Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 21. kapitola

21Kapitola

Pred herňou Christian zastane.
„Určite to chceš?“ uisťuje sa znova. Pohľad má dychtivý,
ale zároveň plný obáv.
„Určite,“ vydýchnem a placho sa naňho usmejem.
Napätie okolo jeho očí povoľuje.
„Je niečo, čo by si robiť nechcela?“
Jeho otázka ma prekvapí a môj mozog dostáva do
najvyšších obrátok. Jedna vec mi vďaka tomu napadá:
„Neprajem si, aby si ma fotil.“
Zarazí sa a tuhne mu výraz, s hlavou nabok sa na mňa
skúmavo zahľadí.
Doparoma. Mám dojem, že sa ma chystá spýtať prečo. Ale
našťastie to neurobí.
„Tak fajn,“ povie. So zamysleným výrazom odomyká dvere
a ustupuje, aby ma pustil ďalej. Keď ma nasleduje dnu a
zatvára za sebou, cítim, ako ma jeho pohľad páli v zátylku.
Darčekovú škatuľu položí na bielizník a vyberá z nej iPod.
Zapína ho a zamáva rukou pred hudobnou aparatúrou na
stene, takže sa jej dymové sklené dvierka ticho rozostupujú.
Stlačí na nej nejaké gombíky a za okamih sa už miestnosťou
rozlieha zvuk vlakovej súpravy v metre. Zoslabuje to, až sa
pomalý, hypnotický elektronický beat, ktorý po tom hukote
nasleduje, stáva upokojujúcim. Do toho začína spievať nejaká
žena. Netuším, kto to je, ale má mäkký hlas, aj keď trochu
zachrípnutý. Rytmus hudby je pravidelný, starostlivo
638
odmeriavaný… tak akosi eroticky. No pozrime sa – hudba, na
ktorú sa dá súložiť.
Christian sa obracia čelom ku mne. Stojím uprostred izby, s
búšiacim srdcom a divoko spenenou krvou, ktorá pulzuje –
aspoň sa mi to zdá – do rytmu podmanivej hudby. Nenútene
sa ku mne priblíži a mierne mi zatlačí na bradu, aby som si
prestala hrýzť peru.
„Čo by si chcela robiť, Anastasia?“ spýta sa ma mierne a
zľahka ma pobozká do kútika úst. Prstami mi naďalej zviera
bradu.
„Sú to tvoje narodeniny. Čokoľvek, čo budeš chcieť ty,“
zašepkám.
Bruškom palca mi prechádza po spodnej pere, už zasa
zachmúrený.
„Sme tu azda len preto, lebo si myslíš, že tu chcem byť ja?“
hovorí to mäkko, ale pritom ma skúma pohľadom.
„Nie,“ dostanem zo seba. „Ja tu chcem byť takisto.“
Jeho pohľad oťažieva, keď zvažuje moju odpoveď, stáva sa
trúfalejším. Uplynú celé veky, než zas prehovorí:
„Je tu toľko možností, slečna Steelová,“ premýšľa. „Čo tak
začať tým, že ťa vyzlečiem donaha?“ Zatiahne za opasok
môjho župana, ten sa poslušne roztvára a odhaľuje tak
hodvábnu nočnú košieľku. Potom ustupuje dozadu a ležérne
si sadá na opierku pohovky.
„Všetko dolu. A pomaly.“
Kúpem sa v jeho zmyselnom, vyzývavom pohľade.
Preglgnem nasucho a zovriem stehná – už teraz vnímam, ako
medzi nimi vlhnem. Moja vnútorná bohyňa je dávno nahá,
pripravená v pozore a žobroní, aby som si pohla. Sťahujem si
župan z pliec a ani na okamih neuhýbam pohľadom z
639
Christianových očí. A nechávam ho skĺznuť na zem. Jeho
uhrančivý pohľad zahorí a ukazovákom si prejde po perách.
Prevlečiem si šnúrky ramienok nočnej košieľky cez plecia,
sekundu ich pridržím a pustím ich. Košieľka ticho šuští dolu
po mojom tele a rozprestiera sa mi k nohám. Som úplne nahá a
takmer zadychčaná a tak-veľmi-pripravená.
Chvíľu na mňa sústredene pozerá a ja iba žasnem nad tým
neskrývaným pôžitkárskym uspokojením v jeho výraze.
Postaví sa a prejde k bielizníku, vyberie si odtiaľ svetlosivú
kravatu – moju obľúbenú. Kým sa ku mne s miernym
úsmevom na perách lenivo vracia, pohráva sa s ňou medzi
prstami. Postaví sa predo mňa a ja očakávam, že si vyžiada
moju ruku, ale on to neurobí.
„Povedal by som, že ste vyzlečená, slečna Steelová,“
skonštatuje spokojne. Prehadzuje mi kravatu okolo krku a
mučivo pomaly ju zručne viaže do niečoho, o čom si myslím,
že je kvalitný windsorský uzol. Keď ho uťahuje a jeho prsty sa
otierajú o môj krk tesne nad kľúčnymi kosťami, vyšle do
môjho tela taký prúd energie, až zalapám po dychu. Necháva
široký koniec kravaty veľmi dlhý… jeho špička ma šteklí až v
lone.
„Vyzeráte teraz náramne delikátne, slečna Steelová,“ zavrní
a zohne sa, aby ma zľahka pobozkal. Je to letmý bozk a ja by
som chcela viac, túžba sa mi už svojvoľne vinie okolo tela.
„Čo si s vami počneme teraz?“ Zamýšľa sa, potom chňapne
tú kravatu a prudko ňou šklbne, čím si ma strhne do náručia.
Jeho ruky sa boria do mojich vlasov a zakláňa mi hlavu
dozadu. Tentoraz už ma bozkáva naozaj, divoko,
nekompromisne, nemilosrdne. Jednou rukou sa mi voľne túla
dole po chrbte, aby v nej nakoniec zovrel môj zadok. Potom sa
640
odtiahne, aj on už lapá po dychu a hltá ma striebristolesklými
očami. Necháva ma tak, roztúženú, zúfalo lapajúcu vzduch,
pripravenú o posledné zvyšky rozumu. Som si istá, že budem
mať po tomto jeho pôžitkárskom útoku opuchnuté pery.
„Otoč sa,“ prikazuje mi mierne a ja poslúchnem. Vyťahuje
mi vlasy spod kravaty a rýchlo ich splieta do vrkoča, ktorý
zaisťuje gumičkou. Potiahne zaň, až sa mi zakloní hlava.
„Máš nádherné vlasy, Anastasia,“ zahundre a jeho pery
pritlačené k môjmu hrdlu mi spôsobujú slastné mrazenie
okolo chrbtice. „Stačí povedať, aby som prestal. Vieš to, však?“
šepká mi do pokožky.
Prikývnem, oči mám zatvorené a sústredím sa na jeho pery
na mojom krku. Znovu ma obracia čelom k sebe a vezme do
ruky koniec kravaty.
„Ide sa,“ povie, jemne za ňu zatiahne a vedie ma k
bielizníku, kde je vystavený zvyšok obsahu škatule.
„Anastasia, tieto predmety,“ berie do ruky análny kolík.
„Tento je príliš veľký. Ako análna panna s ním nechceš začínať.
Začneme s… týmto,“ ukáže mi svoj malíček a ja od šoku
prestanem dýchať. Prsty… tam? Mojou mysľou presviští nie
veľmi príjemná predstava análneho fistingu spomínaná v
zmluve.
Usmeje sa. „Je to len prst – jeden,“ upokojuje ma ticho s tou
svojou prazvláštnou schopnosťou čítať mi myšlienky.
Zapichnem sa mu pohľadom do očí. Ako to len robí?
„Tie svorky sú dosť brutálne.“ Strčí do nich. „Použijeme
tieto.“ Vyberie z bielizníka iný pár. Vyzerajú ako veľké čierne
sponky do vlasov, len z nich visia malé prívesky s
kamienkami. „Sú nastaviteľné,“ zamumle hlasom ľahko
pretkaným empatiou.
641
Celá vyvalená naňho zažmurkám. Christian, sprievodca
mojím sexuálnym životom. Vie toho o sexe o toľko viac ako ja.
V tom sa mu nikdy nevyrovnám. Zamračím sa. Vie o väčšine
vecí viac ako ja… okrem varenia. „Jasné?“ spýta sa ma.
„Jasné,“ zachraptím. V ústach mi dočista vyschlo.
„Povieš mi, čo so mnou budeš robiť?“
„Nie. Budem to vymýšľať za pochodu. Toto nie je scénka,
Ana.“
„A ako sa mám správať ja?“
Pokrčí čelo. „Akokoľvek budeš chcieť.“
Aha…
„Očakávala si tu hádam moje alter ego, Anastasia?“ Doberá
si ma, aj keď ani jeho hlas neznie úplne sebaisto. Párkrát
zažmurkám.
„Tak nejako. Páči sa mi,“ pípnem. Vyčarí ten svoj tajomný
úsmev a vystrie ruku, aby ma pohladil palcom po tvári.
„Som tvoj milenec, Anastasia. Milujem tvoj smiech a tiež
tvoje chichotanie. Rád ťa vidím uvoľnenú a šťastnú, takú, aká
si na Josého fotkách. To je tá dievčina, ktorá vpadla do mojej
kancelárie. Tá, pre ktorú som stratil hlavu.“
Môj ty bože. Myslím, že na neho zízam s otvorenými ústami
a v hrudi sa mi rozlieva hrejivý pocit. Je to radosť – číra radosť.
„Ale napriek tomu všetkému – tiež milujem, keď vám
môžem robiť nemravné veci, slečna Steelová, a moje alter ego
ich zopár pozná. Takže robte to, čo od vás chcem, a otočte sa.“
Jeho oči sa hriešne zalesknú a tá radosť, ktorá mi zaplavuje
srdce, klesá dolu a uchvacuje a zviera všetko, čo sa nachádza
od môjho pása nižšie. A tak ho bez slova poslúchnem. Za
sebou počujem, ako otvára jednu zo zásuviek, a za okamih už
zase stojí predo mnou.
642
„Poď,“ zavelí a ťahom za kravatu ma vedie smerom k stolu.
Keď prechádzame okolo pohovky, všímam si, že z miestnosti
zmizli všetky trstenice. Rozptyľuje to moju pozornosť. Boli tu
včera, keď som prišla? Nespomínam si. Odstránil ich
Christian? Pani Jonesová? Rozbehnutý vlak mojich myšlienok
zastavuje až Christian:
„Chcem, aby si si kľakla sem, hore,“ inštruuje ma, keď
prídeme k stolu.
No tak dobre. Čo má asi za lubom? Moja vnútorná bohyňa
sa nemôže dočkať, až to zistí – už sa švihom vyhupla hore a
teraz na Christiana upiera svoje psie oči.
Ten ma ľahko dvíha na stôl, ja si nohy krčím pod seba a
kľaknem si pred neho, prekvapená eleganciou svojich
vlastných pohybov. Teraz si hľadíme z očí do očí. Položí mi
dlane na stehná a schádza po nich dole. Stlačí mi kolená a
roztiahne ich tak, aby sa medzi ne mohol vkliniť. Zrazu má
taký vážny výraz, jeho pohľad je ťažký, zastretý… žiadostivý.
„Ruky za chrbát. Teraz ťa spútam.“
Zo zadného vrecka nohavíc vyloví kožené putá a aj s nimi
v rukách ma objíme. A je to tu. Kam až ma zavedie tentoraz?
Jeho blízkosť je omamná. Tento muž sa stane mojím
manželom. Je vôbec možné tak veľmi túžiť po vlastnom
mužovi? Nespomínam si, že by som o niečom takom niekde
čítala. Jednoducho mu nedokážem odolať, a tak sa nakláňam a
pootvorenými perami mu prechádzam po celej dĺžke čeľuste,
cítim na nich jeho strnisko – opojná kombinácia pichľavého a
mäkkého na špičke môjho jazyka. V zlomku sekundy stuhne,
zatvára oči a oťažie mu dych. A potom, náhle, prudko uhne.
„Prestaň. Inak to bude oveľa rýchlejšie, než by sme obaja
chceli,“ varuje ma. Na chvíľu si myslím, že sa možno hnevá,
643
ale potom sa usmeje a v jeho rozpálenom pohľade zaiskrí
pobavenie.
„Keď ty si neodolateľný,“ sťažujem sa naoko.
„Skutočne?“ zmrazí ma sucho.
Prikývnem.
„Hmm – tak ma nerozptyľuj, lebo ti dám náustok.“
„Baví ma rozptyľovať ťa,“ zašepkám a vrhám naňho
tvrdohlavý pohľad.
Dvíha jedno obočie. „Alebo ťa vyplatím.“
Fakt?! Nejako sa mi darí potlačiť úsmev. Boli časy, a nie je
to tak dávno, keď by ma taká hrozba vydesila. Vtedy by som
sa ho v tejto miestnosti neodvážila bez vyzvania pobozkať. A
teraz skonštatujem, že už ma vôbec nedesí. Aké príjemné
zistenie… Uličnícky sa naňho zazubím a on sa na mňa
zamračí.
„Poslúchaj ma,“ zavrčí. Ustúpi o krok, premeriava si ma
prižmúrenými očami a pritom si plieska putami do otvorenej
dlane… A je to tam, to skryté varovanie obsiahnuté v jeho
slovách aj v celom jeho postoji. Pokúšam sa o kajúcny výraz a
myslím, že sa mi darí. Znovu ku mne pristupuje.
„Tak je to lepšie…“ Ešte raz sa nakláňa a naťahuje sa s tými
putami za mňa. Tentoraz dotyku odolávam, ale aspoň
vdychujem jeho báječnú osobitú vôňu, ešte stále sviežu po tej
nočnej sprche. Hmm… mala by som si ju plniť do flakónov.
Očakávam, že mi spúta zápästia, ale on mi pripevňuje
manžety pút až nad lakte. To ma núti ľahko sa prehnúť v
chrbte a vypnúť prsia, aj keď tie lakte ani zďaleka nemám
úplne pri sebe. Keď je s tým hotový, robí niekoľko krokov
vzad, aby sa mohol pohľadom na mňa pokochať.
644
„Cítiš sa dobre?“ pýta sa starostlivo. Nie je to práve jedna z
najpohodlnejších pozícií, ale ja som taká napätá očakávaním,
kam tým všetkým smeruje, že prikývnem, totálne ochromená
túžbou.
„Dobre.“ Zo zadného vrecka vyťahuje masku na oči.
„Myslím, že už si toho videla dosť,“ oznamuje mi. Navlieka
mi ju na hlavu a zakrýva mi ňou oči. Frekvencia môjho dychu
prudko stúpa. Panebože. Čo je na tom také vzrušujúce, keď
človek nevidí? Som tu, spútaná a kľačiaca na stole, pripravená,
dychtivé očakávanie mi horúčkovito a ťažko pulzuje hlboko
vnútri tela. Ešte stále však počujem a ten melodický
pravidelný rytmus hudby neprestáva. Vnímam, ako rezonuje
mojím telom, predtým som si to ani nevšimla. Musí to mať
pustené v slučke.
Christian ustupuje. Čo asi robí? Počujem, ako sa pohybuje,
ide späť k bielizníku, kde otvára zásuvku a zase ju zatvára. O
chvíľku neskôr už je naspäť. Cítim, že stojí predo mnou. Vo
vzduchu poznávam nejakú novú vôňu, prenikavú, výdatnú –
vôňu pižma. Je veľmi príjemná, takmer sa mi z nej zbiehajú
sliny.
„Nechcem si zničiť obľúbenú kravatu,“ poznamenáva
ticho. Kravata sa pomaly povoľuje, keď mi ju Christian jemne
rozväzuje.
Ostro sa nadýchnem, pretože cítim, ako sa mi jej dlhý
koniec lenivo plazí hore po tele a cestou ma šteklí. Zničiť jeho
kravatu? Pozorne načúvam a skúšam odhadnúť, čo práve robí.
Myslím, že si mädlí ruky. Znenazdania mi prechádza hánkami
prstov po tvári, až dole k sánke a pozdĺž jej hrany.
Moje telo sa okamžite prebúdza do stavu maximálnej
bdelosti, jeho dotyk mi v podobe mravčenia rezonuje po celom
645
tele. Potom mi položí ruku na krk. Je mastná, natretá sladko
voňajúcim olejom, takže mi hladko kĺže dolu po hrdle cez
kľúčnu kosť a ďalej na plece. Cestou ma jemne hladí prstami.
Teda, on ma masíruje. To som nečakala.
Položí mi druhú ruku na druhé plece a začína ďalšiu
pozvoľnú provokatívnu púť po mojej kľúčnej kosti. Ticho
zavzdychám, keď sa pomaly blíži k mojim čoraz citlivejším
prsiam – túžiacim po jeho dotykoch. Sú to muky. Prepínam sa
v ústrety jeho majstrovským dotykom, ale on krúživými
pohybmi uhýba dlaňami na moje boky, pomaly a pravidelne,
do rytmu hudby, zámerne sa prsiam vyhýba. Zastonám – len
neviem, či od samej rozkoše alebo utrpenia.
„Si taká krásna, Ana,“ vytlačí zo seba drsným a zastretým
hlasom tesne pri mojom uchu. Špičkou nosa potom opisuje
kontúru mojej sánky a ďalej ma masíruje – teraz medzi prsami,
cez brucho a nižšie… Letmo ma bozkáva na pery, potom
schádza nosom dolu po mojom krku. Pre boha živého, som v
jednom ohni… jeho blízkosť, jeho ruky, jeho slová.
„A už čoskoro sa staneš mojou ženou, v dobrom i zlom,“
šepká.
Ach, môj…
„Budem ťa milovať a opatrovať.“… Bože.
„Uctievať svojím vlastným telom.“
Zakloním hlavu a zakňučím. Prstami mi už prechádza cez
chĺpky, dolu, do lona, kde sa ku mne primkne dlaňami. „Pani
Greyová,“ zavrní, zatiaľ čo sa o mňa otiera. Reagujem
zastonaním.
„Áno,“ vydýchne a ďalej ma láska.
„Otvor ústa.“
646
Nedá sa povedať, že by som ich mala zatvorené, pretože už
lapám po dychu. Otváram ich ešte viac a on mi medzi pery
vsúva dlhý kovový predmet. Tvarom pripomína o dosť väčší
detský cumlík, má malé vrúbky alebo drážky a na konci niečo
ako retiazku. A je veľký.
„Cmúľaj,“ prikazuje mi zvodne. „Toto ti dám dovnútra.“
Dovnútra? Dovnútra kam? Srdce mi skáče až do krku.
„Cmúľaj ďalej,“ zopakuje a prestáva ma hladiť.
Nie. Kam ideš? Chce sa mi zakričať, ale mám plné ústa.
Dlaňami natretými olejom sa vracia nahor, aby nimi konečne
poláskal moje zanedbávané prsia.
„Neprestávaj,“ pripomína mi.
Jemne mi trie bradavky medzi palcami a ukazovákmi, až sa
vztyčujú a zároveň spevňujú, a prostredníctvom mojich
nervových vlákien mi tým vysiela vlny rozkoše rovno
dovnútra.
„Máš také nádherné prsia, Ana,“ hundre a mne ešte viac
tvrdnú bradavky. Spokojne zamručí a ja mu odpovedám
vzdychnutím. Jeho pery sa mi posúvajú cez krk smerom k
jednému z pŕs, zanechávajú za sebou vlhkú cestičku po
letmých bozkoch a jemných uhryznutiach a postupujú čoraz
nižšie, až dosiahnu bradavku, na ktorej zrazu pocítim stisk
svorky.
„Ach!“ vyrazí zo mňa cez ten predmet, čo zvieram v
ústach. Je to mimoriadny vnem, drsný, bolestivý, príjemný…
štípe to. Christian sa naposledy jazykom mäkko otiera o moju
uväznenú bradavku a v tej chvíli aplikuje aj druhú svorku. Jej
stisk je práve taký výrazný… a rovnako znamenitý. Hlasno
zastonám.
„Cítiš to?“ zašepká.
647
Ach, áno, áno, áno!
„Už mi to daj.“ Jemne zatiahne za zdobený kovový
predmet v mojich ústach a ja ho púšťam. Rukami mi znovu
putuje dolu po tele. Ešte raz si na ne naniesol olej. Presúva sa
nimi dozadu, smerom k môjmu zadku.
Zalapám po dychu a spozorniem. Čo chce robiť?
„No tak, pokoj,“ vydýchne mi pri uchu, a kým ma láska a
hnetie prstami, bozkáva ma na krku.
Tak čo chce robiť? Jednou rukou sa vracia dopredu, späť do
môjho lona, tlačí sa ku mne dlaňou a vstupuje do mňa prstami.
Vďačne a nahlas zavzdychám.
„Teraz to do teba zasuniem,“ prezrádza mi ticho.
„Nie sem.“ Prstami mi prejde po zadku, pričom aj tam
rozotiera olej. „Ale sem.“ Zahýbe prstami vo vnútri, krúži
nimi a kĺže tam a späť, opakovane nimi dráždi to správne
miesto. Zakňučím a cítim, ako sa mi ešte viac scvrkávajú
bradavky. „Ách.“
„Ššš.“ Vyťahuje zo mňa prsty a vsúva do mňa ten predmet.
Zovrie mi tvár v dlaniach a začína ma bozkávať, dravo vráža
jazyk do mojich úst. A potom počujem tichučké cvaknutie a tá
vec v mojom vnútri začína vibrovať – tam dole, vo mne!
Zalapám po dychu. Ten pocit je neskutočný, nedá sa prirovnať
k ničomu, čo som kedy predtým cítila.
„Ách!“
„No tak,“ tíši ma Christian a absorbuje moje vzdychy do
svojich úst. Rukami schádza nižšie a veľmi jemne ťahá za
svorky. Z úst mi uniká zvučný výkrik:
„Christian, prosím!“
„Psst, miláčik. Skús to vydržať.“
648
To je jednoducho príliš – všetko to nadmerné dráždenie,
všade. Už cítim, ako sa v mojom tele koncentruje tá energia a
na kolenách nie som schopná to kontrolovať. Bože… zvládnem
to vôbec?
„Poslušné dievča,“ upokojuje ma Christian.
„Christian!“ vyhŕknem. Môj hlas znie tak zúfalo… dokonca
aj v mojich vlastných ušiach.
„No tak, len to vnímaj, Ana. Neboj sa toho.“ Jeho ruky
teraz spočívajú na mojom páse, robia mi oporu, ale ja sa na ne
nedokážem sústrediť, ani na to, čo je vnútri mňa alebo na tie
svorky. V mojom tele sa totiž chystá veľkolepá explózia,
spôsobená neutíchajúcimi vibráciami a sladkým, sladkým
mučením bradaviek. Dočerta. Viem, že to bude príliš. Jeho
dlane sa presúvajú z mojich bokov okolo trupu až dozadu,
hladké a mastné sa ma znova dotýkajú, hladia a masírujú ma –
môj zadok.
„Taká krásna,“ zamumle a znenazdania do mňa s citom
preniká jedným klzkým prstom… tam! Dozadu! A je to
zvláštny pocit, taký neznámy, plný… ale aj… príjemný.
Pohybuje ním pomaly, tam a späť, a zároveň ma nežne hryzie
do brady.
„Taká krásna, Ana.“
Akoby som sa vzniesla vysoko, vysoko nad nesmierne
širokú priepasť a teraz do nej padala, rútila sa
nekontrolovateľne až na zem. Viac už vydržať nedokážem,
kričím a moje telo sa sťahuje v kŕčoch a uvoľňuje tú masu
koncentrovaného napätia. Trieštim sa a nevnímam nič – iba
pocity, ktoré ma pohlcujú – všade. Christian mi strháva jednu
svorku a za ňou aj druhú, necháva moje bradavky zabrnieť
pod náporom sladko bolestivého pocitu, ktorý je však taký-
649
hrozne-krásny a spôsobuje, že môj orgazmus – ten orgazmus –
trvá a trvá. A jeho prst stále zostáva tam, kde je, mierne ním
pohybuje dovnútra a von.
„Bože!“ kvílim. A Christian ma obopína, obopína sa okolo
mňa ako brečtan a drží ma, zatiaľ čo vo vnútri mi to pulzuje
nemilosrdne ďalej.
„NIE!“ vykríknem znova, úpenlivo, a tentoraz už zo mňa
uvoľňuje vibrátor aj prst. Aj tak to tepanie stále trvá. Rozopína
mi jednu manžetu pút a moje paže bezvládne padajú dopredu.
Hlava mi klesá na jeho rameno. Som stratená, stratila som sa v
tých intenzívnych pocitoch, zostal zo mňa len trhaný dych,
vyčerpaná túžba a nádherné, vítané bezvedomie.
Len matne si uvedomujem, že ma Christian dvíha a nesie k
posteli, kde ma položí na chladivé saténové obliečky. Za
okamih už mi jeho ruky, ešte stále klzké od oleja, jemne
masírujú zadnú stranu stehien, kolená, lýtka a plecia. Cítim,
ako sa posteľ pohne, keď sa potom naťahuje vedľa mňa.
Dáva mi dole masku, ale ja nemám silu otvoriť oči. Berie mi
vrkoč a sťahuje z neho gumičku, potom sa skláňa a jemne ma
bozkáva na pery. Ticho v izbe ruší len môj kolísavý dych,
ktorý sa zvoľna upokojuje, zatiaľ čo prichádzam k sebe.
Hudba už dohrala. „Taká nádherná,“ zapradie.
Keď sa mi podarí prinútiť jedno viečko na spoluprácu,
zisťujem, že ma pozorne sleduje, na perách mu pohráva
nepatrný úsmev.
„Ahoj,“ vydýchne. Zvládam len niečo zavrčať, čo ho
viditeľne obveselí. „Bolo to na teba dosť nemravné?“
So zdráhavým úsmevom prikývnem. Kriste, ešte trochu
viac nemravnosti a musela by som nás oboch vyplieskať.
„Mám dojem, že si sa pokúsil zabiť ma,“ zakvičím.
650
„Zničená orgazmom,“ poškľabuje sa. „Sú aj horšie
možnosti,“ poznamenáva, ale potom mierne zvážnie, to keď
mu hlavou preletí nejaká nepríjemná myšlienka. Úplne ma to
preberie. Zdvihnutou rukou ho pohladím po tvári.
„Takto ma smieš zabíjať kedykoľvek,“ zašepkám.
Zaznamenávam pritom, že je celý nahý a tiež pripravený.
Berie ma za ruku a začína mi bozkávať hánky prstov.
Nadvihnem sa, zovriem jeho tvár v dlaniach a pritiahnem si
jeho pery k svojim. Pobozká ma iba letmo a potom sa zakloní.
„A teraz k tomu, čo chcem robiť ja,“ povie a siahne pod
svoj vankúš za ovládačom. Stlačí na ňom nejaké tlačidlo a od
stien izby sa odrazí mäkký tón gitarových strún.
„Chcem sa s tebou milovať,“ prednesie s pohľadom
upretým do mojich očí. Z tých jeho sivých jasne sála úprimné
vyznanie. V pozadí sa rozoznie povedomý hlas v piesni The
First Time I Ever Saw Your Face. A on svojimi perami nájde tie
moje.
Znovu ho v sebe zvieram a prežívam ďalšie búrlivé
uvoľnenie. On sám sa mi sype pod rukami, s hlavou zvrátenou
a mojím menom na perách. Sedíme čelom k sebe, ja obkročmo
na ňom, uprostred tej obrovskej postele a on si ma prudko
strháva do náručia. A v tomto jedinom okamihu, v okamihu
nesmiernej radosti s týmto mužom a touto hudbou ma
intenzita tej novej skúsenosti – tu, s ním – a všetkého, čo sa
odohralo v priebehu celého týždňa, znovu premáha. Nielen
fyzicky, ale aj emocionálne. Doslova ma to drví. Tak strašne,
strašne ho milujem. A úplne po prvýkrát prežívam záblesk
pochopenia toho, ako sa cíti ohľadom mojej bezpečnosti.
651
To jeho núdzové pristátie s Charlie Tangom včera, len na to
pomyslím a do očí sa mi derú slzy. Keby sa mu niečo stalo –
bože, ako ja ho milujem! To mi už slzy nekontrolovateľne
stekajú po lícach. Christian v sebe nosí toľko individualít – tú
sladkú, mierumilovnú, a potom tú drsnú, dominantnú:
budem-si-robiť-čo-sa-mi-dočerta-zapáči-a-ty-sa-urobíš-kedyja-
poviem. Skrátka všetkých svojich päťdesiat tieňov – má takú
komplexnú osobnosť. Úžasnú. A je celý len môj. Iste, viem to –
viem, že sa veľmi dobre nepoznáme a že sa musíme prehrýzť
horou problémov, ale zároveň viem, že to jeden pre druhého
urobíme – a že na to máme celý život.
„Hej,“ vydýchne a s pohľadom upretým do mojich očí
uväzní moju tvár vo svojich dlaniach. Ešte stále je vo vnútri
mňa. „Prečo plačeš?“ Hlas má plný znepokojenia.
„To preto, lebo ťa tak veľmi ľúbim,“ zašepkám.
Priviera oči, akoby bol pod vplyvom nejakej drogy, a
vstrebáva tak moje slová. Keď ich zase otvorí, prekypujú
láskou.
„A ja teba, Ana. S tebou sa cítim… úplný.“ A zatiaľ čo
Róberta Flacková spieva posledné slová svojej piesne, on ma
precítene bozkáva.
Rozprávame sa a rozprávame a rozprávame a sedíme na
posteli v herni a ja na jeho lone… naše nohy vzájomne
prepletené. Červená saténová plachta je okolo nás rozprestretá
ako kráľovský prápor a ja nemám tušenia, koľko času vlastne
uplynulo. Práve teraz sa Christian smeje na tom, ako
napodobňujem Katherine v priebehu toho fotografovania v
hoteli Heathman.
652
„Keď si pomyslím, že to mohla byť ona, kto by na to
interview prišiel. Ďakujem Božej prozreteľnosti za obyčajné
prechladnutie,“ zašvitorí a dáva mi bozk na nos.
„Myslím, že mala chrípku, Christian,“ opravujem ho
vyčítavo a ďalej neprítomne krúžim prstami v chĺpkoch na
jeho prsiach, pričom žasnem nad tým, ako dobre to znáša.
„Všetky trstenice sú preč,“ prehodím, keď si vybavujem, čo
ma predtým tak rozptýlilo. Azda po stýkrát mi zastrkuje
prameň vlasov za ucho.
„Mal som pocit, že sa práve cez túto hranicu nikdy
neprenesieš.“
„No, to asi nie,“ prikyvujem presvedčivo. Potom si
uvedomujem, že pozerám na bičíky vyrovnané na protiľahlej
stene. Nasleduje môj pohľad.
„Chceš, aby som sa zbavil aj ich?“ Hoci sa usmieva, myslí
to vážne.
„Nie toho jazdeckého… toho hnedého. A tých kožených
korbáčov, vieš ktorých,“ červenám sa. Usmeje sa na mňa.
„Tak dobre, bičík a korbáč. Teda, slečna Steelová, vy ste
samé prekvapenie.“
„Tak ako vy, pán Grey. Je to jedna z vecí, ktoré na tebe
milujem.“ Jemne mu vtlačím pery do kútika úst.
„A čo všetko ešte na mne ľúbiš?“ povie s ľahko ostražitým
pohľadom.
Dokážem si predstaviť, koľko sebazaprenia ho asi táto
otázka stála. Vracia ma to nohami na zem, takže na neho
strnulo zažmurkám.
Milujem na ňom všetko – dokonca aj jeho odtiene sivej.
Viem, že život s ním nebude nikdy nudný.
653
„Toto,“ prejdem mu ukazovákom po perách. „Tie milujem,
to, čo z nich vychádza a čo mi s nimi robíš. A potom to, čo je
tu,“ poklepem mu na spánok. „Si taký bystrý a vtipný a
sčítaný. Rozumieš toľkým veciam. Ale najviac zo všetkého
milujem to, čo je tu.“ Zľahka mu pritlačím dlaň na hruď a
cítim, ako mi do nej pulzuje jeho srdce. „Si ten najláskavejší
človek, akého som kedy spoznala. To, čo robíš. Ako pracuješ.
To je jednoducho úžasné,“ zašepkám.
„Úžasný?“ čuduje sa, v tvári má náznak pobavenia. Ale
potom sa to pobavenie mení na plachý úsmev, akoby bol v
rozpakoch, a ja mám chuť vrhnúť sa mu okolo krku. A tak to
urobím.
Podriemkavam, obalená saténom a pánom Greyom. Ten
ma prebúdza tým, že sa ku mne pritúli.
„Nie si hladná?“ zašepká.
„Hmm, ukrutne.“
„Aj ja.“
Nadvihnem sa a pozriem naňho, ako leží rozvalený na
posteli.
„Máte narodeniny, pán Grey. Niečo vám uvarím. Čo by ste
si priali?“
„Nechám sa prekvapiť.“ Zľahka mi prechádza dlaňou po
chrbte, jemne ma hladí. „Mal by som skontrolovať BlackBerry
a vypočuť si všetky odkazy, čo som včera zmeškal.“ S
povzdychom si sadá a ja viem, že táto zvláštna chvíľka sa
končí… ale iba teraz.
„Poď sa osprchovať,“ navrhuje mi.
Nemôžem predsa pokaziť narodeniny malému chlapcovi…
654
Christian je v pracovni a telefonuje. Je tam s ním aj Taylor,
tvári sa vážne, ale na sebe má neformálne džínsy a
vypasované čierne tričko.
Ja sa bavím v kuchyni prípravou obeda. V chladničke som
objavila steaky z lososa, ktoré teraz pripravujem s citrónom, a
k tomu robím šalát a varím zemiaky. Cítim sa nadmieru
šťastná a spokojná, na vrchole blaha, takpovediac. Obraciam sa
tvárou k veľkému oknu a zahľadím sa von na blankytne
modrú oblohu. Bože, tie naše rozhovory… a milovanie… hmm.
Hociktorá by si na to hneď zvykla.
Z pracovne vychádza Taylor a vytrháva ma zo zasnenia.
Stíšim iPod a vyberiem si slúchadlo z ucha.
„Zdravím, Taylor.“
„Ana,“ prikývne na pozdrav.
„Je vaša dcérka v poriadku?“
„Áno, ďakujem. Moja bývalá žena si myslela, že je to slepé
črevo, ale šalela zbytočne, ako zvyčajne,“ prevracia oči, čím ma
trochu prekvapuje. „Sophie je v pohode. Len škaredá črevná
viróza.“
„To je mi ľúto.“
Pousmeje sa.
„Už ste vypátrali Charlie Tango?“
„Áno. Záchranný tím je už na ceste. Mal by sa vrátiť na
Boeing Field dnes neskoro večer.“
„To je dobre.“
Venuje mi skúpy úsmev. „Bude to všetko, madam?“
„Iste, áno, pravdaže,“ začervenám sa… Zvyknem si
niekedy na to Taylorovo oslovenie madam? Cítim sa pri ňom
taká stará, aspoň na tridsať.
655
Zdvorilo prikývnem a opúšťam veľkú izbu. Christian ešte
stále hovorí do telefónu. Čakám, kým sa začnú variť zemiaky,
a dostávam pritom nápad. Beriem kabelku a vylovím z nej
BlackBerry. Je na ňom správa od Kate:
Stretneme sa večer. Už sa teším na véééľmi dlhú debatu.
Hneď jej odpovedám:
Aj ja.
To bude skvelé pohovoriť si s ňou.
Otváram si e-maily a rýchlo ťukám jeden pre Christiana.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Obed
Dátum: 18.6.2011, 13:12
Komu: Christian Grey
Drahý pán Grey,
píšem Vám, aby som Vás informovala o tom, že Váš obed je
takmer pripravený. A že som v priebehu dnešného dňa zažila
úchvatnú zvrhlú súlož. Narodeninový zvrhlý sex môžem
všetkým vrelo odporučiť.
A ešte je tu jedna vec… Ľúbim Ťa.
A x
656
(Vaša snúbenica)
Nastražím uši, aby som začula, ako zareaguje, ale on stále
telefonuje. Pokrčím plecami. Asi má len veľa práce. Potom
však môj BlackBerry zavibruje.
Od: Christian Grey
Predmet: Zvrhlá súlož
Dátum: 18.6.2011, 13:15
Komu: Anastasia Steelová
A čo na nej bolo najúchvatnejšie?
Budem si robiť poznámky.
Christian Grey
Po ranných zvrhlostiach od hladu umierajúci a chradnúci
výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
P.S.: Zbožňujem Tvoj podpis.
P.P.S.: Kam sa podelo umenie konverzácie?
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Od hladu umierajúci?
Dátum: 18.6.2011, 13:18
Komu: Christian Grey
Drahý pán Grey,
657
dovoľte mi, aby som obrátila vašu pozornosť späť k prvému
riadku svojho predchádzajúceho e-mailu, ktorý Vás
informoval o tom, že je Váš obed skutočne takmer
pripravený… tak nechajte tie nezmysly s hladovaním a
chradnutím. Ohľadom toho úchvatného zvrhlého sexu…
úprimne – všetko.
Vaše poznámky by som si rada prečítala.
A tá moja časť v zátvorkách sa mi tiež páči.
Ax
(Vaša snúbenica)
P.S.: Odkedy si práve Ty utáraný? A navyše telefonuješ!
Stlačím Odoslať a zdvihnem oči. On stojí priamo predo
mnou a škerí sa na mňa. Skôr než stačím čokoľvek povedať,
jedným plavným skokom sa prenesie cez kuchynský
ostrovček, chytí ma do náručia a dáva mi mľaskavý bozk.
„A to bolo všetko, slečna Steelová,“ povie a pustí ma.
Pokojne si odchádza – v tých svojich džínsoch, rozhalenej
košeli a bosý – späť do pracovne a necháva za sebou
zadychčanú kôpku rozbúrených hormónov.
K lososovi som pripravila omáčku z kyslej smotany,
koriandra a potočnice a prestrela som na raňajkovom bare.
Naozaj nerada ruším Christiana pri práci, napriek tomu teraz
stojím na prahu jeho kancelárie. Ešte stále má telefón pri uchu,
jeho vlasy budia dojem dôkladne osúloženého vrabčieho
hniezda a sivý pohľad mu doslova žiari – aká pastva pre moje
658
oči. Keď ma zaznamená, zdvihne ku mne oči a už nimi
neuhne. Ľahko sa zamračí – a ja neviem, či na mňa, alebo to
patrí k hovoru, ktorý vedie.
„Jednoducho ich pustíš ďalej a necháš ich v izbe. Rozumieš,
Mia?“ zasyčí a zagúľa očami. „Fajn.“
Pantomimicky mu naznačujem, že sa kŕmim, a on mi s
úsmevom kývne.
„Uvidíme sa neskôr,“ končí a položí.
„Ešte jeden hovor?“ pýta sa.
„Jasné.“
„Tie šaty sú veľmi krátke,“ dodáva mimochodom.
„Páčia sa ti?“ Rýchlo sa pred ním zavrtím. Je to jedna z
vecí, ktorú mi kúpila Caroline Actonová. Svetlotyrkysové letné
šatočky, pravdepodobne vhodnejšie na nosenie na pláži, ale
dnes je taký krásny deň, v mnohých ohľadoch. Lenže on sa na
ne zamračí a mne vädne výraz.
„Vyzeráš v nich fantasticky, Ana. Len by som bol nerád,
aby ťa v nich okukoval niekto iný.“
„Čože?“ zaškerím sa naňho. „Sme doma, Christian. Okrem
personálu tu nikto nie je.“
Skrúti pery. Buď sa snažia skryť pobavenie, alebo si naozaj
myslí, že to nie je na smiech. Ale nakoniec prikývne na súhlas.
Zakrútim nad ním hlavou – on to hádam myslel vážne? A
odchádzam naspäť do kuchyne.
O päť minút neskôr sa predo mnou zjaví znovu a podáva
mi telefón.
„Mám ti odovzdať Raya,“ zamumle obozretne.
Neveriacky vypúšťam všetok vzduch z pľúc. Chňapnem po
telefóne a prikryjem mikrofón.
659
„Ty si mu to povedal?!“ zasyčím. Christian prikývne, ľahko
vykoľajený mojím zúfalým výrazom.
Dofrasa! Hlboký nádych. „Ahoj, ocko.“
„Christian ma práve požiadal o tvoju ruku,“ ozve sa.
Dofrasa. Ako rozmýšľam, čo povedať, rozprestrie sa medzi
nami ticho. Ray ako zvyčajne mlčí, takže mi neposkytuje
žiadny návod na jeho reakciu pri tejto novinke.
„A čo si mu na to povedal?“ prehovorím ako prvá.
„Že s tebou chcem hovoriť. Je to trochu unáhlené, nemyslíš,
Annie? Poznáš ho ešte len krátko. Chcem povedať – je to fajn
chalan, vie rybárčiť, ale… tak skoro?“ hovorí pokojne, no
odmerane.
„Máš pravdu. Je to rýchle… vydrž.“ Náhlivo opúšťam
kuchyňu, utekám z Christianovho dosahu a mierim k
zasklenej vonkajšej stene. Dvere na balkón sú otvorené, a tak
cez ne prejdem na slnkom prežiarené denné svetlo. Až k
zábradliu však dôjsť nedokážem, je to príliš vysoko.
„Ja viem, že je to nečakané a tak – ale… no, jednoducho ho
milujem. A on miluje mňa. A chce si ma vziať a nikdy tu
nebude nikto iný,“ červenám sa pri tej pravdepodobne
najintímnejšej konverzácii, akú som kedy mala so svojím
nevlastným otcom.
Ray je na druhom konci chvíľu ticho.
„Už si to povedala svojej matke?“
„Nie.“
„Annie… Počuj, ja viem, že je dobre zaistený a tak nejako
vhodný, ale svadba? To je obrovský krok. Vieš určite, čo
robíš?“
„On je ten pravý,“ zašepkám.
660
„No… tak to hej,“ povie po chvíli a hlas mu už znie
uvoľnenejšie.
„Je pre mňa všetkým.“
„Annie, Annie, Annie. Ty si taká strašne tvrdohlavá. Len sa
modlím k Bohu, aby si vedela, čo robíš. Tak mi ho ešte daj,
dobre?“
„Jasné, ocko. A prosím ťa – odvedieš ma k oltáru?“ prosím
potichu.
„Teda, zlatko,“ láme sa mu hlas a na krátku chvíľu sa
odmlčí. Emócie obsiahnuté v jeho slovách mi tlačia slzy do očí.
„Nič by mi neurobilo väčšiu radosť,“ dostáva zo seba
nakoniec.
Ach, Ray. Mám ťa tak rada… Radšej preglgnem, aby som sa
nerozplakala. „Ďakujem, oci. Teraz ti už dám Christiana. A
buď na neho milý, ja ho totiž milujem,“ zašepkám.
Povedala by som, že sa Ray na druhom konci usmial, ale
istá si nie som. V jeho prípade sa to vždy ťažko odhaduje.
„Nemaj obavy, Annie. A príď niekedy navštíviť svojho
starčeka a toho Christiana zober so sebou.“
Rázne sa vraciam späť do izby – naštvaná na Christiana, že
ma nevaroval vopred – a podávam mu telefón. Môj výraz mu
dáva jasne najavo, ako veľmi si to u mňa pohnojil. Tvári sa
pobavene, keď si ho odo mňa berie, a znova zmizne vo svojej
pracovni.
O dve minúty neskôr sa vracia.
„Mám od tvojho otca tak trochu zdráhavý súhlas,“
naparuje sa pyšne, vlastne tak pyšne, až sa zasmejem a on sa
uškrnie. Žiari, akoby práve dohodol nejakú výhodnú fúziu,
alebo dosiahol skvelú kúpu, čo vlastne, tak nejako, aj urobil.
661
„Dočerta, baba jedna, ty ale vieš variť.“ Christian prehĺta
posledný kúsok jedla a dvíha pohár bieleho vína.
Vďaka jeho chvále celá očerveniem. Potom si však
uvedomím, že k tomu, aby som mu niečo uvarila, sa dostanem
len cez víkendy. To ma zamrzí. Varím rada. Možno by som
mu mala upiecť narodeninovú tortu. Pozerám sa na hodinky.
Ešte by som to stihla.
„Ana?“ vytrháva ma zo zamyslenia. „Prečo si ma žiadala,
aby som ťa nefotil?“ Som tou otázkou ľahko zaskočená, o to
viac, že ju vyslovil zdanlivo pokojným hlasom.
A… dofrasa. Tie fotografie. Zabodávam pohľad do
prázdneho taniera a začínam si krútiť prsty v lone. Čo na to
povedať? Sľúbila som si, že sa mu nezmienim o tom, ako som
našla jeho verziu domáceho porna.
„Ana!“ vyštekne. „O čo tu ide?“ Až nadskočím a jeho hlas
ma donúti zdvihnúť k nemu oči. Nenahovárala som si
náhodou, že už ma nedesí?
„Našla som tvoje fotky,“ vyjachcem.
Prekvapene vyvalí oči a zalapá po dychu. „Ty si bola v
trezore?!“ pýta sa neveriacky. Čože?
„V trezore? Nie. Ani neviem, že nejaký máš.“ Zamračí sa.
„Potom tomu nerozumiem.“
„V tvojej šatni. Tá škatuľa. Hľadala som kravatu a tá
škatuľa bola pod tvojimi džínsami. Pod tými, čo normálne
nosíš do herne. Teda, až na dnešok.“
Zíza na mňa so spadnutou sánkou, očividne šokovaný.
Kým tú informáciu spracováva, nervózne si prehrabne vlasy.
Potom si v hlbokom zamyslení pomädlí bradu, lenže nedokáže
pritom skryť to zmätené rozladenie, čo sa mu odráža v tvári. A
potom, zrazu, potrasie hlavou – rozčúlene, ale tak trochu aj
662
pobavene – a kútiky úst sa mu vykrivujú v náznaku úsmevu
sprevádzaného výrazom údivu. Zopne pred sebou ruky a
znovu na mňa uprie pohľad.
„Nie je to tak, ako si myslíš. Už som na ne úplne zabudol.
A s tou škatuľou niekto hýbal. Tieto fotky patria do trezoru.“
„Kto by s ňou hýbal?“ ozvem sa ticho.
Nasucho preglgne. „Toto mohol urobiť iba jeden človek.“
„Aha. A kto? A čo myslíš tým – nie je to tak, ako si myslíš?“
S povzdychom nakláňa hlavu, pôsobí mierne rozpačitým
dojmom. To by veru mal! odfrkne si moje podvedomie.
„Toto bude znieť trochu chladne, ale – tie fotky sú
bezpečnostná poistka,“ zašepká a ja vidím, ako sa vnútorne
pripravuje na moju reakciu.
„Bezpečnostná poistka?“
„Proti odhaleniu.“
Minca cinkne a s hlasným rachotom sa kotúľa dole, až na
dno mojej momentálne prázdnej hlavy.
„Ach, tak,“ hlesnem, pretože mi nič lepšie nenapadá.
Zatváram oči. A je to tu. Je tu tých Päťdesiat Rozorvaných
Tieňov, práve teraz a tu. „Hej. Máš pravdu. Znie to chladne.“
Vstanem, aby som vzala taniere. Viac o tom naozaj vedieť
nechcem.
„Ana…“
„Vedia o tom? Tie dievčatá… tie tvoje subky.“
Zamračí sa na mňa. „Samozrejme, že vedia.“
No, aspoňže tak. Načiahne sa za mnou a priťahuje si ma k
sebe.
„Tie fotky mali byť v trezore. Neslúžia na žiadne rekreačné
účely.“ Zarazí sa. „Možno skôr, keď vznikali. Ale…“ robí
663
ďalšiu pauzu, v ktorej jeho pohľad nadobúda maximálnu
intenzitu. „Nič pre mňa neznamenajú.“
„Tak kto ich dal do tvojej šatne?“
„To mohla urobiť jedine Leila.“
„Ona pozná kombináciu od tvojho trezoru?“
Pokrčí plecami. „Ani by ma to neprekvapilo. Je to veľmi
dlhé heslo a ja tam chodím zriedka. Je to jediné číslo, ktoré
som si niekam napísal a ktoré som nemenil.“ Pokrúti hlavou.
„Zaujímalo by ma, čo všetko vie a či ešte niekde niečo vzala.“
Zamračí sa a znovu obracia pozornosť mojím smerom. „Pozri,
ja tie fotky zničím. A naozaj hneď, ak chceš.“
„Sú to tvoje fotky, Christian. Rob si s nimi, čo chceš,“
reptám potichu.
„Nebuď taká,“ napomína ma a vezme mi tvár do dlaní,
zväzuje ma svojím pohľadom. „Ja už o ten život nestojím.
Chcem ten náš, spoločný.“
Pre boha živého. Ako to vie? Ako vie, že za mojím
zdesením nad tými fotografiami sa ukrýva jednoduchý fakt, že
som paranoidná?
„Ja som si myslel, že sme všetkých tých démonov dnes
ráno vyhnali, Ana. Aspoň to tak cítim. Ty nie?“
Zažmurkám naňho, vybavujem si naše veľmi, ale veľmi
príjemné a romantické a totálne nemravné ráno v herni.
„Áno,“ usmejem sa. „Tiež to tak cítim.“
„To je dobre.“ Skláňa sa na bozk a privinie si ma do
náručia. „Roztrhám ich,“ zahundre. „A potom sa musím vrátiť
k práci. Je mi to ľúto, miláčik, ale mám na dnešné popoludnie
kopu práce.“
„To je v pohode. Aj tak musím zavolať mame,“ pozriem
naňho veľavravne. „A potom chcem zájsť na nákup a upiecť ti
664
tortu.“ Úplne sa rozžiari a oči mu zasvietia ako malému
chlapcovi. „Tortu?“ Prikývnem.
„Čokoládovú tortu?“
„Chceš čokoládovú?“ To sa už i ja usmievam. Prikyvuje.
„Uvidím, čo sa s tým dá robiť, pán Grey.“ A tak dostávam
ešte jeden bozk.
Carla omráčene mlčí. „Mami, povedz niečo.“
„Dúfam, že nie si tehotná, Ana,“ vydesene zašepká.
„Nie, nie, nie, nič také.“ Od náhleho sklamania mi zviera
srdce, mrzí ma, že si o mne niečo také myslí. Ale potom si
skľúčene uvedomujem, že ona ma už vlastne čakala, keď si
brala otca.
„Prepáč, zlatko. Len je to na mňa príliš rýchle. Chcem
povedať, Christian je skvelá partia, ale ty si taká mladá, mala
by si si ešte trochu užívať.“
„Mami, to nemôžeš byť jednoducho šťastná? Ja ho
milujem.“
„Ale choď ty, len si na tú myšlienku potrebujem zvyknúť.
Je to šok. Už v Georgii som videla, že je medzi vami niečo
zvláštne, ale svadba…?“
V Georgii chcel, aby som sa stala jeho subkou, to jej však
vykladať nebudem.
„Už ste si stanovili dátum?“
„Nie.“
„Priala by som si, aby bol tvoj otec nažive,“ šepká. Ale
nie… toto nie. Nie teraz.
„Ja viem, mami. Veľmi by som ho chcela spoznať.“
665
„Popestoval si ťa len raz a bol pritom taký pyšný. Hovoril,
že si to najkrajšie dievčatko na svete,“ hovorí ticho. Je to
dôverne známy príbeh. O chvíľu sa rozplače.
„Ja viem, mami.“
„A potom zomrel,“ potiahne a mne je jasné, že ju táto časť
rozplakala, tak ako vždy.
„Mami,“ chlácholím ju šeptom. Chcela by som vedieť objať
ju cez telefón.
„Som stará, bláznivá ženská,“ ospravedlňuje sa s ďalším
vzlykom. „Samozrejme, že som šťastná, zlatko. Už to vie
Ray?“ dodáva a zdá sa, že znovu nadobúda rovnováhu.
„Christian ho pred chvíľou požiadal o moju ruku.“
„Ach, to je od neho milé. To je dobre.“ Jej hlas stále znie
trochu melancholicky, ale snaží sa to potláčať.
„Aj ja si myslím,“ zahundrem.
„Zlatko, mám ťa veľmi rada. A naozaj som za teba veľmi
šťastná. Musíte nás oboch navštíviť.“
„Jasné, mami. I ja ťa mám rada.“
„Volá na mňa Bob, už musím ísť. Daj mi vedieť ten dátum.
Musíme si to naplánovať… budete mať veľkú svadbu?“
Veľkú svadbu – preboha. O tom som ešte vôbec
nepremýšľala. Veľkú svadbu? To nie. Nechcem žiadnu veľkú
svadbu.
„To zatiaľ neviem. Hneď ako budem niečo vedieť, ozvem
sa.“
„Dobre. Tak sa opatruj a zatiaľ si dávajte pozor. Vy dvaja si
potrebujete trochu užiť… na deti máte ešte čas.“
Deti?! Hmm… a je to tu zase – nie tak celkom skrytá
narážka na to, že ma mala priskoro.
„Mami, nemyslíš si, že som ti skazila život, však nie?“
666
Zalapá po dychu. „Ale nie, Ana, toto si nesmieš myslieť. Ty
si bola tá najlepšia vec, čo nás s tvojím otcom stretla. Len by
som si priala, aby tu bol a videl ťa dospelú, ako sa vydávaš.“
Už zasa hovorí skrúšene.
„Ja by som to chcela takisto.“ Potriasam hlavou, keď
premýšľam o svojom mýtickom otcovi. „Už ťa nechám ísť.
Čoskoro zavolám.“
„Milujem ťa, zlatko.“
„Ja teba tiež, mami. Ahoj.“
V Christianovej kuchyni sa pracuje jedna báseň. Napriek
tomu, že nevie o varení zhola nič, má v nej úplne všetko.
Získavam podozrenie, že pani Jonesová tiež rada varí. A tak
jediná vec, ktorú budem nakoniec potrebovať, je nejaká veľmi
kvalitná čokoláda na polevu. Nechávam obidve polovice
korpusu chladnúť, beriem si kabelku a strkám hlavu do dverí
Christianovej pracovne. Sústredene sleduje monitor počítača.
Zdvihne hlavu a usmeje sa na mňa.
„Len si skočím do obchodu po nejaké suroviny.“
„Tak fajn,“ zabručí so stiahnutým obočím.
„Čo je?“
„Berieš si na seba džínsy, alebo také niečo…“ prehodí. Ale,
no tak.
„Christian, sú to len nohy.“
Ďalej ma uprene sleduje, ani stopa po nejakom humore.
Tak toto bude boj. Navyše má narodeniny. Prevrátim na neho
oči a cítim sa pritom ako nejaká bezočivá pubertiačka.
„Čo keby sme boli na pláži?“ Skúšam to z druhej strany.
„My nie sme na pláži.“
667
„Mal by si námietky, keby sme boli na pláži?“ Chvíľu o
tom premýšľa.
„Nie,“ zhodnotí jednoducho.
S úškrnom obraciam oči stĺpkom. „No, tak si predstav, že
tam sme. Zatiaľ pá.“ Zvrtnem sa a prudko vyrážam do haly.
Dobieham k výťahu skôr ako on. Keď sa dvere zatvárajú,
kývam mu a sladko sa na neho usmievam. A on ma len
bezmocne sleduje cez prižmúrené viečka – našťastie s
pobaveným výrazom. Rozladene pokrúti hlavou a potom ho
už nevidím.
Teda, to ale bolo vzrušujúce! Adrenalín mi preráža žilami a
srdce sa mi derie von z hrude. A zároveň s tým, ako výťah
klesá, klesám aj ja – na duchu. Došľaka, čo som to urobila?
Dráždim hada bosou nohou. Bude taký naštvaný, až sa
vrátim. Moje podvedomie na mňa gáni cez obrúčky svojich
polmesiačikových okuliarov, v ruke vŕbový prútik. Dofrasa.
Mám tak málo skúseností s mužmi. Nikdy predtým som so
žiadnym nežila – teda, okrem Raya – a ten sa z nejakého
dôvodu nepočíta. Je to môj otec… totiž, muž, ktorého za neho
považujem.
A teraz je tu Christian. On tiež nikdy s nikým naozaj nežil,
aspoň myslím. Budem sa ho musieť opýtať – ak sa so mnou
bude baviť.
Ale inak som silne presvedčená o tom, že by som mala
nosiť, čo sama uznám za vhodné. Spomínam si na tie jeho
pravidlá. Iste, pre neho to musí byť tiež ťažké. Lenže za tieto
šaty zaplatil, mal vydať lepšie pokyny. Nič príliš krátke!
Tie šaty predsa nie sú také krátke, alebo hádam áno?
Kontrolujem to vo veľkom zrkadle vstupnej haly. No veru, sú
celkovo dosť krátke. Ale čo, už sa stalo. A niet pochýb o tom,
668
že budem čeliť následkom. Nevdojak sa zamýšľam, čo so
mnou asi vykoná.
Ale zo všetkého najskôr potrebujem peniaze.
Neveriacky zízam na výpis z bankomatu. Na mojom účte
sa nachádza 51 689,16 dolára. To je o päťdesiattisíc viac, ako by
malo!
„Anastasia, tiež sa budeš musieť naučiť byť bohatá, ak povieš
áno.“ A tak sa to začína. Beriem si svojich zafúľaných päťdesiat
dolárov a vyrážam do obchodu.
Po návrate mierim rovno do kuchyne, ale nedokážem sa
zbaviť mrazenia v zátylku. Christian je ešte stále v pracovni. Je
tam skoro celé popoludnie. Hovorím si, že bude najlepšie, keď
za ním pôjdem a zistím rozsah napáchaných škôd. Obozretne
nazerám k nemu do dverí. Telefonuje a pozerá sa von z okna.
„A toho odborníka z Eurocopter čakáme v pondelok
popoludní?… Dobre. Dajte mi vedieť. A povedzte mu, že
budem chcieť jeho prvé závery buď v pondelok večer, alebo v
utorok ráno.“ Položí a zvrtne sa na stoličke. Ustrnie, keď ma
zbadá, ale jeho výraz zostáva ľahostajný.
„Ahoj,“ zavrním. On na to nič, a mne sa prepadá srdce až
na dno žalúdka. Váhavo vstupujem dovnútra a prechádzam
okolo stola až k nemu. Stále nič nehovorí, len mi uprene hľadí
do očí. Zastanem až pri ňom a cítim sa strašne hlúpo.
„Už som späť. Ešte sa na mňa hneváš?“
S povzdychom siahne po mojej ruke a sťahuje si ma k sebe
na kolená. Pevne ma objíma a zabára nos do mojich vlasov.
„Áno,“ priznáva.
669
„Ospravedlňujem sa. Neviem, čo to do mňa vošlo.“
Uvelebujem sa mu v náručí, vdychujem jeho originálne
omamnú vôňu a cítim sa v bezpečí, aj keď sa na mňa hnevá.
„Aj ja sa ospravedlňujem. Nos si, čo chceš,“ povie. Rukou
mi stúpa po holej nohe až na stehno. „Keď už sme pri tom,
tieto šaty majú isté prednosti.“ Nakláňa hlavu, aby ma
pobozkal. V okamihu, keď sa naše pery stretnú, zmocňuje sa
ma túžba, alebo možno vášeň, alebo azda nejaká hlboko
zakorenená potreba ho odškodniť a v žilách mi zrazu koluje
horúca láva. Razom zvieram jeho tvár v dlaniach a prsty mu
zatínam do vlasov. Zastonám, keď na to jeho telo zareaguje a
zubami ma lačne chytá za spodnú peru – a vzápätí tiež za krk
a ucho a nakoniec mi jazyk vráža do úst. Skôr než sa
spamätám, rozopína si zips na nohaviciach, posadí si ma
obkročmo do lona a ponára sa do mňa. Zachytím sa zadnej
opierky stoličky, nohami tak akurát dočiahnem na zem, a
spoločne sa začíname hýbať.
„Páči sa mi spôsob, akým sa ospravedlňuješ,“ vdýchne mi
do vlasov.
„A mne zase ten tvoj,“ zasmejem sa, stúlená na jeho hrudi.
„Už si skončil?“
„Panebože, Ana, ty ešte chceš?“
„Ale nie! Myslím s prácou.“
„Budem hotový tak o pol hodiny. Vypočul som si tvoj
odkaz v hlasovej schránke.“
„Ten zo včerajška?“
„Znel akosi vystrašene.“ Pevne ho objímem.
„To som aj bola. Nepodobá sa to na teba, že by si sa vôbec
neozýval.“
670
Dáva mi bozk do vlasov.
„O pol hodiny budeš mať hotovú tú tortu.“ S úsmevom sa
zdvíham z jeho lona.
„Veľmi sa na ňu teším. Skvele voňala, keď sa piekla. Tak
nejako povedome.“
Venujem mu ďalší úsmev, tentoraz nesmelý – cítim sa
trochu rozpačito – a on ma napodobňuje. Nakoniec nebudeme
takí odlišní.
Tá vôňa v ňom možno vyvoláva nejaké spomienky na
pečenie z jeho raného detstva. Sklonená ho zľahka bozkávam
do kútika úst a vraciam sa nazad do kuchyne.
Počujem ho vychádzať z pracovne, a pretože som už
pripravená, zapaľujem jedinú zlatú sviečku na torte. Pomaly
sa ku mne blíži a postupne rozťahuje úsmev od ucha k uchu.
Ticho mu k tomu pospevujem… Veľa šťastia, zdravia. Nakloní
sa a so zatvorenými očami sfúkne sviečku.
„Niečo som si prial,“ povie, keď ich zasa otvorí, a ja sa z
nejakého dôvodu červenám.
„Poleva je ešte mäkká. Dúfam, že budeš spokojný.“
„Už sa nemôžem dočkať, až ju ochutnám, Anastasia,“
zapradie a schválne to necháva vyznieť tak nemravne.
Každému z nás odkrojím jeden kúsok a obaja sa do nej
púšťame malými dezertnými vidličkami.
„Mmm,“ mručí uznanlivo. „Presne kvôli tomu si ťa chcem
vziať.“ A ja sa s úľavou zasmejem… chutí mu.
„Pripravená čeliť mojej rodine?“ Christian vypína motor
R8. Stojíme na príjazdovej ceste k domu jeho rodičov.
671
„Áno. Povieš im to?“
„Samozrejme. Už sa teším na ich reakcie,“ zaškerí sa na
mňa šibalsky a vystupuje z auta.
Je pol ôsmej, a hoci bol teplý deň, teraz večer veje od zálivu
chladný čerstvý vánok. Len čo sa ocitám von z auta,
priťahujem si pléd viac k telu. Vzala som si smaragdovozelené
koktailky, ktoré som objavila dnes ráno, keď som
prehľadávala šatník. Je k nim aj primeraný široký opasok.
Christian ma chytí za ruku a spoločne vyrážame ku
vchodovým dverám. Skôr než na ne stihne zaklopať, otvára
ich dokorán Carrick.
„Ahoj, Christian. Všetko najlepšie k narodeninám, synak.“
Za natiahnutú ruku strhne Christiana do krátkeho objatia a
mierne ho tým vyvedie z miery.
„Ehm… vďaka, ocko.“
„Ana, aké milé znova ťa vidieť.“ Takisto ma krátko zovrie v
náručí, potom ho nasledujeme dovnútra.
Tesne predtým, ako vkročíme do obývacej izby, vyrúti sa
na nás cez chodbu Kate. A tvári sa priamo vražedne.
No teda!
„Vy dvaja! Na slovíčko,“ zavrčí tým svojím radšej-sa-somnou-
nezahrávajte tónom. Nervózne hodím pohľad na
Christiana, ktorý ju s pokrčením pliec nasleduje do jedálne, za
sebou zanechávame Carricka, ako zarazene postáva na prahu
obývačky. Kate za nami zatvára dvere a obracia sa tvárou ku
mne.
„Čo je, kurva, toto?!“ zasyčí a zamáva mi pred očami kusom
papiera. Úplne dezorientovaná si ho od nej beriem a rýchlo sa
pozerám, čo na ňom je. V ústach mám naraz ako po dvoch
dňoch bez vody. To sa mi asi sníva! To je ten e-mail, ktorý som
písala Christianovi, keď sme preberali našu zmluvu.