Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 20. kapitola

Kapitola 20

„Ty si ma vezmeš?“ vydýchne nedôverčivo.
Nervózne prikývnem. Červenám sa, som rozrušená a veľmi
nerozumiem jeho reakcii – reakcii muža, o ktorom som si
myslela, že som ho stratila. Ako to, že stále nechápe, ako veľmi
ho ľúbim?
„Povedz to,“ prikazuje mi ticho a oprie do mňa svoj horúci
intenzívny pohľad.
„Áno, vezmem si ťa.“
S prudkým nádychom sa nečakane pohne a strhne ma do
náručia. Zakrúti sa so mnou, akoby to ani nebol on. Smeje sa,
tak mladistvo a bezstarostne, vyžaruje z neho radostné
nadšenie. Pevne ho chytím za ruky a cítim, ako sa mu pod
mojimi prstami napínajú svaly. Som lapená jeho nákazlivým
smiechom, som ako pobláznené a zmätené dievča, úplne a
nezvratne očarené nádherným mužom. Postaví ma na nohy a
začne ma bozkávať. A to poctivo. V dlaniach zviera moju tvár
a jeho jazyk je neoblomný, veľmi rozhodný… vášnivý.
„Ach, Ana!“ vzdychá mi do pier a mňa naplno ovláda
závratná radosť. On ma miluje, tým som si absolútne istá.
Znovu sa nechávam pohltiť chuťou tohto jemného muža, o
ktorom som si myslela, že ho už nikdy neuvidím. Jeho
pohnutie bije do očí – pohľad mu žiari, má ten svoj mladistvý
úsmev – a jeho úľava, tá je skoro hmatateľná.
„Už som si myslela, že som o teba prišla,“ vytlačím zo seba,
ešte stále omámená a zadychčaná po jeho bozku.
615
„Miláčik, myslím, že by bolo treba viac ako jednu pokazenú
stotridsaťpäťku, aby som sa k tebe nevrátil.“
„Stotridsaťpäťku?“
„Charlie Tango. Je to Eurocopter 135, najbezpečnejšia
helikoptéra vo svojej triede.“ Po tvári mu preletí akási
neznáma temná emócia tak intenzívne, až sa nad tým
pozastavím. Čo predo mnou tají? Ale skôr, než sa ho stačím
spýtať, zarazí sa a priamo sa na mňa zahľadí. Trochu sa pritom
mračí a ja mám na chvíľu dojem, že sa mi to chystá povedať.
Požmurkávam a pozerám sa do jeho skúmavých sivých očí.
„Tak počkať. Ty si mi to dala ešte predtým, ako sme išli za
Flynnom,“ premýšľa a obzerá si prívesok. Vyzerá pritom
takmer zdesene.
No… už si to uvedomil. Zvoľna prikývnem a udržiavam
pritom dokonale kamenný výraz.
Otvorí ústa dokorán.
Ospravedlňujúco krčím plecami. „Chcela som, aby si vedel,
že nech už mi Flynn povie čokoľvek, pre mňa sa nič nezmení.“
Neveriacky zakmitá viečkami.
„Chceš povedať, že celý včerajší večer, keď som z teba
mámil odpoveď, už som ju dávno mal?!“ zhrozí sa.
Znovu prikývnem a zúfalo sa snažím odhadnúť, ako
zareaguje. Len na mňa užasnuto pozerá, ale potom privrie oči
a skrúti pery v ironickom úškľabku.
„Všetka tá neistota,“ zašepká zlovestne. Zazubím sa na
neho a opäť pokrčím plecami. „Ale nie, nehrajte sa tu na
neviniatko, slečna Steelová. Práve teraz by som ťa najradšej…“
hrabne si rukou do vlasov, zavrtí hlavou a radšej mení tému.
„Nemôžem uveriť, že si ma nechala takto tápať.“ Jeho šepot
je pretkaný nedôverou. Ale potom sa jeho výraz začína
616
pomaly meniť, v očiach sa mu uličnícky zablýska a kútiky úst
sa mu vyťahujú do hriešneho úsmevu.
Panebože. Cítim, ako sa začínam chvieť. Na čo asi myslí?
„Mám dojem, že toto si zaslúži pomstu, slečna Steelová,“
precedí ticho.
Pomstu?! Dočerta! Viem, že to na mňa len skúša – napriek
tomu urobím obozretný krok späť.
Usmeje sa. „To má byť výzva?“ pýta sa.
„Ja ťa aj tak chytím.“ To už z jeho očí sála číre odhodlanie.
„Navyše si hryzieš peru,“ dodáva výhražne.
Ako na povel sa vo mne všetko zovrie. Môj budúci manžel
sa chce hrať. Ustupujem o ďalší krok a beriem nohy na plecia,
lenže ďaleko nedobehnem. Christian ma chmatne, jedným
nečakaným pohybom – zatiaľ čo ja pištím nadšením,
prekvapením a zároveň úľakom – si ma prehodí cez plece a
odnáša smerom k hale.
„Christian!“ syčím, vedomá si toho, že je José hore – aj keď
pochybujem, že by nás mohol počuť. Stabilizujem sa tým, že sa
zapieram o Christianove boky, a potom, v náhlom záchvate
statočnosti ho capnem po zadku. Okamžite mi to vracia.
„Au!“ zhíknem.
„Ide sa do sprchy,“ zahlási triumfálne.
„Daj ma dolu!“ Márne sa usilujem, nech môj hlas znie tak,
aby to vyznelo nesúhlasne. Bojujem, ale zbytočne, rukami ma
pevne zviera okolo stehien. Z nejakého záhadného dôvodu sa
nedokážem prestať chichúňať.
„Máš veľmi rada tieto svoje topánky?“ pýta sa šibalsky,
keď otvára dvere do kúpeľne.
617
„Dávam prednosť tomu, keď sa dotýkajú zeme!“ Pokúšam
sa naňho zaprskať, ale zrejme hlas mi neznie príliš vierohodne,
keď sa pritom smejem.
„Vaše prianie je mi rozkazom, slečna Steelová.“ Bez toho
aby ma postavil na zem, sťahuje mi ich a necháva ich hlučne
dopadnúť dolu na dlaždice. Zastane pri toaletnom stolíku a
vyprázdňuje si vrecká – vybitý BlackBerry, kľúče, peňaženku,
prívesok na kľúče. Z tohto uhla si môžem len predstavovať,
ako vlastne v zrkadle vyzerám. Keď je s tým hotový,
prechádza priamo k priestrannému sprchovému kútu.
„Christian!“ zahučím na neho – už je mi jasné, čo sa chystá
urobiť.
Púšťa vodu na plné obrátky. Kriste! Prúd ľadovej vody mi
dopadá priamo na zadok a ja zjačím – ale hneď sklapnem, lebo
si uvedomím, že je nad nami José. Je to studené a ja som
navyše oblečená, chladná voda mi steká po šatách a vsakuje sa
do nich a do nohavičiek a do podprsenky. Všetko je odrazu
premočené a ja sa nedokážem prestať chichúňať. Voda sa
pomaly zohrieva.
„Nie!“ pištím. „Pusť ma!“ Znovu ho capnem, tentoraz
silnejšie, a on ma púšťa, necháva si ma skĺznuť po teraz už
prevlhnutom tele. Bielu košeľu má prilepenú na hrudi,
nohavice úplne presiaknuté. Ja sama som už skrz-naskrz
mokrá, celá červená, rozjarená a zadychčaná. A on sa na mňa
smeje a vyzerá pritom tak… tak neuveriteľne sexi.
Zrazu zvážnie a oči sa mu rozjasňujú. Znovu mi vezme
tvár do dlaní a priťahuje si ma k perám. Jeho bozk je nežný,
milujúci a precítený. Už ani nevnímam, že stojím oblečená a
úplne premočená v Christianovej sprche. Sme len my dvaja
pod kaskádami padajúcej vody. Vrátil sa, je v poriadku, je môj.
618
Moje ruky sa samovoľne vydávajú v ústrety jeho košeli,
ktorá teraz obopína každú kontúru a šľachu na jeho hrudi.
Dokonca vidieť, ako sa mu pod ňou krútia chĺpky. Šklbnutím
mu ju vyťahujem z nohavíc. Vzdychne, jeho ústa však
zostávajú pevne spojené s mojimi. Rozopínam mu gombíky a
on siaha dozadu na zips mojich šiat a pomaly ho ťahá nadol.
Jeho pery sú teraz naliehavejšie a vyzývavejšie, jazykom
preniká medzi tie moje. A moje telo na to zareaguje výbuchom
túžby. Šklbnem za jeho košeľu tak silno, až sa gombíky trhajú
a s cingotom sa rozletia po celej sprche. Sťahujem mu ju z
pliec, tlačím ho k stene sprchy a marím tak jeho vlastnú snahu
stiahnuť oblečenie zo mňa. „Manžety,“ pripomína mi
zachrípnuto a dvíha ku mne zápästie, z ktorých mu visia
mokré rukávy.
Neistými prstami mu obe rozopínam a nechávam zlaté
gombíky bez ladu a skladu padnúť na dlaždice na dno sprchy,
rovnako ako košeľu. Cez prúdy padajúcej vody ma uprene
pozoruje a jeho pohľad je vášnivý, zmyselný a hrejivý, tak ako
voda okolo nás. Naťahujem ruky k zapínaniu jeho nohavíc,
lenže on zavrtí hlavou, nečakane ma chytí za ramená a zvrtne,
takže stojím chrbtom k nemu. Stiahne mi zips až dolu, potom
mi dá mokré vlasy preč z krku a prechádza jazykom po celej
mojej šiji až k hranici vlasov a cestou späť ma bozkáva a jemne
saje.
Zastonám a on mi veľmi pomaly sťahuje šaty z pliec,
vyzlieka mi ich dolu cez prsia a perami ma jemne láska za
uchom. Rozopína mi podprsenku, sťahuje mi ju a odhaľuje ma.
Ovíja okolo mňa ruky, berie mi prsia do dlaní a do ucha mi
spokojne pradie:
„Takáto nádhera.“
619
A teraz sú pre zmenu moje paže uväznené v podprsenke a
šatách, ktoré mi visia z bokov. Ešte stále ich mám zachytené v
rukávoch, ale ruky mám voľné. Pootočím hlavu, aby som
umožnila Christianovi ľahší prístup ku krku, vypínam prsia
do jeho čarovných dlaní. Rukami siaha za seba a s vďakou
zaznamenávam, ako prudko vťahuje vzduch do pľúc, keď sa
moje pátravé prsty dostanú do cieľa. Lačne sa tlačí do mojich
dlaní. Doparoma, prečo ma len nenechal, aby som mu tie
nohavice dala dole?
Ťahá ma za bradavky, a kým pod jeho skúsenými dotykmi
postupne tvrdnú, všetky myšlienky na nejaké prekážajúce
nohavice mi vyfučia z hlavy. Rozkoš, ostrá a roztopašná, sa mi
zapichuje do slabín. So zakňučaním si o neho zapriem hlavu.
„Áno,“ vydýchne a znova ma otáča, aby si ešte raz
podmanil moje ústa. A potom už ma zbavuje šiat, podprsenky
i nohavičiek. To všetko hodí navrch premočenej kôpky
oblečenia na dne sprchovacieho kúta.
Teraz už voľnými rukami siaham za fľaštičkou vedľa nás.
Keď si uvedomí, čo sa chystám urobiť, znehybnie. Pozerám sa
mu priamo do očí a vytlačím si do dlane trochu úžasne
voňavého sprchovacieho gélu a potom ju zdvihnem pred jeho
hruď. Čakám na odpoveď na svoju nevyslovenú otázku. So
široko roztvorenými očami mi potom dáva súhlas sotva
viditeľným prikývnutím.
Zľahučka mu priložím ruku doprostred hrudníka a
začínam mu rozotierať mydlo po pokožke. Hruď sa mu dvíha
prerývanými nádychmi, inak však stojí veľmi pokojne. Po
chvíli ma chytí za boky, ale nesnaží sa ma od seba odtlačiť.
Pozorne ma sleduje, jeho pohľad je skôr sústredený než
620
vystrašený, len sa mu pootvoria ústa, keď sa mu zrýchľuje
dych.
„Zvládaš to?“ zašepkám.
„Áno.“ Skoro sa pri tej krátkej udychčanej odpovedi
zakoktá. Vybavujem si, koľkokrát už sme spolu boli v sprche,
ale iba spomienka na tú v hoteli Olympie má trpkú príchuť.
Každopádne, teraz sa ho už dotýkať smiem. Umývam ho
jemným krúžením – svojho muža – presúvam sa do
podpazušia, potom dole cez rebrá až na jeho ploché, pevné
brucho, a potom ešte nižšie, smerom ku chlpatému chodníčku,
čo mizne za pásom nohavíc.
„Teraz ja,“ navrhuje a berie šampón. Oboch nás odsunie z
dosahu prúdiacej vody a trochu mi ho vytlačí na temeno
hlavy.
Zrejme mi tým naznačuje, aby som ho prestala umývať, a
tak si vsuniem palce za lem jeho nohavíc. Vtiera mi šampón do
vlasov, jeho pevné, dlhé prsty mi masírujú pokožku hlavy.
Spokojne pradiem a zatváram oči, odovzdávam sa tým
nebeským pocitom. Po celovečernom strese je toto presne to,
čo som potrebovala.
Počujem jeho tichý smiech, a tak trošku pootvorím jedno
oko a pristihnem ho, ako sa na mňa usmieva. „Páči?“
„Hmm…“
„Aj mne,“ povie a skloní sa, aby ma pobozkal na čelo.
Rukami medzitým pokračuje v tej skvelej a výdatnej masáži
mojej hlavy.
„Obráť sa,“ vyzýva ma autoritatívne a ja poslúchnem. Jeho
prsty ďalej jemne pracujú v mojich vlasoch, očisťujú,
uzdravujú, milujú ma už len tým, čo robia. Je to nádherné…
621
Pridáva ešte trochu šampónu a jemne mi ho vtiera po celej
dĺžke vlasov. Keď je hotový, vťahuje ma naspäť pod vodu.
„Zakloň hlavu,“ nariaďuje mi ticho.
Vyhoviem mu a on mi starostlivo vymýva penu z vlasov.
Len čo je všetka preč, otáčam sa k nemu a siahnem rovno po
jeho nohaviciach. „Chcem ťa umyť celého,“ zašepkám.
Venuje mi šibalský úsmev a zdvihne ruky v geste, ktoré
naznačuje: som celý len tvoj, miláčik. Šťastne sa na neho
usmejem – akoby mi práve vyčaril Vianoce. So zipsom urobím
krátky proces a v okamihu sa už jeho nohavice aj boxerky
ocitnú s ostatným oblečením na zemi. Zdvíham sa a
naťahujem sa po sprchovací gél a špongiu.
„Zdá sa, že ma vidíte rád,“ vecne zhodnotím zjavný fakt.
„Vás vždy vidím rád, slečna Steelová,“ škerí sa samoľúbo.
Namydlenou špongiou opakujem celú púť cez jeho hruď.
Teraz je oveľa uvoľnenejší – možno preto, že sa ho v
skutočnosti nedotýkam. Pomaličky postupujem dolu, naprieč
jeho bruchom a ešte nižšie, pozdĺž tej úzkej tmavej cestičky až
k hustejším chĺpkom v jeho lone. A potom hore, po celej tej
vztýčenej dĺžke.
Letmo sa naňho pozriem. Spod privretých viečok na mňa
upiera horúci pohľad plný zmyselnej túžby. Hmm… tento
pohľad mám tak rada. Púšťam špongiu, vezmem ho do dlaní a
pevne ho v nich zovriem. Zatvára oči, so zaklonenou hlavou
zastoná a prepne boky mojím smerom.
Ach, áno! Toto je také vzrušujúce! Moja vnútorná bohyňa sa
práve vynorila odniekiaľ z kúta – hojdala sa v ňom a kvílila
celý predchádzajúci večer. Á, dokonca si vzala svoj
jasnočervený rúž.
622
Znenazdania sa Christianov žeravý pohľad zapichne do
môjho. Na niečo si spomenul.
„Je sobota,“ vydýchne a v očiach mu zahorí chlipný úžas.
Chytí ma za boky, prirazí k sebe a barbarsky si nárokuje moje
pery.
Panebože – meníme tempo!
Jednou rukou mi schádza dolu po mokrom tele, presúva ju
dopredu do môjho lona a prstami ho skúma a dráždi. A jeho
ústa sú neúprosné, sotva lapám po dychu. Druhú ruku má
zaťatú v mojich mokrých vlasoch, pridržiava si ma na mieste,
zatiaľ čo ja čelím plnej sile jeho vášne utrhnutej z reťaze. Ani sa
nenazdám a pohybuje prstami v mojom vnútri.
„Ách,“ uniká mi z pier.
„Áno,“ vzdychne a dvíha ma. Rukami ma chytá za hornú
časť stehien. „Daj si nohy okolo mňa, miláčik.“ Objímam ho
nimi a rukami ho pevne zvieram okolo krku. Oprie ma
chrbtom o stenu sprchy a na okamih ustáva v pohybe… len sa
na mňa pozerá.
„Oči maj otvorené dokorán,“ dožaduje sa.
„Chcem ťa vidieť.“
Párkrát zažmurkám, srdce mi duní ako zvon a horúca krv
mi sťažka pulzuje v žilách. Pohlcuje ma túžba, hmatateľná a
nespútaná.
A potom do mňa prenikne, veľmi pomaly ma napĺňa,
privlastňuje si ma, telo na telo. Natlačím sa naňho ešte viac a
hlasno zastonám. Len čo je celý vnútri, znovu sa prestáva
hýbať, v tvári sa mu usídľuje napätý a tvrdohlavý výraz.
„Si moja, Anastasia,“ zašepká vrúcne.
„Navždy.“
623
Víťazoslávne sa usmeje a pritom sa pohne, až z toho
zalapám po dychu.
„A teraz to dáme vedieť všetkým, že si povedala áno,“
vyhlasuje až posvätne a skláňa sa, aby svojimi perami znovu
ukoristil moje. Začína sa hýbať, pomaly a tak precítene.
Zatváram oči a zakláňam hlavu, prepínam telo do luku.
Vedome sa podriaďujem jeho vôli, stávam sa otrokom jeho
podmanivého pozvoľného rytmu.
Zubami jemne škriabe a hryzká moju čeľusť, bradu a krk a
zvyšuje tempo, ženie ma vpred, hore – vysoko nad zemský
povrch, preč z tejto daždivej sprchy, preč od tej celovečernej
mrazivej hrôzy. Sme len ja a môj muž, pohybujeme sa vo
vzájomnej súhre, ako jedno telo. Každý z nás je absolútne
pohltený tým druhým, aj naše vzdychy a stony sa navzájom
prelínajú. Poddávam sa tomu úžasnému pocitu z jeho
nadvlády, moje telo pod ňou prekvitá a spieva.
Mohla som ho stratiť… a pritom ho milujem… Milujem ho tak
veľmi, že ma náhle premáha sila lásky, ktorú k nemu cítim, aj
hĺbka môjho odovzdania. Strávim zvyšok svojho života tým,
že ho budem milovať. A práve s tou nádhernou myšlienkou sa
mu sypem pod rukami – v očistnom, liečivom,
vyčerpávajúcom orgazme. Prežívam ho s jeho menom na
perách a so slzami na lícach.
On vzápätí vrcholí priamo vo mne a s tvárou vtlačenou do
môjho krku klesá k zemi. A zatiaľ čo sa cez nás valia prúdy
teplej vody a všetko z nás zmývajú, pevne ma objíma, bozkáva
na líca a zbiera z nich slzy.
624
„Mám rozmočené prsty,“ sťažujem sa ešte omámená a
unavená, opretá o jeho hruď. Dvíha si moju ruku k perám a tie
potom postupne prikladá ku každému môjmu prstu.
„Naozaj by sme už odtiaľto mali ísť.“
„Je mi tu príjemne.“ Sedím mu medzi nohami a on si ma k
sebe tlačí. Nechce sa mi hýbať.
Christian niečo súhlasne zamručí. Lenže zrazu ma ovládne
šialená, takmer smrteľná únava. Toľko sa toho za posledný
týždeň prihodilo – pokojne by to stačilo na celoživotnú drámu
– a teraz sa budem dokonca vydávať. V hrdle mi zabuble
zachechtanie.
„Niečo sa vám azda zdá smiešne, slečna Steelová?“
vyzvedá láskyplne.
„To ten náročný týždeň.“
Aj on sa zasmeje. „Ten ale bol, čo?“
„Ďakujem Bohu na nebesiach, že ste späť a celý, pán Grey,“
šepkám, znenazdania späť nohami na zemi – to, keď si
uvedomím, čo všetko sa mohlo stať. Cítim, ako tuhne, a tak
okamžite ľutujem, že som mu to pripomínala.
„Mal som strach,“ priznáva sa na moje nemalé
prekvapenie.
„Myslíš… predtým?“
Prikývne a vyzerá pritom až veľmi vážne.
No, dofrasa. „Takže si to schválne zľahčoval, aby si upokojil
rodinu?“
„Hej. Bol som až príliš nízko na to, aby s tým išlo pristáť.
Ale nejakým zázrakom sa mi to podarilo.“
Dočerta. Môj pohľad vyletí k jeho očiam, jeho výraz pôsobí
aj cez tú vodu, čo okolo nás padá, znepokojujúco. „Bolo to
naozaj veľmi zlé, však?“
625
Sústredene ma sleduje. „Veľmi,“ hlesne a odmlčí sa. „Na
niekoľko šialených sekúnd som bol presvedčený, že už ťa
nikdy neuvidím.“
Pevne ho objímem. „Už si nedokážem život bez teba
predstaviť, Christian. To, čo k tebe cítim, ma až desí.“
„Som na tom rovnako,“ vydýchne. „Ty si teraz celý môj
život. Šialene ťa milujem.“ Uťahuje okolo mňa paže a tlačí mi
tvár do vlasov. „Nikdy ťa nenechám odísť.“
„Ja ani odísť nechcem, nikdy.“ Dávam mu bozk na krk a on
sa skláňa a začína ma nežne bozkávať.
Po chvíli sa podo mnou zavrtí. „Poď, usušíme ťa a uložíme
do postele. Ja som vyčerpaný a ty tiež vyzeráš ako zbitá.“
Zakloním sa a zarazená voľbou jeho slov sa naňho pozriem
so zdvihnutým obočím. S hlavou nabok sa zaškerí.
„Máte hádam niečo na srdci, slečna Steelová?“
Len zakrútim hlavou a neisto sa štverám na nohy.
Sedím na posteli. Christian trval na tom, že mi vysuší vlasy,
a šlo mu to celkom dobre. Myšlienka na to, kde k tej zručnosti
prišiel, je pomerne nemilá, a tak ju radšej okamžite hádžem za
hlavu. Sú dve preč a ja sa chystám spať. Christian sa na mňa
pátravo zahľadí, potom si znova prezrie ten prívesok a vlezie s
ním za mnou do postele. Opätovne nad ním neveriacky krúti
hlavou.
„Toto sa ti teda podarilo. Najlepší narodeninový darček,
aký som kedy dostal.“ Pozrie sa na mňa, jeho oči sú mierne a
hrejivé. „Ešte lepší než podpísaný plagát Giuseppe
DeNatalea.“
626
„Chcela som ti to povedať skôr, ale keď si práve mal tie
narodeniny… Čo je vhodné pre niekoho, kto už má všetko?
Tak mi napadlo, že ti dám… seba.“
Odkladá prívesok na nočný stolík a chúli sa ku mne,
priťahuje si ma chrbtom k sebe a tlačí na hruď, až do seba
zapadneme ako dve lyžičky.
„Je to dokonalé. Tak ako ty.“
Myknem jedným kútikom úst, aj keď na mňa nevidí. „K
dokonalosti mám ďaleko, Christian.“
„Vy ste sa na mňa uškrnuli, slečna Steelová?“
Ako to vie? „Možno,“ usmejem sa. „Môžem sa ťa na niečo
opýtať?“
„Samozrejme.“ Pritúli sa mi tvárou ku krku.
„Cestou z Portlandu si sa tak ponáhľal, že si ani nezavolal.
Bolo to kvôli Josému? Mal si strach nechať ma tu s ním
samotnú?“
Nereaguje. Obraciam sa k nemu čelom, takže vidím, ako sa
mu rozširujú oči, keď na neho spustím:
„Chápeš, aké je to absurdné? Akému stresu si tým vystavil
celú svoju rodinu aj mňa? Všetci ťa máme veľmi radi.“
Kajúcne zažmurká a placho sa usmeje. „Vôbec mi
nenapadlo, že by ste sa mohli tak báť.“
Našpúlim ústa. „Kedy si už konečne napcháš do tej svojej
tvrdohlavej palice, že si milovaný?“
Prekvapene vyklenie obočie. „Tak tvrdohlavej palice?“
Dôrazne prikývnem. „Áno, tvrdohlavej palice.“
„Nedomnievam sa, že by tvrdosť kostí na mojej hlave bola
nejako významne vyššia než na ktoromkoľvek inom mieste
môjho tela.“
627
„Ja to myslím vážne! Prestaň sa snažiť ma rozosmiať. Ešte
stále sa na teba tak trochu hnevám, aj keď to čiastočne
zatieňuje fakt, že si doma, živý a zdravý, keď už som si
myslela, že…“ láme sa mi hlas, keď si spätne vybavím tých
niekoľko hodín strachu. „Veď ty vieš, čo som si myslela.“
Znežnieva mu pohľad a dvíha ruku, aby ma pohladil po
tvári. „Je mi to ľúto. Dobre?“
„A chudera tvoja mama. Bolo to veľmi emotívne vidieť vás
dvoch spolu,“ prehodím šeptom.
Ostýchavo sa usmeje. „Takto som ju ešte nikdy nevidel,“
zažmurká pri tej spomienke.
„Hej, to teda bolo niečo. Zdá sa mi inak stále taká
vyrovnaná. Bol som z toho úplne v šoku.“
„Vidíš, všetci ťa ľúbia,“ hovorím mu s úsmevom. „Teraz už
tomu azda začneš veriť.“ Skloním sa a zľahka ho pobozkám.
„Všetko najlepšie k narodeninám, Christian. Som veľmi
rada, že si tu so mnou zostal. A to si ešte nevidel, čo pre teba
mám nazajtra… teda nadnes,“ usmievam sa potmehúdsky.
„Je toho viac?“ užasnuto roztiahne pery do oslnivého,
širokého úsmevu.
„Och, áno, pán Grey, ale na to si budete musieť počkať.“
Náhle precitnem z nejakého sna alebo nočnej mory, srdce
mi bije opreteky. V panike sa obzriem a na moju úľavu
zisťujem, že Christian je vedľa mňa a ešte je len polnoc. A
pretože som sa pohla, zavrtí sa a zo spánku šmátra okolo seba.
Prehadzuje cezo mňa ruku, položí si hlavu na moje plece a
ticho si pritom vzdychne.
Izbu zalieva svetlo. Je osem ráno. Christian nikdy nespí tak
dlho. Spúšťam hlavu späť na vankúš a dovolím svojmu srdcu
628
spomaliť tempo. Kde sa ten strach vzal? Je to azda následok
predošlej noci?
Obraciam hlavu a zahľadím sa naňho. Je tu, je v poriadku.
Zhlboka sa nadýchnem, aby som sa upokojila, a pozorne
skúmam jeho krásnu tvár. Tvár, ktorá sa pre mňa stala takou
dôverne známou – každá jej črta, každý tieň, naveky vyryté do
mojej pamäti.
Vyzerá mladší, keď spí, a ja sa tomu musím usmiať, pretože
dnes je práve o jeden rok starší. V duchu sa potľapkám po
pleci, keď si spomeniem na svoj darček. Ech, čo s ním asi
urobí? No, možno by som mohla začať tým, že mu prinesiem
raňajky do postele. Navyše tu ešte možno je José.
Nájdem ho pri raňajkovom bare, ako sa napcháva z misky
plnej cereálií. Nemôžem si pomôcť, ale keď ho vidím,
červenám sa. Vie, že som strávila noc s Christianom. Prečo sa
zrazu cítim taká nesvoja? Nie som predsa nahá alebo také
niečo – mám na sebe hodvábny župan, ktorý siaha až po zem.
„… ráno, José,“ usmievam sa a púšťam to z hlavy.
„Čau, Ana!“ Celý sa rozžiari, úprimne potešený, že ma
vidí. V jeho výraze nevidím ani náznak provokácie alebo
niečoho obscénneho.
„Vyspal si sa dobre?“ pýtam sa.
„Jasné. Parádny výhľad, odtiaľto zhora.“
„Áno. Úplne výnimočný.“ Rovnako ako majiteľ tohto bytu.
„Nedáš si radšej raňajky pre chlapa?“ doberám si ho.
„S radosťou.“
„Christian má dnes narodeniny – idem mu urobiť raňajky
do postele.“
„Už je hore?“
629
„Nie, myslím, že ho včerajšok poriadne zmohol.“ Rýchlo
uhnem pohľadom a mierim k chladničke, aby nevidel, ako sa
červenám. Bože, veď je to len José. Beriem si z chladničky vajcia
a šunku, a keď vzhliadnem, José sa na mňa škerí.
„Ty ho máš fakt rada, čo?“ Stiahnem pery.
„Ja ho ľúbim, José.“
José zarazene zažmurká, ale potom sa spamätá. „Bodaj by
si ho neľúbila,“ významne hodí rukou do priestoru veľkej
izby.
Zamračím sa naňho. „Tak to ti teda pekne ďakujem!“
„No tak, Ana, len si z teba uťahujem.“
Hmm… to mi budú všetci vždy predhadzovať, že som si
vzala Christiana pre peniaze?!
„Vážne, Ana, robil som si psinu. Ty si taká nikdy nebola.“
„Bude ti vyhovovať omeleta?“ navrhujem, aby som
zmenila tému. Nechcem sa s ním škriepiť.
„Určite.“
„Aj mne,“ prehodí Christian, keď vstupuje do obývačky.
No, dofrasa, na sebe má len pyžamové nohavice, ktoré mu tým
neuveriteľne horúcim spôsobom visia z bokov – môj ty bože!
„José,“ kývne.
„Christian,“ vracia mu José formálne pokyn.
Ako na nich pozerám, Christian ma obdarí samoľúbym
úsmevom. On to urobil schválne! Nahnevane naňho
prižmúrim oči, zúfalo sa pritom usilujem nadobudnúť stratenú
rovnováhu a jeho výraz sa nepatrne mení. On vie, že viem, o
čo sa tu snaží, a má to na háku.
„Chcela som ti doniesť raňajky do postele.“
630
Pyšne sa nesie až ku mne, jednou rukou ma chytá okolo
pása, druhou mi zdvíha bradu a vtlačí mi mľaskavý vlhký
bozk. Toto vôbec nie je on!
„Dobré ráno, Anastasia,“ zapradie. Mám chuť sa na neho
mračiť a povedať mu, nech sa spamätá – lenže má narodeniny.
Od samého rozhorčenia sčerveniem. Prečo sa správa tak
majetnícky?
„Dobré ráno, Christian. Všetko najlepšie,“ poprajem mu s
úsmevom a on sa na mňa usmeje.
„Už sa teším na ďalší darček,“ zavrní. A je to! V tvári
naberám farbu Červenej mučiarne. Vrhám nervózny pohľad
na Josého, ktorý sa tvári, akoby práve prehltol niečo extrémne
horké. Obrátim sa chrbtom a dávam sa do prípravy jedla.
„Tak aké máš nadnes plány, José?“ prehodí Christian
zdanlivo nenútene, zatiaľ čo sa usadzuje na barovú stoličku.
„Vyrážam navštíviť svojho otca a Raya.“
Christian sa zamračí.
„Oni sa hádam poznajú?“
„Jasné, boli spolu v armáde. Ale potom sa nevídali, až kým
som nezačal chodiť do školy s Anou. Taká náhoda. Teraz sú z
nich najlepší kamaráti. Ideme spolu na ryby.“
„Na ryby?“ zavetrí Christian.
„Hej – v týchto pobrežných vodách sú celkom slušné
úlovky. Morské pstruhy v nich dokážu pekne vyrásť.“
„To je fakt. Môj brat Elliot a ja sme raz ulovili
pätnásťkilového.“
Oni sa bavia o rybačke? Čo s tými rybami všetci majú? Toto
jednoducho nikdy nepochopím.
„Pätnásť? To je slušné. Rekord však drží Anin otec. Skoro
dvadsať kíl.“
631
„To vážne? O tom sa mi nezmienil.“
„Aby som nezabudol, všetko najlepšie.“
„Vďaka. A kamže to chodievaš rybárčiť?“
Prestávam ich vnímať. Toto vážne nemusím vedieť. Ale
zároveň pociťujem úľavu. Vidíš, Christian? José nie je až taký
zlý.
V čase, keď je José už na odchode, sú obaja v prítomnosti
toho druhého oveľa viac uvoľnení. Christian sa rýchlo
prezlieka do trička a džínsov, a v hale sa k nám naboso
pripája.
„Tak vďaka, že si ma tu nechal zložiť hlavu,“ kvituje José,
keď si podávajú ruky.
„Kedykoľvek,“ usmeje sa Christian.
José ma krátko objíma. „Dávaj na seba pozor, Ana.“
„Samozrejme. Veľmi rada som ťa videla. Nabudúce si ten
pokazený večer vynahradíme.“
„Beriem ťa za slovo.“ Mávne na nás z výťahu a je preč.
„Vidíš, nie je taký zlý.“
„Ešte stále sa ti chce dostať do nohavičiek, Ana. Čo mu
však nemôžem vyčítať.“
„Christian, to nie je pravda!“
„Ty nemáš ani tušenie, však?“ zasmeje sa. „Chce ťa.
Bodka.“
Zamračím sa. „Christian, je to môj kamarát, dobrý
kamarát.“ Zrazu sa mi zdá, že hlas mi znie, ako keď Christian
hovorí o pani Robinsonovej. Je to znepokojujúce zistenie.
Christian zdvíha ruky, aby ma upokojil.
„Nechcem sa hádať,“ brzdí ma zmierlivým hlasom.
Aha! Ale my sa nehádame… alebo áno? „Ani ja.“
„Ani si mu nepovedala, že sa berieme.“
632
„Nie. Napadlo mi, že by som to mala najskôr povedať
mame a Rayovi.“ Dočerta. Od chvíle, kedy som povedala áno,
mi toto napadlo prvýkrát. Preboha – čo na to povedia naši?
Christian súhlasne pokyvuje. „To máš vlastne pravdu. A
ja… ehm… ja by som mal požiadať tvojho otca.“
Vybuchnem od smiechu. „Prosím ťa, Christian – osemnáste
storočie sa už skončilo.“
Prepána… čo to asi urobí s Rayom? Len na ten rozhovor
pomyslím a ovládne ma hrôza.
„Je to tradícia,“ pokrčí Christian plecami.
„Porozprávame sa o tom neskôr. Teraz ti chcem dať tvoj
ďalší darček,“ pokúšam sa odviesť jeho pozornosť iným
smerom. Ale aj tak mi tá myšlienka vypaľuje dieru do mozgu.
Už mu ho musím dať a zistiť, ako naň zareaguje.
Zažmurká a venuje mi plachý úsmev, srdce mi pri ňom
poskočí. Pokiaľ budem žiť, pohľad na tento úsmev ma
neomrzí.
„Hryzieš si peru,“ upozorní ma a zatlačí mi na bradu.
Cítim, ako mnou prestupuje vlna vzrušenia, keď sa ma jeho
prsty dotknú. Bez jediného slova, a kým mám ešte aspoň
štipku odvahy, beriem ho za ruku a vediem späť do spálne.
Tam ho pustím a nechávam stáť pri posteli, spod ktorej – na tej
strane, kde spím ja – vyťahujem zvyšné dve škatule v
darčekovom balení.
„Dva?“ vydýchne prekvapene.
Zhlboka sa nadýchnem. „Toto som kupovala ešte pred…
pred tým včerajším incidentom. Teraz si tým však nie som
taká istá.“ Rýchlo mu podám jeden z balíčkov, skôr než si to
rozmyslím. Skúmavo ma pozoruje a vycítil moju
nerozhodnosť.
633
„Určite chceš, aby som to otvoril?“
Prikývnem. Začínam sa tešiť, až to rozbalí.
Christian trhá baliaci papier a zostáva prekvapene zízať na
škatuľu vo svojich rukách.
„Charlie Tango,“ zašepkám.
Široko sa usmeje. Škatuľa ukrýva malý drevený vrtuľník s
dlhými listami poháňanými slnečnou energiou.
Otvára ju a… „Na solárny pohon,“ zasní sa. „Tak to je teda
niečo.“ A skôr než sa nazdám, sedí na posteli a zostavuje ho.
Jednotlivé dieliky do seba rýchlo zapadajú a už zložený si ho
Christian položí na dlaň. Drevený vrtuľník modrej farby.
Pozrie sa na mňa a obdarí ma tým svojím veľkolepým
úsmevom amerického chlapca. Potom zamieri k oknu, kde
ponorí vrtuľník do lúčov slnečného svetla, takže sa rotor
zvoľna roztáča.
„Pozri na to,“ vydýchne a pozorne ho skúma. „Čo všetko
už s tou technológiou dokážeme.“ Drží si ho v úrovni očí a
sleduje listy vrtule v pohybe. Je tým úplne fascinovaný a ja
doslova vidím, ako prestáva vnímať okolie a stráca sa vo
svojom svete. Na čo asi teraz myslí?
„Páči?“
„To je slabé slovo, Ana. Ďakujem.“ Chytí ma a dáva mi
letmý bozk, potom sa obracia naspäť, aby mohol sledovať, ako
sa rotor vrtuľníka otáča. „Postavím si ho v kancelárii vedľa
toho klzáka,“ vyhlasuje neprítomne a ďalej ten výjav hltá
očami. Pohne rukou zo slnečného svitu… a listy spomaľujú, až
sa úplne zastaví.
Jednoducho nedokážem zabrániť kútikom svojich úst, aby
mi nevyčarili na tvári úsmev. Mám chuť potľapkať sa po pleci.
Páči sa mu. No jasné, veď je do alternatívnych technológií
634
blázon. Na to som v tom zhone, keď som ho kupovala, úplne
zabudla. Odkladá ho na bielizník a zvrtne sa ku mne.
„Bude mi robiť spoločnosť, kým neopravíme Charlie
Tango.“
„Dá sa vôbec opraviť?“
„Neviem. Dúfam. Inak by mi chýbala.“
Ona? Šokuje ma, keď vzápätí pocítim malé ostré pichnutie
žiarlivosti. Vinou neživého objektu? Moje podvedomie si
posmešne odfrkne. Ignorujem ho.
„Čo je v tej druhej škatuli?“ pýta sa, oči navrch hlavy,
natešený ako malý chlapec.
Tak, a je to tu. „Nie som si istá, či je tento darček pre teba,
alebo skôr pre mňa.“
„Naozaj?“ začuduje sa. Je zjavné, že som vzbudila jeho
záujem.
Nervózne mu ho podávam. Zľahka ním potrasie, takže
obaja počujeme, ako to v ňom ťažko zarachotí. Pozrie na mňa.
„Prečo si taká nervózna?“ sonduje opatrne. Krčím plecami,
nesvoja a zároveň rozrušená. Cítim, ako sa mi do tváre hrnie
krv. Christian nedôverčivo dvíha obočie.
„Máte moju plnú pozornosť, slečna Steelová,“ šepká a jeho
hlas preniká priamo do môjho vnútra, prebúdza v ňom túžbu
a očakávanie. „Musím povedať, že sa mi tvoja reakcia veľmi
páči. Čo máš za lubom?“ Podozrievavo žmúri oči.
So zadržaným dychom ďalej mlčím.
Odklápa vrchnák škatule a vyberá z nej malú kartičku.
Všetko ostatné je zabalené v hodvábnom papieri. Otvára
kartičku a vzápätí jeho oči vyletia k mojim – vytreštené, azda
zo šoku, možno od prekvapenia. To nedokážem posúdiť.
635
„Robiť ti nemravné veci?“ dostane zo seba. Prikývnem a
nasucho preglgnem. Skláňa hlavu k plecu, ostražito posudzuje
môj výraz a krčí čelo. Potom obráti svoju pozornosť nazad ku
škatuli. Trhá bledomodrý papier a zvnútra vyloví pásku na
oči, svorky na bradavky, análny kolík, jeho iPod, striebornú
kravatu, a ako posledný, nie však bezvýznamný predmet –
kľúč od herne.
Upiera na mňa prenikavý pohľad, jeho výraz je zrazu
zastretý a nečitateľný. Panebože. Bol to zlý nápad?
„Ty sa chceš hrať?“ povie ticho.
„Chcem,“ vydýchnem.
„Na moje narodeniny?“
„Hej.“ Mohla by som mať ešte tenší hlások?
Po tvári mu preletí hádam tisíc emócií, z ktorých žiadnu
nedokážem plne uchopiť, ale nakoniec sa v nej usídľuje ľahké
znepokojenie. Hmm… Tak takúto reakciu som teda nečakala.
„Vieš to určite?“ ubezpečuje sa.
„Žiadne korbáče ani nič podobné.“
„To som už pochopil.“
„Potom áno. Viem to určite.“
Potrasie hlavou a znovu sa zahľadí na veci, ktoré vybral zo
škatule. „Sexom posadnutá a neukojiteľná. No, ja myslím, že
by sme s tými vecičkami mohli niečo podniknúť,“ hundre si
skôr sám pre seba, zatiaľ čo ich ukladá naspäť. Keď ku mne
znova zdvihne oči, jeho výraz je diametrálne odlišný.
Kristepane, veď doslova blčia a kútiky úst sa mu lenivo
dvíhajú do zmyselného úsmevu. Načahuje ku mne ruku.
„A to tak, že hneď,“ dokončí myšlienku. A nie je v tom
žiadna prosba. Hlboko, hlboko vnútri v podbrušku ma
zamrazí, všetko sa vo mne zatína.
Vkladám svoju ruku do jeho dlane.
„Poď!“ rozkáže a ja ho so srdcom v krku nasledujem von zo
spálne. Túžba, klzká a horúca, mi pulzuje v žilách a
vnútornosti mám stiahnuté lačnou predtuchou. A vnútorná
bohyňa metá salta okolo pohovky. Konečne!