Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 3. kapitola

Kapitola 3

Zdesene sledujem červené škvrny na mojej hrudi. Cucfleky?! Ja mám cucfleky! Som vydatá za jedného z najváženejších podnikateľov v Štá­toch a on mi urobil hlúpe cucfleky. Ako to, že som nevnímala, že mi ich robí? Cítim, ako červeniem. Faktom je, že to viem úplne presne - pán Orgazmus na mne totiž práve uplatňoval umenie jemnej sexu­álnej motoriky.

Moje podvedomie vykukne spoza svojich polmesačných okuliarov a nesúhlasne zamľaská, zatiaľ čo moja vnútorná bohyňa ďalej drieme v kresle - v úplnom bezvedomí. Zízam na svoj odraz v zrkadle. Moje zápästie lemujú začervenané podliatiny od pút. Niet pochýb o tom, že sa z nich stanú modriny. Skúmam aj členky - ďalšie podliatiny. Pri všetkých rohatých, vyzerám, akoby som sa priplietla do nejakej nehody. Znovu sa na seba pozerám a pokúšam sa nejako vstrebať to, ako vyzerám. Moje telo je zrazu také iné. Od tej doby, čo som spoznala Christiana sa pozvoľ­na mení... zoštíhlela som a tiež som sa dostala do kondície, vlasy mám lesklé a starostlivo zastrihnuté. Na rukách mám manikúru a na nohách pedikúru, obočie upravené a krásne tvarované. Prvýkrát vo svojom živo­te som ako zo škatuľky - až na tie odstrašujúce odtlačky lásky.

Na to, kde všade som ako zo škatuľky, teraz nechcem myslieť. Te­raz som totiž poriadne naštvaná. Ako sa opovažuje takto si ma znač-kovať? Ako nejaký pubertiak. Za celý ten čas, čo sme spolu, mi nikdy cucflek neurobil. Vyzerám fakt príšerne. A viem presne, prečo to uro­bil. Poondiaty maniak. Tak! Moje podvedomie si zakladá ruky na pr­siach - tentoraz to vážne prehnal. Ráznym krokom opúšťam kúpeľňu a mierim priamo do šatne umiestnenej hned oproti a dávam si pritom dobrý pozor, aby som ani letmo nemihla jeho smerom. Dávam si dole župan a obliekam sa do športových nohavíc a tielka. Rozpletám si vrkoč a rozčesávam strapaté vlasy kefou z malej toaletky.

„ Anastasia," volá na mňa Christian a ja počujem, aký je neistý. „Si v poriadku?"

Ignorujem ho. Či som v poriadku? To teda nie som. Po tom, čo mi urobil, pochybujem, že si na seba po zvyšok medových týždňov vezmem plavky vcelku, nieto ešte vrchný diel niektorých z mojich ne­chutne drahých bikín. To pomyslenie ma zrazu úplne dopáli. Čo si to dovoľuje? Ja mu dám, si v poriadku, vypením a chytí ma zlosť. Aj ja sa viem správať ako pubertiačka! Cestou späť do spálne po ňom hodím kefu, otáčam sa a odchádzam - aj tak mi pritom neunikne jeho šo­kovaný výraz a blesková reakcia, kedy zdvíha ruky, aby si kryl hlavu, takže sa kefa bez efektu odráža od jeho predlaktia na posteľ.

S dupotom vybieham von z kajuty, mierim hore po schodoch a ďalej na palubu, po ktorej mašírujem až na čelo lode. Potrebujem nejaké mies­to, kde by som vychladla. Je tma a vzduch je vlažný. Teplý vánok nesie z pobrežia vôňu Stredomoria s príchuťou jazmĺnu a bugénvileí. Fair Lady bez námahy brázdi pokojné vody kobaltovo modrého mora. Opieram sa lakťami o drevené zábradlie a hľadím ku vzdialenej pevnine, na ktorej sa mihajú a poblikávajú malé svetielka. S hlbokým nádychom sa začínam pomaly upokojovať. Viem, že za mnou stojí skôr, kým ho počujem.

„Si na mňa naštvaná," konštatuje šeptom.

„Nehovor, Sherlock!"

„Ako veľmi?"

„Myslím, že na stupnici od jednej do desiatich som na päťdesiatke.

Stačí?"

„Až tak?!" vypustí prekvapene i ohromene zároveň.

„Hej. Som vytočená do nepríčetnosti," osopím sa na neho.

Ďalej nič nehovorí, a keď sa k nemu otáčam, zisťujem, že na mňa upiera ten svoj nečitateľný pohľad. Ale ja z jeho výrazu a podľa toho, že sa ani nepokúša dotknúť sa ma, poznávam, že stráca pôdu pod nohami.

„Christian, musíš prestať s tou ustavičnou snahou prinútiť ma k poslušnosti. Vyjadril si sa úplne jasne už na pláži. A veľmi účinne, ak si spomínam."

Úplne mimovoľne trhne plecami. „Aspoň už si ten vrchný diel ne-vyzlečieš," vrčí.

A to má akože ospravedlniť to, čo mi urobil? Upieram naňho na-zúrený pohľad. „Nepáči sa mi, keď si ma takto značkuješ. Nie až tak veľmi, každopádne. To je hranica prípustnosti!" seknem po ňom.

„A mne sa nepáči, keď sa na verejnosti vyzliekaš. To je zase moja hranica prípustnosti," zavrčí.

„Dohodnuté," precedím cez zaťaté zuby. „Pozri sa na mňa!" Sťa­hujem si tielko, aby som odhalila hornú časť svojho hrudníka. Chris-tian na mňa strnulo zíza, pohľadom ale neopúšťa moju tvár. Má taký obozretný a neistý výraz - nie je zvyknutý vídať ma takto rozčúlenú. Vari naozaj nevidí, čo mi to urobil? Nechápe, ako absurdne sa správa? Mám chuť na neho kričať, ale ovládnem sa - nechcem na neho tak tlačiť. Bohvie, čo by to s ním urobilo. Nakoniec zažmurká a v geste zmierenia rezignovane zdvíha ruky.

„Tak dobre," povie chlácholivo. „Už mi to došlo."

Aleluja!

„To je dobre!"

Zájde si rukou do vlasov. „Ospravedlňujem sa. Nehnevaj sa na mňa, prosím."

Konečne vyzerá trochu kajúcne - a ešte navyše používa moje vlastné slová.

„Niekedy sa správaš tak nedospelo," mručím tvrdohlavo, ale na­hnevane už nezniem, a on to poznáva. Pristupuje ku mne bližšie a vá­havo dvíha ruku, aby mi zastrčil vlasy za ucho.

„Ja viem," pripúšťa zvoľna. „Ešte sa toho musím veľa naučiť."

Do hlavy sa mi vkrádajú slová doktora Flynna... Emocionálne je Christian adolescent, Ana. On toto obdobie života úplne preskočil. Vtedy zameral všetku svoju energiu na to, aby uspel vo svete obcho­du, a dokázal to nad všetky očakávania. A jeho emocionálny svet teraz musí dozrieť.

To ma trochu obmäkčí.

„To my obaja," povzdychnem si a opatrne mu kladiem ruku na hrud. Neuhne hlavou tak, ako predtým, ale cítim z neho napätie. Dla­ňou prekrýva moju ruku a venuje mi ten svoj plachý úsmev.

„Ja som sa práve naučil, že ste dobrý strelec s dobrou muškou, pani Greyová. To by som si nikdy nepomyslel, lenže ja ťa vždy tak nejako podcením. A ty ma zakaždým prekvapíš."

Zdvihnem obočie. „Streľbu na terč som trénovala s Rayom. Há­džem a strieľam presne, pán Grey, a vy urobíte dobre, ak si to zapa­mätáte."

„Vynasnažím sa, pani Greyová, alebo sa uistím, že sú všetky po­tenciálne projektily pribité a vy nemáte prístup k zbrani," uškrnie sa na mňa.

S prižmúrenými očami mu vraciam úškľabok. „Ale ja som vyna­liezavá."

„To teda si," zašepká a púšťa moju ruku, aby ma objal. Priťahuje si ma do náručia a zaborí nos do mojich vlasov. Tiež ho objímam, pevne ho k sebe pritisnem a cítim, ako sa postupne uvoľňuje.

„Je mi odpustené?" Zisťuje ticho.

„A mne?"

Vnímam jeho úsmev. „Tebe áno," odpovedá. „Takisto."

A tak stojíme a držíme sa, moja urazenosť upadá do zabudnutia. On tak nádherne vonia, nech už sa správa ako pubertiak, alebo nie. Ako by som mu mohla odolať?

„Si hladná?" pýta sa po chvíli. Oči mám zatvorené a hlavu si opie­ram o jeho hruď.

„Áno. Ukrutný. Všetka tá... ehm... aktivita, mi dodala tú správnu chuť k jedlu. Ale ja nie som na večeru oblečená." Som si istá, že moje tepláky a tielko by v jedálni neprešli.

„Mne sa takto páčiš, Anastasia. A okrem toho, táto loď je na celý týždeň len naša, môžeme sa tu obliekať, ako sa nám zapáči. Ber to ako ležérny utorok na Azúrovom pobreží. Aj tak som myslel, že sa najeme tu na palube."

„Hmm, to by som rada."

Dáva mi bozk - je ako úprimná žiadosť o odpustenie - a potom ruka v ruke prechádzame palubou až tam, kde už na nás čaká gas-pacho.

Obsluha nám servíruje créme brulée a diskrétne zmizne.

„Prečo mi vždy zapletáš vlasy?" kladiem mu otázku čisto zo zve­davosti. Sedíme oproti rohu pri stole, bližšiu nohu mám omotanú okolo jednej jeho. Na chvíľu sa zarazí, keď siaha po svojej dezertnej lyžičke, a mierne sa zachmúri.

„Nechcem, aby sa ti do niečoho zaplietli," odpovedá ticho a na okamih sa stráca vo svojich myšlienkach. „Zvyk, povedal by som," dodáva. Znovu sa zamračí, tentoraz viac, jeho oči odrazu vyletia k tým mojim a zreničky má rozšírené náhlym znepokojením.

To nie! Na čo si asi spomenul? Bude to niečo bolestného, spomien­ka na rané detstvo, predpokladám. Toto mu nehodlám pripomínať! Nakláňam sa k nemu a prikladám mu prst na pery.

„Nie," zarazím ho. „Na tom nezáleží. Nemusím to vedieť. Bola som len zvedavá," utešujem ho s povzbudivým úsmevom. Jeho po­hľad je sprvu ostražitý, ale po chvíli sa uvoľňuje, tá úľava je na ňom jasne zrejmá. Nakláňam sa a bozkávam ho do kútika úst.

„Ľúbim ťa," vydýchnem a on ma obdarí tým srdcervúcim plachým úsmevom, pri ktorom sa roztápam. „Vždy ťa budem milovať, Christian."

„A ja teba," zahrkúta.

„Aj keď som neposlušná?" vykleniem obočie. „Práve preto, Anastasia," zaškerí sa na mňa.

Lyžičkou prelomím cukrovú škrupinu na dezerte a krútim pritom hlavou. Porozumiem vôbec niekedy tomuto mužovi? Mňam - ten krém je ale vynikajúci.

Kým čašník odnáša dezertné tanieriky, Christian siaha po fľaši ružové­ho a dolieva mi pohárik. Kontrolujem, či už sme sami a pýtam sa ho: „Čo si to mal s tým cikaním?"

„Určite to chceš vedieť?" pousmeje sa a oči sa mu hriešne zalesknú. „A nie snáď?" pozriem sa na neho cez mihalnice a uchlipnem si vína.

„Čím plnší máš močový mechúr, tým intenzívnejší je orgazmus."

Červenám sa. „Aha. Jasne." To vysvetľuje mnohé.

Smeje sa na mňa, až príliš pobavene. Vari budem naveky krok za pánom Sexpertízom?

„No. Takže... " Zúfalo sa snažím nájsť zámienku k zmene témy. Christian sa nado mnou zľutuje.

„Čo by si chcela robiť zvyšok večera?" Nakláňa hlavu k plecu a predvádza ten svoj polovičný úsmev.

Čokoľvek budeš chcieť, Christian. Trebárs znovu otestovať práve prebranú teóriu? Pokrčím plecami.

„Ja v tom mám jasno," zapradie. Berie si pohárik s vínom, vstáva a ponúka mi ruku. „Pod."

Chytám sa ho a on ma vedie do spoločenskej miestnosti. Jeho iPod je pripojený k aparatúre na sekretári. Zapína ho a vybe­rá nejakú pesničku.

„Zatancuj si so mnou." Priťahuje si ma do náručia. „Keď na tom trváš." „Trvám na tom, pani Greyová."

Miestnosť plnia tóny tiahlej hojdavej melódie. Že by latinský ryt­mus? Christian sa s úsmevom na perách dáva do pohybu, doslova si ma podmaňuje, vznáša sa so mnou dookola.

Spieva nám k tomu muž s hlasom ako teplý roztavený karamel. Tú pieseň poznám, ale nedarí sa mi ju zaradiť. Christian ma ohýba do záklonu, až vykríknem prekvapením, ale potom sa rozosmejem. Usmieva sa, v očiach mu tancujú iskričky humoru. Potom ma dvíha a vzápätí prinúti urobiť otočku pod jeho pažou.

„Si skvelý tanečník," hodnotím. „Zdá sa mi, ako by som sama ve­dela tancovať."

Na perách sa mu usídľuje taký záhadný úsmev, ale nepovie nič, a ja uvažujem nad tým, či je to preto, že si vybavil ju... pani Robinsonovú, ženu, ktorá ho naučila tancovať... a trtkať. Už nejaký ten čas som si na ňu nespomenula. Christian sa o nej od svojich narodenín už ne­zmienil, a pokiaľ viem, ich obchodné partnerstvo sa skončilo. Napriek tomu musím, hoci nerada, pripustiť, že ako učitelka je vážne dobrá.

Znovu ma zakláňa a dáva mi letmý bozk.

„Tvoja láska by mi chýbala," pospevujem jeden z veršov textu.

„Tvoja láska by mi viac, než len chýbala," prehodí a znova ma za­točí. Potom mi na moje prekvapenie začína tichučko spievať do ucha.

Nahrávka končí a Christian na mňa zostáva hľadieť, pohľad má tmavý a zároveň iskrivý, všetok humor je preč, a ja zrazu sotva popa­dám dych.

„Pôjdeš so mnou do postele?" vydýchne tak precítene, až sa mi z toho zovrie srdce.

Christian, mal si ma istú, už keď som povedala ,Áno - pred dvo­ma a pol týždňami. Ale ja viem, že je to spôsob, akým sa mi ospra­vedlňuje a akým sa presviedča, že je medzi nami po tej hádke všetko v poriadku.

Ked sa prebúdzam, okrúhlymi okienkami už do kajuty preniká slnko a voda hádže prasiatka na strop. Christiana nikde nevidím. S malým úsmevom sa preťahujem. Hmm... sex za trest nasledovaný milova­ním na udobrenie by som pokojne brala každý deň. Len žasnem nad tým, aké to je, líhať s dvoma rozdielnymi mužmi - s rozhnevaným Christianom, a potom s tým druhým, sladkým, dovoľ-mi-aby-som-si-ťa-udobril-akokoľvek-budem-môcť. Je to veľmi chúlostivé, musieť sa rozhodnúť, ktorého z nich mám radšej.

Vstávam a odchádzam do kúpeľne. Otváram dvere a vnútri nachá­dzam Christiana, ako sa holí, celý nahý, až na uterák ovinutý okolo bokov. Otáča sa a venuje mi žiarivý úsmev, nezdá sa ani v najmenšom zaskočený mojím vpádom. Zistila som, že Christian nikdy nezamyká dvere, ak je jedinou osobou v miestnosti... jeho pohnútky sú znepo­kojujúce a ja sa nimi teraz nechcem zaoberať.

„Dobré ráno, pani Greyová," pozdraví ma usmievavo. Dobrá ná­lada z neho doslova sála.

„Dobré ráno aj vám," zaškerím sa na neho a ďalej sledujem, ako sa holí. Milujem to. Teraz dvíha bradu a dlhými rozhodnými ťahmi sa holí pod ňou. A ja sa pristihujem pri tom, ako nevedomky napodob­ňujem jeho pohyby. Presúvam horná peru cez zuby, presne ako on, keď sa holí pod nosom. Otáča sa a usmieva sa na mňa, polovicu tváre má stále pokrytú penou na holenie.

„Bavíš sa dobre?" pýta sa.

Ach, Christian, vydržala by som sa na teba pozerať celé hodiny. „Je to jedno z mojich najobľúbenejších predstavení," priznávam a on sa nakláňa, aby mi vlepil rýchly bozk, pričom mi odtlačí penu na tvár.

„Mal by som ti to azda urobiť znova?" zašepká šibalsky a dvíha ruku s holiacim strojčekom.

Našpúlim sa naňho. „Nie," zabručím a predstieram urazenosť. „Nabudúce radšej použijem vosk." Spomínam si na Christianov úžas, keď v Londýne zistil, že som si, zatiaľ čo odišiel na jednu zo schôdzok, čisto zo zvedavosti oholila celé lono. A prirodzene som to nevykonala k úplnej spokojnosti pána Náročného...

„Čo si si to preboha urobila?" vyhŕkne Christian. Nedokáže skryť zdesené pobavenie. Sadá si v posteli nášho apartmánu v hoteli lirowns blízko Piccadilly, rozsvieti lampičku a zapichuje do mňa prekvapený pohľad, pery sformované do prekvapeného O. Musí byť zhruba okolo polnoci. V tvári získavam farbu porovnateľnú s farbou obliečky v herni a snažím sa stiahnuť si saténovú košielku tak, aby to nevidel. Mávnutím ruky ma zaráža. „Ana!"

„Ja... ehm... oholila som sa."

„To vidím! Ale prečo?" Smeje sa od ucha k uchu.

Ukrývam si tvár v dlaniach. Prečo sa tak hanbím?

„No tak," zavrní a odťahuje mi ruky stranou. „Neschovávaj sa." Hryzie si peru, aby sa nesmial. „Tak mi to povedz. Prečo?" V očiach mu tancujú iskričky pobavenia. Čo je na tom smiešne?

„Prestaň sa mi posmievať."

„Ja sa ti neposmievam. Prepáč. Len mám... radosť," povie.

„Aha... "

„Tak hovor. Prečo?"

Zhlboka sa nadýchnem. „Dnes ráno, keď si odišiel na to ro­kovanie, išla som sa osprchovať a nejako som si vybavila tie tvoje pravidlá."

Len zamrká. Rozjarenosť z jeho výrazu sa niekam vytratila, teraz ma sleduje skôr obozretne.

„Jedno po druhom som si ich prechádzala a spomínala, ako na mňa predtým pôsobili. A keď som sa dostala k salónu krásy, napadlo mi... že je to niečo, čo by ti mohlo urobiť radosť. Na vosk som ale ne­mala dosť odvahy," môj hlas postupne slabne, až ma takmer nepočuť.

„Teda, Ana," vydýchne. Nakloní sa a nežne ma pobozká. „Ty si úžas­ná," šepká mi do pier a ďalej ma bozkáva a drží mi hlavu v dlaniach.

Obaja už sme riadne zadýchaní, keď sa nakoniec dvíha a opiera o lakeť. Do očí sa mu vracia neviazanosť.

„Myslím, že by som mal vykonať dôkladnú kontrolu vašej vlastno­ručnej práce, pani Greyová."

„Čože? Nie!" To si snáď robí...?! Zakrývam sa, aby som si chránila svoju nedávno vyrúbanú holinu.

„Žiadne také, že nie, Anastasia." Chytá ma za ruky a vykrúca mi ich do strán, šklbne sa tak, že sa mi očitá medži nohami a ruky mi špendlí k posteli. Zároveň na mňa vrhá pohľad, ktorým by mohol podpáliť bútľavý strom, ale skôr než ma ním dočista spáli, zohne sa a vydá sa svojimi perami na južnú púť, dolu po mojom nahom bruchu a v ústrety môjmu rozkroku. Zvíjam sa pod ním, ale potom sa pomaly zmierujem so svojím osudom.

„Ale, ale, čo to tu máme?" Christian ma zľahka bozkáva tam, kde som, až do dnešného rána, mala chĺpky - potom sa o mňa otrie pichľavou bradou.

„Ach!" Vykríknem. Panebože... som taká citlivá. Christianove oči sa dvíhajú k mojim, tie jeho sú plné hriešnej túž­by „Zdá sa, že si tu kúsok vynechala," poznamená a zase o kúsok nižšie ma zľahka pošticuje.

„A dočerta," zakľajem a dúfam, že tým jeho všetečný prieskum utnem.

„Mám nápad." Nahý vyskakuje z postele a hrnie sa do kúpeľne.

Pre všetko na svete, čo zase vymyslel? O pár okamihov sa vracia, nesie pohár s vodou, téglik, môj holiaci strojček, jeho holiacu štetku, penu a uterák. Vodu, štetku, penu a holiaci strojček položí na nočný stolík. Potom na mňa uprie významný pohľad a pozdvihne ten ute­rák, čo má v ruke.

To nie! Moje podvedomie necitlivo odkladá Zobrané spisy Charle-sa Dickensa, vyskakuje z ušiaka a zaráža si ruky v bok.

„Nie. Nie. Nie," protestujem priškrtene.

„Pani Greyová, keď už sa niečo robí, malo by sa to urobiť poriad­ne. Zdvihni tie boky." V jeho očiach sa odohráva letná búrka. „Christian! Ty ma holiť nebudeš." Nakláňa hlavu nabok. „Prečo by nie?"

Cítim, ako ma zalieva červeň... vari to nie je zrejmé? „Pretože... je to príliš... "

„Intímne?" zašepká. „Pre intímnu chvílku s tebou by som vraždil, Ana - to predsa vieš. Po všetkom, čo už sme spolu robili, na mňa teraz nechoď s hanblivosťou. Okrem toho, poznám túto časť tvojho tela lepšie ako ty."

Zízam naňho so spadnutou sánkou - tá arogancia... Teda, má pravdu - ale aj tak. „Proste to je zlé!" Zniem upäto a navyše kňučím.

„Nie je na tom nič zlé - je to vzrušujúce."

Tak vzrušujúce? Naozaj? „Toto ťa vzrušuje?" Akosi nedokážem po­tlačiť ohromenie.

Odfrkne si. „Čo by si povedala?" Ukáže očami dole. „Chcem ťa oholiť," vydýchne potom.

Ach bože. Čert to ber. Líham si na chrbát a prehadzujem si pred­laktie cez tvár, aby som sa na to nemusela pozerať.

„Tak do toho, keď ti to urobí radosť. Ty si taký nemravný, Chris-lian," dodávam, keď dvíham boky a on mi pod ne podsúva uterák. 1 )áva mi bozk na vnútornú stranu stehna.

„Eh, bejby, to máš teda recht."

Skôr počujem, ako vidím šplechnutie vody pri ponorení štetky do pohára. Potom ňou jemne zakrúži v tégliku. Posteľ sa mierne rozký­va, keď si na ňu kľakne, potom ma berie za ľavý členok a rozťahuje mi nohy. „Teraz by som ťa najradšej spútal," zavrní.

„Sľubujem, že budem držať."

„Tak dobre."

Keď mi prejde napenenými štetinami po lonovej kosti, zalapám po dychu. Je to teplé. Voda v pohári musí byť horúca. Trochu sa zavrtím. Šteklí to... ale príjemne.

„Drž," napomína ma Christian a znova na mňa nanáša penu. „Lebo iafakt spútam," hrozí mi ponuro a mňa slastne zamrazí pozdĺž chrbtice.

„Už si to niekedy robil?" Pýtam sa neisto, keď siaha po holení.

„Nie."

„Aha. To je dobre," usmejem sa. „Ďalšia premiéra, pani Greyová." „Hmm. Mám rada premiéry."

„Ja tiež. Tak ideme na to." A s citom, ktorý mi vyráža dych, prvý­krát prechádza britvou po mojej citlivej pokožke.

„Nehýb sa," vydýchne neprítomne a ja vďaka tomu poznávam, že sa urputne sústredí.

Trvá to len pár minút, než siahne po uteráku a utrie do neho zvyš­ky peny.

„Tak - teraz je to lepšie," hodnotí zamyslene a ja konečne dvíham ruku, aby som sa na neho pozrela, práve keď si sadá, aby mohol ob­divovať svoje dielo.

„Si spokojný?" pýtam sa priškrtene.

„Veľmi." Dvíha pery do hriešneho úsmevu a pomaly do mňa za­súva jeden prst.

„Uznaj, že to bola zábava," doberá si ma s rozjareným pohľadom.

„Pre teba možno." Pokúšam sa znieť pohoršene - lenže on má pravdu... Naozaj to bolo... vzrušujúce.

„Pokiaľ si spomínam, tak dôsledky toho činu boli veľmi uspoko­jivé." Christian sa otáča, aby sa doholil, a ja prudko klopím pohľad k svojim prstom. Áno, to vskutku boli. Vo sne by mi nenapadlo, že bez chĺpkov je to také iné.

„Ale no tak, len ťa hnevám. Robil som len to, čo by mali muži beznádejne zamilovaní do svojich žien robiť, nemyslíš?" Nadvihuje mi bradu a pozorne sa na mňa pozerá, jeho oči sú zrazu plné obáv, ako sa snaží odhadnúť, čo sa mi preháňa hlavou.

Hmm... nadišiel čas odplaty.

„Sadni si," prikazujem mu ticho.

Nechápavo zažmurká. Jemne ho tlačím kúpeľňou smerom k osa­melej bielej stoličke. Dosadá na ňu a vrhá na mňa zmätený pohľad. A ja mu beriem z ruky holenie.

„Ana... " varuje ma, keď mu dôjde, čo mám za lubom. Ohýbam sa a bozkávam ho.

„Zakloň hlavu," zašepkám.

Zaváha.

„Zub za zub, pán Grey."

S pobaveným zdesením si ma ostražito premeriava. „Vieš vôbec, čo robíš?" Uisťuje sa zastretým hlasom. Schválne pomaly vrtím hla­vou a snažím sa tváriť tak vážne, ako sa to len dá. S krátkym potrase­ním hlavou zatvára oči, potom ju odovzdane zakláňa.

No teda! On ma fakt nechá, aby som ho oholila. Moja vnútorná bohyňa si prepína a preťahuje ruky, s prstami vzájomne prepletený­mi a dlaňami vytočenými von sa rozcvičuje. Neisto mu vchádzam prstami do ešte vlhkých vlasov na čele a pevne ich zovriem, aby som si ho za ne podržala. Christian kŕčovito zatína viečka, dýcha cez pootvorené pery. Veľmi jemne mu prikladám britvu ku krku, stúpam nahor k brade a tvorím v pene na jeho koži cestičku. S úľa­vou si vydýchne.

„Vari si si myslel, že ti ublížim?"

„Nikdy neviem, čo sa chystáš urobiť, Ana. Ale toto som si nemys­lel - teda, že by si mi ublížila úmyselne."

Znovu mu prechádzam strojčekom po krku a tak rozširujem pruh holej kože v pene.

„Úmyselne by som ti nikdy neublížila, Christian."

Otvára oči a ovíja okolo mňa paže, a ja mu ďalším ľahkým ťahom schádzam po spánku pod bokombradou.

„Ja viem," povie a nastavuje tvár tak, aby som mu mohla doholiť ten zvyšok. Ešte dva pohyby a som hotová.

„A je to, a ani kvapka krvi nazmar," usmievam sa pyšne.

Sunie mi dlaň nahor po nohe, až mi vyhrnie košieľku, a sťahuje si ma obkročmo do lona. Zapieram sa mu rukami o nadlaktie. Je naozaj poriadne svalnatý.

„Môžem ťa dnes niekam vziať?"

„My sa snáď nebudeme opaľovať?" ironicky dvíham obočie.

Nervózne si navlhčí pery. „Nie. Dnes nie. Myslel som, že ti to tak bude vyhovovať."

„No, keď už si si ma tak označkoval a tým mi to vlastne zatrhol, tak dobre. Prečo nie?"

Múdro sa rozhoduje ignorovať môj sarkastický tón. „Je to kus ces­ty, ale podľa toho, čo som o tom čítal, to stojí za návštevu. Aj otec mi to odporučil. Je to malá dedinka, Saint Paul de Vence. Je v nej pár galérií. Myslel som si, že by sme tam mohli vybrať pár obrazov alebo sôch do nového domu, ak sa nám tam bude niečo páčiť."

No to ma podrž. Zakláňam sa a vrhám naňho prekvapený pohľad. Umenie... on chce nakupovať umelecké výtvory. Ako by som ja mohla nakupovať umenie?

„Čo je?" čuduje sa.

„Ja o umení nič neviem, Christian."

Pokrčí plecia a zhovievavo sa na mňa usmeje. „Jednoducho kúpi­me to, čo sa nám bude páčiť. Nebude to žiadna investícia." Investícia? Panebože. „Čo?" zopakuje. Zavrtím hlavou.

„Pozri, ja viem, že sme ešte len pred pár dňami dostali návrhy od architektky - ale za pozretie nič nedáme, a to mestečko je starobylé, stredoveké."

Aha, tá architektka. Prečo mi ju musí pripomínať? Elliotovu dob­rú kamarátku, Giu Matteovú, ktorá robila aj na Christianovej chate v Aspene. Počas našich stretnutí sa na Christiana lepila ako kliešť.

„Čo zas?" zvyšuje hlas. Znovu zavrtím hlavou. „Tak mi to povedz," trvá na svojom.

Ako by som mu asi mohla povedať, že nemám Giu rada? Moje antipatie sú čisto iracionálne. Nechcem sa stavať do úlohy žiarlivej manželky.

„Snáď sa na mňa ešte stále nehneváš kvôli tomu včerajšku?" Po­vzdychne si a pritúli sa tvárou medzi moje prsia.

„Nie. Len mám hlad," zahováram to, plne si vedomá, že tým zbo­rím koncept jeho výsluchu.

„Tak prečo nič nepovieš?" Dáva si ma dole z lona a sám sa dvíha.

Saint Paul de Vence je stredoveká opevnená dedina na vrchole kopca, jedno z najmalebnejších miest, aké som kedy videla. Prechádzame sa s Christianom bok po boku krivolakými dláždenými uličkami, ruku mám zastrčenú v zadnom vrecku jeho šortiek. Taylor, a buď Gaston, alebo Philippe - nedokážem ich rozoznať - nás nasledujú. Prechá­dzame pozdĺž námestia tieneného stromami, kde traja starší muži, z ktorých jeden má na hlave tradičný baret namiesto klobúka, hrajú pétanque. Je tu pomerne veľa turistov, ale ja som schovaná pod Chris­tianovým ramenom a cítim sa dobre. Je toho tu toľko na pozeranie: úzke uličky a priechody vedúce na dvorce, ktorým vládnu prepraco­vané fontány; staroveké i moderné sochy a fascinujúce malé butiky a obchodíky.

V prvej galérii Christian zablúdi pohľadom k erotickým fotogra­fiám, ktoré sa ocitajú v našom zornom poli, medzi pery pritom jem­ne vsaje nožičku leteckých zrkadloviek. Obrázky sú prácou Florence D'elleovej - znázorňujú nahé ženy v rôznych pózach.

„Po niečom takom som teda práve netúžila," zabručím nesúhlas­ne. Pripomínajú mi tú škatuľu s fotografiami, ktorú som našla v jeho šatni... v našej šatni. Zaujímalo by ma, či ju naozaj zničil.

„Ani ja nie," skonštatuje a zaškerí sa na mňa. Berie ma za ruku a vedie k ďalšiemu výkladu. Neprítomne sa zamýšľam nad tým, či by som mu nakoniec nemala dovoliť, aby ma fotil. Moja vnútorná bohy­ňa zúrivo prikyvuje na súhlas.

V ďalšom výklade sú umiestnené obrázky maliarky, ktorá sa špe­cializuje na figuratívne umenie - ovocie a zelenina v detaile a preve­dené v nádherne bohatých farbách.

„Tieto sa mi páčia," ukazujem na tri obrázky paprík. „Pripomína­jú mi, ako si u mňa krájal tú zeleninu," zasmejem sa.

Christian skrúti pery, keď sa márne snaží potlačiť vlastný smiech.

„Ja si myslím, že som sa tej úlohy zhostil celkom zdatne," pozname­náva nedotklivo. „Tak som bol trochu pomalý, no... A navyše," priťa­huje si ma do náručia, „si ma rozptyľovala. Kam by si ich umiestnila?"

„Koho?" Christian sa mi práve tvárou pritúlil až k uchu.

„Tie obrázky - kde by si ich chcela mať?" Hryzie ma do lalôčika a ja to vnímam až v slabinách.

„V kuchyni," poviem.

„Hmm. Pekná predstava, pani Greyová."

Zaostrím zrak na cenovku. Päťtisíc euro. Pri všetkých svätých!

„Sú strašne drahé!" zarazím sa.

„No a?" prehodí a ďalej sa venuje môjmu uchu. „Zvykaj si na to, Ana." Púšťa ma a uvoľnene kráča k pultu, za ktorým stojí mladá žena celá v bielom a zíza na neho s otvorenými ústami. Mám chuť prevrá­tiť oči, ale namiesto toho sa znovu zadívam na tie obrázky. Päťtisíc euro... Môj ty Bože.

Dali sme si obed a teraz sedíme pri káve v hoteli Saint Paul. Výhľad na okolitú krajinu mi berie dych. Vinice a polia slnečníc tvoria v rovine pod nami akúsi mozaiku, preloženú tu a tam nejakým tým úhľadným francúzskym vidieckym domom. Je taký krásny a krištáľovo priez­račný deň, že vidíme až k moru, ktoré sa matne leskne na obzore. Christian ma vytrháva zo zasnenia.

„Pýtala si sa, prečo ti zapletám vlasy," začína ticho. Tón jeho hlasu je alarmujúci. A tvári sa... previnilo. „Áno, pýtala." Dočerta.

„Tá feťáčka ma nechávala, aby som sa s tými jej hral. Teda myslím. Neviem, či je to spomienka, alebo len sen."

Do hája! On hovorí o svojej pravej mame.

Pozerá sa na mňa, jeho výraz je absolútne nečitateľný. A ja mám srdce až v krku. Ako mám asi na niečo také zareagovať?

„Páči sa mi, keď sa hráš s mojimi vlasmi," poviem váhavo. Jeho pohľad zneistí. „Naozaj?"

„Naozaj." Je to pravda. Naťahujem sa za jeho rukou. „Ja si myslím, že si svoju biologickú mamu miloval, Christian." Oči sa mu rozširujú, ale pôsobí ľahostajne. Nič nehovorí.

Nezašla som príliš ďaleko? Tak predsa prehovor, Tieň môj - pro­sím. Ale on mlčí ako zarezaný, upiera na mňa tie bezodne sivé hlbi­ny a ticho medzi nami narastá do obrovských rozmerov. Vyzerá taký stratený.

Pozrie dole na moju ruku, ktorá spočíva na tej jeho a nepatrne zvraští obočie.

„Povedz niečo," zašepkám, pretože už to ticho nemôžem vydržať. Zavrtí hlavou a dlho vydýchne.

„Poďme už." Pustí mi ruku a zodvihne sa. Jeho výraz zostáva prí­sne kontrolovaný. Zašla som snáď príliš ďaleko? Nemám zdanie. Srd­ce mi cez hrudný kôš spadne až na dno žalúdka. Netuším, či by som mala skúsiť zaviesť reč na niečo iné, alebo to jednoducho nechať tak. Rozhodnem sa pre tú druhú možnosť a poslušne ho nasledujem von z reštaurácie.

V peknej úzkej uličke ma vezme za ruku.

„Kam by si teraz chcela ísť?"

On hovorí! A nehnevá sa na mňa - vďaka Bohu. Vydýchnem úľa­vou a pokrčím plecami. „Úplne mi stačí, že sa so mnou rozprávaš."

„Ty vieš, že sa o tom svinstve nerád bavím. Je to preč. Koniec," povie potichu.

Nie, Christian, to si len myslíš. Z tej myšlienky posmutniem a snáď prvýkrát mi napadá, či sa to vôbec niekedy skončí. Asi nie, už navždy si so sebou ponesie svojich päťdesiat tieňov... mojich päťdesiat Tieňov. A chcela by som ho vôbec meniť? Nie, nechcela - len do tej miery, aby sa cítil milovaný. Opatrne sa naňho pozriem. Je taký krásny - do­konca úchvatný - a je môj. A nie je to len kúzlo jeho takej dokonalej tváre a skvelej postavy, čo ma tak fascinuje. Skôr ma priťahuje to, čo sa ukrýva pod tou výstavnou škrupinou, niečo, čo si ma podmaňuje na všetkých úrovniach... jeho krehká, poranená duša.

Zhora na mňa vrhá ten svoj pohľad, napoly pobavený, napoly ostražitý, celý žeravý. Potom si ma schová pod krídlo a spoločne si razíme cestu cez davy turistov až k miestu, na ktorom jedno z iden­tických dvojčiat zaparkovalo priestranné Audi. Nechávam svoju ruku vkĺznuť do zadného vrecka Christianových šortiek, celá šťast­ná, že sa na mňa kvôli tej mojej domnienke nehnevá... ale aj tak -ktoré štvorročné dieťa nemiluje svoju mamu, nech už je akokoľvek zlá? Sťažka si povzdychnem a pritisnem sa k nemu ešte viac. Viem, vôbec jedli.

Christian sa zastavuje pred malým butikom s exkluzívnymi šperk-mi. Zahľadí sa do výkladu, potom na mňa. Berie mi voľnú ruku, pre­chádza palcom po blednúcej podliatine na zápästí, ktorú tam zane­chali putá, a sústredene si ju prezerá. „Nebolí ma to," uisťujem ho rýchlo.

Natáča sa tak, aby uvoľnil moju druhú ruku zo svojho vrecka. Tiež ju zovrie v dlani a jemne ju obracia a skúma. Začervenaný pruh mo­jej kože prekrývajú platinové Omegy, ktoré mi venoval pri raňajkách v to prvé ráno, ktoré sme spolu trávili v Londýne. Venovanie, ktoré je na nich vyryté, ma ešte neprestalo dojímať:

Anastasia

Si moje viac Moja láska, môj život Christian

Napriek všetkému, napriek celej tej jeho skurvenosti, dokáže byť môj manžel taký romantický. Zadívam sa dole na matné odtlačky pút na svojom zápästí. Ale na druhej strane, vie byť niekedy aj surový. Púšťa moju ľavačku, prstami mi dvíha bradu a starostlivo študuje môj výraz, oči doširoka otvorené a ustarostené.

„Nebolí to," opakujem. Priťahuje si moju ruku k perám a dáva mi mäkký ospravedlňujúci bozk na vnútornú stranu zápästia.

„Poď," vyzýva ma a vedie do obchodu.

„Ukáž." Christian mi pridržuje otvorený platinový, jemne zdobený náramok, za ktorý práve zaplatil. Je naozaj nádherný, prepracovaný do najmenšieho detailu - s jemnou rytinou v tvare drobných abstrakt­ných kvietkov s malými diamantmi v ich strede. Pripevňuje mi ho na zápästie. Je široký, skoro ako manžeta, a tak mi prekrýva podliatiny. A tiež stál zhruba tridsaťtisíc euro, aspoň myslím - nedokázala som to­tiž tak presne sledovať francúzsku konverzáciu, ktorú Christian viedol s predavačkou. V živote som na sebe nemala nič také drahé. „Tak, teraz je to lepšie," zamrmle.

„Lepšie?" poviem a zdvihnem pohľad do jeho jasných očí, plne si

vedomá toho, že tá vyziabnutá predavačka na nás zíza so žiarlivým

a zamietavým výrazom v tvári.

„Ty vieš prečo," povie Christian neisto.

„Ja to nepotrebujem." Zatrasiem zápästím, až sa mi na ňom nára­mok pretočí. Popoludňajšie svetlo prenikajúce do butiku výkladom sa odrazí od platiny a diamantov a rozhodí po celom obchode malé dúhové odlesky.

„Ale ja áno," prednáša s naliehavou úprimnosťou.

Prečo? Prečo niečo také potrebuje? Má snáď výčitky? Kvôli čomu? Kvôli tým modrinám? Kvôli jeho mame? Kvôli tomu, že sa mi nezve­ril? Ty môj Tieň.

„Nie, Christian, to teda nepotrebuješ. Už si mi toho dal tolko: ča­rovné medové týždne, Londýn, Paríž, Azúrové pobrežie... seba. Som tá najšťastnejšia žena," šepkám a jeho výraz sa konečne uvoľňuje.

„Nie, Anastasia, to ja som ten najšťastnejší chlap."

„Ďakujem." Dvíham sa na špičky, ovíjam mu paže okolo krku a bozkávam ho... nie preto, že mi dal ten náramok, ale preto, že mi dal seba.

Ale aj tak je mlčanlivý, keď sa ocitneme späť v aute. Hľadí von na oslnivé polia slnečníc. Ich kvety sa otáčajú za popoludňajším slnkom a kúpu sa v jeho svite. Jedno z dvojčiat - myslím, že Gaston - šoféruje a Taylor sedí vpredu vedľa neho. Christiana očividne niečo trápi. Be­riem ho za ruku a povzbudivo ju stisnem. Otáča sa na mňa, potom sa vyvlečie z môjho zovretia a naťahuje sa, aby mi namiesto toho polo­žil dlaň na koleno. Mám na sebe krátku naberanú modrobielu sukňu a modré vypasované tričko bez rukávov. Christian akoby zaváha, a ja neviem, či sa v ďalšom okamihu vydá po mojej nohe nahor alebo na­dol. V dôsledku ľahkého dotyku jeho prstov som napätá očakávaním, dych sa mi kráti. Čo asi urobí? Pohne rukou smerom dole a zrazu ma chytá za členok a priťahuje si moju nohu do lona. Natáčam sa, takže k nemu sedím čelom. „Tú druhú chcem tiež."

Nervózne strelím očami po Taylorovi a Gastonovi, ktorí odhod­lane sledujú cestu vpredu a váhavo dvíham do Christianovho lona aj druhú nohu. S úplne chladným pohľadom siahne po tlačidle umiest­nenom na svojich dverách a stlačí ho. Priamo pred nami sa začína vy­súvať ľahko tónovaná zástena a za desať sekúnd už máme solídne sú­kromie. Páni... už je jasné, prečo je toto auto vzadu také priestranné.

„Chcem sa ti pozrieť na členky," ponúka mi ticho na vysvetlenie. Z jeho pohľadu naraz srší úzkosť. On chce vidieť tie modriny od pút? To snáď... A to som si myslela, že si užijeme nejakú zábavu. Ak tam nejaké modriny mám, skrývajú sa pod pásikmi sandálov. Nepamätám si, že by som tam nejaké dnes ráno videla. Veľmi jemne mi palcom obtiahne kontúru pravého priehlavku a ja sa zavrtím. Všímam si ús­mev, ktorý mu pritom pohráva na perách. Zručne mi rozopína remie­nok jednej topánky a jeho úsmev pri konfrontácii s tmavším pásom na mojej koži vädne.

„Nebolí," zašvitorím. Krátko sa na mňa zahľadí, tvári sa posmut­nelo, pery pevne stiahnuté. Krátko prikývne, akože mi verí, zatiaľ čo ja ten sandál striasam a nechávam ho spadnúť na podlahu. Lenže Christian už ma nevníma. Je opäť nesústredený a zahĺbený, mecha­nicky ma hladí po nohe a znovu sa otáča k oknu, z ktorého upiera zamyslený pohľad.

„No tak. Čo si čakal?" vydýchnem mäkko. Letmo sa na mňa po­zrie a zarazene pokrčí ramenami.

„Nečakal som, že sa budem pri pohľade na tie modriny cítiť práve takto," prehovorí ticho.

Prosím? V jednej chvíli je zamlknutý a vzápätí ústretový? To je také... typické! Ako s ním mám asi držať krok?

„A ako sa teda cítiš?" pýtam sa mierne.

Spriama sa mi pozrie do očí, z tých jeho sála bezútešnosť. „Neprí­jemne," zamručí.

To nie! Odopínam si pás, prisuniem sa k nemu bližšie a nohy si ne­chávam na jeho kolenách. Mám chuť mu na neho vyliezť celá a objať ho, a aj by som to urobila, keby vpredu sedel len Taylor. Lenže vedo­mie, že je tam aj Gaston, ma zaráža, a to napriek tomu poháriku, čo mám v sebe. Kiež by bola väčšia tma. Aspoň ho beriem za obe ruky.

„Sú to tie cucfleky, čo sa mi nepáči," šepkám. „Všetko ostatné... čo si robil," znižujem hlas ešte viac, „s tými putami, to sa mi páčilo. Teda, viac, než len páčilo. Bolo to úžasné. Môžeš mi to pokojne urobiť znovu."

Trochu si poposadne. „Hovoríš úžasné?" Moja vnútorná bohyňa zaujato dvíha oči od Jackie Collinsovej.

„Presne tak," usmejem sa. Vtlačím nohy do jeho čoraz pevnejšie­ho rozkroku a skôr vidím, ako počujem, ako do seba pootvorenými ústami prudko vťahuje vzduch.

„Naozaj by ste mali mať zapnutý pás, pani Greyová," upozorní ma zhrubnuto, a ja ho zovriem medzi chodidlami. Vydýchne a s tmavnú­cim pohľadom mi varovne chňapne po členku. Chce snáď, aby som prestala? Alebo pokračovala? Vtom sa zarazí, z vrecka loví všadeprí­tomný BlackBerry, aby prijal hovor, a pohľadom kontroluje hodinky. Vrásky na čele sa mu prehlbujú o niečo viac.

„Barney," vyštekne.

Dočerta. Už zase nás ruší práca. Pokúšam sa mu dať dole nohu z lona, ale on zosilňuje zovretie okolo môjho členka.

„Vo výpočtovom stredisku?" pokračuje neveriacky. „Aktivovalo to protipožiarny systém?"

Požiar?! Zosuniem z neho nohu - tentoraz ma púšťa. Sadám si späť na svoje miesto, zapínam si pás a nervózne sa pohrávam s ná­ramkom za tridsaťtisíc euro. Christian znovu stláča tlačidlo na ručnej opierke svojich dverí a zosúva dole deliace sklo.

„Niekto zranený? A škody? Aha... Kedy?" Christian sa zase pozerá na hodinky, potom si prečeše vlasy. „Nie. Ani hasičov, ani políciu. Teraz ešte nie."

No to ma podrž! Oheň? V budove, kde má Christian kancelárie? Sledujem ho s otvorenými ústami a v hlave mi bzučí ako v úli. Taylor sa natáča, aby počul, čo Christian hovorí.

„To urobil? Dobre... Fajn. Chcem podrobnú správu o škodách. A kompletný súpis všetkých osôb, čo tam mali prístup v posledných piatich dňoch, vrátane upratovacej služby... Zožeňte Andreu, nech mi zavolá... Áno, vyzerá to tak, že je argón rovnako účinný - je vážne na nezaplatenie."

Správa o škodách? Argón? To slovo vo mne vyvoláva len vzdiale­nú spomienku na hodiny chémie - prvok periodickej sústavy, aspoň myslím.

„Uvedomujem si, že je skoro... Pošlite mi email do dvoch hodín... Nie, potrebujem byť v obraze. Ďakujem za zavolanie." Christian to položí a vzápätí vytáča na BlackBerry ďalšie číslo.

„Welch... Dobre... Kedy?" Christian sa ešte raz pozerá na hodinky. „O hodinu... áno... Nepretržite... a ukladajte to niekam mimo... dobre." Položí.

„Philippe, potrebujem byť do hodiny na lodi."

„Monsieur."

Došľaka, je to Philippe, nie Gaston. Naše auto vyráža vpred. Christian na mňa vrhá neidentifikovateľný pohľad. „Stalo sa niekomu niečo?" pýtam sa ho priškrteným hlasom. Zavrtí hlavou. „Len veľmi malé škody." Naťahuje sa po moju ruku, chytí mi ju a povzbudivo ju stisne. „Netráp sa tým. Môj tím už to

rieši." A v tú ranu je späť na koni - výkonný riaditeľ, v celej svojej nadradenosti a sebadisciplíne, bez stopy rozrušenia.

„Kde teda horelo?"

„Vo výpočtovom stredisku."

„V Grey House?"

„Hej."

Jeho odpovede sú úsečné, takže je jasné, že sa o tom nechce baviť. „Ako to, že škody neboli veľké?"

„Výpočtové stredisko je vybavené najmodernejším protipožiar­nym systémom." No jasné, že áno.

„Ana, prosím - nerob si s tým starosti." „Nerobím," zaklamem.

„Nevieme iste, či to nebolo podpaľačstvo," vyslovuje nahlas dom­nienku, ktorá sa zatína priamo do stredu môjho strachu. Ruka mi sama vystrelí ku krku stiahnutému obavou. Najskôr Charlie Tango a teraz toto?

Čo sa stane nabudúce?