Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 8. kapitola

Kapitola 8

Gia Matteová je atraktívna žena - vysoká atraktívna žena. Krátke odfarbené a perfektne upravené vlasy jej tvoria okolo hlavy sofis-

tikovanú korunu. Na sebe má svetlosivý nohavicový kostým - voľ­né nohavice a vypasované sako, ktoré tesne obopína jej prepycho­vé kypriace krivky. To oblečenie vyzerá draho. Na krku sa jej blyští jediný diamant, ktorý vhodne dopĺňa jednoduché náušnice. Celá je ako zo škatuľky - jedna z tých žien, ktoré sa narodili v blahobyte a dostalo sa im tej najlepšej výchovy, aj keď na tú dnes večer zrej­me nejako pozabudla. Jej bledučkomodrá blúzka je totiž až príliš nedopnutá. Tak ako tá moja, uvedomujem si s pocitom horúčavy v lícach.

„Christian, Ana," rozžiari sa v dokonalom belostnom úsmeve a vystrie ruku s nemenej dokonalou manikúrou, aby si potriasla ruku najprv s Christianom a potom aj so mnou. Čo znamená, že musím pustiť Christianovu ruku, aby som mohla prijať tú jej. Je len o málo nižšia ako Christian, ale to bude zrejme tým, že má vražedne vysoké podpätky.

„Gia," prehodí Christian zdvorilo. Ja sa úsporne usmejem.

„Obaja vyzeráte po medových týždňoch veľmi dobre," zaševelí a vrhne na Christiana vyzývavý hnedý pohľad cez dlhé nalíčené riasy. Christian mi položí ruku okolo pása a priťahuje si ma k sebe.

„Bolo to fajn, ďakujeme." A prekvapuje ma tým, že so svojimi pe­rami zľahka otrie o môj spánok.

Vidíš... je môj. Protivný - dokonca neznesiteľný - ale môj. Usmejem sa. Práve teraz ťa na smrť milujem, Christian Grey. Prevliekam si ruku za jeho chrbát, strkám ju do zadného vrecka jeho nohavíc a zovriem v dla­ni to, čo mi práve prišlo pod ruku. Gia ochabnuto zdvihne kútiky úst.

„Podarilo sa vám pozrieť si moje návrhy?"

„Podarilo," zabručím. Pozriem na Christiana, ktorý sa na mňa s jedným povytiahnutým obočím pobavene škerí. Čo je tu na smiech? Moja reakcia na Giu, alebo skutočnosť, že ho držím za zadok?

„Tadiaľto, prosím," povie Christian. „Tie návrhy sú tu," ukáže sme­rom k jedálenskému stolu. Berie ma za ruku a vedie k nemu, zatiaľ čo Gia nás nasleduje. Konečne si spomeniem na svoje slušné vychováme.

„Dáte si niečo na pitie?" ponúkam. „Pohárik vína?"

„To by bolo skvelé," odvetí Gia. „Suché biele, ak máte."

Dočerta! Sauvignon blane - to je suché biele, alebo nie? Neochot­ne sa odpútavam od svojho manžela a mierim do kuchyne. Počujem, ako v reproduktoroch zapraská, ked Christian vypína hudbu.

„Dáš si ešte víno, Christian?" zavolám.

„Prosím, bejby," zavrní s úsmevom. Panebože - niekedy vie byť taký neuveriteľne úchvatný... a inokedy zase popudlivý až hrôza.

Ked sa naťahujem, aby som otvorila dvierka kuchynskej skrinky, cítim na sebe jeho oči a zrazu mi dochádza, že spolu hráme divadiel­ko. Je to hra - a tentoraz sme na jednej lodi proti slečne Matteovej. Žeby si všimol, že Giu priťahuje a že mu to ona dáva okato najavo? Pocítim náhly nápor uspokojenia, keď si uvedomím, že sa ma Chris-tian zrejme snaží upokojiť. Alebo jednoducho vysiela k tej ženskej signály - jasné a zreteľné - že je zadaný.

Môj. Pozor, ty suka - môj. To sa ozýva vnútorná bohyňa s ne­kompromisným výrazom a navlečená v kostýme gladiátorky. S ús­mevom Mony Lisy vyberám tri poháre, z chladničky beriem otvo­renú fľašu Sauvignonu a všetko položím na raňajkový bar. Gia sa nakláňa nad stolom a Christian, ktorý stojí hneď vedľa, ukazuje na niečo v plánoch.

„Myslím, že Ana má nejaké pripomienky k presldenej stene. Cel­kovo sme ale obaja s myšlienkami, ktoré tu prezentujete, spokojní."

„Tak to ma veľmi teší," rozplýva sa Gia s neprehliadnuteľnou úľa­vou a keď to povie, vystrie ruku a letmo sa dotkne Christianovej paže v drobnom, koketnom geste. Christian ustrnie, sotva znateľne, zato okamžite. Zdá sa, že ona to ani nezaznamenala.

Tak pozor, dáma, daj od neho tie paprče preč. On neznáša, keď sa ho niekto dotýka.

Christian zdanlivo nenútene ukročí, aby sa dostal z jej dosahu, a obráti sa na mňa. „Máme tu smäd," deklamuje.

„Už letím." je to tak, on hrá divadielko. Je z nej celý nesvoj - pre­čo som si to nevšimla skôr? Tak preto ju nemám rada. Christian je zvyknutý na spôsob, akým na neho ženy reagujú - to som už videla veľakrát - a zvyčajne tomu nevenuje žiadnu pozornosť. Lenže fyzický kontakt - to je iné. Fajn, pani Greyová vyráža na záchrannú misiu.

Rýchlo nalievam víno, skladám si všetky tri poháre do rúk a po­náhľam sa za svojím rytierom v núdzi.

Jeden pohárik ponúkam Gii a schválne sa postavím medzi nich. Keď si ho odo mňa berie, zdvorilo sa usmeje. Ďalší podávam Christianovi, ktorý po ňom vďačne siahne a v jeho výraze sa zračí radostná úľava.

„Na zdravie," prednesie k nám obom, ale pozerá sa len na mňa. Obe s Giou zdvíhame poháre a odpovedáme ako jeden. Vzápätí si upíjame vytúžený dúšok vína.

„Vy máte nejaké námietky ohľadom tej sklenenej steny, Ana," pýta sa Gia.

„To mám. Nevysvetľujte si to zle - veľmi sa mi páči. Ale dúfala som, že by sme ju mohli vsadiť do domu trochu ohľaduplnejšie. Ko­niec koncov, zamilovala som si ten dom taký, aký bol, a nechcem na ňom robiť žiadne radikálne zmeny."

„Chápem."

„Jednoducho chcem, aby to bolo menej násilné, viete... aby dom viac zodpovedal pôvodnému štýlu." Pozriem sa na Christiana, ten ma zamyslene sleduje.

„Takže žiadne radikálne zmeny?" uisťuje sa.

„Nie," vrtím hlavou, aby som to zdôraznila.

„Máš ho rada taký, aký je?"

„Väčšinu z neho áno. Už od začiatku viem, že potrebuje len trochu láskyplnej starostlivosti."

Kúpem sa v Christianovom hrejivom pohľade.

Gii pri pohľade na nás dvoch vstupuje do líc rumenec. „Tak dob­re," povie. „Asi už tuším, o čo vám ide, Ana. Čó keby sme tú presk-lenú stenu ponechali, ale umiestnili ju na takú väčšiu terasu, ktorá sa ponesie v pôvodnom stredomorskom štýle domu. Kamennú terasu tu už máme. Mohli by sme na ňu umiestniť nosné piliere z rovnakého kameňa, v širokých rozstupoch, takže by vám nebránili vo výhľade. Pridali by sme presklenú strechu, alebo ju urobili z rovnakých škri-diel, aké má dom. Zároveň by to tvorilo kryté vonkajšie posedenie."

Musím uznať, že je tá ženská dobrá - to sa jej musí nechať.

„Alebo, namiesto tej terasy by sme mohli tie presklené dvere na­trieť farbou podľa vášho výberu, ktorá by imitovala drevo - to by ten stredomorský štýl tiež pomohlo navodiť," pokračuje.

„Rovnako ako tie bledomodré okenice na juhu Francúzska," pre­hodím smerom k Christianovi, ktorý ma stále sústredene sleduje. Usrkne si z vína a pokrčí ramenami - veľmi vyhýbavo. Hmm. Toto riešenie sa mu nepáči, ale nepokúša sa ten môj nápad spochybniť, ani ma prekričať, alebo zo mňa urobiť hlupaňu. Bože, tento chlap je ale spleť protikladov. V mysli sa mi mimovoľne vynoria jeho včerajšie slová: „Chcem, aby ten dom bol taký, aký ho chceš mať ty. Čokoľvek. Je tvoj." On si praje, aby som bola šťastná - šťastná pri všetkom, čo robím. Myslím, že v hĺbke duše to už dávno viem. To len - vedome zastavujem tok svojich myšlienok. Teraz na tú hádku nemysli, preme-riava si ma moje podvedomie nabrúsene.

Gia sa pozerá na Christiana, čaká, že to rozhodnutie urobí on. Sledujem, ako sa jej pritom zväčšujú zreničky a roztvárajú leskom bohato natreté pery. Jazykom si šikovne navlhčí tú hornú a upije si z vína. Keď sa pohľadom vrátim ku Christianovi, ešte stále hľadí na mňa - nie na ňu. Áno! Moja vnútorná bohyňa mávne zaťatou päsťou do vzduchu. Myslím, že si budem musieť so slečnou Matteovou pre­hovoriť.

„Čo by si chcela ty, Ana?" zavrní Christian a dáva veľmi jasne na­javo, že sa podriadia môjmu rozhodnutiu. „Mne sa páči predstava tej terasy."

„Mne tiež."

Obraciam sa späť na Giu. No tak, dáma - na mňa sa pozeraj, nie na neho. Ja som ten, kto tu rozhoduje. „Myslím, že by som rada videla zmenené návrhy, na ktorých by bola zrejmá terasa s piliermi zodpo­vedajúcimi štýlu domu."

Gia neochotne odlepí lačný pohľad z môjho manžela a usmeje sa na mňa. Vari si myslí, že som si nič nevšimla?

„Iste," prehodí medovo. „A tie ostatné pripomienky?"

Myslíš nejaké iné, než že tu ocami sexuješ s mojím mužom? „Chris-tian by si prial prepracovať hlavnú spálňu," zamrmlem.

Od vstupu do velkej izby sa ozve odkašľanie. Všetci naraz sa otá­čame a zisťujeme, že tam postáva Taylor.

„Taylor?" prehodí Christian.

„Potrebujem vašu radu v jednej neodkladnej záležitosti, pán Grey." Christian mi zozadu položí ruky na plecia a Gii adresuje:

„Pani Greyová si tento projekt vedie sama. Má úplne voľnú ruku. Urobte všetko, čo bude chcieť. Jej inštinktom absolútne dôverujem -je veľmi prezieravá." V závere sa nepatrne mení sfarbenie jeho hlasu... rozoznávam v ňom pýchu a tiež ľahké varovanie. On Giu varuje?

Dôveruje mojím inštinktom? Ja z toho chlapa raz zošaliem. Moje inštinkty ho dnes popoludní nechali brutálne prevalcovať moje city. Frustrovane zakrútim hlavou. Ale som rada, že povedal slečne Provo-katívna-ale-nanešťastie-dobrá-v-tom-čo-robí, kto je tu šéfom. Pohla-dím ho po ruke spočívajúcej na mojom ramene.

„A teraz ma ospravedlňte." Christian ma krátko stlačí a otáča sa, aby nasledoval Taylora. Mimovoľne sa zamýšľam nad tým, čo od neho vlastne chce.

„Takže - tá spálňa?" navrhuje Gia nervózne.

Zadívam sa na ňu a chvíľku čakám, aby som si bola istá, že sú Christian s Taylorom preč. Potom skoncentrujem všetku svoju vnú­tornú silu a zahrniem do nej aj hnev, ktorý som v sebe v posledných piatich hodinách dusila, a dávam jej to zožrať:

„Je to v poriadku, že sa cítite nervózne, Gia, pretože práve teraz visí vaša práca na tomto projekte na vlásku. Ale som si istá, že spolu bude­me vychádzať - ak budete svoje ruky držať ďalej od môjho manžela."

Zalapá po dychu.

„V opačnom prípade máte padáka. Rozumiete?" Starostlivo vy-rieknem každé slovo zvlášť.

Úplne ohromená na mňa párkrát zrýchlene zažmurká. Nemôže uveriť tomu, čo som povedala. A ja nemôžem uveriť tomu, čo som práve povedala. Navonok ale zostávam nad vecou a ľahostajne opätu­jem jej vytreštený pohľad.

Neuhýbaj. Neuhýbaj! Túto znepokojujúcu odolnú masku som od­kukala od Christiana, ktorý sa dokáže tváriť tak bezvýrazne ako nikto iný. Viem, že renovácia „sídla Greyovcov" je pre Giine architektonic­ké štúdio vysoko prestížnym projektom - a zároveň najvyššou frčkou na jej uniforme. Nemôže si dovoliť o túto zákazku prísť. A práve teraz je mi úplne fuk, že je to Elliotova kamarátka.

„Áno - pani Greyová - ja - ja sa ospravedlňujem. Nikdy som... " Červená sa a zrazu nevie, čo povedať.

„Aby bolo jasné. Môj manžel o vás nemá najmenší záujem."

„Samozrejme," zabrble a pre zmenu sa začne blednúť.

„Ako som už povedala, len som si to s vami chcela ujasniť."

„Pani Greyová, je mi skutočne ľúto, ak ste si mysleli... že by som... " vyznie dostratena, stále tápe, čo by tak mohla povedať.

„Dobre. Ak si už rozumieme, mohlo by nám to spolu klapať. Teraz vám ukážem, čo nám napadlo ohľadom spálne a potom by som rada prešla všetky stavebné materiály, ktoré pri renovácii hodláte použiť. Ako iste viete, Christian a ja sme sa rozhodli, že by ten dom mal byť čo najekologickejší, a tak by som ho rada uistila o tom, že všetky ma­teriály aj ich pôvod tomu zodpovedajú."

„S-samozrejme," vykoktá so stále vyjaveným pohľadom a pop­ravde aj trochu ustráchané. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Vnútor­ná bohyňa obieha čestné koliesko okolo arény a máva rozvášnené­mu davu.

Gia si uhladzuje vlasy a ja si uvedomujem, že je to jej prejav ner­vozity.

„Tak teda... spálňa?" povzbudí ma hlasom, ktorý preskakuje do dýchavičného šepotu. Teraz, ked som ju postavila nohami späť z ob­lakov na zem, cítim, ako sa prvýkrát od nášho popoludňajšieho stret­nutia s Christianom uvoľňujem. Toto zvládnem. A moja vnútorná bohyňa si práve blahoželá, aká vie byť mrcha.

Christian sa k nám vracia práve v momente, keď končíme.

„Hotovo?" pýta sa. Dáva mi ruku okolo pása a otáča sa na Giu.

„Áno, pán Grey," usmeje sa Gia akože oslnivo, aj ked neskryje istú horkosť. „Nové návrhy vám predložím v priebehu niekolkých dní."

„Výborne. A ty si spokojná?" pýta sa Christian ma, oči má hrejivé a skúmavé. Prikývnem a z nejakého dôvodu, ktorému tak celkom ne­rozumiem, mi líca polieva horúčava.

„No, ja už radšej pôjdem," zašvitorí Gia kŕčovito a vystrie ruku -tentoraz najskôr ku mne a až potom k Christianovi.

„Uvidíme sa, Gia," zaševelím.

„Iste, pani Greyová. Pán Grey."

Na prahu miestnosti sa zjavuje Taylor.

„Taylor vás odprevadí," poviem tak nahlas, aby ma počul aj me­novaný.

Gia si znovu uhladzuje vlasy, otáča sa na vysokom podpätku a tes­ne nasledovaná Taylorom odchádza z velkej izby

„Zdala sa mi nejaká mimo," poznamená Christian a uprie na mňa prenikavý pohľad.

„Naozaj? Ani som si nevšimla," pokrčím plecami a snažím sa pri­tom pôsobiť nezúčastnene. „Čo chcel Taylor?" Pýtam sa čiastočne zo zvedavostí a čiastočne preto, že chcem zmeniť tému.

Christian ma so zachmúreným výrazom púšťa a začína rolovať vý­kresy ležiace na stole.

„Týkalo sa to Hydea."

„Čo je so Hydeom?" zašepkám.

„Nič, kvôli čomu by si si mala robiť starosti, Ana." Necháva vý­kresy tak a berie ma do náručia. „Ukázalo sa, že sa už celé týždne neukázal u seba v byte, to je všetko." Dáva mi bozk do vlasov, potom ma pustí a zvinie papiere do úhľadných zvitkov.

„Na čom ste sa teda dohodli?" vyzvedá, a mne je jasné, že nechce, aby som pokračovala v otázkach na téma Hyde.

„Iba na tom, čo sme spolu my dvaja preberali predtým. Myslím, že sa jej páčiš," dodávam ticho.

Odfrkne si. „Ty si jej niečo povedala?" sonduje.

Sčervenám. Ako to vie? Mlčky si prezerám svoje prsty.

„Keď prišla, boli sme Christian a Ana, a keď odchádzala, boli sme pán a pani Greyovci," prehodí sucho.

„Možno, že som jej niečo povedala," zamumlem. Ked sa na neho znovu pozriem, jeho pohľad je láskavý a v jeden nestrážený okamih dokonca... spokojný. Spustí zo mňa oči, potrasie hlavou a jeho výraz sa mení.

„Iba reaguje na môj vzhľad," zaznie tak nejako nahnevane - do­konca znechutene. To nie, Tieni

„Čo je?" čuduje sa môjmu vydesenému výrazu. A potom sa mu poplašné rozširujú oči. „Dúfam, že nežiarliš?" ubezpečuje sa prek­vapene.

Pocítim nový príval krvi v tvári, preglgnem a znovu zapichnem pohľad na svoje spletené prsty. Že by?

„Tá ženská je sexuálny predátor, Ana. Navyše nie je ani trochu môj typ. Ako na ňu vôbec môžeš žiarliť? Na kohokoľvek? Ona ma vôbec nezaujíma." Keď sa na neho pozriem, zíza na mňa, akoby mi práve narástla ďalšia končatina. Potom si zachádza rukou do vlasov. „Pre mňa si len ty, Ana," povie ticho. „Vždy budeš."

Môj ty bože. Opäť necháva nákresy ich osudu, pristupuje až ku mne a chytá mi bradu medzi palec a ukazovák.

„Ako si môžeš myslieť niečo iné? Dal som ti snáď niekedy dôvod domnievať sa, že ma, hoci nepatrne, zaujíma niekto iný?" Upiera na mňa intenzívny sálavý pohľad.

„Nie," zašepkám. „Som hlúpa. Proste dnes... dnes si... " Všetky moje protikladné emócie dnešného dňa naraz vyplávajú na povrch. Ako mu mám vysvetliť, že som zmätená? Jeho správanie v mojej kan­celárii ma vyviedlo z miery a zároveň pekne naštvalo. Najskôr chce, aby som nechodila do práce a vzápätí mi odovzdáva spoločnosť. Ako s ním mám asi držať krok?

„Čo som?"

„Ach bože, Christian," rozochveje sa mi spodná pera, „ja sa jed­noducho snažím nejako zvyknúť na tento nový život, ktorý som si pre seba nikdy nepredstavovala. Všetko mám zrazu ako na zlatom pod­nose, prácu, teba - môjho nádherného muža, o ktorom... o ktorom som si nikdy nemyslela, že sa do neho tak zamilujem, tak šialene, tak rýchlo, tak... nezvratne." Christian v údive spúšťa čeľusť a ja si dodá­vam guráž hlbokým nádychom.

„Lenže ty si ako parný valec a ja sa jednoducho nechcem nechať prejsť, pretože tú babu, čo si sa do nej zamiloval, by to zničilo. A čo by potom zo mňa zostalo? Len bezduchý spoločenský tieň poletujú­ci medzi jednotlivými charitatívnymi funkciami." Znovu sa odmlčím, snažím sa nájsť vhodné slová, ktoré by vyjadrili to, čo cítim. „A ty teraz odo mňa chceš, aby som sa stala hlavou spoločnosti - čo som v nikdy živote nepovažovala za svoj cieľ. Vieš, pekne sa v tom všetkom brodím. Chceš, aby som bola doma. Chceš, aby som viedla firmu. Mám v tom zmätok." Prestávam hovoriť, slzy mám na krajíčku a prehltam vzlyk.

„Musíš ma nechať robiť moje vlastné rozhodnutia, brať na seba riziká, dopúšťať sa chýb... a tiež mi dovoliť, aby som sa z nich pouči­la. Potrebujem najskôr chodiť, než sa rozbehnem, vari to nechápeš? A potrebujem nezávislosť. Tú pre mňa predstavuje moje meno." Toto je ono, to som mu chcela povedať celé popoludnie.

„Takže ťa dusím?" hlesne znepokojene.

Pritakám.

A on zatvára oči. Rozrušene si hrabne rukami do vlasov. „Proste ti chcem poskytnúť všetko, Ana, čo len by si mohla chcieť. A zároveň mám nutkanie ťa pred tým všetkým chrániť, udržať ťa v bezpečí. Ale tiež chcem, aby každý vedel, že si moja. Spanikáril som, keď sa mi ten tvoj mail vrátil. Prečo si mi o tom mene nepovedala?"

Pýrim sa od hanby. Veď má pravdu.

„Bol to len taký nápad, keď sme boli na medových týždňoch, jed­noducho, nechcela som nám to kaziť. Potom som na to zabudla a vy­bavilo sa mi to až včera večer. A potom zrazu, Jack... veď vieš, ako nás to vzalo. Mrzí ma to, mala som ti o tom povedať, alebo to s tebou prebrať, lenže na to nejako nikdy nebola vhodná chvíľa."

Christianov intenzívny pohľad je znepokojujúci. Ako keby sa mi snažiť implantovať myšlienky rovno do mozgu. Lenže mlčí.

„Prečo si spanikáril?" skúšam ho rozhovoriť.

„Jednoducho nechcem, aby si mi pretekala medzi prstami."

„Pre lásku Božiu, ja nikam nejdem. Kedy si to už konečne vtl-čieš do tej svojej neskutočne tvrdej hlavy? Ja Ťa Ľúbim." Na dôraz mávnem rukou, ako to niekedy robieva on, keď chce vyzdvihnúť, čo hovorí. „Drahšíste mi než zrak, svet, sloboda."

Vyvalí oči: „Ako dcéra otca?" uškrnie sa ironicky.

„Nie," zasmejem sa, aj keď mi práve do smiechu nie je. „Je to jedi­ný citát, čo m napadol."

„Šialený kráľ Lear?"

„Drahý, milovaný, šialený kráľ Lear." Pohladím ho po tvári a on sa so zavretými očami pritlačí k mojej dlani.

„Zmenil by si si meno na Christian Steele, aby každý videl, že ku mne patríš?"

Prudko roztvára oči. Vytreští ich na mňa, akoby som práve pove­dala, že zem je plochá. Potom sa zamračí. „Že k tebe patrím?" dostane zo seba.

„Že si môj."

„Tvoj," opakuje ako ozvenou našu včerajšiu slovnú výmenu z her­ne. „Áno, to by som urobil. Ak by to pre teba toľko znamenalo." Ach môj...

„A pre teba to tolko znamená?" „Presne tak," vyhlási pevne.

„Tak dobre." Urobím to pre neho. Dám mu tú istotu, keď ju tak potrebuje.

„Ja som myslel, že si na to pristúpila už predtým."

„To áno, ale teraz, keď sme to rozobrali dôkladne, som s tým roz­hodnutím spokojnejšia."

„Aha," odtuší prekvapene. Potom mi venuje jeden zo svojich pre­krásnych chlapčenských áno-ešte-stále-som-tak-nejako-mladý úsme­vov, čím mi dočista vezme dych. Berie ma okolo pása a zatočí sa so mnou dookola, až vykríknem a hneď nato sa rozosmejem. A netuším, či je jednoducho taký šťastný, alebo či sa mu uľavilo, alebo... čo vlastne?

„Pani Greyová, viete vy vôbec, čo to pre mňa znamená?"

„Teraz už hej."

Zohne sa, aby ma pobozkal, prsty mi zaplieta do vlasov a pevne si ma za ne pridržiava.

„Znamená to, že nadišiel čas plniť isté záväzky," zamrmle mi tesne pri perách a špičkou nosa prejde pozdĺž môjho.

„Myslíš?" Zakláňam sa, aby som na neho videla.

„Padli tu určité sľuby. Plnenie sa síce odložilo, ale obchod bol uzatvorený," pripomenie, a v očiach mu zasršia iskričky šibalského uspokojenia.

„Ehm..." ešte stále sa mi točí hlava z toho, ako sa snažím udržať krok s jeho náladami.

„Alebo snáď ustupuješ od dohody?" opýta sa neisto. V tvári sa mu na chvílku usadzuje hĺbavý výraz. „Niečo mi napadlo," povie potom.

No teda, akýže nemravný sex to bude tentoraz?

„Musíme vybaviť jednu neodkladnú vec," pokračuje a zrazu celý zvážnie. „Tak, tak, pani Greyová. Ide o záležitosť maximálneho výz­namu."

Tak moment - on si zo mňa uťahuje. „O akú?" vydýchnem.

„Potrebujem sa dať ostrihať. Zdá sa, že moje vlasy sú už dlhšie a mojej žene sa to nepáči."

„Ja ti nemôžem strihať vlasy!"

„Ale môžeš." Odfúkne si tie, čo mu už padajú do čela.

„No, ak má pani Jonesová pudingovú misku," zaškerím sa. Christian sa zasmeje. „Tak fajn, rana do terča. Radšej zavolám Francovi."

To teda nie! Franco predsa robí pre ňu! Možno by som ho predsa len mohla trochu zastrihnúť. Koniec koncov, Raya strihám už celé roky a nikdy sa nesťažoval.

„Tak poď," schmatnem ho za ruku a on vyvalí oči. Ťahám ho za sebou celú cestu až do kúpeľne, kde ho púšťam a pritiahnem bielu drevenú stoličku, ktorá stojí v kúte. Postavím ju pred umývadlo. Keď

sa na neho potom pozriem, zisťujem, že ma sleduje so zle skrývanými úsmevom, palce zakvačené v predných pútkach nohavíc a oči - tie mu len tak sálajú.

„Sadnúť," ukážem na prázdnu stoličku a pokúšam sa udržať mo­rálnu prevahu.

„Ty mi budeš umývať vlasy?"

Pomaly pritakám. Zarazene nadvihne jedno obočie a ja mám na okamih dojem, že z toho vycúva. „Tak dobre," privolí. Pozvoľna si začína rozopínať gombíky košele, jeden po druhom, tým vrchným počnúc. Šikovné prsty sa s istotou pohybujú od jedného k druhému, až je košeľa úplne rozhalená.

Môj ty bože... Moja vnútorná bohyňa prerušuje svoju spanilú jaz­du arénou.

Christian ku mne naťahuje ruky so zapnutými manžetami, pery pritom zvlní v typickom vyzývavom úsmeve. Rozopni to! Ach, iste... manžetové gombíky. Chytím ho za natiahnuté zápästia a uvoľním najskôr prvý z tých šperkov - platinový kotúčik s jeho ini­ciálami vyrytými jednoduchou kurzívou - a potom aj jeho identické dvojča. Ked to mám hotové, dvíham k nemu oči. Jeho pobavený vý­raz je preč, nahradil ho iný, taký intenzívnejší... oveľa intenzívnejší. Dvíham ruky, sťahujem mu košeľu z pliec a nechávam ju sklznuť na podlahu.

„Pripravený?" zašepkám. „Na všetko čo si praješ, Ana."

Moje oči zablúdia k jeho perám, roztvoreným tak, aby sa mohol nadychovať viac zhlboka. Krásne tvarované, ostro rezané - sú to nád­herné pery a on veľmi dobre vie, čo si s nimi počať. Pristihnem sa pri tom, ako sa skláňam pre bozk.

„Nie," zarazí ma a položí mi obe dlane na plecia. „Nerob to. Ak to urobíš, ku strihaniu vlasov sa nedostaneme."

Dočerta!

„A ja by som to veľmi chcel," pokračuje. A z očí mu v tej chvíli z nejakého nevysvetliteľného dôvodu vyžaruje absolútna úprimnosť. Je to také odzbrojujúce.

„Prečo," poviem.

Zlomok sekundy na mňa len hľadí, oči dokorán. „Kvôli tomu po­citu, že sa o mňa niekto stará."

Srdce sa mi zachveje a vzápätí skoro prestáva tĺcť. Ach, Christian..: Tieň môj. Skôr než si uvedomím, čo vlastne robím, stískam ho v ná­ručí a bozkávam ho na hruď, na tvári ma šteklia jeho jemné chĺpky.

„Ach, Ana. Moja Ana," vydýchne. Pevne ma objíme a potom len tak nehybne stojíme navzájom sa držiac v tej velkej kúpeľni. Bože, ako ja milujem, keď ma takto objíma. Napriek tomu že je to neznesi­teľný megalomanský magor - je to môj neznesiteľný megalomanský magor, ktorý nutne potrebuje svoju celoživotnú dávku bezpodmie­nečnej lásky. Bez toho, aby som ho pustila, zakláňam hlavu.

„Naozaj chceš, aby som to robila?"

Prikývne a venuje mi ten svoj plachý úsmev. S úsmevom mu vy-klznem z objatia.

„Tak sa posaď," vyzvem ho znova.

Poslúchne a sadá si chrbtom k umývadlu. Vyzujem si topánky a odkopnem ich k jeho ledabolo pohodenej košeli. Naťahujem sa do sprchy pre jeho šampón - Chanel. Kúpili sme ho vo Francúzsku.

„Bude pánovi vyhovovať?" Podržím ho v oboch dlaniach, ako­by som ho ponúkala v teleshoppingu. „Osobná donáška až z juhu Francúzska. Páči sa mi, ako vonia... tak ako ty," dokončujem šeptom a vzdávam sa role televízneho predajcu.

„Iste," prisvedčí pobavene.

Beriem si malý uterák z radiátora. Pani Jonesová teda vie, ako udržiavať uteráky nadýchané.

„Predkloniť," zavelím a on poslúchne. Prehodím mu ho cez plecia, potom otočím kohútiky a naplním umývadlo teplou vodou.

„Zakloň sa." Hmm, páči sa mi mať veci pod kontrolou. Christian sa zakláňa, lenže je príliš vysoký. A tak si posúva stoličku dopredu a po­tom ju celú sklopí, až sa opierka zaprie o umývadlo. Teraz to vychádza dokonale. Opiera si hlavu dozadu. Dvíha ku mne neohrozený pohľad a ja si nedokážem pomôcť a usmievam sa na neho. Beriem si jeden z dvoch pohárov na pitie, ktoré nechávame na kúpeľňovej skrinke a na­berám do neho vodu, ktorú mu potom prelievam cez hlavu a namáčam mu vlasy. Sklonená nad ním, celý proces ešte raz opakujem.

„Vy tak krásne voniate, pani Greyová," vydýchne a zatvára oči.

Aspoň si ho môžem nerušene prezerať. Bože. Dokážem sa pohľa­du na neho niekedy nabažiť? Dlhé tmavé mihalnice mu vrhajú tieň na líca, pery má zľahka roztvorené, s malým tmavým otvorom upro­stred, pripomínajúcim kryštál diamantu. Počujem, ako ticho dýcha. M mm... ako ja by som mu teraz jazykom...

Naliala som mu vodu do očí. Dočerta! „Ježiš, prepáč!"

Schytí cíp uteráka a so smiechom si ju z nich vytiera.

„Hej, ja viem, že som magor, ale utopiť ma nemusíš."

So smiechom mu vlepím bozk na čelo. „Tak ma neprovokuj."

Dáva mi ruku do tyla a pohne sa tak, aby si svojimi perami ukra­dol tie moje. Krátko sa na nich zdrží a pritom sa mu z hrdla ozve hlboké, spokojné zabručanie. Ten zvuk má priame spojenie na svaly v mojom podbrušku... je taký lákavý. Christian ma púšťa a poslušne sa opiera späť. Uprie na mňa odovzdaný pohľad. Na malý okamih pôsobí tak zraniteľne, ako dieťa. Pichne ma z toho pri srdci.

Vytlačím si trochu šampónu do dlane a začínam mu ho vtierať do vlasov, rytmicky mu krúžim prstami pekne od spánkov, cez temeno hlavy a potom po stranách až dole do tyla. Znovu zavrie oči a znovu vydá ten zmyselný zvuk.

„To je také príjemné," vydýchne po chvíli a ja skoro cítim, ako sa pod pevným, istým dotykom mojich prstov uvoľňuje.

„Tomu verím," súhlasím a dávam mu ďalší bozk na čelo.

„Páči sa mi, ako ma škriabeš nechtami." Oči má stále zatvorené a vyzerá tak spokojne - už vôbec nie zraniteľne. Jeho výraz sa zrazu tak zmenil a je to krásny pocit vedieť, že je to mojou zásluhou.

„Hlavu hore," prikážem mu, a on poslúchne. Hmm - na to by som si dokázala zvyknúť. Vtieram mu šampón aj do vlasov na krku a pri­tom mu nechtami jemne prechádzam po koži.

„Naspäť."

Zakláňa hlavu a ja mu z nej pomocou pohára splachujem penu. Tentoraz sa mi darí ho neošpliechať. „Ešte raz?" spýtam sa.

„Ešte, prosím." Zažmurká a vyhľadá ma tým spokojným pohľa­dom. Usmejem sa na neho.

„Už sa na tom pracuje, pán Grey."

Otáčam sa k umývadlu, ktoré normálne používa Christian a pl-ním ho teplou vodou.

„Na oplachovanie," objasňujem, keď sa jeho pohľad mení na spý­tavý.

Opakujem celý proces s šampónom a pri tom načúvam jeho vy­rovnanému hlbokému dychu. Keď má vlasy celé pokryté penou, ešte raz si vychutnávam pohľad na príťažlivú tvár môjho muža. Nedoká­žem mu odolať. Jemne ho pohladím po tvári, on pootvorí oči a tak­mer rozospato na mňa cez tie dlhé mihalnice zažmurká. Nahnem sa a zľahka ho cudne pobozkám. On s úsmevom zavrie oči a nadmieru spokojne vydýchne.

Môj ty bože. Kto by si bol pomyslel, že po tej našej popoludňajšej hádke bude tak v pohode ? A bez sexu!

Nakláňam sa tesne nad ním.

„Hmm," zapradie uznanlivo, keď sa mu moje prsia otrú o tvár. Potláčam nutkanie sa zavlniť a vyťahujem špunt, takže z umývadla mizne voda plná bubliniek. Christian natiahne ruky k mojim bokom a chytá ma za zadok.

„Láskavo neobťažujte personál," zareptám naoko nesúhlasne.

„Nezabúdajte, že som hluchý," povie, bez toho aby otvoril oči, zíde rukami nižšie a začne mi vyhrňovať sukňu. Plesknem ho po ruke. Tá hra na kaderníčku ma baví. Roztiahne kútiky do širokého úsmevu, ako chlapec, ktorého som pristihla pri niečom nezákonnom, na čo je ale v kútiku duše náležíte hrdý.

Znovu si beriem pohár, ale tentoraz používam vodu z vedľajšie­ho umývadla, aby som mu starostlivo spláchla aj zvyšky šampónu z vlasov. Ďalej sa nakláňam tesne nad neho a on si necháva dlane na mojom zadku, masíruje ho prstami, chvíľu do strán, potom zase hore a dole... hmm. To už sa zavrtím a jemu znovu zabuble v hrudi

ten zvuk.

„A je to. Všetko spláchnuté."

„To je dobre," prednesie. Stlačí ma ešte viac a zrazu sa vzpriami, vlasy má tak nasiaknuté vodou, že mu z nich crčí úplne všade. Strhá­va si ma na kolená, dlane mi presúva nahor, až na krk a z neho ďalej, plynulé k mojej čeľusti, drží ma nimi v šachu. Sotva stihnem od prek­vapenia vykríknuť, už mám jeho pery na svojich a jeho jazyk nekom­promisne v ústach. Zatínam mu prsty do mokrých vlasov a cítim, ako mi z nich stekajú pramienky vody po predlaktiach a zároveň s tým, ako sa náš bozk prehlbuje, mi zmáča aj líca. Presúva ruky z mojej brady k vrchnému gombíku blúzky.

„Koniec hrania. Teraz už z teba chcem vytrtkať tú dušu. A môže­me to urobiť buď tu, alebo v spálni. Pokojne si vyber."

Jeho oči sa vpíjajú do mojich, žeravé, plné prísľubov a voda z jeho vlasov nás už zmáčala oboch. A mne vysychá v ústach.

„Tak ako to bude, Anastasia?" vydýchne a ďalej si ma drží sediac

na kolenách.

„Si mokrý," zareagujem.

Nečakane predkláňa hlavu a otiera sa tými premočenými vlasmi o moju blúzku na prsiach. Zajačím a pokúšam sa mu vykrútiť. Len zosilňuje svoj stisk.

„Ale nie, bejby, nikam nejdeš," utrúsi. Keď zdvihne hlavu, na pe­rách mu pohráva chlipný úsmev, zatiaľ čo zo mňa sa stala Miss mokré tričko 2011. Moje zvršky sú nasiaknuté vodou a úplne priehľadné. Teraz už som tiež mokrá... aj keď, niekde iba vlhká.

„Ten výhľad je teda úchvatný," chváli si a predkláňa sa, aby mi no­som zakrúžil okolo jednej namočenej bradavky. Zachvejem sa.

„Tak mi odpovedz, Ana. Tu, alebo v spálni?"

„Tu," zašepkám horúčkovito. Do čerta so strihaním - urobím to neskôr.

Pomaly roztiahne kútiky, pery sa mu zvlnia v zmyselnom úsmeve so zhýralým podtónom.

„Skvelá volba, pani Greyová," vydýchne mi do tváre. Púšťa moju bradu a presúva mi ruku na koleno. Hladko mi ju ťahá nahor po steh­ne, vyhŕňa mi sukňu, klže po koži... a ja sa začínam chvieť. Ústami si razí vlhkú cestičku od môjho ucha dole, pozdĺž čeľuste.

„Tak čo s tebou urobíme?" zašepká. Jeho prsty sa zastavujú na leme mojich podväzkov. „To sa mi páči," zapradie. Zasunie jeden prst pod ne a pretiahne mi ho až na vnútornú stranu stehna. Zalapám po dychu a znovu sa na ňom zahniezdim.

Z hrude sa mu vydiera zmyselné zavrčanie. „Ak z teba mám vytrt-kať dušu, potrebujem, aby si bola pokojná."

„Prinúť ma," vyzvem ho, príliš tenko a sípavo. Prudko sa nadýchne. Privrie oči a premeria si ma žeravým zastre­tým pohľadom.

„Teda, pani Greyová. Stačí povedať." Presúva ruku z podväzkov k nohavičkám. „Čo keby sme ťa ich zbavili?" Zľahka za ne zatiahne a ja sa nadvihnem, aby som mu pomohla. Keď to urobím, zasyčí cez zaťaté čeľuste.

„Nevrť sa," precedí.

„Len pomáham," našpúlim sa. A on jemne vtiahne moju spodnú

peru medzi zuby.

„Nemrviť sa," zavrčí. Sťahuje mi nohavičky z nôh a zároveň mi vyhŕňa sukňu, až ju mám nariasenú okolo bokov. Oboma rukami ma berie okolo pása, zľahka dvíha a v jednej z nich stále drží nohavičky.

„Sadni si na mňa. Obkročmo," prikazuje mi ticho a pritom mi uprene hľadí do očí.

Usádzam sa na ňom a dvíham k nemu vyzývavý pohľad. Tak sa ukáž, Tieň!

„Pani Greyová," vydýchne varovne, „vy ma provokujete?" Sleduje ma, pobavený, ale aj vzrušený. Aká príťažlivá kombinácia. „Pravdaže. Čo s tým mienite urobiť?"

Oči mu zažiaria užasnutým uspokojením nad mojou trúfalosťou a pod sebou cítim, že som ho rozrušila tak nejako celkovo. „Zopni si ruky za chrbtom."

No to ma podrž! Poslušne plním jeho príkaz a on mi šikovne púta

zápästia mojimi nohavičkami.

„Moje nohavičky? Pán Grey, že sa nehanbíte," napomínam ho.

„To v žiadnom prípade, pokiaľ ide o vás, pani Greyová, ale to už viete." Jeho pohľad je taký omamný a uhrančivý. Znovu ma chytí v páse a posúva si ma na kolenách viac od seba. Voda mu stále steká dole po krku až na hruď Chcela by som sa predkloniť a tie kvapky olízať, ale teraz, ked som spútaná, je to ťažšie.

Christian ma poláska na stehnách a dlaňami zíde až k mojim kole­nám. Zľahka na ne zatlačí a zároveň roztvára svoje vlastné nohy, čím moju novú pozíciu fixuje. Potom presúva prsty ku gombíkom mojej blúzky.

„Myslím, že toto už nepotrebujeme," rozhodne. A systematicky za­čína na mojej mokrej, prilepenej blúzke rozopínať gombík za gombí­kom a ani na chvíľu neuhýba pohľadom. Ten je temnejší a temnejší, ako sa bez náhlenia blíži k svojmu cieľu. Môj tep sa zrýchľuje, dych sa stáva plytším. Je to až neuveriteľné - sotva sa ma dotkol a ja už sa cítim taká -rozhorúčená, vzrušená... pripravená. Mám nutkanie sa zase vrtieť.

Premočenú blúzku necháva roztvorenú a presúva ruky na moju tvár, prstami ma hladí po líci, palcom mi prechádza po spodnej pere. Zrazu mi ho tlačí do úst.

„Saj," zavelí šeptom, pričom náležíte pretiahne S. Beriem mu palec medzi pery a robím presne to, čo chcel. Hmm... tá hra sa mi páči. Na­vyše skvele chutí. Čo by som ešte rada ochutnala? Pri tom pomyslení ma slastne zamrazí v podbrušku. Ked ho škrabnem zubami a stlačím v nich bruško jeho palca, mimovoľne roztvorí pery.

Vzdychne, pomaly mi ten prst vyťahuje z úst a posúva ho dole po mojej brade, krku až k hrudnej kosti. Zaháčkuje ho za košíček podpr­senky a sťahuje ho dole, takže mi uvoľňuje jeden prsník.

Ani na chvíľu sa mi neprestáva pozerať do očí. Sleduje, akú reak­ciu vo mne jeho dotyky vyvolávajú, a ja sledujem tú jeho. Je to také vzrušujúce. Pohlcujúce. Podmanivé. Milujem to. Druhou rukou zo­pakuje to isté, takže mám odhalené obe prsia. Nežne ich zovrie v dla­niach a palcami pohladí obe bradavky, pomaly nimi krúži, dráždi a skúma každú zvlášť, až sa pod jeho obratnou starostlivosťou pre­ťahujú a tvrdnú. Snažím sa, naozaj sa snažím nehýbať, ale to, čo sa deje s mojimi bradavkami mi rezonuje priamo v lone. So zastonaním hádžem hlavu dozadu a zatváram oči, poddávam sa tomu sladkému, omamnému trápeniu.

„Ššš," upokojuje ma Christian, a ten zvuk je v priamom rozpore s provokatívne pravidelným rytmom, ktorý udávajú jeho roztopašné prsty. „Pokoj, bejby, pokoj." Zloží zo mňa jednu ruku, aby ňou siahol za mňa a rozprestrel mi prsty za krkom. Predkláňa sa a berie tú opus­tenú bradavku do úst a saje ju... drsne a jeho vlhké vlasy ma šteklia. Zároveň ma prestáva bruškom palca hladkať na druhej vztýčenej bra­davke. Namiesto toho ju stlačí medzi palcom a ukazovákom, jemne ju premasíruje a potiahne za ňu.

„Ach! Christian!" zastonám a vzopriem proti nemu boky. Ale on neprestáva. Pokračuje v tom pomalom, lenivom, mučivom týraní. A moje telo sa očitá v jednom ohni, to keď sa vzrušenie mení na túžbu.

„Christian, prosím," zakňučím.

„Hmm," zaduní mu v hrdle. „Chcem, aby si sa urobila takto." Mo­jej bradavke sa dostáva chvílkovej úľavy, ked ma jeho slová pošteklia na koži. Sú ako vnútorný hlas hovoriaci k tej hlboko ukrytej temnej časti môjho ja, ktorú pozná iba on. Ked sa potom vracia na mies­to činu a tentoraz použije zuby, je to na samej hranici znesiteľnosti. Hlasno zavzdychám a zakrútim sa mu na kolenách, pokúšam sa nájsť úľavu trením o jeho nohavice. Bezmocne ťahám za nohavičkové putá v zúfalej túžbe sa ho aspoň dotknúť, lenže som úplne stratená, strate­ná vo svojich zradných pocitoch.

„Prosím," šepkám úpenlivo a vnímam, ako mi pôžitok prestupuje telom, od hlavy až k päte sa otiera o všetko, čo mu príde do cesty.

„Ty máš také nádherné prsia, Ana," skoro zaúpie. „jedného dňa ich otrtkám."

On myslí... ? Otváram oči a vyjavene ich vyvalím dole, tam, kde sú jeho ústa, tam, kde moja koža spieva pod jeho dotykom. A zrazu už na sebe necítim premočenú blúzku, ani jeho mokré vlasy... necí­tim nič, okrem tej žiary. Pokračuje ďalej, nádherne horúci, čím ďalej nižšie, až hlboko do môjho vnútra, a všetky myšlienky upadajú do zabudnutia, pretože už cítim, ako sa vo mne všetko zviera a zatína...

pripravené, roztúžené... prahnúce po uvoľnení. A on neustáva - dráž­di, láska, doháňa ma k šialenstvu. Ja chcem... Túžim po...

„Teraz," ponúkne ma ticho. A veruže hej. Vrcholím hlasno, orgaz­mus otriasa celým mojím telom. A on prestáva a strháva si ma do ná­ručia, tlačí ma k sebe a moje telo sa vracia späť na zem. Keď otvorím oči, hlavou opretá o jeho hruď, zisťujem, že ma uprene sleduje.

„Bože, ako ja milujem sa pri tom na teba pozerať, Ana," vyznáva sa užasnuto.

„To bolo... " A dochádzajú mi slová.

„Ja viem." Zohne sa a začne ma bozkávať, rukou mi stále zľahka podopiera krk a nakláňa mi hlavu tak, aby mohol náš bozk prehĺbiť -bozkáva ma s láskou, úctou.

Dočista tomu podlieham.

S očami temnými ako tropická búrka sa odtiahne sa, aby chytil dych. „A teraz si zakefujeme. Natvrdo," zavrní.

Pri všetkých svätých. Schytí ma okolo pása, posúva si ma zo stehien až ku kolenám a pravou rukou siaha po gombíku svojich tmavomod­rých nohavíc. Prstami ľavej mi prechádza hore a dole po stehne, ale za­každým sa zarazí pri leme podväzku. Prepaľuje ma očami. Sedíme tvá­rou v tvár a ja som bezmocná, len v podprsenke a spútaná nohavičkami. Toto musí byť tá najintímnejšie chvíľa, čo sme kedy prežívali, pomyslím si, kým mu sedím na kolenách a pozerám do jeho nádherných sivých očí. Nemôžem za to, ale cítim sa taká zhýralá, zároveň však mám silný pocit spriaznenosti - nepripadám si neprístojne, ani sa nehanbím. Toto je totiž Christian, môj manžel, môj milenec, môj neznesiteľný mega­loman, môj Tieň... moja životná láska. Roztvorí si zips a mne vzápätí vysychá v ústach, pretože sa predo mnou odhaľuje v celej svojej velkosti.

Usmeje sa na mňa. „Môže byť?" zašepká.

„Hmm," pretiahnem uznanlivo. Zovrie si ho v dlani a pohne ru­kou hore a dole... Kriste Pane! Pozriem na neho cez mihalnice - je taký sexy.

„Vy si hryziete peru, pani Greyová." „To preto, že som hladná."

„Máte hlad?" Prekvapene spustí bradu a nepatrne vytiahne obočie. „Mmm... " Potvrdím a obliznem si pery.

Venuje mi svoj tajomný úsmev a so spodnou perou medzi zubami sa ďalej hladí. Prečo len je taký pohľad na môjho muža tak vzrušu­júci?

„Chápem. Mala si sa navečerať." Jeho tón je súčasne posmešný aj karhavý. „Ale snáď by som pre teba mohol niečo urobiť." Presúva mi ruky na boky. „Postav sa," prednesie mäkko a ja viem, čo sa chystá urobiť. Postavím sa na nohy, teraz sa mi už netrasú.

„Kľaknúť."

Poslúchnem a klesám na kolená na chladnú dlažbu kúpeľne. Posú­va sa na stoličku o niečo nižšie.

„Pobozkaj ma," vydýchne a znovu si ho drží v ruke. Strelím po ňom pohľadom a on si prejde jazykom po horných zuboch. Je to vzrušujúce, veľmi vzrušujúce, vidieť jeho túžbu, jeho obnaženú túž­bu po mne a mojich ústach. Predkláňam sa a s očami zakotvenými v tých jeho ho pobozkám na samom vrchu. Sledujem, ako s ostrým nádychom zatína zuby. Christian mi prikladá voľnú dlaň k tvári a ja ho láskam jazykom na špičke, ochutnávam tú malú kvapku, ktorá sa na nej objavila. Hmm... chutí dobre. Ako zalapá po dychu, otvára ústa o niečo viac. A ja sa vrhám vpred, beriem ho do úst a dychtivo ho obopínam perami.

„Ach!" vypustí vzduch medzi zovretými čeľusťami, prepne sa v bokoch a dravo mi vychádza v ústrety. Ale ja nepoľavujem. Skrý­vam zuby za pery a pohnem hlavou hore. Presúva obidve ruky tak, že v nich zviera moju hlavu, prsty mi ponára do vlasov a zvoľna sa hýbe tam a späť, dych sa mu zrýchľuje a hrubne. Zakrúžim okolo neho jazykom a znovu ho vsajem v presnom protiklade voči jeho pohybom.

„Ježiš, Ana," vzdychne a pevne zovrie viečka. Bezo zvyšku sa tomu odovzdáva a ja sa tým opájam, tým, ako na mňa reaguje. Na mňa. Moja vnútorná bohyňa je v takej extáze, že by mohla rozsvietiť celú Escalu. Veľmi pomaly povoľujem pery, a v hre zostávajú len moje zuby.

„Aach!" Christian sa prestáva hýbať. Predkláňa sa, chytá ma a vy­sádza si ma späť do lona.

„Dosť!" precedí. Siahne za mňa a jediným trhnutím mi uvoľňu­je ruky spútané nohavičkami. Naťahujem si stuhnuté zápästia a cez mihalnice sa pozerám do jeho planúcich očí, ktoré mi opätujú môj pohľad, sú plné túžby, lásky a úžasu. A ja si v tom okamžiku uvedo­mím, že som to ja, kto chce z toho druhého vytrtkať dušu. Tak veľmi ho chcem. Chcem vidieť, ako sa podo mnou triešti. Beriem ho do ruky a posúvam sa nad neho. Druhou rukou sa mu opieram o plece a pomaličky, potichu sa na neho spúšťam. Hlboko v krku mu zavib­ruje surový hrdelný zvuk. Dvíha ruky a sťahuje mi blúzku, necháva ju padnúť na podlahu, dlane mi potom položí na boky.

„Vydrž chvíľku," zachraptí s prstami zaťatými do mojej kože. „Ne­chaj ma to vychutnať. Vychutnať si teba."

Prestávam sa hýbať. Bože... to je taký skvelý pocit, cítiť ho v sebe. Pohladí ma po tvári, oči dokorán a divoké túžbou, pery roztvorené prerývaným dychom. Vzopne sa podo mnou a ja so zastonaním za­tváram oči.

„Toto je moje obľúbené miesto," vydýchne. „V tebe. Vnútri mojej ženy."

Dočerta, Christian. Už sa nedokážem držať na uzde. Siaham po ňom, prsty mu zatínam do vlhkých vlasov, perami nájdem tie jeho a začínam sa hýbať. Hore a dole, zapretá o špičky, vychutnávam si jeho, vychutnávam si seba. Z úst mu uniká hlasný ston, objíma ma a ruky mi zapletá do vlasov, jazyk mi vráža medzi pery a nenásytne si berie všetko, čo mu tak ochotne ponúkam. Po všetkom tom dnešnom dohadovaní, po tom rozladení čo mi spôsobil, čo som spôsobila ja jemu... ešte stále máme toto. Vždy to budeme mať. Milujem ho tak šialene, že ma to skoro pripravuje o rozum. Presúva mi ruky na za­dok, preberá kontrolu nad mojimi pohybmi, hore a dole, zas a znova, v jeho tempe - v jeho žeravom, svižnom tempe.

„Aaach," zakňučím mu bezmocne do tváre, keď ma to unáša preč.

„Áno. Áno, to je ono," vzdychá a ja mu malými bozkami posie-vam líca, bradu, čeľusť aj krk. „Bejby," vydýchne a znovu si nárokuje moje ústa.

„Christian, ja ťa ľúbim. Vždy ťa budem ľúbiť," dusím sa bez dychu,

pretože chcem, aby to vedel, chcem, aby si tým bol po tých našich dnešných bojoch istý

Zhrubnuto zavzdychá, pevne ma zovrie v náručí a vzápätí skoro

nárekom vrcholí. A je to... toto mi stačí na to, aby som s ním išla ešte

raz. Pevne ho objímam okolo krku, poddávam sa tomu a pevne ho

v sebe stískam. A do očí sa mi tlačia slzy. To preto, že ho tak ľúbim.

„No tak," zašepká, zdvihne mi bradu a zahľadí sa na mňa s nevypove­daným znepokojením v očiach. „Prečo plačeš? Ublížil som ti?"

„Nie," vzlyknem povzbudivo. Dáva mi vlasy preč z tváre, bruškom palca otiera zatúlanú slzu a jemne ma bozkáva na pery. Ešte stále je vo mne. Posunie sa a ja sa zamračím, ked zo mňa vykĺzne.

„Čo sa deje, Ana? Povedz mi to."

Vzlyknem. „Ja len... niekedy ma proste premôže to, ako veľmi ťa ľúbim," dostanem zo seba.

Až po chvíli sa usmeje, tým svojím zvláštnym plachým úsmevom, ktorý si schováva len pre mňa, myslím. „Máš na mňa rovnaký vplyv," zašepká a ešte raz ma pobozká. Pousmejem sa na neho, v mojom vnútri sa lenivo prebúdza a preťahuje pocit šťastia.

„Naozaj?"

Usmeje sa. „Ty vieš, že áno." „Niekedy viem. Niekedy nie."

„Takisto, pani Greyová," zašepká.

S úsmevom pokrývam jeho hruďľahučkými bozkami a tlačím nos k jemným chĺpkom, ktoré mu tam rastú. On ma pohladí po vlasoch a potom mi spúšťa dlaň na chrbát. Rozopína tam podprsenku a sťa­huje mi ramienko z jednej paže. Posúvam sa a on mi vyzlieka aj to druhé, aby pustil podprsenku na zem.

„Hmm. Telo na telo," zavrní spokojne a privinie si ma k sebe. Po­bozká ma na rameno a špičkou nosa doputuje až k môjmu uchu. „Vo­niate ako samo nebo, pani Greyová."

„Takisto, pán Grey." Znovu k nemu pritisnem nos a vdýchnem jeho typickú vôňu, teraz zmiešanú s omamným nádychom sexu. Tak­to schúlená v jeho náručí a nasiaknutá láskou a šťastím, by som moh­la zostať navždy. To je presne to, čo potrebujem po náročnom dni spojenom s návratom do práce, hádkami a konfrontáciami s istými mrchami. Toto je miesto, kde chcem byť, a napriek jeho posadnu­tosti kontrolou, jeho nezvládnuteľnou megalomániou, toto je miesto, kam patrím. Christian mi vnorí nos do vlasov a zhlboka sa nadýchne. Spokojne vzdychnem, cítim, ako sa usmieva. A potom jednoducho sedíme, paže vzájomne prepletené, a mlčíme.

Nakoniec na nás ale doľahne realita.

„Už je neskoro," prehodí Christian, zatiaľ čo sa jeho prsty automa­ticky kížu po mojom chrbte.

„Ešte stále potrebuješ dať sa ostrihať."

Zasmeje sa. „To teda potrebujem, pani Greyová. Máte dosť energie na to, aby ste dokončili, čo ste začali?"

„Pre vás čokoľvek, pán Grey." Vtlačím mu ešte jeden bozk na hruď a postavím sa na vratké nohy.

„Počkaj." Schmatne ma za boky a otočí späť k sebe. Urovnáva mi a rozopína sukňu a necháva ju skíznuť na podlahu. Potom mi nasta­vuje ruku. Beriem ho za ňu a vykročím zo sukne von. Teraz už mám na sebe iba pančuchy a podväzkový pás.

„Na vás je teda náramný pohľad, pani Greyová." Opiera sa chrb­tom do stoličky, prekríži si ruky na prsiach a veľmi poctivo a pozorne si ma premeriava pohľadom.

Roztiahnem ruky a zatočím sa pred ním.

„Bože, ja som ale šťastný darebák," pochvaľuje si uznanlivo.

„No to si myslím."

Zaškerí sa. „Vezmi si na seba moju košeľu a potom ma môžeš ostrihať. Takto by si ma priveľmi rozptyľovala, to by sme sa do postele nedostali nikdy."

Na oplátku sa neubránim úsmevu. S plným vedomím, že pozorne sleduje každý môj pohyb, sa vraciam na miesto, kde sme nechali moje topánky a jeho košeľu. Pomaly sa zohnem, siahnem pre ňu a zodvih­nem ju. Privoniam si - hmm - a vkĺznem do nej.

Oči má ako dva taniere. Už si zapol zips a teraz sedí a prepaľuje ma

prenikavým pohľadom.

„Pekné predstavenie, pani Greyová."

„Máme nejaké nožnice?" spýtam sa a nevinne zamávam mihalni­cami.

„V pracovni," zachraptí.

„Idem ich nájsť." Zanechávam ho napospas osudu a odchádzam do spálne, kde z toaletného stolíka zhrabnem môj hrebeň a následne vyrážam do pracovne. Práve ked vstupujem na chodbu, všímam si otvorené dvere do Taylorovej kancelárie. Tesne za nimi stojí pani Jo-nesová. Zarazím sa a na mieste zmeraviem.

Taylor jej totiž s prívetivým úsmevom prechádza prstami po tvári. Potom sa predkláňa, aby ju pobozkal.

To nieje možné! Taylor a pani Jonesová?! Zízam na nich v nemom úžase - toto ma teda ani vo sne... no, možno som to nejako podve­dome tušila. Ale oni spolu očividne niečo majú! Sčervenám a zra­zu sa cítim ako nejaký voyeur. Konečne sa mi podarí prinútiť nohy k pohybu. Cupitám cez veľkú izbu až do Christianovej pracovne. Tam rozsvecujem svetlo a prechádzam k písaciemu stolu. Taylor a pani Jo­nesová... No to ma podrž! Až sa mi z toho zatočila hlava. Mala som dojem, že pani Jonesová je staršia ako Taylor. Toto si teda budem mu­sieť urovnať v hlave. Otváram vrchnú zásuvku a okamžite zabúdam, čo som riešila, pretože v nej nachádzam zbraň. Christian má zbraň?!

Revolver. No to ma podrž! Nemala som ani zdanie, že Christian vlastní zbraň. Vyberám ju von, odisťujem a kontrolujem bubienok. Je plne nabitá, ale ľahká... až príliš ľahká. Asi je vyrobená z uhlíkových vlákien. Načo má Christian zbraň? Ježiš, dúfam, že s ňou vie zaobchá­dzať. Hlavou mi v rýchlom slede preletia Rayove ustavičné varovania ohľadom nakladania s ručnými zbraňami. Toto ťa zabije, Ana. Musíš vedieť, čo robíš, keď zaobchádzaš so strelnou zbraňou. Pokladám ju späť a pozerám sa po tých nožniciach. Beriem ich a rýchlo sa vraciam za Christianom, v hlave ako vo včeľom úli. Taylor a pani Jonesová... revolver...

Vo vstupe do velkej izby div nevbehnem Taylorovi do náručia.

„Ospravedlňujem sa, pani Greyová." zapýrim sa, ked preletí očami po mojom oblečení.

„Ehm, Taylor, zdravím... uhm. Idem Christianovi ostrihať vlasy!" vyrážam zo seba v rozpakoch. Taylor je zjavne rovnako vydesený ako ja. Najskôr otvára ústa, aby niečo povedal, potom ich ale zatvára a náhlivo ustupuje bokom.

„Až po vás, madam," prednesie formálne. Mám dojem, že som v tvári nabrala farbu môjho starého Audi, submisívneho špeciálu. Kristepane. Nemohlo by to byť ešte trápnej šie?

„Ďakujem," zamumlem a už upaľujem po chodbe. Dočerta! Zvyk­nem si niekedy na to, že tu nie sme sami? Celá zadychčaná vrazím do kúpeľne.

„Deje sa niečo?" Christian stojí pred zrkadlom, v ruke moje to­pánky. Všetky moje rozhádzané zvršky sú teraz starostlivo zložené do komínka vedľa umývadla.

„Práve som sa skoro zrazila s Taylorom." „Aha," stiahne obočie. „V tomto?" „Nebola to Taylorova chyba."

Christian sa zamračí ešte viac. „To nebola. Ale aj tak." „Som oblečená." „Len tak-tak."

„Neviem, komu z nás bolo horšie, či jemu, alebo mne." A potom skúsim rozptylbvaciu techniku: „Vedel si, že on a Gail sú... no... spolu?" Zasmeje sa. Jasné že som to vedel." -„A to si mi to nemohol povedať?" „Myslel som si, že to tiež vieš."

„Nie."

„Sú dospelí, Ana. Žijú pod jednou strechou. Obaja nezadaní. Oba­ja atraktívni."

Líca mi oblieva horúčava, cítim sa hlúpo, že som si to doteraz ne­všimla.

„No, keď to berieš takto... Skrátka sa mi zdalo, že je Gail staršia ako Taylor."

„To je, ale nie o veľa." Pozerá sa na mňa, tak trochu zmätene. „Nie­ktorým mužom sa skrátka staršie ženy... " zarazí sa uprostred vety

a ^prZ^ea^vš^rk^áe^tir í^om^{či .}s a na neho. „To viem!" odseknem.

Zatvári sa skrúšene. Potom sa kajúcne pousmeje. Áno! Rozptyľo-vacia technika zabrala! Moje podvedomie na mňa prevráti oči. Ale za akú cenu? Teraz sa nad nami vznáša tabuizovaný duch pani Robin-sonovej.

„Co mi pripomína... nadnesie zvesela.

„Čo?" zabručím. Beriem stoličku a otáčam ju čelom k zrkadlu nad umývadlami. „Sadnúť," prikážem. Christian ma obdarí zhovievavým úsmevom, ale urobí, čo sa od neho žiada a sadá si zase späť na stolič­ku. Začínam mu rozčesávať teraz už ledva vlhké vlasy.

„Napadlo mi, že by sme pre nich mohli v novom dome prestavať tie miestnosti nad garážami. Urobiť im tam byt. Potom by možno Taylora mohla častejšie a na dlhší čas navštevovať jeho dcéra." Cez zrkadlo na mňa upiera pátravý pohľad.

„Prečo s ním vlastne nebýva tu?"

„Taylor ma o to nikdy nepožiadal."

„Možno by si mu to mal ponúknuť. Ale to by sme sa museli sprá­vať slušne."

Christian zamyslene zvraští obočie. „To ma nikdy nenapadlo." „Zrejme preto o to Taylor nikdy nežiadal. Už si ju niekedy videl?" „Videl. Je úžasná. Hanblivá. Veľmi pekná. Platím jej školu." Prestávam mu česať vlasy a vrhám na neho do zrkadla zdesený pohľad.

„To som netušila." Pokrčí plecami.

„Zdalo sa mi, že to je to najmenej, čo môžem urobiť. A navyše mi Taylor len tak neutečie."

„Som si istá, že sa mu práca u teba páči."

Bezvýrazne opätuje môj pohľad, potom znova mykne plecami. „Tak o tom nič neviem."

„Myslím, že ťa má veľmi rád, Christian." Vraciam sa k česaniu. Let­mým pohľadom sa presviedčam, že ma neprestal pozorne sledovať.

„Myslíš?"

„To si myslím."

Odfrkne si, ľahostajne, ale zároveň tak nejako spokojne, akoby ho v kútiku duše potešilo, že by ho mohol mať niekto z personálu rád.

„Keď to hovoríš ty," zhodnotí nakoniec. „Spomenieš Gii tie izby nad garážami?"

„No áno, samozrejme." Teraz už necítim také podráždenie pri vy­slovení jej mena. Moje podvedomie múdro prikyvuje hlavou. Ano... čo sa tej týka, počínali sme si dnes dobre. Moja vnútorná bohyňa sa škodoradostne uškrnie. Teraz už tá ženská isto nechá môjho muža na pokoji a nebude narušovať jeho osobný priestor.

Konečne sa dostávam k tomu strihaniu. „Vieš určite, že to chceš? Máš poslednú šancu z toho vycúvať."

„Robte si, čo chcete, pani Greyová. Ja sa na seba pozerať nemusím, vy áno."

Usmejem sa. „Na teba by som sa vydržala dívať celý deň." Popudene zakrúti hlavou. „Je to len pekná fasáda, bejby." „A pod ňou sa skrýva úžasný muž." Vtisnem mu bozk na temeno hlavy. „Môj muž."

Ostýchavo sa usmeje.

Zachytím prvý prameň vlasov, vyčesávam ho hore a preťahu­jem medzi ukazovákom a prostredníkom. Hrebeň si strkám do úst a roztváram nožnice, aby som nimi prvýkrát strihla a oddelila tak asi trojcentimetrový strapec. Christian zatvára oči, sedí ako socha, a ako postupujem, spokojne oddychuje. Príležitostne otvára oči a ja ho občas nachytám, ako ma ostražito pozoruje. Kým pracujem, nedotýka sa ma, a ja som za to vďačná. Jeho dotyky ma skrátka... rozptyľujú.

O pätnásť minút neskôr som hotová.

„A je to." S výsledkom som spokojná. Vyzerá rovnako sexy ako vždy, vlasy rovnako hebké a príťažlivé... len o trochu kratšie.

Christian sa skúma v zrkadle, vyzerá príjemne prekvapený Po­stupne sa mu rozjasňuje výraz. „Dobrá práca, pani Greyová." Otáča hlavou zo strany na stranu a ovíja okolo mňa ruku. Priťahuje si ma k sebe a s bozkom sa mi stúli na brucho.

„Ďakujem," vydýchne.

„Bolo mi potešením," skláňam sa, aby som mu dala letmý bozk. „Je neskoro. Posteľ." Hravo ma capne po zadku. „Au! Ešte tu musím upratať," zaprotestujem. Podlaha je plná vlasov.

Christian sa krátko zamračí, akoby sa nad niečím takým nikdy nepozastavil. „Tak fajn, zoženiem zmeták," odfrkne. „Nechcem, aby si takto oblečená rušila personál."

„A ty vieš, kde ten zmeták je?" opáčim nevinne.

To ho trochu zarazí. „Ehm... nie."

Zasmejem sa. „Takže preň pôjdem ja."

Keď sa uvelebím v posteli, čakám na Christiana a premýšľam o tom, ako veľmi odlišne sa mohol dnešný deň skončiť. Bola som na neho taká naštvaná... a on na mňa. Ako sa s tým nezmyslom, týkajúcim sa vedenia spoločnosti, popasujem? Ani vo sne by mi nenapadlo si nejakú zakladať, ja nie som on. Tomuto budem musieť urobiť prietrž. Možno by som si mala stanoviť nejaké únikové slovo pre prípady, keď sa chová neznesiteľne a dominantne... alebo ako magor. Potichu sa zasmejem. Možno by to slovo malo byť magor. Tá myšlienka je veľmi príťažlivá.

„Čo je?" spýta sa ostražito, keď vlezie iba v pyžamových nohavi­ciach ku mne do postele.

„Ale nič. Len taký nápad."

„Aký nápad?" vyzvedá, keď sa natiahne vedľa mňa.

Tak, smelo do toho. „Christian, ja nie som presvedčená o tom, že chcem viesť nejakú spoločnosť."

Vzoprie sa na lakťoch a zaujato sa na mňa zahľadí. „Prečo to ho-voris?

„Pretože to je niečo, čo ma nikdy nelákalo." „Schopnosti na to máš, Anastasia."

„Rada čítam knihy, Christian. Činnosť, akú predstavuje vedenie firmy, mi to zrejme znemožní." „Môžeš ju viesť tvorivo." Zamyslene sa zamračím.

„Tak vidíš," pokračuje, „riadenie úspešnej spoločnosti je hlavne o schopnosti využiť talent tých, ktorých máš pod sebou. Zameraj sa na toto a usporiadaš si firmu na svoj obraz. Nezavrhni tú možnosť hneď, Anastasia. Si veľmi schopná žena. Myslím, že dokážeš, čokoľ­vek sa ti zachce, ak budeš chcieť."

No toto! Ako môže vedieť, že by som v niečom takom mohla uspieť?

„Taktiež mám strach, že mi to zaberie veľa času," vyrukujem.

Christian zvraští obočie.

„Času, ktorý by som mohla venovať tebe," nasadzujem svoju skry­tú zbraň.

Oťažieva mu pohľad. „Ja viem, o čo sa tu snažíš," odpovie pobavene.

Dočerta, prekukol to!

„O čo ako?" predstieram nevinnosť.

„Snažíš sa ma odviesť od témy. Vždy to tak robíš. Proste to ne­zatracuj, Ana. Premýšľaj o tom. To je všetko, o čo ťa žiadam." Skloní sa a dáva mi cudný bozk, potom ma bruškom palca pohladí po líci. Je mi jasné, že tento rozhovor povedieme stále dookola. Usmejem sa na neho - a zrazu mi mimovoľne napadnú iné slová, ktoré predtým vyslovil.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?" Hlas mám tenký, váhavý. „Samozrejme."

„Dnes popoludní si mi povedal, že ak sa na teba hnevám, mala by som to na teba vytiahnuť v posteli. Čo si tým myslel?" Stuhne.

„A čo si si myslela, že myslím?"

Doparoma! Mala som to proste vybaliť. „Že by si chcel, aby som

ťa _spútala."

Od prekvapenia mu vyletí obočie nahor. „Ehm... nie. Tak na to som teda fakt nepomyslel."

„Aha." Prekvapuje ma ľahké pichnutie sklamania.

„Ty by si ma chcela spútať?" zaskočí mu, keď si očividne vyloží môj výraz správne. Znie šokovane. A ja sa pýrim.

„No... "

„Počúvaj, ja... " zaráža sa, po tvári mu prelieta nejaký temný tieň.

„Christian," hlesnem vyplašene. Otáčam sa na bok a tiež sa dví­ham na lakeť ako on. Pohladím ho po tvári. Oči má velké a plné obáv. Smutne zavrtí hlavou.

Dočerta! „Christian, to nič. To nevadí. Proste ma napadlo, že si myslel toto."

Berie moju ruku a kladie si ju na tlčúce srdce. Ach nie! Čo sa deje? „Nie som si istý, ako by som sa cítil, keby si sa ma dotýkala spú­taného."

Zamrazí ma vzadu na krku. Ako keby som sa dotkla k niečoho temného, desivého.

„Je to pre mňa ešte príliš čerstvé." Jeho hlas je zrazu taký stiahnutý a obnažený.

Do hája. Veď to bola iba otázka. A práve v tej chvíli si uvedomu­jem, že hoci už prešiel velký kus cesty, ešte má poriadny pred sebou. Ach, ty môj Tieň. Srdce mi zviera úzkosť. Nakloním sa a on zmera­vie... napriek tomu mu dávam ľahučký bozk do kútika úst.

„Christian, len som si to zle vysvetlila. Prosím, nerob si z toho ťažkú hlavu. Už na to nemysli, prosím." A pobozkám ho. Zatvára oči, z pier mu uniká tichý ston a bozk mi vracia, tlačí ma pod seba a berie mi tvár do dlaní. A onedlho sme stratení... už zase sa jeden v druhom strácame.