Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 7. kapitola

Kapitola 7

Dofrasa, fakt som to urobila? To musí byť tým alkoholom.
Mala som šampanské plus štyri poháre štyroch rôznych
druhov vĺn. Obraciam svoj pohľad ku Christianovi, ktorý sa
plne sústredí na potlesk pre mňa.
Doparoma, bude pekne naštvaný, a to nám to spolu tak
krásne išlo. Moje podvedomie sa konečne odhodlalo ukázať a
namiesto tváre má už zase ten hysterický úškľabok od
Edvarda Muncha.
Christian sa ku mne nakláňa, na tvári prilepenú širokú
imitáciu úsmevu. Pobozká ma na tvár a potom sa prisúva ešte
bližšie, aby mi veľmi chladným a vyrovnaným hlasom
pošepkal do ucha:
„Nie som si istý, či by som ti teraz mal padnúť k nohám,
alebo to z teba vymlátiť.“
Ach, zato ja viem úplne presne, čo teraz chcem. Pátravo ho
sledujem cez masku. Kiežby som dokázala čítať v jeho očiach.
„Volila by som tú druhú možnosť, prosím,“ zašepkám
horúčkovito, keď aplauz utícha. Prudký nádych mu pootvára
pery. Tie krásne tvarované pery – chcem ich na sebe, hneď. Túžim
po ňom, až to bolí. Venuje mi taký žiarivý a úprimný úsmev,
až sa mi z toho zastaví dych.
„Ty trpíš, však? Uvidíme, či by sa s tým nedalo niečo
urobiť,“ zamumle a prstami mi obkreslí hranu čeľuste.
Jeho dotyk rezonuje v tých najskrytejších hlbinách môjho
vnútra, tam, kde sa uhniezdila a skoncentrovala tá pálčivá
187
túžba. Mám sto chutí sa na neho vrhnúť hneď teraz a práve tu,
namiesto toho sa znovu opieram a sledujem dražbu ďalšej
položky.
Sotva dokážem sedieť v pokoji. Christian mi položí ruku na
plece a palcom mi rytmicky prechádza po chrbte, čím mi
spôsobuje príjemné mrazenie pozdĺž chrbtice. Voľnou rukou
chytá tú moju, na letmý dotyk si ju priťahuje k perám a potom
ju voľne spúšťa k sebe do lona.
Pozvoľna a nenápadne – takže do poslednej chvíle
neprekuknem jeho trik – mi púšťa ruku a tlačí si ju dlaňou do
rozkroku. Zalapám po dychu a vyplašene zakmitám očami po
našich susedoch, ale všetky zraky sa teraz upierajú na pódium.
Vďakabohu za tú masku.
Chopím sa… príležitosti a začínam ho zľahka hladkať,
vysielam svoje prsty na malý prieskum. Christian mi stále
prekrýva ruku dlaňou, pričom druhou ma jemne láska na
krku. S tichým nádychom sa mu otvárajú pery, čo je jediná
viditeľná reakcia na moje neskúsené dotyky. Ale toľko pre
mňa znamená! On ma chce. Od pása nadol sa vo mne všetko
zviera. Toto už začína byť neúnosné.
Posledným predmetom dražby je týždeň pri jazere Adriana
v Montane. Samozrejme, že manželia Greyovci vlastnia dom v
Montane. Prihadzovanie naň sa rýchlo šplhá nahor, lenže ja
tomu len ťažko venujem nejakú pozornosť. Cítim totiž, ako
pod mojimi prstami Christian reaguje, a vďaka tomu si
uvedomujem ohromnú moc.
„Predané za stodesaťtisíc dolárov!“ ohlasuje konferencier
víťazoslávne. Celý priestor vybuchuje potleskom a ja sa k
tomu nie príliš ochotne pridávam, rovnako ako Christian,
takže musíme naše malé obveselenie ukončiť.
188
Zvrtne sa ku mne, v kútikoch úst mu poihráva malý
úsmev. „Pripravená?“ pýta sa ma bezhlasne počas búrlivého
veselenia.
„Pripravená,“ naznačím odpoveď.
„Áno!“ zvolá Mia. „Už je čas!“
Čo? Nie! Čo zasa?! „Čas na čo?“
„Aukcia o prvý tanec. Tak už poď!“
Vyskakuje a podáva mi ruku. Letmo sa pozerám po
Christianovi, ktorý – aspoň sa mi to zdá – vraždí Miu
pohľadom. Ja sama neviem, či sa mám smiať, alebo plakať, ale
v tejto chvíli vyhráva to prvé. Vypuknem v očisťujúci
pubertálny záchvat smiechu. Tá vysoká ružová živelná
pohroma, ktorou Mia Greyová vskutku je, nám už zase
zmarila plány. Christian na mňa prekvapene pozerá, ale za
malý okamih už na jeho perách zbadám náznak pobavenia.
„Ten prvý tanec bude môj, dobre? A nebude to na
tanečnom parkete,“ zasipí mi výhražne do ucha. Môj smiech
sa vytráca zároveň s tým, ako mi plameň dychtivého
očakávania znovu oblíže brucho. Ach, áno! Vnútorná bohyňa
vyšvihne dokonalé trojité salto na kladine.
„Už sa na to teším,“ zašvitorím, zohnem sa a dávam mu
ľahký, cudný bozk. Rozhliadnem sa okolo a zisťujem, že nás
celé osadenstvo stola s úžasom sleduje. No iste, nikdy predtým
nevideli Christiana so ženou.
Široko sa na mňa usmeje a vyzerá pritom… šťastne. To je
úžasné!
„No tak, Ana,“ pobáda ma Mia. Vezmem ju za vystretú
ruku a nasledujem na pódium, kde už je zhromaždených desať
ďalších mladých dievčat. S istou nevôľou zisťujem, že jednou z
nich je aj Lily.
189
„Páni – zlatý klinec tohto večera!“ zaburáca konferencier
do mikrofónu, aby prehlušil všetok ten ruch okolo. „Chvíľa, na
ktorú ste všetci čakali! Týchto dvanásť nádherných dám
dovolilo, aby bol ich prvý tanec vydražený v prospech
najvyššej ponuky!“
To azda nie! Červenám sa od hlavy až k päte. Až doteraz
som netušila, o čo tu ide. Aké ponižujúce!
„Je to pre dobrú vec,“ zasyčí na mňa Mia, keď vycíti moje
rozpaky. „Aj tak ťa získa Christian,“ prevráti oči. „Nedokážem
si predstaviť, že by sa nechal niekým tromfnúť. Za celý večer z
teba nespustil oči.“
Jasné, zameriam sa na to, že je to pre dobrú vec, a Christian
jednoducho musí vyhrať. Pre pár dolárov hádam neskrachuje.
Ale to znamená, že za teba minie ďalšie peniaze! osočí sa na
mňa podvedomie. Ale ja nechcem tancovať s nikým iným –
nemôžem tancovať s nikým iným – a nie je to žiadne míňanie
peňazí, venuje ich na charitu. Asi ako tých dvadsaťštyritisíc
dolárov, čo už minul? prižmúri podvedomie oči.
Každopádne sa zdá, že ma tá trúfalá ponuka, čo som mu
pred odchodom na pódium urobila, vytiahla z
predchádzajúcej kalvárie. A prečo sa vôbec hádam sama so
sebou?
„A teraz, páni, pristúpte bližšie a dobre sa pozrite, čo môže
byť vaše na prvý tanec. Dvanásť krásnych dievčat.“
Kristepane! To je ako nejaký obchod s bielym mäsom.
Zdesene sledujem, ako sa k pódiu blíži najmenej dvadsať
mužov, vrátane Christiana, ktorý sa s nenútenou gráciou
preťahuje okolo stolov a sem-tam zastane, aby cestou niekoho
190
pozdravil. Hneď ako sú všetci dražitelia zhromaždení, začína
konferencier licitáciu.
„Dámy a páni, v duchu tradícií maškarného plesu
zachováme ilúziu tajomná pod rúškami masiek a budeme sa
držať iba krstných mien. Prvý, kto je v ponuke, je prekrásna
Jada.“
Jada sa rozosmeje ako nejaká školáčka. Možno sem
nakoniec zapadnem. Je od hlavy až k päte zahalená do
tmavomodrých taftových šiat s maskou zodpovedajúcej farby.
Vzápätí nedočkavo vystupujú do popredia dvaja mladíci.
Šťastná Jada.
„Jada hovorí plynulé po japonsky, je kvalifikovanou
bojovou pilotkou a olympijskou gymnastkou… hmm,“
zažmurká konferencier. „Páni, aká je vaša ponuka?“
Jada na neho zostáva zízať so spadnutou sánkou – očividne
trepe samé nezmysly. Potom sa placho usmeje na svojich
dvoch kandidátov.
„Tisíc!“ zvolá jeden z nich.
Licitácia sa veľmi rýchlo šplhá na päťtisíc dolárov.
„Päťtisíc prvýkrát… druhýkrát… predané!“ oznamuje
konferencier hlasno. „Džentlmenovi v maske!“ Maskovaní sú,
samozrejme, všetci muži, takže zástup okolo vybuchuje
smiechom, tlieska a vykrikuje. Rozžiarená Jada rýchlo opúšťa
scénu.
„Vidíš? Je to psina!“ šepká mi Mia. „Len dúfam, že ťa
Christian naozaj získa… Nechceme žiadnu bitku,“ dodáva.
„Bitku?“ vyhŕknem.
„No hej. Keď bol mladší, mal pekne horúcu hlavu,“ strasie
sa.
191
Christian, a bitky? Ten istý kultivovaný, sofistikovaný
Christian, ktorý počúva tudorovskú chorálovú hudbu? To
nedokážem pochopiť.
Zo zamyslenia ma vytrháva konferencier, ktorý
predstavuje ďalšiu obeť – dievča v červenom, s dlhými,
uhľovočiernymi vlasmi.
„Páni, dovoľte, aby som vám predstavil prekrásnu Mariah.
Čo si s ňou asi počneme? Mariah je skúsená toreadorka, hrá na
violončele na úrovni koncertných majstrov a je šampiónkou v
skoku o žrdi… Čo vy na to, páni? Koľko dáte za tanec s
rozkošnou Mariah?“
Mariah počastuje konferenciera nevraživým pohľadom,
zatiaľ čo niekto veľmi hlasno vykríkne:
„Tritisíc dolárov!“ Akýsi svetlovlasý muž s briadkou.
Prichádza jedna protiponuka a nakoniec sa Mariah predáva
za štyritisíc dolárov.
Christian ma sleduje ako ostriež. Bitkár Trevelyan Grey –
kto by to bol doňho povedal?
„Ako je to dlho?“ pýtam sa Mie.
Vrhá na mňa nechápavý pohľad.
„Ako je to dlho, čo sa Christian bil?“
„To bolo na začiatku puberty. Naši z neho šediveli, každú
chvíľu dorazil domov s rozseknutou perou a monoklom.
Vyrazili ho z dvoch škôl. Vždy keď niekoho poriadne
doriadil.“
Zízam na ňu s otvorenými ústami.
„On ti o tom nerozprával?“ povzdychne si. „Medzi mojimi
priateľmi si vybudoval dosť zlú povesť. Pár rokov bol taká
persona non grata. Ale keď mal okolo pätnásť-šestnásť, prešlo
to,“ mykne plecom.
192
No, márnosť šedivá! Ďalší kúsok skladačky zapadá na svoje
miesto.
„Takže na akej ponuke začneme pri očarujúcej Jill?“
„Štyri tisícky dolárov,“ ozýva sa hlbokým hlasom zľava. Jill
zvýskne od radosti.
Prestávam tomu venovať pozornosť. Takže Christian bol v
škole dokonca gauner, bitkár. Zaujímalo by ma prečo.
Zahľadím sa naňho. Aj on nás sústredene sleduje.
„A teraz mi dovoľte, aby som vám predstavil prekrásnu
Anu.“
Pomoc, to som ja. Nervózne sa pozerám po Mii, ktorá ma
vzápätí ženie do stredu pódia. Našťastie pritom nespadnem, aj
tak si však pripadám ako nahá v tŕní, všetkým na očiach a celá
bez seba od rozpakov. Keď sa znovu pozriem na Christiana,
zisťujem, že robí na mňa grimasy. Blbec jeden.
„Nádherná Ana hrá na šiestich hudobných nástrojoch,
hovorí plynulou mandarínčinou a obľubuje jogu. No, to je…“
Skôr než konferencier stihne dokončiť vetu, Christian mu
skáče do reči a premeriava si ho prenikavým pohľadom spoza
svojej masky. „Desaťtisíc dolárov.“
Za sebou počujem, ako Lily neuveriteľne zalapá po dychu.
Panebože!
„Pätnásť.“
Čože? Všetci sa ako jeden muž obracajú smerom k
vysokému, dokonale oblečenému džentlmenovi stojacemu
vľavo od pódia. Kútikom oka kontrolujem Tieňa. Dočerta, ako
teraz zareaguje? Ale on si jednoducho pomasíruje bradu a
venuje tomu cudzincovi posmešný úškrn. Je zjavné, že ho
pozná. Cudzinec kývne Christianovi zdvorilým gestom.
193
„Teda, páni! Máme tu najvyššiu ponuku večera!“ Doslova
cítim, ako z konferenciera cez tú harlekýnsku masku srší
nadšenie, keď sa so širokým úsmevom obracia späť na
Christiana. Je to veľkolepé predstavenie, lenže tak trochu na
môj účet. Mám chuť zavýjať.
„Dvadsať,“ zasadzuje Christian tichý protiúder.
Šum prizerajúceho sa davu ustáva. Všetci teraz civejú na
mňa, Christiana a pána Tajomného vedľa pódia.
„Dvadsaťpäť,“ prihadzuje cudzinec.
Mohlo by to byť ešte viac trápne?
Christian naňho upiera ten svoj studený pohľad, ale
zároveň vidieť, že sa baví. Všetky oči teraz spočívajú na ňom.
Čo s tým urobí? Srdce cítim až v krku a je mi nevoľno.
„Jedno stotisíc dolárov,“ vyhlasuje jasným a zvučným
hlasom na celý stan.
„No to si azda robí…?!“ precedí za mnou nahlas Lily a
davom sa preženie vlna šokovaného lapania po dychu a
zábavy. Cudzinec s úsmevom dvíha ruky v geste kapitulácie a
Christian sa na neho samoľúbo zaškerí. Periférnym zrakom
vidím Miu, ako nadšene nadskakuje. Moje podvedomie hľadí
na Christiana v absolútnom šoku.
„Stotisíc dolárov za prekrásnu Anu! Prvýkrát…
druhýkrát…“ konferencier uprie pohľad na cudzinca, ktorý
len pobavene zavrtí hlavou a galantne sa ukloní.
„Predané!“ zahlási konferencier triumfálne.
Vo víre ohlušujúceho potlesku a fandenia pristupuje
Christian k pódiu, aby ma vzal za ruku a pomohol mi dolu.
Keď zostupujem, sleduje ma so spokojným úsmevom na
perách, potom mi galantne pobozká ruku, zasunie si ju do
ohybu paže a odvádza ma k východu zo stanu.
194
„Kto to bol?“ pýtam sa ho.
Významne sa na mňa zahľadí. „Niekto, s kým sa môžeš
zoznámiť neskôr. Teraz ti chcem niečo ukázať. Máme asi pol
hodiny, než sa skončí tá aukcia. Dovtedy musíme byť späť na
parkete, aby som si mohol vychutnať tanec, za ktorý som
zaplatil.“
„Veľmi drahý tanec,“ zavrčím nesúhlasne.
„Som si istý, že bude stáť za každý cent,“ venuje mi
potmehúdsky úsmev. Bože, ten jeho nádherný úsmev! A je to
tu zasa, moje telo znovu ovládne tá nutkavá potreba.
Ocitáme sa vonku na trávniku. Myslela som, že pôjdeme do
lodenice, ale na moje sklamanie sa zdá, že mierime k
tanečnému parketu, na ktorom sa už pripravuje veľký
orchester. Je tam aspoň dvadsať hudobníkov a okolo sa hemží
zopár hostí, ktorí potajomky fajčia – ale pretože sa teraz
väčšina diania odohráva vo veľkom stane, nepútajú veľa
pozornosti.
Christian ma privádza až k zadnej časti domu, kde otvára
zasklené dvere vedúce do rozľahlej a útulnej obývacej izby, v
ktorej som ešte nebola. Spoločne prechádzame cez
ľudoprázdnu halu až k širokému schodisku s elegantným
stĺpikovým zábradlím z vysoko lešteného dreva. Vezme ma za
ruku, dovtedy položenú na jeho predlaktí, a vedie ma hore na
prvé poschodie, a potom ešte vyššie, po ďalšom ramene
schodiska až na druhé poschodie. Tam otvára biele dvere a
vojdeme do jednej zo spálni.
„Toto bola moja izba,“ povie ticho a zamkne za sebou
dvere.
Je veľká, strohá a zariadená iba niekoľkými kusmi nábytku.
Steny sú biele, rovnako ako vybavenie – obrovská posteľ, stôl,
195
stoličky, police nabité knihami a posiate najrôznejšími
trofejami, pravdepodobne za kickbox, ako sa zdá. Steny sú
ovešané filmovými plagátmi – Matrix, Klub bitkárov, Truman
Show – a ďalšími dvoma, zarámovanými, s kickboxermi. Jeden
z nich sa volá Giuseppe DeNatale – tak o ňom som nikdy
nepočula.
Ale to, čo upúta moju pozornosť, je biela nástenka nad
písacím stolom prekypujúca fotografiami, vlajočkami Mariners
a útržkami vstupeniek. Akoby som zazrela malý kúsok
chlapca, ktorým Christian býval. Zadívam sa späť na toho
krásneho dospelého muža, ktorý teraz stojí uprostred izby.
Upiera na mňa zadumaný, temný žiadostivý pohľad.
„Ešte nikdy som tu žiadne dievča nemal,“ podotýka.
„Nikdy?“ zašepkám.
Zavrtí hlavou.
Naprázdno preglgnem. Tá túžba, čo ma v priebehu
niekoľkých posledných hodín pomaly požierala, vo mne
divoko zakričí, surová a lačná. Vidieť Christiana, ako predo
mnou stojí na tom tmavomodrom koberci, v maske… je viac
než len vzrušujúce. Chcem ho. Teraz hneď. Akýmkoľvek
spôsobom. Musím odolávať nutkaniu vrhnúť sa na neho a
strhať z neho oblečenie. Pomaly sa ku mne blíži.
„Nemáme veľa času, Anastasia, ale vzhľadom na to, ako na
tom práve teraz som, nebudeme ho potrebovať veľa. Obráť sa.
Pomôžem ti dať dolu tie šaty.“
Obraciam sa čelom ku dverám – dobre že ich zamkol.
Skláňa sa a šepká mi do ucha: „Tú masku si nechaj.“
Zavzdychám, pretože sa moje útroby v reakcii na to
zachvejú. A to sa ma ešte ani nedotkol.
196
Do ruky berie lem šiat, pritom sa prstami dotýka mojej
obnaženej pokožky a ten dotyk mi rozvibruje celé telo.
Jediným svižným pohybom mi rozopína celý zips. Pridržiava
mi šaty a pomáha mi z nich vystúpiť, potom sa obráti,
prechádza k stoličke a šikovne ich vešia cez operadlo. Vyzlieka
si sako a prehodí ho cez šaty. Zastane a chvíľu sa na mňa len
tak pozerá, doslova ma skenuje očami. Na sebe mám len
korzet a nohavičky, ale ten jeho zmyselný pohľad si
vychutnávam.
„Vieš, Anastasia,“ prehovorí, keď sa ku mne vracia a cestou
si povoľuje motýlika, takže mu ostáva visieť okolo krku, a
ďalej pokračuje tým, že si rozopína tri vrchné gombíky na
košeli. „Hrozne si ma rozčúlila, keď si vydražila tú moju
položku v aukcii. Hlavou sa mi potom preháňali všelijaké
myšlienky. Musel som si stále dookola pripomínať, že tresty sú
už z hry. Ale potom si sa sama, dobrovoľne ponúkla.“ Prevŕta
ma pohľadom spoza svojej masky. „Prečo si to urobila,
Anastasia?“ zašepká.
„Prečo som sa ponúkla? Ja neviem. Frustrácia… príliš veľa
alkoholu… dobročinnosť,“ šepkám a ospravedlňujúco
pokrčím plecami. Azda preto, aby som upútala jeho
pozornosť?
Jednoducho som ho chcela. A teraz ho chcem ešte viac. Tá
požívačná túžba je horšia a horšia a ja viem, že ju môže utíšiť,
upokojiť tú revúcu lačnú beštiu, čo sa v mojom vnútri rozpína.
Tým, že prebudí beštiu, ktorú v sebe ukrýva on.
Zomkne pery a potom si pomaly oblíže tú hornú. Chcem
ten jazyk na sebe.
„Sľúbil som si, že už ťa nikdy neudriem, ani keby si ma o to
prosila.“
197
„Prosím,“ drankám.
„Ale potom som si uvedomil, že si v ten moment bola
pravdepodobne veľmi deprimovaná a že to nie je niečo, na čo
by si bola zvyknutá,“ usmeje sa, darebák jeden arogantný, ale
je mi to jedno, pretože má absolútnu pravdu.
„Presne tak,“ vyletí zo mňa.
„Takže by sme to mohli pojať trochu… voľnejšie. Ak to
však mám urobiť, musíš mi sľúbiť jednu vec.“
„Čokoľvek.“
„Keď to bude potrebné, použiješ únikové slovo a ja sa s
tebou potom jednoducho pomilujem, dobre?“
„Dobre,“ zakňučím. Už chcem jeho ruky na svojom tele.
Preglgne, berie ma za ruku a odvádza k posteli. Odhadzuje
z nej prikrývku, sadá si, siaha na vankúš a položí ho vedľa
seba. Chvíľu ma sleduje, ako tam vedľa neho stojím, a potom
ma odrazu prudko potiahne za ruku, takže mu padám cez
stehná. Trochu sa posunie a ja končím s trupom položeným na
posteli, hrudníkom vtlačeným do vankúša a hlavou otočenou
na jednu stranu. Skláňa sa, aby mi odhrnul vlasy z tváre a
prehodil ich cez plece. Prstami prečeše pierka na mojej maske.
„Založ si ruky za chrbát,“ zapradie.
Z krku si sťahuje motýlika, šikovne mi spúta ruky a
necháva mi ich položené na bedrách.
„Naozaj to chceš, Anastasia?“
Zatváram oči. Toto je prvýkrát od chvíle, odkedy som ho
spoznala, čo to naozaj chcem, potrebujem to.
„Chcem,“ vydýchnem.
„Prečo?“ pýta sa milo, zatiaľ čo mi začína dlaňou láskať
zadok.
198
Sotva sa jeho ruka ocitne na mojej koži, zavzdychám. Ja
neviem prečo… Sám hovoríš, aby som o veciach toľko nepremýšľala.
Po takom dni, ako bol ten dnešný – po tej hádke kvôli peniazom, po
Leile, pani Robinsonovej, zložke s mojimi osobnými údajmi, mape
zakázaných území… po tom okázalom večierku, maskách, alkohole,
strieborných guľôčkach… po aukcii… Jednoducho to chcem!
„Potrebujem dôvod?“
„Nie, miláčik, nepotrebuješ,“ povie, „len sa snažím
pochopiť ťa.“ Ľavú ruku mi ovíja okolo pása, aby si ma
pridržal, a potom už na sebe prestávam cítiť jeho pravú dlaň.
Vzápätí tvrdo dosadá na miesto tesne nad mojimi stehnami.
Bolesť po tej rane sa okamžite viaže s tou druhou, túžobnou,
ktorá ma sužuje v podbrušku.
Ach… nahlas zastonám. Prichádza ďalší úder, presne na to
isté miesto. A ja znovu stonám.
„Dva,“ zachraptí. „Dvanásť bude akurát.“
Bože! Toto je úplne iné ako naposledy – je to také živočíšne,
také… nevyhnutne nutné. Hladí ma rukami s dlhými štíhlymi
prstami a ja sa cítim taká bezmocná – zviazaná a vtlačená do
matraca, navyše dobrovoľne. Ďalšia rana, trochu do jednej
strany, a ďalšia, tentoraz do druhej… na chvíľu prestáva, aby
mi v tej pauze stiahol nohavičky. Opäť mi jemne hladká zadok
a potom pokračuje – každá z tých štipľavých rán hasí moju
túžbu. Alebo ju vyživuje – ja neviem. Jednoducho sa
poddávam jeho rytmu, vnímam každý jednotlivý okamih.
„Dvanásť,“ vyráža zo seba zhrubnutým hlasom. A zase ma
hladká, bez náhlenia putuje prstami dole, až medzi moje
stehná, kde do mňa dvoma z nich pomaly vnikne a zoširoka
nimi zakrúži. A potom znova a znova, a stále dookola,
mučivo.
199
Strácam kontrolu nad vlastným telom, s hlasným kňučaním
vrcholím – neviazane a kŕčovito sa zvieram okolo jeho prstov.
Je to také intenzívne, také nečakané a rýchle!
„To je ono, miláčik,“ hrkúta spokojne. Ležím na ňom, celá
zadýchaná a vyčerpaná, a on mi rozväzuje zápästie, svoje
prsty však necháva tam, kde sú.
„Ešte som s tebou neskončil, Anastasia,“ povie a pomaly sa
presúva, stále vnútri mňa. Opiera mi kolená o zem, takže
zostávam ohnutá cez posteľ. Kľakne si na podlahu za mňa a
rozopína si zips. Vysúva zo mňa prsty a ja počujem povedomý
zvuk trhanej fólie. „Daj nohy od seba,“ zamručí a ja ho
poslúchnem. Ešte raz mi pohladí zadok a potom už do mňa
preniká.
„Toto bude rýchle, miláčik,“ zamumle. Chytá ma za boky,
pohne sa späť a znovu do mňa prudko vráža.
„Au!“ vyhŕknem prekvapene, ale tá plnosť je vlastne
božská. Christian totiž búši priamo do tej spaľujúcej bolesti v
mojom lone, znovu a znovu, a s každým ďalším, skvelým
výpadom ma jej zbavuje. Ten pocit je neskutočný, presne toto
som potrebovala. A tak mu vychádzam v ústrety, pohyb za
pohybom.
„Prestaň, Ana,“ zavrčí a pokúša sa ma krotiť. Lenže ja ho
chcem tak veľmi, že si nedokážem pomôcť a tlačím sa naňho
ďalej.
„Dočerta, Ana,“ precedí trpko, keď ho môj nátlak zdolá. A
ten zmučený výkrik ma posiela rovno za ním, do náručia
oslobodzujúceho orgazmu, ktorý ma uchváti, drvivo zovrie a
následne vypľuje von, totálne vyčerpanú a zadýchanú.
Christian sa nakláňa a bozkáva ma na plece a až potom zo
mňa vykĺzne. Zozadu ma objíma, hlavu si opiera o môj chrbát.
200
A tak obaja kľačíme pri posteli, ako vlastne dlho? Sekundy?
Minúty? Pokiaľ sa náš dych neupokojí. To neodbytné chvenie
v mojom vnútri konečne doznie a všetko, čo vnímam, je
upokojujúci a chlácholivý mier.
Christian sa pohne a vtlačí mi bozk medzi lopatky.
„Myslím, že mi dlhujete tanec, slečna Steelová,“ pripomína mi.
„Hmm,“ reagujem chabo. Teším sa z tej náhlej absencie
bolestivej túžby a vychutnávam si dozvuky orgazmu.
Sadá si na päty a sťahuje si ma k sebe na kolená. „No tak.
Už budeme musieť ísť.“ Dostávam bozk do vlasov a musím
vstať.
Niečo zareptám, ale sadám si späť na posteľ, zodvihnem
nohavičky z podlahy a obliekam si ich. Potom lenivo
prechádzam ku stoličke, aby som si vzala šaty. Celkom
nevzrušene pritom zaznamenávam, že som si v priebehu toho
nášho tajného stretnutia ani nevyzula topánky. Christian
medzitým upravil seba i posteľ a teraz si viaže motýlika.
Počas obliekania šiat pokukujem po fotografiách na
nástenke. Christian ako zamračený tínedžer – už vtedy bol
veľmi pekný, s Elliotom a Miou na lyžiarskom svahu.
Christian sám v Paríži, čo je zrejmé z pozadia, ktoré tvorí
Víťazný oblúk. Christian v Londýne, New Yorku, pri Grand
Canyone, v Sydney pri Opere, dokonca na Veľkom múre v
Číne. Pán Grey bol scestovaný už ako chlapec.
Nasledujú útržky vstupeniek z koncertov rôznych skupín:
U2, Metallica, The Verve, Sheryl Crow, Newyorský
filharmonický orchester hrajúci Rómea a Júliu od Prokofieva –
to je teda rozmanitá zmes! A potom v rohu – maličká
fotografia mladej ženy. Je čiernobiela. Tá žena je mi
povedomá, ale keby som sa rozkrájala, nedokážem ju nikam
201
zaradiť. Určite to nie je pani Robinsonová, za čo ďakujem
nebesiam.
„Kto to je?“ vyzvedám.
„Nikto dôležitý,“ odbije ma, keď si berie sako a doťahuje
motýlika. „Chceš, aby som ti zapol zips?“
„Môžeš. A preto ju máš na nástenke?“
„Pozri na mňa. Mám toho motýlika dobre?“ Dvíha bradu
ako nejaký malý chlapec a ja sa jednoducho musím usmiať a
opraviť mu ho. „Teraz je to dokonalé.“
„Ako ty,“ vydýchne a berie ma do náručia, aby ma vášnivo
pobozkal. „Tak čo, už sa cítiš lepšie?“
„Je to oveľa lepšie, ďakujem, pán Grey.“
„Potešenie bolo celkom na mojej strane, slečna Steelová.“
Hostia sa už zhromažďujú na prvý tanec. Christian sa na
mňa škerí – stihli sme to akurát – a odvádza si ma na
šachovnicový tanečný parket.
„A teraz, dámy a páni, nadišiel čas na prvý tanec. Pán
Grey, doktorka Greyová, pripravení?“ Carrick prikývne na
súhlas a už zviera Grace v tanečnej póze.
„A čo vy, dámy a páni z aukcie o prvý tanec, ste
pripravení?“ Všetci prikývnu. Mia sa nachádza v objatí
niekoho, koho nepoznám. Čo sa asi stalo so Seanom?
„V tom prípade môžeme začať. Zober to od podlahy, Sam!“
Na scénu vstupuje mladý muž vítaný vrelým potleskom,
otáča sa k orchestru za svojím chrbtom a luskne prstami.
Vzduchom sa začínajú šíriť tóny známej piesne I´ve Got You
Under my Skin.
Christian sa na mňa usmeje, zovrie ma v náručí a začína sa
hýbať. Tancuje skvele, tak ľahko s ním držím krok. Obaja sa na
202
seba usmievame ako dvaja idioti a spoločne krúžime po
parkete.
„Túto pesničku milujem,“ prehodí Christian a neprestáva
ma hypnotizovať očami.
„Je naozaj výstižná.“ Teraz už sa nesmeje, zvážnel.
„Tiež ťa mám pod kožou,“ prehodím.
„Alebo si tam aspoň pred chvíľou bol.“
Hoci sa tvári pohoršene, nedarí sa mu skryť pobavenie.
„Slečna Steelová,“ hreší ma naoko, „to som netušil, že
dokážete byť taká vulgárna.“
„Ani ja nie, pán Grey. To všetko tie nedávno nadobudnuté
skúsenosti. Bola to poriadna lekcia.“
„Pre teba aj pre mňa,“ prisvedčí vážne. A akoby sme tam
zrazu boli sami, my a tá hudba, v našom súkromnom vesmíre.
Keď sa pieseň končí, obaja tlieskame. Sam, ten spevák, sa
zdvorilo ukláňa a predstavuje svoj orchester.
„Smiem prosiť?“ ozve sa vedľa nás.
Spoznávam toho muža, ktorý sa ma pokúšal získať v
aukcii. Christian ma nie práve ochotne púšťa, ale inak vyzerá,
že je v pohode. „Nech sa páči. Anastasia, toto je John Flynn.
John, Anastasia.“ Doparoma!
Christian sa na mňa len zaškerí a odchádza k hranici
tanečného parketu.
„Teší ma, Anastasia,“ povie Flynn mäkko a ja si okamžite
všimnem, že je to Brit.
„Aj mňa,“ vykoktám.
Orchester sa púšťa do ďalšej skladby a doktor Flynn si ma
pritiahne do tanečného objatia. Bude oveľa mladší, než som si
ho predstavovala, aj keď mu nevidím do tváre. Na sebe má
203
masku podobnú tej Christianovej. Je vysoký, ale nie tak ako
Christian, a takisto sa nepohybuje s tou jeho gráciou.
O čom sa s ním mám rozprávať? Prečo je Christian taký
nevyrovnaný? Prečo sa ma snažil vydražiť? To sú dve veci, na
ktoré by som sa ho chcela spýtať. Ale pripadá mi to tak akosi
nemiestne.
„Rád vás konečne spoznávam, Anastasia. Bavíte sa dobre?“
vyzvedá.
„Doteraz áno,“ vypadne zo mňa.
„Ale… Tak to dúfam, že nenesiem zodpovednosť za
prípadnú zmenu,“ venuje mi vrelý úsmev, po ktorom sa
nepatrne uvoľňujem.
„To musíte vedieť vy, doktor Flynn. Vy ste tu odborník.“
Mykne mu kútikmi úst. „A to je ten problém, všakže? Že
som psychiater.“
Usmejem sa. „Desí ma pomyslenie, že sa tu pred vami
rozhovorím, takže som tak trochu nesvoja a vystrašená.
Navyše – jediná vec, o ktorej by som sa s vami chcela baviť, je
Christian.“
Láskavo sa na mňa usmeje. „Tak po prvé, toto je večierok,
takže som mimo služby,“ zašepká sprisahanecky. „A po
druhé, o Christianovi sa s vami naozaj nemôžem baviť.
Pretože,“ nadhodí podpichovačne, „z neho mienim žmýkať
peniaze aspoň do Vianoc.“
Šokovane lapám po dychu.
„To bol len doktorský vtip, Anastasia.“
Od rozpakov najskôr sčerveniem a potom pocítim ľahké
rozhorčenie. Robí si vtipy na Christianov účet. „Práve ste
potvrdili to, čo som predtým hovorila Christianovi – že ste len
predražený šarlatán,“ doberám si ho na revanš.
204
Vyprskne smiechom. „Možno na tom niečo bude.“
„Vy ste Angličan?“
„Áno. Pochádzam z Londýna.“
„A ako ste sa ocitli tu?“
„Šťastná zhoda náhod.“
„Vy toho na seba veľa neprezradíte, však?“
„Nie je čo prezrádzať. V podstate som nudný človek.“
„To pôsobí, akoby ste sa podceňovali.“
„To je taký britský folklór. Súčasť nášho národného
zmýšľania.“
„Ach, tak.“
„Mohol by som vás však obviniť z toho istého, Anastasia.“
„Myslíte z toho, že som nudný človek, doktor Flynn?“
Odfrkne si. „Nie, Anastasia, z toho, že o sebe veľa
nepoviete.“
„V podstate nie je čo,“ usmejem sa.
„O tom vážne pochybujem,“ vyhlási odrazu zamyslene.
Zaráža ma to, ale hudba už utícha a po mojom boku sa
ocitá Christian. Doktor Flynn ma púšťa.
„Veľmi rád som vás spoznal, Anastasia.“ Ešte raz mi venuje
hrejivý úsmev a ja mám pocit, akoby som prešla nejakým
tajným testom.
„John,“ kývne naňho Christian.
„Christian,“ odpláca mu to doktor Flynn, zvrtne sa a mizne
v dave.
Christian si ma pritiahne do náručia na ďalší tanec.
„Je oveľa mladší, než som čakala,“ utrúsim. „A šialene
indiskrétny.“
Christian nakláňa hlavu na pleci. „Indiskrétny?“
„No áno, povedal mi úplne všetko,“ naťahujem ho.
205
Cítim, ako stuhol. „V tom prípade idem po tvoju kabelku.
Som si istý, že už so mnou nebudeš chcieť mať nič spoločné,“
prehodí potichu.
Na mieste skameniem. „Nepovedal mi vôbec nič!“
vyhŕknem v panike.
Zažmurká a potom sa uvoľňuje. Znovu si ma privinie do
náručia. „Tak to si tento tanec v pokoji vychutnáme,“ usmeje
sa povzbudivo a znova sa dáva do pohybu.
Prečo si, preboha, myslel, že by som ho chcela opustiť?
Nedáva mi to zmysel.
Pretancujeme ešte dve pesničky, po ktorých si
uvedomujem, že by som si potrebovala odskočiť. „Hneď som
späť.“
Cestou na dámy si spomínam, že som nechala svoj lístoček
ležať na stole, a tak zamierim do stanu. Keď doň vstupujem, je
stále osvetlený, ale dosť vyľudnený – až na istý pár na
opačnom konci, ktorý by sa nutne potreboval odobrať niekam
do súkromia! Naťahujem sa po kabelku.
„Anastasia?“ vystraší ma jemný hlas. Tak sa obzerám, aby
som pred sebou zbadala ženu oblečenú v dlhých, čiernych
vypasovaných šatách zo zamatu. Jej maska je výnimočná tým,
že ukrýva nielen polovicu jej tváre od nosa nahor, ale aj vlasy.
Je nádherná, detailne zdobená.
„Som tak rada, že som ťa zastihla osamote,“ povie mäkko.
„Chcela som sa s tebou porozprávať už celý večer.“
„Prepáčte, ale ja netuším, kto ste.“
Sťahuje si masku z tváre a tým si aj rozpúšťa vlasy.
Dočerta! Nie je to nikto iný ako pani Robinsonová.
„Ospravedlňujem sa, že som ťa vydesila.“
206
Pozerám na ňu ako na zjavenie. No dofrasa – čo odo mňa tá
ženská chce?!
Ani netuším, aké spoločenské pravidlá platia pri stretnutí s
preslávenou pedofilkou. Nasadzuje sladký úsmev a
povzbudzuje ma, aby som sa posadila k stolu. A pretože som
práve stratila pevnú pôdu pod nohami, sadám si, čisto z
omráčenej zdvorilosti, a opäť som šťastná za svoju masku.
„Budem stručná, Anastasia. Viem, čo si o mne myslíš –
Christian mi to povedal.“
Ľahostajne na ňu pozerám a nedávam najavo vôbec nič, ale
teší ma, že práve toto vie. Aspoň jej to nemusím hovoriť a ona
sa azda dostane rýchlejšie k veci. Predsa len som tak trochu
zvedavá, čo sa mi tu asi chystá vykladať.
Zahľadí sa mi cez plece. „Špehuje nás Taylor.“
Rýchlo sa obzerám a vidím ho zabezpečovať vstup do
stanu. Je tam s ním aj Sawyer. Pozerajú sa všade, len nie naším
smerom.
„Pozri, nemáme veľa času,“ vyrukuje. „Už si si musela
všimnúť, ako veľmi ťa Christian miluje. Nikdy predtým som
ho takto nevidela… nikdy,“ posledné slovo vysloví s
osobitným dôrazom.
Čože? Christian, a milovať ma? To nie. Prečo mi to vlastne
hovorí? Aby ma o tom presvedčila? Nechápem to.
„On sám ti to nepovie, lebo si to pravdepodobne ešte
neuvedomil, a to napriek tomu, čo som mu povedala. To je
však celý Christian. Nie je zvyknutý venovať pozornosť svojim
pozitívnym pocitom a emóciám – na to sa až príliš sústredí na
tie negatívne. Ale na to už si tiež zrejme prišla. Christian si
myslí, že si nič dobré nezaslúži.“
207
Začína sa mi z toho krútiť hlava. Christian ma miluje? On
sám sa ešte nevyjadril a táto ženská už mu radí, čo ku mne
cíti? Dokonale bizarné.
Hlavou mi prelietajú stovky obrazov: ten darovaný iPad,
plachtenie, cestovanie, len aby ma videl, jeho správanie, jeho
žiarlivosť, stotisíc dolárov za tanec. Je toto láska?
Počuť, ako ma o tom presviedča práve táto ženská, je
úprimne celkom… nevítané. Radšej by som to počula z jeho
úst.
A zrazu sa mi zviera srdce. Tak on si myslí, že si nič dobré
nezaslúži. Prečo?
„Ešte nikdy som ho nevidela takého šťastného a je očividné,
že aj ty ho miluješ.“ Po tvári sa jej mihne záblesk úsmevu. „To
je skvelé a ja vám to obom naozaj prajem. Ale teraz k veci…
Ak mu ešte raz ublížiš, mladá dáma, tak si ťa nájdem a
potešenie potom rozhodne nebude na tvojej strane.“
Prebodáva ma pohľadom, tie ľadovomodré oči sa mi
prevŕtavajú až do mozgu, akoby sa mi ním azda pokúšala
strhnúť masku. Tá jej hrozba je pre mňa taká prekvapujúca,
taká paradoxná, že sa mimovoľne neveriacky uškrniem. Toto
je posledná z vecí, ktoré by som čakala, že mi povie.
„Tebe to príde smiešne, Anastasia?!“ oborí sa na mňa
rozhorčene. „Ty si nevidela, ako vyzeral minulú sobotu.“
Cítim, ako mi vädne a tvrdne výraz. Myšlienka na
nešťastného Christiana nie je nijako príjemná a minulú sobotu
som ho predsa opustila. Takže potom išiel za ňou. Len z toho
pomyslenia sa mi robí zle. Prečo tu, preboha, sedím a
počúvam tie táraniny? Práve od nej?! S pohľadom
zapichnutým do jej očí sa pomaly dvíham.
208
„Na smiech je mi vaša drzosť, pani Lincolnová. Nič vám do
nás nie je. A ak Christiana opustím, a vy si ma potom nájdete,
budem na vás čakať – to si buďte istá. A možno vám potom
dám ochutnať vašu vlastnú medecínu za to, že ste zneužili
pätnásťročného chlapca a pravdepodobne ho skurvili ešte viac,
než bol.“
Padá jej sánka.
„A teraz ma ospravedlňte, mám na práci dôležitejšie veci
než s vami strácať čas.“ Prudko sa zvrtnem, telom mi namiesto
krvi kolujú adrenalín a hnev. Mašírujem smerom k východu
zo stanu, kde stojí Taylor a kam práve prichádza Christian s
nervóznym a so znepokojeným výrazom v tvári.
„Tak tu si,“ poznamená a potom sa zamračí, keď zazrie
Elenu.
Prejdem okolo neho bez jediného slova a dávam mu
príležitosť, aby si vybral – buď ja, alebo ona. A on volí
správne.
„Ana,“ zavolá za mnou. Zastanem a obzerám sa, práve keď
ma doháňa. „Čo sa to tu dialo?“ Pátravo na mňa pozerá, v
tvári sa mu zračí nepokoj.
„Prečo sa nespýtaš svojej ex?!“ odseknem uštipačne.
Zamračí sa a oči mu zamŕzajú ako dve ľadové tône. „Pýtam
sa teba,“ hovorí síce mierne, ale s akýmsi výhražným
podtónom.
Vzájomne si nahnevane premeriavame jeden druhého.
Tak fajn, je mi jasné, že keď mu to nevyklopím, skončí sa to
hádkou. „Vyhrážala sa mi, že si ma nájde, keď ti znova
ublížim. Pravdepodobne si na to vezme trstenicu!“ vyšteknem.
209
Po tvári sa mu rozlieva úľava a dokonca vnímam náznak
pobaveného úsmevu. „Tebe to nepríde absurdné?“ čuduje sa.
Teraz už vidím, že v sebe ťažko dusí smiech.
„Toto nie je žiadna hra, Christian!“
„To nie je, máš pravdu. Porozprávam sa s ňou.“ Znovu
nasadzuje vážny výraz, aj keď ešte stále potláča úsmev.
„Nič také neurobíš.“ Prekrížim si ruky na prsiach a už zasa
cítim, ako mi stúpa tlak.
Zažmurká, prekvapený mojím posledným vzplanutím.
„Pozri, ja viem, že ste spolu finančne zviazaní – tú slovnú
hračku láskavo nekomentuj – ale…“ zarazím sa. Čo od neho
vlastne chcem? Aby s ňou skoncoval? Aby ju prestal vídať?
Môžem to po ňom vôbec chcieť? „Už vážne musím na tie
dámy.“ Prepichujem ho nahnevaným pohľadom a pevne
zvieram pery k sebe.
S povzdychom skláňa hlavu nabok. Je možné, aby vyzeral
ešte viac sexi? Robí to tá maska, alebo je to jednoducho ním
samotným?
„Prosím ťa, nehnevaj sa už. Netušil som, že je tu. Hovorila,
že nepríde,“ upokojuje ma, akoby dohováral malému dieťaťu.
Zdvíha ruku a prikladá palec k mojej našpúlenej spodnej pere.
„Nenechaj Elenu, aby nám pokazila večer, prosím, Anastasia.
Ona je skrátka dávna minulosť.“
Dávna a navyše stará, pomyslím si uštipačne, keď mi
Christian dvíha bradu, aby sa svojimi perami zľahka obtrel o
moje.
Zažmurkám a odovzdane si povzdychnem. Christian sa
narovnáva a berie ma za lakeť.
„Radšej ťa tam odprevadím, aby ťa cestou už nikto
nezdržiaval.“
210
Vedie ma cez trávnik k prepychovým prenosným toaletám.
Mia mi hovorila, že sú prenajaté špeciálne na túto príležitosť,
ale netušila som, že ich dostať aj vo verzii de luxe.
„Počkám tu na teba, miláčik,“ zavrní.
Keď sa vraciam, mám už trochu lepšiu náladu. Rozhodla
som sa, že nenechám pani Robinsonovú zruinovať mi večer,
pretože práve o to jej zrejme išlo. Christian kúsok bokom
telefonuje, stojí mimo tých niekoľkých ľudí, čo sa spolu
neďaleko vybavujú a smejú. Ako prichádzam bližšie, počujem,
čo hovorí. Jeho hlas znie veľmi stroho:
„Prečo si si to nakoniec rozmyslela? Myslel som, že sme sa
dohodli. Tak ju jednoducho nechaj na pokoji… Toto je prvý
normálny vzťah, ktorý som kedy mal, a ja si neprajem, aby si
ho ohrozovala nejakou ‚dobre mienenou‘ starostlivosťou o
moju osobu. Nechaj ju na pokoji. Myslím to vážne, Elena.“
Odmlčí sa a počúva. „Nie, určite nie.“ Pri tej poslednej vete sa
naozaj silne mračí. Potom dvíha zrak a všíma si, že sa naňho
pozerám. „Už musím ísť. Dobrú noc.“ A položí.
S hlavou nabok dvíham obočie. Prečo jej, preboha, volá?
„Čo robí tvoja dávna minulosť?“
„Je nevrlá,“ posťažuje sa sarkasticky. „Chceš si ešte
zatancovať? Alebo už pôjdeme?“ Kontroluje čas. „O päť minút
sa začína ohňostroj.“
„Milujem ohňostroje.“
„Takže tu zostaneme a pozrieme sa naň.“ Objíme ma a
pritlačí tesne k sebe. „Nenechaj ju, aby nás rozdelila, prosím.“
„Záleží jej na tebe,“ zašomrem.
„Iste, a mne na nej – sme priatelia.“
„Mám dojem, že pre ňu je to viac než len priateľstvo.“
211
Zamračí sa. „Anastasia, Elena a ja… je to zložité. Máme
spoločnú minulosť. Ale tým sa to končí, je to preč. Opakujem ti
to stále dookola, je to dobrá kamarátka. Bodka. Prosím,
zabudni na ňu.“ Dáva mi bozk na čelo a ja sa v záujme
udržania pekného večera rozhodnem nechať to plávať.
Jednoducho sa to usilujem pochopiť.
Ruka v ruke ideme pomaly späť k tanečnému parketu.
Zábava je v plnom prúde.
„Anastasia.“
Obraciam sa a zisťujem, že za nami stojí Carrick.
„Preukázala by si mi tú česť a venovala mi nasledujúci
tanec?“ Ponúka mi rameno. Christian s pokrčením pliec púšťa
moju ruku, takže sa nechávam Carrickom odviesť na parket.
Sam, hlava kapely, sa púšťa do Come Fly With Me a Carrick ma
chytá okolo pása, aby ma vzápätí zľahka voviedol medzi
ostatné tanečné páry.
„Chcel som ti poďakovať za naozaj štedrý príspevok pre
našu nadáciu, Anastasia.“
Podľa jeho tónu hádam, že sa ma pravdepodobne okľukou
pýta, či si to môžem dovoliť.
„Pán Grey…“
„Prosím ťa, Ana, hovor mi Carrick.“
„Som šťastná, že som mohla prispieť. Nečakane som sa
dostala k nejakým peniazom. Nepotrebujem ich. Navyše je to
na dobrú vec.“
Usmeje sa na mňa a ja vytuším, že nastala vhodná chvíľka
na niekoľko nevinných otázok. Carpe Diem, sykne na mňa
podvedomie s dlaňou pri ústach.
„Christian už mi trochu o svojej minulosti rozprával, takže
si myslím, že sa patrí podporovať vašu prácu,“ prehodím a
212
dúfam, že by to Carricka mohlo povzbudiť, aby mi poskytol
malý náhľad do toho mystéria, ktorým Christian Grey je.
Carrick sa zatvári prekvapene. „Rozprával? To je dosť
nezvyčajné. Máš naňho nepochybne veľmi pozitívny vplyv,
Anastasia. Nespomínam si, že by som ho kedy videl takého…
čulého.“
Cítim, že sa červenám.
„Ospravedlňujem sa, nechcel som ťa uviesť do rozpakov.“
„No, ak môžem na základe svojich obmedzených
skúseností súdiť, je to veľmi výnimočný muž,“ pokračujem.
„To áno,“ súhlasí Carrick zamyslene.
„Podľa toho, čo mi hovoril, muselo byť Christianovo rané
detstvo veľmi traumatické.“
Carrick sa zamračí a ja dostávam strach, že som zašla príliš
ďaleko.
„Moja žena mala vtedy službu, keď ho polícia priviezla. Bol
kosť a koža, ťažko dehydrovaný. Nehovoril.“ Znovu sa
zamračí, napriek gradujúcemu tempu hudby úplne ponorený
do svojich desivých spomienok. „Vlastne potom neprehovoril
skoro dva roky. Bola to hra na klavíri, čo ho nakoniec priviedla
späť. No… a Miin príchod, samozrejme,“ usmeje sa na mňa
láskavo.
„Hrá naozaj prekrásne. A vôbec, je taký úspešný – musíte
byť naňho veľmi hrdí.“ Hlas mi znie akosi rozochvene. No,
dočerta. Dva roky nehovoril.
„Nesmierne. Je to veľmi odhodlaný, schopný a inteligentný
mladý muž. Ale iba medzi nami, Anastasia, vidieť ho tak ako
dnes večer – bezstarostného, so správaním zodpovedajúcim
jeho veku – až to je pre mňa a jeho matku naozajstný zážitok.
213
Všimli sme si to obaja. Som presvedčený, že za to vďačíme
práve tebe.“
Myslím, že som červená od hlavy až k päte. Čo sa dá na
takú vec povedať?
„Vždy bol veľký samotár. Už sme ani nedúfali, že si
niekoho nájde. Nech už robíš čokoľvek, prosím, neprestávaj s
tým. Radi by sme ho videli šťastného.“ Zrazu sa zarazí, ako by
on prekročil nejakú hranicu. „Prepáč, nechcel som, aby si sa
cítila nesvoja.“
Zavrtím hlavou. „I ja by som ho chcela vidieť šťastného,“
poviem, pretože mi v tej chvíli ani nič iné nepríde na um.
„Som skutočne rád, že si dnes večer prišla. Naozaj ma
veľmi teší vidieť vás dvoch spolu.“
S poslednými tónmi Come Fly With Me ma Carrick s
úklonom púšťa. Zdvorilo mu to vrátim malou poklonou.
„Koniec cifrovania so starým chlapom.“ Po mojom boku sa
zjavuje Christian.
Carrick sa zasmeje. „Nie som zasa taký starý, synu. Je o
mne známe, že mám aj svoje svetlé chvíľky.“ Carrick na mňa
pobavene žmurkne a potom už mizne v zástupe.
„Myslím, že sa otcovi páčiš,“ vraví Christian a vyprevádza
ho pohľadom.
„Bodaj by nie,“ hádžem naňho koketný pohľad spod
mihalníc.
„Zásah do čierneho, slečna Steelová.“ Keď orchester začína
hrať It Had To Be You, priťahuje si ma k sebe. „Zatancuj si so
mnou,“ šepká zvodne.
„S radosťou, pán Grey,“ vydýchnem s úsmevom a on ma
ešte raz roztáča po tanečnom parkete.
214
O polnoci pomaly schádzame dolu k zálivu, medzi stanom
a lodenicou, kde sa zhromažďujú aj ostatní návštevníci
večierka, aby sa pozreli na ohňostroj. Konferencier sa opäť
ujíma slova a dovoľuje nám zložiť masky, aby sme si lepšie
vychutnali predstavenie. Christian ma berie okolo pása a ja si
všímam, že sa Taylor a Sawyer presúvajú bližšie k nám,
pravdepodobne preto, že sme obklopení zástupom ľudí.
Sledujú teraz všetko možné, len nie priestor dokov, kde dvaja
pyrotechnici v čiernom vykonávajú posledné prípravy. Pohľad
na Taylora mi pripomína Leilu. Aj keď tu niekde je. Dofrasa.
Pri tom pomyslení mi tuhne krv v žilách, a tak sa tlačím bližšie
k Christianovi. Pozrie sa na mňa a ešte viac uťahuje svoje
objatie. „Si v poriadku, miláčik? Nie je ti zima?“
„Nie, v poriadku.“ Letmo sa obzerám a blízko nás vidím
postávať ďalších dvoch mužov z ochranky, ktorých mená som
už zabudla. Christian si ma presunie pred seba a ovíja mi paže
okolo trupu.
Znenazdania sa od dokov dvíhajú tóny klasickej hudby a
na nebo sa vznesú dve petardy, ktoré sa s ohlušujúcim
tresknutím rozprsknú nad zálivom. Celý ho ožarujú a na
oblohe sa trblietajú oranžové a biele iskričky, ktorých odraz sa
zrkadlí v pokojných vodách prístavu. Po niekoľkých
nasledujúcich pestrofarebných ranách mi padá sánka.
Nespomínam si, že by som niekedy predtým niečo také
videla, azda len v televízii, ale tam to rozhodne nevyzeralo tak
dobre. Delobuchy vylietajú do rytmu hudby, salva za salvou,
výbuch za výbuchom, všetky tie farby a dav ľudí, lapajúc po
dychu, a samé óóóch a ááách… neopísateľné.
A potom z pontónu v zálive vyšľahne niekoľko
strieborných plameňov. Stúpajú do výšky približne šiestich
215
metrov a pritom menia farbu na modrú, červenú a oranžovú,
aby zase skončili pri striebornej. Do toho vybuchujú stále nové
a nové svetlice, a hudba dosahuje svoj vrchol.
Už pomaly dostávam kŕč do líc od toho nahlúpleho
úsmevu, ktorý sa mi na nich usídlil. Krátko zdvíham hlavu k
Tieňoví – je na tom rovnako, užasnutý ako dieťa, ktoré sleduje
nejakú fantastickú šou. Na záver vylieta k temnej oblohe šesť
ohňostrojov naraz a všetky spoločne explodujú, kúpu nás v
oslňujúcom zlatistom svetle a celý zástup prepuká v nadšený
potlesk.
„Dámy a páni,“ zahlaholí konferencier, keď jasot a piskot
utíchnu. „Len jediná poznámka na záver tohto nádherného
večera. Vaša štedrosť dosiahla jeden milión osemsto
päťdesiattritisíc dolárov!“
Znovu vybuchuje všeobecný potlesk a z pontónu letí k
nebu odkaz zo strieborných iskričiek: SPOLOČNE TO
ZVLÁDNEME VÁM ĎAKUJE. Trblieta sa a žiari nad vodnou
hladinou.
„Ach, Christian – to bola nádhera!“ smejem sa na neho a on
sa skláňa, aby ma pobozkal.
„Najvyšší čas, aby sme išli,“ zavrní s úsmevom a ja v tom,
čo hovorí, počujem toľko prísľubov.
Zrazu som strašne unavená.
Len čo Christian zdvihne hlavu, pristupuje k nám Taylor.
Zástup okolo nás sa pomaly rozchádza. Tí dvaja si nič
nehovoria, napriek tomu medzi nimi prebieha nejaká skrytá
komunikácia.
„Ešte tu so mnou chvíľu zostaň. Taylor chce, aby sme
počkali, až sa ľudia rozídu.“
Aha.
216
„Myslím, že ho ten ohňostroj stál minimálne sto rokov
života,“ dodáva.
„Nemá hádam ohňostroje rád?“
Christian sa na mňa láskyplne zahľadí, potom zavrtí
hlavou, ale ďalej to nekomentuje.
„Takže, ten Aspen,“ nadhodí a ja vycítim, že sa usiluje
odviesť moju pozornosť, čo sa mu napokon darí.
„To nie… veď som ho ešte nezaplatila!“ vyhlásim.
„Môžeš poslať šek. Mám adresu.“
„Strašne si sa hneval.“
„Strašne.“
Zaškerím sa na neho. „Je to tvoja vina. A vina tých tvojich
hračiek.“
„Celkom ste sa tým nechali strhnúť, slečna Steelová. A ak si
dobre spomínam, viedlo to k tomu najuspokojujúcejšiemu
výsledku.“ Obdarí ma svojím vrúcnym úsmevom.
„Mimochodom, kde vlastne sú?“
„Guľôčky? V mojej kabelke.“
„Rád by som ich dostal späť,“ upozorňuje ma. „Vo vašich
nevinných rúčkach sú až príliš účinnou zbraňou.“
„Máte azda strach, že sa nechám zasa strhnúť? Trebárs
niekým iným?“
Oči mu nebezpečne zasršia. „Dúfam, že k niečomu takému
nedôjde,“ zaznie jeho hlas chladne. „Nie, nie, chcem všetko
tvoje potešenie pre seba.“
Takže tak je to. „Ty mi hádam neveríš?“
„Bezvýhradne. A teraz mi ich, prosím, vráť.“
„Ešte si to rozmyslím.“
Otrávene privrie oči.
217
Z tanečného parketu sa znovu rozozvučí hudba, ale
tentoraz je to diskdžokej a nejaký dunivý tanec s neúnavným
pulzujúcim rytmom. „Chceš tancovať?“
„Som naozaj uťahaná, Christian. Rada by som už šla, ak ti
to neprekáža.“
Obzrie sa na Taylora, ten prikývne a tak všetci vyrážame
späť k domu, v závese za párom opitých hostí. Som vďačná, že
ma Christian drží za ruku – moje nohy už protestujú proti
závratnej výške podpätkov a zovretiu lodičiek.
V ústrety nám prichádza Mia.
„Ešte neodchádzate, však nie? Práve začala hrať tá správna
hudba. No tak, Ana.“ Chytá ma za voľnú ruku.
„Mia,“ schladí ju Christian. „Anastasia je veľmi unavená.
Ideme domov. Navyše nás zajtra čaká náročný deň.“
To vážne?
Mia sa zatvári dotknuto, ale na moje prekvapenie už
Christianovi neodporuje.
„Tak musíš prísť niekedy cez týždeň. Mohli by sme skočiť
na nákupy, čo povieš?“
„No jasné, Mia,“ usmejem sa na ňu, aj keď si v kútiku duše
pomyslím, že to bude problém, pretože už chodím do práce.
Mia ma pobozká a potom sa vrhá Christianovi okolo krku,
čím nás oboch dosť prekvapuje. A čo viac, hneď potom mu
kladie dlane priamo na chlopne saka. Christian na ňu zostáva
s odovzdanou strnulosťou hľadieť.
„Rada ťa vidím takého šťastného,“ vzdychne zasnene a
pobozká ho na líce. „Tak čau, decká. Užite si to.“ A upaľuje
smerom k niekoľkým priateľom, ktorí už na ňu čakajú –
vrátane Lily, ktorej zatrpknutý výraz teraz zvlášť vyniká, keď
už na sebe nemá masku.
218
Mimovoľne mi prichádza na um, kamže sa asi podel Sean.
„Ešte sa rozlúčime s našimi, kým pôjdeme.“ Christian ma
vedie cez húf hostí až ku Grace a Carrickovi, ktorí sa s nami
láskavo a vrelo lúčia.
„Prosím, príď nás zasa navštíviť, Anastasia, bolo to veľmi
milé mať ťa tu,“ ubezpečuje ma Grace vľúdne.
Som z tej ich reakcie tak trochu dojatá. Gracini rodičia sa
našťastie niekam zašili, takže som aspoň ušetrená ich
entuziazmu.
A potom už, s Christianom v tichosti a ruka v ruke,
kráčame k domu, kde stojí nekonečná šnúra áut čakajúcich na
všetkých tých hostí. Vrhám na Tieňa letmý pohľad. Vyzerá
šťastný a uvoľnený. Je to naozaj príjemný pocit vidieť ho takto,
aj keď si hovorím, že to nebude úplne obvyklé, zvlášť po
takom náročnom dni.
„Je ti dosť teplo?“ pýta sa ma.
„Je, ďakujem.“ Priťahujte si saténový šál tesnejšie k telu.
„Veľmi som si ten dnešný večer užil, Anastasia. Ďakujem.“
„Aj ja, zvlášť niektoré jeho časti.“
S úsmevom pokýva hlavou, ale potom sa zamračí. „Nehryz
si tú peru,“ varuje ma takým tónom, až sa mi zrýchľuje pulz.
„Čo si myslel tým, že máme zajtra náročný deň?“
vyzvedám, aby som sa nejako rozptýlila.
„Príde sa na teba pozrieť doktorka Greenová. A! Mám pre
teba prekvapenie.“
„Doktorka Greenová?!“ prudko zastanem.
„No, áno.“
„Prečo?“
219
„Pretože nenávidím kondómy,“ zhrnie ticho. Pozerá sa na
mňa, snaží sa odhadnúť moju reakciu a v očiach sa mu pritom
odráža mäkké svetlo lampiónov.
„Je to moje telo,“ upozorňujem ho, nahnevaná, že sa ma
najskôr nespýtal.
„Moje predsa tiež,“ zašepká.
Len tam stojím a opieram sa doňho pohľadom, zatiaľ čo nás
bez povšimnutia míňajú ďalší odchádzajúci hostia. Vyzerá tak
presvedčivo. Áno, moje telo mu patrí – on to vie lepšie ako ja.
Dvíham k nemu ruku, sotva znateľne sa mykne, ale
neuhne. Medzi prstami zovriem jeden koniec jeho motýlika a
zatiahnem, takže sa rozväzuje a odkrýva vrchný gombík
košele. Opatrne ho rozopínam.
„Takto vyzeráš sexi,“ vydýchnem. V skutočnosti vyzerá
sexi neustále, ale teraz je to pôsobivejšie.
Zasmeje sa. „Už ťa fakt musím dostať domov. Poď.“
Pri aute Sawyer odovzdáva Christianovi nejakú obálku.
Ten sa na ňu zamračí, a keď mi Taylor otvára dvere, strelí po
mne kútikom oka. Taylor sa z nejakého dôvodu tvári, akoby
mu spadol kameň zo srdca. Spoločne so Sawyerom nastupuje
dopredu a Christian si sadá ku mne. Podáva mi tú obálku –
neotvorenú.
„Je to adresované tebe. Jeden z čašníkov to dal Sawyerovi.
Nepochybne nejaký ďalší ctiteľ,“ uškrnie sa. Je evidentné, ako
ho tá predstava dráždi.
Prezerám si ten list. Od koho môže byť? Otváram ho a v
matnom svetle si zbežne čítam odkaz, ktorý ukrýval. No to
azda… to je od nej! Prečo mi, preboha, nedá pokoj?!
220
Možno som Ťa zle odhadla. No Ty si rozhodne zle odhadla mňa. Ak
by si chcela doplniť chýbajúce dieliky skladačky, zavolaj mi – mohli
by sme spolu zájsť na obed. Christian si nepraje, aby som sa s Tebou
zhovárala, ale mne by urobilo veľkú radosť, keby som mohla byť
nápomocná. Nevysvetľuj si to zle, ja vám to prajem, to mi ver – ale
chráň Ťa ruka Pána mu ublížiť… Už mu bolo ublížené dosť. Zavolaj
mi: (206) 279-6261.
Pani Robinsonová
To sa mi hádam zdá, ona sa podpísala ako pani Robinsonová! On
jej to povedal. Darebák jeden.
„Ty si jej to povedal?!“
„Komu som čo povedal?“
„Že jej hovorím pani Robinsonová!“ vyšteknem.
„To je od Eleny?“ Aj on je v šoku. „To je absurdné.“ S
odfrknutím si hrabne rukou do vlasov, pobúrenie z neho
doslova srší. „Vybavím si to s ňou zajtra. Alebo v pondelok,“
zavrčí.
Hoci sa hanbím si to priznať, nejaký malý kúsoček môjho ja
sa raduje. Aj moje podvedomie múdro prikyvuje. Elena
Christiana pekne štve a to je jedine dobre – no nie?
Rozhodnem sa, že už sa v tom nebudem vŕtať, a skrývam
odkaz do kabelky. V geste, ktoré zaručuje zlepšenie
Christianovej nálady, mu vraciam tie guľôčky.
„Nabudúce,“ poviem.
Pozrie sa na mňa, v tej tme poznávam jeho tvár len ťažko,
ale myslím, že sa usmieva. Zovrie mi ruku v dlani.
Pozerám sa z okienka von do temnoty a vybavujem si
udalosti dnešného dlhého dňa. Toľko som sa toho o
221
Christianovi dozvedela, poskladala toľko chýbajúcich detailov
– tie salóny, zakázané územia, jeho detstvo – ale zároveň toho
ešte veľa čaká na objavenie. A čo potom pani R.? Iste, záleží jej
na ňom, a to dosť, ako sa zdá. A jemu záleží na nej – lenže
trochu inak. Zrazu neviem, čo si o tom mám myslieť. Už ma z
toho všetkého bolí hlava.
Christian ma budí, až keď zastavujeme pred Escalou.
„Mám ťa dnu odniesť?“ ponúka sa ticho.
Rozospatá zavrtím hlavou. Ani nápad.
Keď potom stojíme vo výťahu, opriem sa o neho a položím
mu hlavu na plece. Sawyer pred nami nervózne prešľapuje.
„To bol ale dlhý deň, čo, Anastasia?“ Prikývnem.
„Unavená?“ Prikývnem.
„Veľa toho nenahovoríš.“ Prikývnem – a on sa zaškerí.
„Tak poď, uložím ťa do postele.“ Už vystupujeme z výťahu
a on ma berie za ruku, no len čo vkročíme do haly, obaja
zmeravieme, pretože narážame na Sawyerovu zdvihnutú dlaň.
V tej sekunde som čerstvá ako rybička. Sawyer si niečo mumle
do rukáva. Netušila som, že tam má vysielačku.
„Jasné,“ uzatvára a obracia sa k nám. „Pán Grey, niekto
prerezal pneumatiky na audi slečny Steelovej a, celé ho polial
farbou.“
Dofrasa. Moje auto! Kto to len mohol urobiť? Lenže odpoveď
na tú otázku viem skôr, ako sa mi stihne v hlave poriadne
sformulovať. Leila. Pozerám sa na Christiana a všímam si, ako
bledne.
„Taylor sa obáva, že subjekt mohol vstúpiť do priestoru
bytu a doteraz sa v ňom zdržať. Chce si byť istý.“
„Rozumiem,“ hlesne Christian. „Čo chce robiť?“
222
„Spolu s Ryanom a Reynoldsom ide hore služobným
výťahom. Prehľadajú byt a dajú nám echo. Ja zatiaľ zostanem
tu s vami, pán Grey.“
„Ďakujem, Sawyer.“ Christian si ma k sebe privinie. „Tento
deň je jednoducho čím ďalej, tým lepší,“ posťažuje sa s tvárou
zaborenou do mojich vlasov. „Pozri, nemôžem tu len tak stáť a
čakať. Sawyer, dohliadnite tu na slečnu Steelovú. Nepúšťajte ju
dovnútra, kým nedostanete pokyn. Taylor je zbytočne
úzkostlivý. Do bytu sa predsa nemohla dostať.“
Čože?! „Nie, Christian – ty tu musíš zostať so mnou,“
prehováram ho úzkostné.
Lenže on ma púšťa. „Urob, čo ti hovoria. Počkaj tu.“
Nie!
„Sawyer?“ vyzve ho Christian.
Ten mu otvára dvere haly a púšťa ho do bytu. Potom ich za
ním zasa zatvára a rozkročený pred nimi na mňa vrhá nič
nehovoriaci pohľad.
Christian! Hlavou sa mi mihne výber tých najdesivejších
scenárov. Lenže všetko, čo teraz môžem robiť, je iba stáť a
čakať.