Päťdesiat odieňov temnoty (SK) 2013 16. kapitola

Kapitola 16

Jackove oči sa lesknú tou najtemnejšou modrou, lascívne
nimi blúdi po mojom tele a jeho tvár hyzdí ironický úškľabok.
Dusí ma strach. Čo sa to tu deje? Čo odo mňa chce?! Z
najvzdialenejších hlbín môjho vnútra aj napriek suchu v
ústach lovím odhodlanie a odvahu vyžmýkať zo seba zopár
slov. Moja mantra sebaobrany, zamestnajte-útočníkarozprávaním,
mi krúži hlavou ako nejaký strážny anjel.
„Jack, na toto teraz asi nie je najvhodnejší čas. Za desať
minút tu bude tvoj taxík a ja ti ešte musím dať všetky tie
podklady.“ Hoci sa tvárim pokojne, hlas sa mi chveje, zrádza
ma.
Usmieva sa – a je to despotický, ty-mi-môžeš úsmev, ktorý
konečne dosahuje až k jeho očiam. Zablysnú sa v ostrom svetle
stropnej žiarivky, čo osvetľuje tmavú miestnosť bez okien.
Urobí jeden krok mojím smerom, upiera na mňa nahnevaný
pohľad. Ani na okamih ním neuhýba. Vidím, ako sa mu
zväčšujú zreničky – čierna pozvoľna pohlcuje modrú. Toto nie.
Môj strach dosahuje maximálnu úroveň.
„Vieš, ja som musel presviedčať Elisabeth, aby som ti
mohol tento flek dať…“ Jeho hlas sa vytráca spolu s tým, ako
urobí ďalší krok ku mne, a ja ustupujem smerom k
tmavosivým kuchynským skrinkám pri stene. Zamestnaj-ho-rozprávaním,
zamestnaj-ho-rozprávaním, zamestnaj-ho-rozprávaním.
„Jack, čo presne ťa trápi? Ak máš voči mne nejaké výhrady,
potom by sme ich možno mali preberať na personálnom
oddelení. Napríklad s Elisabeth a v nejakom formálnejšom
prostredí.“
Tak kde je tá ochranka? Sú už vôbec v objekte?
„Na to, aby sme vyriešili túto situáciu, žiadneho
personalistu nepotrebujem, Ana,“ zasmeje sa pohŕdavo. „Keď
som ťa prijímal, myslel som, že budeš pracant. Myslel som, že
máš potenciál. Ale teraz, ja ti neviem. Z ničoho nič si taká
roztržitá a lajdácka. A tak mi napadlo… Nie je to náhodou ten
tvoj priateľ, čo ťa zvádza na scestie?“ Slovo priateľ prednáša s
mrazivým opovrhnutím.
„A tak som si posvietil na tvoju e-mailovú schránku, čo
keby som tam našiel nejaké stopy. A vieš, čo som tam našiel,
Ana? Niečo fakt veľmi zvláštne. Jediné osobné maily na
tvojom účte boli pre toho tvojho žeravého priateľa.“ Odmlčí sa,
aby posúdil moju reakciu.
„Takže som začal premýšľať… kde sú všetky tie maily od
neho? Lenže tam žiadne nie sú. Nič. Nada. Tak čo sa to tu deje,
Ana? Ako to, že v našej sieti jeho maily chýbajú? Si tu azda ako
špeh, nasadená tou Greyovou spoločnosťou? Čo je za tým?“
Dofrasa, e-maily. To nie. Čo všetko som v nich písala?
„Jack, o čom to hovoríš?“ Snažím sa, aby môj hlas znel
úprimne zdesene, a skutočne som čertovsky presvedčivá. Táto
konverzácia sa neuberá práve tým smerom, ktorý som
očakávala. A navyše, ani trochu mu neverím. Jack zrejme
vylučuje nejaké feromóny, ktoré ma udržujú v stave
maximálnej pohotovosti. Tento muž je nahnevaný, prchký a
totálne nevypočítateľný. Skúšam to na neho so zdravým
rozumom.
481
„Práve si povedal, že si musel Elisabeth presviedčať, aby
ma prijala. Tak ako by som tu mohla byť nasadená ako
špiónka. Zamysli sa nad tým, Jack.“
„Ale bol to Grey, ktorý poslal pod čiernu zem ten New
York, však?“ Dočerta.
„Ako sa mu taká vec podarila, Ana? Ako to pán Zazobanec
dokázal?“
Z tváre sa mi vytrácajú aj posledné zvyšky krvi, asi
omdliem. „Vážne netuším, o čom hovoríš, Jack,“ vytlačím zo
seba. „Taxík tu bude každú chvíľu. Mám ti ísť pripraviť veci?“
Ach, prosím, nechaj ma ísť. Prestaň s tým.
Lenže on pokračuje a evidentne si môj nepokoj vychutnáva.
„A navyše, myslí si, že to na teba skúsim?“ Hrozivo sa zasmeje
a oči mu znovu zasvietia. „Pozri, chcem, aby si o niečom
premýšľala, až budem v New Yorku. Dal som ti tento džob a
teraz očakávam, že prejavíš trochu vďaky. Vlastne, mám na to
právo. Musel som za teba bojovať. Elisabeth chcela niekoho
skúsenejšieho, ale ja – ja som na tebe niečo videl. Takže my
dvaja teraz spolu uzavrieme dohodu. Dohodu, vďaka ktorej
budem s tebou spokojný. Rozumieš, čo ti hovorím, Ana?“
To si píš.
„Pozeraj sa na to napríklad ako na doladenie svojich
pracovných povinností, ak chceš. A keď s tebou budem
spokojný, nebudem už ďalej pichať do toho, za aké nitky ten
tvoj chalan ťahá, odkiaľ berie aké informácie alebo za aké
službičky platí voľajakému pätolizačovi z toho jeho
univerzitného bratstva.“
Padá mi sánka. On ma vydiera. Kvôli sexu! Lenže čo na to
môžem povedať? Správy o tom, že Christian preberá
482
spoločnosť, budú utajené ešte ďalšie tri týždne. Ťažko tomu
dokážem uveriť. Sex – so mnou!
Jack sa ďalej približuje, až nakoniec stojí rovno predo mnou
a zblízka mi zíza do očí. V nose ma dráždi jeho príliš sladká
kolínska a dvíha sa mi z nej žalúdok. A ak sa nemýlim, cítim z
jeho dychu aj alkohol. No, dopekla, on pil… kedy?
„Ty si taká okúňavá netýkavá cica, vieš to, Ana?“ precedí
cez zaťaté zuby.
Čože? Netýkavá cica… To ako ja?!
„Jack, ja fakt netuším, čo odo mňa chceš,“ zašepkám a
cítim, ako moje telo prudko zaplavuje adrenalín. Teraz je ešte
bližšie. Ale ja so svojím ďalším pohybom vyčkávam. Ray na
mňa bude hrdý. Ray ma naučil, čo robiť. On vie, ako sa brániť.
Ak sa ma Jack dotkne, či len dýchne do môjho osobného
priestoru, zložím ho. Môj vlastný dych je plytký. Nesmiem
omdlieť, nesmiem omdlieť.
„Pozri sa na seba,“ hltá ma špinavým pohľadom. „Si taká
vzrušená, to vidím aj ja. A celý čas na mňa robíš oči.
Podvedome po mne túžiš. Ja to viem.“
To nie je možné! Ten chlap má asi halucinácie. Môj strach je
na šiestom stupni päťstupňovej škály a hrozí, že ma pohltí.
„To nie, Jack. Nikdy som na teba oči nerobila.“
„Ale hej, ty zdráhavá kurvička. Ja viem čítať medzi
riadkami.“ Dvíha ruku a hánkami prstov mi ľahko kĺže po
tvári až k čeľusti. Ukazovákom mi potom schádza dolu po
hrdle. Srdce sa mi tlačí do úst a bojujem s nutkaním dáviť.
Dostáva sa až k priehlbine na úpätí môjho krku, tam, kde mám
rozopnutý vrchný gombík čiernej blúzky, a prikladá mi dlaň
na hruď.
„Ty ma chceš. Priznaj si to, Ana.“
483
Vzpriamene mu hľadím do očí a skôr sa sústredím na to, čo
musím urobiť, než na vzrastajúci pocit zhnusenia a hrôzy.
Zľahka položím svoju dlaň na jeho ruku, akoby som ho na nej
chcela poláskať.
Po tvári sa mu rozlieva triumfálny úsmev. Pevne mu
schmatnem malíček, otáčam ním dozadu, ostro zaň trhnem a
ťahám mu ho dole, až k jeho boku.
„Auu!“ vykríkne od bolesti a prekvapenia. A ako stráca
rovnováhu, prudko a tvrdo kopnem kolenom do jeho
rozkroku a presne trafím miesto určenia. Šikovne uskakujem
doľava, pretože sa mu podlamujú kolená a s kvílením a
rukami pritlačenými medzi nohami sa zvalí na podlahu
kuchynky.
„Neopovažuj sa ma ešte niekedy dotknúť!“ zasyčím na
neho. „Tvoj itinerár a brožúry sú zbalené na mojom stole. Ja
idem domov. Ty si pekne uži výlet. A nabudúce si tú svoju
poondiatu kávu uvar sám.“
„Ty skurvená suka!“ napoly zavrieska a napoly zastoná, ale
to už som von z dverí.
Šprintom sa ženiem k svojmu stolu, v rýchlosti beriem sako
a kabelku a utekám do recepcie. Ignorujem pritom stonanie a
nadávky, ktoré za mnou ešte stále pľuje ten bastard, čo sa váľa
po zemi v kuchynke. Vyrazím von z vchodových dverí, a keď
mi do tváre udrie chladný vonkajší vzduch, na okamih
zastanem, zhlboka sa nadýchnem a pokúšam sa dať do
poriadku. Lenže celý deň som nejedla, a keď mi zrazu
nečakane klesne vysoká hladina adrenalínu v krvi, zradia ma
nohy a ja sa zosuniem na zem.
Celkom nezaujato potom sledujem spomalený film, ktorý
sa predo mnou začína odvíjať: Christian s Taylorom v tmavých
484
oblekoch a bielych košeliach vyskakujú zo zaparkovaného
auta a bežia smerom ku mne. Christian pri mne pristáva na
kolenách a ja si na nejakej podvedomej úrovni uvedomujem: Je
tu. Moja láska je tu.
„Ana! Ana! Čo sa stalo?“ Priťahuje si ma do lona, rukami
prechádza po mojich rukách hore a dolu a hľadá akúkoľvek
známku zranenia. Vezme mi hlavu do dlaní a s hrôzou a
vypleštenými očami civie do tých mojich. Zrútim sa naňho,
premožená úľavou a vysilením. Ach, Christianova náruč!
Neexistuje miesto, kde by som bola radšej.
„Ana…“ jemne mnou trasie. „Čo sa deje? Je ti zle?“
Zisťujem, že budem musieť začať komunikovať, a tak vrtím
hlavou.
„Jack,“ vydýchnem a skôr tuším, ako vidím, ako Christian
strelí očami po Taylorovi, ktorý vzápätí zmizne v útrobách
budovy.
„Doriti!“ Christian ma stláča ešte viac k sebe. „Čo ti ten
kretén urobil?!“
A z ničoho nič cítim, ako ma v krku šteklí bublajúci smiech.
Vybavujem si totiž Jackov obrovský šok, keď som ho chytila za
malíček.
„Skôr čo som ja urobila jemu“ začínam sa chichúňať a
neviem to zastaviť.
„Ana!“ Christian mnou znovu zatrasie a môj chichot ako na
povel utícha. „Dotkol sa ťa?“
„Iba raz.“
Vnímam, ako sa Christianove svaly napínajú a zatínajú,
keď sa ho zmocňuje zlosť. Prudko sa dvíha, mocne – pevný
ako skala – aj so mnou v náručí. On zúri. To nie!
„Kde je tá sviňa?!“
485
Z budovy k nám doliehajú tlmené výkriky. Christian ma
postaví na nohy.
„Dokážeš stáť?“ Prikývnem.
„Nechoď dovnútra. Nechoď, Christian.“ Odrazu sa ten
strach vracia – mám strach z toho, čo by mohol Christian
urobiť Jackovi. „Bež do auta!“ zahučí na mňa.
„Christian, nie,“ chytám ho za ruku.
„Bež do toho skurveného auta, Ana,“ striasa ma.
„Nie! Prosím!“ vyjednávam s ním. „Zostaň tu. Nenechávaj
ma tu samotnú,“ nasadím rovno tú najúčinnejšiu zbraň.
Zlosťou soptiaci Christian si prehrabne vlasy prstami a
prebodne ma zlostným pohľadom, viditeľne rozpoltený
vlastnou nerozhodnosťou. Krik vnútri budovy sa stupňuje a
potom zrazu úplne ustáva.
Ale nie. Čo mu Taylor urobil?
Christian loví z vrecka svoj BlackBerry.
„Christian, on má moje e-maily.“
„Čože?“
„Tie e-maily, čo som ti písala. Chcel vedieť, kde sú tie tvoje.
Pokúšal sa ma vydierať.“
Christianov pohľad sa mení vo vražedný. Preboha.
„Kurva!“ Precedí a z očí mu zostanú len tenké štrbinky.
Nahnevane vyťuká nejaké číslo.
Tak to je zlé. Mám asi problém.
Komu volá?
„Barney? Grey. Potrebujem, aby ste sa nabúrali do
hlavného servera SIP-u a vymazali z neho všetky e-maily od
Anastasie Steelovej adresované mne. Potom prejdite súkromné
zložky Jacka Hyda a skontrolujte, či ich tam nemá uložené. Ak
486
áno, vymažte ich.… Áno, všetky. Okamžite. Keď to bude
hotové, okamžite mi zavolajte.“
Skoro rozdrví tlačidlo, keď to položí, a hneď vyťuká ďalšie
číslo.
„Roach? Grey. Hyde – chcem, aby ste ho vyhodili. Teraz
hneď, na minútu. Zavolajte ochranku, nech si Hyde okamžite
vyprace stôl, inak prvá vec, ktorú ráno urobím, bude, že túto
spoločnosť zlikvidujem. Na to, aby ste mu dali padáka, máte
pádny dôvod. Rozumiete?“ Chvíľu počúva a potom, zdanlivo
uspokojený, položí.
„BlackBerry!“ zasyčí na mňa cez zaťaté zuby.
„Nehnevaj sa na mňa, prosím,“ zažmurkám previnilo.
„Momentálne som na teba strašne naštvaný,“ zavrčí a
znova si rukou prehrabne vlasy. „Nastúp do auta.“
„Christian, prosím…“
„Nastúp do toho poondiateho auta, Anastasia, inak ťa doň
vlastnoručne napchám,“ pohrozí a v očiach mu zablčí
zúrivosť.
Dočerta. „Len neurob žiadnu hlúposť, prosím,“ zaprisahám
ho.
„HLÚPOSŤ?!“ vybuchne. „Hovoril som ti, aby si používala
BlackBerry. Tak ma teraz nepoučuj o hlúposti. Vlez do toho
skurveného auta, Anastasia – HNEĎ!“ skríkne na mňa, až sa
od strachu roztrasiem. Toto je Veľmi Nahnevaný Christian.
Takého rozčúleného som ho ešte nevidela. Len ťažko udržuje
kontrolu sám nad sebou.
„Tak dobre,“ pípnem zmierlivo. „Ale prosím ťa, buď
opatrný.“
Stiahne pery do tvrdej linky, hodí na mňa ešte drsnejší
pohľad a ukazuje smerom k autu.
487
Kriste, no dobre, už mi to došlo.
„Prosím, buď opatrný. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. To
by ma zabilo,“ šepkám ďalej. Prudko zažmurká a zarazí sa…
ruka mu klesá späť dolu a hneď potom sa zhlboka nadýchne.
„Budem opatrný,“ povie a pohľad mu nepatrne mäkne.
Ach, vďakabohu. Cítim, ako ma prepaľuje očami, keď mierim
k autu, otváram dvere spolujazdca a nastupujem. Len čo sa
ocitám v bezpečí a v pohodlí audi, mizne v budove a mne sa
znova prudko rozbúcha srdce. Čo sa tam chystá urobiť?
Sedím a čakám. A čakám… A čakám… Päť nekonečných
minút. Pred autom zastavuje Jackov taxík. Desať minút.
Pätnásť. Prekrista, čo tam robia a čo je s Taylorom? To čakanie
je neznesiteľné.
Po dvadsiatich piatich minútach vychádza z budovy Jack,
nesie si papierovú škatuľu. V pätách mu ide ochrankár. Kde
bol predtým? A za nimi sa vynára Christian s Taylorom. Jack
pôsobí tak nejako zošúverene. Mieri rovno k taxíku a ja som
vďačná, že audi má dymové sklá, takže ma nemôže vidieť.
Keď sa Christian s Taylorom dostávajú na úroveň nášho auta,
taxi odchádza – pravdepodobne nie na Sea-Tac.
Christian otvára dvere a ladne si sadne na miesto vodiča –
pravdepodobne preto, že sedím vedľa – zatiaľ čo Taylor
nastupuje dozadu. Pokiaľ sa Christian nezaradí do premávky,
nepovie nikto z nás ani slovo. Risknem jeden rýchly pohľad na
Tieňa. Tvári sa prísne, ale zdá sa, že ho ešte zamestnáva niečo
iné. Ozve sa handsfree.
„Grey!“ vyštekne Christian.
„Pán Grey, tu Barney.“
„Barney, mám hlasné odpočúvanie a ďalších ľudí v aute,“
varuje ho Christian.
488
„Pán Grey, všetko je hotové. Ale ešte sa s vami potrebujem
porozprávať o tom, čo ďalšie som našiel v počítači pána
Hyda.“
„Zavolám vám hneď, ako dorazím domov. A vďaka,
Barney.“
„Za málo, pán Grey.“
Barney zloží. Má oveľa mladší hlas, ako som očakávala. Čo
ďalšie je ešte v Jackovom počítači? „Bavíš sa so mnou?“ skúšam
ticho.
Christian hodí po mne očami a zase sa vráti pohľadom späť
na cestu pred sebou. Viem, že je stále naštvaný. „Nie,“
odsekne tvrdohlavo.
No, tak to je super… ako malé dieťa. Založím si ruky na
prsiach a zadívam sa von z okna. Nie že by som tam niečo
videla. Možno by som mu mala povedať, nech ma jednoducho
vysadí u mňa doma, a potom nech so mnou „nehovorí“ v
bezpečí Escaly a tým nás oboch ušetrí nevyhnutnej hádky. No
len čo si na to spomeniem, je mi jasné, že ho nechcem nechať,
aby sa tým zožieral.
Konečne zastavujeme pred Escalou a Christian vystupuje z
auta. Ľahkým krokom prechádza na moju stranu a otvára mi
dvere.
„Poď,“ nariaďuje mi, kým sa Taylor súka na sedadlo
vodiča. Chytím ho za ponúknutú ruku a nasledujem cez halu
až k výťahu. Nepúšťa ma.
„Christian, prečo sa na mňa tak strašne hneváš?“ pýtam sa
ticho, keď stojíme pri výťahu.
„Ty vieš prečo,“ zahundre. Obaja nastupujeme do výťahu a
on v ňom zanovito vyťukáva kód na jeho poschodie. „Bože,
489
keby sa ti niečo stalo, v momente by bolo po ňom.“
Christianov tón ma mrazí až do špiku kostí.
Dvere sa zatvárajú.
„Týmto to pre neho hasne, teraz mu zničím kariéru tak, že
už nikdy nedostane šancu zneužívať mladé dievčatá, čo je dosť
chabá odplata pre niekoho, ako je on.“ Zavrtí hlavou.
„Prepána, Ana!“ Zrazu sa po mne naťahuje a tlačí ma do rohu
výťahu. Väzní ma tam, ruky v mojich vlasoch. Priťahuje si
moju tvár k svojej a tlačí si ma k perám. Ani neviem prečo, ale
prekvapuje ma to. Keď si ma podmaňuje jazykom, cítim jeho
úľavu, túžbu a zvyšky zlosti. Náhle prestáva, opiera sa do mňa
pohľadom a tiež plnou váhou svojho tela, takže sa nemôžem
ani pohnúť. Som celá zadychčaná, visím na ňom, aby som sa
vôbec udržala na nohách, a pozerám do tej prekrásnej tváre, v
ktorej sa zračí pevné odhodlanie, ale aj smrteľná vážnosť.
„Keby sa ti niečo stalo… keby ti ublížil…“ Cítim, ako sa
zachveje. „BlackBerry,“ nariaďuje mi hrozivo ticho. „Odteraz
už len BlackBerry. Rozumieš?“
Prikývnem a nasucho preglgnem, neschopná uhnúť očami
pred jeho neústupným uhrančivým pohľadom.
Keď výťah zastaví, narovná sa a pustí ma. „Povedal, že si
ho kopla do gulí.“ Zafarbenie jeho hlasu je znenazdania
miernejšie. Myslím, že mi je odpustené.
„Áno,“ zašepkám. Ešte stále sa mi krúti hlava z intenzity
toho bozku a z jeho naliehavého príkazu.
„To je dobre.“
„Ray je predsa armádny veterán. Naučil ma to naspamäť.“
„To ma veľmi teší,“ vydýchne a uštipačne dodáva: „Asi
bude lepšie, keď si to zapamätám.“ Chytí ma za ruku a vedie z
490
výťahu von. S úľavou ho nasledujem. Myslím, že to najhoršie
už mám za sebou.
„Musím zavolať Barneymu. Nebude mi to trvať dlho.“
Zmizne v pracovni a necháva ma bezprizorné stáť v obrovskej
obývačke. Pani Jonesová práve dokončuje prípravu našej
večere. Uvedomujem si, že som vysilená od hladu a že
potrebujem niečo robiť.
„Môžem vám nejako pomôcť?“ ponúkam sa jej.
Zasmeje sa. „Nie, Ana. Smiem vám ponúknuť niečo na pitie
alebo niečo iné? Vyzeráte úplne vyčerpane.“
„Dala by som si pohárik vína.“
„Bieleho?“
„Áno, prosím.“
Obsadím jednu z barových stoličiek a pani Jonesová mi
podáva pohár dobre vychladeného vína. Neviem, aká značka
to je, ale chutí skvele, hladko mi kĺže do krku, je ako balzam na
moje podráždené nervy. Čože som si to dnes hovorila? Ako
veľmi som ožila odvtedy, ako som stretla Christiana. A aký je
môj život zrazu vzrušujúci. Panebože, čo by som dala za pár
nudných dní!
A čo keby som Christiana vôbec nestretla? Bola by som o
takomto čase zalezená doma, totálne rozhodená z konfliktu s
Jackom, ktorý by som rozoberala s Ethanom. A vedela by som,
že budem musieť tomu idiotovi v piatok znovu čeliť. Ale teraz
je veľmi pravdepodobné, že ho už nikdy v živote neuvidím.
Lenže pre koho teraz budem pracovať? Zachmúrim sa. To mi
ešte nenapadlo. Doparoma, a mám vôbec ešte prácu?
„Dobrý večer, Gail,“ zdraví Christian, keď sa vracia do
veľkej izby a vytrháva ma z myšlienok. Prechádza rovno k
chladničke a nalieva si pohár vína.
491
„Dobrý večer, pán Grey. Večera o desať minút, pane?“
„To znie dobre.“
Christian zdvihne svoj pohár.
„Na bývalých vojakov, ktorí učia svoje dcéry sebaobrane,“
prednesie a z očí mu mizne všetka prísnosť.
„Na zdravie,“ zamumlem a tiež naznačím prípitok.
„Čo sa deje?“ spozornie.
„Len neviem, či mám ešte stále prácu.“
Premeriava si ma s naklonenou hlavou. „Ešte stále ju
chceš?“
„No samozrejme.“
„Tak ju ešte stále máš.“
Aké jednoduché. Áno. Je to skrátka vládca môjho vesmíru.
Prevrátim oči a on sa usmeje.
Pani Jonesová pečie špičkový rybací koláč. Nechala nás,
aby sme si vychutnali plody jej kuchárskeho umenia, a ja sa
teraz cítim oveľa lepšie, keď mám konečne niečo v žalúdku.
Sedíme pri raňajkovom bare a Christian mi napriek
vytrvalému prehováraniu odmieta prezradiť, čo ešte Barney
našiel v Jackovom počítači. Zanechávam márnu snahu a
rozhodujem sa namiesto toho nadhodiť naliehavú tému
blížiacej sa Josého návštevy.
„Ozval sa mi José,“ utrúsim nenútene.
„Aha?“ Christian sa ku mne obracia čelom.
„Chce sem v piatok doviezť tie fotky.“
„Osobná donáška. Aký je pozorný,“ podotýka Christian.
„Chcel by si niekam vyraziť. Posedieť. So mnou.“
„Aha tak…“
492
„A už by mala byť späť aj Kate s Elliotom,“ dodávam
rýchlo. Položí vidličku a zamračí sa. „O čo presne ma tu
žiadaš?“
Naježím sa. „Ja ťa o nič nežiadam. Informujem ťa o tom,
aké mám plány na piatok. Pozri, chcem Josého vidieť a on tu
chce prespať. Či už ho ubytujem tu, alebo u seba, zostanem
tam, kde bude on.“
Christianovi sa rozširujú oči. Zdá sa, že onemel. „Veď sa ťa
pokúšal dostať.“
„Christian, to sa stalo niekedy v praveku. On bol opitý, ja
som bola opitá, ty si zachránil situáciu – a už nikdy sa to
nebude opakovať. On nie je Jack, pre lásku božiu.“
„Teraz u vás býva Ethan. Tak mu môže robiť spoločnosť.“
„Chce vidieť mňa, nie Ethana.“
Christian sa na mňa zamračí.
„Je to len kamarát,“ zdôrazňujem.
„Nepáči sa mi to.“
No a čo? Kriste, niekedy ma tak irituje. Na toto sa poriadne
nadýchnem: „Je to môj kamarát, Christian. Nevidela som ho
od tej výstavy. A tam navyše len krátko. Ja viem, že ty
žiadnych kamarátov nemáš, keď teda nepočítam tú hroznú
ženskú. Ale rozhodne takto nekňučím kvôli tomu, že sa s ňou
stýkaš,“ vyštartujem po ňom. Christian na mňa v šoku
zažmurká. „Chcem ho vidieť. V poslednom čase ho dosť
zanedbávam.“
Moje podvedomie vyhlasuje poplach. Podupávaš svojou
malou nôžkou. Tak sa upokoj!
Sivé oči na mňa ľadovo vyšľahnú. „Tak toto si o tom
myslíš?“ vydýchne.
„O čom?“
493
„O Elene. Bola by si radšej, keby som sa s ňou nevídal?“
A je to tu. „Presne. Bola by som radšej, keby si sa s ňou
nevídal.“
„Tak prečo si to nepovedala?“
„Pretože mi do toho nič nie je. Pretože si myslíš, že je to
tvoja jediná kamarátka,“ rozhorčene trhnem plecami. On to
naozaj nechápe. Ako je možné, že sa z toho stal rozhovor o
nej? Veď ja na ňu nechcem ani myslieť. Pokúšam sa nás
nasmerovať naspäť k Josému. „Práve tak, ako tebe nie je nič do
toho, či sa budem, alebo nebudem vídať s Josém. To vážne
nechápeš?“
Zostáva na mňa zízať. Myslím, že nechápavo. Ach, bože, čo
sa mu zasa preháňa hlavou?
„Povedal by som, že môže prespať aj tu,“ pripúšťa
nakoniec. „Aspoň si ho postrážime.“ Nedarí sa mu skryť
nádych trpkosti v hlase.
No sláva!
„Ďakujem! Vieš, ak tu mám tiež bývať…“ zmĺknem.
Christian prikývne. Zdá sa, že pochopil, čo sa mu pokúšam
vysvetliť. „Nie že by tu nebolo dosť miesta,“ zamračí sa.
Pomaly dvíha kútiky úst.
„Vy ste sa na mňa uškrnuli, slečna Steelová?“
„Celkom určite, pán Grey.“ Radšej vstávam, čo keby ho
začala svrbieť dlaň, beriem taniere a dávam ich do umývačky.
„Gail by to urobila.“
„No, tak teraz som to urobila ja.“ Narovnám sa a hodím po
ňom pohľadom. Sústredene ma pozoruje.
„Musím ešte trochu pracovať,“ vysvetľuje potom
ospravedlňujúco.
„V pohode. Ja sa už nejako zabavím.“
494
„Poď sem,“ prikazuje mi, ale hlas mu znie mierne a zvodne
a oči mu pritom žiaria. Bez váhania sa vydávam v ústrety jeho
otvorenej náruči. Stále sedí na barovej stoličke a ja mu dávam
ruky okolo krku. Pritúli ma k sebe a iba ma tak drží.
„Si v pohode?“ šepká mi do vlasov.
„Ako v pohode?“
„Po tom zážitku s tým darebákom. A po tom, čo sa stalo
včera,“ dodáva ticho a vážne.
Pozerám sa do tých tmavých, úprimných očí. Som v pohode?
„Som,“ vydýchnem.
Zosilnie svoje objatie a ja sa v ňom cítim v bezpečí,
opatrovaná aj milovaná, to všetko naraz. Je to nádherný pocit.
Zatváram oči a jednoducho si vychutnávam, ako ma objíma.
Milujem ho. Milujem jeho opojnú vôňu, jeho silu, jeho
premenlivé nálady… ľúbim svojho Tieňa.
„Nebudeme sa hádať,“ navrhuje mäkko. S hlbokým
nádychom ma bozkáva do vlasov. „Nádherne voniaš, Ana,
ako zvyčajne.“
„Ty tiež,“ zašepkám a pritlačím mu pery na krk. Púšťa ma
až príliš skoro. „Malo by mi to zabrať len zopár hodín.“
Nečinne sa túlam po byte. Christian stále pracuje. Už som
sa osprchovala a prezliekla do jedných zo svojich pohodlných
nohavíc a trička a teraz sa nudím. Čítať sa mi nechce. A keď
len tak v pokoji sedím, vrátia sa mi spomienky na Jacka a jeho
prsty na mojej pokožke.
Kontrolujem svoju bývalú spálňu, sub-izbu. José by mohol
prespať tu, určite ocení ten výhľad. Je asi štvrť na deväť a slnko
práve začína zapadať. Podo mnou sa trblietajú svetlá mesta. Je
to veľkolepé. Áno, Josému sa tu rozhodne bude páčiť.
495
Nevdojak dumám nad tým, kde asi Christian zavesí tie Josého
portréty. Bola by som radšej, keby ich nevešal vôbec. Nie som
nijako zvlášť nadšená z predstavy, že sa budem pozerať na
svoje vlastné fotografie.
Cestou nazad sa ocitám pri dverách herne a bez
rozmýšľania skúsim stlačiť kľučku. Christian ich zvyčajne
zamyká, preto ma prekvapuje, že sa otvárajú. Aké zvláštne!
Keď vstupujem dnu, cítim sa ako dieťa, ktoré chodí poza školu
a zablúdilo v zakázanom lese. Je tu tma. Cvaknem vypínačom
a lampičky za rímsou začínajú vrhať mäkké svetlo. Je to tu
presne také, aké si to pamätám. Miestnosť, čo pripomína
ženské lono.
V mysli sa mi vynárajú spomienky na to, keď som tu bola
naposledy. Ten opasok… skrivím tvár, len si naň spomeniem.
Teraz tu nevinne visí, spoločne s ďalšími, na vešiaku pri
dverách. Váhavo sa ich dotýkam prstami, taktiež kožených i
drevených korbáčov a bičíkov. Bože. Toto je to, čo si musím
vyjasniť s doktorom Flynnom. Je možné vôbec zavesiť takýto
životný štýl na klinec? Zdá sa to také nepravdepodobné.
Podídem až k posteli, sadám si na červené saténové obliečky a
rozhliadam sa okolo, na všetky tie… pomôcky.
Vedľa mňa stojí lavica, nad ňou visí zväzok trsteníc. Je ich
toľko! To by jedna nestačila? No, čím menej nad tým budem
rozjímať, tým lepšie. A potom je tu ten obrovský stôl. Nikdy
sme ho nevyskúšali, nech už na ňom robí čokoľvek. Môj
pohľad upúta pohovka a ja sa presúvam, aby som si na ňu
sadla. Je to jednoducho gauč, nie je na ňom nič nezvyčajné –
nič, k čomu by sa dalo čokoľvek pripútať, aspoň nič také
nevidím. Pozerám sa cez plece, očami skúmam muzeálny
bielizník a zmocňuje sa ma zvedavosť. Čo v ňom asi schováva?
496
Keď otváram prvú zásuvku, uvedomujem si, ako mi
klokoče krv v žilách. Prečo som taká nervózna? Pretože je to
také… nelegálne.
Akoby som sa sem vlámala, čo je svojím spôsobom pravda.
Ale ak sa so mnou chce oženiť, tak…
Dofrasa, na čo to všetko je?! V priehradkách zásuvky ležia
starostlivo vyrovnané rady nástrojov a bizarných predmetov,
o ktorých nemám ani tušenie, ako sa všetky volajú a na čo sú
určené. Jeden z nich dvíham. Má tvar nábojnice spojenej s
niečím, čo vyzerá ako rukoväť. Hmm… čo sa, dočerta, s niečím
takým robí? Rozmýšľam nad tým, ale v skutočnosti istú
predstavu mám. Ježiši, sú tu štyri rôzne veľkosti! Zamrazí ma
v zátylku a dvíham oči.
Vo dverách stojí Christian, uprene ma sleduje a v tvári má
nepreniknuteľný výraz. Ako dlho tam už je? Mám pocit, akoby
ma pristihol s rukou v škatuli s cukríkmi.
„Ahoj,“ pousmejem sa naňho nervózne a som si veľmi
dobre vedomá toho, že mám vytreštený pohľad a smrteľne
bledú tvár.
„Čo tu skúmaš?“ pýta sa mierne, ale ja v jeho hlase
poznávam akýsi spodný prúd.
Ajaj. On sa hnevá? Hneď sa červenám. „Ehm… nudila som
sa a bola som zvedavá,“ zamumlem v rozpakoch, že ma
nachytal. Hovoril predsa, že mu to bude trvať zopár hodín.
„To je veľmi nebezpečná kombinácia.“ Zamyslene si
prechádza dlhým ukazovákom po spodnej pere a nespúšťa zo
mňa oči. Pokúšam sa preglgnúť a zisťujem, že mám úplne
vysušené ústa.
Pomaly vchádza do miestnosti a potichu za sebou zatvára
dvere. Jeho oči sú odrazu ako tekuté striebro. Bože môj.
497
Zámerne nenútene sa opieram o bielizník. Ani moja vnútorná
bohyňa teraz nevie, či má jasať, alebo utekať.
„Takže, čo presne vzbudilo vašu zvedavosť, slečna
Steelová? Možno by som vám to mohol objasniť.“
„Tie dvere boli odomknuté… ja…“ zostávam na neho zízať.
So zadržaným dychom požmurkávam a ako vždy, nie som si
istá, ako zareaguje alebo čo by som mala povedať. Pohľad má
potemnený. Myslím, že sa baví, ale je ťažké to na ňom poznať.
Zohne sa nad bielizník a podoprie si bradu rukou.
„Dnes som tu bol a premýšľal o tom, čo s tým všetkým
budem robiť. Asi som zabudol zamknúť.“ Krátko sa zamračí,
ako keby nezamknuté dvere boli neospravedlniteľným
prehreškom. Zamyslene krčím čelo – byť zábudlivý, to sa
naňho vôbec nepodobá.
„A?“
„A teraz si tu ty, ako vždy zvedavá.“ Hlas mu znie mäkko
a rozpačito.
„Nehneváš sa na mňa?“ zašepkám a spotrebujem tak
všetok zvyšný vzduch.
Nakláňa hlavu nabok a vidím, ako mu pobavene myká
perami. „Prečo by som sa mal hnevať?“
„Pretože ti strkám nos do súkromia… a pretože sa na mňa
hneváš stále,“ pípnem, aj keď sa mi už uľavilo. Znovu stiahne
obočie.
„To áno, do súkromia mi nos strkáš, ale preto sa nehnevám.
Dúfam, že tu so mnou raz budeš bývať a všetko toto,“ neurčito
mávne rukou do priestoru izby, „bude aj tvoje.“
Moja herňa? Uf! Zízam naňho s otvorenými ústami –
trochu veľa vecí naraz.
498
„Práve preto som tu bol. Skúšal som sa rozhodnúť, čo s
tým.“ Potom si poklepe ukazovákom na pery. „Ja že sa na teba
stále hnevám? Práve dnes ráno som sa na teba nehneval.“
No jasné, to je pravda. Pri spomienke na Christiana po
prebudení sa usmejem. A to ma vytrháva z úvah o tom, čo
bude s herňou. Dnes ráno bola s Tieňom taká zábava!
„Bol si hravý. Páči sa mi, keď si hravý.“
„Naozaj?“ Vytiahne jedno obočie a jeho nádherné ústa
ozdobí úsmev, plachý úsmev. To je krása.
„Čo je to?“ zodvihnem ruku so špicatým strieborným
predmetom.
„Ako vždy lačná po informáciách, slečna Steelová. To je
análny kolík,“ objasňuje mi mierne.
„Aha…“
„Kupovaný pre teba.“
Čože? „Pre mňa?“
Pomaly prikývne, jeho výraz je teraz vážny a skúmavý.
Vraštím čelo. „Ty kupuješ nové ehm… hračky… pre každú
subku?“
„Niektoré áno.“
„Análne kolíky?“
„Aj tie.“
Tak fajn… Sťažka preglgnem. Análny kolík. Je celý kovový
– to musí byť nepohodlné, nie? Spomínam si, ako sme spolu
po mojej promócii rozoberali sexuálne pomôcky a hranice
prípustnosti. Myslím, že som vtedy pripustila, že toto skúsim.
Teraz, keď mám niečo také rovno pred očami, už si nie som
taká istá, že to chcem urobiť. Venujem mu ešte jeden pohľad a
ukladám ho naspäť do zásuvky.
499
„A toto?“ Vyťahujem odtiaľ dlhý čierny gumený predmet,
tvorený postupne sa zmenšujúcimi, vzájomne spojenými
guľôčkami. Prvá je veľká a tá posledná oveľa menšia. Celkom
ich je osem.
„Análna retiazka,“ udáva a pritom ma pozorne sleduje.
No dofrasa! Zdesene si ju prezerám. To celé vo mne…
tam?! V živote som o niečom takom nepočula.
„Má celkom výrazný účinok, keď ju vytiahneš uprostred
orgazmu,“ dodáva vecne.
„Tá bola tiež pre mňa?“ precedím.
„Pre teba,“ zvoľna prikyvuje.
„Takže toto je análna zásuvka?“
Zamračí sa. „Keď to hovoríš.“
Rýchlo ju zatváram, červená ako semafor.
„Tebe sa análna zásuvka nepáči?“ pýta sa nevinne. A
rozjarene. Zadívam sa na neho a pokrčím plecami, pokúšam sa
nedávať najavo šok.
„Nie je to práve niečo, čo by som chcela od Ježiška,“
podotýkam nenútene.
Váhavo otváram ďalšiu zásuvku. Christian sa spokojne
usmieva. „V tejto zásuvke je séria vibrátorov.“ Prudko ju
zabuchnem.
„A v tej ďalšej?“ vydýchnem, znovu popolavá, lenže
tentoraz od hanby.
„Tá už je zaujímavejšia.“
Aha?! Neisto ju otváram, bez toho aby som spustila oči z tej
prekrásnej a teraz trochu namyslenej tváre. V tejto zásuvke sa
ukrýva nepreberné množstvo kovových predmetov a kolíčkov
Štipce?! Náhodne si vyberám jednu z kovových klipsní.
500
„Genitálna svorka,“ predstavuje mi ju Christian.
Narovnáva sa, ležérne obchádza bielizník a postaví sa vedľa
mňa.
Okamžite to odložím naspäť a vyberám si niečo menšie –
dva malé štipce na retiazke.
„Niektoré z nich majú spôsobovať bolesť, ale väčšina je
určená pre potešenie,“ zavrní.
„Čo je toto?“
„Svorky na bradavky – tie sú na oboje.“
„Na oboje? Akože na obe bradavky?“
Christian sa na mňa škerí. „No jasné, miláčik, sú tu dve
svorky. Áno, sú na obe bradavky, ale tak som to nemyslel.
Slúži na oba účely – na bolesť aj potešenie.“
Ach, tak. Berie si ich odo mňa.
„Ukáž mi malíček.“
Robím, čo odo mňa chce, a on mi pripevňuje jednu zo
svoriek na špičku prsta. Nie je to také hrozné.
„Vyvolávajú veľmi intenzívne pocity, ale tie naozaj
najvýraznejšie nastanú, až keď ich dáš dolu.“
Skúsim to. Hmm, to by mohlo byť pekné. Až sa pri tej
predstave zachvejem.
„Tie sa mi páčia,“ podotýkam a Christian sa usmeje.
„Naozaj, slečna Steelová? Povedal by som, že to na vás
vidieť.“
Ostýchavo prikývnem a zahryznem si do pery. Zdvihnutou
rukou a tlakom na bradu ma prinúti ju zase pustiť.
„Ty vieš, čo to so mnou robí,“ pripomína mi chraptivo.
Ukladám svorky späť do zásuvky a Christian sa skláňa, aby
odtiaľ vytiahol ďalšie.
501
„Tieto sú nastaviteľné.“ Podáva mi ich, aby som si ich
mohla prezrieť.
„Nastaviteľné?“
„Môžeš ich stlačenie zosilniť… alebo povoliť. Záleží, na čo
máš náladu.“
Ako to robí, že to znie tak zmyselne? Preglgnem, a aby som
odviedla jeho pozornosť iným smerom, beriem do ruky
predmet, ktorý vyzerá ako koliesko na vykrajovanie cesta,
lenže má hroty.
„Toto?“ zamračím sa. V herni sa určite nič nepečie, tým
som si istá.
„To je Wartenbergovo koliesko.“
„A slúži…?“
Berie si ho odo mňa. „Podaj mi ruku. Dlaňou nahor.“
Ponúkam mu ľavačku, on ju jemne chytí a palcom ma
zospodu hladí po hánkach. Prechádza mnou slastné
zachvenie. Jeho koža na mojej, to ma nikdy neprestane
vzrušovať. Prechádza mi kolieskom po dlani.
„Au!“ Hroty sa mi zapichujú do kože – je v tom niečo viac
než len bolesť. Vlastne to aj trochu šteklí.
„A teraz si to predstav na svojich prsiach,“ núti ma
pôžitkársky.
Červenám sa a vytrhnem sa mu. Už teraz mám zrýchlený
dych.
„Medzi bolesťou a rozkošou je veľmi tenká hranica,
Anastasia,“ poučuje ma ticho, keď sa skloní, aby to uložil
nazad do zásuvky.
„A tie štipce?“ pípnem.
„S tými sa dajú robiť hotové zázraky,“ prepaľuje sa do mňa
pohľadom.
502
Opieram sa bokom o bielizník a zásuvku zatváram.
„Stačilo?“ zatvári sa šibalsky.
„Nie…“ Otváram štvrtú zásuvku, v ktorej je hromada
kožených remienkov a popruhov. Za jeden z nich zatiahnem.
Ukazuje sa, že je spojený s nejakou guľôčkou.
„Guľôčkový náustok. Aby si bola ticho,“ dodáva pobavene.
„Hranica prípustnosti,“ poznamenám.
„Ja si to pamätám,“ ubezpečuje ma. „Ale dýchať sa s ním
dá. Len okolo neho zatneš zuby.“ Berie si ho odo mňa a
naznačí to zovretím svojich prstov.
„Už si niekedy taký nosil?“ vyzvedám.
Zarazí sa a skúmavo si ma premeria. „Áno, nosil.“
„Aby zamaskoval tvoj krik?“
Zatvára oči. Myslím, že je rozladený. „Nie, na to sa
nepoužívajú.“ Že nie?
„Je to o kontrole, Anastasia. Aká bezmocná by si sa cítila,
keby si bola zviazaná a nemohla hovoriť? Ako veľmi by si mi
musela dôverovať, keby si mi nad sebou zverila takú moc? A
ja by som namiesto tvojich slov musel vnímať reč tvojho tela a
posudzovať tvoje reakcie. Bola by si na mňa úplne odkázaná a
ja by som nad tebou mal absolútnu kontrolu.“
Nasucho prehltnem.
„Teraz to znie, akoby ti to chýbalo.“
„Je to jednoducho niečo, čo poznám,“ objasňuje mi a ďalej
na mňa uprene hľadí. Jeho sivé oči sú doširoka roztvorené aj
vážne a atmosféra medzi nami sa zmenila, akoby bol pri
spovedi.
„Ty nado mnou moc predsa máš. To vieš,“ zašepkám.
„Myslíš? Skôr si s tebou pripadám… bezmocný.“
„To nie!“ Ty môj Tieň… „Prečo?“
503
„Pretože si jediný človek, o ktorom viem, že by ma dokázal
naozaj raniť.“ Dvíha ruku a zastrčí mi vlasy za ucho.
„Lenže, Christian… toto je obojstranné. Keby si ma
nechcel…“ so zachvením klopím oči k svojim prepleteným
prstom. S tým totiž súvisia moje ďalšie pochybnosti o nás
dvoch. Čo keby nebol taký… rozbitý? Chcel by ma vôbec?
Zatrasiem hlavou. Musím sa pokúsiť na to nemyslieť.
„Raniť ťa, to je tá posledná vec, ktorú by som chcela urobiť.
Veď ťa ľúbim,“ priznávam. Končekmi prstov mu prechádzam
po zarastenom líci a potom ho jemne hladkám po tvári.
Vychádza tomu dotyku v ústrety, púšťa náustok späť do
zásuvky a chytá ma okolo pása. Priťahuje si ma tesne k sebe.
„Už sme s tou exkurziou skončili?“ pýta sa mäkko a
podmanivo. Jednou rukou mi putuje nahor po chrbte až do
tyla.
„Prečo? Chcel si azda niečo podniknúť?“
Skláňa sa k nežnému bozku. A ja sa mu rozplývam v náručí
a pevne sa ho chytám za plecia.
„Veď si sa dnes skoro stala obeťou útoku,“ napomína ma
ticho, ale zároveň prísne a obozretne.
„No a čo?“ Namietam a užívam si ten pocit, ktorý vyvoláva
jeho ruka na mojom krku a jeho opojná blízkosť. Dvíha hlavu a
mračí sa na mňa.
„Ako to myslíš, no a čo?“ karhá ma.
Zahľadím sa do tej nádherne namosúrenej tváre a som
ulovená. „Christian, ja som v pohode.“
Priťahuje si ma bližšie, tlačí ma k sebe a pevne objíma.
„Keď si pomyslím, čo všetko sa mohlo stať,“ lamentuje s
tvárou v mojich vlasoch.
504
„Kedy už konečne pochopíš, že som silnejšia, než
vyzerám?“ šepkám mu upokojujúco do krku a vdychujem jeho
osobitú vôňu. Na celom svete neexistuje nič lepšie ako byť v
Christianovom náručí.
„Ja viem, že si silná,“ uznáva ticho. Dáva mi bozk do
vlasov a na moje veľké sklamanie ma púšťa. Prečo?
Zohnem sa a vytiahnem z otvoreného bielizníka ďalší
predmet. Niekoľko pút pripevnených k tyči. Vyzývavo to
dvíham.
„Toto,“ začína vysvetľovať, pričom mu oťažieva pohľad, „je
rozperná tyč s putami na zápästie i členky.“
„Ako to funguje?“ pýtam sa s nefalšovaným záujmom.
Moja vnútorná bohyňa vystrkuje hlavu zo svojho krytu.
„Ty chceš, aby som ti to ukázal?“ vydýchne prekvapene a
na okamih zatvára oči.
Nervózne zažmurkám. Keď oči znovu otvorí, doslova blčia.
Ach, môj bože.
„Áno, chcem názornú ukážku. Páči sa mi byť spútaná,“
zašepkám a moja vnútorná bohyňa predvádza ukážkový skok
o tyči zo svojho krytu priamo nad pohovkou.
„Ale, Ana…“ súka zo seba neisto. Zrazu vyzerá tak
skrúšene.
„Čože?“
„Nie tu.“
„Čo tým myslíš?“
„Chcem ťa vo svojej posteli, nie tu. Poď.“ Berie tú tyč, chytá
ma za ruku a rýchlo ma odvádza preč z miestnosti.
Prečo odchádzame? Cestou sa túžobne pozerám. „Prečo nie
tam?“
505
Christian zastane na schodoch, zdvihne ku mne pohľad a v
tvári má smrteľne vážny výraz.
„Možno, že ty si pripravená sa tam vrátiť, ale ja nie, Ana.
Keď sme tam boli naposledy, opustila si ma. Hovorím ti to
stále dookola – kedy to už pochopíš?“ Mračí sa a púšťa ma,
aby mohol voľnou rukou gestikulovať.
„To, čo sa stalo, mi prevrátilo život naruby. Celý môj
pohľad naň sa zmenil. Toto už som ti hovoril. Čo som ti však
nepovedal, je…“ zarazí sa. S rukou vo vlasoch hľadá správne
slová. „Jednoducho som ako alkoholik, čo sa lieči, chápeš? To
je jediné prirovnanie, ktoré mi teraz napadá. Už ma to k tým
veciam neťahá, ale nechcem to veľmi pokúšať. Skrátka,
nechcem ti ublížiť.“
Pôsobí tak skľúčene. A presne v tej chvíli ma v hrudi
pichne ostrá a neústupná bolesť. Čo som mu to urobila?
Zmenila som vôbec jeho život k lepšiemu? Veď býval šťastný,
než ma stretol, alebo nie?
„Neznesiem pomyslenie na to, že by som ti ubližoval,
pretože ťa milujem,“ pokračuje a neprestáva ma prepaľovať
tým intenzívnym pohľadom. Má pritom absolútne úprimný
výraz, ako malý chlapec, ktorý hovorí čistú a jednoduchú
pravdu.
Je taký úprimný, až mi to vyráža dych. Zbožňujem ho viac
než čokoľvek alebo kohokoľvek iného. Bezpodmienečne ho
ľúbim.
Vrhám sa naňho tak prudko, že musí pustiť to, čo drží, aby
ma chytil, a prirazím ho k stene. Držím mu tvár v dlaniach a
priťahujem si jeho pery k svojim. Doslova ochutnávam jeho
prekvapenie, keď mu tlačím jazyk do úst. Stojím o schod
vyššie ako on, takže sme na rovnakej úrovni, a pociťujem až
506
euforický nápor vnútornej sily. Vášnivo ho bozkávam, s
prstami zaťatými do jeho vlasov, a chcem sa ho dotýkať,
všade, ale krotím sa, viem, aký má z toho strach. A napriek
tomu povedomiu sa vo mne rozpína túžba, horúca a ťažká,
rozkvitá priamo v mojom lone. Christian zmučene zastoná.
Chytí ma za plecia a tlačí od seba.
„Chceš azda, aby som ťa pretiahol priamo tu, na
schodoch?“ zachraptí zadychčané. „Pretože práve teraz mám
chuť to urobiť.“
„Áno,“ vydýchnem a som si úplne istá, že môj temný
pohľad teraz presne odráža ten jeho.
„Nie, chcem ťa vo svojej posteli.“ Nečakane si ma prehodí
cez plece a ja pritom nahlas vykríknem. Potom ma plesne cez
zadok, takže vykríknem znovu. Cestou zo schodov sa ešte
zohne, aby zodvihol padnutú tyč.
Práve keď ideme halou, vychádza z upratovacej miestnosti
pani Jonesová. Usmeje sa na nás a ja na ňu z pozície hore
nohami ospravedlňujúco mávnem. Myslím, že si ju Christian
ani nevšimol.
V spálni ma postaví na nohy a tyč odhodí na posteľ.
„Ja si nemyslím, že mi ublížiš,“ zašepkám.
„Ani ja si to nemyslím,“ súhlasí. Berie mi tvár do dlaní a
bozkáva ma, dlho a naliehavo, takže rozpaľuje moju už i tak
rozbúrenú krv.
„Tak strašne ťa chcem,“ hundre mi zadychčané do úst. „Si
si tým istá – po tom dnešku?“
„Som. Aj ja ťa chcem. A chcem ťa vyzliecť.“ Už sa nemôžem
dočkať, kedy na neho položím ruky… Prsty ma až svrbia, tak
veľmi túžim sa ho dotýkať.
507
Nepatrne sa mu rozširujú oči a na okamih vyzerá
nerozhodne, pravdepodobne zvažuje moju poslednú vetu.
„Tak dobre,“ pripúšťa opatrne.
Dvíham ruky k druhému hornému gombíku jeho košele a
pritom počujem, ako sa prerývane nadychuje.
„Nebudem sa ťa dotýkať, ak to nechceš,“ upokojujem ho
ticho.
„Nie,“ odpovedá náhlivo. „Len to urob. To je v pohode. Ja
som v pohode,“ nabáda ma.
Zvoľna rozopínam jeden gombík a nechávam svoje prsty
skĺznuť po leme košele k ďalšiemu. Jeho oči sú teraz veľké a
jasné, pery sa mu otvárajú zároveň s tým, ako začína povrchne
dýchať. Je taký krásny, napriek svojmu strachu… kvôli svojmu
strachu. Rozopínam aj tretí gombík a vidím, ako jemné chĺpky
vykukujú z véčka, ktoré teraz tvorí jeho košeľa.
„Chcem ťa tam pobozkať,“ prajem si.
Prudko vtiahne vzduch do pľúc. „Pobozkať?“
„Áno.“
Rozopínam ďalší gombík, veľmi pomaly sa nakláňam a
dávam mu jasne najavo, čo sa chystám urobiť. Hoci zadržiava
dych, inak sa ani nepohne, keď sa ho perami zľahučka
dotknem medzi tými mäkkými odhalenými chĺpkami.
Uvoľňujem posledný gombík a pozriem naňho. Prenikavo ma
sleduje a v tvári sa mu zračí uspokojenie, pokoj a… úžas.
„Je to čím ďalej ľahšie, však?“ zašepkám.
On prikývne a ja mu bez náhlenia sťahujem košeľu z pliec a
nechávam ju skĺznuť na podlahu.
„Čo to so mnou robíš, Ana?“ čuduje sa. „Ale nech už je to
čokoľvek, neprestávaj.“ Priťahuje si ma k sebe, ponára mi
508
obidve ruky do vlasov a zakláňa mi hlavu, aby si uľahčil
prístup k môjmu krku.
Jemnými bozkmi si po ňom razí cestu nahor až k mojej
čeľusti. Zavzdychám. Bože, ako len ho chcem! Prstami mu
nahmatám zapínanie jeho nohavíc a rozopínam mu gombík aj
zips.
„Ach, miláčik,“ vydýchne a začne ma bozkávať pod
uchom. Cítim, aký je vzrušený, pevný a tvrdý, napružený. A
chcem ho – chcem ho mať v ústach. Ustúpim o krok a klesnem
na kolená.
„Počkaj!“ zalapá po dychu.
Prudko mu sťahujem nohavice aj s boxerkami, takže sa
predo mnou vztýči v celej svojej pripravenosti. Skôr ako ma
stihne zaraziť, nekompromisne si ho vezmem. A dychtivo
sledujem jeho ohromený výraz a údivom spadnutú sánku.
Pozerá sa na mňa, hltá každý môj pohyb, oči také temné a plné
zmyselnej blaženosti. Skrývam zuby za pery a zintenzívňujem
svoje pohyby. A on zatvára oči, aby si tú rozkoš vychutnal.
Pohľad na neho je veľmi vzrušujúci. Viem, čo s ním robím, a to
vedomie je také pôžitkárske, povznášajúce a sexi až na
zbláznenie. Ten pocit je opojný, nie som len mocná – cítim sa
všemocná.
„Dočerta,“ sykne medzi zuby. Zľahka berie moju hlavu do
dlaní a napína sa v bokoch, takže do mňa preniká ešte viac.
Áno, toto chcem. Krúžim jazykom a ďalej si ho beriem…
znova a znova.
„Už dosť.“ Pokúša sa cúvnuť.
Ale kdeže, Grey, nikam nejdeš. Ja ťa chcem. Pevne ho chytám
za boky a zvyšujem svoje úsilie – cítim, ako je už blízko.
509
„Prosím,“ vytlačí zo seba zadychčané. „Takto sa urobím,
Ana…“ a plynulé prechádza k stonaniu.
Moja vnútorná bohyňa v extáze zvráti hlavu a on vrcholí,
hlasno a mokrý, rovno do mojich úst.
Otvára tie svoje žiarivo striebristé oči a zaostruje na mňa. S
úsmevom si oliznem pery a on mi ten úsmev lascívne opätuje.
„Á, tak takú hru tu hráme, slečna Steelová.“ Skloní sa a
dvíha ma na nohy. Zrazu mám jeho pery na svojich.
Prekvapene zamručí. „Cítim svoju chuť. Ty chutíš lepšie,“
pradie mi do úst. Strháva zo mňa tričko, bez okolkov ho
odhadzuje na podlahu a potom ma sáče na posteľ. Chytí mi
nohavice a jediným prudkým šklbnutím ma ich zbavuje. Nič
pod nimi nemám, a tak ostávam ležať na jeho posteli úplne
nahá. Roztúžená. Túžobne ma sleduje, vpíja sa do mňa
pohľadom a pomaly si vyzlieka zvyšné kusy oblečenia, ani na
chvíľu zo mňa pritom nespúšťa oči.
„Si krásna žena, Anastasia,“ hodnotí uznanlivo.
Hmm… s hlavou koketne sklonenou nabok sa na neho
žiarivo usmejem.
„Veď ty si zasa kus chlapa, Christian. A chutíš úplne
skvele.“
Obdarí ma samoľúbym úsmevom a siahne po tej tyči. V
ruke mi zovrie ľavý členok a rýchlo ho k nej púta, pevne
uťahuje pracku, ale nie zas príliš tesne. Skúša, koľko miesta mi
pod remienkom zostalo tak, že medzi remienok a môj členok
vsunie malíček. Celý ten čas sa mi pozerá priamo do očí –
nepotrebuje vidieť na to, čo robí. Hmm… takže už to robil.
„A teraz si posvietime na to, ako chutíte vy. Ak si dobre
spomínam, ste unikátna a úplne skvelá lahôdka, slečna
Steelová.“
510
Chytá ma za druhý členok a aj ten rýchlo a efektívne zapína
– teraz mám nohy tak pol metra od seba.
„Skvelá vec na tejto tyči je tá, že sa dá predĺžiť,“ zamručí
spokojne. Niečo na nej stlačí a potom za ňu zatiahne, čím
roztvorí moje nohy ešte viac. To je skoro meter. Ústa mám
dokorán a do pľúc si naberám poriadny hlt vzduchu.
Panebože, je to také zhýralé! Som v jednom ohni, nedočkavá a
žiadostivá.
Christian si navlhčí spodnú peru.
„A teraz si s tým užijeme trochu zábavy, Ana.“ Tyč pevne
zovrie a prudko ju pretáča, takže ma donúti prevrátiť sa na
brucho. Úplne ma to vyvádza z miery.
„Vidíš, čo si s tebou môžem robiť?“ prehodí temne a znovu
s ňou šklbne. Tak silno, že sa zase ocitám na chrbte a zízam
naňho s otvorenými ústami a bez dychu.
„Tie ďalšie putá sú na zápästia. Ešte o nich popremýšľam.
Záleží na tom, či sa začneš správať slušne.“
„A kedy som sa nesprávala slušne?“
„Napadá mi hneď niekoľko prehreškov,“ spomína ticho a
prechádza mi brúskami prstov po chodidlách. Šteklí to, ale tyč
mi zabraňuje v pohybe, aj keď sa pokúšam uniknúť z jeho
dosahu.
„Napríklad ten tvoj BlackBerry.“
V šoku vykríknem. „Čo so mnou budeš robiť?“
„Ale nie, ja nikdy neodhaľujem svoje plány dopredu,“
vystrúha grimasu a v očiach sa mu diabolsky zablysne.
Dopekla. Je taký neuveriteľne príťažlivý, až mi to berie dych.
Vkráda sa do postele a kľakne si mi medzi nohy, úchvatne
nahý, zatiaľ čo ja som bezmocná.
511
„Hmm. Taká krásne vystavená, slečna Steelová.“ Prstami
oboch rúk mi začína stúpať po vnútornej strane nôh. Pomaly,
cieľavedome nimi vykonáva malé krúživé pohyby, bez toho
aby prerušil náš očný kontakt.
„Všetko je to o očakávaní, Ana. Čo s tebou budem robiť?“
Spôsob, akým tie slová vyriekne, preniká rovno do najhlbších
a najtemnejších zákutí môjho ja. Zavzdychám a zavrtím sa.
Jeho prsty pokračujú v tom pomalom stúpaní nahor a už
dosiahli oblasť kolien. Inštinktívne by som chcela dať nohy k
sebe, ale nemôžem.
„Pamätaj si, keby sa ti niečo nepáčilo, jednoducho mi
povieš, aby som prestal,“ prihovára sa mi. Skláňa sa a
obsypáva mi brucho jemnými štípanými bozkmi, zatiaľ čo jeho
ruky ďalej vykonávajú tú pozvoľnú, krivolakú púť na sever,
vyššie a vyššie po vnútorných stranách mojich stehien, láskajú
a provokujú. „Ach, prosím, Christian,“ vydýchnem.
„Nie, slečna Steelová. Zistil som, že dokážete byť vo svojich
milostných nájazdoch na moju maličkosť pekne nemilosrdná.
Myslím, že by som vám tú službičku mal opätovať.“
Zatínam ruky do plachty a jednoducho sa mu
odovzdávam. Jeho ústa sa s nežnosťou pohybujú na juh, prsty
na sever, oboje smerom k môjmu odhalenému lonu,
vydanému mu napospas. Keď do mňa potom tými prstami
preniká, vzopriem sa, aby som im vyšla v ústrety. Christian na
to zareaguje tichým zastonaním.
„Nikdy ma neprestaneš udivovať, Ana. Si taká
pripravená,“ zachraptí pri línii chĺpkov, ktorá ohraničuje moje
podbruško z juhu. Moje telo sa samo napne do luku a jeho
pery dosahujú svoj cieľ.
Ach, bože.
512
Christian začína svoj pomalý zmyselný útok jazykom,
krúži ním stále dokola a prstami pritom pohybuje vo vnútri
mňa. A pretože nemôžem zovrieť nohy alebo sa inak hýbať, je
to také intenzívne… veľmi intenzívne. Prehýbam sa v chrbte a
pokúšam sa tie pocity nejako vstrebať.
„Christian,“ zakňučím.
„Ja viem, miláčik,“ vydýchne, a aby mi uľavil, jemne fukne
na tú najcitlivejšiu časť môjho tela. „Aach! Prosím!“ žobroním.
„Povedz moje meno,“ prikazuje mi.
„Christian!“ zvolám a ťažko pritom spoznávam svoj
vlastný hlas – je taký vysoký a plný žiadostivosti.
„Znovu!“ zaduní.
„Christian, Christian, Christian Grey,“ volám už naozaj
hlasno.
„Si moja.“ Jeho hlas je tichý a presvedčivý a ja sa s
posledným pohybom jeho jazyka rútim – veľkolepo – do
náručia orgazmu. A pretože mám nohy tak naširoko
roztvorené, prevaľuje sa cezo mňa jedna jeho vlna za druhou,
až sa v nich celá strácam.
Len nejasne si uvedomujem, že ma Christian pretočil na
brucho.
„Teraz niečo skúsime, miláčik. Keď sa ti to nebude páčiť
alebo to bude veľmi nepohodlné, stačí povedať a prestanem.“
Čo, prosím? Som príliš absorbovaná v dozvukoch toho
vlnobitia, než aby som dokázala sformulovať jedinú súvislú
alebo zmysluplnú myšlienku. Sedím Christianovi na kolenách.
Ako som sa tu ocitla?
„Predklon sa, miláčik,“ zašepká mi do ucha. „Hlavu a prsia
na posteľ.“
513
Ako omámená robím, čo mi povedal. Priťahuje si obe moje
ruky dozadu a púta ich k tyči hneď vedľa mojich členkov. No
teda… Kľačím na kolenách, zadok mám vystrčený hore, viac
vystavená už byť nemôžem. A som úplne v jeho moci.
„Vyzeráš tak úchvatne, Ana,“ dostáva zo seba užasnuto a ja
počujem zvuk trhanej fólie. Končekmi prstov pomaly kĺže po
spodnej časti mojej chrbtice, neomylne smeruje k miestu jeho
hlavného záujmu, lenže tesne predtým sa na okamih
zastavuje.
„Až na to budeš pripravená, chcem aj toto.“ Jeho prst
zostáva visieť nad tým druhým miestom. Hlasno vykríknem a
celá zmeraviem, keď sa ho skusmo dotkne. „Nie, dnes nie,
sladká Ana, ale raz… chcem ťa mať všetkými možnými
spôsobmi. Chcem vlastniť každý milimeter tvojho tela. Si
moja.“
Vyvoláva to vo mne spomienku na análny kolík a hlboko
vnútri mňa sa všetko zatína. Jeho slová ma nútia zavzdychať a
jeho prsty klesajú nižšie, krúži nimi okolo dôverne známeho
teritória.
O chvíľku neskôr do mňa prudko vráža. „Au! Opatrne,“
vykríknem a on znehybnie.
„Si v poriadku?“
„Počkaj… nechaj ma si na to zvyknúť.“
Pomaly zo mňa kĺže späť a potom sa pozvoľna vracia,
napĺňa ma a roztvára, druhýkrát, tretíkrát a ja tomu
podlieham.
„Áno, dobre… už,“ šepkám a vychutnávam si ten pocit.
S hlbokým zabručaním zvyšuje tempo. Hýbe sa a hýbe…
neúprosne… tam, späť, celú si ma berie… a je to čertovsky
skvelý pocit. A v tej mojej bezmocnosti sa zároveň skrýva
514
uspokojenie. Uspokojenie z toho, že sa mu dobrovoľne
vydávam, a tiež z toho, že si ma môže vziať tak, ako to má rád
on. Toto mu dokážem poskytnúť. Berie ma do tých temných
miest so sebou. Do miest, o ktorých som ani netušila, že
existujú, a ktoré teraz spoločne zapĺňame oslňujúcim svetlom.
Ach, áno… vnášame do nich jasné, oslepujúce svetlo.
A potom už sa tomu odovzdávam, úplne sa oddávam
tomu, čo so mnou robí, otváram sa sladkému uvoľneniu a
vrcholím, znovu a hlasno, a pritom volám jeho meno. A on sa
prestáva hýbať, vlieva do mňa svoje srdce i dušu.
„Áno, miláčik,“ zakvíli a zrúti sa vedľa mňa.
Vnímam, ako prstami zručne uvoľňuje remence a masíruje
mi členky a potom aj zápästia. Len čo je s tým hotový a ja som
konečne zase voľná, priťahuje si ma do náručia a ja, úplne
vyčerpaná, upadám do sna.
Keď znovu precitnem, ležím vedľa neho schúlená do klbka
a on ma pozoruje. Nemám tušenie, koľko je hodín.
„Dokázal by som sa pozerať, ako spíš, celú večnosť, Ana,“
zašepká a pobozká ma na čelo.
Usmejem sa a rozospato sa k nemu pritúlim.
„Už nikdy ťa nenechám odísť,“ sľubuje ticho a vinie si ma
do náručia.
Hmm. „Ja nikam ísť nechcem. Nikdy ma nenechaj odísť,“
šepkám ospanlivo a viečka sa mi už odmietajú otvoriť.
„Ja ťa potrebujem,“ šepká, ale jeho hlas už znie vzdialene,
stáva sa neuchopiteľnou súčasťou mojich snov. On ma
potrebuje… potrebuje ma… A než sa konečne ponorím do
temnoty, moje posledné myšlienky patria malému chlapcovi s
dymovými očami a ufúľanými, rozstrapatenými medenými
vláskami, ktorý sa na mňa placho usmieva.