Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 21. kapitola

Kapitola 21

Zdesene hľadím na text správy a potom obraciam pohľad k spiacej po­stave svojho muža. On bol vonku do pol druhej v noci a pil - s ňouV. Teraz tu ticho pochrapkáva a spí spánkom zdanlivo spravodlivých -neuvedomuje si svoju opitosť. A pôsobí tak pokojne.

To nie, nie, nie. Podlamujú sa mi kolená, takže sa pomaly a neve­riacky zosúvam na stoličku pri posteli. Hrudný kôš mi lisuje surový, trpký, ponižujúci pocit zrady. Christianovmu hnevu a strachu, jeho potrebe na mňa kričať rozumiem a bola by som schopná mu to od­pustiť - asi. Ale... tento podraz, to už je príliš. Priťahujem si kolená k hrudi a objímam ich, chúlim sa do seba a chránim svoju malú Bod­ku. Pohojdávam sa dopredu a dozadu a ticho vzlykám.

Čo som čakala? Vzala som si ho veľmi skoro. Vedela som to - ve­dela som, že sa to môže takto zvrtnúť. Ale prečo? Prečo? Prečo? Ako mi to mohol urobiť? Ved vie, čo si o nej myslím. Ako mohol ísť práve za ňou? Ako? Tá dýka, ktorú mi zabodol do srdca, sa pomaly a boles­tivo otáča, pitve ma zaživa. Bude to takto vždy?

Obrysy jeho zrútenej postavy sa mi cez slzy rozpíjajú a vlnia. Ach, Christian. Vzala som si ho, pretože ho ľúbim, a som presvedčená o tom, že on ľúbi mňa. Viem, že áno. V hlave sa mi vynorí spomienka na ten neuveriteľne nádherný darček k narodeninám.

Za všetky naše prvýkrát a k Tvojim prvým narodeninám v úlohe

mojej milovanej manželky. Ľúbim Ta. C x

To predsa nie je možné, nemôžem uveriť tomu, že to tak bude vždy - tri kroky dopredu a dva dozadu. Lenže až doteraz to tak bolo. Po každom neúspechu sa len pozvoľna posúvame vpred, krok sun krok. Aj teraz nakoniec príde k sebe... určite. Ale čo ja? Spamätám sa z tejto... z tej hroznej zrady? Premýšľam o tom, ako sa správal počas nášho posledného ťažkého, a predsa takého krásneho víkendu. O jeho pokojnej sile, ktorá ma držala nad vodou, zatiaľ čo môj otec ležal zra­nený a v bezvedomí na JlS-lce... o tajnej oslave, na ktorú zviezol celú rodinu aj priateľov... o vášnivom bozku pred hotelom, na verejnosti. Bože, Christian, testuješ moju dôveru, moju vieru... a aj tak ťa ľúbim.

Lenže ja už nie som sama. Položím si dlaň na brucho. Nie, nedo­volím mu, aby toto robil mne, ani našej malej Bodke. Doktor Flynn hovoril, že mu mám poskytnúť prezumpciu neviny... ale tentoraz mu ju neposkytnem. Utieram si slzy z očí a nos do chrbta ruky.

Christian sa pohne a prevalí, skrčí si nohy na posteľ a stočí sa pod deku. Potom šmátra rukou, akoby niečo hľadal. Nespokojne zabručí a zamračí sa, ale nakoniec s natiahnutou rukou tvrdo zaspáva.

Ach, Tieň. Čo si s tebou počnem? A čo si dočerta robil s tou Skurve-

nou Sukou? Musím to vedieť.

Ešte raz sa zadívam na poburujúci text správy a rýchlo spriadam

plán. S hlbokým nádychom si ju preposielam na svoj mobil. Bod jed­na splnený. Rýchlo kontrolujem výpis predošlých správ, ale vidím len textovky od Elliota, Andrey, Taylora, Ros a odo mňa. Žiadna od Eleny. To je dobre, povedala by som. Preklikávam sa von zo správ a s úľavou zaznamenávam, že jej neodpísal. A potom mi skáče srdce do krku. Môj ty Bože. Tapetu jeho mobilu tvorí mozaika mojich fotografií, zoskupení niekoľkých malinkých Anastasií, vyfotografovaných za najrôznejších okolností - na svadobnej ceste, minulý víkend pri plachtení a na lodi, a tiež pár Josého snímok. Kedy si to vytvoril? Muselo to byť nedávno.

Pohľadom zavadím o ikonu e-mailu a v hlave sa mi liahne neodbyt­ná myšlienka... Mohla by som si prečítať jeho maily. Zistiť, či si s ňou ne­píše. Mala by som? Zahalená v jedovato-zelenom hodvábe, moja vnú­torná bohyňa dôrazne prikývne, ústa skrútené v zlomyseľnej grimase. A skôr, než sa stihnem zaraziť, vnikám do Christianovho súkromia.

Stovky a stovky e-mailov. Listujem nimi dolu a všetky vyzerajú rovnako nezaujímavo... väčšina z nich je od Ros, Andrey a mňa, ďal­šie od najrôznejších manažérov spoločností. Ani jeden od Skurvenej Suky. Keď už som pri tom, nie sú tu ani žiadne od Leily.

Jeden z nich ma predsa len zaujme. Je od Barneyho Sullivana, Christianovho IT špecialistu. V jeho predmetu totiž stojí: Jack Hyde. Previnilo pozriem na Christiana, ale ten stále ticho pochrapkáva. Nikdy predtým som ho nepočula chrápať. Otváram e-mail.

Od: Barney Sullivan Predmet: Jack Hyde Dátum: 13.9.2011, 14:09 Komu: Christian Grey

Mestské kamery zachytávajú bielu dodávku od South Irving Street. Pred ňou na žiadnych záznamoch nie je, takže Hyde musel mať základňu niekde v tej oblasti. Ako Vám už povedal Welch, podozrivé auto si prenajala žena s neznámou totožnosťou na falošný vodičský preukaz. Inak ho s okolím South Irving Street nič nespája.

Podrobnosti o všetkých známych zamestnancoch GEH a SIP, ktorí žijú v tej oblasti, sú v priloženom súbore, ktorý som tiež poslal Welchovi. V Hydeovom počítači nebolo nič, čo by sa týkalo jeho bývalých asistentiek. Len pre osvieženie pamäti, tu je výpis toho, čo sa tam našlo:

Adresy nehnuteľností, ktoré využíva rodina Greyovcov: Päť nehnuteľností v Seattli Dve nehnuteľnosti v Detroite

Podrobné informácie o: Carrickovi Greyovi Elliotovi Greyovi Christianovi Greyovi doktorke Grace Trevelyanovej Anastasii Steelovej Mii Greyovej

Novinové a internetové články odkazujúce na: doktorku Grace Trevelyanovú Carricka Greya Christiana Greya Elliota Greya

Fotografie:

Carricka Greya

doktorky Grace Trevelyanovej

Christiana Greya

Elliota Greya

Mie Greyovej

Idem pokračovať v pátraní. Uvidíme, čo ešte nájdem. V^Be^. d^Sú^uc^lli^{i v}o^and delenia IT, GEH

Tento podivný e-mail ma na chvíľu vytrhne z nočného súženia. Kliknem na pripojený súbor, aby som sa pozrela na výpis mien, ale očividne je obrovský, príliš velký na to, aby sa otvoril v BlackBerry.

Čo to robím? Ved už je neskoro. Mám za sebou ťažký deň. Nie sú tu žiadne e-maily od tej ženskej ani od Leily Williamsovej, čo ma tak nejako upokojuje. Letmo mrknem na budík - je krátko po druhej. To bol teda deň - plný odhalení. Ja budem matkou a Christian sa kvôli tomu dal dokopy s nepriateľom. Nechám ho v tom trochu podusiť. Spať tu s ním nebudem a zajtra nech sa tu teda prebudí sám. Odkla­dám jeho mobil na nočný stolík a idem si po kabelku vedľa postele. Ešte jeden pohľad na môjho anjelsky spiaceho Judáša a odchádzam.

Náhradný kľúč od herne je na obvyklom mieste vo vitríne v upra-tovacej miestnosti. Vezmem ho a ponáhľam sa hore. Z komory, do ktorej sa ukladá posteľná bielizeň, si beriem vankúš, deku a plachtu. Odomknem si dvere, rozsvietim tlmené svetlá a vstúpim dovnútra. Je prekvapujúce, ako ma vôňa a atmosféra tejto miestnosti upokojuje, keď vezmem do úvahy, že som tu pri poslednej návšteve použila úni­kové slovo. Zamykám za sebou a kľúč nechávam v zámku. Viem, že ma ráno bude Christian hľadať ako zmyslov zbavený, a ak budú dvere zamknuté, nenapadne mu sem nakuknúť. Dostane, čo si zaslúži.

Ľahnem si na pohovku, krčím sa pod deku a vyťahujem z kabelky BlackBerry. Kontrolujem si správy a vyhľadávam tú, ktorú som si posla­la z Christianovho mobilu. Preposielam mu ju späť a pripisujem k nej:

AK CHCEŠ, MÔŽE SA K NÁM PANI LINCOLNOVÁ PRIPOJIŤ, KEĎ BUDEME SPOLU PREBERAŤ TÚ SPRÁVU, KTORÚ TI POSLALA. ASPOŇ ZA ŇOU NEBUDEŠ MUSIEŤ HNEĎ PO­TOM BEŽAŤ. TVOJA ŽENA.

Odosielam to a úplne stišujem zvonenie. Celá zmrznutá sa chúlim pod dekou. Napriek zdanlivej suverénnosti ma Christianova zrada veľmi zraňuje. Mali by sme prežívať šťastné okamihy. Bože, veď z nás budú rodičia. Vraciam do okamihu, keď som mu povedala, že som te­hotná, a fantazírujem o tom, ako mi radostne padá k nohám, objíma ma a vyznáva sa z lásky ku mne a ku našej malej Bodke.

A namiesto toho som sama, zmrznutá, v miestnosti určenej na BDSM hry. Znenazdania sa cítim stará, rozhodne staršia, než som. Zápasiť sa s Christianom bolo vždy výzvou, ale tentoraz sa vážne prekonal. Čo si o sebe myslí? Chce boj, má ho mať. Nech si nemys­lí, že ho nechám utekať za tou babizňou, kedykoľvek budeme mať nejaký problém. Bude si musieť vybrať - buď ona, alebo ja a malá Bodka. Ticho smrknem, ale som taká unavená, že chvíľu potom zaspávam.

Budím sa šklbnutím, dezorientovaná... Aha - som v herni. A pretože tu nie sú žiadne okná, vôbec netuším, kolko je hodín. Niekto stisne kľučku na dverách.

„Ana!" počujem za nimi Christiana. Inštinktívne stuhnem, ale on sa sem ďalej nedobýva. Počujem tlmené hlasy, ktoré sa presúva­jú inam. Pomaly vydýchnem a kontrolujem čas na mobile. Je o desať minút osem a ja mám štyri zmeškané hovory a dve správy v hlaso­vej schránke. Zmeškané hovory sú prevažne od Christiana, až na je­den od Kate. To nie. Musel jej volať. Lenže teraz na nich nemám čas. Nechcem prísť neskoro do práce.

Balím sa do deky, beriem kabelku a vyberiem sa k dverám. Poma­ly ich odomknem a vykuknem von. Nikde nikto. Do hája... Možno to všetko príliš dramatizujem. Sama nad sebou prevrátim oči a s po­riadnym nádychom vyrážam dole.

Pri vstupe do velkej izby stojí Taylor, Sawyer, Ryan, pani Jonesová a Christian, ktorý im promptne vydáva inštrukcie. Všetci sa naraz otáčajú a zapichnú do mňa vyjavené pohľady. Christian má na sebe stále to oblečenie, v ktorom spal. Je neupravený, bledý, ale zároveň neskutočne príťažlivý. Velké sivé oči má rozšírené, len neviem, či od strachu, alebo od hnevu. Je ťažké to rozpoznať.

„Sawyer, o dvadsať minút budem pripravená vyraziť," adresujem Lukovi a v ochrannom geste si priťahujem deku viac k telu.

Sawyer prikývne a všetky oči sa obrátia ku Christianovi, ktorý ma ešte stále prebodáva pohľadom.

„Budete raňajkovať, pani Greyová?" pýta sa ma Gail.

Zavrtím hlavou. „Ďakujem, nie som hladná."

Pani Jonesová nespokojne našpúli pery, ale nepovie nič.

„Kde si bola?" ozve sa Christian chrapľavo. A v tom momente, ako­by do ostatných strelili. Utekajú do Taylorovej kancelárie, do foyeru a do kuchyne ako vydesené krysy, ktoré opúšťajú potápajúcu sa loď.

Nevšímam si ho a pochodujem smerom k spálni.

„Ana," zavolá na mňa, „odpovedz mi." Cestou za sebou počujem jeho kroky a tak pokračujem ďalej až do kúpeľne. Rýchlo za sebou zamykám.

„Ana!" zabúcha Christian na dvere. Púšťam si sprchu a on zalom­cuje kľučkou. „Otvor tie prekliate dvere, Ana."

„Choď preč!"

„Nikam nejdem."

„Ako chceš."

„Prosím, Ana."

Vleziem do sprchy, čím jeho výčitky účinne vypínam. Bože, ko­nečne teplo. Voda sa po mne mňa leje ako hojivý balzam, zmýva mi z kože vyčerpávajúcu noc. Ach, to je slasť. Na chvílku, na maličkú chvílku smiem predstierať, že je všetko v poriadku. Umývam si aj vlasy, a keď som hotová, cítim sa lepšie, posilnená, pripravená čeliť utrhnutému vagónu, do ktorého sa prevtelil Christian Grey. Balím si vlasy do uteráka, do ďalšieho sa suším a ovíjam si ho okolo tela.

Odomknem, otvorím dvere a zisťujem, že sa Christian opiera o stenu naproti. Ruky založené za chrbtom. Má ostražitý výraz, výraz uštvaného dravca. Prechádzam okolo neho a vstupujem do šatne.

„Ty ma ignoruješ?" pýta sa ma neveriacky.

„Ty si ale všímavý," utrúsim neprítomne, pretože sa snažím nájsť nie­čo na seba. Á, tu - slivkové šaty. Dávam ich dole z ramienka, vyberám si k nim vysoké čierne topánky na podpätku a vraciam sa do spálne. Zastavím, aby som počkala, než mi Christian uhne z cesty, čo nakoniec urobí, keď si spomenie na svoje dobré vychovanie. Naťahujem sa okolo neho k bielizníku a cítim, ako ma prepichuje pohľadom. Vrhám kradmý pohľad do zrkadla - stojí nehybne vo dverách šatne a pozorne ma sledu­je. S výkonom hodným oscarovej nominácie si nechávam uterák sklznuť z tela a predstieram, že ma moja nahota ani v najmenšom nevzrušuje. Dobre počujem jeho trhaný nádych, ale tvárim sa akoby nič.

„Prečo toto robíš?" pýta sa potichu.

„Prečo myslíš?" prehodím zamatovým hlasom a navliekam si jed­ny pekné čipkované nohavičky La Perla.

„Ana..." až mu zaskočí, ked si ich starostlivo urovnávam.

„Chod a spýtaj sa tej svojej pani Robinsonovej. Som si istá, že ti to vysvetlí," vrčím, zatiaľ čo hľadám vhodnú podprsenku.

„Už som ti to hovoril, Ana, ona nie je žiadna moja..."

„Nechcem to počuť, Christian," mávnem zamietavo rukou. „Rozprá­vať sme sa mali včera, ale ty si namiesto toho utiekol a spil sa do nemo­ty so ženskou, ktorá ťa roky zneužívala. Zavolaj jej. Ona ťa teraz určite veľmi rada vypočuje." Vyberám si podprsenku, pomaly si ju navliekam a zapínam. Christian vstupuje dovnútra izby a zapiera si ruky v bok.

„Prečo si ma špehovala?"

Navzdory odhodlaniu sčervenám. „To nie je podstatné, Chris-tian," namietam ostro. „Podstatné je, že len čo sa niečo pokazí, zobe­rieš sa a bežíš za ňou."

Zatvári sa rozhorčene. „Takto to nebolo."

„To ma nezaujíma." Beriem si pár čiernych podväzkových pan­čúch s čipkovaným lemom a ustupujem k posteli. Posadím sa, pre­pnem špičku nohy a jemne si naťahujem ľahučkú látku až na stehno.

„Tak kde si bola?" zopakuje. Očami pritom sleduje moje ruky v pohybe nahor, ale ja mu ďalej nevenujem najmenšiu pozornosť a pomaly si navliekam druhú pančuchu. Postavím sa a zohnem sa, aby som si uterákom vysušila vlasy. Cez rozkročené nohy vidím jeho bosé chodidlá a cítim jeho prenikavý pohľad. Hneď ako som hotová, narovnám sa a prejdem späť k bielizníku, z ktorého vyťahujem fén.

„Odpovedz mi," domáha sa zovretým hlasom.

Zapínam sušič, takže ho ďalej nepočujem. Kým si prstami pre­česávam vlasy, kradmým pohľadom ho potajomky kontrolujem v zrkadle. Uprene ma pozoruje, oči prižmúrené a chladné, dokonca ľadovo chladné. Odvraciam sa od neho a sústredím sa na to, čo ro­bím, snažím sa nevnímať mrazenie, ktoré mnou prestupuje. Nasucho prežriem a ďalej sa koncentrujem na fúkanie vlasov. On je stále na­štvaný! Pokojne si ide von s tou odpornou ženskou a potom sa hnevá - on na mňa? Ako sa opovažuje?! Len čo sú moje vlasy dostatočne divoko rozviate, končím. Tak... takto sa mi to páči.

„Kde si bola?" zašepká mrazivo.

„Čo sa staráš?"

„Prestaň s tým. Hneď."

Neurčito pokrčím plecami, načo sa Christian vydáva rýchlym krokom cez izbu smerom ku mne. Prudko sa otáčam a ustupujem pred jeho natiahnutou rukou.

„Nedotýkaj sa ma," zasyčím a on na mieste skamenie.

„Povedz mi, kde si bola," nárokuje si odpoveď. Ruku zviera v päsť po svojom boku.

„Rozhodne som nebola vonku a neopíjala som sa s mojím ex," precedím. „Spal si s ňou?"

Zalapá po dychu. „Čože? Nie!" Neveriacky na mňa zíza a má tú drzosť vyzerať dotknuto aj naštvane zároveň. Moje podvedomie vydýchne úľavou.

„Ty si myslíš, že by som ťa podviedol?" Jeho tón svedčí o vysokej miere morálneho pobúrenia.

„To si predsa urobil," zaprskám. „Tým, že si jej zbabelo vyklopil podrobnosti nášho súkromného života - práve jej."

Klesne mu sánka. „Zbabelo. To si myslíš?" V očiach sa mu divoko zablysne.

„Christian, ja som videla tú správu. A stačilo mi to." „Tá správa nebola pre teba," zavrčí.

„To máš tak, videla som ju, keď som ťa vyzliekala, pretože si bol príliš opitý na to, aby si sa vyzliekol sám, a pritom ti z vrecka saka vypadol BlackBerry. Máš vôbec nejakú predstavu, ako veľmi si mi ublížil, keď si šiel práve za ňou?"

Vidím, ako bledne, ale ja som rozbehnutá a moja vnútorná bohy­ňa sa práve odtrhla z retaze.

„Spomínaš si na to, ako si včera prišiel domov? Pamätáš si, čo si povedal?"

Bezvýrazne na mňa hľadí, v tvári strnulý výraz.

„No, mal si pravdu. Dávam prednosť tomu bezbrannému dieťaťu, je to niečo, čo by urobil každý milujúci rodič. To, čo pre teba mala urobiť aj tvoja mama. je mi ľúto, že to nedokázala - pretože keby áno, nestáli by sme tu teraz a nehádali sa. Lenže ty už si velký - potrebuješ sa prebrať a dospieť a prestať sa správať ako spupný pubertiak.

Možno z toho dieťaťa nie si nadšený. Ani ja neskáčem radosťou -vzhľadom k načasovaniu a tvojmu viac než vlažnému prijatiu nového života, tvojej vlastnej krvi. Môžeš si vybrať, buď do toho pôjdeš so mnou, alebo to zvládnem bez teba. je to tvoje rozhodnutie.

Ty sa tu zrejme hodláš rýpať vo svojej sebaľútosti a sebanenávisti, ale ja idem do práce. A až sa vrátim, odsťahujem sa do hornej spálne."

Šokovane zažmurká.

„A teraz, ak dovolíš, rada by som sa doobliekala," končím a pri­tom ťažko oddychujem.

Veľmi pomaly ustupuje o jeden krok, jeho výraz sa stvrdne. „Tak toto chceš?" zašepká.

„Ja už ani neviem, čo chcem," napodobním jeho tón. S vynalo­žením všetkého úsilia predstieram ľahostajnosť a namáčam končeky prstov do hydratačného krému, ktorý si jemne vtieram do pokožky na tvári. Sústredím sa na svoju tvár v zrkadle. Oči mi divoko svietia, som bledá, ale na lícach nejakú tú farbu mám. Si skvelá. Teraz to ne­vzdávaj. Nevzdávaj to.

„Ty už ma nechceš?" hlesne.

Bože - nie... Takpŕŕŕ, na toto mu neskočíš, Greyová. „Stále som tu, alebo nie?" odseknem. Beriem si špirálu a nanášam si ju najskôr na pravé oko.

„Napadlo ti, že odídeš?" Sotva ho počujem.

„Ked niečí manžel uprednostňuje spoločnosť bývalej milenky, zvyčajne to neveští nič dobré," vystupňujem mieru opovrhnutia na vyššiu úroveň, bez toho aby som mu odpovedala na otázku. Teraz lesk na pery. Špúlim na seba v zrkadle ústa. Drž sa, Steelová... teda, Greyo-vá. Dočerta, už ani neviem, ako sa volám. Dvíham topánky a vraciam sa k posteli, kde si ich rýchlo obúvam. Áno. V spodnej bielizni a tých to topánkach vyzerám úchvatne. Veľmi dobre si to uvedomujem. Na rovnám sa a pokojne sa naňho pozriem. Zažmurká a v rýchlosti ma prejde hladným pohľadom od hlavy až k päte.

„Ja viem, o čo sa tu pokúšaš," povie hlasom, do ktorého preniká o niečo vrelší, zvodný podtón.

„Naozaj?" zakolíšem. No tak... drž sa.

Prehltne a urobí jeden krok smerom ku mne. A ja s vystretými rukami o jeden ustúpim.

„Nech ti to ani nenapadne, Grey," zašepkám výhražné.

„Si moja žena," pohrozí mi na odplatu mäkko.

„Som tehotná žena, ktorú si včera opustil, a ak sa ma dotkneš, budem kričať tak, že ten barák spadne."

Neveriacky zdvihne obočie. „Ty by si kričala?"

„Ako o život." Odhodlane prižmúrim oči.

„Nikto by ťa nepočul," zapradie a uprie na mňa významný pohľad. A mne sa vybavujú spomienky na naše spoločné ráno v Aspene. Tak to teda nie!

„Snažíš sa ma zastrašiť?" zasyčím. Úmyselne sa ho pokúšam vy­koľajiť.

Zaberá to. Zmeravie a sťažka prehltne. „To som nechcel." Zatvári sa bezradne.

Asi sa zadusím. Ak sa ma dotkne, neustojím to. Poznám tú moc, ktorou vládne mojej duši i zradnému telu. Veľmi dobre ju poznám. A tak sa snažím sústrediť na svoj hnev.

„Iba som sa napil s niekým, kto mi bol kedysi blízky. Všetko sme si vyjasnili. Viackrát sa s ňou už neskontaktujem."

„Išiel si rovno za ňou?"

„Nie. Najskôr som sa snažil ísť za Flynnom. Ale potom som sa nejako ocitol v jej salóne."

„A to ti mám veriť, že už sa s ňou nestretneš?" zasyčím a nedoká­žem zastrieť zlostný tón. „Čo sa stane, až prekročím nejakú pomyselnú hranicu nabudúce? Veď riešime stále to isté. Je to ako začarovaný kruh. Pôjdeš za ňou znovu, keď zase urobím niečo, čo sa ti nebude páčiť?"

„Už sa s ňou neuvidím," povie s neochvejnou rozhodnosťou. „Ko-

nečZ^nea r^pa^oze^chne^{o p}zⁱa^laž^,m^au^kr^ok á^sm^{a c}. ^í„^tiČ^mo^{. "}t ým myslíš?"

Vystrie sa a rukou si zachádza do vlasov, popudený, nahnevaný... a zamlknutý A tak to skúšam inak.

„Ako to, že dokážeš hovoriť s ňou, a so mnou nie?" „Bol som na teba naštvaný A stále som."

„Nehovor!" naježím sa. „Aby si vedel, to ja som nahnevaná na teba. Som nahnevaná, že si sa včera správal tak chladne a bezcitne. Som nahnevaná, pretože si naznačil, že som to urobila úmyselne, aj keDďto nie je pravda. A som naštvaná kvôli tomu, že si ma zradil," skoro vzlyknem. Prekvapene otvorí ústa a nachvíľu zatvorí oči. Ako keby som mu vrazila facku. Ďalší hroziaci vzlyk úspešne prehltnem. Upokoj sa, Anastasia.

„Mala som si dávať väčší pozor, ale rozhodne som to neurobila naschvál. Tiež je to pre mňa šok," poznamenám, aby som zachovala aspoň náznak zdvorilosti. „Navyše mi doktorka naznačila, že tá in­jekcia mohla zlyhať."

V tichosti na mňa zíza.

„Včera si to pekne pohnojil," precedím s novou vlnou hnevu. „Po­sledných pár týždňov som nemala práve na ružiach ustlané."

„A ty si to zase pohnojila pred dvoma alebo troma týždňami, ale­bo kedy si to zabudla na ďalšiu dávku."

„Bože, nedopusť, aby som bola tak dokonalá ako on!"

A dosť, koniec, už mlč. Stojíme proti sebe a opierame sa do seba nenávistné pohľady.

„Celkom slušná scénka, pani Greyová," zašepká.

„Teší ma, že sa so mnou bavíš, aj keď som nabúchaná."

„Potrebujem sprchu," prednesie duto.

„Nech sa páči, predstavenie sa už aj tak skončilo."

„Bola to celkom zábava," povie ticho, vykročí mojím smerom a ja opäť cúvnem.

„Opováž sa."

„Nenávidím, keď ma nenecháš sa ťa dotýkať." „Aká to irónia, však?"

Znovu podráždene zúži oči. „Veľa sme toho nevyriešili, však?" „Povedala by som, že nie. Okrem toho, že sa večer sťahujem hore."

V jeho pohľade sa mihne panika. „Ona pre mňa nič neznamená." „Až na prípady, kedy ju potrebuješ."

„ja ju nepotrebujem. Potrebujem teba."

„Včera to bolo inak. Tá ženská je pre mňa hranica prípustnosti, Christian."

„Už som s ňou skončil."

„Kiež by som ti mohla veriť."

„Kristepane, Ana!"

„Necháš ma láskavo sa obliecť?"

Vzdychne a znovu si prehrabne vlasy. „Uvidíme sa večer," rezig­nuje prázdnym hlasom, úplne oslobodeným od emócií. Prepadáva ma chvílkové nutkanie ho zovrieť v náručí a utešiť... ale odolávam mu, pretože som príliš nahnevaná. Otáča sa a zamieri do kúpeľne. A ja strnulo stojím, až kým nepočujem buchnúť dvere.

Dotackám sa k posteli a vyčerpane sa na ňu zvalím. Vnútorná bohy­ňa i podvedomie mi tlieskajú postojačky. Nerozplakala som sa, nekri­čala som, nikoho som nezavraždila, ani som nepodľahla jeho sexpertí-ze. Zaslúžila by som Zlatú medailu Kongresu, lenže som úplne na dne. Dofrasa. Nič sme nevyriešili. Nachádzame sa na okraji priepasti. Je snáď v hre aj naše manželstvo? Prečo nedokáže pochopiť, že sa správal ako korunovaný hlupák, keď išiel práve za ňou? A čo myslel tým, že s ňou skončil? Ako mu to mám tak veriť? Mrknem na budík - pol deviatej. Do hája! Nechcem prísť neskoro. Poriadne a zhlboka sa nadýchnem.

„Druhé kolo skončilo v patovej situácii, Bodka," zašepkám a po-klepem si na brucho. „Tvoj otec je možno stratený prípad, ale dúfaj­me, že sa z toho dostane. Prečo, prečo si tu tak skoro, Bodka? Všetko išlo tak dobre." Zachveje sa mi brada, ale s každým ďalším hlbokým nádychom preberám kontrolu nad svojimi rozbúrenými emóciami.

„Tak poď. Ukážeme im v práci, čo všetko dokážeme."

S Christianom sa nelúčim. Ešte stále je v sprche, keď so Sawyerom odchádzame. Kým pozerám von tmavými sklami SUV, moja vyrov­nanosť sa rozplýva a oči mi zaplavujú slzy. Moju náladu dokonale od­ráža pochmúrna, sivá obloha a do mysle sa mi vkráda zlá predtucha. O dieťati nepadlo ani slovo. Nemala som ani dvadsaťštyri hodín na to, aby som tú novinku strávila. Christian ešte menej. „Ani nevie, ako som ťa začala volať." Pohladím si brucho a otriem slzy z líc.

„Pani Greyová," vyruší ma Sawyer. „Už sme tu." „Aha, už. Vďaka, Sawyer."

„Skočím si pre niečo na zahryznutie. Mám vám tiež niečo priniesť?" „Nie. Ďakujem, nemám hlad."

Hannah už na mňa čaká s pripraveným latté. Uchlipnem si a hneď sa mi skrúti žalúdok.

„Ehm... mohla by si mi urobiť čaj, prosím ťa?" zamumlem rozpa­čito. Ja som vedela, že existuje dôvod, prečo som nikdy kávu veľmi nemusela. Ježiši, to páchne.

„Si v poriadku, Ana?"

Horlivo prikývnem a ponáhľam sa schovať do bezpečia svojej kan­celárie. Vtom mi zazvoní BlackBerry. Kate.

„Prečo ťa Christian hľadal?" ide rovno na vec. „Dobré ráno, Kate. Ako sa máš?"

„Nechaj to, Steelová. Čo sa deje?" Katherine Kavanaghová - inkvizítor. „Jednoducho sme sa pohádali, to je všetko."

„Ublížil ti?"

Naštvane prevrátim oči. „Áno, ale nie tak, ako si myslíš." Teraz sa s ňou o tom baviť nechcem. Viem, že by som sa rozplakala, a pritom som na seba taká hrdá, že som dnešné ráno zvládla, bez toho aby som sa emocionálne zrútila. „Kate, mám poradu. Ešte sa ti ozvem."

„Tak dobre. Si v poriadku?"

„Som." Nie som. „Zavolám ti potom, dobre?"

„Ako chceš, Ana. Som tu pre teba."

„Ja viem," zašepkám a snažím sa ustáť náhlu erupcii pocitov, ktoré mnou otriasajú v odozve na jej láskavé slová. Nebudem plakať. Nebu­dem plakať.

„Ray je v pohode?" „Hej," hlesnem. „Bože, Ana."

„Teraz nie."

„Dobre. Ale zavoláš mi." „Fajn."

Počas dopoludnia zbežne kontrolujem e-maily a dúfam, že medzi nimi objavím aspoň slovíčko od Christiana. Ani čiarka. S postupujúcim ča­som mi dochádza, že mi nenapíše, že je stále naštvaný. No, ale ja tiež. Vr­hám sa do práce, len cez obed si robím prestávku na smotanový syr a lo-sosovú bagetku. je neuveriteľné, o čo lepšie sa cítim s plným žalúdkom.

O piatej popoludní vyrážam spoločne so Sawyerom do nemocnice za Rayom. Sawyer je nezvyčajne pozorný, až úzkostlivý. Rozčuľuje ma to. Obletuje ma celú cestu do Rayovej izby.

„Mám vám sem, k vášmu otcovi, priniesť čaj?" pýta sa.

„Nie, ďakujem, Sawyer. Takto je to v poriadku."

„Počkám vonku." Otvára mi dvere a ja som vďačná, že sa aspoň na chvíľu dostanem z jeho dosahu. Ray sedí na posteli a číta si časopis, je oholený a v pyžame - už sa na seba oveľa viac podobá.

„Ahoj, Annie," usmeje sa široko. A potom mu ten úsmev zmrzne.

„Ach, ocko... " Ponáhľam sa k nemu a on, vo veľmi neobvyklom geste, roztvára náruč a vezme ma do nej.

„Annie?" zašepká. „Čo sa stalo?" Pevne ma zovrie a dáva mi bozk do vlasov. Len čo sa ocitám v jeho objatí, uvedomujem si, ako zriedka sme takéto okamihy prežívali. Ako je to možné? je to snád dôvod, prečo sa tak rada chúlim Christianovi na kolenách? Po chvíli sa sťahujem a sadám na stoličku vedľa postele. Rayovi zostáva ustarostená vráska medzi obočím.

„Tak sa zver starčekovi."

Zavrtím hlavou. Teraz má svojich starostí dosť.

„To nič, ocko. Vyzeráš dobre," stisnem mu ruku.

„Už sa cítim skoro ako človek, len tá noha v sadre ma hrozne serie."

„Serie?" To slovo mi vyčarí úsmev na tvári.

Opätuje mi ho. „Serie mi uľaví lepšie ako svrbí."

„Ach oci, som tak rada, že si v poriadku."

„Ja tiež, Annie. Veľmi rád si jedného dňa na to prekliate koleno vysadím vnúčatá. To si nenechám ujsť za nič na svete."

Prekvapene zažmurkám. Dofrasa. Vari o tom vie? Rýchlo rozhá­ňam slzy, ktoré sa mi hrnú do očí.

„S Christianom vám to klape?"

„Pohádali sme sa," poviem priškrtene, keď sa snažím tie slová pre­tlačiť okolo guče, ktorá mi upcháva krk. „Ale zvládnem to."

Chápavo prikývne. „Je to fajn chlap, ten tvoj muž," povie povzbudivo.

„Má aj lepšie chvílky. Čo hovorili doktori?" Teraz sa o ňom nech­cem baviť - bola by to trýznivá konverzácia.

Doma zisťujem, že sa Christian ešte nevrátil.

„Volal mi Christian a hovoril, že sa zdrží v práci," oznamuje mi pani Jonesová ospravedlňujúco.

„Aha." Ďakujem za informáciu. „Prečo nezavolal mne? Ježiši, ten naozaj dodáva slovu trucovitosť nový rozmer. Vybavuje sa mi naša hádka týkajúca sa svadobného sľubu, a ako sa kvôli tomu vtedy zlos-til. Lenže teraz bolo ublížené mne.

„Čo si dáte na jedenie?" vyrukuje na mňa pani Jonesová s neob­lomným zábleskom v oku.

„Cestoviny."

Spokojne sa usmeje. „Špagety, penne, fusilli?" „Špagety, s vašou boloňskou."

„Už sa na tom pracuje. A, Ana... mali by ste asi vedieť, aký bol pán Grey dnes ráno celý bez seba, keď si myslel, že ste odišli. Úplne šalel." Usmeje sa láskavo.

Ach tak...

O deviatej ešte stále nie je doma. Sedím pri stole v knižnici a po stý raz uvažujem, kde väzí. Volám mu. „Ana," ozve sa do slúchadla chladne.

„Ahoj."

Počujem, ako sa pomaly nadychuje. „Ahoj," odpovedá o niečo miernejšie.

„Pôjdeš už domov?" „Ešte nie." „Si v práci?"

„Jasné. Kde by som mal byť?" S ňou. „Nechám ťa pracovať."

Obaja zostávame na linke a éter medzi nami plní ťaživé ticho. „Dobrú noc, Ana," prehovorí ako prvý. „Dobrú noc, Christian." Položí.

Do hája. Neveriacky hľadím na svoj mobil. Netuším, čo odo mňa Christian očakáva. Ale celkom určite ho nenechám, aby na mne rú­bal drevo. Áno, je naštvaný, tak nech. To ja tiež. Ale fakty sú jasné. Ja som nebežala vyplakať sa na plece svojmu bývalému pedofilnému milencovi. Chcem, aby pochopil, že takéto správanie je vo vzťahu ne­prípustné.

Opieram sa chrbtom o stoličku. Pohľadom pritom zavadím o bi­liardový stôl a to vo mne vyvolá spomienku na šťastné časy, kedy sme na ňom hrali. Priložím si dlaň na podbruško. Možno je to naozaj príliš skoro. Možno to tak nemá byť... Lenže len čo na to pomyslím, moje podvedomie sa hlasno rozkričí: Niel Keby som išla na potrat, nikdy by som si to neodpustila - ani Christianovi. Ach nie, Bodka, vieš, ako si nám to skomplikovala? Nedokážem si predstaviť, že by som teraz mala hovoriť s Kate. Nedokážem si predstaviť, že by som mala hovoriť s kýmkoľvek. Píšem jej správu a sľubujem, že zavolám, hneď ako to bude možné.

O jedenástej už nedokážem udržať otvorené oči. Rezignovane sa vydávam do svojej starej izby. Schúlená pod dekou konečne nechá­vam voľný priechod žiaľu a hlasno a usedavo nariekam do vankúša.

Budím sa s ťažkou hlavou. Cez velké okná izby presvitá jasné jesen­né ráno. Budík ukazuje pol ôsmej. Prvá myšlienka, ktorá mi napa­dá, je - kde je Christian? Posadím sa a spustím nohy z postele. Na podlahe vedľa nej leží Christianova sivo-strieborná kravata, moja obľúbená. Keď som šla do postele, určite tu nebola. Zodvihnem ju a nedokážem z nej spustiť oči. Skoro zbožne premasírujem jej jem­nú látku medzi prstami a potom si ju pritlačím k tvári. Bol tu, díval sa na mňa, ako spím. Hlboko, v mojom vnútri, sa mihne iskrička nádeje.

Keď prichádzam dolu, pani Jonesová má naponáhlo v kuchyni. „Dobré ráno," zdraví ma usmievavo. „Dobré ráno. Christian?" nadhodím. Jej úsmev sa vytráca. „Už odišiel."

„Takže nakoniec prišiel?" Potrebujem sa uistiť, aj keď mám dôkaz v podobe kravaty.

„Nakoniec áno." Na chvíľu sa odmlčí a potom opatrne nadviaže: „Odpusťte, Ana, že vám do toho hovorím, ale nevzdávajte to s ním. Je to hrozne tvrdohlavý chlap."

Rázne prikývnem a ona stíchne. Môj výraz jej celkom určite napo­vedal, že sa teraz o mojom nepodarenom manželovi nechcem baviť.

Hneď po príchode do práce otváram e-maily. Srdce sa mi skoro rozletí, keď zazriem jeden od Christiana.

Od: Christian Grey Predmet: Portland Dátum: 15.9.2011,06:45

Komu: Anastasia Greyová

Ana,

dnes letím do Portlandu.

Musím vybaviť jednu obchodu záležitosť naWSU. Myslel som, že by si to chcela vedieť.

Christian Grey

Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Aha. Do očí sa mi tlačia slzy. To má byť všetko? Zrazu sa mi dvíha žalúdok. Dofrasa! }a budem vracať. Letím na toaletu a stíham to tak akurát, aby som vyklopila celé raňajky do záchodovej misy. Zveziem sa na podlahu kabínky a skladám si hlavu do dlaní. Mohla by som sa cítiť ešte horšie? Po chvíli sa ozýva nesmelé zaťukanie na dvere.

„Ana?" osloví ma Hannah.

No to snáď... „Čo?"

„Si v poriadku?"

„O chvílku som vonku."

„Prišiel za tebou Boyce Fox."

Dočerta. „Posaď ho do zasadačky. Budem tam o minútku." „Nechceš čaj?" „Dám si, ďakujem."

Po obede - ktorý opäť pozostáva z lososovej bagetky a syra, čo sú potraviny, ktoré v sebe dokážem udržať - sedím a ľahostajne surfu­jem v počítači. Hľadám nejakú inšpiráciu a uvažujem, ako s Chris-tianom vyriešime náš malý problém, ktorý narástol do obludných rozmerov.

Zazvoní mi mobil a ja od ľaknutia nadskočím. Pozerám sa na dis-play - je to Mia. ježiši, to mi tak chýbalo, jej nekonečná energia a en­tuziazmus. Zaváham, zaoberám sa myšlienkou, že to nevezmem, ale zvedavosť víťazí.

„Mia," ozvem sa zvesela.

„Tiež ťa zdravím, Ana - už sme spolu dlho nehovorili." Ten muž­ský hlas je mi povedomý. Panebože!

Zamrazí ma v zátylku a na celom tele mi naskočí husia koža. Do žíl mi vrazí adrenalín a všetko okolo zamrzne uprostred pohybu. Ten hlas patrí Jackovi Hydeovi.