Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 5. kapitola

Kapitola 5

„Greta, s kým sa to pán Grey rozpráva?“ Koža na hlave mi
mravčí neblahou predtuchou a všetky vlasy mám v pozore, asi
sa chystajú preraziť strechu budovy. Podvedomie na mňa jačí,
aby som za nimi hneď vyletela. Napriek tomu sa tvárim
dostatočne vyrovnane.
„Ach, to je pani Lincolnová. Vlastní to tu spoločne s pánom
Greyom.“ Zdá sa, že Greta je celá šťastná, že sa o tú informáciu
môže podeliť.
„Pani Lincolnová?“ Myslela som si, že je rozvedená. Možno
sa znovu vydala za nejakého iného ťuťmáka.
„Áno. Väčšinou tu nebýva, ale jeden z našich laborantov
dnes ochorel, tak ho zastupuje.“
„Poznáte jej krstné meno?“
Greta sa na mňa pozrie a v zamyslení nad mojou všetečnou
otázkou mraští obočie a špúli svoje jasnoružové pery. Dočerta,
možno som zašla príliš ďaleko.
„Elena,“ odpovedá takmer zdráhavo.
Pociťujem zvláštnu úľavu – môj šiesty zmysel ma
nesklamal. Šiesty zmysel?! odfrkne si moje podvedomie. To skôr
pedozmysel!
Stále sú pohrúžení do rozhovoru. Christian Elene prudko
niečo vysvetľuje a ona sa zdá byť znepokojená. Prikyvuje mu a
pritom mení výraz v tvári. Potom vrtí hlavou, dvíha ruku,
upokojujúco mu hladí rameno a pritom si hryzie peru. Ďalšie
121
prikývnutie a nasleduje letmý pohľad mojím smerom, po
ktorom prichádza malý povzbudivý úsmev.
Konšternovaná sa na ňu pozerám. Myslím, že som v šoku.
Ako ma mohol zobrať práve sem?!
Niečo Christianovi hundre, on sa na mňa rýchlo obzrie,
otočí sa späť a odpovedá jej. Ona prikývne a mne sa zdá,
akoby mu priala šťastie. Lenže moje sledovacie schopnosti nie
sú tak dobre vyvinuté.
Môj Tieň sa ku mne pomaly vracia a v tvári sa mu zračí
nervozita. To by som si vyprosila! Pani Robinsonová mizne v
zákulisí a zatvára za sebou dvere.
Christian mraští obočie.
„Si v poriadku?“ pýta sa napäto, obozretne.
„Nie tak celkom. Nechcel si ma predstaviť?“ poznamenám
tvrdo a chladne.
Od prekvapenia mu padá sánka. Vyzerá, akoby som mu
podrazila nohy.
„Ale ja som myslel…“
„Preboha, niekedy si tak…“ A dochádza mi reč. „Rada by
som odišla, prosím.“
„Prečo?“
„Ty vieš prečo,“ prevrátim oči.
Len sa na mňa pozerá a spaľuje ma pohľadom.
„Ospravedlňujem sa, Ana. Nevedel som, že tu bude. Nikdy
tu nebýva. Otvorila ďalšiu pobočku v Bravern Center,
zvyčajne sídli tam. Jednoducho tu dnes niekto ochorel.“
Prudko sa zvrtnem a vyrážam k dverám.
„Franca nebudeme potrebovať, Greta,“ zavolá Christian,
keď vychádzame von. Musím potláčať nutkanie utiecť. Chce sa
mi bežať, rýchlo a veľmi ďaleko. Mám až zúfalú potrebu sa
122
rozplakať. Skrátka, chcem sa dostať čo najďalej od tejto
mizérie.
Zatiaľ čo ja sa snažím nejako to všetko vstrebať, Christian
ma ticho nasleduje. Pochodujem s rukami pevne ovinutými
okolo trupu, s hlavou sklonenou a vyhýbam sa jednotlivým
stromom na Druhej avenue. On múdro nerobí žiadne pokusy
sa ma dotknúť. V hlave sa mi roja tisíce otázok. Som zvedavá,
či mi ich pán Vyhýbavý zodpovie.
„Tam si bral svoje subky?!“ vyšteknem.
„Niektoré z nich áno,“ odpovedá ticho, úsečne.
„Aj Leilu?“
„Tú tiež.“
„Vyzerá to tam dosť zánovné.“
„Nedávno to prešlo modernizáciou.“
„Jasné. Takže pani Robinsonová poznala všetky tvoje
subky.“
„Áno.“
„A ony o nej vedeli?“
„Nie. Žiadna z nich. Len ty.“
„Ale ja nie som tvoja subka.“
„Nie, to celkom určite nie si.“
Nezastavujem a otáčam sa k nemu čelom. Oči má rozšírené
a plné strachu. Pery stlačené do tvrdej nekompromisnej čiarky.
„Vidíš, aké je to celé nahovno?“ precedím a prevŕtam ho
pritom pohľadom.
„Vidím. A je mi to ľúto.“ Aspoň má toľko slušnosti, že sa
zatvári pokorne.
„Chcem sa dať ostrihať. Najlepšie tam, kde si netrtkal
žiadnu klientku ani nikoho z personálu.“
Až to s ním mykne.
123
„A teraz ma ospravedlň.“
„Neutekáš odo mňa, však nie?“ uisťuje sa.
„Nie, len chcem to hlúpe strihanie. Niekde, kde môžem
zavrieť oči, dať si umyť vlasy a zabudnúť na všetku tú… záťaž,
čo so sebou vláčiš.“
Rukou si prečeše vlasy. „Môžem zariadiť, aby Franco
prišiel ku mne alebo k tebe,“ navrhuje rozvážne.
„Je veľmi krásna.“
Prekvapene zažmurká. „Áno, to je.“
„Je stále vydatá?“
„Nie, rozviedla sa asi pred piatimi rokmi.“
„Tak prečo nie si s ňou?“
„Pretože sa to medzi nami skončilo. Už som ti to hovoril.“
Odrazu sa zamračí. Dvíha ruku so vztýčeným ukazovákom
a z vrecka riflí loví BlackBerry. Musel mu tam len vibrovať,
pretože som ho nepočula zvoniť.
„Welch?“ ohlasuje sa ostro a potom sa započúva.
Stojíme na Druhej avenue a ja sa pozerám pred seba na
mladý smrekovec, ktorého uzunké ihličky majú tú
najčerstvejšiu zelenú farbu. Okolo nás prechádzajú ľudia
pohrúžení do svojich sobotňajších ranných činností. Každý z
nich nepochybne rozjíma o svojich vlastných problémoch.
Zaujímalo by ma, či tiež riešia fanatické prenasledovanie
bývalými subkami, očarujúce bývalé dominy, alebo muža,
ktorý nemá ani poňatia o koncepcii ochrany súkromia
zakotvenej v právnom systéme Spojených štátov.
„Zabil sa pri autonehode? Kedy?“ vytrháva ma Christian
zo zamyslenia.
Panebože. Kto? Napínam uši.
124
„To je už druhýkrát, čo nám ten bastard nepomohol. Musel
to vedieť. To mu je úplne ľahostajná?“ Znechutene zavrtí
hlavou. „Začína to dávať zmysel… Nie… vysvetľuje sa tým
prečo, ale nie kde.“ Christian sa okolo nás rozhliada, akoby
niečo hľadal, a ja sa pristihnem, že robím to isté. Moju
pozornosť však nepúta nič. Sú tu len ľudia, ktorí nakupujú,
ruch ulice a stromy.
„Je tu so mnou,“ pokračuje Christian. „Počúva… Áno…
Nie. Dva alebo štyri, dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v
týždni… Do toho som ešte nenahryzol.“ Pozerá sa priamo na
mňa.
Do čoho ešte nenahryzol? Mračím sa naňho a on ma
obozretne pozoruje.
„Čože…?“ hlesne a s rozšíreným pohľadom bledne.
„Chápem. Kedy?… Len tak nedávno? Ale ako?… Bez
preverenia?… Rozumiem. Pošlite e-mailom meno, adresu a
fotky, ak nejaké máte… Dvadsaťštyri sedem, počínajúc
dnešným popoludním.“ Položí.
„Čo?!“ udriem na neho podráždene. Tak povie mi, o čo
ide?
„To bol Wplch.“
„Kto je Welch?“
„Môj bezpečnostný poradca.“
„Fajn. A čo sa stalo?“
„Leila asi pred tromi mesiacmi opustila manžela. Utiekla s
nejakým chlapíkom, ktorý sa zabil pri búračke pred štyrmi
týždňami.“
„Aha.“
125
„Ten debil o tom musel vedieť,“ vypľuje zlostne. „Je to
smutné, o to tu ide. Poď.“ Natiahne ruku a ja ho za ňu
automaticky chytím… ale vzápätí sa mu zase vytrhnem.
„Tak moment. Práve sme boli uprostred rozhovoru o nás.
O nej, o tvojej pani Robinsonovej.“
Christianovi tvrdne výraz. „Nie je to žiadna moja pani
Robinsonová. A môžeme sa o tom porozprávať u mňa doma.“
„Ale ja nechcem ísť k tebe. Chcem si dať ostrihať vlasy!“
vypením. Keby som sa tak mohla sústrediť na túto jedinú
vec…
Znova vyťahuje BlackBerry z vrecka a vyťukáva nejaké
číslo.
„Greta, Christian Grey. Chcem, aby bol Franco do hodiny u
mňa. Opýtajte sa pani Lincolnovej… Fajn.“ Odloží telefón.
„Príde o jednej.“
„Christian…!“ vyhŕknem rozhorčene.
„Anastasia, Leila očividne trpí nejakou psychickou
poruchou. Neviem, či sa zaujíma o mňa alebo o teba, alebo
kam až je schopná zájsť. Teraz pôjdeme k tebe, zbalíme ti
nejaké veci a zostaneš u mňa, pokiaľ ju nenájdeme.“
„Prečo by som to robila?“
„Pretože tak ťa udržím v bezpečí.“
„Ale…“
Zapichne do mňa namosúrený pohľad. „Ideš ku mne, aj
keby som ťa tam mal dovliecť za vlasy.“
Pozerám na neho s ústami dokorán… to je neuveriteľné:
Päťdesiat Odtieňov Sivej ožíva všetkými farbami na
širokouhlom plátne.
„Myslím, že preháňaš.“
126
„To teda nepreháňam. Môžeme ten rozhovor dokončiť u
mňa. Poď.“
Zakladám si ruky na prsiach a tentoraz prevrtávam
pohľadom ja jeho. Toto už zašlo príliš ďaleko.
„Nie!“ vyhlásim tvrdohlavo. Musím mu odporovať.
„Môžeš ísť sama, alebo ťa ponesiem. Mne je to jedno,
Anastasia.“
„To by si si nedovolil!“ vyštartujem po ňom. Predsa
neurobí scénu uprostred Druhej avenue.
Pobavene dvíha jeden kútik úst, ale tento poloúsmev sa k
jeho očiam ani nepriblíži.
„Miláčik, my obaja vieme, že keď mi hodíš rukavicu,
zdvihnem ju viac než rád.“
Vzájomne sa prepaľujeme pohľadmi – a on sa zrazu
prudko zohýna, chytá ma okolo stehien a dvíha ma. Skôr než
sa spamätám, visím mu cez plece.
„Polož ma!“ vykríknem. Panebože, to je také skvelé si
zakričať.
Vyráža ulicou bez toho, aby mi venoval akúkoľvek
pozornosť. Pevne mi uťahuje ruku okolo stehien a tou druhou
ma capne po zadku.
„Christian!“ zvriesknem. Ľudia na nás zízajú. Viac
ponižujúce to už byť nemôže. „Ja pôjdem! Pôjdem sama.“
Postaví ma na zem, a skôr než sa vôbec stihne narovnať, už
masírujem smerom k domovu. Rozčúlená. A vôbec si ho
nevšímam. Samozrejme, že je v tom okamihu po mojom boku,
ale ja ho ďalej ignorujem. Čo teraz? Som taká vytočená, lenže
si nie som istá, prečo vlastne – je toho toľko.
A tak pochodujem späť domov a v duchu si zostavujem
zoznam:
127
1. Niesol ma na pleci – neprijateľné pre každého, kto má viac
ako šesť rokov.
2. Vzal ma do salónu, ktorý vlastní spoločne so svojou
bývalou milenkou – taký stupídny nápad!
3. Na to isté miesto, kam bral všetky svoje subky – rovnaká
sprostosť.
4. Ani si neuvedomil, že je to zlý nápad – a to som si myslela,
že mu to páli.
5. Má šialené expriateľky… Môžem ho z toho vôbec
obviňovať? Som taká napálená, že môžem!
6. Pozná číslo môjho účtu – to prekračuje aj rámec fanatického
prenasledovania.
7. Kúpil SIP – má viac peňazí ako rozumu.
8. Trvá na tom, aby som bývala u neho…
… tá hrozba, ktorú predstavuje Leila, musí byť horšia, než
sa obával… Ešte včera na tom netrval…
Ale nie, zrazu mi to dochádza. Niečo sa zmenilo. Čo asi?
Nezastavujem na mieste a Christian ma napodobňuje. „Čo sa
vlastne stalo?“ dožadujem sa odpovede.
Zamračí sa. „Čo máš na mysli?“
„S Leilou.“
„Veď som ti to povedal.“
„Nie, nepovedal. Je za tým ešte niečo. Včera si netrval na
tom, aby som bývala u teba. Takže, čo sa stalo?“ Nervózne sa
ošíva.
„Christian! Povedz mi to!“ oborím sa naňho.
„Včera sa jej podarilo získať povolenie nosiť zbraň.“
128
Á, dopekla! Snažím sa tú novinku nejako vstrebať, pozerám
na neho, zúrivo žmurká a cítim, ako blednem. Možno
omdliem… Čo keď ho chce zabiť? To nie!
„Ale to znamená, že si môže len tak kúpiť zbraň,“
zašepkám.
„Áno,“ pripúšťa upokojujúco. Položí mi dlane na plecia a
privinie si ma do náručia. „Nemyslím si, že urobí nejakú
hlúposť, ale – jednoducho ťa tomu riziku nechcem
vystavovať.“
„Mňa? Ale čo ty?“ desím sa.
Venuje mi zamyslený pohľad. Prudko ho objímem a
pritlačím sa k nemu, tvár zaborenú do jeho hrude. Nezdá sa,
že by mu to prekážalo…
„Tak už poď,“ zašepká a pobozká ma do vlasov. A je to.
Všetok môj hnev je preč. Nie, nie je zabudnutý, len ho
momentálne prekryl strach, že by sa mohlo Christianovi niečo
stať. Tá predstava je neznesiteľná.
Slávnostne zatváram kufor svojho malého auta a strkám
Maca, BlackBerry, iPad a Charlie Tango do batoha.
„Charlie Tango ide s nami?“ čuduje sa Christian.
Prikývnem a on sa na mňa zhovievavo usmeje. „V utorok sa
vráti Ethan,“ skonštatujem.
„Ethan?“
„Katin brat. Bude tu bývať, kým si v Seattli niečo nenájde.“
Christian si nasadí svoj obvyklý nepreniknuteľný výraz,
napriek tomu si všímam, ako do jeho pohľadu preniká chlad.
„Tak to je skvelé, že budeš bývať u mňa. Aspoň tu bude
mať viac miesta,“ prehodí potichu.
„Netuším, či má kľúče. Budem sa sem musieť vrátiť.“
Ďalej na mňa bezvýrazné hľadí. Aspoň nič nenamieta.
129
„Už mám všetko.“
Berie môj kufor a spoločne vychádzame z dverí. Keď
potom obchádzame dom, aby sme sa dostali na parkovisko,
pristihnem sa, že sa pozerám ponad plece. Netuším, či už
nado mnou prevzala vládu paranoja, alebo či ma skutočne
niekto sleduje. Christian otvára dvere spolujazdca a venuje mi
významný pohľad.
„Tak nastupuješ?“ nabáda ma.
„Myslela som, že budem šoférovať.“
„Nie, šoférujem ja.“
„Čo je zlé na mojom jazdení? Nehovor mi, že vieš, ako som
dopadla pri testoch v autoškole… Ani by ma to neprekvapilo,
s tými tvojimi detektívnymi sklonmi.“ Možno vie, že som v
písomnom teste ledva preliezla.
„Nastúp do toho auta, Anastasia,“ zavrčí na mňa
podráždene.
„Tak fajn,“ rýchlo nasadnem. Vážne, mohol by si sa upokojiť.
Možno má ten istý pocit ako ja. Že nás niekto hrozivý
sleduje… teda, bledá brunetka s hnedými očami, ktorá sa na
mňa z nejakého dôvodu nápadne podobá a veľmi
pravdepodobne je ozbrojená.
Christian vyráža do ulíc.
„To mali všetky tvoje subky tmavé vlasy?“
Zamračí sa a letmo na mňa pozrie. „Hej,“ priznáva.
Počujem tú neistotu v jeho hlase, asi premýšľa, kam tým
mierim.
„Len ma to zaujímalo.“
„Už som ti to hovoril. Preferujem brunetky.“
„Pani Robinsonová nie je brunetka.“
130
„To bude asi ten dôvod,“ zavrčí. „Naveky mi blondíny
znechutila.“
„Ty klameš,“ zalapám po dychu.
„Áno. Klamem!“ odsekne podráždene.
Ľahostajne sa pozerám z okna, pohľadom skúmam každú
brunetku, žiadna z nich však nie je Leila.
Takže sa mu páčia len brunetky. To by ma zaujímalo prečo.
Alebo mu naozaj pani neskutočne-nádherná-i-keď-staršia-
Robinsonová znechutila blondínky? Zavrtím hlavou, ďalší
výplach mozgu á la Christian Grey.
„Rozprávaj mi o nej.“
„Čo by si chcela počuť?“ Na čele sa mu objavujú vrásky a
hlasom akoby sa ma usiloval odradiť.
„Napríklad o tom vašom obchodnom partnerstve.“
Viditeľne sa uvoľňuje, šťastný, že bude hovoriť len o práci.
„Som tichý spoločník. Tento druh biznisu ma nijako zvlášť
nezaujíma, ale ona z toho urobila veľmi prosperujúci podnik.
Ja som iba investoval a pomohol jej to rozbehnúť.“
„Prečo?“
„Dlhoval som jej to.“
„Naozaj?“
„Keď som odišiel z Harvardu, požičala mi stotisíc, aby som
mohol začať podnikať.“
No poteš… ona je tiež bohatá. „Ty si odišiel zo školy?“
„Nebavilo ma to. Dokončil som dva ročníky. Lenže rodičia
nemali práve pochopenie, keď som opustil školu.“
Zamyslene krčí čelo. Pán Grey a doktorka Grace
Trevelyanová s odmietavým postojom – to si ani nedokážem
predstaviť.
131
„No, nezdá sa, že by si urobil chybu. Aký si študoval
odbor?“
„Politika a ekonómia.“
Hmm… to sedí.
„Takže je bohatá,“ poviem.
„Bola to znudená ženuška, Anastasia. Jej manžel bol
pracháč – drevársky magnát,“ zamračí sa. „Nenechal by ju
pracovať. Však vieš, musel ju mať pod kontrolou. Niektorí
chlapi to tak majú.“ Potmehúdsky sa na mňa usmeje.
„Nehovor! Chlap, čo potrebuje mať kontrolu? To znie ako
nejaká bájna bytosť!“ Nemyslím, že by som do tej reakcie
dokázala vtlačiť ešte viac sarkazmu.
Teraz už sa škerí od ucha k uchu.
„Požičala ti peniaze svojho manžela?“
Prikývne a na perách sa mu objavuje škodoradostný
úsmev.
„To je des.“
„Vrátil som mu to aj s úrokmi,“ zahučí temne, keď
zachádza do podzemnej garáže Escaly. Ale čo?
„Ako to myslíš?“
Christian zavrtí hlavou, akoby si vybavil nejakú zvlášť
trpkú spomienku, a zaparkuje vedľa svojho Audi Quattro
SUV. „Vystúp, Franco tu bude každú chvíľu.“
Vo výťahu na mňa uprie skúmavý pohľad. „Stále sa na
mňa hneváš?“ overuje si lakonicky.
„Veľmi.“
Prikývne. „Beriem na vedomie,“ povie a zapichne oči
priamo pred seba.
132
Taylor už na nás čaká vo vstupnej hale. Ako to vždy vie?
Berie mi kufor.
„Už sa s vami spojil Welch?“ zaujíma sa Christian.
„Áno, pane.“
„A?“
„Všetko je zariadené.“
„Výborne. Ako je na tom vaša dcéra?“
„Je v poriadku, ďakujem, pán Grey.“
„Dobre. O jednej sem príde kaderník – Franco De Luca.“
„Slečna Steelová,“ pokynie smerom ku mne Taylor.
„Zdravím, Taylor. Vy máte dcéru?“
„Áno, madam.“
„Koľko má rokov?“
„Sedem.“
Christian na mňa hádže netrpezlivý pohľad.
„Žije so svojou matkou,“ upresňuje Taylor.
„Aha, chápem.“
Ešte zaznamenávam Taylorov úsmev. Tak to je nečakané.
Taylor otcom? Zaujatá tou novou myšlienkou nasledujem
Christiana do veľkej izby.
Rozhliadam sa okolo seba. Nebola som tu od chvíle, čo som
Christiana opustila. „Si hladná?“
Zavrtím hlavou. Chvíľu ma prísne sleduje, a potom sa
zrejme rozhodne nehádať sa.
„Musím vybaviť zopár telefonátov. Urob si tu pohodlie.“
„Dobre.“
Zmizne v pracovni a mňa necháva stáť v tej obrovskej
umeleckej galérii, ktorú nazýva domovom, premýšľať, čo si
počnem.
133
Tie šaty! Beriem batoh a vlečiem sa hore do svojej izby, aby
som skontrolovala, čo ukrýva šatňa. Stále je preplnená
oblečením – všetko je úplne nové, ešte s ceduľkami a
cenovkami. Tri dlhé večerné róby, troje malých čiernych a troje
ďalších šiat na každodenné nosenie. To muselo stáť peňazí.
Kontrolujem cenovku na jedných večerných šatách.
Dvetisíc deväťsto deväťdesiatosem dolárov. Doparoma!
Zveziem sa na podlahu.
Toto nie je nič pre mňa. Vložím si hlavu do dlaní a snažím
sa v duchu prehrýzť poslednými niekoľkými hodinami. Je to
značne vyčerpávajúce. Prečo, prečo som sa len musela
zamilovať do niekoho, kto je úplný blázon? Nádherný, sexi
ako boh, bohatší než Croesus a blázon, blázon s veľkým B.
Lovím BlackBerry z batoha a vytáčam mamino číslo.
„Ana, zlatko! To je ale doba. Ako sa máš, moja?“
„No… to vieš…“
„Čo sa deje? Stále vám to s Christianom neklape?“
„Mami, je to zložité. Myslím, že to nemá v hlave v
poriadku. To bude ten problém.“
„Tak o tom mi hovor. Muži. Občas človek nevie, čo si má o
nich myslieť. Bob teraz napríklad premýšľa o tom, či to naše
sťahovanie do Georgie bol správny krok.“
„Čo, prosím?“
„No hej, stále hovorí o tom, že by sme sa mali vrátiť do
Vegas.“
To je úľava, aj ostatní majú problémy – nie som jediná.
Vo dverách sa objaví Christian. „Tu si. Myslel som, že si
utiekla.“ Jeho úľava je jasne viditeľná.
Zdvíham ruku, aby som mu naznačila, že telefonujem.
„Prepáč, mami, už musím končiť. Zase ti zavolám.“
134
„Tak dobre, zlatko – opatruj sa. Mám ťa rada!“
„Ja teba tiež, mami.“
Položím to a zadívam sa na Tieňa. Má vrásky na čele a
vyzerá akýsi nesvoj.
„Prečo sa tu schovávaš?“ pýta sa opatrne.
„Ja sa neschovávam. Prepadám tu zúfalstvu.“
„Zúfalstvu?“
„Z toho všetkého, Christian,“ mávnem rukou smerom k
tým haldám oblečenia.
„Môžem ďalej?“
„Je to tvoja šatňa.“
Zamračí sa, ale potom sa predo mnou zosunie do tureckého
sedu. „Sú to len handry. Ak sa ti nepáčia, pošlem ich späť.“
„Je to s tebou veľmi ťažké, vieš to?“
Párkrát zažmurká a pošúcha si bradu… to svoje krátke
strnisko. Prsty sa mi krútia túžbou dotknúť sa ho tam. „Ja
viem. Ale snažím sa,“ hlesne.
„Usilovne…“
„Tak ako vy, slečna Steelová.“
„Prečo to vlastne robíš?“
Rozširujú sa mu zreničky a vracia sa mu do očí vystrašený
pohľad. „Ty vieš prečo.“
„Nie, to neviem.“
Zaborí si prsty do vlasov. „Ty mi teda dávaš…“
„Mohol by si si nájsť nejakú peknú tmavovlasú subku.
Takú, čo by sa ťa spýtala Ako vysoko? zakaždým, keď by si
povedal Skoč! Avšak za predpokladu, že by smela hovoriť. Tak
prečo ja, Christian? Jednoducho to nechápem.“
Chvíľu ma prenikavo sleduje a ja nemám tušenie, čo sa mu
preháňa hlavou.
135
„Donútila si ma, aby som sa pozeral na svet inak,
Anastasia. Nechceš ma kvôli mojim peniazom. Začínam s
tebou… dúfať,“ vysvetľuje ticho.
Čože? Pán Záhadný je späť. „Dúfať, že čo?“
Pokrčí plecami. „… že viac,“ vydýchne. „A máš pravdu.
Som zvyknutý, že ženy robia presne to, čo im poviem, a keď
im to poviem… že robia presne to, čo chcem. Časom ma to
prestane baviť. Niečo na tebe je, Anastasia, niečo ma k tebe
ťahá, podvedome, a ja tomu nerozumiem. Je to ako volanie
sirén, nedokážem ti odolať a nechcem ťa stratiť.“ Načahuje sa a
berie ma za ruku. „Neutekaj, prosím ťa. Dôveruj mi trochu a
maj so mnou trpezlivosť. Prosím.“
Pôsobí tak zraniteľné… Bože, to sa nedá vydržať. Kľaknem si
pred neho a zohnutá mu vtlačím nežný bozk na pery.
„Tak dobre. Dôvera a trpezlivosť – s tým dokážem žiť.“
„To je dobre. Pretože Franco už je tu.“
Franco je malý, má tmavú pleť a je gay. Okamžite si ho
obľúbim.
„Také krásne vlasy!“ rozplýva sa s príšerným,
pravdepodobne falošným talianskym prízvukom. Stavila by
som sa, že pochádza z Baltimoru, alebo tam odniekiaľ, ale jeho
entuziazmus je nákazlivý.
Christian nás oboch odvádza do kúpeľne a rýchlo mizne,
aby sa zase vrátil so stoličkou zo spálne.
„Tak, ja vás tu nechám,“ utrúsi.
„Grazie, pán Grey,“ zvolá Franco a obracia svoju pozornosť
ku mne. „Bene, Anastasia, čo s vami urobíme?“
136
Christian sedí na gauči a prehŕňa sa v nejakých tabuľkách.
Veľkou izbou ticho znejú jemné tóny klasickej hudby. Do nich
sa prelína vášnivý hlas ženy, ktorá dáva do spevu všetko.
Christian vzhliadne a usmeje sa.
„Vidíte, ja vravieť, že mu bude páčiť!“ vypískne Franco
nadšene.
„Vyzeráš nádherne, Ana,“ oceňuje Christian uznanlivo.
„Moja práca tu už koniec,“ vyhlasuje pyšne Franco.
Christian sa dvíha a podíde k nám. „Ďakujem, Franco.“
Franco sa zvrtne, zovrie ma v drvivom objatí a bozkáva na
obe líca. „Nikdy nenechajte nikoho iný robiť strihanie vašich
vlasy, bellisima Anastasia!“
Zasmejem sa, trochu vyvedená z miery jeho familiárnosťou.
Christian ho vyprevádza a za okamih sa vracia.
„Som rád, že si si ich nechala dlhé,“ povie, keď sa ku mne
blíži, a pritom mu svietia oči. Prehrabne prstami jeden prameň
mojich vlasov.
„Sú také jemné,“ zapradie, bez toho aby zo mňa spustil
zrak. „Stále sa na mňa hneváš?“
Keď kývnem, usmeje sa. „Prečo vlastne?“
Prevrátim oči. „Chceš zoznam?“
„Ty máš zoznam?“
„Dlhý.“
„Môžeme ho prebrať v posteli?“
„Nie,“ odujem ústa ako malé dieťa.
„Tak teda pri obede. Niečo by som si dal… nielen jedlo,“
zaškerí sa. „Nedovolím ti, aby si ma zase omámil tou tvojou
sexpertízou.“
„Čo presne vás trápi, slečna Steelová? Von s tým.“ Tak
dobre…
137
„Čo ma trápi? No, ten tvoj násilný prienik do môjho
súkromia, skutočnosť, že si ma vzal na miesto, kam si vodil
všetky svoje milenky na depiláciu intímnych partií, tam, kde
pracuje tvoja exdomina. Na ulici si si ma hodil cez plece,
akoby som bola šesťročné dieťa, a všetko si to zavŕšil tým, že si
nechal tú svoju pani Robinsonovú, aby sa ťa dotýkala!“ Môj
prejav postupne naberá úctyhodné decibely.
Dvíha obočie, dobrá nálada je preč.
„To je naozaj dlhý zoznam. Ale ešte raz si to ujasnime – nie
je to žiadna moja pani Robinsonová.“
„Smie sa ťa dotýkať,“ opakujem.
Našpúli pery. „Vie, kde môže.“
„Čo to znamená?“
Zachádza si oboma rukami do vlasov a na chvíľku zatvára
oči, akoby nejakú vyššiu moc prosil o silu. Potom nasucho
preglgne.
„Ty a ja nemáme žiadne pravidlá. Ešte nikdy som nemal
vzťah bez pravidiel. Nikdy neviem, kde sa ma chystáš
dotknúť, a som z toho nervózny. Tvoj dotyk je totiž…“ zarazí
sa a hľadá tie správne slová, „jednoducho znamená viac…
oveľa viac.“
Viac? Jeho odpoveď je pre mňa nečakaná, vyvádza ma z
miery. Znovu sa medzi nami vznáša to malé slovíčko s veľkým
významom.
Môj dotyk znamená… viac.
Ach, bože. Ako mu mám asi odolať, keď hovorí také veci?
Sivé oči skúmavo hľadia do mojich, pátravo a nepokojne.
Nesmelo k nemu dvíham ruku a nepokoj sa mení na
poplach. Christian sa uhne a ja tú ruku zase spúšťam.
138
„Hranica prípustnosti,“ šepká naliehavo s panickým
výrazom v tvári.
Hoci sa tomu bránim, prežívam drvivé sklamanie. „Ako by
si sa cítil ty, keby si sa ma nesmel dotýkať?“
„Zničený a deprimovaný,“ priznáva bez zaváhania.
Ach, ty môj Tieň. Zavrtím nad tým hlavou a venujem mu
povzbudzujúci úsmev, po ktorom sa uvoľňuje.
„Budeš mi musieť povedať, prečo presne je to tvoja hranica
prípustnosti. Niekedy, prosím.“
„Niekedy,“ zašomre. Zdá sa, že sa cez tú chvíľkovú slabosť
v nanosekunde preniesol.
Ako dokáže tak rýchlo prepnúť? Je to ten najmenej
predvídateľný človek, akého poznám.
„Takže, teraz zvyšok zoznamu – prienik do tvojho
súkromia.“ Ako nad tým premýšľa, špúli pery. „Pretože
poznám číslo tvojho účtu?“
„Áno, to je do neba volajúce.“
„Preverujem si všetky svoje subky. Ukážem ti to.“ Zvrtne
sa a odchádza do pracovne.
Celá zmätená ho nasledujem. Z uzamykateľnej kartotéky
vyťahuje kancelárske dosky. Na ich štítku stojí: ANASTASIA
ROSE STEELOVÁ.
Asi ma porazí! Zdvíham k nemu nabrúsený pohľad.
Ospravedlňujúco pokrčí plecami. „Môžeš si to nechať,“
povie ticho.
„Tak to ti teda pekne ďakujem!“ uzemním ho. Rýchlo sa
prehŕňam obsahom dosiek. Má tu kópiu môjho rodného
listu… preboha… moje hranice prípustnosti, Dohodu o
mlčanlivosti, zmluvu… to azda nie je pravda… číslo môjho
sociálneho poistenia, životopis, záznamy o zamestnaní.
139
„Takže ty si vedel, že som pracovala u Claytonovcov?“
„Áno.“
„Nebola to náhoda – to, že si sa tam objavil?“
„Nie.“
Nedokážem sa rozhodnúť, či sa preto mám naštvať, alebo
sa cítiť polichotená.
„Toto je pekne úchylné, vieš to?“
„To si nemyslím. Pri tom, čo robím, musím byť opatrný.“
„Ale toto sú osobné údaje.“
„Ja ich nezneužívam. Každý, kto sa aspoň trochu snaží,
dokáže si ich zohnať, Anastasia. Aby som mal veci pod
kontrolou, potrebujem informácie. Vždy som to tak robil.“
Odhodlane mi hľadí do očí, v tvári nečitateľný, ostro strážený
výraz.
„Omyl, ty ich zneužívaš. Poslal si mi na účet
dvadsaťštyritisíc dolárov, o ktoré som nestála.“
Pevne zomkne pery. „Už som ti to hovoril. Toľko sa
podarilo Taylorovi za to auto dostať. Znie to neuveriteľne, ja
viem, ale je to tak.“
„Ale to audi…“
„Anastasia, máš vôbec potuchy, koľko zarábam?“
Zarazene mlčím… samozrejme, že nie. „Nie, prečo by som
mala? Ja nepotrebujem poznať zostatok na tvojom účte,
Christian.“
Pohľad mu zmäkne. „Ja viem. To je jedna z vecí, čo na tebe
milujem.“
Zostávam na neho v šoku civieť. Čo na mne miluje?
„Anastasia, môj hrubý príjem je stotisíc dolárov za
hodinu.“
To už mám ústa dokorán. To je obscénne množstvo peňazí.
140
„Dvadsaťštyritisíc dolárov je ako nič. To auto, tie knihy o
Tess, šaty… to všetko je nič,“ chlácholí ma.
Tupo naňho zízam. On to naozaj úplne nechápe. Aké
pozoruhodné!
„Keby si bol v mojej koži, ako by si sa po všetkej tej…
štedrosti voči svojej osobe cítil?“
Nechápavo ma sleduje… a je to tu, to je celý jeho problém –
neschopnosť vcítiť sa do druhého. Ticho začína byť ťaživé.
A potom, konečne, pokrčí plecami. „Ja neviem,“
skonštatuje a vyzerá pritom dokonale zmätený.
Zovrie sa mi srdce. To je ono, v tom tkvie Tieňovo
prekliatie, nepochybne. Nedokáže sa do mňa vžiť. No,
aspoňže to teraz viem.
„Nie je to práve príjemný pocit. Totiž – iste, si veľmi
veľkorysý, ale ja sa preto cítim nepríjemne. Už som ti to
povedala mnohokrát.“
Povzdychne si. „Dal by som ti čokoľvek na svete,
Anastasia.“
„Ale ja chcem len teba, Christian. Nie všetky tie prídavky.“
„Sú súčasťou balíka. Súčasťou toho, kým som.“
Ach, bože, toto nikam nevedie.
„Nenajeme sa?“ navrhujem. To napätie medzi nami je
vyčerpávajúce.
Zamračí sa. „Jasné.“
„Niečo uvarím.“
„Dobre. Inak by to totiž bolo, čo dom dá.“
„Pani Jonesová má cez víkendy voľno? To ješ cez víkend
len studené jedlá?“
„Nie.“
„Nie?“
141
Vzdychne si. „Cez víkendy mi varili subky, Anastasia.“
„Aha… iste,“ pýrim sa. Prečo sa len tak hlúpo pýtam?
Šarmantne sa na neho usmejem. „Čo si bude pán priať?“
Zaškerí sa. „Čokoľvek, čo tam pani nájde,“ zapradie.
Po preskúmaní pôsobivého obsahu chladničky sa
rozhodnem, že urobím španielsku omeletu. Dokonca sú tu
predvarené zemiaky – skvelé. Je to rýchle a jednoduché.
Christian je ešte stále v pracovni.
Nepochybne tam preniká do súkromia nejakého nič
netušiaceho chudáka a zhromažďuje si o ňom informácie. To
pomyslenie je nepríjemné a zanecháva mi horkú pachuť na
jazyku. Krúti sa mi z toho hlava – on naozaj nepozná žiadne
hranice.
Ak chcem niečo uvariť, potrebujem hudbu. A chystám sa
variť úplne nesubmisívne! Zamierim k polici vedľa kozuba a
beriem si Christianov iPod. Stavila by som sa, že v ňom budú
aj ďalšie pesničky od Leily – len tá myšlienka ma vydesí.
Kde asi teraz je? rozjímam. A čo chce?
Zachvejem sa. Pekné dedičstvo, len čo je pravda. Nie, toto
jednoducho nepochopím.
Prechádzam rozsiahlym výberom. Chcela by som niečo
povzbudivé. Hmm, Beyoncé – to nevyzerá na Christianov
vkus. Crazy In Love. Áno! Aké výstižné. Púšťam si to a
poriadne zvyšujem hlasitosť.
Vlním sa naspäť do kuchyne, kde sa rozhliadam po nejakej
miske, otváram chladničku a beriem z nej vajcia. Rozbijem ich
a za stáleho tanca začínam šľahať.
Pri ďalšom nájazde na chladničku nachádzam zemiaky,
šunku a – áno! – ešte hrášok z mrazničky. S tým všetkým sa už
142
dá niečo podniknúť. Nájdem panvicu a postavím ju na platňu,
nalejem do nej trochu oleja a vraciam sa k šľahaniu…
Nedostatok empatie, premýšľam. Je to len Christianovo
špecifikum? Možno sú všetci muži takí, nerozumejú ženám.
Lenže to ja netuším. Možno som neurobila zasa až taký objav.
Priala by som si, aby tu bola Kate – ona by to vedela. Už je
preč celé veky. Mala by sa vrátiť koncom týždňa, keď si
doprajú tú dodatočnú dovolenku s Elliotom. Zaujímalo by ma,
či ich k sebe ešte stále ťahá tá túžba na prvý pohľad.
Jedna z vecí, čo na tebe milujem…
Prestávam šľahať. Toto povedal. Znamená to azda, že je
tých vecí viac? Prvýkrát od dnešného stretnutia s pani
Robinsonovou sa usmejem – naozajstným, širokým úsmevom
od srdca.
Zozadu sa okolo mňa ovíjajú Christianove paže – až z toho
preľaknutia nadskočím.
„Zaujímavý výber hudby,“ zašepká a pobozká ma pod
ucho. „Krásne ti voňajú vlasy.“ Zaborí mi do nich nos a
zhlboka sa v nich nadýchne.
V podbrušku mi rozkvitá prebúdzajúca sa túžba. Nie!
Vyvlečiem sa z jeho objatia.
„Stále som na teba naštvaná.“
Zamračí sa. „Ako dlho v tom chceš pokračovať?“ zisťuje a
zaborí si prsty do vlasov.
Pokrčím plecami. „Minimálne, pokiaľ sa nenajeme.“
Pery sa mu skrútia v pobavenom úsmeve. Obracia sa a
dvíha z pultu diaľkový ovládač, aby vypol hudbu.
„Túto pesničku si si tam uložil sám?“
S neveselým výrazom zavrtí hlavou a ja viem, že to bola
ona – Dievčenský Prízrak.
143
„Nemáš dojem, že sa ti tým snažila niečo naznačiť?“
„No, pri spätnom pohľade, možno,“ pripúšťa potichu.
A máme tu názorný príklad – žiadna empatia. Podvedome
si prekríži ruky na prsiach a podráždene zamľaská.
„Prečo ju tam stále máš?“
„Celkom sa mi páči. Ale ak ti vadí, vymažem ju.“
„Nie, to je v pohode. Rada varím s hudbou.“
„A čo by si chcela počúvať?“
„Skús ma prekvapiť.“
S úsmevom odchádza k iPodu, zatiaľ čo ja sa vraciam k
šľahaniu.
Za okamih už miestnosť zapĺňa nebesky jemný,
oduševnený hlas Niny Simone. Je to jedna z Rayových
obľúbených piesní I Put a Speli on You.
Zarazene sa k nemu obraciam tvárou. Čo sa mi to usiluje
naznačiť? Začaroval ma predsa už dávno. No teda… jeho
výraz sa zmenil, ľahkosť sa niekam vyparila, oči má zrazu
temnejšie, uhrančivejšie.
Uchvátené sledujem, ako sa ku mne pomaly blíži, ako
nejaký predátor, ktorým koniec koncov je. Ladne našľapuje v
súlade s lenivo zmyselným rytmom hudby. Je bosý, na sebe
má len bielu košeľu vytiahnutú z džínsov a planúci pohľad.
Nina spieva, „si môj“, práve keď sa Christian ocitá pri mne
– jeho úmysly sú úplne jasné.
„Christian, prosím,“ zašepkám s náhle nepotrebnou
metličkou v ruke.
„Prosím čo?“
„Nerob to.“
„Nerob čo?“
„Toto.“
144
Stojí predo mnou a vpíja sa do mňa pohľadom.
„Si si istá?“ vydýchne a vystrie ruku, aby vyslobodil
metličku z môjho zovretia a strčil ju späť do misky s vajcami.
Srdce mi div nevyskočí z hrude. Toto nechcem… vlastne…
chcem to… strašne to chcem.
Je taký vzrušujúci. Je taký sexi a žiaduci! Nejakým
spôsobom sa mi darí vymaniť z moci jeho uhrančivého
pohľadu.
„Ja ťa chcem, Anastasia,“ zamumle. „Neznášam a zároveň
milujem, keď sa s tebou hádam. Je to pre mňa nové. Len sa
potrebujem ubezpečiť, že sme v pohode. A toto je jediný
spôsob, akým to poznám.“
„To, čo k tebe cítim, sa nezmenilo,“ zašepkám.
Jeho blízkosť je zdrvujúca a zároveň povznášajúca. To
známe napätie je tu zasa, všetky nervové vlákna v tele mnou
mykajú jeho smerom a vnútorná bohyňa sa azda ani nemôže
správať roztopašnejšie. Hypnotizujem riedke chĺpky vo véčku
jeho rozhalenej košele a hryziem si peru medzi zubami,
bezmocná, zmietaná túžbou – mám chuť mu tam prejsť
jazykom.
Je tak blízko, a predsa sa ma nedotýka. Teplo, ktoré z neho
sála, mi rozpaľuje pokožku.
„Ani sa ťa nedotknem, kým nepovieš áno,“ zavrní. „Ale
ver, že práve teraz, po tom fakt poondiatom predpoludní,
chcem jednoducho s tebou splynúť a zabudnúť na všetko
okrem nás dvoch.“
Nás dvoch. Aká magická kombinácia dvoch malých
mocných slovíčok, ktoré potvrdzujú vzťah. Zdvíham hlavu,
aby som pozrela do jeho krásnej, aj keď vážnej tváre.
145
„Teraz sa ti dotknem tváre,“ vydýchne a zazriem, ako sa
mu v očiach krátko mihne prekvapenie, skôr ako sa v nich
objaví súhlas.
Dvíham ruku a jemne ju prikladám na jeho tvár, končekmi
prstov mu schádzam po strnisku. S výdychom zatvára oči a
vychádza môjmu dotyku v ústrety.
Pomaly sa skláňa a ja automaticky nastavím pery tak, aby
sa stretli s tými jeho. Zastane tesne nado mnou…
„Áno, alebo nie, Anastasia?“ zašepká.
„Áno.“
Mäkko spája svoje ústa s mojimi, nenásilne nabáda moje
pery, aby sa roztvorili, a zároveň okolo mňa ovíja paže a tlačí
si ma k telu. Jednou rukou mi putuje nahor po chrbte, prsty mi
zapletá do vlasov v zátylku a jemne za ne ťahá, zatiaľ čo druhú
ruku rozprestiera pod mojimi bedrami a tlačí ma k sebe. Ticho
si vzdychne.
„Pán Grey,“ odkašle si Taylor a Christian ma okamžite
púšťa.
„Taylor,“ zasyčí mrazivo.
Obzriem sa a zbadám rozpačitého Taylora, ako postáva na
prahu veľkej izby. Obaja na seba pozerajú, akoby si vymieňali
informácie na základe nejakej neverbálnej komunikácie.
„Moja pracovňa,“ zavrčí Christian a Taylor náhlivo
prechádza naprieč miestnosťou.
„Dokončíme to neskôr,“ pošepká mi Christian a nasleduje
ho.
Potrebujem hlboký upokojujúci nádych. Dočerta. To mu
nedokážem odolať ani minútu? Potrasiem hlavou, znechutená
sama zo seba a vďačná za Taylorovo vyrušenie, aj keď to bolo
trápne.
146
Napadá mi, čo všetko už asi musel Taylor prerušiť v
minulosti. Čoho všetkého bol svedkom. Nie, o tom teraz
nechcem premýšľať. Obed. Musím uvariť obed.
Zamestnávam sa krájaním zemiakov. Čo asi Taylor chce?
Hlavou mi víri – netýka sa to náhodou Leily?
Objavia sa o desať minút neskôr, práve keď je omeleta
hotová. Christian ku mne zablúdi neprítomným pohľadom.
„Stretnem sa s nimi o desať minút,“ oznamuje Taylorovi.
„Budeme pripravení,“ odpovedá Taylor a opúšťa
miestnosť.
Vyberám dva nahriate taniere a kladiem ich na jedálenský
pult.
„Obed?“
„Prosím,“ prijíma Christian a sadá si na jednu z barových
stoličiek. Teraz už mám jeho plnú pozornosť. „Nejaký
problém?“ sondujem.
„Nie.“
Zagánim naňho. Nechce mi to povedať. Naberám jedlo a
sadám si vedľa neho, zmierená s tým, že zostanem v tme.
„Je to dobré,“ hundre Christian uznanlivo, keď si vezme
prvý hlt. „Nedala by si si pohár vína?“
„Nie, ďakujem.“ Pri tebe si musím zachovať čistú hlavu, Grey.
Skutočne je to dobré, a to ani nie som nijako zvlášť hladná.
Ale jem, je mi totiž jasné, že v opačnom prípade by ma
Christian hrešil. Po chvíli Christian pretína naše tiesnivé ticho
a púšťa tú istú klasickú skladbu, ktorú som počula predtým.
„Čo je to?“ pýtam sa.
„Canteloube s Piesňou z Auvergne. Táto sa volá Bailero.“
„Je krásna. V akom to je jazyku?“
„To je stará francúzština – presnejšie okcitánčina.“
147
„Veď ty vlastne vieš po francúzsky. Rozumieš tomu?“ V
pamäti sa mi vynára spomienka na plynulú francúzštinu,
ktorou prehovoril na večeri u rodičov.
„Niektorým slovám áno,“ usmeje sa, očividne oveľa
uvoľnenejšie. „Moja matka mala takú mantru: hudobný
nástroj, cudzí jazyk, šport. Elliot hovorí po španielsky, ja s
Miou po francúzsky. Elliot hrá na gitare, ja na klavíri a Mia na
violončele.“
„Fíha. A čo ten šport?“
„Elliot robí džudo. Mia sa v dvanástich vzoprela a
športovať odmietla,“ zasmeje sa, keď si na to spomenie.
„Priala by som si, aby bola moja mama v mojom prípade
tiež taká cieľavedomá.“
„Čo sa týka vzdelávania jej detí, je doktorka Grace
neoblomná.“
„Musí na teba byť veľmi pyšná. Ja by som teda bola.“
V tvári sa mu mihne nejaká temná myšlienka a na okamih
sa zatvári neisto. Chvíľu ma ostražito sleduje, akoby sa ocitol
na neprebádanom území.
„Už si sa rozhodla, čo si dnes večer vezmeš na seba? Alebo
mám ísť a niečo ti vybrať?“ odrazu znie jeho hlas veľmi stroho.
Čo sa deje? A nahnevane. Prečo? Čo som povedala?
„Uhm… ešte nie. Tie šaty si všetky vyberal sám?“
„Nie, Anastasia, nevyberal. Poskytol som osobne zoznam a
tvoju veľkosť predavačke v Nieman Marcusovi. Mali by ti
sedieť. A len tak mimochodom, nariadil som nejaké dodatočné
bezpečnostné opatrenia na dnešný večer a na ďalších pár dní.
S nepredvídateľnou a nevypočítateľnou Leilou v uliciach
Seattlu je to zrejme múdre rozhodnutie. A nechcem, aby si
chodila von bez sprievodu. Jasné?“
148
Zarazene zažmurkám. „Jasné.“ Kam sa podel ten Grey
musím-ťa-mať-hneď-teraz?
„Dobre, idem im dať inštrukcie. Nezdržím sa dlho.“
„Oni sú tu?“
„Áno.“
Kde?
Christian berie tanier, odkladá ho do drezu a opúšťa
miestnosť. Čo to, dočerta, malo znamenať? To je, akoby v sebe
nosil niekoľko ľudí naraz. Nie je to náhodou jeden zo
symptómov schizofrénie? Musím si to vygoogliť. Beriem svoj
tanier, rýchlo oplachujem riad a so spisom ANASTASIA ROSE
STEELOVÁ v ruke vyrážam späť do svojej spálne. Len čo sa
znova ocitnem v šatni, vyberám tie troje večerných šiat. A
teraz, ktoré z nich?
Líham si na posteľ a skáčem pohľadom medzi iPadom,
notebookom a BlackBerry. Som zahltená technológiami.
Dávam sa do kopírovania Christianovho playlistu z iPadu na
Mac a potom si zapínam Google.
Keď vstúpi Christian, ležím krížom cez posteľ a sledujem
monitor. „Čo tu robíš?“ vľúdne sa pýta.
Na chvíľku panikárim a premýšľam, či by som ho mala
nechať nahliadnuť na stránku, ktorú mám práve otvorenú:
Mnohopočetné rozpoltenie osobnosti: Symptómy.
Natiahne sa vedľa mňa a so záujmom sa zahľadí na
obrazovku.
„Na tých stránkach si z nejakého konkrétneho dôvodu?“
prehodí nenútene.
149
Strohý Christian je preč, hravý späť. Ako s ním mám,
dočerta, držať krok?
„To je prieskum. Komplikované osobnosti.“ Pozriem naňho
s tým najmeravejším výrazom, akého som schopná.
Pery sa mu mykajú priduseným smiechom.
„Komplikovaná osobnosť?“
„Taký môj osobný projekt.“
„Takže teraz som váš osobný projekt? To je nejaká vaša
vedľajšia činnosť? Žeby vedecký experiment? A to som myslel,
že som vaše všetko. Ranili ste ma, slečna Steelová.“
„Ako môžeš vedieť, že sa to týka teba?“
„Tipujem,“ zaškerí sa.
„Je pravda, že si jediný zvrátený, náladový a kontrolou
posadnutý maniak, ktorého poznám, a to dôverne.“
„Myslel som si, že som vôbec jediný, koho poznáš
dôverne.“
Zarazím sa. „Hej. To tiež.“
„Už si došla k nejakým záverom?“
Obraciam hlavu, aby som sa na neho zahľadela. Leží na
boku vedľa mňa, hlavu si podopiera rukou. Tvári sa pobavene
a zároveň láskavo.
„Domnievam sa, že nutne potrebuješ intenzívnu terapiu.“
Zdvihnutou rukou mi nežne uhládza vlasy za uši. „A ja sa
domnievam, že nutne potrebujem teba. Tu máš,“ podáva mi
rúž.
Prekvapene sa zamračím. Je sýtočervený, vôbec to nie je
môj odtieň. „Ty chceš, aby som sa tým namaľovala?!“ zjačím.
Zasmeje sa. „Nie, Anastasia, len pokiaľ by si chcela. Nie som si
istý, či je to tvoja farba,“ uzatvára sucho.
150
Sadá si, skríži nohy a preťahuje si košeľu cez hlavu.
Panebože…
„Páči sa mi ten tvoj nápad s mapou.“ Zarazene na neho
hľadím. Aká mapa? „Zakázané územie,“ dodáva na
vysvetlenie.
„Aha. Robila som si žarty.“
„Ja nie.“
„Ty chceš, aby som po tebe kreslila rúžom?“
„Aj tak sa umyjem. Nakoniec.“
To by však znamenalo, že sa ho budem smieť voľne
dotýkať. Po perách mi preletí malý začudovaný úsmev a
potom sa na neho usmejem.
„Čo použiť niečo nezmývateľné, napríklad permanentnú
fixku?“
„Mohol by som si to dať vytetovať.“ V očiach mu tancujú
iskričky smiechu.
Christian Grey s tetovaním? Devastovať jeho krásne telo,
keď je už aj tak dosť poznačené? To nikdy!
„Len žiadne tetovanie!“ zasmejem sa, aby som skryla svoje
zdesenie.
„Tak teda rúž,“ uškrnie sa.
Zatváram notebook a posúvam sa nabok. Toto by mohla
byť zábava.
„Poď.“ Podáva mi ruku. „Sadni si na mňa.“ Vyzúvam si
tenisky, sadám si a potom sa po štyroch k nemu vkrádam.
Líha si na chrbát, ale kolená necháva pokrčené.
„Opri sa mi o stehná.“
Obkročmo na neho nasadám, tak ako mi naznačil. Oči má
rozšírené a ostražité. Napriek tomu je zrejmé, že ho to baví.
151
„Zdá sa, že si z toho celkom nadšená,“ poznamenáva
lakonicky.
„Odjakživa dychtím po informáciách, pán Grey. A tiež to
pre mňa znamená, že sa uvoľníš, pretože budem poznať tvoje
hranice.“
Pokrúti hlavou, akoby ani nemohol uveriť tomu, že mi
dovolí čmárať mu po tele.
„Vysuň ten rúž!“ prikazuje.
Ejha, jeho superpanovačný tón, ale mne je to fuk.
„Podaj mi ruku.“
Dávam mu ľavú.
„Tú s rúžom,“ prevráti oči.
„Ty si na mňa prevrátil oči?“
„Hej.“
„To je veľmi nezdvorilé, pán Grey. Je mi známe, že existujú
ľudia, u ktorých to bezpečne vyvolá násilnú reakciu.“
„Naozaj?“ čuduje sa ironicky.
Podávam mu ruku, v ktorej mám rúž, a on sa nečakane
prudko vztyčuje, takže sa takmer dotýkame nosmi.
„Pripravená?“ zavrní tak, až vo mne všetko zovrie. Ach,
bože.
„Áno,“ zašepkám. Jeho blízkosť je taká zvodná, to pevné
telo je tak tesne pri mne, jeho osobitá vôňa sa mieša so
sprchovacím gélom. Pomaly mi dvíha ruku ku krivke svojej
kľúčnej kosti.
„Opri ju tam,“ vydýchne. V ústach mám pocit, akoby som
zjedla hrsť prachu, keď potom vedie moju ruku dole, z
vrcholku pleca, pozdĺž podpazušnej jamky a cez okraj hrude.
Rúž za sebou zanecháva širokú, krikľavo červenú šmuhu.
Zastane na spodnej hrane hrudného koša a pokračuje naprieč
152
bruchom. Je celý napätý a zdanlivo ľahostajne mi hľadí do očí,
ale za tým starostlivo stráženým, akoby prázdnym pohľadom
vidím zábrany.
Snaží sa ovládať strach, pevne zatína čeľuste a okolo očí sa
mu zračí duševné vypätie. Uprostred cesty cez brucho zo seba
dostane: „Tou istou cestou nahor.“ A potom mi púšťa ruku.
Kreslím rovnakú líniu, akú som už vyznačila na ľavej
polovici jeho tela. Dôvera, ktorú mi dáva, je opojná. Moju
eufóriu však kalí jeho bolesť, ktorú môžem cestou počítať.
Sedem malých okrúhlych jaziev, rozsiatych po jeho hrudi. Je to
ako cesta temným očistcom – vidieť také ohavné a hrozné
znesvätenia jeho krásneho tela.
„Tááák, už to mám,“ zašepkám a snažím sa ovládnuť
dojatie.
„Ale nemáš,“ vyvádza ma z omylu a dlhým ukazovákom si
naznačí linku pod krkom. Obtiahnem ju a zanechávam za
sebou sýtočervenú stopu. Keď ju ukončím, zdvíham pohľad k
sivým hlbinám jeho očí.
„A teraz chrbát,“ hlesne. Pohne sa, takže z neho musím
zosadnúť. Potom sa otáča a posadí sa do tureckého sedu
chrbtom ku mne.
„Rovnako ako vpredu, dookola,“ inštruuje ma priškrtene.
Riadim sa jeho návodom, až kým sa tá karmínová stužka
nevinie cez polovicu jeho chrbta, a cestou počítam ďalšie
jazvy. Celkom deväť.
Môjtybože! Musím bojovať s nutkaním každú jedinú z nich
pobozkať a snažím sa zadržiavať slzy, čo sa mi hrnú do očí.
Aký netvor mohol niečo také urobiť? Keď sa znova vraciam
hore na jeho rameno, má sklonenú hlavu a napäté telo.
„Okolo krku tiež?“
153
Prikývne. A tak kreslím ďalšiu čiaru, nadväzuje na tú
vpredu a ťahá sa pod jeho vlasmi až na druhú stranu.
„Hotovo,“ vydýchnem si. Teraz vyzerá, akoby na sebe mal
nejakú bizarnú vestu telovej farby so sýtočerveným
lemovaním.
Od úľavy mu klesajú plecia a potom sa pomaly obracia
čelom ku mne.
„To sú moje hranice,“ povie ticho so stmavnutým
pohľadom a rozšírenými zreničkami. Od strachu? Z túžby?
Chcela by som sa k nemu vrhnúť, ale držím sa. Užasnuto na
neho hľadím.
„S tými dokážem žiť. Aj keď, práve teraz by som ťa chcela
objať,“ priznávam.
Skrúti pery do nezbedného úsmevu a vo vyzývavom geste
roztvára náruč.
„No, slečna Steelová, som iba váš.“
Zvýsknem ako malé dieťa a katapultujem sa mu do nej, až
ho tým zrazím na chrbát. Zabuble chlapčenským smiechom, v
ktorom je však cítiť aj úľavu, že už má to utrpenie za sebou.
Mykne sa tak, že sa nakoniec ocitám pod ním.
„A teraz, kdeže sme to skončili?“ vydýchne a znovu si robí
nárok na moje pery.