Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 24. kapitola

Kapitola 24

„Hoci by som ťa rád bozkával celý deň, chladnú ti raňajky," pozna­mená Christian v blízkosti mojich pier. Jeho výraz je teraz oveľa uvoľ­nenejší, až na ten pohľad, ktorý má zastretý a zmyselný. Panebože, už zase prepol. Pán Náladový.

„Jedz," prikazuje mi vľúdne. V reakcii na jeho hrejivý pohľad namáha­vo prehltnem a presúvam sa späť na svoje miesto. Snažím sa pritom nikde nezavadiť infúziou. Christian predo mňa vráti podnos s jedlom. Kaša je studená, ale lievance pod poklopom ujdú - čo, ujdú, sú priam lahodné.

„Počítaš s tým," zamumlem s plnými ústami, „že Bodka môže byť dievča?"

Prehrabe si vlasy. „Dve ženské?" V tvári sa mu mihne poplach a jeho žeravý pohľad zhasína.

Do hája. „Čo by si vlastne chcel?" „Ako, čo by som chcel?" „Chlapca, alebo dievča?"

To sa už mračí. „Stačí, keď bude zdravé," utne ma ticho, nepre-hliadnuteľne rozhodený mojou otázkou. „Jedz," povie zostra a ja viem, že sa pokúša danej téme vyhnúť.

„Fajn, veď jem... Ježiši, upokoj sa, Grey." Skúmam ho pohľadom. Od znepokojenia sa mu okolo očí utvorili vrásky. Povedal, že sa bude snažiť, ale je jasné, že ho to dieťa desí na smrť. Ach nie, Christian, mňa predsa tiež. Sadne si do kresla vedľa postele a schováva sa za Seattle Times.

„Už zase ste v novinách, pani Greyová," oznamuje mi zatrpknuto. „Čo tým myslíš, už zase?"

„Škrabáci stále dookola omieľajú predvčerajšiu story, ale zdá sa, že to ani veľmi neprekrútili. Chceš si to prečítať?"

Zavrtím hlavou. „Prečítaj mi to ty. Ja teraz jem."

S úsmevom mi začína nahlas predčítavať. Je to článok o Jackovi a Elizabeth, ktorý z nich robí novodobé duo Bonnie a Clyde. Krátko sa v ňom zmieňujú o Miinom únose a mojej úlohe pri jej oslobodení. A tiež fakt, že sa teraz s Jackom nachádzame v rovnakej nemocnici. Ako sa k tým informáciám novinári dostali? Budem sa potom musieť opýtať Kate.

Keď dočíta prvý článok, poprosím ho: „Prečítaj mi ešte niečo. Páči sa mi počúvať ťa."

A tak pokračuje ďalej a číta mi články o zvýšenom predaji žemlí a o tom, že Boeing zrušil uvedenie jedného modelu na trh. Christian sa pri čítaní neprestáva mračiť. Ale ked počúvam jeho upokojujúci hlas, mám pocit, že som y bezpečí, rovnako ako Mia a malá Bodka, a prežívam vzácne okamihy šťastia - napriek všetkému, čo sa za po­sledných pár dní udialo.

Chápem, že má Christian z rodičovstva strach, ale nerozumiem tomu, prečo až taký velký. Dávam si predsavzatie, že sa s ním o tom ešte porozprávam. Možno by som mu mohla nejako pomôcť. Som z toho zmätená, pretože viem, že mu nechýba pozitívny rodičovský vzor. Grace aj Carrick sú obaja ukážkoví rodičia, aspoň tak pôsobia. Že by ho tak veľmi ovplyvnila tá Skurvená Suka? To by som si rada myslela... V skutočnosti mám ale tušenie, že stopa povedie k jeho biologickej matke, aj keď som si istá, že mu pani Robinsonová veľmi nepomohla. Násilím zarazím prúd svojich myšlienok, keď si takmer vybavím istú šepkanú konverzáciu. Došľaka! Pochádza z doby, kedy som bola v bezvedomí, a teraz sa vznáša tesne za hranicou mojich spomienok. Christian sa v nej rozprával s Grace. Spomienka znovu vpláva do temných zákutí mojej mysle. To je postavené na hlavu!

Zaujímalo by ma, či sa Christian sám odhodlá mi povedať, prečo za ňou išiel, alebo či to z neho budem musieť vypáčiť. Už-už otváram ústa, že sa ho na to spýtam, keď vtom niekto zaklope na dvere.

Do izby vstupuje detektív Clark s ospravedlňujúcim výrazom v tvári. Dobre robí, že sa tvári ospravedlňujúco - pri pohľade na neho mi totiž výrazne stúpa tep.

„Pán Grey, pani Greyová. Neruším?"

„Rušíte," vyprskne Christian.

Clark si ho ďalej nevšíma. „To rád vidím, že už je vám lepšie, pani Greyová. Potrebujem vám položiť niekolko otázok týkajúcich sa uda­lostí štvrtkového popoludnia. Je to policajná rutina. Myslíte, že by som teraz mohol?"

„Iste," pípnem. Nechcem si udalosti štvrtkového popoludnia pri­pomínať.

„Moja žena by mala odpočívať," naježí sa Christian. „Vezmem to skrátka, pán Grey. Čo znamená, že sa ma už čoskoro zbavíte."

Christian sa dvíha a ponúka svoje miesto detektívovi. Potom si prisadne ku mne na posteľ, berie ma za ruku a povzbudivo ju stisne.

O hodinu a pol neskôr má Clark všetko, čo potrebuje. Ja som sa ne-dozvedela nič nové, zato Clarkovi som všetko prerozprávala neistým tichým hlasom a pritom sledovala, ako Christian pri niektorých pa-sážach bledne a pri iných sa naopak tvári vražedne.

„Škoda, že si nemierila vyššie," poznamená, keď skončím.

„To by pani Greyová preukázala ženám velkú službu," súhlasí Clark. Pardon?

„Ďakujem, pani Greyová. Takto mi to zatiaľ stačí." „Už ho nepustíte, však nie?"

„Myslím, že tentoraz mu kauciu nikto nepovolí, madam." „Vie sa, kto mu ju zaplatil?" zisťuje Christian. „Nie, pane. To je utajená informácia."

Christian sa zamračí, ale ja mám dojem, že tuší, odkiaľ vietor fúka. Clark sa dvíha práve vo chvíli, ked vstupuje doktorka Singhová a s ňou dvaja stážisti.

Po dôkladnom vyšetrení doktorka Singhová vyhlási, že smiem ísť do­mov. Christian si vydýchne od úľavy.

„Len sledujte, či vás nebude viac bolieť hlava, alebo či sa vám ne-zhoršuje videnie, pani Greyová. V takom prípade sa ihneď vráťte do nemocnice."

Prikývnem a snažím sa nevýskať od radosti, že idem domov.

Doktorka sa vzďaľuje a Christian ju na odchode požiada o pár slov na chodbe. Necháva pootvorené dvere, a tak vidím, ako jej kladie ne­jakú otázku.

Usmeje sa na neho. „Áno, pán Grey, to môžete."

Späť do izby sa vracia šťastný muž s úsmevom od ucha k uchu.

„Na čo si sa jej pýtal?"

„Na sex," povie a zazubí sa znova.

Aha. Cítim, ako sa mi rozohrievajú líca. „A?"

„Máš jej dovolenie," usmeje sa spokojne.

Teda, Christian!

„Lenže ja mám migrénu," vraciam mu to s úškrnom. „Ja viem. Teraz si dáš chvíľu pauzu. Pýtal som sa jej len tak, pre istotu." Pauzu? Zamračím sa s chvíľkovým pocitom sklamania. Nie som si istá, či chcem nejakú pauzu.

Prichádza sestra Nora, aby mi vybrala infúziu. Po Christianovi vrhá pohľad, ktorý si rozhodne do rámčeka nedá. Myslím, že je to jedna z mála žien, ktorú necháva jeho šarm chladnou. Ešte jej poďa­kujem, keď nás aj so stojanom na infúziu opúšťa.

„Tak čo, ideme domov?" prehodí Christian.

„Najskôr by som chcela zájsť za Rayom."

„No jasné."

„Vie, že som tehotná?"

„Myslel som si, že mu to budeš chcieť povedať sama. Nepovedal som to ani tvojej mame."

„Ďakujem," usmejem sa, šťastná, že ma o to prekvapenie nepri­pravil.

„Ale moja mama to vie," dopoviete. „Nakukla do tvojej karty. Ešte to vie otec, ale už nikto iný. Mama vravela, že s tým páry väčšinou čakajú tak dvanásť týždňov, než to rozhlásia... aby si boli istí, že je všetko v poriadku," pokrčí ramenami.

„Ani ja si nemyslím, že som pripravená mu to povedať hneď teraz."

„Asi by som ťa mal varovať - dosť si ho vytočila. Odporučil mi, aby som ťa prehol cez koleno."

Čože? Keď vidí môj vyjavený výraz, zasmeje sa. „S radosťou som mu oznámil, že mi bude najväčším potešením."

„To si neurobil!" vyhŕknem, aj keď v tej chvíli potrápi moju pamäť ozvena tichého rozhovoru. Áno, Ray tu bol, ked som o sebe nevedela...

Christian na mňa žmurkne. „Na, Taylor ti priniesol čisté obleče­nie. Pomôžem ti obliecť sa."

Presne ako Christian predvídal - Ray zúri. Nespomínam si, že by bol niekedy taký rozčúlený. Christian urobil múdre rozhodnutie nechať nás osamote. Na takého málovravného muža dokázal Ray úplne zapl­niť nemocničnú izbu výrazne káravým prejavom na účet môjho ne­zodpovedného správania. Znovu mám dvanásť.

Oci, prosím ťa, upokoj sa. Na také rozčuľovanie máš dosť vysoký tlak. „A tiež som musel čeliť tvojej matke," obviní ma a rozhorčene mávne oboma rukami. „To ma mrzí, ocko."

„A chudák Christian! Takto som ho nikdy nevidel. Zostarol, my obaja sme zostarli najmenej o desať rokov." „Je mi to ľúto, Ray."

„Tvoja matka čaká, že jej zavoláš," povie o niečo miernejšie. Dá­vam mu pusu na tvár a on konečne prestáva brblať.

„Zavolám jej. Naozaj ma to mrzí. Ale ďakujem, že si ma naučil strieľať."

Chvíľu si ma premeriava so zle skrývanou rodičovskou pýchou. „Som rád, že som ťa naučil strieľať poriadne," povie dojato. „A teraz utekaj domov a odpočívaj."

„Už vyzeráš dobre, ocko," snažím sa o zmenu témy.

„Zato ty si priadne bledá." Jeho obavy sú na ňom zrazu značne viditeľné a jeho výraz sa tak podobá tomu, aký mal Christian včera v noci. A tak mu vezmem ruku do dlaní.

„Som v poriadku. Sľubujem, že už nikdy nič podobné nevyvediem."

Zovrie moju dlaň a pritiahne si ma do náručia. „Keby sa ti niečo stalo," zašepká chrapľavo. Do očí mi vyhŕknu slzy, nie som u neho zvyknutá na také prejavy náklonnosti.

„Už je dobre, ocko. Nestalo sa mi nič také, čo by nenapravila ho­rúca sprcha."

Nemocnicu opúšťame zadným východom, aby sme sa vyhli lovcom fo­tiek, ktorí sa zhromaždili vpredu. Taylor nás vedie k zaparkovanému SUV.

Cestou domov je Christian zamĺknutý. Riadi Sawyer. Vyhýbam sa jeho pohľadu v spätnom zrkadle, pretože je mi trápne, ako som ho napálila, keď sme sa naposledy videli v banke. Volám mame, ktorá mi neprestáva do telefónu plakať. Zaberie mi to väčšinu cesty, kým ju upokojím sľubom, že za nimi čoskoro prídeme na návštevu. Počas nášho hovoru ma Christian drží za ruku a palcom mi neustále pre­chádza po hánkach prstov, je nervózny... niečo sa stalo.

„Čo sa stalo?" pýtam sa ho, keď sa konečne rozlúčim s mamou.

„Welch ma chce vidieť."

„Welch? Prečo?"

„Podarilo sa mu zistiť niečo o tom kreténovi Hydeovi," skriví pery v úškrne a mnou prejde vlna strachu. „Nechcel mi to hovoriť do telefónu." „Aha..."

„Popoludní sa vracia z Detroitu."

„Myslíš, že na niečo prišiel?"

Pomaly prikývne.

„Čo myslíš, že to bude?"

„Nemám tušenie." Bezradne zvraští obočie.

Sawyer zachádza do garáží Escaly a zastavuje pri výťahu, aby sme mohli vystúpiť skôr, než zaparkuje. V garáži sa účinne vyhýbame ďalšej pozornosti číhajúcich fotografov. Christian mi pomáha von z auta. Drží ma okolo pása a vedie k otvorenému výťahu.

„Si rada, že sme doma?"

„Áno," vydýchnem. Ale v dôverne známych priestoroch výťahu to na mňa všetko znova dolieha a ja sa začínam triasť.

„Hej..." Christian ma objíma rukami a priťahuje si ma tesne k sebe. „Už si doma. V bezpečí," tíši ma a bozkáva na vlasy.

„Bože, Christan... " Priehrada plná slz, o ktorej som ani nevedela, sa trhá a ja začínam vzlykať.

„No tak," zašepká a privinie si moju hlavu k hrudi.

Lenže už je neskoro. Plačem mu do trička, prevalcovaná spomien­kami na Jackov brutálny útok - „To je za SIP, ty skurvená suka!" - na to, ako som Christianovi povedala, že odchádzam - „Ty ma opúš­ťaš?" - a tiež na strach, ktorý mnou lomcoval, keď som sa bála o Miu, o seba, o malú Bodku.

Len čo sa dvere výťahu otvárajú, Christian ma berie do náručia ako malé dieťa a vnáša ma do foyeru. Pevne sa ho chytám okolo krku a ďalej ticho nariekam.

Nesie ma až do kúpeľne, kde ma opatrne posadí na stoličku. „Vaňa?" navrhuje.

Zavrtím hlavou. Nie... nie... nie ako Leila.

„Tak sprcha?" opravuje sa priškrtene.

Cez slzy pritakám. Chcem zo seba zmyť tú špinu uplynulých dní, vydrhnúť si z kože spomienku na Jackov útok. „Ty zlatokopská suka." Schovávam si tvár do dlaní, a zatiaľ čo ďalej vzlykám, začína sa od stien kúpeľne odrážať zvuk vody dopadajúcej na dno sprchy.

„Ššš," chlácholí ma Christian. Kľakne si predo mňa a odťahuje mi ruky z uplakanej tváre a vezme mi hlavu do dlaní. Pozerám sa na neho a snažím sa rozohnať slzy žmurkaním.

„Si v bezpečí. Vy obaja ste v bezpečí," zašepká. Bodka a ja. Oči sa mi znovu zalievajú slzami. „Tak už dosť. Neznášam, keď plačeš," utešuje ma neistým hlasom a palcami mi osúša líca. Lenže slzy nie a nie prestať tiecť.

„Je mi to ľúto, Christian. Ospravedlňujem sa - za všetko. Že si sa o mňa musel báť, že som dala do stávky všetko, a že som ti povedala také hrozné veci."

„Ale choď, bejby, prosím ťa." Pritisne mi pery na čelo. „To ja sa ospravedlňujem. Na chyby sú vo vzťahu vždy dvaja, Ana," pousmeje sa. „Aspoň tak to tvrdí mama. Tiež som povedal a urobil veci, na ktoré nie som pyšný." Z očí mu čítam, že to naozaj ľutuje. „Tak poď, vyzlečieme ťa," povie ticho. Utriem si nos do chrbta ruky a on ma znova pobozká na čelo.

Rýchlo ma vyzlieka a je obzvlášť opatrný, keď mi preťahuje tričko cez hlavu. Aj ked, tá ma už tak nebolí. Odvádza ma do sprchy, a kým za mnou vkročí do príjemne teplej vody, rýchlo si stiahne aj svoje vlastné oblečenie. Priťahuje si ma k sebe a iba ma drží. Drží ma celú večnosť. Voda sa po nás leje a oboch nás tíši vo svojom upokojujú­com náručí.

Necháva ma vyplakať sa na svojej hrudi. Príležitostne ma bozkáva do vlasov, ale ani vtedy ma nepúšťa, len sa jemne pohojdáva pod prú­dom teplej vody Vnímam dotyk jeho kože na mojej, šteklenie chĺpkov na tvári... Tohto muža milujem - krásneho muža, ktorý o sebe neustále pochybuje, muža, ktorého som mohla vďaka svojej nerozvážnosti stra­tiť. Keď na to čo len pomyslím, cítim sa prázdna a nešťastná, ale na dru­hej strane aj vďačná, že je stále tu, napriek všetkému, čo sa odohralo.

Ešte stále mi má čo vysvetľovať, ale momentálne sa chcem plne odovzdať pocitom, ktoré mi prináša jeho upokojujúce a bezpečné ob­jatie. A práve v tej chvíli mi dochádza, že vysvetlenie musí vzísť od neho samotného. Nemôžem ho k tomu nútiť - sám mi to musí chcieť povedať. Nebudem hrať rolu otravnej manželky, ktorá neustále vypo­čúva svojho muža. Len by nás to vyčerpávalo. Viem, že ma ľúbi. Viem, že ma ľúbi viac než kohokoľvek iného v minulosti, a to mi nateraz stačí. To zistenie ma oslobodzuje. Konečne som sa trochu upokojila a o krok ustúpim.

„Už je to lepšie?" zisťuje.

Pritakám.

„To je dobre. Ukáž, nech sa na teba pozriem," povie a ja si na mo­ment nie som istá, čo tým myslí. Ale on ma berie za ruku, na ktorú som spadla, keď ma udrel Hyde, a pozorne ju skúma. Na pleci mám modriny a lakeť aj zápästia mám odreté. Všetky tie poranenia po­stupne pobozká. Potom vezme na poličke špongiu a sprchovací gél a vzápätí ma v nose pošteklí známa vôňa jazmĺnu.

„Otoč sa." Začína mi jemne umývať zranenú ruku, potom krk, chrbát aj druhú ruku. Natáča si ma a pritom mi dlhými prstami zíde dole po strane tela. Keď sa dotkne veľkej modriny, ktorú mám na boku, zasyčím od bolesti. Stvrdne mu pohľad a pery sa sťahujú... po­zrie sa na ňu, ticho hvizdne medzi zubami a vyšľahne mu z očí zloba.

„Už to nebolí," uisťujem ho.

Oči, z ktorých sála hnev, sa stretávajú s mojimi. „Chcem ho zabiť. Skoro sa mi to podarilo," zamrmle tajomne. Nechápavo sa zamračím a potom sa zachvejem, keď uvidím jeho smrteľne vážny výraz. Vytlačí si viac gélu na špongiu a potom mi s nesmiernou, až srdcervúcou ne­hou otiera bok a zadok, potom si kľakne a pokračuje dole po nohách. Zarazí sa, aby si prezrel moje koleno. Perami sa jemne otrie o mod­rinu, ktorú tam mám a vydáva sa nižšie, až k chodidlám. Spúšťam mu ruku na temeno hlavy a nechávam si medzi prstami pretekať jeho mokré vlasy. Dvíha sa a cestou zablúdi končekmi prstov k mojim reb-rám, ktoré po jackovej práci hrajú všetkými farbami.

„Preboha," zaskučí skrúšene a v očiach sa mu objaví nová vlna zlosti.

„Som v pohode." Stiahnem si ho k sebe pre bozk. Zaváha, či mi ho má vrátiť, ale len čo sa dotknem jeho jazyka, inštinktívne sa ku mne primkne.

„Nie," zašepká mi do tváre a odtiahne sa. „Pekne ťa očistíme." Tvári sa vážne. Dočerta... On to myslí váž ne. Odujem sa a to okam­žite odľahčuje atmosféru. Usmeje sa a letmo ma pobozká. „Povedal som, očistíme," zdôrazní, „nie znesvätíme." „Páči sa mi, keď ma znesväcuješ."

„Mne tiež, pani Greyová. Ale nie teraz a nie tu." Berie šampón, a skôr než ho stačím presvedčiť o opaku, už mi umýva vlasy.

Tiež sa mi tá očista pozdáva. Cítim sa svieža, dokonca znovuzrodená, len neviem, či je to tou sprchou, plačom, alebo rozhodnutím, že pre­stanem na Christiana v istých veciach tlačiť. Balí ma do velkej osušky, a keď si opatrne vysuším vlasy, sám si jednu omotáva okolo pása. Hla­va ma stále pobolieva, nie je to však už taká úmorná, ale celkom dobre zvládnuteľná bolesť. Mám síce nejaké analgetiká od doktorky Singho-vej, ale kládla mi na srdce, aby som ich užila iba v prípade nutnosti. Suším si vlasy a smer mojich myšlienok sa stáča k Elizabeth.

„Stále nerozumiem tomu, prečo sa do toho zaplietla Elizabeth." „Ja áno," poznamená Christian temne.

To sú mi novinky. Spýtavo sa na neho zahľadím, ale pohľad na neho rozptýli moju pozornosť. Tiež si suší vlasy, ale hrudník aj ramená má stále pokryté kvapkami vody, ktoré sa na svetle lesknú. S úsmevom sa zarazí.

„Vychutnávaš si výhľad?"

„Ako to vieš?" vyzvedám a skúšam opomenúť fakt, že som bola pristihnutá pri tom, ako nenásytne zízam na svojho muža. „Čo? Že si vychutnávaš výhľad?" podpichne ma. „Nie," pretiahnem. „Myslím to s Elizabeth." „Tak trochu mi to načrtol Clark."

Vyvalím naňho oči v štýle tak hovor a v mysli sa mi zhmotňu­je ďalšia neodbytná spomienka z doby, kedy som bola v bezvedomí. Clark bol pri mne v izbe. Kiež by som si pamätala, čo hovoril.

„Hyde mal videozáznamy. Všetkých tých dievčat. Na niekolkých íleškách."

Čože? Neveriacky zdvihnem obočie, čo ale nie je ten dôvod, prečo mi je zrazu koža na zátylku malá.

„Nahral si, ako s ňou trtká, nahrával si všetky svoje asistentky." No teda?!

„Áno. Zabezpečil si materiál, aby ich mohol vydierať. A rád sa pri tom hral na surovca." Zamračí sa a ja sledujem, ako sa jeho výraz mení z pochybovačného na znechutený. A potom jeho znechutenie vystrieda sebapohŕdanie a vytráca sa mu farba z tváre... No jasné -Christian to tiež má rád drsne.

„Ani to neskúšaj." Tá veta je vonku skôr, než ju stihnem zadržať.

Prehlbujú sa mu vrásky na čele. „Čo nemám skúšať?" zarazí sa nechápavo.

„Ty nie si ako on."

Venuje mi zaťatý pohľad, ktorý ho usvedčuje z toho, že presne na toto myslel, ale inak to nekomentuje.

„Nie si," zopakujem neústupne. „Obaja sme z rovnakého cesta."

„Tak to teda nie ste," vyletím po ňom, aj ked rozumiem tomu, pre­čo by si to mohol myslieť. Vybavujem si informácie, ktoré mi poskytol, keď sme leteli do Aspenu. „Jeho otec umrel pri bitke v bare. Mama sa začala opíjať do nemoty. Ako dieťa išiel z rodiny do rodiny... a z problé­mu do problému. Väčšinou kradol autá. Chvíľu si pobudol v polepšovni."

„Obaja za sebou máte ťažkú minulosť a obaja ste sa narodili v Det-roite. Ale tým to končí, Christian." Zapieram si ruky v bok.

„Teší ma, že mi tak veríš, Ana, zvlášť keď si uvedomím, čo sa dialo posledných pár dní. Uvidíme, s čím príde Welch," ukončí to.

„Christian... "

Umlčí ma bozkom. „Už dosť," vydýchne a ja si pripomínam sľub, ktorý som si dala - že už z neho nebudem ťahať informácie. „A neodúvaj sa," dodáva. „Pod. Usuším ti vlasy." A tým je táto téma uzatvorená.

Už mám na sebe nohavice na doma a tričko. Uvelebujem sa mu medzi nohami a on mi suší vlasy.

„A čo Clark, hovoril ti ešte niečo, keď som bola v bezvedomí?"

„Nič, čo by stálo za reč."

„Pamätám si na útržky rôznych rozhovorov."

Kefa v mojich vlasoch sa prestáva pohybovať.

„Fakt?" pýta sa naoko ľahostajne.

„Áno. Bol tam môj otec, tvoj otec, detektív... tvoja mama." „Pamätáš si na Kate?" „Kate tam bola tiež?"

„Bola, na chvílku. Aj ona sa na teba hnevá."

Otáčam sa k nemu. „Nechaj si to svoje: všetci sú na Anu naštvaní, jasné?" „Iba ti hovorím pravdu," ohradí sa, vyvedený z miery mojím vý­buchom.

„Jasne, bola to moja nerozvážnosť, ale sám vieš, že sa tvoja sestra ocitla v nebezpečenstve."

Mení sa mu výraz. „Áno. To si uvedomujem." Vypína fén a odkla­dá ho na posteľ vedľa seba. Potom ma chytí za bradu.

„Ďakujem," povie na moje prekvapeniu. „Ale už dosť nerozváž­ností. Pretože nabudúce by som to z teba musel vytĺcť."

Zalapám po dychu.

„To by si neurobil!"

„To si píš, že urobil." Tvári sa vážne. Môj ty Bože. Smrteľne vážne. „Mám povolenie od tvojho nevlastného otca," uškrnie sa. On si zo mňa uťahuje! Alebo nie? Vrhám sa po ňom, ale on nás pretáča tak, že sa zvalím chrbtom na posteľ a končím v jeho objatí. Po dopade mi z rebier vystrelí taká ostrá bolesť do celého trupu, až zhíknem.

Christian zbledne. „Čo blázniš!" napomína ma a chvíľu vyzerá na­ozaj naštvaný.

„Pominie to," zašvitorím a pohladím ho po tvári.

Pritlačí sa mi k dlani a zľahka ma do nej pobozká. „Vážne, Ana, ty neberieš vôbec ohľad na svoju bezpečnosť." Povytiahne mi lem trička a prstami spočinie na mojom podbrušku. Zastaví sa mi dych. „Navy­še tu máme ešte niekoho iného," zašepká a jemne mi prejde hruškami prstov po koži pozdĺž okraja nohavíc. Tým vo mne prebúdza túžbu, horúcu a hutnú. Ticho vzdychnem a Christian stuhne, jeho prsty ustrnú v pohybe a on sa na mňa pozorne zahľadí. Potom zdvihne ruku, aby mi zastrčil prameň vlasov za ucho.

„Nie," vydýchne.

Prečo?

„Nepozeraj sa na mňa takto. Videl som tie modriny. A odpoveď znie - nie," vyhlási odhodlane a pobozká ma na čelo.

Nespokojne sa pod ním zavrtím. „Christian," zakňučím. „Nie. A lež." Dvíha sa z postele. „Mám ležať?"

„Potrebuješ odpočívať." „Potrebujem teba."

Zomkne viečka a potrasie hlavou, akoby ho to rozhodnutie stálo veľa síl. Ked sa na mňa znovu pozrie, oči má plné odhodlania. „Teraz ma skrátka budeš poslúchať, Ana."

Som v pokušení zhodiť zo seba oblečenie, ale potom si uvedomím, že som samá modrina a je mi jasné, že takto nevyhrám.

Neochotne pritakám. „Tak fajn." A schválne preženiem otrávený výraz.

Pobavene vytiahne kútiky úst. „Prinesiem ti sem obed." „Ty ideš variť?" čudujem sa ohromene.

To už sa zasmeje. „Len niečo zohrejem. Pani Jonesová nevedela, čo s rukami."

„Tak ja to urobím, Christian. Je mi dobre. Ved som od teba chcela sex - určite zvládnem aj variť." Neisto sa dvíham do sedu a pokúšam sa zamaskovať ďalšie šklbnutie tváre, ked ma pri tom zabolia rebrá.

„Posteľ!" Šľahne po mne očami a ukáže na vankúš.

„Tak poď ku mne," vraciam sa k pôvodnej myšlienke a ľutujem, že na sebe nemám niečo zvodnejšie než tieto nohavice na doma a tričko.

„Haló, zaľahni do postele. A ihneď."

So zamračeným pohľadom sa postavím, sťahujem si nohavice a ne­chávam ich ledabolo sklznuť na podlahu. Po celú dobu nespúšťam po­hľad z jeho očí. Zvlní pery v zhovievavom úsmeve a nadvihne deku.

„Počula si doktorku Singhovú. Povedala: odpočívať." Jeho hlas už znie o niečo miernejšie. Zaliezam pod deku a tvrdohlavo si zakladám ruky na prsiach. „Zostaň," zavelí a je evidentné, že si to užíva.

Odprevádzam ho nazúreným pohľadom.

Dusené kurča so zeleninou od pani Jonesovej je nepochybne jedno z mojich najobľúbenejších jedál. Christian ho je so mnou, skrčený v tureckom sede uprostred postele.

„Veeeľmi dobre si to zohrial," uťahujem si z neho s úsmevom a on sa spokojne zasmeje. Som prepchaná a ospalá. Že by to bol úmysel? „Vyzeráš unavene." Berie moju tácku. „To aj som."

„To je dobre. Vyspi sa." Dostávam od neho bozk. „Mám teraz ne­jakú neodkladnú prácu. Môžem pracovať tu, ak ti to nevadí."

Naznačím súhlas... snažím sa vybojovať dopredu prehratú bitku s ťažkými viečkami. Nemala som ani potuchy, ako ma dokáže vyčer­pať dusené kuracie.

Keď sa budím, práve sa stmieva. Izbu zaplavuje matné ružovkasté svetlo. Christian sedí v kresle a pozerá sa na mňa, sivé oči má napriek slabému osvetleniu prenikavo jasné. V ruke zviera nejaké dokumen­ty. A v tvári je úplne popolavý.

Preboha! „Čo sa deje?" vyhŕknem okamžite, a bez toho aby som venovala pozornosť protestujúcim rebrám, prudko sa dvíham do sedu.

„Práve odišiel Welch."

Dofrasa. „A?"

„Ja som s tým idiotom žil," zašepká.

„Žil? Ako s Jackom?"

S očami dokorán pomaly prikývne.

„Ste príbuzní?"

„Nie. Vďakabohu, to nie."

Posuniem sa a dvíham cíp deky - pozývam ho k sebe do poste­le a on, na moje prekvapenie, ani na chvíľu nezaváha. Skopáva zo seba topánky a líha si ku mne. Jednou rukou ma objíme, stáča sa mi k boku a hlavu mi pokladá do lona. A zo mňa sa stáva soľný stĺp. Čo to má znamenať?

„Ja to nechápem," dostanem zo seba, upriem na neho spýtavý po­hľad a prstami mu prečešem vlasy. Zatvára oči a mraští obočie, ako keby sa snažil na to sám rozpomenúť.

„Potom, čo ma našli s tou závislou sukou, ale ešte predtým, než som išiel ku Carrickovi a Grace, som sa dostal do starostlivosti štátu Michigan. Bol som v pestúnskej rodine. Lenže ja si na nič z tej doby nepamätám."

Točí sa mi z toho hlava. Pestúnska rodina? Tak to je novinka pre nás oboch.

„Na ako dlho?" dostanem zo seba.

„Asi tak dva mesiace. Nič si z toho nevybavujem."

„Už si o tom hovoril s vašimi?"

„Nie."

„Možno by si mal. Možno ti tie medzery vyplnia." Zovrie ma pevnejšie. „Na."

Podáva mi dokumenty, z ktorých sa vykľujú dve fotografie. Naťa­hujem sa a rozsvecujem postrannú lampičku, aby som si ich mohla poriadne prezrieť. Na prvom je obrázok zanedbaného domu so žltými vstupnými dverami a veľkými oknami v sedlovej streche. Pred vchodom má verandu a smerom k ulici malý dvorček. Celkovo je dosť nenápadný.

Na druhej fotke je vyfotená rodina - na prvý pohľad dosť obyčajná. Manželia, aspoň myslím, a ich deti. Dospelí sú vo vyťahaných obno­sených tričkách. Musia mať zhruba okolo štyridsať. Žena má ulízané blond vlasy a muž strohý vojenský strih, ale obaja sa na fotke úprimne usmievajú. Muž má ruku okolo ramien namrzenej pubertiačky. Ďalšie dve deti - chlapci, identické dvojčatá vo veku okolo dvanástich rokov s pieskovo svetlými vlasmi - sa pojašene smejú priamo do objektívu. A potom je tam ďalší chlapec, menší, s ryšavými vlasmi, ten sa mračí... a potom ešte jeden, ktorý sa za ním schováva, chlapček s medenými vláskami a sivým pohľadom, divokým a vystrašeným, navlečený v pra­podivnej zmesi oblečenia a zvierajúci vyblednutú detskú deku.

No to ma podrž. „To si ty," skonštatujem šeptom a cítim, ako sa mi srdce tlačí do krku. Viem, že Christian mal štyri roky, keď mu umrela matka. Lenže toto dieťa vyzerá oveľa mladšie. Musel byť ťažko podvy­živený. Prehltam vzlyk a zaháňam slzy naspäť do očí. Ach, ty môj Tieň.

Prikývne. „Áno, to som ja." „Tie fotky priniesol Welch?"

„Hmm. Na nič z toho si nepamätám," povie duto.

„Myslíš na to, že si chvíľku žil v pestúnskej rodine? Prečo by si si to mal pamätať? Christian, veď je to veľmi dávno. A kvôli tomu sa tak trápiš?"

„Pamätám si na veľa vecí predtým aj potom. Napríklad na to, ako som sa prvýkrát videl s mamou a otcom. Ale toto... je to ako nejaká bezodná jama."

Zovrie sa mi srdce, pretože si niečo uvedomím - môj milovaný, kontrolou posadnutý maniak má rád, keď do seba všetko zapadá, a teraz zistil, že mu chýba kus skladačky jeho života.

„Je na tej fotke Jack?"

„Hej, ten starší chlapec." Stále má pevne zavreté oči a drží sa ma, ako keby som bola jeho záchranným člnom. Znovu mu neprítomne prečešem vlasy a prezerám si druhého najmladšieho chlapca, ktorý sa mi z obrázku vzdorovito, až namyslene pozerá do očí. Spoznávam ho. Ale vtedy bol iba dieťa, smutné osem- až deväťročné dieťa, ktoré skrý­valo svoj strach za nepriateľským pohľadom. A zrazu mi niečo napadá.

„Keď mi Jack volal, že má Miu, povedal, že všetko mohlo byť inak, keby to bol on."

Christianovým telom prejde záchvev. „Ten kokot!"

„Myslíš, že to všetko urobil preto, lebo Greyovci adoptovali teba, a nie jeho?"

„Ktovie?" utrúsi zatrpknuto. „A je mi to ukradnuté."

„Možno vedel, že sa stretávame už vtedy, keď som šla na ten po­hovor. Možno už od začiatku plánoval, že ma zvedie." Tá myšlienka mi horkne na jazyku.

„To si nemyslím," zamručí a otvára oči. „Jeho sliedenie okolo mo­jej rodiny sa začalo zhruba týždeň po tom, čo si nastúpila do SIP. Bar-ney pozná presné dátumy. A, áno, on naozaj mrdal úplne so všetkými asistentkami a aj si ich pri tom nakrúcal." Znovu zatvára oči a ešte viac uťahuje svoje objatie.

Snažím sa ovládnuť vnútorné chvenie a v duchu si vybavujem naj­rôznejšie rozhovory, ktoré som mala s Jackom, keď som začala robiť v SIP. Už vtedy mi niečo vravelo, že s ním budú problémy, ale ja som svoje inštinkty nepočúvala. Christian má pravdu - vôbec neberiem ohľad na vlastnú bezpečnosť. Spomínam, ako sme sa pohádali, keď som mala ísť s Jackom služobne do New Yorku. Kristepane - mohla som skončiť na nejakom oplzlom digitálnom zázname. Robí sa mi z toho zle. A práve v tej chvíli mi naskakuje spomienka na fotografie, ktoré schovával Christian.

Do hája. „Obaja sme z rovnakého cesta." To teda nie ste, Christian, ty nie si ako on. Ešte stále sa ma drží ako malý chlapec.

„Christian, myslím, že by si sa o tom mal porozprávať s vašimi." Nechcem ho odstrkovať, a tak spod neho vyklznem a presúvam sa na bok, až kým si nehľadíme z očí do očí.

Stretávam sa s utrápeným sivým pohľadom, ktorým mi tak veľmi pripomína dieťa z fotografie.

„Ja im zavolám," zašepkám. Zavrtí hlavou. „Prosím," prehováram ho. Sústredene ma sleduje, zvažuje moju ponuku, v očiach sa mu od­ráža smútok a pochybnosti. No tak, Christian, prosím!

„Urobím to sám," rozhodne.

„Dobre. Môžeme za nimi spoločne zájsť, alebo choď pokojne sám. Ako budeš chcieť."

„Nie, môžu prísť sem." „Prečo?"

„Nechcem, aby si teraz niekam cestovala."

„Christian, cestu autom v pohode zvládnem."

„Nie." Nepripúšťa námietky, ale aspoň sa pousmeje. „Aj tak je sobota večer, čo znamená, že budú pravdepodobne na nejakej akcii."

„Len im zavolaj. Vidieť, ako ťa to zobralo. Možno ti do toho vne­sú trochu svetla." Na budíku kontrolujem čas. Je skoro sedem večer. Christian na mňa chvíľu apaticky hľadí.

„Tak hej," súhlasí, ako by mi chcel dokázať, že to zvládne. Sadá si a dvíha slúchadlo pevnej linky vedľa postele.

Líha si k tomu na vankúš, ja si pokladám hlavu na jeho hruď a po­ložím si cez neho jednu ruku.

„Oci?" Zaznamenávam jeho prekvapenie, že mu to Carrick vzal. „Ana je v poriadku. Sme doma. Teraz tu bol Welch. Zistil nejakú spoji­tosť... s pestúnsku rodinou v Detroite... Ale ja si na nič z toho nepamä­tám." Ked hovorí poslednú vetu, skoro ho nepočuť. Znovu ma pichne pri srdci, a tak ho k sebe priviniem a on mi na oplátku stisne plece.

„Áno... Fakt?... To by bolo fajn." Položí. „Hovoril, že sem hneď idú." Znie prekvapene a ja si uvedomujem, že ich pravdepodobne nikdy nežiadal o pomoc.

„To je dobre. Mala by som sa obliecť."

Pevnejšie ma objíme. „Nechoď ešte."

„Tak dobre." Schúlim sa mu späť k boku, ohromená skutočnosťou, že mi toho o sebe tolko prezradil - a sám od seba.

Stojíme vo vstupe do veľkej izby a Grace si ma opatrne sťahuje do náručia.

„Ach, Ana, drahá Ana," vydýchne. „Už si mi zachránila dve deti. Ako ti mám za to poďakovať?"

Červenám sa, jej slová ma zároveň dojímajú, aj uvádzajú do roz­pakov. Carrick ma tiež objíma a bozkáva na čelo.

Potom ma chytá Mia a pokúša sa zo mňa vytlačiť dušu. S bolesti­vou grimasou zalapám po dychu, ale ona si to nevšimne. „Vďaka, že si ma zachránila pred tými kreténmi."

Christian na ňu skríkne: „Mia! Dávaj pozor! Toto ju bolí."

„Jéj! Prepáč."

„V pohode," hlesnem, šťastná, že ma už pustila.

Ona sama vyzerá veľmi dobre. Je bezchybne oblečená v obtiahnutých čiernych džínsoch a naberanej, svetloružovej blúzke. Som rada, že som si obliekla pohodlné, zavinovacie šaty a baleríny. Aspoň pôsobím adekvát­ne reprezentatívne. Mia sa ženie ku Christianovi a chytá ho okolo pása.

On bez slova podáva svoju novú fotografiu Grace. Tá ho na nej okamžite spoznáva, nadýchne sa a ruka jej vyletí k ústam, aby zakryla rozjatrené emócie. Carrick ju berie okolo ramien a tiež fotku skúma.

„Ty môj chlapček," pohladí Grace Christiana po tvári.

Odniekiaľ sa zjavuje Taylor. „Pán Grey, slečna Kavanaghová, jej brat a váš brat sú na ceste hore."

Christian sa zatvári prekvapene. „Ďakujem, Taylor," zahučí, zjav­ne zmätený.

„Zavolala som Elliotovi a povedala mu, že ideme k vám," zaškerí sa Mia. „Urobíme si party na privítanie."

Hodím na svojho úbohého manžela účastný pohľad. A Grace s Carrickom káravý na Miu.

„Tak to aby sme pripravili nejaké občerstvenie," zdôrazním. „Mia, pomôžeš mi?"

„No jasné. Veľmi rada."

Beriem si ju na pomoc do kuchyne a Christian odvádza rodičov do pracovne.

Kate zúri ako rozbesnená dračica, trasie ňou spravodlivé rozhorčenie, ktoré smeruje proti mne, proti Christianovi, ale najviac zo všetkého proti Jackovi a Elizabeth.

„Čo si si myslela, Ana?!" zvýši na mňa hlas v kuchyni, a tým na nás strhne pozornosť všetkých prítomných.

„Kate, prosím. Už som to zlizla od všetkých!" okríknem ju. Str­nulo ma prebodne pohľadom a ja si na chvíľu myslím, že dostanem prednášku Katherine Kavanaghovej Ako nepodľahnúť únoscom, ale ona si ma namiesto toho strháva do náručia.

„Ježiši - niekedy mi pripadáš, ako keby si nemala rozum, Steelo-vá," zaskučí. A keď ma pobozká na obe líca, zazriem, že má v očiach slzy. Kate?! „Tak strašne som sa o teba bála."

„Neplač. Lebo sa tiež rozplačem."

Ustupuje odo mňa a rozpačito si osúša oči a potom sa dáva dohro­mady hlbokým nádychom. „Teraz niečo z lepšieho súdka. Už sme sa dohodli, kedy urobíme svadbu. Čo hovoríš na budúci máj? A samoz­rejme chcem, aby si mi robila hlavnú družičku."

„Teda... Kate... No to ma podrž. Gratulujem!" Jéj - Bodka... totiž, Junior!

„Čo je?" zarazí sa, keď si mylne vyloží poplach v mojich očiach.

„Ehm... nič, som veľmi šťastná. Pre zmenu dobré správy." Roz-hodím ruky a pritiahnem si ju do náručia. Dofrasa, dofrasa, dofrasa. Kedy sa má Bodka narodiť? V duchu si vypočítavam dátum. Doktor­ka Greenová hovorila, že som tak vo štvrtom, piatom týždni. Takže - niekedy v máji? Došľaka.

Elliot mi podáva pohár sektu.

Ešte raz došľaka.

Z pracovne vychádza Christian, kriedovo bledý, a nasleduje svo­jich rodičov do velkej izby. Vyvalí na mňa oči, keď zbadá pohárik v mojej ruke.

„Kate," zdraví dotyčnú úsečne.

„Christian," odpovedá mu menovaná rovnakým tónom. Po­vzdychnem si.

„Beriete lieky, pani Greyová," upozorňuje ma Christian s pohľa­dom upretým na moje šampanské.

Bojovne prižmúrim oči. Dočerta. Chcem sa len napiť. Grace za­mieri ku mne a cestou si tiež berie od Elliota pohárik.

„Pár dúškov neuškodí," pošepká mi a sprisahanecky na mňa žmurkne. Potom zdvihne pohárik a ťukne do môjho. Christian sa na nás mračí, až kým ho Elliot nevtiahne do diskusie o poslednom zápa­se Mariňákov a Rangerov.

Pripája sa k nám Carrick a vezme nás obe okolo pliec. Grace mu dáva bozk na líce a odchádza za Miou, ktorá už sedí na pohovke.

„Ako to zvláda?" pýtam sa Carricka šeptom. Stojíme spolu v ku­chyni a pozeráme sa na členov rodiny, ktorí sa pohodlne usadili na veľkom gauči. Užasnuto si všímam, že sa Ethan a Mia držia za ruky.

„je otrasený," zamrmle Carrick so starostlivo stiahnutým obočím a vážnym výrazom. „Tolko si toho pamätá - zo života so svojou mat­kou. Prial by som si, aby na všetko zabudol. Ale toto... " odmlčí sa. „Dúfam, že sme mu pomohli. Som rád, že nám zavolal. Hovoril, že to bol tvoj nápad." Premeria si ma vrelým pohľadom. Rozpačito myk­nem plecami a rýchlo si odpijem ešte trochu šampanského.

„Si pre neho ako stvorená. Nikoho iného neposlúcha."

Zamračím sa. Povedala by som, že to nie je tak celkom pravda. Do mysle sa mi nechtiac vkráda duch Skurvenej Suky. A tiež už viem, že sa Christian dokáže zveriť mame. Počula som ho. Pociťujem ďal­ší nával frustrácie, keď sa pokúšam vybaviť si, o čom spolu hovorili v nemocnici, ale znovu zažívam neúspech.

„Poď, sadneme si, Ana. Vyzeráš unavene, je mi jasné, že si nás tu dnes tolkých nečakala."

„Som rada, že vás všetkých vidím," usmejem sa. Pretože je to pravda, naozaj je to skvelé. Som jedináčik, ktorý sa vydal do velkej a družnej rodiny, a patrične si to užívam. Prejdem k pohovke a sad­nem si vedľa Christiana.

„Doktorka povedala pár dúškov," zasyčí a berie mi pohárik z ruky.

„Áno, pán Grey." Zakmitám naňho mihalnicami, čím ho dočista odzbrojujem. Berie ma okolo pliec a vracia sa k táraniu o baseballe s Elliotom a Ethanom.

„Naši si myslia, že si svätá," utrúsi Christian, keď si vyzlieka tričko.

Som zababušená v posteli a sledujem jeho zvodné predstavenie. „Šťastie, že poznáš pravdu," zasmejem sa.

„No, neviem." „Povedali ti niečo nové?"

„Niečo áno. Žil som u Collierovcov dva mesiace, kým mama s otcom vybavili papiere. Adopciu mali schválenú hneď, pretože už mali Elliota, ale podľa zákona sa muselo čakať, či sa nenájde nejaký príbuzný."

„A nie je ti to ľúto?" zašepkám.

Zamračí sa. „Čo? Že nemám príbuzných? Na to kašlem. Ak boli ako tá závislá suka... " Znechutene potrasie hlavou.

Bože, Christian! Bol si malé dieťa a svoju mamu si ľúbil.

Naťahuje si pyžamo, líha si ku mne a opatrne si ma priťahuje do náručia.

„Začínam si to vybavovať. Spomínam si na jedlo. Pani Collierová vedela dobre variť. Aspoň už vieme, prečo sa ten zmrd tak lepí práve na našu rodinu." Voľnou rukou si prečeše vlasy. „Kurva!" zvolá naraz a obracia na mňa vyvalený pohľad.

„Čo?"

„Teraz už mi to dáva zmysel!" V jeho očiach sa zračí náhle pochopenie. „Čo ti dáva zmysel?"

„Vtáča. Pani Collierová mi hovorila vtáča."

Zatvárim sa nechápavo. „A to dáva zmysel?"

„Ten odkaz," pripomína mi so sugestívnym pohľadom. „Ten od­kaz, čo našli u neho v dodávke. Bolo v ňom niečo ako: Vieš, kto som? Pretože ja viem, kto si ty, Vtáča."

Stále tomu vôbec nerozumiem.

„To je z detskej knihy. Kristepane. Collierovci ju mali. Volala sa... Si moja mamička?" A v okamihu precitnutia sa mu rozširujú oči. „ja som tú knihu miloval."

Ježiši. Tiež tú knihu poznám. Zviera sa mi hrdlo - Tieň!

„Pani Collierová mi z nej vždy čítala."

Neviem, čo na to povedať.

„Božemôj. On si to pamätá... ten hajzel si to pamätá." „Povieš to všetko polícii?"

„Na to vezmi jed. Clarkovi by sa tá informácia mohla hodiť." Po­triasa hlavou, ako by si v nej chcel utriediť spomienky. „Každopádne vďaka za dnešný večer."

Môj ty Bože. Tomu hovorím obrat. „Za čo?"

„Za bleskové pripravenie občerstvenia pre moju rodinu."

„Za to neďakuj mne, poďakuj Mii a pani jonesovej. Tá nám udr­žuje plnú chladničku."

Namrzene zakrúti hlavou. Kvôli mne? Prečo?

„Ako sa cítite, pani Greyová?"

„ja dobre. A ty?"

„Je mi fajn." Sťahuje obočie... nechápe, prečo si o neho robím starosti.

No tak... v tom prípade... Pomaly mu schádzam prstami dolu po bruchu, až k povestnej hodvábnej ceste.

Zasmeje sa a chytá ma za ruku. „Ale nie. Kroť svoje myšlienky."

Našpúlim pusu a on vzdychne: „Čo s tebou, Ana?" A pobozká ma do vlasov.

„Ja by som vedela, čo je so mnou." Nedočkavo sa vedľa neho zavr-tím, ale myknem tvárou, ked ma pritom zabolia dobitá rebrá.

„No tak, bejby, bolo toho na teba dosť. Navyše mám pre teba roz­právku na dobrú noc."

Prosím?

„Chcela by si, aby som ti o sebe rozprával..." Zmĺkne a so zavretý­mi očami nasucho prežrie.

Razom mám zimomriavky po celom tele. No to ma podrž.

Znovu prehovorí, tentoraz tichým hlasom rozprávača. „Predstav si toto - chlapec v puberte si chce trochu privyrobiť na tajný koníček, ktorým sa stalo pitie." Pretáča sa na bok, takže ležíme naproti sebe a pozeráme sa jeden druhému do očí.

„A tak som sa ocitol za domom Lincolnovcov, kde som odpratával sta­vebný materiál a odpad po prístavbe, ktorú pán Lincoln práve dorobil..."

Preboha... on rozpráva!