Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 17. kapitola

Kapitola 17

Hmm.
Christian tlačí tvár na môj krk a ja sa pomaly prebúdzam.
„Dobré ráno, miláčik,“ zašepká a stlačí medzi zubami môj
ušný lalôčik. Opatrne otváram oči a zase ich rýchlo zavriem.
Izbu napĺňa ostré ranné svetlo. Christian láska v dlani jeden
môj prsník a jemne ho dráždi. Potom presúva ruku nadol a
chytá ma za bok, a ako leží za mnou, tlačí si ma natesno k sebe.
Preťahujem sa a teším sa z jeho dotykov vzadu na zadku.
Vnímam, že nie som jediná, komu sa to páči. Panebože!
Budíček á la Christian Grey.
„Zdá sa, že ma rád vidíš,“ zavrním rozospato a vyzývavo
sa oňho otriem. Na hrane sánky cítim, ako sa usmieva.
„Vidím ťa veľmi, veľmi rád,“ potvrdzuje a presúva ruku na
moje brucho a potom ešte nižšie. Dlaňou mi prekrýva lono a
jeho prsty sa vydávajú na prieskum. „Prebúdzanie po vašom
boku poskytuje určité výhody, slečna Steelová,“ nežne ma
podpichuje a jemne ma obracia na chrbát.
„Vyspala si sa dobre?“ zaujíma sa, zatiaľ čo jeho prsty ma
ďalej zmyselne provokujú. Usmieva sa na mňa tým svojím
oslňujúcim úsmevom sakramentsky-krásneho-americkéhomodela-
s-bezchybným-chrupom. Berie mi to dych.
Moje boky sa začínajú vlniť do rytmu tanca, ktorý udávajú
jeho prsty. Dáva mi decentné bozky na pery a potom sa
presúva na môj krk, cestou ho pomaly poštipkáva, bozkáva a
saje. Ticho si vzdychnem. Je nežný a jeho dotyky sú ľahké a
517
božské. Jeho prsty sa neohrozene presúvajú ešte nižšie a
pomaly do mňa jedným z nich preniká. Počujem jeho sykavý
nádych.
„Ach, Ana,“ mrnčí mi zbožne do pokožky na hrdle, „ty
nikdy nesklameš.“ Pohybuje tým prstom v dokonalej súhre so
svojimi bozkmi, jeho ústa bez náhlenia putujú po mojej kľúčnej
kosti a potom dolu na prsia. Svojimi perami aj zubami dráždi
najskôr jednu a potom aj druhú bradavku – ale s takým
úžasným citom, že sa obe v radostnej odpovedi dvíhajú a
spevňujú.
To už od rozkoše stonám.
„Hmm,“ pradie a dvíha hlavu, aby ma spútal tlejúcim
sivým pohľadom. „Ja ťa chcem, teraz hneď.“ Načahuje sa
smerom k nočnému stolíku. Presúva sa nado mňa, svoju váhu
opiera o lakte a otiera sa nosom o môj, telom sa mi pritom
vkliní medzi nohy. Kľakne si a trhá plastovú fóliu.
„Už sa nemôžem dočkať soboty,“ vyhlási a v očiach mu
zasvieti lascívna zmyselnosť.
„Tvojich narodenín?“ poviem zadychčaná.
„Nie. Toho, keď budem môcť prestať používať tieto malé
trtkáče.“
„Aké trefné označenie,“ zachichocem sa.
Nasadzuje si kondóm a pritom sa na mňa zmraští: „Vy sa
chichúňate, slečna Steelová?“
„Nie.“ Pokúšam sa nasadiť vážnu tvár, ale fatálne
zlyhávam.
„Teraz nie je práve vhodný čas na chichotanie,“ potriasa
káravo hlavou. Aj jeho hlas je zrazu hlbší a drsnejší, a ten jeho
výraz – pri všetkých svätých – ľadový aj horúci zároveň.
518
V hrdle mi zadrháva dych. „Myslela som, že sa ti páči, keď
sa smejem,“ vytláčam zo seba chrapľavo a uhrančivo pozerám
do búrkovo temných hlbín jeho očí.
„Nie teraz. Na chichotanie musí byť vhodný čas a miesto.
Čo teraz nie je. Teraz treba to tvoje chichotanie stopnúť. A ja
myslím, že viem ako,“ zatvári sa výhražne a ľahne si na mňa.
„Čo by ste si dali na raňajky, Ana?“
„Dám si len nejaké müsli. Ďakujem, pani Jonesová.“
Keď sa usadím k raňajkovému baru vedľa Christiana,
začervenaní sa. Naposledy, keď sa moje oči stretli s pohľadom
veľmi akurátnej a formálnej pani Jonesovej, bola som úplne
nedôstojne unášaná do spálne, prehodená cez Christianovo
plece.
„Veľmi ti to pristane,“ chváli ma Christian prívetivo.
Znovu som si obliekla tú sivú puzdrovú sukňu a k nej sivú
hodvábnu blúzku.
„Aj tebe,“ usmievam sa naňho hanblivo. On má na sebe
svetlomodrú košeľu a džínsy a vyzerá v tom tak dobre a
sviežo a dokonale… ako vždy.
„Mali by sme ti kúpiť viac sukní,“ utrúsi vecne. „Vlastne by
som ťa veľmi rád vzal na nákupy.“
Hmm – nákupy. Tie z duše nenávidím. Ale s Christianom
by to možno nebolo také zlé. Radšej volím rozptýlenie ako
najlepšiu formu obrany.
„To by ma zaujímalo, čo sa asi dnes bude diať v práci.“
„Budú musieť nájsť náhradu za toho kreténa.“ Zamračí sa a
nasadzuje výraz, akoby práve šliapol do niečoho veľmi
519
nemilého. „Dúfam, že na miesto môjho nového šéfa prijmú
ženu.“
„Prečo?“
„No, prečo asi? Pretože nebudeš tak šalieť, keď s ňou
pôjdem preč,“ hnevám ho.
Pobavene skriví ústa a pustí sa do svojej omelety.
„Čo je na tom smiešne?“ pýtam sa.
„Predsa ty. Zjedz to svoje müsli – a všetko, ak už nebudeš
nič iné.“ Panovačný ako vždy. Našpúlim naňho ústa, ale
potom sa začínam napchávať.
„Takže, kľúčik sa strká sem,“ ukazuje Christian na
zapaľovanie umiestnené pod radiacou pákou.
„Originálne miesto,“ podotýkam. Ale inak som taká
uchvátená každučkým malým detailom, že v tom pohodlnom
koženom sedadle takmer nadskakujem ako malé dieťa.
Christian ma konečne nechá šoférovať moje auto.
Premeriava si ma so stoickým pokojom, ale oči mu
rozjarene svietia. „Ty si z toho úplne nadšená, však?“
konštatuje pobavene.
S úsmevom blázna zakývam hlavou. „Len si privoňaj, ako
vonia novotou. Je dokonca ešte lepšie ako sub-špeciál… totiž
A3,“ opravujem sa rýchlo a začervenám sa.
Christian sa škerí: „Tak sub-špeciál, hej? Vy teda máte
slovník, slečna Steelová.“ S predstieraným výrazom zhnusenia
sa zapiera do sedačky, ale mňa neoblafne. Ja na ňom spoznám,
kedy sa dobre baví.
„Tak, hádam aby sme vyrazili.“ Mávne svojou dlhoprstou
rukou smerom k výjazdu z garáže.
520
Nadšene tlesnem dlaňami, naštartujem auto a motor sa
vrniac prebúdza k životu. Zaraďujem rýchlosť, dávam dolu
nohu z brzdového pedála a saab sa plynulé rozbieha. Taylor za
nami štartuje audi, a keď sa zdvihne závora, nasleduje nás z
garáží Escaly von na ulicu.
„Môžem si pustiť rádio?“ navrhujem, keď čakáme na
prvých semaforoch.
„Chcem, aby si sa sústredila,“ zamieta ostro.
„Prosím ťa, Christian, ja dokážem šoférovať s pustenou
hudbou,“ prevraciam oči. Chvíľu sa mračí, ale potom sa
načahuje k rádiu.
„Môžeš tu počúvať iPod, mp-trojky aj cédečká,“ inštruuje
ma.
Priestor auta náhle zapĺňa podmanivá hudba The Police,
ale až príliš hlasná. Christian to zoslabuje. Hmm… „King of
Pain“.
„Tvoja hymna,“ podpichujem ho a vzápätí to oľutujem,
pretože zomkne pery do úzkej linky. Ale nie. „Niekde ho mám,
tento album,“ pokračujem rýchlo, aby som ho rozptýlila.
Niekde v byte, v ktorom som strávila tak málo času.
Zaujímalo by ma, ako to tam zvláda Ethan. Mala by som sa
mu pokúsiť dnes zavolať. Asi nebudem mať v práci do čoho
pichnúť.
V žalúdku ma pošteklí úzkosť. Čo sa asi bude diať, keď
dorazím do kancelárie? Budú už všetci poznať tú historku o
Jackovi? Bude každý vedieť, že je v tom namočený aj
Christian? Budem mať ešte stále prácu? A ak nie, čo si
počnem?
521
No predsa si vezmeš multimilionára, Ana! Moje podvedomie
nasadzuje svoj neosobný výraz. Ignorujem ho – hnusobu
jednu chamtivú.
„Hej, slečna s podrezaným jazykom. Preber sa,“ vracia ma
Christian do reality, keď nezastavím na ďalších semaforoch.
„Si príšerne roztržitá. Sústreď sa trochu,“ napomína ma.
„Nedostatočná koncentrácia býva príčinou nehôd.“
To hádam nemyslí vážne – zrazu ma to vracia naspäť do čias,
keď ma Ray učil šoférovať. Nepotrebujem ďalšieho otca. To
skôr manžela, zvrhlého manžela. Hmm.
„Len premýšľam o práci.“
„Miláčik, to zvládneš. Ver mi,“ usmeje sa vľúdne.
„Prosím, hlavne sa do toho nestaraj. S týmto sa chcem
vyrovnať sama, Christian, prosím. Je to pre mňa dôležité,“
hovorím tak prívetivo a mierne, ako to len dokážem. Nechcem
sa hádať. Zomkne pery do tvrdej nekompromisnej čiarky a ja
mám dojem, že sa mi chystá zasa vynadať. To nie.
„Nebudeme sa hádať, Christian. Predsa sme spolu strávili
také pekné ráno. A minulá noc bola…“ nenachádzam správne
slová. Minulá noc bola… „raj.“
Neodpovedá, a tak po ňom hodím kútikom oka a zisťujem,
že má zavreté oči.
„Áno. Raj,“ súhlasí mierne. „Myslel som to vážne, čo som
povedal.“
„Čo?“
„Nechcem ťa nechať odísť.“
„Ja predsa nikam nejdem.“
Usmeje sa tým novým, plachým úsmevom, tým, ktorý
rozpúšťa všetko, čo mu príde do cesty. Tak to je sila.
„To je dobre,“ usúdi jednoducho a viditeľne sa uvoľňuje.
522
Vchádzam na parkovisko vzdialené jeden a pol bloku od
SIP-u.
„Odprevadím ťa až do práce. Taylor ma tam naloží,“
ponúka mi Christian.
Leziem z auta, obmedzená v pohybe tou puzdrovou
sukňou, zatiaľ čo Christian z neho vystupuje s celou svojou
gráciou, v obdivuhodnej súhre so svojím vlastným telom.
Alebo aspoň pôsobí ako niekto, kto je zohraný so svojím
telom. Zvláštne… Ako môže byť človek, ktorý neznesie, keď sa
ho niekto dotýka, taký uvoľnený? Lámem si nad tou zatúlanou
myšlienkou hlavu.
„Nezabudni, že máme o siedmej večer schôdzku s
Flynnom,“ pripomína mi, keď mi podáva ruku. Chytám sa jej
a diaľkovým ovládaním zamykám auto.
„Nezabudnem. Zostavím si pre neho zoznam otázok.“
„Otázok? O mne?“
Prikývnem.
„Čo sa mňa týka, môžem ti odpovedať na všetky otázky
sám,“ ohradzuje sa dotknuto.
Usmejem sa naňho. „To áno, ale ja chcem nezaujatý názor
toho predraženého šarlatána.“
Zachmúrený si ma nečakane priťahuje do náručia a pevne
mi zviera obe ruky za chrbtom.
„Je to vôbec dobrý nápad?“ pýta sa ma zastretým a
chvejúcim sa hlasom. Pozriem sa naňho a vidím, ako sa mu v
očiach rozhosťuje strach. Trhá ma to na kusy.
„Ak nechceš, tak to robiť nebudem.“ Uprene sa mu
pozerám do očí a zrýchlene žmurkám. Priala by som si ten
znepokojený výraz z jeho tváre zmazať. Vymaním si jednu
523
ruku a jemne mu ju priložím na líce – ešte je hladké po rannom
holení.
„Čoho sa tak bojíš?“ vydýchnem mäkkým, upokojujúcim
hlasom.
„Že odídeš.“
„Christian, koľkokrát ti to ešte budem opakovať – ja nikam
neodchádzam. To najhoršie si mi už povedal. Ja ťa
neopustím.“
„Tak prečo si mi neodpovedala?“
„Neodpovedala?“ predstieram nepochopenie.
„Ty vieš, o čom hovorím, Ana.“
Povzdychnem si. „Len si chcem byť istá, že som pre teba
dosť dobrá, Christian. To je všetko.“
„A moje slovo ti nestačí?“ pýta sa rozhorčene a púšťa ma.
„Christian, toto všetko bolo skrátka príliš rýchle. Ty sám o
sebe tvrdíš, že si rozorvaný až do päťdesiatich odtieňov sivej.
A ja ti nedokážem dať to, čo potrebuješ,“ zabručím.
„Jednoducho to nie je nič pre mňa. Lenže sa kvôli tomu cítim
byť nevyhovujúca, zvlášť po tom, keď som ťa videla s Leilou.
Kto mi zaručí, že jedného dňa nestretneš niekoho, komu sa
budú páčiť rovnaké veci? A kto mi zaručí, že sa do nej … veď
vieš… nezamiluješ? Do nejakej, ktorá bude tvojim potrebám
vyhovovať oveľa lepšie.“ Pri pomyslení na Christiana s
kýmkoľvek iným sa mi robí nevoľno. Pozerám sa dolu na
svoje prsty.
„Poznal som pár takých, ktorým sa páčilo robiť to isté čo ja.
A žiadna z nich ma nikdy nepriťahovala tak ako ty. K žiadnej
z nich som nikdy nič necítil. Len k tebe, Ana.“
„To preto, že si im nikdy nedal šancu. Zostal si zavretý v tej
svojej pevnosti príliš dlho, Christian. Pozri, porozprávame sa o
524
tom neskôr. Teraz už musím do práce. Hádam nám v tom
pomôže práve doktor Flynn.“ Toto je jednoducho veľmi ťažká
téma na rozhovor na parkovisku o 8:50 ráno a Christian s tým
zrejme výnimočne súhlasí. Prikývne, ale pohľad si zachováva
ostražitý.
„Ide sa,“ zavelí a natiahne ruku.
Na stole ma čaká odkaz s prosbou, či by som sa nemohla
ihneď dostaviť do kancelárie Elisabeth. Srdce mi skáče až v
krku. A je to. Teraz ma vyhodí.
„Anastasia,“ usmieva sa na mňa vľúdne Elisabeth a rukou
ukazuje na stoličku pred jej stolom.
Sadám si a v očakávaní na ňu hľadím, dúfam, že nepočuje
búšenie môjho srdca. Uhladzuje si husté čierne vlasy a upiera
na mňa zádumčivý belasý pohľad.
„Mám pomerne smutné správy.“
Smutné?! To nie.
„Zavolala som si ťa, aby som ťa informovala o tom, že Jack
celkom nečakane opustil našu spoločnosť.“
Červenám sa. Pre mňa to nie je zas až taká smutná správa.
Nemala by som jej povedať, že o tom viem?
„Po jeho náhlom odchode tu zostalo voľné miesto a my by
sme ho radi dočasne obsadili, kým nenájdeme zodpovedajúcu
náhradu.“
Čože? Doslova cítim, ako sa mi odkrvuje mozog. To akože
myslí… mňa?
„Ale ja som tu ešte len niečo vyše týždňa.“
„To je pravda, Anastasia, ja to chápem, ale Jack vždy veľmi
chválil tvoje schopnosti. Vkladal do teba veľké nádeje.“
525
Prestávam dýchať. To určite, ten vkladal veľké nádeje jedine do
toho, že ma dostane na lopatky.
„Tu je detailná náplň tvojej práce. Pozorne si ju prečítaj a
neskôr sa o tom môžeme porozprávať.“
„Ale…“
„Prosím ťa, ja viem, že sa ti to zdá unáhlené, ale ty už si v
kontakte s Jackovými kľúčovými autormi. Tvoje poznámky k
rukopisom zaujali aj ostatných redaktorov. Máš bystrý
úsudok, Anastasia. Všetci si myslíme, že to zvládneš.“
„Tak dobre.“ To sa mi asi sníva.
„Prosím ťa, premysli si to. A medzitým sa môžeš
presťahovať do Jackovej kancelárie.“
Postaví sa, čím mi dôrazne naznačuje, že sme spolu
skončili, a podáva mi ruku. Úplne omráčené sa s ňou lúčim.
„Som rada, že je preč,“ zašepká a po tvári jej preletí
pochmúrny výraz... No pozrime sa. Čo urobil jej?
Späť pri svojom stole beriem BlackBerry a volám
Christianovi.
Dvíha to po druhom zazvonení. „Anastasia. Si v pohode?“
pýta sa s nepredstieraným záujmom.
„Práve mi dali Jackovo miesto,“ vyhŕknem.
„To myslíš vážne?“ vydýchne v šoku.
„Máš s tým niečo spoločné?“ Môj hlas teraz znie o čosi
ostrejšie, presne, ako som zamýšľala.
„Nie – nie, vôbec nič. Chcem povedať, so všetkou úctou,
Anastasia, si tam zhruba týždeň – a to nemyslím nijako zle.“
„Ja viem,“ vraštím čelo. „Ukázalo sa, že si ma Jack naozaj
cenil.“
„Skutočne?“ precedí ľadovo a potom si povzdychne.
526
„Tak dobre, miláčik, ak si tam myslia, že to dokážeš, tak
som o tom presvedčený aj ja. Blahoželám. Možno by sme to
mali po Flynnovi osláviť.“
„Hmm. A určite v tom nemáš prsty?“
Chvíľu mlčí a potom prehovorí, hrozivo ticho: „Ty mi
neveríš? To ma naozaj mrzí.“
Nasucho preglgnem. Ach, bože, on sa hneď naježí.
„Prepáč,“ ospravedlňujem sa neprítomne.
„Keby si čokoľvek potrebovala, tak sa ozvi. Som tu pre
teba. A Anastasia?“
„Čo?“
„Používaj BlackBerry,“ dodáva úsečne.
„Iste, Christian.“
Nepoloží, ako som čakala, namiesto toho počujem hlboký
nádych.
„Myslím to vážne. Keď budeš potrebovať, som tu.“ Jeho
slová sú teraz o niečo miernejšie. Je taký impulzívny… jeho
nálady sa hojdajú ako ručička metronómu nastaveného na
presto.
„Dobre,“ upokojujem ho. „Už radšej pôjdem. Musím sa
presťahovať.“
„Keď budeš potrebovať… Myslím to vážne,“ opakuje.
„Ja viem. Ďakujem, Christian. Milujem ťa.“
Vycítim, ako sa na druhej strane usmeje. Znova som si ho
získala.
„Aj ja ťa ľúbim, miláčik.“
Omrzí ma vôbec niekedy, keď mi bude hovoriť také veci?
„Ešte ti zavolám.“
„Neskôr, miláčik.“
527
Položím a obraciam pohľad smerom k Jackovej kancelárii.
K mojej kancelárii. No pozrime sa. Anastasia Steelová,
zastupujúca zodpovedná redaktorka. Kto by to bol povedal?
Mala by som požiadať o zvýšenie platu.
Čo by tomu asi povedal Jack, keby to vedel? Pri pomyslení
na neho sa zachvejem a nevdojak mi napadá, ako asi strávil
dnešné ráno. Určite nie v New Yorku, ako predpokladal.
Vchádzam do jeho… totiž do svojej kancelárie, sadám si k
stolu a začítam sa do náplne práce. O pol jednej mi volá
Elisabeth.
„Ana, potrebovali by sme ťa o jednej na porade v
zasadačke. Budú tam aj Jerry Roach a Kay Bestie – poznáš ich,
nie? Riaditeľ a jeho zástupca. A zúčastnia sa jej aj všetci
zodpovední redaktori.“
Doparoma!
„Mám sa na to nejako pripravovať?“
„Nie, je to len informatívna schôdzka, ktorú robíme každý
mesiac. A dostaneš tam obed.“
„Budem tam.“ Položím.
Dočerta! Prechádzam aktuálny zoznam Jackových autorov.
Áno, so všetkými som už mala čo do činenia. Mám tu päť
rukopisov, ktoré presadzoval, plus dva ďalšie, o ktorých
vydaní by sa malo vážne uvažovať. Zhlboka vydýchnem –
nemôžem uveriť, že už je čas obeda. Deň uteká ako splašený a
mne sa to veľmi páči. Toľko sa toho dnes dopoludnia stalo. V
kalendári mi cinkne pripomienka na tú poradu.
Ale nie – Mia! V tom zhone som zabudla na náš obed.
Lovím BlackBerry a zúfalo sa snažím vyhľadať jej číslo.
Do toho mi zvoní telefón.
„Máš ho tu zasa, v recepcii,“ zahlaholí do slúchadla Claire.
528
„Koho?“ A na moment mi schádza na um, že by to mohol
byť Christian.
„Toho plavovlasého boha.“
„Ethana?“
Čo asi chce? Okamžite sa cítim previnilo, že som mu
nezavolala.
Ethan v modrej kockovanej košeli, bielom tričku a džínsoch
sa rozžiari, keď sa objavím.
„Páni! Ty si ale fešanda, Steelová,“ povie a uznanlivo
pokyvuje hlavou. Krátko ma objíma.
„Všetko v poriadku?“ ubezpečujem sa.
Zamračí sa. „Jasné, v pohode, Ana. Len som ťa chcel vidieť.
Už si sa mi nejakú chvíľu neozvala, tak som chcel
skontrolovať, ako s tebou pán Magnát zaobchádza.“
Očerveniem a neubránim sa zasnenému úsmevu.
„Tak fajn!“ vyhŕkne a ukazuje mi dlane. „Z toho tvojho
tajomného úsmevu som pochopil dosť. Podrobnosti poznať
nemusím. Prišiel som sa len opýtať, či by si nechcela ísť na
obed. A inak, od septembra som tu v Seattli zapísaný na
psychológiu. Aby som si doplnil vzdelanie.“
„Ethan, toľko sa toho stalo. Mám kopu vecí, čo ti musím
rozprávať, ale práve teraz nemôžem. Mám poradu.“ A zrazu
mi to docvakne. „Myslíš, že by si pre mňa mohol urobiť niečo
veľmi, veľmi úžasné?“ prosím s prosebne zopätými rukami.
„No jasné,“ pripúšťa celý zmätený mojím prosíkaním.
„Mala by som teraz ísť na obed s Christianovou a
Elliotovou sestrou, ale nepodarilo sa mi s ňou spojiť a táto
porada sa jednoducho nejako vyskytla. Prosím, nevzal by si ju
na ten obed ty? Prosím.“
„Uf, Ana! Nechcem robiť pestúnku nejakému faganovi.“
529
„Prosím, Ethan.“ Hádžem naňho ten najprosebnejší,
najblankytnejší a najzvodnejší pohľad spod svojich mihalníc,
aký sa mi podarí vyčariť. On prevracia oči a ja viem, že je môj.
„Ale za to mi niečo uvaríš,“ brble.
„Jasné, čokoľvek a kedykoľvek.“
„Tak kde ju máš?“
„Bude tu každú chvíľu.“ A ako na zavolanie počujem jej
hlas.
„Ana!“ volá od vstupných dverí.
Obaja sa za ňou obzeráme. A ona tam stojí – vysoká, s tými
svojimi sexi krivkami a uhladeným čiernym mikádom – vo
veľmi krátkych, mätovozelených šatách a farebne zladených
topánkach na vysokom podpätku so strapcami okolo štíhlych
členkov. A vyzerá neskutočne.
„To je ten fagan?“ zasyčí Ethan a zíza na ňu s ústami
dokorán.
„Áno. Ten fagan, čo potrebuje pestúnku,“ pošepkám mu
späť.
„Ahoj, Mia.“ Objímam ju len zbežne, pretože aj ona
pomerne nehanebne civie na Ethana.
„Mia, toto je Ethan, Katin brat.“
On jej prikývne na pozdrav, obočie skoro v polovici čela, a
ona mu so zachvením mihalníc podáva ruku.
„Veľmi ma teší, že ťa spoznávam,“ zapradie Ethan a Mia
znovu zažmurká. To je dosť, že aspoň raz mlčí. A červená sa!
No, to je bomba. V živote som ju nevidela červenať sa.
„Na ten obed s tebou dnes nemôžem ísť,“ vysvetľujem
zarazene. „A Ethan súhlasil, že s tebou pôjde, ak ti to nevadí.
A my dve si to vynahradíme inokedy.“
530
„Určite,“ dostane zo seba potichu. Tichá Mia, to je mi ale
novinka.
„Áno, ja už sa o ňu postarám. Tak neskôr, Ana.“ Ponúka
Mii rameno a ona ho s ostýchavým úsmevom prijíma.
„Ahoj, Ana,“ obzerá sa za mnou ešte Mia a ústami naznačí
– ach, môj bože! – pričom na mňa veľmi významne žmurkne.
On sa jej páči! Keď vychádzajú z budovy, ešte za nimi
kývam. To by ma zaujímalo, ako na toto zareaguje Christian.
Tá myšlienka ma znepokojuje. No čo, Mia je rovnako stará ako
ja, tak hádam nemôže veľmi namietať, nie?
Lenže tu hovoríme o Christianovi. Moje podvedomie je späť, s
pretiahnutou tvárou, so staromódnym svetríkom a s kabelkou
prevesenou na predlaktí. Rýchlo sa tej predstavy zbavujem.
Mia je dospelá žena a Christian sa dokáže správať rozumne.
To bude okej. Radšej o tom prestávam rozmýšľať a vraciam sa
do Jackovej – totiž do svojej kancelárie, aby som sa pripravila
na poradu.
Je pol štvrtej, keď sa vraciam. Išlo to dobre. Dokonca som
získala súhlas na ďalšiu úpravu tých rukopisov, ktoré som
presadzovala. A to je opojný pocit.
Na mojom stole stojí enormne veľký, prútený košík,
naprataný na prasknutie nádhernými bledoružovými a
bielymi ružami. Hneď ako beriem do ruky kartičku s
venovaním, usmievam sa. Viem, od koho sú.
531
Gratulujem, slečna Steelová.
A dokázali ste to úplne sama!
Bez pomoci svojho nadmieru prítulného, megalomanského
výkonného riaditeľa od susedov.
S láskou,
Christian
Beriem si BlackBerry, aby som mu poslala e-mail.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Megalomani…
Dátum: 16.6.2011, 15:43
Komu: Christian Grey
… sú moji úplne najobľúbenejší maniaci. Ďakujem za
nádherné kvety. Dorazili v obrovskom prútenom košíku, ku
ktorému by sa skvele hodila deka a piknik.
X
Od: Christian Grey
Predmet: Čerstvý vzduch
Dátum: 16.6.2011, 15:55
Komu: Anastasia Steelová
Tak maniak, čo? O tom by ti mohol doktor Flynn rozprávať.
Ty by si chcela ísť na piknik?
Pod holým nebom sa dá robiť veľa vecí, Anastasia…
532
Ako sa vôbec máš, miláčik?
Christian Grey
Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
Ach, môj… Cítim, ako sa mi hrnie krv do tváre už pri čítaní
jeho odpovede.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Hekticky
Dátum: 16.6.2011, 16:00
Komu: Christian Grey
Hrozne rýchlo to ubehlo. Ani som nemala čas, aby som
premýšľala o niečom inom ako o práci.
Myslím, že to dokážem!
Viac Ti poviem, keď sa dostanem domov.
To šíre nebo znie… zaujímavo.
Milujem Ťa
A x
P.S.: S tým doktorom Flynnom si už nerob starosti.
533
Zvoní mi telefón. Je to Claire z recepcie, celá nadržaná, aby sa
dozvedela, od koho mám tie kvety a čo sa stalo s Jackom. Celý
deň som bola zalezená v kancelárii a úplne som prešvihla
šuškandu. Rýchlo jej hovorím, že kvety sú od môjho priateľa a
že o Jackovom odchode toho veľa neviem. Do toho sa mi
ozýva BlackBerry. Prichádza mi ďalší mail od Christiana.
Od: Christian Grey
Predmet: Pokúsim sa…
Dátum: 16.6.2011, 16:09
Komu: Anastasia Steelová
… nerobiť si starosti.
Neskôr, miláčik.
X
Christian Grey
Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
O pol šiestej si balím veci. Nemôžem uveriť, ako rýchlo ten
deň ubehol. Teraz sa musím vrátiť do Escaly a pripraviť sa na
stretnutie s doktorom Flynnom. Ani som nemala čas
premyslieť si nejaké otázky. Možno by to mohlo byť také
zoznamovacie sedenie, trebárs mi Christian dovolí, aby som sa
s ním stretla znova. Túto myšlienku radšej odoženiem, hrniem
sa von z kancelárie a kývam Claire na pozdrav.
534
Zároveň by som mala premyslieť tie Christianove
narodeniny. Už viem, čo mu dám. Rada by som to zariadila
ešte dnes večer, skôr než sa stretneme s Flynnom, ale ako?
Hneď vedľa parkoviska je malý obchodík, v ktorom predávajú
spomienkové hlúposti. Vtom dostávam nápad a ponáhľam sa
dovnútra.
Keď o pol hodiny neskôr vchádzam do veľkej izby,
Christian stojí s BlackBerry pri uchu a hľadí von cez vonkajšiu
zasklenú stenu. Obracia sa a s rozžiareným úsmevom hovor
rýchlo končí.
„To je skvelé, Ros. Povedz to Barneymu, od toho sa
odpichneme… Maj sa.“
Nesmelo postávam vo dverách a on si to namieri rovno ku
mne. Už je prezlečený do bieleho trička a riflí, vyzerá ako
nejaký drsný chlapec.
„Dobrý večer, slečna Steelová,“ zdraví ma zamatovo a
skláňa sa, aby ma pobozkal. „Blahoželám vám k vášmu
povýšeniu.“ Ovíja okolo mňa paže a ja cítim, ako nádherne
vonia.
„Ty si sa osprchoval.“
„Práve som sa vrátil z tréningu s Claudom.“
„Aha tak.“
„Celkovo dvakrát sa mi ho podarilo zložiť,“ usmieva sa
žiarivo ako malý chlapec, očividne spokojný sám so sebou.
Ten jeho úsmev je nákazlivý.
„A to sa nestáva často?“
„Nie. Ale keď už sa to stane, je to veľmi uspokojivé. Si
hladná?“ Zavrtím hlavou.
„Ako to, že nie?“ mračí sa na mňa.
535
„Som nervózna. Kvôli doktorovi Flynnovi.“
„Ja tiež. A ako si sa mala?“ Púšťa ma a ja mu všetko v
skratke rozprávam. Pozorne ma počúva.
„No, a ešte jednu vec by som ti mala povedať,“ dodávam.
„Dnes som mala ísť na obed s Miou.“
Prekvapene dvíha obočie. „O tom si sa predtým
nezmienila.“
„Ja viem, zabudla som na to. Aj tak som to nestíhala, keď
som mala tú poradu, a tak s ňou namiesto mňa išiel Ethan.“
Sledujem, ako mu tuhne výraz. „Chápem. Prestaň si hrýzť
tú peru.“
„Idem sa prezliecť,“ zahundrem. Zvrtnem sa a miznem,
skôr než stihne povedať čokoľvek iné.
Ordinácia doktora Flynna je neďaleko Christianovho bytu.
Veľmi vhodné, pomyslím si, pre prípad naliehavej núdze.
„Obyčajne sem behávam,“ povie Christian, keď parkuje
saab. „Je to skvelé auto,“ usmeje sa na mňa.
„Tiež si to myslím,“ vraciam mu to.
„Christian… ja…“ hádžem naňho nervózny pohľad.
„Čo sa deje, Ana?“
„Tu.“ Vyberám z kabelky malú darčekovú škatuľku. „Toto
je pre teba, k narodeninám. Chcem ti to dať už teraz – ale iba
ak mi sľúbiš, že to až do soboty neotvoríš, dobre?“
Zarazene zažmurká a preglgne. „Tak dobre,“ váhavo
súhlasí.
S hlbokým nádychom mu škatuľku podávam a zároveň
ignorujem jeho zmätený pohľad. Zatrasie ňou, vnútri to
uspokojivo zahrká. Premýšľavo sa zamračí. Vidím na ňom,
536
ako zúfalo túži zistiť, čo je dnu. Potom sa však usmeje a jeho
oči sa rozsvecujú mladistvým a bezstarostným vzrušením.
Bože… znova vyzerá na svoj vek a veľmi mu to pristane.
„Nesmieš to otvoriť skôr ako v sobotu,“ varujem ho.
„Ja som to pochopil,“ ubezpečuje ma. „Prečo mi to dávaš
už teraz?“ Strká si škatuľku do vnútorného vrecka modrého
saka s pásikmi, blízko k srdcu. Aké symbolické, pomyslím si.
Zamračím sa naňho. „Pretože môžem, pán Grey.“
Pobavene skriví pery.
„Ale, ale, slečna Steelová, práve ste mi ukradli hlásku.“
Do luxusnej ordinácie doktora Flynna nás uvádza rázna,
ale priateľská recepčná. Christiana vrelo víta, až príliš vrelo na
môj vkus. Ježiši, je dosť stará na to, aby mu mohla byť mamou,
a on jej hovorí menom.
Ordinácia je zariadená decentne, vo svetlozelenej farbe s
dvoma tmavozelenými pohovkami, umiestnenými oproti
dvom koženým ušiakom, a má atmosféru klubu pre
džentlmenov. Doktor Flynn sedí pri stole vo vzdialenom rohu
miestnosti.
Keď vchádzame, zdvíha sa a ide nám naproti tak, aby sa s
nami stretol v priestore určenom na sedenie. Na sebe má
čierne nohavice a sivú, pri krku rozopnutú košeľu bez kravaty.
Jeho jasnomodré oči budia dojem, že im nič neunikne.
„Christian,“ usmeje sa priateľsky.
„John.“ Christian mu potriasa rukou.
„Spomínate si na Anastasiu?“
„Ako by som mohol zabudnúť? Anastasia, vitajte.“
„Ana, prosím,“ opravujem ho a on mi pevne stlačí ruku.
Ten jeho anglický prízvuk sa mi naozaj páči.
537
„Ana,“ opakuje po mne vľúdne a smeruje nás ku
sedačkám.
Christian ukazuje na jednu z nich. Sadám si a usilovne sa
snažím pôsobiť uvoľneným dojmom, preto si ležérne položím
ruku na opierku. On sám sa nenútene usádza na tú druhú,
takže sedíme kolmo k sebe. Medzi nami je ešte malý stolík s
jednoduchou lampičkou. Vedľa nej zaregistrujem škatuľu s
vreckovkami.
Toto som teda nečakala. V hlave som mala predstavu
strohej bielej miestnosti s čiernou koženou leňoškou. Moja
vnútorná bohyňa by sa v nej určite cítila ako doma.
Doktor Flynn sa pohodlne usadí v jednom z ušiakov a berie
si zápisník s koženými doskami. Pôsobí uvoľnene a sebaisto.
Christian si preloží nohy, členok jednej si opiera o koleno
druhej a jednu ruku si kladie pozdĺž operadla pohovky. Tou
druhou nachádza moju ruku na operadle a na upokojenie ju
jemne stlačí.
„Christian ma požiadal, či by ste ho nemohli sprevádzať na
jedno z našich sedení,“ začína doktor Flynn zvoľna. „Len pre
vašu informáciu, všetko, čo tu preberáme, je úplne dôverné…“
Nevedomky mi vyletí obočie hore, čím doktora zastavím v
polovici reči.
„No – ehm… ja som podpísala dohodu,“ poviem, celá
nesvoj a, že sa kvôli mne zarazil. Obaja sa na mňa začudovane
pozrú a Christian mi púšťa ruku.
„Máte na mysli Dohodu o mlčanlivosti?“ Doktor Flynn sa s
ľahko stiahnutým obočím pátravo zahľadí na Christiana.
Ten pokrčí plecami.
„Začínajú sa všetky vaše vzťahy so ženami Dohodou o
mlčanlivosti?“ spýta sa ho Flynn.
538
„Tie zmluvné áno.“
Doktor Flynn sotva znateľne mykne kútikmi úst. „Mali ste
azda aj nejaké iné?“ vyzvedá a pôsobí pritom pobavene.
„Nie,“ odpovedá Christian po malej odmlke a vyzerá, že ho
to takisto obveselilo.
„To som predpokladal.“
Doktor obracia svoju pozornosť späť ku mne. „Takže,
myslím si, že s utajením si naďalej nemusíme robiť starosti.
Avšak, ak môžem, dovolím si vám vrelo odporučiť, aby ste
spolu túto záležitosť v budúcnosti prerokovali. Ak tomu dobre
rozumiem, vy už do takého zmluvného vzťahu nevstupujete.“
„Vstúpi do úplne iného zmluvného vzťahu. Aspoň dúfam,“
skáče mu do toho Christian a významne na mňa pozrie. Ja sa
červenám, zatiaľ čo doktor zamyslene prižmúruje oči.
„Dúfam, že mi to odpustíte, Ana, ale pravdepodobne o vás
viem oveľa viac, než si myslíte. Christian bol ohľadom vás
veľmi chápavý.“
Nervózne pozriem na Christiana. Čo o mne hovoril?
„Tá dohoda,“ pokračuje doktor, „vás musela šokovať.“
Zažmurkám. „No, myslím, že šok z tej dohody úplne
vybledol vo svetle Christianových najnovších odhalení,“
odpovedám tichým váhavým hláskom. Pôsobím pritom
hrozne nervózne.
„Tým som si istý,“ usmeje sa Flynn chápavo. „Takže,
Christian, o čom by ste chceli hovoriť?“
Christian mykne plecom ako nejaký naježený pubertiak.
„To Anastasia vás chcela vidieť. Možno by ste sa mali
spýtať jej.“
Doktor zdvihne obočie a zameriava svoj bystrý pohľad na
mňa.
539
To hádam nie. Toto je fakt trápne. Zaujato si prezerám svoje
prsty. „Cítili by ste sa lepšie, keby nás tu Christian nechal na
chvíľu osamote?“
Dvíham oči k Christianovi, ktorý ma prišpendlí
vyčkávajúcim pohľadom.
„Áno,“ zašepkám.
Christian s nazlosteným výrazom otvára ústa, ale zasa ich
rýchlo zatvára a svižným, ladným pohybom vstáva.
„Budem v čakárni,“ oznamuje nám namosúrene. Ach, nie.
„Ďakujem, Christian,“ oceňuje to Flynn nezúčastnene.
Christian mi ešte venuje jeden dlhý spýtavý pohľad a
potom opúšťa ordináciu – dokonca za sebou ani netresne
dverami. A zo mňa to okamžite padá.
„Naháňa vám strach?“
„Áno. Ale už nie tak ako predtým.“ Hoci sa cítim nelojálne,
je to tak.
„To ma neprekvapuje, Ana. S čím vám môžem pomôcť?“
Pozerám sa dolu na svoje spletené prsty. Na čo sa ho
smiem pýtať?
„Doktor Flynn. Nikdy predtým som nemala žiadny vážny
vzťah a Christian je… jednoducho Christian je Christian. A za
posledný týždeň, alebo tak nejako, sa toho prihodilo veľmi
veľa. Toľko, že som ani nemala šancu si to všetko premyslieť.“
„A čo by ste si chceli premyslieť?“
Zdvíham k nemu zrak. Hlavu má naklonenú nabok a v
očiach zhovievavý pohľad.
„No… Christian mi tvrdí, že mu nerobí problém vzdať sa
toho svojho… ehm…“ so zadrhnutím stíchnem. Hovoriť o tom
je oveľa, oveľa ťažšie, než som si predstavovala.
540
Povzdychne si. „Za ten veľmi krátky čas, čo sa s ním
poznáte, ste s mojím pacientom urobili väčší pokrok než ja za
celé dva roky. Máte na neho obrovský vplyv. To predsa musíte
vidieť.“
„On má na mňa tiež obrovský vplyv. Ja len neviem, či
som… či mu budem stačiť. Aby som naplnila jeho potreby,“
zašepkám.
„To je to, čo odo mňa chcete? Ubezpečenie?“
Kývnem.
„Potrebuje zmenu,“ začína jednoducho. „Práve sa
nachádza v situácii, keď jeho metódy, ktoré používal, aby sa s
tým všetkým vyrovnal, už prestávajú fungovať. Veľmi
zjednodušene povedané – donútili ste ho, aby sa stretol s
niektorými zo svojich démonov a aby všetko prehodnotil.“
Zarazene zažmurkám. Toto zodpovedá tomu, čo mi
Christian hovoril.
„Pravdaže, jeho démoni,“ prikyvujem.
„Tým už však pozornosť nevenujeme – sú súčasťou jeho
minulosti. Christian ich všetkých dôverne pozná, rovnako ako
ja a teraz už celkom iste aj vy. Ja sa oveľa viac sústredím na
budúcnosť, na to, aby sme Christiana dostali tam, kde by chcel
byť on sám.“
Nechápavo krčím čelo a on dvíha jedno obočie.
„Terminus technicus znie TZR. Prepáčte,“ usmeje sa, „to
jest terapia zameraná na riešenie. V zásade sa zameriava na
dosahovanie konkrétnych cieľov. Sústredíme sa na to, kam sa
on sám chce dostať, a na spôsob, akým to dosiahnuť. Približne
povedané. Nemá zmysel sa ďalej rýpať v jeho minulosti –
všetko, čím si prešiel, už podrobne rozobral každý doktor,
psychológ aj psychiater, s ktorým sa kedy Christian stretol. My
541
vieme, prečo je Christian taký, aký je, ale dôležitá je pre neho
budúcnosť. Taká, akú si sám pre seba predstavuje, taká, v
ktorej chce byť. A boli ste to vy a váš náhly odchod z jeho
života, čo ho donútilo začať brať tú terapiu vážne. A on si teraz
ako svoj prvotný cieľ stanovil udržiavať milostný vzťah s
vami. Je to také jednoduché. A na tom teraz spoločne
pracujeme. Samozrejme, sú tu aj prekážky… napríklad jeho
afenfosmofóbia.“
Prepána… jeho čo?! zalapám po dychu.
„Ospravedlňujem sa. Tým myslím jeho strach z dotykov,“
vysvetľuje mi trpezlivo. „Som si istý, že o ňom už viete.“
Prikývnem a očerveniem. Aha, toto!
„Zároveň trpí chorobnou sebanenávisťou. Ani to pre vás
určite nie je žiadne prekvapenie. A, samozrejme, je tu aj jeho
parasomnia. Totiž, laicky povedané, nočné mory.“
Vyplašene požmurkávam a snažím sa vstrebať všetky tie
cudzie dlhé výrazy. Samozrejme, že o tom všetkom viem.
Lenže doktor sa ešte nezmienil o tom hlavnom.
„Ale on je sadista. A ako taký má určité potreby, ktoré
nedokážem naplniť.“
V tom momente Flynn skutočne zagúľa očami a pritom sa
zatvári dosť prísne.
„Toto už nie je uznávaný psychiatrický termín. Nedokážem
ani spočítať, koľkokrát som mu to zopakoval. Dokonca to ani
nie je klasifikované ako sexuálna deviácia, a to už od
deväťdesiatych rokov.“
Už zasa som sa v tom stratila. Zmätene zažmurkám a on sa
na mňa láskavo usmeje.
„Toto ma na ňom irituje najviac.“ Zatrasie hlavou.
„Christian z každej situácie vyvodzuje len to najhoršie. Súvisí
542
to s jeho sebanenávisťou. Samozrejme, existujú také veci ako
sexuálny sadizmus, ale to nie je choroba, je to voľba životného
štýlu, a ak sa praktizuje bezpečne, v rozumnom vzťahu medzi
dospelými jedincami, potom nie je čo riešiť. Pokiaľ je mi
známe, tak Christian udržiaval všetky svoje BDSM vzťahy
týmto spôsobom. Ale vy ste prvá žena, prvá milenka, ktorá
mu to neschválila, takže už v tom nemieni ďalej pokračovať.“
Milenka!
„Predsa to nemôže byť také jednoduché.“
„Prečo by nie?“ rozšafne pokrčí plecami.
„No… veď má dôvod, prečo to robí.“
„Lenže, Ana, v terapii zameranej na riešenie to je takéto
jednoduché. Christian chce byť s vami. Aby to dosiahol, musí
sa vo vzťahu vyvarovať niektorých extrémnejších aspektov.
Koniec koncov, to, o čo ho žiadate, nie je zas až také
prehnané… však nie?“
Nie, nie je to prehnané, alebo je?
„Myslím, že nie. Ale mám strach, aby si to nemyslel on.“
„Christian je s tým vyrovnaný a tiež sa podľa toho správa.
On nie je duševne chorý.“
S povzdychom pokračuje: „Aby sme si to zhrnuli, on nie je
sadista, Ana. Je to rozhnevaný, vystrašený, úžasný mladý
muž, ktorý dostal zlú kartu, keď sa narodil. Všetci sa tu
môžeme biť do pŕs a analyzovať, kto, ako a prečo, až do
úplného vyčerpania – alebo sa môže Christian pohnúť z miesta
a sám sa rozhodnúť, ako chce žiť. Našiel si niečo, čo pre neho
pár rokov fungovalo. Viac-menej. Ale od chvíle, keď stretol
vás, to už tak nie je. A v dôsledku toho mení svoje zavedené
postupy. Vy aj ja teraz musíme jeho voľbu rešpektovať a
podporiť ho v nej.“
543
Prekvapene otváram ústa. „A to je to vaše ubezpečenie?“
„Najlepšie, aké vám môžem dať, Ana. V živote neexistujú
žiadne záruky,“ hovorí s úsmevom. „To je môj odborný
názor.“
I ja sa usmejem, len trochu chabo. Doktorský vtip…
„Ale on o sebe zmýšľa ako o abstinujúcom alkoholikovi.“
„Christian si o sebe vždy bude myslieť to najhoršie. Ako
som už povedal, je to súčasťou jeho sebanenávisti. Má to v
povahe, s tým nič neurobíme. Je celkom prirodzené, že má z
takejto zmeny vo svojom živote obavy. Potenciálne sa tým
vystavuje celej škále emocionálnej bolesti, ktorú ste mu
mimochodom dali okúsiť, keď ste ho opustili. Je pochopiteľné,
že je znepokojený.“ Robí malú odmlku.
„Nechcem vás stresovať tým, že vám budem zdôrazňovať,
akú dôležitú úlohu zohrávate v jeho prerode – na jeho ceste do
Damašku. Ale povedať vám to musím. Christian by sa
nedostal tak ďaleko, keby vás nestretol. Osobne si nemyslím,
že to prirovnanie k alkoholikovi je dobrá analógia, ale ak mu
to tak vyhovuje… Myslím, že teraz by sme mu mali
predovšetkým veriť, dopriať mu niečo ako prezumpciu
neviny.“
Dopriať Christianovi prezumpciu neviny… zamyslene
zmraštím čelo.
„Emocionálne je Christian adolescent, Ana. On to obdobie
vo svojom živote úplne preskočil. Vtedy zameral všetku svoju
energiu na to, aby uspel vo svete obchodu, a nad všetky
očakávania to aj dokázal. Teraz musí jeho emocionálny svet
dozrieť.“
„A ako mu v tom môžem pomôcť ja?“
544
Flynn sa zasmeje. „Len robte to, čo ste robili doteraz,“
odporúča mi s úsmevom. „Christian je do vás po uši
zamilovaný. A je potešujúce ho tak vidieť.“
Cítim, ako mi líca znovu zalieva teplo a moja vnútorná
bohyňa sa nadšene potľapkáva po pleci. Lenže je tu ďalšia vec,
ktorá ma trápi.
„Môžem sa vás ešte na niečo spýtať?“
„No iste.“
Poriadne sa na to nadýchnem. „Ja si totiž tak trochu
myslím, že keby nebol taký… rozbitý, nikdy by ma nechcel.“
Prekvapene vyvalí oči. „Ale to je veľmi negatívny spôsob
uvažovania, Ana. A úprimne, vypovedá to viac o vás ako o
Christianovi. Hoci sa to nedá porovnávať s jeho
sebanenávisťou, ale… prekvapuje ma to.“
„No tak sa na neho pozrite… a potom na mňa.“
Vrásky na čele sa mu prehlbujú. „To už som urobil. A
vidím atraktívneho mladého muža a atraktívnu mladú ženu.
Ana, prečo o sebe zmýšľate takto?“
Ale nie… Nechcem sa tu baviť o mne. Uprene sledujem
svoje ruky. Zrazu sa ozýva také ostré klopanie na dvere, až sa
strhne. Do miestnosti vchádza Christian, oboch nás prepaľuje
ostrým pohľadom. Už zase sa červenám a hádžem rýchly
pohľad na Flynna, ktorý sa na Christiana vľúdne usmieva.
„Vitajte späť, Christian,“ povie milo.
„Myslím, že náš čas už vypršal, John.“
„Takmer, Christian. Pripojte sa k nám.“
Christian si sadá, tentoraz tesne vedľa mňa, a majetnícky
mi kladie ruku na koleno. Jeho gesto nezostáva bez
doktorovho povšimnutia.
545
„Máte ešte nejaké otázky, Ana?“ pýta sa ma doktor Flynn a
ja v jeho tvári zbadám starosť. A, dočerta, tú poslednú otázku
som mu nemala klásť. Zavrtím hlavou.
„Christian?“
„Dnes nie, John.“
Flynn prikývne na znak súhlasu.
„Bolo by prospešné, keby ste obaja prišli znova. Som si istý,
že Ana bude mať ešte nejaké otázky.“ Christian zdráhavo
prikyvuje.
Celá tuhnem. Dofrasa… on sa v tom chce vŕtať. Christian
zovrie moju dlaň a pozorne sa na mňa zahľadí. „V poriadku?“
pýta sa ma mierne.
Usmejem sa na neho a prikývnem. Tak dobre, budeme
praktizovať prezumpciu neviny, s láskavou pomocou
váženého pána doktora z Anglicka.
Christian mi stlačí ruku a obracia sa k Flynnovi. „Ako sa
má?“ zisťuje ticho. To akože ja?
„Dostane sa z toho,“ ubezpečuje ho doktor.
„Dobre. Informujte ma, ako sa to vyvíja.“
„Budem.“
Aha… tak. Oni hovoria o Leile.
„Tak čo, nepôjdeme osláviť to tvoje povýšenie?“ Christian
obracia svoju pozornosť znova na mňa.
Kývnutím mu to odsúhlasím a on vstáva.
Rýchlo sa lúčime a Christian ma takmer neokrôchane
vystrčí von.
Hneď na ulici sa ku mne zvrtne čelom: „Tak čo, ako to
išlo?“ Z jeho hlasu zaznieva neistota. „Dobre.“
546
Podozrievavo si ma premeria a ja skláňam hlavu nabok.
„Pán Grey, nepozerajte sa na mňa takto, prosím. Na základe
doktorovho odporúčania vám teraz doprajem prezumpciu
neviny.“
„Čo to znamená?“
„To uvidíš.“
Ľahko sa zamračí a privrie oči. „Nasadni do auta,“
prikazuje mi, keď otvára spolujazdcove dvere. Aha, zmena
témy.
Zvoní mi mobil a ja ho lovím z kabelky. Dočerta, José!
„Ahoj!“
„Ahoj, Ana…“
Zadívam sa na Tieňa, ktorý ma sleduje podozrievavým
pohľadom. José, naznačím mu ústami. Jeho výraz zostáva
ľahostajný, zato pohľad mu tvrdne. Vari si myslí, že si to
nevšimnem? Vraciam sa späť k Josému.
„Prepáč, že som sa neozvala. Voláš kvôli tomu zajtrajšku?“
pýtam sa ho, ale pozerám sa pritom na Christiana.
„Hej, pozri, hovoril som s nejakým chlapíkom z jeho bytu,
takže viem, kam mám tie fotky doručiť. Budem tam tak medzi
piatou a šiestou. A potom mám voľno.“
„Ja práve teraz s Christianom bývam, hovoril, že ak chceš,
môžeš prespať uňho.“
Christian sa zamračí. Hmm… to je mi ale hostiteľ.
José na chvíľu stíchne, najskôr tú novinku vstrebáva.
Nepokojne prešľapujem na mieste. Ešte som vlastne nemala
príležitosť s ním o Christianovi hovoriť.
„Tak fajn,“ súhlasí nakoniec. „Táto vec s tým Greyom… je
to vážne?“
547
Zvrtnem sa chrbtom k autu a prechádzam na druhú stranu
chodníka.
„Áno.“
„Ako veľmi?“
Zakrútim očami a odmlčím sa. Prečo musí Christian
počúvať práve teraz?
„Jednoducho vážne.“
„Je teraz s tebou? To preto si taká odmeraná?“
„Hej.“
„Hmm. Takže so mnou môžeš zajtra von?“
„Jasné, že môžem.“ Aspoň dúfam. Automaticky si
prekrížim prsty.
„Kde sa teda stretneme?“
„Mohol by si ma vyzdvihnúť v práci,“ navrhujem.
„Dobrá správa.“
„Pošlem ti adresu.“
„O koľkej?“
„Tak o šiestej?“
„Platí. Budem tam, Ana. Už sa teším. Chýbaš mi.“
Usmejem sa. „Skvelé. Budem tam tiež.“ Položím a
obraciam sa.
Christian sa opiera o auto a pozorne ma sleduje, jeho výraz
nič neprezrádza.
„Ako sa má? Ten tvoj kamarát,“ pýta sa ľadovo.
„Je v pohode. Vyzdvihne ma v práci a pravdepodobne si
spolu pôjdeme niekam sadnúť. Chcel by si sa k nám pridať?“
Váha, zamyslene ma pozoruje. „Takže si nemyslíš, že by si
k tebe niečo dovolil?“
„Nie!“ ohradím sa rozhorčene, ale gúľanie očami si
odpustím.
548
„V poriadku,“ dvíha ruky v obrannom geste. „Ty si vyrazíš
so svojím kamarátom a my dvaja sa stretneme večer.“
Čakala som hádku, takže ma tá jeho rýchla rezignácia
vyvádza z miery.
„Vidíš. Dokážem sa správať rozumne,“ zachechce sa.
To sa ešte len uvidí.
Usmejem sa. „Môžem šoférovať?“
Christian zažmurká, zmätený mojou otázkou. „Radšej by
som išiel ja.“
„A to prečo?“
„Pretože nemám rád, keď ma niekto vozí.“
„Dnes ráno ti to nevadilo a zdá sa, že Taylorovi to
toleruješ.“
„Pretože verím jeho vodičským schopnostiam.“
„A mojim nie?“ Zapieram si ruky vbok. „Aby som bola
úprimná, tá tvoja posadnutosť kontrolou nepozná hraníc.
Jazdím už od pätnástich.“
On na to len pokrčí plecami, akoby to preňho nič
neznamenalo. Ježiši, je taký neznesiteľný! Tak prezumpcia
neviny, čo? Kašlem mu na ňu!
„Je to moje auto?“
„Jasné, že je to tvoje auto,“ mračí sa na mňa.
„Tak mi daj kľúče, prosím. Šoférovala som ho celkovo
dvakrát, raz do práce a druhýkrát z práce. Nechápem, prečo
by si sa mal baviť len ty.“ To už sa nachádzam v úplne
namosúrenom stave. Christian krúti pery v potláčanom
úsmeve.
„Veď ani nevieš, kam ideme.“
„Som si istá, že ma zasvätíte, pán Grey. Až doteraz ste boli
totiž v zasväcovaní majster.“
549
Chvíľu na mňa zarazene pozerá a potom sa usmeje. Tým
novým, plachým úsmevom, ktorý ma úplne odzbrojuje a
vyráža mi dych.
„Tak majster, hej?“ podotýka.
„Väčšinou,“ červenám sa.
„No, tak v tom prípade…“ Podáva mi kľúče a obchádza
auto k dverám vodiča, aby mi ich otvoril.
„Tu doľava,“ nariaďuje mi Christian a my zabočíme na
sever k I-5.
„Doparoma – spomaľ, Ana.“ Zapiera sa o palubnú dosku.
Prekristapána. Prevraciam oči, ale nepozriem sa pritom na
neho. V pozadí nám do toho nôti Van Morrison.
„Spomaľ!“
„Veď spomaľujem!“
Zafuní. „Tak čo ti ten Flynn rozprával?“ Počujem, ako do
jeho hlasu vstupuje dychtivosť.
„Už som ti to hovorila. Vyhlásil, že by som ti mala dopriať
prezumpciu neviny.“ Možno som ho mala nechať šoférovať.
Potom by som ho totiž mohla sledovať. A vlastne…
vyhadzujem smerovku.
„Čo to robíš?“ zvolá.
„Nechávam ťa šoférovať.“
„Prečo?“
„Aby som sa na teba mohla pozerať.“
Zasmeje sa. „Nie, nie – ty si chcela šoférovať. Takže ty seď
za volantom a pozerať sa budem ja.“
Vystrúham naňho grimasu. „Sleduj tú cestu!“ skríkne.
To už vo mne vzkypí krv. A dosť! Zastavím pri krajnici
tesne pred semaformi, vyrazím von z auta a zabuchnem za
550
sebou dvere. So založenými rukami sa postavím na chodník a
prebodnem Christiana pohľadom. Tiež vystúpi z auta.
„Čo to tu nacvičuješ?!“ osopí sa na mňa nazlostene a vracia
mi môj tvrdý pohľad.
„Nie. Čo ty tu nacvičuješ?!“
„Tu nemôžeš stáť.“
„Ja to viem.“
„Tak prečo si tu zastavila?“
„Pretože už mám tých tvojich rozkazov dosť. Buď si sadni
za volant, alebo mi prestaň frflať do šoférovania!“
„Anastasia, nasadni späť do toho auta, inak dostaneme
pokutu.“
„Nie.“
Úplne bezradný zažmurká, oboma rukami si prehrabne
vlasy a jeho hnev sa mení na zmätok. Zrazu pôsobí tak
smiešne, že sa neubránim úsmevu. On sa zamračí.
„Čo?!“ vyštekne na mňa.
„Ty.“
„Bože, Anastasia! Ty si tá najviac frustrujúca ženská na
celej planéte.“ Rozhodí rukami. „Fajn, budem šoférovať.“
Chytím ho za chlopne saka a pritiahnem si ho k sebe.
„Nie, to vy ste ten najviac frustrujúci chlap na celej planéte,
pán Grey.“
Uprene na mňa hľadí, jeho pohľad je temný a intenzívny.
Dáva mi ruky okolo pása, zviera ma v náručí a pevne ma k
sebe tlačí.
„Tak to sme asi stvorení jeden pre druhého,“ zavrní a s
nosom zaboreným do mojej štice sa zhlboka nadýchne.
Objímem ho a zatvorím oči. Prvýkrát od dnešného rána sa
cítim uvoľnene.
551
„Ach… Ana, Ana, Ana,“ šepká s perami pritlačenými k
mojim vlasom. Zovriem ho pevnejšie. A tak nehybne stojíme a
priamo na ulici si užívame tú chvíľku nečakaného pokoja. Keď
ma potom pustí, otvára mi dvere spolujazdca. V tichosti
nastupujem a sledujem, ako obchádza auto.
Christian znova štartuje, zaraďuje sa do premávky a
neprítomne si pritom pospevuje s Van Morrisonom.
Tak to je teda niečo. Nikdy predtým som ho spievať
nepočula, dokonca ani v sprche, jednoducho nikdy. Má
nádherný hlas, ako inak. Hmm… A či už on počul spievať
mňa?
Keby áno, nežiadal by ma o ruku! Moje podvedomie má
založené ruky a na sebe kárované sako… Kriste. Pesnička
dohráva a Christian sa zamračí.
„Vieš, že ak dostaneme pokutu, to auto je na tvoje meno?“
„Aké šťastie, že ma povýšili – aspoň si budem môcť dovoliť
ju zaplatiť,“ zamľaskám samoľúbo a prezerám si jeho krásny
profil. Zašklbe mu kútikmi úst. Keď nabieha na I-5 a vyráža po
nej na sever, začína hrať ďalší song od Van Morrisona.
„Kam to ideme?“
„To je prekvapenie. Čo ešte Flynn hovoril?“
Vzdychnem. „Hovoril o TOSR alebo takom niečom.“
„O TZR. Moja najnovšia terapia,“ zahundre.
„Skúšal si ich viac?“
Odfrkne si. „Miláčik, skúšali na mňa všetky. Kognitívne,
Freudove, funkčnú analýzu, gestalt terapiu, behaviorizmus…
Vymenuj hocijakú inú, za tie roky som už podstúpil všetky,“
chrlí zo seba a jeho hlas prezrádza, aký je preto zatrpknutý. Tá
nenávisť v jeho hlase znie až znepokojujúco.
„Myslíš, že ti tento posledný prístup pomôže?“
552
„Čo ti o tom povedal Flynn?“
„Hovoril, že by si nemal lipnúť na minulosti. Zamerať sa na
budúcnosť a na to, kam sa chceš dostať.“
Christian súčasne prikývne a mykne plecom, ale výraz si
ustráži. „A ďalej?“ vyzvedá.
„Hovoril o tvojom strachu z dotykov, aj keď ho nazýval
inak. A o tvojich nočných morách a tiež o sebanenávisti.“
Pozriem sa na neho. V tom večernom svetle vyzerá zamyslene,
šoféruje a zároveň si hryzie necht na palci.
Švihne po mne kútikom oka.
„Sledujte cestu, pán Grey,“ napomínam ho s nadvihnutým
obočím.
Zatvári sa pobavene, ale aj trochu podráždene. „Rozprávali
ste sa celú večnosť, Anastasia. Čo ešte vravel?“
Sťažka preglgnem. „Nemyslí si o tebe, že si sadista,“
zašepkám.
„Skutočne?“ povie ticho a zamračí sa. Atmosféra v aute
klesá voľným pádom.
„Tvrdí, že ten termín psychiatria nepozná. Teda, od
deväťdesiatych rokov,“ dodávam rýchlo v snahe zachrániť
situáciu. Jeho črty tvrdnú. Potom zvoľna vydýchne.
„V tom sa naše názory líšia,“ utrúsi potichu.
„Hovoril, že si o sebe vždy myslíš to najhoršie. A ja viem,
že je to pravda,“ šepkám. „Zmienil sa aj o sexuálnom sadizme,
ale to je vraj voľba životného štýlu, nie psychický stav. Možno
si to iba nahováraš.“
Znovu po mne blysne tými svojimi sivými očami a stlačí
pery do tvrdej linky.
553
„Hmm, takže len raz si poklebetíš s doktorom a je z teba
odborníčka,“ precedí kyslo a pozerá sa zasa pred seba. Ach,
nie…
Povzdychnem si. „Pozri sa, ak nechceš počuť, čo hovoril,
tak sa ma na to nepýtaj,“ zabrblem potichu.
Nechcem sa hádať. A navyše – má pravdu. Čo ja, dočerta, o
tom jeho svinstve viem? A chcem to vôbec vedieť? Z tých
najdôležitejších vecí by som mohla zostaviť celý zoznam – jeho
posadnutosť kontrolou, jeho majetníctvo, žiarlivosť, jeho
premrštené ochranárske sklony. Presne viem, kam sa to všetko
uberá. Dokonca rozumiem aj tomu, prečo nemá rád dotyky –
videla som jeho jazvy. Tie, čo má na duši, si môžem len
predstavovať, a to som bola svedkom jedinej nočnej mory.
Doktor Flynn tiež hovoril…
„Ja to chcem počuť,“ prerušuje tok mojich myšlienok, keď
schádza z diaľnice výjazdom a odbočuje na západ, v
ústrety zapadajúcemu slnku.
„Nazval ma tvojou milenkou.“
„Naozaj?“ čuduje sa zmierlivo. „A on si teda potrpí na
precízne vyjadrovanie. Ja myslím, že to celkom trafil. Čo ty na
to?“
„Uvažoval si o svojich subkách ako o milenkách?“
Znovu sťahuje obočie, ale tentoraz v zamyslení. Pozvoľna
naberá severný kurz. Kam to ideme?
„Nie. To boli sexuálne partnerky,“ vysvetľuje, už zase
obozretný. „Ty si moja jediná milenka. A chcem, aby si bola
viac.“
A je to tu zasa, to magické slovo, čo prekypuje možnosťami.
Usmejem sa na seba, v duchu sa potľapkám po pleci a moja
vnútorná bohyňa žiari šťastím.
„Ja viem,“ zašepkám a usilovne sa snažím zakryť svoje
nadšenie. „Jednoducho potrebujem čas, Christian. Aby som si
v hlave urovnala tých posledných pár dní.“ Tak zvláštne sa na
mňa zahľadí, trochu udivene, s hlavou sklonenou nabok.
Za okamih už naskakuje na semafore, pred ktorým práve
stojíme, zelená. Christian s prikývnutím zosilňuje hudbu a náš
rozhovor sa skončil.
Ešte stále spieva Van Morrison, teraz viac optimisticky,
spieva o tom, že je noc ako stvorená na tanec pri mesiaci.
Pozerám sa von z okna na borovice a smreky, ktoré sa kúpu v
zlate zapadajúcich slnečných lúčov – ich dlhé tiene sa tiahnu
popri ceste. Christian práve odbočil do viac zaľudnenej štvrte
a teraz mierime na západ, smerom k Soundu.
„Tak kam teda ideme?“ vypytujem sa znovu, keď zabočíme
do jednej z ulíc. Kútikom oka zachytím jej názov – Deviata
severozápadná. Nejde mi to do hlavy.
„Prekvapenie,“ zopakuje ticho a na perách sa mu mihne
záhadný úsmev.