Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 16. kapitola

Kapitola 16

„Chceš, aby som ju poslala preč?" pýta sa ma Hannah, vystrašená mo­jím výrazom.

„Ehm, nie. Kde je?"

„Na recepcii. A nie je sama. Sprevádza ju iná mladá žena." Fakt?!

„A chce s tebou hovoriť slečna Prescottová," dodáva Hannah. No jasné, že chce. „Pusť ju ďalej."

Hannah ustupuje a Prescottová vchádza dovnútra. Je na bojovej misii, profesionálnu upätosť by mohla rozdávať.

„Daj nám chvílku, Hannah. Posaďte sa, pani Prescottová."

Hannah zatvára dvere a necháva nás osamote.

„Pani Greyová, Leila Williamsová je na vašom zozname nežiadu­cich návštev."

„Na čom?" Ja mám zoznam nežiaducich návštev?

„Na zozname osôb, ktoré k vám nesmiem pustiť, madam. Taylor a Welch vydali pomerne presné inštrukcie ohľadom toho, že s vami nesmie prísť do styku."

Nechápavo sa na ňu mračím. „Je nebezpečná?"

„To nemôžem posúdiť, madam."

„Tak prečo sa mi vôbec dostalo do uší, že je tu?"

Prescottová prehltne a na malý okamih vypadáva z role. „Bola som si odskočiť. Ona vošla, rovno sa obrátila na Claire a tá zavolala Hannah."

„Aha. Už tomu rozumiem." Zistenie, že aj Prescottová musí na malú, ma pobaví.

„Presne tak, madam." Ospravedlňujúco sa usmeje a ja vôbec prvý­krát zazriem medzierku v jej brnení. Má milý úsmev.

„Budem to musieť s Claire znovu prebrať," dodáva unavene.

„Iste. Čo Taylor? Vie, že je Leila tu?" Nevdojak skrížim prsty pre šťastie a dúfam, že to ešte nenahlásili Christianovi.

„Nechala som mu hlasovú správu."

Ach. „Takže nemáme veľa času. Rada by som zistila, čo odo mňa chce."

Prescottová na mňa zostáva nemo zízať. „Musím vám odporučiť, aby ste to nerobili, madam."

„Prišla za mnou z nejakého dôvodu."

„A ja som tu preto, aby som ju k vám nepúšťala, madam," oponuje mierne, ale rozhodne.

„Naozaj by som si chcela vypočuť, čo odo mňa chce." Môj hlas znie energickejšie, než som zamýšľala.

Osobná strážkyňa potlačí povzdych. „Rada by som obe skontrolo­vala, než sa do toho pustíte."

„Dobre. Urobíte to pre mňa?"

„Som tu, aby som vás chránila, pani Greyová, takže áno, urobím. A tiež by som bola rada pri tom, až s nimi budete hovoriť."

„Dobre." Tento ústupok jej poskytnem. Koniec koncov, keď som sa s Leilou stretla naposledy, bola ozbrojená. „Tak do toho."

Prescottová sa dvíha.

„Hannah," zavolám.

Tá otvára dvere až prirýchlo. Musela stáť za nimi. „Môžeš sa prosím ťa pozrieť, či je voľná zasadačka?" „Už som to urobila, to by šlo."

„Prescottová, môžete ich prehľadať tam. je tam dosť súkromia?" „Iste, madam."

„V tom prípade prídem o pätnásť minút. Hannah, vezmi Leilu Williamsovú a tú, čo s ňou prišla do zasadačky."

„Už bežím." Rozrušene behá pohľadom medzi mnou a Prescotto-vou. „Mám ti zrušiť ďalšiu schôdzku? Je o štvrtej, ale cez celé mesto."

„Áno," zahučím neprítomne. Hannah prikývne a odchádza.

Čo tá Leila dočerta chce? Nemyslím si, že sem prišla, aby mi ublížila. Neurobila to ani v minulosti, aj ked mala na to príleži­tosť. Christian sa z toho zblázni, skonštatuje moje podvedomie, našpúli pery a s veľavravným pokývaním hlavy si upäto prekríži nohy. Musím mu o tom povedať. Rýchlo mu píšem e-mail, potom sa na chvíľu zarazím a kontrolujem hodinky. Zrazu mi to príde ľúto. Už od Aspenu spolu vychádzame tak dobre. Nakoniec ho odošlem.

Od: Anastasia Greyová Predmet: Návštevníčky Dátum: 6.9.201 I, 15:27 Komu: Christian Grey

Christian,

prišla za mnou Leila. Stretnem sa s ňou a bude pri tom Prescottová. Ak to bude potrebné, použijem svoju, teraz už vyliečenú dlaň, a tiež novo nadobudnutú skúsenosť s fackaním. Pokús sa, úpenlivo Ta prosím, nerobiť si o mňa starosti. Už som veľké dievča.

Až to s ňou vybavím, tak Ti zavolám. Ax

Náhlivo skrývam BlackBerry do zásuvky pracovného stola. Vstávam a na bokoch si uhládzam šedú puzdrovú sukňu, štípancami si prekr­vím líca a rozopínam si vrchný gombík blúzky. Fajn, ide sa na to. Po­riadne sa nadýchnem a vyrážam von z kancelárie, aby som sa stretla s neblaho preslávenou Leilou Williamsavou. Ignorujem pritom tlme­né zvonenie Your Love is King, ktoré vychádza z môjho stola.

Leila vyzerá oveľa lepšie. Viac ako len to - je veľmi atraktívna. V tvári má zdravú farbu a v hnedých očiach iskru, vlasy má upravené a lesklé. Na sebe má bledoružovú blúzku a biele nohavice. Len čo vstúpim do zasadacej miestnosti, dvíha sa, rovnako ako jej kamarát­ka - ďalšia tmavovlasá žena so svetlohnedými očami farby brandy. Prescottová číha v kúte a nespúšťa Leilu z očí.

„Pani Greyová, veľmi pekne ďakujem, že ste ma prijali," prehovorí Leila ticho a zároveň isto.

„Ehm... ospravedlňujem sa za tie opatrenia," zamumlem, pretože ma nič iné nenapadá a pritom mávne rukou smerom k Prescottovej.

„To je moja kamarátka Susi."

„Teší ma," kývnem na Susi. Podobá sa na Leilu. A na mňa. Ach nie. Ďalšia z mnohých.

„Tušíte správne," potvrdzuje Leila, ako by mi čítala myšlienky. „Susi tiež pozná pána Greya."

Čo mám na to akože povedať? Zdvorilo sa na ňu pousmejem.

„Posaďte sa, prosím," kývnem im.

Ozýva sa klopanie na dvere. Dovnútra nakukne Hannah. Pozývam ju ďalej a viem úplne presne, čo ju prinútilo k tomu, aby nás vyrušila. „Prepáč, že ruším, Ana, ale mám na drôte pána Greya." „Tak mu povedz, že som zaneprázdnená."

„Je veľmi neodbytný," upresňuje vystrašene.

„To by som povedala. Mohla by si ma u neho ospravedlniť a odká­zať, že mu zavolám o chvíľočku?" Ľahko zaváha. „Hannah, prosím."

S prikývnutím sa ponáhľa preč. Obraciam sa späť na dve ženy se­diace predo mnou. Obe na mňa užasnuto zízajú. A nedá sa povedať, že by to bolo príjemné.

„Čo pre vás môžem urobiť?" pýtam sa ich.

Ako prvá prehovorí Susi. „Ja viem, že je to trochu divné, ale chcela som sa s vami stretnúť tiež. S tou, ktorá si získala Chris... "

Dvíham ruku a zarazím ju uprostred vety. Toto nechcem počúvať. „Je mi to jasné," zhrniem.

„Medzi sebou si hovoríme Klub sub," usmeje sa na mňa s potme­húdskym zaiskrením v očiach.

No to snáď...

Leila zalapá po dychu a vytriešti na Susi pohľad - zdesený aj poba­vený zároveň. Susi sykne. Podozrievam Leilu, že ju pod stolom nakopla.

Ako na toto zareagovať? Nervózne strelím pohľadom po Prescot-tovej, ktorá sa ale tvári nezúčastnene, oči prilepené na Leilu.

Zdá sa, že Susi sa spamätala. S červenými lícami pokýva hlavou a vstáva. „Počkám na recepcii. Sme tu kvôli Lulu." Povedala by som, že teraz sa zahanbila.

Lulu?

„Budeš v pohode?" pýta sa Leily, ktorá sa povzbudivo usmeje. Susi mi venuje široký úprimný úsmev a odchádza.

Susi a Christian... to nie je myšlienka, ktorou by som sa chcela zao berať. Prescottová loví mobil z vrecka a prijíma hovor. Nepočula som ho zvoniť.

„Pán Grey," ohlási sa. Obe sa na ňu s Leilou otáčame a Prescottová s bolestným výrazom zatvára oči.

„Áno," povie a prejde ku mne, aby mi podala telefón. Prevrátim oči. „Christian," drmolím a snažím sa, aby to neznelo podráždene. Dvíham sa a náhlivo opúšťam miestnosť.

„Na čo sa to dočerta hráš?" zareve Christian. A nie je pochýb

o tom, že je rozčúlený. „Nekrič na mňa."

„Čo tým myslíš, že na teba nemám kričať?" zahuláka o poznanie hlasnejšie. „Dal som jasné inštrukcie a tie ich úplne ignoruješ - už zase. Krucinál, Ana, som od zlosti bez seba."

„Tak si o tom pohovoríme, až sa upokojíš."

„Neopovažuj sa to položiť," precedí.

„Maj sa, Christian." Zruším to a zároveň ten telefón vypnem.

Do hája. Nemám na Leilu veľa času. S poriadnym dúškom vzdu­chu v pľúcach znova vstupujem do zasadačky. Kým odovzdávam Prescottovej telefón, obe ma skúmavo pozorujú.

„Kde sme to skončili?" overujem si u Leily, keď si sadám oproti nej. Nepatrne sa jej rozširujú oči.

Áno. Už to tak bude. Mám ho pod kontrolou, chce sa mi povedať. Nemyslím si, že by to chcela počuť.

Leila si začína nervózne krútiť končeky vlasov. „Predovšetkým by som sa rada ospravedlnila," prednáša mäkko.

Ach tak...

Zatvári sa náležíte previnilo. „Je mi jasné, že budem neskôr čeliť následkom toho, čo teraz robím. Ale musela som si vyzdvihnúť neja­ké veci a chcela som vidieť Susi, a vás... a pána Greya."

„Vy sa chcete stretnúť s Christianom?" Akoby mi nahádzala do žalúdka kamene. Tak preto je tu.

„To chcem. A chcela som sa vás opýtať, či je to v poriadku."

To ma podrž. Ohromene na ňu zízam. A chcem jej povedať, že to v poriadku rozhodne nie je. Nechcem, aby sa obšmietala okolo môjho muža. Prečo vlastne prišla? Aby si obzrela sokyňu? Aby ma pomýlila? Alebo to potrebuje k tomu, aby to mohla vnútorne uzavrieť?

„Leila," zaváham podráždene. „To nezáleží na mne, ale na Chris-tianovi. Na to sa budete musieť spýtať jeho. Nepotrebuje moje dovo­lenie. Je to dospelý muž... väčšinou."

Na zlomok sekundy na mne utkvie prekvapeným pohľadom, ako­by ju moja reakcia prekvapila, ale potom sa ticho zasmeje. Nepokojne si pritom namotáva vlasy na prst.

„Opakovane sa so mnou odmietal stretnúť," prezrádza mi potichu.

Do hája. Som vo väčšom hnoji, než som si myslela.

„Prečo je pre vás také dôležité vidieť ho?" spýtam sa mierne.

„Chcem mu poďakovať. V tomto čase by som hnila vo väzení, v nejakej špinavej psychiatrickej kobke, keby nebolo jeho. Viem to." Sklopí zrak a prstom prejde po hrane stola. „Psychicky som na tom bola veľmi zle a bez pána Greya a Johna - doktora Flynna... " pokrčí plecami a znova sa na mňa pozrie s výrazom nesmiernej vďaky.

Znovu nie som schopná slova. Čo čaká, že jej na to poviem? Také to veci by mala hovoriť Christianovi, nie mne.

„A tá umelecká škola. Za to mu nikdy nemôžem dosť poďakoval'.'

Ja som to vedela! Takže jej to predsa len platí. Nedávam na sebe nič poznať, váhavo skúmam, čo k tej žene vlastne cítim - teraz, ked mi potvrdila podozrenie ohľadom Christianovej velkorysosti. Na moje prekvapenie, nepociťujem voči nej žiadnu nevraživosť. Je to úľava Som proste rada, že je na tom lepšie. Dúfajme, že sa teraz dokáže pohnúť ďalej; ďalej od našich životov.

„Vynecháte nejaké hodiny?" overujem si so zaujatosťou.

„Len dve. Zajtra už idem domov."

To je dobre. „A čo máte v pláne ďalej?"

„Vyzdvihnúť si u Susi veci a vrátiť sa do Hamdenu. Ďalej sa učil a maľovať. Pán Grey už pár mojich obrazov má."

No to snád?! Znovu mi oťažieva žalúdok. Visia v mojej obývačke? Tá predstava ma celkom popudzuje. „Aké obrazy vlastne tvoríte?" „Abstraktné, väčšinou."

„Aha." V duchu skúmam teraz už dôverne známe malby vo velkej izbe. Dve z nich sú dielom jeho ex-sub... pravdepodobne. Ježiš.

„Pani Greyová, môžem k vám byť úprimná?" osloví ma, bez toho, aby zaznamenala moju momentálnu nevraživosť.

„Nech sa páči," zamumlem a letmo pozriem na Prescottovú. Tá vyzerá, že sa trochu uvoľnila. Leila sa ku mne nakloní, ako keby mi chcela zveriť dlho skrývané tajomstvá.

„Milovala som Geoffa, priateľa, ktorý tento rok zahynul." Jej hlas prechádza do smutného šepotu.

No to ma podrž, začína to byť osobné.

„To je mi ľúto," odpoviem automaticky, ale ona pokračuje ďalej, akoby ma nepočula.

„Milovala som svojho muža... a potom ešte jedného," zadrmolí. „Môjho muža," vyletí zo mňa skôr, než to stihnem zastaviť. „Vášho muža," vydýchne skoro nečujne.

To pre mňa nie je žiadna novinka. Keď ku mne zdvihne hnedé oči, sú plné protichodných emócií, pričom tou prevládajúcou sa zdajú byť obavy... z mojej reakcie? Snád. Lenže mojou prevládajúcou emóciou voči tej úbohej dievčine je súcit. Hlavou mi preletia všetky klasické knihy, ktoré sa zaoberajú neopätovanou láskou. Namáhavo prehl­tnem, zbieram morálnu odvahu.

„Ja viem. Je ľahké ho milovať," zašepkám.

Prekvapene vyvalí oči a potom sa usmeje. „Presne. To je... bolo," opravuje sa rýchlo a červená. A potom sa zasmeje, takým spôsobom, že si nemôžem pomôcť a zasmejem sa tiež. Áno, to

s nami robí pán Gre a vracia sa k čítaniu trolujem hodinky. Podvedome tuším, že tu Christian bude každú chvíľu.

„Dostanete príležitosť sa s ním stretnúť."

„Myslela som si to. Poznám jeho ochranárske sklony," povie s ús­mevom.

Takže to bol plán. je veľmi múdra. Alebo prefíkaná, zašepká moje podvedomie. „Tak preto ste za mnou prišli?" „Áno."

„Chápem." A Christian sa zachová presne podľa jej očakávania. Aj keď zdráhavo, ale musím pripustiť, že ho pozná veľmi dobre. „Vyzeral veľmi šťastne. S vami," skonštatuje. Prosím? „Ako to viete?"

„Všimla som si to, keď som sa skrývala v jeho byte," priznáva opatrne.

No hej, vlastne... ako som na to mohla zabudnúť? „Boli ste tam často?"

„Nie. Ale správal sa k vám úplne odlišne."

Chcem to vôbec počuť? Po chrbte mi prebehne mráz a vzadu na krku sa mi urobí husia koža, keď si pripomeniem, aký som mala strach, keď bola neviditeľným prízrakom, pohybujúcim sa po na šom byte.

„Vy viete, že je to trestné. Vniknúť niekomu do bytu."

Prikývne a zapichne pohľad do dosky stola. Po jej okraji prejde nechtom. „Išlo len o pár minút a mala som šťastie, že ma nikto nechy til. Aj za to musím pánovi Grey poďakovať. Mohol ma nechať zavrieť."

„Nemyslím si, že by niečo také urobil," odpoviem.

Náhle sa pred zasadačkou strhne rozruch a ja podvedome vycítini, že dorazil Christian. Za okamih už vráža dovnútra, a skôr než za se­bou zavrie dvere, zachytávam pohľad Taylora, ktorý stojí vonku. Pery má zomknuté do prísnej linky a na moje napäté pousmiatie nezarea guje. A doparoma, aj on sa na mňa hnevá.

Christianove tlejúce sivé oči zarazia do stoličky najprv mňa a po­lom aj Leilu. Navonok z neho vyžaruje iba zlovestné odhodlanie, ale ja veľmi dobre viem, čo sa za tou fasádou skrýva, a som si istá, že Leila to vie veľmi dobre tiež. Ten ľadový, výhražný pohľad ho pre­zrádza - je rozbesnený, aj ked to dobre skrýva. V tom sivom obleku s povolenou tmavou kravatou a rozopnutým vrchným gombíkom na bielej košeli pôsobí zároveň profesionálne, i nenútene... a tak zvodne. Vlasy má rozstrapatené - nepochybne preto, že si v nich od rozčúlenia hrabal rukami.

Behá medzi nami očami. Leila nervózne uhne pohľadom na stôl a znovu obtiahne jeho hranu ukazovákom. Vzápätí sa Christian za­hľadí na Prescottovú.

„Vy," osloví ju hrozivo mierne. „Máte padáka. Vypadnite. Hneď."

Cítim, ako blednem. To nie - toto nie je fér.

„Christian..." Mám v úmysle sa postaviť.

Vystrie ku mne ruku s varovne vztýčeným ukazovákom. „Nie," povie. Jeho hlas pritom zaznie tak zlovestne ticho, že okamžite stích-nem a klesnem späť na stoličku. Prescottová mizne von so sklopenou hlavou a pripája sa tam k Taylorovi. Christian za ňou zatvára dvere a prechádza ku stolu. Došľaka! Došľaka! Bola to moja chyba. Chris-tian sa postaví naproti Leile, zapiera sa rukami o drevenú dosku stola a nakláňa sa nad ňu. „Čo tu, do riti, robíš?" zavrčí na Leilu. „Christian!" zalapám po dychu. Ale on ma ignoruje. „No?" domáha sa odpovede.

Leila na neho vykukne spod dlhých mihalníc, oči má od strachu rozšírené a v tvári je biela ako stena, jej zdravá farba je preč.

„Chcela som vás vidieť a vy ste mi to nechceli dovoliť," zašepká. „Takže si prišla sem a obťažuješ tu moju manželku?" Stále hovorí potichu. Až príliš potichu.

Leila sa vracia ku skúmaniu štruktúry dreva na doske stola.

A Christian sa nad ňou týči a špikuje ju pohľadom. „Ak sa ešte raz priblížiš k mojej žene, stopnem všetku podporu. Doktorov, školu, zdravotné poistenie - všetko. Rozumieš?"

„Christian... " ozvem sa znova. Ale on ma umlčí ľadovým pohľadom. Prečo reaguje tak prehnane? Začínam tú nešťastnicu naozaj ľutovať.

„Rozumiem," pípne dotyčná sotva zrozumiteľne.

„Čo tu pohľadáva Susannah?"

„Prišla so mnou."

Christian si zájde rukou do vlasov. Tým pohľadom ju čoskoro pre­mení na ľadovú sochu.

„Christian, prosím," dožadujem sa úpenlivo. „Leila ti prišla len poďakovať. To je všetko."

Ďalej si ma nevšíma, koncentruje svoj hnev len na ňu. „Keď si bola chorá, bývala si u Susanny?"

„Áno."

„Vedela o tom, čo si vyvádzala, ked si bývala u nej?" „To nie, ona bola na dovolenke."

Christian si zamyslene prejde ukazovákom po spodnej pere. „Pre­čo si ma chcela vidieť? Veď vieš, že mi máš všetky požiadavky tlmočiť cez Flynna. Potrebuješ snáď niečo?" Jeho tón sa trochu zmiernil, asi tak o jedno promile.

Leila už zase prstom obkresľuje okraj stola.

Prestaň ju desiť, Christian!

„Potrebovala som to vedieť." A prvýkrát sa pozrie priamo na neho. „Čo si potrebovala vedieť?" zašteká na ňu. „Že si v poriadku."

Padá mu sánka. „Že som v poriadku?" odfrkne si neveriacky. „Áno."

„Som v poriadku. Tak, tu máš svoju odpoveď A teraz ťa Taylor odve zie na Sea-Tac, aby si sa mohla vrátiť na východné pobrežie. A ak urobíš jediný krok na západnom brehu Mississippi, bude všetko preč. Jasné?"

Dočerta... Christian! Hladím na neho v nemom úžase. Čo ho do-paroma žerie? Predsa jej nemôže zakazovať pohyb po polovičke kon­tinentu.

„Jasné," potvrdzuje Leila ticho.

„Dobre," uzatvára to Christian o niečo pokojnejšie.

„Možno to Leile až tak nevyhovuje, že by sa mala hneď vracať. Mala nejaké plány," namietam pobúrene, aby som sa jej zastala.

Christian ma počastuje nevyberaným pohľadom. „Anastasia," va­ruje ma odmerane, „ty sa tým nezaoberaj:"

Zamračím sa na neho. Samozrejme že sa tým budem zaoberať. Ona je v mojej kancelárii. Musí v tom byť ešte niečo. Christian koná, akoby sa pomiatol.

A veruže áno, na päťdesiat spôsobov, zasyčí na mňa podvedomie.

„Leila prišla za mnou, nie za tebou," ohradím sa trucovito.

Leila sa otáča na mňa, oči ako dva taniere.

„Mala som isté inštrukcie, pani Greyová, a tie som nedodržala." Neisto sa obzrie po mojom manželovi a zase sa vracia pohľadom ku mne. „Toto je Christian Grey, ktorého si pamätám," pokračuje. A znie pritom posmutnelo, skrúšene.

Christian nechápavo pokrčí čelo, zatiaľ čo mne uniká všetok vzduch z pľúc. Nemôžem dýchať. Vari bol Christian taký celý ten čas, čo bol s ňou? Správal sa tak aj ku mne - na začiatku? Už mám prob­lém vybaviť si to.

Leila mi venuje prázdny úsmev a vstáva od stola.

„Rada by som zostala do zajtra. Letí mi to napoludnie," prosí

Christiana potichu o povolenie.

„ Niekoho pošlem, aby ťa vyzdvihol o desiatej a odviezol ťa na letisko."

„Ďakujem." „Spíš u Susanny?" „Áno." „Fajn."

Vyvalím na Christiana oči. Predsa jej nemôže takto rozkazovať... a vôbec, ako vie, kde Susannah býva?

„Dovidenia, pani Greyová. Ďakujem, že ste ma prijali."

Dvíham sa a podávam jej ruku. S vďakou ju prijíma.

„Ehm... dovidenia. A veľa šťastia," zamumlem, pretože vôbec ne­tuším, čo hovorí protokol o lúčení s manželovou bývalou sub.

Ona prikývne a obracia sa k nemu. „Dovidenia, Christian."

Jeho pohľad sa nepatrne zmierňuje. „Dovidenia, Leila," vysloví hlbokým hlasom. „Doktor Flynn, nezabúdaj."

„Áno."

Christian otvára dvere, aby ju pustil von, ale ona sa pred ním za­razí a vzhliadne. On stuhne, strnulo ju sleduje.

„Som rada, že si šťastný. Zaslúžiš si to," povie Leila a odchádza skôr, než stihne Christian zareagovať. Vyprevádza ju zamračeným pohľadom, potom kývne na Taylora, ktorý ju nasleduje smerom k re­cepcii. Christian zatvára dvere a uprie na mňa neurčitý pohľad.

„Nech ťa ani nenapadne byť na mňa naštvaný," zasyčím. „Zavolaj Clauda Bastila a vybi si zlosť na ňom, alebo chôdza doktorom Flynnom."

Padá mu sánka - tak ho môj výlev prekvapil, a znova sa zamračí.

„Sľúbila si, že to nebudeš robiť," obviní ma.

„Robiť čo?"

„Vzdorovať mi."

„To som teda nesľúbila. Povedala som, že budem brať väčší ohľad na tvoje potreby. Zavolala som ti, že je tu. Prescottová ju skontrolo vala, rovnako ako tvoju ďalšiu kamošku. Prescottová tu so mnou bola celú dobu. A ty si ju chuderku vyhodil, a pritom robila len to, čo som od nej chcela. Povedala som ti, aby si si nerobil starosti a - voilá, ty si tu. Nespomínam si, že by som dostala tvoju pápežskú bulu so zmien kou o tom, že sa nesmiem stretnúť s Leilou. Netušila som, že moje návštevy dostávajú povolenie na vstup na základe nejakého zoznamu zakázaných osôb." Ako sa dostávam k jadru veci, postupne zvyšujem

hlas. Christian na mňa upiera prenikavý pohľad, schovaný za fasádou ľahostajnosti. Po chvíli skrúti pery do mierneho úsmevu.

„Pápežská bula?" utrúsi pobavene a viditeľne sa uvoľňuje. Nemala som v úmysle našu konverzáciu odľahčiť - a on sa tu na mňa smeje. To ma rozčuľuje ešte viac. Bola to priam fyzická bolesť, sledovať jeho výme­nu názorov s bývalou sub. Ako sa voči nej môže správať tak odmerane?

„Čo?" pýta sa nahnevane, ked zachovávam kamennú tvár.

„Ty. Prečo si bol k Leile taký bezohľadný?"

S povzdychom vykročí, podíde ku mne a napoly sa posadí na kraj stola.

„Anastasia," začne, akoby hovoril s malým dieťaťom. „Ty tomu nerozumieš. Leila a Susannah - všetky - pre mňa boli príjemným rozptýlením. Ale tým to končí. To ty si teraz moje všetko. Ked ste sa vy dve naposledy ocitli v rovnakej miestnosti, mala ťa na muške. Nechcem, aby sa motala niekde v tvojej blízkosti."

„Lenže, Christian, ona bola chorá."

„Ja to viem, a tiež viem, že teraz je na tom lepšie, ale nemienim jej poskytnúť prezumpciu neviny. Jej teda nie. To, čo urobila, bolo neodpustiteľné."

„Uvedomuješ si, že si práve urobil presne to, čo chcela? Ona ťa chce­la znovu vidieť a bola si istá, že pribehneš, len čo sa dozvieš, že je tu." Pokrčí plecami, akoby ho to ani v najmenšom neznepokojovalo.

„Nechcem náš vzťah špiniť svojím starým životom." Prosím?!

„Christian... ty si taký, aký si, práve kvôli svojmu starému životu, aj kvôli novému životu, ovplyvňuje ťa všetko. Čo sa týka teba, týka sa aj mňa. Prijala som to v okamihu, ked som súhlasila, že si ťa vezmem, pretože ťa ľúbim."

Zase stuhne. Viem, že je pre neho veľmi ťažké počuť to.

„Nijako mi neublížila. Tiež ťa ľúbi."

„To je mi ukradnuté."

Zatvárim sa šokovane. Vlastne ma šokuje, že ma ešte stále dokáže šokovať. Toto je Christian Grey, ktorého si pamätám. Leiline slová mi znova znejú v ušiach. Reagoval na ňu tak chladne, tak inak, ako reagu je muž, ktorého som v ňom spoznala, a ktorého ľúbim. Zamyslene sa zamračím, vybavujem si jeho výčitky, keď sa zrútila, a keď si myslel, že by mohol byť za jej bolesť zodpovedný. Sťažka prehltnem, keď si navyše spomeniem, ako ju vykúpal. Pri tom pomyslení sa mi scvrkne žalúdok a stiahne hrdlo. Ako môže hovoriť, že je mu ukradnutá? Vtedy nebola. Tak čo sa zmenilo? Niekedy, napríklad práve teraz, mu skrátka nero zumiem. Jeho myšlienkové pochody sú na míle vzdialené tým mojim.

„Čo sa jej zrazu tak zastávaš?" čuduje sa podráždene.

„Pozri, Christian, nepovedala by som, že si spolu budeme v do hladnej dobe vymieňať recepty alebo návody na pečenie. Ale z druhej strany som nečakala, že sa k nej budeš správať, ako by si nemal srdce."

Chladne mu pohľad. „Už som ti to hovoril, ja nemám srdce," odsekne.

Zagúľam očami - bože, už zasa sa chová ako pubertiak.

„To predsa nie je pravda, Christian. Toto je absurdné. Ona ti nie je ukradnutá. Keby bola, neplatil by si jej školu a všetky tie ďalšie veci

A znenazdania sa z toho stáva môj životný cieľ - prinútiť ho, aby si to uvedomil. Je úplne zrejmé, že má o ňu starosť. Tak prečo to popie ra? Je to rovnaké, ako s jeho vzťahom k vlastnej mame. Dočerta je to jasné. Jeho vzťahy so všetkými tými sub sú vzájomne previazané s tým, čo cíti k matke. Rád bijem drobné hnedovlasé dievčatá ako si ty; všetky totiž vyzeráte rovnako ako tá závislá suka. Niet divu, že je taký rozpoltený. Vzdychnem a potrasiem hlavou. Zavolajte niekto doktora Flynna, prosím. Ako je možné, že si to Christian neuvedomuje?

Nachvíľu mi z toho zovrie srdce. Môj stratený chlapec... Prečo je pre neho také ťažké naučiť sa znovu prejavom ľudskosti, vyjadriť sú cit, ktorý ukázal, keď sa Leila zrútila?

Zlostne na mňa gáni, oči plné vzdorovitého hnevu. „Tento rozho vor sa skončil. Ide sa domov."

Pozriem sa na hodinky. Je pol piatej a tri minúty. Ešte mám prácu. „Je príliš skoro," namietam. „Domov," trvá na svojom.

„Christian," prehovorím vyčerpane, „už ma unavuje sa s tebou

dohadovať stále o tom istom." Nechápavo sa zamračí.

„Nerob sa, že mi nerozumieš," ohradím sa. „Zakaždým, keď uro­bím niečo, čo sa ti nepáči, vymyslíš nejaký spôsob, ako mi to vrátiť. Obvykle do toho zahrnieš jednu zo svojich zvrhlých praktík, ktorá ma buď uvrhne do extázy, alebo je príliš krutá." Rezignovane myk­nem plecami. Je to príliš vyčerpávajúce a zmätené.

„Do extázy?" uisťuje sa.

Čože?

„Väčšinou áno."

„A čo ťa uvrhne do extázy?" prejaví záujem a v očiach mu zaiskrí šibalská zmyselnosť. A ja viem, že sa ma pokúša rozptýliť.

Doparoma! Nechcem sa o tom baviť v zasadacej miestnosti SIP. Moje podvedomie si s opovržlivým výrazom prezerá dokonalú mani­kúru. Tak si o tom nemala začínať.

„Však ty vieš." Červenám sa, frustrovaná ním aj sama sebou.

„Môžem len hádať," zašepká.

No do hája. Ja sa ho tu snažím upozorniť na jeho chyby a on ma schválne mýli. „Christian, ja... "

„Rád ti robím dobre." Zľahka mi prejde palcom po spodnej pere. „A robíš to často," pripúšťam šeptom.

„Ja viem," vydýchne. Potom sa nakloní a do ucha mi pošepká: „Tým som si istý." Bože, vonia tak pekne. Narovná sa a zahľadí sa mi do očí, pery zdvihnuté do arogantného úsmevu: tak-vidíš-že-mi-patríš.

Odujem sa a vyvíjam maximálne úsilie, aby som zostala nad ve­cou. Toto mu ide až príliš dobre - vtipnými poznámkami odvracať moju pozornosť od akejkoľvek bolestivej témy alebo čohokoľvek, o čom sa nechce baviť. A ty mu to dovolíš, ozve sa moje podvedomie namosúrene od stránok Jany Eyrovej.

„Tak čo ťa uvrhlo do extázy, Anastasia?" pripomína mi s šibal­ským zábleskom v očiach.

„Chceš zoznam?" zamručím.

„Ty máš zoznam?" rozžiari sa spokojne.

Bože, ten chlap dokáže byť taký vyčerpávajúci. „Tak napríklad putá," začínam a spomienky ma katapultujú späť na našu svadobnú cestu.

On stiahne obočie, chytí ma za ruku a palcom mi pohladí zápästie na mieste, kde sa nahmatáva pulz.

„Nechcem ti urobiť modriny."

Ach tak...

Potom sa ale pomaly a pôžitkársky pousmeje. „Poď domov." Má taký zvodný hlas.

„Mám tu veľa práce."

„Domov," zopakuje, tentoraz naliehavejšie.

Zízame na seba, dymovo sivá sa stretáva so zmätenou modrou, skúšame sa, testujeme hranice a meriame silu vôle. Pátram v jeho očiach po nejakom náznaku pochopenia, pokúšam sa prísť na to, ako je možné, že tento človek prepne z rozzúreného maniaka na zvodné ho milenca počas nanosekundy. Jeho oči sa rozširujú a pohľad mu tmavne, jeho úmysly sú jasné. Nežne ma pohladí po líci.

„Mohli by sme zostať tu." Hlas má zastretý a zhrubnutý.

To nie. Moja vnútorná bohyňa si túžobne prezerá stôl. Nie. Nie, Nie. Nie v kancelárii. „Christian, ja s tebou v práci spať nebudem, Okrem toho, práve tu bola tvoja milenka."

„Nikdy to nebola moja milenka," precedí a nasadzuje zaťatý výraz.

„To je obyčajná sémantika, Christian."

Zamračí sa, zrazu pôsobí rozpoltene. Zvodný milenec je preč. „Nevŕtaj sa v tom, Ana. Ona je minulosť," uzatvára to prezieravo.

Vzdychnem... možno má pravdu. Ja len chcem, aby si sám pripus­til, že má o ňu starosť. Zrazu ma zamrazí. Bože. Tak preto je to pre mňa také dôležité. Čo ked ja urobím niečo neodpustiteľné? Čo ked mu nebudem vyhovovať? Bude zo mňa tiež minulosť? Keď sa teraz môže správať takto - a pritom bol taký starostlivý a nešťastný, ked bolo Leile zle... Mohol by sa rovnako odvrátiť aj odo mňa? Keď si vybavím čriepky istého sna, neubránim sa zalapaniu po dychu. Na-leštené zrkadlá a zvuk jeho krokov na mramorovej podlahe, keď ma necháva stáť opustenú v prepychovom paláci.

„Nie... " To slovo zo mňa vyletí od hrôzy skôr, než ho v sebe stih­nem zadusiť.

„Ale áno," povie, uchopí ma za bradu a zohne sa pre jemný bozk.

„Ach nie, Christian, niekedy ma desíš." Zvieram mu hlavu v dla­niach, prepletám si prsty do jeho vlasov a priťahujem si ho k perám. Kým ma objíme okolo pása, na okamih sa zaráža.

„Prečo?"

„Dokázal si ju zavrhnúť tak ľahko... "

Medzi obočím sa mu utvára hĺbavá vráska. „A ty si myslíš, že by som mohol zavrhnúť teba? Prečo by si si doparoma niečo také mala myslieť? Čo ťa k tomu priviedlo?"

„Nič. Bozkávaj ma. A vezmi ma domov," zaprosím. A vo chvíli, keď sa jeho pery dotknú mojich, hádžem všetko za hlavu.

„Ach, prosím," zakvílim, keď mi jemne fúkne do rozkroku. „Všetko má svoj čas," zamrmle.

Zaťahám za putá a hlasno zakňučím na protest proti jeho živelné­mu útoku. Som zopnutá mäkkými koženými manžetami, každý lakeť mám pripútaný k príslušnému kolenu a jeho hlava sa rytmicky po­hybuje medzi mojimi nohami; jeho autoritatívny jazyk mi neúnavne diktuje pocity. Otváram oči a slepo ich upieram na plafón našej spál­ne topiaci sa v mäkkom svetle neskorého popoludnia. Jeho jazyk ne­prestáva krúžiť a víriť okolo terajšieho stredu môjho vesmíru. Chcela by som natiahnuť nohy a aspoň sa pokúsiť kontrolovať, čo prichádza. Lenže nemôžem. A tak mu zatínam prsty do vlasov a ťahám ho za ne, snažím sa bojovať s tým božským trýznením.

„Opováž sa," zapradie varovne a jeho teplý dych ma pošteklí v lone. Mojím prstom bojujúcim v jeho vlasoch vzdoruje bez mihnu­tia oka. „Ak sa teraz urobíš, tak ťa vyplatím."

Zakňučím.

„Ovládni to, Ana. Je to o kontrole." A znova sa ponorí medzi moje stehná.

Kristepane, on presne vie, čo robí. Nedokážem potlačiť, alebo do­konca zastaviť prirodzenú reakciu svojho tela. Snažím sa - naozaj sa snažím - ale nakoniec podlieham jeho neúprosnej starostlivosti. Ale on neprestáva a žmýka zo mňa každučký... vysilujúci... kúsoček... rozkoše.

„Ale, Ana," pokarhá ma. „Ty si to nevydržala." Hlas má mierny, poznačený triumfom. Pretáča ma z chrbta a ja sa roztrasene opieram o predlaktie. Rázne ma pleskne po zadku.

„Au!" vykríknem.

„Kontrola," pripomína mi, chytá ma za boky a vráža do mňa. Zno­vu vykríknem, ešte vo mne nedoznel predchádzajúci orgazmus. Hl­boko vo mne sa prestáva hýbať. Predkláňa sa a postupne mi uvoľňuje obe putá. Obopína ma rukami a vyťahuje si ma do lona, chrbtom k sebe, a ruku mi prevlieka okolo hrdla. Strácam sa v pocite plnosti.

„Hýb sa," nariaďuje mi.

So vzdychnutím sa dvíham a zase klesám na v jeho lone. „Rýchlejšie," zašepká.

A tak sa hýbem rýchlejšie. A rýchlejšie. On zastoná a zakláňa mi hlavu, jemne ma hryzie do krku. Druhú ruku lenivo presúva po mo jom tele, cez bok až do rozkroku... stále citlivého potom, čo mu ve­noval tak okázalú pozornosť. Skoro zanariekam, keď ma premasíruje medzi prstami a znovu začne dráždiť.

„Vidíš, Ana," zavrní mi do ucha. „Si moja. Len ty." „Áno," vydýchnem, pretože cítim, ako sa vo vnútri znova stískam okolo neho v tom najintímnejšom objatí, ktoré existuje. „Teraz, Ana," prikazuje mi.

A moje telo poslušne nasleduje jeho príkaz. A on ma pritom pev­ne drží, zatiaľ čo ja volám jeho meno a premáha ma ďalší orgazmus. „Bože, Ana, ja ťa ľúbim," zaúpie a pulzujúco vo mne vrcholí.

Bozkáva ma na plece a uhladzuje mi vlasy z tváre. „Vojde sa to na zo­znam, pani Greyová?" Zaspieva. Ležím na bruchu, v našej posteli, skoro v bezvedomí. Jemne mi masíruje zadok. Leží vedľa mňa, opretý o lakeť. „Hmm."

„To má byť súhlas?" „Hmm," usmejem sa.

Zaškerí sa a znova ma pobozká, a ja sa neochotne pretáčam na

bok, čelom k nemu.

„No tak?" napomína ma.

„Áno. Vojde. Ale je to dlhý zoznam."

Úsmevom si skoro rozpolí tvár na dve časti a potom sa skloní pre ďalší bozk. „To je dobre. Dáme si večeru?" Z očí mu sála láska a smiech.

Prikývnem. Umieram od hladu. Zdvihnutou rukou ho jemne za-ťahám za krátke chĺpky na prsiach. „Ešte chcem, aby si mi niečo po­vedal," zašepkám.

„Čo?"

„Nesmieš sa hnevať."

„O čo ide, Ana?"

„O to, že ti na nej záleží."

Jeho oči sú zrazu dvakrát väčšie a dobrá nálada je preč. „Chcem, aby si si pripustil, že ti na nej záleží. Pretože tomu Chris-lianovi, ktorého poznám a milujem, by na nej záležalo."

Strnulo na mňa hľadí a ja som svedkom jeho vnútorného boja, tvári sa, ako by mal vyniesť novú Šalamúnovu múdrosť. Otvára ústa v náznaku reči a potom ich zase zatvorí. Tvárou mu prelieta náznak nejakej emócie... možno bolesť.

Tak to povedz, snažím sa mu vnuknúť.

„Áno. Áno, záleží mi na nej. Spokojná?" Skoro ho ani nepočujem. Ach, bože, ďakujem. To je úľava. „Áno. Veľmi." Zamračí sa. „Nemôžem uveriť tomu, že tu s tebou, v našej posteli, hovorím o... "

Prikladám mu prst na pery. „Nehovoríš. Ide sa jesť. Som hladná." S povzdychom zatrasie hlavou. „Vy ste ma očarili a zmiatli, pani Greyová."

„To je dobre." Dvíham sa a dávam mu bozk.

Od: Anastasia Greyová Predmet: Zoznam Dátum: 9.9.2011,09:33

Komu: Christian Grey

Rozhodne na prvom mieste.

:D

Ax

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka SIP

Od: Christian Grey Predmet: Povedz mi niečo, čo neviem Dátum: 9. 9.2011,09:42

Komu: Anastasia Greyová

Hovoríš o tom celé tri dni. Tak už sa rozhodni. Alebo... skúsime niečo nové.

;)

Christian Grey

Výkonný riaditeľ, ktorý si náramne užíva tieto hry, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Vyškieram sa na monitor. Tie posledné večery boli... veľmi poučné. Zase sme sa vrátili do pokojných vôd a Leilina krátka intervencia upadla do zabudnutia. Ešte som v sebe nenabrala odvahu spýtať sa, či je niektorý z obrazov na našich stenách od nej - a úprimne, ani ma to nezaujíma. Ozýva sa môj BlackBerry a ja prijímam hovor v očakáva­ní, že je to Christian.

„To je Ana?"

„Pri telefóne."

„Ana, dievčatko. Tu José senior."

„Pán Rodriguez! Zdravím." Po chrbte mi prebehne mrazivá pred­tucha. Prečo mi volá Josého ocko?

„Zlato, ospravedlňujem sa, že ti volám do práce. Ide o Raya." Na poslednom slove ho zrádza hlas.

„O čo ide? Čo sa stalo?" Srdce mám až v krku.

„Ray mal nehodu."

Bože, nie. Ocko. Prestávam dýchať.

„Je v nemocnici. Radšej rýchlo príď."