Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 12. kapitola

Kapitola 12

„Ja, ja som myslela, že pochádzaš zo Seattlu," vyjde zo mňa. Hlava mi to stále neberie. Čo to má spoločné s Jackom? Rukou, ktorou si predtým zakrýval tvár, siaha za seba pre jeden z vankúšov. Dáva si ho pod hlavu a s ostražitým výrazom ma chvíľu sleduje. Nakoniec rezignovane potrasie hlavou.

„Nie. Mňa s Elliotom adoptovali v Detroite. Krátko potom sme sa presťahovali sem. Grace chcela žiť na západnom pobreží, ďaleko od rastúcich predmestí a dostala prácu tu, v Northwest Hospital. Z tých čias si toho veľa nepamätám. Miu už adoptovali tu."

„Takže Jack je z Detroitu?"

„Áno."

Aha... „Ako to vieš?"

„Ked si pre neho mala začať robiť, trochu som si ho preklepol."

No jasné, že áno. „Tiež máš jeho papierovú zložku?" uškrniem sa.

Vytočí pery v úsmeve, ktorý doteraz potlačoval. „Myslím, že je svetlomodrá." Jeho prsty sa ďalej preberajú mojimi vlasmi. Je to upo­kojujúce.

„Čo sa v nej píše?"

Zažmurká a pohladí ma po tvári. „Naozaj to chceš vedieť?" „Je to také zlé?"

Pokrčí ramenami. „Mohlo to byť horšie," zašepká.

Ach nie! To hovorí o sebe? Do mysle sa mi vkráda obrázok Chris-tiana ako malého, ufúlaného, vydeseného chlapca. Pritúlim sa k nemu bližšie, stlačím ho pevnejšie, pretiahnem cez neho prikrývku a tvár mu kladiem na hrudník.

„Čo sa deje?" pýta sa, zmätený mojou reakciou.

„Nič," zaluhám.

„Ale nie. Toto funguje obojstranne, Ana. Čo sa deje?"

Dvíham hlavu a stretávam sa s jeho vyčkávavým, znepokojeným pohľadom. Znovu sa mu uvelebujem na hrudi a odhodlávam sa o tom hovoriť. „Niekedy si ťa predstavujem ako dieťa... predtým, než si pri­šiel ku Greyovcom."

Stuhne. „Ja som nehovoril o sebe. Nechcem, aby si ma ľutovala, Anastasia. Tá časť môjho života je za mnou. Je to preč."

„To nie je ľútosť," dostanem zo seba zdesene. „Je to účasť a smútok - smútok nad tým, že sa niekto dokáže takto zachovať k dieťaťu." Mu­sím sa poriadne nadýchnuť, pretože sa mi z toho búri žalúdok a do očí sa mi znova tlačia slzy. „A tá časť tvojho života nie je preč, Chris-tian - ako to vôbec môžeš povedať? So svojou minulosťou predsa ži­ješ každý deň. Sám si mi to hovoril - päťdesiat odtieňov, pamätáš?" dokončujem sotva počuteľne.

Odfrkne si a voľnou rukou si hrabne do vlasov, napriek tomu zo­stáva ticho a napätý.

„Takisto viem, že je to dôvod, prečo ma potrebuješ mať pod kon­trolou. Aby si ma udržal v bezpečí."

„A napriek tomu si sa rozhodla mi vzdorovať," utrúsi bezradne a jeho ruka v mojich vlasoch ustáva v pohybe.

Zamračím sa. Do hája. Vari to robím naschvál? Moje podvedomie si dáva dole polmesiačikové okuliare a zamyslene si vkladá ich nožič­ku medzi pery. Potom rozhodne prikývne. Radšej ho ignorujem. Je to také mätúce - veď som jeho žena, nie som sub, ani firma, ktorú si obstaral na hranie. Nie som suka závislá od kokaíne ako jeho matka... Dočerta. Z toho pomyslenia sa mi robí zle. A potom si spomeniem, čo hovoril doktor Flynn:

„Len robte to, čo ste robili doteraz. Christian je do vás po uši zami­lovaný. A je potešujúce ho takto vidieť."

Veď to tak je. Robím len to, čo som robila vždy. A nie je to náho­dou niečo, čo Christiana od začiatku priťahovalo?

Bože, ten chlap je chodiaci kontrast.

„Doktor Flynn hovoril, že ti mám dopriať prezumpciu neviny. Myslím, že to robím - nie som si istá. Možno je to môj spôsob, ako ťa vtiahnuť do prítomnosti - ako uzavrieť minulosť," zašepkám. „Ja neviem. Zrejme zatiaľ nedokážem odhadnúť, ako veľmi prehnane za­reaguješ."

Ešte chvíľu mlčí. „Blbý Flynn," zavrčí pre seba.

„Radil mi, že sa k tebe mám ďalej správať tak ako predtým."

„Naozaj?" poznamená sucho.

Tak dobre. Buď všetko, alebo nič. „Christian, ja viem, že si svoju mamu miloval. Ale nemohol si ju zachrániť, to nebola úloha pre teba. A ja nie som ona."

Znovu ustrnie. „Prestaň," vyprosuje si.

„Nie, počúvaj ma, prosím." Dvíham hlavu a upieram pohľad do jeho sivých očí paralyzovaných strachom. Zadržiava dych. Bože, Christian... Až z toho srdce puká. „Ja nie som ona. Som oveľa silnej­šia. A mám teba a ty si teraz tiež oveľa silnejší ako vtedy. Ja viem, že ma ľúbiš. A ja teba," uzatváram šeptom.

Sústredene pokrčí čelo, akoby moje slová neboli tým, čo čakal. „Ešte stále ma miluješ?" ubezpečuje sa.

„Samozrejme. Vždy ťa budem milovať. Nech urobíš čokoľvek." Je lo uistenie, ktoré chcel počuť?

S výdychom zatvára oči, znova si dáva ruku cez tvár a zároveň si ma k sebe tesnejšie privinie.

„Neschovávaj sa." Chytám ho za ruku a dávam mu ju dole z tváre. „Robíš to celý svoj život. Predo mnou sa neschovávaj, prosím."

Neveriacky na mňa pozrie a potom sa zamračí. „Ja že sa skrývam?" „Áno."

Nečakaným pohybom sa pretáča na bok a posúva ma vedľa seba. Prstami mi odhŕňa vlasy z tváre a strká mi ich za ucho.

„Dnes ráno si sa bála, že ťa nenávidím. Nerozumel som tomu, a ty teraz..." stíchne a zahľadí sa na mňa, ako by som pre neho predstavo­vala zložitú hádanku.

„Ty si myslíš, že ťa nenávidím?" odtuším neveriacky.

„Nie," zavrtí hlavou. „Už nie." V tvári sa mu odráža úľava. „Iba potrebujem vedieť... Prečo si použila únikové slovo, Ana?"

Cítim, ako blednem. Čo mu mám povedať? Že ma vydesil? Že som netušila, či s tým prestane? Že som ho úpenlivo prosila - a on na to nereagoval? Že nechcem, aby sme veci hnali do extrému ako... ako vtedy, tu. Len si vybavím, ako ma vyplatil opaskom a strasiem sa.

Sťažka prehltnem. „Pretože... pretože si bol taký nahnevaný a vzdialený a... chladný. Nevedela som, ako ďaleko zájdeš."

Z jeho výrazu sa nedá vyčítať vôbec nič.

„Nechal by si ma nakoniec vyvrcholiť?" zašepkám a vnímam, ako sa mi prudko vracia krv do líc. Napriek tomu mu ďalej pevne hladím do očí.

„Nie," povie po chvíli.

No teda?! „To je pekne... podlé."

Hánkami prstov mi zľahka prejde po tvári. „Ale efektívne," podot­kne. Pozerá sa na mňa, ako by chcel dovidieť až na dno mojej duše, oči mu planú. Po nekonečne dlhej dobe prehovorí: „Som rád, že si to slovo použila."

„Naozaj?" Nejako tomu nerozumiem.

Zvlní pery v smutnom úsmevu. „Naozaj. Nechcel som ti ublížiť. Príliš som sa do toho vžil." Skloní sa k bozku. „Nechal som sa uniesť." Znovu ma pobozká. „S tebou sa mi to stáva dosť často."

To akože naozaj? A z nejakého dôvodu ma táto myšlienka poteší... Usmejem sa. Prečo mi to robí tak dobre?

Tiež sa usmeje. „Netuším, prečo sa tak škeríte, pani Greyová."

„Ani ja nie."

Skloní sa ku mne a položí mi hlavu na hrudník. Tvoríme preple-lenec nahých a v rifľovine odetých končatín, obalený v červenom saténe. Jednou rukou ho hladím po chrbte a druhou mu ískam vo vlasoch. S povzdychom sa mi uvoľňuje v náručí.

„Znamená to, že ti môžem veriť... že ma zastavíš. V živote ti nech­cem ublížiť," hundre. „Iba potrebujem..." zarazí sa.

„Čo potrebuješ?"

„Potrebujem mať veci pod kontrolou, Ana. A tiež potrebujem leba. Jedine tak dokážem fungovať. Neviem sa toho len tak zbaviť. Už som to skúšal... A teraz, s tebou... " rozladene zakrúti hlavou.

Nasucho prežriem. Toto je jadro nášho problému - jeho túžba po kontrole a jeho túžba po mne. Odmietam uveriť tomu, že sa navzájom vylučujú.

„Tiež ťa potrebujem," zašepkám a zovriem ho pevnejšie. „Ja to skúsim, Christian. Skúsim na to brať väčší ohľad."

„Chcem, aby si ma potrebovala," precedí medzi zubami.

No to ma podrž!

„Potrebujem ťa!" vyhŕknem naliehavo. Naozaj veľmi ho potrebu­jem. Naozaj veľmi ho ľúbim. „Chcem sa o teba starať."

„Veď to robíš. Robíš to stále. Tolko si mi chýbal, keď si bol preč." „Chýbal som ti?" zaznie prekvapene. „Samozrejme že áno. Neznášam, keď si preč." Cítim, ako sa usmieva. „Mohla si ísť so mnou."

„Christian, prosím. Toto už nechcem znovu preberať. Chcem pra­covať."

Vzdychne. Ďalej ho hladkám vo vlasoch.

„Ja ťa ľúbim, Ana."

„Ja teba tiež. Vždy to tak bude."

A potom už obaja po tej hádke len tak tíško ležíme vedľa seba. Načúvam ustálenému tlkotu jeho srdca a vysilená sa prepadám do pokojného spánku.

Prebúdzam sa náhle a dezorientovaná. Kde to som? Aha tak, v her­ni. Svetlá sú stále rozsvietené, mäkko osvetľujú krvavočervené steny. Christian znovu zanarieka a ja si uvedomujem, že práve tento zvuk ma zobudil.

„Nie," zakvíli. Leží vedľa mňa, roztiahnutý na chrbte, hlavu má zvrátenú, viečka pevne zovreté a tvár skrútenú vnútorným utrpením. Preboha. On má nočnú moru. „Nie!" vykríkne znova

„Christian, prebuď sa." Skopávam zo seba prikrývku a leziem do sedu. Kľaknem si k nemu, chytím ho za plecia a ramená a trasiem ním. Oči sa mi plnia slzami.

„Christian, prosím. Preber sa!"

Prudko otvára oči, temné a divoké, zorničky rozšírené strachom. Bezducho ich na mňa upiera.

„Christian, bol to len zlý sen. Si doma. V bezpečí."

Zažmurká a niekoľkokrát prudko otočí hlavou, aby sa okolo seba rozhliadol. Kým si neuvedomí, kde je, čelo mu brázdia sústredené vrásky. Potom ukotví pohľad v mojich očiach. „Ana," osloví ma šep­tom. Bez varovania mi zviera hlavu v dlaniach, sťahuje si ma na seba a tvrdo ma bozkáva. Jazyk mi vráža do úst, chutí po túžbe a zúfalstve. Sotva mi dáva šancu sa nadýchnuť a už sa pretáča - svoje pery ani na chvíľu neodlepí od mojich a pritláča ma na tvrdý matrac postele so stĺpikmi. Jednou rukou si ma pridržuje za bradu, druhú má roztia­hnutú na mojom temene a kolenom mi roztvára nohy, medzi ktoré sa tlačí, ešte stále oblečený.

„Bože, Ana," zalapá po dychu, akoby nemohol uveriť, že som tu s ním. Chvíľu ma len tak pozoruje, takže mi dáva šancu sa na­dýchnuť. A vzápätí ma znovu bozkáva, bezohľadne si berie všetko, čo môžem ponúknuť. S hlasným zastonaním prepne boky mojím smerom. Jeho vystúpené lono uväznené v rifliach sa vtlačí do môj­ho citlivého rozkroku. Zavzdychám a všetko to potlačované sexu­álne napätie vo mne povstáva nanovo a vybuchuje s ešte väčšou silou, plní moje vnútro túžbou a žiadostivosťou. Ovládaný svojimi démonmi ma Christian naliehavo bozkáva na tvár, na viečka, na kraj sánky.

„Som tu," pokúšam sa ho utíšiť šeptom. Naše ťažké, vzrušené dy­chy sa vzájomne miešajú. Beriem ho pevne za plecia a urobím ústre-tový pohyb panvou.

„Ach," zalapá po dychu. „Ja ťa potrebujem." Hlas má hlboký a drsný.

„Ja teba tiež," uisťujem ho prudko a moje telo už volá po jeho dotyku. Chcem ho. Chcem ho hneď. Chcem ho utešiť. Chcem, aby on utešil mňa... Potrebujem to. Siaha dole a po chvílkovom boji s gom­bíkmi sa rozopína.

No nie, veď som sotva pred minútou spala.

Posúva sa a vzoprený nado mnou na mňa uprie spýtavý pohľad.

„Urob to. Prosím," vydýchnem priškrteným hlasom plným potreby.

Vnorí sa do mňa jediným rýchlym pohybom a ja vykríknem - nie od bolesti, skôr prekvapená jeho živelnosťou.

Zavzdychá a jeho pery znovu nachádzajú moje, podmaňuje si ma aj jazykom. Pohybuje sa so zúrivosťou hnanou jeho strachom, žiados­tivosťou, túžbou... láskou? To nedokážem rozpoznať, napriek tomu sa mu ochotne prispôsobujem.

„Ana," pretiahne skoro neartikulované moje meno. A potom búr­livo vrcholí, s vypätým výrazom a telom v kŕči sa do mňa vlieva a vzá­pätí ma zaľahne svojou plnou váhou, zadýchaný a uspokojený... na rozdiel odo mňa.

Doparoma. Dnes vyložene nie je môj deň. Moja vnútorná bohy­ňa sa práve chystá spáchať demonštratívnu samovraždu. Zvieram ho v náručí, hltavo lapám po vzduchu a zvíjam sa pod ním túžbou. Uvoľňuje sa zo mňa a potom ma celé minúty iba drží... dlhé minúty. Nakoniec zakrúti hlavou a vzoprie sa na lakťoch, takže zo mňa sníme časť svojej váhy. Pozerá sa na mňa, ako by ma videl prvýkrát v živote.

„,Bože Ana." Skláňa sa a dáva mi nežný bozk.

„Si v pohode?" Vydýchnem a pohladím tú milovanú tvár. Prikýv­ne, aj tak ale vyzerá otrasený a celkom určite dojatý. Môj stratený chlapec. So zvrašteným čelom sa na mňa pozorne zahľadí, ako by si až teraz plne uvedomil, kde je.

„A ty?" spýta sa starostlivo.

„Ehm..." rozpačito sa pod ním zavrtím a on po chvíli roztiahne pery a vyčaruje svoj lenivý hriešny úsmev.

„Chápem. Máte svoje potreby, pani Greyová," zapradie. Letmo ma pobozká a zoskočí z postele.

Kľakne si na podlahu pri mojich nohách, chytá ma za stehná tesne nad kolenami a sťahuje k sebe, až mám zadok na kraji postele.

„Sadni si," zamrmle. Dvíham sa do sedu a vlasy sa mi rozpres­tierajú ako nejaký závoj na prsiach. Zakliesnený pohľadom do mo­jich očí mi rozťahuje nohy - ako sa to len dá. V miernom záklone sa zapieram o ruky, viem veľmi dobre, čo bude nasledovať. Lenže... on len... ehm...

„Ty si taká prenádherná, Ana," vydýchne. A potom už sledujem, ako sa mi jeho hlava mizne medzi nohami a razí si cestu z bozkov nahor po mojom pravom stehne. Celé telo mi pulzuje očakávaním. Christian na mňa cez dlhé mihalnice uprie tmavnúci pohľad.

„Dívaj sa," zachraptí a hneď potom si ma berie ústami.

Bože môj. Vykríknem, pretože sa celý šíry svet skoncentruje do malého priestoru medzi mojimi stehnami. A - dočerta - je také vzru­šujúce ho pri tom sledovať. Pozorovať, ako sa jeho jazyk mihá na cel­kom určite najcitlivejšej časti môjho tela. Nepozná zľutovanie, dráž­di ma a provokuje, uctieva. Telo mám rozochvené a ruky, o ktoré sa opieram, sa mi začínajú triasť námahou.

„Nie... ach," protirečím si. Citlivo do mňa preniká jedným prs­tom a tým ma zdoláva. Zrútim sa späť na posteľ a odovzdávam sa do vyberanej starostlivosti jeho úst a prstov. Pozvoľna a jemne masíruje to úžasné, skvelé miestečko v mojom vnútri. A potom to prichádza -s drvivým nástupom. Vykríknem nezrozumiteľnú skomoleninu jeho mena a intenzívny výbuch orgazmu ma donúti prehnúť chrbát. Pred očami mi tancujú hviezdičky - je to absolútne ohromujúci zážitok.

Nejasne si uvedomujem, že sa Christian presunul na moje brucho, ktoré pokrýva sladkými nežnými bozkami. Siaham dole, aby som ho pohladila vo vlasoch.

„Ešte som s tebou neskončil," vyvádza ma z omylu. A skôr ako sa stihnem ocitnúť späť v Seattli, lepšie povedané na planéte Zem, chytá ma za boky a sťahuje si ma k sebe na podlahu, do svojho roztúženého lona.

Keď dosadnem, zalapám po dychu. Pri všetkých svätých...

„Bože, bejby," hlesne. Ovíja okolo mňa ruky a prestáva sa hýbať. Vzápätí mi berie hlavu do dlaní a bozkáva ma na líca. Stačí malý po­hyb jeho panvy a v hĺbke môjho vnútra sa zodvihne vlna rozkoše.

Chytá ma za zadok, nadvihnite ma a potom vyráža dopredu.

Z pier mi uniká vzdych a on ho zachytáva do svojich. A poma­ly, bože tak pomaly sa dvíha a zase klesá... dvíha sa a klesá. Dávam mu ruky okolo krku, poddávam sa jeho hojdavému rytmu a vlastne všetkému, čo so mnou chce robiť. S napnutými stehennými svalmi napodobňujem jeho pohyby... a je to skvelý pocit. Nahýbam sa viac dozadu a zakláňam hlavu, moje doširoka roztvorené pery sú tichým dôkazom môjho vytrženia, zatiaľ čo sa nechávam unášať jeho precí­teným milovaním.

„Ana," vyráža zo seba moje meno a skláňa sa, aby sa mi prisal ku krku. Pevne ma zviera a pritom sa zľahka pohybuje, vynáša ma vyššie a vyššie... v úžasnom tempe, v zohratom, prapôvodnom rytme. Inti­mita nášho zovretia mnou prestupuje v blažených vlnách.

„Ja ťa ľúbim, Ana," šepká mi zhrubnutým hlasom pri uchu a zno­vu ma dvíha - hore, dole, hore, dole. Zaplietam mu prsty do vlasov v tyle.

„Ja teba tiež, Christian." Otváram oči a zisťujem, že ma sústredene sleduje. A v jeho pohľade nie je nič než láska, v tom mäkkom osvet­lení herne z neho neohrozene sála a dáva zabudnúť na všetky nočné mory. A zatiaľ čo moje telo nezadržateľne speje k ďalšiemu vyvrchole­niu, uvedomujem si, že toto je to, po čom som túžila - toto spojenie, to vyjadrenie našej lásky.

„Urob to pre mňa, bejby," zašepká túžbou poznamenaným hlasom a ja sa s pevne zovretými viečkami a napätá ako struna hlučne pre­padám do otvorenej náruče orgazmu. Prestáva sa hýbať. S čelom pri­tlačeným k môjmu a s mojím menom na perách ma stlačí v pevnom objatí a tiež sa tomu poddáva.

Opatrne ma dvíha a ukladá do postele. Ležím mu v náručí, totálne vyžmýkaná a konečne uspokojená. Privinie sa mi tvárou ku krku.

„Lepšie?" zisťuje ticho.

„Hmm."

„Pôjdeme do postele, alebo chceš spať tu?" „Hmm."

„Pani Greyová, haló," doberá si ma. „Hmm."

„Toto je všetko, na čo sa zmôžeš?"

„Hmm."

„Tak dobre. Ide sa do postele. Tu nerád spím."

Sťažka sa pohnem a dvíham k nemu hlavu. „Počkaj," zarazím ho šeptom. Zažmurká, pôsobí tak ostražito a nevinne, ale zároveň aj riadne vysexovane a spokojne.

„Si v pohode?" pýtam sa ho.

Prikývne so samoľúbym úsmevom pubertiackeho plejboja. „Teraz už hej."

„Teda, Christian," napomeniem hó a jemne pohladím tú drahú tvár. „Hovorila som o tom zlom sne."

Na okamih mu zamŕza výraz, potom zatvára oči, uťahuje okolo mňa paže a tvár si schováva do ohybov môjho krku.

„Prestaň," hlesne duto. Srdce sa mi potkne a znovu sa bolestivo zovrie, a tak ho pevne objímam a hladím po chrbte a vo vlasoch.

„Prepáč," ospravedlňujem sa, rozjatrená jeho reakciou. Preboha, ako s ním mám udržať krok? Čo sa mu zase snívalo? Nechcem mu spôsobovať ďalšie trápenie tým, že z neho budem ťahať detaily.

„To je v poriadku," zavrním v snahe privolať späť toho bezstarost­ného chlapca. „To je v poriadku," opakujem stále dokola upokojujú­cim hlasom.

„Pod už spať," povie po chvíli potichu a odtiahne sa. Dvíha sa a mne zostáva len prázdna náruč a smútok. Škriabem sa za ním, tenkú prikrývku si nechávam omotanú okolo tela a ohýbam sa pre oblečenie.

„Nechaj to tak," povie, a skôr než sa spamätám, dvíha si ma do náručia. „Netúžim po tom, aby si si to pristúpila a zlomila si väzy."

Dávam mu ruky okolo krku a žasnem nad tým, ako opäť dokázal pre­pnúť. S tvárou zaborenou v jeho krku sa nechávam odniesť do spálne.

Prudko otváram oči. Niečo je zle. Christian tu nie je, aj keď je ešte tma. Kontrolujem čas na budíku - 3:20. Kam sa podel? Vtom poču­jem klavír.

Rýchlo vstávam, obliekam si župan a prechádzam chodbou až do velkej izby. Ten motív, ktorý prehráva, znie tak smutne - jedna z cli­vých melódií, ktoré som už v jeho podaní počula. Zastavujem sa vo dverách a sledujem jeho siluetu ponorenú v kuželi svetla, načúvam srdcervúcej skladbe, ktorá sa rozlieha po miestnosti. Dohrávajú a za­čína znova. Prečo zvolil takú smutnú? Objímam sa pažami a očarená sa nechávam unášať tónmi hudby. Lenže je mi z toho clivo. Christian, prečo tá melanchólia? To kvôli mne? Spôsobila som to ja? Keď skončí a chystá sa to zahrať znova, už to nevydržím. Nepozrie sa na mňa, keď sa k nemu blížim, len sa posúva na stoličke, aby som si mohla prisadnúť. Hrá ďalej a ja mu kladiem hlavu na plece. Dáva mi bozk do vlasov, ale neprestáva hrať, kým skladbu nedokončí. Dvíham k nemu pohľad a zisťujem, že ma obozretne sleduje.

„Zobudil som ťa?" začne.

„Len tým, že si tam nebol. Čo je to za skladbu?" „Chopin. Jedna z jeho predohier v E-mol," odmlčí sa. „Volá sa to Udusenie..."

Naťahujem sa za jeho rukou. „To, čo sa v poslednej dobe dialo, s tebou riadne zamávalo, však?"

Odfrkne si. „Nejaký vyšinutý kretén mi vtrhne do bytu, aby mi uniesol ženu, ktorá odmieta robiť, čo sa jej povie, a ktorá ma doháňa k šialenstvu. A ktorá ma zastavila únikovým slovom." Krátko zatvára oči, a keď ich znovu otvorí, sú prázdne a chladné. „Áno, slušne to so mnou máva."

Stlačím mu ruku. „Je mi to ľúto."

Pritisne sa čelom k môjmu. „Snívalo sa mi, že si mŕtva," hlesne. Prosím?

„Že ležíš na podlahe - studená - a nechceš sa prebudiť." Bože, Tieň môj.

„No tak - bol to len hnusný sen." Dvíham ruky a prikladám mu ich z oboch strán k lícam. Pozorne ma sleduje a tá skľúčenosť v jeho očiach je alarmujúca. „Som tu a som celá skrehnutá, pretože nie si so mnou v posteli. Vráť sa do nej so mnou, prosím." Potiahnem ho za ruku, dvíham sa a čakám, či ma bude nasledovať. Nakoniec tiež vstá­va. Na sebe má pyžamové nohavice, ktoré ma priam lákajú, aby som za ich nízko posadený pás zastrčila prst a prešla mu ním po bruchu. Odolávam tomu a vediem ho späť do spálne.

Keď sa zobudím, objíma ma a pokojne oddychuje. Uvoľnene si uží­vam teplo, ktorým ma obklopuje - telo na telo. Ležím, ani sa nepoh­nem, nechcem ho vyrušiť.

Kriste, to ale bola noc. Cítim sa ako prejdená parným valcom -parným valcom, ktorý riadi môj manžel. Nechce sa ani veriť, že ten muž, ktorý vedľa mňa leží a ktorý v spánku pôsobí tak mierumilovne a mlado, bol ešte včera večer taký utrápený... a že tolko potrápil mňa. Zadívam sa do stropu a napadá mia, že o Christianovi vždy zmýšľam ako o tom silnom a dominantnom - a pritom je v skutočnosti taký krehký, môj osamelý malý chlapec. Iróniou však je, že si na druhej sírane on myslí o mne, že som krehká - s čím nemôžem súhlasiť. V porovnaní s ním som ja tá silná.

Som ale dosť silná pre nás oboch? Som dosť silná na to, aby som robila, čo sa mi povie a dopriala mu tým trochu pokoja? Vzdychnem. Toľko toho vlastne odo mňa nežiada. Znovu si v hlave prehrávam náš včerajší rozhovor. Dohodli sme sa ešte na niečom inom, než na tom, že sa budeme obaja viac snažiť? Podstatné je, že ho ľúbim a že nutne potrebujem, aby sme našli spoločnú cestu. Takú, ktorá mi umožní zachovať si vlastné ja a nezávislosť, ktorá bude zároveň prijateľná pre neho. Som predsa jeho viac, a on zasa mojím. V duchu si sľubujem, že sa tento víkend vynasnažím nedať mu žiadnu príčinu na obavy.

Christian sa pohne, zdvihne hlavu z mojej hrude a ospalo na mňa zažmurká.

„Dobré ráno, pán Grey," usmejem sa.

„Dobré ráno, pani Greyová. Vyspali ste sa dobre?" Preťahuje sa vedľa mňa.

„Áno, potom, čo môj manžel prestal robiť taký príšerný rámus na klavíri."

Placho sa usmeje a ja jasám.

„Príšerný rámus? Určite musím napísať slečne Kathie a informo­vať ju o tom."

„Slečne Kathie?"

„Moja učitelka na klavír."

Zachichocem sa.

„Božský zvuk," pochvaľuje si. „Tak čo, zvládneme dnešok lepšie?" „Jasné," súhlasím. „Čo chceš robiť?"

„No, len čo sa pomilujem so svojou ženou a ona mi spraví raňajky, by som ju rád vzal do Aspenu." Začudujem sa. „Do Aspenu?" „Iste."

„Do Aspenu v Colorade?"

„Presne tam. Pokiaľ ho nepresťahovali. Koniec - koncov, bola si to ty, kto za tú skúsenosť zaplatil dvadsaťštyritisíc dolárov." Zaškerím sa na neho. „To boli tvoje peniaze." „Naše peniaze."

„Keď som ich prihadzovala, boli tvoje," prevrátim oči.

„Ach, pani Greyová, vy a vaše gúľanie očami," zašepká a zároveň mi posúva dlaň hore po stehne.

„Nezaberie to náhodou celé hodiny, kým sa dostaneme do Colo­rada?" pokúšam sa ho rozptýliť.

„Nezaberie, keď poletíme," povie zamatovo, len čo jeho ruka do­siahne môj zadok.

No jasné, veď môj manžel vlastní lietadlo. Ako som na to mohla za­budnúť? Jeho ruka pokračuje vo vzostupnej púti po mojom tele a ces­tou mi dvíha nočnú košieľku, takže čoskoro strácam myšlienkovú niť.

Taylor nás priváža na letiskovú plochu Sea-Tac, až na miesto, kde čaká lietadlo spoločnosti GEH. V Seattli panuje šedivý deň, ale ja si od­mietam nechať počasím kaziť povznesenú náladu. Christian je dnes v oveľa lepšom rozpoložení. Sála z neho nadšenie - vďaka niečomu, čo mi zatiaľ zostáva utajené. Svieti ako vianočný stromček a skoro nadskakuje od vzrušenia ako malý chlapec, ktorý má velké tajomstvo. Zaujímalo by ma, čo prichystal. Vyzerá perfektne, s tými neusporia­daným vlasmi, v bielom tričku a čiernych rifliach. Dnes vôbec nepri­pomína výkonného riaditeľa. Hneď ako Taylor hladko zaparkuje pred schodíkmi do lietadla, berie ma Christian za ruku.

„Mám pre teba prekvapenie," prezrádza mi a bozkáva mi hánky prstov.

Usmejem sa na neho. „Nejaké pekné?" „To dúfam," usmeje sa hrejivo. Hmm... čo to len môže byť?

Sawyer vpredu vystupuje a ponáhľa sa, aby mi otvoril dvere. Taylor ich zatiaľ otvára Christianovi a potom vyberá naše kufre z batožino­vého priestoru auta. Hore na schodíkoch už na nás čaká Stephan. Na­kuknem do pilotnej kabíny a zazriem prvú pilotku Beighleyovú, ktorá práve zapína najrôznejšie tlačidlá na impozantnej palubnej doske.

Christian a Stephan si podávajú ruky. „Dobré ráno, pán Grey," usmeje sa Stephan.

„Vďaka, že ste to zvládli tak rýchlo," opätuje mu úsmev Christian. „Už sú tu naši hostia?"

„Áno, prosím."

Hostia? Pri nádychu sa otáčam. Za mnou, v krémových kožených sedadlách, sedia Kate, Elliot, Mia a Ethan a všetci sa na mňa smejú. No to ma podrž! Obraciam sa späť na Christiana.

„Prekvapenie!" zvolá.

„Ako? Kedy? Kto?" drmolím nesúvisle a snažím sa krotiť svoje nadšenie a dojatie.

„Hovorila si predsa, že sa málo stretávaš s kamarátmi," pokrčí ra­menami a venuje mi jednostranný ospravedlňujúci úsmev.

„Teda, Christian, ďakujem." Vrhám sa mu okolo krku a pred všet­kými ho vášnivo pobozkám. A on náš bozk prehlbuje, s rukami na mojom zadku a s palcami zastrčenými do pútok mojich džínsov.

Môj ty bože.

„Ak s tým neprestaneš, odvlečiem ťa do spálne," zamručí.

„To by si si nedovolil," zašepkám mu proti perám.

„Co ťa nemá, Anastasia," zaškerí sa a zavrtí hlavou. Pustí ma a po­tom sa bez varovania zohne, objíme ma okolo stehien a prehodí si ma cez plece.

„Christian, postav ma späť!" Capnem ho po zadku.

Tesne predtým, než sa otočí a zamieri do pilotnej kabíny, zachytá­vam Stephanov úsmev. Taylor stojí vo dverách a snaží sa zamaskovať mykajúce kútiky. Christian úplne ignoruje moje prosby aj márny boj na jeho ramene a prechádza so mnou úzkou uličkou okolo Ethana a Mie, ktorí sedia oproti sebe, a okolo Kate s Elliotom, ktorý pri po­hľade na nás híka ako dementný somár.

„Láskavo ma ospravedlňte," osloví Christian našich štyroch hostí. „Potrebujem na slovíčko svoju ženu."

„Christian!" vykríknem. „Okamžite ma postav na zem!"

„Všetko má svoj čas, bejby."

Letmo zazriem Miu, Kate a Elliota, ako sa rehocú. Dočerta! Toto nie je na smiech, je to ponižujúce. Ethan nás so spadnutou sánkou šokovane sleduje, ako mizneme vo dverách susednej kabíny.

Christian ich za sebou zatvára, stavia ma na nohy a pomaly ma spúšťa po svojom tele dole, takže pod sebou cítim každučkú šľachu aj pevný sval. Odhalí zuby v úplne odzbrojujúcom chlapčenskom úsme­ve, veľmi potešený sám sebou.

„To teda bolo divadlo, pán Grey," zabručím so založenými rukami a výrazom hraného pobúrenia.

„Bola to zábava, pani Greyová." Jeho úsmev sa o poznanie rozši­ruje. Vyzerá s ním tak mlado.

„Dotiahneš to tu do konca?" vytiahnem obočie a nie som si istá, ako by som sa v súvislosti s tou možnosťou mala cítiť. Chcem pove­dať, ved'by nás ostatní počuli, preboha. Zrazu sa necítim vo svojej koži. Znepokojene hodím kútikom oka na posteľ a cítim, ako sa mi po tvári rozlieva rumenec, ked si vybavím našu svadobnú noc. Včera sme sa porozprávali o toľkých veciach a toľko sa toho sta­lo. Mám pocit, akoby sme preskočili nejakú neviditeľnú prekážku. A v tom je práve ten problém - že je neviditeľná. Pohľadom znova vyhľadám ten Christianov. Je sústredený, ale tancujú mu v ňom aj iskričky humoru a ja už sa ďalej nezvládam tváriť vážne. Jeho ús­mev je príliš nákazlivý.

„Myslím, že by bolo krajne nezdvorilé nechať našich hostí čakať," odrieka medovo, ale zároveň vykročí mojim smerom. Odkedy sa stará o to, čo si myslia ostatní? Cúvam pred ním, až chrbtom narážam na stenu kabíny, kde ma uväzní svojím vlastným horúcim telom. Skláňa sa, aby prešiel špičkou nosa po mojom.

„Tak čo hovoríš na to prekvapenie?" zašepká so stopou dychtivosti v hlase.

„Bolo to úžasné, Christian." Dlaňami stúpam nahor po jeho hru­di, objímem ho okolo krku a pobozkám.

„Kedy si to všetko zariadil?" overujem si, keď sa odtiahnem, prsty stále zapletené do jeho vlasov.

„Včera v noci, keď som nemohol spať. Poslal som Elliotovi a Mii mail a voilá... "

„Naozaj skvelý nápad. Ďakujem. Určite si to užijeme."

„To dúfam. Tiež mi napadlo, že sa v Aspene skôr vyhneme novi­nárom ako doma."

No áno vlastne, paparazzovia! V tom má pravdu. V Escale by sme sa stali ich zajatcami. Keď si vybavím cvakanie spúští a oslnivé blesky fotografov, pred ktorými s nami dnes ráno unikal Taylor, zježia sa mi vzadu na krku chĺpky

„Tak poď. Radšej sa posadíme - Stephan už sa pripravuje na štart." Ponúka mi ruku a spoločne sa vraciame k ostatným.

Elliot nás hlasno privíta. „Tak to bola extra bleskovka!" zvolá po­smešne.

Christian ho ostentatívne ignoruje.

„Usaďte sa, prosím, dámy a páni, už čoskoro budeme štartovať," ozve sa Stephanov pokojný, autoritatívny hlas. Z kuchynky vychá­dza čiernovlasá žena - eh... Natalie? ktorá s nami letela už na svadobnú cestu, a zbiera odložené kávové šálky. Natalia... Volá sa Natalia.

„Dobré ráno pán Grey, pani Greyová," zdraví nás mäkko. Prečo z nej mám tak divný pocit? Možno kvôli tomu, že je brunetka. Chris-tian predsa tvrdí, že nemá vo zvyku zamestnávať brunetky, pretože ho priťahujú. Zdvorilo sa na ňu usmejem a presuniem sa k stolíku naproti Elliotovi a Kate. Krátko sa objímam s Kate a Miou a zamávam chlapcom, potom sa usadím vedľa Christiana a pripútam sa. Položí mi ruku na koleno a povzbudivo ho stlačí. Zdá sa mi uvoľnený a taký šťastný, napriek tomu, že nie sme sami. Nevdojak mi napadá, prečo nemôže byť stále taký - taký bezstarostný.

„Dúfam, že si si pribalila aj poriadne topánky na prechádzanie," prehodí hrejivo.

„My nebudeme lyžovať?"

„Tak to by bola celkom výzva, v auguste," zasmeje sa. Aha. No jasné.

„A lyžuješ, Ana?" skáče nám do toho Elliot.

„Nie."

Christian mi sťahuje ruku z kolena a chytá ma za ruku. „Neboj sa, môj malý braček ťa to naučí," žmurkne na mňa Elliot. „Na svahu je tiež pekný diabol."

Nedokážem si pomôcť a pýrim sa. Pohľadom kontrolujem Chris-tiana, ktorý na Elliota ľahostajne hľadí, aj ked mám dojem, že sa snaží skryť úsmev. Lietadlo sa šklbne dopredu a začína sa pohybovať sme­rom k dráhe.

Natalia nám jasným a spevavým hlasom dáva bezpečnostné poky­ny. Na sebe má tmavomodré tričko s krátkymi rukávmi a puzdrovú sukňu v rovnakej farbe, je bezchybne nalíčená - a dosť pekná. Moje podvedomie na mňa vytiahne pestované obočie.

„A inak si v poriadku?" osloví ma Kate otvorene. „Vieš ako -vzhľadom na ten rozruch okolo Hydea."

Len prikývnem. Nechce sa mi na neho myslieť, a nie ešte o ňom hovoriť, ale Kate je, zdá sa, iného názoru.

„Prečo sa vlastne správa ako šialenec?" zamyslí sa, a svojím nena­podobiteľným spôsobom presne vystihne jadro problému. Potom si v geste prípravy na investigatívne pátranie prehodí vlasy na chrbát.

Christian si ju nevzrušene zmeria a pokrčí ramenami. „Pretože som s ním vyrazil dvere," vyhlási bez obalu.

„Fakt? A kvôli čomu?" Kate ukláňa hlavu nabok a mne je jasné, že sa dostáva do režimu Nancy Drewová.

„Kvôli tomu, že to na mňa skúsil," utrúsim. Pokúšam sa pod sto­lom nakopnúť Kate do členku, ale míňam. Doparoma!

„A to ako kedy?" spýtavo na mňa vyvalí oči.

„To už je dávno."

„Nikdy si mi o tom nepovedala!" zaprská. Ospravedlňujúco myknem plecami.

„Kdeže, v tom nebude len zlosť kvôli tomu, že bol vyhodený. Na to reaguje až príliš prehnane," pokračuje Kate, lenže teraz adresuje svoje teórie smerom k Christianovi. „Vari je duševne chorý? A čo všetky tie informácie, čo pozbieral o vašej rodine?" Spôsob, akým si Christiana podáva, mi dvíha mandle, ale ona už skrátka zistila, že ja nič neviem, takže mňa sa vypytovať nemôže. A to ma pekne štve.

„Domnievame sa, že to má niečo spoločné s Detroitom," informu­je ju Christian vľúdne. Až príliš vľúdne. Ach nie, Kate, prosím, vykašli sa teraz na to.

„Hyde je tiež z Detroitu?"

Christian prikývne.

Lietadlo zrýchľuje a ja mu nervózne stisnem ruku. Povzbudivo sa na mňa obzrie. Vie, že vzlety a pristátia neznášam. Zosilní svoj stisk a na upokojenie ma pohladí palcom po hánkach prstov.

„Čo o ňom vlastne vieš?" vyrukuje na neho Elliot, bez toho, aby venoval akúkoľvek pozornosť tomu, že sa rútime po dráhe v malom lietadle, ktoré sa práve chystá vzniesť do vzduchu, a práve tak ignoru­je Christianove vzrastajúce podráždenie, ktoré spôsobuje Kate. Tá sa nahýba dopredu a pozorne načúva.

„Toto je mimo záznam," adresuje jej Christian. „Jeho otec umrel pri bitke v bare. Mama sa začala opíjať do nemoty. Ako dieťa išiel z rodiny do rodiny... a z problému do problému. Väčšinou kradol autá. Chvíľu pobudol v polepšovni. Jeho mama sa potom dala dokopy v jednom charitatívnom programe a on sa spamätal. Dostal štipen­dium na Princetone."

„Na Princetone?" zvýši pozornosť Kate.

„Áno. Je to múdry chlapec," pokrčí Christian ramenami.

„Až taký múdry zase nebude. Nechal sa chytiť," poznamená Elliot.

„To áno, ale predsa to nemohol všetko spískať sám," zapochybuje

Kate.

Christian vedľa mňa stuhne. „To ešte nevieme," vysloví veľmi ti­cho. Do hája. Mohol v tom byť s Hydom namočený niekto ďalší? Zde­sene sa otáčam na Christiana. Znovu mi stisne ruku, ale do očí sa mi nepozrie. Lietadlo sa dvíha do vzduchu a ja pocítim povedomý, nepríjemný pocit v žalúdku.

„Koľko má vlastne rokov?" pýtam sa Christiana a nakláňam sa k nemu tak tesne, aby ma mohol počuť len on. Aj keď sa chcem do­zvedieť, čo sa tu deje, nehodlám povzbudzovať Kate k ďalším otáz­kam. Viem, že Christiana popudzujú a zároveň som si istá, že jej to ešte od nášho koktailového výletu nezabudol.

„Tridsaťdva. Prečo?"

„Iba zvedavosť, nič viac."

Vidím, ako zatína zuby. „Ohľadom Hydea na zvedavosť zabudni. Som rád, že je ten idiot pod zámkom." Síce to znie, ako keby ma na­pomínal, ale ja si jeho tón úmyselne nevšímam.

„A čo ty? Myslíš, že v tom ide ešte-niekto ďalší? Len z toho po­myslenia sa mi robí nevoľno. Tiež by sa mohlo stať, že to všetko ešte neskončilo."

„Ja neviem," odpovedá Christian a znovu mu tuhnú čeľuste.

„Trebárs niekto, kto má dôvod ťa nenávidieť?" napovedám. No leda, dúfam, že to nie je tá suka. „Ako napríklad Elena," zašepkám. Uvedomujem si, že som jej meno vyslovila nahlas, ale,nikto iný ako Christian to nepočul. Vyľakane strelím pohľadom po Kate, ale tá je hlboko zabraná do hovoru s Elliotom, ktorý ju práve karhá nahneva­ným pohľadom. Hmm...

„Ty ju proste rada démonizuješ, čo?" zakrúti Christian očami či znechutene potrasie hlavou. „Možno voči mne prechováva nejakú zlobu, ale toto by nikdy neurobila," zabodne do mňa svoj prenikavý sivý pohľad. „Nechajme to. Viem, že reči o nej nie sú tvojou najobľú­benejšou témou."

„Skúsil si sa jej opýtať?" hlesnem, aj keď si nie som tak celkom istá, či to naozaj chcem vedieť.

„Od narodenín som s ňou nehovoril, Ana. Nechaj to tak, prosím. Nechcem sa o nej baviť." Dvíha si moju ruku k perám a otrie si ich o jej chrbát. Zároveň ma prepaľuje pohľadom a ja viem, že by som sa už mala prestať vypytovať.

„Schovajte si to do spálne," provokuje nás Elliot. „Teraz ste v nej boli a extra dlho ste sa tam nezdržali," uškrnie sa.

Christian zdvihne zrak a prepichne ho ľadovým pohľadom. „Daj sa sa vypchať, Elliot," odpáli ho zmierlivo.

„Len hovorím, ako sa veci majú, chlapče." Elliotove oči sa rozžia­ria smiechom.

„Ako keby si o tom niečo vedel," poznamená Christian ironicky a vytiahne obočie.

Elliot sa zazubí, evidentne rozjarený ich vzájomným podpichova-ním. „To ty si si vzal svoju prvú babu," ukáže na mňa.

A dočerta. Kam toto speje? Cítim, ako sa mi rozpaľuje tvár.

„A môžeš mi to vyčítať?" obhajuje sa Christian a pobozká ma do vlasov.

„Nie," zasmeje sa Elliot a zavrtí hlavou.

Ja sa okamžite červenám a Kate pleskne Elliota cez stehno.

„Prestaň zo seba robiť blba," jemne ho pokarhá.

„Počúvaj svoje dievča," poradí mu Christian veselo, a jeho sta­rosti sa ako zázrakom rozplynú. Keď naberáme výšku, zapraská mi v ušiach. Lietadlo postupne vyrovnáva a zároveň s tým sa uvoľňuje aj napätie v kabíne. Lenže Kate sa na Elliota mračí. Niečo sa medzi nimi deje? Nie som si istá.

Elliot má pravdu. Odfrknem si nad tou iróniou. Ja som - bola som - Christianove prvé dievča a teraz som jeho žena. Tých pätnásť predo mnou a mrcha Robinsonová sa nepočíta. Lenže Elliot o nich nemá ani tušenia a Kate mu to zjavne nepovedala. Usmejem sa na ňu a ona na mňa sprisahanecky žmurkne. U nej sú moje tajomstvá v bezpečí.

„Dobre, dámy a páni, blížime sa letovej výške desiatich kilometrov a odhadovaný čas nášho letu je hodina a päťdesiatšesť minút," ozna­muje nám Stephan. „Odteraz sa môžete voľne pohybovať po kabíne."

Vzápätí sa z kuchynky vynorí Natalia.

„Môžem niekomu ponúknuť kávu?" pýta sa.