Prvý diel fascinujúceho príbehu od Veronici Roth priamo TU!

"Nádherný príbeh z budúcnosti ma vtiahol a nepustil. Nikde som nenašla žiadnu dieru, všetko bolo dokonalo posplietané, nikde som sa nenudila. Striedala sa jedna akcia za druhou a keď mal prísť koniec, uvedomila som si, že to bolo jedným slovom veľkolepé."

 Takto vyzerá opis čitateľov. Ja už viac nemám čo dodať asi len toľko, že komplet celý prvý diel svetovej senzácie

 DIVERGENCIA 

na mojom blogu a samozrejme v

 SLOVENČINE!!!

Divergencia (SK) 2012 1. kapitola

PRVÁ KAPITOLA

DOMA MÁME JEDINÉ ZRKADLO, skryté za posuvným
panelom v chodbičke na hornom poschodí. Podľa pravidiel mojej
frakcie sa k nemu môžem priblížiť len druhý deň každého tretieho
mesiaca, keď mi mama strihá vlasy.
Sedím na stoličke, mama stojí za mnou s nožnicami v ruke a
strihá. Pramene vlasov padajú na zem a vytvárajú okolo mňa
prstenec nevýraznej plavej farby.
Keď mama skončí, zhrnie mi vlasy dozadu a stiahne ich do uzla.
Tvári sa pokojne a neochvejne sa sústredí na prácu. Umenie
sebazaprenia ovláda dokonale. Ja to o sebe povedať nemôžem.
Využijem chvíľku nepozornosti a nenápadne mrknem na vlastný
odraz. Nie z márnivosti, ale zo zvedavosti. Za tri mesiace sa s
človekom môže stať všeličo. V zrkadle sa odráža úzka tvár, veľké
okrúhle oči a dlhý tenký nos. Stále vyzerám ako malé dievčatko, hoci
som niekedy v priebehu posledných mesiacov dovŕšila šestnásť
rokov. Ostatné frakcie oslavujú narodeniny, ale my nie. Načo by sme
strácali čas takým sebeckým pôžitkom?
„Hotovo,“ povie mama, keď mi upevní uzol. Naše pohľady sa
stretnú v zrkadle. Nestihla som odvrátiť zrak, ale nenapomenie ma,
len sa usmieva na náš spoločný odraz. Trochu sa zamračím. Prečo
ma nevyhreší, že na seba zbytočne zízam?
„Dnes to príde,“ podotkne.
„Áno.“
„Si nervózna?“
Chvíľu pozerám do vlastných očí. Dnes podstúpim test
predpokladov a na základe neho zistím, do ktorej z piatich frakcií sa
hodím. A zajtra, na rozhodovacej ceremónii, si jednu zvolím a
rozhodnem o zvyšku svojho života. Vyberiem si, či zostanem so
svojou rodinou, alebo ju navždy opustím.
„Nie,“ poviem. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“
„Správne,“ usmeje sa. „Poďme sa naraňajkovať.“
„Ďakujem. Za ostrihanie vlasov.“
Pobozká ma na líce a zrkadlo zakryje posuvným panelom. V
inom svete by ju asi považovali za krásavicu. Pod sivými šatami
skrýva štíhle telo. Má vysoké lícne kosti a dlhé mihalnice, a keď si
na noc rozpustí vlasy, padajú jej na plecia v bohatých vlnách. Lenže
Sebazaprenie jej káže, aby svoju krásu zakrývala.
Spolu prejdeme do kuchyne. V takéto rána, keď brat pripravuje
raňajky, otec číta noviny a roztržito ma hladí po vlasoch a mama si
pohmkáva pri upratovaní stola, ma najväčšmi mrzí, že od nich chcem
odísť.
+++
Autobus smrdí výfukovým plynom. Zakaždým, keď prejde cez
výmoľ na ceste, ma trhne z jednej strany na druhú, hoci celou silou
zvieram sedadlo, aby som sa udržala na mieste.
Môj starší brat stojí v uličke a drží sa tyče nad hlavou, aby
nespadol. Nepodobáme sa na seba. Caleb zdedil otcove tmavé vlasy a
zahnutý nos a mamine zelené oči a jamky na lícach. Keď bol mladší,
tá kombinácia čŕt vyzerala zvláštne, ale teraz mu pristane. Keby
nepochádzal zo Sebazaprenia, spolužiačky by na ňom určite mohli
oči nechať.
Po mame zdedil aj nekonečnú obetavosť. Bez váhania prepustil
svoje sedadlo nevrlému chlapíkovi z Otvorenosti, ktorý mal na sebe
tradičnú uniformu svojej frakcie: čierny oblek s bielou kravatou.
Členovia Otvorenosti si nadovšetko cenia úprimnosť a pravdu vidia
čierno-bielo. Podľa toho sa aj obliekajú.
Keď sa približujeme k centru mesta, medzery medzi budovami
sa zužujú a cesty vyhladzujú. Z hmly sa vynára mrakodrap, kedysi
známy ako Sears Tower, dnes ho voláme Centrála. Týči sa ako
čierny stĺp na horizonte. Autobus prejde popod nadjazd s
koľajnicami. Nikdy som necestovala vlakom, hoci premávajú bez
prestania a koľaje vedú všade. Vozia sa nimi len Neohrození.
Pred piatimi rokmi dobrovoľníci zo Sebazaprenia opravili
niektoré cesty. Začali v strede mesta a pokračovali smerom k
okrajom, až kým sa im neminul materiál. Cesty v blízkosti nášho
domu sú stále hrboľaté a popraskané a nedá sa po nich bezpečne
jazdiť. Nevadí, aj tak nemáme auto.
Caleb sa tvári pokojne aj v rozheganom autobuse. Pevnejšie
schmatne tyč, aby udržal rovnováhu, a sivý rukáv sa mu zošuchne
dolu. Očami kmitá na všetky strany a ja viem, že pozoruje ľudí
okolo. Snaží sa vidieť iba ich a zabudnúť pritom na seba. Otvorení
pokladajú za najdôležitejšiu hodnotu pravdovravnosť, ale my zo
Sebazaprenia uprednostňujeme obetavosť.
Keď autobus zastane pred školou, vstanem a snažím sa pretlačiť
okolo muža z Otvorenosti. Potknem sa o jeho topánky a zachytím sa
Calebovej ruky. Zavadzajú mi pridlhé nohavice a ladná chôdza mi
nikdy veľmi nešla.
V meste fungujú tri školy: Nižší stupeň, Stredný stupeň a
Najvyšší stupeň. Budova Najvyššieho stupňa je najstaršia. Postavili
ju zo skla a z ocele, rovnako ako všetky okolo nej. Pred ňou stojí
vysoká kovová socha, na ktorú sa po vyučovaní škriabu decká z
Neohrozenosti a navzájom sa povzbudzujú, aby vyliezli čoraz vyššie.
Minulý rok jedno dievča spadlo a zlomilo si nohu. Sestričku som
bežala zavolať ja.
„Dnes je test predpokladov,“ pripomeniem. Caleb je starší len o
necelý rok, takže chodíme do toho istého ročníka.
Prikývne, práve keď prechádzame cez vchodové dvere. V
momente, keď vojdeme, sa mi napnú všetky svaly v tele. V škole
vládne vzrušenie, všetci šestnásťroční si zjavne chcú naplno
vychutnať posledný deň. Po rozhodovacej ceremónii sa už do
školských chodieb pravdepodobne nevrátime. Ďalšie vzdelávanie
nám zabezpečia frakcie, ktoré si vyberieme.
Dnes nám vyučovacie hodiny skrátili na polovicu, aby sme ich
všetky stihli pred testom predpokladov, ktorý nás čaká po obede. Už
teraz mi rýchlejšie bije srdce.
„Ty sa veľmi nebojíš, čo ti na teste povedia, mám pravdu?“
pýtam sa Caleba.
Zastaneme na križovatke chodieb, odkiaľ on pôjde jedným
smerom na pokročilú matematiku a ja druhým na dejepis frakcií.
Zdvihne na mňa obočie. „A ty?“
Mohla by som sa priznať, že ma už celé týždne trápi, ktorú
frakciu mi test vyberie – Sebazaprenie, Otvorenosť, Informovanosť,
Harmóniu alebo Neohrozenosť?
Radšej sa usmejem a poviem, že ani nie.
Opätuje mi úsmev. „No… tak ti želám pekný deň.“
Kráčam na dejepis frakcií a hryziem si spodnú peru. Vôbec mi
neodpovedal na otázku.
Chodby sú tesné, hoci svetlo prenikajúce cez okná vytvára ilúziu
priestoru. Škola patrí k málo miestam, kde sa mládež v našom veku
môže stretávať s členmi iných frakcií. Dnes davom pulzuje nová
energia, horúčka posledného dňa.
Dievča s dlhými kučeravými vlasmi mi zakričí „Čau!“ rovno pri
uchu a zamáva na vzdialenú kamarátku. Rukávom bundy ma udrie
do líca. Potom do mňa strčí chalan z Informovanosti v modrom
svetri. Stratím rovnováhu a tvrdo dopadnem na zem.
„Z cesty, drevo,“ vyštekne a ponáhľa sa ďalej.
Do tváre sa mi nahrnie horúčava. Vstanem a oprášim sa. Pár
spolužiakov zastalo, keď som spadla, ale nikto mi neponúkol pomoc.
Očami ma sledujú až po koniec chodby. Takéto veci sa ľuďom z
mojej frakcie stávajú už celé mesiace. Informovaní šíria o členoch
Sebazaprenia nepriateľské reči, ktoré už zasiahli aj do vzťahov v
škole. Sivé šaty, jednoduchý účes a nenápadné správanie typické pre
moju frakciu by mi mali pomôcť zabudnúť na seba a uľahčiť aj
ostatným, aby si ma nevšímali. Lenže teraz zo mňa robia terč.
Zastanem pri okne v krídle E a čakám na príchod deciek z
Neohrozenosti. Robievam to každé ráno. Presne o 7.25 dokazujú
svoju odvahu vyskakovaním z idúceho vlaku.
Môj otec ich prezýva „pekelníci“. Všetci majú čierne oblečenie,
pírsingy a tetovania. Ich prvoradou úlohou je strážiť plot okolo
mesta. Netuším však, pred čím.
Mala by som zneistieť. Mala by som uvažovať, čo má kovový
krúžok v nose spoločné s odvahou, vlastnosťou, ktorú si najväčšmi
cenia. Namiesto toho od nich nevládzem odtrhnúť oči.
Zapíska vlak. Ten zvuk mi zavibruje až v hrudi. Reflektor
lokomotívy bliká, vlak sa rúti okolo školy a škrípe na železných
koľajniciach. Z posledných vagónov idúceho vlaku sa vyvalí masa
mladých mužov a žien v tmavom oblečení, niektorí padnú a kotúľajú
sa po zemi, iní sa pár krokov potácajú, aby vzápätí opäť našli
rovnováhu. Jeden chalan so smiechom chytí nejaké dievča okolo
pliec.
Pozorovanie Neohrozených je hlúpy zlozvyk. Odvrátim sa od
okna a pretlačím sa davom na hodinu dejepisu.

Divergencia (SK) 2012 2. kapitola

DRUHÁ KAPITOLA

TESTY SA ZAČÍNAJÚ po obede. Sedíme pri dlhých stoloch v
jedálni. Ľudia, ktorí majú celú tú procedúru na starosti, zakaždým
vyvolávajú desať mien, presne toľko je testovacích miestností. Sedím
vedľa Caleba, oproti je naša suseda Susan.
Susanin otec cestuje za prácou po celom meste, takže má auto a
každý deň ju vozí do školy a domov. Odvoz ponúkol aj nám, ale
Caleb povedal, že radšej odchádzame neskôr a nechceme mu robiť
starosti.
Jasné, prijať od niekoho láskavosť by nám v živote nenapadlo.
Testy väčšinou vykonávajú dobrovoľníci zo Sebazaprenia, len vo
dvoch miestnostiach sú zástupcovia Informovanosti a Neohrozenosti.
Podľa pravidiel totiž nikoho nemôže testovať príslušník rovnakej
frakcie. Pravidlá navyše tvrdia, že sa nesmieme nijako pripravovať,
vôbec teda netuším, čo ma čaká.
Pohľadom zablúdim od Susan k stolom na opačnom konci
miestnosti. Decká z Neohrozenosti sa rehocú, vykrikujú a hrajú
karty. Pri ďalšom zhluku stolov budúci členovia Informovanosti
debatujú ponad otvorené knihy a noviny, neustále sa ženú za
vedomosťami.
Hlúčik dievčat z Harmónie, oblečených v červených a žltých
šatách, sedí v kruhu na dlážke. Hrajú nejakú hru, pri ktorej tlieskajú a
vyspevujú rýmovačku. Každú chvíľu zaznie salva smiechu, keď
niektorá vypadne a musí si sadnúť do stredu. Pri stole neďaleko nich
chalani z Otvorenosti naširoko gestikulujú. Vyzerá to, že sa hádajú,
ale asi nejde o nič vážne, lebo niektorí sa stále usmievajú.
Pri stole Sebazaprenia ticho sedíme a čakáme. Zvyky
jednotlivých frakcií diktujú aj správanie vo voľnom čase, bez ohľadu
na to, čo sa páči jednotlivým členom. Pochybujem, že by sa všetkým
Informovaným chcelo v jednom kuse študovať, alebo všetkým z
Otvorenosti viesť oduševnené debaty, ale všetci sú voči tradíciám
rovnako bezmocní ako ja.
V ďalšom kole zavolajú Caleba. Sebavedomo zamieri k
východu. Nemusím mu zaželať veľa šťastia ani ho uistiť, že nemá
dôvod na obavy. Vie, kam patrí, podľa mňa to vedel odjakživa. V
mojej najstaršej spoločnej spomienke máme štyri roky. Vyhrešil ma,
že som na ihrisku nedala svoje švihadlo dievčatku, ktoré sa nemalo s
čím hrať. Už mi nerobí prednášky často, ale ten vyčítavý pohľad mi
navždy utkvel v pamäti.
Snažila som sa vysvetliť mu, že nemám rovnaké podvedomé
reakcie ako on – v autobuse mi ani nenapadlo, že by som mala toho
chlapíka z Otvorenosti pustiť na svoje miesto –, ale akoby mi
nerozumel. „Rob, čo musíš,“ povie mi zakaždým. Jemu sa to vždy
darilo. Mne by to malo ísť rovnako ľahko.
Skrúti sa mi žalúdok. Zavriem oči a otvorím ich až po desiatich
minútach, keď si Caleb sadne späť na miesto.
Je bledý ako stena. Prejde si dlaňami po stehnách, aby si ich utrel
od potu, rovnako ako to robievam ja, a keď ich zdvihne, trasú sa mu
prsty. Otvorím ústa, že sa ho niečo opýtam, ale nedostanem zo seba
ani slovo. Nesmiem sa ho opýtať na výsledok a on mi ho nesmie
prezradiť.
Dobrovoľník zo Sebazaprenia vyvoláva ďalšie mená. Dve z
Neohrozenosti, dve z Informovanosti, dve z Harmónie, dve z
Otvorenosti a potom: „Zo Sebazaprenia: Susan Blacková a Beatrice
Priorová.“
Vstanem, lebo musím, ale najradšej by som zostala na stoličke až
do skonania sveta. Mám pocit, že sa mi v hrudi nadúva bublina, ktorá
ma už-už roztrhne zvnútra. Nasledujem Susan k východu. Decká,
okolo ktorých prechádzame, nás pravdepodobne nevedia rozlíšiť.
Nosíme rovnaké oblečenie a rovnaký účes z blond vlasov. Jediný
rozdiel je v tom, že Susan asi nebojuje s nutkaním na vracanie, a
pokiaľ dobre vidím, nemusí si kŕčovito zvierať lem košele, aby
upokojila roztrasené ruky.
Za jedálňou nás čaká desať miestností. Používajú sa iba na testy,
ešte som v žiadnej nebola. Na rozdiel od ostatných miestností v škole
nie sú oddelené sklom, ale zrkadlami. Pozorujem samu seba, ako
kráčam k jednej z nich, bledá a vystrašená. Susan sa na mňa
nervózne usmeje a zamieri do dverí číslo 5. Vojdem do šestky, kde
ma čaká žena z Neohrozenosti.
Vyzerá menej drsne než mladí Neohrození, ktorých poznám. Má
drobné, tmavé, mierne zošikmené oči a na sebe rifle a čierne sako
ako z mužského obleku. Až keď sa otočí, aby zavrela dvere,
všimnem si jej tetovanie vzadu na krku, čierno-bieleho sokola s
červeným okom. Keby mi srdce nevyskočilo až do krku, spýtala by
som sa jej, čo symbolizuje. Určite niečo zaujímavé.
Aj vnútorné steny miestnosti sú obložené zrkadlami. Vidím svoj
odraz zo všetkých uhlov: sivú látku, pod ktorou sa mi stráca chrbát,
dlhý krk, ruky s kostnatými hánkami, červené, lebo sa mi do nich
nahrnula krv. Zo stropu žiari biele svetlo. V strede miestnosti stojí
kreslo so sklápacím operadlom, podobné ako u zubára, a vedľa neho
akýsi prístroj. Vyzerá to ako miesto, kde sa dejú príšerné veci.
„Neboj sa,“ ubezpečuje ma žena. „Nebolí to.“
Má rovné čierne vlasy, ale v ostrom svetle vidím, že ich
pretkávajú šedivé pramienky.
„Sadni si a urob si pohodlie,“ povie. „Volám sa Tori.“
Nemotorne si sadnem na kreslo a klesnem dozadu, hlavu si
položím na opierku. Od silného svetla ma bolia oči. Tori sa zaoberá
prístrojom napravo odo mňa. Snažím sa sústrediť na ňu, nie na drôty
v jej rukách.
„Prečo ten sokol?“ vyhŕknem, keď mi priloží elektródu na čelo.
„V živote som nestretla zvedavca zo Sebazaprenia,“ povie so
zdvihnutým obočím.
Strasiem sa a na rukách mi vyskočí husia koža. Moju zvedavosť
možno hodnotiť ako chybu, zradu hodnôt Sebazaprenia.
S tichým zahmkaním mi pripevní na čelo ďalšiu elektródu a
vysvetlí: „V niektorých starovekých kultúrach sokol symbolizoval
slnko. V čase, keď som si to tetovanie dávala robiť, som verila, že so
slnkom nakresleným na tele sa nebudem báť tmy.“
Snažím sa odolať ďalšej otázke, ale nemôžem si pomôcť. „Bojíte
sa tmy?“
„Bála som sa tmy,“ opraví ma.
Ďalšiu elektródu pritlačí na vlastné čelo a pripojí k nej drôt.
Pokrčí plecami. „Teraz mi pripomína strach, ktorý som prekonala.“
Stojí za mnou. Operadlá na ruky zvieram tak tuho, až mi hánky
zbelejú. Tori si pritiahne klbko drôtov a pripája ich k sebe, ku mne a
k stroju za sebou. Potom mi podá ampulku s priezračnou tekutinou.
„Vypi to,“ prikáže mi.
„Čo to je?“ V hrdle mi navrie hrča. Sťažka preglgnem. „Čo sa
stane?“
„To ti nemôžem prezradiť. Dôveruj mi.“
Vydýchnem z pľúc všetok vzduch a vylejem si obsah ampulky
do úst. Oči sa mi automaticky zavrú.
+++
Otvorím ich po malej chvíľke, ale nachádzam sa úplne inde.
Opäť stojím v školskej jedálni, lenže dlhé stoly sú prázdne a cez
sklené steny vidím, že vonku sneží. Na stole predo mnou ležia dva
košíky. V jednom je hruda syra, v druhom nôž dlhý ako moje
predlaktie.
Spoza mňa sa ozve ženský hlas: „Vyber si.“
„Prečo?“ pýtam sa.
„Vyber si,“ zopakuje.
Obzriem sa ponad plece, ale nikto tam nestojí. Otočím sa späť ku
košíkom. „Načo mi to bude?“
„Vyber si!“ skríkne.
Keď vykríkne, môj strach sa vyparí a nahradí ho tvrdohlavosť.
Zamračím sa a prekrížim si ruky na hrudi.
„Ako chceš,“ povie hlas.
Košíky zmiznú. Počujem zaškrípanie dverí a obzriem sa, kto
prichádza. Nie je to človek, ale zviera. Pár metrov odo mňa stojí pes
so špicatým ňufákom. Krčí sa pri zemi, zakráda sa ku mne a cerí
biele zubiská. Z hrdla sa mu vyderie hlboké zavrčanie. Pochopím,
načo by sa mi zišiel ten syr. Alebo nôž. No už je neskoro.
Pomyslím na útek, ale pes by ma určite dobehol. V zápase by
som ho neporazila. Treští mi v hlave. Musím sa rozhodnúť. Môžem
preskočiť stôl a použiť ho ako štít. Nie, na skákanie cez stôl som
príliš malá, a príliš slabá na to, aby som ho prevrátila.
Pes zavrčí a takmer cítim, ako mi ten zvuk vibruje v lebke.
V učebnici biológie som sa dočítala, že psy vedia vyňuchať
strach, lebo ľudské žľazy vylučujú v strese rovnakú chemikáliu ako
korisť. Pach strachu ich nahucká do útoku. Pes sa ku mne pomaličky
blíži a pazúrmi škriabe dlážku.
Nemôžem utiecť. Nemôžem bojovať. Namiesto toho vdychujem
jeho smradľavý dych a snažím sa neuvažovať, čo asi pred chvíľou
zožral. V očiach mu nevidím žiadne bielka, len lesklú temnotu.
Čo ešte viem o psoch? Nemala by som sa im dívať do očí.
Považujú to za znak agresie. Pamätám si, že kedysi som modlikala,
aby mi otec kúpil psíka, ale teraz, s pohľadom upretým na zem pred
labami chlpatého útočníka, si fakt neviem spomenúť prečo. Blíži sa a
stále vrčí. Keď pohľad do očí znamená agresiu, ako mu naznačím
ochotu podriadiť sa?
Dýcham nahlas, ale pravidelne. Vôbec sa mi nepáči predstava, že
by som si pred psom mala ľahnúť na zem, s tvárou vo výške jeho
tesákov, ale lepšiu možnosť nemám. Natiahnem nohy za seba a
opriem sa o lakte. Pes lezie bližšie a bližšie, až kým na tvári
nepocítim jeho teplý dych. Trasú sa mi ruky.
Zabreše mi do ucha a ja zatnem zuby, aby som neskríkla.
O líce sa mi obtrie čosi drsné a vlhké. Pes prestal vrčať, a keď
zdvihnem hlavu, zbadám, že dychčí. Oblizol mi tvár. Zamračím sa a
sadnem si na päty. Pes mi vyloží laby na kolená a oblizne mi bradu.
Znechutene sa odtiahnem, utriem si z pokožky sliny a zasmejem sa.
„Takže nie si až taká strašná obluda, čo?“
Pomaly vstanem, aby som ho nevyľakala, ale pes mi už vôbec
nepripomína zviera, ktorému som čelila pred niekoľkými sekundami.
Vystriem ruku, opatrne, aby som ju v prípade potreby mohla rýchlo
odtiahnuť. Pes mi obtrie hlavu o dlaň. Zrazu sa poteším, že som si
nevybrala nôž.
Žmurknem, a keď otvorím oči, na opačnej strane miestnosti stojí
dievčatko v bielych šatách. Natiahne obe ruky a zapiští: „Havko!“
Rozbehne sa k psovi vedľa mňa. Otvorím ústa, aby som ju
varovala, ale neskoro. Pes sa otočí. Namiesto vrčania zabreše a
cvakne zubami, svaly sa mu napnú ako drôtené uzly. Už-už sa na ňu
vrhne. Bez rozmýšľania skočím, celou váhou sa hodím na psa a
rukami mu oblapím hrubý krk.
Hlavou narazím do zeme. Pes zmizol a dievčatko tiež. Ocitla
som sa sama, v prázdnej testovacej miestnosti. Pomaly sa otáčam
okolo vlastnej osi, ale nevidím sa v žiadnom zrkadle. Otvorím dvere
a vykročím von, lenže nie na chodbu, ale do autobusu. Všetky
sedadlá sú obsadené.
Stojím v uličke a držím sa tyče. Neďaleko sedí muž s novinami.
Tvár má skrytú za nimi, ale vidím mu ruky. Pokrývajú ich jazvy ako
po popáleninách. Noviny stíska tak pevne, ako keby ich chcel
pokrčiť.
„Poznáš toho chlapa?“ spýta sa ma. Poklepe fotku na prednej
strane novín, pod titulkom Brutálneho vraha konečne chytili! Zízam
na slovo vrah. Už dlho som ho nikde nevidela, ale už samotné
písmená mi naháňajú hrôzu.
Na obrázku je mladý muž s nevýraznou tvárou a bradou. Zdá sa
mi, že ho poznám, ale neviem si spomenúť odkiaľ. A zároveň tuším,
že by som to tomu mužovi nemala povedať. To by nemuselo
dopadnúť dobre.
„Takže?“ Podľa hlasu si domyslím, že sa hnevá. „Poznáš ho?“
Zlý nápad. Nie, veľmi zlý nápad. Srdce mi búši a zvieram tyč,
aby som zamaskovala roztrasené ruky, nech ma neprezradia. Keby
som mu povedala, že muža z novín poznám, stalo by sa mi niečo
strašné. Ale môžem ho presvedčiť, že ho nepoznám. Môžem si
odkašľať a pokrčiť plecami, lenže to by bola lož.
Odkašlem si.
„Poznáš ho?“ zopakuje.
Pokrčím plecami.
„Áno?“
Telom mi prebehne triaška. Nemám sa prečo báť, je to len test,
nedeje sa to naozaj. „Nie,“ poviem nenútene. „Netuším, kto to je.“
Vstane a konečne mu vidím do tváre. Má tmavé okuliare a ústa
skrivené do úškľabku. Líca má zjazvené, presne ako ruky. Nakloní sa
tesne ku mne. Dych mu páchne po cigaretách. Len test, pripomeniem
si. Je to len test.
„Klameš,“ vyštekne. „Klameš!“
„Neklamem.“
„Vidím ti to na očiach.“
Vystriem sa. „Nevidíte.“
„Ak ho poznáš, mohla by si ma zachrániť,“ povie potichu,
„mohla by si ma zachrániť. Zachrániť!“
Prižmúrim oči. „Naozaj,“ trvám na svojom. Zatnem zuby.
„Nepoznám ho.“

Divergencia (SK) 2012 3. kapitola

TRETIA KAPITOLA

PREBERIEM SA SO SPOTENÝMI dlaňami a s výčitkami
svedomia, zvalená na kresle v miestnosti obloženej zrkadlami. Keď
nakloním hlavu dozadu, uvidím Tori. Stíska pery a skladá nám z hláv
elektródy. Čakám, či mi o teste niečo povie – že sa skončil, alebo že
som ho zvládla dobre, hoci neviem, ako by som mohla v takomto
teste zlyhať. Lenže ona mi len mlčky zloží drôty z čela.
Nakloním sa dopredu a utriem si dlane do nohavíc. Musela som
urobiť niečo zlé, aj keď sa to stalo iba v mojej mysli. Tori sa tvári
čudne. Rozmýšľa, ako mi povedať, že mám príšerný charakter?
Najradšej by som bola, keby to jednoducho vyklopila a hotovo.
„Musím povedať,“ ozve sa konečne, „že si ma zmiatla.
Ospravedlň ma. Hneď sa vrátim.“
Zmiatla?
Pritiahnem si kolená k hrudi a skryjem si do nich tvár. Škoda, že
sa mi nechce plakať, slzy by mi možno priniesli úľavu. Ako môže
človek vybuchnúť v teste, na ktorý sa nesmie nijako pripravovať?
Čas ubieha a moja nervozita silnie. Dlane si utieram každých pár
sekúnd, lebo sa mi stále potia, a možno aj preto, že ma ten pohyb
upokojuje. Čo ak mi povedia, že sa nehodím do žiadnej frakcie?
Skončila by som na ulici s bezprizornými. To by som nezvládla.
Ľudia, ktorí nepatria do žiadnej frakcie, nežijú len v chudobe a
nepohodlí, sú načisto oddelení od spoločnosti. Prišli o to
najdôležitejšie: o komunitu.
Mama mi kedysi hovorila, že ľudia nemôžu prežiť odkázaní sami
na seba, a keby aj mohli, nechceli by. Bez frakcie náš život nemá
zmysel.
Pokrútim hlavou. Nemôžem rozmýšľať takýmto spôsobom.
Musím si udržať chladnú hlavu.
Dvere sa konečne otvoria a vojde Tori. Pevne zovriem operadlá
kresla.
„Prepáč, že som ťa vystrašila,“ povie. Stojí mi pri nohách s
rukami vo vreckách. V bledej tvári má napätý výraz.
„Beatrice, dosiahla si nejednoznačné výsledky,“ oznámi. „Za
normálnych okolností každá fáza simulácie vylúči jednu alebo
viaceré frakcie, ale v tvojom prípade vypadli iba dve.“
Vyvalím na ňu oči. „Dve?“ spýtam sa. Cez stiahnuté hrdlo ledva
rozprávam.
„Keby si prejavila automatický odpor k nožu a vzala syr,
simulácia by pokračovala podľa iného scenára, ktorý by mohol
potvrdiť tvoje predpoklady pre Harmóniu. Nestalo sa to, takže
Harmónia neprichádza do úvahy.“ Tori sa poškriabe na zátylku.
„Bežne simulácia pokračuje lineárne a vylučuje frakcie jednu po
druhej, až kým nezostane jediná. Na základe tvojich rozhodnutí
nemohla vypadnúť Otvorenosť, tak som musela zmeniť simuláciu a
poslať ťa do autobusu. Tam ju vylúčila tvoja vytrvalá neochota
povedať pravdu.“ Zdvihne jeden kútik úst. „S tým si nelám hlavu.
Iba Otvorení v tej situácii povedia pravdu.“
Spadne mi kameň zo srdca, aspoň jeden z mnohých. Možno nie
som až taká zlá.
„No, vlastne to nie je úplne presné. Pravdu povedia kandidáti
vhodní pre Otvorenosť… a Sebazaprenie,“ opraví sa. „Z toho
vyplýva, že máme problém.“
Padne mi sánka.
„Najprv si sa hodila na psa, aby si pred ním zachránila to
dievčatko, čo dokazuje predpoklad pre Sebazaprenie… ale potom,
keď ti ten muž povedal, že pravda ho zachráni, stále si ju odmietala
vysloviť. To sa do Sebazaprenia nehodí.“ Vzdychne. „Neušla si pred
psom, čo by naznačovalo, že patríš do Neohrozenosti. Rovnako, ako
keby si vzala nôž, ale to si takisto neurobila.“
Odkašle si a pokračuje: „Tvoja inteligentná reakcia na psa
naznačuje silný predpoklad pre Informovanosť. Netuším, čo si mám
myslieť o tvojej nerozhodnosti v prvej fáze, ale…“
„Počkajte,“ preruším ju. „Takže neviete, do ktorej frakcie sa
hodím?“
„Áno aj nie. Dospela som k záveru, že prejavuješ rovnaké
predpoklady pre Sebazaprenie, Informovanosť a Neohrozenosť.
Ľudia s takýmto výsledkom…“ obzrie sa ponad plece, akoby čakala,
že sa za ňou niekto objaví, „sa označujú ako… divergentní.“
Posledné slovo povie tak potichu, že ho sotva počujem, a do tváre sa
jej vráti napätý, ustarostený výraz. Obíde stoličku a nakloní sa ku
mne.
„Beatrice, za žiadnych okolností to nikomu nehovor,“ varuje ma.
„Ide o veľa.“
„Viem, že nesmieme prezradiť svoje výsledky,“ prikývnem.
„Nie.“ Tori si kľakne vedľa kresla a položí ruky na operadlo.
Naše tváre delí len pár centimetrov. „Myslela som to inak. Nechcem
povedať, že to nesmieš prezradiť teraz. Nesmieš to prezradiť nikomu
a nikdy, nech sa stane čokoľvek. Divergencia je extrémne
nebezpečná. Rozumieš?“
Nerozumiem, ako by ma mohol ohroziť nerozhodný výsledok,
ale prikývnem. Aj tak by som o teste nechcela hovoriť.
„Jasné.“ Odlepím ruky z operadla a vstanem. Podlamujú sa mi
nohy.
„Navrhujem, aby si išla domov,“ radí mi Tori. „Máš o čom
rozmýšľať a čakanie na ostatných by ti veľmi neprospelo.“
„Musím povedať bratovi, kam idem.“
„Dám mu vedieť.“
Cestou von si priložím ruku na čelo a hľadím do zeme.
Nevládzem jej pozrieť do očí. Nevládzem ani pomyslieť na zajtrajšiu
rozhodovaciu ceremóniu.
Musím sa rozhodnúť sama, bez ohľadu na test.
Sebazaprenie. Informovanosť. Neohrozenosť.
Divergencia.
+++
Radšej nejdem autobusom. Keby som prišla domov príliš skoro,
otec by si to večer všimol pri kontrole domového denníka a musela
by som vysvetliť, čo sa stalo. Vyberiem sa teda pešo. Musím
zastihnúť brata, kým stihne niečo povedať rodičom. Našťastie, Caleb
vie udržať tajomstvo.
Kráčam stredom cesty. Autobusy sa vždy tlačia na krajnicu,
takže tam je to bezpečnejšie. Na uliciach poblíž nášho domu občas
zazriem úseky so žltými čiarami. Teraz, keď zostalo tak málo áut, ich
už nepotrebujeme. Ani semafory, ale niekde ešte nebezpečne visia
nad cestou a vyzerá to, že každú chvíľu spadnú.
Obnova prebieha postupne, v meste sa striedajú čisté nové
budovy so starými a rozpadnutými. Najviac nových budov stojí pri
močiari, ktorý bol kedysi jazerom. Väčšinu renovačných prác má na
starosti dobrovoľnícka agentúra, v ktorej robí moja mama.
Z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa mi životný štýl členov
Sebazaprenia pripadá krásny. Keď sledujem našu rodinu, ako funguje
v dokonalom súlade; keď ideme na večierok a potom všetci spoločne
upracú, hoci ich o to nikto neprosil; keď vidím Caleba, ako cudzím
ľuďom pomáha odniesť nákup; vždy sa do nášho života opäť
zamilujem. Problémy nastanú, až keď sa ho pokúšam aktívne
prežívať. Pripadám si ako pokrytec.
Lenže keby som prestúpila do inej frakcie, musela by som
opustiť svoju rodinu. Navždy.
Prechádzam pásom ruín a rozlámaných chodníkov na okraji
štvrte Sebazaprenia. Cesta sa niekde úplne prepadla a odhalila kanále
a prázdne tunely, ktorým sa opatrne vyhýbam. Niektoré miesta tak
smrdia splaškami a odpadkami, že si musím zapchávať nos.
V takomto svete žijú bezprizorní. Zlyhali v iniciačnej skúške do
frakcie, ktorú si vybrali, takže žijú v chudobe a robia
najnepríjemnejšie činnosti. Pracujú ako údržbári, stavební robotníci a
smetiari, farbia látky, riadia vlaky a šoférujú autobusy. Za prácu
dostávajú jedlo a oblečenie, ale mama hovorí, že všetkého príliš
málo.
Na rohu predo mnou stojí bezprizorný, muž. Na sebe má hnedé
handry a pokožka na tvári mu ovísa. Pozerá priamo na mňa a ja jeho
pohľad opätujem, lebo nevládzem odvrátiť zrak.
„Prosím,“ osloví ma chrapľavým hlasom. „Nemáš niečo na
jedenie?“
V hrdle mi navrie hrča. Prísny hlas v mysli mi káže, aby som
sklonila hlavu a kráčala ďalej.
Nie. Pokrútim hlavou. Nemala by som sa ho báť. Potrebuje
pomoc a ja mu ju musím poskytnúť.
„Áno, mám,“ odpovedám a siahnem do tašky. Otec mi povedal,
aby som so sebou vždy nosila jedlo navyše. Práve na takéto
príležitosti. Ponúknem mužovi vrecko sušených jabĺk.
Načiahne sa ku mne, ale vrecko si nevezme. Namiesto toho ma
schmatne za zápästie. Usmeje sa na mňa. Medzi prednými zubami
má medzeru.
„Aké máš pekné oči, moja,“ hovorí mi. „Škoda, že zvyšok
nestojí za reč.“
Rozbúši sa mi srdce. Šklbnem rukou k sebe, ale zovretie sa
zosilní. V jeho dychu cítim čosi štipľavé a nepríjemné.
„Zlatko, nie si trochu malá na to, aby si sa prechádzala sama?“
Prestanem sa vzpierať a vystriem sa. Viem, že vyzerám mladšie,
nemusí mi to pripomínať. „Som staršia, než vyzerám,“ odseknem.
„Mám šestnásť.“
Naširoko otvorí ústa a odhalí sivú stoličku s čiernym kráterom v
strede. Neviem, či to má byť úsmev, alebo grimasa. „Dnes máš teda
veľký deň, že? Posledný deň pred tým, než si vyberieš.“
„Pustite ma,“ nástojím. Hučí mi v ušiach. Môj hlas znie jasne a
tvrdo, úplne inak, než som čakala. Mám pocit, že mi vôbec nepatrí.
Som odhodlaná. Viem, čo mám urobiť. Predstavujem si, ako
napriahnem lakeť a udriem ho. Vidím vrecko jabĺk, ako letí preč.
Počujem dupot svojich utekajúcich nôh. Som pripravená konať.
Lenže on ma vzápätí pustí, vezme si vrecko s jablkami a hovorí:
„Vyber si múdro, dievčatko.“

Divergencia (SK) 2012 4. kapitola

ŠTVRTÁ KAPITOLA

NA NAŠU ULICU PRÍDEM o päť minút skôr než bežne.
Členovia Sebazaprenia nesmú nosiť šperky, povolené máme len
hodinky, lebo tie slúžia na praktický účel. Moje majú sivý náramok a
sklený ciferník. Keď ich správne nakloním, nad ručičkami takmer
rozoznám svoj odraz.
Všetky domy na našej ulici vyzerajú úplne rovnako: úsporné a
praktické obdĺžniky zo sivého betónu, ani oknami sa neplytvalo.
Namiesto trávnikov skôr burina, poštové schránky z matného kovu.
Niekomu by sa ten pohľad možno zdal pochmúrny, ale na mňa
pôsobí upokojujúco.
Jednoduchosti nedávame prednosť preto, že by sme pohŕdali
originalitou, ako si to niekedy vysvetľovali členovia ostatných
frakcií. V skutočnosti nám majú naše jednotné domy, oblečenie či
účesy pomôcť zabudnúť na vlastné potreby a chrániť nás pred
márnivosťou, chamtivosťou a závisťou, ktoré považujeme len za
rôzne formy sebectva. Keď rovnako málo vlastníme a málo
potrebujeme, nemusíme si závidieť.
Zo všetkých síl sa snažím, aby som si ten život obľúbila.
Sedím na schode pred vchodom a čakám na Caleba. Netrvá to
dlho. Neuplynie ani minúta, a už po ulici prichádzajú postavy v
sivom. Počujem smiech. V škole sa snažíme neprivolávať na seba
pozornosť, ale medzi svojimi sa veselo bavíme. Môj prirodzený
sklon k sarkazmu však ani tu nie je vítaný. Sarkastické vtipy sa vždy
robia na niečí účet. Možno je lepšie, že mi Sebazaprenie káže, aby
som svoj zmysel pre humor krotila. Možno nemusím odísť od rodiny.
Keď sa donútim žiť podľa ideálov Sebazaprenia, možno sa moje
predstieranie raz premení na skutočnosť.
„Beatrice!“ zvolá Caleb. „Čo sa stalo? Ako sa cítiš?“
„Fajn.“ Prišiel aj so Susan a s jej bratom Robertom. Susan sa na
mňa zvláštne pozerá, akoby sa zo mňa od rána stal iný človek.
Pokrčím plecami. „Po teste mi prišlo zle. Asi z toho, čo nám dali
vypiť. Ale už mi je lepšie.“
Snažím sa presvedčivo usmiať. Susan a Robert mi podľa
všetkého uverili, už sa netvária, že sa boja o moje duševné zdravie.
Len Caleb na mňa prižmúri oči, robieva to vždy, keď niekoho
podozrieva z klamstva.
„Aj vy ste dnes išli autobusom?“ pýtam sa. Vôbec ma nezaujíma,
ako sa Susan a Robert dostali domov, ale potrebujem zmeniť tému.
„Otec musel zostať dlhšie v robote,“ vysvetlí Susan, „a povedal
nám, že by sme si mali pred zajtrajšou ceremóniou dopriať čas na
rozmýšľanie.“
Pri slove ceremónia sa mi rozbúcha srdce.
„Neskôr môžete prísť k nám, ak chcete,“ zdvorilo ich pozve
Caleb.
„Vďaka.“ Susan sa naňho usmeje.
Robert na mňa zdvihne obočie. Veľavýznamné pohľady si
vymieňame už rok, odkedy Caleb a Susan začali flirtovať tým
opatrným spôsobom, aký zvládajú len členovia Sebazaprenia. Caleb
pozerá za odchádzajúcou Susan. Musím ho schmatnúť za rameno,
aby som ho vytrhla z omámenia. Vtiahnem ho domov a zavriem za
nami dvere.
Otočí sa ku mne. Medzi tmavými rovnými čiarami obočia sa mu
objaví vráska. Keď sa mračí, väčšmi sa podobá na mamu než na otca.
V momente si viem predstaviť, že prežije rovnaký život ako otec:
zostane v Sebazaprení, naučí sa nejaké remeslo, ožení sa so Susan,
založí si rodinu. Bude to úžasné.
Možno to neuvidím.
„Už mi povieš pravdu?“ spýta sa potichu.
„Pravda je taká, že o tom nemám hovoriť. A ty sa ma nemáš
pýtať.“
„Koľkokrát si robíš, čo chceš, bez ohľadu na pravidlá! Prečo
nemôžeš aj teraz, keď ide o takú dôležitú vec?“ Vraští obočie a
hryzie si okraj pery. Znelo to ako obvinenie, ale myslím, že sa zo
mňa snaží vytiahnuť informácie a na odpovedi mu naozaj záleží.
Prižmúrim oči. „A ty mi povieš? Ako dopadol tvoj test, Caleb?“
Stretnú sa nám pohľady. V diaľke zatrúbi vlak, zvuk k nám
doľahne tak potichu, že by to mohlo byť aj zavýjanie vetra v aleji.
Lenže ja ho vždy spoznám. Pripomína mi Neohrozených, mám pocit,
že ma ním volajú k sebe.
„Len nepovedz rodičom, čo sa stalo, hej?“ poprosím brata.
Pár sekúnd mi hľadí do očí a vzápätí prikývne.
Najradšej by som si šla hore ľahnúť. Z testu, prechádzky a
stretnutia s bezprizorným som poriadne unavená. Lenže brat ráno
urobil raňajky, mama nám nabalila obed a včera chystal večeru otec,
takže teraz je rad na mne. Zhlboka sa nadýchnem a zamierim do
kuchyne.
Caleb sa ku mne o chvíľu pridá. Zaškrípem zubami. So všetkým
mi pomáha. Najväčšmi ma na ňom štve jeho prirodzená dobrota, jeho
vrodená obetavosť.
Mlčky pracujeme. Ja varím hrášok na sporáku. On rozmrazí štyri
kusy kuraciny. Väčšinou jeme mrazené alebo konzervované jedlo,
lebo farmy sú veľmi ďaleko. Mama mi raz vravela, že kedysi niektorí
ľudia odmietali kupovať geneticky upravené potraviny, lebo im
pripadali neprirodzené. Teraz nám nič iné nezostáva.
Než rodičia prídu domov, stihneme pripraviť večeru a prestrieť
stôl. Otec zloží tašku pri dverách a pobozká ma na čelo. Mnohým sa
zdá tvrdý a neústupný, možno až príliš, ale má dobré srdce. Snažím
sa vidieť ho len z tej lepšej stránky, naozaj sa snažím.
„Ako dopadol test?“ opýta sa ma. Presypem hrášok do
servírovacej misy.
„Dobre,“ odpoviem. Do Otvorenosti by som sa naozaj nehodila,
klamem bez najmenšieho zaváhania.
„Počula som, že pri jednom teste došlo k problémom,“ podotkne
mama. Rovnako ako otec, aj ona pracuje pre vládu, ale stará sa o
sociálne projekty. Vybrala aj dobrovoľníkov, ktorí robia testy.
Väčšinou riadi projekty na pomoc bezprizorným, ktoré im
zabezpečujú jedlo, ubytovanie a pracovné príležitosti.
„Naozaj?“ uisťuje sa otec. Pri testoch sa málokedy stane niečo
výnimočné.
„Neviem o tom veľa, ale kamarátka Erin mi povedala, že jeden
test nejakým spôsobom zlyhal, takže výsledok bolo treba nahlásiť
ústne.“ Mama ukladá servítky k tanierom. „Tomu študentovi podľa
všetkého prišlo zle a poslali ho rovno domov.“ Pokrčí plecami.
„Dúfam, že sa už spamätal. Vy dvaja ste o tom počuli?“
„Nie,“ odpovie Caleb s úsmevom.
Môj brat by v Otvorenosti tiež dlho nevydržal.
Sadneme si k stolu. Vždy si podávame jedlo smerom doprava a
nikto nezačne jesť, kým všetci nedostanú svoju porciu. Otec natiahne
ruky k mame a bratovi, oni natiahnu ruky k nemu a ku mne a otec
poďakuje Bohu za jedlo, prácu, rodinu a priateľov. Nie všetky rodiny
zo Sebazaprenia sú pobožné, ale otec hovorí, že si tie rozdiely
nemáme všímať, lebo by nás zbytočne roztrieštili. Neviem, čo si o
tom mám myslieť.
„Tak mi to povedz,“ osloví mama otca.
Chytí ho za ruku a palcom mu jemne krúži po hánkach. Pozerám
na ich spojené ruky. Rodičia sa majú veľmi radi, ale málokedy si
prejavujú lásku pred nami. Naučili nás, že fyzický kontakt nemáme
brať na ľahkú váhu, takže si naň od detstva dávam pozor.
„Povedz mi, čo ťa trápi,“ dodá.
Sklopím zrak do taniera. Mama ma bystrými pozorovacími
schopnosťami niekedy prekvapí, ale teraz ma zahanbila. Prečo som
sa natoľko sústredila na seba, že som si ani nevšimla otcovu
zamračenú tvár a zhrbené plecia?
„Mal som v práci ťažký deň,“ povie. „Teda vlastne Marcus mal
ťažký deň, nemal by som si ho privlastňovať.“
Marcus je otcov kolega, obaja patria do päťdesiatčlennej rady,
ktorá spravuje mesto. Tvoria ju výlučne zástupcovia Sebazaprenia,
členov našej frakcie totiž všetci považujú za nepodplatiteľných, lebo
sa zriekli sebeckých cieľov. Funkcionárov vyberajú politici spomedzi
seba na základe bezchybného charakteru, morálnej sily a
vodcovských schopností. Vyslanci z iných frakcií môžu na
zasadnutiach prehovoriť o konkrétnych záležitostiach, ale konečné
rozhodnutie urobí vždy rada. Členovia rady teoreticky rozhodujú
spoločne, ale Marcus má výnimočný vplyv.
Takto to fungovalo od začiatku veľkého mieru, keď sa
sformovali jednotlivé frakcie. Myslím, že systém doteraz vydržal len
preto, že sa všetci bojíme toho, čo by nasledovalo, keby zlyhal:
vojny.
„Ide o ten článok, ktorý zverejnila Jeanine Matthewsová?“ spýta
sa mama. Jeanine Matthewsová je jedinou zástupkyňou
Informovanosti v rade, vybrali ju podľa výsledkov IQ testu.
Zdvihnem zrak. „Článok?“
Caleb na mňa vrhne varovný pohľad. Pri večeri nesmieme
rozprávať, pokiaľ nám rodičia nepoložia priamu otázku. Väčšinou sa
to nestáva. Naše pozorné počúvanie otec považuje za dar,
prinajmenšom to tvrdí. Oni si nás vypočujú po večeri, keď prejdeme
do obývačky.
„Áno,“ potvrdí otec. Prižmúri oči. „Tí arogantní, pokryteckí…“
zarazí sa a odkašle si. „Prepáčte. Ale zverejnili článok, v ktorom
útočia na Marcusov charakter.“
Zdvihnem obočie.
„Čo tam popísali?“ spýtam sa.
„Beatrice,“ potichu sa ozve Caleb.
Skloním hlavu a krútim vidličkou, až kým mi nevychladnú
rozhorúčené líca. Neznášam, keď ma niekto napomína. A špeciálne
môj brat.
„Napísali,“ odpovie mi otec, „že jeho syn prestúpil zo
Sebazaprenia do Neohrozenosti, lebo ho Marcus týral.“
Len málo detí členov Sebazaprenia sa rozhodne svoju frakciu
opustiť. Keď sa to stane, nezabudneme na to. Pred dvoma rokmi
Marcusov syn Tobias prestúpil do Neohrozenosti a úplne ho tým
zničil. Tobias bol jeho jediný syn a zároveň aj príbuzný, lebo
manželka zomrela pri pôrode druhého dieťaťa. Novorodenec ju
vzápätí nasledoval.
Tobiasa som nikdy nestretla. Len zriedka sa zúčastňoval
spoločných akcií a nikdy neprišiel k nám na večeru spolu s
Marcusom. Otec to neraz s údivom komentoval, ale na tom už predsa
nezáleží.
„Týral? Marcus?“ Mama potrasie hlavou. „Chudák. Naozaj mu
nechýba k šťastiu, aby mu pripomínali jeho stratu.“
„Myslíš synovu zradu?“ chladne sa spýta otec. „Už by ma to
vlastne ani nemuselo prekvapovať. Informovanosť na nás útočí už
celé mesiace. A to nie je všetko. Vymyslia aj niečo horšie, za to
ručím.“
Už by som mala držať jazyk za zubami, ale nemôžem si pomôcť.
„Prečo to robia?“ vyhŕknem.
„Beatrice, nemala by si radšej počúvať otca?“ jemne ma
napomenie mama. Povedala to ako návrh, nie príkaz. Pozriem ponad
stôl na Caleba. V očiach má nesúhlasný výraz.
Zízam na svoj hrášok. Zmocňuje sa ma podozrenie, že život
zasvätený povinnosti už dlhšie nezvládnem. Nie som naň dosť dobrá.
„Dobre vieš prečo,“ hovorí otec. „Máme niečo, po čom túžia.
Hlad po vedomostiach v nich vyvoláva aj túžbu po moci, ktorá ľudí
vedie do tmy a prázdnoty. Mali by sme byť vďační, že o tom vieme
svoje.“
Prikývnem. K Informovaným sa určite nepridám, hoci podľa
výsledku testu by som mohla. Som dcéra svojho otca.
Rodičia po večeri odpracú riad. Ani Calebovi nedovolia, aby im
pomohol. Dnes sa nestretávame v obývačke, lebo by sme mali v
súkromí porozmýšľať o výsledkoch testu.
Rodina by mi možno pomohla s výberom, keby som im svoj
výsledok mohla prezradiť. Ale nemôžem. Tori mi v hlave šepká
varovanie zakaždým, keď moje odhodlanie mlčať zoslabne.
S Calebom vyjdeme po schodoch. Ešte než sa rozídeme do
svojich izieb, položí mi ruku na plece a zastaví ma.
„Beatrice,“ povie a prísne mi pozerá do očí. „Mali by sme
myslieť na svoju rodinu.“ Jeho hlas znie naliehavo. „Ale… Ale
musíme myslieť aj na seba.“
Chvíľu naňho neveriacky zízam. V živote som ho nepristihla pri
tom, že myslí na seba, nikdy nepresadzoval nič okrem obetavosti.
Jeho poznámka ma natoľko vykoľajila, že sa zmôžem len na
predpísanú odpoveď. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“
Chabo sa usmeje. „Naozaj ho neovplyvní?“
Stisne mi plece a vojde do svojej izby. Nazriem dovnútra a
uvidím rozhádzanú posteľ a stoh kníh na stole. Zavrie dvere. Rada by
som mu povedala, že sme na tom rovnako. Rada by som sa s ním
rozprávala tak, ako chcem, nie ako musím. Lenže neznesiem
pomyslenie, že by som ho mala žiadať o pomoc, a odvrátim sa.
Prejdem do svojej izby. Zavriem za sebou dvere a uvedomím si,
že rozhodnutie je možno úplne jednoduché. Potrebovala by som
veľkú dávku sebazaprenia, aby som si vybrala Sebazaprenie, a veľkú
dávku odvahy, aby som si vybrala Neohrozenosť. Možno samotným
výberom dokážem, do ktorej frakcie naozaj patrím. Zajtra vo mne tie
dve vlastnosti zvedú ťažký boj, a vyhrať môže len jedna.

Divergencia (SK) 2012 5. kapitola

PIATA KAPITOLA

AUTOBUS, KTORÝM SA VEZIEME na rozhodovaciu
ceremóniu, je plný ľudí v sivých košeliach a sivých nohaviciach. Za
mrakmi tlie bledý prstenec slnka ako koniec zapálenej cigarety. Ja si
v živote nezapálim, lebo cigarety považujeme za príliš márnivý
zlozvyk, ale hlúčik ľudí z Otvorenosti pokojne fajčí rovno pred
Centrálou.
Zakloním hlavu, aby som dovidela až na vrch budovy, ale horný
koniec sa aj tak stráca v oblakoch. Týči sa vysoko nad všetky budovy
v meste. Svetlá z dvoch antén na streche rozpoznám aj z okna svojej
izby.
Vystupujem z autobusu za rodičmi. Caleb pôsobí vyrovnane. Ja
by som vyzerala rovnako, keby som vedela, čo mám robiť. Namiesto
toho mám nepríjemný pocit, že mi srdce už-už vyletí z hrude a cestou
ku vchodu radšej schmatnem brata za ruku, aby som na schodoch
nestratila rovnováhu.
Do výťahu sa hrnie dav ľudí, takže otec prenechá naše miesta
skupinke z Harmónie. Bez reptania ho nasledujeme hore schodmi.
Ďalší členovia frakcie si z nás berú príklad a čoskoro nás obklopí
masa sivoty. V prítmí stúpame po betónových schodoch.
Prispôsobím sa ich kroku. Rovnomerné dupanie nôh a súdržnosť ľudí
okolo mňa ma presviedča, že by som si taký život mohla vybrať.
Stratila by som sa v kolektívnom vedomí Sebazaprenia ako včela v
úli a žila by som len pre dobro ostatných.
Lenže potom ma rozbolia nohy, ťažko sa mi dýcha a opäť sa
sústredím na seba. Cestou na rozhodovaciu ceremóniu musíme
vyšliapať dvadsať poschodí.
Keď sme konečne hore, otec otvorí dvere a stojí tam ako čestná
stráž, kým neprejdú všetci ostatní. Počkala by som naňho, ale dav ma
tlačí vpred, preč zo schodiska, rovno do miestnosti, kde udám smer
zvyšku svojho života.
Miestnosť je usporiadaná do koncentrických kruhov. Na
vonkajšom okraji stoja šestnásťroční zo všetkých frakcií. My do nich
vlastne ešte nepatríme. Po dnešných rozhodnutiach postúpime do
kategórie kandidátov a právoplatnými členmi sa staneme, len ak
zvládneme iniciačnú skúšku.
Zoradíme sa v abecednom poradí, podľa priezvisk, ktorých sa
dnes možno vzdáme. Stojím medzi Calebom a Danielle Pohlerovou,
ružovolícim dievčaťom z Harmónie v tradičných žltých šatách.
Ďalší kruh tvoria rady stoličiek pre našich rodinných
príslušníkov, každá z piatich frakcií má svoju zónu. Na rozhodovaciu
ceremóniu neprichádzajú všetci členovia frakcií, ale vždy sa ich
dostaví dosť na to, aby vytvorili obrovský dav.
Zodpovednosť za vedenie ceremónie má zakaždým iná frakcia,
tento rok pripadla Sebazapreniu. Marcus prednesie úvodný prejav a
potom postupne prečíta mená. Začne od konca abecedy. Caleb si teda
vyberie predo mnou.
Vo vnútornom kruhu stojí päť nádob, sú také veľké, že by som
sa do ktorejkoľvek zmestila celá, keby som sa skrútila do klbka. V
každej je nejaký hmatateľný symbol jednotlivých frakcií: sivé
kamene pre Sebazaprenie, voda pre Informovanosť, pôda pre
Harmóniu, horiace uhlie pre Neohrozenosť a sklo pre Otvorenosť.
Keď Marcus vyvolá moje meno, mojou úlohou bude mlčky
prejsť do stredu troch kruhov. Podá mi nôž. Porežem si ruku a
nakvapkám krv do misy reprezentujúcej frakciu, ktorú som si
vybrala.
Moja krv stečie po kameňoch. Alebo zasyčí v ohni.
Rodičia sa hneď neusadia, najskôr prídu ku mne a Calebovi.
Otec ma pobozká na čelo a Caleba potľapká po pleci. Usmieva sa.
„O chvíľu sa stretneme,“ povie bez náznaku pochybností.
Mama ma objíme a takmer zlomí tú štipku odhodlania, ktorá mi
ešte zostala. Zatnem zuby a pozerám na strop, odkiaľ visia guľaté
lampy a ožarujú miestnosť modrým svetlom. Zdá sa mi, že ma drží
celú večnosť, ešte aj potom, ako som ja spustila ruky. Než sa
odtiahne, otočí hlavu a zašepká mi do ucha: „Ľúbim ťa. Nech urobíš
čokoľvek.“
Keď odchádza, mračím sa na jej chrbát. Vie, čo odo mňa môže
čakať. Určite to vie, inak by mi nepotrebovala povedať niečo také.
Caleb ma chytí za ruku a stíska mi dlaň tak silno, až to bolí, ale
nepúšťam ho. Naposledy sme sa držali za ruky na strýkovom
pohrebe, zatiaľ čo otec plakal. Potrebujeme jeden druhému dodať
silu, rovnako ako vtedy.
Miestnosť sa pomaly upokojí. Mala by som pozorovať
Neohrozených a zistiť o nich čo najviac, ale vládzem len civieť na
lampy na opačnej strane miestnosti. Ako rada by som sa rozplynula v
ich modrej žiare!
Marcus vystúpi na pódium medzi sekciami pre Neohrozenosť a
Informovanosť a odkašle si do mikrofónu. „Vitajte,“ povie. „Vitajte
na rozhodovacej ceremónii. Dnes si uctíme demokratický odkaz
našich predkov, podľa ktorého každému prináleží právo zvoliť si vo
svete vlastnú cestu.“
Lepšie povedané, len jednu z piatich vopred určených ciest,
prebehne mi hlavou. Stisnem Calebovi prsty tak mocne, ako ich on
stíska mne.
„Naši potomkovia dovŕšili šestnásť rokov. Stoja na prahu
dospelosti a teraz sa môžu rozhodnúť, akí ľudia sa z nich stanú.“
Marcus rozpráva slávnostným hlasom a na každé slovo kladie
rovnaký dôraz. „Naši predkovia si pred desaťročiami uvedomili, že
vojny nespôsobujú politické ideológie ani náboženské, rasové či
národnostné rozdiely. Zistili, že na vine sú nedostatky v povahe ľudí
a ich náchylnosť k zlu v akejkoľvek podobe. Rozdelili sa teda na
frakcie a ich členovia sa snažili odstrániť vlastnosti, ktoré považovali
za príčiny zmätku.“
Mrknem na nádoby uprostred miestnosti. Čomu vlastne verím?
Neviem, neviem, neviem!
„Ľudia, ktorí vinili agresivitu, ustanovili Harmóniu.“
Členovia Harmónie sa usmievajú jeden na druhého. Nosia
pohodlné oblečenie, červené alebo žlté. Kedykoľvek ich stretnem,
pripadajú mi milí, priateľskí, slobodní. Ibaže som nikdy nemala
predpoklady na to, aby som sa k nim pridala.
„Ľudia, ktorí vinili nevedomosť, založili Informovanosť.“
Jedine Informovanosť som vylúčila bez váhania.
„Ľudia, ktorí vinili falošnosť, vybudovali Otvorenosť.“
Otvorených som tiež nikdy nemala veľmi v láske.
„Ľudia, ktorí vinili sebectvo, sa združili do Sebazaprenia.“
Aj ja zo všetkého zlého viním sebectvo. Naozaj.
„A vďaka ľuďom, ktorí vinili zbabelosť, vznikla Neohrozenosť.“
Lenže sebazaprenia nemám dosť. Nestačilo mi ani šestnásť
rokov snahy.
Nohy mi stŕpnu, ako keby mi úplne odumreli. Netuším, ako sa
vôbec pohnem, keď vyvolajú moje meno.
„Päť frakcií žije už mnoho rokov v mieri a každá iným
spôsobom prispieva k fungovaniu spoločnosti. Sebazaprenie nám
poskytuje nesebecké politické vedenie, Otvorenosť vychováva
dôveryhodných a spravodlivých právnikov, Informovanosť
inteligentných učiteľov a vedcov, Harmónia chápavých poradcov a
ošetrovateľov a Neohrozenosť zabezpečuje ochranu pred hrozbami
zvnútra aj zvonka. Činnosť frakcií sa zďaleka neobmedzuje len na
tieto oblasti. Navzájom si dávame omnoho viac, než možno slovami
opísať. V našich frakciách nachádzame zmysel života.“
Spomeniem si na heslo, ktoré som si prečítala v učebnici
dejepisu: Najprv frakcia, potom krv. Frakcie by pre nás mali
znamenať viac než rodina. Môže to byť správne?
Marcus dodá: „Bez nich by sme neprežili.“
Mlčanie, ktoré nasleduje po jeho slovách, mi pripadá ťaživejšie
než bežné ticho. Doľahla naň váha nášho strachu z osudu, ktorý nás
desí väčšmi než smrť: strachu z bezprizornosti.
Marcus pokračuje: „Tento deň nám prináša radostnú udalosť –
dnes sa k nám pridajú noví kandidáti, ktorí sa budú spoločne s nami
usilovať o lepšiu spoločnosť a lepší svet.“
Ozve sa potlesk. Počujem ho len tlmene. Snažím sa stáť úplne
nehybne, lebo keď stisnem kolená a napnem celé telo, netrasiem sa.
Marcus číta prvé mená, ale nie som schopná rozlišovať jednotlivé
slabiky. Ako zistím, že vyvolal mňa?
Moji rovesníci po jednom vystupujú z radu a kráčajú do stredu
miestnosti. Prvé dievča si vyberá Harmóniu, v ktorej sa narodila.
Pozorujem, ako preleje pár kvapiek krvi na pôdu a potom sa ako prvá
postaví za sedadlá členov svojej frakcie.
Miestnosť je neustále v pohybe. Zakaždým nové meno, nový
človek, nové rozhodnutie, nový nôž, nový život. Väčšinu ľudí
poznám, ale pochybujem, že si aj oni pamätajú mňa.
„James Tucker,“ povie Marcus.
James Tucker z Neohrozenosti sa ako prvý cestou k nádobám
potkne. Zamáva rukami a horko-ťažko nadobudne rovnováhu,
nespadne na zem. Očervenie a rýchlo prejde doprostred miestnosti.
Tam prechádza pohľadom z nádoby Neohrozenosti k nádobe
Otvorenosti – na jednej strane oranžové plamene, ktoré stúpajú čoraz
vyššie, na druhej sklo odrážajúce modré svetlo.
Marcus mu ponúkne nôž. Zhlboka sa nadýchne – odtiaľto vidím,
ako sa mu dvíha hruď – a s výdychom si nôž vezme. Potom si ho
rázne potiahne cez dlaň a vystrie ruku nabok. Jeho krv kvapká na
sklo, ako prvý zmenil frakciu. Prvý prestúpený. Zo sekcie
Neohrozených zaznie mrmlanie. Zízam na dlážku.
Odteraz ho považujú za zradcu. Príbuzní z Neohrozenosti ho po
desiatich dňoch budú môcť navštíviť v novej frakcii, ale neurobia to,
lebo ich zradil. Jeho neprítomnosť ich bude mátať, zostane po ňom
zdanlivo nezaplniteľná medzera. Po čase však zmizne, ako keď
telesné tekutiny natečú do diery po vyoperovanom orgáne. Prázdnotu
ľudia nevedia tolerovať dlho.
„Caleb Prior,“ prečíta Marcus.
Caleb mi naposledy stisne ruku a odchádza. Dlho na mňa pozerá
ponad plece. Sledujem jeho nohy, ako kráčajú do stredu miestnosti.
Nôž od Marcusa berie pevnými rukami a šikovným pohybom sa
poreže. Stojí tam, z ruky sa mu valí krv a zuby si zarýva do pery.
Vydýchne. Nadýchne sa. Vzápätí natiahne ruku nad nádobu
Informovanosti, jeho krv kvapká do vody a prehlbuje jej červený
odtieň.
Počujem mrmlanie, ktoré prerastá do pohoršených výkrikov.
Myšlienky sa mi pletú. Môj brat, môj obetavý brat, zmenil frakciu?
Môj brat, zrodený pre Sebazaprenie, si vybral Informovanosť?
Keď zavriem oči, vynorí sa mi stoh kníh v Calebovej izbe a
roztrasené ruky, ktoré si po teste utieral do nohavíc. Prečo som si
včera, keď mi odporúčal myslieť na seba, neuvedomila, že dodával
odvahu aj sám sebe?
Pohľadom prebehnem dav Informovaných. Samoľúbo sa
usmievajú a štuchajú jeden druhého lakťami. Členovia Sebazaprenia,
inokedy úplne pokojní, sa rozprávajú napätým šeptom a zazerajú
naprieč miestnosťou na frakciu, ktorá sa stala naším nepriateľom.
„Môžem pokračovať?“ ozve sa Marcus, ale dav ho nepočuje.
„Ticho, prosím!“ skríkne.
Miestnosť sa utíši. Ozýva sa len akýsi zvonivý zvuk.
Počujem vlastné meno a triaška ma poháňa vpred. Na polceste k
nádobám nepochybujem, že si vyberiem Sebazaprenie. Už vidím
svoju budúcnosť. Predstavujem si, ako dospejem na ženu v sivom
odeve, vydám sa za Susaninho brata Roberta, víkendy trávim
dobročinnými aktivitami, pokojné večery pred kozubom. Čaká ma
rutina, v ktorej nájdem pokoj, istotu a bezpečie. Možno stále
nebudem dosť dobrá, ale určite lepšia, než som teraz.
Uvedomím si, že to zvonenie mi znie v ušiach.
Pozerám na Caleba, ktorý už stojí za Informovanými. Opätuje
môj pohľad a nenápadne prikývne, ako keby mi čítal myšlienky a
súhlasil. Krok mi zneistie. Ak sa ani Caleb nehodil do Sebazaprenia,
kam sa hrabem ja? Lenže čo mi zostáva, keď on odišiel? Nenechal
mi inú možnosť.
Zatnem zuby. Ja Sebazaprenie nesmiem opustiť, už len kvôli
rodičom. Nesmiem.
Marcus mi podáva nôž. Pozriem mu do očí – majú zvláštnu
tmavomodrú farbu – a vezmem si ho. Kývne hlavou a ja sa otočím k
nádobám. Oheň Neohrozenosti aj kamene Sebazaprenia stoja naľavo
odo mňa, jedna vpredu a druhá vzadu. Chytím nôž do pravej ruky a
priložím si čepeľ k dlani. Zaškrípem zubami a pritlačím. Pichľavú
bolesť si sotva všimnem. Pritisnem si obe ruky k hrudi a roztrasene
vydýchnem.
Otvorím oči a vystriem ruku. Moja krv kvapká na koberec medzi
dvoma nádobami. Potom sa s povzdychom, ktorý nevládzem
zadržať, natiahnem dopredu a krv zaškvrčí v ohni.
Som sebecká a odvážna.

Divergencia (SK) 2012 6. kapitola

ŠIESTA KAPITOLA

S POHĽADOM ZABODNUTÝM do podlahy stojím za
kandidátmi, ktorí sa v Neohrozenosti narodili a rozhodli sa zostať vo
svojej frakcii. Všetci sú vyšší než ja, takže aj so zdvihnutou hlavou
vidím len čierne plecia. Keď sa posledné dievča rozhodne pre
Harmóniu, treba odísť. Neohrození vychádzajú ako prví. Prechádzam
popri ľuďoch v sivom, členoch mojej bývalej frakcie, a odhodlane
zízam na niečí zátylok.
Zatúžim ešte raz uvidieť rodičov. Na poslednú chvíľu sa obzriem
cez plece a okamžite to oľutujem. Otec ma prebodáva vyčítavým
pohľadom. Za očami pocítim horúčavu a najprv mi napadne, že ma
nejakým záhadným spôsobom zapálil, aby ma potrestal, ale nie – to
mám plač na krajíčku.
Mama stojí vedľa neho a usmieva sa.
Ľudia za mnou ma tlačia vpred, preč od rodičov, ktorí odídu
medzi poslednými. Možno dokonca upracú stoličky a vyčistia
nádoby. Otočím hlavu dozadu a hľadám Caleba v dave
Informovaných za mnou. Stojí medzi ostatnými kandidátmi a podáva
si ruku s chlapcom, ktorý prestúpil z Otvorenosti. Nenútený úsmev
na jeho tvári svedčí o zrade. Zdvihne sa mi žalúdok a odvrátim
pohľad. Keď to zvládol tak ľahko, možno by sa to malo podariť aj
mne.
Pozriem na chalana vedľa mňa, ktorý prestúpil z Informovanosti
a vyzerá tak bledo a nervózne, ako by som sa ja mala cítiť. Celý čas
som si lámala hlavu nad tým, ktorú frakciu si vyberiem, a vôbec som
neriešila, čo sa stane, keď sa rozhodnem pre Neohrozenosť. Čo ma
čaká v hlavnom stane Neohrozených?
Dav Neohrozených nás vedie ku schodisku, nie k výťahom.
Myslela som, že iba členovia Sebazaprenia chodia po schodoch.
Vtom sa všetci rozbehnú. Všade okolo počujem výskanie,
výkriky a smiech. Desiatky párov nôh dupocú opreteky, každý vo
vlastnom rytme. Neohrození nechodia po schodoch z povinnosti, ale
aby sa vybúrili.
„Dočerta, čo sa deje?“ skríkne chalan vedľa mňa.
Pokrútim hlavou a bežím ďalej. Kým zbehneme na prvé
poschodie a vyrútime sa z dverí, som úplne zadýchaná. Vzduch
vonku je svieži a chladný. Obloha, oranžová od zapadajúceho slnka,
sa odráža v čiernom skle Centrály.
Neohrození sa roztiahli cez celú ulicu a stoja v ceste autobusu.
Šprintujem, aby som dobehla koniec davu. Z hlavy mi postupne
mizne zmätok. Už dávno som nikam nebežala. V Sebazaprení ma
naučili, že sa nepatrí konať len pre vlastné potešenie, ale presne to
teraz robím: šprintujem plnou parou, horia mi pľúca, svaly ma bolia a
zaplavuje ma eufória. Nasledujem Neohrozených za najbližšiu
zákrutu a počujem známy zvuk. Trúbenie vlaku.
„Ale nie,“ zamrmle chalan z Informovanosti. „Máme na tú vec
naskočiť?“
„Ale hej,“ zalapám po dychu.
Ako dobre, že som strávila toľko času pozorovaním
Neohrozených pri príchode do školy. Dav sa rozprestrie do dlhého
tenkého radu. Vlak sa po oceľových koľajach kĺže k nám, trúbi a
blýska svetlami. Otvorené dvere vagónov už čakajú na cestujúcich.
Valia sa dovnútra, jedna skupinka po druhej, a čoskoro za sebou
zanechajú len nových kandidátov. Tí z Neohrozenosti, dávno
zvyknutí na naskakovanie do vlaku, ich v mihu nasledujú, takže už
zostávame len my, čo sme zmenili frakciu.
Niekoľkí vykročíme vpred a pomaly sa rozbiehame. Pár krokov
bežíme popri vlaku a potom sa hodíme nabok. Nie som taká vysoká a
silná ako väčšina ostatných a nevládzem sa vyšvihnúť do vagóna.
Visím na držadle pri dverách a plecom narážam do steny vagóna.
Trasú sa mi ruky. Napokon ma schmatne dievča z Otvorenosti a
vtiahne ma dovnútra. Lapám po dychu a ďakujem jej.
Počujem výkrik a obzriem sa ponad plece. Nízky červenovlasý
chlapec z Informovanosti máva rukami a snaží sa dobehnúť vlak.
Dievčina pri dverách naťahuje ruku, aby ho zachytila, ale
nedočiahne. Vlak sa rúti preč. Chlapec padne na kolená vedľa koľají
a zaborí si hlavu do dlaní.
Premkne ma nepokoj. Zlyhal hneď na začiatku iniciačnej skúšky
do Neohrozenosti a skončí ako bezprizorný. Mohlo sa to stať
každému.
„Si v poriadku?“ energicky sa spýta moja záchrankyňa z
Otvorenosti. Je vysoká, s tmavohnedou pokožkou a krátkymi vlasmi.
Pekná.
Prikývnem.
„Volám sa Christina,“ predstaví sa a podá mi ruku.
Podanie ruky som tiež už dávno nezažila. V Sebazaprení sa
zdravíme úctivým sklonením hlavy. Neisto jej chytím ruku a dvakrát
ňou potrasiem. Dúfam, že som ju nestisla príliš silno ani príliš slabo.
„Beatrice.“
„Vieš, kam ideme?“ musí kričať, aby prehlušila vietor, ktorý cez
otvorené dvere fúka čoraz silnejšie. Vlak naberá rýchlosť. Sadnem si.
Na dlážke ľahšie udržím rovnováhu. Spýtavo zdvihne obočie.
„Keď sa vlak rozbehne, začne silno fúkať,“ vysvetlím jej.
„Vietor ťa môže zhodiť. Poď dolu.“
Christina si sadne vedľa mňa a posúva sa dozadu, aby sa mohla
oprieť o stenu.
„Myslím, že ideme do hlavného stanu Neohrozenosti,“ poviem,
„ale netuším, kde to je.“
„Vie to vôbec niekto?“ S úsmevom pokrúti hlavou. „Vyzerajú,
ako keby vyskočili z nejakej diery v zemi alebo čo.“
Vagónom sa preženie poryv vetra, zasiahne ostatných
prestúpených a pozhadzuje ich na kopu. Vidím, že Christina sa
smeje, hoci ju vôbec nepočujem, a donútim sa k úsmevu.
Obzriem sa ponad ľavé plece. Oranžové svetlo zapadajúceho
slnka sa odráža od sklených budov a nejasne rozoznám rady sivých
domov, ktoré boli mojím domovom.
Dnes by mal chystať večeru Caleb. Kto ho nahradí? Mama alebo
otec? A čo objavia, keď vypracú jeho izbu? Predstavujem si knihy
napchaté medzi skriňou a stenou, založené pod matracom. Túžbu po
vedomostiach, výsadu Informovanosti, skrýval v každej škáročke.
Vedel odjakživa, ktorú frakciu si vyberie? Ak áno, ako je možné, že
som si to nevšimla?
Treba uznať, zahral to dokonale. Pri tej myšlienke mi príde zle
od žalúdka. Aj ja som rodičov opustila, ale predstieranie mi nikdy
veľmi nešlo. Všetci vedeli, že nie som obetavá. Zavriem oči a
predstavím si mamu a otca, ako potichu sedia pri stole, a úzkosť mi
zovrie hrdlo. Zostalo vo mne dosť obetavosti na to, aby som myslela
v prvom rade na iných? Alebo len ľutujem samu seba, že už nikdy
nebudem ich dcérou?
+++
„Vyskakujú!“
Zdvihnem hlavu. Bolí ma krk. Aspoň pol hodiny som sa krčila
opretá o stenu vagóna, počúvala zavýjanie vetra a sledovala
rozmazané mesto. Nakloním sa dopredu. Vlak pred pár minútami
spomalil a zisťujem, že adrenalínová zábava pokračuje. Neohrození z
predných vagónov vyskakujú na strechu, okolo ktorej vlak
prechádza. Koľajnice sú vo výške siedmeho poschodia.
Pri pomyslení, že by som mala vyskočiť z idúceho vlaku na
strechu, pričom medzi koľajami a strechou je medzera, sa mi chce
zvracať. Zdvihnem sa z dlážky a dotackám sa na opačnú stranu
vagóna, kde už ostatní prestúpení čakajú v rade.
„Tak musíme vyskočiť aj my,“ konštatuje dievča z Otvorenosti.
Má veľký nos a krivé zuby.
„Jasné, Molly,“ odpovie jej kolega, „super nápad. Vyskočíme z
vlaku na strechu.“
„Vedeli sme, čo nás čaká, Peter,“ upozorní ho dievča, „preto sme
sem išli.“
„Ja to neurobím,“ ozve sa chlapec za mnou, jediný, ktorý
prestúpil z Harmónie. Má olivovú pokožku a hnedé tričko. Na lícach
sa mu lesknú slzy.
„Musíš,“ napomenie ho Christina. „Inak zlyháš. Poď, zvládneme
to.“
„Ani náhodou! Radšej budem bezprizorný než mŕtvy!“ Chlapec
horúčkovito krúti hlavou, v hlase mu znie panika. Stále myká hlavou
a zíza na strechu, ktorá sa každou sekundou blíži.
Nesúhlasím s ním. Radšej by som prijala smrť než prázdny život
bezprizorných.
„Nemôžeš ho nútiť,“ poviem a pozriem na Christinu. Hnedé oči
má vytreštené a pery stíska tak tuho, až menia farbu. Podáva mi ruku.
„Drž sa ma,“ povie. Zdvihnem obočie a chystám sa namietnuť,
že nepotrebujem pomoc, ale ona dodá: „Nespravím to, ak ma niekto
nepotiahne.“
Chytím ju za ruku a postavíme sa na kraj vagóna. Keď prechádza
okolo strechy, počítam. „Raz… dva… tri!“
Na tri vyskočíme z dverí. Sekundu visíme vo vzduchu, potom mi
nohy narazia na pevný povrch a do oboch píšťal mi vystrelí bolesť.
Nezvládnem tvrdé pristátie a padnem na strechu, pod lícom zacítim
štrk. Pustím rozosmiatu Christinu.
„To bola sranda,“ povie.
Christina medzi dobrodruhov z Neohrozenosti istotne zapadne.
Oprášim si z líca kamienky. Všetci kandidáti okrem chlapca z
Harmónie sa dostali na strechu, viac alebo menej úspešne. Dievča z
Otvorenosti s krivými zubami, Molly, sa chytí za členok a mykne sa
od bolesti. Peter, chalan s lesklými vlasmi, sa hrdo škerí – určite
pristál na rovných nohách.
Náhle začujem kvílenie. Obzriem sa a pátram, odkiaľ zvuk
prichádza. Dievča z Neohrozenosti stojí na okraji strechy, zíza dolu
na zem a jačí. Nejaký chalan ju drží zozadu okolo pása, aby
nespadla.
„Rita,“ prihovára sa jej. „Rita, upokoj sa. Rita…“
Vstanem a nazriem cez okraj. Na chodníku pod nami leží telo
dievčaťa, končatiny má poohýbané do neprirodzených uhlov, vlasy
rozprestreté okolo hlavy ako vejár. Zovrie sa mi žalúdok a pozerám
na koľajnice. Nie všetci to zvládli. Ani členovia Neohrozenosti si
nemôžu byť ničím istí.
Rita klesne na kolená a vzlyká. Odvrátim sa. Čím dlhšie na ňu
budem pozerať, tým väčšmi hrozí, že sa rozplačem, a pred týmito
ľuďmi predsa nemôžem plakať.
Čo najprísnejšie si poviem, že takto to tu chodí. Robíme
nebezpečné veci a občas niekto umrie. Niekto umrie a my ostatní sa
vrhneme do ďalšieho nebezpečenstva. Čím skôr sa s tým stotožním,
tým väčšia bude moja šanca prežiť iniciačnú skúšku.
Začínam pochybovať, či ju naozaj prežijem.
Poviem si, že napočítam do troch, a život ide ďalej. Jeden.
Predstavím si mŕtve dievča na chodníku a strasie ma. Dva. Počujem
vzlyky jej sestry a chlácholivé mrmlanie chalana za ňou. Tri.
So stisnutými perami odchádzam od Rity a okraja strechy.
Štípe ma lakeť. Roztrasenými prstami si vyhrniem rukáv, aby
som ho skontrolovala. Oškrela som si kúsok kože, ale nekrvácam.
„Fuj, to je škandál! Drevo sa nám tu odhaľuje!“
Zdvihnem hlavu. Drevo je slangová prezývka pre členov
Sebazaprenia a ja som tu jediná. Peter na mňa ukazuje a uškŕňa sa.
Počujem rehot. Rozhoria sa mi líca a stiahnem si rukáv dolu.
„Počúvajte! Volám sa Max! Patrím k vodcom vašej novej
frakcie!“ skríkne chlapík na opačnom konci strechy. Vyzerá staršie
než ostatní, má tmavú pokožku a sivé vlasy na sluchách. Stojí na
rímse ako na chodníku, akoby odtiaľ pred chvíľou niekto nespadol a
nezabil sa. „Niekoľko poschodí pod nami je vchod pre členov. Keď
nenaberiete odvahu skočiť, tak do nášho hlavného stanu nepatríte.
Kandidáti majú prednosť.“
„Čože? Skočiť zo strechy?“ spýta sa dievčina z Informovanosti.
Je o kúsok vyššia než ja, má vlasy myšacej farby a plné pery. Pozerá
s otvorenými ústami.
Neviem, čo ju tak prekvapilo.
„Presne tak,“ odpovie Max. Tvári sa pobavene.
„Dolu je voda alebo niečo také?“
Zdvihne obočie. „Ktovie?“
Dav sa rozdelí a uvoľní nám cestu. Poobzerám sa. Nikto sa do
skákania veľmi nehrnie. Vyhýbajú sa Maxovým očiam. Niektorí si
ošetrujú menšie škrabance alebo oprašujú štrk z oblečenia. Letmo
pozriem na Petra. Rýpe si do kožtičky na nechte. Snaží sa tváriť
ľahostajne.
Mám svoju hrdosť. Jedného dňa mi síce skomplikuje život, ale
teraz mi dodáva odvahu. Kráčam k rímse a za sebou počujem tlmené
posmešky.
Max odstúpi, aby mi nezavadzal. Prejdem k okraju a pozriem
dolu. Oblečenie mi plieska vo vetre. Budova, na ktorej stojím, spolu
s ďalšími troma ohraničuje štvorcovú plochu. Uprostred štvorca je
obrovská diera v betóne. Na dno nedovidím.
Chcú nás len vystrašiť. Dolu bezpečne pristanem. Keby som o
tom nebola presvedčená, určite by som nestúpila na rímsu. Drkocú
mi zuby. Nemôžem ustúpiť. Nie, keď toľkí ľudia za mnou uzatvárajú
stávky, že zlyhám. Nemotorne si siahnem na golier košele a
nahmatám zapnutý gombík. Na niekoľko pokusov rozopnem všetky
gombíky a stiahnem si košeľu z pliec.
Pod ňou mám sivé tričko, najpriliehavejší kus oblečenia, aký
vlastním. Ešte ma v ňom nikto nevidel. Skrčím košeľu a obzriem sa
ponad plece na Petra. Zatnem zuby a guču látky doňho celou silou
hodím. Trafí ho do hrude. Zozadu sa ozve pískanie a krik.
Opäť pozriem do diery. Na bledých rukách mi vyskočí husia
koža a brucho mi zovrie kŕč. Teraz alebo nikdy. Sťažka prehltnem.
Vypnem mozog. Len zohnem kolená a skočím.
Vzduch mi zavýja v ušiach, zem mi letí v ústrety, rozširuje sa a
rastie. Alebo žeby som ja letela v ústrety zemi? Srdce mi búši tak
rýchlo, až to bolí, všetky svaly v tele sa mi napnú, keď sa mi zazdá,
že môj žalúdok padá rýchlejšie než zvyšok tela. Diera ma obklopí a
prepadnem sa do tmy.
Vletím do niečo tvrdého. Pružne ma to zachytí a obalí moje telo.
Dopad mi vyrazí dych, sipím a snažím sa znova nadýchnuť. Ruky aj
nohy ma pália.
Sieť. Na dne diery je sieť. Pozriem hore na budovu a zasmejem
sa, sčasti uľahčene, sčasti hystericky. Celé telo sa mi trasie, tvár si
zakryjem rukami. Práve som skočila zo strechy.
Túžim postaviť sa na pevnú zem. Spoza okraja siete sa ku mne
naťahuje niekoľko rúk. Chytím prvú, ktorú dočiahnem, a vytiahnem
sa hore. Skotúľam sa zo siete, a keby ma nezachytil, skončila by som
tvárou na drevenej podlahe.
Teda mladý muž, ktorému patrila tá ruka. Má tenkú hornú a plnú
spodnú peru a zasnené oči tajomnej, tmavomodrej farby, posadené
tak hlboko, až sa mu mihalnice dotýkajú pokožky pod obočím.
Oboma rukami ma schmatne za ramená, ale pustí ma v okamihu,
keď opäť nadobudnem rovnováhu.
„Vďaka,“ poviem.
Stojíme na pódiu tri metre nad zemou. Okolo nás sa rozprestiera
obrovská jaskyňa.
„Nechce sa mi veriť,“ ozve sa hlas spoza neho. Patrí tmavovlasej
dievčine s troma striebornými krúžkami v pravom obočí. Uškrnie sa
na mňa. „Drevo skočilo ako prvé? Neslýchané!“
„Zjavne mala dobrý dôvod, aby od nich odišla, Lauren,“
zamrmle on hlbokým hlasom. „Ako sa voláš?“
„Hm…“ neviem, prečo váham. Lenže Beatrice sa mi už akosi
nehodí.
„Dobre si to rozmysli,“ povie a pery mu skriví náznak úsmevu.
„Vyberáš si len raz.“
Nové miesto, nové meno. Tu sa zo mňa môže stať nový človek.
„Tris,“ poviem rozhodne.
„Tris,“ zopakuje Lauren a vycerí zuby v úsmeve. „Ohlás ju,
Štyri.“
Chlapec prezývaný Štyri sa obzrie cez plece a skríkne: „Prvá
skokanka – Tris!“
Keď si moje oči privyknú na tmu, vynorí sa z nej obrovský dav.
Všetci nadšene vrieskajú a mlátia do vzduchu päsťami. Do siete
zrazu vletí ďalší človek. Christina. Za ňou priletia jej výkriky. Všetci
sa zasmejú, ale vzápätí pochvalne zahučia.
Štyri mi položí ruku na chrbát a povie: „Vitaj v Neohrozenosti.“

Divergencia (SK) 2012 7. kapitola

SIEDMA KAPITOLA

KEĎ SA VŠETCI ZASE OCITNEME na pevnej zemi, Lauren a
Štyri nás odvedú dlhým, úzkym tunelom. Má kamenné steny a strop
sa zvažuje, takže sa mi zdá, že zostupujeme až do stredu Zeme.
Tlmené lampy visia ďaleko od seba a v každom temnom úseku
medzi nimi sa bojím, že som sa stratila, až kým do mňa niekto
nenarazí plecom. V kruhoch svetla sa zase cítim bezpečne.
Chalan z Informovanosti predo mnou náhle zastane. Vrazím
doňho a udriem si nos do jeho pleca. Zapotácam sa dozadu a šúcham
si nos. Celý dav zastal a traja vodcovia stoja pred nami s
prekríženými rukami.
„Tu sa rozdelíme,“ hovorí Lauren. „Kandidáti z Neohrozenosti
pôjdu so mnou. Predpokladám, že nemáte záujem o prehliadku.“
S úsmevom kývne na tých, ktorí sa v Neohrozenosti narodili.
Oddelia sa od našej skupiny a rozplynú sa v tieňoch. Keď z kruhu
svetla zmiznú posledné päty, poobzerám si zvyšok. Zostalo nás len
deväť. Zo Sebazaprenia som prestúpila jedine ja a z Harmónie sa
nikto nedostal až sem. Ostatní prišli z Informovanosti alebo,
prekvapivo, z Otvorenosti. Človek asi potrebuje dosť odvahy, aby
stále hovoril pravdu. Ja o tom veľa neviem.
Štyri sa obráti k nám. „Väčšinou robím v kontrolnej miestnosti,
ale týchto pár týždňov budem vaším trénerom,“ oznámi. „Volám sa
Štyri.“
„Štyri? Fakt myslíš číslo?“ spýta sa Christina.
„Hej. Čo sa ti na tom nepáči?“
„Nič.“
„Fajn. Pôjdeme do Jamy, ktorá sa vám raz určite zapáči. Je to…“
Christina sa zachichoce. „Jama? Super názov.“
Štyri prejde ku Christine a nakloní sa tesne k nej. Prižmúri oči a
chvíľu ju prebodáva pohľadom.
„Ako sa voláš?“ spýta sa potichu.
„Christina,“ pípne.
„Takže, Christina, keby som mal nervy na reči Otvorených,
pridal by som sa k ich frakcii,“ zasyčí. „Prvá vec, ktorú sa odo mňa
naučíš, je držať jazyk za zubami. Jasné?“
Prikývne.
Štyri vykročí do tmy na konci tunela. Skupinka kandidátov ho
mlčky nasleduje.
„Fuj, aký je hnusný,“ zamrmle Christina.
„Asi nemá rád, keď doňho niekto rýpe,“ podotknem.
Podľa všetkého by sme si naňho radšej mali dávať pozor. Pri
sieti mi pripadal celkom normálne, ale teraz mi jeho chladnokrvný
pokoj akosi naháňa strach.
Štyri otvorí dvojkrídlové dvere a vojdeme na miesto, ktoré
nazývajú Jama.
„Aha,“ zašepká Christina. „Už chápem.“
Jama je naozaj najvýstižnejší názov pre obrovskú podzemnú
jaskyňu, takú veľkú, že odtiaľto nedovidím na druhú stranu. Stojím
na dne a drsné kamenné steny sa mi týčia nad hlavou do výšky
niekoľkých poschodí. V stenách sú výklenky na skladovanie jedla,
oblečenia a iných zásob, ba dokonca aj celé miestnosti. Spájajú ich
úzke cestičky a schody vytesané do skaly. Nemajú žiadne zábradlia,
ktoré by ľudí chránili pred pádom do hĺbky.
Cez jednu skalnú stenu sa tiahne pás oranžového svetla. Jamu
zakrývajú tabule skla, aj budova nad nimi prepúšťa slnečné svetlo.
Keď sme okolo nej prechádzali vo vlaku, ani som si ju nevšimla,
určite vyzerá ako všetky ostatné stavby v meste.
Nad kamennými cestičkami visia v nepravidelných rozstupoch
modré lampy, podobné ako tie v rozhodovacej miestnosti. Slnečné
svetlo sa pomaly stráca, takže svietia čoraz jasnejšie.
Všade sa hemžia ľudia oblečení v čiernom, kričia, rozprávajú a
búrlivo gestikulujú. Nevidím medzi nimi nikoho staršieho. Existujú
aj nejakí starí Neohrození? Žeby sa tu vyššieho veku nikto nedožil?
Alebo všetkých, ktorí už nevládzu vyskakovať z rozbehnutého vlaku,
posielajú niekam preč?
Skupinka detí beží po úzkej cestičke bez zábradlia tak rýchlo, až
sa mi rozbúcha srdce a chcem na ne zakričať, aby spomalili, než si
ublížia. Vybavím si spomienku na usporiadané ulice vo štvrti
Sebazaprenia: prúd ľudí napravo sa míňa s prúdom naľavo, plaché
úsmevy, úctivo sklonené hlavy a ticho. Zovrie mi žalúdok. Lenže
chaos v Neohrozenosti ma niečím neodolateľne priťahuje.
„Keď pôjdete za mnou,“ hovorí Štyri, „ukážem vám priepasť.“
Mávne na nás, aby sme ho nasledovali. Spredu vyzerá
nenápadne, aspoň na pomery Neohrozených, ale keď sa otočí, spod
goliera trička mu trčí okraj tetovania. Vedie nás na pravú stranu
Jamy, ktorú zahaľuje podozrivá tma. Zaostrím zrak a vidím, že skala,
na ktorej stojím, končí železným zábradlím. Keď sa k nemu
priblížime, počujem rev vody, dravého prúdu, ktorý plieska do skál.
Nazriem dolu. Kamenná podlaha náhle ostro klesá a niekoľko
poschodí pod nami tečie rieka. Striekajúca voda šplechne na stenu
podo mnou a hore vyletí spŕška kvapiek. Naľavo odo mňa je voda
pokojnejšia, ale napravo sa pení dobiela a triešti sa o skaly.
„Priepasť nám pripomína tenkú hranicu medzi odvahou a
šialenstvom!“ skríkne Štyri. „Kto si trúfne skočiť zo zábradlia,
zomrie. Už sa to stalo a stane sa to znovu. Dostali ste varovanie.“
„To je neuveriteľné,“ hovorí Christina, keď spoločne
odchádzame od zábradlia.
„Presne tak, neuveriteľné,“ prikývnem.
Štyri nás prevedie naprieč Jamou k obrovskej diere v stene.
Miestnosť za ňou je dostatočne osvetlená, aby som videla, kam
ideme: do jedálne plnej ľudí a cinkajúcich príborov.
Keď vojdeme, všetci Neohrození vstanú. Tlieskajú. Dupú
nohami. Kričia. Hluk ma obklopí a naplní. Christina sa usmieva, o
sekundu neskôr sa k nej pridám.
Hľadáme voľné stoličky. S Christinou nájdeme takmer prázdny
stôl, z jednej strany si ku mne sadne ona, z druhej Štyri. Uprostred
stola leží na tácke jedlo, ktoré nepoznám: okrúhle kúsky mäsa v
rozkrojených žemliach. Stisnem to medzi prstami a rozmýšľam, ako
ďalej.
Štyri ma štuchne lakťom.
„To je hamburger,“ poučí ma. „Daj si naň ešte toto.“ Podá mi
malú misku s červenou omáčkou.
„Ty si v živote nejedla hamburger?“ spýta sa Christina s
vytreštenými očami.
„Nie. Tak sa to volá?“
„Drevá nejedia nič extra,“ povie Štyri smerom k Christine.
„Prečo?“
Pokrčím plecami. „Pôžitok považujeme za sebecký a zbytočný.“
Uškrnie sa. „Ani sa nedivím, že si odišla.“
„Jasné,“ prevrátim očami. „Jedlo na tom bolo úplne najhoršie.“
Štyri mykne kútikom úst.
Dvere jedálne sa zrazu otvoria a celá miestnosť stíchne. Obzriem
sa ponad plece. Vchádza nejaký chlapík a víta ho také ticho, že
začujem jeho kroky. Okolo tváre s nespočetnými pírsingmi mu visia
dlhé, tmavé, mastné vlasy. Lenže preto by ešte nemusel vyzerať
hrozivo. Najstrašidelnejší je na ňom chladný pohľad, ktorým si
premeriava miestnosť.
„Kto je to?“ šepne Christina.
„Volá sa Eric,“ vysvetľuje Štyri. „Vodca Neohrozenosti.“
„Fakt? Veď je taký mladý!“
Štyri na ňu vrhne pochmúrny pohľad. „Tu na veku nezáleží.“
Vytuším, že Christina má na jazyku otázku, ktorú by som sa
chcela spýtať aj ja: Na čom teda záleží? Ibaže Eric sa medzitým
stihol rozhliadnuť po miestnosti a vybrať si stôl. Prisadne si k nášmu
stolu. Nepozdraví nás, takže ani my jeho.
„Nepredstavíš nás?“ spýta sa a kývne na Christinu a mňa.
„To je Tris a Christina,“ odpovie Štyri.
„Aha, Drevo,“ uškrnie sa Eric. Úsmev mu natiahne dierky, v
ktorých má zapichnuté pírsingy. Zhnusene sa strasiem. „Uvidíme,
ako dlho vydržíš.“
Chcem niečo povedať, uistiť ho, že vydržím až do konca, ale
hlas mi zlyhá. Neviem prečo, ale Ericov pohľad mi je vrcholne
nepríjemný. Najradšej by som bola, keby sa už v živote nepozrel
mojím smerom.
Poťuká prstami po stole. Na hánkach má chrasty, presne na
miestach, ktoré by si rozbil, keby do niečoho príliš silno udrel.
„Čo si v poslednom čase robil, Štyri?“ spýta sa.
Štyri mykne plecom. „Nič moc.“
Sú kamaráti? Skáčem pohľadom z jedného na druhého. Ericovo
doterajšie správanie – prisadol si k nám, spýtal sa ho, ako sa má – by
nasvedčovalo, že áno. Lenže Štyri sedí napäto ako natiahnutá
pružina, čo naznačuje niečo iné. Možno rivali, ale prečo, keď Eric je
vodca a Štyri nie?
„Max mi vravel, že sa s tebou stále snaží stretnúť, a ty sa nikdy
neukážeš,“ pokračuje Eric. „Poslal ma, aby som zistil, čo je s tebou.“
Štyri naňho pár sekúnd zazerá a napokon povie: „Môžeš mu
povedať, že som so svojou pozíciou spokojný.“
„Takže ti ponúka nejakú robotu.“
Krúžky v Ericovom obočí sa zablysnú, keď na ne dopadne svetlo
v správnom uhle. Možno si myslí, že Štyri môže nejako ohroziť jeho
postavenie. Otec hovorieva, že ľudia, ktorí túžia po moci a dostanú
ju, potom žijú v hrôze, že ju stratia. Preto treba radšej odovzdať moc
tým, ktorí o ňu vôbec nestoja.
„Vyzerá to tak,“ pripustí Štyri.
„A ty nemáš záujem.“
„Už dva roky nemám záujem.“
„No,“ povie Eric, „tak dúfam, že mu to konečne docvakne.“
Potľapká ho po pleci o trochu silnejšie, než by sa patrilo, a
vstane. Po jeho odchode sa okamžite zhrbím. Ani som si
neuvedomila, že som bola taká napätá.
„Vy ste… kamaráti?“ spýtam sa, lebo nedokážem udržať na uzde
vlastnú zvedavosť.
„Prišli sme v ten istý rok. On prestúpil z Informovanosti.“
Úplne zabudnem na ostražitosť, ktorú som si predsavzala. „Aj ty
si prestúpil?“
„Myslel som si, že len Otvorení sa v jednom kuse vypytujú,“
povie chladne. „Žeby už aj Drevá?“
„Asi preto, že vyzeráš tak prívetivo,“ poviem na rovinu. „Vieš,
asi ako posteľ s klincami.“
Zazerá na mňa, ale neuhnem očami. Nie je pes, ale tu zrejme
platia rovnaké pravidlá. Odvrátenie zraku naznačuje podriadenie.
Pohľad do oči znamená výzvu. Vybrala som si.
Do líc sa mi nahrnie horúčava. Čo sa stane, keď sa napätie
prelomí?
„Opatrne, Tris,“ povie Štyri. Nič viac.
Žalúdok mi oťažie, akoby som zhltla kameň.
„Štyri!“ zavolá niekto od vedľajšieho stola.
Keď pozrie za hlasom, otočím sa k Christine. Zdvihne obočie.
„Čo je?“ spýtam sa.
„Na niečo som prišla.“
„Von s tým!“
Vezme si ďalší hamburger, zaškerí sa a povie: „Že máš
samovražedné sklony.“
+++
Štyri po večeri bez slova zmizne. Eric nás odvedie spleťou
chodieb, ani nám nepovedal, kam ideme. Neviem, prečo by sa o
skupinku kandidátov mal starať sám vodca Neohrozených, ale
možno je tento večer nejaká výnimka.
Na konci každej chodby visí modrá lampa, ale medzi nimi je
tma, takže si musím dávať pozor, aby som na nerovnej zemi
nezakopla. Christina mlčky kráča vedľa mňa. Nikto nám nepovedal,
aby sme boli ticho, ale neodvažujeme sa prehovoriť.
Eric zastane pred zavretými dverami a prekríži si ruky.
Zhromaždíme sa okolo neho.
„Pre tých, čo nevedia, volám sa Eric. Patrím k piatim vodcom
Neohrozenosti. Iniciačnú skúšku tu berieme veľmi vážne, preto som
sa rozhodol, že budem dozerať na väčšinu vášho tréningu.“
Môj žalúdok sa búri. Myšlienka, že nás jeden z vodcov nespustí
z očí, sa mi vôbec nepozdáva. Keď si v tej úlohe predstavím Erica,
pripadá mi to ešte horšie.
„Pár základných pravidiel,“ pokračuje. „Každý deň musíte byť o
ôsmej v telocvični. Tréning potrvá do šiestej, s prestávkou na obed.
Po šiestej si môžete robiť, čo sa vám zachce. Nejaké voľno dostanete
aj medzi jednotlivými fázami skúšky.“
Fráza „môžete si robiť, čo len chcete“ mi utkvie v pamäti. Doma
som nikdy nemohla robiť, čo som chcela, vždy som musela
uprednostniť potreby iných. Vlastne ani neviem, čo by ma bavilo.
„Hlavný stan môžete opustiť iba v spoločnosti člena frakcie,“
dodá Eric. „Nasledujúcich pár týždňov budete spať v izbe za týmito
dverami. Všimnite si, že je tam desať postelí, ale vás je len deväť.
Čakali sme, že sa vás sem dostane viac.“
„Pôvodne nás bolo dvanásť,“ protestuje Christina. Zavriem oči a
čakám, že jej Eric vynadá. Tá baba sa fakt musí naučiť ovládať.
„Aspoň jeden, čo prestúpil, to zakaždým vzdá ešte skôr, než sa
sem dostane,“ skonštatuje Eric a ľahostajne si rýpe do kože na
nechte. Pokrčí plecami. „Inak, prvú fázu skúšky robia kandidáti z
Neohrozenosti oddelene od ostatných, ale to neznamená, že vás
budeme aj zvlášť hodnotiť. Konečné poradie v skúške určíme na
základe porovnania s kandidátmi z Neohrozenosti. A tí sú už teraz
lepší než vy, takže očakávam…“
„Poradie?“ ozve sa nenápadné dievča z Informovanosti napravo
odo mňa. „Prečo budete určovať poradie?“
V modrom svetle Ericov úsmev vyzerá zlovestne, akoby si ho na
tvár vyrezal nožom.
„Poradie slúži na dve veci. Po prvé, podľa neho si po skúške
budete vyberať povolanie. A len pár miest naozaj stojí za to.“
Môj žalúdok s tým prudko nesúhlasí. Stačí mi jediný pohľad na
jeho úsmev a nepochybujem, že sa stane niečo príšerné. Mám
rovnaké zlé tušenie, ako keď som vkročila do testovacej miestnosti.
„A po druhé,“ pokračuje, „členstvo získa len desať najlepších
kandidátov.“
Au! Všetci sme zmeraveli ako sochy. Napokon Christina
vyhŕkne: „Čože?“
„Kandidátov z Neohrozenosti je jedenásť, vás je deväť. Štyria
kandidáti vyletia po prvej fáze. Zvyšok po záverečnom teste.“
To znamená, že šiesti kandidáti sa nestanú členmi, ani keď
zvládnu všetky fázy skúšky! Kútikom oka vnímam Christinin
pohľad, ale nevládzem jej ho opätovať. Moje oči sa upierajú na Erica
a odmietajú sa pohnúť.
Ako najmenšia kandidátka, navyše jediná zo Sebazaprenia,
nemám práve najlepšie vyhliadky.
„Čo nás čaká, keď prepadneme?“ vyzvedá Peter.
„Odídete odtiaľto,“ ľahostajne odpovie Eric, „a pôjdete k
bezprizorným.“
Dievča s myšacími vlasmi si zakryje ústa rukou a potlačí vzlyk.
Spomeniem si na bezprizorného muža so sivými zubami, ktorý mi
vychmatol z ruky vrecko jabĺk. Znovu vidím ten jeho tupý,
vytreštený pohľad. Lenže na rozdiel od dievčaťa z Informovanosti sa
mi nechce plakať. Pripadám si drsnejšia a tvrdšia.
Členstvo si vybojujem. Za každú cenu.
„Ale to nie je fér!“ ozve sa mohutné dievča z Informovanosti,
Molly. Hlas jej znie zlostne, ale tvári sa vydesene. „Keby sme to
vedeli…“
„Chceš povedať, že keby si to vedela pred rozhodovacou
ceremóniou, tak si Neohrozenosť nevyberieš?“ odsekne Eric. „Lebo
ak áno, mala by si vypadnúť hneď. Keď k nám naozaj patríš, je ti
jedno, že môžeš zlyhať. Ak nie, tak si zbabelec.“
Eric otvorí dvere do spálne.
„Vybrali ste si nás,“ povie. „Teraz si musíme vybrať my vás.“
+++
Ležím v posteli a počúvam dýchanie ďalších ôsmich ľudí.
V živote som nespala v jednej izbe s chalanmi, ale teraz mi nič
iné nezostáva, pokiaľ sa nechcem presťahovať na chodbu. Všetci sa
prezliekli do oblečenia, ktoré sme dostali od Neohrozenosti, ale ja
spím v starých šatách zo Sebazaprenia. Stále z nich cítim mydlo a
čerstvý vzduch, voňajú ako domov.
Ešte včera som mala vlastnú izbu. Z okna som videla trávnik
pred domom a za ním hmlistú panorámu mesta. Zvykla som si spať v
úplnom tichu.
Pri pomyslení na domov pocítim pálenie v očiach, a keď
žmurknem, z oka sa mi vyšmykne slza. Zakryjem si ústa, aby som
umlčala vzlyk.
Nemôžem plakať, tu nie. Musím sa spamätať.
Zvládnem to tu. Môžem sa pozerať do zrkadla, kedy len chcem.
Môžem sa skamarátiť s Christinou, ostrihať si vlasy nakrátko a
každého nechať, nech sa stará sám o seba.
Trasú sa mi ruky, slzy tečú rýchlejšie a rozmazávajú mi zrak.
Nevadí, že ma rodičia sotva spoznajú, keď sem za mnou prídu,
pravdaže, ak vôbec prídu. Nevadí, že ma zabolí každá spomienka na
ich tváre, aj keď trvá len zlomok sekundy. Dokonca aj na Caleba,
hoci sa ma jeho tajnostkárstvo skutočne dotklo. Nadychujem a
vydychujem v rovnakom rytme ako ostatní okolo mňa. Môžem sa na
všetkých vykašľať.
Dýchanie preruší priškrtený zvuk nasledovaný hrdelným
vzlykom. Pružiny v posteli zaškrípu pod ťažkým telom a vzlyky
stlmí vankúš, ale nie úplne. Doliehajú ku mne z vedľajšej postele,
kde leží chalan z Otvorenosti. Volá sa Al a je zo všetkých najväčší a
najmocnejší. Posledný kandidát, od ktorého by som čakala, že sa
zosype.
Nohy má len kúsok od mojej hlavy. Mala by som ho povzbudiť.
Mala by som po tom dokonca túžiť, lebo tak ma vychovali. Namiesto
toho som znechutená. Ak niekto vyzerá tak mocne, nemal by sa
správať ako padavka. Prečo nemôže fňukať potichu ako všetci
ostatní?
Sťažka prehltnem.
Presne viem, ako by sa zatvárila mama, keby mi prečítala
myšlienky. Ovisnuté kútiky úst, poklesnuté obočie. Nemračila by sa,
vyzerala by skôr unavene. Prejdem si chrbtom ruky po lícach.
Al opäť zavzlyká. Takmer cítim, ako ma ten zvuk škriabe v
hrdle. Leží len pár centimetrov odo mňa, mala by som sa ho dotknúť.
Nie. Položím ruku a obrátim sa nabok, tvárou k stene. Nikto
nemusí vedieť, že mu nechcem pomôcť. Môžem to tajomstvo navždy
pochovať. Zavriem oči a prepadám sa do spánku, no Al ma z neho
vždy na poslednú chvíľu vytrhne.
Možno ma netrápi, že nemôžem ísť domov. Mama, otec, Caleb,
večerný oheň v kozube a cinkanie maminých ihlíc pri pletení mi
budú chýbať, ale nielen preto cítim vnútri takú prázdnotu.
Možno ma trápi, že aj keby som sa vrátila domov, nepatrila by
som tam. Nepatrila by som medzi ľudí, ktorí bez váhania pomáhajú a
nemusia sa do súcitu nútiť.
Pri tej myšlienke zaškrípem zubami. Zakryjem si uši vankúšom,
aby som nepočula Alov plač, a zaspím s mláčkou sĺz pod lícom.

Divergencia (SK) 2012 8. kapitola

ÔSMA KAPITOLA

„DNES SA NAUČÍTE DVE VECI: strieľať z pištole a vyhrať
bitku.“ Štyri mi vtisne do dlane zbraň, ani na mňa pritom nepozrie, a
kráča ďalej. „Našťastie, keďže ste to dotiahli až sem, už viete
naskočiť na idúci vlak a vyskočiť von, takže to vás učiť nemusím.“
Neohrození od nás zjavne čakajú, že dopadneme na nohy a rovno
sa rozbehneme. Nemalo by ma to prekvapiť, ale predsa som čakala,
že nám pred tým rozbehom doprajú trochu viac než šesť hodín
oddychu. Telo mám stále omámené od spánku.
„Iniciačná skúška je rozdelená na tri časti. Zhodnotíme všetky
vaše aktivity a zoradíme vás podľa výkonu v jednotlivých fázach. Pri
určovaní konečného poradia majú rôznu váhu, takže svoju pozíciu
môžete časom vylepšiť. Ide to síce ťažko, ale dá sa to.“
Hľadím na zbraň vo svojej ruke. Fakt som nečakala, že niekedy v
živote chytím pištoľ, o strieľaní ani nehovorím. Zbraň mi pripadá
nebezpečne, ako keby som mohla niekomu ublížiť len tým, že ju
držím.
„Veríme, že vďaka tréningu premôžete zbabelosť, ktorú
definujeme ako neschopnosť konať napriek strachu,“ pokračuje Štyri.
„Každá fáza skúšky vás má pripraviť iným spôsobom. Prvá sa
zameriava predovšetkým na fyzickú stránku, druhá na emocionálnu a
tretia na mentálnu.“
„Ale čo…“ Peter zívne uprostred otázky. „Čo má strieľanie z
pištole spoločné s odvahou?“
Štyri si prehodí pištoľ v ruke, oprie Petrovi hlaveň o čelo a
šťukne záverom. Peter zmeravie s otvorenými ústami, zívnutie mu
zmrzne na perách.
„Zobuď sa konečne!“ vyštekne Štyri. „Držíš nabitú zbraň, ty
idiot. Tak sa podľa toho správaj.“
Spustí pištoľ. Keď bezprostredná hrozba zmizne, Petrove oči
nadobudnú kamenný výraz. Čudujem sa, že si dokázal zahryznúť do
jazyka, veď v Otvorenosti celý život nahlas vyjadroval svoj názor,
ale zvládol to. Mlčky sa červená.
„A aby som ti odpovedal na otázku, keď budeš pripravený brániť
sa, je oveľa menšia šanca, že pustíš do gatí a budeš plakať za
mamou.“ Štyri sa zastaví na konci radu a otočí sa na päte. „Tá
informácia sa vám zíde aj neskôr. Tak sa dobre pozerajte.“
Postaví sa čelom k stene s terčmi – pre každého na nej visí
preglejkový štvorec s troma červenými kruhmi. Rozkročí sa, chytí
pištoľ oboma rukami a vystrelí. Rana je taká hlasná, až ma zabolia
uši. Natiahnem krk, aby som dovidela na terč. Náboj preletel
prostredným kruhom.
Otočím sa k vlastnému terču. Moja rodina by mi strieľať nikdy
nedovolila. Povedali by, že zbrane sa používajú na sebaobranu, alebo
dokonca na útok, čiže slúžia sebeckým cieľom.
Vypustím rodinu z hlavy, rozkročím nohy na šírku pliec a
opatrne zovriem pažbu v oboch rukách. Mám čo robiť, aby som
ťažkú pištoľ vôbec zdvihla od tela, ale chcem ju dostať čo najďalej
od tváre. Stlačím spúšť, najprv váhavo, potom silnejšie, a odtiahnem
sa čo najďalej od zbrane. Zvuk výstrelu mi trhá uši a spätný náraz mi
mykne ruky dozadu, smerom k nosu. Zapotácam sa a chytím sa steny
za sebou, aby som nabrala rovnováhu. Netuším, kam letel náboj, ale
určite nie blízko terča.
Pálim znovu a znovu a znovu, ale žiadna strela sa tam ani
nepriblíži.
„Zo štatistického hľadiska,“ uškrnie sa chalan z Informovanosti
vedľa mňa, volá sa Will, „si ten terč už mala minimálne raz trafiť,
aspoň čírou náhodou.“ Má strapaté blond vlasy a ryhu medzi obočím.
„Asi hej,“ poviem bezvýrazne.
„Jasné,“ trvá na svojom. „Zdá sa mi, že porušuješ prírodné
zákony.“
Zatnem zuby a otočím sa k terču, odhodlaná prinajmenšom ustáť
náraz. Keď nezvládnem ani úplne prvú úlohu, ako chcem prežiť
úvodnú časť skúšky?
Stisnem spúšť, poriadne silno, konečne pripravená na spätný
náraz. Trhne mi rukami, ale nohy zostanú pevne na svojich miestach.
Na okraji terča sa objaví diera po náboji. Zdvihnem obočie na Willa.
„Vidíš, mám pravdu. Štatistika neklame,“ povie.
Chabo sa usmejem.
Vystrieľam ešte päť zásobníkov, než trafím stred terča, a keď sa
mi to konečne podarí, telom sa mi prevalí vlna energie. Žijem, oči
mám naširoko otvorené, ruky horúce. Spustím pištoľ. Cítim moc,
ktorá prichádza so stopercentnou kontrolou nad niečím natoľko
nebezpečným. So stopercentnou kontrolou nad hocičím, bodka.
Možno sem naozaj patrím.
+++
Kým príde čas na obednú prestávku, od zdvíhania pištole ma
bolia ruky a nevládzem poriadne vystrieť prsty. Cestou do jedálne si
ich masírujem. Christina zavolala Ala, aby si sadol k nám. Pri
pohľade naňho opäť počujem jeho vzlyky, radšej sa snažím pozerať
inam.
Vidličkou naháňam hrášok a myšlienky sa mi zatúlajú späť k
testu. Keď ma Tori varovala, že divergencia je nebezpečná, zdalo sa
mi, že mám to slovo vypálené na tvári a niekto ho uvidí, ak sa
nesprávne otočím. Zatiaľ som nemala problém, ale necítim sa
bezpečne. Čo ak niekedy zabudnem na ostražitosť a stane sa niečo
príšerné?
„Ale, no tak. Fakt si ma nepamätáš?“ pýta sa Christina Ala, kým
si robí sendvič. „Ešte pred pár dňami sme spolu chodili na matiku. A
ja nie som práve nenápadná.“
„Väčšinu matiky som prespal,“ odpovedá Al. „Bola to prvá
hodina!“
Čo ak sa nebezpečenstvo neprejaví teraz, ale až o pár rokov, a ja
ani nebudem vedieť, čo sa stalo?
„Tris?“ osloví ma Christina. Luskne mi prstami pred nosom.
„Počuješ ma?“
„Čože? Čo sa deje?“
„Pýtala som sa ťa, či si ma pamätáš zo školy. Neber si to osobne,
ale ja by som si ťa asi nepamätala. Všetci zo Sebazaprenia mi
pripadali rovnakí. Teda stále pripadajú, ale ty k nim už nepatríš.“
Zazerám na ňu. Fakt nepotrebujem, aby mi to pripomínala.
„Prepáč, urazila som ťa?“ spýta sa. „Odjakživa hovorím všetko,
čo mi napadne. Mama vravievala, že slušnosť je len klamstvo v
ružovom.“
„Asi preto sa ľudia z našich frakcií veľmi nestretávajú,“
zasmejem sa. S Otvorenosťou nemá Sebazaprenie taký nepriateľský
vzťah ako s Informovanosťou, ale radšej sa navzájom vyhýbajú.
Otvorení najväčšmi neznášajú členov Harmónie. Podľa nich ľudia,
ktorí za každú cenu udržiavajú dobré vzťahy, musia klamať, aby
nedošlo ku konfliktom.
„Môžem si prisadnúť?“ spýta sa Will a poklopká prstom po
stole.
„Čože, nechceš byť so svojimi informovanými kamošmi?“ pýta
sa Christina.
„Nie sme kamoši,“ povie Will a položí si tanier. „Len preto, že
sme z rovnakej frakcie, sa ešte nemusíme baviť. Okrem toho,
Edward a Myra spolu chodia, a ja im nechcem robiť piate koleso na
voze.“
Edward a Myra, ktorí tiež prestúpili z Informovanosti, sedia o
dva stoly ďalej tak tesne pri sebe, že do seba narážajú lakťami, keď si
krájajú jedlo. Myra zrazu odloží príbor a Edwarda pobozká. Pozorne
ich sledujem. Ešte som veľa bozkov nevidela.
Edward nakloní hlavu a pevnejšie pritisne pery k Myriným.
Nahlas vydýchnem a odvrátim sa. Jedna časť môjho ja čaká, že im
niekto vynadá. Druhá časť mierne zúfalo uvažuje, aký by to bol
pocit, keby niekto pritisol pery k mojim.
„Musia to robiť pred všetkými?“ spýtam sa.
„Veď mu len dala pusu,“ zamračí sa na mňa Al. Keď sa mračí,
tmavé obočie mu klesne až k mihalniciam. „Niežeby sa vyzliekali
alebo čo.“
„Na verejnosti sa predsa nepatrí bozkávať.“
Al, Will a Christina mi venujú rovnaký chápavý úsmev.
„Čo je?“
„To máš zo Sebazaprenia,“ vysvetlí Christina. „Nám ostatným
trocha prejavov lásky nevadí.“
„Aha,“ pokrčím plecami. „No, asi sa s tým budem musieť nejako
vyrovnať.“
„Alebo môžeš zostať frigidná,“ povie Will a zelené oči mu
šibalsky zasvietia. „Ak ti to tak vyhovuje.“
Christina doňho hodí rožok. Chytí ho a odhryzne si.
„Nebuď na ňu hnusný,“ dohovára mu. „Frigidnosť má v krvi. Asi
ako ty zvedavosť.“
„Nie som frigidná!“ skríknem.
„Nemusíš sa za to hanbiť,“ povie Will. „Je to celkom zlaté.
Pozri, ako si nám pekne očervenela.“
Pri jeho poznámke mi tvár zahorí ešte väčšmi. Všetci sa zasmejú.
Donútim sa k nim pridať a po pár sekundách to už ide samo.
Zase sa môžem smiať. Je to úžasný pocit.
+++
Po obede nás Štyri odvedie do inej, obrovskej miestnosti.
Uprostred popraskanej, škrípajúcej drevenej podlahy je namaľovaný
veľký kruh. Na ľavej stene je zelená tabuľa. Kriedová. Podobnú
používali učitelia na najnižšom stupni, ale odvtedy som takú
nevidela. Možno to vypovedá o prioritách Neohrozenosti: najprv
tréning, potom technológia.
Na tabuli sú napísané naše mená v abecednom poradí. Na
opačnom konci miestnosti visia vyblednuté čierne boxovacie vrecia,
asi v metrových rozstupoch.
Zoradíme sa za nimi a Štyri sa postaví do stredu, aby sme ho
všetci videli.
„Ako som hovoril ráno,“ začne, „teraz sa naučíte bojovať.
Cieľom je zvýšiť vašu akcieschopnosť, natrénovať si reakciu v
rizikových situáciách. Ak chcete v Neohrozenosti prežiť, budete to
potrebovať.“
Na život v Neohrozenosti nevládzem ani pomyslieť. Viem sa
sústrediť len na to, aby som vydržala iniciačnú skúšku.
„Dnes si prejdeme techniku a zajtra začnete zápasiť medzi
sebou,“ hovorí Štyri. „Tak vám odporúčam, aby ste dávali dobrý
pozor. Kto sa nenaučí rýchlo, dostane výprask.“
Štyri nám vymenuje niekoľko úderov a predvedie ich najprv do
vzduchu, potom do boxovacieho vreca.
Postupne pochopím, ako na to. Rovnako ako s pištoľou,
potrebujem pár neplatných pokusov, kým zistím, ako sa správne
postaviť a hýbať. Kopy sú zložitejšie, hoci nás učí len základy. Od
boxovacieho vreca na štípu ruky aj nohy a sčervenie mi koža. Nech
doň búšim akokoľvek silno, sotva sa pohne. Všade okolo mňa sa
ozývajú duté zvuky úderov.
Štyri sa prechádza pomedzi nás a sleduje, ako napodobňujeme
jeho pohyby. Keď zastane predo mnou, vnútornosti sa mi skrútia,
ako keby mi ich niekto zamiešal vidličkou. Obzrie si ma od hlavy po
päty. Odmeraným, vedeckým pohľadom, oči sa mu nikde nezastavia.
„Nemáš veľa svalov,“ skonštatuje, „to znamená, že by si mala
radšej používať lakte a kolená. Do nich vložíš viac sily.“
Zrazu mi pritisne ruku na brucho. Zápästím sa mi dotýka jednej
strany rebier a končekmi dlhých prstov dosiahne až na druhú. Srdce
mi bije tak silno, až ma bolí hruď. Pozerám naňho s vytreštenými
očami.
„Nezabúdaj, že napätie musíš držať tu,“ poradí mi potichu.
Odtiahne ruku a ide ďalej. Stále cítim tlak jeho dlane. Musím
zastať a pár sekúnd zhlboka dýchať, aby som mohla pokračovať v
tréningu. Čudné.
Keď nás Štyri pustí na večeru, Christina do mňa štuchne lakťom.
„Divím sa, že ťa neprerazil na polovicu,“ podotkne a pokrčí
nosom. „Strašne sa ho bojím. Asi je to tým tichým hlasom.“
„Hej. Je…“ obzriem sa naňho cez plece, pôsobí mlčanlivo a
chladnokrvne, ale nebála som sa, že mi ublíži. „Fakt strašidelný,“
dostanem zo seba nakoniec.
Al kráča pred nami, no len čo vojdeme do Jamy, otočí sa k nám a
vyhlási: „Chcem si dať spraviť tetovanie.“
„Aké?“ spýta sa Will spoza nás.
„Netuším,“ zasmeje sa Al. „Chcem iba nejako potvrdiť, že som
naozaj odišiel zo starej frakcie. Prestať okolo toho fňukať.“ Keď
neodpovieme, dodá: „Viem, že ste ma počuli.“
„Hej, mal by si trochu ubrať zvuk!“ Christina ho štuchne do
mohutnej ruky. „Podľa mňa máš pravdu. Teraz sme jednou nohou
dnu, druhou von. Keď sa chceme dostať dnu celí, mali by sme na to
aj vyzerať.“
Vrhne ma mňa veľavravný pohľad.
„Nie. Nenechám sa ostrihať,“ bránim sa okamžite. „Ani si nedám
na vlasy nejakú divnú farbu. A pírsing na tvár tiež nie.“
„Čo trebárs pupok?“ spýta sa.
„Alebo bradavka?“ vyprskne Will.
Vzdychnem si.
Tréning sa nadnes skončil, takže si až do večierky môžeme robiť,
čo chceme. Pri tej myšlienke sa mi zatočí hlava. Alebo žeby to bolo
od únavy?
Jama sa hemží ľuďmi. Christina oznámi Willovi a Alovi, že sa s
nimi stretneme v tetovacom štúdiu a odtiahne ma ku skladu s
oblečením. Potkýname sa hore cestičkou, stúpame čoraz vyššie nad
dno Jamy a spod topánok nám odfrkujú kamienky.
„Čo sa ti na mojich šatách nepáči?“ spýtam sa. „Veď už nenosím
sivú.“
„Vyzerajú otrasne a visia na tebe ako na strašiakovi.“ Vzdychne.
„Dovolíš, aby som ti pomohla? Ak sa ti nebude páčiť, čo na teba
navlečiem, nebudem ti to vnucovať. Sľubujem.“
O desať minút neskôr už stojím pred zrkadlom v sklade so
šatstvom, oblečená v čiernych šatách po kolená. Sukňa nie je široká,
ale ani sa mi nelepí na stehná, na rozdiel od Christininej prvej voľby,
ktorú som rázne odmietla. Na odhalených rukách mi vyskočí husia
koža. Christina mi vytiahne gumičku z vlasov a ja pomykám hlavou,
aby som ich uvoľnila z vrkoča. Kučery mi padnú na plecia.
„Očná linka,“ vyhlási Christina a zamáva čiernou ceruzkou.
„Dobre vieš, že zo mňa žiadnu krásavicu neurobíš.“ Zavriem oči
a nehybne stojím. Ceruzkou mi obtiahne líniu mihalníc. Predstavím
si, že v týchto šatách stojím pred svojou rodinou, a žalúdok sa mi
chorobne stiahne.
„Načo krásna, chcem, aby si bola nápadná.“
Otvorím oči a prvýkrát v živote sa dosýta vynadívam na svoj
odraz. Rozbúcha sa mi srdce, zdá sa mi, že porušujem pravidlá a
niekto mi za to vynadá. Predstáv o svete, ktoré mi vštepili v
Sebazaprení, sa tak ľahko nezbavím, rovnako by som mohla
vyťahovať jedinú nitku zo zložitej výšivky. No čakajú ma nové
zvyky, nové myšlienky, nové pravidlá. Stane sa zo mňa niekto iný.
Oči som mala odjakživa modré, ale dosť nevýrazné, skôr sivasto
modré. Linka im dodala iskru. Keď mi tvár rámujú rozpustené vlasy,
moje črty vyzerajú jemnejšie a plnšie. Stále nie som pekná, na to
mám priveľké oči a pridlhý nos, ale súhlasím s Christinou. Fakt
vyzerám nápadne.
Pri pohľade do zrkadla nemám pocit, že po prvýkrát skutočne
vidím samu seba. Zdá sa mi, že po prvýkrát stretávam niekoho iného.
Beatrice, na ktorú som do zrkadla občas ukradomky mrkla, potichu
sedávala pri stole so sklopeným zrakom. Nové dievča, ktoré mi
pozerá rovno do očí a odmieta uhnúť pohľadom, je Tris.
„Vidíš?“ skonštatuje. „Vyzeráš… neprehliadnuteľne.“
Za týchto okolností mi nemohla zložiť lepší kompliment.
Usmejem sa na ňu v zrkadle.
„Môže byť? „ spýta sa.
„Hej,“ prikývnem. „Vyzerám ako niekto iný.“
„Páči sa ti to, alebo nie?“
Ešte raz sa na seba uprene zahľadím. Po prvýkrát vo mne
myšlienka na stratu identity zo Sebazaprenia nevyvolá nervozitu, ale
nádej.
„Páči.“ Pokrútim hlavou. „Prepáč, nikdy som sa nesmela tak
dlho pozerať na vlastný odraz.“
„Naozaj?“ Teraz pokrúti hlavou Christina. „Musím ti povedať,
že Sebazaprenie je fakt divná frakcia.“
„Poďme sa pozrieť, ako Ala tetujú,“ zmením tému. Svoju starú
frakciu som opustila, ale zatiaľ sa mi ju nechce kritizovať.
Doma sme s mamou približne každého pol roka vyzdvihli takmer
identické kopy oblečenia. Rozdeľovanie zdrojov ide ľahko, keď
každý dostane takmer to isté, ale v Neohrozenosti má človek väčší
výber. Každý člen dostane za mesiac istý počet bodov, ktoré môže
minúť, na čo len chce. Šaty ma stáli jeden.
S Christinou zbehneme dolu úzkou cestičkou do tetovacieho
štúdia. Al už sedí na stoličke a nízky, chudý chlapík, ktorému na tele
vidno viac atramentu než kože, mu na rameno kreslí pavúka.
Will a Christina listujú v katalógoch a štuchajú sa lakťami, keď
nájdu niečo zaujímavé. Keď ich vidím vedľa seba, všimnem si, akí sú
rozdielni: Christina tmavá a štíhla, Will bledý a mohutný, ale
usmievajú sa rovnako uvoľnene.
Prechádzam sa po miestnosti a obzerám si obrázky na stenách.
Umeniu sa teraz seriózne venujú len členovia Harmónie. V
Sebazaprení ho považujeme za nepraktické a neodporúčame strácať
čas jeho obdivovaním, služba ostatným je zmysluplnejšia. Obrazy
som doteraz videla iba v učebniciach, nikdy som sa neocitla vo
vyzdobenej miestnosti. Vďaka nim pôsobí príjemne a útulne, mohla
by som sa tu obzerať celé hodiny. Prejdem prstami po stene. Obrázok
sokola na jednej stene mi pripomenie Torino tetovanie. Pod ním je
náčrt letiaceho vtáka.
„Havran,“ ozve sa hlas za mnou. „Pekný, však?“
Otočím sa a zbadám Tori. Zrazu sa cítim ako vtedy v testovacej
miestnosti, obkľúčená zrkadlami a s drôtmi pripojenými na čelo.
Nečakala som, že ju ešte niekedy stretnem.
„Aha, koho to tu máme.“ Usmeje sa. „Ani mi nenapadlo, že ťa
znovu uvidím. Beatrice, však?“
„Volám sa Tris,“ opravím ju. „Vy tu pracujete?“
„Áno. Na testy som si len odskočila, väčšinou som tu.“ Prstami
sa zamyslene poklepká po brade. „Spomínam si na to meno.
Neskočila si ako prvá?“
„Skočila.“
„Gratulujem.“
„Vďaka.“ Dotknem sa náčrtu havrana. „Prosím vás, potrebovala
by som sa s vami porozprávať.“ Mrknem na Willa a Christinu. Teraz
sa jej nemôžem vypytovať, určite by boli zvedaví, o čo ide. „O
niečom. Niekedy.“
„Pochybujem, že to je dobrý nápad,“ povie potichu. „Pomohla
som ti, koľko sa dalo, zvyšok musíš zvládnuť sama.“
Našpúlim pery. Určite pozná odpovede na moje otázky. Ak mi
ich neprezradí teraz, budem ich z nej musieť vytiahnuť niekedy
inokedy.
„Chcela by si tetovanie?“ spýta sa.
Náčrt havrana stále priťahuje moju pozornosť. Keď som sem
prišla, vôbec som neplánovala, že si dám urobiť tetovanie alebo
pírsing. Viem, že tým by som postavila ďalšiu neodstrániteľnú
prekážku medzi seba a svoju rodinu. Ak sa môj život bude vyvíjať
tak ako doteraz, čoskoro prídu aj väčšie.
Už som pochopila Torine slová, že jej tetovanie symbolizuje
strach, ktorý prekonala. Pripomína jej, aká bola predtým a aká je
teraz. Mohla by som vzdať poctu svojmu bývalému životu
prostredníctvom nového.
„Áno,“ odpoviem. „Tri letiace havrany.“
Dotýkam sa kľúčnej kosti a naznačujem dráhu ich letu – smerom
k srdcu. Jeden za každého člena rodiny, ktorého som opustila.