Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 2. kapitola

Kapitola 2

Vedie ma do malej útulnej reštaurácie.
„Toto bude musieť stačiť,“ prehodí. „Nemáme veľa času.“
Mne sa tá reštaurácia zdá v pohode. Sú tu drevené stoličky
a látkové obrusy. Steny sú v rovnakej farbe, akú má Christian
v herni – temne krvavočervené. Na stenách majú kde-tu
rozmiestnené pozlátené zrkadlá a na stoloch biele sviečky a
malé vázičky s ružami. V pozadí ticho spieva Ella
Fitzgeraldová o tej veci, ktorej sa hovorí láska. Vlastne to je
veľmi romantické.
Čašník nás odprevadí ku stolu pre dvoch v malom
výklenku a ja si sadám znepokojená z toho, čo sa mi Christian
chystá oznámiť.
„Máme málo času,“ informuje Christian čašníka, keď si
sadá. „Takže si dáme biftek, stredne prepečený, omáčku
béarnaise, ak ju máte, hranolčeky a k tomu niečo zelené –
čokoľvek, čo kuchár má. A prineste mi vínny lístok.“
„Iste, pane.“ Čašník, evidentne zaskočený Christianovým
chladným a odmeraným vystupovaním, sa rýchlo vzdiali.
Christian si položí BlackBerry na stôl.
Panebože, vari si nesmiem ani vybrať?
„Čo ak ja steak nechcem?“
Povzdychne si. „Nezačínaj s tým, Anastasia.“
„Nie som malé dieťa, Christian.“
„Tak sa tak nesprávaj.“
36
Akoby mi vlepil facku. Zarazene zažmurkám. Takže takto
to bude prebiehať – nervózna, napätá konverzácia, aj keď vo
veľmi romantickom prostredí. Určite sa však nebudú konať
žiadne srdcia ani kvety.
„Správam sa ako dieťa, pretože nechcem steak?!“
odseknem a pokúšam sa skryť urazený tón.
„Nie. Preto, že si ma schválne donútila žiarliť. To je
detinské. To nemáš žiadnu úctu k citom toho svojho kamaráta,
že ho takto vodíš za nos?“
Vracia sa čašník s nápojovým lístkom a Christian tlačí pery
k sebe tak, až mu z nich zostáva len tenká čiarka, a nahnevane
si ma premeriava.
Cítim, ako sa mi valí krv do líc – na to som nepomyslela.
Chudák José – rozhodne som mu nechcela dávať falošnú
nádej. Zrazu je mi trápne. Christian má pravdu, to odo mňa
bolo bezohľadné.
Christian sa zahľadí do lístka s nápojmi.
„Chcela by si vybrať víno?“ pýta sa ma s vyzývavo
zdvihnutým obočím. Zosobnená arogancia – veľmi dobre vie,
že vínu nerozumiem.
„Vyber ho ty,“ odpovedám tvrdohlavo.
„Dva poháre Barossa Valley Shiraz, prosím.“
„Ehm, toto víno predávame len po fľašiach.“
„Tak nám dajte fľašu!“ vyštekne Christian.
Čašník sa krotko vytráca, ani sa mu nečudujem.
Zamračím sa na Tieňa. Čo ho štve? Iste, pravdepodobne ja.
Niekde v hlbinách mojej duše sa ospalo prebúdza vnútorná
bohyňa a s úsmevom sa preťahuje. Nejaký čas dosiaľ spala.
„Si hrozne nabrúsený.“
Ľahostajne ma pozoruje. „To by ma zaujímalo, prečo asi.“
37
„Hlavné je, že si pre tú dôvernú a úprimnú diskusiu o
budúcnosti zvolil ten správny tón, však?“ sladko sa naňho
usmejem.
Zase zomkne pery, ale potom sa mu akoby zdráhavo
dvíhajú kútiky úst a ja viem, že sa snaží potlačiť úsmev.
„Ospravedlňujem sa,“ prehodí len tak mimochodom.
„Ospravedlnenie sa prijíma. A ja ti môžem s potešením
oznámiť, že sa zo mňa od toho času, čo sme spolu jedli
naposledy, nestala vegetariánka.“
„Lenže to tiež bolo naposledy, čo si vôbec niečo jedla, takže
to tvoje tvrdenie je sporné.“
„A je to tu zas. To slovo… sporné.“
„Sporné,“ vydýchne a v očiach mu zaiskrí pobavenie.
Potom si však prehrabne vlasy a zvážnie. „Ana, keď sme spolu
hovorili naposledy, opustila si ma. Som teraz trochu nervózny.
Povedal som ti, že ťa chcem späť, a ty si povedala…
nepovedala si nič.“ Sústredene ma sleduje, plný očakávania.
Jeho úprimnosť je vražedné odzbrojujúca. Čo mu mám na to
povedať?
„Chýbal si mi… naozaj veľmi, Christian. Tých posledných
päť dní bolo… zložitých.“ Preglgnem. V krku sa mi tvorí hrča,
keď si spomeniem na spaľujúce muky, ktorými som si prešla,
keď som od neho odišla. Uplynulé dni boli najhoršie v mojom
živote. Tým sa nič nevyrovná. Lenže potom ma dostihne
realita a chytá ma do svojich osídiel.
„Ale za ten čas sa nič nezmenilo. Nemôžem ti byť tým, čo
chceš,“ pretlačím šeptom cez tú hrču, čo mám v krku.
„Ale ty si tým, čo ja chcem,“ presviedča ma láskavo.
„Nie, Christian, to teda nie som.“
38
„Chápem, že si znepokojená tým, čo sa stalo naposledy.
Správal som sa ako hlupák, a ty… Ty tiež. Prečo si nepoužila
únikové slovo?“ Tón jeho hlasu sa pri posledných slovách
mení, stáva sa vyčítavým.
Čože? Počkať – zmena smeru. Červenám sa a vystrašene
zažmurkám.
„Tak mi odpovedz.“
„Ja neviem. Bolo toho na mňa priveľa. Snažila som sa byť
taká, akú si ma chcel mať, usilovala som sa vydržať tú bolesť a
na nejaké slová som si ani nespomenula. Jednoducho som…
zabudla,“ poviem zahanbene a ospravedlňujúco pokrčím
plecami.
To ma podrž – možno sme sa mohli všetkému tomu žiaľu
vyhnúť.
„Ty si zabudla?!“ zdesene lapá po dychu, oboma rukami sa
chytá hrany stola a vraždí ma pohľadom. Celá sa pod ním
scvrkávam.
Doparoma! Už zase zúri. Moja vnútorná bohyňa ma tiež
zlostne prebodáva očami. Vidíš, môžeš si za to sama!
„Ako ti mám veriť?“ spýta sa ticho. „Ako ti vôbec môžem
veriť?“
Prichádza čašník s vínom. Sedíme a pozeráme na seba,
modré oči do sivých. Mlčky sa topíme vo výčitkách, kým
čašník zbytočne teatrálne otvára víno a nalieva ho do
Christianovho pohára. Christian sa poň automaticky načahuje
a odpije si.
„V poriadku,“ schvaľuje ho odmerane.
Čašník nám opatrne plní poháre, a len čo postaví fľašu na
stôl, volí urýchlený ústup. Christian zo mňa celý ten čas
39
nespustil oči. Uhnem pohľadom ako prvá, beriem si víno a
hltavo sa napijem. Sotva vnímam, čo mám na jazyku.
„Tak to je mi ľúto,“ zabľabocem, pretože sa zrazu cítim
hlúpo. Odišla som, lebo som si myslela, že sme
nekompatibilní, ale teraz sa ukazuje, že som ho mohla zastaviť.
„Čo ti je ľúto?!“ vyhŕkne znepokojene.
„Že som nepoužila únikové slovo.“ Zatvára oči, akoby sa
mu uľavilo. „Áno, mohli sme si všetko to utrpenie ušetriť.“
„Veď ty vyzeráš v pohode.“ Viac než v pohode. Vyzeráš…
jednoducho ako ty.
„Zdanie môže klamať,“ utrúsi. „Vôbec nie som v pohode.
Je mi tak, akoby slnko zapadlo a nevyšlo celých päť dní. Pre
mňa to bola permanentná noc.“
Jeho priznanie mi vyráža dych. Veď pre mňa tiež.
„Povedala si, že ma nikdy neopustíš, a sotva ide do tuhého,
zabuchneš za sebou dvere.“
„Kedy som povedala, že ťa nikdy neopustím?“
„Keď si spala. Bola to tá najupokojujúcejšia vec, akú som
kedy počul, Anastasia. Uľavilo sa mi.“
Zviera mi srdce, a tak siahnem po poháriku.
„Povedala si mi, že ma miluješ,“ šepká. „Platí to ešte?“ V
jeho hlase cítim strach.
„Áno, Christian, platí.“
Uprene ma sleduje. Vyzerá tak zraniteľne, keď pomaly
vypúšťa vzduch z pľúc. „To je dobre,“ priznáva.
Jeho zmierlivý tón ma zaráža. Zdá sa, že podstúpil
transplantáciu srdca. Keď som mu to povedala naposledy, bol
úplne vydesený.
Vracia sa čašník. Bleskovo pred nás kladie taniere a uteká
preč.
40
Ach, dočerta, jedlo.
„Jedz!“ prikazuje mi Christian.
Viem, že som hladná, ale práve teraz mám žalúdok ako
scvrknutú slivku. Sedieť naproti jedinému mužovi, ktorého
som kedy milovala, a preberať s ním našu neistú budúcnosť, to
môj apetít práve nepodnecuje. Skúmavo si to jedlo prezerám.
„Boh mi odpusť, Anastasia, ak nezačneš jesť, pokojne si ťa
prehnem cez koleno aj tu v reštaurácii. A tentoraz to nebude
mať čo do činenia s mojím sexuálnym uspokojením. Jedz!“
Tak fajn, aby ťa nekleplo, Grey. Podvedomie ma prísne
pozoruje cez obrúčky polmesiačikových okuliarov. Je celkom
na strane Tieňa.
„Dobre, najem sa. Pokojne si tú svrbiacu dlaň schovaj.“
Nezasmeje sa a ďalej mi očami vypaľuje dieru do hlavy.
Váhavo dvíham nôž s vidličkou a krájam si kúsok steaku. Ách,
ten je vynikajúci! Som taká vyhladovaná! Zatiaľ čo prežúvam,
Christian sa viditeľne uvoľňuje.
Večeriame v tichosti. Teraz hrá akási iná hudba. V pozadí
znie zamatový ženský hlas a slová tej piesne odrážajú moje
rozpoloženie.
Zdvíham oči k Tieňoví. Je a pritom ma sleduje. Hlad, túžba
a úzkosť spojené v jednom žeravom pohľade.
„Vieš, kto to spieva?“ pokúšam sa o normálnu konverzáciu.
Christian sa zarazí a započúva sa. „Nie… ale je dobrá, nech
už je to ktokoľvek.“
„Aj mne sa páči.“
Usmeje sa, konečne mi venuje svoj typický tajomný úsmev.
Čo má asi za lubom? „Čo je?“ vyzvedám.
Zakrúti hlavou. „Teraz jedz,“ nabáda ma vľúdne.
41
Už som zjedla polovicu toho, čo som mala na tanieri. Viac
už do seba nedostanem. Ako sa z toho vymotám?
„Už naozaj nemôžem. Zjedla som toho dosť, pán Grey?“
Dvíha ku mne ľahostajný pohľad, neodpovedá a potom
kontroluje hodinky.
„Vážne som sýta,“ dodávam a doprajem si ďalší glg
lahodného vína.
„Budeme musieť ísť. Taylor tu bude každú chvíľu a ty
musíš ráno vstávať do práce.“
„Rovnako ako ty.“
„Mne stačí oveľa menej spánku než tebe, Anastasia.
Aspoňže si niečo zjedla.“
„My sa nevraciame vrtuľníkom?“
„Nie, predpokladal som, že budem piť, takže nás
vyzdvihne Taylor. A okrem toho, takto ťa budem mať v aute
na pár hodín len pre seba. Čo iné budeme mať na práci ako
rozprávanie?“
Aha, tak to je ten jeho plán.
Christian privoláva čašníka, aby ho požiadal o účet, potom
berie BlackBerry a telefonuje.
„Sme v Le Picotin, juhozápadná Tretia avenue,“ a zloží.
Bože, ten sa tvári naozaj odmerane.
„Hovoríš s Taylorom hrozne stroho. Vlastne s väčšinou
ľudí.“
„Ja len hovorím hneď k veci, Anastasia.“
„Dnes večer si sa však k veci nedostal. Medzi nami sa nič
nezmenilo, Christian.“
„Mám pre teba istý návrh.“
„Toto celé sa predsa istým návrhom začalo.“
„Myslím iný návrh.“
42
Vracia sa čašník a Christian mu podáva kreditnú kartu bez
toho, aby venoval akúkoľvek pozornosť účtu. Kým mu čašník
strháva útratu, Christian ma pátravo pozoruje. Do toho mu
pípne mobil a on sa zahľadí na displej.
Tak on má pre mňa návrh. Čo to bude tentoraz? Hlavou mi
bežia najrôznejšie scenáre: únos, práca v jeho firme. Nie, nič z
toho nedáva zmysel. Christian končí s platbou.
„Pod. Taylor už čaká vonku.“
Vstávame a on ma chytá za ruku.
„Nechcem ťa stratiť, Anastasia,“ povie. Jemne ma pobozká
na hánky prstov a dotyk jeho pier na mojej koži zľahka
prechádza celým mojím telom.
Vonku na nás čaká audi. Christian mi otvára dvere, ja
nastupujem a vnáram sa do luxusného koženého sedadla. On
prechádza na stranu vodiča. Taylor vylieza von a obaja si
niečo v rýchlosti hovoria, čo nezodpovedá ich obvyklému
správaniu. Už zmieram od zvedavosti. O čom sa tí dvaja
bavia? Za okamih, keď obaja nastupujú, letmo pozriem na
Christiana, ktorý upiera ten svoj nepreniknuteľný pohľad
priamo pred seba.
Dovolím si chvíľku skúmať jeho božský profil, rovný nos,
plné vykrojené pery, vlasy padajúce prirodzene do čela. Tento
úchvatný muž celkom určite nebol stvorený pre mňa.
Zadná časť auta sa náhle plní jemnými tónmi akejsi
orchestrálnej skladby, ktorú nepoznám, a Taylor sa rozbieha
do poloprázdnych ulíc. Mieri na I-5 a do Seattlu.
Christian sa obracia ku mne. „Ako som už povedal, mám
pre teba návrh, Anastasia.“
Nervózne sa pozriem na Taylora.
„Taylor nás nepočuje,“ ubezpečuje ma Christian.
43
„Ako to?“
„Taylor,“ zavolá Christian. Taylor nereaguje. Zavolá na
neho znova, stále žiadna reakcia. Christian sa predkloní, aby
mu poklepal po pleci. A Taylor si z ucha vyberá slúchadlo,
ktoré som si predtým nevšimla.
„Áno, pán Grey?“
„Ďakujem, Taylor. V poriadku – počúvajte ďalej.“
„Iste.“
„Už si spokojná? Počúva iPod. Má tam Pucciniho. Zabudni,
že je tu. Tak ako ja.“
„Ty si ho o to požiadal schválne?“
„Presne tak.“
Aha. „Tak dobre. Ten tvoj návrh?“
Christian zrazu vyzerá tak rozhodne, skoro akoby sa
chystal dohovárať nejaký obchod. Panebože. Už zase
uzatvárame zmluvu. Venujem mu svoju plnú pozornosť.
„Najskôr sa ťa na niečo spýtam. Chceš naozajstný
vanilkový vzťah – úplne bez zvrhlého sexu?“
Brada mi klesá až na kolená. „Zvrhlý sex?“ dostanem zo
seba.
„Zvrhlý sex.“
„Nemôžem uveriť tomu, že si to tu vyslovil.“ Vystrašene
vrhnem pohľad na Taylora.
„No tak som to vyslovil. Odpovedz mi,“ vyzýva ma
pokojne.
Tvár mám v jednom ohni. Moja vnútorná bohyňa padá na
kolená, ruky spína v modlitbe a úpenlivo ma vzýva.
„Páči sa mi s tebou robiť zvrhlý sex,“ pripúšťam ticho.
„To som si myslel. A čo sa ti teda nepáči?“
44
To, že sa ťa nesmiem dotknúť. To, že mi rád spôsobuješ bolesť.
Šľahanie opaskom…
„Tá neustála hrozba krutosti a neobvyklého trestania.“
„Čo tým presne myslíš?“
„No, máš všetky tie… veci v herni, tie korbáče a biče. Desia
ma na smrť. Nechcem, aby si ich na mňa používal.“
„Fajn, takže žiadne korbáče ani biče. Ani opasky, keď už
sme pri tom,“ zamračí sa.
Pozerám na neho, celá zmätená. „Ty sa tu pokúšaš stanoviť
nové hranice prípustnosti?“
„Nie tak celkom. Skôr sa ťa snažím pochopiť, ujasniť si, čo
sa ti páči a čo nie.“
„Vieš, Christian, najnepochopiteľnejšie pre mňa je, že ti robí
radosť, keď mi môžeš spôsobovať bolesť. A pomyslenie, že to
robíš len preto, že som prekročila nejakú pomyselnú hranicu.“
„Ale to nie je pomyselná hranica. Tie pravidlá sú dané.“
„Ale ja nechcem žiadne pravidlá.“
„Vôbec žiadne?“
„Žiadne pravidlá,“ zakrútim hlavou, ale srdce mám až v
krku. Kam tým všetkým mieri?
„A nebude ti vadiť, keď ťa vyplieskam?“
„Vyplieskaš čím?“
„Týmto,“ dvíha ruku.
Nepokojne sa zavrtím. „Nie, nie tak celkom. Hlavne s tými
striebornými guľôčkami…“ Vďakabohu, že je tma. Tvár už mi
planie ako pochodeň, a keď si vybavím tú noc, zrádza ma aj
hlas. Áno… urobila by som to znova.
Usmeje sa na mňa. „Bola to zábava, čo?“
„Viac než len zábava,“ poznamenávam.
„Takže dokážeš akceptovať aspoň nejakú bolesť.“
45
Pokrčím plecami. „Áno, aspoň si myslím.“ Čo z neho
nakoniec vypadne? Moja zvedavosť práve preskočila niekoľko
stupňov na Richterovej stupnici.
V hlbokom zamyslení si mädlí bradu. „Anastasia, chcem
začať znova. Chcem skúsiť tú vanilkovú vec a potom sa možno
– keď mi budeš viac veriť a keď budem veriť ja tebe, že si ku
mne úprimná a komunikuješ so mnou – môžeme pohnúť ďalej
a trebárs aj začať robiť nejaké veci, ktoré robím rád ja.“
Ohromene na neho zízam. V hlave mám úplne prázdno –
ako keď sa počítaču zrúti systém. Dychtivo ma sleduje – aspoň
myslím, nevidím ho totiž úplne jasne, pretože nás obklopuje
oregonská tma.
Až mi to konečne dochádza, toto je ono. On sa chce dostať
na svetlo, ale môžem od neho chcieť, aby to pre mňa urobil? A
nepáči sa mi náhodou tá temnota? Niečo z nej áno, niekedy.
Vybavuje sa mi lákavá spomienka na noc s Thomasom
Tallisom.
„Ale čo tresty?“ pýtam sa.
„Žiadne tresty,“ zavrtí hlavou. „Nič také.“
„A pravidlá?“
„Žiadne pravidlá.“
„Vôbec žiadne? Ale veď máš tie svoje potreby.“
„Teba potrebujem viac, Anastasia. Za tých posledných pár
dní som si prešiel očistcom. Všetko mi hovorí, aby som ťa
nechal ísť, že si ťa nezaslúžim. Všetky tie fotky, čo urobil ten
chlapec… vidím na nich, ako ťa vníma on. Si na nich taká
bezstarostná a krásna – nie že by si teraz nebola krásna, ale
keď sa na teba pozriem, vidím tú bolesť. Šaliem, keď si
uvedomím, že som to ja, kto ti ju spôsobil. Lenže som taký
sebecký! Chcel som ťa od chvíle, čo si vošla do mojej
46
kancelárie. Si taká… nádherná, úprimná, žiarivá, silná,
duchaplná, čarovné nevinná; ten zoznam je nekonečný. Veľmi
ťa obdivujem. A chcem ťa. A pri pomyslení, že ťa má niekto
iný, mám pocit, ako by ktosi zvrtol dýkou v mojej čiernej
duši.“
V ústach mám zrazu ako na púšti. Pri všetkých svätých! Moje
podvedomie spokojne prikyvuje hlavou. Ak toto nie je
vyznanie lásky, tak čo teda? Slová sa zo mňa začínajú valiť ako
z pretrhnutej priehrady.
„Christian, prečo si, preboha, myslíš, že máš čiernu dušu?
Niečo také by som nikdy nepovedala. Možno smutnú. Ale si
dobrý človek. Viem to… si veľkorysý, láskavý, nikdy ma
neklameš. A ja – snažila som sa málo. To, čo sa stalo minulú
sobotu, ma strašne šokovalo – bolo to ako precitnutie. Zistila
som, ako veľmi mierny si ku mne dovtedy bol, a tiež to, že
nemôžem byť tou, akú potrebuješ. A potom, keď som odišla,
to všetko mi došlo… Fyzická bolesť, ktorú si mi spôsobil,
nebola ničím v porovnaní s bolesťou z tej straty. Strašne ťa
chcem potešiť, ale je to veľmi ťažké.“
„Ale ty mi poskytuješ potešenie neustále,“ zašepká. „Ako
často ti to musím opakovať?“
„Nikdy neviem, čo si myslíš. Niekedy si taký uzavretý…
ako by si sa schovával pred celým svetom. Desíš ma tým. To
preto s tebou veľmi nehovorím. Nedokážem odhadnúť, kedy
sa ti zmení nálada. Otočí sa o stoosemdesiat stupňov počas
nanosekundy. Je to hrozne mätúce. A nedovolíš mi, aby som
sa ťa dotýkala, a pritom to chcem, tak veľmi… Ukázala by som
ti, ako veľmi ťa milujem.“
V tej tme vidím, ako zažmurká. Zdá sa, že vyplašene a ja
mu už ďalej nedokážem odolať. Škriabem sa mu do lona,
47
úplne ho tým vyvádzam z miery, a beriem si jeho hlavu do
dlaní.
„Ja ťa milujem, Christian Grey. Ak si odhodlaný pre mňa
toto všetko urobiť… To ja som tá, kto si ťa nezaslúži – a je mi
naozaj ľúto, že nemôžem urobiť to isté ja pre teba. Možno
časom… neviem… každopádne áno, ten tvoj návrh prijímam.
Kde to mám podpísať?“
Ovíja okolo mňa paže a strháva ma na seba.
„Ach, Ana!“ vydýchne a zaborí mi nos do vlasov.
Sedíme a vzájomne sa objímame, počúvame hudbu –
dojemnú klavírnu skladbu – ktorá odráža emócie vnútri
auta… pokojne ticho po búrke. Uvelebujem sa mu v náručí,
opieram si hlavu o jeho plece a on mi upokojujúcimi pohybmi
hladká chrbát.
„Dotýkanie je mojou hranicou prípustnosti, Anastasia,“
zašepká.
„Ja viem. Priala by som si vedieť prečo.“
Po chvíli si povzdychne a ticho povie: „Mal som desivé
detstvo. Myslím, že jeden z tých, čo tú závislú suku pásli…“
Jeho hlas ide dostratena a ja vnímam, aký je napätý, keď si
vybavuje nejakú z tých hrôz. „Pamätám si to,“ hlesne so
zachvením.
Srdce mám ako v kliešťach – to keď si spomeniem na tie
jazvy zohavujúce jeho kožu. Ach, Christian. Zvieram ho ešte
pevnejšie.
„Bola k tebe hrubá? Tvoja matka?“ Hlas mám slabý a tichý,
poznačený zadržiavanými slzami.
„Pokiaľ si spomínam, tak nie. Skôr ma zanedbávala. Ale
nebránila ma ani pred tým pasákom.“
48
Odfrkne si. „Myslím, že som sa staral ja o ňu. A keď sa
konečne zabila, trvalo štyri dni, kým to niekto zistil a kým nás
našli… Všetko si to pamätám.“
Nedokážem zabrániť zdesenému nádychu. Svätá Matka
Božia! Až sa mi z toho urobilo zle.
„Život s tebou fakt pekne vybabral,“ vydýchnem.
„Ako som hovoril – päťdesiat odtieňov sivej.“
Pootočím hlavu a pritlačím mu pery na krk. Hľadám a
zároveň ponúkam útechu. Pred sebou vidím malého
zanedbaného sivookého chlapca, strateného a osamelého
vedľa mŕtveho tela jeho matky.
Christian. Vdychujem jeho vôňu. Je božská, moja
najobľúbenejšia na celom svete. Priťahuje si ma k sebe
pevnejšie a dáva mi bozk do vlasov. A tak sedím, schúlená v
jeho objatí, a Taylor s nami uháňa nocou.
Keď sa prebudím, už sa vezieme cez Seattle. „Ahoj,“ zdraví
ma Christian ticho.
„Prepáč,“ zahundrem. Zdvíham sa z jeho náručia,
naťahujem sa a žmúrim. Ešte stále som v jeho objatí, na jeho
kolenách. „Rád ťa pozorujem, keď spíš.“
„Hovorila som niečo?“
„Nie. Už sme skoro u teba.“
Aha… „My nejdeme k tebe?“
„Nie.“
Celkom sa narovnám a upriem naňho skúmavý pohľad.
„Prečo nie?“
„Pretože ideš zajtra do práce.“
„Aha,“ prehodím dotknuto.
49
Zamračí sa na mňa. „Prečo, mala si hádam niečo na mysli?“
Hneď sa mi hrnie krv do líc. „No, možno.“ Zasmeje sa.
„Anastasia, nehodlám sa ťa znova dotknúť – nie, pokiaľ ma o
to nebudeš sama prosiť.“
„Čože?!“
„Aspoň ťa to donúti znova so mnou začať komunikovať.
Nabudúce, keď sa budeme milovať, budeš mi musieť presne
opísať, čo chceš, a pekne do detailu.“
„Hmm.“
Taylor zastavuje pred naším domom a Christian si ma
skladá z lona. Vystupuje a pridržiava mi otvorené dvere.
„Niečo pre teba mám.“ Prejde ku kufru, otvorí ho a vyberie
z neho veľkú obdĺžnikovú škatuľu zabalenú ako darček. Čo je
zas, dočerta, toto?
„Otvor to, až budeš dnu.“
„Ty nepôjdeš ďalej?“
„Nie, Anastasia.“
„A kedy ťa teda uvidím?“
„Zajtra.“
„Zajtra ma chce šéf vziať na drink.“
Christianov výraz tvrdne. „Naozaj?“ Z jeho hlasu cítiť
skrytú hrozbu.
„Chce osláviť môj prvý týždeň,“ dodávam náhlivo.
„Kam pôjdete?“
„To neviem.“
„Mohol by som ťa tam vyzdvihnúť.“
„Fajn… pošlem ti mail alebo esemesku.“
„Dobre.“
Odprevádza ma k domovým dverám a čaká, kým vylovím
kľúče z kabelky. Keď mám odomknuté, nakláňa sa ku mne,
50
zviera mi bradu v prstoch a dvíha ju. S perami tesne nad
mojou tvárou zatvára oči a jemnými bozkmi si hľadá cestu
medzi mojím spánkom a kútikom úst.
Z hrdla mi uniká tichučký ston, vnútri sa mi všetko roztápa
a kvitne.
„Tak zajtra,“ vydýchne.
„Dobrú noc, Christian,“ zašepkám a jasne vnímam
žiadostivosť, čo mi preniká do hlasu. Ľahko sa pousmeje.
„Tak šup dovnútra,“ prikazuje mi a ja vchádzam do
vestibulu aj s tým tajomným balíčkom v rukách.
„Neskôr, miláčik,“ zavolá za mnou, potom sa obzrie a s
ladnosťou jemu vlastnou vyrazí späť k autu.
Doma ten darček ihneď rozbaľujem a vnútri nachádzam
svoj notebook, BlackBerry a ďalšiu obdĺžnikovú škatuľku. Čo
je asi toto? Trhám z nej strieborný papier, pod ktorým sa
ukrýva útle čierne puzdro. Keď ho otvorím, uvidím iPad. Do
hája… iPad! Na monitore je voľne položená biela kartička s
odkazom písaným Christianovým písmom:
Anastasia, toto som kúpil pre Teba.
Viem, čo by si chcela počuť.
Tá hudba to povie, za mňa.
Christian
Bože! Mám tu esenciu Christiana Greya prezlečenú za
luxusný iPad. Neveriacky krútim hlavou nad tým mrhaním,
ale v kútiku duše som šťastná ako blcha. Jeden taký má v
kancelárii aj Jack, takže viem, ako to funguje.
Zapnem ho a zarazím sa, keď sa na obrazovke objaví
tapeta: malý model vetroňa. Fíha! To je Blaník L23, ktorý som
mu dala, upevnený na sklenom podstavci a tuším vystavený
51
na Christianovom stole v kancelárii. Pozerám na ten výjav so
spadnutou sánkou.
On ho postavil! On si ho tam fakt postavil. Teraz si
spomínam, že sa o tom zmieňoval v odkaze, ktorý bol vložený
v kytici. Až sa mi z toho zakrútila hlava, pretože mi vzápätí
dochádza, že do toho darčeka vložil oveľa viac než len
peniaze.
Posúvam kurzor až dole, aby som odomkla obrazovku, a
znovu zalapám po dychu. Na pozadí je naša spoločná
fotografia z promócie. Tá, ktorá sa objavila v The Seattle Times.
Christian na nej vyzerá tak dobre. Neubránim sa úsmevu od
ucha k uchu, zatiaľ čo moja vnútorná bohyňa sa od rozkoše
zvíja na pohovke – Ó, áno, a je celý môj!
Ťahom prsta presúvam ikony a na ďalšej obrazovke sa
objavuje niekoľko ďalších. Kindle, iBooks, Word – a čo ja viem,
čo všetko ešte.
No, márnosť šedivá! Britská knižnica?! Klikám na ikonu a
pred očami sa mi rozbaľuje menu: HISTORICKÁ ZBIERKA.
Schádzam dolu a vyberám si ROMÁNY 18. A 19. STOROČIA.
Ďalšie menu. Ťuknem na titul: AMERIČAN – HENRY JAMES.
Otvára sa nové okno, ktoré mi ponúka naskenovanú knihu na
čítanie. Fíha – to je jedno z prvých vydaní, z roku 1879, a ja ho
mám v iPade! On mi kúpil celú Britskú knižnicu na stlačenie
jedného gombíka.
Rýchlo z toho vyskočím. Je mi úplne jasné, že by som sa v
tomto raji mohla hrabať až do skonania sveta. Zaznamenávam
aplikáciu zaoberajúcu sa „zdravou stravou“, nad ktorou sa
musím usmievať a zároveň prevrátiť oči. Ďalej správy,
počasie… ale Christian sa v odkaze zmieňoval o hudbe.
Vraciam sa späť na hlavnú obrazovku, kde si vyberám ikonu
52
iPod a následne sa predo mnou rozbaľuje playlist. Ako ho
prechádzam, v tvári sa mi znova objaví úsmev. Thomas Tallis
– tak na toho len tak nezabudnem. Koniec koncov, počula som
ho už dvakrát… raz, keď na mňa Christian použil korbáč, a
druhýkrát, keď ma trtkal.
Witchcraft. Môj úsmev sa rozširuje – ach, áno, to bol ten tanec
vo veľkej izbe. Potom Bach a Marcello – ale nie, to je teraz na mňa
až príliš smutné. Jeff Buckley – áno, o tom som už počula. Snow
Patrol – moja obľúbená skupina. A ďalšia pesnička je od Enigmy,
volá sa Principles of Lust. Aké typické, zaškerím sa. Ďalšia sa
volá Possession… iste, to je celý Tieň. A zopár ďalších, o ktorých
som nikdy nepočula.
Vyberám si jednu skladbu, ktorá ma upútala, a púšťam ju.
Volá sa Try a spieva ju Nelly Furtado. Jej hlas sa okolo mňa
ovíja ako hodvábny šál, celú ma zahaľuje. Líham si preto do
postele.
Znamená to azda, že to chce Christian skúsiť? Pokúsiť sa o
nový typ vzťahu? Hltám každé slovo, pozerám sa do stropu a
snažím sa prísť na koreň tomu náhlemu zvratu. Chýbala som
mu. On chýbal mne. Musí ku mne niečo cítiť. Jednoducho
musí. Tento iPad, tie pesničky, všetky tie aplikácie – záleží mu
na mne. Naozaj záleží. Srdce mi od samej nádeje poskočí.
Pesnička sa končí a mne sa do očí tlačia slzy. Rýchlo
rolujem na ďalšie – The Scientist od Coldplay, to je jedna z
Katiných najobľúbenejších skupín. Tú pesničku poznám, ale jej
textu som nikdy nevenovala poriadnu pozornosť. Zatváram
oči a nechávam sa tými slovami zaplaviť, unášať…
Slzy sa mi derú z očí. Už ich nedokážem zadržiavať. Ak
toto nie je ospravedlnenie, tak čo teda? Ach, Christian…
53
Alebo je to výzva? Zodpovie moje otázky? Či si len príliš
namýšľam? Najskôr áno. Moje podvedomie súhlasne prikývne
hlavou so sústrastným výrazom v tvári.
Utieram si slzy. Musím mu napísať mail a poďakovať. A
tak sa zdvíham z postele, aby som si došla po notebook.
Coldplay mi robia zvukovú kulisu, ešte keď sa uvelebujem
so skríženými nohami na posteli. Mac nabieha a ja sa
prihlasujem.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: iPad
Dátum: 9.6.2011, 23:56
Komu: Christian Grey
Už zase kvôli Tebe plačem.
Milujem ten iPad.
Milujem tie pesničky.
Milujem Britskú knižnicu.
Milujem Teba.
Ďakujem.
Dobrú noc,
Ana xxx
Od: Christian Grey
Predmet: iPad
54
Dátum: 10.6.2011, 00:03
Komu: Anastasia Steelová
Som rád, že sa Ti to páči. Tiež som si jeden kúpil.
Keby som bol pri Tebe, tie slzy by som Ti vybozkával.
Ale nie som, takže bež spať.
Christian Grey
Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
Musím sa nad tou jeho odpoveďou usmievať. Je stále taký
panovačný, taký… jednoducho je to Christian. Zmení sa aj
toto? A v tej chvíli zisťujem, že dúfam v opak. Mám ho takého
rada, panovačného, avšak za predpokladu, že mu môžem
vzdorovať bez strachu z trestu.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Pán Namosúrený
Dátum: 10.6. 2011, 00:07
Komu: Christian Grey
Počujem Váš obvyklý panovačný a napätý tón, pán Grey.
Viem o niečom, čo by Vám mohlo uľaviť. Ale keď tu nie ste…
pri sebe ma nenecháte… a navyše očakávate, že budem
prosiť…
55
Môžete o tom tak akurát snívať, pán Grey.
Ana xxx
P.S.: Zaznamenala som, že ste do výberu zahrnuli aj hymnu
všetkých fanatických prenasledovateľov: „Každý nádych,
ktorý urobíš.“ Ja osobne Váš zmysel pre humor oceňujem, ale
vie o tom doktor Flynn?
Od: Christian Grey
Predmet: Bohorovné pokojný
Dátum: 10.6.2011, 00:10
Komu: Anastasia Steelová
Moja najdrahšia slečna Steelová,
dokonca aj vo vanilkových vzťahoch môže dôjsť k
vyplieskaniu, viete? Obvykle po obojstrannej dohode a so
sexuálnym podtextom… ale v tom veľmi rád urobím
výnimku.
Na Vašu neskonalú úľavu Vám musím oznámiť, že doktor
Flynn sa tiež stotožňuje s mojím zmyslom pre humor.
A teraz už, prosím, choď spať, pretože sa veľmi nevyspíš.
A, mimochodom – budeš prosiť, ver mi. Už sa na to teším.
Christian Grey
Napätý výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
56
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Dobrú noc a sladké sny
Dátum: 10.6.2011, 00:12
Komu: Christian Grey
Keďže o to tak pekne prosíš a pretože mám rada Tvoje jemné
vyhrážky, schúlim sa v posteli aj s iPadom, ktorý si mi tak
láskavo venoval, a budem zaspávať pri surfovaní v Britskej
knižnici a počúvaní hudby, ktorá to povie za Teba.
Ana xxx
Od: Christian Grey
Predmet: Ešte jedna prosba
Dátum: 10.6.2011, 00:15
Komu: Anastasia Steelová
Nech sa Ti o mne sníva.
Christian Grey
Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
Snívať o tebe, Christian Grey? Vždy.
57
Rýchlo sa prezliekam do pyžama, čistím si zuby a vleziem
do postele. Do uší si vkladám slúchadlá, spod vankúša ťahám
spľasnutý balónik Charlie Tango a tlačím si ho k sebe.
Dusím sa od radosti, na tvári prihlúply široký úsmev. Aká
zmena sa môže udiať za jediný deň! Ako mám asi teraz
zaspať?
José Gonzales začína spievať upokojujúcu pieseň s
hypnotickým gitarovým sprievodom a ja pomaly upadám do
spánku. Žasnem nad tým, ako sa svet za jediný večer ustálil do
rovnováhy, a rozjímam, či by som tiež nemala Christianovi
zostaviť playlist.