Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 18. kapitola

Kapitola 18

Christian pokračuje okolo jednoposchodových, dobre
udržiavaných, drevom obložených domov. Hlúčiky detí
poskakujú pod basketbalovými košmi na dvorcoch, jazdia na
bicykloch alebo pobehujú okolo ciest. Vyzerá to tu tak akosi
uhladene a zámožne, všetky tie domy usadené medzi
stromami. Možno ideme niekoho navštíviť. Ale koho?
O pár minút neskôr Christian odbočí prudko doľava.
Ocitáme sa pred bielou dvojkrídlovou kovovou bránou
vsadenou do približne dvojmetrového pieskovcového múru.
Christian stláča tlačidlo na opierke svojich dverí a elektricky
ovládané okienko sa ticho zasúva do rámu dverí. Vystrčí
tadiaľ ruku, vyťukáva nejaké číslo na klávesnici a brána sa
otvára, aby nás pozvala dnu.
Znovu sa na mňa pozrie, ale teraz sa tvári inak. Vyzerá
neisto, dokonca nervózne.
„Tak čo je to?“ pýtam sa ho a nedarí sa mi zamaskovať
nepokoj v hlase.
„Taký nápad,“ povie a mäkko zošliapne plyn.
Prechádzame alejou, širokou tak akurát pre dve autá. Na
jednej strane ohraničujú stromy husto zalesnený priestor a na
druhej je veľké priestranstvo s akýmsi trávnikom, v minulosti
pravdepodobne udržiavaným, ale teraz zanedbaným. Ovládli
ho trávy a divoká kvetena, celé to pôsobí akýmsi vidieckym
pokojom – ako nejaká lúka, ktorej neskorý večerný vánok
zľahka čechrá jednotlivé stebla a kde sa zapadajúce slnko
556
odráža v lúčnych kvetoch. Je to nádherná scenéria – vyžaruje z
nej absolútny pokoj a ja si zrazu sama seba predstavujem, ako
v tej tráve ležím a pozerám sa hore na jasnú letnú oblohu. Tá
predstava je taká lákavá, ale z nejakého čudného dôvodu sa mi
pri nej začína cnieť po domove. Aké zvláštne!
Cesta sa stáča a pomaly sa otvára do rozľahlého priestoru
pred priečelím impozantného domu postaveného v
stredomorskom štýle zo svetloružového pieskovca. Je
veľkolepý. Všetky svetlá vo vnútri sú rozsvietené, každučké
okno v súmraku jasne žiari. Pred garážou pre štyri autá
parkuje elegantné čierne BMW, ale Christian zastavuje až pred
majestátnym, stĺpmi podopretým vchodom do domu.
Hmm… to by ma zaujímalo, kto tu býva. Ku komu sme asi
prišli na návštevu?
Christian mi venuje ďalší nervózny pohľad a zhasne motor.
„Dokážeš si udržať jasnú myseľ?“ ubezpečuje sa. Cítim, ako sa
mi medzi obočím tvoria vrásky.
„Christian, jasná myseľ by sa mi zišla od prvého dňa, čo
som ťa stretla.“
Ironicky sa zamračí a pokýva hlavou. „Zásah do čierneho.
Skvelá práca, slečna Steelová. Tak poď.“
Dvere z tmavého dreva sa otvárajú a v nich sa objavuje
žena s tmavohnedými vlasmi, oslňujúcim úsmevom a dobre
padnúcim fialkastým kostýmom. V tejto chvíli som vďačná, že
som sa prezliekla do nových puzdrových šiat v námorníckej
modrej, aby som urobila dojem na doktora Flynna. Iste,
nemám také vražedné vysoké ihličky ako ona, ale aspoň na
sebe nemám džínsy.
„Pán Grey,“ usmeje sa vrúcne, keď si podávajú ruky.
„Slečna Kellyová,“ zdraví ju Christian zdvorilo.
557
Slečna Kellyová mi potom s úsmevom ponúka ruku, ktorú
vzápätí prijímam. Mojej pozornosti neunikajú jej červené líca à
la no-nie-je-on-ako-zo-sna-bodaj-by-bol-môj.
„Oľga Kellyová,“ predstavuje sa mi žoviálne.
„Ana Steelová,“ zahundrem na ňu. Kto je tá ženská?
Ustupuje, aby nás pozvala ďalej.
Keď vstúpim dovnútra, prekonávam malý šok. Ten dom je
prázdny… úplne prázdny. Nachádzame sa v rozľahlej
vstupnej hale. Steny sú zašlé, svetložlté s vyblednutými
miestami, na ktorých predtým museli visieť obrazy. Všetko, čo
tu zostalo, sú staromódne svietidlá. Podlahy pozostávajú z
masívu s krásnou patinou. Na každej strane sú jedny
zatvorené dvere. Ale Christian mi nedáva čas prísť na koreň
tomu, čo sa tu deje.
„Poď,“ vyzýva ma, vezme ma za ruku a prevedie cez
klenutý priechod pred nami do ešte väčšej vnútornej haly. Tej
dominuje rozsiahle schodisko lemované rafinovaným
kovaným zábradlím. Ani tu sa však Christian nezastavuje.
Vedie ma ďalej, do hlavnej obytnej miestnosti, ktorá je úplne
prázdna, až na ohromný ošumelý koberec zlatistej farby –
najväčší, aký som kedy videla. Tu dokonca zostali visieť štyri
krištáľové lustre.
Keď však prechádzame aj touto izbou a potom von cez
zasklené dvere až na veľkú kamennú terasu, začína mi byť
Christianov cieľ jasný. Priamo pri našich nohách sa
rozprestiera starostlivo zastrihnutý trávnik veľkosti polovice
futbalového ihriska, a hneď za ním je ten výhľad. To je sen!
Je panoramatický, ničím nerušený a doslova vyráža dych –
dokonca závratný. Stmievanie nad Soundom. Bože môj!
558
V diaľke leží ostrov Bainbridge a za ním, počas priezračne
jasného večera, pozvoľna zapadá slnko rozlievajúce
purpurovú a ohnivooranžovú farbu po celom olympijskom
národnom parku. Obloha krváca všetkými odtieňmi červenej –
a tyrkysovej, modrozelenej a azúrovej. Jej farby sa prelínajú s
tmavšími odtieňmi na ojedinelých nadýchaných obláčikoch a
stekajú na krajinu za Soundom. Je to zázrak prírody, vizuálna
symfónia rozohraná na nebi a odrazená hlbokými pokojnými
vodami zálivu. Som tým výjavom úplne uchvátená – užasnuto
naň pozerám a snažím sa tú krásu nejako vstrebať.
Uvedomujem si, že nedýcham a Christian stále zviera moju
dlaň. Neochotne odvraciam pohľad od tej nádhery, len aby
som zistila, že on rovnako dychtivo sleduje mňa.
„Priviedol si ma sem, aby som si mohla vychutnať ten
výhľad?“ šepkám užasnuto. S vážnou tvárou prikývne.
„Je to ohromujúce, Christian. Ďakujem,“ dostanem zo seba
a znova doprajem svojim očiam tú pastvu. Christian mi púšťa
ruku.
„Ako by sa ti páčilo vychutnávať si ho po celý zvyšok
života?“ navrhuje.
Prosím?! Zrak mi vyletí späť k nemu a svojimi vytreštenými
modrými očami zízam do jeho vážnych sivých. Myslím, že
mám aj spadnutú sánku. Nemo na neho hľadím.
„Odjakživa som chcel bývať na pobreží – plavil som sa
Soundom krížom-krážom a obdivoval tieto domy. Tento nie je
na predaj veľmi dlho. Chcem ho kúpiť, dať zbúrať a postaviť tu
nový – pre nás,“ šepká s planúcim pohľadom. Vyžarujú z neho
jeho nádeje a sny.
559
Kristepane. Nejakým zázrakom sa mi darí udržať vo
vzpriamenej polohe. Všetko sa so mnou točí. Žiť? Tu?! V tomto
prekrásnom raji?! Po celý zvyšok života…
„Je to len nápad,“ dodáva opatrne.
Pozerám sa cez plece, aby som prehodnotila vnútrajšok
domu. Koľko asi stojí? Určite najmenej… štyri, päť miliónov
dolárov? Netuším. Dočerta. „Prečo ho chceš dať zbúrať?“
čudujem sa, keď sa vrátim očami k nemu.
Ľahko mu vädne výraz. To nie.
„Rád by som tu postavil ekologický dom a použil na to
najnovšie technológie. Mohol by ho postaviť Elliot.“
Ešte raz sa pozerám späť do izby. Slečna Oľga Kellyová
stojí v pozadí, prešľapuje pri vzdialenom vstupe. Samozrejme,
je to realitná agentka. Až teraz si všímam, že izba je doslova
gigantická a zaberá dve poschodia, podobne ako tá v Escale.
Nad ňou je balkón – to musí byť úroveň druhého poschodia. V
miestnosti je obrovský kozub a vonkajšiu stenu tvorí celý rad
zasklených dverí, ktoré sa otvárajú na terasu. Vyžaruje z toho
určité čaro starých čias.
„Môžeme sa pozrieť dovnútra?“
Párkrát žmurkne. „Jasné,“ neisto pokrčí plecami.
Keď sa vraciame do domu, tvár slečny Kellyovej sa
rozsvecuje ako vianočný stromček. Je nadmieru potešená, že
nám to tu môže ukázať a nahustiť do nás svoju prednášku.
Dom je naozaj mimoriadne veľký. Viac ako tisíc
štvorcových metrov na dvoch a pol hektára pôdy! Okrem tej
enormne veľkej obývačky je na prízemí ešte kuchyňa, v ktorej
sa dá jesť – nie, v ktorej sa dajú usporadúvať bankety. Potom
ďalšia veľká izba – taká zašiváreň pre celú rodinu (rodinu!),
hudobný salónik, knižnica, pracovňa a – na môj nemalý úžas
560
aj vnútorný bazén s fitnes príslušenstvom, so saunou a s
parou. Pod nami je kino – to nemôže byť pravda – a herňa.
Hmm, aké hry by sme v nej asi mohli hrať?
Slečna Kellyová vynáša všetky prednosti domu až do
nebies. Faktom však zostáva, že je krásny a evidentne bol
kedysi šťastným domovom. Hoci je teraz ľahko zanedbaný, nie
je to nič, čo by neurovnalo trocha láskyplnej starostlivosti.
Nasledujeme slečnu Kellyovú po tom skvostnom schodisku
hore na poschodie a ja len ťažko držím svoje nadšenie na uzde.
Tento dom má všetko, čo som si kedy pre svoj domov
vysnívala.
„A nemohol by si na tú ekologickú stavbu upraviť tento
dom?“
Christian omráčené zažmurká. „Na to by som sa musel
opýtať Elliota. On je v tom odborník.“
Prichádzame do hlavnej spálne. Jej balkónové okná siahajú
až k podlahe a poskytujú veľkolepý výhľad. Mohla by som tu
sedieť na posteli a zízať cez ne celý deň – sledovala by som
plávajúce lode a meniace sa počasie.
Na tomto poschodí je ešte ďalších päť spálni. No… zrejme
pre deti. Túto myšlienku rýchlo odoženiem. Už aj tak mám
toho dosť na premýšľanie. Slečna Kellyová má plno práce s
tým, aby Christiana presvedčila, že pozemky bez problémov
pojmú stajne a výbehy pre kone. Kone?! Hlavou mi víria
desivé spomienky na niekoľko jazdeckých lekcií, ktoré som
podstúpila. Zdá sa, že ani Christian ju veľmi nevníma.
„A tie výbehy by boli tam, kde je teraz lúka?“ ozývam sa.
„Iste,“ zašvitorí slečna Kellyová.
561
Tá lúka mi skôr pripomína miesto, kde sa môže človek
natiahnuť do vysokej trávy a urobiť si piknik, nie priestor, v
ktorom by sa mali motať nejaké štvornohé potvory.
Sme späť v obývačke a slečna Kellyová taktne mizne, aby
ma Christian mohol vziať ešte raz na terasu. Slnko už zapadlo
a na druhej strane zálivu poblikávajú svetlá mestečiek
Olympijského polostrova.
Christian si ma priťahuje do náručia, zdvíha mi bradu
ukazovákom a podrobuje ma skúmavému pohľadu.
„Bolo toho na teba príliš?“ pýta sa s nečitateľným výrazom.
Prikývnem.
„Chcel som sa presvedčiť, že sa ti bude páčiť, kým ho
kúpim.“
„Ten výhľad?“
Prikývne.
„Výhľad sa mi páči, veľmi. Ale páči sa mi aj ten dom, čo k
nemu patrí.“
„Vážne?“
Hanblivo sa naňho usmejem. „Christian, mal si ma na
lopatkách, už keď som videla tú lúku.“
Pri ostrom nádychu otvára pery a potom sa na jeho tvári
objavuje široký úsmev. Zrazu mám jeho prsty zapletené vo
vlasoch a ústa pritlačené na perách.
Sedíme v aute a mierime naspäť do Seattlu. Christianova
nálada sa viditeľne zlepšila.
„Takže to kúpiš?“ vyzvedám.
„Hej.“
„A Escalu ponúkneš na predaj?“
562
Zamračí sa. „Prečo by som to robil?“
„Aby si mohol zaplatiť za…“ zrádza ma hlas…
samozrejme. Navyše sa zase červenám.
„Ver mi, môžem si to dovoliť.“
„Páči sa ti byť bohatý?“
„Iste. Ukáž mi niekoho, komu by sa to nepáčilo,“ zašomre
ponuro.
Tak fajn, túto tému radšej rýchlo opustíme. „Anastasia, tiež
sa budeš musieť naučiť byť bohatá, ak povieš áno,“ poučuje
ma mierne.
„Bohatstvo nie je práve niečo, po čom som vždy túžila,
Christian,“ mračím sa.
„Viem. To sa mi na tebe páči. Ale ty si nikdy netrpela
hladom,“ uzatvára sucho. Jeho slová sú ako studená sprcha.
„Kam to ideme?“ zisťujem zľahka, aby som zmenila tému.
„Oslavovať,“ prezrádza mi už uvoľnenejším tónom.
Aha?! „Oslavovať čo? Ten dom?“
„Ty si už zabudla? Tvoje miesto zastupujúcej redaktorky.“
„No jasné,“ zazubím sa. Neuveriteľné, ja som na to vážne
zabudla.
„A kam?“
„Hore, do môjho klubu.“
„Do tvojho klubu?“
„Pravdaže. Do jedného z nich.“
Klub „Na vrchole“ sa nachádza na sedemdesiatom šiestom
poschodí budovy Columbia Tower, čo je dokonca vyššie ako
Christianov byt. Je to veľmi moderná budova a ponúka tú
najúchvatnejšiu panorámu na Seattle.
563
„Dáte si cristal, madam?“ Som usadená na barovej stoličke
a Christian mi podáva pohár vychladeného šampanského.
„Ďakujem pekne, pán Grey,“ posledné slová vyzývavo
pretiahnem a schválne koketné zamávam mihalnicami.
Jeho prenikavý pohľad oťažieva. „Vy so mnou flirtujete,
slečna Steelová?“
„Áno, pán Grey, flirtujem. Čo s tým budete robiť?“
„Som si istý, že niečo vymyslím,“ zapradie.
„Poď, náš stôl je už pripravený.“
Keď sa k nemu blížime, Christian ma zaráža tým, že ma
chytí za lakeť. „Choď a vyzleč si nohavičky,“ šepká mi do
ucha.
Čo to má znamenať? Po chrbtici mi skĺzne slastné mrazenie.
„Choď,“ prikazuje mi ticho, ale dôrazne.
Počkať, to naozaj? Zarazene na neho zažmurkám. Nesmeje
sa, je smrteľne vážny. Rozochvieva vo mne každučký sval pod
úrovňou drieku. Podávam mu pohár so šampanským,
zvrtnem sa na podpätku a vyrážam na toaletu.
Dofrasa. Čo má asi za lubom? Zrejme ten klub je naozaj
trefne pomenovaný.
Aj toalety sú tu vrcholom – vymoženosti. Samé tmavé
drevo, čierna žula a kužele svetla, čo sa šíria zo strategicky
rozmiestnených halogénových žiaroviek. Keď si v súkromí
kabínky sťahujem ten kúsok spodnej bielizne, usmievam sa
sama pre seba. Znovu som vďačná, že som sa prezliekla práve
do týchto šiat. Považovala som ich jednoducho za vhodný
odev na stretnutie s doktorom Flynnom – nenapadlo mi, že sa
večer tak nečakane zvrtne.
Už teraz som vzrušená. Prečo len má na mňa taký vplyv?
Skutočnosť, že nado mnou vládne takou mocou, znášam tak
564
trochu ťažko. Je mi totiž jasné, že tento večer nestrávime
rozoberaním našich problémov a uplynulých udalostí… Lenže
ako by som mu mohla odolať?
Pri kontrolnom pohľade do zrkadla zisťujem, že mi svietia
oči a líca mám od očakávania celé červené. Dočerta s našimi
problémami.
Hlboko sa nadýchnem a vrátim sa nazad do klubu. Koniec
koncov, akoby som nevedela, ako to chodí bez nohavičiek.
Moja vnútorná bohyňa má okolo seba ovinuté ružové boa, je
ovešaná diamantmi a naparuje sa v provokatívnych lodičkách.
Len čo sa ocitnem späť pri stole, Christian zdvorilo vstáva.
Jeho výraz je nepreniknuteľný. A ako zvyčajne vyzerá
dokonale – uvoľnene, pokojne a vyrovnane. Teraz už,
samozrejme, viem, že je to maska.
„Sadni si vedľa mňa,“ láka ma. Zosuniem sa na stoličku po
jeho boku a on si tiež sadá. „Už som ti objednal. Dúfam, že ti
to nevadí.“ S významným pohľadom mi podáva môj do
polovice vypitý pohár šampanského. Vďaka intenzite toho
pohľadu mi začína vrieť krv. Kladie si ruky na stehná a ja na to
ako zhypnotizovaná reagujem miernym roztiahnutím kolien.
Prichádza čašník s miskou ustríc na ľadovej triešti. Ustrice!
V mysli sa mi vynára spomienka na nás dvoch v súkromnej
jedálni hotela Heathman. Preberáme tam tú jeho zmluvu.
Odvtedy sme prešli riadny kus cesty.
„Mám pocit, že ti ustrice chutili, keď si si ich dávala
naposledy.“ Jeho hlas je teraz hlbší a podmanivý.
„Skôr to bolo prvýkrát.“ Takmer nemôžem chytiť dych a
hlas ma zrádza. Jemu mykne kútikmi úst.
„Ech, slečna Steelová, kedy sa to už naučíte?“ uvažuje
nahlas.
565
Jednou rukou loví ustricu z ľadu a druhú ruku tiež dvíha
zo svojho stehna. V očakávaní sa zachvejem, ale on len siaha
po plátok citróna.
„Naučím čo?“ pýtam sa. Začína mi búšiť srdce. Jeho dlhé
zručné prsty opatrne stláčajú šťavu z citróna do lastúry.
„Jesť,“ vydýchne a podrží mi ju pred tvárou. Otváram ústa
a on mi zľahka prikladá škrupinu k spodnej pere. „Pomaly
zakloň hlavu,“ povie. Robím, čo odo mňa žiada, a ustrica mi
schádza do krku. On sa ma pritom ani nedotkne, iba tá mušľa.
Aj Christian si jednu dáva a potom ma kŕmi ďalšou. A tak v
tej mučivej rutine pokračujeme, až je preč všetkých dvanásť
ustríc. Jeho koža sa ani jediný raz nedotkla mojej. Privádza ma
to k šialenstvu.
„Ešte stále ti chutia?“ vyzvedá, keď prehltnem aj poslednú.
S rozpálenými lícami kývnem, prahnem po jeho dotyku.
„Dobre.“
Nervózne sa zahniezdim. Ako to, že je to také vzrušujúce?
Znovu si ledabolo kladie ruku na vlastné stehno a ja sa
rozpúšťam. Teraz. Prosím. Dotkni sa ma. Moja vnútorná
bohyňa je na kolenách, celá nahá, až na nohavičky, a prosíka.
Christian si rukou prechádza hore a dolu po nohe, dvíha ju a
zase položí tam, kde bola.
Čašník nám dolieva šampanské a odnáša taniere. Za
okamih sa vracia s hlavným chodom, morským ostriežom,
servírovaným – neverím vlastným očiam – so špargľou,
zemiakovou kašou a s holandskou omáčkou.
„Je to azda vaše obľúbené jedlo, pán Grey?“
„Celkom iste, slečna Steelová. Aj keď mám dojem, že v
Heathmane sme mali tresku.“ Znovu pohne rukou hore a dolu
po svojom stehne a mne sa kráti dych. Lenže on stále nie a nie
566
sa ma dotknúť. Je to také ubíjajúce. Skúšam sa sústrediť na náš
rozhovor.
„Vybavujem si, že sme vtedy sedeli v súkromnej jedálni a
preberali zmluvy.“
„Šťastné časy,“ zmraští sa.
„Dúfam, že tentoraz sa dostanem až k tomu, aby som ťa
pretiahol.“ Dvíha ruku a siaha… po noži. Tss!
Berie si kúsok ryby. On to robí naschvál.
„Radšej s tým nepočítaj,“ precedím a on si ma pobavene
premeria.
„Keď už hovoríme o tých zmluvách,“ dodávam, „čo tá
Dohoda o mlčanlivosti?“
„Roztrhaj ju,“ odpovedá jednoducho.
No toto!
„Čože? To akože naozaj?“
„Naozaj.“
„Si si istý, že nepobežím hneď do Seattle Times s veľkým
odhalením?“ uťahujem si z neho.
Zasmeje sa – aký nádherný zvuk. A vyzerá pritom tak
mlado. „Nie. Verím ti. Hodlám ti poskytnúť prezumpciu
neviny.“ Ach, tak. Placho sa naňho usmejem.
„Podobne,“ vydýchnem.
V očiach sa mu zablysne. „Som veľmi rád, že máš na sebe
tieto šaty,“ utrúsi.
A bum! V mojej prehriatej krvi exploduje túžba.
„Tak prečo si sa ma ešte nedotkol?“ zasyčím.
„Chýba ti môj dotyk?“ zavrní. On sa dobre baví, darebák
jeden.
„Hádaj,“ vypením.
„Jedz,“ prikazuje mi.
567
„Ty sa ma ani nechystáš dotknúť, však?“
„Nie,“ vrtí hlavou.
Čo, prosím? Hlasno zhíknem.
„Len si predstav, ako sa budeš cítiť, keď dorazíme domov,“
šepká. „Už sa nemôžem dočkať, kedy si ťa tam doveziem.“
„Bude to tvoja chyba, ak spontánne vyvrcholím tu, na
sedemdesiatom šiestom poschodí,“ precedím cez zaťaté zuby.
„Ale, Anastasia. Veď už nájdeme niečo, čím tú paru
vypustíme,“ uisťuje ma s hriešnym úsmevom.
Para mi zrejme uniká aj ušami a ja sa púšťam do toho
ostrieža. Moja vnútorná bohyňa žmúri oči v tichom,
vypočítavom zamyslení. Túto hru vieme hrať tiež. Iste, jej
základy som sa naučila počas tej večere v Heathmane.
Vkladám si do úst prvý kúsok, doslova sa mi rozplýva na
jazyku. Zatváram oči a vychutnávam si ho. Potom zdvíham
viečka a začínam zvádzať Christiana Greya – veľmi pomaly si
vyhŕňam lem šiat a odhaľujem tak viac zo svojich stehien.
Christian sa na okamih zaráža s vidličkou plnou jedla v
polovici cesty do úst.
Dotkni sa ma.
Uplynie zlomok sekundy a on pokračuje v jedle. Dávam si
ďalší hlt a ignorujem ho. Potom odkladám nôž, aby som si
končekmi prstov prešla po spodnej vnútornej strane stehna,
ľahko si tam nimi poklopávajúc. Je to znepokojujúce, dokonca
aj pre mňa, zvlášť keď dychtím po jeho dotyku. Christian sa
znova zarazí.
„Viem, čo robíš.“ Jeho hlas je hlboký a zastretý.
„Viem, že to viete, pán Grey,“ zašvitorím zamatovo. „V
tom je ten vtip,“ mrknem na Christiana. Vezmem stonku
568
špargle, namočím jej koniec do holandskej omáčky a
starostlivo v nej zakrúžim jej špičkou.
„Toto sa vám nepodarí, slečna Steelová.“ S úsmevom sa
naťahuje a berie mi výhonok z ruky – a čo je na zlosť, nejakým
zázrakom sa ma pritom opäť ani nedotkne. Nie, to nie je fér…
takto to v pláne nebolo. Pche!
„Otvor ústa,“ prikáže mi.
Túto bitku o pevnú vôľu prehrávam. Znova sa na neho
pozriem, oči mu žiaria ako dva diamanty. Mierne pootvorím
pery a spodnú si navlhčím jazykom. So zahmleným pohľadom
sa usmeje.
„Viac,“ vydýchne a tiež pootvorí ústa, takže zazriem jeho
jazyk. V duchu zaskučím, letmo si zahryznem do spodnej pery
a potom mu vyhoviem.
Počujem, ako sa prudko nadychuje… Takže nie je až taký
imúnny. To je dobre, konečne sa mu dostávam pod kožu. Moja
vnútorná bohyňa víťazoslávne hrozí päsťou do vzduchu nad
pohovkou.
Zakliesnená do jeho pohľadu si beriem stonku špargle do
úst a jemnučko… decentne… sajem jej konček. Tá holandská
omáčka je lahodná. Odhryznem si a potichu slastne
zamraučím.
Christian zatvára oči. Áno! Keď ich znovu otvorí, sledujem
jeho rozšírené zreničky. A to má na mňa okamžitý účinok. S
tichým vzdychom na perách siaham po jeho nohe. Na moje
prekvapenie mu vyletí voľná ruka a zovrie mi v nej zápästie.
„Ale nie, toto nerobte, slečna Steelová!“ rozkazuje. Dvíha si
moju ruku k ústam a jemne sa otiera perami o moje hánky.
Dobre že sa samou slasťou nezvíjam. Konečne! Viac, prosím.
569
„Nedotýkať sa,“ karhá ma ticho a položí mi ruku späť na
moje koleno. To je na zbláznenie – taký krátky a úplne
nedostatočný kontakt.
„Ty nehráš fér,“ durdím sa.
„Ja viem.“ Berie pohár so sektom, aby predniesol prípitok,
a ja ho napodobňujem.
„Blahoželám k povýšeniu, slečna Steelová.“ Štrngáme si a
ja, samozrejme, očerveniem.
„Áno, bolo to svojím spôsobom nečakané,“
poznamenávam. Christian pritom krčí čelo, akoby sa mu
mysľou mihla nejaká nepríjemná myšlienka.
„Jedz,“ povzbudzuje ma znova. „Nevezmem ťa domov,
pokiaľ to nedoješ. Až potom môžeme naozaj oslavovať.“ Jeho
výraz je veľavravný, neriedený, rýdzi.
„Nemám chuť. Aspoň nie na jedlo.“
Zavrtí hlavou, náramne pobavene, ale súčasne na mňa
prísne žmúri oči.
„Jedz, lebo si ťa aj tu pokojne prehnem cez koleno a
zahráme tu ostatným hosťom divadlo.“
Kvôli jeho slovám sa zavrtím. To by si nedovolil! On a tá
jeho svrbiaca dlaň… S pevne zovretými perami ho
prepichnem pohľadom. Dvíha ďalšiu stonku špargle a namáča
jej hlavičku do omáčky.
„Zober si,“ zavrní zhlboka a vábne.
A ja ho rada poslúchnem.
„Naozaj málo ješ. Odvtedy, čo som ťa spoznal, si schudla,“
dohovára mi vľúdne.
Nechcem sa teraz zaoberať svojou váhou. Pravda však je,
že sa mi páči byť štíhla.
570
„Ja jednoducho chcem ísť domov a pomilovať sa,“
zakňučím nešťastne. Christian sa uškrnie.
„Veď aj ja, a presne to aj urobíme. Keď sa naješ.“
Len neochotne sa vraciam k jedlu a púšťam sa doň.
Nahneval ma. Dala som si dolu tie nohavičky, a tak… A teraz
sa cítim ako dieťa, ktorému odopreli sladkosť. Je to hrozný
provokatér. Sexi, nemravný provokatér na pomilovanie, a celý
len môj.
Počas jedenia sa ma vypytuje na Ethana. Vysvitá, že
Christian obchoduje s otcom Ethana a Kate. Hmm, svet je
malý. Teší ma, že sa nechce baviť o doktorovi Flynnovi ani o
tom dome. Zisťujem totiž, že sa na náš rozhovor dokážem
sústrediť len ťažko. Skrátka, už sa vidím doma.
Cítim, ako sa medzi nami koncentruje to známe napätie. V
tomto je naozaj dobrý. Necháva ma čakať. Pripravuje scénu.
Medzi jednotlivými hltmi si kladie ruku na stehno, tak blízko,
len aby ma provokoval ešte viac. Naničhodník jeden!
Konečne dojedáme a odkladám vidličku s nožom na tanier.
„Poslušné dievča,“ zavrní. A v tých dvoch slovách je toľko
náznakov.
„Čo teraz?“ pýtam sa namosúrene. Túžba mi už požiera
útroby. Bože, ako veľmi ho chcem!
„Teraz? Teraz sa dvíhame. Mám dojem, že máte isté
očakávania, slečna Steelová. Očakávania, ktoré som odhodlaný
naplniť, ako najlepšie viem.“
Tak počkať!
„Ako… ako najlepšie vieš?“ vyjachcem. Dopekla. Len sa
usmeje a vstáva.
„Vari nemusíme platiť?“ čudujem sa bez dychu.
571
Nakloní hlavu nabok. „Som tu členom. Pošlú mi účet. Tak
už poď, Anastasia. Až po tebe.“ Ustupuje nabok a ja sa
dvíham na odchod, s plným vedomím toho, že na sebe nemám
nohavičky.
Prezerá si ma ako dravec korisť, akoby ma vyzliekal očami.
A ja sa v tom jeho primitívnom pohľade vyhrievam a cítim sa
pritom hrozne sexi, pretože po mne tento nádherný muž tak
túži. Vari z toho budem zakaždým v takomto vytržení?
Schválne pred ním nezastanem a upravujem si šaty na bokoch.
Do ucha mi šepká: „Už sa nemôžem dočkať, kedy ťa
doveziem domov.“ Ale stále sa ma nedotýka.
Cestou von utrúsi vrchnému niečo o aute, ale ja
nepočúvam. Moja vnútorná bohyňa je vzrušením celá bez seba
– mohla by rozsvietiť celý Seattle.
Kým čakáme pri výťahoch, pripájajú sa k nám dva páry
stredného veku. Dvere jedného z výťahov sa otvárajú a
Christian ma za lakeť vedie až k jeho zadnej stene.
Rozhliadnem sa okolo a zisťujem, že sme obklopení
tmavodymovými zrkadlami. Potom, čo všetci nastúpia, zdraví
Christiana akýsi muž v dosť neforemnom hnedom obleku.
„Grey,“ prikývne zdvorilo. Christian mu na revanš tiež
kývne hlavou, ale zostáva ticho.
Zvyšok pasažierov sa stavia pred nás, čelom k dverám
výťahu. Očividne sú to priatelia – ženy sa medzi sebou hlasno
a živo bavia o jedle, ktoré si dali. Myslím, že majú všetci
trochu vypité.
Len čo sa dvere zatvoria, Christian si kľakne, aby si
zaviazal šnúrku. Zvláštne, veď ju nemal rozviazanú. Potom mi
však nenápadne položí ruku na členok, čím ma vystraší. Ako
sa dvíha, jeho dlaň zároveň s ním svižne stúpa po mojej nohe,
572
zľahka mi kĺže po holej koži – no, márnosť! – až hore. Odrazu
sa jeho ruka ocitá na mojom pozadí, lapám po dychu a dusím
sa zároveň. Christian sa presúva za mňa.
Môj ty… zízam na tých ľudí, čo stoja pred nami, vyjavene
hypnotizujem zátylky ich hláv. Nemajú ani zdanie, čo sa tu
deje. Christian mi ovíja voľnú ruku okolo pása a priťahuje si
ma k sebe. Pridržiava si ma, zatiaľ čo prsty jeho druhej ruky sa
vydávajú na prieskum. Kristepane… práve tu?!
Výťah sa plynulé sunie dolu a zastavuje na päťdesiatom
treťom poschodí, kde pristupujú ďalší ľudia, ale tomu ja už
nevenujem pozornosť. Som plne sústredená na každučký
nepatrný pohyb Christianových prstov. Tie sa krúživými
pohybmi prepracovávajú dopredu, zatiaľ čo my dvaja
ustupujeme vzad.
Keď dosiahnu svoj cieľ, potlačím tichý ston.
„Vy ste vždy pripravená, slečna Steelová,“ šepká mi do
ucha a jedným z tých dlhých prstov do mňa preniká. S
trhnutím nehlučne zhíknem. Ako môže niečo také robiť, keď
sú všetci tí ľudia okolo?!
„Zostaň pokojná a buď ticho,“ varuje ma šeptom do ucha.
Je mi horúco, som červená, vzrušená a uväznená vo výťahu
so siedmimi ľuďmi, pričom šesť z nich nevníma, čo sa deje v
rohu za nimi. Prstom kĺže dnu a von, znova a znova. A môj
dych… Ježiši, to je trápne. Chcela by som mu povedať, nech s
tým prestane… a pokračuje… a prestane. Prehýbam sa proti
nemu v chrbte a on uťahuje svoje zovretie. Naboku cítim, ako
je veľmi vzrušený.
Zastavujeme na štyridsiatom štvrtom poschodí. Bože, ako
dlho ešte to mučenie potrvá? Dovnútra… von… dnu… von…
Nenápadne sa otriem o jeho nehanebný prst. Po tom všetkom
573
odopieraní si vyberá práve túto chvíľu! Toto miesto! A ja sa
vďaka tomu cítim tak… nemravne.
„Pokoj,“ vydýchne zdanlivo nezúčastnene, keď pristupujú
ďalší dvaja ľudia. Výťah už začína byť preľudnený. Christian
nás oboch ťahá ešte viac dozadu, takže sa tlačíme až v rohu.
Pevne ma drží a ďalej trýzni. Tvár mi tlačí do vlasov. Som si
istá, že by sme pôsobili ako zamilovaný pár, čo sa bozkáva v
kúte, ak by sa niekto obťažoval obrátiť sa a pozrieť, čo tam
robíme.
Vniká do mňa ďalším prstom. To hádam…! Zavzdychám a
som vďačná, že ten húf ľudí pred nami ešte stále klebetí a nás
si ani v najmenšom nevšíma.
Ach, Christian, čo to so mnou robíš? Opieram si hlavu o jeho
hruď, zatváram oči a odovzdávam sa starostlivosti jeho
nenásytných prstov.
„Nie aby si sa urobila,“ zavrní šeptom. „To chcem neskôr.“
Rozťahuje ruku položenú na mojom podbrušku, a ako
pokračuje v tom sladkom trýznení, tlačí dlaň smerom dolu.
Účinok to má bohovský.
Konečne sa výťah dostáva na prvé poschodie. S hlasným
cinknutím sa otvára a takmer okamžite z neho začínajú
vystupovať naši spolucestujúci. Christian zo mňa pomaly
vysúva prsty a tlačí mi pery na temeno hlavy. Letmo sa na
neho pozriem a on sa usmeje. Potom znovu kývne pánovi Zlepadnúci-
hnedý-oblek, ktorý mu pozdrav zdvorilo opätuje a
vymotáva sa aj so svojou ženou von. Vnímam to len hmlisto –
musím sa totiž sústrediť na to, aby som zostala vo vzpriamenej
polohe a nedýchala príliš nahlas. Bože, cítim sa taká bolestne
roztúžená a zároveň okradnutá! Christian ma púšťa a necháva
ma tackať sa na vlastných nohách, bez opory.
574
Obzerám sa, aby som naňho uprela neveriacky pohľad.
Tvári sa pokojne a nevzrušene. Má ten svoj zvyčajný, prísne
strážený výraz. Hmm… Toto nie je ani trochu fér.
„Môžeme?“ pýta sa ma. V očiach sa mu hriešne zaiskrí, keď
si vkladá najskôr ukazovák a potom aj prostredník do úst a
jeden po druhom ich oblíže. „Chutia sakramentsky skvele,
slečna Steelová,“ zašepká znalecky. Takmer sa na mieste
rozsypem.
„Nemôžem uveriť tomu, čo si práve urobil!“ zasyčím a môj
rozklad je prakticky na spadnutie.
„To by ste videli, čoho všetkého som schopný, slečna
Steelová,“ konštatuje. Dvíha ruku a zapráva mi prameň vlasov
za ucho, ľahký úsmev ho pritom usvedčuje z toho, že sa dobre
baví.
„Pôvodne som ťa chcel doviezť až domov, ale možno to
urobíme už v aute.“ S potmehúdskym úsmevom ma chytá za
ruku a vyvádza von z výťahu.
Čože?! Sex v aute? A čo takto robiť to rovno tu, na
mramorovej podlahe vstupnej haly? Prosím…
„Tak už pohni,“ poháňa ma.
„To by som práve chcela.“
„Slečna Steelová!“ napomína ma s predstieraným
zdesením.
„V aute som to ešte nikdy nerobila,“ premýšľam nahlas.
Christian zastane na podpätku a vrazí mi presne tie dva prsty
pod bradu, zdvíha mi nimi hlavu a prebodáva ma očami.
„To veľmi rád počujem. Musím povedať, že by ma veľmi
prekvapilo, ak nie nahnevalo, keby to bolo naopak.“
Cítim, ako sa mi valí krv do tváre, a nemo na neho
požmurkávam. No jasné, veď som to robila len s ním.
575
Zarazene krčím čelo. „Takto som to predsa nemyslela.“
„A ako si to myslela?“ Jeho tón je nečakane drsný.
„Christian, tá veta zo mňa jednoducho vypadla.“
„Famózna veta. V aute som to ešte nikdy nerobila. Jasné, to
sa vyslovuje úplne samo.“
Kriste… čo ho zasa žerie?
„Christian, nepremýšľala som. Pre rany božie, veď ty si
práve… práve si mi to urobil… tamto, vo výťahu plnom ľudí.
Môj ostrovtip je tak trochu otupený.“
Dvíha obočie. „A čože som ti to urobil?“ dožaduje sa
odpovede.
Zamračím sa na neho. On chce, aby som to vyslovila.
„Vzrušil si ma, a veľmi. Takže už ma konečne zober domov
a pomiluj ma.“
Povoľuje mu sánka a potom sa začína prekvapene smiať.
Konečne už zase vyzerá na svoj vek, mladý a bezstarostný.
Ach, počúvať jeho smiech… Milujem to, pretože je taký
vzácny.
„Vy ste rodená romantička, slečna Steelová.“ Chytá ma za
ruku a spoločne vychádzame pred budovu, kde už čaká
obsluha parkoviska s mojím saabom.
„Takže ty by si chcela sex v aute,“ hundre Christian, keď
štartuje.
„Úprimne, uspokojila by som sa s podlahou v tej vstupnej
hale.“
„Ver mi, Ana, to aj ja. Ale nemám najmenšiu chuť dať sa
takto v noci zatknúť, a pretiahnuť v kabínke na toalete som ťa
nechcel. Aspoň nie dnes.“
Prosím?! „Chceš povedať, že si tú možnosť zvažoval?“
576
„To si píš.“
„Tak sa tam vráťme.“
Obracia sa ku mne a začína sa smiať. Ten smiech je
nákazlivý, takže sa o chvíľu chechceme ako blázni obaja.
Položí mi ruku na koleno, dlhými zručnými prstami ho jemne
hladí. Prestávam sa smiať.
„Trpezlivosť, Anastasia,“ zavrní a vyráža do ulíc Seattlu.
Zastavuje pred garážami Escaly a vypína motor. A zrazu sa
v tom tesnom priestore auta začína atmosféra medzi nami
meniť. Obraciam k nemu dychtivý pohľad a snažím sa mierniť
divoko tlčúce srdce. Vykrúca trup mojím smerom, chrbtom sa
opiera o dvere a položí si lakeť na volant.
Premasíruje si spodnú peru medzi palcom a ukazovákom.
Jeho pery sú také znepokojujúce. Chcem ich mať na sebe.
Sústredene ma sleduje, oči ako dva temné uhlíky, a mne
vysychá v ústach. V tvári sa mu rozlieva pozvoľný sexi úsmev.
„Raz si to v aute rozdáme, ale miesto a čas zvolím sám.
Práve teraz si ťa chcem vziať na každom dostupnom mieste
môjho bytu.“
Akoby tie slová adresoval priamo dole do môjho lona… a
moja vnútorná bohyňa bleskovo mrskne štyri arabesky a pas
de basque.
„Tak hej.“ Prepána, hlas mi znie dýchavične a navyše
zúfalo.
Nepatrne sa nakláňa mojím smerom. Privieram oči a čakám
na jeho bozk. Hovorím si: konečne. Lenže nič sa nedeje. A tak
po chvíli zase otváram oči a zisťujem, že ma uhrančivo sleduje.
Nedokážem odhadnúť, na čo myslí, ale skôr než stačím niečo
povedať, uzemňuje ma svojou ďalšou vetou:
577
„Keby som ťa pobozkal teraz, domov už nedôjdeme. Poď.“
Tsss! Dokázal by ma tento chlap ešte viac frustrovať? Ale to
už vystupuje z auta.
Znovu stojíme pred výťahom a ja doslova vibrujem
očakávaním. Christian ma drží za ruku, palcom ma rytmicky
hladí po hánkach prstov a každý ten ťah mnou prestupuje v
tisíckach ozvien. Bože, už chcem tie ruky na sebe, všade! Už
ma mučil dosť dlho.
„Čo sa stalo s okamžitým potešením?“ reptám, zatiaľ čo
čakáme.
Christian sa na mňa zamračí.
„Nehodí sa na každú situáciu, Anastasia.“
„A to odkedy?“
„Od dnešného večera.“
„Prečo ma tak trápiš?“
„Niečo za niečo, slečna Steelová.“
„Ja ťa hádam trápim? Prosím ťa, a ako?“
„Myslím, že to veľmi dobre vieš.“
Skúmavo sa naňho zadívam, je ťažké posúdiť jeho výraz.
On chce moju odpoveď… tak je to.
„V tom prípade som všetkými desiatimi pre odopierané
uspokojenie,“ zašepkám s nevinným úsmevom.
Nečakane mi šklbne rukou a ja som zrazu v jeho náručí.
Chytá ma za vlasy v zátylku a jemne za ne potiahne, takže mi
zakláňa hlavu.
„Čo mám urobiť, aby si súhlasila?“ vyhŕkne horúčkovito a
už zasa ma vyvádza z miery. Prekvapene zažmurkám –
pozerám sa do jeho krásnej tváre. Vážnej, zúfalej tváre.
578
„Dať mi trochu času. Prosím,“ nabádam ho. Zaskučí a
konečne ma pobozká, dlho a vášnivo. Potom sa už nejakým
spôsobom ocitáme vo výťahu a sme samé ruky a ústa a jazyk a
pery a prsty vo vlasoch. Túžba, hustá a mocná, sa mi derie do
krvi a pripravuje ma o rozum. Christian ma tlačí na stenu a
špendlí ma k nej svojimi bokmi. Jednu ruku má zaborenú v
mojich vlasoch, v druhej mi zviera bradu a pridržuje si ma na
mieste.
„Ty ma vlastníš, Ana,“ šepká vrúcne. „Môj osud je v tvojich
rukách.“
Jeho slová sú opojné a v mojom rozpálenom stave
spôsobujú, že z neho túžim strhnúť šaty. Sťahujem mu sako, a
keď výťah zastavuje v byte, obaja z neho doslova vpadneme
do haly.
Christian ma tlačí k stene hneď vedľa výťahu, jeho sako
padá na zem. Jednu ruku mi posúva hore po nohe, jeho pery
ani na okamih neopúšťajú tie moje. Vyhŕňa mi šaty.
„Prvé miesto, tu,“ vyráža zo seba zadychčane a prudko ma
dvíha. „Omotaj si nohy okolo mňa.“ Poslúchnem ho a on sa
zvrtne a kladie ma na predsieňový stolík, zatiaľ čo sám
zostáva stáť medzi mojimi nohami. Všímam si, že odtiaľto
zmizla zvyčajná váza s kvetinami. Ako to? Zaloví vo vrecku
nohavíc, vyťahuje z nich plastovú fóliu a podáva mi ju, aby si
mohol rozopnúť zips.
„Máš vôbec poňatie, ako veľmi ma vzrušuješ?“
„Čože?“ hlesnem udýchané.
„Nie… ja…“
„Áno, ty,“ ubezpečuje ma, „a to neustále.“ Vytrhne mi
balíček z ruky. Toto je také rýchle po tom úmornom
provokovaní. Ale ja ho chcem, strašne, hneď teraz. Keď si
579
nasadzuje kondóm, hltá ma očami a potom si podvlečie ruky
pod mojimi stehnami a roztvára ich ešte o niečo viac.
Nastavuje sa proti mne a znehybnie. „Nechaj oči otvorené.
Chcem do nich vidieť,“ zašepká. Chytá ma za ruky a pomaly
sa do mňa ponára.
Snažím sa, naozaj veľmi, ale ten pocit je taký znamenitý.
Presne taký, na aký som po všetkých tých provokáciách
čakala. Ten pocit naplnenia… So zastonaním sa prehýbam v
chrbte.
„Otvoriť!“ zavrčí. Zosilnie stisk rúk a dokončí prvý pohyb
tak prudko, až vykríknem.
Zažmurkám a zisťujem, že sa na mňa pozerá doširoka
roztvorenými očami. Zvoľna ma opúšťa a potom sa znova
vracia, otvára pritom ústa a pery formuje do akéhosi ach… ale
v skutočnosti nepovie nič. Pozorujem ho, aký je vzrušený, ako
na mňa reaguje a vnútri ma všetko páli, krv sa mi v žilách
doslova varí. Jeho oči sa vpíjajú do mojich. Zvyšuje tempo a ja
sa mu poddávam. Vychutnávam si ho. Sledujem ho, ako sa na
mňa pozerá – s vášňou, s láskou – navzájom sa v sebe
strácame.
S výkrikom pod ním explodujem a Christian ma vzápätí
nasleduje.
„Bože, Ana!“ zakvíli a padá na mňa. Púšťa mi ruky a hlavu
si opiera o moju hruď. Nohy mám stále obkrútené okolo jeho
bokov a pod všetkými tými pokojnými materskými pohľadmi
madon z obrazov si ho priťahujem ešte bližšie na prsia. S
námahou sa usilujem chytiť dych.
Dvíha hlavu, aby sa na mňa pozrel. „Ešte som s tebou
neskončil,“ zachraptí. Vzoprie sa a vtlačí mi bozk.
580
Ležím nahá v Christianovej posteli, rozvalená na jeho hrudi
a sťažka oddychujem. Pre boha živého – dôjde mu vôbec
niekedy energia? Prsty putujú hore a dolu po mojom chrbte.
„Spokojná, slečna Steelová?“
Čosi súhlasne zamumlem. Na rozprávanie nemám silu.
Dvíham hlavu a obraciam svoj rozostrený zrak k nemu,
vyhrievam sa v jeho vrelom milujúcom pohľade. Schválne
nakláňam hlavu v takom uhle, aby vedel, že sa ho chystám
pobozkať na prsia.
Na okamih tuhne a ja mu zľahka tlačím pery medzi riedke
chĺpky a vdychujem jeho jedinečnú vôňu, obohatenú o esenciu
potu a sexu. Aké omamné! Pretáča ma nabok, takže ležím
vedľa neho, a zostáva na mňa hľadieť.
„Je sex taký pre každého? Prekvapuje ma, že ľudia vôbec
chodia von,“ udivujem sa znenazdania ostýchavo.
Zazubí sa na mňa. „Nemôžem hovoriť za všetkých, ale sex
s tebou je sakramentsky skvelý, Anastasia.“ Nakláňa sa a dáva
mi bozk.
„To bude tým, že vy sám ste sakramentsky skvelý, pán
Grey,“ usúdim s úsmevom a pohladím ho po tvári. Rozpačito
zažmurká.
„Už je neskoro. Mala by si ísť spať,“ zahundre. Znovu ma
pobozká, uvelebí sa a pritiahne si ma k sebe chrbtom, ležíme
do seba zaklesnutí ako dve lyžičky.
„Ty nemáš rád komplimenty,“ obviňujem ho.
„Už spi, Anastasia.“
Hmm… Ale aj tak to je čertovsky skvelý chlap. Ako je len
možné, že si to vôbec neuvedomuje?
„Ten dom som si zamilovala,“ zívnem.
Chvíľu nič nehovorí, ale ja cítim, ako sa usmieva.
581
„A ja som si zamiloval teba. Spi už.“ Zaborí nos do mojich
vlasov a ja v bezpečí jeho náručia zaspávam. Snívam o
západoch slnka a francúzskych dverách a širokých schodoch…
a o malom chlapcovi s medenými vláskami, ktorý uteká po
lúke, smeje sa a chichoce, kým ja ho naháňam.
„Už musím letieť, miláčik.“ Christian mi tlačí pery tesne
pod ucho.
Otváram oči, je ráno. Obraciam sa k nemu – už vstal.
Skláňa sa nado mnou, oblečený, vymydlený a jednoznačne na
zožratie.
„Koľko je hodín?“ Ale nie… nechcem prísť neskoro.
„Upokoj sa. Mám ranné rokovanie.“ Otrie sa nosom o môj.
„Krásne voniaš,“ zamumlem a naťahujem sa, pretože moje
údy sú po tých našich včerajších pozoruhodných výkonoch
príjemne napäté a stuhnuté.
Ovíjam mu ruky okolo krku. „Nechoď.“
Nakláňa hlavu nabok a dvíha obočie. „Slečna Steelová –
naozaj sa tu snažíte zdržovať muža od poctivej každodennej
práce?“
Ospalo prikývnem a on sa na mňa usmeje. Tým svojím
novým, plachým úsmevom.
„Hoci pôsobíte veľmi lákavo, musím ísť.“ Dáva mi bozk a
postaví sa. Na sebe má naozaj skvele padnúci tmavomodrý
oblek, bielu košeľu a kravatu v námorníckej modrej a pôsobí
každučkým detailom ako výkonný riaditeľ… ako poriadne
sexi výkonný riaditeľ.
„Neskôr, miláčik,“ utrúsi a je preč.
Pohľad na budík mi prezrádza, že už je sedem – musela
som prespať jeho zvonenie. No, je čas vstávať.
582
V sprche dostávam úžasný nápad. Vymyslela som ďalší
darček pre Christiana. Je veľmi ťažké kúpiť niečo pre človeka,
ktorý má všetko. Môj hlavný darček už som mu dala a ešte
mám tú druhú vecičku, ktorú som tiež kúpila v obchodíku so
suvenírmi, ale tento darček bude v skutočnosti pre mňa. Keď
vypínam sprchu, v duchu si radostne pomädlím ruky. Len to
musím pripraviť.
V šatni si obliekam tmavozelené vypasované šaty s
obdĺžnikovým výstrihom, celkom hlbokým. Ale hej, do práce
to bude dobré.
A teraz ten Christianov darček. Začínam prehrabávať jeho
zásuvky a snažím sa zistiť, kam dáva kravaty. V úplne spodnej
zásuvke narážam na tie oprate roztrhané džínsy, na tie, ktoré
nosí do herne, na tie, v ktorých vyzerá tak neodolateľne.
Zľahka po nich prechádzam celou plochou dlane, sú príjemne
mäkké.
Pod nimi nachádzam veľkú čiernu kartónovú škatuľu.
Okamžite vzbudzuje môj záujem. Čo v nej asi bude? Pozerám
sa na ňu a znova mám pocit, že mu strkám nos do súkromia.
Napriek tomu ju odtiaľ vyberiem a zatrasiem ňou. Je ťažká,
akoby v nej boli nejaké papiere alebo spisy. Nedokážem
odolať, zdvíham vrchnák – a rýchlo ho zase priklopím späť.
Dočerta – to sú fotografie z Červenej mučiarne. Šok ma núti
dosadnúť na päty, pokúšam sa vygumovať ten obraz z mozgu.
Prečo len som tú škatuľu otvárala? Prečo si ich necháva?
Zachvejem sa. Moje podvedomie na mňa zlostne gáni. To
bolo pred tebou. Zabudni na ne.
Má pravdu. A ako vstávam, všimnem si, že kravaty visia
na konci šatníkovej tyče. Rýchlo siahnem po moju obľúbenú.
583
Snažím sa sama seba presvedčiť o tom, že toto bolo pr. A. –
pred Anou. Moje podvedomie súhlasne prikyvuje, ale aj tak sa
vlečiem na raňajky do obývačky s tým najťažším srdcom. Pani
Jonesová sa na mňa hrejivo usmieva, lenže vzápätí jej výraz
vädne.
„Je všetko v poriadku, Ana?“ pýta sa láskavo.
„Iste,“ hlesnem duchom neprítomná.
„Máte kľúče od… ehm… herne?“
Na chvíľu sa prekvapene zarazí.
„No samozrejme.“ Odopína si z opaska malý zväzok
kľúčov.
„Čo by ste si dali na raňajky, drahá?“ zisťuje a podáva mi
tie kľúče.
„Stačí müsli. Hneď som späť.“
Cítim sa teraz ohľadom toho darčeka trochu viac neistá, ale
za to môže objav tých fotografií. Nič sa nezmenilo, zašteká na
mňa znova podvedomie a prepichne ma pohľadom spoza
svojich polmesiačikových okuliarov. Tá fotka bola pikantná,
vkladá sa do toho vnútorná bohyňa a ja sa na ňu v duchu
zamračím. Jasné, to teda bola – pre mňa až priveľmi pikantná.
Čo ďalšie predo mnou ešte skrýva? V herni sa rýchlo
preberám muzeálnym bielizníkom, beriem si, čo potrebujem, a
zamknem za sebou dvere. To by tak ešte chýbalo, aby to tu
objavil José!
Vraciam kľúče pani Jonesovej a sadám si, aby som do seba
nahádzala raňajky, a cítim sa pritom čudne, pretože tu chýba
Christian. Ten film mi stále beží pred očami. Zaujímalo by ma,
kto na ňom bol. Možno Leila?
584
Cestou do práce sa dohadujem sama so sebou, či
Christianovi povedať, alebo nepovedať, že som našla jeho
fotografie. Nieee, vrieska podvedomie, ktoré má už zase tú tvár
od Muncha. Musím uznať, že má pravdepodobne pravdu.
Len čo si sadnem za stôl, ozve sa môj BlackBerry.
Od: Christian Grey
Predmet: Miesta
Dátum: 17.6.2011, 08:59
Komu: Anastasia Steelová
Spočítal som, že nám chýba pokryť minimálne tridsať ďalších
miest. Teším sa na každučké jedno z nich. Potom tu ešte máme
podlahy a steny – a nesmieme zabudnúť ani na balkón.
A potom je tu ešte moja kancelária…
Chýbaš mi… x
Christian Grey
Falický výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
Jeho e-mail ma núti sa usmievať a všetky moje predchádzajúce
pochybnosti sa pod jeho vplyvom rozplývajú. Som to predsa
ja, koho teraz Christian chce, a v hlave sa mi mihajú
spomienky na naše sexkapády z minulej noci… výťah, hala,
posteľ. Áno, slovo falický ho celkom vystihuje. Mimovoľne
585
začnem premýšľať nad tým, aký ekvivalent by pre to bol v
ženskom rode.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Kam sa stratila romantika?
Dátum: 17.6.2011, 09:03
Komu: Christian Grey
Pán Grey,
ste trochu jednostranne zameraný.
Chýbal si mi pri raňajkách.
Ale pani Jonesová bola veľmi ochotná.
A x
Od: Christian Grey
Predmet: Tak teraz si ma zaujala
Dátum: 17.6.2011, 09:07
Komu: Anastasia Steelová
V čom bola pani Jonesová ochotná?
Čo máte za lubom, slečna Steelová?
Christian Grey
Zvedavý výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
586
Žeby niečo tušil?
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Ťukám si na nos
Dátum: 17.6.2011, 09:10
Komu: Christian Grey
Trpezlivosť ruže prináša.
Musím pracovať… nechaj ma na pokoji.
Milujem Ťa.
A x
Od: Christian Grey
Predmet: Frustrovaný
Dátum: 17.6.2011, 09:12
Komu: Anastasia Steelová
Nenávidím, keď predo mnou niečo tajíš.
Christian Grey
Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
587
Pozerám na drobný displej na BlackBerry. Tá skrytá
naliehavosť obsiahnutá v jeho maile ma prekvapila. Prečo sa
tak cíti? Ja pred ním predsa neschovávam eroticky ladené
zábery svojich ex.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Vychutnávam si Ťa
Dátum: 17.6.2011, 09:14
Komu: Christian Grey
Je to niečo k Tvojim narodeninám.
Ďalšie prekvapenie.
Nebuď taký nedotklivec.
A x
Neodpovedá hneď a navyše ma volajú na poradu, takže už
sa tým ďalej nemôžem zaoberať.
Keď sa znovu pozriem do BlackBerry, na moje zdesenie
zisťujem, že sú už štyri popoludní. Kam sa ten deň podel?! Od
Christiana stále nič. Rozhodnem sa, že mu pošlem ďalší email.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Ahoj
588
Dátum: 17.6.2011, 16:03
Komu: Christian Grey
Ty sa so mnou nebavíš?
Nezabudni, že idem na pohárik s Josém a že u nás dnes prespí.
Prosím, ešte si rozmysli, či sa k nám nepripojíš.
A x
Neodpisuje a ja pociťujem záchvev znepokojenia. Dúfam,
že je v poriadku. Volám mu na mobil a som presmerovaná do
hlasovej schránky. Jeho ohlásenie je stručné a vyslovené tým
najprísnejším tónom: „Grey, zanechajte správu.“
„Ahoj… ehm… to som ja. Ana. Si v poriadku? Zavolaj mi,“
vykoktám odkaz. Ešte nikdy som mu žiadny nechávať
nemusela. Keď položím, som celá červená. No jasné, že bude
vedieť, že si to bola ty, ty trdlo! Moje podvedomie na mňa
prevracia oči. Som v pokušení zavolať tej jeho sekretárke,
Andrei, ale nakoniec si hovorím, že to už by bolo asi
nevhodné. Zdráhavo sa vraciam k svojej práci.
Nečakane sa mi rozdrnčí mobil a mne poskočí srdce.
Christian! Ale nie – je to Kate, moja najlepšia kamarátka.
Konečne!
„Ana!“ zakričí odkiaľkoľvek, kde sa teraz nachádza.
„Kate! Už si sa vrátila? Chýbala si mi.“
„Aj ty mne. Musím ti toho toľko porozprávať! Sme na Sea-
Tac – ja a môj chlap,“ zachichoce sa, akoby to ani nebola ona.
„Super. Ja mám tiež veľa noviniek.“
589
„Takže sa uvidíme doma?“
„Ideme sa niekam napiť s Josém. Poď s nami.“
„José je tu? No jasné! Napíš mi, kde budete.“
„Tak dobre,“ rozžiarim sa. Moja najlepšia kamarátka je
doma! Po takom čase!
„A inak sa máš dobre, Ana?“
„Hej, v pohode.“
„Stále s Christianom?“
„Áno.“
„Dobre. Tak neskôr!“
To azda nie je pravda, už to hovorí aj ona. Elliotov vplyv je
bezbrehý. „Áno – neskôr, miláčik,“ zavtipkujem a ona položí.
Kate je naspäť. Ako jej len poviem, čo sa tu všetko zomlelo?
Mala by som si to spísať, aby som na nič nezabudla.
O hodinu neskôr mi zvoní pevná linka. Žeby Christian?
Nie, tentoraz je to Claire.
„Mala by si vidieť toho chalana, čo sa na teba vypytuje na
recepcii. Ako to robíš, že poznáš samých sexi chlapov, Ana?“
To bude José. Mrknem na hodiny – je o päť minút šesť.
Zmocňuje sa ma ľahké vzrušenie – nevidela som ho už celé
veky.
„Ana! Vyzeráš skvele. Tak nejako dospelejšie,“ škerí sa na
mňa.
No, bože… toľko kriku pre pekné šaty!
Zovrie ma ako vo zveráku. „A asi si aj vyrástla,“
poznamenáva užasnuto.
„To bude tými topánkami, José. Ty tiež nevyzeráš zle.“
Má džínsy, čierne tričko a čierno-bielu flanelovú
kockovanú košeľu.
590
„Len si vezmem veci a môžeme vyraziť.“
„Dobre. Počkám tu.“
Zdvíham dva rolling rocky z preplneného baru a mierim
späť k miestu, kde sedí José.
„Takže sa ti páči, kde Christian býva?“
„Áno. Vnútri som teda nebol. Len som doviezol tie fotky k
služobnému výťahu. Hore ich zobral nejaký chlapík, čo sa volá
Taylor. Ale vyzerá to na slušné bývanie.“
„To aj je. Mal by si to vidieť zvnútra.“
„Nemôžem sa dočkať. Tak na zdravie, Ana. Ten Seattle ti
naozaj prospieva.“
Kým ma zalieva červeň, pripíjam si. To Christian mi
prospieva. „Na zdravie. A teraz mi porozprávaj o výstave a
ako vlastne dopadla.“
Celý sa rozžiari a začína rozprávať. Okrem troch fotografií
predal všetky, čo pokrylo jeho študentské pôžičky a ešte mu
zostalo niečo na útratu.
„A ešte si ma vybrali, aby som urobil nejaké krajinky pre
portlandský úrad cestovného ruchu. To zízaš, čo?“ uzatvára
pyšne.
„Teda, José – to je paráda. A nebude ti to kolidovať so
školou?“ mračím sa naňho.
„Nie. Teraz, keď ste vy dve už preč a tiež ďalší traja chlapci,
s ktorými som chodil flámovať, mám akosi viac času.“
„Žiadna horúca cica, ktorá by ťa zamestnávala? Keď som ťa
videla naposledy, viselo ti pol tucta dievčat na každom slove,“
významne dvíham obočie.
„Ako ti to mohlo napadnúť, Ana? Žiadna z nich pre mňa
nebola dosť dobrá,“ vyťahuje sa.
591
„No jasné. José Rodriguez, lámač dievčenských sŕdc,“
rozosmejem sa.
„Náhodou, mám svoje chvíľky, Steelová.“ Zatvári sa naozaj
urazene a ja sa chytám za nos.
„Jasné, že máš,“ chlácholím ho.
„A ako sa má Grey?“ pýta sa a jeho tón sa pritom mení,
stáva sa chladnejším.
„Je v pohode. Obaja sme v pohode,“ zamumlem.
„Takže je to vážne, vravíš?“
„Áno. Vážne.“
„A nie je pre teba veľmi starý?“
„Ale, José. Veď vieš, čo tvrdí moja mama – že už som sa
stará narodila.“
José skriví pery v kyslom úškľabku. „A tá sa vlastne má
ako?“
A ako lusknutím prstov sa ocitáme späť v bezpečných
vodách. „Ana!“ ozýva sa za mnou.
Keď sa zvrtnem, zbadám Kate s Ethanom. Ona vyzerá
úchvatne: je dozlatista opálená, má slnkom melírované vlasy,
žiarivo biely úsmev a luxusnú postavičku, navlečenú do
bieleho tielka a vypasovaných bielych džínsov. Všetky
pohľady sa teraz otáčajú k nej a ja vyskočím zo svojho miesta,
aby som ju vrúcne objala. Teda, ako mi len chýbala!
Odtŕha ma od seba, drží si ma na dĺžku paží a dôkladne si
ma prezerá. A ja sa pod jej intenzívnym pohľadom červenám.
„Ty si schudla. A dosť veľa. A vyzeráš inak. Dospelejšie. Čo
sa to tu dialo?“ Vyzvedá ako nejaká starostlivá panovačná
kvočka. „Tie šaty sa mi páčia. Pristanú ti.“
„Kým si tu nebola, stalo sa toho veľa. Všetko ti poviem
potom, až budeme osamote.“ Práve teraz nie som na
592
inkvizíciu Katherine Kavanaghovej zvedavá. Podozrievavo si
ma premeriava.
„Si v poriadku?“ pýta sa už miernejšie.
„Samozrejme,“ uisťujem ju s úsmevom. Aj keď by som bola
šťastnejšia, keby som vedela, kde je Christian. „Super.“
„Čau, Ethan,“ usmievam sa naňho a on ma letmo objíma.
„Čau, Ana,“ šepká mi pritom do ucha.
José ho prepaľuje pohľadom.
„Ako bolo na obede s Miou?“ pýtam sa Ethana.
„Zaujímavo,“ odvetí tajomne.
No toto!
„Ethan – už sa poznáš s Josém?“
„Raz sme mali tú česť,“ zahundre José, a zatiaľ čo si
podávajú ruky, prevŕtava sa Ethanovi očami do hlavy.
„Áno, u Kate vo Vancouveri,“ súhlasí Ethan a prívetivo sa
na Josého usmeje.
„Tak – kto si tu dá drink?“
Odchádzam na toaletu. Odtiaľ posielam Christianovi
správu, kde sme. Možno sa k nám pripojí. Nemám od neho
žiadne zmeškané hovory ani e-maily. Toto sa naňho nepodobá.
„Čo je, Ana?“ skúma ma José, keď sa vraciam k stolu.
„Nemôžem sa dovolať Christianovi. Dúfam, že je v
poriadku.“
„Určite áno. Dáš si ešte pivko?“
„Dobre.“
Kate sa nakláňa cez stôl. „Ethan mi tvrdí, že v našom byte
bola nejaká šialená bývalá so zbraňou v ruke.“
„No… to bola,“ ospravedlňujúco krčím plecami. Doparoma
– to musíme riešiť práve teraz?
593
„Ana – čo sa to tu, dočerta, deje?“ Kate sa zrazu zarazí a
vyťahuje svoj mobil.
„Čau, miláčik,“ zašvitorí. Miláčik?! Zamračí sa a strelí po
mne očami. „Jasné,“ hovorí do telefónu a obracia sa na mňa.
„To je Elliot… chce s tebou hovoriť.“
„Ana?“ Elliotov hlas je priškrtený a tichý a mne sa v
neblahej predtuche ježia chĺpky na zátylku.
„Čo sa deje?“
„Ide o Christiana. Nevrátil sa z Portlandu.“
„Čože? Ako to myslíš?“
„Jeho vrtuľník je nezvestný.“
„Charlie Tango?!“ zašepkám a tým sa pripravím o
posledné zvyšky vzduchu. „To nie!“