Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 19. kapitola

Kapitola 19

Fascinovane pozerám do plameňov v kozube Christianovho bytu. Vlnia sa, tancujú a žiaria jasnooranžovým
svitom s kobaltovomodrými špičkami. A napriek žiaru, ktorý
z ohňa sála, aj deke, ktorú mám ovinutú okolo pliec, je mi
zima. Som zmrznutá ako cencúľ.
Vnímam okolo seba tlmené hlasy, množstvo tlmených
hlasov. Ale vystupujú akoby z diaľky, len vzdialený bzukot.
Slovám nerozumiem. Všetko, čo počujem a na čo sa dokážem
sústrediť, je tichý sykot plynu v ohni.
V myšlienkach sa vraciam naspäť k tomu domu, ktorý sme
včera navštívili, k jeho veľkým kozubom. Ku skutočným
ohniskám určeným na kúrenie drevom. Ako rada by som sa s
Christianom pomilovala pri skutočnom ohni! Rada by som sa s
ním pomilovala aj pri tomto ohni. Áno, to by bolo fajn. Niet
pochýb o tom, že by z toho urobil zapamätaniasihodnú
udalosť, čo napokon urobil z každého nášho milovania – v
duchu si mimovoľne odfrknem – dokonca aj z tých, keď sme
spolu len súložili. Áno, aj to všetko bolo nezabudnuteľné. Tak
kde je?
Plamene sa vlnia a trepocú, väznia ma vo svojom zajatí,
udržujú ma v meravom stave. Sústredím sa iba na ich
spaľujúcu žiarivú krásu. Sú čarovné.
„Anastasia, to ty si ma očarila.“
To povedal, keď so mnou vtedy spal v mojej posteli. Ach,
nie…
595
Ovíjam si ruky okolo tela. Celý svet sa mi rúca pred očami
a realita krváca priamo do môjho vedomia. Zvnútra ma
pohlcuje plazivá ničota. Charlie Tango je nezvestný.
„Tu máte, Ana,“ oslovuje ma pani Jonesová. Jej hlas ma
vracia naspäť do miestnosti, do prítomnosti, do utrpenia.
Podáva mi šálku čaju. Vďačne si ho beriem aj s tanierikom a
ich vzájomné zadrnčanie prezrádza, ako sa mi trasú ruky.
„Ďakujem,“ zašepkám, hlas mám roztrasený od
zadržiavaných sĺz a od tej obrovskej zátky, čo mi upchala krk.
Krížom oproti mne, na tom ešte-väčšom-ako-veľkom gauči
v tvare písmena U sedí Mia a drží sa za ruku s Grace. Obe sa
na mňa pozerajú a v ich krásnych tvárach sa odráža bolesť a
úzkosť. Grace akoby zostarla – matka, ktorá trpne o svojho
syna. Mdlo a otupené na ne zažmurkám. Nedokážem im
poskytnúť povzbudzujúci úsmev ani slzy – nemám nič, len
otupenosť a rozrastajúcu sa prázdnotu. Obraciam zrak k
Elliotovi, Josému a Ethanovi, ktorí stoja okolo raňajkového
baru, tvária sa smrteľne vážne a potichu sa spolu rozprávajú.
Tlmenými hlasmi o niečom diskutujú. Za nimi sa pani
Jonesová pokúša zamestnať nejakou prácou v kuchyni.
Kate je vedľa pri televízii a sleduje lokálne správy. V
pozadí počujem nezreteľné zvuky vychádzajúce z
veľkoplošnej plazmy. Ja už sa na tú reportáž pozerať
nedokážem. CHRISTIAN GREY JE NEZVESTNÝ – jeho krásna
tvár je cez celú obrazovku.
Úplne mimo mi zišlo na um, že som v tejto izbe ešte
nevidela toľko ľudí pohromade – a napriek tomu z nich
nesmierna veľkosť tejto miestnosti robí trpaslíkov. Len malé
ostrovčeky stratených vystrašených duší v domove môjho
Tieňa. Čo by si asi pomyslel, keby ich tu všetkých videl?
596
Taylor s Carrickom sú niekde bokom a rokujú s úradmi,
ktoré nás priebežne kŕmia informáciami. Lenže všetky sú
bezcenné. Faktom zostáva, že Christian zmizol. Už to bude
osem hodín. Nezostala po ňom ani stopa, nezanechal žiadnu
správu. Pátranie už odvolali, aspoň pokiaľ viem. Skrátka, je
priveľká tma. A my ani len netušíme, kde je. Mohol by byť
zranený, zoslabnutý, alebo horšie… Nie!
Posielam ďalšiu tichú modlitbu k Bohu. Prosím, nech je
Christian v poriadku. Prosím, nech je Christian v poriadku. V
duchu si to opakujem stále dookola, svoju mantru, svoje
záchranné lano, niečo konkrétne, čoho sa môžem držať v
tomto mori beznádeje. Na najhoršie odmietam čo i len
pomyslieť. Nie, do toho sa neponorím. Ešte stále je nádej.
„Ty si moje záchranné lano.“
V hlave ma prenasledujú Christianove slová. Je to tak,
nádej umiera posledná. Nesmiem prepadať zúfalstvu. A ďalšie
jeho slová mi znejú v pamäti ako ozvena:
„Odteraz som neústupčivo zástancom okamžitého potešenia.
Carpe Diem, Ana.“
Prečo len som nechytila tú príležitosť za pačesy?
„Robím to preto, lebo som konečne stretol niekoho, s kým chcem
stráviť zvyšok života.“
Pevne zatváram oči, v duchu sa modlím a nepatrne sa
pritom hojdám. Prosím, predsa nebude zvyšok jeho života taký
krátky. Prosím, prosím. Nemali sme dosť času… potrebujeme ho
viac. Za posledných pár týždňov sme toho toľko dokázali,
prešli sme taký kus cesty. Teraz sa to nemôže skončiť.
Spomínam na všetky naše krehké chvíľky: rúž, keď sa so
mnou v hoteli Olympie prvýkrát naozaj miloval, keď predo
597
mnou kľačal na kolenách a vydával sa mi na milosť, keď som
sa ho konečne dotýkala.
„Som stále rovnaký, Ana. Milujem ťa a potrebujem. Dotýkaj sa
ma. Prosím.“
Bože, ako ho ľúbim. Bez neho zo mňa nezostane nič, len
tieň – tieň, ktorý pohltí všetko svetlo. Nie, nie, nie… môj úbohý
Christian.
„Toto som ja, Ana. Toto všetko… a som celý len tvoj. Čo ešte
musím urobiť, aby si to pochopila? Aby si chápala, že ťa chcem –
akýmkoľvek spôsobom, ktorým ťa môžem mať. Že ťa ľúbim.“
A ja ľúbim teba, Tieň môj.
Otváram oči a znovu neprítomne pozerám do ohňa, v hlave
sa mi mihajú spomienky na naše spoločné chvíle: na jeho
chlapčenské nadšenie, keď sme sa plavili a keď sme boli
plachtiť… na jeho kultivovaný sofistikovaný a pekelne horúci
vzhľad na maškarnom plese… na tanec, ó, áno, ako sme
tancovali tu v byte na Sinatru, vznášali sa spolu po tejto izbe…
a včera – tá jeho tichá horúca nádej, v tom dome, s tým
prepychovým výhľadom.
„Znesiem ti k nohám celý svet, Anastasia. Chcem ťa, tvoje telo aj
tvoju dušu, navždy.“
Ach, prosím, nech je v poriadku. Nemôže byť mŕtvy. Je
stredom môjho vesmíru.
Z hrdla sa mi mimovoľne derie vzlyk a ja si tlačím dlaň na
ústa. Nie. Musím byť silná.
Zrazu sa vedľa mňa ocitá José, alebo už tu nejakú chvíľu je?
Nemám potuchy.
„Nechcela by si zavolať mame alebo otcovi?“ navrhuje mi
upokojujúco.
598
To nie! Zavrtím hlavou a stlačím mu ruku. Hovoriť
nemôžem, viem, že by som sa zosypala, keby som to skúsila.
Lenže teplo ani jemné zovretie jeho dlane mi útechu
neposkytujú.
Ach, mami. Len na ňu pomyslím, roztrasie sa mi brada.
Mala by som jej zavolať? Nie. Jej reakciu by som neuniesla.
Možno Rayovi, ten dokáže udržať emócie na uzde – nikdy ich
nedáva najavo, ani keď mariňáci prehrávajú.
Grace vstáva, pristupuje ku chalanom a vytrháva ma tým z
môjho zamyslenia. To bolo zatiaľ najdlhšie, čo som ju videla
pokojne sedieť. Prichádza Mia, aby si ku mne prisadla, a chytá
ma za druhú ruku.
„On sa vráti,“ utvrdzuje ma. Jej hlas je spočiatku rozhodný,
ale na poslednom slove sa mierne zatrasie. Oči má doširoka
roztvorené a začervenané, tvár bledú a poznačenú
nedostatkom spánku.
Pozriem na Ethana, ktorý sleduje Miu, a Elliota, ten objíma
Grace. Kontrolujem hodiny. Jedenásť preč, blíži sa polnoc.
Sakramentsky čas! S každou ďalšou hodinou sa ničota v mojom
vnútri rozpína viac a viac, pohlcuje ma a dusí. A niekde v
kútiku duše viem, že sa pripravujem na najhoršie. Zatváram
viečka a posielam hore ďalšiu modlitbu, pevne pri nej zvieram
tak Miinu, ako aj Josého ruku.
Otváram oči a znovu sa zahľadím do plameňov. Pred
sebou vidím Christianov plachý úsmev – zo všetkých jeho
výrazov môj najmilší, záblesk skutočného Christiana, môjho
skutočného Christiana. Ukrýva v sebe toľko osobností:
maniaka posadnutého kontrolou, výkonného riaditeľa,
fanatického prenasledovateľa, sexuálneho boha, dominanta a
zároveň aj malého chlapca a jeho hračky. Usmejem sa. Jeho
599
auto, loď, lietadlo… Charlie Tango… nie… nie… môj stratený
chlapec, práve teraz skutočne stratený. Úsmev sa vytráca a
nahrádza ho bolesť. Vybavujem si, ako sme boli v sprche a ja
som z neho zmývala zvyšky rúžu.
„Ja nie som nič, Anastasia. Len prázdna schránka. Nemám
srdce.“ Hrča v mojom krku sa zväčšuje. Ach, Christian, máš, ty
máš srdce a je celé moje. A chcem ho opatrovať už naveky. Aj
keď je taký komplikovaný, milujem ho. Vždy ho budem
milovať. Nikdy tu nebude nikto iný. Nikdy.
Spomínam si, ako som sedela v Starbuckse a zvažovala
Christianove za a proti. A všetky jeho proti, dokonca aj tie
fotografie, čo som našla ráno, to všetko sa teraz rozpadá na
bezvýznamný prach. Záleží iba na tom, aby sa vrátil. Ach, bože,
vráť mi ho, prosím, nech je v poriadku. Pôjdem do kostola. Urobím
čokoľvek. Ak ho dostanem späť, už tú príležitosť nezahodím. A
znova počujem Christianov hlas: „Carpe Diem, Ana.“
Bezvýrazné sledujem plamene ohňa, ako sa vzájomne
olizujú, krútia a jasne žiaria. A potom sa zrazu ozýva Gracin
výkrik a všetko sa začína odvíjať ako v spomalenom filme.
„Christian!“
Obraciam hlavu práve včas, aby som zazrela Grace, ako sa
rúti cez celú miestnosť z miesta, na ktorom doteraz nepokojne
chodila, niekam za môj chrbát. A tam, vo vstupe do veľkej
izby, stojí omráčený Christian. Len v košeli a nohaviciach.
Modré sako, topánky a ponožky drží v ruke. Vyzerá unavený,
pokrčený, a napriek tomu nadmieru krásny.
Panebože… Christian! On žije. Bez slova naňho hľadím a
snažím sa prísť na to, či sa mi to len sníva, alebo či je skutočne
tu.
600
Jeho výraz svedčí o tom, že je úplne vyvedený z miery.
Púšťa sako aj to ostatné práve včas, aby zachytil Grace, ktorá
sa mu vrhá okolo krku a prudko ho bozkáva na líca.
„Mami?“ Zíza na ňu v dokonalom zmätení.
„Myslela som, že už ťa nikdy neuvidím,“ šepká Grace, čím
vyjadruje pocity nás všetkých.
„Som tu, mami.“ V jeho hlase je jasne citeľný údiv.
„Skoro som tu umrela,“ hlesne Grace sotva počuteľné a
tým opäť formuluje moje vlastné myšlienky. Trhavo sa
nadýchne a vzlykne, neschopná ďalej zadržiavať slzy.
Christian sťahuje obočie, je v šoku, alebo sa cíti nesvoj – to
nedokážem rozoznať. Uplynie zlomok sekundy a on si ju
privinie do náručia a pevne ju k sebe tlačí.
„Ach, Christian!“ zavzlyká Grace. Chytá ho okolo pása a
zmáča mu košeľu priamo na hrudi, pričom odhadzuje všetku
svoju zdržanlivosť. A Christian to vôbec nerieši. Jednoducho
ju drží, ľahko kolíše a utešuje. Do očí sa mi hrnú horúce slzy.
Z haly sa ozýva Carrickov výkrik: „Žije! Doparoma – ty už
si tu!“ Prirúti sa k nim s mobilom v ruke a zviera ich obidvoch
naraz, od úľavy zatvára oči.
„Oci?“
Mia za mnou niečo nezrozumiteľne zakvičí, vyskočí na
nohy a letí, aby sa pripojila k svojim rodičom, a objíma ich
všetkých.
Mne konečne začínajú stekať slzy po lícach. On je tu, je živý
a zdravý. Lenže sa nedokážem pohnúť.
Carrick sa odťahuje ako prvý, otiera si oči a potľapkáva
Christiana po pleci. Mia sa tiež púšťa a Grace o krok ustupuje.
„Prepáč,“ zamumle ku Christianovi.
601
„Prosím ťa, mami – to je v poriadku,“ upokojuje ju
Christian, ktorý ešte stále nevyšiel z údivu.
„Kde si bol? Čo sa stalo?“ vypytuje sa trhane Grace a
skladá si hlavu do dlaní.
„Mami…“ zašepká Christian. Znovu si ju priťahuje do
náručia a bozkáva ju na temeno hlavy. „Som tu. Som v
pohode. Len mi tá cesta z Portlandu trvala celú večnosť. Čo je
to tu za uvítací výbor?“ Dvíha hlavu a rozhliada sa po izbe, až
sa jeho oči stretnú s mojimi.
Párkrát zažmurká a šľahne pohľadom po Josém, ktorý mi
vzápätí púšťa ruku. Christian nepatrne zomkne pery. Hltám
ho pohľadom a cítim, ako sa ma zmocňuje úľava a vyčerpanie
i obrovské šťastie. Len tie slzy stále nechcú prestať tiecť.
Christian upiera svoju pozornosť späť ku Grace.
„Mami, som v poriadku. Čo sa deje?“ pýta sa jej
chlácholivo.
A ona mu chytí hlavu do dlaní.
„Christian, bol si nezvestný. Tvoj letový plán – nevrátil si
sa do Seattlu. Prečo si sa nám neozval?“
Christianovi prekvapením vyletí obočie. „Netušil som, že
mi to bude trvať tak dlho.“
„Prečo si nezavolal?“
„Vybil sa mi mobil.“
„Tak prečo si sa niekde nezastavil… nezavolal na účet
volaného?“
„Mami – to je na dlhšie rozprávanie.“
„Christian! Toto mi už nikdy nerob! Rozumieš?“ napoly na
neho zakričí.
„Rozumiem, mami.“ Palcom jej otiera slzy a ešte raz ju
zovrie do náručia.
602
Keď sa Grace spamätá, púšťa ju, aby objal Miu.
A tá ho celou silou udrie do pŕs. „Ty si nás teda vydesil!“
obviňuje ho a tiež sa rozplače.
„Veď už som tu, prekristapána,“ brble Christian.
Keď sa k nim pridá Elliot, Christian odovzdáva Miu
Carrickovi, ktorý už má jednu ruku ovinutú okolo svojej ženy.
Teraz si tou druhou priťahuje aj dcéru. Elliot zovrie Christiana
v krátkom objatí, čím ho zreteľne vykoľají, a tvrdo ho buchne
do chrbta.
„Je skvelé ťa zasa vidieť,“ zahlaholí, ale tak trochu
roztrasene, pretože sa snaží skryť dojatie.
Cez slzy, čo sa mi neustále rinú z očí, to všetko vidím.
Vidím, ako sa veľká izba topí v bezpodmienečnej láske.
Christian má svoj vlastný oceán plný bezpodmienečnej lásky,
len ju nikdy predtým neprijal, a dokonca ani teraz si s ňou
nevie rady.
Len sa rozhliadni, Christian, všetci títo ľudia ťa majú radi!
Možno tomu konečne začneš veriť.
Kate teraz stojí za mnou – musela sa už vrátiť od televízie –
a zľahka ma hladí po vlasoch.
„Naozaj je tu, Ana,“ upokojuje ma ticho.
„Teraz by som rád pozdravil svoje dievča,“ ospravedlňuje
sa Christian rodičom. Obaja s úsmevom kývnu a ustupujú mu
z cesty.
A potom už kráča mojím smerom, sivé oči má hrejivé, aj
keď sú unavené a ešte stále prekvapené. Niekde hlboko v sebe
vydolujem silu skľúčene sa postaviť na nohy a zavŕtať sa do
jeho otvorenej náruče.
„Christian!“ zavzlykám.
603
„Ššš,“ tíši ma a tlačí k sebe, tvár zaborenú do mojich vlasov
a zhlboka v nich vdychuje. Zdvíham k nemu uplakanú tvár a
on ma až príliš krátko pobozká.
„Ahoj,“ vydýchne.
„Ahoj,“ odpovedám šeptom. Hrozne ma škriabe v krku.
„Hádam som ti nechýbal?“
„Tak trochu.“
Usmeje sa. „To vidím.“ Jemným dotykom ruky mi zotiera
slzy, ktoré sa mi odmietajú prestať rinúť po lícach.
„Myslela som… myslela som…“ dobre že nekoktám.
„Ja viem. No tak… už som tu. Je mi to ľúto. Neskôr,“
zahundre a znova ma letmo pobozká.
„Si celý?“ Vyvlečiem sa mu z náručia a skusmo mu
kladiem ruky na hruď, paže, boky – len aby som toho
hrejivého, energického, zmyselného muža cítila pod prstami,
aby som sa ubezpečila, že skutočne stojí rovno tu, predo
mnou. Je naspäť. Drží, ani sa nepohne. Len ma zarazene
sleduje.
„Som v poriadku. Už nikam nejdem.“
„Ach, vďakabohu.“ Chytám ho okolo pása a on ma ešte raz
zviera v objatí. „Nie si hladný? Nepotrebuješ sa niečoho
napiť?“
„To by som rád.“
Snažím sa odstúpiť, aby som mu niečo zohnala, ale on ma
nepúšťa. Sťahuje si ma späť pod jednu ruku a druhou sa
natiahne smerom k Josému.
„Pán Grey,“ zdraví ho José zdvorilo.
Christian si odfrkne. „Christian, prosím,“ opravuje ho.
„Christian, vitaj späť. Som rád, že si v pohode, a… ehm –
vďaka za nocľah.“
604
„Žiadny problém.“ Christian si ho premeriava ľahko
prižmúrenými očami, ale je z toho vyrušený pani Jonesovou,
ktorá sa náhle zjavuje po jeho boku. Až teraz si uvedomujem,
že nie je taká nažehlená ako zvyčajne. Predtým som si to vôbec
nevšimla. Má rozpustené vlasy a na sebe pohodlné sivé
legínsy a veľké sivé tričko, na ktorého prednej strane sa skvie
nápis WSU Cougars. Vyzerá o pekných pár rokov mladšie.
„Môžem vám niečo ponúknuť, pán Grey?“ Utiera si oči
vreckovkou.
Christian sa na ňu vľúdne usmeje.
„Dal by som si pivo, Gail – Budvar. A niečo na
zahryznutie.“
„Ja ti to prinesiem,“ vyhŕknem. Chcela by som preňho
niečo urobiť.
„Nie. Nechoď preč,“ žiada ma milo a ešte pevnejšie si ma
pritúli.
Pridávajú sa k nám členovia jeho rodiny, aj Ethan s Kate. S
Ethanom si podáva ruku a Kate dáva rýchly bozk na tvár. Pani
Jonesová sa vracia s fľašou piva a pohárom. Christian si berie
fľašu, ale na ponúknutý pohár zavrtí hlavou. Gail ho s
úsmevom odnáša do kuchyne.
„Prekvapuje ma, že nechceš niečo ostrejšie,“ poznamenáva
Elliot. „Tak čo sa ti, doparoma, stalo? Viem to až do momentu,
keď mi otec volal, že je chopper nezvestný.“
„Elliot!“ napomína ho Grace.
„Vrtuľník,“ opravuje ho výhražne Christian. Elliot sa
zazubí, predpokladám, že ide o nejaký rodinný vtip.
„Poďte sa posadiť, všetko vám poviem.“ Christian ma
vedie k pohovke a všetci si sadáme. Oči všetkých teraz
spočívajú na Christianovi. Ten si poriadne odpije z piva,
605
všimne si Taylora, ktorý postáva na prahu izby, a kývne
naňho. Taylor mu to odpláca.
„Vaša dcéra?“
„Už je jej fajn. Planý poplach, pán Grey.“
„To je dobre,“ usmeje sa Christian.
Dcéra? Čo sa dialo s Taylorovou dcérou?
„Teší ma, že ste späť. Bude to všetko?“
„Ešte musíme vyzdvihnúť vrtuľník.“
Taylor prikyvuje. „Hneď? Alebo to bude stačiť až ráno?“
„Až ráno, povedal by som.“
„Výborne, pán Grey. Budete ešte niečo potrebovať?“
Christian zavrtí hlavou a pozdvihne jeho smerom fľašu.
Taylor ho obdarí jedným zo svojich zriedkavých úsmevov –
mám dojem, že sa usmieva ešte zriedkavejšie ako Christian – a
odchádza, pravdepodobne do svojej kancelárie alebo hore do
svojej izby.
„Tak čo sa stalo, Christian?“ vyzvedá Carrick.
A tak sa Christian púšťa do rozprávania. Jeho najbližšia
spolupracovníčka Ros a on leteli v Charlie Tangu na
Washingtonskú štátnu do Vancouveru, aby tam vyriešili
nejaké problémy s grantom. Ťažko ho stíham sledovať, som
ako v mrákotách. Len ho držím za ruku a pozerám na jeho
starostlivo udržiavané nechty na jeho dlhých prstoch, na
vrásky na jeho hánkach, na náramkové hodinky – Omega s
tromi malými ciferníkmi. Ako rozpráva ďalej, prezerám si jeho
prekrásny profil.
„Ros ešte nikdy nevidela horu svätej Heleny, takže sme to
po ceste späť, na oslavu, vzali okolo nej. Začul som, že minulý
týždeň zrušili dočasné letové obmedzenia, tak som sa tam aj ja
chcel pozrieť. No, nakoniec to bolo naše šťastie. Leteli sme
606
totiž nízko, možno tak šesťdesiat metrov nad zemou, keď začal
kontrolný panel šalieť. Horel nám chvost – nemal som inú
možnosť ako všetko povypínať a pristáť.“ Pri tej spomienke
zakrúti hlavou. „Posadil som to pri Silver Lake, dostal von Ros
a nejako to zvládol uhasiť.“
„Takže oheň? Na oboch motoroch?!“ desí sa Carrick.
„Hej.“
„Dočerta! A ja som bol presvedčený, že…“
„Ja viem,“ skáče mu do reči Christian. „Bolo veľké šťastie,
že sme boli tak nízko,“ zašomre. Až sa zachvejem. Púšťa mi
ruku a chytí ma okolo ramien.
„Je ti zima?“ pýta sa. Zavrtím hlavou.
„Ako sa ti podarilo uhasiť oheň?“ zaujíma sa Kate s
inštinktmi Carly Bernsteinovej v pozore. Kriste, tá niekedy
znie tak stroho.
„Predsa hasiacim prístrojom. Musíme ich mať na palube –
zo zákona,“ odbije ju Christian.
Hlavou mi preblesne veta, ktorú predniesol teraz nedávno.
„Každý deň ďakujem Božej prozreteľnosti, že si na to interview
prišla ty, a nie Katherine Kavanaghová.“
„A prečo si nezavolal, alebo nepoužil vysielačku?“ čuduje
sa Grace.
Christian zakrúti hlavou. „S vypnutou elektronikou sme
žiadnu nemali. A kvôli hrozbe požiaru som nechcel riskovať a
znova to zapínať. Na BlackBerry mi ešte fungovala GPS-ka, tak
som bol schopný doviesť nás k najbližšej ceste. Trmácali sme
sa k nej hodiny. Ros mala podpätky.“ Nesúhlasne sa zaškerí.
„Nemali sme signál. V Gifforde nie je pokrytie. Rosina batéria
sa vybila ako prvá a moja sa vybila cestou.“
607
Pre boha živého! Od strachu doslova zmeraviem a Christian
si ma posadí na kolená.
„A ako ste sa teda dostali naspäť do Seattlu?“ dožaduje sa
vysvetlenia Grace a nepatrne pritom zažmurká, nepochybne
vďaka pohľadu na nás dvoch. Samozrejme, že sa červenám.
„Stopovali sme a dali dohromady všetky naše peniaze.
Vybrali sme medzi sebou šesťsto dolárov a chceli niekoho
podplatiť, aby nás zviezol, ale zastavil nám vodič jedného
nákladiaka a ponúkol sa, že nás vezme až domov. Peniaze
odmietol, a dokonca sa s nami podelil o obed.“ Neveriacky
nad tým zakrúti hlavou. „Lenže to trvalo celú večnosť. Nemal
ani mobil – zvláštne, ale je to tak. Nenapadlo mi, že…“ zarazí
sa a preletí pohľadom po svojej rodine.
„Že by sme sa mohli strachovať?“ zasmeje sa hystericky
Grace. „Christian!“ zahučí naňho. „Mohli sme sa tu zblázniť!“
„Bol si hlavným hrdinom dňa, braček.“
Christian prevráti oči. „No, to mi došlo vo chvíli, keď som
dorazil na tento večierok a videl tú bandu fotografov vonku.
Mami, je mi to ľúto – mal som mu povedať, aby zastavil, a
zavolať vám. Lenže ja som už chcel byť doma.“ Kútikom oka
strelí po Josém.
Aha, tak preto. Ponáhľal sa preto, že tu má spať José. Zamračím
sa. Panebože – stále má strach.
Grace zavrtí hlavou. „Som rada, že si sa vrátil celý, zlatko.“
Začínam sa uvoľňovať, opieram si hlavu Christianovi o
hruď. Vonia čerstvým vzduchom, čistým potom, sprchovacím
gélom a sám sebou. Tá najkrajšia kombinácia na celom svete.
Po lícach sa mi znova začínajú kotúľať slzy, slzy vďaky.
„Obidva motory?“ žasne opäť Carrick a zatvári sa
skepticky.
608
„Kto by to povedal, čo?“ pokrčí Christian plecami a
upokojujúco mi prechádza dlaňou po chrbte.
„Hej,“ zašepká. Vkladá mi prsty pod bradu a dvíha mi
hlavu. „Už prestaň plakať.“
Otieram si nos do chrbta ruky – to som ale za dámu. „A ty
prestaň miznúť,“ smoklím a jemu zamykajú kútiky úst.
„Zlyhanie elektroniky… trochu čudné, nie?“ naznačuje
zasa Carrick.
„Áno, to mi tiež napadlo, oci. Ale teraz by som išiel radšej
do postele a premýšľanie o tom, čo sa stalo, si nechal na
zajtra.“
„Informoval už niekto médiá, že sa ten Christian Grey
našiel živý a zdravý?“ ozýva sa Kate.
„Samozrejme. To vyrieši Andrea a moji ľudia z PR. Ros jej
volala hneď, ako som ju doviezol domov.“
„Bola to Andrea, kto mi volal, že žiješ,“ usmeje sa Carrick.
„Budem ju musieť nejako odmeniť. Na prácu už je naozaj
dosť neskoro,“ poznamená Christian.
„Myslím, že toto je znamenie, dámy a páni, že môj drahý
braček potrebuje svoju dávku spánku pre krásu,“ zachechce sa
významne Elliot a Christian naňho vystrúha grimasu.
„Cary, môj syn je v bezpečí. Už ma môžeš vziať domov.“
Cary? Grace s láskou pozrie na svojho muža.
„Presne tak. Myslím, že trocha spánku by nám
neuškodilo,“ súhlasí s ňou Carrick s úsmevom.
„Tak tu prespite,“ ponúka im Christian.
„Nie, zlatko, ja chcem ísť domov. Teraz, keď viem, že si v
poriadku.“
609
Christian ma neochotne presúva na gauč a vstáva. Grace ho
ešte raz objíma, tlačí tvár k jeho hrudi a zatvára oči, celá
blažená. Christian si ju privinie do náručia.
„Mala som taký strach, zlatko,“ šepká Grace.
„Som v pohode, mami.“
Zatiaľ čo ju drží, ona sa zakláňa a pozorne si ho prezerá.
„Myslím, že si,“ vysloví pomaly. Potom na mňa mrkne
kútikom oka a pousmeje sa. Cítim, ako sa mi hrnie krv do
tváre.
Odprevádzame Carricka a Grace do haly a ja počujem, ako
sa za mnou Mia s Ethanom o niečom dohadujú horlivým
šepotom, lenže nerozumiem im.
Mia sa na Ethana ostýchavo usmieva, on na ňu zíza s
otvorenými ústami a vrtí hlavou. Zrazu si Mia zakladá ruky na
prsiach a prudko sa od neho odvracia. On si premasíruje čelo,
očividne frustrovaný.
„Mami, oci – počkajte ma,“ volá Mia namrzene. Možno
bude rovnako náladová ako jej brat.
Kate ma pevne objíma. „Pozerám, že sa tu diali veci, kým
som sa na Barbadose oddávala blaženej nevedomosti. Tak
trochu vidieť, že ste do seba s Christianom úplní blázni. Som
veľmi rada, že je v poriadku. Nielen kvôli nemu, Ana – hlavne
kvôli tebe.“
„Ďakujem, Kate,“ vydýchnem.
„Kto by si bol kedy pomyslel, že nájdeme lásku v
rovnakom čase.“ Zaškerí sa. No nie, ona to priznala.
„A navyše bratov!“ zasmejem sa.
„Možno skončíme ako švagriné,“ zavtipkuje.
Zmeraviem, ale hneď sa spamätám, pretože Kate o krok
ustúpi, aby si ma premerala tým svojím niečo-predo-mnou-tajíš-
610
Steelová pohľadom. Sčervenám. Doparoma, mala by som jej
povedať, že ma Christian požiadal o ruku?
„No tak, miláčik,“ poháňa ju Elliot do výťahu.
„Porozprávame sa zajtra, Ana. Už musíš byť vyčerpaná.“
Dostávam dočasnú milosť. „Jasné. Veď aj ty, Kate – dnes si
prešla riadny kus cesty.“
Ešte raz si padneme okolo krku a potom už Kate s Elliotom
nasledujú Greyovcov do výťahu. Ethan sa lúči s Christianom
podaním ruky a mňa na chvíľu zovrie v náručí. Všímam si, že
vyzerá akosi rozrušene, ale to už nastúpi k ostatným do
výťahu a dvere sa zatvárajú.
Keď vychádzame z haly, narážame na Josého, ktorý
postáva v chodbe.
„Pozri, ja už, samozrejme, zaleziem… a vás dvoch nechám
osamote,“ oznamuje nám.
Opäť ma zalieva horúčava. Panebože, prečo je to také
trápne?
„Vieš, kam máš ísť?“ pýta sa ho Christian.
José prikývne.
„Hej, ehm… pani mi…“
„Pani Jonesová,“ napovedám mu.
„Jasné, pani Jonesová mi to už predtým ukázala. Celkom
slušné bývanie, Christian.“
„Ďakujem,“ prijíma Christian zdvorilo a pristupuje ku
mne, aby mi dal ruku okolo pliec. Skláňa sa a vtláča mi bozk
do vlasov.
„Idem sa napchať čímkoľvek, čo predo mňa pani Jonesová
postaví. Dobrú noc, José,“ lúči sa, uvoľnene kráča do obývačky
a mňa s Josém necháva stáť vo dverách.
To nie je možné! Nechal nás s Josém samotných.
611
„Tak, dobrú.“ José zrazu pôsobí akosi rozpačito.
„Dobrú noc, José, a ďakujem, že si tu zostal.“
„To je samozrejmé, Ana. Kedykoľvek sa ten tvoj prachatý
frajer stratí – budem tu.“
„José!“ zmrazím ho.
„Uťahujem si z teba. Tak sa nehnevaj. Ráno musím včas
vypadnúť – zase sa niekedy uvidíme, však? Chýbala si mi,
vieš?“
„Určite, José. Dúfam, že to bude čoskoro. A prepáč, že sa
ten dnešok tak… pokazil,“ poviem kajúcne.
„Správne,“ zazubí sa.
„Pokazil.“ Vezme ma do náručia.
„A teraz vážne, Ana, som rád, že si šťastná, ale stále som tu,
keby si ma potrebovala.“
Zdvíham k nemu pohľad. „Ďakujem.“
Venuje mi smutný, smutnosmiešny úsmev a zamieri hore.
Vraciam sa do obývačky. Christian stojí vedľa pohovky a s
nepreniknuteľným výrazom v tvári ma sleduje. Konečne
sami… a len na seba pozeráme.
„Stále je v tom až po uši, vieš to?“ zamumle.
„A ako ste to poznali, pán Grey?“
„Rozoznávam symptómy, slečna Steelová. Povedal by som,
že ma sužujú úplne rovnaké.“
„Myslela som, že už ťa nikdy neuvidím,“ vytlačím zo seba.
Tak – a je to vonku. Všetky moje obavy, teraz už rozptýlené,
úhľadne zabalené v jednej krátkej vete.
„Nebolo to také zlé, ako sa zdá.“
Zodvihnem jeho sako a topánky z podlahy, na ktorú
predtým dopadli, a vydávam sa jeho smerom.
„Ja to vezmem,“ zašepká a naťahuje sa po sako.
612
Pozerá sa na mňa, akoby som bola zmyslom jeho bytia,
celkom určite tým odráža môj vlastný výraz. On je tu, naozaj
tu. Prudko si ma strháva do náručia, celú ma doň balí.
„Christian,“ vydýchnem a z očí mi znova vyhŕknu slzy.
„Ššš,“ upokojuje ma a bozkáva do vlasov. „Vieš… tých pár
sekúnd čírej hrôzy, kým som pristál, myslel som iba na teba. Si
môj talizman, Ana.“
„Už som myslela, že som ťa stratila,“ zavzlykám. Stojíme a
tlačíme sa k sebe, obnovujeme naše spojenie a vzájomne sa
upokojujeme. A kým mám okolo neho ovinuté ruky,
uvedomím si, že ešte stále držím jeho topánky. S hlasným
buchnutím ich púšťam na podlahu.
„Pôjdeš sa so mnou osprchovať?“ zavrní.
„Dobre.“ Dvíham k nemu oči. Nechce sa mi ho púšťať.
Pritlačí mi prsty pod bradu a zdvihne ju.
„Pozrime sa, dokonca aj uplakaná si krásna, Ana Steelová.“
Skláňa sa po letmý bozk. „A máš také mäkké pery.“ Znovu ma
pobozká a tentoraz ten bozk prehlbuje.
Bože… a keď si pomyslím, že som ho mohla stratiť… Nie,
prestávam myslieť na to, čo bolo, a odovzdávam sa tomu, čo
je.
„Potrebujem odložiť to sako,“ hovorí potichu.
„Tak ho zahoď,“ šepkám mu do pier.
„To nejde.“
Zakloním sa a hodím naňho nechápavý pohľad.
Usmeje sa. „Kvôli tomuto.“ Z vnútorného náprsného
vrecka vyberá malú škatuľku, ktorú som mu dala. Tú s mojím
darčekom. Prehodí sako cez opierku gauča a škatuľku položí
navrch.
A je to tu, Ana, upozorňuje ma podvedomie. No, už je po
polnoci, takže technicky vzaté má Christian narodeniny.
„Otvor to,“ zašepkám a moje srdce sa dáva do cvalu.
„Dúfal som, že to povieš,“ prehodí.
„Táto vec ma doháňala k šialenstvu.“
Šibalsky sa naňho usmejem. Bože, takmer sa mi od
nervozity krúti hlava. Obdaruje ma tým svojím plachým
úsmevom a ja zabúdam aj na búšiace srdce, vychutnávam si
jeho radostný a zároveň fascinovaný výraz. Ohybnými,
dlhými prstami rozbaľuje a otvára škatuľku. Vraští obočie, keď
z nej loví malý obdĺžnikový plastový prívesok na kľúče, na
ktorom je obrázok zostavený z maličkých pixelov, čo sa na
svetle rozsvecujú a zasa zhasínajú. Vyzerá to ako taká malá
LED obrazovka. Je na nej panoráma Seattlu s ústredným
motívom Space Needle a slovom SEATTLE – veľkorysé a
lesklé písmená krížom cez celý obrázok.
Chvíľu to skúma a potom sa na mňa zmätene zahľadí, jeho
pekné čelo pritom pretína malá vráska.
„Obráť to,“ vydýchnem a zadržím dych.
Keď to urobí, jeho oči vystrelia späť k mojim, vytreštené a
oživené úžasom a radosťou. Pery sa mu neveriacky ľahko
roztvárajú. Na zadnej strane prívesku sa trblietavo skvie slovo
áno. „Všetko najlepšie k narodeninám,“ zašepkám.