Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 23. kapitola

Kapitola 23

Všetko, čo cítim, je bolesť. Moja hlava, môj hrudník... celé telo v jednom ohni. Môj bok, moja ruka. Bolesť. Bolesť a tlmené hlasy prichádzajúce z temnoty. Kde som to? Aj keď sa snažím, nedokážem otvoriť oči. Šepka-né slová sa stávajú zrozumiteľnejšími... sú mojim majákom v temnotách.

„Má narazené rebrá, pán Grey a zlomeninu lebky vo vlasovej časti, ale životné funkcie má stabilizované a silné."

„Tak prečo je stále v bezvedomí?"

„Pani Greyová utrpela silné pomliaždenie hlavy. Ale mozgová ak­tivita je v poriadku a nemá žiadny opuch. Zobudí sa, až na to bude pripravená. Len jej dajte čas."

„A čo dieťa?" vydýchne zmučene.

„Dieťa je v poriadku, pán Grey."

„Vďakabohu." To slovo znie ako modlitba. „Ach, Bože, ďakujem."

On sa strachuje o dieťa... o dieťa?... Bodka. No samozrejme. Moja malá Bodka. Neúspešne sa pokúšam pohnúť rukou smerom k bru­chu. Nič sa nedeje, nič so mnou nespolupracuje.

„A čo dieťa?... Ach, Bože, ďakujem."

Bodka je v bezpečí.

„A čo dieťa?... Ach, Bože, ďakujem." Záleží mu na dieťati. „A čo dieťa?... Ach, Bože, ďakujem." On ho chce. Ach, Bože, ďakujem.

Uvoľňujem sa a bezvedomie nado mnou znova preberá vládu, ťahá ma preč z pazúrov bolesti.

Všetko je ťažké a boľavé: údy, hlava, očné viečka. Nič sa nechce po­hnúť. Oči aj ústa mám pevne zatvorené, odmietajú sa otvoriť - od­sudzujú ma k nemote, slepote a bolesti. Znovu vyplávam z temnoty, aj keď bezvedomie sa nado mnou vznáša ako zvodná siréna, stále na dosah. Zo zvukov sa stávajú hlasy. „ja nikam nejdem!"

To je Christian! On je tu... Silou vôle sa snažím prebudiť - jeho hlas je taký napätý, vyjde z neho len úzkostný šepot. „Christian, mal by si sa vyspať." „Nie, ocko. Chcem tu byť, až sa preberie."

„Budem pri nej ja. To je to najmenej, čo môžem urobiť, veď mi zachránila dcéru." Mia!

„Ako je na tom Mia?"

„Je grogy... vydesená a pekne naštvaná. Rohypnol sa úplne vstrebe až za pár hodín." „Kristepane."

„Ja viem. Cítim sa ako ten najväčší hlupák, že som jej dovolil poľa­viť v otázke bezpečnosti. Ty si ma varoval, ale Mia je taká tvrdohlavá. Keby nebolo tu Any... "

„Všetci sme boli presvedčení, že Hyde je von z hry. A moja bláznivá, nerozumná manželka... Prečo mi nič nepovedala?" rozohní sa skľúčene.

„Upokoj sa, Christian. Ana je pozoruhodná mladá žena. Zachova­la sa neobyčajne statočne."

„Hej, je statočná a svojhlavá a zanovitá a nerozumná." Na posled­nom slove sa mu láme hlas.

„No tak," tíši ho Carrick, „nebuď na ňu taký tvrdý, ani na seba, synak... Radšej sa vrátim k tvojej matke. Už sú skoro tri hodiny ráno, Christian. Mal by si sa pokúsiť vyspať."

Hladina sa nado mnou opäť zatvára.

Hmla sa znova rozplýva. Bohužiaľ, nemám žiadny pojem o čase.

„Ak ju neprehneš cez koleno ty, tak to urobím sám, prisahám. Co

si to dočerta zmyslela?"

„Ver mi, Ray, presne to mám v úmysle."

Ocko? On je tu! Bojujem s hmlou... usilovne... Ale ona ma zase vťahuje do temnoty. Nie...

„Detektív, snád vidíte, že moja manželka nie je v stave odpovedať na vaše otázky." Christian je rozčúlený.

„je to húževnatá mladá dáma, pán Grey."

„Prial by som si, aby toho zmrda zastrelila."

„To by pre mňa predstavovalo veľa papierovania navyše, pán Grey... Slečna Morganová spieva ako povestný vtáčik. Hyde je s od­pustením pekne narušený bastard. Prechováva voči vám a vášmu ot­covi neskutočnú nenávisť... "

A zase ma obklopuje temnota, znova ma sťahuje dolu... dolu... Nie!

„Čo tým myslíš, že ste sa spolu nebavili?" To je Grace. Znie nahneva­ne. Pokúšam sa pohnúť hlavou, ale narážam len na letargickú nečin­nosť vlastného tela.

„Čo si jej urobil?"

„Mami... "

„Christian! Tak čo si jej vyviedol?"

„Bol som hrozne naštvaný," skoro vzlykne. To nie.

„Choď ty... "

Opona znova klesá a ja s ňou.

Počujem tiché skomolené hlasy.

„Povedal si mi, že s ňou prerušíš všetky styky." To hovorí Grace. Jej hlas je tichý, karhavý.

„Ja viem," pripúšťa Christian rezignovane. „Ale ked som ju videl, konečne mi to všetko došlo. Vieš... Za to môže to dieťa. Prvýkrát som cítil... že to, čo sme robili... že to bolo zle."

„To, čo robila ona, miláčik... Takéto veci už s človekom deti uro­bia. Prinútia ťa vidieť svet inak."

„Ona to už tiež pochopila... A ja... Ublížil som Ane," zašepká.

„Vždy ubližujeme tým, ktorých najviac milujeme, zlato. Budeš jej musieť povedať, že ťa to mrzí. A myslieť to vážne a dať jej čas."

„Hovorila, že ma opúšťa."

Nie. Nie. To nie!

„A ty si jej to veril?"

„Najskôr áno."

„Zlato, ty si vždy o každom myslíš to najhoršie, vrátane seba. Od­jakživa. Ana ťa veľmi ľúbi a je do očí bijúce, ako ty ľúbiš ju." „Strašne sa na mňa naštvala."

„To ma ani neprekvapuje. Tiež sa na teba teraz hnevám. Myslím, že naozaj nahnevať ťa dokáže len niekto, koho skutočne ľúbiš."

„Premýšľal som o tom. Ona mi toľkokrát dokazovala, znovu a zno­vu, ako veľmi ma ľúbi... až ju to nakoniec skoro stálo život."

„Je to tak, zlatko, ona ťa ľúbi."

„Ach nie, mami, tak prečo sa nepreberá?" vzdychne priškrtene. „Skoro som o ňu prišiel."

Christian! Počujem jeho pridusené vzlyky. To nie... Bože... už zase tá hmla. Nie...

„Trvalo dlhých dvadsaťštyri rokov, než si mi dovolil ťa takto objať."

„Ja viem, mami... som rád, že sme sa porozprávali."

„Ja tiež, zlato. Vždy tu pre teba budem. Nemôžem uveriť, že zo mňa bude babička."

Babička!

Prepadám sa do milosrdného bezvedomia.

Hmm. Drží ma za prsty a jeho mäkké strnisko ma jemne škriabe na chrbte ruky.

„Bejby, prosím, vráť sa mi. Ospravedlňujem sa. Za všetko. Len sa prebuď. Chýbaš mi. Ľúbim ťa..."

Skúšam to. Veľmi sa snažím. Chcem ho vidieť. Lenže telo ma znova zrádza a ja zase tvrdo zaspávam.

Chce sa mi hrozne na malú. A tak otváram oči. Nachádzam sa v čis­tom, sterilnom prostredí nemocničnej izby. Až na tlmené svetlo malej lampičky je tu tma a všade je ticho. Bolí ma hlava a hrudník, ale naj­viac ma trápi nutkavý tlak v podbrušku. Musím. Skúšam sa pohnúť. Pravá ruka ma zabolí a ja si všímam infúziu, ktorú mám zavedenú v lakťovej jamke. Rýchlo zavriem oči. Otáčam hlavou - som šťastná, že so mnou spolupracuje - a zase otváram oči. Christian spí, sedí vedľa mňa a hlavu má zloženú na predlaktiach skrížených na mojej posteli. Vystriem ruku, znovu vďačná, že moje telo reaguje, a nechá­vam si prekĺznuť jeho mäkké vlasy medzi prstami.

Budí sa úľakom, dvíha hlavu tak prudko, že mi ruka ochabnuto padá späť na posteľ.

„Ahoj," dostanem zo seba.

„Bože, Ana." Hlas má priškrtený úľavou. Drží ma za ruku a pevne ju zviera, tlačí si ju k drsnému, neoholenému lícu. „Potrebujem sa dostať do kúpeľne," zašepkám. V údive otvorí pusu, nechápavo sa zamračí, ale povie: „Tak dobre."

Pokúšam sa zdvihnúť do sedu.

„Zostaň ležať, Ana. Ja zavolám sestru." Bleskovo sa dvíha, celý vy­plašený a naťahuje sa ku zvončeku na boku postele.

„Prosím," zamumlem. Prečo ma všetko tak bolíf „Musím vstať." Ježiši, ja som ale mátoha.

„Urobíš aspoň raz, čo sa ti povie?" napomenie ma popudene.

„Nutne sa potrebujem vycikať," zachraptím. Mám tak sucho v krku a v ústach.

Do izby vrazí sestra. Má zhruba okolo päťdesiatky, aj keď má uhľo-vo čierne vlasy Zaujmú ma jej neuveriteľne veľké, perlové náušnice.

„Pani Greyová, vitajte späť. Dám vedieť doktorke Bartleyovej, že ste sa zobudili," hovorí ku mňa cestou k posteli. „Ja som Nora. Viete, kde sa nachádzate?"

„Áno. V nemocnici. A potrebujem ísť na záchod."

„Máte zavedenú cievku."

Čože? No to je sila. S úzkosťou v očiach pozriem na Christiana a potom zase späť na sestru. „Prosím vás. Chcem vstať." „Pani Greyová... " „Prosím."

„Ana!" varuje ma Christian. Znova sa pokúšam zdvihnúť.

„Ukážte, ja vám tú cievku vyberiem. Pán Grey, som si istá, že pani Greyová uvíta teraz trochu súkromia." Vyzývavo sa na neho zahľadí, aby sa niekam pratal.

„Ja nikam nejdem." Vracia jej to aj s úrokmi.

„Christian, prosím," hlesnem a natiahnem sa za jeho rukou. Krát­ko ma stisne a venuje mi rozhorčený pohľad. „Prosím," zopakujem naliehavejšie.

„Fajn!" zaprská na sestru a prehrabe si rukou vlasy. „Máte na to dve minúty," zasyčí. Skloní sa ku mne, pobozká ma na čelo a rýchlym krokom opúšťa izbu.

Presne o dve minúty vtrhne späť do dverí, práve keď mi Nora pomáha vstať. Na sebe mám tenkú nemocničnú košielku. Nepamätám si, že by ma niekto vyzliekal.

„Ukážte, ja ju vezmem," povie a hrnie sa k nám.

„To je v poriadku, pán Grey," ohradí sa sestra.

Lenže on ju spraží nekompromisným pohľadom. „Krucinál, je to moja žena. Takže ju vezmem," precedí cez zaťaté zuby a odsunie stojan s infúziou.

„Pán Grey!" zareptá Nora.

Ale on ju ignoruje, zohne sa a opatrne ma dvíha z postele. Chytím ho okolo krku, aj keď moje telo proti tomu trochu zaprotestuje. To ma podrž, bolí ma úplne všetko. Christian ma nesie do priľahlej kúpeľne, zatiaľ čo sestra za nami tlačí stojan s infúziou.

„Teda, pani Greyová, vy už zase nič nevážite," posťažuje sa Christian, keď ma pomaly postaví na nohy. Zapotácam sa - nohy mám ako z gumy. Stisne spínač a na chvíľu ma oslepuje žiarivka, ktorá sa blikavo rozsvietia.

„Sadni si, aby si nespadla," napomína ma, aj ked ma stále istí.

Váhavo sa spúšťam na toaletu.

„Choď," zaženiem sa na neho.

„Nie. Proste sa vycikaj, Ana."

Nemohlo by to byť ešte trápnejšie? „Nejde to, keď si tu."

„Čo ak spadneš?"

„Pán Grey!" ozve sa od dverí.

Obaja ju ignorujeme.

„Prosím," pritlačím na neho.

Rezignovane dvíha dlane. „Budem stáť vonku. Dvere zostanú ot­vorené." Ustupuje niekoľko krokov dozadu, až kým nestojí tesne za prahom, hneď vedľa nahnevanej sestry.

„Prosím ťa, otoč sa," požiadam ho. Prečo sa pred tým chlapom tak nezmyselne hanbím? Prevráti oči, ale poslúchne. A len čo je otočený chrbtom... doprajem si skvostnú úľavu.

Zbežne skúmam svoje zranenia. Bolí ma hlava a tiež hrudník -v miestach, kam ma kopol Jack - a vlastne celý bok, na ktorý som spadla. A ešte k tomu - mám smäd a hlad. To nie je pravda, som hlad­ná ako vlk.

Som hotová a vďačná, že nemusím vstávať kvôli umytiu rúk, pre­tože umývadlo je hneď vedľa. Rozhodne teraz nemám silu stáť.

„Hotovo," zavolám, ked si suším ruky do uteráka.

Christian sa otočí a vydáva späť ku mne, a než sa zbadám, som zase v jeho náručí. Veľmi mi tá náruč chýbala! Na chvíľu sa zastavuje, aby mi zaboril nos do vlasov.

„Bože, ako ste mi chýbali, pani Greyová," zašepká. S nepokojnou Norou za chrbtom ma ukladá späť do postele a púšťa ma - nerád, aspoň myslím.

„Ak už ste skončili, pán Grey, rada by som pani Greyovú vyšetri­la." Nora je riadne naštvaná.

Christian jej robí miesto. „Je celá vaša," povie o niečo pokojnejšie. Ona urobí niečo ako tss a potom už sa venuje iba mne. Dokáže byť pekne otravný, čo?

„Ako sa cítite?" pýta sa ma a z jej hlasu zaznie účasť sprevádzaná frustráciou, ktorú má na svedomí pravdepodobne Christian.

„Všetko ma bolí a som smädná. Veľmi smädná," upresňujem ticho.

„Prinesiem vám trochu vody, potom čo vás skontrolujem a do­ktorka Bartleyová vás vyšetrí."

Siaha pre manžetu na meranie tlaku a navlieka mi ju nad lakeť. Zadívam sa na Christiana. Vyzerá hrozne - dokonca strašne - akoby nespal celé dni. Vlasy mu trčia na všetky strany, evidentne sa dlho neholil a košeľu má celú pokrčenú. Podvedome sa zamračím.

„Ako ti je?" Christian si nevšíma sestrin nepriateľský pohľad a sadá si na posteľ mimo dosahu mojej natiahnutej paže.

„Som zmätená. Rozboľavená. Hladná."

„Hladná?" Zažmurká od prekvapenia.

Pritakám.

„Čo by si si dala?"

„Čokoľvek. Polievku."

„Pán Grey, na to budete potrebovať súhlas doktorky, aby mohla pani Greyová začať jesť."

Christian uprie na Noru ľahostajný pohľad, potom zaloví vo vrec­ku nohavíc, vytiahne BlackBerry a vytočí číslo.

„Ana chce kurací vývar... Dobre... ďakujem." Položí.

Letmo mrknem na sestru, ktorá Christiana pitve prižmúreným pohľadom.

„To bol Taylor?" prehodím.

Christian prikývne.

„Tlak máte v poriadku, pani Greyová. Teraz zájdem po doktorku." Nora mi stiahne manžetu z ruky a bez jediného ďalšieho slova, zato s výrazným náznakom protestu, kráča preč.

„Myslím, že si sestru Noru poriadne vytočil."

„Na niektoré ženy už mám taký vplyv," uškrnie sa.

Zasmejem sa, ale smiech ma hneď prechádza, pretože ma pritom zabolí hrudník. „Hej, to teda máš."

„Ja tak rád počúvam tvoj smiech, Ana."

Vracia sa sestra s džbánkom vody. Obaja zmlkneme, len si hľadí­me do očí, zatiaľ čo ona mi nalieva a podáva pohárik. „Po malých dúškoch," upozorňuje ma.

„Iste," zamumlem a lačne si uchlipnem chladivej vody. Panebože. To je lahoda. Pod Christianovým prísnym dohľadom si znova upíjam. „Čo Mia?" napadá ma. „Je v bezpečí. Vďaka tebe." „Takže ju mali?" „Áno."

Aspoň mala tá šialenosť zmysel. Telom mi prestupuje úľava. Bože, ďakujem ti, že je v poriadku. Ale potom zamyslene stiahnem obočie.

„Ako ju vlastne dostali?"

„Elizabeth Morganová," povie jednoducho.

„Nie!"

Ale áno, naznačí pohybom hlavy. „Naložili ju, ked vychádzala z ritka."

Sústredene sa zamračím, stále tomu nerozumiem.

„Pozri, ďalšie detaily ti poskytnem neskôr. Mia je v podstate v po­riadku. Bola zdrogovaná. Teraz je hotová a otrasená, ale nejakým záz­rakom sa jej nič vážne nestalo." Podráždene zatne čeľuste. „To, čo si urobila," rukou si energicky zájde do vlasov, „bolo neuveriteľne statočné a tiež neuveriteľne hlúpe. Mohli ťa zabiť." V jeho očiach sa objaví bezútešný, mrazivý záblesk, podľa ktorého spoznávam, že sa snaží ovládať rozčúlenie.

„Nevedela som, čo mám robiť," zašepkám.

„Mala si mi o tom povedať!" napovie mi dôrazne a ruky zložené v lone zovrie do pästí.

„Lenže on tvrdil, že ju zabije, keď o tom niekomu poviem. To som nemohla riskovať."

Christian zatvára oči, jeho tvár je poznamenaná ustarosteným vý­razom.

„Od štvrtka som skoro stokrát umrel." Od štvrtka?

„Čo je vlastne za deň?"

„Skoro sobota," povie hľadiac na hodinky. „Bola si v bezvedomí viac ako dvadsaťštyri hodín." Aha tak. „A čo tí dvaja?"

„Obaja sú vo väzbe. Hyde so zvýšenou ochranou. Musia mu vybrať tú guľku, čo si v ňom nechala," utrúsi horko. „Našťastie netuším, kde sa tu v nemocnici nachádza, inak by som mu asi sám vykrútil krk." Stvrdnú mu rysy.

Do hája. Hyde je niekde tu?

„To máš za SIP, ty skurvená suka!" Blednem. Prázdny žalúdok sa mi krúti, do očí mi stúpajú slzy a zmocňuje sa ma vnútorná triaška.

„No tak." Christian sa posúva bližšie ku mne, hlas sa mu zafarbuje starosťou. Berie mi z ruky pohárik a jemne si ma stúli do náručia. „Už je dobre," šepká mi nalomeným hlasom do vlasov.

„je mi to tak ľúto." A ja sa rozplačem.

„Ššš." Hladí ma vo vlasoch a ja mu máčam krk.

„To, čo som povedala. Ani na chvílku som nikdy nepomyslela na to, že by som ťa opustila."

„Ticho, bejby, ja viem."

„Vieš?" Jeho priznanie zastavuje moje slzy.

„Došlo mi to. Nakoniec. Vážne, Ana, čo si si myslela?" vyrukuje napäto.

„Proste si ma zaskočil," posťažujem sa mu do goliera košele, „ked sme spolu hovorili v banke... Myslieť si, že by som ťa chcela opustiť -myslela som si, že ma poznáš lepšie! Veď ti to hovorím stále dookola, že nikam nejdem."

„Lenže, po tom otrasnom výstupe, čo som predviedol... " uznáva sotva počuteľne a zosilňuje svoje objatie. „Na chvíľu som si naozaj myslel, že som o teba prišiel."

„Prosím ťa, Christian. To nikdy. Iba som ťa do toho nechcela zaťa­hovať a riskovať tým Miin život."

Vzdychne. A ja neviem, či za to môže zloba, podráždenie, alebo pocit ublíženia.

„Ako si na to vôbec prišiel?" pýtam sa rýchlo, aby som odklonila tok jeho myšlienok iným smerom.

Dáva mi vlasy za ucho. „Práve som pristával v Seattli, ked volali z banky. A pritom posledná správa o tebe bola, že ideš domov, pretože ti je zle."

„Ty si nebol v Portlande, ked volal Sawyer z auta?"

„Práve sme odtiaľ odlietali. Robil som si o teba starosti," povie mierne.

„Naozaj?"

Zamračí sa. „Samozrejme." Palcom mi prejde po spodnej pere. „Robiť si o teba starosti je mojím životným údelom. To predsa vieš." Teda, Christian!

„Jack mi zavolal do práce," vysvetľujem. „Dal mi dve hodiny na to, aby som zohnala peniaze." Pokrčím ramenami. „Musela som hneď odísť, a toto sa mi zdalo ako tá najlepšia výhovorka."

Christianov výraz sa pritvrdí. „A potom si utiekla Sawyerovi. U neho máš tiež vrúbok."

„Tiež?"

„Rovnako ako u mňa."

Zľahka sa dotknem jeho tváre, prstami ho pohladím po odraste­ných fúzoch. Zatvára oči a pritlačí sa mi do dlane. „Nehnevaj sa na mňa. Prosím," šepkám.

„Som na teba taký naštvaný. To, čo si urobila, bola kolosálna hlú­posť. Povedal by som, že to hraničilo so šialenosťou."

„Veď ti vravím, že som nevedela, čo mám robiť."

„Ty vôbec neberieš ohľady na svoju vlastnú bezpečnosť. Navyše už nie si sama," dodáva nahnevane.

Zachveje sa mi brada. On myslí na Bodku.

Obaja sa mykneme, ked sa otvoria dvere. Dovnútra vstúpi mladá Af-roameričanka, v sivom doktorandskom obleku, na ktorom má biely plášť.

„Dobrý večer, pani Greyová. Som doktorka Bartleyová."

Začína ma dôkladne vyšetrovať. Svieti mi do očí a hovorí mi, aby som sa dotýkala jej prstov. Potom ma vyzýva, aby som si siahla na nos, zatiaľ čo mám zatvorené najskôr jedno a potom druhé oko, a tiež mi kontroluje reflexy. Ale má príjemný hlas a jej dotyky sú jemné, očividne má k pacientom empatický prístup. Pripája sa k nej aj Nora, a tak sa Christian vzďaľuje do kúta, odkiaľ telefonuje. Je ťažké sa sú­strediť na všetkých troch naraz, ale počujem, že volá svojmu otcovi, mojej mame a Kate, aby im povedal, že som sa prebrala. Nakoniec necháva správu Rayovi.

Ray. Dočerta... V hlave sa mi vynára nejasná spomienka na jeho hlas. On tu bol - bol tu, keď som bola v bezvedomí.

Doktorka mi prehmatáva rebrá - robí to síce jemne, ale aj tak musí pritlačiť. V jednej chvíli skrivím tvár od bolesti.

„Sú len pomliaždené, žiadne zlomeniny. Mali ste ohromné šťastie, pani Greyová."

Skepticky zdvihnem obočie. Šťastie? Akurát takto by som to neoz­načovala. Aj Christian na ňu udivene pozerá. A niečo na mňa artiku­luje. Myslím, že je to: si taká ľahkomyseľná, ale nie som si istá.

„Predpíšem vám nejaké analgetiká. Na tie rebrá sa vám budú ho­diť, a tiež na bolesti hlavy, ktoré iste máte. Inak sa všetko zdá byť v poriadku, pani Greyová. Odporúčala by som vám trochu sa vyspať. Podľa toho, ako sa budete cítiť ráno, by sme vás mohli pustiť domov. To už sa vám bude venovať moja kolegyňa, doktorka Singhová."

„Ďakujem."

Ozýva sa klopanie na dvere a dovnútra vchádza Taylor s čiernou škatuľou, na ktorej je béžovým písmom vytlačené Fairmont Olympie. No to snáď...?!

„jedlo?" začuduje sa doktorka Bartleyová.

„Manželka má hlad," oznamuje jej Christian. „Kuracia polievka."

Doktorka sa usmeje. „Polievka bude fajn, ale len vývar. Nič ťažké." Pozrie sa nám obom priamo do očí a potom už obidve, so sestrou Norou, odchádzajú.

Christian pristavuje podnos na kolieskach ku mne a Taylor naň položí škatuľu.

„Vitajte späť, pani Greyová."

„Zdravím, Taylor. A ďakujem."

„Bolo mi najväčším potešením, madam." Mám pocit, že chce po­vedať ešte niečo, ale drží sa späť.

Christian otvára škatuľu a vyberá z nej termosku, polievkovú mis­ku, tanierik, ľanový obrúsok, polievkovú lyžicu, malý košíček s pe­čivom, striebornú soľničku a koreničku... V tom Olympicu sa niekto zbláznil.

„Toto je úžasné, Taylor." Zaškvŕka mi v bruchu - už umieram od hladu.

„Bude to všetko?" pýta sa.

„Všetko, vďaka," posiela ho preč Christian.

Talyor prikývne.

„Ďakujem, Taylor." Zarazím ho pohľadom. „Ešte niečo pre vás môžem urobiť, pani Greyová?" Očami prebehnem po Christianovi. „Keby bolo nejaké čisté oble­čenie pre Christiana."

Taylor sa usmeje. „Iste, madam."

Christian sa zmätene pozrie na svoju košeľu.

„Ako dlho ju už nosíš?" skúšam ho.

„Od štvrtkového rána," vytiahne v úsmeve jeden kútik.

Taylor sa vytráca.

„Ten ti to tiež len tak ľahko nezabudne," poznamená Christian mrzuto. Odstraňuje vrchnák z termosky a vlieva krémovú kuraciu polievku do misky.

Aj Taylor?! Ale nejako sa nad tým nepozastavujem, pretože mám oči už len pre obsah taniera. Polievka nádherne vonia a nad jej hladi­nou sa vznášajú lákavé obláčiky pary. Trochu ochutnávam a zisťujem, že je presne taká, aká by mala správna kuracia polievka byť.

„Dobrá?" overuje si Christian a znovu si sadá ku mne na posteľ.

Horlivo prikývnem hlavou a pchám do seba ďalšiu lyžicu. Môj hlad je teraz najdôležitejší. Pauzu si robím len na to, aby som si utrela ústa látkovým obrúskom.

„Rozprávaj mi, čo sa stalo, ked si zistil, o čo ide."

Christian si prečeše vlasy rukou. „Bože, Ana, je úžasné vidieť ťa jesť."

„Som hladná. Tak rozprávaj."

Trochu sa zamračí. „No, myslíš po tom, čo som dohovoril s tebou a zistil, že sa mi rozpadá celý život?" Nedokáže zakryť bolesť v hlase.

Prestávam sa kŕmiť. Dočerta.

„Neprestávaj jesť, lebo prestanem hovoriť," pohrozí mi šeptom a z jeho tónu i pohľadu srší neústupčivosť. Znovu sa dávam do jedla. Tak fajn. Dobre... Tá polievka je čertovsky dobrá. Christianov pohľad sa obmäkčí a za okamih znova nadväzuje:

„Tak teda, chvílku po tom, čo sme spolu ty a ja dohovorili, ma Taylor informoval o tom, že Hydea prepustili na kauciu. Ako k tomu došlo? To neviem. Myslel som si, že sme všetky možnosti jeho pre­pustenia zmietli zo stola. Každopádne som sa vďaka tomu ešte raz zamyslel nad tým, čo si mi povedala... a došlo mi, že tu niečo nesedí."

„Nikdy to pre mňa nebolo o peniazoch," vybuchnem zrazu, keď ma nečakane spláchne vlna rozhorčenia. A zvyšujem hlas: „Ako si si to vô­bec mohol myslieť'? O tie tvoje poondiate peniaze mi nikdy nešlo!" Roz­bolí ma hlava a ja urobím bolestivú grimasu. Prekvapený mojou nalie­havosťou na mňa zlomok sekundy zarazene hľadí. Potom ale privrie oči.

„Dávaj si pozor na jazyk," zavrčí. „Upokoj sa a jedz."

Trucovito mu jeho pohľad vraciam.

„Ana..." varuje ma.

„To ma ranilo viac než čokoľvek iné, Christian," zašepkám. „Tak­mer rovnako ako to, že sa stretávaš s tou ženskou."

Prudko sa nadýchne, ako by som mu jednu vrazila a zrazu vyzerá vyčerpane. Na okamih zatvára oči a potom rezignovane potrasie hlavou.

„Ja viem," vzdychne. „Je mi to ľúto. Viac, než si dokážeš pred­staviť." V očiach sa mu zračí kajúcnosť. „Prosím, jedz. Kým to máš teplé," povie mäkko a tak presvedčivo, že ho poslúchnem. S úľavou vydýchne.

„Čo bolo ďalej?" zamumlem medzi jednotlivými hitmi až trestu­hodne nadýchaného bieleho pečiva.

„Nevedeli sme, že je Mia nezvestná. Myslel som, že ťa Hyde vy­diera alebo niečo podobné. Volal som ti späť, ale už si to nebrala," zamračí sa. „Nechal som ti správu a potom zavolal Sawyerovi. Taylor začal sledovať tvoj mobil. Vedel som, že si v banke, a tak sme vyrazili rovno tam."

„Ešte mi nie je jasné, ako ma našiel Sawyer. On sa mi tiež napichol mobil?"

„Nie, v Saabe je sledovacie zariadenie. Vo všetkých našich autách. Keď sme sa blížili k banke, bola si už zase v pohybe, a tak sme išli za tebou. Čo je tu na smiech?"

„Nejako som to tušila, že ma sleduješ."

„A to je ti smiešne?" namietne.

„Jack mi prikázal, že sa mám zbaviť mobilu. Tak som si požičala Whelanov a ten som potom vyhodila do koša. Svoj som strčila do jednej z tašiek, aby si vedel, kam putujú tvoje peniaze."

Christian vzdychne. „Naše peniaze, Ana," povie potichu. „A jedz."

Vytieram misku posledným kúskom pečiva a strkám si ho do úst. Pr­výkrát po dlhej dobe sa cítim sýta, a to napriek našej vážnej konverzácii.

„Hotovo."

„Poslušné dievča."

Niekto zaklope a vo dverách sa ešte raz objavuje sestra Nora, v ruke drží papierový téglik. Christian upratuje riad z podnosu a za­čína všetko skladať späť do škatule.

„Niečo proti bolesti," usmeje sa sestra a ukazuje mi bielu pilulku v tégliku.

„A môžem si ju zobrať? Viete - kvôli dieťaťu." „Môžete, pani Greyová. To je Lortab - je to v poriadku, bábätko to neovplyvní."

Vďačne prikývnem. V hlave mi nepretržite tepe. Beriem si od nej prášok a zapíjam ho dúškom vody.

„Teraz musíte odpočívať, pani Greyová," adresuje mi Nora, ale pritom sa výrečne zahľadí aj na Christiana. Ten pritakáva.

Nie! „Ty odchádzaš?" Vyhŕknem s panikou v hlase. Nechoď - veď sme spolu sotva začali hovoriť!

Christian si odfrkne. „Ak ste si hoci na okamih pomysleli, že vás spustím z očí, pani Greyová, ste na velkom omyle."

Nora nespokojne zafuní, ale nakloní sa nado mňa a upravuje mi vankúše, čím naznačuje, že si mám bezodkladne ľahnúť.

„Dobrú noc, pani Greyová," povie a s posledným káravým pohľa­dom na Christiana odchádza.

Keď za sebou zatvára dvere, Christian zdvihne jedno obočie.

„Myslím, že ma sestra Nora nemá veľmi rada."

Stojí vedľa postele a vyzerá vyčerpane, a aj keď si veľmi prajem, aby tu zostal, viem aj to, že by som ho mala presvedčiť, aby šiel domov.

„Tiež si potrebuješ oddýchnuť, Christian. Chod domov. Vyzeráš hrozne unavene."

„Nikam nejdem. Zdriemnem si tu v kresle." Zamračím sa na neho, ale potom mu robím miesto vedľa seba. „Tak si ľahni ku mne." Stiahne obočie. „Nie, to nemôžem." „Prečo nie?" „Nechcem ti ublížiť."

„Prečo by si mi ubližoval? Prosím, Christian." „Veď máš infúziu." „Christian. Prosím."

Skúmavo ma sleduje a ja už na ňom poznám, že je v pokušení.

„Prosím." Nadvihnem deku a pozvem ho ďalej.

„Dočerta s tým." Vyzúva si topánky, sťahuje ponožky a opatrne si líha vedľa mňa. jemne mi kladie ruku pod krk a ja si položím hlavu na jeho rameno. Pobozká ma na vlasy.

„Nemyslím, že sa bude toto usporiadanie sestre Nore pozdávať," pošepká mi sprisahanecky.

Rozosmejem sa, ale rýchlo zmĺknem, pretože ma zabolí hrudník. „Nerozosmievaj ma. Bolí to."

„Keď ja ten zvuk tak milujem," posťažuje si ticho. „Je mi to ľúto, bej-by, veľmi, veľmi ľúto." Znovu ma bozkáva na vlasy a zhlboka sa v nich nadychuje. A ja netuším, za čo sa ospravedlňuje... za to, že ma rozosmial? Alebo za ten chaos, v ktorom sme sa ocitli? Položím ruku na jeho srdce a on ju zľahka prekryje svojou dlaňou. Chvíľu spočívame v tichosti.

„Prečo si šiel práve za ňou?"

„Kriste, Ana," zaúpie. „To sa o tom chceš baviť práve teraz? Nemô­žeme to nechať teraz tak? Ľutujem to, stačí?" „Potrebujem to vedieť."

„Poviem ti to zajtra," odbije ma podráždene. „A chce s tebou ho­voriť detektív Clark. Je to bežná prax. A teraz už spi."

Pobozká ma na vlasy a ja si sťažka povzdychnem. Chcem to ve­dieť. Aspoň hovorí, že to ľutuje. To je niečo, čo mu moje podvedomie rezolútne schvaľuje. Dnes má ústretovú náladu, zdá sa. Uf, a detektív Clark. Už teraz sa desím toho, že s ním budem opäť prežívať štvrtkové udalosti.

„Vieme vlastne, prečo to všetko Jack robil?" „Hmm," zahučí Christian.

Upokojuje ma plynulé stúpanie a klesanie jeho hrude, ktoré mi zľahka kolíše hlavu, a tým, že sa ten rytmický pohyb stále spomaľuje, privádza ma ku spánku. A zatiaľ čo pomaličky zaspávam, snažím sa poskladať zmysluplný celok z útržkov hovorov, ktoré som začula na pokraji vedomia. Ale ony mi kížu medzi prstami, neuchopiteľné a po­smievajúce sa z temných zákutí mojej pamäte. Je to také frustrujúce a vyčerpávajúce a...

Ústa sestry Nory sú prísne zomknuté a paže nesúhlasne založené. Pri­kladám si prst k perám.

„Nechajte ho spať, prosím," zašepkám a zažmurkám na ňu vo svetle skorého rána.

„Toto je vaša posteľ, nie jeho," zasyčí príkro.

„Spala som lepšie, keďbol tu," presviedčam ju v snahe brániť ho. Ko­niec koncov, je to pravda. Christian sa pohne a my obe naraz stuhneme.

Zamrmle zo spánku: „Nedotýkaj sa ma. Už nie. Len Ana."

Zamyslene sa zamračím. Hovoriť zo spánku som ho počula len málokedy. Nepochybne preto, že spí menej než ja. Vlastne som ho počula, len keď mal zlé sny. Utiahne okolo mňa paže a stlačí ma tak, až zasyčím.

„Pani Greyová," precedí Nora.

„Prosím," modlikám.

Zatočí hlavou, otáča sa na päte a odchádza a ja sa znovu priviniem k spiacemu Christianovi.

Keď sa zobudím, po Christianovi niet ani pamiatky. Cez okná preniká slnečný svit a ja sa môžem konečne poriadne rozhliadnuť po izbe. Ja som dostala kvety! V noci som si ich vôbec nevšimla. Mám tu niekoľ­ko kytíc. Mimovoľne sa zamýšľam, od koho asi budú.

Zo zadumania ma vyruší nesmelé klopanie na dvere, v ktorých sa následne objavuje Carrick. Keď zbadá, že som hore, široko sa usmeje.

„Môžem ďalej?" opýta sa.

„Samozrejme."

Prejde cez izbu až ku mne a cestou na mňa upiera síce láskavý, ale aj prenikavo nezábudkový pohľad. Na sebe má čierny formálny oblek - zrejme si odskočil z práce. Prekvapuje ma, keď sa zohne, aby ma pobozkal na čelo.

„Smiem si prisadnúť?"

Kývnem a on si sadá na kraj postele a berie ma za ruku.

„Neviem, ako by som ti poďakoval za záchranu svojho dievčatka, ty náš úžasný, statočný blázonko. To, čo si urobila, jej pravdepodobne zachránilo život. Navždy budem tvojím dlžníkom," zachveje sa mu hlas, prekypujúci vďakou a účasťou.

Božemôj... Neviem, čo na to povedať. Ticho mu stisnem ruku.

„Ako sa cítiš?"

„Už lepšie. Aj keď ma všetko bolí," priznám úprimne. „Dali ti niečo od bolesti?" „Lor... niečo."

„To je dobre. A kde je Christian?"

„Ja neviem. Keď som sa zobudila, bol preč."

„Nebude ďaleko, tým som si istý. Keď si bola v bezvedomí, nechcel sa odtiaľto pohnúť." „Ja viem."

„Tak trochu sa na teba aj hnevá, čo je dobre," usmeje sa Carrick. Aha, takže to bude rodinná diagnóza.

„Christian sa na mňa hnevá v jednom kuse."

„Naozaj?" Usmeje sa spokojne - akoby to bola nejaká výhra. Ale jeho úsmev je nákazlivý. „Ako sa má Mia?"

V očiach sa mu stiahnu mračná a ten úsmev mizne. „Už lepšie. Aj keď je hrozne dopálená. Ale myslím si, že zlosť je primeranou reakci­ou na to, čo sa jej stalo."

„Je tu tiež?"

„Nie, už ju máme doma. Myslím, že ju teraz Grace nespustí z očí."

„To úplne chápem."

„A ty by si tiež potrebovala nejaký dozor," napomína ma. „Viac­krát ťa už nechcem vidieť takto hlúpo hazardovať so svojím životom alebo so životom môjho vnúčaťa."

Cítim, ako sa červenám. On to vie!

„Grace nazrela do tvojej zdravotnej dokumentácie. Povedala mi o tom. Gratulujem." „Ehm... ďakujem."

Zahľadí sa na mňa a jeho pohľad sa zmierňuje, aj keď si doslova robí vrásky z môjho výrazu.

„Christian to nakoniec zvládne," povie mäkko. „Bude to pre neho tá najlepšia vec. Ale... daj mu trochu času."

Mlčky prikývnem. Aha... takže už spolu hovorili.

„Už radšej pôjdem. Musím ísť na súd." S úsmevom sa dvíha. „Ešte sa na teba prídem pozrieť. Grace má o doktorke Singhovej aj doktor­ke Bartleyovej vysokú mienku. Obe vedia, čo treba robiť."

Skloní sa ku mne a znova mi pritisne pery na čelo. „Myslím to vážne, Ana. Za to, čo si pre nás urobila, sme tvojimi večnými dlžník­mi. Ďakujem."

Dvíham k nemu pohľad a bojujem so slzami, som zrazu dojatá. Láskyplne ma pohladí po tvári a odchádza.

Bože. Tolko vďaky, až sa mi z toho zatočila hlava. Možno, že by som už mohla ten debakel s predmanželskou zmluvou hodiť za hlavu. Moje podvedomie so mnou znova súhlasí a múdro prikyvuje. Neve­riacky zavrtím hlavou a váhavo sa dvíham z postele. S úľavou zisťu­jem, že ma nohy nesú oveľa lepšie ako včera. Napriek tomu, že sme sa s Christianom delili o jednu posteľ, cítim sa oddýchnutá a dobre vyspatá. Hlava ma síce stále bolí, ale je to už len taká tupá, nevýrazná bolesť, nie ako to bodanie včera večer. Telo mám stuhnuté a boľavé, ale zo všetkého najviac teraz potrebujem sprchu. Som celá ulepená. A tak sa vyberiem do priľahlej kúpeľne.

„Ana!" vykríkne Christian.

„Som v kúpeľni," odpovedám nahlas a odložím kefku po čistení zubov. Takto je to lepšie. Svoj obraz v zrkadle radšej ignorujem. Ježiši, ja ale vyzerám. Keď otvorím dvere, Christian stojí vedľa postele s tác­kou plnou jedla v ruke. Tiež absolvoval dramatickú zmenu, je celý v čiernom, oholený, vymydlený a vyzerá oddýchnuto.

„Dobré ráno, pani Greyová," rozžiari sa. „Mám tu pre vás ra­ňajky." Zrazu pôsobí tak mladistvo, a hlavne oveľa šťastnejším dojmom.

Vraciam mu široký úsmev a leziem späť do postele. On položí pre­do mňa podnos, na ktorý položí tácku a dvíha z nej poklop, ukrýva­júci moje raňajky: ovsenú kašu so sušeným ovocím, lievance s javo­rovým sirupom, šunku, pomarančový džús a čaj Twinings English Breakfast. Hneď sa mi zbiehajú slinky - už zase mám hlad. Niekoľ­kými dlhými glgmi vyprázdňujem pohár s pomarančovým džúsom a vzápätí sa púšťam do ovsenej kaše. Christian si sadá na kraj postele, aby ma mohol pozorne sledovať. Usmieva sa.

„Čo je?" pýtam sa ho s plnými ústami.

„Rád sa na teba pozerám, keď ješ," povie. Ale ja si myslím, že sa tak tvári kvôli niečomu inému. „Ako sa cítiš?" „Lepšie," zamumlem medzi jednotlivými hitmi. „V živote som ťa nevidel takto sa pchať."

Zarazene sa naňho pozriem. Asi je načase začať hovoriť o tom. „To asi preto, že som tehotná, Christian."

Odfrkne si a jeho ústa sa skrivia do ironického úškrnu. „Ak by som tušil, že keď ťa nabúcham, začneš konečne jesť, urobil by som to skôr."

„Christian Grey!" zalapám po vzduchu a odložím misku s kašou.

„Neprestávaj jesť," varuje ma.

„Christian, my dvaja sa musíme porozprávať."

Zmeravie. „Čo tu chceš ešte riešiť? Proste z nás budú rodičia." Po­krčí plecami a vyvíja zúfalú snahu o neutrálny výraz, ale ja veľmi dob­re vidím, aký má strach. Odložím podnos nabok a posúvam sa bližšie k nemu, aby som mohla vziať jeho ruky do dlaní.

„Ty sa proste bojíš," zašepkám. „A ja to chápem."

Ľahostajne na mňa hľadí, oči doširoka roztvorené, všetka mladist-vosť sa niekam rozplynula.

„Tiež mám strach. To je normálne," pokračujem.

„Aký ja už len môžem byť otec?" zhmotní svoj strach priškrtene, skoro nečujne.

„No tak, Christian," zašeptám. „Budeš dobrý otec, taký, ktorý robí to, čo je v jeho silách. Práve tak ako všetci ostatní." „Lenže - ja neviem, či to dokážem... "

„To vieš, že dokážeš. Si milujúci, si vtipný, si silný a vieš stanoviť hranice. Nášmu dieťaťu nebude nič chýbať."

Zarazene ma sleduje, v krásnej tvári má vyryté pochybnosti.

„Samozrejme, bolo by ideálne, keby sme ešte počkali. Keby sme strávili viac času jeden s druhým. Lenže teraz budeme traja, a tak do­spejeme všetci spoločne. Budeme mať rodinu. Našu vlastnú rodinu. A naše dieťa ťa bude bezpodmienečne ľúbiť, rovnako ako ja." Oči sa mi zalievajú slzami.

„Ach nie, Ana," vzdychne utrápene. „Myslel som, že som ťa stratil. A potom znova. Ked som ťa tam videl, ako ležíš na zemi, bledá a stu­dená a v bezvedomí - akoby ožili moje najhoršie nočné mory. A teraz si tu - statočná a silná... a ešte ma povzbudzuješ. Dokonca ľúbiš, po tom všetkom, čo som ti urobil."

„Presne tak, Christian, ja ťa ľúbim, a veľmi. A vždy budem."

Jemne mi zovrie hlavu v dlaniach a bruškami palcov mi osuší slzy. Uprene sa mi pozerá do očí - sivá sa vpíja do modrej - a všetko, čo v nich vidím, je jeho strach, úžas a láska.

„Ja ťa tiež ľúbim," vydýchne a nežne ma pobozká, tak ako muž, ktorý zbožňuje svoju ženu. „Pokúsim sa byť dobrým otcom," zašepká mi do pier.

„Pokúsiš sa, a tiež to dokážeš. Postav sa tomu čelom, aj tak nemáš veľmi na výber, pretože ja ani Bodka nikam nejdeme."

„Bodka?"

„Hej, Bodka."

Vyzývavo vytiahne obočie. „Už som mu začal hovoriť Junior." „Tak teda Junior."

„Ale Bodka sa mi páči tiež," usmeje sa svojím typickým plachým spôsobom a ešte raz ma pobozká.