Poznámka autorky
Som
si plne vedomá toho, že dnes nemôžete len tak vojsť do americkej
banky a požadovať výber piatich miliónov dolárov. Konverzácia,
ktorú Ana nepočula, prebiehala takto:
„Pri
telefóne Troy Whelan."
„Tu
Christian Grey. Práve som dohovoril s manželkou. Tie peniaze jej
dajte. Dajte jej, čo bude chcieť."
„Pán
Grey, ja predsa nemôžem... "
„Tak
preveďte päť miliónov z mojich majetkov v spoločnostiach. Čo ja
viem, napríklad: Georges, PKC, Atlantis Corps, Ferris a Umatic. Z
každej milión."
„Pán
Grey, toto je vysoko neštandardný postup. Budem ho musieť
konzultovať s pánom Forlinesom."
„Na
budúci týždeň s ním hrám golf," zasyčím. „Takže to,
doboha, jednoducho urobte, Whelan. Nájdite nejaký spôsob, inak u
vás zruším všetky účty a presuniem obchody GEH niekam inam.
Rozumiete?"
Na
druhom konci sa rozhostí ticho.
„Tie
prekliate papiere podpíšeme neskôr," dodávam o niečo
miernejšie. „Iste, pán Grey."
Tieňove prvé Vianoce
Môj
sveter škriabe a vonia ako nový. Všetko je nové. Mám aj Novú
Mamičku. Je to doktorka. Má te-to-skop, ktorý si môžem strkať
do uší a počuť ním svoje srdce. Je dobrá a usmieva sa. Stále
sa usmieva. Jej zuby sú malé a biele.
„Chcel
by si mi pomôcť ozdobiť stromček, Christian?"
V
izbe s veľkými gaučmi je veľký strom. Veľký strom! Už som
také videl. Ale len v obchodoch. Nie vo vnútri, kde sú gauče. Môj
nový dom má veľa gaučov. Nie len jeden. Nie hnedý a ob-chytkaný.
„Vidíš?
Pozri."
Moja
Nová Mamička mi ukazuje škatuľu a tá je plná guľôčok. Veľa
pekných lesklých guľôčok.
„To
sú ozdoby na stromček."
O-zdo-by.
O-zdo-by. Moja hlava si to opakuje. O-zdo-by.
„A
tu..." prestane hovoriť a vyťahuje reťaz s malými
kvietkami. „Tu sú svetlá. Tie rozvešiame ako prvé a potom
môžeme stromček ozdobiť." Siahne dole a dotkne sa prstami
mojich vlasov. Prestanem sa hýbať. Ale mám rád, keď mi dáva
prsty na vlasy.
Mám
rád byť s Novou Mamičkou. Pekne vonia. Čisto. A siaha mi len na
vlasy. „Mami!"
To
zavolá on. Lelliot. Je velký a je ho veľa počuť. Veľa počuť!
On hovorí. Stále. Ja nehovorím. Stratil som slová. Ale mám slová
v hlave. „Elliot, miláčik, sme v obývačke."
Vbieha
dovnútra. Bol v škole. Má obrázok. Nakreslil ho pre moju Novú
Mamičku. Ona je aj Lelliotova mamička. Ona si k nemu kľakne a
objíme ho a pozrie sa na obrázok. Je to dom s mamičkou a s
oteckom a s Lelliotom a s Chistianom. Christian na Lelliotovom
obrázku je veľmi malý. Lelliot je velký. Lelliot sa veľa usmieva
a Christian má smutnú tvár.
Je
tu aj Otecko. Otecko ide k mamičke. Chytím si dečku oveľa viac.
Otecko dá Novej Mamičke bozk a Nová Mamička sa ho nebojí.
Usmeje sa na neho. Tiež ho pobozká. Držím pevne svoju dečku.
„Ahoj,
Christian." Otecko má tichý hlas, ako keď sa vrčí. Páči
sa mi. Nikdy nehovorí príliš nahlas. Nikdy nekričí. Nie je
ako... A číta mi knižky, keď idem spať. Číta mi o mačke a
klobúku a zelených vajciach a šunke. Nikdy som zelené vajcia
nevidel. Otecko sa skrčí dole, takže je malý.
„Čo
si dnes robil?"
Ukážem
mu na strom.
„Ty
si kúpil stromček? Vianočný stromček?" Kývnutím hlavy mu
poviem, že hej.
„Je
veľmi krásny. Vybrali ste ho s mamičkou dobre. To je dôležitá
úloha, vybrať správny stromček."
Tiež
mi siahne na vlasy, ja sa prestanem hýbať a oveľa viac si podržím
dečku. Otecko mi ale neublíži.
„Oci,
pozri na môj obrázok." Lelliot sa hnevá, keď Otecko hovorí
so mnou. Lelliot sa hnevá na mňa. Keď sa na mňa hnevá, udriem
ho. To sa potom Nová Mamička hnevá na mňa. A Lelliot sa ma bojí.
Svetlá
na stromčeku sú pekné.
„Počkaj,
ja ti to ukážem. Háčik prevlečieš týmto očkom a potom ho
zavesíš na vetvičku." Mamička vešia červenú o-zdo...
o-zdo-bu na stromček.
„Skús
zavesiť tento modrý zvonček."
Malý
zvonček cinká. Zatrasiem s ním. Ten zvuk je šťastný. Zatra-siem
s ním znova. Mamička sa usmeje. Veľa. Takto sa smeje len na mňa.
„Páči sa ti ten zvonček, Christian?"
Hlavou
jej prikývnem, že hej, zatrasiem s ním ešte a on pekne zacinká.
„Máš
taký krásny úsmev, miláčik." Mamička žmurká a rukou si
siaha na oči. Pohladí ma po vlasoch. „Tak ma teší, keď ho
vidím." Jej ruka sa posunie na moje rameno. Nie. Robím krok
späť a pevnejšie chytím svoju dečku. Mamička vyzerá smutne a
potom zas veselo. Pohladí ma po vlasoch.
„Dáme
ten zvonček na stromček?"
Moja
hlava povie, že hej.
„Christian,
musíš mi povedať, keď budeš mať hlad. To dokážeš. Môžeš
vziať mamičku za ruku, odviesť ju do kuchyne a ukázať."
Dáva predo mňa dlhý prst. Jej necht je lesklo ružový. A pekný.
Ale ja neviem, či sa na mňa moja Nová Mamička hnevá, alebo nie.
Zjedol som celé jedlo. Makaróny so syrom. Sú dobré.
„Nechcem,
aby si mal hlad, zlatíčko. Rozumieš? Chcel by si teraz trochu
zmrzliny?"
Moja
hlava prikývne - hej! Mamička sa usmeje. Mám rád, ked sa smeje.
Je to ešte lepšie ako makaróny so syrom.
Stromček
je pekný. Stojím a dívam sa na naň a držím svoju dečku.
Svetielka blikajú a každé má inú farbu a každá o-zdo-ba má
inú farbu. Páčia sa mi tie modré. A na špičke stromčeka je
veľká hviezda. Otecko držal Lelliota vysoko a Lelliot dal hviezdu
na stromček. Lelliot rád dáva hviezdu na stromček. Chcel som ju
tam dať ja... ale nechcem, aby ma otecko držal vysoko. Vôbec
nechcem, aby ma Otecko držal. Hviezda je lesklá a trblieta sa.
Vedľa
stromčeka je klavír. Moja Nová Mamička ma nechá siahať na to
čierne a biele. Čierna a biela. Páčia sa mi biele zvuky. Čierne
zvuky nie sú správne. Ale tiež sa mi páčia. Hrám bielu a
čiernu. Čiernu a bielu. Bielu, bielu, bielu, bielu. Čiernu,
čiernu, čiernu, čiernu. Tie zvuky sa mi páčia. Mám veľmi rád
zvuky.
„Chceš,
aby som ti niečo zahrala, Christian?"
Moja
Nová Mamička si sadne. Dotkne sa bielej a čiernej a začne spievať
pesničku. Šliapne na pedál pod klavírom. Niekedy sú zvuky nahlas
a niekedy potichu. Tá pesnička je veselá. Lelliotovi sa tiež
páči, ked Mamička spieva. Je to o škaredom káčatku. Mamička
smiešne zakváka. Lelliot smiešne zakváka a urobí si ruky ako
krídla a máva s nimi ako vták. Lelliot je smiešny.
Mamička
sa smeje. Lelliot sa smeje. Ja sa smejem.
„Páči
sa ti tá pesnička, Christian?" A Mamička má zase tú smutnú
veselú tvár.
Mám
po-nož-ku. Je červená a má na sebe obrázok pána s červenou
čiapkou a bielou bradou. Je to Santa. Santa nosí darčeky. Už som
ho videl na obrázkoch. Ale nikdy mi darčeky nepriniesol.
Zlostie-val som. Santa nenosí darčeky chalanom, ktorí zlostia.
Teraz už som dobrý Moja Nová Mamička hovorí, že som dobrý,
veľmi dobrý Moja Nová Mamička nevie, že som zlostieval. Nikdy
jej o tom nepoviem... že som zlostil. Nechcem, aby to Nová Mamička
vedela.
Otecko
vešia po-nož-ku nad kozub. Lelliot má tiež po-nož-ku. Lelliot
vie čítať slovo na svojej po-nož-ke. Je to Lelliot.
Na
mojej po-nož-ke je tiež slovo. Christian. Mamička ho číta
nahlas. C-H-R-I-S-T-I-A-N.
Otecko
sedí na mojej posteli. Číta mi. Držím si dečku. Mám veľkú
izbu. Niekedy je tu tma a mne sa snívajú škaredé sny. Škaredé
sny o predtým. Moja Nová Mamička chodí ku mne do postele, keď
mám škaredé sny. Leží a potichu spieva pesničku, až zase
spím. Vonia veľmi čisto a novo a pekne. Moja Nová Mamička nie
je studená. Nie ako... nie ako... A tiež nemám škaredé sny, keď
so mnou spí.
Bol
tu Santa. Santa nevie, že som zlostieval. Som rád, že to nevie.
Mám vlak a lietadlo a helikoptéru a auto a helikoptéru. Moja
helikoptéra vie lietať. Moja helikoptéra je modrá. Letí
okolo vianočného stromčeka. Letí okolo klavíra a pristáva
uprostred bielej. Letí nad Mamičkou a letí nad Oteckom a
letí nad Lelliotom, ktorý sa hrá s legom. Helikoptéra letí po
celom dome, v jedálni aj v kuchyni. Letí okolo dverí oteckovej
pracovne a hore do mojej izby, do Lelliotovej izby a do Mamičkinej
a Oteckovej izby. Letí po celom dome, pretože je to môj dom. Môj
dom, kde bývam.
Zoznámte sa - Tieň
Pondelok,
9. 5. 2011
„Tak
zajtra," utrúsim smerom ku Claudovi Bastillovi, ktorý už je
jednou nohou von z mojej kancelárie.
„A
čo si dať tento týždeň golf, Grey?" zazubí sa ten
arogantný bastard, pretože presne vie, že na golfovom ihrisku
má víťazstvo vo vrecku.
Zamračím
sa na neho a on konečne mizne. Posledné slová môjho osobného
trénera mi sypú soľ do rán. Napriek mojim pokusom o hrdinstvo
mi dnes ráno v telocvični nakopal prdel. Bastille je jediný, komu
to dovolím, a on si teraz brúsi zuby na môj skalp na golfovom
ihrisku. Neznášam golf, lenže sa tam dá uzavrieť veľa obchodov,
a tak musím strpieť jeho lekcie aj tam... a aj keď si to odmietam
priznať, darí sa mu moju hru zdokonaľovať.
Keď
sa mimovoľne pozriem von z okna na horizont Seattlu, prestúpi
ma dôverne známy pocit znudenosti. Vnútri som taký prázdny a
šedivý ako to počasie. Dni plynú jeden ako druhý a ja nutne
potrebujem nejaké rozptýlenie. Makal som celý víkend a
teraz, v obmedzenom priestore kancelárie, cítim nepokoj.
Nemalo by to tak byť, každopádne nie po niekoľkých kolách s
Bastillom. Ale je.
Znovu
sa zamračím. Tentoraz nad znepokojujúcim zistením, že jedinou
vecou, ktorá ma za posledný týždeň trochu zabavila, bolo
rozhodnutie odoslať dve plné nákladné lietadlá do Sudánu. Čo
mi pripomína - Ros sa predsa mala vrátiť s tými číslami a
logistikou. Kde dočerta väzí? S úmyslom zistiť, kde sa zasekla,
siaham po telefóne a pritom pohľadom zakopnem o diár.
Kristepane!
Budem musieť pretrpieť ten rozhovor s neodbytnou slečnou
Kavanaghovou zo študentských novín WSU. Do riti, prečo som na to
vlastne kývol? Nenávidím rozhovory - stupídne otázky od
stupídnych, zle pripravených bezduchých idiotov. Než sa spamätám,
telefón zazvoní.
„Áno,"
zaštekám, ako keby som z toho mohol viniť Andreu. Ked nič iné,
pokúsim sa ten rozhovor skrátiť.
„Prišla
za vami slečna Anastasia Steelová, pán Grey." „Steelová?
Čakám Katherine Kavanaghovú." „Ale prišla slečna
Anastasia Steelová, pane."
Už
sa zase mračím. K neočakávaným veciam mám prirodzený odpor.
„Tak ju pustite dovnútra," odseknem a viem, že zniem ako
nejaký nevychovaný fagan, ale teraz mi všetci môžu...
Ale,
ale... takže slečna Kavanaghová nie je k dispozícii. Poznám
jej otca, majiteľa Kavanagh Média. Mali sme tú česť obchodne a
pôsobil na mňa ako ostrieľaný podnikateľ a racionálne uvažujúci
človek. Tým rozhovorom mu vlastne preukazujem službu - takú,
ktorú zhodnotím neskôr, až sa mi to bude hodiť. Musím
pripustiť, že som bol na jeho dcéru tak trochu zvedavý; zaujímalo
ma, ako ďaleko od stromu dopadlo jablko.
Na
nohy ma prudko stavia rozruch vo dverách, keď nimi dovnútra
vzlietne vír dlhých gaštanových vlasov, nasledovaný bledými
končatinami a hnedými topánkami. Zagúľam očami, aby som
potlačil prirodzenú mrzutosť nad takou neohrabanosťou, a
ponáhľam k nešťastnici, ktorá mi tu pristála na všetkých
štyroch. Chytám ju za útle ramená a pomáham jej vstať.
Zahľadí
sa na mňa pár jasne modrých rozpačitých očí. Okamihu mám v
hlave ako vymetené. Majú tú najpozoruhodnejšiu farbu - naivná
nezábudková modrá - a ja mám na krátku desivú chvíľu dojem,
že do mňa vidí. Cítim sa... obnažený. Ten pocit je
znepokojujúci. Má drobnú peknú tvár, ktorá sa momentálne
sýti farbou - zaplavuje ju nevinná svetloružová. Bleskovo mi
napadá, či je jej pleť taká úplne všade, bezchybná, a ako
by asi vyzerala, keby sa zahriala a začervenala po šľahnutí
paličkou. A
dosť! Zarážam
tok svojich neposlušných predstáv, zdesený smerom, ktorým sa
uberajú. Čo ťa to krucinál pochytilo, Grey? Na to je príliš
mladá. Neprestáva na mňa zízať a ja mám chuť znovu obrátiť
oči stlpkom. Nenechaj
sa pomýliť, bejby, je to len tvár, tá krása je povrchná. Mám
nutkanie ju toho neskrývane obdivného pohľadu nejako zbaviť.
Predstavenie
sa začína, Grey. Čo tak si pri tom užiť trochu srandy? „Slečna
Kavanaghová. Christian Grey. Ste v poriadku? Nechcete sa posadiť?"
A
znovu tá farba na lícach. So záujmom si ju prezerám, teraz keď
som zase vo svojej koži. Je celkom príťažlivá, takým nenápadným
spôsobom - štíhla, bledá, s úžasnou hrivou lesklých
hnedých vlasov, čo sa sotva zmestia do gumičky. Brunetka. Hej, je
príťažlivá. Podávam jej ruku. Ona vykoktá začiatok nejakého
ospravedlnenia a vloží svoju útlu dlaň do mojej. Má chladivú a
jemnú kožu, ale prekvapivo pevný stisk.
„Slečna
Kavanaghová je indisponovaná, takže ma posiela miesto seba. Dúfam,
že vám to nevadí, pán Grey." Je majitelkou tichého hlasu
s nádychom melodickosti. Nepravidelne pomrkáva a jej dlhé riasy sa
mihajú cez tie velké modré oči.
Nedokážem
úplne zakryť pobavenie, keď si vybavím jej trochu ne-elegantný
vstup do svojej kancelárie, a pýtam sa jej, kto teda je.
„Anastasia
Steelová. Spoločne s Kate, totiž... Katherine... totiž... slečnou
Kavanaghovou študujem angličtinu na Washingtonskej štátnej."
Nervózna,
hanblivá, tak trochu knihomoľka, čo? Vyzerá
na to. Oblečená je hrozne, všetky krivky skrýva pod nevýrazným
svetrom a klasickou hnedou sukňou. Prekrista,
vari nemá žiadny vkus? Nervózne
sa rozhliada po mojej kancelárii - pozerá sa všade, len nie na
mňa, zaznamenávam s pocitom irónie.
Ako
môže táto baba robiť novinárčinu? Nemá v sebe jedinú
priebojnú kosť. Je tak skvele vystresovaná, umiernená,
poddajná... submisívna. Zľahka potrasiem hlavou, zmätený smerom,
ktorým sa uberajú moje neprístojné myšlienky. Vypúšťam nejakú
otrepanú frázu a vyzývam ju, aby si sadla, ale vzápätí si
všímam, ako kritickým pohľadom hodnotí obrazy na stene mojej
kancelárie. Skôr než sa stihnem zaraziť, už sa o nich
vykecávam.
„Miestny
maliar. Trouton," vysvetľujem.
„Sú
prekrásne. Povznášajú obyčajné na neobyčajné," povie
zasnene s pohľadom vpitým do tej dokonalej umeleckej krásy.
Má jemný profil - trochu zdvihnutý nos a mäkké plné pery. Tými
slovami presne vyjadrila môj názor. „Povznášajú obyčajné na
neobyčajné." A máme tu zjavné a potešujúce zistenie.
Slečna Steelová je múdra.
Niečo
zamumlem na súhlas a sledujem, ako sa jej zase pod kožou pomaly
rozlieva krv. Sadám si oproti nej a pokúšam sa utriediť
myšlienky.
Najskôr
z toho svojho lodného vreca ťahá skrkvaný list papiera a hned'po
ňom diktafón. Diktafón? Nieje
to ešte na kazety? Ježiši,
tá je nešikovná. Dvakrát jej ten prekliaty krám spadne na môj
luxusný ta-buret Bauhaus. Očividne to nikdy predtým nezapojovala.
Z nejakého dôvodu, ktorý tak úplne nechápem, mi to pripadá
zábavné. Za normálnych okolností by ma taká miera
neohrabanosti dokázala priviesť k šialenstvu, ale teraz si musím
podržať ukazovák na perách, aby som sa nerozosmial, a bojovať s
nutkaním jej to sám nainštalovať.
Je
z toho čím ďalej tým viac vynervovaná a mne pritom napadá, že
by som vedel tie jej motorické problémy napraviť - s pomocou
jazdeckého bičíka. Keď sa použije trefne, dokáže divy aj
s tými najväčšími nemehlami. Pri tejto zblúdilej úvahe už
si musím poposadnúť. Vykukne na mňa skrz riasy a zhryzne si tú
nadýchanú spodnú peru. No to ma poser! Ako to, že som si tie ústa
nevšimol skôr?
„Prepáčte,
na toto nie som zvyknutá."
To
by som povedal, bejby - pomyslím
si posmešne ale
práve teraz je mi to ukradnuté, pretože nedokážem odlepiť
oči od tvojich úst.
„Pokojne
si dožičte čas, slečna Steelová." Aj ja potrebujem
chvíľku, aby som si usporiadal svoje nezvládnuteľné
predstavy. Okamžite
s tým skoncuj, Grey!
„Nebude
vám prekážať, keď si nahrám vaše odpovede?" pýta sa s
úprimným výrazom plným očakávania.
Mám
chuť sa zasmiať. Ach, tá úľava.
„To
sa ma pýtate teraz? Potom, čo'ste prekonali taká ťažkosti s
prípravou diktafónu?" Poplašene zamrká, v očiach má na
chvíľu stratený vydesený pohľad, kvôli ktorému pocítim
nezvyklé bodnutie viny. Prestaň
sa správať ako debil, Grey.
„Nie,
nebude mi to prekážať," zamumlem. Skrátka nechcem byť za
ten pohľad zodpovedný.
„Vysvetlila
vám Kate, teda slečna Kavanaghová, na aký účel je to interview
určené?"
„Iste.
Objaví sa v promočnom vydaní novín, pretože budem odovzdávať
diplomy na tohtoročnom promočnom ceremoniáli." A fakt neviem,
čo ma dofrasa prinútilo, aby som do toho išiel. Sam z
propagačného mi vysvetlil, že je to česť a že výskumný
program na katedre životného prostredia vo Vancouveri potrebuje
publicitu, aby pritiahol ďalších sponzorov, ktorí by niečo
prihodili k mojim vlastným darom.
Slečna
Steelová zarazene zamrká, modré oči ako dva taniere, a zatvári
sa, akoby som jej práve prezradil nejaké sladké tajomstvo a...
došľaka, pôsobí trochu zamietavo! Vari sa na ten rozhovor
nepripravovala? Toto by mala vedieť. Zistenie, že je to
naopak, ma schladí. Je to... nemilé. Nič, čo by som očakával od
nej alebo od kohokoľvek, komu venujem svoj drahocenný čas.
„Dobre.
Mám pre vás pár otázok, pán Grey." Uhladzuje si zblúdilý
prameň vlasov za ucho a vytrháva ma z mrzutosti.
„To
som si myslel," prednesiem sucho. Len
sa trochu zavrtí. Čo
ochotne urobí a potom sa konečne pozbiera, celá sa vystuží,
narovná a zdvihne tie svoje útle ramená. Predkloní sa, aby zapla
prehrávač, a sústredene sa zahľadí do svojich zničených
poznámok.
„Na
to, že ste vybudovali také impérium, ste veľmi mladý. Čomu
vďačíte za taký úspech?"
Panebože!
Určite by dokázala vymyslieť niečo lepšieho, nie? Takáto
nezáživná otázka bez štipky originality. Veľmi neuspokojivé.
Vychrlím na ňu svoju obvyklú odpoveď o tom, že zamestnávam
jedných z najvýnimočnejších ľudí v Štátoch. Ľudí, ktorým
dôverujem tak ako nikomu inému a ktorým dobre platím a bľa, bľa,
bľa...
Lenže,
slečna Steelová, prostým faktom zostáva, že som v tom, čo
robím, skurvene geniálny, je to pre mňa hračka. Kupujem oslabené,
zle vedené firmy a dávam ich dokopy, alebo ked sú na tom naozaj
zle, očešem ich a predám za najvyššiu ponuku. Ide len o to
rozoznať, ktorý variant je vhodný, čo oblúkom končí u ľudí,
ktorí sú v danej spoločnosti pri kormidle. Pre úspech vo svete
obchodu je potrebné, aby boli schopní. A to ja dokážem odhadnúť
- lepšie ako väčšina.
„Možno
máte iba šťastie," povie ticho.
Šťastie?
Pocítim nový nápor mrzutosti. Šťastie? V tomto sa na žiadne
poondiate šťastie nehrá, slečna Steelová. Pôsobí ticho a
nenápadne a pritom mi položí takú zákernú otázku. Nikto
sa ma nikdy neopýtal, či mám šťastie. Tvrdo driem a nútim k
tomu aj ostatných, dohliadam na ne, a ak je potrebné, tak si ich aj
preverujem, a keď ne-makajú, nemilosrdne sa ich zbavím. Hej,
toto robím, a robím to dobre. So šťastím to nemá nič
spoločného! Dopekla.
Pochválim
sa svojou sčítanosťou, keď odcitujem svojho obľúbeného
amerického priemyselníka.
„Teraz
pôsobíte ako niekto, kto je posadnutý kontrolou," utrúsi a
myslí to úplne vážne.
Čo
to dočerta?
Možno
do mňa tie nevinné oči skutočne
vidia.
Kontrola je moje druhé meno.
Vrhnem
na ňu neústupčivý pohľad. „Prirodzene, kontrolu praktizujem
v každej situácii, slečna Steelová." A
rád by som ju praktizoval aj na tebe, hneď teraz a tu.
Od
úžasu sa jej rozširujú oči. Sčervená tým magneticky
príťažlivým spôsobom a znova si zaborí zuby do pery. A tak
táram ďalej v snahe odpútať svoju pozornosť od jej úst: „Okrem
toho, obrovská moc spočíva v tom, ked sa vo svojich tajných snoch
dokážete presvedčiť, že ste sa narodili preto, aby ste
ovládali."
„Vy
si myslíte, že máte obrovskú moc?" overuje si tichým,
zdanlivo pokojným hlasom, ale nadvihne pritom jedno bezchybne
tvarované obočie, takže mi odhalí opovrhnutie, ktoré sa jej
objaví v očiach. Moja rozladenosť narastá. To sa ma snaží
schválne vyprovokovať? Čo ma na nej tak rozčuľuje? Sú to tie
otázky, jej vystupovanie, alebo skutočnosť, že ma priťahuje?
„Zamestnávam
viac ako štyridsaťtisíc ľudí, slečna Steelová. To mi dáva
určitý pocit zodpovednosti - moci, ak chcete. Ak sa rozhodnem, že
už ma nezaujíma telekomunikačný biznis a rozpredám ho,
dvadsaťtisíc ľudí bude riešiť, ako nasledujúci mesiac
zaplatí hypotéku."
V
ohromení otvára ústa. Tak je to lepšie. A teraz
si to vyžerte, slečna Steelová. Cítim,
ako znovu nadobúdam rovnováhu.
„Nemáte
azda dozornú radu, ktorej by ste sa zodpovedali?"
„Ja
svoju spoločnosť vlastným. Žiadnej rade sa zodpovedať nemusím,"
ohradím sa príkro. Ale to by mala vedieť. Spýtavo pozdvihnem
obočie.,
„A
máte nejaké záujmy, okrem svojej práce?" pokračuje rýchlo,
keď správne vyhodnotí situáciu. Vie, že mi dochádza
trpezlivosť, a mňa to z nejakého nevysvetliteľného dôvodu
extrémne teší.
„Moje
záujmy sú pestré, slečna Steelová. Veľmi pestré," usmejem
sa. V hlave sa mi nechtiac liahnu obrazy, na ktorých zaujíma
odlišné pozície v mojej herni: pripútaná ku krížu; s doširoka
roztiahnutými údmi priviazaná k stĺpikom postele; ohnutá cez
lavicu. Do
pekla!! Kde sa to vo mne berie? A
ako na povel sa jej znovu prekrvujú líca. To je snáď nejaký
obranný mechanizmus. Upokoj
sa, Grey!
„Ked
teda tak tvrdo pracujete, čo robíte pre to, aby ste sa po práci
uvoľnili?"
„Uvoľnil?"
Zachechcem sa. Z jej kultivovaných úst to vyznie zvláštne. Okrem
toho, kedy ja mám čas sa uvoľniť'? Má vôbec predstavu o
tom, kolko spoločností vediem? Lenže ona na mňa upiera ten svoj
úprimný modrý pohľad a ja sa pristihnem pri tom, že o tej
otázke premýšľam. Čo vlastne robím pre to, aby som sa
uvoľnil? Plavím sa, lietam, kefujem... skúšam medze drobných
tmavovlasých dievčat, ako je ona, a vynucujem si ich poslušnosť...
To pomyslenie ma prinúti si poposadnúť, ale odpovedám bez
väčšieho zaváhania a vynechávam pritom svoje dva
najobľúbenejšie koníčky.
„Investujete
do výroby. Prečo konkrétne tam?"
Tá
otázka ma vracia späť do reality.
„Rád
tvorím. Páči sa mi, keď viem, ako veci fungujú: čo ich uvádza
do chodu, ako sa skladajú a zase rozoberajú. A mojou vášňou sú
lode. Čo k tomu dodať?" Že lode rozvážajú jedlo po celej
planéte, že prepravujú tovar od bohatých k tým menej
šťastným? Ešte aby sa mi to nepáčilo.
„Teraz
to skoro znelo, akoby hovorilo vaše srdce namiesto logiky a faktov."
Srdce?
Moje? Čo ťa nemá, bejby. Už
je to dávno, čo sa zatvrdilo na nepoznanie, „je to možné. Avšak
existujú ľudia, ktorí by povedali, že žiadne srdce nemám."
„Prečo
by to hovorili?"
„Pretože
ma dobre poznajú," usmejem sa zatrpknuto. Keď sa nad tým
zamyslím, nikto ma nepozná dobre, snáď okrem Eleny. To by ma
zaujímalo, čo by hovorila tuto na malú Miss Steelovú. Tá baba je
znáška protikladov: plachá, vyvedená z miery, ale taktiež
evidentne múdra a pekelne žeravá. Hej,
dobre, uznávam. Je to lákavé malé sústo.
Mechanicky
mi číta ďalšiu otázku.
„Povedali
by vaši priatelia, že je ľahké vás dobre spoznať?"
„Som
veľmi uzavretý človek, slečna Steelová, a robím všetko pre to,
aby som si ochránil súkromie. Rozhovory neposkytujem často."
S tým, čo robím, ako žijem, ani nemám na výber.
„Tak
prečo ste súhlasili s týmto?"
„Pretože
som sponzorom univerzity. A preto, že sa mi, napriek všetkej snahe,
nepodarilo slečnu Kavanaghovú odbiť. Veľmi dlho a neoblomne
naliehala na mojich ľudí z propagačného a ja takú húževnatosť
dokážem oceniť." A napriek
tomu teraz skôr oceňujem, že si sa tu objavila ty a nie ona.
„Investujete
aj do poľnohospodárskych technológií. Prečo sa zaoberáte
práve touto oblasťou?"
„Peniaze
sa nedajú jesť, slečna Steelová, a na tejto planéte je príliš
veľa ľudí, ktorí nemajú čo dať do úst." Nasadzujem svoj
pokerový výraz.
„To
znie veľmi filantropicky. Je to niečo, čo vás napĺňa? Kŕmiť
hladujúcich?" Zaujato ma pozoruje, ako by som bol
hlavolam, ktorý by chcela rozlúštiť, ale ja v žiadnom prípade
nedovolím, aby tie veľké modré oči dostali príležitosť
nahliadnuť do mojej čiernej duše. Toto nie je téma do rozhovoru.
Bez debát.
„Je
to jednoducho dobrý biznis." V predstieranom nezáujme pokrčím
ramenami, a aby som sa zbavil myšlienok na hladovanie, radšej si
predstavujem, ako ju do tých výrečných úst nakladám. Áno, tie
ústa si priam pýtajú výcvik. Tomu
hovorím zvodná myšlienka. A
dovolím si ju ešte rozvinúť, keď si predstavím, ako predo mnou
kľačí na kolenách.
„Zastávate
nejakú životnú filozofiu? Pokiaľ áno, aká to je?" vyruší
ma, keď odrieka ďalšiu otázku.
„Nemám
žiadnu. Možno vodcovský princíp, Carnegieho: Človek,
ktorý dokáže plne vlastniť svoju myseľ, dokáže si privlastniť
čokoľvek, na čo má oprávnený nárok. A
ja som veľmi disciplinovaný, idem si za svojím. Mám rád kontrolu
- nad sebou i nad svojím okolím."
„Takže
vy chcete veci vlastniť?" Vyvalí na mňa oči. Presne
tak, bejby. Teba, napríklad.
„Chcem
si zaslúžiť svoje právo ich vlastniť, ale áno, sčítané a
podčiarknuté, chcem."
„Teraz
ste vyzneli ako nefalšovaný prototyp konzumenta." Do hlasu
sa jej premietne stopa pohoršenia a to ma znova nadvihne. Znie ako
zbohatlícke dcérka, ktorá vždy dostala, na čo ukázala prstom,
ale keď sa pozorne zameriam na jej oblečenie - najskôr má na sebe
niečo z Walmartu, alebo Old Navy -, viem, že to tak nie je. Ona
nevyrastala v bohatej rodine.
Ja
už by som sa o teba postaral.
Dočerta,
čo to so mnou je? Hoci,
keď o tom premýšľam, už by som potreboval novú sub. Ako je to
dlho... dva mesiace, čo som skončil so Susannah? Žiadny div, že
tu slintám nad ďalšou brunetkou. Pokúsim sa o úsmev a zamumlem
súhlasnú odpoveď Na konzumnom štýle nie je nič zlého. Keď nič
iné, udržuje v chode to, čo zostalo z americkej ekonomiky.
„Ste
adoptovaný. Myslíte si, že vás táto skutočnosť do určitej
miery formovala?"
Čo
to má dofrasa spoločné s mojou kariérou? Zamračím sa na ňu.
Taká absurdná otázka. Keby som zostal s tou štetkou na cracku, už
by bolo asi po mne. Odbavujem ju takou odpoveďou-neodpoveďou a
snažím sa, aby sa mi pritom nezakolísal hlas. Ale ona sa v
tom rýpe ďalej a pýta sa ma, kolko som vtedy mal rokov. Okamžite
jej to utni, Grey!
„To
sú všetko verejne dostupné informácie, slečna Steelová,"
zazniem mrazivo. Túto špinu by o mne aj tak mala poznať.
Aspoň sa zatvári kajúcne. Tiež dobré.
„Kvôli
práci ste obetovali rodinný život."
„To
nie je otázka," odseknem.
Už
zase červenie a hryzie si tú blbú peru. Ešteže má tú slušnosť
a ospravedlňuje sa.
„Museli
ste kvôli práci obetovať rodinný život?" Čo by
som asi tak robil s poondiatou vlastnou rodinou? „Ale
ja mám rodinu. Mám brata, sestru a dvoch milujúcich rodičov.
A nemám záujem ju ďalej rozširovať." „Ste gay, pán
Grey?"
Čo
to došľaka?! Nemôžem uveriť, že mi položila takúto otázku!
Tú nikdy nevyslovenú, čo sa nado mnou vznáša, a ktorej sa obáva
aj moja rodina - na moje pobavenie. Čo si to dovoľuje?! Musím
bojovať s nutkaním vytiahnuť ju z tej sedačky, prehnúť si
ju cez koleno a vysádzať jej na holú, čo sa do nej zmestí; potom
jej pevne zviazať ruky za chrbát a vy-mrdať ju ohnutú na svojom
stole. To by bola pádna odpoveď! Prečo ma tá ženská tak
popudzuje? Upokojujem sa hlbokým nádychom. A pritom zaznamenávam,
že je zo svojej vlastnej otázky úplne rozhodená.
„Nie,
Anastasia, nie som." Pozdvihujem obočie, ale inak sa tvárim
ľahostajne. Anastasia. To je pekné meno. Páči sa mi, ako sa
prevaľuje na jazyku.
„Ospravedlňujem
sa. je to, totiž ... je to tu napísané." Nervózne si strká
uvoľnený prameň vlasov za ucho.
Ona
nevie, aké tam má otázky? Možno ani nie sú jej. Pýtam sa jej na
to a ona bledne. Je naozaj veľmi príťažlivá, takým nenápadným
spôsobom. Pokojne by som mohol tvrdiť, že je krásna.
„Ehm...
nie. Kate - teda slečna Kavanaghová -, to ona ich zostavovala."
„Vy
vari nie ste kolegyne zo študentských novín?"
„Nie.
Je to moja spolubývajúca."
Žiadny
div, že je tak mimo misu. Hnetiem si bradu a rozjímam, či ju v tom
ešte poriadne nepodusím.
„Ponúkli
ste sa dobrovoľne?" spovedám ju. A ona ma odmení
nefalšovaným submisívnym pohľadom: velké oči, ktoré
nervózne sledujú moju reakciu. To sa mi pozdáva, že na ňu
mám taký vplyv.
„Vybrala
si ma. Ona sa necíti dobre," pípne.
„Tým
sa však mnohé vysvetľuje."
Ozýva
sa klopanie na dvere, v ktorých sa zjavuje Andrea. „Pán Grey,
ospravedlňujem sa, že vyrušujem, ale o dve minúty máte ďalšiu
schôdzku."
„Ešte
sme neskončili, Andrea. Zrušte to, prosím."
Andrea
zaváha, zarazene na mňa zíza. Prešpikujem ju všetko
vysvetľujúcim tvrdým pohľadom. Von!
A hneď! Teraz tu mám nejakú prácu s malou Slečnou Steelovou.
Andrea
sčervenie, ale nakoniec sa spamätá.
„Samozrejme,
pán Grey," zamrmle a odchádza.
Obraciam
pozornosť späť k tomu fascinujúcemu stvoreniu na pohovke.
„Kde
sme to skončili, slečna Steelová?"
„So
mnou sa, prosím, nezdržujte."
Ale
nie, bejby. Teraz je rad na mne. Chcem
sa dozvedieť, či sa za tými krásnymi očami neskrýva nejaké
tajomstvo.
„Teraz
sa chcem pre zmenu dozvedieť niečo ja o vás. Myslím, že iba tak
to bude spravodlivé." Keď sa zakloním a opriem si zopnuté
prsty o pery, zablúdi k nim očami a naprázdno prehltne. Ach
áno -obvyklá reakcia. Je
potešujúce vedieť, že ju moje osobné kúzlo nenecháva
úplne chladnou.
„O
mne sa toho veľa povedať nedá," povie a zase sčervená. Ja
jej snáď naháňam hrôzu. Čo nie je na zahodenie.
„Aké
máte plány, keď dokončíte školu?"
Zľahka
pokrčí ramenami. „Nemám žiadne plány, pán Grey, teraz
predovšetkým potrebujem urobiť štátnice."
„Máme
tu výborný program pre absolventov." Tak
ale už! Čo
to do mňa vošlo? Porušujem tu zlaté pravidlo - nikdy, za žiadnych
okolností netrtkať so zamestnancami. Lenže,
Grey, ty ju ani trtkať nebudeš. Vyzerá
prekvapene, jej zuby sa znovu vtisnú do tej pery. Prečo
ma to tak vzrušuje?
„Aha.
Budem na to myslieť," zamrmle ticho. A potom akoby pre seba
dodáva: „Aj keď si nemyslím, že by som sa sem hodila."
A
to ako prečo? Čo je na mojej spoločnosti zlého?
„Prečo
hovoríte niečo také?" začudujem sa.
„To
je snáď zrejmé, nie?"
„Mne
nie." Jej odpoveď ma mierne vyviedla z miery. Už zase
znervóznie a natiahne sa pre diktafón. Dofrasa,
ona odchádza. V
hlave si prechádzam svoj popoludňajší program - nič, čo by
nepočkalo. „Chceli by ste si to tu obzrieť?"
„Som
si istá, že máte veľa práce, pán Grey, a ja mám pred sebou
ešte dlhú cestu."
„Vraciate
sa späť do Vancouveru?" Vrhám rýchly pohľad z okna. To je
kus cesty - a navyše prší. Dočerta. V tomto počasí by vôbec
nemala sadať za volant, ale zakázať jej to nemôžem. Čo ma dosť
žerie. „Tak to by ste mali ísť opatrne," odporučím jej
trochu prísnejšie, než som zamýšľal.
Konečne
dobojuje s prehrávačom. Už chce byť preč, a ja ju z nejakého
dôvodu, ktorému sám nerozumiem, nechcem pustiť.
„Máte
všetko, čo ste potrebovali?" Dodávam priehľadne, aby som ju
zdržal.
„Áno,
pane," hlesne.
Tak.
A tie dve slová ma definitívne zrážajú na zadok - spôsob, akým
ich vyslovila tými nespratnými ústami. Znovu si krátko
predstavujem, aké by to bolo, mať ju plne k dispozícii.
„Ďakujem
za rozhovor, pán Grey."
„Potešenie
bolo na mojej strane," odpovedám úprimne, pretože ma už dlho
nikto tak nezaujal. Tá myšlienka je znepokojujúca.
Vstáva
a ja jej podávam ruku, celý nažeravený sa jej dotknúť.
„Pokiaľ
sa zase nestretneme, slečna Steelová," poviem potichu, keď
vsúva malú ruku do mojej dlane. Je
to tak - chcem ju bičovať a mrdaťvo svojej herni. Chcem
ju spútať a rozpálil.. aby ma potrebovala, aby mi verila.
Rýchlo prehltnem. Toto
sa nestane, Grey.
„Pán
Grey," prikývne a náhlivo sa mi vyvliekať... až príliš
rýchlo.
Dofrasa,
predsa ju nemôžem nechať odísť takú vyľakanú. Je zjavné,
že predo mnou v podstate uteká, a to ma štve. Ale keď ju
vyprevádzam, ako zázrakom prichádza náhle vnuknutie.
„Iba
sa ubezpečujem, že prejdete bez ujmy, slečna Steelová,"
zavtipkujem a otvorím dvere dokorán.
Ako
lusknutím prstov sa jej po lícach rozleje tá úchvatná farba.
„To
je od vás veľmi ohľaduplné, pán Grey," šľahne po mne.
Ale
ale, slečna Steelová vycerila zúbky! Len čo prejde, nečujne sa
zachechcem a nasledujem ju von. Andrea aj Olivia prekvapene zdvihnú
zrak. No
a čo - tak ju vyprevádzam.
„Mali
ste kabát?" pýtam sa jej.
„Sako."
Vrhám
podmračený pohľad na Oliviu, ktorá okamžite vyskakuje a podáva
mi modré čosi. Beriem jej to z ruky a ďalším výrečným
pohľadom jej naznačujem, aby si zase sadla. Kriste, tá mi ale
pije krv -stále sa okolo mňa motá.
Pozrime
sa. To sako je
z
Walmartu. Slečna Steelová by mala chodiť v lepšom. Pridržím jej
ho, a ako jej ho nasadzujem na útle ramená, krátko sa dotknem jej
kože na krku. V dôsledku nášho kontaktu znehybnie. Áno!
Takže som na ňu zapôsobil. To pomyslenie je nesmierne uspokojivé.
Prechádzam k výťahu, aby som ho privolal, a ona si stane vedľa
mňa a nervózne sa ošíva.
Však
ja by som ťa odnaučil sebou šiť, bejby.
Výťah
sa otvára a ona hneď vystrelí dovnútra. Potom sa na mňa
naposledy otočí.
„Anastasia,"
vyslovím na rozlúčku.
„Christian,"
zašepká. Dvere výťahu sa zatvárajú a moje meno zostáva
visieť vo vzduchu; znie mi zvláštne, nezvyčajne... a žeravo až
na zbláznenie.
Dočerta
s takou robotou. Čo to má znamenať?
Potrebujem
o nej zistiť viac. „Andrea," zaštekám cestou späť do
kancelárie. „Zožeňte mi okamžite k telefónu Welcha."
Keď
si sadám za stôl, aby som počkal na ten hovor, zadívam sa na
kresby na stene kancelárie. A slová slečny Steelovej ma znova
dostihnú: „Povyšuje
obyčajné na neobyčajné."To pokojne
mohla hovoriť o sebe.
Zazvoní
telefón.
„Mám
na linke pána Welcha."
„Spojte
nás."
„Iste,
pane."
„Welch,
potrebujem trochu zapátrať."
Sobota,
14. mája 2011
Dátum
narodenia: 10.
9. 1989, Montesano, WA
Adresa: 1114
SW Green Street,
Apartment
7, Heaven Heights,
Vancouver, WA 98888Mobilný telefón: 360 959 4352
Vancouver, WA 98888Mobilný telefón: 360 959 4352
Číslo
sociálneho poistenia: 987-65-4320Finančné
zázemie: Wells
Fargo Bank, Vancouver,
WA
98888
Číslo
účtu: 309361,
zostatok: $683.16
Vzdelanie: študentka
univerzity WSU Vancouver,
Fakulta
humanitných vied - odbor
AngličtinaGPA: 4,0
AngličtinaGPA: 4,0
Predchádzajúce
vzdelanie: viacročné
gymnázium, MontesanoVýsledok
záverečnej skúšky: 2150Zamestnanie: Železiarstvo
u Claytona
NW
Vancouver Drive, Portland,
predavačka (čiastočný úväzok)
Otec: Franklin A. Lambert
predavačka (čiastočný úväzok)
Otec: Franklin A. Lambert
dátum
narodenia: 1. 9. 1969,
dátum
úmrtia: 11.9. 1989
Matka: Carla
May Wilkesová-Adamsovádátum narodenia 18. Vo
vzťahu: 7. 1970 sobáš:
Franklin Lambert 1.5. 1989, ovdovela 11.9. 1989 sobáš: Raymond
Steele
6.
6. 1990, rozvedení 12. 7. 2006
sobáš:
Stephen M. Morton 16. 8. 2006, rozvedení 31. 1. 2007 sobáš:
Robbin (Bob) Adams
6.
4. 2009
Politická
príslušnosť: nezistená
Náboženská príslušnosť: nezistená
Sexuálna orientácia: nezistená
Po
tisíci raz podrobne študujem ten stručný výpočet, ktorý sa mi
dostal pod ruku pred dvoma dňami. Pátram po nejakom priezore
do života Anastasie Rose Steelovej. Nedokážem tú prekliatu babu
dostať z hlavy a vážne mi to začína liezť na nervy. Celý
týždeň som si v priebehu obzvlášť nudných stretnutí v
duchu prehrával náš rozhovor. Jej nešikovné prsty na diktafóne,
spôsob, akým si strkala vlasy za ucho, hryzenie pery. Áno. To
hryzenie pery ma vždy dostane.
A
tak som sa ocitol v aute zaparkovanom pred Claytonovým
železiarstvom, neobyčajným obchodom pre domácich majstrov na
predmestí Portlandu, kde pracuje.
Si
blázon, Grey. Čo tu robíš?
Vedel
som, že sa to takto skončí. Celý ten týždeň... som jednoducho
vedel, že ju musím znova vidieť. Vedel som to od chvíle, kedy vo
výťahu vyslovila moje meno a zmizla v útrobách budovy. Skúšal
som tomu odolať. Čakal som päť dní, päť zasraných dní, či
na ňu nezabudnem. A
ja nečakám. Nenávidím čakanie... na čokoľvek. Nikdy
predtým som sa o žiadnu aktívne neusiloval. Všetky, ktoré
som až doteraz mal, vedeli, čo od nich očakávam. A teraz mám
obavy, že je slečna Steelová až príliš mladá a že ju moja
ponuka nezaujme... alebo snád áno? Bude vôbec dobrou sub?
Potrasiem hlavou. Je len jediný spôsob, ako to zistiť... a preto
som tu, ako ten posratý chmuľo, a tvrdnem na predmestským
parkovisku v pochmúrnej štvrti Portlandu.
Jej
previerka neodhalila nič pozoruhodného - okrem poslednej položky,
ktorá sa nejako dostala do popredia môjho záujmu. Je to dôvod,
prečo som tu. Prečo
žiadny priateľ, slečna Steelová? Sexuálna
orientácia nezistená - možno je lesba. Len na to pomyslím,
pochybovačné sa za-chechcem. Spomínam si na tú otázku, ktorú mi
položila, na jej šialené rozpaky a spôsob, akým sa jej pritom
prekrvila koža ... A dosť. Tieto absurdné predstavy ma sužujú od
chvíle, čo som ju stretol.
A
preto
si tu.
Nemôžem
sa dočkať, až ju znova uvidím - jej modré oči ma neprestávajú
prenasledovať, dokonca ani v spánku. Flynnovi som sa o nej ešte
nezmienil a som rád, pretože práve teraz sa správam ako fanatický
magor. Možno
by som mu to mal povedať. Prevrátim
oči - nechcem, aby ma naháňal do nejakej ďalšej
na-riešenie-zameranej hovadiny. Potrebujem len rozptýlenie... a
práve teraz jediné rozptýlenie, ktoré ma zaujíma, pracuje
ako predavačka tu v železiarstve.
Prešiel
si ďalekú cestu. Tak sa zdvihni a choď zistiť, či je slečna
Steelová stále taká príťažlivá, ako si ju pamätáš.
Predstavenie sa začína, Grey. Vystupujem
z auta a voľným krokom prechádzam cez parkovisko k dverám.
Ked vchádzam, zvonček na nich zahrá strohý elektronický tón.
Obchod
je oveľa väčší, než vyzerá zvonku, a aj keď je tesne pred
poludním, je tu pokoj - na sobotu. Regály sú prepchané
krámami, ktoré sa na takom mieste dajú očakávať. Úplne som
zabudol, aké možnosti môže obchod pre domácich majstrov
poskytovať niekomu, ako som ja. Pre svoje potreby nakupujem hlavne
na internete, ale keď už som tu, možno si pár položiek
doplním... A pozrime sa, velcro pásky, krúžky na kľúče -Áno.
Nájdem pôvabnú slečnu Steelovú a užijem si trochu srandy.
Zaberie
mi celé tri sekundy, než ju zazriem. Je zhrbená nad pultom,
uprene sleduje monitor počítača a prple sa v jedle - obloženej
žemli. Bezmyšlienkovite si zotrie drobček z kútika úst a vsaje
ho aj so špičkou prsta do úst. A mne zašklbe v slabinách.
Došľaka!
Čo mám
štrnásť?
Moja
reakcia ma dosť popudí. Možno tieto pubertálne odozvy pominú, až
ju spútam, omrdám a zmlátim... nie nevyhnutne v tom istom poradí.
Áno. Presne toto potrebujem.
Je
úplne zabraná do svojej úlohy a to mi dáva príležitosť si ju
poriadne prezrieť. Aj keď sa oprostím od chlipných
myšlienok, stále je príťažlivá, veľmi príťažlivá. Pamätal
som si to dobre.
Zdvihne
oči a stuhne. Prešpikuje ma pár inteligentných rozvážnych
očí - tých najjasnejších modrých očí, ktoré budia dojem, že
ma prehliadnu ako nič. Je to rovnako znepokojujúce ako prvýkrát.
Len sa na mňa pozerá, v šoku, povedal by som, a ja netuším, či
je to dobré, alebo zlé znamenie.
„Slečna
Steelová. Aké príjemné prekvapenie."
„Pán
Grey," zašepká, celá nervózna a bez dychu. Aha... takže
dobré znamenie.
„Motal
som sa tu v okolí. Potrebujem si dokúpiť pár vecí. Veľmi rád
vás zase vidím, slečna Steelová." Naozaj
veľmi rád. Na
sebe má upnuté tričko a džínsy, nie tie beztvaré handry, v
ktorých som ju videl na začiatku týždňa. Má dlhé nohy, úzky
pás a perfektné kozy. Ďalej na mňa zíza a ja musím bojovať s
nutkaním natiahnuť sa a zdvihnúť jej bradu, aby zavrela ústa.
Priletel
som až zo Seattlu, len aby som ťa videl, a to ako sa teraz tváriš,
mi za tú cestu stálo.
„Ana,
volám sa Ana. Ako vám môžem pomôcť, pán Grey?" Zhlboka sa
nadýchne, vystrie ramená rovnako, ako to urobila pri rozhovore, a
venuje mi úsmev, o ktorom som presvedčený, že ho má naučený
pre zákazníkov.
Hra
sa začína, slečna Steelová.
„Je
tu pár vecí, ktoré by som potreboval. Pre začiatok by som chcel
káblové svorky."
S
ďalším nádychom sa jej roztvárajú pery To
by ste pozerali, čo s nimi dokážem, slečna Steelová. „Ponúkame
rôzne dĺžky. Mám vám ukázať, kde sú?" „Veďte ma,
prosím, slečna Steelová."
Vykročí
spoza pultu a ukáže na jednu z uličiek. Na nohách má plátenky.
Mimovoľne mi napadne, ako by asi vyzerala na vysokých podpätkoch.
Od Louboutina ... najlepšie od Louboutina.
„Sú
v oddelení elektrického tovaru, ôsma ulička." Zakolíše sa
jej hlas a sčervená... už zase.
Takže
na mňa reaguje. Svitla
mi nádej. Nieje
to lesba. Uchechtnem
sa.
„Až
po vás," zamumlem a pokyniem jej rukou, aby ma viedla. To, že
je predo mnou, mi zároveň dáva priestor a čas, aby som mohol
obdivovať jej fantastický zadok. Je to skrátka kus: milá,
zdvorilá a krásna - so všetkými fyzickými prednosťami, ktoré
na svojich sub oceňujem. Lenže otázka za milión znie: mohla
by byť sub? Pravdepodobne o tom životnom štýle - o mojom životnom
štýle - nič nevie, ale ja ju do neho s potešením zasvätím.
Trochu
príliš predbiehaš, Grey.
„Ste
v Portlande obchodne?" pýta sa a vytrháva ma zo zamyslenia.
Hlas jej vyskakuje o oktávu vyššie, aj keď sa snaží predstierať
nezáujem. Mám chuť sa zasmiať, čo je osviežujúce. Ženy ma
zriedka rozosmejú.
„Zastavil
som sa vo Vancouveri na poľnohospodárskej fakulte vašej
univerzity," zaklamem.
Vlastne
som prišiel za vami, slečna Steelová. Ona červenie a ja sa cítim
pod psa.
„V
súčasnej dobe tam podporujem výskum týkajúci sa striedania
plodín a náuky o pôde." Tak, to je aspoň pravda.
„To
je tiež súčasť vášho plánu, ako nakŕmiť svet?" zvlní
pery v náznaku úsmevu.
„Dalo
by sa to tak povedať," pripustím. Ona
si zo mňa uťahuje? Eh,
ako rád by som jej to zatrhol. Ale čím začať? Možno večerou,
to by bolo lepšie než obvyklý pohovor... rozhodne by to bola
novinka, vziať uchádzačku na večeru.
Ocitáme
sa pri káblových svorkách, ktoré sú v regáli roztriedené
podľa veľkostí a farieb. Bezmyšlienkovite prechádzam prstami po
jednotlivých balíčkoch. Mohol by som ju jednoducho pozvať na
večeru. Ako na rande? A išla by? Keď sa na ňu pozriem,
sústredene skúma svoje prepletené prsty. Nedokáže sa na mňa
pozrieť... to
vyzerá sľubne. Vyberám
si balenie dlhých svoriek. Dajú sa použiť rôznymi spôsobmi -
zopnú členky a zápästia naraz.
„Tieto
budú vyhovovať," poznamenám a jej sa okamžite hrnie krv do
tváre, opäť.
„Ponúknem
vám ešte niečo?" vyhŕkne - buď je taká ochotná, alebo
sa ma snaží čo najrýchlejšie zbaviť. Teraz ale čo z toho?
„Hľadám nejakú širokú lepiacu pásku." „Tapetujete?"
Znovu
musím potlačiť zachechtanie. „Nie, netapetujem." Napríklad
štetku som nedržal v ruke celú večnosť. Pri tom pomyslení sa
po-usmejem, na tieto práce mám ľudí.
„Tadiaľto,"
hlesne a vyzerá zľahka namrzene. „Lepiace pásky sú v oddelení
dekorácií."
No
tak, Grey. Nemáš veľa času. Hovor k nej, vtiahniju do hovoru.
„Pracujete
tu už dlho?" No jasné, že odpoveď dávno poznám. Na rozdiel
od niektorých sa na stretnutie viem pripraviť. Už zase červená -
bože, tá baba je ale plachá. Tu
nemám šancu. Rýchlo
sa otáča a zamieri uličkou ďalej, až k sekcii označenej
DEKORÁCIE. Dychtivo ju nasledujem. Čo som nejaké šteňa?
„Štyri
roky," utrúsi, keď prichádzame na miesto. Ohýba sa pre dve
pásky rôznej šírky.
„Vezmem
si túto," poviem. Tá širšia je cez ústa oveľa lepšia. Keď
mi ju podáva, krátko sa dotkneme špičkami prstov. A mne ten dotyk
pretečie až do lona. Poondiata
robota!
Ona
pri ňom zbledne. „Prajete si ešte niečo?" Jej hlas je teraz
tichý a akoby rozochvený.
No
to ma podrž, mám na ňu rovnaký vplyv ako ona na mňa. Možno...
„Voľajaký
motúz, myslím."
„Tadiaľto."
Uháňa k ďalšiemu regálu a ja dostávam novú šancu obdivovať
jej fajnovú riťku.
„Aký
typ by ste si predstavovali? Máme tú syntetické, z prírodných
vlákien... rôzne motúzy... káblové šnúry..." Prekrista
- už dosť. V
duchu zaúpiem a snažím sa zahnať predstavu, v ktorej je spútaná
a zavesená zo stropu mojej herne.
„Dajte
mi päť metrov toho z prírodných vlákien, prosím." Je
hrubší a dokáže sa viac zarezať, keď sa človek vzpiera...
to je moja volba.
Síce
sa jej trasú prsty, ale zručne nimi odmeriava presnú dĺžku. Z
pravého vrecka vyťahuje odlamovací nôž a jedným energickým
pohybom povraz odreže, starostlivo ho zmotá a zviaže voľným
uzlom. Aké
pôsobivé.
„Chodili
ste do skautského oddielu?"
„Organizované
skupinové aktivity veľmi nemusím, pán Grey." „A čo vás
teda baví, Anastasia?" zakliesnim sa do jej pohľadu a vidím,
ako sa jej rozširujú zreničky. Áno!
„Knihy,"
zašepká. „Aké knihy?"
„No,
poznáte to. Nič neobvyklé. Klasika. Predovšetkým britská
literatúra."
Tak
britská literatúra, hej? Stavil by som sa, že Brontéová a
Aus-tenová. A vôbec, všetky tie romantické táraniny o srdciach a
kvetoch. Došľaka. To nieje dobré.
„Potrebujete
ešte niečo iné?"
„Ja
ani neviem. Odporučili by ste mi niečo?" Chcem vidieť, ako
zareaguje.
„Myslíte
niečo, čo by sa vám hodilo, až budete majstrovať?" uisťuje
sa prekvapene.
Skoro
vyprskne smiechom. Teda,
bejby, domáce majstrovanie práve nie je môj odbor. Zadusím
smiech a kývnem. Očami ma zíde od hlavy k päte a ja zneistiem.
Ona si ma normálne prezerá. No toto.
„Montérky,"
vyhŕkne.
To
je tá najnečakanejšia vec, ktorú som z tých jej lákavých
pohotových úst počul od otázky s gayom.
„Nechcete
si predsa zničiť oblečenie." Nesmelo ukáže rukou na moje
rifle.
Tak
tomu neodolám. „Vždy si ich môžem vyzliecť." „Ehm..."
Do tváre sa jej prudko ženie krv a očami skenuje podlahu.
„Tak
ja si nejaké vezmem. Božechráň, aby som si zničil oblečenie,"
poviem, aby som ju vyslobodil z trápnej situácie. Bez slova sa
otáča a vedie ma inam. A ja ešte raz nasledujem ten úchvatný
výhľad.
„Bude
to všetko?" So zajakaním mi podáva modrú pracovnú
kombinézu. Je úplne bez seba, oči stále zapichnuté do zeme
a líca červené. A že to so mnou robí veci.
„Ako
ste na tom s tým článkom?" napadá mi v nádeji, že by sa
mohla trochu uvoľniť.
Zdvihne
ku mne oči a odvďačí sa mi letmým úľavným úsmevom. No
konečne. „Ja
ho nepíšem, to Katherine. Slečna Kavanaghová. Moja spolubývajúca,
to ona je jeho autorka. A je z neho unesená. Katherine je
šéfredaktorkou našich novín a samozrejme bola zdrvená, že s
vami nemohla ten rozhovor urobiť sama."
To
bol najdlhší prejav, ktorý mi adresovala od chvíle, kedy sme sa
stretli prvýkrát, a ku všetkému v ňom hovorí o niekom inom ako
o sebe. Zaujímavé.
Skôr
než to stihnem komentovať, dodáva: „Len ju mrzí, že k nemu
nemá žiadne vaše nové fotky."
Tak
húževnatej slečne Kavanaghovej sa zachcelo fotografií. Najlepšie
propagačných, čo? To pre ňu môžem urobiť. Len keď mi to
umožní stráviť viac času s delikátnou slečnou Steelovou.
„A
aké snímky by si predstavovala?"
Chvíľu
na mňa zarazene pozerá a potom nerozhodne zavrtí hlavou.
„No,
ešte sa tu zdržím. Čo zajtra...?" Mohol by som zostať v
Port-lande. Pracovať z hotela. Treba si prenajať izbu v Heathman.
Budem potrebovať, aby sem prišiel Taylor a priviezol mi laptop a
pár vecí na prezlečenie. Alebo Elliot - ak sa teda nechystá
omrdať polovicu Seatt-lu, čo je jeho obvyklý modus operandi na
víkend.
„Vy
by ste súhlasili s fotografovaním?" Nedokáže zamaskovať
údiv.
Krátko
prikývnem. Boli
by ste prekvapená, čo som ochotný urobiť pre to, aby som s vami
mohol stráviť viac času, slečna Steelová... vlastne, tiež
ma to prekvapuje.
„Kate
by bola nadšená - teda pokiaľ zoženieme fotografa." Usmeje
sa naplno a jej tvár zažiari ako letný úsvit. Kristepane, ona je
úchvatná.
„Tak
mi dajte vedieť, pokiaľ ma budete zajtra potrebovať." Siaham
do peňaženky pre navštívenku. „To je moja vizitka, je tam číslo
na môj mobil. Museli by ste zavolať ráno, pred desiatou." A
ked nezavolá, odtiahnem späť do Seattlu a jednoducho na túto
hlúpu anabázu zabudnem. Až na to, že ma tá myšlienka
znervózňuje .
„Tak
fajn," usmieva sa na mňa ďalej.
„Ana!"
Obaja
sa otáčame za hlasom mladíka v ležérnom, ale drahom
oblečení, ktorý sa objavuje na opačnom konci uličky. Zubí sa na
slečnu Steelovú ako o život. Čo je to za fagana?
„Ehm,
ospravedlníte ma na chvíľu, pán Grey." Odchádza k nemu a
ten hajzlík ju zovrie v gorilom objatí. V žilách mi začína
vrieť krv -je to inštinktívna reakcia. Okamžite
z nej zlož tie paprče. Ruky
sa mi samé zovrú v päsť a len neveľmi ma upokojí, ked vidím,
že mu jeho objatie neoplatí.
Vedú
spolu šepkanú konverzáciu. Dofrasa, možno sa Welch pomýlil.
Možno je ten chalan jej priateľ. Vekom by zodpovedal a zároveň z
nej nedokáže spustiť tie nenásytné malé oči. Na chvílku si ju
podrží na dĺžku paží, skúma ju pohľadom a potom zostáva stáť
s jednou rukou ležérne položenou na jej ramene, je to zdanlivo
nenútené gesto, ale ja viem, že si tým vymedzuje svoje územie a
naznačuje mi, aby som odpálil. Ona pôsobí rozpačito,
nervózne prešľapuje z nohy na nohu.
Dočerta.
Asi by som mal vypadnúť. Potom
mu ale niečo hovorí a vyvlieka sa mu, dotkne sa pritom jeho ramena,
nie ruky. Je evidentné, že si nie sú blízki. A to je dobre.
„Takže,
Paul, toto je Christian Grey. Pán Grey, Paul Clayton. Jeho brat to
tu vlastní." Venuje mi zvláštny pohľad, ktorému
neporozumiem, a pokračuje: „Poznám Paula odvtedy, čo tu
pracujem, aj keď sa nevídame veľmi často. Práve sa vrátil z
Princetonu, kde študuje obchodný manažment."
Takže
šéfov brat, nie priateľ. Miera úľavy, ktorú pocítim, je taká
nečakaná, že ma doženie k zamyslenému výrazu. Tá
baba sa mi nejako dostala pod kožu.
„Pán
Clayton," poviem úmyselne úsporným tónom.
„Pán
Grey." Stisnem jeho ochabnutú ruku. Zdochnutá
ryba. „Počkať
- azda nie ten
Christian
Grey? Ten z Grey Enterprises Holdings?" V okamihu sa jeho
správanie mení z teritoriálneho na podliezavé.
Hej,
to som ja, ty blbec.
„Pane
- môžem vám niečo ponúknuť?"
„Anastasia
už sa o mňa postarala, pán Clayton. Venovala mi všetku svoju
pozornosť." A teraz
vypadni.
„Super,"
rozplýva sa celý vyjavený a nadovšetko úctivý. „Takže sa
uvidíme potom, Ana."
„Jasné,
Paul," povie ona a dotyčný sa vytráca, vdakabohu. Pozorne ho
sledujem, ako mizne v zadnej časti obchodu.
„Ešte
niečo iné, pán Grey?"
„To
bude všetko," zabručím. Došľaka, čas vypršal a ja stále
neviem, či ju ešte uvidím. Musím zistiť, či je nejaká šanca,
že by aspoň premýšľala o tom, čo by som jej mohol
navrhnúť. Ako jej to len naznačiť? A som vôbec pripravený na
novú sub? Ku všetkému na takú, ktorá nič nepozná.
Sakramentská situácia, bude potrebovať základný výcvik. Lenže
potom v duchu pookrejem pri pomyslení, kolko zaujímavých možností
to predstavuje... nech sa prepadnem, ak by takýto výcvik nebol sám
o sebe radosť. Bude mať vôbec záujem? Alebo som ju zle prečítal?
Vedie
nás späť ku kase a blokuje mi tovar, celý čas nezdvihne oči.
Tak
sa na mňa pozri, dočerta! Chcem
sa do nich ešte raz pozrieť a skúsiť odhadnúť, na čo myslí.
Konečne
dvíha hlavu. „Bude to štyridsaťtri dolárov, prosím."
A
to
je všetko?
„Prosíte
si na to tašku?" spýta sa schovaná za maskou predavačky, keď
jej podávam svoju kartu.
„Áno,
Anastasia." To meno - krásne meno pre krásnu dievčinu. Znova
ho poláskam na jazyku.
Rýchlo
a zručne mi balí veci. A je to. Teraz musím odísť.
„Takže
mi zavoláte, pokiaľ ma budete chcieť na to fotenie?"
Prikývne,
ked mi podáva tašku a vracia kartu.
„Dobre,
zajtra dovidenia, azda." Predsa
len tak neodídem. Musím jej dať najavo, že mám záujem.
„Anastasia,
som rád, že slečna Kava-naghová nemohla na ten rozhovor prísť."
Potešený jej ohromeným výrazom si prehadzujem tašku cez plece a
vyrážam von.
Áno,
napriek všetkému ju chcem. Teraz musím čakať... už zase...
Prekliate čakanie.
A
to
je všetko... zatiaľ. Ďakujem, ďakujem, a ešte raz ďakujem za
vašu priazeň.
E
L James
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.