Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 Epilóg

Epilóg

Veľký dom, máj 2014

Ležím na tartanovej piknikovej deke a hľadím na jasne modrú letnú ob­lohu, môj výhľad rámujú lúčne kvety a vysoké trávy. Kožu, kosti a bru­cho mi prehrieva žiar popoludňajšieho slnka a ja relaxujem. Telo mám ako zo želatíny. je to príjemné. Vlastne nie... je to skvelé. Vychutnávam si tento okamih, okamih pokoja, chvílku čírej a úplnej spokojnosti. Mala by som sa kvôli tej radosti, kvôli tomu leňošeniu cítiť previnilo, ale necí­tim. Život práve tu a teraz je dobrý, a ja som sa naučila žiť prítomnosťou tak, ako môj manžel. Ked sa mi v pamäti vynorí pekná spomienka na našu včerajšiu spoločnú noc v Escale, s pousmiatím sa zavrtím...

Strapčeky koženého korbáča mi mučivo pomaly kĺžu po vyklenutej krivke brucha.

„Ešte nemáš dosť, Ana?" pošepká mi do ucha.

„Ach, prosím," zaprosím a potiahnem za putá nad hlavou. Stojím so zaviazanými očami v herni, pripútaná k mreži pri strope.

Spŕška po ďalšom dopade kožených strapcov ma pre zmenu slad­ko zaštípe na zadku. „Prosím čo?" „Prosím, pane."

Christian mi položí dlaň na rozjatrenú kožu a jemne ju poláska. „Pekne pomaly," chlácholí ma. Ruku presúva nižšie, okolo môjho boku dopredu a vklzne do mňa prstami. Ticho zastonám.

„Pani Greyová," vydýchne a zľahka ma zubami zaťahá za lalôčik. „Ste pripravená, ako vždy."

Jeho prsty sa pohybujú tam a späť, stimulujú to miesto, to citlivé miestečko, znova a znova. Korbáč padá na zem a ruka, ktorá ho dote­raz držala, sa mi sunie hore cez brucho na prsia. Myknem sa, sú teraz citlivejšie.

„Ššš," tíši ma Christian a jedno zovrie v dlani, palcom opatrne prejde cez bradavku. „Ach," vzdychnem.

Jeho dotyky sú nežné a zároveň vzrušujúce, a tak mi pôžitok z nich čoskoro prestupuje z hrude až do najhlbšieho vnútra. Zakláňam hla­vu, pritlačím sa proti jeho dlani a znova zastonám.

„Mám rád, keď ťa počujem," zašepká. Plne vzrušený sa mi tlačí k boku, gombíky zapínania jeho riflí sa tlačia do mojej kože a jeho prsty ďalej pokračujú v neúnavnom dobývaní: tam, späť, tam, späť -v nemennom rytme. „Mám ťa urobiť takto?" pýta sa.

„Nie."

Ustáva v pohybe.

„Naozaj, pani Greyová? Myslíte, že si môžete vybrať?" Stlačí mi bradavku medzi dvoma prstami. „Nie... Nie, pán môj." „Takto je to lepšie." „Prosím," zopakujem naliehavo.

„Čo by si chcela, Anastasia?" „Teba. Len teba." Prudko sa nadýchne. „Celého," dodávam zadychčané.

Uvoľňuje sa zo mňa, otáča ma čelom k sebe a sťahuje mi masku z očí. Zažmurkám do tých jeho, tmavnúcich sivých, ktoré sa mi pre­paľujú do zreníc. Priloží mi ukazovák k spodnej pere a potom mi ho spoločne s prostredníkom natlačí do úst, aby som mohla ochutnať slanú príchuť svojho vzrušenia.

„Saj," zašepká. Zakrúžim jazykom okolo jeho prstov a potom me­dzi nimi.

Mmm... dokonca aj ja na jeho prstoch chutím skvele.

Dlaňami vystúpi nahor po mojich pažiach k putám a rozopína ich. Znovu ma otáča, takže stojím čelom k stene, a za vrkoč si ma vtiahne do náručia a pritisne k sebe. Nakláňa mi hlavu nabok a značí si ces­tičku z bozkov po mojom krku až k uchu.

„Chcem byť v tvojich ústach." jeho hlas znie ticho a zvodne. A moje už teraz pripravené telo sa vnútri žiadostivo zovrie, je to in­tenzívny a uspokojivý pocit.

Vzrušene zavzdychám a otočím sa k nemu. Priťahujem si jeho hlavu k sebe a horúčkovito ho bozkávam, jazykom mu vrážam do úst, ochutnávam ho, vychutnávam si ho. So zastonaním ma chytá za zadok s úmyslom dostať ma bližšie, ale všetko, čím sa ho dotý­kam, je moje tehotné brucho. Zľahka ho uhryznem do čeľuste a za­čínam posievať jeho krk drobnými bozkami, zatiaľ čo ruky spúšťam dole k zapínaniu jeho nohavíc. Zakláňa hlavu, aby mi uľahčil prí­stup k svojmu hrdlu, a ja sa po ňom postupne suniem nižšie, až na jeho hruď.

Z úst mu uniká spokojný výdych.

Trhnutím za pás jeho riflí rozopínam všetky gombíky naraz. On ma chytá za plecia a ja sa pred ním zosúvam do kľaku.

Pozriem na neho cez mihalnice, uprene ma sleduje. Oči má temné a keď mu stiahnem nohavice, aby som ho mohla vziať do úst, ostro sa pootvorenými perami nadýchne. Milujem, keď mu to môžem robiť. Pozerať sa na neho, ako sa pritom sype, počúvať jeho trhaný dych a ti­ché vzdychy, ktoré sa mu derú z hrude. Zatváram oči a žiadostivo ho sajem, beriem si ho celého, užívam si jeho chuť a pridusené stonanie.

Chytá ma za hlavu, aby ma pribrzdil, a ja skrývam zuby za pery a znova pritlačím.

„Otvor oči, pozeraj sa na mňa," prikazuje mi potichu.

Keď sa stretnem s jeho páliacim pohľadom, prepne sa v bokoch, takže mi preniká až na podnebie a rýchlo sa sťahuje späť. Len čo to zopakuje, dvíham ruky, aby som sa ho chytila za boky. Ale on sa zara­zí vnútri a podrží aj mňa.

„Nedotýkať, lebo ťa znova spútam. Chcem len tvoje ústa," zavrčí.

Tak takto to bude? Zakladám si ruky na bedrá a s plnými ústami na neho nevinne zažmurkám.

„Poslušné dievča," prednesie priškrtene a mykne kútikmi. Urobí ďalší pohyb späť, pritom ma drží jemne, ale pevne, a znovu sa vracia. „Máte veľmi sexy ústa, pani Greyová." Zatvára oči a pokračuje v tých pohyboch a ja ho zakaždým pevne obomknem perami a poláskam jazykom. Be­riem si ho viac, zas a zas a zas, až s vypätím vydychuje cez zaťaté zuby.

„A dosť!" precedí s námahou a definitívne sa sťahuje, zatiaľ čo ja by som s radosťou pokračovala. Chytá ma za plecia a postaví na nohy. Zovrie v ruke môj vrkoč a dravo ma pobozká, neodbytne si berie aj dáva. Odrazu ma púšťa, a skôr než sa spamätám, dvíha si ma do náru­čia a prenáša na posteľ. Opatrne ma na ňu položí tak, že mám zadok tesne na jej okraji.

„Daj mi nohy okolo pása," prikáže. Ovíjam si ich okolo neho a priťa­hujem si ho k sebe. Skláňa sa ku mne a ruky si zapiera po oboch stranách mojej hlavy, a zatiaľ čo stále stojí, pozvoľna sa prehne mojím smerom.

To je slasť. Zatváram oči a poddávam sa jeho postupujúcej nadvláde.

„Si v poriadku?" pýta sa s viditeľným nádychom starostlivosti v hlase.

„Bože, Christian. Som. Som. Prosím." Utiahnem okolo neho nohy a zároveň sa vzopriem. Tým z neho vymámim akýsi neartikulovaný zvuk. Chytám sa ho za paže a on sa pomaly začína hýbať.

„Christian, prosím. Prirážaj - ja sa nerozpadnem."

Zastoná a zrýchľuje, skutočne zrýchľuje, dáva sa mi viac a viac. A je to skvelé.

„Áno," vydýchnem a zovriem ho ešte silnejšie, ked ucítim, čo vo mne prebúdza... A on sa začína pohybovať s novou rozhodnosťou... Už sa to blíži. Ach, prosím. Neprestávaj.

„No tak, Ana," pretlačí cez zovreté čeľuste. A ja mu podlieham, pod­lieham sebe, znova a znova a znova. Stonám s jeho menom na perách a on vo mne bez pohnutia, a s hlasným volaním toho môjho, vrcholí.

Leží vedľa mňa a rukou ma hladí na bruchu, prsty široko roztiahnuté. „Čo robí moja dcéra?" „Tancuje," zasmejem sa.

„Tancuje? No hej! Fakt. Ja to cítim!" rozžiari sa, keď vo mne Bodka

Druhá urobí ďalší premet.

„Myslím, že už teraz miluje sex."

Christian sa netvári radostne. „Naozaj?" zabručí. Presúva sa dole, až sa jeho pery ocitajú na samom vrcholku môjho brucha. „Žiadny sex až do tridsiatich, mladá dáma."

Zachichocem sa. „Teda, Christian, ty si taký pokrytec."

„To nie, som iba úzkostlivý otec." Zdvihne ku mne zamračený po­hľad, ktorý prezrádza jeho obavy.

„Si úžasný otec, presne ako som si myslela." Pohladím jeho láska­vú tvár a on ma odmení plachým úsmevom.

„Toto sa mi páči," zamrmle. Končekmi prstov mi prejde po na­pnutej koži a potom ju pobozká. „Je ťa tam teraz viac."

Našpúlim ústa. „Už aby ma zase bolo menej."

„Keď sa teraz urobíš, je to sila." „Christian!"

„Ale už sa teším, až zase ochutnám tvoje mlieko." „Christian! Ty si taký zvrhlík!"

Zrazu sa hodí naspäť. Vrhá sa mi na pery, jednu nohu si preha­dzuje cez moju a ruky mi dvíha nad hlavu. „Ty predsa miluješ zvrhlé

trtkanie," zašepká a nosom prejde pozdĺž môjho.

Zaškerím sa, nakazená jeho necudným úsmevom. „Presne tak,

milujem zvrhlé trtkanie. A ľúbim teba. Veľmi!"

Strhnem sa, ked ma prebudí radostné výskanie môjho syna, a aj keď jeho ani Christiana nevidím, rozleje sa mi po tvári prihlúply úsmev. Teddy už sa prebudil z popoludňajšieho spánku a teraz sa neďaleko mňa blázni so svojím otcom. Ticho ležím a načúvam, ešte stále žasnem nad tým, aký dokáže byť Christian hravý. Má s Teddym mimoriadnu trpezlivosť - oveľa väčšiu ako so mnou. Usmejem sa. Ale čo, tak to má byť. A môj milovaný chlapček, naše malé potešenie, ešte nepoznal, čo je to strach. Úplne naopak, Christian je až príliš ochranársky - voči nám obom. Môj drahý, náladový, kontrolou posadnutý Tieň. „Poď, nájdeme mamičku. Bude niekde na lúke." Teddy povie niečo, čo nepočujem a Christian sa neviazane a šťas­tne zasmeje, je to čarovný zvuk, plný rodičovskej lásky. Ďalej to už nevydržím. Vzopriem sa na lakťoch, aby som ich mohla sledovať zo svojho úkrytu vo vysokej tráve.

Christian Teddyho niekoľkokrát zatočí dokola, takže malý zno­va roztopašné zapiští. Potom sa s ním zastaví, vyhodí ho vysoko do vzduchu - prestávam dýchať - a zase ho bezpečne chytá. Teddy bez­starostne vykríkne a ja vydýchnem úľavou. Ach, môj chlapček, môj malý chlapček, stále musí byť v pohybe.

„Ešte, ocko!" radostne zakričí. Christian ho poslúchne a mne skáče srdce do krku po druhýkrát, keď si ho znovu vyhodí nad hlavu, aby ho vzápätí zachytil a pevne zovrel v náručí. Pobozká ho do medených vlás­kov, potom na líčka a chvílku ho nemilosrdne šteklí. Teddy sa ide popučiť od smiechu. Zvíja sa a tlačí mu pästičkami do hrude, aby sa vyslobodil z jeho zovretia. Christian ho so širokým úsmevom postaví na zem.

„Tak poď, nájdeme mamičku. Schováva sa nám v tráve."

Teddymu sa rozsvietia oči a s radosťou z hry sa rozhliada po lúke. Berie Christiana za ruku a ukazuje niekam, kde rozhodne nie som, čo ma prinúti sa zasmiať. Rýchlo zaľahnem späť, tiež zaujatá ich hrou.

„Teddy, teraz som počul mamičku. Počul si ju tiež?"

„Mami!"

Ujde mi ďalšie zachechtanie nad Teddyho víťazoslávnym tónom, ježiši - celý otec, a to má iba dva roky.

„Teddy!" ozývam sa mu a s úsmevom idiota hľadím hore na oblohu. „Mami!"

A už počujem ich blížiace sa kroky. Najskôr sa vo vyrastené tráve zjavuje Teddy a hneď po ňom Christian.

„Mami!" zapiští drobec, ako keby našiel poklad zo Sierra Madre, a vrhá sa na mňa.

„Ahoj, ty môj chlapček!" Tlačím ho k sebe a bozkávam na bacuľa-té líčka. So smiechom mi bozk vracia a vyvlieka sa mi z náručia.

„Ahoj, mami," usmeje sa na mňa Christian.

„Ahoj, ocko," usmejem sa na neho. Dvíha Teddyho, sadá si vedľa mňa a nášho syna si dáva na kolená.

„Musíš teraz opatrne s mamičkou," napomína ho. Usmejem sa, ked mi napadne istá asociácia. Z vrecka vyloví BlackBerry a podá ho Teddymu. To nám pravdepodobne zaistí päť minút pokoja, maximál­ne. Teddy mobil pozorne študuje, malé obočie zamyslene pokrčené. Vyzerá tak vážne, modré oči sústredené, presne ako jeho otec, keď číta e-maily. Christian mu zaborí tvár do vláskov a mne pri pohľade na nich zaplesá srdce. Podobajú sa ako vajce vajcu: môj syn, sediaci v pokoji - aspoň na pár sekúnd - na kolenách môjho manžela. Moji dvaja najobľúbenejší muži na celom svete.

Ted je prirodzene to najkrajšie a najtalentovanejšie dieťa planéty - som jeho matka, a tak mám plné právo si to myslieť. A Christian je... no, on je proste on. V bielom tričku a džínsoch pôsobí rovnako príťažlivo ako obvykle. Ako som si niečo také zaslúžila?

„Vyzeráte dobre, pani Greyová."

„Rovnako ako vy, pán Grey."

„Povedz, je mamička pekná?" pošepká Teddymu do uška. Ten ho ale odstrčí, viac ho teraz zaujíma ockov mobil.

Zasmejem sa. „Toho len tak ľahko nezblbneš."

„Ja viem," zvlní pery v láskyplnom úsmeve a znova ho pobozká do vlasov. „Nemôžem uveriť, že zajtra už bude mať dva roky," posťažuje si. Natiahne ruku a rozloží ju na mojom vypuklom podbrušku. » Co keby sme si ich obstarali celú hromadu?" zasníva sa.

„Minimálne jedno tu ešte bude," usmejem sa a on ma tam pohladí.

„Ako sa má moja dcéra?"

„Dobre. Spí, aspoň myslím."

„Zdravím, pán Grey. Ahoj, Ana."

Obaja sa otáčame za hlasom Sophie, Taylorovej desaťročnej dcéry, ktorá sa vynorí z prerastenej trávy.

„Sofí," pretiahne Ted radostne, ked ju spozná. Škriabe sa Christia-novi z lona a bez ďalšieho záujmu púšťa BlackBerry na zem.

„Gail mi dala nanuky," povie Sophie. „Môžem jeden dať Teddymu?"

„No jasné," súhlasím, ježiši, ten zase bude ufúľaný.

„Nanu!" Ted natiahne rúčku a Sophie mu jeden podáva. Už teraz sa topí.

„Ukáž - mamička ti s tým pomôže." Sadám si, beriem mu nanuk z rúčky a rýchlo z neho obliznem kvapkávajúcu zmrzlinu. Hmm... brusnicová, studená a taká dobrá.

„Moje!" zaprotestuje Ted rozhorčene.

„Tu máš." Vraciam mu teraz už trochu skultivovaný nanuk, a on si ho okamžite strká do pusinky. Zatvári sa tak spokojne. „Môžem vziať Teddyho na prechádzku?" pýta sa Sophie. „Len bežte." „Ale nechoďte ďaleko."

„Nepôjdeme, pán Grey." Jej orieškovohnedé oči sú velké a vážne. Myslím, že sa Christiana tak trochu bojí. Naťahuje ruku a Ted ju za ňu ochotne berie. Spoločne sa predierajú cez hustú trávu preč od nás.

Christian za nimi starostlivo hľadí.

„Budú v poriadku, Christian. Čo by sa im tu mohlo stať?" Na chvílku sa zachmúri a ja sa presúvam a chúlim sa mu do lona. „Okrem toho, Teddy Sophiu miluje." So zafunením mi zaborí nos do vlasov. „Je veľmi milá." „To je. A tiež pekná. Blonďavý anjelik."

Stuhne a rozloží mi ruky na bruchu. „To sú tie dievčatká, čo?" utrúsi so stopou úzkosti v hlase. Chrbtom k nemu si prevliekam ruku za jeho krkom.

„So svojou dcérkou si nemusíš robiť starosti ešte aspoň tri mesia­ce. Mám ju tu, v bezpečí. Vieš?"

Dáva mi bozk za ucho a zíde mi po ňom zubami až k lalôčiku.

„Ako poviete, pani Greyová." Potom ma uhryzne a ja vykríknem.

„Včerajší večer som si veľmi užil," pochvaľuje si. „Mali by sme to robiť častejšie."

„Aj ja si myslím."

„A možno by sme mohli, keby si prestala pracovať... "

Prevrátim oči a on si ma privinie bližšie. Na krku ucítim jeho úsmev.

„Že vy ste na mňa prevrátili oči, pani Greyová?" Jeho hrozba je síce nevyslovená, zato zmyselná. Prinúti ma zahniezdiť sa. Ale pre­tože sme uprostred lúky a blízko nás sú dve deti, prechádzam jeho narážku bez povšimnutia.

„Grey Publishing má autora na zozname bestsellerov v New York Times - Boyce Fox má fenomenálnu predajnosť. Vo veľkom sme roz­behli predaj e-bookov a konečne som si okolo seba vytvorila tím, s ktorým chcem pracovať."

„A nezabúdaj, že aj v takých časoch dokážeš zarobiť peniaze," do­dáva s pýchou v hlase. „Ale aj tak... páči sa mi predstava, že stojíš v zástere pri sporáku a s deťmi za zadkom."

Zakláňam sa, aby som mu videla do tváre. Pozerá sa na mňa, v očiach iskričky humoru.

„To znie lákavo," zamumlem a on ma pobozká. Ruky necháva roz­ložené na mojom bruchu.

Keď vidím, že je v takej dobrej nálade, skúšam znova zaprieť hovor na háklivú tému. „Premýšľal si ešte o tom mojom návrhu?"

Znehybnie. „Odpoveď znie - nie."

„Ale Ella je také krásne meno."

„Nepomenujem našu dcéru po svojej matke. Nie. Koniec diskusie." „To je posledné slovo?"

„Áno." Chytí ma za bradu a vážne sa na mňa zahľadí, v jeho po­hľade je jasne viditeľné podráždenie. „Už sa na to vykašli, Ana. Ne­chcem si svoju dcéru spájať s minulosťou."

„Tak dobre. Prepáč." Dofrasa... nechcela som ho nahnevať.

„To už je lepšie. Prestaň sa stále snažiť to napraviť," zabručí. „Pri­nútila si ma priznať si, že som ju ľúbil. Dotiahla si ma k jej hrobu. A to stačilo."

Ach nie. Otáčam sa mu na kolenách, sadám si obkročmo a beriem si jeho tvár do dlaní.

„Ospravedlňujem sa. Naozaj. Nehnevaj sa na mňa, prosím." Zľah­ka ho pobozkám na pery a potom do kútika úst. Po chvíli si ukáže na druhý a ja mu do neho s úsmevom dávam bozk. Ukáže si na nos. Dostáva bozk aj tam. Spokojne sa zaškerí a chytí ma za zadok.

„Teda, pani Greyová - čo teraz s vami?"

„Som si istá, že už niečo vymyslíš," zašvitorím. Vycerí zuby s ús­mevom šelmy a nečakane nás oboch zvalí, takže odrazu ležím na deke. „A čo keby som to vymyslel hneď?" zašepká s hriešnym výrazom. „Christian!" okríknem ho.

Zrazu sa ozve Teddyho vysoké zakvílenie. Christian je na nohách s rýchlosťou a eleganciou pantera a letí smerom, odkiaľ zvuk prichá­dza. Ja ho nasledujem trochu pokojnejším tempom. Úprimne, nie som taká vyplašená ako on - nie je to ten typ plaču, ktorý by ma donútil brať schody po dvoch, aby som urýchlene zistila, čo sa deje.

Christian už si vysádza Teddyho na ruku. Náš maličký useda­vo narieka a ukazuje na zem, kde ležia zvyšky roztečeného nanuku a vsakujú do trávy pod ním.

„On mu spadol," povie Sophie posmutnelo. „Dala by som mu svoj, ale už som ho dojedla."

„No tak, Sophie, to je v poriadku," pohladím ju po vlasoch.

„Mami!" zafňuká Teddy a natiahne ku mne ruky Christian ho ne­ochotne púšťa a ja sa pre neho natiahnem.

„Čo sa stalo?"

„Nanu," zafňuká.

„Ja viem, chrobáčik. Zájdeme za pani Taylorovou pre iný." Let­mo ho pobozkám na hlavičku... ten vonia. Vôňa môjho malého chlapčeka.

„Nanu," zafňuká znova. Beriem ho za rúčku a dávam mu bozk na ulepené prstíky.

„Mmm... teraz som ochutnala tvoj nanuk tu z prstíkov." Ted prestáva plakať a skúmavo sa zahľadí na svoju rúčku. „Daj si prstíky do pusy." Urobí to a: „Nanu!" „Áno. Nanuk."

Šťastne sa usmeje. Môj malý náladový synáčik, presne ako otecko. No, ten malý má aspoň ospravedlnenie - má ešte len dva roky.

„Pôjdeme nájsť pani Taylorovú?" Prikývne, na perách sa mu za­skvie úprimný detský úsmev. „Necháš otecka, aby ťa vzal?" Zavrtí hlavou a chytí ma okolo krku. Krčí sa ku mne s hlavičkou zaborenou medzi moje rameno a krk.

„Myslím, že otecko by tiež chcel ochutnať tvoje prstíky," pošepkám mu do uška. Ted sa na mňa zamračí, potom sa pozrie na svoju rúčku a vystrie ju k Christianovi. Ten sa zasmeje a oblizne Teddymu prsty.

„Hmm... to je dobrota."

Ted sa zasmeje a natiahne ruky k otcovi, aby ho vzal. Christian si ho odo mňa s užasnutým úsmevom berie a usadzuje si ho na bok. „Sophia, kde je Gail?" „Bola vo veľkom dome."

Obzriem sa na Christiana. Jeho úsmev mi pripadá trochu smutný a ja sa zamyslím nad tým, čo sa mu asi ženie hlavou. „Ty to s ním tak vieš," povzdychne si.

„S týmto drobcom?" Postrapatím Teddovi vlásky. „To preto, že som vás, greyovských chlapov, už dávno prekukla," uškrniem sa na Christiana potmehúdsky.

Uvoľnene sa zasmeje. „Na tom niečo bude, pani Greyová."

Teddy sa mu vykrúti z náručia. Teraz chce pre zmenu ísť sám, drobček môj panovačný. Beriem ho za jednu rúčku, otec za druhú a cestou k domu ho medzi sebou spoločne hojdáme, zatiaľ čo Sophie pred nami veselo poskakuje.

Pri garáži ešte mávam Taylorovi, ktorý využil jeden zo vzácnych dní voľna na to, aby sa v tielku a džínsoch povŕtal vo svojej starej motorke.

Zastavujem sa pri dverách Teddyho izby a počúvam, ako mu Chris-tian číta.

„Som Lorax! A hovorím za stromy..."

Keď nakuknem dnu, zisťujem, že Teddy tvrdo spí a Christian na­priek tomu ďalej číta. Otváram úplne a on ku mne dvíha oči a kniž­ku zatvára. Prikladá si prst k perám a zapína digitálnu pestúnku pri Teddyho postielke. Upravuje mu deku a ešte ho pohladí po tváričke. Potom sa narovná a úplne nečujne sa po špičkách vydáva ku mne. Je ťažké pri tom pohľade udržať vážnu tvár.

Vonku na chodbe si ma pritiahne do náručia. „Bože, ako ja ho ľúbim, ale je také skvelé, ked konečne zaspí," vydýchne mi do pier.

„Absolútne s tebou súhlasím."

Zahľadí sa mi do očí, tie jeho sa lesknú dojatím. „Ťažko uveriť tomu, že je s nami už dva roky."

„Ja viem." Pobozkám ho a na chvíľu sa nechávam uniesť späť do dňa, kedy sa Teddy narodil. Akútny cisársky rez, Christian paralyzovaný strachom a profesionálny prístup doktorky Greenovej, keď sa malá Bod­ka dostala do ťažkostí. Pri tých spomienkach sa mimovoľne zachvejem.

„Pani Greyová, už sa snažíte pätnásť hodín v kuse. Vaše kontrakcie sa napriek Pitocinu zoslabujú. Musíme vykonať akútny cisársky rez - vaše dieťatko je v ohrození," vyrukuje na mňa doktorka Greenová neoblomne.

„Už bolo načase!" zavrčí na ňu Christian, ale ona ho ignoruje.

„Buď ticho, Christian," stisnem mu ruku. Môj hlas znie ticho a slabo, všetko okolo je akoby rozmazané - steny, nemocničné prí­stroje, ľudia v zelených doktorandských plášťoch... Chce sa mi spať. Ale ešte predtým by som mala niečo urobiť... Aha, už si spomínam. „Chcela som porodiť sama."

„Pani Greyová, prosím. Je potrebné urobiť cisársky rez."

„Prosím, Ana," zaúpie Christian.

„A môžem sa potom vyspať?"

„Môžeš, bejby, môžeš." To už je skoro vzlyk, nasledovaný bozkom na čelo.

„Než zaspím, chcem Bodku vidieť." „Uvidíš."

„Tak dobre," zašepkám.

„No sláva," utrúsi doktorka. „Sestra, zavolajte anesteziológa. Dok­tor Miller, príprava na sekciu. Pani Greyová, teraz vás prevezieme na operačnú sálu."

„Prevoz?" vyhŕkneme obaja s Christianom naraz.

„Prevoz. A hneď."

A zrazu sme v pohybe - vezú ma chodbou a svetlá žiariviek nad mojou hlavou sa zlievajú do jednej dlhej svetelnej čiary. „Pán Grey, musíte sa prezliecť." „Čože?"

„Hneď, pán Grey."

Stisne mi ruku a púšťa ma.

„Christian!" volám za ním a zmocňuje sa ma panika.

Prechádzame cez ďalšie dvere a za okamih už mi sestra na úrovni hrudníka rozťahuje plentu. Dvere sa otvárajú a zatvárajú, je tu tolko ľudí, tolko hluku... chcem domov.

„Christian?" Očami hľadám medzi tvárami tú, ktorá patrí môjmu mužovi.

„Bude pri vás o chvíľočku, pani Greyová."

Než sa spamätám, je pri mne, v modrej rovnošate. Nahmatám jeho ruku.

„Mám strach," zašepkám.

„Nie, bejby, neboj sa. Som tu. Nesmieš sa báť. Ty nie, moja statoč­ná Ana." Bozkáva ma na čelo a mne sa - podľa tónu jeho hlasu - zdá, že je niečo zle.

„Čo sa deje?"

„Čo myslíš?"

„Niečo je zle."

„Nie je. Všetko je v poriadku. Si len vyčerpaná, bejby." Ale z očí mu sála strach.

„Pani Greyová, je tu anestéziológ. Zavedie vám epidurálku a po­tom začneme."

„Má ďalšiu kontrakciu."

Okolo brucha sa mi znovu zovrie železná obruč. Dofrasa! Drvím Christianovu ruku a prečkávam ďalšiu vlnu bolesti. Toto je to, čo ma tak vyčerpalo - prekonávanie bolesti. Som taká unavená. Cítim, ako sa mi po tele rozlieva znecitlivejúca látka... ako postupuje dole. Sú­stredím sa na Christianovu tvár. Na vrásku medzi jeho obočím. Je napätý. On sa bojí. Prečo sa bojí?

„Cítite toto, pani Greyová?" počujem hlas doktorky Greenovej, schovanej za plentou.

„Čo mám cítiť?"

„Toto necítite?"

„Nie."

„Dobre, doktor Miller, môžeme." „Držíš sa skvele, Ana."

Christian je bledý. Na čele sa mu lesknú kvapky potu. Má strach. Nemaj strach, Christian. Neboj sa. „Ľúbim ťa," zašepkám.

„Bože, Ana," vzlykne. „A ja teba, strašne veľmi."

Zrazu cítim vnútri tela divný ťah. Nič také som v živote necítila. Christian sa pozrie cez zástenu a zozelenie, ale fascinovane tam zíza ďalej.

„Čo sa tam deje?"

„Odsávanie! Dobre... "

Vzduchom preniká detský krik.

„Máte chlapca, pani Greyová. Skontrolujte Apgar."

„Apgar skóre deväť."

„Môžem ho vidieť?" vzlyknem.

Christian mi mizne zo zorného poľa a o sekundu sa znovu obja­vuje - v náručí drží môjho syna zabaleného v modrej plienke. Má sýtoružové líčka, ešte je pokrytý bielym slizom a postriekaný krvou. Moje dieťatko. Moja Bodka... Theodor Raymond Grey.

Pozriem sa na Christiana a v jeho očiach uvidím hlboké dojatie.

„To je váš syn, pani Greyová," zašepká zovretým hlasom.

„Náš syn," vydýchnem. „Je nádherný."

„To je," povie Christian a vtisne nášmu kúzelnému chlapčeko­vi bozk na čelo pod chumáčik tmavých vláskov. Theodor Raymond Grey tomu nevenuje najmenšiu pozornosť. Predošlý krik už je zabud­nutý, oči má zavreté a spí. Je tým najkrajším stvorením, ktoré som v živote videla. Takým krásnym, až ma to núti plakať.

„Ďakujem, Ana," vydýchne Christian a tiež sa neubráni slzám.

„Čo sa deje?" Christian mi dvíha bradu.

„Len som si spomenula, ako prišiel na svet." Zbledne a položí mi dlaň na brucho.

„Toto už druhýkrát nedopustím. Tentoraz to bude plánovaný ci­sársky rez."

„Christian, ja... "

„Nie. Naposledy si mi skoro umrela, Ana. Hovorím - nie." „Nepreháňaj."

„Nie." Posledné nie je veľmi dôrazné, takže viem, že ďalšie doha­dovanie nemá zmysel. Ale ako sa na mňa pozerá, jeho pohľad prestá­va byť taký zarytý. „Páči sa mi meno Phoebe," povie ticho a otrie sa o mňa nosom.

„Phoebe Greyová? Phoebe... Hej. Tiež sa mi páči," usmejem sa na neho.

„Dobre. Chcem zložiť ten darček pre Teddyho." Berie ma za ruku a spoločne odchádzame dole. Vyžaruje z neho chlapčenské nadšenie - tešil sa na to celý deň.

„Myslíš, že sa mu to bude páčiť?" Uprie na mňa znepokojený pohľad.

„Bude z toho nadšený. Asi tak dve minúty, Christian. Má iba dva roky."

Christian dokončil stavbu drevenej dráhy pre vláčiky, ktorú mu kúpil na narodeniny. Dokonca prinútil Barneyho, aby mu prirobil dva motorčeky vláčikov na solárny pohon podobne, ako to mala heli­koptéra, ktorú som kedysi dala Christianovi na narodeniny. Vidím na ňom, ako sa nemôže dočkať, keď zajtra vyjde slnko. Podozrievam ho, že sa s tým chce hrať asi sám. Dráha teraz pokrýva väčšinu kamennej podlahy v našej novej izbe na terase.

Zajtra organizujeme pre Teddyho rodinnú oslavu. Príde aj Ray a josé a samozrejme všetci Greyovci, vrátane Teddyho novej sester­nice Avy, Kateinej a Elliotovej dvojmesačnej dcérky. Už sa teším, ako sa s Kate porozprávame, a ako skontrolujem, či jej materstvo svedčí.

Pozerám sa von, ako slnko zapadá nad Olympijským polostrovom, je to presne také úchvatné, ako Christian sľuboval, a ja som z toho po­hľadu vo vytržení rovnako ako prvýkrát. Stmievanie nad Soundom je skrátka ohromné prírodné divadlo. Christian si ma priťahuje do objatia.

„To je ale výhľad," vydýchnem zasnene.

„To je," odpovedá mi, ale keď sa na neho pozriem, zisťujem, že on sa pozerá na mňa. Zľahka ma pobozká. „Nádherný výhľad," zaspieva. „Môj obľúbený."

„je to domov."

Usmeje sa a znova ma pobozká, „ja vás milujem, pani Greyová." „Ja teba tiež, Christian. Navždy."

Koniec