Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 18. kapitola

Kapitola 18

Pohnem sa a otvorím oči do jasného septembrového rána. V teple a pohodlí voňavej postele si dávam chvíľku na zorientovanie, takže ma vzápätí prevalcuje pocit déja vu. No jasné, som v Heathman.

„Dočerta! Otec!" poviem nahlas, keď sa mi neblahá, trýznivá predtucha zahryzne do srdca a vstriekne do neho jed v podobe vedo­mia, prečo som v Portlande.

„No tak." Christian sedí na kraji postele. Hánkami prstov ma pohla­dí po tvári, čím ma okamžite upokojuje. „Už ráno som volal do nemoc­nice. Ray mal pokojnú noc. Všetko je v poriadku," povie povzbudivo.

„Uf, to je dobre. Ďakujem," hlesnem a sadám si.

Nakloní sa a pritisne mi pery na čelo. „Dobré ráno, Ana," zašepká a pridáva ďalší bozk na spánok.

„Ahoj," zamumlem. Už vstal a je oblečený, čierne tričko, modré rifle.

„Ahoj," odpovedá, pričom si ma premeriava milým pohľadom. „Chcel by som ti popriať k narodeninám. Môžem?"

Ponúkam mu váhavý úsmev a zľahka sa ho dotýkam na tvári. „To vieš, že áno. Ďakujem. Ďakujem za všetko."

Nechápavo stiahne obočie. „Za všetko?"

„Za všetko."

Chvíľku sa tvári zmätene, ale to čoskoro pominie a namiesto toho sa mu do očí vkráda dychtivé očakávanie. „Prosím," podáva mi malú, lu­xusne zabalenú škatulku s venovaním na drobučkej darčekovej kartičke.

Napriek obavám, ktoré mám o ocka, vycítim jeho nadšenie a vzru­šenie a nechávam sa tým tiež strhnúť. Čítam si venovanie:

Za všetky naše prvýkrát a k Tvojim prvým narodeninám v úlohe mojej milovanej manžeíky.

Ľúbim Ťa.

C x

Taká krása. „Tiež ťa ľúbim," vydýchnem s úsmevom. Spokojne sa usmeje. „Otvor to."

Opatrne rozbaľujem papier, aby sa neroztrhol, a pod ním obja­vujem krásnu škatulku potiahnutú červenou kožou Cartier. Už ho poznám, vďaka náušniciam druhej šance a tiež hodinkám. Obozretne škatulku otváram a vnútri nachádzam elegantný retiazkový náramok. Je vyrobený zo striebra, platiny, alebo bieleho zlata - to nerozoznám, ale je absolútne očarujúci. Po obvode má totiž rozmiestnené prívesky: Eiffelovku, londýnsky čierny taxík, helikoptéru - Charlie Tango, klzák - tým sme plachtili!, katamarán - to bude Grace, posteľ... kornútik na zmrzlinu? Zmätene naňho pozriem.

„Trebárs vanilková?" pokrčí ospravedlňujúco plecami a ja si ne­môžem pomôcť a rozosmejem sa. No jasne.

„Je to nádhera, Christian. Ďakujem. Je presný."

Usmeje sa.

Najviac sa mi páči srdiečko. Je to medailónik. „Môžeš si doň vložiť nejaký obrázok, čokoľvek budeš chcieť." „Napríklad tvoju fotku," kuknem naňho spod mihalníc. „Navždy v mojom srdci."

Predvedie ten svoj najkrajší, srdcervúco plachý úsmev.

Medzi prstami láskyplne premasírujem posledné dva prívesky. Prvým je písmenko C - ach áno, bola som prvá dievčina, ktorá ho oslovovala krstným menom. Pri tej spomienke sa musím pousmiať. A tým druhým je kľúčik.

„K môjmu srdcu a k mojej duši," zašepká.

Cítim, ako mi vlhnú oči. Vrhám sa k nemu, hádžem sa mu okolo krku a usadzujem sa mu na kolenách, „je to taký dokonale premyslený darček. Veľmi sa mi páči. Ďakujem," šepkám mu pri uchu. Bože, ako krásne vo­nia - tak čisto, čerstvo vypranou bielizňou, sprchovým gélom a... Chris-tianom. Vôňa domova, môjho domova. Zradné slzy mi vyhŕknu z očí.

S tichým vzdychnutím si ma zbalí do náručia.

„Neviem, čo by som bez teba robila." Ako sa snažím potlačiť ná­por emócií, zakolíše mi hlas.

Sťažka prehltne a zovrie ma pevnejšie. „Prosím, neplač."

Nespoločenský smrknem. „Prepáč. Iba som veľmi šťastná a smut­ná a rozrušená zároveň. Množstvo emócií naraz."

„No tak," chlácholí ma zamatovým hlasom. Dvíha mi hlavu a dáva mi nežný bozk. „Veď ja to chápem."

„Ja viem," zašepkám a ešte raz som obdarená jeho hanblivým úsmevom.

„Prial by som si, aby sme boli teraz doma a za šťastnejších okol­ností. Lenže sme tu," neurčito zdvihne a zase spustí plecia. „Tak poď, vstávaj. Po raňajkách sa pôjdeme pozrieť na Raya."

Len čo mám na sebe nové džínsy a tričko, sadám si v našom apartmá­ne na raňajky, a na krátku, zato vítanú chvíľu sa mi vracia chuť na jed­lo. Vidím, ako Christiana teší, keď jem cereálie s gréckym jogurtom.

„Ďakujem, že si mi objednal moje najobľúbenejšie raňajky."

„Máš narodeniny," vysvetľuje mierne. „A prestaň mi za všetko ďa­kovať." Zagúľa očami, akoby ho to obťažovalo, ale pritom tak nejako láskavo, aspoň myslím.

„Len chcem, aby si vedel, že to oceňujem."

„Anastasia, som skrátka taký" Nasadzuje vážny výraz - ale iste, toto je Christian v prísnom rozpoložení. Ako som len mohla zabud­núť... Chcela by som vôbec, aby bol iný?

Usmejem sa. „To si."

Venuje mi skúmavý pohľad a potrasie hlavou. „Pôjdeme?" „Len si vyčistím zuby." „Do toho," zaškerí sa.

Čomu sa smeje? Dochádza mi to hneď, len čo vstúpim do kúpeľ­ne. Okamžite sa mi vynorí tá správna spomienka. Ako som po našej prvej spoločnej noci použila jeho kefku. S kútikmi potmehúdsky sto­čenými hore sa rozhodujem uctiť si túto pamätnú udalosť a vezmem si znova tú Christianovu. Kým si čistím zuby, pozorujem sa v zrkadle - som bledá, až príliš bledá. No, to som vlastne bola vždy. Ked som tu stála naposledy, bola som nezadaná, a teraz som vydatá - dvadsaťdva! Odteraz už starnem.

Vyplachujem si ústa. Dvíham si ku očiam zápästie, zatrasiem ním a prívesky na náramku vydajú upokojujúci, cinkavý zvuk. Ako to len ten môj milovaný Tieň robí, že zakaždým presne vie, čo mi má dať? Zhlboka sa nadýchnem, aby som ešte na chvíľu ovládla emócie, ktoré mnou vnútorne lomcujú a znova sa zadívam na náramok. Stavila by som sa, že stál celý majetok. Ach Bože... No... On si to môže dovoliť.

Cestou k výťahom ma chytá za ruku, pobozká mi chrbát ruky a pal­com jemne prejde po prívesku helikoptéry na náramku. „Páči sa ti?"

„Viac, než len páči. Milujem ho. Nekonečne. Tak ako teba."

S úsmevom sa znova otrie perami o hánky mojich prstov. Už necítim takú ťažobu ako včera. Snáď preto, že je ráno, to svet vždy vyzerá oveľa nádejnejšie než v temnote noci. Asi je to tým, že mi manžel pripravil také pekné prebudenie. Alebo zistením, že sa Rayov stav nezhoršil.

Keď nastupujeme do prázdneho výťahu, letmo sa na Christiana obzriem. Žmurkne na mňa a znovu sa usmeje.

„Nerob to," zašepká, keď sa zatvárajú dvere. „Čo?"

„Nepozeraj sa na mňa tak."

„Eh, kašlem na papierovanie" napodobním ho s úsmevom.

Zasmeje sa a vyzerá pritom tak bezstarostne a mladistvo. Pritiah­ne si ma do náručia a podoprie mi bradu. „Raz si tento výťah prenaj­mem na celé popoludnie."

„Iba na popoludnie?" Vyzývavo zdvihnem obočie.

„Pani Greyová, vy ste nenásytná."

„Keď ide o teba, tak áno."

„Toto ma veľmi teší." Zľahka ma pobozká.

Neviem, či je to tým, že sme práve v tomto výťahu, alebo preto, že sa ma celých dvadsaťštyri hodín nedotkol ako muž, alebo jednoducho tým, že je to môj sexy manžel. Nech už je to čokoľvek, prebúdza to vo mne túžbu, ktorá sa mi lenivo pretiahne v útrobách. Zájdem mu prstami do vlasov a náš bozk prehĺbim, pritlačím ho ku stene výťahu a pritlačím sa naňho celým svojím telom.

Vzdychne mi do pier a zovrie moju hlavu v dlaniach. Jemne si ma pridŕža, zatiaľ čo sa bozkávame - vášnivo bozkávame. Naše jazyky vzá­jomne skúmajú dôverne známe a napriek tomu stále také nové územia, ktorými sú tie druhé ústa. Moja vnútorná bohyňa znovu povstáva a pri­vádza späť aj moje libido. Pevne tlačím tú drahú, milovanú tvár v rukách.

„Ana," vydýchne moje meno.

„Ja ťa ľúbim, Christian Grey. Nezabudni na to," zašepkám, ked sa mu zadívam do tmavnúcich sivých očí.

Výťah mäkko zastavuje a jeho dvere sa otvárajú.

„Radšej už poďme za tvojím otcom, lebo si to rozmyslím a pre­najmem si ho ešte dnes." Vtisne mi letmý bozk, chňapne ma za ruku a odvádza do haly.

Keď míňame hotelovú recepciu, dáva Christian skryté znamenie láskavo vyzerajúcemu mužovi stredného veku stojacemu za pultom.

Ten prikývne a dvíha telefón. Vrhám na Christiana spýtavý pohľad, ale on sa len tajomne usmeje. Zamračím sa na neho, takže zľahka znervóznie.

„Kde je vlastne Taylor?" zisťujem.

„Už čoskoro sa s ním stretneme."

Pravdepodobne išiel pre auto. „A Sawyer?"

„Niečo zariaďuje."

Čo tak môže zariaďovať?

Christian sa vyhýba otočným dverám, a ja viem, že je to kvôli tomu, aby nemusel púšťať moju ruku. Zahreje ma to pri srdci. Vonku nás víta príjemné dopoludnie neskorého leta, ale vo vánku už cítiť prichádzajúcu jeseň. Rozhliadam sa okolo a očami pátram po Audi a Taylorovi. Nikde nič. Christian zosilňuje zovretie svojej ruky a to ma donúti sa naňho pozrieť. Pôsobí nepokojne.

„Čo sa deje?"

Len pokrčí plecami. Vyruší ma zvuk motora približujúceho sa auta. Znie dosť hlboko... povedome. Otáčam sa, aby som zamerala zdroj toho hluku a on medzitým prestane. Z luxusného bieleho špor-tiaka, ktorý teraz parkuje priamo pred nami, vystupuje Taylor.

Do hája! To je R8. Prudko obraciam hlavu späť k Christianovi. Ten ma ostražito sleduje.

„Môžeš mi také kúpiť k narodeninám... Najlepšie biele."

„Všetko najlepšie," povie a ja vidím, ako sa snaží odhadnúť, ako zare­agujem. Zízam na neho, to je všetko, na čo sa zmôžem. Podáva mi kľúčik.

„To si trochu prehnal," dostanem zo seba. On mi kúpil prekliate Audi. R8! No super. A ja som si ho sama vypýtala! Tvár mi rozsvieti ten naj stupídnej ší megaúsmev a moja vnútorná bohyňa vysekne sal­to vzad z najvyššieho skokanského mostíka. Pod vplyvom rozrušenia a neovládateľného nadšenia poskočím na mieste. Christianov výraz sa začína podobať môjmu a ja mu radostne vbieham do jeho otvore­nej náruče. Zatočí sa so mnou dokola.

„Máš viac peňazí ako rozumu!" húknem na neho. „A ja mám takú obrovskú radosť! Ďakujem." Zastavuje sa, nečakane ma spúšťa nižšie a ja sa ho vyľakane chytím za nadlaktie.

„Pre vás čokoľvek, pani Greyová," usmeje sa na mňa a skloní sa pre dlhý bozk. Panebože. Takéto vyznanie na verejnosti. „Tak poď, zájdeme za tvojím otcom."

„Jasne. A môžem riadiť?"

Zasmeje sa. „Samozrejme. Veď je tvoje." Postaví ma späť na nohy, púšťa ma a ja sa vrhnem k dverám vodiča.

Taylor mi ich so širokým úsmevom otvára. „Všetko najlepšie k na­rodeninám, pani Greyová."

„Ďakujem, Taylor." Trochu ho vydesím rýchlym objatím, ktoré mi rozpačito vracia. Ešte stále sa červenám, keď nastupujem, a len čo som vo vnútri, hneď ich za mnou pribuchne.

„Choďte opatrne, pani Greyová," odporúča mi zovretým hlasom. Odpovedám mu žiarivým úsmevom, neschopná skryť svoje nadšenie.

„Spoľahnite sa," sľubujem a strkám kľúč do zapaľovania, zatiaľ čo Christian sa zasúva vedľa mňa.

„A pekne pokojne. Tentoraz nás nikto nenaháňa," varuje ma, len čo sa posadí. Keď otočím kľúčikom, motor krásne nasakuje. Kontro­lujem si všetky spätné zrkadlá, a keď vystihnem vzácny moment, kedy nič nejde, vytočím dokonalé veľké U a vyrážam smer Oregonská fa­kultná.

„Počkať!" vykríkne Christian vyplašene.

„Na čo?"

„Nechcem ťa na jednotke intenzívnej starostlivosti hneď vedľa otca. Okamžite spomaľ," zavrčí, a je jasné, že to myslí vážne. Dám dole nohu z plynu a zazubím sa na neho.

„Lepšie?"

„Oveľa," zavrčí a snaží sa vyzerať prísne - ale úplne pritom zly­háva.

Rayov stav sa nezmenil. Pohľad na neho ma po tej opojnej jazde zráža späť na zem. Naozaj by som mala šoférovať opatrnejšie. Človek nemô­že zavrieť každého opitého vodiča na svete. Musím sa opýtať Christia-na, čo sa stalo s tým blbcom, ktorý narazil do Raya - som si istá, že to vie. Až na všetky tie hadičky vyzerá otec celkom obstojne, dokonca sa mi zdá, že má lepšiu farbu v tvári. Rozprávam mu o tom, čo sa dnes dopoludnia udialo a Christian sa uchyľuje do čakárne, odkiaľ vyba­vuje dôležité telefonáty.

Prichádza sestra Kellie, kontroluje Rayove grafy a robí mu po­známky do karty. „Všetky jeho funkcie sú v poriadku, pani Greyová," usmeje sa na mňa láskavo.

„To znie veľmi povzbudivo."

O chvílku neskôr sa objavuje doktor Crowe s dvoma asistentmi a vľúdnym hlasom mi oznamuje: „Pani Greyová, je čas vziať vášho otca na rádiológiu. Urobíme mu počítačovú tomografiu, aby sme vi­deli, čo sa deje s jeho mozgom."

„Bude to trvať dlho?"

„Necelú hodinu."

„Tak to počkám. Chcem vedieť výsledky." „Samozrejme, pani Greyová."

Presúvam sa do, vďakabohu, prázdnej čakárne, kde je len Chris-tian, ktorý telefonuje a pritom pochoduje sem a tam. Počas hovoru vyzrie von z okna na panoramatický horizont Portlandu. Keď zavriem dvere, otáča sa čelom ku mne. Vyzerá nahnevane.

„Koľko nad limit?... Aha... Vo všetkých bodoch, úplne. Anin otec je na JlS-ke - chcem, aby si mu to poriadne osolil, oci... Dobre. Daj mi vedieť." Položí.

„Ten druhý vodič?"

Pritakáva. „Nejaké ožraté hovädo z prívesu, z juhovýchodného Port-landu," uškrnie sa pohŕdavo. Jeho volba slov a spôsob, akým ich vyslo­vil, mnou dosť otrasú. Prechádza ku mne a jeho tón sa zmierňuje.

„Ty už si u Raya skončila? Chceš ísť?"

„Ehm... zatiaľ nie," zažmurkám zarazene. Ešte stále som zasiahnu­tá mierou opovrhnutia, ktorú dal pred chvíľou najavo. „Deje sa niečo?"

„Nie. Len vzali Raya na rádiológiu kvôli tomografu, aby skontro­lovali ten opuch mozgu. Chcela by som počkať na výsledky."

„Tak dobre. Počkáme." Sadá si a naťahuje ku mne ruky. A pretože sme sami, ochotne sa mu uvelebujem na kolenách.

„Takto som si dnešok nepredstavoval," zamručí mi do vlasov.

„Ja tiež nie, ale už z toho mám o niečo lepší pocit. Veľmi mi po­mohla tvoja mama. To od nej bolo pekné, že včera prišla."

Christian ma jemne pohladí po chrbte a oprie si bradu o temeno mojej hlavy. „Mama je úžasná."

„To je. Máš fakt šťastie, že ju máš."

Zľahka prikývne.

„Mala by som sa ozvať mame. Povedať jej o Rayovi," zamyslím sa nahlas. A Christian stuhne. „Prekvapuje ma, že mi ešte nevolala," za­mračím sa, keď si to uvedomím. Vlastne sa cítim ublížene. Mám predsa narodeniny a ona bola pri tom, keď som prišla na svet. Tak prečo nevolá?

„Možno ti volala," namietne. Vyťahujem BlackBerry z kabelky Žiadne zmeškané hovory, zato pekných pár esemesiek - blahoželaní k narodeninám od Kate, Josého, Mii a Ethana. Od mamy nič. Skleslo zavrtím hlavou.

„Tak jej zavolaj ty," nabáda ma mierne. Robím to, ale nikto to ne berie a nakoniec sa mi ozýva hlasová schránka. Nič do nej nehovo­rím. Ako mohla moja vlastná mama zabudnúť, že mám narodeniny?

„Neberie to. Zavolám jej neskôr, keď budem poznať výsledky z to--mografie."

Christian okolo mňa utiahne paže a vtlačí mi nos do vlasov. Múdro nekomentuje nedostatok materského záujmu mojej matky. Cítim, ako mu zabzučí mobil. Nedovolí mi postaviť sa a neohrabane ho loví z vrecka.

„Andrea," vyštekne doň. Už zase je tu - Pán Výkonný. Znova sa pokúšam vstať, ale on ma zarazí so zamračeným výrazom a pevne ma chytá okolo pása. Schúlim sa mu znova na hrúd a počúvam jeho jednostrannú konverzáciu.

„Dobre... O ktorej približne... ? A tie ďalšie, ehm... balíčky?" Pozrie sa na hodinky. „Majú v Heathmane dôkladné inštrukcie...? Fajn... Pres­ne tak. To počká do pondelka, ale pre istotu mi to pošlite mailom - ja to podpíšem, naskenujem a pošlem naspäť... Oni počkajú. Choďte domov, Andrea... Nie, my sme v pohode, ďakujem." Položí telefón.

„Je všetko v poriadku?"

„Jasné."

„To bolo kvôli tým Taiwancom?" „Hej." Zavrtí sa podo mnou. „Nie som príliš ťažká?" Odfrkne si. „Čo sa bojíš, bejby."

„Robíš si starosti kvôli tomu taiwanskému obchodu?"

„Nie."

„Myslela som, že je to dôležité."

„To aj je. Závisí na tom ďalšia existencia miestnej lodenice. V hre je veľa pracovných miest." No teda!

„Ešte o tom musíme presvedčiť odbory. To je práca pre Sama a Ros. Ale podľa toho, kam speje dnešná ekonomika, nemáme veľmi na výber." Unavene zívnem.

„Nudím vás, pani Greyová?" S úsmevom mi znova zaborí nos do vlasov. „Nie! Ty nikdy... len mám u teba na kolenách úžasné pohodlie. Tvoja práca ma zaujíma a baví ma počúvať o nej." „Naozaj?" znie prekvapene.

„No jasné." Zakláňam sa a vzpriamene sa mu zadívam do očí. „Rada si vypočujem aj tú najmenšiu informáciu, o ktorú si láskavo ochotný sa so mnou podeliť." Usmejem sa a on pobavene pokrúti hlavou.

„Ten váš hlad po informáciách, pani Greyová."

„Tak rozprávaj," popoháňam ho, ked sa mu znova uvelebím na prsiach.

„Čo ti mám rozprávať?"

„Prečo to robíš?"

„Čo ako?"

„Prečo tak veľa pracuješ?"

„Človek si musí nejako zarobiť na živobytie," zasmeje sa.

„Christian, ty zarábaš viac ako len na živobytie." Môj hlas preteká iróniou. Zamračí sa a na chvíľu sa odmlčí. Už-už si myslím, že sa mi v tomto smere neotvorí, ale nakoniec ma prekvapí.

„Nechcem byť chudobný," povie ticho. „To už som zažil a nehod­lám to opakovať. A okrem toho... je to hra," tvrdí, „je to o výhre. O výhre, ktorá mi vždy pripadá veľmi jednoduchá."

„Na rozdiel od skutočného života," zabručím pre seba. A až po­tom zistím, že som to vypustila nahlas.

„Asi hej," pripúšťa smutne. „Aj keď s tebou je to jednoduchšie."

So mnou? Pevne ho objímem. „Myslím, že to nie je len hra... ked sa venuješ tak veľa aj dobročinnosti."

Pokrčí plecami a ja vycítim, že z toho začína byť nervózny. „Sem tam," povie potichu.

„Milujem Christiana Charitatívneho," zavrním.

„Iba jeho?"

„Ach, a tiež Christiana Megalomanského, Christiana Posadnuté­ho, Christiana Sexperta, Christiana Zvrhlého, Christiana Romantic­kého, Christiana Plachého... ten zoznam je nekonečný."

„To je pekný zástup Christianov."

„Povedala by som najmenej päťdesiat."

Zasmeje sa. „Päťdesiat odtieňov Christiana," zašepká mi do vlasov. „Mojich päťdesiat tieňov."

Posunie sa a zakloní mi hlavu, aby ma mohol pobozkať. „No, pani Tieňová, poďme sa pozrieť, ako sa darí vášmu otcovi."

„Môžeme sa trochu previezť?"

Sedíme s Christianom späť v R8 a ja prežívam nával optimizmu. Rayov mozog je v poriadku - celý opuch sa vstrebal. Doktorka Slude-rová sa rozhodla, že ho zajtra prebudí z umelého spánku. Hovorila, že je s vývojom Rayovho stavu spokojná.

„Jasné," usmeje sa na mňa Christian. „Sú to tvoje narodeniny -môžeme robiť, čokolVek sa ti len zachce."

No toto! Povedal to takým tónom, až ma to prinútilo sa otočiť a skúmavo sa na neho zadívať. Pozoruje ma tým pohľadom.

„Čokoľvek?"

„Čokoľvek."

Kolko toho vie vtlačiť do jediného slovíčka. „No, chcela by som sa prejsť."

„Tak do toho, bejby," zazubí sa na mňa a ja mu ten úsmev vrátim. Riadiť toto auto je ako sen. Len čo prejdeme na diaľnicu, mierne pridám plyn a oboch nás zatlačím do sedačiek. „Pokoj, bejby," napomína ma.

Cestou späť do Portlandu mi niečo napadá.

„Máš niekde naplánovaný obed?" pýtam sa Christiana váhavo.

„Nie. Máš hlad?" zisťuje s nádejou v hlase.

„Áno."

„A kam chceš ísť? Je to tvoj deň, Ana." „O niečom by som vedela."

Odbočím neďaleko galérie, kde vystavoval José, a zastavujem priamo pred reštauráciou Le Picotin, do ktorej ma Christian po Josého výstave vzal.

Zamračí sa. „Chvíľu som si myslel, že ma vezmeš do toho príšer­ného baru, odkiaľ si mi vtedy volala opitá."

„Prečo by som to robila?"

„Aby si skontrolovala, či to tie azalky prežili?" Sarkasticky zdvih­ne obočie.

Sčervenám. „Ani mi to nepripomínaj! A čo... aj tak si si ma vzal na hotel," podpichnem ho šibalsky.

„To bolo najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobil," zvážnie a venuje mi hrejivý pohľad.

„Máš pravdu. To bolo." Nahnem sa a pobozkám ho.

„Myslíš, že tu stále obsluhuje ten nadutý hlupák?" mení tému.

„Nadutý? Myslela som si, že bol fajn."

„Snažil sa na teba urobiť dojem."

„Tak sa mu to podarilo."

Christian opovržlivo skrúti pery.

„Ideme to zistiť?" navrhnem.

„Veďte ma, pani Greyová."

Po obede a rýchlej zastávke v Heathmane, po Christianov notebook, sa zase vraciame do nemocnice. Popoludnie trávim s Rayom a čítam mu nahlas jeden z rukopisov, ktorý som dostala. Jedinú spoločnosť mi robí zvuk prístrojov, ktoré ho udržujú pri živote. Teraz, keď už viem, že robí pokroky, sa mi dýcha o niečo lepšie a cítim sa uvoľnenejšie. Mám nádej. Len potrebuje čas, aby sa zotavil. A ja čas mám - aspoň ten mu môžem poskytnúť. Mimovoľne mi napadá, či by som nemala znova skúsiť zavo­lať mame, ale odkladám to na neskôr. Pri čítaní zľahka držím Raya za ruku a z času na čas ju stisnem, snažím sa mu vsugerovať, aby sa uzdra­vil. Jeho prsty sú poddajné a teplé na dotyk. Ešte stále má na prstenníku vrúbok od snubného prsteňa - aj po takej dlhej dobe. O hodinu alebo dve neskôr - stratila som pojem o čase -, vzhliadnem a uvidím Christia-na s notebookom v ruke. Stojí na konci postele so sestrou Kellie. „Je čas ísť, Ana."

Už? Pevne zovriem Rayovou ruku. Nechce sa mi ho opúšťať. „Chcem ťa nakŕmiť. Pod. Už je neskoro," nalieha Christian. „Potrebovala by som pána Steelea umyť," pridáva sa Kellie. „Tak dobre," podvoľujem sa. „Vrátime sa zajtra ráno."

Dávam Rayovi pusu na tvár a na perách ucítim strnisko. Je to ne­zvyk, vôbec to k nemu nesedí. Uzdravuj sa, ocko. Ľúbim ťa.

„Napadlo mi, že by sme sa mohli najesť dole. V súkromnej jedálni," povie Christian so znaleckým zábleskom v očiach, keď odomyká dve­re nášho apartmánu.

„Skutočne? Aby si mohol dokončiť to, čo si začal pred pár mesiacmi?"

Zvlní pery do zmyselného úsmevu. „To by ste boli šťastná žena, pani Greyová."

Zasmeje sa. „Ale ja tu nemám nič na seba."

S úsmevom mi podáva ruku a vedie ma do spálne. Otvára dvere skrine, v ktorej visí velký biely obal na šaty. „Taylor?" odpoviem.

„Christian," opravuje ma dôrazne, a tak trochu ublížene. Až sa mu musím zasmiať. Rozopínam zips obalu a odhaľujem saténové šaty vo farbe námorníckej modrej. Ihneď ich vyberám. Sú nádherné - vypa­sované pomocou tenkých prúžkov látky. Zdajú sa mi malé.

„Sú úžasné. Ďakujem. Dúfam, že mi budú sedieť."

„Budú," povie presvedčivo. „A tu," dvíha škatuľu od topánok, „sú k nim topánky," pridáva známy úsmev šelmy.

„Ty myslíš na všetko. Ďakujem." Natiahnem sa, aby som ho letmo pobozkala.

„To je pravda," potvrdzuje a podáva mi ďalší balíček.

Upriem naňho spýtavo pohľad. Vnútri nachádzam čiernu bieli­zeň, je to vlastne body a predný diel má z čipky. Christian ma zľahka pohladí po líci, zdvihne mi bradu a otrie sa svojimi perami o moje.

„Už sa teším, až si to z teba vyzlečiem."

Osviežená po kúpeli, vymydlená, zbavená prebytočných chĺpkov a s pocitom rozmaznávanej osoby sedím na kraji postele a zapínam fén. Do izby vchádza Christian. Myslím, že vedľa pracoval.

„Ukáž, ja to urobím," povie a kývne k stoličke pri toaletnom stolíku. „Usušíš mi vlasy?"

Prikývne a ja na neho zarazene zažmurkám.

„Tak poď," vyzve ma a uprie na mňa významný pohľad. Tento vý­raz dobre poznám a viem, že je lepšie ho poslúchnuť.

Pomaly a systematicky mi suší vlasy, pekne prameň po prameni. Zjavne to už niekedy predtým robil... často.

„Toto nerobíš prvýkrát," zamumlem. V zrkadle sa odrazí jeho ús­mev, ale on sám nepovie nič a ďalej mi jemne prečesáva vlasy. Hmm... veľmi príjemné.

Keď cestou na večeru nastúpime do výťahu, nie sme sami. Christian vyzerá skvele - v typickej bielej košeli, čiernych džínsoch a saku. Bez kravaty. Naše dve spolucestujúce po ňom hádžu obdivné pohľady. Po mne potom tie menej šľachetné. Snažím sa potlačiť úsmev. Áno, dámy, ten je môj. V tichosti sa sunie dolu na medziposchodie a Chris-tian ma chytí za ruku, aby si ma pritiahol bližšie k sebe.

Dole je rušno, sedí tu plno vyfintených, perfektne nahodených ľudí, ktorí popíjajú a rozprávajú sa, začínajú sobotný večer. Teší ma, že sem zapadám. Šaty ma dokonale obopínajú, opisujú moje kriv­ky a zároveň držia všetko na správnom mieste. Musím priznať, že si v nich pripadám atraktívne. A viem, že Christian si myslí to isté.

Najskôr sa mi zdá, že mierime do tej súkromnej jedálne, kde sme spolu prvýkrát preberali zmluvu, ale on ma vedie okolo jej dverí až na samý koniec chodby, kde otvára iné, ktoré vedú do podobnej, drevom obloženej miestnosti. „Prekvapenie!"

Pane Bože. je tu Kate a Elliot, Mia s Ethanom, Carrick a Grace, pán Rodriguez a José, a moja mama s Bobom a všetci dvíhajú svoje poháre ku mne. Prekvapene stojím a pozerám na nich. Ako? Kedy? Vydesene otáčam pohľad na Christiana, ale ten mi len povzbudivo stisne ruku. Prichádza ku mne mama a sťahuje si ma do objatia. Ach, mami!

„Zlatíčko, vyzeráš úchvatne. Všetko najlepšie."

„Mami!" vzlyknem a pritisnem sa k nej. Mamička. Napriek tomu, že máme publikum, vyhŕknu mi z očí slzy, a tak jej zaborím tvár do ramena.

„No tak, zlatko, neplač. Ray bude v poriadku. Je to silný chlap. Neplač. Máš predsa narodeniny." Tiež jej zakolíše hlas, ale udrží sa. Zovrie moju tvár v dlaniach a palcami mi stiera slzy.

„A ja som si myslela, že si zabudla."

„Ale choď, Ana, ako by som mohla? Sedemnásť hodín driny - to nie je niečo, na čo by sa dalo ľahko zabudnúť."

Cez slzy sa tomu zasmejem a ona sa tiež usmeje.

„Osuš si oči, miláčik. Je tu veľa ľudí, ktorí s tebou chcú stráviť tvoj deň."

Smrknem, nechcem sa teraz na nikoho v miestnosti pozerať. Som v rozpakoch a súčasne úplne vo vytržení, že všetci vynaložili toľko úsilia, aby za mnou prišli.

„Ako ste sa sem dostali? Kedy ste prišli?"

„Tvoj manžel po nás poslal lietadlo, zlato." Zatvári sa uznanlivo.

A ja sa zasmejem. „Vďaka, mami, že si tu." Utrie mi nos vreckov­kou, tak, ako to urobí len matka vlastnému dieťaťu. „Mami!" zapro­testujem. Konečne som sa spamätala.

„Tak sa mi páčiš. Všetko najlepšie k narodeninám, zlatko." Ustu­puje odo mňa, všetci ostatní sa totiž zaraďujú za ňou, aby ma tiež objali a zablahoželali mi k narodeninám.

„Darí sa mu dobre, Ana. Doktorka Sluderová je v krajine jedna z naj­lepších. Všetko naj, anjelik," popraje mi Grace a zovrie ma v náručí.

„Pokojne si poplač, ako chceš, Ana - je to tvoja oslava." Tentoraz sa ocitám v Josého objatí.

„Všetko najlepšie, zlatko," usmeje sa Carrick s mojou tvárou v dla­niach.

„Neboj, kočka. Tvoj otec sa z toho dostane." Elliot si ma balí do náručia. „Všetko naj."

„Tak dobre." Christian ma chytá za ruku a ťahá z Elliotovho zo­vretia. „Koniec maznania s mojou ženou. Bež sa maznať so svojou snúbenicou."

Elliot sa na neho šibalsky usmeje a žmurkne na Kate. Čašník, ktorého som si predtým nevšimla, ponúka mne a Chris-tianovi poháre s ružovým šampanským.

Christian si odkašle. „Tento deň by bol dokonalý, keby tu s nami bol Ray, ale ani on nie je ďaleko. Darí sa mu dobre a ja viem, že by si prial, aby si si dnešný deň užila, Ana. Všetkým vám ďakujem za to, že ste sem dorazili, aby ste s mojou prekrásnou ženou oslávili jej narodeniny, prvé z ďalších našich spoločných. Všetko najlepšie, láska." Christian ku mne zdvihne pohárik, a ja musím za zvuku zborového Všetko najlepšie! znovu bojovať, aby som udržala slzy v očiach.

Sledujem živú konverzáciu pri jedálenskom stole. Je to zvláštne, byť takto v rodinnom kruhu a vedieť, že muž, ktorého považujem za svojho otca, je pripojený k prístrojom v chladnom prostredí jednotky intenzívnej starostlivosti. Som vďaka tomu odtrhnutá od okolitého diania, ale na druhej strane vďačná, že sú všetci tu. Pozorujem, ako sa Christian s Elliotom vzájomne podpichujú, užívam si Josého láskavý zmysel pre humor, vstrebávam Miinu energiu a jej nadšenie ohľadom jedla a pozerám sa na Ethanove šibalské pohľady, ktoré vrhá jej sme rom. Myslím, že ju má rád... aj keď je ťažké to posúdiť. Pán Rodriguez sa tiež opiera chrbtom o stoličku, tak ako ja, a vychutnáva si okolitý ruch. Už vyzerá lepšie. Oddýchnuto. José sa k nemu chová veľmi po zorné, krája mu jedlo, plní pohárik. To, že sa jeho jediný žijúci rodič ocitol tak blízko smrti, ho prinútilo vážiť si otca oveľa viac. Niečo o tom viem...

Zahľadím sa na mamu. Je vo svojom živle, očarujúca, vtipná a vre­lá. Mám ju tak rada. Musím jej to potom povedať. Uvedomujem si, aký je život veľmi vzácny.

„Si v poriadku?" pýta sa ma Kate, pre ňu netypicky miernym hlasom.

Pritakám a stisnem jej ruku. „Áno. Vďaka, že si prišla."

„Myslíš, že by mi pán Pracháč mohol zabrániť sa s tebou stretnúť, keď máš narodeniny? A mohli sme letieť vo vrtuľníku!" celá sa rozžiari.

„Fakt?"

„Áno. Všetci. A keď si pomyslím, že ho Christian vie pilotovať... "

Súhlasne pokývam hlavou

„Je to dosť sexy."

„Je, tiež si myslím."

Obe sa tomu zasmejeme.

„Zostávate tu cez noc?" zisťujem.

„Jasné. My všetci, aspoň myslím. Ty si o tom nič nevedela?" Zavrtím hlavou. „Je sladký, čo?" Prikývnem.

„Čo ti vlastne dal k narodeninám? „Toto." Ukazujem jej náramok. „Ten je roztomilý!" „To je."

„Londýn, Paríž... zmrzlina?" „To nechceš vedieť." „No to radšej nie."

Znovu sa rozosmejeme a ja sa zároveň červenám, pretože si vyba­vujem Bena & Jerryho & Anu.

„Vlastne... a ešte mi dal Audi R8."

Kate si nechtiac vyprskne víno na bradu, čo náš smiech ešte pri­živí.

„To je ale výstredný darebák, čo?" chichoce sa.

Namiesto dezertu dostávam darček v podobe obrovskej čokoládovej torty, na ktorej žiari dvadsaťdva strieborných sviečok a k tomu precí­tený spevácky prednes „Veľa šťastia, zdravia". Grace sleduje, ako Chris-tian spieva spoločne s našimi priateľmi a rodinou a jej oči pritom pre­kypujú láskou. Keď sa naše pohľady stretnú, pošle mi vzdušný bozk.

„Niečo si želaj," pošepká mi Christian. Jedným dychom sfúknem všetky sviečky a usilovne sa sústredím na to, aby sa otcovi darilo lep­šie. Ocko, uzdrav sa. Prosím, uzdrav sa. Tak veľmi ťa ľúbim.

O polnoci odchádza pán Rodriguez a José.

„Ďakujem veľmi pekne, že ste prišli." Zovriem Josého pevne v ná­ručí.

„Nenechal by som si to ujsť za nič na svete. Som rád, že to s Rayom naberá ten správny smer."

„Jasne. Ty, tvoj otec a Ray musíte ísť s Christianom na ryby do Aspenu."

„Fakt? To znie dobre," zazubí sa a odchádza tatkovi pre kabát. A ja sa zohnem, aby som sa mohla rozlúčiť s pánom Rodriguezom.

„Vieš, Ana, boli časy, kedy som si myslel... no, myslel som si, že ty a José..." vyznie do prázdna a zahľadí sa na mňa tak... Jeho tmavé oči si ma premeriavajú prenikavo, ale zároveň láskavo.

To nie.

„Ja mám vášho syna veľmi rada, pán Rodriguez, ale je pre mňa skôr ako brat."

„Bola by z teba skvelá nevesta. A vlastne aj je. Pre Greya," usmeje sa posmutnelo a ja sa začervenám.

„Dúfam, že sa uspokojíte s naším priateľstvom."

„No samozrejme. Tvoj muž je skvelý človek. Vybrala si si dobre Ana."

„Tiež si myslím," zašepkám. „Veľmi ho ľúbim." Dojato zovriem pána Rodrigueza v náručí.

„Buď na neho milá, Ana." „To budem," sľubujem.

Christian zatvára dvere nášho apartmánu.

„Konečne sami," vydýchne si, oprie sa chrbtom o dvere a zahľadí sa na mňa.

Pristúpim k nemu a prstami prejdem po chlopniach jeho saka. „Ďakujem za prekrásne narodeniny. Ty si ten najpozornejší, najdô-myselnejší a najštedrejší manžel na svete."

„Je mi potešením."

„No áno... tvoje potešenie. Čo keby sme preň teraz niečo urobili," zašepkám. Chytím ho za sako a pritiahnem ho k perám.

Po spoločných raňajkách si otváram darčeky a vrelo sa lúčim so všet­kými Greyovcami aj Kavanaghovcami, ktorí sa budú vracať do Seattlu v Charlie Tango. Ja s mamou a Christianom odchádzame do nemoc­nice a berieme si veľké Audi, ktoré riadi Taylor, pretože do R8 by sme sa traja nevošli. Bob od návštevy upustil a ja som aj za to v kútiku duše vďačná. Bolo by to príliš divné, navyše som si istá, že by Ray ne­preniesol cez srdce, keby ho Bob videl v inej, ako v najlepšej kondícii.

Ray vyzerá stále rovnako. Len je viac zarastený. Mamu pohľad na neho šokuje, a tak si obe trochu poplačeme.

„Och, Ray." Stíska mu ruku, nežne ho hladí po tvári a ja som do­jatá, keď vidím, ako ho má stále rada. Našťastie, mám v kabelke vrec­kovky. A tak vedľa neho sedíme - ja držím za ruku mamu a mama ocka.

„Boli časy, Ana, kedy bol tento muž stredom môjho vesmíru. To kvôli nemu každý deň vychádzalo a zapadalo slnko. Vždy ho budem milovať. A pekne sa o teba staral."

„Mami..." zavzlykám sa a ona ma pohladí po tvári a zastrčí mi prameň vlasov za ucho.

„Ty vieš, že ho budem vždy milovať. Len sme išli každý svojou cestou," povzdychne si. „Jednoducho som s ním nedokázala žiť " Sú­stredene sa zahľadí dolu na svoje prsty a mne napadne, či nerozmýšľa o Stevovi, manželovi číslo tri, o ktorom nikdy nehovoríme.

„Ja viem, že Raya miluješ," zašepkám a suším si oči. „Dnes ho prebudia z umelého spánku."

„To je dobre. Som si istá, že bude v poriadku. Je taký tvrdohlavý. Myslím, že to máš po ňom."

Usmejem sa. „Ty si o tom hovorila s Christianom?" „On si myslí, že si tvrdohlavá?" „Povedala by som, že hej."

„Tak ja mu poviem, že je to typický rodinný znak. Vyzeráte spolu tak dobre, Ana. Takí šťastní."

„To asi aj sme. Každopádne sa k tomu približujeme. Strašne ho ľúbim. Je stredom môjho vesmíru. A tiež mi kvôli nemu vychádza a zapadá slnko."

„Očividne ťa zbožňuje, miláčik." „A ja zbožňujem jeho."

„Sľúb mi, že mu to povieš. Muži to potrebujú počuť práve tak ako my."

Trvám na tom, že pôjdem odprevadiť mamu a Boba na letisko Taylor

ide za nami v R8 a Christian riadi veľké Audi. Mrzí ma, že sa nemôžu

zdržať dlhšie, ale už sa musia vrátiť späť do Savannah. Je to dojemné lúčenie.

„Dohliadni na ňu, Bob," poviem mu ticho do ucha, keď ma objíme. „Jasná vec, Ana. A ty sa opatruj."

„To vieš, že budem." Otáčam sa k mame. „Ahoj, mami. A ďaku­jem, že ste prišli," zašepkám priškrtene. „Mám ťa veľmi rada, mami."

„Ach, ty moje dievčatko, ja teba tiež. A Ray bude v poriadku Ešte nie je pripravený to tu zabaliť. Mariňákov určite čaká nejaký zápas, ktorý si nemôže nechať ujsť."

Zasmejem sa. V tom má pravdu. V duchu si sľubujem, že mu dnes popoludní prečítam športovú rubriku nedeľného vydania novín. A potom už sledujem, ako mama s Bobom stúpajú po schodíkoch do lietadla Christianovej spoločnosti. Mama mi ešte zamáva, celá upla­kaná, a je preč. Christian ma chytí okolo pliec.

„Tak poď, vrátime sa, bejby," zašvitorí.

„Budeš šoférovať?"

„Jasné."

Keď sa neskoro popoludní vrátime do nemocnice, Ray vyzerá inak. Chvíľu mi trvá, než si všimnem, že tu chýba zvuk pľúcneho ventilá­tora. Ray dýcha sám. Prejde mnou vlna úľavy. Dotknem sa jeho za-rastenej tváre a vytiahnem papierovú vreckovku, aby som mu jemne otrela vlhkosť z kútika úst.

Christian odchádza nájsť doktorku Sluderovú alebo doktora Cro-wea, aby zistil, čo je nové a ja si sadám na teraz už dôverne známu stoličku vedľa Rayovej postele a chystám sa na svoj večerný dozor.

Roztváram športovú časť nedeľných The Oregonian a začínam sve­domito čítať reportáž z futbalového zápasu Sounders proti Real Salt Lake. Podľa všetkého to bol pekne divoký zápas, ale Sounders sa na­koniec sami porazili vlastným gólom Kaseyho Kellera. Po celý ten čas ktorý venujem čítaniu, držím Raya pevne za ruku.

„A konečný výsledok je: Sounders - Real Salt Lake, 1:2."

„Čo, Annie, my sme prehrali? Nie!" zaskuhrá Ray a stisne mi prsty.

Ocko?!