Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 6. kapitola

Kapitola 6

Ruky mám zapletené v jeho vlasoch a horúčkovito k nemu
tlačím ústa, doslova ho hltám a s pôžitkom si vychutnávam
dotyky našich jazykov. A on je na tom rovnako, akoby sa do
mňa chcel vpiť.
Zrazu ma dvíha do sedu a chytá lem môjho trička, prudko
mi ho prevlieka cez hlavu a púšťa ho na podlahu.
„Chcem ťa na sebe cítiť,“ hundre mi nenásytné do pier,
zatiaľ čo sunie ruky k háčikom podprsenky. Jediným
plynulým pohybom mi ju sťahuje a odhadzuje nabok.
Tlačí ma späť na posteľ a svoje ústa spoločne s jednou
rukou presúva k mojim prsiam. Zatínam mu prsty do vlasov,
keď vsaje moju bradavku medzi pery a silne za ňu potiahne.
Vykríknem, pretože ma zaplavuje vlna slasti a prechádza
mnou, až sa mi z toho zviera každučký sval v lone.
„Áno, miláčik, len nech ťa počujem,“ šepká mi do
rozpálenej pokožky.
Bože, ako ja ho chcem, teraz hneď, vnútri! Pohráva si s
mojou bradavkou v ústach, ťahá za ňu, a ja sa pod ním zvíjam
a zmietam, zmieram túžbou. A vnímam aj jeho túžbu,
nasiaknutú… čím vlastne? Úctou. Akoby ma uctieval.
Prstami sa hrá aj s mojou druhou bradavkou, až pod jeho
skúsenými dotykmi tvrdne. Potom sa presúva k rifliam,
obratne rozopína gombík aj zips a vkráda sa mi do nohavičiek,
kde sa ku mne pritlačí rukou.
155
Keď do mňa vsunie jeden prst, sykavo vypustí vzduch z
pľúc. Zdvíham panvu, aby som sa mu natlačila viac do dlane,
a on zareaguje tým, že ma začne trieť.
„Ach, miláčik,“ vydýchne nado mnou a venuje mi
spaľujúci pohľad. „Ty si taká vlhká.“ Jasne počujem ten úžas v
jeho hlase.
„To preto, že ťa chcem,“ dostanem zo seba.
Znovu sa mi vrhá na ústa, sála z neho to lačné zúfalstvo, to,
ako veľmi ma potrebuje.
Toto je nové, také to ešte nikdy nebolo, azda len, keď som
sa vrátila z Georgie. V hlave mi opäť znejú slová, ktoré
predniesol dnes popoludní… Len sa potrebujem ubezpečiť, že
sme v pohode. A toto je jediný spôsob, ktorý poznám.
To pomyslenie ma premáha. To vedomie, že na neho mám
taký vplyv, že mu dokážem poskytnúť takú mocnú útechu. Aj
moja vnútorná bohyňa z toho pradie od blaha.
Dvíha sa, prstami zachádza pod lem mojich nohavíc a
sťahuje mi ich. A hneď potom aj nohavičky.
Bez toho aby zo mňa spustil oči, sa postaví, vytiahne z
vrecka malý plastový balíček a hodí mi ho. Jedným rýchlym
pohybom sa zbavuje džínsov i boxeriek naraz.
Nedočkavo trhám obal, a keď sa ku mne vráti, pomaly mu
nasadím kondóm. Chytá ma za obe ruky a líha si na chrbát.
„Ty. Hore,“ zavelí a sťahuje si ma obkročmo nad seba.
„Chcem na teba vidieť.“
Vedie ma a ja na neho váhavo dosadám. Pomaly zatvára
oči a prepína boky, aby sa so mnou nakoniec úplne spojil, celú
ma vyplnil a roztvoril. Zároveň s výdychom sa mu pery
formujú do dokonalého veľkého O.
156
Je to nádherný pocit – takto si ho privlastňovať a zároveň
vedieť, že ma vlastní.
Pridržiava ma za ruky a ja netuším, či preto, aby ma
podoprel, alebo aby som sa ho nedotýkala. Aj keď, teraz už
mám tú svoju mapu. „Je mi v tebe tak skvelo,“ zachraptí.
A tak sa znovu zdvíham, opitá mocou, ktorou nad ním
vládnem, a sledujem Christiana Greya, ako sa podo mnou
pozvoľna začína trieštiť. Púšťa moje ruky a berie ma za boky, a
ja sa mu zapieram o paže. Tvrdo sa proti mne vzoprie, až
pritom vykríkne.
„To je ono, miláčik, chcem, aby si ma maximálne vnímala,“
povzbudzuje ma zastrene.
Zakláňam hlavu a robím presne to, čo mi povedal. Pretože
toto on vie dokonale.
Pohybujem sa – v perfektnej súhre vychádzam v ústrety
jeho rytmu – a všetko ostatné v tej chvíli stráca zmysel.
Zostávajú len moje pocity stratené v prázdnote zážitku. Hore a
dolu… znova a znova… Otváram oči a pozerám sa na neho,
trhane pritom oddychujem. On mi môj pohľad opätuje a oči
mu len tak blčia.
„Moja Ana,“ artikuluje nemo.
„Tvoja,“ vzdychnem. „Iba tvoja.“
Nahlas zastoná, znova zatvára oči a zakláňa hlavu. Bože
môj… Vidieť Christiana, ako sa blíži k okraju priepasti, to
úplne stačí na spečatenie môjho vlastného osudu – ako prvá sa
hlasno rútim cez jej hranu, padám dole a krútim sa v špirále,
až úplne vyčerpaná pristávam na jeho tele.
„Ach, milovaná!“ vyráža zo seba, vrhá sa za mnou, pevne
ma drží a necháva sa tým unášať.
157
Hlavu mám položenú na jeho hruďi, v zakázanom území,
tvár opretú o hebké chĺpky na prsiach. Sťažka oddychujem,
spokojná, a snažím sa odolať nutkaniu našpúliť pery a pritlačiť
ich k nemu.
Iba na ňom spočívam a lapám po dychu. Rukou mi uhladí
vlasy a plynule pokračuje na chrbát, kde mi nežne prechádza
končekmi prstov, zatiaľ čo si sám upokojuje dych.
„Si nádherná.“
Zdvíham hlavu a hádžem naňho skeptický pohľad. Po takej
reakcii sa zamračí a prekvapuje ma tým, že si prudko sadá,
pričom si ma pridŕža rukou ovinutou okolo môjho pása.
Chytám sa ho za ramená a naše nosy sa takmer dotýkajú.
„Ty si nádherná,“ opakuje s veľavravným dôrazom.
„A ty si zase občas veľmi milý.“ Zľahka ho pobozkám.
Trochu ma nadvihne a uvoľňuje sa zo mňa. Nepatrne mu
pritom mykne tvárou. Nahne sa a tiež ma pobozká.
„Ty nemáš ani potuchy o tom, ako veľmi si krásna, však?“
Cítim, ako sa červenám. Prečo s tým zase začína?
„Všetci tí chlapci, čo za tebou pália – nič ti to nenapovedá?“
„Chlapci? Akí chlapci?“
„Chceš zoznam?“ zamračí sa. „Ten fotograf – je do teba
blázon, ten chalan v obchode, brat tvojej spolubývajúcej. Tvoj
šéf,“ dodáva trpko.
„Ale, Christian, to predsa nie je pravda.“
„Ver mi. Oni ťa chcú. Chcú, čo je moje.“ Pritlačí si ma k
sebe a ja zdvíham ruky, opieram sa mu o plecia, prstami mu
vchádzam do vlasov a pobavene si ho premeriavam.
„Moja,“ zopakuje so zábleskom v očiach.
„Áno, tvoja,“ uisťujem ho s úsmevom.
158
Vyzerá, že ho to upokojilo. A ja sa cítim dokonale v
bezpečí, nahá na jeho lone, v posteli, za plného denného svetla
sobotňajšieho popoludnia. Kto by si to bol pomyslel? Na jeho
exkluzívnom tele sú stále viditeľné stopy rúžu. Aj na
obliečkach pozorujem zopár šmúh a okamžite mi napadne, čo
z toho asi vyvodí pani Jonesová.
„Tie čiary sú stále vidieť,“ skonštatujem a srdnato mu
ukazovákom obtiahnem tú na pleci. Stuhne a poplašene
zažmurká. „Chcela by som vyraziť na prieskum.“
Vrhá na mňa udivený pohľad. „Bytu?“
„Nie. Myslela som skôr tú mapu pokladu, čo sme na teba
nakreslili.“ Prsty sa mi doslova zvierajú túžbou sa ho dotýkať.
Prekvapene dvíha obočie a neisto zažmurká. Otriem sa
nosom o ten jeho.
„Čo presne by to predstavovalo, slečna Steelová?“
Pohnem rukou a prejdem mu prstami po tvári. „Len sa ťa
chcem dotýkať všade, kde smiem.“
Hravo mi zovrie ukazovák medzi zubami a ľahko
zahryzne.
„Au,“ zaprotestujem a on vycerí zuby a tlmene zavrčí.
„Tak dobre,“ povie, keď ma pustí, ale aj tak z neho srší
neistota. „Počkaj.“ Naťahuje sa za mňa, znovu ma trochu
dvíha, sťahuje si kondóm a bez akýchkoľvek okolkov ho
odhadzuje vedľa postele.
„Tieto veci neznášam. Mám sto chutí zavolať doktorke
Greenovej, aby prišla a pichla ti nejakú injekciu.“
„Myslíš, že najlepšia gynekologička v Seattli pribehne na
tvoje zapískanie?“
159
„Dokážem byť veľmi presvedčivý,“ zamumle a strká mi
vlasy za ucho. „Franco odviedol skvelú prácu. Ten zostrih sa
mi páči.“ Čože?
„Prestaň stále meniť tému.“
Posúva si ma späť, takže na ňom sedím obkročmo, opieram
sa mu o pokrčené nohy a tie svoje mám pozdĺž jeho bokov.
Zakláňa sa a zapiera sa o lakte.
„Tak sa dotýkaj,“ vyzýva ma vážne, všetok humor z jeho
očí je však preč. Vyzerá nervózne, ale snaží sa to nedať najavo.
Fixujem ho očami, naťahujem ruku a bruškom prsta mu
prechádzam pod líniou rúžu, krížom cez jeho vypracované
brušné svaly.
Trhne sa a ja prestávam.
„Nemusím,“ zašepkám.
„Nie, to je v pohode. Len to chce trochu… adaptácie, z
mojej strany. Nikomu som sa takto neodovzdal už veľmi
dlho,“ zamyslí sa.
„Pani Robinsonová?“ Tie slová zo mňa vypadnú, ani
neviem ako, a nejakým zázrakom sa mi darí nedať na sebe
poznať zármutok ani nevraživosť.
Prikývne, očividne nesvoj. „Teraz ju však rozoberať
nechcem. Pokazilo by ti to náladu.“
„Zvládla by som to.“
„Ale nezvládla, Ana. Stačí, keď sa o nej zmienim, a vidíš
načerveno. Moja minulosť je moja minulosť. Je to fakt.
Nemôžem ju zmeniť. A som šťastný, že ty žiadnu nemáš,
pretože by som zošalel, keby si mala.“
Zaškerím sa na neho, ale hádať sa mi nechce.
„Zošalel? To ako ešte viac?“ Usmejem sa a dúfam, že tým
trochu odľahčím atmosféru.
160
Mykne mu kútikmi úst. „Šaliem po tebe,“ zašepká.
Srdce mi poskočí radosťou.
„Nemala by som zavolať doktorovi Flynnovi?“
„Nemyslím, že to bude potrebné,“ prehodí sucho.
Posúvam sa dozadu, takže musí natiahnuť nohy, znovu mu
prikladám prsty na brucho a nechávam ich kĺzať po jeho
pokožke. Opäť zmeravie.
„Páči sa mi, keď sa ťa môžem dotýkať.“ Schádzam k pupku
a potom ďalej, po tenkej stužke mäkkých chĺpkov. Zároveň, so
zmenou frekvencie dychu, pootvárajú sa mu ústa a tmavne
mu pohľad. A ja pod sebou pocítim jemné šklbnutie a rastúci
tlak.
O-ou. Druhé kolo.
„Už zase?“ začudujem sa.
Usmeje sa. „Ó, áno, slečna Steelová, už zasa.“
Aký príjemný spôsob trávenia sobotného popoludnia!
Stojím pod sprchou a neprítomne sa umývam, dávam si pozor,
aby som si nenamočila vyčesané vlasy, a dumám o tom, čo sa
stalo v posledných niekoľkých hodinách. Christian a vanilka,
zrejme to ide dohromady.
A koľko mi toho dnes poodhalil! Je veľmi ťažké s ním
udržať krok a zároveň vstrebávať všetko, čo sa o ňom
dozvedám: podrobnosti o jeho zárobku – dočerta, je až nechutne
bohatý, zvlášť v porovnaní s niekým takým mladým – to je
jednoducho niečo výnimočné – potom všetky tie informácie, čo o
mne zhromaždil, a tiež o všetkých ostatných tmavovlasých
subkách. Zaujímalo by ma, či ich stále všetky schováva v tej
svojej kartotéke.
161
Moje podvedomie našpúli pery a zavrtí hlavou – ani nad
tým nepremýšľaj! Zamračím sa. Len by som do nej nakukla, no
nie?
Potom je tu niekde Leila – pravdepodobne ozbrojená – a jej
hudobný nevkus v jeho iPode. A čo je horšie, pani Pedofília
Robinsonová. Musela by som o nej veľa premýšľať, a to sa mi
nechce. Nechcem, aby tá jej žiarivá hriva strašila v našom
vzťahu. Christian má pravdu, naozaj vidím červeno, len na ňu
pomyslím, tak bude možno lepšie, keď sa ňou nebudem
zaoberať vôbec.
Odrazu, celkom rozmrzená, leziem zo sprchy.
A kto by veru nebol? Aká normálna osoba pri zmysloch by
toto vykonala pätnásťročnému chalanovi? Ako veľmi sa
podpísala na jeho rozpoltenosti? Vôbec ju nechápem. Ale
úplne najhoršie je, že on sám hovorí, že mu vraj pomohla. Ako
asi?
Znovu si vybavujem jeho jazvy, viditeľný dôkaz príšerného
detstva a pripomienka neviditeľných jaziev, ktoré musí niesť
na duši. Môj drahý, úbohý Tieň! Dnes hovoril také krásne veci.
Šalie za mnou.
Pozerám sa na svoj odraz v zrkadle a spomínam na jeho
slová. Po tvári sa mi rozlieva nahlúply úsmev a srdce mi
znova zaplesá. Možno by nám to mohlo klapať. Ale ako dlho
mu to bude stačiť, kým zo mňa bude chcieť vytĺcť vzdor,
pretože prekročím nejakú pomyselnú hranicu?
Môj úsmev sa rozplýva. Toto je niečo, čo nedokážem
odhadnúť. Visí to nad nami ako tieň. Zvrátený sex – áno, to
dokážem, ale niečo viac?
162
Podvedomie na mňa upiera prázdny pohľad a tentoraz sa
ani nevytasí so žiadnou pichľavou poznámkou. Vraciam sa do
svojej spálne, aby som sa obliekla.
Christian je dole a pripravuje sa, nech už tam robí
čokoľvek, mám izbu sama pre seba. Práve tak, ako je šatňa
preplnená mojím oblečením, tak aj zásuvky bielizníka
pretekajú novou spodnou bielizňou. Vyberám si akýsi čierny
korzet, na ktorom ešte visí cenovka, čo hlása päťstoštyridsať
dolárov. Je ozdobený strieborným lemovaním a hodia sa k
nemu tie najmenšie nohavičky. K tomu si beriem podväzkové
pančuchy v telovej farbe – sú také jemnučké, z čistého
hodvábu. Tie sú fakt… elegantné… a svojím spôsobom…
vzrušujúce… naozaj no fakt.
Práve sa naťahujem za šatami, keď vstupuje Christian – bez
ohlásenia. To je čo? Mohol si aspoň zaklopať! Akoby na mieste
skamenel, len na mňa zíza, sivé oči lačne blčia. Okamžite sa
červenám, všade – tak mi to aspoň pripadá. On je v bielej
košeli a čiernych nohaviciach od obleku. Tú košeľu nemá hore
zapnutú, takže mu ešte stále vidieť ten červený rúž okolo
krku… a on na mňa stále hľadí.
„Môžem vám s niečím pomôcť, pán Grey? Predpokladám,
že okrem toho neokrôchaného zízania máte aj iný dôvod na
túto návštevu.“
„Ďakujem, ale celkom si to neokrôchané zízanie užívam,
slečna Steelová,“ pochvaľuje si, postupuje ďalej do izby a
pritom ma prepaľuje pohľadom. „Pripomeňte mi, aby som
poslal osobné poďakovanie Caroline Actonovej.“
Zamračím sa. Kto to, dočerta, má byt?
163
„To je osobná predavačka u Niemana,“ poznamenáva, a
tým trochu strašidelne odpovedá na moju nevyslovenú
otázku. „Aha.“
„Som celkom vyvedený z miery.“
„To vidím. Čo si chcel, Christian?“ obdarím ho Ale no tak!
pohľadom.
Opätuje mi to pokriveným úsmevom a vyťahuje z vrecka
tie strieborné guľôčky, čím ma úplne vykoľají. Dofrasa! On ma
chce vylátať?! Teraz? Prečo?
„Nie je to tak, ako si myslíš,“ vyhŕkne.
„A ako teda?“ zašepkám.
„Napadlo mi, že by si si ich dnes večer mohla zobrať.“
Logický záver, čo vyplýva z jeho vety, zostáva visieť vo
vzduchu medzi nami. A pomaly sa zhmotňuje.
„Na tú akciu?“ dostanem zo seba šokovane.
Pozvoľna prikývne a jeho oči sú zrazu akési tmavšie.
Ach, môj…
„Vybiješ ma potom?“
„Nie.“
Na pikosekundu pociťuje ľahké sklamanie.
Zasmeje sa. „Ty by si chcela?“
Len preglgnem. Ja jednoducho neviem.
„Môžeš byť pokojná, už na teba nemienim takto siahnuť,
ani keby si ma prosila.“ Ale! To je mi novinka.
„Tak chceš si tú hru zahrať?“ pripomína a dvíha ruku s
guľôčkami. „Vždy si ich môžeš vybrať, keď to na teba bude
priveľa.“
Zarazene ho sledujem. Vyzerá taký dráždivo zvodný –
neupravený, s vlasmi ešte strapatými po našej poslednej
súloži, so zastretým pohľadom plným erotickej zmyselnosti a
164
pekne tvarovanými perami, ľahko zdvihnutými vo
vyzývavom úsmeve.
„Tak dobre,“ súhlasím ticho. Dočerta, jasné, že áno!
Vnútorná bohyňa znovu nabrala schopnosť hovoriť a teraz to
vykrikuje zo striech domov.
„Poslušné dievčatko,“ zaškerí sa Christian. „Poď sem,
dáme ich, kam patria. Teda, až si obuješ tie topánky.“
Topánky? Obzerám sa a zaregistrujem bledučkosivé
semišové lodičky, ktoré ladia k šatám, čo som si vybrala.
Poslúchni ho! zašteká na mňa vnútorná bohyňa.
Christian mi ponúka ruku, aby ma podoprel, než do nich
vkĺznem. Sú od Christiana Louboutina, vzor len za tritisíc
dvesto deväťdesiatpäť dolárov. Teraz musím byť minimálne o
pätnásť centimetrov vyššia.
Odvádza ma k posteli, ale nesadá si, namiesto toho
prechádza k jedinej stoličke v miestnosti. Dvíha ju a prenáša,
aby ju nakoniec postavil predo mňa.
„Keď kývnem, predkloníš sa a pridržíš sa tej stoličky.
Rozumieš?“ inštruuje ma zhrubnutým hlasom.
„Áno.“
„Dobre. Teraz otvor ústa,“ prikazuje mi.
Otváram ich a domnievam sa, že sa mi tam chystá vložiť
guľôčky, aby som ich navlhčila. Nie, vsúva mi do nich
ukazovák.
„Cmúľaj,“ nabáda ma. Zdvíham ruku a chytám ho za
zápästie, pridržiavam si ho zaň. A robím presne to, o čo ma
požiadal – vidíš, dokážem byť poslušná, keď chcem.
Chutí po mydle… hmm. Poriadne ho chytím a odmenou sú
mi jeho rozšírené oči a pootvorené ústa, ktorými lapá po
dychu. Ja sama už v tomto čase žiadny lubrikant
165
nepotrebujem. Zatiaľ čo rytmicky sajem jeho prst a láskam ho
jazykom, strká si guľôčky do úst. Keď sa potom pokúša
vytiahnuť prst z mojich, zovriem ho medzi zubami.
Usmeje sa a potom karhavo zavrtí hlavou, takže ho zase
púšťam. Prikývne a ja sa ohýbam a pevne sa chytám okraja
stoličky. Zhŕňa mi nohavičky na stranu a lenivo do mňa
zasúva ten prst, zľahka ním krúži, takže ho cítim úplne všade.
Nedokážem tomu zabrániť – z pier mi uniká zakvílenie.
Nezdrží sa však dlho a vzápätí svoj prst nahrádza
guľôčkami, pekne pomaličky tlačí na každú zvlášť, až sa
ocitajú hlboko vnútri môjho tela. Keď sú na mieste, znova mi
upraví nohavičky a dáva mi bozk na zadok. Potom mi prejde
dlaňami po oboch nohách od členkov až na stehná a nežne ma
pobozká do miest, kde sa končia pančuchy.
„Máte veľmi, veľmi fajnové nohy, slečna Steelová,“ hodnotí
zamatovým hlasom.
Postaví sa, chytí ma za boky a pritlačí si ma k sebe, takže
cítim, ako veľmi sa mu tá naša hra páči.
„Možno si ťa vezmem takto, keď sa vrátime domov. Už sa
môžeš narovnať.“
Cítim, ako sa mi krúti hlava. Som nadmieru vzrušená z
toho tlaku a rozpínavého pocitu, ktorý mi vo vnútri spôsobujú
guľôčky. Christian sa skláňa a bozkáva ma na plece.
„Tieto som ti kúpil na ten ples, čo sa konal minulú sobotu.“
Obtočí okolo mňa ruku a drží ju predo mnou zdvihnutú. V
dlani zviera malú červenú škatuľku, na ktorej viečku sa skvie
nápis Cartier. „Ty si ma však opustila, takže som nemal
príležitosť ti ju venovať.“
Čo to?!
166
„Toto je moja druhá šanca,“ zamumle a ja v jeho hlase
poznávam napätie. Je nervózny.
Váhavo dvíham ruku a pomaly tú škatuľku otváram.
Vnútri žiari pár náušníc, z ktorých každá má štyri diamanty –
jeden ako kvapka, úplne dole, nad ním závesný krúžok a
potom tri perfektne ohraničené kryštáliky umiestnené jeden
nad druhým. Sú prekrásne, jednoduché a klasické. Také, aké
by som si sama vybrala, keby som však niekedy mala
príležitosť nakupovať u Cartiera.
„Sú nádherné!“ vydýchnem a práve preto, že sú našou
druhou šancou, hneď si ich zamilujem. „Ďakujem.“
Cítim, ako sa z neho to napätie vytráca. Znovu mi pritlačí
pery na plece.
„Doprajem ti teraz trochu súkromia.“ A bez toho, aby sa
obzrel, odchádza.
Asi som vstúpila do nejakého alternatívneho vesmíru. Tá
mladá žena, čo sa na mňa pozerá, je hodná červeného koberca.
Až po zem dlhé strieborné saténové šaty bez ramienok sú
jednoducho ohromujúce. Možno, že Caroline Actonovej
napíšem sama. Sú správne vypasované a zdá sa, že
vyzdvihujú to nepatrné množstvo ženských kriviek, ktorými
oplývam.
Vlasy mi padajú v mäkkých vlnách okolo tváre, splývajú
po pleciach a vinú sa mi až k prsiam. Na jednej strane si ich
zasúvam za ucho – a nechávam tým vyniknúť náušnicu.
Naniesla som si iba minimum mejkapu, len tak, aby som
vyzerala prirodzene. Jemné očné linky, trochu špirály, farby na
líca a svetloružového rúžu.
167
Iné zvýraznenie naozaj nepotrebujem. Už teraz mám tvár
sčervenenú v dôsledku pohybov istých strieborných
predmetov. Áno, tie bezpečne zaistia, že budem mať po celý
večer zdravú farbu. Potriasam hlavou nad Christianovou
erotickou vynaliezavosťou a zohnem sa po saténový šál a
striebornú kabelku. Je čas nájsť mojich Päťdesiat Odtieňov.
Je v hale, stojí chrbtom ku mne a hovorí s Taylorom a
ďalšími troma mužmi. Ich prekvapené a uznanlivé pohľady
obracajú Christianovu pozornosť mojím smerom. Obzrie sa,
práve keď rozpačito zastanem.
No to ma podrž! Až mi z toho vysychá v ústach – vyzerá
naozaj úchvatne! Čierny smoking, čierny motýlik a ten jeho
výraz, to, ako sa na mňa pozerá, akoby bol v nejakom tranze.
Podíde ku mne a bozkáva ma do vlasov.
„Anastasia. Vyrazila si mi dych.“
Vďaka jeho komplimentu prednesenému v prítomnosti
Taylora a tých ďalších mužov sa začervenám.
„Dáš si pohárik šampanského, než vyrazíme?“
„Rada,“ prikývnem až príliš rýchlo.
Christian kývne na Taylora a ten sa odoberá aj so svojou
trojčlennou suitou do haly. Christian potom vo veľkej izbe
vyberá z chladničky fľašu sektu.
„Kto to bol?“ pýtam sa.
„Ochranka. Tú má pod palcom Taylor. Je na to vycvičený,
okrem iného.“ Podáva mi naplnený pohár. „Je naozaj
všestranný.“
„To je,“ pripúšťa s úsmevom. „Veľmi ti to pristane,
Anastasia. Na zdravie.“ Dvíha pohárik a ja si s ním pripíjam.
Šampanské má svetloružovú farbu. Chutí skvele, je ľahké a
svieže.
168
„Ako sa cítiš?“ overuje si so zábleskom v očiach.
„Dobre, ďakujem,“ usmejem sa milo a nedám najavo vôbec
nič, plne si vedomá toho, že naráža na tie strieborné guľôčky.
Mykne mu kútikmi úst.
„A budeš potrebovať toto.“ Podáva mi veľký zamatový
meštek, ktorý doteraz ležal na barovom pulte. „Otvor ho,“
vyzýva ma medzi jednotlivými dúškami. So záujmom v ňom
zalovím a vyťahujem z neho rafinovane zdobenú striebristú
maškarnú masku s kobaltovomodrými pierkami, spojenými
uprostred čela do akejsi korunky.
„Je to maškarný ples,“ oznamuje mi vecne.
„Ach, tak.“ Tá maska je úchvatná. Okraje zdobí strieborná
čipková stuha a okolo otvorov pre oči sa vinie exkluzívny
strieborný filigrán.
„Aspoň v nej vyniknú tvoje nádherné oči, Anastasia.“
Ostýchavo sa pousmejem. „Aj ty budeš mať masku?“
„Samozrejme. Svojím spôsobom sú veľmi oslobodzujúce,“
dodáva a s úsmevom zakmitá obočím. Tak to bude ešte vtipné.
„Poď. Chcem ti niečo ukázať.“ Podáva mi ruku a odvádza
ma na chodbu, ku dverám vedľa schodiska. Otvára ich a
odkrýva mi pohľad na rozľahlú miestnosť približne rovnakej
veľkosti, akú má jeho herňa, ktorá musí byť priamo nad nami.
Táto je však nabitá knihami. No, márnosť, knižnica a každá
stena je plná kníh od podlahy až po strop. Uprostred toho
všetkého dominuje biliardový stôl plnej veľkosti, osvetlený
podlhovastou žiarivkou od Tiffanyho, vykladanou sklíčkami v
tvare trojuholníkov.
„Ty máš knižnicu!“ zvýsknem užasnuto, celá bez seba od
rozrušenia.
169
„Áno, alebo aj izbu s guľami, ako tomu hovorí Elliot. Tento
byt je pomerne veľký. Keď si dnes spomenula ten prieskum,
uvedomil som si, že som ťa ňou ešte nepreviedol. Hoci teraz
na to nie je čas, chcel som ti aspoň ukázať toto a možno ťa aj
vyzvať na partičku biliardu – v blízkej budúcnosti.“
Zazubím sa naňho.
„Prijímam.“ A v duchu sa potľapkám po pleci. S Josém sme
sa pri biliarde skamarátili. Hrávali sme ho spolu celé tri roky.
Toto je moje eso v rukáve, José bol dobrým učiteľom.
„Čo je?“ pýta sa Christian s úsmevom.
Ajaj! Musím prestať dávať najavo každú emóciu, ktorú pocítim,
v okamihu, keď ju pocítim, pokarhám sa. „Ale nič!“ vyhŕknem.
Christian podozrievavo priviera oči.
„Hmm, možno z teba doktor Flynn to tajomstvo vyrazí.
Dnes večer sa s ním zoznámiš.“
„S tým predraženým šarlatánom?“ Doparoma!
„Presne s tým. Zmiera túžbou spoznať ťa.“
Sedíme na zadných sedadlách audi a mierime na sever.
Christian ma vezme za ruku a palcom mi jemne hladí hánky.
Trochu sa zavrtím, keď mi chvenie spôsobené jeho dotykmi
dorazí až do lona. Odolávam nutkaniu vzdychnúť, pretože
vpredu sedí Taylor, tentoraz bez iPodu, spoločne s jedným z
tých chlapíkov z ochranky, ktorý sa tuším volá Sawyer.
Začínam pociťovať nepretržité príjemné chvenie dole v
podbrušku, spôsobené nepochybne tými guľôčkami.
Odovzdane premýšľam o tom, ako dlho to asi budem schopná
vydržať bez, ehm… nejakého uvoľnenia. Prekladám si nohu
cez nohu. Keď to urobím, zrazu si spomeniem na niečo, čo mi
predtým vŕtalo hlavou.
170
„Kde si vlastne vzal ten rúž?“ pýtam sa Christiana potichu.
Zaškerí sa a ukáže pred seba. „U Taylora,“ naznačí ústami.
Vybuchnem smiechom. „Ou.“ Hneď sa zarazím – tie
guľôčky! Zahryznem si do pery.
Christian sa na mňa potmehúdsky škerí a oči mu hriešne
planú. On vie úplne presne, čo robí, darebák jeden
rozrajcovaný.
„Uvoľni sa,“ vydýchne. „Ak to na teba bude priveľa…“
Odmlčí sa a postupne sa nežne dotkne perami každého kĺbu
na mojej ruke, nakoniec jemne vsaje špičku môjho malíčka.
Teraz už je mi úplne jasné, že to robí schválne. Temná
túžba sa mi rozpína do celého tela a ja zatváram oči. Krátko sa
tým pocitom poddávam, hlboko vnútri mňa sa všetko
prebúdza. Bože.
Keď oči znovu otvorím, zisťujem, že si ma Christian
sústredene prezerá. Temný princ. Musí to byť tým
smokingom, čo má na sebe, alebo tým motýlikom na krku, ale
vyzerá staršie a sofistikovanejšie, zdrvujúcim spôsobom
krásny zhýralec s roztopašnými úmyslami.
Skrátka, berie mi dych. Som v jeho sexuálnom područí, a ak
mu mám veriť, on zase v mojom. Musím sa pri tej myšlienke
usmiať a on mi odpovedá oslnivým úsmevom.
„Takže, čo od tej udalosti môžeme očakávať?“
„Ale, ako zvyčajne,“ prehodí nenútene.
„Pre mňa na tom nič obvyklé nie je,“ pripomínam mu.
Láskavo sa usmeje a znovu mi pobozká ruku. „Veľa ľudí,
čo sa budú chváliť svojimi peniazmi. Aukcie, tombola, večera,
tanec – moja matka vie usporiadať žúr.“ A po prvýkrát za celý
ten deň sa začínam na ten večierok trochu tešiť.
171
Pozdĺž príjazdovej cesty k sídlu Greyovcov sa vinie šnúra
luxusných áut. Cestu lemujú dlhé svetloružové lampióny, a
keď sa v audi krokom približujeme, už z diaľky vidím, že visia
úplne všade. V strácajúcom sa dennom svetle to pôsobí až
magicky, akoby sme vstupovali do nejakého začarovaného
kráľovstva. Letmo pozriem na Christiana. Aké príznačné, veď
mám vedľa seba princa. Zmocňuje sa ma detinské nadšenie,
pohlcuje ma a prebíja všetko ostatné.
„Nasadiť masky,“ zavelí Christian, a keď si dá tú svoju,
jednoduchú čiernu, akoby sa môj princ stal ešte temnejším,
ešte zmyselnejším.
Všetko, čo teraz vidím z jeho tváre, je krivka jeho
zmyselných pier a silné čeľuste.
Pomoc! Len z pohľadu na neho mi vyletí pulz. S úsmevom
si pripevňujem masku a ignorujem tú lačnú túžbu, čo ma
začína požierať zvnútra.
Taylor zastavuje na príjazdovej ceste a Christianovi dvere
ihneď otvára steward. Sawyer vyskakuje, aby otvoril tie moje.
„Pripravená?“ pýta sa ma Christian. „Ako sa len dá.“
„Vyzeráš úchvatne, Anastasia.“ Galantne mi bozkáva ruku
a vystupuje z auta.
Na trávniku pozdĺž jednej strany domu je rozprestretý
tmavozelený koberec. Vedie okolo, až k rozľahlým
pozemkom, rozprestierajúcim sa za sídlom. Keď po tom
koberci nasledujeme plynulé prúdiaci zástup okázalo
vyparádenej seattleskej smotánky v najrôznejších maskách,
Christian drží okolo mňa ochraňujúco ovinutú ruku s dlaňou
spočívajúcou na mojom drieku. Na cestu nám svietia ružové
lampióny. Dvaja fotografi si aranžujú hostí chrbtom k
172
brečtanom obrastenej pergole, aby im pózovali pri
fotografovaní.
„Pán Grey!“ zvolá jeden z nich. Christian súhlasne
prikývne a na fotografovanie si ma k sebe pritisne ešte bližšie.
Ako spoznali, že je to on? To určite tie jeho typické medené
vlasy.
„Dvaja fotografi?“ začudujem sa.
„Jeden je zo Seattle Times a druhý robí fotky na pamiatku.
Neskôr si môžeme jednu kúpiť.“
No, dofrasa, moja fotografia znovu v novinách. Hlavou mi
preblesne myšlienka na Leilu. Takto sa o mne predsa
dozvedela, keď ma odfotografovali s Christianom. To
pomyslenie je znepokojujúce, aj keď ma čiastočne upokojuje
to, že som schovaná za svojou maskou.
Na konci sprievodu nás čakajú čašníci v bielom, ktorí držia
tácky s pohármi, po okraj naplnenými šampanským, a ja som
rada, že mi Christian jeden z nich podáva – nadobro ma tak
odvádza od čiernych myšlienok.
Blížime sa k veľkej bielej pergole ovešanej menšími
bračekmi veľkých papierových lampiónov. Pod nimi svieti
šachovnicový tanečný parket, ohraničený z troch strán nízkym
plôtikom so vstupmi. Po stranách každého z nich stoja dve do
detailu vypracované ľadové sochy labutí. Štvrtú stranu
pergoly ohraničuje pódium, na ktorom ticho vystupuje
sláčikový kvartet. Hrajú neskutočne príjemnú, jemnú skladbu,
ktorú nepoznám. Zároveň sa zdá, že je pódium pripravené pre
väčší orchester – pravdepodobne na neskôr, pretože žiadnych
iných hudobníkov zatiaľ nevidím. Christian ma berie za ruku
a vedie pomedzi labute na parket, kde v skupinkách postávajú
hostia a s pohármi šampanského v ruke debatujú.
173
Smerom k zálivu stojí obrovský záhradný stan otvorený
smerom k nám, takže v ňom zazriem slávnostne prestreté
stoly a stoličky. Je ich toľko!
„Koľko ľudí príde?“ spovedám Christiana, ľahko
vykoľajená veľkosťou toho stanu.
„Tuším, že okolo troch stoviek. Musela by si sa spýtať mojej
matky.“ Usmeje sa na mňa, a zrejme preto, že vidím iba jeho
úsmev, moja vnútorná bohyňa omdlieva.
„Christian!“
Z hlúčiku ľudí sa odlúči mladá žena, vrhá sa mu okolo
krku a ja v nej okamžite spoznávam Miu. Na sebe má
priliehavé, svetloružové šifónové šaty až po zem a k nim
ladiacu prekrásnu, jemne zdobenú benátsku masku. Vyzerá
božsky. A ja vzápätí pocítim voči Christianovi neskutočnú
vďaku za tie šaty, ktoré mi venoval.
„Ana! Zlato, vyzeráš úžasne!“ Mia ma rýchlo objíma.
„Musíš ísť so mnou a ukázať sa mojim kamarátkam. Žiadna z
nich nemôže uveriť tomu, že si Christian konečne našiel
priateľku.“
Strelím po Christianovi panickým pohľadom, ale ten len
pokrčí plecami v odovzdanom geste viem-že-je-nemožnážijem-
s-ňou-už-nejaký-ten-piatok, a necháva Miu, aby ma
odvliekla ku skupinke štyroch dievčat oblečených v luxusných
šatách, všetky ako zo škatuľky.
Mia nás zbežne predstavuje. Tri z nich sú veľmi milé a
priateľské, ale Lily – aspoň myslím, že tak sa volá – si ma
zatrpknuto premeriava cez červenú masku.
„A to sme si všetci mysleli, že Christian je gay,“ prehodí
uštipačne a svoju zlomyseľnosť skrýva za prehnaný falošný
úsmev.
174
Mia sa na ňu zamračí.
„Lily, ovládaj sa. Je zjavné, že Christian má výborný vkus,
čo sa týka žien. Len čakal na tú pravú, a to ty nie si!“
Lilina tvár teraz farebne splýva s jej maskou a aj ja sa
červenám. Mohlo by to byť ešte trápnejšie?
„Dámy, dovolíte, prosím, aby som si opäť odviedol svoju
partnerku?“ Christian okolo mňa ovíja ruku a priťahuje si ma
k boku.
Všetky štyri sa začervenajú, zasmejú a nesmelo zamrvia –
jeho oslnivý úsmev pôsobí tak ako vždy. Mia na mňa letmo
pozrie, prevráti oči a ja sa jednoducho musím zasmiať.
„Rada som vás spoznala,“ stihnem ešte povedať, ale to už
ma Christian vlečie preč.
„Ďakujem,“ naznačím ústami, keď sme dosť ďaleko.
„Všimol som si, že je tam s Miou aj Lily. Je to hrozná kača.“
„Páčiš sa jej,“ skonštatujem vecne.
Strasie sa. „Hmm, ale tie city nie sú vzájomné. Poď,
predstavím ťa zopár ľuďom.“
Ďalšiu polhodinu trávim vo víre zoznamovania. Spoznám
tak dvoch hollywoodskych hercov, ďalších dvoch výkonných
riaditeľov a niekoľko prominentných lekárov. Prepánakráľa…
neexistuje šanca, aby som si zapamätala všetky tie mená.
Christian ma k sebe neprestáva tlačiť a ja som mu za to
vďačná. Úprimne, to bohatstvo všade okolo, všetka tá oslnivá
krása a pozlátka ma desí. V živote som sa ničoho takého
nezúčastnila.
Čašníci v bielom s fľašami šampanského v rukách sa
nenútene prepletajú rastúcim davom hostí a so
znepokojujúcou pravidelnosťou dopĺňajú môj pohárik.
Nesmiem príliš piť, nesmiem príliš piť, opakujem si v duchu, ale
175
cítim, ako mi to stúpa do hlavy, či už je to šampanské alebo
atmosféra nabitá tajomnom a vzrušením z masiek, alebo
ukryté strieborné guľôčky. Postupom času pre mňa začína byť
nemožné naďalej ignorovať pálčivé brnenie v lone.
„Takže vy pracujete v SIP?“ pýta sa ma džentlmen s
rozvíjajúcou sa plešinou v polovičnej maske medveďa. Alebo
je to pes? „Začul som nejaké zvesti, že sa vás niekto zmocnil.“
Cítim, ako sa mi hrnie krv do tváre. Iste, zmocnil sa nás
človek, ktorý má viac peňazí ako rozumu a je to sliedič par
excellence.
„Som obyčajná stážistka, pán Eccles. Takéto veci sa ku mne
nedostanú.“
Christian nepovie nič a venuje Ecclesovi nič nehovoriaci
úsmev.
„Dámy a páni!“ skáče nám do toho konferencier v
impozantnej čierno-bielej maske harlekýna. „Prosím, zaujmite
svoje miesta pri stoloch. Podáva sa večera.“
Christian ma chytá za ruku a spoločne nasledujeme zástup
ľudí prúdiacich do záhradného stanu.
Jeho interiér je ohromujúci. Tri obrovské lustre vrhajú
dúhové svetlo na strop a steny tvorené plátnom vo farbe
slonovej kosti. Musí tu byť aspoň tridsať stolov. Pripomínajú
mi ten súkromný salónik v hoteli Heathman – krištáľové
poháre, nažehlené belostné obrusy pokrývajúce stoly,
uprostred ktorých sú naaranžované svetloružové pivónie,
ktoré obklopujú strieborné svietniky. Hneď vedľa sú košíky,
zavinuté v hodvábe, plné nejakých lahôdok.
Christian nahliadne do zasadacieho poriadku a vedie ma k
stolu uprostred. Sedí pri ňom aj Mia s Grace a sú zabraté do
rozhovoru s nejakým mladíkom, ktorého nepoznám. Grace má
176
na sebe mätovozelené šaty s flitrami a benátsku masku, ktorá
ich vhodne dopĺňa. Úplne sa rozžiari, keď ma zbadá, a
uvoľnene a vrelo ma pozdraví:
„Ana, tak rada ťa zase vidím! A ako ti to pristane.“
„Matka,“ zdraví ju Christian upäto a bozkáva ju na obe líca.
„Ale, Christian, načo tá formálnosť?!“ karhá ho uvoľnene.
Ďalší, kto sa pripája k nášmu stolu, sú Gracini rodičia, pán
a pani Trevelyanovci. Pôsobia bujaro a mladistvo, aj keď sa to
pod ich priliehavými bronzovými maskami ťažko odhaduje.
Evidentne sú šťastní, že Christiana vidia.
„Stará mama, starý otec, dovolíte, aby som vám predstavil
Anastasiu Steelovú?“
Pani Trevelyanová sa na mňa vrhá ako nejaký prírodný
živel. „Tak on si konečne niekoho našiel, to je báječné, a aká je
pekná! No, dúfam, že ho už skrotíte.“ Nadšene mi potriasa
ruku.
Môjtybože! Vďaka za moju masku.
„Ale, mami, neuvádzaj Anu do rozpakov,“ zachraňuje ma
Grace.
„Tú bláznivú starú babu si nevšímaj, moja drahá,“ podáva
mi ruku pán Trevelyan. „Ona si myslí, že keď je stará, má
sväté právo povedať nahlas akýkoľvek nezmysel, čo sa jej
vyliahne v hlave.“
„Ana, to je môj partner, Sean.“ Mia mi placho predstavuje
toho mladíka. Keď si podávame ruky, šibalsky sa na mňa
usmieva a v hnedých očiach mu iskrí humor.
„Teší ma, Sean.“
Christian mu stlačí ruku a pritom si ho skúmavo
premeriava. To azda nie, zrejme aj Mia musí strpieť
ochranárske pudy svojho brata. Súcitne sa na ňu usmejem.
177
Posledným párom, ktorý prišiel k nášmu stolu, sú Gracini
starí priatelia Lanke a Janie. Len po pánovi Greyovi zatiaľ nie
je ani pamiatky.
A potom zrazu zapraská mikrofón a z reproduktorov sa
ozýva jeho hlas, čo spôsobí, že všetok šum okolo nás utíchne.
Carrick stojí na malom pódiu umiestnenom pri jednej zo stien
stanu. Na sebe má pôsobivú zlatú masku bábkovej figúrky.
„Vitajte, dámy a páni, na našom výročnom charitatívnom
plese. Dúfam, že si poriadne užijete všetko, čo sme pre vás na
dnešný večer pripravili, a že do svojich vreciek siahnete
hlboko, aby ste podporili tú fantastickú prácu, ktorú náš tím
zo Spoločne to zvládneme odvádza. Ako iste viete, táto nadácia
je veľmi blízka srdcu mojej manželky i tomu môjmu.“
Nervózne mrknem Christianovým smerom. Ten ľahostajne
hľadí na pódium – aspoň tak pôsobí. Pozrie sa na mňa a v
náznaku úsmevu pohne kútikmi úst.
„A teraz už odovzdávam slovo nášmu konferencierovi.
Prosím, usaďte sa a bavte sa,“ uzatvára Carrick.
Nasleduje zdvorilý potlesk, po ktorom sa v stane znova
rozprúdi živá debata. Sedím medzi Christianom a jeho starým
otcom. Keď čašník pomocou dlhého zapaľovača zapaľuje
svietnik, obdivujem malú bielu kartičku so svojom menom,
urobenú striebornou kaligrafiou. Pripája sa k nám Carrick a
bozkáva ma na obe líca, čím ma tak nejako prekvapuje.
„Rád ťa zase vidím, Ana,“ zdraví ma. V tej pozoruhodnej
maske vyzerá naozaj neobyčajne.
„Dámy a páni, teraz poprosím osadenstvo každého stola,
aby si vybralo svojho zástupcu,“ zvolá konferencier.
„Áno – ja, ja!“ ozýva sa okamžite Mia a nadšene pritom
nadskakuje na stoličke.
178
„Uprostred svojich stolov nájdete obálku,“ pokračuje
konferencier. „Keby ste boli takí láskaví a našli, vyžobrali,
požičali si alebo ukradli bankovku pokiaľ možno čo najvyššej
nominálnej hodnoty, napísali na ňu svoje meno a vložili ju
dovnútra. Zástupcovia stolov, prosím, strážte tieto obálky ako
oko v hlave. Budeme ich potrebovať neskôr.“
Zabite ma. Nevzala som si so sebou žiadne peniaze. Taká
hlúposť! Na charitatívny večierok!
Christian zaloví v peňaženke a vyťahuje z nej dve
stodolárové bankovky.
„Tu máš,“ povie.
Čože?!
„Vrátim ti to,“ zašepkám.
Ľahko skriví pery, takže poznávam, že ho to práve
nepotešilo, ale inak to nekomentuje. Podpisujem sa, používam
na to jeho plniace pero – je čierne, s bielym kvetinovým
motívom na viečku – a Mia posiela obálku ďalej.
Predo mnou leží ešte ďalší lístok s takým istým striebristým
písmom – naše menu.
MAŠKARNÝ PLES NA POMOC
SPOLOČNE TO ZVLÁDNEME
Menu
· Tatarák z lososa s kyslou smotanou a uhorkou na opekanej
brioške
· Alban Estate Roussanne 2006
179
· Restované kačacie prsia, pyré z topinamburov, čerešne
opekané na tymiane
· Foie Gras
· Châteauneuf-du-Pape Vieilles Vignes 2006 Domaine de la
Janasse
· Figy plnené orechovým krémom s cukrovou ulitou a
polevou, zmrzlina z javorového sirupu
· Vin de Constance 2004 Klein Constantia
· Výber zo syrov a z pečiva
· Alban Estate Grenache 2006
· Káva a dezert
No, tak to vskutku zodpovedá množstvu krištáľových
pohárov najrôznejších veľkostí, ktoré okupujú moju časť stola.
Vracia sa čašník a ponúka nám víno a vodu. Za mojím
chrbtom sa tá strana stanu, ktorou sme vstúpili dovnútra,
práve zatvára, zatiaľ čo predo mnou dvaja z čašníkov
vyhŕňajú protiľahlú a odhaľujú tak scenériu západu slnka nad
Seattlom a Meydenbaurským zálivom.
Je to doslova fantastický výhľad, v dialke sa mihotajú svetlá
Seattlu a stmavnutý, stíchnutý záliv odráža tmavočervené
nebo. Je to také tiché a upokojujúce.
180
Prichádzajú čašníci s taniermi v rukách a zastavujú medzi
nami. Na nejaký nepočuteľný povel, v úplnej synchronizácii,
servírujú predjedla a potom zase miznú. Losos vyzerá skvele a
ja si uvedomujem, že mám hlad ako vlk.
„Si hladná?“ vydýchne Christian tak ticho, že to počujem
iba ja. Je mi jasné, že nehovorí o jedle, a svaly v mojom
podbrušku na to zareagujú.
„Veľmi,“ zašepkám a vyzývavo opätujem jeho pohľad. S
nádychom sa mu sotva znateľne pootvárajú ústa. Ha! Vidíš?
Túto hru môžu hrať dvaja.
Christianov starý otec ma okamžite vťahuje do hovoru. Je
to sympatický starý pán a je taký veľmi pyšný na svoju dcéru a
jej tri deti!
Je zvláštne premýšľať o Christianovi ako o malom dieťati.
Nečakane vpláva do mojej mysle spomienka na jeho
popáleniny, ale rýchlo ju odoženiem. Teraz o tom nechcem
premýšľať. Aj keď, nejakou iróniou osudu, je to dôvod na
organizovanie tohto večierka.
Priala by som si, aby tu boli aj Kate s Elliotom. Ona by sem
zapadla dokonale, ju by nevystrašilo to nekonečné množstvo
nožov a vidličiek poukladaných na stole pred ňou, to ona by
mohla nášmu stolu šéfovať. Keď si predstavím, ako sa s Miou
handrkujú o to, kto bude jeho zástupca, musím sa usmievať.
Konverzácia pri stole prirodzene plynie, chvíľu graduje,
chvíľu slabne. Mia je ako zvyčajne zábavná a úplne zatieňuje
chudáka Seana, ktorý väčšinu času mlčí – rovnako ako ja.
Najviac počuť Christianovu starú mamu. Je obdarená
pichľavým zmyslom pre humor a väčšinou sa ním triafa do
svojho manžela. Začína mi byť pána Trevelyana ľúto.
181
Christian naživo diskutuje s Lanceom o nejakom zariadení,
ktoré vyvíja Christianova spoločnosť na základe
Schumacherovej štúdie Malé je pekné. Je ťažké im stíhať. Zdá sa,
že Christian sa rozhodol zaplaviť tretí svet nejakou
technológiou, vďaka ktorej zariadenie, ktoré ju bude využívať,
nebude potrebovať elektrinu ani batériové napájanie a ktorej
údržba bude vyžadovať minimálne úsilie.
Sledovať ho takto zapáleného je ohromujúce. Je taký
nadšený a odhodlaný skvalitniť údel ľuďom, ktorí nemali v
živote také šťastie ako on. Je rozhodnutý, že jeho
telekomunikačná spoločnosť bude prvá, ktorá uvedie na trh
bezbatériový mobil.
No, márnosť… O tomto som nemala potuchy. Teda, vedela
som o tej veci s jedlom pre potrebných, ale toto…
Zdá sa, že Lance nedokáže pochopiť Christianov úmysel
vypustiť tú technológiu do sveta bez toho, aby ju patentoval.
Mimovoľne premýšľam o tom, ako teda Christian zarobil
všetky tie peniaze, keď je taký štedrý.
V priebehu večera prúdi k nášmu stolu takmer súvislý rad
mužov oblečených do tých najkvalitnejších smokingov a
tmavých masiek a všetci dychtia po tom, aby sa zoznámili s
Christianom, potriasli mu ruku a vymenili si s ním zopár
zdvorilostných fráz. Niektorým ma predstavuje, iným nie.
Zaujímalo by ma, podľa čoho sa pritom rozhoduje.
Počas jednej z takýchto konverzácií sa ku mne s úsmevom
nakláňa Mia.
„Ana, nechcela by si pomáhať pri aukcii?“
„Samozrejme,“ reagujem až príliš ochotne.
V čase, keď sa servíruje dezert, je už noc a ja sa cítim naozaj
nepohodlne. Nutne sa potrebujem zbaviť tých guľôčok. Ale
182
skôr ako sa stihnem ospravedlniť, objavuje sa u nášho stola
konferencier a spoločne s ním, ak sa nemýlim, aj naša malá
Miss Vrkôčik.
Akože sa to volala? Hansel, Gretel… Gretchen!
Samozrejme, na sebe má masku, ale ja bezpečne poznávam,
že je to ona, pretože ani na okamih nespúšťa pohľad z
Christiana. Vidím, ako sa červená, a som nadmieru potešená
faktom, že si ju Christian ani nevšimol.
Konferencier si žiada našu obálku a s nacvičenou
rozšafnosťou vyzýva Grace, aby z nej vyžrebovali výhernú
bankovku. Je Seanova – takže zabalený košík s maškrtami
putuje do jeho rúk.
Zdvorilo zatlieskam, ale naďalej už považujem za nemožné
sústrediť sa na ďalšie udalosti.
„Ospravedlň ma, prosím,“ zamumlem Christianovi.
Pátravo sa na mňa zahľadí.
„Potrebuješ si odskočiť?“
Prikývnem.
„Dovediem ťa tam,“ vydýchne priškrtene. Keď sa
postavím, dvíhajú sa aj všetci muži pri našom stole. Tak tomu
hovorím slušné spôsoby.
„To teda nie, Christian! Ty s Anou nikam nejdeš – ukážem
jej to ja.“
Mia je na nohách skôr, než Christian stihne niečo povedať.
Vidím, ako má vystúpené lícne svaly, a je mi jasné, že ho to
nepotešilo.
A úprimne, ani mňa nie. Mám totiž… isté potreby.
Ospravedlňujúco pokrčím plecami a on sa rezignovane
zosunie späť na stoličku.
183
Po návrate sa cítim o niečo lepšie, aj keď úľava po vybratí
guľôčok nebola taká trvalá, ako som si predstavovala. Teraz sú
bezpečne ukryté v mojej kabelke.
Ako som si len mohla myslieť, že to vydržím celý večer? To
utrpenie sa len zmiernilo – možno by som mohla Christiana
presvedčiť, aby ma neskôr vzal do lodenice. Len pri tej
predstave sa mi rozhoria líca. Keď si sadám, zavadím oňho
pohľadom. Uprene ma sleduje, na perách stopa ľahkého
úsmevu.
Tsss… takže jeho už tá premárnená príležitosť nemrzí. Mňa však
áno. Cítim sa vinou toho frustrovaná, dokonca podráždená.
Christian mi stisne ruku a potom už obaja pozorne počúvame
Carricka, ktorý je znovu na pódiu a hovorí o nadácii. Christian
mi podáva ďalší lístok – je to zoznam jednotlivých položiek,
ktoré sa budú dražiť v aukcii. Rýchlo si ho čítam:
DARY DO AUKCIE A ICH LÁSKAVÍ SPONZORI
• Podpísaná bejzbalová pálka Seattle Mariners – Dr. Emily
Mainwaringová
• Kabelka, peňaženka a kľúčenka Gucci – Andrea
Washingtonová
• Jednodňový poukaz na pobyt pre dvoch v Esclave, Bravern
Center – Elena Lincolnová
• Krajinársky a záhradný dizajn – Gia Mateová
184
• Kufrík z morského kokosu & výber parfumov Perfume
Beauty – Elisabeth Austinová
• Benátske zrkadlo – manželia Baileyovci
• Dve debničky vína Alban Estates podľa vlastného výberu –
Alban Estates
• Dve VIP vstupenky na koncert XTY – pani L. Yesyová
• Dostihový deň v Daytone – EMC Britt, s. r. o.
• Prvé vydanie Pýcha a predsudok od Jane Austenové – Dr. A.
R. M. Laceová Fieldová
• Jednodňová skúšobná jazda v Aston Martin DB7 – manželia
Noraovci
• Olejomalba Into the Blue, J. Trouton – Kirk Trouton
• Lekcie plachtenie – Seattle Soarers Club
• Víkendový pobyt pre dvoch v hoteli Heathman, Portland –
Hotel Heathman
• Víkend v Aspene, Colorado (šesť lôžok) – pán Ch. Grey
• Týždenná plavba na jachte SusieCue (šesť kajút), kotvisko
St. Lucia – manželia Larinovci
• Týždeň na jazere Adriana, Montana (osem lôžok) –
manželia Greyovci
Mňa asi porazí. Vrhám na Christiana neveriacky pohľad.
„Ty vlastníš nehnuteľnosť v Aspene?!“ zasyčím
podráždene. Aukcia je v plnom prúde, takže musím tíšiť hlas.
Prikývne, prekvapený mojím výlevom, a sčasti mrzuto, ak
sa nemýlim. Prikladá si prst krížom na pery, aby ma umlčal.
„Ešte niekde inde?!“ zavrčím.
Znovu prikývne a varovne skloní hlavu k plecu.
185
Celý priestor stanu vybuchuje prejavmi radosti a
potleskom – jedna z položiek bola práve vydražená za
desaťtisíc dolárov.
„Poviem ti to neskôr,“ obracia sa na mňa Christian ticho.
„To ja som tam s tebou chcel ísť,“ dodáva trochu rozhorčene.
Ale nešiel si, naježím sa v duchu a zisťujem, že som stále
veľmi nespokojná, nepochybne následkom ubíjajúceho pocitu,
ktorý vo mne vyvolali tie guľôčky. Navyše moja nálada citeľne
ochladla po tom, čo som zachytila meno pani Robinsonovej v
zozname ušľachtilých darcov.
Rozhliadam sa po stane a pokúšam sa ju zahliadnuť, nikde
však tú jej plavú hrivu nevidím. Christian by ma určite
varoval, keby sem bola tiež pozvaná. Sedím a dusím sa vo
vlastnej šťave, podľa potreby tlieskam zakaždým, keď je niečo
vydražené za nehorázne množstvo peňazí.
Práve sa ponúka ten pobyt u Christiana v Aspene,
prihadzovania sa šplhajú až na dvadsaťtisíc dolárov.
„Prvýkrát, druhýkrát…“ vyvoláva konferencier.
A ja neviem, čo to do mňa tak naraz vojde, ale zrazu
počujem svoj vlastný hlas, ako sa zreteľne rozoznie davom:
„Dvadsaťštyritisíc dolárov!“
V šokovanom údive sa ku mne otáčajú všetky masky pri
našom stole, pričom zďaleka najväčšiu porciu emócií
registrujem z miesta hneď vedľa mňa. Počujem jeho ostrý
nádych a vnímam, ako sa cezo mňa prelieva mohutná
prílivová vlna jeho hnevu.
„Dvadsaťštyritisíc dolárov pre pôvabnú dámu v
striebornom, prvýkrát, druhýkrát… Predané!“