Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 2. kapitola

Kapitola 2

V tej chvíli som prebudená a môj erotický sen akoby ani nebol.

„Ležala som na bruchu. Musela som sa v spánku otočiť," šepkám v chabej sebaobrane.

Z očí mu šľahajú blesky. Ohýba sa, chytá vrchný diel mojich pla­viek zo svojho ležadla a hádže ho po mne.

„Obleč sa!" zasyčí.

„Christian, nikto sa nepozerá."

„Pozerá. Ver mi. Som si istý, že si Taylor a jeho chlapi tú šou ná­ramne užívajú!" Vrčí.

A do hája! Prečo na nich stále zabúdam? V panike si chytám prsia do dlaní, aby som ich schovala. Odvtedy, čo bola na Charlie Tango spá­chaná tá sabotáž, sme nepretržite pod dohľadom tej prekliatej ochranky.

„Presne tak!" precedí Christian. „A nezabúdaj, že si ťa tiež môže odfotiť kdejaký úbohý poondiaty paparazzi. To chceš byť zase na ti­tulnej strane Starí Tentoraz nahá?"

Dočerta! Paparazzovia! Ked si ten top prudko a veľmi neohraba­ne navliekam, cítim, ako sa mi vytráca krv z tváre. Celá sa chvejem.

V pamäti sa mi objavuje nevítaná spomienka na to, ako obliehali SIP

po tom, čo unikla tá informácia o našom zasnúbení - tiež súčasť ba­líka Christiana Greya.

„Ľaddition!" zašteká Christian na okoloidúcu servírku. „Odchá­dzame," oznamuje mi vzápätí.

„To ako hned?"

„Iste. Hneď."

A do hája, teraz sa s ním neradno dohadovať.

Naťahuje si šortky a sivé tričko, hoci mu z plaviek ešte kvapká voda. Za okamih sa vracia servírka s jeho kreditnou kartou a účtom.

Neochotne si navliekam tyrkysové letné šaty a obúvam žabky. Keď je servírka preč, berie si tú svoju knihu, BlackBerry, a maskuje nahne­vaný výraz za letecké zrkadlovky. Od napätia a hnevu doslova vibruje. Až ma pichne pri srdci. Každá ženská na tejto pláži je hore bez - zas taký zločin to nie je. Skôr som vyzerala čudne s plavkami, než bez nich. V duchu si povzdychnem a už teraz je vo mne malá dušička. Myslela som, že to Christian vezme ako vtip... alebo tak akosi... lenže vyzerá to, že sa jeho zmysel pre humor niekam vyparil.

„Prosím, nehnevaj sa na mňa," zašepkám, keď si od neho beriem jeho knihu, BlackBerry, a ukladám si ju do batôžka.

„Na to už je dosť neskoro," povie ticho - až príliš ticho. „Poď." Berie ma za ruku a dáva signál Taylorovi a jeho dvom kolegom z fran­cúzskej ochranky, Philippovi a Gastonovi, ktorí sú nejakou podivnou zhodou náhod identickými dvojčatami. Celú dobu nás aj všetkých ostatných na pláži trpezlivo sledovali z hotelovej terasy. Prečo na nich stále zabúdam? Ako to? Aj Taylor má za tými tmavými okuliarmi ka­menný výraz. No to ma podrž, on sa na mňa tiež hnevá. Ešte stále si nemôžem zvyknúť, že ho vídam tak neformálne oblečeného, v šort-kách a čiernom tričku s golierom.

Christian ma vedie späť do hotela, cez vstupnú halu a von na uli­cu. Je zamlknutý, zamyslený a mrzutý, a to všetko je moja vina. Taylor a jeho chlapi sú ako náš tieň.

„Kam to ideme?" pýtam sa váhavo s pohľadom upretým na jeho profil.

„Naspäť na loď." Ani sa na mňa nepozrie.

Stratila som pojem o čase. Bude tak okolo piatej alebo šiestej po­poludní. Keď prichádzame na nábrežie, Christian ma vedie rovno k pontónu, pri ktorom sa hojdá motorový čln a vodný skúter z Fair Lady. Kým Christian odviaže skúter, podávam Taylorovi batoh. Ner­vózne po ňom strelím pohľadom, ale on, rovnako ako Christian, ne­dáva najavo vôbec nič. Keď si pomyslím, čo predtým videl na pláži, sčervenám.

„Tu máte, pani Greyová." Taylor mi podáva záchrannú vestu z mo­torového člna a ja si ju svedomito nasadzujem. Prečo som jediná, kto ju musí mať na sebe? Christian s Taylorom si vymieňajú významné pohľady. Ježiš, to je naštvaný aj na Taylora? Christian potom kontro­luje pásy na mojej veste - prostredný uťahuje najtesnejšie ako sa dá.

„Teraz je to v poriadku," zabručí mrzuto a opäť sa vyhýba pohľadu do mojich očí. Doparoma.

Ladne nasadá na vodný skúter a podáva mi ruku, aby som si k nemu prisadla. Pevne ho za ňu chytím a darí sa mi prehodiť nohu cez sedadlo za ním bez toho, aby som sa zrútila do mora. Taylor a dvojčatá medzitým nasadajú do motorového člna. Christian odráža skúter od móla a ten sa zľahka rozkýva v ústrety prístavným vodám.

„Drž sa," prikazuje mi a ja ho obopnem rukami. Túto časť mám na jazde na vodnom skútri najradšej. Pevne Christiana objímam, tlačím mu nos medzi lopatky a pritom žasnem nad tým, že boli časy, kedy by mi nedovolil sa ho takto dotýkať. A vonia tak krásne... sám sebou a morom. Odpustíš mi to, Christian, prosím?

Cítim, ako sa podo mnou napne. „No tak," napomína ma už mier­nejšie. Dávam mu pusu na chrbát a zľahka si o neho opieram tvár. Zahľadím sa späť k mólu, kde sa zhromaždilo zopár dovolenkárov, aby sledovalo naše predstavenie.

Christian otáča kľúčikom a motor poslušne naskočí. Jediným oto­čením plynu potom docieli to, že skúter vyráža vpred chladnými tem­nými vodami kotviska a ďalej do srdca prístavu, smerom k Fair Lady. Pritisnem sa k nemu ešte viac. Milujem to - je to také vzrušujúce. Tlačím sa k nemu, aby som sa udržala a vnímam každučký sval jeho nakloneného trupu.

Taylor sa v motorovom člne drží po našom boku. Christian sa po ňom obzerá a vzápätí ešte viac zrýchľuje, takže vypálime ako strela, klžeme sa po vodnej hladine ako nejaká zručne hodená žabka. Taylor len rezignovane krúti hlavou a mieri priamo k jachte, zatiaľ čo Chris-tian okolo nej presviští a vyráža s nami na šíre more.

Zasypáva nás morská vodná triešť, teplý vzduch mi šľahá do tváre a divoko za mnou metá môj chvost. Pôsobí to ako ventil. Možno, že vzrušenie z tej jazdy rozptýli Christianovu zlú náladu. Nevidím mu síce do tváre, ale myslím, že si to užíva - vyzerá bezstarostne a pre zmenu sa zase raz správa primerane svojmu veku.

Vyvezie nás v obrovskom polkruhu, takže vidím celé pobrežie -lode v prístave, mozaiku žltých, bielych a pieskovo sfarbených kance­lárií a apartmánov, a za nimi rozoklané pohorie. Pôsobí to chaoticky - nie ako tie pravidelne zoradené bloky domov, na ktoré som zvyk­nutá - ale zároveň malebne. Christian sa po mne dozadu obzrie a ja uvidím nepatrný úsmev, ktorý mu pohráva na perách.

„Ešte raz?" Vykríkne cez hukot motora.

Nadšene prikývnem. Úsmev, ktorým mi na to odpovie, je oslnivý. Pridáva plyn a znovu zrýchľuje okolo Fair Lady až na voľné more... myslím, že je mi odpustené.

„Opálila si sa," konštatuje Christian mierne, keď mi rozopína zá­chrannú vestu. Trochu znepokojená sa snažím odhadnúť jeho náladu. Sme na palube jachty a vedľa nás ticho postáva jeden zo stewardov a čaká na moju vestu. Christian mu ju podáva.

„Bude to všetko, pane?" pýta sa ten mladý muž. Páči sa mi jeho francúzsky prízvuk. Christian sa zahľadí na mňa, dáva si dole slnečné okuliare a strká si ich za lem trička pri krku.

„Dala by si si pohárik?" zisťuje.

„Potrebujem ho?"

Nakláňa hlavu nabok. „Prečo to hovoríš?" čuduje sa mäkko. „Ty vieš prečo."

Pozoruje ma, ako keby v duchu niečo zvažoval. No teda, o čom asi premýšľa?

„Dva giny s tonikom, prosím. A nejaké oriešky a olivy," diktuje stewardovi, ktorý prikývne a rýchlo mizne.

„Ty si myslíš, že ťa potrestám?" prehodí Christian medovo. „Chcel by si?" „To si píš."

„Ako?"

„Niečo už vymyslím. Možno, až to dopiješ... " Toto už je zmyselná hrozba. Nasucho prežriem a moja vnútorná bohyňa na mňa zažmur-ká zo svojho ležadla. Okolo krku má rozprestretú striebornú odrazku, z ktorej sa snaží chytiť bronz.

Christian krátko sťahuje obočie.

„A ty by si chcela?"

Ako to vie? „Ide o to," zamumlem, celá červená. „O čo?" Vidím, ako sa mu na perách mihne úsmev. „Či mi chceš ublížiť, alebo nie."

Teraz sa mu naopak ústa sťahujú do tvrdej priamky a všetok hu­mor upadá do zabudnutia. Zohne sa a pobozká ma na čelo.

„Anastasia, si moja žena, nie sub. Nechcem ti ubližovať. To už by si mala v tejto dobe vedieť. Len... len si nedávaj dole šaty na ve­rejnosti. Nestojím o to vidieť ťa nahú na fotkách v bulvári. Ani ty o to nestojíš a som si absolútne istý, že o to nestojí ani tvoja mama a Ray."

Ray! Do hája, toho by kleplo. Čo mi to len napadlo? V duchu si za to nadávam do hlupani.

Prichádza steward s našimi nápojmi a dobrotami a kladie ich na stôl z teakového dreva.

„Posaď sa," vyzýva ma Christian. Poslúchnem ho a sadám si do re­žisérskeho kresielka. Prisadne si ku mne a podáva mi gin s tonikom.

„Na zdravie, pani Greyová."

„Na zdravie, pán Grey." Dávam si vítaný dúšok. Je chladivý, la­hodný, tak akurát na zahnanie pálčivého smädu. Keď zdvihnem oči k Christian ovi, zisťujem, že ma sústredene sleduje a nedá sa vôbec odhadnúť, akú má náladu. Je to ubíjajúce... nedokážem posúdiť, či je na mňa ešte stále naštvaný. Preto nasadzujem svoju osvedčenú rozp-tyľovaciu techniku.

„Komu vlastne patrí táto loď?" nadhodím.

„Jednému britskému šľachticovi. Sirovi Tomuto-či-Tamtomu. Jeho pradedo si otvoril obchod s potravinami. Jeho dcéra si vzala jed­ného z európskych korunných princov."

Aha... „Multimilionár?"

Christian sa zrazu zatvári obozretne. „Tak nejako." „Ako ty," zamručím. „Pravdaže." Hmm...

„A ako ty," prednáša šeptom a strká si do úst olivu. Zrýchlene zažmurkám... v mysli sa mi zjavuje Christian v smokingu a v tej strie­bornej veste... jeho oči sálajú úprimnosťou, keď ich na mňa upieral počas nášho svadobného sľubu...

„Všetko, čo patrí mne, teraz patrí aj tebe," citoval spamäti jasným a zvučným hlasom.

Všetko moje? Pri všetkých svätých. „Je to divné. Nemať nič a zra­zu... " mávnem rukou, aby som poukázala na ten luxus, čo nás obklo­puje, „...všetko."

„Na to si zvykneš," ubezpečuje ma povzbudivo.

„Ja si práve myslím, že si na to nikdy nezvyknem."

Na palube sa objavuje Taylor. „Pane, máte hovor." Christian sa zamračí, ale podávaný BlackBerry prijíma.

„Grey," vyštekne a dvíha sa, aby prešiel na čelo lode.

Zadívam sa na otvorené more, vypustím Christianov rozhovor s Ros - predpokladám - jeho najbližšou spolupracovníčkou. Som bo­hatá... nechutne bohatá. A neurobila som pre to vôbec nič... proste som si vzala bohatého muža. Až sa zachvejem, keď si vybavím, čo sa pretriasalo pred svadbou. Bola to nedeľa, deň po Christianových na­rodeninách, sedeli sme v kuchyni a vychutnávali si pokojné raňajky... všetci. Elliot, Kate, Grace a ja sme sa bavili o výhodách, ktoré ponúka šunka oproti párkom, zatiaľ čo Carrick a Christian si čítali nedeľné noviny...

„Pozrite sa na toto!" Vykríkne Mia a otáča svoj notebook na kuchyn­skom stole monitorom k nám. „Na stránkach Seattleského sliediča je bulvárny článok o tom, že si sa zasnúbil, Christian."

„Už?" čuduje sa Grace. A potom sťahuje pery, keď jej napadne ne­jaká očividne nepríjemná myšlienka. Christian krčí obočie. Mia začína čítať nahlas:

„Donieslo sa nám, že najžiadanejšieho seattleského podnikate­ľa, toho Christiana Greya, konečne nejaká ulovila a že už im znejú svadobné zvony. Lenže, kto je tá šťastná dáma? Náš sliedič ju vyslie-di. Stavme sa, že práve teraz číta tú naj zamotanej šiu predmanželskú zmluvu."

Mia sa zasmeje... ale potom zrazu stíchne, keď ju Christian prešpi-kuje pohľadom. Miestnosť upadá do ticha a atmosféra v Greyovskej kuchyni odrazu klesá pod bod mrazu.

To snáď nie! Predmanželská zmluva?! Na tú som vôbec nepomys­lela. Sťažka prehltnem a cítim, ako mi mizne krv z tváre. Prosím, ne­mohla by som vsiaknuť do podlahy? Hneď! Christian sa nervózne za-hniezdi na stoličke a ja k nemu vrhám úzkostný pohľad.

„Nie," naznačuje mi ústami.

„Christian," oslovuje ho Carrick zmierlivo.

„Nemienim sa o tom znova baviť," osopí sa na neho Christian. Car-rick po mne strelí nervóznym pohľadom a otvára ústa, že niečo povie.

„Žiadna zmluva!" To už Christian skoro vykríkne, potom sa za­mračený vracia k novinám a všetkých okolo stola ostentatívne igno­ruje. Tí chvíľu behajú pohľadmi medzi mnou a ním... a potom zrazu nevedia kam s očami.

„Christian," ozvem sa ticho. „Podpíšem všetko, čo budeš ty a pán Grey chcieť." Ježiš, nebolo by to po prvýkrát, čo by som mu niečo podpísala. Christian dvíha pohľad a hnevlivo ho do mňa zapichuje.

„Nie!" zašteká. A ja znovu blednem.

„Je to pre tvoju ochranu," zamumlem.

„Christian, Ana - myslím, že toto by ste mali prebrať medzi štyr­mi očami," nabáda nás Grace mierne. Vzápätí počastuje významným pohľadom aj Carricka s Miou. No to ma podrž, vyzerá to, že aj oni majú problém.

„Neber si to osobne, Ana," chlácholí ma Christianov otec. „A pro­sím ťa, hovor mi Carrick."

Christian naňho zúži chladný pohľad a mne sa zviera srdce. Dopa-roma... on je fakt vytočený.

Všetci sa púšťajú do živej konverzácie, okrem Mii a Kate, ktoré sa chvatne dvíhajú, aby upratali stôl.

„Ja teda rozhodne dávam prednosť párkom," zvolá Elliot.

Spúšťam pohľad k svojim prepleteným prstom. Dúfam, že si pán a pani Greyovci nemyslia, že som nejaká zlatokopka. Christian sa na­ťahuje, aby mi v dlani stisol obe ruky.

„Prestaň s tým." Ako to, že vie, na čo myslím?

„Otca ignoruj," povie tak, aby som ho počula len ja. „V skutoč­nosti ho žerie tá záležitosť s Elenou. Všetky tie reči boli namierené na mňa. Keby tak mama udržala jazyk za zubami... "

Viem, že je ešte stále deprimovaný po tom „rozhovore", ktorý vie­dol v noci s Carrickom o Elene.

„On má pravdu, Christian. Si veľmi bohatý a ja do nášho manžels­tva neprinášam nič okrem dlhov zo študentskej pôžičky."

Christian ma počastuje neradostným pohľadom „Anastasia, ak ma opustíš, tak si rovno môžeš zobrať všetko. Raz už si odišla. Viem, aké to je."

„To bolo niečo iné," zašepkám, dojatá intenzitou jeho tvrdenia. „Ale... možno budeš chcieť opustiť ty mňa." Z tej myšlienky na mňa idú mdloby.

Odfrkne si a v hranom znechutení zakrúti hlavou.

„Christian, ved vieš, mohla by som urobiť niečo naozaj hlúpe -a ty... " znovu klesnem pohľadom ku svojim zopätým rukám, zmoc­ňuje sa ma boľavý smútok, ani nie som schopná dokončiť vetu. Prísť o Christiana...

„Prestaň. Prestaň s tým. Hneď. Táto téma je uzavretá, Ana. Už sa o tom nebudeme baviť. Žiadna predmanželská zmluva. Ani teraz, ani inokedy." Obzvlášť významným pohľadom ma v tejto veci umlčuje. Potom sa otáča na Grace. „Mami," nadhodí. „Mohli by sme mať svadbu tu?"

Odvtedy sa o predmanželskej zmluve nezmienil. Skôr sa ma pri každej príležitosti pokúšal ubezpečiť, že jeho bohatstvo... je aj moje bohatstvo. Zachvejem sa pri pomyslení na šialené nákupné obžerstvo, ktoré ma Christian donútil absolvovať s Caroline Actonovou - tou osobnou pre­davačkou od Niemana - ked sme sa chystali na medové týždne. Len moje bikiny stáli päťstoštyridsať dolárov. Nehovorím, sú pekné, ale fakt - je to obscénna suma za štyri trojuholníkové kúsky látky.

„Uvidíš, že si zvykneš," prerušuje Christian tok mojich myšlienok, keď si sadá naspäť k stolu.

„Zvyknem...?"

„Predsa na peniaze," upresňuje s očami stlpkom.

Ach, ty Tieň môj, možno časom. Posúvam smerom k nemu mištič-ku so soleným mandľami a kešu orieškami.

„Vy ste blázon, pane," obviním ho s vážnou tvárou a ledva ju zvládnem udržať. Skúšam náš hovor nejako odľahčiť, po tom fauxpas s bikinami a mojom predchádzajúcom neveselom zamyslení.

Zaškerí sa. „Som blázon do teba." Berie si jednu mandľu, v očiach sa mu pritom šibalsky zablysne, keď si pobavene vychutnáva moju narážku. Potom si oblizne pery. „Dopi to. Ide sa do postele."

Prosím?

„Pi," rozkazuje mi a pritom mu oťažieva pohľad.

Páni, ten pohľad by sám o sebe mohol spôsobiť globálne otepľo­vanie. Dvíham pohár s ginom a pijem do dna, ani na okamih pri­tom neuhýbam očami. Ľahko sa mu roztvárajú pery, vidím špičku jazyka medzi jeho zubami. Roztopašné sa na mňa usmeje. Jediným plynulým pohybom sa dvíha a nakláňa nado mňa, rukami sa zapiera o opierky mojej stoličky.

„A teraz ťa exemplárne potrestám. Poď. A nechoď cikať," šepká mi do ucha.

Zalapám po dychu. Žiadne cikanie? To bude nejaká zvrhlosť. Moje podvedomie poplašene dvíha zrak od knihy - Zobrané spisy Charlesa Dickensa, zväzok prvý.

„Nie je to, ako si myslíš," usmieva sa a naťahuje ku mne ruku. „Dôveruj mi." Vyzerá tak sexy a pôsobí tak úprimne. Ako by som mu len mohla odolať?

„Tak dobre." Vkladám svoju dlaň do tej jeho. Je to prosté, ved by som mu do nej vložila aj vlastný život. Čo si na mňa zase vymyslel? Srdce mi začína od nedočkavosti divoko tĺcť.

Odvádza ma cez palubu a vedie dverami do luxusného, pre­krásne zariadeného spoločenského salónu, odkiaľ pokračujeme ďalej úzkou chodbou, cez jedáleň a dole po schodoch do kapitán­skej kajuty.

Od rána tu niekto upratal a ustlal posteľ. Je to útulná miestnosť. Má jedno okrúhle okienko na ľavej aj pravej strane lode a je vkus­ne vybavená nábytkom z tmavého orecha. Steny sú v krémovej farbe a obliečky v kombinácii zlatej a červenej.

Christian ma púšťa, preťahuje si tričko cez hlavu a púšťa ho na stoličku. Vyzúva sa zo žabiek a jediným elegantným pohybom si sťa­huje šortky aj plavky naraz. Páni. Omrzí ma vôbec niekedy pohľad na jeho nahé telo? Je absolútne neodolateľný a celý len môj. Jeho koža je tmavšia - tiež sa opálila - a vlasy dlhšie, voľne mu spadajú do čela. Som to ale šťastná žena.

Berie ma za bradu, jemne na ňu zatlačí, takže púšťam spodnú peru. Prechádza mi po nej bruškom palca.

„Tak je to lepšie." Otáča sa a prechádza k impozantnej skrini, v ktorej má uložené oblečenie. Zo spodnej zásuvky vyťahuje dva páry kovových pút a masku na oči.

Putá?! Tie sme ešte nikdy nepoužili. Vrhám nervózny pohľad na posteľ. K čomu ich chce pripevniť? Obracia sa a sústredene sa na mňa zahľadí, oči má jasné aj temné zároveň.

„Tieto veci dokážu byť dosť bolestivé. Môžu sa ti zarezať do kože, keď sa budeš priveľmi šklbať." Zodvihne jeden pár pút. „Ale ja ich na teba momentálne naozaj chcem použiť."

Vysychá mi v ústach.

„Pozri sa ne." S gráciou jemu vlastnou prechádza mojím smerom a podáva mi ich. „Chceš si ich najskôr ohmatať?"

Sú naozaj pevné, chladný kov. Nevdojak mi napadá, že ich nikdy nechcem nosiť naozaj.

Christian ma pozorne sleduje.

„Kde sú kľúče?" zisťujem rozochvene.

Nastavuje predo mňa otvorenú dlaň; spočíva v nej malý kovový kľúčik. „Pasuje do oboch párov. Vlastne, do všetkých párov."

Koľko ich má? V tom muzeálnom bielizníku som žiadne nevidela.

Ukazovákom mi obkresľuje líce a putuje ním až k mojim perám. Potom sa nahne, ako by ma chcel pobozkať.

„Chceš sa hrať?" vysloví, a všetko v mojom tele sa koncentruje smerom dole, túžba mi zaplavuje podbruško.

„Chcem," vydýchnem.

Usmeje sa. „Dobre." A dáva mi ľahučký bozk na čelo. „Budeme potrebovať únikové slovo." Čože?

„Prestaň nebude stačiť, pretože to pravdepodobne povieš, ale ne­budeš to tak myslieť." Špičkou nosa schádza dole po mojom - a je to jediný náš dotyk.

V ušiach cítim, ako veľmi mi búši srdce. No to ma podrž... Ako dokáže niečo také spôsobiť iba slovami?

„Nebude to bolieť. Bude to intenzívne. Veľmi intenzívne, pretože tí nedovolím sa hýbať. Dobre?"

To znie tak... dráždivo. Počujem svoj vlastný dych. Dočerta, veď už som celá zadýchaná. C Chvalabohu, že som za toho chlapa vydatá, inak by to bol celkom trapas. Vnútorná bohyňa už má na sebe šaty s flitrami a zahrieva sa, aby zatancovala rumbu. Oči mi mimovoľne blúdia po jeho trupe až dole...

„Dobre," dostávam zo seba sotva počuteľne.

„Vyber si slovo, Ana."

Eh... ?

„Únikové slovo," dodáva mäkko.

„Nanuk," odpovedám dýchavičné. „Nanuk?" Poznamenáva pobavene.

„Hej."

Usmeje sa a odtiahne, aby na mňa vrhol pobavený pohľad. „Zau­jímavá volba. Zdvihni ruky."

Urobím to a on chytá lem mojich letných šiat, dvíha ich zaň a vy­zlečené ich odhadzuje na podlahu. Potom nastavuje dlaň a ja mu do nej vraciam tie putá. Spoločne s maskou položí oba páry na nočný stolík a jedným šklbnutím strháva z postele prikrývku, ktorú nechá­va padnúť na zem.

„Otoč sa."

Obraciam sa k nemu chrbtom a on mi rozopína vrchný diel pla­viek a púšťa ho dole.

„Zajtra to k tebe pricvaknem zošívačkou," vrčí a sťahuje mi gu­mičku z vlasov, aby ich rozpustil. Berie si ich do hrsti a mierne za­tiahne, takže k nemu musím cúvnuť. Až k jeho pevnej hrudi. Ku všet­kému, čo je na ňom teraz pevné. Prerývane sa nadýchnem a on mi nakloní hlavu a začína ma bozkávať na krku.

„Si veľmi neposlušná," šepká mi do ucha a spôsobuje mi príjemné mrazenie po tele.

„To som," zapípam.

„Hmm. Čo s tým len urobíme?"

„Zvykneme si na to," vydýchnem. Tie jeho krotké lenivé bozky ma privádzajú k šialenstvu. Na krku cítim, ako sa mu v úsmeve roztiahli pery.

„Ach, pani Greyová. Vy ste neskrotná optimistka."

Narovnáva sa. Berie všetky moje vlasy a starostlivo ich rozdeľuje na tri pramene, ktoré pomaly splieta a na konci zväzuje do gumičky. Zľahka za ten vrkoč zatiahne a skláňa sa mi k uchu. „A teraz ti dám príučku," zavrní mi doň.

Potom sa zrazu pohne, chytá ma v páse, sprudka dosadá na posteľ a ohýba si ma cez koleno, takže na podbrušku cítim, ako je vzrušený.

Jedenkrát ma capne po zadku, a to poriadne. Stihnem len vykríknuť, ale to už ležím na chrbte a on na mňa upiera uhrančivý pohľad, oči ako roztavené striebro. Zrejme sa urobím hneď.

„Vieš vôbec, aká si nádherná?" Končekmi prstov putuje nahor po mojom stehne, až mi z toho zabrní... úplne všade. Bez toho, aby ma spustil z očí, dvíha sa z postele a pripravuje si oba páry pút. Naťahuje sa k mojej ľavej nohe a nasadzuje mi jedno želiezko na členok.

No teda?!

Dvíha mi pravú nohu a opakuje s ňou to isté - teraz mám ku kaž­dému členku pripevnený jeden pár pút. Ešte stále nemám potuchy, kam ich chce pripnúť.

„Posaď sa," prikazuje mi ticho a ja ho bez váhania poslúchnem.

„Teraz si objím kolená."

Prekvapene na neho zamrkám, potom ale pokrčím nohy a ovíjam okolo nich ruky. Chmatne po mne, dvíha mi bradu, tlačí mi na pery mäkký vlhký bozk a potom mi nasadí masku. Nevidím vôbec nič, a všetko, čo počujem, je môj vlastný prerývaný dych a zvuk vody nará­žajúcej do bokov jachty, ktorá sa ľahko pohojdáva na morskej hladine.

Som taká vzrušená... už teraz.

„Ako znie únikové slovo, Anastasia?"

„Nanuk."

„Dobre," chváli ma, berie ma za ľavú ruku a zapína mi putá okolo zápästia. To isté potom robí aj s mojou pravačkou. Ľavú ruku mám spútanú s ľavým členkom a pravú s pravým. Tak počkať, nemôžem natiahnuť nohy!

„A teraz," vydýchne Christian, „ťa pretiahnem tak, že budeš kričať." Čo prosím? Zalapám po dychu, lebo mi to vyráža všetok vzduch z pľúc.

Chytí ma za obe päty a trhne nimi, takže sa zvalím dozadu na po­steľ. Nemám inú možnosť, než nechať nohy pokrčené. Putá sa trochu viac uťahujú, keď sa pritom napnem. Mal pravdu... je to na hranici bolestivosti. Je to tak zvláštny pocit - byť spútaná a bezmocná, navyše na lodi. Christian mi za členky roztvára nohy a ja zastonám.

Bozkáva ma na vnútornú stranu stehna a ja mám nutkanie sa vr­tieť, lenže nemôžem. Nedokážem sa ani vzoprieť v bokoch - mám spútané nohy. Nemôžem sa hýbať. Dočerta.

„Budeš musieť všetku tú slasť vstrebať, Anastasia. Bez pohnutia," hundre, keď sa kradne hore po mojom tele a svojimi bozkami pokrý­va moju kožu pozdĺž spodného dielu bilcín. Na oboch stranách ťahá za povrázky a tie kúsočky látky sa porúčajú. Teraz som nahá a úplne v jeho moci. Bozkáva ma na bruchu a oštipuje okolo pupku.

„Ach..." zavzdychám. Toto teda bude sila... o niečom takom sa mi ani nesnívalo. Jemnými štipľavým bozkami si razí cestu nahor na moje prsia.

„Ššš..." tíši ma. „Si taká krásna, Ana."

Frustrovaná zakňučím. Za normálnych okolností by som sa te­raz prepla v bokoch, aby som vo svojom vlastnom rytme reagovala na jeho dotyky. Lenže sa nemôžem pohnúť. Zafňukám a zaťahám za putá. Ich kov sa mi zarezáva do kože.

„Au!" Zanariekam ticho. Ale v skutočnosti je mi to jedno. „Doháňaš ma k šialenstvu," obviňuje ma. „Na odplatu teraz do-ženiem k šialenstvu ja teba." Teraz už sa týči nado mnou, svoju váhu opiera o lakte a zameriava pozornosť na moje prsia. Hryzie ich, saje a trie mi bradavky medzi prstami, plní, čo sľúbil. A neustáva. Ach, prosím. Cítim, ako sa ku mne tlačí aj dole.

„Christian," zašomrem a následne vnímam na koži jeho víťazo­slávny úsmev.

„Mal by som ťa snáď urobiť takto?" Fúkne mi proti bradavke, kto­rá sa ešte viac zvraští. „Ty vieš, že to dokážem." Drsne ju vtiahne do úst a ja vykríknem, rozkoš si preráža cestu z mojej hrudi priamo do slabín. Bezmocne zamykám putami, pohltená svojimi pocitmi. „Áno," vydýchnem zúfalo.

„Ale bejby... to by bolo príliš jednoduché." „Ach - prosím."

„Ššš." Škriabe ma zubami na brade a potom si jemnými bozkami značí cestičku až k mojim ústam. Zalapám po dychu a on ma poboz­ká. Jazykom sa mi zručne vkráda medzi pery, ochutnáva ma, skúma, dominuje mi. Lenže môj jazyk prijíma jeho výzvu a vychádza mu v ústrety. Chutí po chladivom gine a Christianovi Greyovi, a vonia morom. Chytá ma za bradu a pridržuje si ma za ňu.

„Lež pokojne, bejby. "Nechcem, aby si sa hýbala", vrní mi do tváre.

„Ale ja ťa chcem vidieť."

„Nie. Takto to bude intenzívnejšie." Mučivo pomaly sa prepí­na v bokoch a čiastočne do mňa vstupuje. Normálne by som teraz zdvihla panvu a išla mu naproti, lenže sa nemôžem pohnúť. A on sa sťahuje späť.

„Ale! Christian, prosím!"

„Ešte raz?" Provokuje ma zastretým hlasom.

„Christian!"

A on sa znovu vracia, len na krajíček, a zase ustupuje, do toho ma bozkáva a v prstoch sa pohráva s mojou bradavkou. Príliš veľa slasti.

„Nie!"

„Chcela by si ma, Anastasia?" „Áno," žobrem.

„Tak mi to povedz," nabáda ma, dych už má tiež zhrubnutý a zno­vu ma trýzni - dovnútra... a von.

„Ja ťa chcem," zafňukám. „Prosím." Počujem, ako mi ticho vzdychne pri uchu. „Aj ma dostaneš, Anastasia."

Jeden pohyb vpred a dravo do mňa preniká. S výkrikom zakláňam hlavu. Šklbem svojimi putami, keď sa vo mne konečne pretlačí k tomu správnemu miestečku. A cítim len rozkoš, samú rozkoš... sladkú, bož­skú agóniu... a pritom sa nemôžem pohnúť. Na chvíľu sa prestáva hý­bať a potom zakrúži bokmi, ten pohyb vo vnútri mňa všetko spáli.

„Prečo mi vzdoruješ, Ana?"

„Christian, prestaň... "

Ignoruje moje prosíkanie a hlboko vnútri mňa ten krúživý pohyb zopakuje, potom lenivo vycúva a zase do mňa prudko vráža.

„Povedz. Prečo?" Sykne a ja si matne uvedomujem, že má pritom zaťaté zuby.

Niečo nezrozumiteľne zakňučím... je toho jednoducho príliš. „Tak mi to povedz." „Christian... "

„Ana, ja to potrebujem vedieť."

Znovu do mňa živelne preniká, tak hlboko, a ja viem, že to ne­bude trvať dlho, ten pocit je taký intenzívny - dočista ma pohlcuje a zároveň mi vzlína z hlbín lona do všetkých údov a ďalej, až do tých ostrých kovových pút.

„Ja neviem!" Vykríknem. „Pretože môžem! Pretože ťa milujem! Prosím, Christian."

Hlasno zastoná a ponára sa do mňa až po okraj, a potom znova a znova, nemilosrdne, a ja som stratená, len skúšam nejako prijať všetku tú slasť. Je ohromujúce... je ochromujúce... túžim po tom, aby som moh­la prepnúť nohy a kontrolovať ten blížiaci sa orgazmus, ale nemôžem... som bezmocná. Som jeho, len jeho, môže si so mnou robiť, čo chce... Do očí sa mi tlačia slzy. Je to príliš silné. A nedokážem ho zastaviť. Nechcem ho zastaviť... Chcem... Ja chcem... nie, to nie... to je proste...

„To je ono," precedí Christian. „Vnímaj to, bejby!"

A ja sa pod ním trieštim, zas a zas, stále dokola, hlasno kričím, pretože ma ten orgazmus trhá na kusy, spaľuje ma ako nejaký ničivý požiar, ktorý pohlcuje všetko; pohlcuje ma celú vo svojom víre a vy­vrhuje z plameňov úplne zničenú, sa slzami na lícach a telom pulzu­júcim v kŕči.

Len nejasne vnímam, že si Christian kľaká, stále v mojom vnútri, a dvíha si ma do lona. V jednej ruke zviera moju hlavu, druhou mi podopiera chrbát a búrlivo vrcholí, priamo vo mne, zatiaľ čo moje útroby stravujú ďalšie a ďalšie záchvevy a následné otrasy. Je to úplne vyčerpávajúce, je to peklo... je to raj. Je to pôžitok, ktorý sa vymkol kontrole.

Christian mi strháva masku a bozkáva ma. Bozkáva ma na oči, na nos, na líca. Tlačí moju tvár v dlaniach a bozkami zbiera moje slzy.

„Ja ťa milujem, pani Greyová," vydýchne. „Aj keď ma tak rozčuľu­ješ - cítim sa s tebou taký živý." Nemám silu otvoriť ústa alebo aspoň oči, aby som na to nejako zareagovala. Opatrne ma pokladá späť na posteľ a sám sa dvíha.

Nemo zaprotestujem. On vstáva z postele a odomyká mi putá. Keď som voľná, jemne mi masíruje zápästia a členky, potom sa položí ved­ľa mňa a pritiahne si ma do náručia. Naťahujem si nohy. Ach, bože, to je skvelý pocit. Celá sa cítim skvele. To bol, nepochybne, ten najin­tenzívnejší orgazmus aký som kedy prežila. Hmm... Christian Grey a jeho sex za trest.

Naozaj budem musieť hnevať častejšie.

Prebúdza ma nutkavý tlak v podbrušku. Keď otváram oči, som de­zorientovaná. Vonku je tma. Kde som to? V Londýne? V Paríži? Aha - na tej lodi vlastne. Cítim, ako sa hojdá a nakláňa na vlnách a po­čujem tichý chod motorov. My plávame... To je zvláštne. Christian je vedľa mňa a pracuje na svojom notebooku, ležérne oblečený do bielej ľanovej košele a bavlnených nohavíc, bosý. Ešte má mokré vlasy, cítim jeho sprchový gél a tú typickú vôňu, jeho vôňu... Hmm.

„Ahoj," zavrní a uprie na mňa hrejivý pohľad.

„Ahoj," usmejem sa. Zrazu cítim taký ostych. „Ako dlho som spala?"

„Iba hodinku... približne."

„My plávame?"

„Myslel som si, že keď sme včera večerali vonku a išli na ten balet a do kasína, mohli by sme sa dnes pre zmenu najesť na lodi. Taký pokojný večer vo dvojici."

Usmejem sa na neho. „A kam máme namierené?"

„Cannes."

„Tak dobre." Naťahujem sa, som taká stuhnutá. Ani nekonečné množstvo hodín strávených s Claudom by ma nedokázalo pripraviť na toto popoludnie.

Opatrne sa dvíham, musím si odskočiť. Natiahnem sa pre hod­vábny župan a chvatne sa doň halím. Prečo sa zrazu tak hanbím? Cí­tim na sebe Christianove oči. Keď k nemu vzhliadnem, klopí ich späť k notebooku, obočie stiahnuté. Prečo sa tak mračí?

Zatiaľ čo si v kúpeľni neprítomne umývam ruky a spomínam na predošlú noc v kasíne, roztvára sa mi župan. V šoku na seba pozerám do zrkadla.

No to snáď nie! Čo mi to urobil?