Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 14. kapitola

Kapitola 14

Christian na kolenách pri mojich nohách, zaklesnutý
nehybným pohľadom do môjho – to je ten najdesivejší a
najmrazivejší výjav, aký som kedy videla. Nevyrovná sa mu
ani Leila so zbraňou v ruke. Zahmlený, alkoholický opar,
ktorý ma až doteraz zahaľoval, mizne v okamihu a nahrádza
ho mrazenie v zátylku a dotieravý pocit beznádeje
sprevádzaný prudkým odlevom krvi z tváre.
V šoku sa prudko nadychujem. Nie. Nie, toto je zlé, veľmi zlé
a veľmi znepokojujúce.
„Christian, prosím, toto nerob. To nechcem.“
Ďalej na mňa ľahostajne hľadí, nehýbe sa, mlčí.
Môj úbohý Tieň! Srdce mi puká od žiaľu. Čo som mu to,
preboha, urobila? Cítim, ako sa mi do očí tlačia slzy.
„Prečo to robíš? Hovor so mnou,“ zašepkám.
Raz žmurkne.
„Čo by si chcela, aby som povedal?“ povie mäkko,
nevzrušene a ja pocítim chvíľkovú úľavu, že hovorí. Lenže nie
takto. Nie. Nie!
Po lícach mi začínajú tiecť slzy. Zrazu je toho na mňa
priveľa, vidieť ho v rovnakej podriadenej pozícii, v akej bola tá
úbohá bytosť, čo zostala z Leily. Obrázok silného muža, ktorý
je v skutočnosti stále tým malým chlapcom, čo bol takým
šialeným spôsobom zneužívaný a zanedbávaný, ktorý sa necíti
hoden lásky svojej dokonalej rodiny a svojej nie takej
dokonalej priateľky… môj stratený chlapec… trhá mi to srdce.
421
Ľútosť, pocit straty, beznádej – to všetko mi ho teraz
doslova trhá na kusy. A zároveň cítim ťaživý pocit márnosti.
Ale hodlám bojovať, aby som ho priviedla späť. Aby som
svojho Tieňa získala naspäť.
Predstava, že by som komukoľvek dominovala, je šialená.
Predstava, že by som dominovala Christianovi, je príšerne
nechutná. Bola by som potom ako ona – ako ženská, čo mu to
vlastne spôsobila.
Pri tej myšlienke sa otrasiem a bojujem s hrčou, čo sa mi
tlačí do krku. To nemôžem urobiť, ani náhodou. A ani
náhodou to urobiť nechcem.
Potom, čo si takto utriedim myšlienky, vidím len jedinú
možnú cestu. Bez toho aby som uhla pohľadom, klesám za
ním na kolená. Zacítim v nich tvrdosť drevenej podlahy.
Chrbtom ruky si utieram slzy. Takto sme si rovní. Sme na
rovnakej úrovni. Toto je jediný spôsob, akým ho chcem získať
späť.
Pri pohľade na mňa sa mu rozširujú oči, ale okrem toho sa
jeho výraz ani postoj nemení.
„Christian, toto nemusíš robiť,“ zaprosíkam. „Ja nikam
neutekám. Veď som ti to hovorila, znovu a znovu, ja
neutečiem. Všetko, čo sa stalo, je také… intenzívne. Len
potrebujem čas, aby som o tom mohla premýšľať… byť nejaký
ten čas osamote. Prečo vždy zo všetkého vyvodíš ten najhorší
záver?“ A zase sa mi zovrie srdce, pretože ja viem prečo, to
kvôli tomu, že o sebe toľko pochybuje, to preto, že sa tak
nenávidí.
A znova ma dostihnú Elenine slová: „Vie, ako negatívne o
sebe zmýšľaš? Pozná všetky tvoje problémy?“
Ach, Christian. Strach mi znova berie srdce do zveráka, a tak
začínam prehnane zo seba sypať: „Len som chcela navrhnúť,
že sa dnes večer vrátim späť do svojho bytu. Nikdy mi nedáš
čas… čas, aby som to všetko vstrebala,“ vzlyknem a vidím,
ako v zamyslení sťahuje čelo. „Jednoducho čas na
premýšľanie. Veď sa sotva poznáme a všetku tú záťaž, čo so
sebou ťaháš… potrebujem… potrebujem čas, aby som si to
všetko mohla premyslieť. A teraz, keď je Leila… skrátka, nech
už je to ktokoľvek… teraz, keď je preč z ulíc a už nie je
hrozbou… myslela som… myslela…“ Môj hlas sa stráca do
ticha, zostávam naňho bezradne civieť. Pozorne ma sleduje a
počúva, aspoň dúfam.
„Keď som ťa videla s Leilou…“ Zatváram oči, pretože ma
znovu pohlcuje bolestná spomienka na ich vzájomnú
interakciu. „Bol to hrozný šok. Zbadala som, aký býval tvoj
život… a…“ zadívam sa dolu na svoje prepletené prsty a slzy
mi stále v tenkých pramienkoch stekajú po lícach. „Celé je to o
tom, že pre teba nie som dosť dobrá. Nazrela som do tvojho
života a mám strach, že sa so mnou začneš nudiť a potom
odídeš… a ja skončím ako Leila… tiež zo mňa zostane len
troska. Pretože ťa veľmi milujem, Christian, a keď ma opustíš,
bude to ako deň bez svetla. Prepadla by som sa do temnoty. Ja
nechcem utiecť, Christian. Len mám hrozný strach, že mi
utečieš ty…“
Ako mu to tak rozprávam – a pritom dúfam, že ma počúva
– uvedomujem si, čo je mojím skutočným problémom:
jednoducho mi nie je jasné, čo na mne vidí. Nikdy som
nepochopila, prečo práve ja.
„Nerozumiem tomu, čo ťa na mne priťahuje,“ dostanem zo
seba. „Ty si, no… ty si jednoducho ty… a ja som…“ trhnem
423
plecami a pozriem sa naňho. „Skrátka to nechápem. Ty si
pekný a sexi a úspešný a dobrý a láskavý a starostlivý – toto
všetko – a ja nie. A nedokážem robiť veci, ktoré ty robíš rád.
Nemôžem ti dať to, čo potrebuješ. Ako by si so mnou mohol
byť šťastný? Ako by som si ťa mohla udržať?“
Môj hlas je iba šepotom, zatiaľ čo ním zhmotňujem svoje
najhoršie obavy. „Nikdy som nerozumela tomu, čo na mne
vidíš. A keď som ťa videla s ňou, zrazu mi to všetko došlo.“
Ježiši, to jeho mlčanie je neznesiteľné. Tak sa so mnou
rozprávaj, dočerta!
„Chystáš sa tu kľačať celú noc? Pretože ak áno, budem
kľačať tiež!“ vyšteknem naňho.
Zdá sa mi, že mu trochu povoľuje výraz, možno pôsobí aj
ľahko pobavene. Ale je veľmi ťažké posúdiť to.
Mohla by som sa načiahnuť a dotknúť sa ho, ale to by bolo
len hrubé zneužitie postavenia, do ktorého ma práve pasoval.
A to nechcem, lenže netuším, čo chce on alebo čo sa mi snaží
naznačiť. Na to som jednoducho prikrátka.
„Christian, prosím, prosím… hovor so mnou,“ zaprisahám
ho a žmolím si ruky v lone. Kolená už ma pekne tlačia, napriek
tomu ďalej kľačím, uprene hľadím do jeho nádherných,
vážnych sivých očí a čakám.
A čakám.
A čakám.
„Prosím,“ žobraním ešte raz.
Jeho intenzívny pohľad odrazu akoby menil odtieň a
potom žmurkne.
„Tak strašne som sa bál,“ zašepká.
Ach, bože, ďakujem! Moje podvedomie sa odbremenené
rúca do kresla a obracia do seba pohár džinu.
424
On hovorí! Premáha ma šialená vlna úľavy. Preglgnem a
usilujem sa udržať na uzde emócie a čerstvý príval slz, ktoré
mi zaplavujú oči.
A on ticho pokračuje: „Keď som vonku uvidel Ethana,
došlo mi, že ťa niekto musel pustiť do bytu. S Taylorom sme
vybehli z auta obaja naraz. Jednoducho sme to vedeli.“
Zmĺkne.
„Keď som ju potom uvidel, ako tam stojí, s tebou – a
ozbrojená. Myslím, že som zostarol o sto rokov, Ana. Niekto ťa
ohrozoval… moje najhoršie obavy sa splnili. Bol som taký
nahnevaný, na ňu, na teba, na Taylora, na seba.“
Zatrasie hlavou, to výrečné gesto napovedá, v akej je
agónii. „Nedokázal som odhadnúť, či sa bude správať násilne.
Nevedel som, čo mám robiť. Netušil som, ako zareaguje.“
Zarazí sa a vraští čelo. „A potom, zrazu, akoby mi napovedala
– tvárila sa tak kajúcne. A ja som jednoducho vedel, čo musím
urobiť.“ Mlčí. Iba ma sústredene pozoruje a čaká, ako budem
reagovať.
„A ďalej,“ zašepkám.
Nasucho preglgne. „Vidieť ju v tom stave a vedieť, že by
som s tým jej… nervovým zrútením mohol mať niečo
spoločné…“ Znovu zatvára oči. „Vždy bola skôr taká
roztatárená a živá.“ Zachveje sa a trhavo sa nadýchne, znie to
skoro ako vzlyk. Sú to muky niečo také počúvať, ale ja ďalej
kľačím a prežívam s ním jeho verziu.
„Mohla ti ublížiť. A bola by to moja vina.“ Prudko otvára
oči plné neuchopiteľnej hrôzy a zase sa odmlčí.
„Ale ona to neurobila. A ty si nebol zodpovedný za to, v
akom stave sa ocitla, Christian.“ Povzbudzujem ho, aby
pokračoval.
425
Začínam si uvedomovať, že všetko to robil, aby ma
ochránil, a možno aj Leilu, pretože na nej mu tiež záleží. Lenže
ako veľmi mu na nej záleží? Tá otázka sa mi, nikým nepozvaná,
usalaší v hlave. Hovorí, že ma miluje, ale správal sa tak hrubo,
vyhadzoval ma, vyhnal ma z môjho vlastného bytu.
„Skrátka som ťa odtiaľ potreboval dostať,“ zahundre s tou
svojou prazvláštnou schopnosťou čítať mi myšlienky. „Chcel
som, aby si bola mimo nebezpečenstva, a… Ty si. Jednoducho.
Odmietala. Odísť.“ Tie posledné slová šepká cez zaťaté zuby a
neveriacky pritom vrtí hlavou. Jeho podráždenie je jasne
viditeľné.
Zapichuje do mňa pohľad. „Anastasia Steelová, ty si tá
najtvrdohlavejšia ženská, čo poznám,“ vyčíta mi.
Vďakabohu, je späť. Pomaly vydýchnem od úľavy.
V tvári sa mu usádza nefalšované skľúčený výraz. „Takže
ty si nechcela utiecť?“ ubezpečuje sa.
„NIE!“
Znovu zatvára oči a celé jeho telo sa uvoľňuje. Keď ich zasa
otvorí, vidím v nich všetko to utrpenie a bolesť.
„Myslel som…“ odmlčí sa. „Toto som ja, Ana. Toto
všetko… a som celý len tvoj. Čo ešte musím urobiť, aby si to
pochopila? Aby si chápala, že ťa chcem – akýmkoľvek
spôsobom, ktorým ťa môžem mať. Že ťa milujem.“
„Aj ja ťa milujem, Christian, a vidieť ťa takto…“ vzlyknem
a z očí sa mi zase vyhrnú slzy. „Myslela som, že som ťa nejako
rozbila.“
„Rozbila? Mňa? To nie, Ana. Práve naopak.“ Naťahuje sa
za mojou rukou. „Ty si moje záchranné lano,“ zašepká, a skôr
než si vtlačí moju dlaň do svojej, obsype mi chrbát ruky
bozkmi.
426
S očami dokorán a plnými strachu si potom moju dlaň
jemne prikladá k hrudi v mieste, kde má srdce – do
zakázaného územia. Dych sa mu zrýchľuje. Pod prstami cítim,
ako mu tlčie srdce, splašene mi do nich búši. Nespúšťa zo mňa
oči, čeľuste napäté, zuby zaťaté.
Zalapám po dychu. Ach, ty môj Tieň! On ma necháva sa ho
dotýkať. Akoby sa mi vyparil všetok vzduch z pľúc –
jednoducho niekam zmizol. V ušiach mi hučí krv, to ako sa
rytmus môjho srdca rýchlo približuje tomu jeho.
Púšťa moju ruku a necháva ju voľne spočívať tam, kde
cítim jeho pulz. Nepatrne roztváram prsty, vnímam pod nimi
teplo sálajúce z jeho kože cez tenkú látku košele. Zadrží
pritom dych. Nedokážem to zniesť. Pohnem rukou s úmyslom
ju stiahnuť.
„Nie!“ vyhŕkne a znova mi ju zakrýva dlaňou, tlačí si moje
prsty na seba. „Nechaj ju tam.“
Povzbudená tými slovami sa prisuniem bližšie, až sa
dotýkame kolenami, a zdvíham druhú ruku tak, aby presne
vedel, čo mám v úmysle. Ostražito ma pozoruje, ale nepokúša
sa ma zastaviť.
Začínam mu opatrne rozopínať gombíky košele, ale jednou
rukou to ide pomerne ťažko. Napnem prsty pod jeho dlaňou a
on ma púšťa a necháva ma použiť obidve ruky. Neprestávam
sa mu pozerať do očí, keď mu rozhaľujem košeľu a tým
odkrývam jeho hrudník.
Ešte viac sa mu zrýchľuje dych, mierne roztvára pery a ja
vnímam jeho vzrastajúcu paniku. Napriek tomu neuhýba.
Pretože je stále v režime subky? To netuším.
427
Mám to urobiť? Nechcem mu ubližovať, psychicky ani
fyzicky. Vidieť ho takto, ako sa mi vydáva napospas, je veľmi
alarmujúce.
Dvíham ruku a zarazím sa tesne pri ňom, uprene ho
pozorujem… žiadam o súhlas. Nepatrne dáva hlavu nabok,
zoceľuje sa pred mojím dotykom, napätie z neho doslova sála.
Teraz už to nie je zloba, ale strach.
Váham. Naozaj mu to smiem urobiť?
„Urob to,“ vydýchne. Zase tá jeho zvláštna schopnosť
odpovedať na moje nevypovedané otázky.
Naťahujem prsty tak, až sa dotknú jeho chĺpkov, a zľahka
mu nimi prechádzam dolu po hrudnej kosti. Zatvára oči a
sťahuje tvár, akoby ho ovládla neznesiteľná bolesť.
Nedokážem sa na to pozerať, a tak ruku okamžite sťahujem.
Lenže on po nej rýchlo chmatne a neoblomne ju priloží späť,
celú si ju tlačí na obnaženú hruď, takže ma jeho chĺpky šteklia
v dlani.
„Nie,“ protestuje napäto. „Ja to potrebujem.“
Má pevne zavreté viečka. Takto musí vyzerať agónia. A
pozorovať to, to sú skutočné muky. Veľmi opatrne nechám
svoje prsty kĺzať po jeho prsiach až k srdcu, žasnem nad tým
pocitom a desím sa toho, že je to príliš veľký skok.
Otvára oči a upiera na mňa spaľujúci pohľad.
Bože, stoj pri mne. Je taký horúci, neskutočne intenzívny a
neskrotný, rovnako ako jeho dych. Krv mi už musí každú
chvíľu preraziť ušné bubienky. Pod tým prenikavým
pohľadom sa ma zmocňuje nepokoj.
Ešte stále ma nezarazil, a tak ho znova hladkám končekmi
prstov po hrudníku. Otvára ústa, ťažko nimi vydychuje, a ja si
zrazu nie som istá, či to spôsobuje strach, alebo niečo iné.
428
Tak dlho som túžila ho tam pobozkať! Zdvíham sa na
kolená a chvíľu mu ten pohľad vraciam, aby som mu jasne
naznačila svoj úmysel. Potom sa skláňam a nežne mu
prikladám pery nad srdce, cítim na nich jeho sladko voňajúcu
nahú pokožku.
Jeho tlmené zastonanie ma zasiahne tak silno, že si sadám
späť na päty a hrozím sa toho, čo uvidím v jeho tvári. Oči má
pevne zavreté, ale inak sa nepohol.
„Znovu,“ povie. A tak sa zohýbam ešte raz a tentoraz
bozkávam jednu z jeho jaziev. Zalapá po dychu. A ja
bozkávam ďalšiu, a potom ďalšiu. Z hrdla sa mu vyderie
hlasné zastonanie a zrazu mám jeho paže okolo tela a ruku vo
vlasoch. Bolestivým ťahom mi zakláňa hlavu, až sa moje ústa
stretnú s jeho neoblomnými perami. Obaja prepadáme
vrúcnemu bozku a ja mu zatínam prsty do vlasov.
„Ach, Ana!“ vydýchne. Prevracia sa a strháva si ma pod
seba na podlahu. Presúvam dlane, aby som v nich zovrela jeho
krásnu tvár… a v tú chvíľu na nich zacítim jeho slzy.
On plače… nie. To nie!
„Christian, prosím, neplač. Myslela som to vážne, keď som
hovorila, že ťa nikdy neopustím. Naozaj. A ak som ti dala
dôvod myslieť si niečo iné, tak sa ospravedlňujem… Prosím,
prosím, odpusť mi to. Ja ťa milujem. Vždy ťa budem milovať.“
Dvíha sa na lakťoch, v tvári neopísateľne bolestný výraz.
„Čo je to?“
Spýtavo rozširuje oči.
„Čo je to za tajomstvo, ktoré ťa núti si myslieť, že od teba
utečiem? Prečo tak tvrdohlavo veríš tomu, že odídem?“
domáham sa odpovede. „Povedz mi to, Christian, prosím.“
429
Dvíha sa, zaujíma turecký sed a ja si sadám, ale nechávam
nohy natiahnuté. Kriste, nemohli by sme sa už z tej dlážky
zodvihnúť? Ale nechcem prerušovať tok jeho myšlienok.
Konečne sa ma chystá zasvätiť!
Zahľadí sa na mňa a vyzerá pritom úplne zdevastovane.
No, dočerta – to bude zlé.
„Ana…“ S rozorvaným výrazom hľadá správne slová. Kam
toto speje?
Poriadne sa nadýchne a sťažka preglgne. „Ja som sadista.
Rád bijem drobné hnedovlasé dievčatá, ako si ty. Všetky totiž
vyzeráte rovnako ako tá závislá suka – moja biologická matka.
Som si istý, že už si domyslíš, prečo to robím.“ Sype to zo seba
tak prudko, akoby tie vety mal na jazyku celé dni a zúfalo sa
ich potreboval zbaviť.
Čas akoby sa zastavil. Ach, nie.
Toto som teda nečakala. To je zlé. Veľmi zlé. Pozerám
naňho a snažím sa nejako pochopiť dôsledky jeho slov.
Konečne sa vysvetľuje, prečo vyzeráme všetky rovnako.
Moja prvotná myšlienka je, že Leila mala pravdu. „Pán je
temný.“
Spomínam si na náš úplne prvý rozhovor o jeho sklonoch,
ktorý sme vtedy viedli v Červenej mučiarni.
„Tvrdil si mi, že sadista nie si,“ zašepkám. Zúfalo sa
snažím tomu porozumieť… nejako ho ospravedlniť.
„Viem, povedal som ti, že som dominantný. Nebola to lož,
ale ani úplná pravda. Je mi to ľúto.“ Pohľadom sústredene
skúma svoje dokonale pestované nechty.
Mám dojem, že mu je trápne. Hanbí sa, že mi klamal?
Alebo sa hanbí za to, aký je?
430
„Keď si sa ma na to pýtala, predstavoval som si, že medzi
nami bude úplne iný vzťah,“ zamumle. Z jeho pohľadu jasne
vidím, aký je vystrašený.
A potom mi to dochádza, je to ako blesk z čistého neba. Ak
je sadista, potom naozaj všetko to prekliate bitie potrebuje.
Dofrasa! Skladám si hlavu do dlaní.
„Takže je to pravda,“ zašepkám. „Nemôžem ti dať to, čo
potrebuješ.“ A je to – toto je konečný dôkaz o tom, že sme
nekompatibilní.
Panika mi zviera hrdlo, svet sa mi začína rúcať k nohám,
všetko okolo mňa padá. To je koniec. Toto nezvládneme.
Christian sa zatvári zúfalo. „Nie! Nie! Nie! To teda môžeš.
Ty mi dávaš, čo potrebujem.“ Zatína päste. „Prosím, ver mi,“
presviedča ma úpenlivo.
„Ja už neviem, čomu mám veriť, Christian. Všetko je to také
poondiate,“ posťažujem sa. Celé hrdlo ma už bolí od
zadržiavaných vzlykov. Oči mu horúčkovito zahoria.
„Ana, musíš mi veriť. Keď som ťa zbil tým opaskom a ty si
ma opustila, všetko sa vo mne pohlo. Ja som nežartoval, keď
som vravel, že urobím všetko pre to, aby som sa tak už nikdy
necítil,“ pripomína mi s tvrdohlavým pohľadom. „Keď si mi
povedala, že ma miluješ, bolo to ako precitnutie. Nikto
predtým mi nič také nepovedal. Bolo to, akoby som v sebe
niečo pochoval – alebo si to možno pochovala ty, ja neviem. S
doktorom Flynnom o tom ešte stále vášnivo diskutujeme.“
Ach, tak. V srdci mi rozkvitá nádej. Možno to nejako prekonáme.
Chcem, aby sme to zvládli. Však áno? „Čo to všetko teda
znamená?“ zisťujem šeptom.
„Že už to nepotrebujem. Nie teraz.“
Čo, prosím? „Ako to vieš? Ako si môžeš byť taký istý?“
431
„Jednoducho to viem. Pomyslenie na to, že by som ti
ublížil… nejako vážne… sa mi hnusí.“
„Ja tomu nerozumiem. A čo tie pravítka a plieskanie a
všetok ten zvrátený sex?“
Prehrabe si vlasy a vyzerá to, že sa usmeje, lenže namiesto
úsmevu si smutne povzdychne. „Hovorím o tvrdých
praktikách, Anastasia. Mala by si vidieť, čo dokážem s
trstenicou alebo korbáčom.“
Od omráčenia mi padá sánka. „Radšej nie.“
„Ja viem. Keby si to chcela robiť, fajn… ale ty nechceš a ja to
rešpektujem. Nemôžem ťa k tomu nútiť, keď sama nechceš. Už
som ti to hovoril, všetku moc máš ty. A odvtedy, čo si sa
vrátila, k tomu ani nemám žiadne nutkanie. Je to preč.“
Chvíľu na neho len tupo hľadím, pokúšam sa to nejako
urovnať v hlave. „Ale keď sme sa zoznámili, bolo to práve to,
čo si chcel.“
„To nepochybne bolo.“
„Ale ako sa to mohlo len tak vypariť, Christian? Akoby som
bola nejaký všeliek a ty si teraz – nenapadá mi lepšie slovo ako
– vyliečený? Tomu nerozumiem.“
Ďalší povzdych. „Nepovedal by som práve vyliečený… Ty
mi neveríš?“
„Skôr to považujem za… neuveriteľné. V tom je rozdiel.“
„Keby si ma neopustila, pravdepodobne by som sa tak
nikdy necítil. To, že si ma nechala, bola tá najlepšia vec, čo si
mohla urobiť – pre nás oboch. Uvedomil som si, ako veľmi ťa
chcem, len teba, a myslel som to vážne, keď som hovoril, že ťa
chcem akýmkoľvek spôsobom, ktorým ťa môžem mať.“
432
Skúmam ho pohľadom. Dá sa tomu veriť? Hlava mi ide
puknúť z toho, ako sa to všetko snažím pochopiť, a hlboko
vnútri cítim… otupenosť.
„Ty si stále tu. Myslel som, že o takomto čase už budeš vo
dverách,“ uvažuje šeptom.
„Prečo? Pretože by som si mala myslieť, že si nejaký
úchylák, keď bičuješ a trtkáš ženy, ktoré vyzerajú ako tvoja
matka? Na základe čoho si dospel k takému záveru?!“ zasyčím
naňho nahnevane.
V dôsledku mojich drsných slov bledne.
„No, nepovedal by som to úplne takto, ale v podstate áno,“
priznáva a zatvári sa ublížene.
Jeho výraz je znepokojujúci a ja ten výbuch hneď oľutujem.
Previnilo vraštím čelo.
Ach, bože, čo teraz? Pozerám sa naňho a on vyzerá tak
skrúšene, úprimne… vyzerá ako môj Tieň.
Nečakane si vybavujem tú fotografiu z jeho detskej izby a v
tom okamihu mi dochádza, prečo mi bola tá žena na nej taká
povedomá. Vyzerala ako on. Musela to byť jeho biologická
matka.
A hlavou mi preletí, ako ľahko nad ňou vtedy kývol rukou:
Nikto dôležitý… To ona je za toto všetko zodpovedná. A ja sa
na ňu podobám… Dočerta!
Opätuje môj pohľad, úplne otvorene, a ja viem, že čaká na
moju reakciu. Pôsobí úprimne. Hovoril, že ma miluje, ale aj tak
som z toho zmätená.
Bože, to je chaos!
Hoci ma kvôli Leile upokojoval, ja som si istá, taká istá ako
nikdy predtým, že ona je schopná dať mu to, čo potrebuje. To
433
pomyslenie je nestráviteľné, vysiľujúce. Som z toho všetkého
vyčerpaná.
„Christian, už som unavená. Mohli by sme to prebrať
zajtra? Chcem ísť do postele.“
Prekvapene zažmurká. „Takže ty napriek tomu
neodchádzaš?“
„Chceš, aby som šla?“
„Nie! Ale myslel som, že ma opustíš, keď ti to poviem.“
Hlavou mi preletia všetky tie jeho narážky na to, že
odídem, keď mi to svoje temné tajomstvo vyjaví. A teraz ho
poznám. Je to tak, Pán je temný.
Mala by som odísť? Pozerám sa naňho, na toho blázna,
ktorého milujem, áno, milujem.
Mohla by som ho opustiť? Už som to raz urobila a skoro
ma to zabilo… a jeho tiež. Ľúbim ho. Na tom sa nič nezmenilo.
„Neopúšťaj ma,“ zašepká.
„Ježiši, pre všetko na svete – nie! Ja nikam nejdem!“
dvíham hlas. A je to taká úľava. Povedala som to. Neopúšťam
ho.
„Naozaj?“ V očiach mu zatancujú iskričky nádeje.
„Čo mám ešte urobiť pre to, aby si pochopil, že neodídem?
Čo mám povedať?“
Sústredene ma sleduje, znovu z neho vyžaruje strach a
trýzeň. Preglgne. „Je tu jedna vec, ktorú by si mohla urobiť.“
„Aká?“ precedím cez zuby.
„Zober si ma,“ zašepká. ČOŽE?! Skutočne sa práve zmienil
o…
Už druhýkrát v priebehu necelej pol hodiny pre mňa
prestáva existovať čas.
434
Pozerám na toho ťažko postihnutého muža, ktorého
milujem. A nemôžem uveriť tomu, čo práve povedal.
Svadba? On ma požiadal o ruku? To je vtip?! Nedokážem si
pomôcť – odniekiaľ zvnútra mi vybuble malé nervózne
zachechtanie. Usilovne si hryziem peru, aby som zabránila
tomu, že sa z toho stane plnohodnotný hysterický smiech, ale
všetko zlyháva. Zvalím sa chrbtom na podlahu a kapitulujem.
Rehocem sa ako nikdy predtým, prepadám tomu mohutnému
ozdravnému a očistnému smiechu.
A na malú chvíľku sa ocitám mimo diania, pozerám sa
zvrchu na tú absurdnú situáciu – porazené, rehotajúce sa
dievča vedľa prekrásneho zničeného chlapca. Potom, čo sa môj
smiech pretaví do horúcich slz, zakryjem si oči rukou. Nie,
nie… toto je už priveľa.
Zatiaľ čo sa moja hystéria zmierňuje, Christian mi jemne
dvíha ruku z tváre. Obrátim sa k nemu a zahľadím sa mu do
očí.
Nakláňa sa nado mnou, pery má skrútené v rozpačitom
úsmeve, ale z jeho očí sála… azda krivda. To nie.
Hankami prstov nežne zachytáva zatúlanú slzu.
„Pokladáte moju ponuku za smiešnu, slečna Steelová?“
Ty môj Tieň! Dvíham ruku a zľahka ho hladkám po tvári,
vychutnávam si ten pocit, ktorý vyvoláva kontakt jeho strniska
s mojimi prstami. Bože, ja ho tak milujem.
„Ach, pán Grey… Christian. Tvoje načasovanie je
nepochybne…“ upriem na neho výrečný pohľad, pretože mi
dochádzajú slová.
Usmeje sa na mňa, ale vrásky okolo jeho očí mi
napovedajú, že ho to ranilo. Je to alarmujúci pocit.
„Zraňuješ tu moje city, Ana. Tak vezmeš si ma?“
435
Zdvihnem sa, kľaknem si, nakloním sa až k nemu a
položím mu obidve ruky na kolená. Pozorne sa pozerám do
jeho krásnej tváre.
„Christian, práve som sa stretla s tvojou šialenou ex so
zbraňou v ruke, bola som vyhodená zo svojho vlastného bytu
a prežila som termonukleárnu búrku všetkých tých tvojich
päťdesiatich odtieňov…“
Otvára ústa, že prehovorí, ale ja ho zarazím zdvihnutou
rukou a vyžiadam si jeho mlčanie. Poslušne zatvára ústa.
„Práve si mi o sebe prezradil nejaké, úprimne povedané,
šokujúce informácie a vzápätí si ma požiadal o ruku.“
Obracia hlavou zboka nabok, ako by si v nej triedil fakty.
Očividne sa baví. Vďakabohu.
„Áno, myslím, že je to férové a presné zhrnutie situácie,“
podotýka vecne.
Káravo vrtím hlavou. „Kam sa podelo odopierané
uspokojenie?“
„Cez to som sa už preniesol, odteraz som neústupčivo
zástancom okamžitého potešenia. Carpe Diem, Ana“ zašepká.
„Pozri, Christian, poznám ťa asi tak tri minúty a je toho
oveľa viac, čo ešte potrebujem zistiť. Dosť som pila, som
hladná, som unavená a chcem ísť spať. Potrebujem si tú tvoju
ponuku premyslieť, tak ako som si premyslela tú zmluvu,
ktorú si mi dal. Navyše…“ zomknem pery, aby som tým dala
najavo nevôľu a zároveň presvetlila atmosféru, „toto nebola
práve naj romantickejšia žiadosť o ruku.“
Nakláňa hlavu a dvíha kútiky úst do malého úsmevu.
„Zásah do čierneho, ako vždy, slečna Steelová,“ zavrní a ja
počujem, ako sa mu uľavilo. „Takže to nie je Nie?“
436
Povzdychnem si. „Nie, pán Grey, nie je to Nie, ale ani to nie
je Áno. Robíš to len preto, že máš strach a neveríš mi.“
„Nie, robím to preto, lebo som konečne stretol niekoho, s
kým chcem stráviť zvyšok života.“
Och… Srdce mi vynecháva jeden úder a vnútri sa mi všetko
rozplýva. Ako to robí, že uprostred tých najšialenejších situácií
hovorí tie najromantickejšie veci? Pozerám na neho v šoku a s
ústami dokorán.
„Nikdy som si nemyslel, že sa mi to stane,“ pokračuje a z
jeho výrazu vyžaruje rýdzo oslnivá úprimnosť.
Ďalej na neho mlčky pozerám, v duchu volím správne
slová.
„Môžem o tom premýšľať… prosím? A premýšľať aj o tom
ostatnom, čo sa dnes stalo? Žiadal si ma o trpezlivosť a
dôveru. A teraz je rad na tebe, Grey. Teraz ich potrebujem ja.“
Zadumane mi hľadí do očí, po chvíli sa predkloní a zapchá
mi vlasy za ucho.
„Dajako to prežijem.“ Jemne ma bozkáva na pery. „Vravíš,
málo romantiky, hej?“ Pochmúrne dvíha obočie a ja kriticky
kývnem hlavou. „Srdce a kvety?“ ubezpečuje sa.
Prikývnem a on sa usmeje.
„Takže si hladná?“
„Áno.“
„Ty si už zase nejedla.“ Oči mu chladnú, čeľusť tuhne.
„Nie, nejedla.“ Sadám si späť na päty a upieram naňho
ľahostajný pohľad. „Byť vyhodená z vlastného bytu po tom, čo
sa stanem svedkom toho, ako môj priateľ dôverne komunikuje
so svojou bývalou subkou – to mi spoľahlivo zničilo chuť na
jedlo.“ Neubránim sa a prepichnem ho očami s rukami vbok.
437
Christian potrasie hlavou a ladne sa dvíha na nohy. No to je
dosť, že sa konečne dostaneme z tej podlahy. Podáva mi ruku.
„Dovoľ, aby som ti objednal niečo na jedenie,“ prednáša
slávnostne.
„To nemôžem jednoducho ísť spať?“ zakňučím unavene,
keď svoju ruku vkladám do jeho.
Vytiahne ma za ňu na nohy. Som pekne stuhnutá. Prívetivo
sa na mňa zahľadí.
„Nie, jesť musíš. Tak poď.“ Panovačný Christian je naspäť a
mne sa uľavilo.
Berie ma do kuchyne, usadí na jednu z barových stoličiek a
sám zamieri k chladničke. Letmo mrknem na hodinky.
Panebože, je skoro pol dvanástej, a to musím ráno vstávať do
práce.
„Christian, ja až taká hladná nie som.“
Prehľadáva svoju enormne veľkú chladničku a zámerne ma
ignoruje. „Syr?“ položí otázku.
„Nie v túto hodinu.“
„Slané tyčinky?“
„Z chladničky? Nie!“
Zvrtne sa a usmieva na mňa. „Ty nemáš rada tyčinky?“
„Nie o pol dvanástej. Christian, ja idem do postele. Môžeš
sa v tej svojej chladničke prehrabávať pokojne celý zvyšok
noci, ak chceš. Som unavená a prežila som až príliš zaujímavý
deň. Deň, na ktorý by som rada zabudla.“ Zosuniem sa z
barovej stoličky a on to sleduje s pochmúrnym výrazom, lenže
mne je to práve teraz jedno. Chcem ísť spať – som vyčerpaná.
„Makaróny so syrom?“ Dvíha bielu misku prekrytú fóliou.
V tvári má očarujúci výraz plný nádeje.
„Ty máš rád makaróny so syrom?“ čudujem sa.
438
Nadšene prikývne… a mne tým obmäkčí srdce.
Znenazdania vyzerá tak mlado. Kto by to bol povedal?
Christian Grey má rád detské jedlo.
„Dáš si?“ pýta sa tak, akoby mi ponúkal niečo iné – niečo
oveľa luxusnejšie ako makaróny so syrom. Nedokážem mu
odolať, navyše som naozaj hladná.
Prikývnem a ponúkam mu unavený úsmev. Zato ten jeho
vyráža dych. Sťahuje z misky fóliu a vloží ju do mikrovlnky. Ja
si sadnem späť na stoličku a sledujem tú nádheru, ktorú
ponúka pohľad na Christiana Greya – muža, ktorý si ma chce
vziať – keď sa elegantne a uvoľnene pohybuje po svojej
kuchyni.
„Takže ty vieš používať mikrovlnku?“ uťahujem si z neho.
„Ak je to polotovar, zvyčajne sa mi to podarí pripraviť.
Problémy mám skôr so skutočným varením.“
Nemôžem uveriť, že toto je ten istý muž, ktorý mi ani nie
pred polhodinou kľačal pri nohách. Má svoju obvyklú
premenlivú náladu. Na raňajkový bar prestiera taniere,
príbory a servítky.
„Už je hrozne neskoro,“ skonštatujem.
„Nechoď zajtra do práce.“
„Musím tam. Môj šéf odchádza do New Yorku.“
Christian sa zamračí. „Nechceš si tam urobiť cez víkend
výlet?“
„Pozerala som na predpoveď a vyzerá to, že bude pršať,“
zamietavo krútim hlavou.
„Aha, a čo teda chceš robiť?“
Cinknutie mikrovlnky ohlasuje, že večera je teplá.
439
„Práve teraz by som si veľmi želala prežiť jeden pokojný
deň. Všetok ten vzruch je… únavný.“ Zdvihnem naňho jedno
obočie a on to prezieravo ignoruje.
Položí bielu misku medzi nás a sadá si vedľa mňa. Zdá sa,
že je hlboko zamyslený, zaujatý niečím iným. Nakladám
cestoviny na taniere. Vonia to božsky a mne sa v očakávaní
zbiehajú sliny, pretože som úplne vyhladovaná.
„Ospravedlňujem sa za tú Leilu,“ zamumle.
„Za čo presne?“ Hmm, tie makaróny chutia rovnako dobre,
ako voňajú. Žalúdok mi vďačne zaškŕka.
„Musel to byť pre teba hrozný šok nájsť ju u seba v svojom
byte. Taylor ho predtým osobne prehľadával. Strašne ho to
mrzí.“
„Taylorovi nič nevyčítam.“
„Ja tiež nie. Bol ťa vonku hľadať.“
„Naozaj? Prečo?“
„Nevedel som, kde si. Nechala si v aute kabelku aj telefón.
Nemohol som ťa ani vystopovať. Kam si vôbec išla?“ pýta sa
mierne, ale hlasom mu prestupuje zlovestný podtón.
„Len sme si s Ethanom zašli do baru cez ulicu. Aby som
odtiaľ videla, čo sa deje.“
„Chápem.“
Atmosféra medzi nami sa nepatrne zmenila. Už nie je taká
odľahčená.
Tak dobre… túto hru môžu hrať dvaja. Pekne sa k sebe zasa
vrátime, milý Tieň. Pokúšam sa tváriť nenútene, keď mu
kladiem otázku a pritom potláčam pálčivú zvedavosť, ale aj
strach z odpovede.
„A čo si vlastne s Leilou v tom byte robil?“
440
Rýchlo po ňom hodím pohľadom, práve si vkladá lyžicu
plnú cestovín do úst, ale skamenie uprostred pohybu. Ach, nie,
to nie je dobré.
„Naozaj to chceš vedieť?“
Na vnútornostiach sa mi robí uzol a v momente ma prejde
chuť na jedlo. „Áno,“ pípnem. Chceš? Naozaj to chceš? Moje
podvedomie odhadzuje prázdnu fľašu od džinu na podlahu,
narovnáva sa v kresle a zdesene na mňa zíza.
Christian narovná pery do priamej linky a chvíľu váha.
„Rozprávali sme sa a potom som ju vykúpal,“ oznamuje mi
chrapľavým hlasom. Keď nijako nereagujem, rýchlo pokračuje:
„Obliekol som ju do nejakého tvojho oblečenia. Dúfam, že ti to
nevadí. To jej bolo špinavé.“
Ja sa zbláznim. On ju okúpal?!
To je celkom neprimerané, nie? Pozerám na svoje
nedojedené makaróny a všetko sa so mnou točí. Z tej
predstavy sa mi robí nevoľno.
Skús si to odôvodniť, povzbudzuje ma podvedomie. Tá
rozvážna intelektuálna časť môjho mozgu vie, že to urobil len
preto, lebo to potrebovala. Lenže je to strašne ťažké. Moje
krehké a žiarlivé sebavedomie to nedokáže uniesť.
Zrazu sa mi chce plakať – nielen podľahnúť slzám dámy,
ktoré budú dekoratívne zdobiť moje líca, ale zrútiť sa do
kvílivého náreku. Dôkladne sa nadýchnem, aby som to
nutkanie premohla, ale hrdlo mám nepríjemne vyprahnuté od
potláčaných slz a vzlykov.
„Bolo to všetko, čo som mohol urobiť, Ana,“ povie.
„Stále k nej niečo cítiš?“
„Nie!“ vyhŕkne vydesene, zatvorí oči a v jeho tvári sa zračí
jedno veľké utrpenie. Nedokážem sa naňho pozerať.
441
Obraciam pohľad späť k jedlu, ktoré mi zrazu pripadá
nepožívateľné.
„Vidieť ju takto – takú inú, takú zlomenú. Jednoducho o ňu
mám starosť, tak ako má jedna ľudská bytosť o druhú.“ Mykne
plecami, akoby chcel striasť nejakú nepríjemnú spomienku.
Kriste, on hádam čaká, že mu prejavím sympatie?
„Ana, pozri sa na mňa.“
Nemôžem. Viem, že keď to urobím, rozplačem sa. Toto už
je naozaj priveľa. Cítim sa ako pretlakovaná cisterna s
benzínom – plná, narvaná na prasknutie. Viac už sa do mňa
nevojde. Už sa nedokážem vyrovnať so žiadnymi ďalšími
šialenosťami. Inak sa to vo mne všetko vznieti a exploduje a
nebude to vôbec pekné. Panebože!
V hlave sa mi odvíja stále rovnaká slučka – Christian a jeho
ex-subka, ako sa o ňu stará, takým intímnym spôsobom. Kúpe
ju, prepánajána – nahú. Mojím telom otriasa mohutný bolestný
záchvev.
„Ana?“
„Čo je?“
„Nerob to. Nič to neznamená. Bolo to ako postarať sa o
dieťa, ranené, vyčerpané dieťa,“ presviedča ma.
Čo on, dopekla, vie o starostlivosti o dieťa? Toto bola žena,
s ktorou mal plnohodnotný deviantno-sexuálny vzťah.
Au, to bolí. Upokojujem sa hlbokým nádychom. Alebo
možno poukazuje na seba. To on je ranené dieťa. To by dávalo
väčší zmysel… skôr to však nedáva žiadny zmysel. Doparoma,
toto všetko je také skurvené a ja som taká nehorázne uťahaná.
Potrebujem sa vyspať.
„Ana?“
Zdvíham sa, odnášam svoj tanier do drezu a vyhadzujem z
neho zvyšky do odpadkov. „Prosím ťa, Ana.“
Prudko sa k nemu obrátim. „Už s tým prestaň, Christian!
Nechaj si to svoje. ,Prosím ťa, Ana‘!“ Rozkričím sa naňho a
vnímam, ako mi začínajú stekať slzy po lícach. „Pre dnešok už
mám toho svinstva až po krk. Idem do postele. Som unavená a
som rozhodená. Daj mi pokoj.“
Zvrtnem sa na päte, prakticky utekám do spálne a so sebou
si odnášam spomienku na jeho vytreštený, šokovaný pohľad.
Je dobré vedieť, že ho aj ja môžem šokovať. V rekordnom čase
sa vyzliekam, prehrabem Christianov bielizník, vytiahnem z
neho jedno z jeho tričiek a porúčam sa do kúpeľne.
Pozerám na seba do zrkadla a sotva spoznávam tú
vyčerpanú čarodejku s červenými opuchnutými očami a
fľakmi na lícach, čo sa na mňa pozerá. A to je konečná. Zrútim
sa na podlahu a poddám sa svojim drvivým emóciám, ktoré
ďalej nedokážem ovládať. Premožená mohutnými šklbavými
vzlykmi konečne nechávam slzy slobodne tiecť.