Päťdesiat odieňov temnoty (SK) 2013 1. kapitola

Kapitola 1

Práve som prežila Deň Tretí Po Christianovi a môj prvý
deň v práci. Bolo to vítané rozptýlenie. Čas plynul zároveň s
tým, ako sa predo mnou mihali nové tváre, nová práca a pán
Jack Hyde…
Pán Jack Hyde sa na mňa usmieva, modré oči mu len
žiaria, keď sa opiera o môj stôl.
„Výborne, Ana. Myslím, že z nás bude skvelý tím.“
Pri pokuse o úsmev sa mi nejako podarí vytiahnuť kútiky
smerom hore.
„Pre dnešok by som už rada skončila, ak môžem,“
zahundrem. „Ale samozrejme, veď je pol šiestej. Uvidíme sa
zajtra.“
„Dovidenia, Jack.“
„Dovidenia, Ana.“
Beriem si kabelku, obliekam si sako a vyrážam von. Tam,
na čerstvom vzduchu večerného Seattlu sa zhlboka
nadýchnem. Lenže ani to nevyplní tú prázdnotu v mojej hrudi,
ktorá sa tam usídlila už od sobotňajšieho rána. Tú, ktorá mi
pripomína moju stratu. Kráčam k autobusovej zastávke, hlavu
mám sklonenú, pozerám si na topánky a rozjímam nad tým,
aké to je byť bez mojej milovanej Wandy, môjho starého
chrobáčika… alebo bez audi.
Pred touto spomienkou okamžite zabuchnem dvere. Nie.
Na neho nemysli! Samozrejme by som si mohla dovoliť kúpiť
auto – a pekné, nové. Podozrievam ho, že bol až príliš štedrý,
7
keď ma mlátil, a tá myšlienka mi zanecháva horkú pachuť na
jazyku. Snažím sa ju odohnať a nemyslieť pokiaľ možno vôbec
na nič. Nemôžem si ho pripomínať. Nechcem znovu začať
plakať – nie vonku na ulici.
Byt je prázdny. Chýba mi tu Kate. Predstavujem si ju, ako
leží na pláži v Barbadose a popíja dobre vychladený koktail.
Oživujem plochú obrazovku televízie – aspoň sa tu rozliehajú
nejaké zvuky, ktoré vypĺňajú to vákuum a poskytujú zdanie
spoločnosti. Lenže ju nesledujem ani nepočúvam. Len sedím a
bezducho civiem do tehlovej steny. Som otupená. Necítim nič
okrem bolesti. Ako dlho ju ešte budem musieť znášať?
Moje utrpenie prerušuje zvuk domového zvončeka. Srdce
mi vynecháva jeden úder. Kto to len môže byť? Zdvíham
domáci telefón.
„Zásielka pre slečnu Steelovú,“ zaznie v ňom znudený,
odosobnený hlas a mňa zaplavuje vlna sklamania. Apaticky sa
vlečiem dole a zbadám tam chlapca, ktorý mľaskavo žuje
žuvačku, v ruke drží veľkú kartónovú škatuľu a opiera sa o
vchodové dvere. Podpisujem prevzatie balíka a odnášam si ho
hore. Je to veľké a prekvapujúco ľahké. Vnútri sú dva tucty
bielych ruží na dlhých stonkách a odkaz.
Gratulujem k prvému dňu v práci.
Dúfam, že sa vydaril.
A ďakujem za ten vetroň. To bolo veľmi nápadité.
Má teraz čestné miesto na mojom stole.
Christian
8
Pozerám na tú vytlačenú kartičku a v hrudi sa mi rozpína
ničota. Niet pochýb o tom, že to poslala jeho asistentka.
Christian sa na tom veľmi pravdepodobne podieľal len
okrajovo. Je príliš bolestné na to myslieť. Prezerám si ruže – sú
prekrásne a ja sa skrátka nedokážem prinútiť, aby som ich
vyhodila do koša. Mechanicky sa odoberám do kuchyne, aby
som sa poobzerala po nejakej váze.
A tak prichádza rutina. Vstať, pracovať, plakať, spať. Teda,
pokúsiť sa spať. Nedokážem mu uniknúť ani v snoch.
Vídavam sivé prenikavé oči, jeho snivý pohľad, jeho vlasy –
žiariace svojimi odleskmi. A počúvam hudbu, toľko hudby…
Už ju vôbec nedokážem počúvať. Starostlivo sa jej vyhýbam,
za každú cenu. Dokonca aj pri reklame v televízii sa myknem.
S nikým nekomunikujem. Dokonca som nezavolala ani
mame, ani Rayovi. Jednoducho teraz nemám silu na banálne
reči o ničom. Nie, to by som fakt nezvládla. Stal sa zo mňa
osamelý ostrov. Spustošený, vojnou zničený kus zeme, kde nič
nerastie a jeho obzory sú prázdne. Tak to som ja. Vďaka tomu
sa dokážem v práci správať vecne, ale to je všetko. Viem, že
keby som o tom hovorila s mamou, zdrvilo by ma to ešte
väčšmi – a to si nemôžem dovoliť.
Nedokážem poriadne jesť. V stredu okolo poludnia do seba
dostávam téglik jogurtu. Je to prvá vec, ktorú som od piatka
zjedla. Prežívam na diétnej kole a novoobjavenej schopnosti
znášať latte. Práve kofeín ma udržuje v chode, ale zároveň som
vinou neho nepokojná.
Jack sa okolo mňa začína nejako veľmi krútiť, znervózňuje
ma, kladie mi osobné otázky. Čo odo mňa chce? Správam sa k
nemu zdvorilo, ale snažím sa držať si ho od tela.
9
Sedím a preberám horu jeho korešpondencie a som za to
rozptýlenie v podobe nečinorodej práce vďačná. Zaregistrujem
prichádzajúci e-mail a rýchlo kontrolujem, od koho je.
No to ma podrž. Od Christiana. To nie, nie tu… nie v práci.
Drahá Anastasia,
odpusť, že Ťa ruším v práci. Dúfam, že je u Teba všetko v
poriadku. Dostala si tie kvety?
Myslím na to, že zajtra sa začína výstava Tvojho kamaráta a
som presvedčený, že si nemala dosť času zohnať si auto.
Navyše je to pomerne ďaleko.
Bol by som viac než šťastný, keby som Ťa tam mohol odviezť –
ak by si chcela.
Daj mi vedieť.
Oči sa mi zalievajú slzami. Prudko vstávam od stola,
miznem na toaletu a skrývam sa v jednej z kabínok. Tá Josého
výstava. Kruci. Úplne som na ňu zabudla, a to som mu sľúbila,
že prídem. Doparoma, v tom má Christian pravdu. Ako sa tam
mám dostať?
Kladiem si hlavu do dlaní. Prečo mi José nezavolal? Keď už
som pri tom – prečo mi vlastne nikto nevolá? Som tak mimo,
že som si ani nevšimla, že mi za celý čas nezazvonil mobil.
Dofrasa! Ja som ale idiot! Ešte stále mám presmerované
hovory na BlackBerry. Ježiš, a Christian prijíma moje
telefonáty – teda, pokiaľ ho jednoducho nevyhodil. A kde
vôbec zistil moju pracovnú e-mailovú adresu?
No iste, pozná veľkosť mojich topánok, e-mailová adresa
pre neho ťažko môže predstavovať nejakú prekážku.
10
Dokážem sa s ním znova stretnúť? Zvládla by som to?
Chcem ho vôbec vidieť? Znovu ma ovládol žiaľ a smútok,
zatváram oči a zakláňam hlavu. Samozrejme, že chcem.
Možno, možno by som mu mohla povedať, že som zmenila
názor… Nie, nie, nie. Nedokážem byť s niekým, koho
uspokojí, keď mi spôsobuje bolesť, s niekým, kto ma nedokáže
milovať.
Hlavou sa mi mihajú trýznivé spomienky: plachtenie,
držanie za ruky, bozkávanie, my dvaja vo vani, jeho neha, jeho
zmysel pre humor a jeho temný, zadumaný, zmyselný pohľad.
Chýba mi. Je to päť dní, päť dní pekla, ktoré akoby trvali celú
večnosť.
Ovíjam si paže okolo pása, pevne sa nimi objímam, držím
sa tak pohromade. Cnie sa mi po ňom. Naozaj veľmi… lebo ho
milujem. Aké jednoduché!
Každú noc zaspávam s plačom a prajem si, aby som nebola
nútená odísť, aby sa dokázal zmeniť, aby sme mohli byť spolu.
Ako dlho ma ešte bude prenasledovať ten obludne zbytočný
pocit? Som v očistci.
Anastasia Steelová, si v práci! Musím sa pozbierať. Na tú
Josého výstavu sa však chcem pozrieť, a čo viac – nejaká
masochistická časť môjho ja chce vidieť Christiana. S hlbokým
nádychom sa vraciam k stolu.
Ahoj, Christian,
vďaka za kvety, sú krásne.
Ten odvoz by som ocenila.
Ďakujem.
11
Kontrolujem si mobil a zisťujem, že je stále presmerovaný.
Jack je práve na nejakom rokovaní, a tak rýchlo volám Josému.
„Ahoj, José, tu Ana.“
„Nazdar, cudzinka.“ Jeho hlas je taký vrelý a láskavý, že
ma to takmer vyviedlo z rovnováhy.
„Nemôžem hovoriť dlho. O ktorej mám zajtra doraziť na tú
tvoju výstavu?“
„Ty fakt prídeš?“ neskrýva nadšenie.
„No jasné,“ usmievam sa, keď si predstavím, ako sa pritom
škerí. A je to môj prvý naozajstný úsmev za tých päť dní. „O
pol ôsmej.“
„Tak sa tam uvidíme. Maj sa, José.“
„Čau, Ana.“
Josého výstava sa začína o pol ôsmej.
O ktorej myslíš, že by to bolo najlepšie?
Drahá Anastasia,
Portland je dosť ďaleko. Vyzdvihol by som Ťa o 17:45.
Veľmi rád Ťa uvidím.
Tak zatiaľ.
Ach, bože! Ja uvidím Christiana. Prvýkrát za posledných
päť dní sa mi zľahka dvíha nálada. A dovolím si pomyslieť na
to, ako sa asi má on.
Chýbam mu? Asi nie toľko ako on mne. Našiel si novú
subku, nech už sa zháňajú kdekoľvek? Tá myšlienka je taká
trýznivá, že ju okamžite zaháňam. Zadívam sa na hromadu
Jackovej korešpondencie, ktorú musím roztriediť, a púšťam sa
do toho v snahe nemyslieť na Christiana.
12
Tú noc sa v posteli nepokojne prevaľujem, akokoľvek sa
pokúšam o spánok. Je to po prvýkrát za ten čas, čo sa k nemu
nesnažím preplakať.
Znovu si vybavujem Christianovu tvár, keď som ho videla
naposledy – keď som odchádzala z jeho bytu. Prenasleduje ma
jeho zmučený výraz. Spomínam si, že nechcel, aby som odišla,
čo bolo dosť zvláštne. Prečo by som tam mala zostávať? Veď
sme sa ocitli v slepej uličke. Každý z nás limitovaný svojimi
vlastnými hranicami – ja strachom z trestu, a on strachom… z
čoho vlastne? Z lásky?
Otáčam sa nabok, pevne si k sebe tlačím vankúš a premáha
ma neznesiteľný smútok. On si myslí, že si lásku nezaslúži.
Ako si vôbec niečo také môže myslieť? Súvisí to nejako s jeho
detstvom? S jeho mamou, tou závislou sukou? Takéto
myšlienky ma prenasledujú až do skorých ranných hodín, keď
sa úplne vyčerpaná konečne prepadám do nepokojného
spánku.
Deň sa vlečie a vlečie a Jack mi venuje neobyčajnú
pozornosť. Mám dojem, že je to tými fialovými šatami od Kate
a čiernymi topánkami na vysokých podpätkoch, ktoré som jej
ukradla zo skrine, ale ďalej sa tým nijako zvlášť nezaoberám.
Naozaj budem musieť s prvou výplatou vyraziť na nákup
oblečenia. Tie šaty sú mi teraz nejaké voľnejšie než predtým,
ale tvárim sa, že som si to nevšimla. Konečne je pol šiestej a ja
si beriem sako a kabelku. Pokúšam sa trochu upokojiť nervy.
Ja ho uvidím!
„Ty máš dnes večer rande?“ pýta sa ma Jack, keď na
odchode prechádza okolo môjho stola.
„Áno. Teda nie. Nie tak celkom.“
13
V nepredstieranom záujme dvíha jedno obočie. „Priateľ?“
Červenám sa. „Nie, kamarát. Vlastne bývalý priateľ.“
„No, možno by si zajtra po práci chcela zájsť na drink. Máš
za sebou hviezdny týždeň, Ana. Mali by sme to osláviť,“
usmeje sa a tvárou sa mu mihne nejaká neidentifikovateľná,
znepokojujúca emócia.
Strká si obe ruky do vreciek a bez náhlenia prechádza
dvojitými dverami. Mračím sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát.
Popíjať so šéfom, je to vôbec dobrý nápad?
Zavrtím hlavou, najskôr musím nejako prežiť večer s
Christianom Greyom. Ako to, preboha, chcem zvládnuť? Ešte
sa ponáhľam na toaletu, aby som na poslednú chvíľu urobila
nejaké úpravy.
Vrhám na seba dlhý kritický pohľad do veľkého zrkadla na
stene. Mám obvyklú poblednutú farbu a tmavé kruhy pod
príliš veľkými očami. Vyzerám prepadnuto a utrápene.
Ježiš, ako by som teraz chcela vedieť, ako sa používa
mejkap. Nanášam si trochu špirály na mihalnice a potom sa
štípem do líc a dúfam, že tým do nich vženiem nejakú farbu.
Keď si potom upravím vlasy tak, aby mi voľne splývali na
chrbát, poriadne sa nadýchnem. Takto to bude musieť stačiť.
S nervóznym úsmevom na tvári prechádzam halou a
kývnem Clair v recepcii. Myslím, že by z nás mohli byť
kamarátky. Jack ešte hovorí s Elisabeth. Ako sa blížim ku
dverám, pribehne a so širokým úsmevom mi ich otvára.
„Až po tebe, Ana,“ hlesne.
„Ďakujem,“ rozpačito sa pousmejem.
Vonku pri obrubníku čaká Taylor. Otvára mi zadné dvere
auta. Zdráhavo sa pozerám na Jacka, ktorý ma nasledoval von.
Ohromene zíza na audi SUV.
14
Otáčam sa, nastupujem a tam už sedí on – Christian Grey –
v sivom obleku, bez kravaty, s bielou košeľou rozopnutou pri
krku. Má spaľujúci snivý pohľad.
V okamihu mi vysychá v krku. Vyzerá úchvatne, až na to,
že sa na mňa mračí. Ale nie!
„Kedy si naposledy jedla?“ vyrukuje na mňa, keď za mnou
Taylor zavrie dvere.
Doparoma.
„Ahoj, Christian. Aj ja ťa rada vidím.“
„Na ten tvoj podrezaný jazyk teraz nie som zvedavý,
odpovedz mi.“ Očami mi vypaľuje dieru do hlavy. No zbohom.
„Ehm… na obed som mala jogurt. No – a potom banán.“
„A kedy si mala naposledy skutočné jedlo?“ pýta sa
uštipačne. Taylor si sadá na miesto vodiča, štartuje a zaraďuje
sa do premávky.
Hodím pohľadom von a zazriem Jacka, ako mi máva, aj
keď mi nie je jasné, ako ma môže cez tie dymové sklá vidieť. I
ja mu zamávam.
„Kto je to?“ vyštekne Christian.
„Môj šéf.“
Letmo sa pozriem na to zosobnenie mužskej krásy sediace
vedľa mňa a všímam si, že má prísne zovreté pery. „Takže?
Tvoje posledné jedlo?“
„To ťa vôbec nemusí zaujímať, Christian,“ konštatujem
vecne a cítim sa pritom nadmieru statočne.
„Zaujíma ma všetko, čo sa ťa týka. Tak hovor.“
To teda nezaujíma. Frustrovane si vzdychnem a prevrátim
oči. Prvýkrát po dlhom čase mám chuť sa smiať. S vypätím síl
potláčam chichotanie, čo sa mi chystá vybublať hrdlom. Ako
sa tak pokúšam udržať vážnu tvár, Christianove črty sa
15
uvoľňujú a ja na jeho nádherne vykrojených ústach zazriem
nepatrný náznak úsmevu.
„Takže?“ pripomína mi už miernejšie.
„Cestoviny alle vongole, minulý piatok,“ zašepkám.
Zatvára oči a ja zazriem, ako sa mu v tvári mihne zlosť,
alebo azda ľútosť? „Aha,“ odvetí stroho. „Vyzeráš, akoby si za
ten čas schudla minimálne dve kilá, možno viac. Prosím, jedz,
Anastasia,“ vyzýva ma káravo.
Pozerám sa dole na prepletené prsty vo svojom lone. Prečo
sa s ním musím vždy cítiť ako rozmaznané dieťa?
Presúva sa bližšie a obracia sa čelom ku mne. „Ako sa
máš?“ pýta sa stále miernym hlasom.
No, v skutočnosti pekne mizerne… nasucho prezriem. „Keby
som ti povedala, že som v pohode, klamala by som.“
Nasleduje jeho ostrý nádych. „To ja tiež,“ vzdychne a
načiahne sa za mojou rukou. „Chýbaš mi,“ dodáva.
Ach, nie. Ten dotyk, telo na telo.
„Christian, ja…“
„Prosím, Ana. Musíme sa porozprávať.“
Asi sa rozplačem. To nie. „Christian, ja… prosím… už som sa
naplakala dosť,“ šepkám a pokúšam sa udržať emócie pod
kontrolou.
„Bejby, to nie.“ Priťahuje si ma za ruku, a skôr než sa
spamätám, sedím mu na kolenách a on ma objíma, s nosom
zaboreným do mojich vlasov. „Neskutočne si mi chýbala,
Anastasia,“ vydýchne.
Chcela by som sa mu vzoprieť, aby som si udržala aspoň
nejaký odstup, ale jeho ruky ma tesne obopínajú. Pevne si ma
nimi tlačí k hrudi. A ja sa uvoľňujem. Áno, presne tu chcem
byť. Opieram si o neho hlavu a on ma opakovane bozkáva na
16
temeno. Toto je domov. Vonia čistou bielizňou, avivážou,
sprchovacím gélom a mojou najmilšou vôňou – tou jeho. Na
kratučkú chvíľku si dovoľujem podľahnúť ilúzii, že bude
všetko v poriadku. Veľmi osviežujúca myšlienka pre moju
vyprahnutú dušu.
O pár minút neskôr zachádza Taylor k obrubníku, aj keď
sme stále v meste.
„Poď,“ povzbudzuje ma Christian a dáva mi ruku preč z
lona, „už sme tu.“
Čože?
„Heliport – na streche tejto budovy,“ ukazuje naň
pohľadom na vysvetlenie.
No jasné. Charlie Tango. Taylor mi otvára dvere a ja
vystupujem. Venuje mi láskavý úsmev. Ten, po ktorom sa
cítim v bezpečí. Vraciam mu ho.
„Mala by som vám vrátiť tú vreckovku.“
„Nechajte si ju, slečna Steelová, berte to ako darček pre
šťastie.“
Červenám sa a Christian zatiaľ obchádza auto, aby ma vzal
za ruku. Na Taylora vrhá spýtavý pohľad a ten mu ho
ľahostajne vracia, bez toho aby dal čokoľvek najavo.
„O deviatej,“ oznamuje mu Christian.
„Áno, pán Grey.“
So súhlasným kývnutím sa Christian obráti a vedie ma cez
dvojkrídlové dvere do impozantnej vstupnej haly.
Vychutnávam si dotyk jeho veľkej ruky zvierajúcej tú moju,
jeho dlhých štíhlych prstov prepletených s mojimi. Cítim tú
známu silu – ťahá ma k nemu, som Ikarus a on moje Slnko. Už
raz ma spálil, a aj tak som tu zasa.
17
Pri výťahoch stláča tlačidlo, aby jeden z nich privolal.
Mrknem na neho kútikom oka a uvidím jeho tajuplný úsmev.
Len čo sa dvere otvoria, púšťa moju ruku a kývne mi, aby som
nastúpila. Výťah sa zatvára a ja risknem ďalší letmý pohľad. Aj
on sa na mňa pozerá, jeho sivé oči ožívajú… a je to tu, vzduch
medzi nami iskrí napätím. Hmatateľným. Skoro ho cítim, ako
medzi nami pulzuje a ťahá nás k sebe.
„Ach, bože,“ vydýchnem, keď ma nakrátko premôže
intenzita tej hlboko zakorenenej primitívnej príťažlivosti.
„Tiež to cítim,“ zašepká so zastretým, prenikavým
pohľadom.
Útroby mi zaplavuje číra túžba, temná a vražedná.
Christian ma znovu chytá za ruku, palcom ma hladí po
hánkach – a všetky svaly v podbrušku sa mi pevne a príjemne
zvierajú.
Bože môj. Ako to, že má na mňa stále taký vplyv? „Prosím,
nehryz si tú peru, Anastasia,“ zašepká. Zdvíham k nemu
pohľad a poslúchnem ho. Chcem ho. Teraz hneď, v tomto
výťahu. Akoby aj nie?
„Ty vieš, čo to so mnou robí,“ zahundre.
No teda, aj ja mám na neho stále vplyv. Moja vnútorná bohyňa
ukončuje svoj päťdňový truc.
Zrazu sa otvárajú dvere, narušujú čaro okamihu a my sa
ocitáme na streche. Opiera sa do nás vietor a mne je napriek
čiernemu saku zima. Christian mi dáva ruku okolo pása, tlačí
si ma k sebe a obaja sa spoločne ponáhľame k Charlie Tangovi,
ktorý stojí uprostred heliportu a pomaly otáča listami vrtule.
Vyskakuje z nej vysoký blondín v tmavom obleku s ostro
rezanými črtami a v hlbokom predklone beží až k nám.
18
Podáva si ruku s Christianom a zareve, aby prehlušil hluk
rotora:
„Pripravená na odlet, pán Grey. Je celá vaša!“
„Prešli ste všetky kontroly?“
„Áno.“
„Vyzdvihnete ju okolo pol deviatej?“
„Áno.“
„Taylor na vás čaká pred budovou.“
„Ďakujem, pán Grey. Šťastný let do Portlandu, madam.“ A
zasalutuje.
Bez toho aby ma pustil, Christian prikývne, skláňa sa a
vedie ma k dverám helikoptéry.
Len čo sme vnútri, pevne ma upína do pásov a silne ich
uťahuje. Obdarí ma svojím múdrym pohľadom a tajomným
úsmevom.
„Toto ťa udrží na mieste,“ vyhlasuje spokojne. „Musím
priznať, že sa mi v týchto postrojoch veľmi páčiš. Ničoho sa
nedotýkaj.“
V tvári som už purpurovočervená a on ma skôr, než mi
podá slúchadlá, pohladí ukazovákom po líci. Tiež by som sa ťa
rada dotkla, ale ty mi to nedovolíš, mračím sa na neho. A aj keby –
zapol tie pásy tak pevne, že sa sotva pohnem.
Sadá si na svoje miesto a sám sa pripútava, potom sa začína
venovať predletovej kontrole. Pôsobí pritom tak kompetentne.
Je to hrozne sexi. Nasadzuje si slúchadlá, spúšťa štartér a rotor
začína ohlušujúcim spôsobom zrýchľovať.
Christian sa obracia a uprene sa na mňa zahľadí. „Si
pripravená, miláčik?“ zaznie mi ozvena jeho hlasu v
slúchadlách.
„Som.“
19
Predvádza svoj chlapčenský úsmev. Bože, už pekne dlho
som ho nevidela.
„Veži Sea-Tac, tu Charlie Tango – Tango Echo Hotel,
pripravený na odlet smer Portland cez PDX. Prosím, potvrďte,
prepínam.“
Odpovedá mu profesionálny hlas letovej kontroly a udeľuje
nám inštrukcie.
„Veža, rozumiem, Charlie Tango pripravený a vzlieta.“
Christian prepína ďalšie dve páčky, v rukách zviera riadiacu
páku a helikoptéra sa mäkko vznáša k večernému nebu.
Seattle a môj žalúdok sa ocitnú niekde pod nami… a tam je
čo pozerať!
„Svitanie už sme dostihli, Anastasia, teraz je na rade
súmrak,“ ozýva sa zo slúchadiel. Obraciam sa a pozerám
naňho s otvorenými ústami.
No toto? Ako je možné, že dokáže hovoriť tie
najromantickejšie veci? Usmieva sa na mňa a ja si nemôžem
pomôcť, placho mu ten úsmev vraciam.
„Okrem zapadajúceho slnka sa o tomto čase dajú vidieť aj
ďalšie veci,“ prehodí.
Keď sme naposledy prileteli do Seattlu, bolo tma, zato táto
večerná scenéria je veľkolepá, doslova nadpozemská. Už sme
nad najvyššími budovami a stúpame vyššie a vyššie.
„Tamto je Escala,“ ukazuje smerom k nej. „Tam boeing – a
práve teraz vidíš Space Needle.“
Naťahujem krk. „Tam som nikdy nebola.“
„Vezmem ťa tam – môžeme sa tam najesť.“
Čože? „Christian, veď sme sa rozišli.“
„Ja viem. Aj tak ťa tam môžem vziať. A nakŕmiť ťa,“ vrhá
na mňa významný pohľad.
20
Len potrasiem hlavou, aby som vzápätí očervenela. Radšej
sa rozhodujem pre nekonfliktný prístup. „Je tu veľmi pekne,
ďakujem.“
„Pôsobivé, však?“
„Pôsobivé je, že toto dokážeš.“
„Á, lichotivá slečna Steelová… Ale ja som muž mnohých
zručností.“
„Toho som si plne vedomá, pán Grey.“
S úškrnom sa na mňa pozrie a ja sa po prvýkrát za
posledných päť dní uvoľňujem… trochu. Možno to nebude
také zlé. „Ako sa ti páči v novej práci?“
„Dobre, ďakujem. Je zaujímavá.“
„A čo tvoj šéf?“
„Ehm, v pohode.“ Ako by som asi Christianovi
vysvetľovala, že ma Jack ľahko znervózňuje?
Otáča sa a prenikavo sa na mňa zahľadí.
„Čo sa deje?“ pýta sa potom.
„No, okrem toho, čo je zjavné, nič.“
„Zjavné?“
„Ach, bože, Christian, ty si niekedy taký natvrdnutý.“
„Natvrdnutý? Ja? Nie som si istý, či sa mi páči váš tón,
slečna Steelová.“
„No a čo.“
Pery sa mu usmievajú. „Ten tvoj podrezaný jazyk mi
chýbal.“
Zalapám po dychu a mám chuť na neho zakričať: To ty si mi
chýbal – a celý – nielen tvoje ústa! Ale držím sa, a ako mierime
ďalej na juh, zahľadím sa von cez sklenú guľu, ktorá tvorí
ňufák Charlie Tango. Súmrak teraz máme po pravici, slnko je
21
nízko nad horizontom – obrovské, ohnivo červené – a ja som
znova Ikarus, letím až príliš blízko.
Zmrákanie nás sprevádza celú cestu zo Seattlu. Obloha je
teraz opálová, ružová na nej prirodzene prechádza do
modrozelenej a vzájomne sa prelínajú tak, ako to dokáže
naaranžovať len matka príroda. Je jasný svieži večer a svetlá
Portlandu sa lesknú a mihotajú, vítajú nás, keď Christian
usádza stroj na heliport. Sme na streche tej zvláštnej
portlandskej budovy z pálených tehál, z ktorej sme vzlietali
pred tromi týždňami.
Ježiš, ako by to bolo včera. A napriek tomu mám pocit, že
Christiana poznám celé veky. Zastavuje motor Charlie Tanga,
vypína najrôznejšie gombíky, takže sa mu prestáva točiť
vrtuľa, a ja zrazu počujem v slúchadlách svoj vlastný dych.
Hmm. Na okamih mi to pripomína zážitok s Thomasom
Tallisom. Cítim, ako blednem – na toto teraz naozaj nechcem
myslieť.
Christian si rozopína pásy a nakláňa sa, aby rozopol aj tie
moje.
„Užili ste si ten let, slečna Steelová?“ pýta sa ma mäkko,
sivé oči mu pritom svietia.
„Áno, ďakujem, pán Grey,“ odpovedám zdvorilo.
„Tak sa poďme pozrieť na fotky toho chlapca.“ Podáva mi
ruku, ja sa jej chytím a nasledujem ho von z Charlie Tanga.
Prichádza k nám sivovlasý muž s briadkou a so širokým
úsmevom a ja v ňom spoznávam toho dôchodcu, čo tu bol aj
naposledy.
„Joe,“ usmeje sa Christian, púšťa ma a vrelo mu potriasa
rukou. „Opatrujte ju tu pre Stephana. Bude tu tak okolo ôsmej,
deviatej.“
22
„Vykonám, pán Grey. Madam,“ kývne na mňa. „Dole je
pristavené vaše auto, pane. A výťah nefunguje, musíte zísť po
schodoch.“
„Ďakujem, Joe.“
Christian ma znovu vezme za ruku a odvádza k
požiarnemu schodisku.
„Máš šťastie, že sú to len tri poschodia. V tých
podpätkoch,“ hundre nevôľou.
To azda nie je pravda.
„Tebe sa hádam tie topánky nepáčia?“
„Páčia sa mi strašne, Anastasia.“ Zrazu mu oťažieva
pohľad a ja mám pocit, že sa chystá povedať ešte niečo, lenže
sa zdráha. „Poď. Pôjdeme pekne pomaly. Nechcem, aby si
spadla a zlomila si väz.“
Vodič nás vezie do galérie a my sedíme a mlčíme. Môj
strach sa navracia v plnej sile a ja si zrazu uvedomujem, že náš
spoločný let v Charlie Tangu bol voľným okom búrky.
Christian je zamĺknutý, zadumaný… hádam dokonca
znepokojený. Naša predošlá odľahčená nálada sa niekam
vyparila. Je toho toľko, čo by som chcela povedať, lenže táto
jazda je na to príliš krátka. Christian upiera zamyslený pohľad
von z auta. „José je len kamarát,“ ticho utrúsim.
Christian sa zvrtne ku mne a uprene sa na mňa zahľadí,
pohľad temný, kontrolovaný, nedáva najavo vôbec nič. A jeho
ústa – ach, tie ústa, aké sú znepokojujúce! Nechtiac si
vybavujem, ako sa ma dotýkali – všade. A cítim, ako sa mi
rozohrieva telo. Christian sa namosúrene zamrví.
„Tie tvoje prekrásne oči vyzerajú zrazu až príliš veľké,
Anastasia. Prosím, sľúb mi, že budeš jesť.“
23
„Iste, Christian, budem jesť,“ odpovedám tak nejako
automaticky, bezmyšlienkovite.
„Myslím to vážne.“
„Skutočne?“ Nedokážem potlačiť posmešný tón. Teda
úprimne, to jeho sebavedomie – sebavedomie muža, vinou
ktorého som si v posledných niekoľkých dňoch prešla peklom.
Nie, tak to vlastne nebolo. To ja sama som sa do toho pekla
uvrhla. Nie, bol to predsa len on. Celá zmätená zakrútim
hlavou.
„Nechcem sa s tebou hádať, Anastasia. Chcem ťa späť a
chcem, aby si bola zdravá,“ dohovára mi mierne.
Čo, prosím? Čo to má zase znamenať?
„Ale veď sa nič nezmenilo.“ Máš stále svojich päťdesiat
tieňov.
„Porozprávame sa o tom cestou späť. Už sme tu.“ Auto
zastavuje pred galériou, Christian vystupuje a necháva ma tam
sedieť, neschopnú jediného slova. Otvára mi dvere a ja tiež
vystúpim.
„Prečo to robíš?“ prehovorím hlasnejšie, než som čakala.
„Prečo robím čo?“ spýta sa zarazene.
„Niečo načneš, a potom to nedokončíš.“
„Anastasia, už sme tu. Tam, kde si chcela byť. Poďme
najskôr dokončiť toto, a potom sa porozprávame. Nijako zvlášť
nestojím o scénu na ulici.“
Začervenám sa a rozhliadnem sa okolo. Má pravdu. Je tu
trochu rušno. S pevne zovretými perami zachytávam jeho
uprený pohľad.
„Ako chceš,“ zahundrem a on ma berie za ruku a odvádza
dovnútra.
24
Ocitáme sa v prebudovanom skladisku – tehlové steny,
podlahy z tmavého dreva, biele stropy a biele potrubia. Je to tu
vzdušné a moderné. Pohybuje sa tu niekoľko ľudí, ktorí
popíjajú víno a kochajú sa Josého prácami. Na malý okamih sa
moje problémy rozplývajú – a to vtedy, keď si uvedomujem,
že si José splnil svoj sen. Skvelá práca, José!
„Dobrý večer, vitajte na výstave Josého Rodrigueza,“
zdraví nás dievčina v čiernom, s veľmi krátkymi hnedými
vlasmi, jasnočerveným rúžom a obrovskými kruhmi v ušiach.
Premeriava si ma zbežným pohľadom, potom venuje jeden
oveľa dlhší, ako je nevyhnutne potrebné, Christianovi a
ružolíca a ľahko žmurkajúca sa zase pozrie na mňa.
Cítim, ako sa mi sťahuje obočie. Ten je môj – teda, aspoň bol.
Skutočne sa snažím na ňu nemračiť. Keď na mňa konečne
zaostrí, znovu zažmurká.
„Sme zvedaví, čo na to povieš, Ana.“ S potmehúdskym
úsmevom mi podáva brožúru a nasmeruje ma ku stolu s
nápojmi a chuťovkami.
Odkiaľ pozná moje meno?!
„Ty ju poznáš?“ mračí sa Christian.
Zavrtím hlavou, rovnako zmätená ako on.
Neurčito pokrčí plecami. „Čo chceš piť?“
„Dám si pohárik bieleho, ďakujem.“
Významne nadvihne obočie, ale udrží jazyk za zubami.
Potom odchádza ku stolu s nápojmi. „Ana!“
Cez zástup ľudí sa ku mne prediera José.
Úžasné! On má na sebe oblek. Vyzerá veľmi dobre a žiarivo
sa na mňa usmieva. Zovrie ma do náručia a poriadne ma k
sebe pritlačí. A ja mám čo robiť, aby som sa nerozplakala. Je to
25
môj kamarát, môj jediný kamarát, teraz keď je Kate preč. Do
očí sa mi tlačia slzy.
„Ana, som tak rád, že si prišla!“ vydýchne mi do ucha.
Potom sa však zarazí a zrazu ma drží za plecia na dĺžku paží a
skúmavo si ma prezerá.
„Čo je?“
„Hej, si v poriadku? Vyzeráš… no, vyzeráš inak. Dios mio,
neschudla si trochu?“
Rozpačito zažmurkám. „José, som v pohode. Len som
šťastná, že sa ti to podarilo.“ Do hája – teraz azda budem plakať aj
kvôli nemu. „Gratulujem ti k výstave.“ Keď v tej dôverne
známej tvári zazriem starosť, zachveje sa mi hlas, ale viem, že
sa musím držať.
„Ako si sa sem dostala?“ zaujíma sa.
„Hodil ma sem Christian,“ poznamenám, zrazu celá
nesvoja.
„Aha.“ Josému tuhne úsmev a púšťa ma. „Kde ho máš?“
výraz v tvári mu stvrdne.
„Tam, išiel zobrať niečo na pitie,“ kývnem Christianovým
smerom a zazriem, ako s niekým v rade zdvorilo konverzuje.
Práve sa na mňa letmo pozrie a naše oči sa stretávajú. V tej
chvíli som ako paralyzovaná, pozerám na toho neskutočne
príťažlivého muža, ktorý mi svoj pohľad rovnako intenzívne
vracia a pridáva k nemu akúsi neuchopiteľnú výzvu. Takú
horúcu a spaľujúcu, že sa v sebe navzájom na chvíľu strácame.
Pri všetkých svätých… A tento chlap ma chce späť! Hlboko
vnútri môjho tela sa pozvoľna rozvíja pocit šťastia ako ranné
kvety za svitania.
26
„Ach, Ana!“ José ma vytrháva zo zamyslenia a vlečie ma
späť do reality. „Som tak rád, že si prišla – a počúvaj, asi by
som ťa mal varovať…“
Ale zrazu ho preruší slečna Veľmi Krátky Zostrih a
Červený Rúž. „José, prišla za tebou tá novinárka z Portland
Printze. Poď.“ Zdvorilo sa na mňa usmeje.
„To je bomba, čo? Tá sláva…“ usmieva sa na mňa José a ja
nemôžem inak, než mu to vrátiť – je taký šťastný. „Ešte si ťa
nájdem, Ana.“ Dáva mi bozk na tvár a potom už sledujem, ako
odchádza smerom k mladej žene, čo stojí vedľa vychudnutého
fotografa.
Josého fotografie sú všade, v niektorých prípadoch
dokonca zväčšené na veľké plátna. Sú tu čiernobiele aj farebné.
Na mnohých z nich sú nadpozemsky krásne krajiny. Jedna z
nich, ktorú urobil blízko jazera vo Vancouveri, znázorňuje
skorý večer. Ružovkastá obloha sa odráža od pokojnej vodnej
hladiny. Na okamih ma ten pokoj a pohoda vťahujú do seba.
Vyráža mi to dych.
Pripája sa ku mne Christian, a tak sa rýchlo zhlboka
nadýchnem a preglgnem – snažím sa znovu získať trochu
rovnováhy. Podáva mi pohár bieleho vína.
„Spĺňa tvoje predstavy?“ môj hlas už znie skoro normálne.
Spýtavo sa na mňa pozrie.
„To víno.“
„Nie. Ale to sa na podobných udalostiach stáva zriedka.
Ten chlapec je talentovaný, však?“ Obdivuje fotografiu s
jazerom.
„Prečo myslíš, že som ho oslovila, aby ťa fotil?“ Neubránim
sa pyšnému tónu. Bez toho aby pohol brvou, upriami na mňa
pohľad.
27
„Christian Grey?“ pristupuje k nemu fotograf z The
Portland Printze. „Mohol by som si vás odfotiť, pane?“
„Iste.“ Christian maskuje svoj naštvaný výraz. Ja o krok
ustupujem, ale on mi schmatne ruku a priťahuje si ma k sebe.
Fotograf na nás zostáva civieť, nedarí sa mu skryť
prekvapenie.
„Ďakujem, pán Grey.“ Robí si hneď niekoľko snímok.
„Slečna…?“ nevie, ako ma osloviť.
„Steelová,“ zahundrem.
„Ďakujem, slečna Steelová,“ a rozbehne sa preč.
„Hľadala som na internete nejakú fotku, kde by si bol s
priateľkou. A nenašla som žiadnu. To preto si Kate myslela, že
si gay.“
Christianovi sa zvlnia pery v úsmeve. „No hej, tú
indiskrétnu otázku to vysvetľuje. Nie, ja nerandím, Anastasia,
s nikým – len s tebou. Ale to predsa vieš.“ V očiach sa mu zračí
úprimnosť.
„Takže ty si nikdy nebral svoje…“ nervózne sa
rozhliadnem, „… subky von?“
„Niekedy áno. Ale nie na rande. Na nákupy, vieš, ako…“
krčí plecami, bez toho aby zo mňa spustil zrak.
Aha, takže len červená mučiareň a jeho byt. Nemám
predstavu, ako by som sa teraz mala cítiť.
„Len s tebou, Anastasia,“ opakuje pošepky.
Červenám sa a skláňam zrak na svoje prsty. Takže mu na
mne záleží – spôsobom jemu vlastným.
„No, každopádne ten tvoj kamarát vyzerá skôr na krajinky
ako na portréty. Trochu sa tu porozhliadneme.“ Podáva mi
ruku a ja do nej vkĺznem dlaňou.
28
Prechádzame okolo niekoľkých ďalších snímok a ja si
všimnem, ako ma kývnutím hlavy zdraví nejaký pár. Venujú
mi dva široké úsmevy, akoby ma poznali. To bude tým, že
som s Christianom. Ale potom sa objavuje mladík, ktorý si ma
nehanebne prezerá. To je zvláštne.
Zahýname za roh – a tam mi dochádza, prečo som sa stala
stredobodom takejto pozornosti. Na protiľahlej stene visí
sedem obrovských portrétov… a na všetkých som ja.
Nehybne na ne pozerám, úplne omráčená, z tváre sa mi
vytráca všetka krv. Vidím samu seba – ako špúlim ústa,
smejem sa, mračím, vážna, veselá. Všetky zábery sú fotené ako
detaily, čiernobiele.
No to ma podrž! Vybavujem si, ako sa okolo mňa José pri
niekoľkých príležitostiach motal s aparátom v ruke, keď zašiel
na návštevu, alebo keď som mu robila šoférku a asistentku
fotografa. Vtedy som si myslela, že jednoducho fotografuje.
Nenapadlo mi, že robí také zákerné momentky.
Zdvíham oči k Christianovi, ktorý stojí ako prikovaný a
pohľad mu kĺže od jedného záberu k druhému.
„Zdá sa, že nie som jediný,“ poznamená neurčito a pevne
zomkne pery.
Myslím, že sa naštval. To hádam nie.
„Ospravedlň ma,“ povie a na okamih do mňa zabodne
prenikavo sivý pohľad. Otáča sa na päte a mieri k recepcii. Čo
ho žerie teraz? Fascinovane sledujem, ako sa vzrušene baví s
Krátkymi Vlasmi a Červeným Rúžom. Potom hľadá
peňaženku a vyberá z nej kreditku.
Doparoma. Určite jeden z nich chce kúpiť.
29
„Hej, to ty si tá múza. Tie fotky sú úžasné,“ vyplaší ma
akýsi chalan s plavou šticou. Vtom pocítim ruku na lakti –
Christian sa už vrátil.
„Ty máš ale šťastie,“ škerí sa naňho Plavá Štica. Christian si
ho premeriava mrazivým pohľadom.
„To určite mám,“ prehodí temne a privinie ma k sebe.
„Že si ty práve jeden z nich kúpil?“ vyzvedám.
„Jeden z nich?“ odfrkne si bez toho, aby si ich prestal
prezerať.
„Kúpil si viac ako jeden?“
Prevracia oči. „Kúpil som ich všetky, Anastasia. Nechcem,
aby na ne zízalo akékoľvek indivíduum vo svojej nore.“
Mám nutkanie sa začať smiať. „Takže to radšej budeš robiť
sám?“ poznamenám uštipačne.
Zamračí sa na mňa, vyvedený z miery mojou bezočivosťou,
ale potom už vidím, ako sa usiluje skryť pobavenie.
„Na rovinu? Áno.“
„Zvrhlík,“ artikulujem smerom k nemu bez ozveny a
zahryznem si do spodnej pery, aby som zadržala zradný
úsmev.
Od údivu otvára ústa a teraz už je jasné, že sa tiež baví.
Zamyslene si hladká bradu.
„Takéto obvinenia nemôžem poprieť, Anastasia,“ potriasa
hlavou a dobrá nálada mu zmäkčí jeho pohľad.
„Rozobrala by som to s tebou viac do hĺbky, ale podpísala
som dohodu o mlčanlivosti.“
Povzdychne si, nespúšťa zo mňa svoj uhrančivý pohľad,
ktorý naraz stvrdne. „Čo všetko by som chcel robiť s tým
tvojím podrezaným jazykom,“ zapradie ako mačka.
30
Zalapám po dychu – viem presne, čo má na mysli. „Ty si
ale nevychovanec!“ Snažím sa ho šokovať a aj sa mi to darí.
Vari nemá vôbec žiadne zábrany?
Pobavene sa usmeje, ale potom zvážnie.
„Na tých fotkách vyzeráš veľmi uvoľnene, Anastasia.
Veľmi často ťa tak nevídam.“
Čo to zase je…? Bože! Zmena témy – a nelogická – z hravého
je zrazu vážny.
Cítim, ako sa mi hrnie krv do tváre, a tak sa radšej
zahľadím na svoje ruky. Lenže on mi dvíha bradu a ja sa pri
dotyku jeho dlhých prstov neubránim tichému vzdychu.
„Chcel by som, aby si sa so mnou cítila tiež tak uvoľnene,“
šepká. Po smiechu ani pamiatky.
A ja znova vnímam, ako sa vo mne prebúdza radosť. Ale
ako to? Veď sú tu tie jeho problémy.
„Budeš ma musieť prestať desiť, ak to naozaj chceš,“
vyhŕknem príkro.
„A ty sa budeš musieť naučiť, ako sa komunikuje, a hovoriť
mi, čo cítiš,“ odvrkne a šľahne po mne očami. Zhlboka sa
nadýchnem.
„Christian, ty si ma chcel ako svoju subku. A to je ten
problém. Tkvie už v definícii slova submisívny – ty sám si mi
o tom raz písal v maile.“ Robím malú odmlku, aby som si
spomenula, ako to bolo. „Myslím, že to boli synonymá,
citujem: poddajný, povoľný, ochotný, pasívny, rezignovaný,
trpezlivý, poslušný, krotký, ovládateľný. Pôvodne sa odo mňa
očakávalo, že sa na teba nebudem ani pozerať. Že k tebe
neprehovorím, kým na to nedostanem povolenie. Tak čo si
čakal?“ zasyčím na neho.
31
Prekvapene zažmurká. Vrásky na jeho čele sa ešte väčšmi
prehlbujú, ale ja pokračujem:
„Byť s tebou je hrozne mätúce. Na jednej strane si nepraješ,
aby som ti protirečila, ale potom máš rád môj podrezaný
jazyk. Chceš moju poslušnosť, až na to, že ju vlastne nechceš,
aby si ma mohol trestať. Keď som s tebou, tak skrátka neviem,
kde je hore a kde dole.“
Priviera oči. „Zásah do čierneho, ako zvyčajne, slečna
Steelová,“ poznamenáva ľadovo. „Poď, zájdeme si niečo
zjesť.“
„Sme tu ešte len pol hodiny.“
„Videla si fotky, hovorila si s tým chlapcom.“
„Volá sa José.“
„… hovorila si s Josém, ktorý sa ti, keď som ho videl
naposledy, snažil strčiť jazyk do úst, hoci ti bolo zle a bola si
opitá,“ zavrčí.
„A ktorý ma nikdy neudrel,“ vyšteknem jedovato.
Škaredo sa na mňa zamračí, rozčúlenie vysiela každá
bunka jeho tela. „To bola podpásovka, Anastasia,“ precedí
hrozivo.
Ja sa pýrim a Christian si naštvane zahrabne rukou do
vlasov. Vzdorovito mu vraciam uprený pohľad.
„Beriem ťa niekam sa najesť. Strácaš sa mi pred očami.
Nájdi toho chalana a rozlúč sa.“
„Prosím, môžeme tu ešte zostať?“
„Nie. Choď. Hneď. A rozlúč sa.“
Zlostne na neho zagánim, v žilách mi vrie krv. Pán
Sakramentsky Posadnutý Kontrolou. Zlosť je fajn. Rozhodne
lepšia ako sebaľútosť.
32
Odvraciam sa od neho a rozhliadam sa po Josém. Hovorí
so skupinkou nejakých dievčat. Poberiem sa k nemu, preč od
tieňov. Vari musím skákať, ako on píska, len preto, že ma sem
priviezol? Čo si o sebe, dočerta, myslí?!
Dievčatá hltajú každé Josého slovo. Keď k nim prichádzam,
jedna z nich sa zarazí. Nepochybne ma spoznala podľa
fotografií.
„José…“
„Áno, Ana? Ospravedlňte ma, dámy,“ usmeje sa na ne a
dáva mi ruku okolo pása. A mňa tak nejako poteší, že tu José
bez mihnutia oka ohromuje ženské.
„Vyzeráš rozčúlene,“ povie.
„Už musím ísť,“ zavrčím namrzene.
„Veď si teraz len prišla.“
„Ja viem, ale Christian sa už potrebuje vrátiť. Tie fotky sú
fantastické, José – máš úžasný talent.“
Úplne sa rozžiari. „Veľmi rád som ťa videl.“
Berie ma do svojej medvedej náruče a pritom ma poobracia
tak, že cez galériu vidím na Christiana. Tvári sa nazlostene a ja
si uvedomujem, že je to preto, lebo som v Josého náručí. Takže
veľmi vypočítavým pohybom ovíjam Josému ruky okolo krku.
Mám dojem, že Christian každú chvíľu vyletí z kože. Jeho
pohľad neveští nič dobré, keď sa pomaly blíži naším smerom.
„Vďaka, že si ma upozornil na tie fotky,“ posťažujem si
Josému.
„Doparoma. Prepáč, Ana – mal som ti to povedať. Páčia sa
ti vôbec?“
„Vlastne… ani neviem,“ odpovedám popravde, vykoľajená
jeho otázkou.
33
„No, už som ich všetky predal, takže niekomu sa určite
páčia. Super, čo? Si dievča z plagátu.“ Zviera ma ešte silnejšie
a našťastie nevidí Christiana, ktorý ma prebodáva hrozivým
pohľadom, ako sa k nám stále približuje.
José ma púšťa. „Tak už sa nehnevaj, Ana. Á, pán Grey,
dobrý večer.“
„Pán Rodriguez, veľmi pôsobivé.“ Ľadová zdvorilosť z
Christiana priam srší. „Je mi ľúto, že sa nemôžeme zdržať, my
dvaja sa už musíme vrátiť späť do Seattlu. Anastasia?“ Veľmi
nenápadne zdôrazní slová „my dvaja“ a pritom ma berie za
ruku.
„Tak ahoj, José. A ešte raz gratulujem.“ Stihnem mu dať
rýchly bozk na tvár, a skôr než sa spamätám, Christian ma
vlečie von na ulicu. Viem, že to v ňom pekne vrie, lenže vo
mne tiež.
Vonku sa náhlivo rozhliada po ulici. Vyráža doľava, ale
zrazu ma vťahuje do nejakej uličky a tam ma nečakane pritláča
k múru. Prudko schytí moju tvár do dlaní a núti ma pozrieť do
svojich žiadostivých odhodlaných očí.
Zalapám po dychu a on sa na mňa vrhá a začína ma drsne
bozkávať. Zuby nám o seba vzájomne zaškrípu a hneď nato mi
vráža jazyk do úst.
Túžba vo mne vybuchuje ako ohňostroj na Deň
nezávislosti. Vraciam mu bozk s rovnakou intenzitou, prsty
mu zatínam do vlasov a hrubo ho za ne ťahám. Zastoná. Je to
hlboký, zmyselný hrdelný zvuk, ktorý mi rozvibruje celé telo.
Rukou mi schádza dole po trupe až pod zadok a cez látku
fialových šiat mi zarýva prsty do mäsa.
Vkladám do nášho bozku všetku zlosť a žiaľ posledných
niekoľkých dní, pútam ho ním k sebe. A náhle mi to dochádza
34
– v tom okamihu oslepujúcej vášne – že on robí to isté, on sa
cíti rovnako.
Odtrháva sa odo mňa, ťažko lapá po dychu. Z očí mu sála
túžba, len z toho pohľadu mi začína vrieť už aj tak dosť horúca
krv v žilách. Sama dýcham s otvorenými ústami, ako sa
snažím dostať do pľúc drahocenný vzduch.
„Si-len-moja,“ precedí cez zuby, každé slovo zvlášť. Púšťa
ma a ustupuje, predkláňa sa a rukami zapiera o kolená, akoby
práve ubehol maratón. „Pre lásku božiu, Ana.“
Opieram sa o múr, celá zadychčaná, a usilujem sa skrotiť
búrlivú reakciu vlastného tela, pokúšam sa znova nadobudnúť
akú-takú rovnováhu.
„Ospravedlňujem sa,“ zašepkám, keď sa mi konečne trochu
upokojí dych.
„To by som si vyprosil. Viem, o čo si sa tam snažila. Ty
toho fotografa chceš, Anastasia? Sama mu očividne nie si
ľahostajná.“
Začervenám sa, ak je to ešte viac možné, a zavrtím hlavou.
„Nie. Je to len kamarát.“
„Celý svoj dospelý život sa snažím vyhnúť akýmkoľvek
extrémnym emóciám. A ty teraz… ty vo mne vyvolávaš
pocity, aké som nikdy predtým nezažil. A to je hrozne…“
vraští čelo, kým sa usiluje nájsť to správne slovo, „…
znepokojujúce. Mám rád kontrolu, Ana, ale s tebou sa
jednoducho…“ vystiera sa a zapichuje do mňa prenikavý
pohľad, „… vždy niekam vyparí.“ Neurčito máva rukami vo
vzduchu a s ťažkým povzdychom si mechanicky zájde prstami
do vlasov. Nakoniec ma chytá za ruku.
„Poď, musíme sa porozprávať a ty sa musíš najesť.“