ani jeho ochranka. Ak cekneš, dozviem sa to. Jasné?" Odmlčí sa a ja sa snažím odpovedať, ale panický strach mi úplne paralyzuje hlas.

„Je ti to jasné?!" zakričí.

„Jasné," zašepkám.

„Inak ju zabijem."

Zalapám po dychu.

„Zober si so sebou telefón. A nikomu ani slovo, lebo si ju poriadne podám, než ju odkrágľujem. Máš na to dve hodiny."

„Jack, potrebujem viac. Aspoň tri. A ako ti môžem veriť, že ju na­ozaj máš?"

Telefón ohluchne. Vydesene zízam na displej, ústa vyprahnuté šo­kom a na jazyku ostrá kovová pachuť hrôzy. Mia, on má Miu. Alebo ju snáď už... ? Z tej strašnej predstavy sa mi zatočí hlava a znova sa mi robí zle. Už zase je mi na vracanie, ale hlboké dýchanie, ktorým si po­máham zvládnuť paniku, mi zároveň upokojuje rozbúrený žalúdok. Hlavou mi bežia najrôznejšie scenáre. Mám to povedať Christianovi? Alebo Taylorovi? Zavolať políciu? Ako by sa o tom Jack dozvedel? Na­ozaj držíMiu? Potrebovala by som čas, čas premýšľať - ale ten budem mať len za predpokladu, že dodržím jeho inštrukcie. Beriem kabelku a vyrážam ku dverám.

„Hannah, musím odísť. Nie som si istá, na ako dlho. Zruš mi schôdzky na dnešné popoludnie. A daj vedieť Elizabeth, že mám ne­jakú neodkladnú záležitosť."

„Jasné, Ana. Je všetko v poriadku?" vyprevádza ma Hannah na úteku starostlivým pohľadom a v tvári sa jej zračia obavy.

„Hej," zhúknem nervózne cez plece a ponáhľam na recepciu, kde čaká Sawyer.

„Sawyer!" Vyskakuje z kresla, len čo začuje môj hlas, a zamračí sa, keď zbadá moju tvár.

„Necítim sa dobre. Odvezte ma prosím domov." „Iste, madam. Počkáte tu, než dôjdem po auto?" „Nie, idem s vami. Chcem tam byť čo najrýchlejšie."

Na smrť vystrašená pozerám z okienka a v duchu si prechádzam svoj plán. Dostať sa domov. Prezliecť sa. Nájsť šekovú knižku. Utiecť Ry-anovi a Sawyerovi. AkokolVek. Dostať sa do banky. Dočerta, aký velký je vlastne balík piatich miliónov dolárov? Budem potrebovať kufrík? Nemala by som zavolať do banky, aby mi poradili? Mia. Mia. Čo keď ju nemá? Ako by som to mohla zistiť? Keby som zavolala Grace, len by ju to priviedlo na myšlienku, že niečo nie je v poriadku a Mia by sa mohla ocitnúť v nebezpečenstve. Povedal, že by sa o tom dozvedel. Otáčam sa a pozerám zo zadného okienka SUV. Sleduje nás? S búšiacim srdcom skúmam autá za nami. Všetky pôsobia nevinným dojmom. Ach Bože, Sawyer, choď rýchlejšie, prosím. Očami sa letmo stretávam s jeho pohľa­dom v spätnom zrkadle a vidím, ako pochmúrne sťahuje obočie.

Stlačí tlačidlo na slúchadle handsfree a prijíma hovor. „Tý... len som chcel dať vedieť, že sa s pani Greyovou presúvame." Znova sa mi pros­tredníctvom zrkadla pozrie do očí a až potom sa vracia pohľadom na cestu a pokračuje: „Necíti sa dobre. Beriem ju späť do Escaly... Rozumi­em... " Do tretice na mňa žmurkne do zrkadla. „Iste," súhlasí a položí.

„To bol Taylor?" pípnem.

Prikývne.

„Je s pánom Greyom?"

„Áno, madam." Jeho pohľad sa mení na súcitný.

„Sú stále v Portlande?" „Áno, madam."

To je dobre. Potrebujem udržať Christiana v bezpečí. Ruka mi mi­movoľne zablúdi na brucho a neprítomne si ho pohladím. Aj teba, moja malá Bodka. Oboch vás musím udržať v bezpečí.

„Mohli by sme ísť rýchlejšie, prosím? Nie je mi dobre."

„Iste, madam." Sawyer šliapne na plyn a naše auto si začne raziť cestu cez premávku.

Pani Jonesová nie je doma. Vzhľadom na to, že v garáži nie je ani jej auto, predpokladám, že je na nejakých pochôdzkach s Ryanom. Sawyer hneď mieri do Taylorovej kancelárie, zatiaľ čo ja vrážam do Christianovej pra­covne. V rozrušení nemotorne obieham jeho stôl a trhnutím vysúvam zásuvku, v ktorej má šekové knižky. Zozadu sa ku mne vysunie Leilina zbraň. Úplne iracionálne ma chytá zlosť, že ju Christian nezabezpečil lepšie. O zbraniach teda nevie nič. Dofrasa, veď môže prísť k úrazu.

Po krátkom zaváhaní revolver dvíham, kontrolujem, či je nabitý a strkám si ho za pás čiernych nohavíc. Možno ho budem potrebovať. Namáhavo prehltnem. Až doteraz som strieľala len na terč. Nikdy som nenamierila na človeka - dúfam, že mi to Ray odpustí. Obraciam po­zornosť späť k šekovým knižkám a hľadám tú pravú. Celkovo je ich päť, ale len jedna je vedená na manželov Greyovcov. Na svojom vlastnom účte mám okolo päťdesiatštyritisíc dolárov. Nemám tušenia, kolko je na tomto. Som si ale istá, že päť miliónov Christian má. Možno sú ne­jaké peniaze v trezore? Do hája. Netuším, aká je k nemu kombinácia. Nezmieňoval sa náhodou, že má to číslo niekde v skrinke so šanónmi? Skúšam ju otvoriť, ale je zamknutá. Dofrasa! Musím sa držať plánu A.

S dôkladným nádychom, už o niečo pokojnejšia, ale stále rovna­ko odhodlaná, preklznem do našej spálne. Posteľ je vzorne ustlaná a mňa pri pohľade na ňu pichne pri srdci - možno som tu mala dnes v noci spať. Aký má zmysel hádať sa s niekým, kto je podľa svojich vlastných slov dojebaný na päťdesiat spôsobov? A ešte sa ku všetkému so mnou ani nebaví. Nie - teraz nemám čas o tom premýšľať.

Rýchlo sa prezliekam do riflí, mikiny s kapucňou a tenisiek a strkám si zbraň dozadu za pás nohavíc. Z hlbín šatníka lovím veľkú cestovnú tašku. Zmestí sa do nej päť miliónov dolárov? Na podlahe leží Chris-tianova taška na cvičenie. Otváram ju a očakávam, že v nej nájdem hromadu špinavej bielizne, ale nie - vnútri je čisto vyprané a úhľadne poskladané športové oblečenie. Pani Jonesová tu má naozaj všetko pod kontrolou. Obsah tašky vysypem na podlahu a prázdnu si ju pchám do tašky. Tak, to by malo stačiť. Uisťujem sa, či mám vodičský preukaz, aby som sa mala v banke čím preukázať, a kontrolujem čas. Od chvíle, kedy mi Jack zavolal, uplynulo tridsaťjeden minút. Teraz sa musím nejako dostať von z Escaly, bez toho aby ma odchytil Sawyer.

Opatrne a potichu sa kradnem k východu, vedomá si domáceho kamerového systému, ktorý sníma priestor pri výťahu. Myslím, že Sa-wyer je stále pri Taylorovi. Opatrne otváram dvere oddeľujúce halu od foyeru a snažím sa narobiť čo najmenej hluku. Ticho ich za sebou zatváram a zostávam na prahu, nalepená na ne chrbtom, aby som sa vyhla oku kamery. Z kabelky vyťahujem mobil a volám Sawyerovi.

„Pani Greyová?"

„Sawyer, som hore v spálni. Nemohli by ste mi prísť sem s niečím pomôcť?" Klamem mu potichu, pretože si uvedomujem, že je tu dole, práve za týmito dverami.

„Hneď som pri vás, madam," povie a ja počujem, aký je zmätený. Ešte nikdy som mu nevolala, aby mi prišiel na pomoc. Srdce cítim až v krku, kde pumpuje v nervy drásajúcom frenetickom rytme. Zaberie to? Položím a počúvam jeho kroky cez halu a po schodoch hore. Zno­vu sa upokojujem hlbokým nádychom a krátko sa zamýšľam nad tou iróniou, že utekám zo svojho vlastného domova ako nejaký zloduch.

Len čo je Sawyer na hornom poschodí, rozbieham sa k výťahu a úderom dlane ho privolávam. Dvere sa otvárajú až s príliš hlas­ným cinknutím. Skočím dovnútra a horúčkovito stláčam tlačidlo do prízemnej garáže. Po nekonečne dlhej dobe sa začnú dvere pomaly zatvárať, a ako sa pomaly posúvajú, počujem Sawyerove výkriky.

„Pani Greyová?!" Poslednou medzierkou vo dverách ho vidím vle­tieť šmykom do foyeru. „Ana!" zvolá neveriacky moje meno. Lenže pribehol neskoro a ja ho vzápätí strácam z očí.

Výťah plynulé klesá na úroveň garáží. Mám oproti Sawyerovi ná­skok sotva pár minút a viem, že sa ma pokúsi zadržať. S túžobným pohľadom na R8 sa ponáhľam k Saabu. Otváram dvere, hádžem tašku na sedadlo spolujazdca a sama si sadám za volant.

Naštartujem a s kvílením pneumatík vyrážam k výjazdu, kde ča­kám nekonečných jedenásť sekúnd, než sa zdvihne závora. Len čo je hore, vyrážame von, pričom v spätnom zrkadle zazriem Sawyera, ktorý vybieha zo služobného výťahu do garáže. Jeho prekvapený a ublížený výraz ma prenasleduje, až kým neodbočím z nájazdu na Štvrtú Avenue.

S úľavou vypúšťam dlho zadržiavaný dych. Viem, že Sawyer zavolá Christianovi alebo Taylorovi, ale to budem riešiť, až budem musieť -teraz nemám čas sa tým zaoberať. Nervózne sa zahniezdim, pretože si veľmi dobre uvedomujem, že Sawyer zrejme práve prišiel o prácu. To nerieš! Musím zachrániť Miu. Musím sa dostať do banky a vybrať päť miliónov. Kontrolujem spätné zrkadlo a s úzkosťou očakávam, že uvidím, ako sa z garáží vyrúti SUV. Ale zatiaľ čo ja sa vzďaľujem, po Sawyerovi nie je ani pamiatky.

Priestory banky sú luxusné, moderné a decentné. Múry odrážajú tl­mené hlasy, všetkému vládne svetlozelené brúsené sklo. Odhodlane kráčam v ústrety informačnému pultu.

„Môžem vám pomôcť, madam?" Mladá žena mi venuje široký neúp­rimný úsmev a ja na v tú chvíľu ľutujem, že som sa prezliekla do džínsov.

„Rada by som si vybrala veľkú čiastku."

Slečna Neúprimný Úsmev skepticky pozdvihne obočie.

„A máte u nás účet?" nedarí sa jej skryť sarkazmus.

„Isteže," ohradíme sa ostro. „S manželom ich tu máme hneď nie­koľko. Ide o Christiana Greya."

Nepatrne rozširuje oči a neúprimnosť v nich nahrádza šok. Zno­vu ma zíde pohľadom zhora nadol a zase späť, tentoraz v kombinácii nedôvery a údivu.

„Tadiaľto, madam," zašepká a vedie ma do malej, úsporne zariade­nej kancelárie obloženej ďalším brúseným sklom.

„Posaďte sa, prosím," ukáže mi na kreslo potiahnuté čiernou ko­žou, stojace pri stole so sklenenou doskou, na ktorej sa vyníma super­moderný počítač a telefón. „Koľko budete vyberať, pani Greyová?" opýta sa medovo.

„Päť miliónov dolárov." Pozerám sa jej priamo do očí, ako keby som si takú čiastku vyberala každý deň.

Viditeľne zbledne. „Rozumiem. Zájdem pre manažéra. A, prepáč­te, že sa pýtam, ale máte nejaký preukaz totožnosti?"

„Áno, mám. Ale radšej by som rokovala s tým manažérom."

„Samozrejme, pani Greyová." Ponáhľa sa preč a ja sa zrútim do kresla. Zároveň s tým, ako zacítim zbraň na bedrách, prepadáva ma nová vlna nevoľnosti. Teraz nie. Teraz mi nesmie byť zle. Urobím ďal­šie dychové cvičenia a nevoľnosť ustupuje. Vrhám nervózny pohľad na hodinky. O päť minút pol tretej.

Do miestnosti vstupuje muž stredného veku s rednúcimi vlasmi. Má elegantný, draho vyzerajúci čiernosivý oblek, a k nemu ladiacu kravatu. Podáva mi ruku.

„Pani Greyová. Som Troy Whelan," predstavuje sa mi s úsmevom. Potrasieme si rukami a on sa posadí za stôl oproti mne.

„Moja kolegyňa mi povedala, že plánujete vybrať vysokú sumu peňazí."

„To súhlasí. Päť miliónov dolárov."

Otáča sa k zázraku výpočtovej techniky a zadáva do neho niekoľ­ko číselných údajov.

„Pri takýchto objemných výberoch zvyčajne požadujeme nejaké upozornenie vopred." Dramaticky sa odmlčí a venuje mi povzbudivý, aj keď mierne namyslený úsmev. „Avšak, našťastie sa práve u nás šetrí hotovostná rezerva pre celý severozápadný región," chvastá sa. To ma podrž. Snaží sa na mňa urobiť dojem?

„Pán Whelan, ja sa ponáhľam. Čo mám urobiť? Mám tu vodičský preukaz a našu spoločnú šekovú knižku. Mám proste vypísať šek?"

„Pekne jedno po druhom, pani Greyová. Môžem vidieť ten pre­ukaz?" Prepína zo žoviálneho štýlu na striktne úradný.

„Tu," podávam mu vodičák.

„Ale, pani Greyová... tu stojí: Anastasia Steelová." Dočerta.

„Aha... áno. Ehm." „Zavolám pánovi Greyovi."

„Ale nie, to nebude nutné." Došľaka! „Musím tu mať niečo so svojím novým priezviskom." Prehrabávam sa v kabelke. Čo by som tu tak mohla mať? Vyťahujem peňaženku, otváram ju a nachádzam spoločnú fotku s Christianom na posteli v kabíne Fair Lady. Toto mu nemôžem ukázať! A potom natrafím na moju čiernu Amexku.

„Prosím."

„Pani Anastasia Greyová," číta z nej Whelan. „Dobre, to by mohlo stačiť." A potom sa zamračí. „Ale je to veľmi nezvyčajné, pani Greyová."

„Prajete si snáď, aby som informovala manžela o tom, že vaša ban­ka nespolupracuje?" Spevním ramená a upriem naňho ten najvýhraž-nejší pohľad, aký len zvládnem.

Zarazí sa a zlomok sekundy si ma skúmavo premeriava. „Budete musieť vypísať šek, pani Greyová."

„Iste. Na tento účet?" Ukazujem mu šekovú knižku a snažím sa stíšiť splašené srdce.

„Ten bude vyhovovať. Taktiež bude nutné, aby ste vyplnili nejaké formuláre. Ospravedlníte ma na moment?"

Prikývnem a on sa dvíha a odchádza. Pomaly vypúšťam zadržia­vaný dych. Nemala som tušenie, že to bude také zložité. Neohrabane roztváram šekovú knižku a z kabelky vyberám pero. Mám to jedno­ducho vypísať na seba? Netuším. Skrehnutými prstami píšem: Päť mi­liónov dolárov. $ 5,000,000.

Ach, Bože, dúfam, že robím správnu vec. Mia, musím sa sústrediť na Miu. Nesmiem o tom nikomu povedať.

V duchu ma prenasledujú Jackove výhražné a nechutné slová. „A nikomu ani slovo, lebo si ju poriadne podám, než ju odkrágľujem."

Vracia sa pán Whelan, bledý a zakríknutý.

„Pani Greyová? Váš manžel by s vami rád hovoril," zamrmle a ukáže na telefón medzi nami. Čože? To nie!

„je na linke jednaä Len to stlačte, ja počkám vonku." Aspoň má tú slušnosť tváriť sa previnilo. Na toho nemá ani zradca Benedict Ar­nold. Vytráca sa von a ja ho vyprevádzam zamračeným pohľadom. Cítim ako blednem.

Došľaka! Došľaka! Došľaka! Čo poviem Christianovi? Určite mu to dôjde. Bude sa do toho pliesť. Predstavuje pre svoju sestru nebezpe­čenstvo. Trasúcou sa rukou beriem slúchadlo a prikladám si ho k uchu. Snažím sa ustáliť nestabilný dych a stlačím tlačidlo linky jedna.

„Ahoj," dostávam zo seba. Márne sa pokúšam upokojiť nervy.

„Ty ma opúšťaš?" jeho slová sú obyčajným zúfalým bezduchým šepotom.

Čo to hovorí?!

„Nie!" vydýchnem. Bože, nie - ako si niečo také môže myslieť? Kvôli tým peniazom? On si myslí, že odchádzam kvôli peniazom? A v náhlom, hrôzu naháňajúcom precitnutí si uvedomujem, že jediná možnosť, ako Christiana vyradiť z hry, ako ho ochrániť a ako zachrá­niť jeho sestru, je... klamať.

„Áno," zašepkám. Pohlcuje ma spaľujúca bolesť a do očí mi derú slzy.

Zaskočí mu, znie to skoro ako vzlyk. „Ana, ja... "

Rukou si zakrývam ústa a bojujem s rozháraným pocitmi.

„Christian, prosím. Nerieš to." Nejako sa mi darí premáhať plač.

„Ty odchádzaš?" uisťuje sa.

„Ano."

„Ale na čo chceš hotovosť? To ti šlo len o peniaze?" Jeho zmučený hlas je takmer nepočuteľný.

Nie! Slzy mi vyhŕknu z očí. „Nie," hlesnem. „Bude päť miliónov stačiť?" Prosím, už dosť! „Bude."

„A dieťa?" spýta sa duto.

Naozaj sa pýta na dieťa? Ruka mi klesá na brucho. „O dieťa sa po­starám," vydýchnem. Moja malá Bodka... naša malá Bodka. „Tak toto chceš?"

Nie! „Áno."

Prudko sa nadýchne. „Zober si to všetko," zasyčí.

„Christian," vzlykne. „Takto nehovor. Robím to pre teba a tvoju rodinu."

„Zober si to všetko, Anastasia."

„Christian..." A skoro to nezvládnem. Skoro mu to všetko vyklo­pím - o Jackovi, o Mii, o výkupnom. Ver mi, prosím! Prosím v duchu. „Vždy ťa budem ľúbiť," povie chrapľavo a položí. „Christian! Nie... ja ťa tiež ľúbim."

Zo všetkých hlúpych sporov, ktoré sme spolu viedli v posledných dňoch, sa razom stávajú banality. Sľúbila som, že ho nikdy neopustím. Ja ťa predsa neopúšťam. Zachraňujem tvoju sestru. Opieram sa chrb­tom do kresla a skrývam si uplakanú tvár v dlaniach.

Ozýva sa váhavé klopanie na dvere. Dovnútra vstupuje Whelan, aj keď som ho k tomu nevyzvala. Díva sa všade okolo, len nie na mňa. A tvári sa ako zbitý pes.

Ty si mu zavolal, ty hajzel! Prebodnem ho pohľadom.

„Máte voľnú ruku, pani Greyová," prehovorí ticho. „Pán Grey sú­hlasil s uvoľnením niektorých aktív. Hovorí, že máte dostať všetko, čo budete chcieť."

„Chcem iba tých päť miliónov," precedím cez zaťaté zuby.

„Iste, madam. Ste v poriadku?"

„Zdá sa vám, že som v poriadku?" vypľujem jedovato.

„Ospravedlňujem sa, madam. Nechcete trochu vody?"

Namrzene pritakám. Práve som opustila manžela. Teda, to si mys­lí Christian. Moje podvedomie našpúli pery. Pravdepodobne preto, že si mu to sama povedala.

„Pošlem sem kolegyňu, ja zatiaľ pripravím peniaze. Keby ste to tu mohli podpísať, madam... a tiež ten šek, aby sme ho mohli preplatiť."

Položí na stôl formulár. Naškriabem svoj podpis na bodkovanú čiaru na šeku a potom aj do tlačiva. Anastasia Greyová. Na dosku stola mi kvapnú slzy tesne vedľa oboch papierov.

„Ty papiere si vezmem, madam. Zaberie nám asi pol hodiny, kým peniaze pripravíme."

Rýchlo sa pozerám na hodinky. Jack hovoril dve hodiny - to by malo akurát vyjsť. Prikývnem a on sa vykradne von. Zanecháva ma môjmu utrpeniu. Za pár okamihov, minút, hodín - stratila som pojem o čase - prichádza slečna Neúprimný Úsmev s džbánkom vody a pohárom.

„Pani Greyová," osloví ma tlmene, ked položí pohár na stôl a plní ho vodou.

„Ďakujem." Naťahujem sa pre vodu a vďačne pijem. Slečna zase zmizne a ja sa ocitám sama so svojimi chaotickými pološialeným myš­lienkami. S Christianom to nejako urovnám... ešte nie je neskoro. As­poň som ho dostala zo scény. Teraz sa môžem koncentrovať len na Miu. Čo ak Jack klame? Čo ak ju nemá? Mala som radšej zavolať políciu.

„A nikomu ani slovo, lebo si ju poriadne podám, než ju odkrágľu­jem. " To nemôžem urobiť. Posuniem sa v kresle viac dozadu a pocí­tim upokojujúcu prítomnosť Leilinej zbrane za pásom, ktorá ma pri­tom zatlačí do chrbta. Kto by povedal, že budem vďačná za to, že ju na mňa Leila vytiahla? Ach, Ray, som taká rada, že si ma naučil strieľať.

Ach nie, Ray! zalapám po dychu. Čaká, že ho popoludní navštívim. Možno tie peniaze Jackovi proste nechám, nech si s nimi pre mňa za mňa utečie, a ja vezmem Miu domov. Ježiši, to znie absurdne!

Rozdrnčí sa mi BlackBerry a miestnosť sa plní tónmi Your Love is King. To snáď nie! Prečo mi volá? Chce ma snáď vypitvať zaživa?

„Vari ti išlo len o peniaze?"

Bože, Christian - ako ťa vôbec niečo také mohlo napadnúť? Chytí ma zlosť. Áno, zlosť. A tá pomáha. Nechávam to presmerovať do od­kazovej schránky, jeho budem riešiť neskôr.

Niekto zaklope na dvere.

„Pani Greyová." je to Whelan. „Vaša hotovosť je pripravená." „Ďakujem." Dvíham sa a miestnosť sa so mnou zatočí. Zachytá­vam sa kresla.

„Je vám dobre, pani Greyová?"

Pohybom hlavy naznačím, že áno, a obdarím ho dôrazne zamieta­vým pohľadom. Doprajem si ďalší upokojujúci nádych. To zvládnem. Musím zachrániť Miu. Vzadu si sťahujem lem mikiny, aby som zakry­la zbraň zastrčenú do džínsov.

Pán Whelan sa síce zamračí, ale otvára mi dvere, ku ktorým sa hrniem tak rýchlo, ako mi to roztrasené nohy dovoľujú.

Pri vchode nestojí nikto iný ako Sawyer a kontroluje okolie banky. Došľaka! Naše pohľady sa stretávajú a on sa zamračí - snaží sa odhad­núť, čo urobím. No to ma podrž, ten je naštvaný. Dvíham ukazovák, aby som mu naznačila, že sa k nemu za minútku pripojím. Súhlasne prikývne a berie telefón. Do hája! Stavím sa, že mu volá Christian. Prudko sa otáčam, pričom sa skoro zrazím s Whelanom, ktorý stojí tesne za mnou a zapadnem späť do kancelárie.

„Pani Greyová?" znie Whelan zmätene, keď ma nasleduje dovnútra.

Sawyer by mohol celý môj plán zhatiť. Odhodlane sa na Whelana zahľadím.

„Vonku je niekto, s kým sa nechcem stretnúť. Niekto, kto ma sledoval." Jeho oči sa rozširujú pochopením. „Chcete, aby som zavolal políciu?"

„Nie!" Kristepane, to nie. Čo teraz? Letmo kontrolujem hodinky. Sko­ro štvrť na štyri. Každú chvíľu bude Jack volať. Mysli, Ana, mysli! Whelan na mňa zíza s rastúcim zmätkom a zúfalstvom v očiach. Musí si myslieť, že som sa zbláznila. Veď je to pravda, zašteká na mňa podvedomie.

„Potrebujem si zavolať. Dopriali by ste mi trochu súkromia, prosím?"

„Samozrejme," odpovedá, celý vďačný - aspoň sa mi to zdá - že môže odísť. Len čo za ním zabuchnú dvere, trasúcimi sa prstami vy­táčam číslo Miinho mobilu.

„Ale ale, hádam to nie sú moje peniažky," ozve sa do neho Jack slizko.

Na tieto voloviny nemám čas. „Mám problém."

„Ja viem. Tvoj špión ťa v banke vyňuchal."

Čože? Ako to dočerta vie?

„Musíš sa ho zbaviť. Za bankou mám pristavené auto. Čierne SUV, Dodge. Máš tri minúty na to, aby si sa tam dostala." Dodge?!

„Možno mi to zaberie viac ako tri minúty." Srdce mi znovu skáče do krku.

„Na chamtivú suku si celkom chytrá, Greyová. Ty už niečo vymyslíš. A hneď ako sa dostaneš k autu, zbav sa mobilu. Rozumieš, ty kurva?" „Áno."

„Povedz to!" zahučí na mňa.

„Rozumiem."

Položí.

Do hája! Otváram dvere a zisťujem, že hneď za nimi trpezlivo čaká Whelan.

„Pán Whelan, budem potrebovať, aby ste mi pomohli odniesť taš­ky do auta. Je zaparkované vzadu za bankou. Máte zadný východ?"

Zarazene pokrčí čelo.

„To máme, áno. Pre personál."

„Môžeme ho použiť? Vyhla by som sa tým nevítanej pozornosti pri vchode."

„Ako si prajete, pani Greyová. Zaistím vám dvoch našich zamest­nancov, aby vám pomohli s taškami, a dvoch mužov z ochranky, aby na všetko dohliadli. Keby ste boli taká láskavá a šli za mnou."

„Ešte k vám mám poslednú prosbu."

„Bez všetkého, pani Greyová."

O dve minúty neskôr sa ocitám aj so sprievodom na ulici a mierim k veľkému zaparkovanému vozidlu. Má tmavé sklá, a tak nedokážem posúdiť, kto je za volantom. Ale keď sa približujeme, dvere vodiča sa otvárajú a von ladne vystupuje žena v čiernom oblečení, s čiernou šiltovkou narazenou hlboko do čela. Elizabeth! Prechádza dozadu a otvára kufor. Dvaja mladíci z banky, ktorí mi pomáhajú s peniazmi, vhadzujú ťažké tašky dovnútra.

„Pani Greyová." Elizabeth má tú drzosť sa na mňa usmiať, ako by sme sa spolu chystali na dámsku jazdu.

„Elizabeth," zdravím ju ľadovo. „Je milé vidieť ťa aj mimo práce." Pán Whelan si odkašle.

„No, bolo to zaujímavé popoludnie, pani Greyová," povie. A ja som nútená podstúpiť zdvorilostné nutnosti, akými sú potrasenie rúk a poďa­kovanie, zatiaľ čo mi ide hlava rozletieť, ako sa usilovne snažím premýš­ľať. Elizabeth? Čo to má dopekla znamenať? Čo má spoločné s Jackom? Whelan a jeho partia sa vytrácajú späť do banky a mňa nechávajú osa­mote s vedúcou ľudských zdrojov SIP, ktorá je namočená v únose, vydie­raní a veľmi pravdepodobne sa podieľala aj na ďalších zločinoch. Prečo?

Otvára mi zadné dvere a kývne, aby som nasadla.

„Váš telefón, pani Greyová?" vyzve ma ostražito. Podávam jej ho a ona ho vyhadzuje do neďalekého odpadkového koša.

„To by ich mohlo zviesť zo stopy," pochváli sa namyslene.

Čo je tá ženská vlastne zač? Zabuchuje za mnou dvere a sama si sadá za volant. Keď vychádza od chodníka a vyráža na východ, s oba­vami sa obzriem. Sawyera nikde nevidím.

„Elizabeth, máš peniaze, zavolaj Jackovi. Povedz mu, nech pustí Miu."

„Myslím, že ti chce poďakovať osobne."

Do hája! Prostredníctvom spätného zrkadla sa na ňu tvrdo zahľadím. Zbledne a jej inak peknú tvár poznamenáva úzkostné zamračenie. „Prečo to všetko robíš, Elizabeth? Myslela som, že jacka nemáš rada." Znovu na mňa v zrkadle letmo pozrie a ja v jej očiach uvidím pr­chavý záblesk zármutku.

„Pozri, Ana, budeme spolu dobre vychádzať, len keďbudeš mlčať." „Ale toto nesmieš robiť. Vari si neuvedomuješ, aké je to zlé?" „Buď ticho," povie a ja vycítim jej nepokoj.

„On na teba niečo má?" poviem. Znovu po mne strelí pohľadom a dupne na brzdy, takže vyletím dopredu tak prudko, až si udriem tvár o opierku hlavy na sedadle predo mnou.

„Povedala som ti, buď ticho," zavrčí. „A odporúčala by som ti, aby si sa pripútala."

A mne okamžite dochádza, že som sa trafila. Musí to byť niečo naozaj desivé, keď je ochotná pre neho toto urobiť. Bleskovo uvažu­jem, čo by to tak mohlo byť. Nejaký majetkový prehrešok vo firme? Niečo z jej súkromného života? Niečo ohľadom sexu? Tá myšlienka ma vydesí a zachvejem sa. Christian hovoril, že žiadna z jeho bý­valých asistentiek neprehovorila. Možno to tak bolo so všetkými. A preto chcel dostať aj mňa. Len si to predstavím, a od toľkého hnu-su sa mi dvíha žalúdok.

Elizabeth opúšťa centrum Seattlu a mieri do jeho kopcovitej vý­chodnej časti. Onedlho už prechádzame obytnými ulicami. Zazriem ceduľu s nápisom ulice: SOUTH IRVING STREET. Elizabeth prudko zabočí doľava, na ulicu so starým detským ihriskom na jednej strane a s rozľahlým betónovým parkoviskom, ktoré susedí s radom prázd­nych a spustnutých tehlových domčekov na strane druhej. Elizabeth zachádza na parkovisko a zastavuje pred posledným z nich. Otáča sa na mňa. „Prišiel tvoj čas," povie.

A mňa zamrazí v zátylku, keď ma zovrie strach a silné rozrušenie. „Toto nemusíš robiť," zašepkám. Stiahne pery do ponurej linky a vystúpi z auta.

Toto robím pre Miu. Robím to pre Miu. A rýchlo vysielam modlit­bu. Prosím, nech je v poriadku, prosím, nech je v poriadku.

„Vystúp," vyštekne na mňa Elizabeth, keď rozrazí moje dvere.

Došľaka. Hrabem sa von a nohy sa mi trasú tak silno, že je prekva­pujúce, ako sa na nich vôbec dokážem udržať. Chladivý, neskorý po­poludňajší vánok nesie vôňu nadchádzajúcej jesene a prašnú príchuť vápna opustených budov.

„Ale to sa pozrime!" Z malého dreveného prístenku na ľavej stra­ne domčeka sa vynára Jack. Má krátke vlasy. Zložil si náušnice a na sebe má oblek. Oblek? Zakráda sa ku mne ako šelma a vyžaruje z neho arogancia a nenávisť.

Cítim, ako mi začína búšiť srdce.

„Kde je Mia?" vydolujem zo seba. V ústach mám tak sucho, že sotva zvládnem sformulovať tri slová.

„Všetko pekne po poriadku, ty suka," uškrnie sa Jack a zastaví sa tesne predo mnou. Skoro až cítim jeho opovrhnutie. „Máš peniaze?"

Elizabeth kontroluje tašky v kufri. „Fíha, tých je," vydýchne v údi­ve, keď rozopne a zase zapne oba zipsy.

„A jej mobil?"

„V koši."

„Dobre," precedí Jack. Potom z ničoho nič vymrští ruku a zasa­dzuje mi bekhendový úder do tváre. Zúrivá, ničím nevyprovokovaná rana ma zráža na zem a hlava mi hrozivým spôsobom treskne o be­tón. Vnútri lebky ako by mi niečo explodovalo. Oči sa mi plnia slzami a všetko sa predo mnou rozhmlieva. Otras zo silného nárazu mi re­zonuje hlavou a rozpútava v nej pulzujúcu agóniu.

V duchu zakričím od bolesti a zdesenia. Bože, nie - moja malá Bodka. Jack pokračuje okamžitým brutálnym kopom do rebier - jeho intenzita mi vyráža dych. S kŕčovito zovretými viečkami sa snažím prekonať nával nevoľnosti a bolesti a bojujem o vzácny vzduch. Malá Bodka, malá Bodka, moja malá Bodka...

„To máš za SIP, ty skurvená suka!" zakričí.

Priťahujem si kolená k hrudi a čakám na ďalšiu ranu. Nie. Nie. Už

nie.

„Jack!" zvrieskne Elizabeth. „Tu nie. Nie vonku za denného svetla, kurva."

Jack sa na krátky okamih zaráža.

„Tá suka si to zaslúži!" adresuje jej. A to mi dáva vzácnu sekundu, aby som si siahla za chrbát a vytiahla odtiaľ zbraň. Trasúcimi sa ruka­mi na neho zamierim, stlačím spúšť a vystrelím. Gulka ho trafí tesne nad koleno a on sa predo mnou zrúti na zem. Kričí od bolesti, drží si stehno a jeho prsty sa sfarbujú krvou.

„Do hajzlaľ zajačí Jack. Otáčam sa na Elizabeth, ktorá na mňa v šoku zíza a zdvíha ruky nad hlavu. A potom sa mi jej postava rozpí-ja... pohlcuje ma temnota. To nie... Vidím ju na konci tunela. Temnota sa za ňou zatvára. Alebo za mnou? Ešte vnímam, ako okolo mňa pre­puká peklo. Rev motorov... kvílenie bŕzd... trieskanie dverí... krik... beh... ozvena krokov. Zbraň mi vypadáva z ruky.

„Ana!" To je Christianov hlas... jeho hlas... jeho zúfalý hlas. Mia... zachráň Miu.

„ANA!"

Temnota... mier.