Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 13. kapitola

Kapitola 13

Dočerta.
Ona je tu. Pozerá sa na mňa, v tvári znepokojivo prázdny
výraz a v ruke zbraň. Moje podvedomie padá na zem a
nepreberie ho asi ani vonná soľ.
Opakovane na Leilu žmurkám a mozog mi pracuje vo
vysokých obrátkach. Ako sa dostala dovnútra?! Kde je Ethan?
Dofrasa! Čo je s Ethanom?
Ľadový chlad mi zviera srdce a trpne mi koža na hlave, ako
sa na nej každučký vlások stavia od hrôzy do pozoru. Čo keď
mu ublížila? Keď sa mi adrenalín a paralyzujúci des rozlievajú
celým telom, začínam zrýchlene dýchať. Upokoj sa, upokoj sa –
opakujem si v duchu stále dookola.
Nakláňa hlavu nabok a pozorne si ma prezerá, akoby som
bola exponát vystavený v nejakom obludáriu. Tak moment,
práve ja tou obludou nie som.
Zdá sa mi, akoby uplynuli celé veky, než sa tým všetkým v
mysli prehryziem, ale v skutočnosti uplynul sotva zlomok
sekundy. Leilin výraz zostáva ľahostajný, jej vzhľad je taký
zanedbaný a neupravený, ako si ho pamätám. Stále má na sebe
ten zafúľaný plášť a vyzerá, že nutne potrebuje kúpeľ. Vlasy
má mastné a spľasnuté, prilepené ku hlave, a jej hnedé oči sú
apatické, zakalené a akoby dezorientované.
Napriek tomu, že nemám v ústach zrejme žiadnu vlhkosť,
pokúšam sa prehovoriť. „Ahoj. Ty si Leila, však?“ sotva
vysúkam zo seba.
404
Usmeje sa, ale je to skôr znepokojujúci pohyb pier ako
skutočný úsmev.
„Ona hovorí,“ zašepká a jej hlas znie zároveň mäkko aj
zlomene, strašidelný zvuk.
„Áno, hovorím,“ poviem mierne, akoby som sa prihovárala
dieťaťu. „Si tu sama?“ Kde je Ethan?! Srdce mi v hrudi urobí
salto, keď si pomyslím, že by sa mu niečo stalo.
Skriví tvár tak veľmi, až sa mi zdá, že sa rozplače. Vyzerá
skutočne nešťastne.
„Sama,“ vydýchne. „Sama.“ Taký hlboký zármutok
vtlačený do jediného slova je doslova drvivý. Čo tým myslí? Ja
som sama? Ona je sama? Je sama, pretože ublížila Ethanovi?
Ale… to nie… Bojujem s úzkosťou, so stiahnutým hrdlom a
nutkaním rozplakať sa.
„Čo tu robíš? Môžem ti nejako pomôcť?“ Napriek tomu, že
mi strach dočista upchal priedušnicu, znejú moje slová ako
nenútený pokojná otázka. Ľahko dvíha obočie, akoby ju moja
reakcia úplne vyviedla z miery. Ale nerobí žiadny náhly
agresívny pohyb mojím smerom. Tú zbraň drží stále
uvoľnene. Idem na to z inej strany, snažím sa ignorovať fakt,
že sa mi koža na hlave čím ďalej väčšmi sťahuje.
„Nedala by si si čaj?“ Prečo sa jej pýtam, či nechce čaj?
Pretože je to Rayova reakcia na akúkoľvek vypätú situáciu a
teraz sa mi nevhodne vyrojila v mysli. Kristepane, asi by ho
kleplo, keby ma tu takto videl. K slovu by prišla jeho armádna
minulosť a ona by bola o takomto čase dávno odzbrojená.
Vlastne na mňa tou zbraňou nemieri, možno by som sa mohla
pohnúť.
Krúti hlavou a potom ju striedavo nakláňa na obe strany,
akoby si preťahovala krk.
405
Naberám si plné pľúca drahocenného vzduchu, pokúšam
sa tým skrotiť svoj panický dych. Robím prvý krôčik smerom
ku kuchynskému ostrovčeku. So zamračeným čelom, akoby
celkom nechápala, čo to robím, sa posúva, aby bola stále
tvárou ku mne. Beriem kanvicu a roztrasenou rukou ju plním
vodou z kohútika. Ako sa pohybujem, upokojuje sa mi dych.
Áno, keby chcela, aby som bola mŕtva, už by ma zastrelila.
Stále ma sleduje tým neprítomným, teraz nepatrne zvedavým
pohľadom. Keď zapájam kanvicu do zásuvky, znovu sa v
myšlienkach zatúlam k Ethanovi. Je zranený? Zviazaný?
„Je tu v byte ešte niekto?“ pýtam sa váhavo.
Preklopí hlavu k druhému plecu a pravou rukou – tou, v
ktorej nedrží revolver – si berie prameň svojich dlhých
mastných vlasov. Začína s ním krútiť a pohrávať sa, rôzne ho
poťahuje a točí ním, očividne je to jej zlozvyk. Ako ju tak
pozorujem, znovu mi udrie do očí naša neuveriteľná podoba.
So zadržaným dychom čakám na jej odpoveď a obavy vo mne
narastajú, až dosahujú takmer neúnosnú mieru.
„Sama. Úplne sama,“ zamumle. Vnímam, ako ma to
upokojilo. Možno tu Ethan nie je. Tá úľava ma posilňuje.
„Určite si nedáš čaj alebo kávu?“
„Nie som smädná,“ odmietne mäkko a urobí neistý krok
smerom ku mne. Hustá a lepkavá krv mi zaplavuje krvné
riečisko. Napriek tomu sa s pocitom nadľudskej odvahy
obraciam a načahujem do skrinky po dva hrnčeky.
„Čo máš ty – čo ja nemám?“ premýšľa nahlas a jej hlas tou
spevavou intonáciou pripomína detský.
„Ako to myslíš, Leila?“ pýtam sa tak mierne, ako len
dokážem.
„Pán – pán Grey – necháva ťa, aby si mu hovorila menom.“
406
„Pretože nie som jeho subka, Leila. Ehm… Pánovi je jasné,
že nedokážem… že nie som schopná tú úlohu plniť.“
Skloní hlavu na druhú stranu. To gesto pôsobí
neprirodzene a veľmi znepokojujúco.
„Nie-je-schopná,“ skúša tie slová vysloviť, zisťuje, ako
znejú, testuje ich na jazyku. „Ale Pán je šťastný. Videla som ho.
Usmieva sa, dokonca smeje. Takéto reakcie sú preňho
vzácne… veľmi zriedkavé.“
Ach!
„Vyzeráš ako ja,“ prekvapuje ma zmenou témy a jej oči sa
na mňa azda prvýkrát poriadne zaostria. „Pán má rád také
poslušné, čo vyzerajú ako ty a ja. Tie ostatné, všetky sme
rovnaké… všetky rovnaké… a ty zrazu spíš v jeho posteli.
Videla som ťa.“
Dočerta! Takže v tej izbe bola. Nesnívalo sa mi to.
„Ty si ma videla v jeho posteli?“ zašepkám.
„Nikdy som v Pánovej posteli nespala,“ zahundre. Pôsobí
ako nejaká neskutočná éterická bytosť. Napoly človek. Vyzerá
taká slabá a ja k nej znenazdania, napriek skutočnosti, že drží
pištoľ, pocítim vlnu sympatie.
Lenže ona vzápätí stlačí prsty okolo rukoväte zbrane a ja
vytreštím oči, až takmer hrozí, že mi vypadnú z jamôk.
„Prečo nás má Pán rád také? Je v tom niečo… niečo… Pán
je temný… Pán je temný, ale ja ho milujem.“
Nie, nie… to teda nie je, naježím sa v duchu. Nie je temný. Je
to dobrý človek a už nežije v temnote. Vyšiel za mnou na
svetlo. A ona si sem príde a snaží sa ho stiahnuť späť, v hlave
utkvelá pochabá myšlienka, že ho miluje.
„Leila, nechcela by si mi tú zbraň dať?“ skúšam to mierne.
Zovrie ju ešte pevnejšie a pritisne si ju na hruď.
407
„Tá je moja. Je to všetko, čo mi zostalo.“ Nežne ju k sebe
privinie. „A teraz sa pripojí k svojej láske.“
Doparoma! K akej láske? K Christianovi? Akoby mi vrazila
päsťou do brucha. On príde, to určite viem, v jednej chvíli, v
blízkom okamihu sa tu zjaví, aby zistil, čo ma zdržalo. Chce ho
hádam zastreliť? To pomyslenie je také príšerné, že cítim, ako
sa mi bolestivo sťahuje hrdlo, keď sa v ňom utvára obrovská
hrča, ktorá ma chce udusiť rovnako ako ten škrtič, čo sa mi
usídlil v bruchu.
V tej chvíli sa ako na povel rozrazia dvere, v nich sa zjavuje
Christian s Taylorom za chrbtom. Letmo ma kontroluje
zrakom, očami ma skenuje od hlavy k päte a ja v nich
zaznamenávam iskierku úľavy. Lenže tá zhasne v okamihu,
keď jeho pohľad preletí k Leile a tam zamrzne, pevne ho na ňu
prilepí a ani v najmenšom pritom nezaváha. Pozrie na ňu s
takou intenzitou, akú som nikdy predtým nevidela, oči divoko
roztvorené, rozhnevané a plné obáv.
Ale nie… to nie.
Leile sa oči tiež rozširujú a na okamih sa zdá, akoby si
uvedomila, prečo tu vlastne je. Prudko zažmurká, prsty sa jej
znovu pevne zatnú do zbrane.
Dych mi viazne v hrdle a srdce mi začína pumpovať tak
hlasno, že počujem, ako mi hučí krv v ušiach. Nie, nie, nie!
Celý môj svet sa vratko kníše v rukách tej úbohej pomätenej
ženy. Bude strieľať? Zastrelí nás oboch? Christiana?! Tá
predstava je paralyzujúca.
Po chvíli, ktorá sa zdá byť nekonečnou, pretože čas okolo
nás sa skrátka zastavil, jej ľahko klesá hlava, takže naňho
zostáva hľadieť spod mihalníc a pritom sa tvári skrúšene.
408
Christian dvíha ruku a dáva Taylorovi znamenie, aby
zostal, kde je. Za Taylorovou popolavou tvárou sa skrýva
hnev. Takéhoto som ho ešte nevidela, napriek tomu zostáva
stáť ako prikovaný, zatiaľ čo Christian s Leilou na seba ďalej
hľadia.
Zisťujem, že som prestala dýchať. Čo teraz Leila urobí? Čo
urobí Christian? Lenže oni sa na seba len pozerajú.
Christianov pohľad je drsný, plný akejsi neznámej emócie.
Mohla by to byť ľútosť, strach, náklonnosť… alebo azda láska?
Nie, prosím, nech to nie je láska!
Christian ju prevŕtava očami a atmosféra v miestnosti sa
pomaly, ale isto mení. Narastá v nej napätie a ja doslova cítim,
ako sa na seba napájajú, cítim ten náboj, čo sa medzi nimi
tvorí.
To nie! A zatiaľ čo oni stoja a vzájomne sa prepaľujú
pohľadmi, ja mám zrazu pocit, že ruším. Cítim sa ako piate
koleso na voze, špión, čo špehuje akúsi neprístupnú intímnu
scénu, ktorá sa odohráva za stiahnutou oponou. Christianov
uhrančivý pohľad sa zintenzívňuje a jeho pozícia sa nepatrne
mení. Zrazu vyzerá vyšší, akýsi hranatejší, chladnejší a
neprístupnejší. Tento jeho zjav spoznávam. Už som ho
predtým videla – u neho v herni.
Znovu ma zamrazí v zátylku. Toto je dominantný Christian
a zdá sa, že je vo svojej koži. Netuším, či sa pre tú rolu narodil,
alebo mu bola pridelená neskôr, ale so zovretým srdcom a
vzbúreným žalúdkom pozorujem, ako na to Leila reaguje.
Zároveň s prvou farbou, ktorá jej stúpa do tváre, sa jej
roztvárajú pery a zrýchľuje dych. Nie! Je to pre mňa veľmi
nepríjemný pohľad do jeho minulosti – doslova mučivé
divadlo.
409
A potom, konečne, Christian nemo zaartikuluje akési slovo.
Nedarí sa mi rozoznať aké, ale jeho vplyv na Leilu je okamžitý.
Klesá k zemi, padá na kolená a skláňa hlavu. Revolver pristáva
na drevenej podlahe a bez úžitku na nej zarachotí.
Vďakabohu!
Christian s rozvahou prechádza k miestu, kde tá zbraň leží,
a ľahko sa ohne, aby ju zodvihol. So znechuteným výrazom si
ju strčí do vrecka saka. Znovu zapichuje oči do Leily, ako kľačí
odovzdane pri kuchynskom ostrovčeku.
„Anastasia, odíď s Taylorom,“ inštruuje ma mrazivo.
Taylor prekračuje prah a očami ma prehovára na odchod.
„Ethan,“ zašepkám.
„Dole,“ podotýka Christian akoby mimochodom, bez toho
aby spustil zrak z Leily.
Dole. Nie tu. Ethan je v pohode. Môjho tela sa s ničivou
intenzitou zmocňuje úľava, až mám na chvíľu pocit, že
omdliem.
„Anastasia!“ varuje ma Christian.
Vraciam sa pohľadom k nemu a zrazu sa nedokážem
pohnúť. Nechcem ho opustiť – nechať ho tu s ňou. On sa
presúva a postaví sa vedľa nej, takže mu teraz kľačí rovno pri
nohách. Týči sa nad ňou, ochraňujúco. A ona je úplne
nehybná, tak neprirodzene. Nedokážem od nich odlepiť oči,
od toho, ako sú… spolu.
„Pre lásku božiu, Anastasia, urobíš aspoň raz v živote, čo ti
poviem, a pôjdeš?!“ Christianov zlostný pohľad sa zatína do
môjho. Jeho hlas má účinok vražedného ľadového šrapnelu a
hnev ukrytý v tých úmyselne ticho vyslovených slovách je
takmer hmatateľný.
410
Hnevá sa na mňa? To určite nie. Prosím – to nie! Mám
pocit, akoby mi vlepil poriadnu facku. Prečo tu s ňou chce
zostať?
„Taylor. Odveďte slečnu Steelovú dolu. Hneď.“
Taylor prikývne.
Ale ja neprestávam pozerať na Christiana. „Prečo?“
vydýchnem.
„Choď. Vráť sa ku mne do bytu.“ Šľahne po mne mrazivým
pohľadom. „Potrebujem byť s Leilou sám,“ dodáva naliehavo.
Mám pocit, že sa mi snaží niečo naznačiť, ale som taká
rozhodená tým, čo sa stalo, že si nie som istá. Klesám
pohľadom dole k Leile a na jej perách vidím viditeľný náznak
úsmevu. Inak však zostáva úplne pasívna. Dokonalá subka.
Dočerta! Srdce mi drvia ľadové kliešte.
Toto je to, čo Christian potrebuje. Toto má rád. Nie! Chce sa
mi hlasno zavyť.
„Slečna Steelová. Ana.“ Taylor mi podáva ruku a naliehavo
ma vyzýva na odchod. Lenže ja som dočista skamenená tým
šialeným výjavom, čo sa odohráva pred mojimi očami.
Potvrdzuje moje najhoršie obavy a hrá do kariet všetkým
mojim pochybnostiam – Christian a Leila, spolu. Dominánt a
jeho subka.
„Taylor,“ zavrčí Christian. A Taylor sa skloní a chytí ma do
náručia. Posledná vec, ktorú vidím, keď opúšťame scénu, je,
ako Christian nežne hladká Leilu po hlave a ticho sa jej
prihovára.
To nie!
Zatiaľ čo ma Taylor znáša dolu zo schodov, ochabnuto
spočívam v jeho náručí a pokúšam sa nejako pochopiť to, čo sa
411
stalo počas posledných desiatich minút – alebo to bolo viac?
Menej? Celkom som stratila pojem o čase.
Christian a Leila, Leila a Christian… spolu? Čo s ňou teraz
robí?
„Ježiši, Ana! Čo sa to tu, doparoma, deje?!“
Padá mi kameň zo srdca, keď vidím Ethana, ako pochoduje
po malom vestibule s taškou stále zavesenou na pleci. Ach,
vďakabohu, je v poriadku! Taylor ma postaví na zem a ja sa na
Ethana doslova vrhám, ruky mu hádžem okolo krku.
„Ethan. Bože, ďakujem!“ Objímam ho a pritláčam k sebe.
Mala som o neho taký strach, že teraz na malý okamih
zabúdam na svoju vzrastajúcu paniku ohľadom toho, čo sa
deje hore v byte.
„O čo tu ide, Ana? Kto je ten chlapík?“
„Aha, prepáč, Ethan, to je Taylor. On pracuje s
Christianom. Taylor, toto je Ethan, brat mojej spolubývajúcej.“
Obaja na seba kývnu.
„Počkaj, a čo sa deje hore? Práve som lovil kľúče od bytu,
keď ku mne odniekiaľ priskočili títo chlapi a vytrhli mi ich.
Jeden z nich bol Christian…“ Ethanov hlas ide dostratena.
„Prišiel si neskoro… Vďakabohu.“
„Hej. Stretol som kamaráta z Pullmana a zašli sme na
pohárik. Čo sa teda hore deje?“
„Je tam jedno dievča, Christianova ex. V našom byte. Je
trochu vyšinutá a Christian ju…“ láme sa mi hlas a do očí mi
stúpajú slzy.
„No tak,“ zašepká Ethan a znova si ma k sebe privinie. „Už
niekto volal políciu?“
„Ale nie, tak to nie je,“ vzlykám mu do hrude. Teraz, keď
som sa rozplakala, už nedokážem prestať. Všetko to napätie z
412
uplynulej udalosti sa vyplavuje von slzami. Vnímam na sebe
Ethanove paže a tiež jeho rozpaky.
„No tak, Ana, poď, zájdeme si niečo vypiť.“ Váhavo ma
potľapkáva po chrbte. Zrazu sa tiež cítim trápne a rozpačito, a
pravdupovediac, chcela by som byť sama. Ale prikývnem a tú
jeho ponuku prijímam. Chcem odtiaľto preč, preč od toho, čo
sa odohráva hore, nech už je to čokoľvek.
Obraciam sa na Taylora.
„Kontrolovali ste ten byt?“ spovedám ho plačlivo a otieram
si nos do chrbta ruky.
„Dnes popoludní.“ V ospravedlňujúcom geste dvíha plecia
a pritom mi podáva vreckovku. Vyzerá naozaj zdrvené. „Je mi
to ľúto, Ana,“ zamumle.
Zvraštím čelo. Kriste, vyzerá tak previnilo. Nechcem, aby
sa cítil ešte horšie.
„Zdá sa, že má nejakú zázračnú schopnosť nám unikať,“
zamračene krúti hlavou.
„Zájdem si s Ethanom niečo vypiť a potom sa vrátim do
Escaly.“ Utieram si oči.
Taylor neisto prestúpi z nohy na nohu.
„Pán Grey chcel, aby ste sa vrátili k nemu do bytu,“
pripomína mi ticho.
„Áno, ale teraz už predsa vieme, kde Leila je.“ Nedokážem
potlačiť nádych horkosti v hlase. „Takže všetky tie
bezpečnostné opatrenia už nie sú potrebné. Povedzte
Christianovi, že sa k nemu pripojím neskôr.“
Taylor otvára ústa, aby niečo povedal, ale potom ich
prezieravo zatvorí.
„Nechceš si u Taylora nechať tú tašku?“ pýtam sa Ethana.
„Nie, vezmem si ju so sebou, vďaka.“
413
Ethan sa kývnutím hlavy lúči s Taylorom a potom už ma
strká von z dverí. Príliš neskoro si uvedomujem, že som
nechala kabelku na zadnom sedadle audi. Nemám pri sebe
vôbec nič.
„Moja kabelka…“
„S tým si nelám hlavu,“ povie Ethan starostlivo. „To je v
pohode, je to na mňa.“
Vyberáme si bar naproti v ulici a usadzujeme sa na
vysokých stoličkách pri okne. Chcem mať prehľad, čo sa deje –
kto prichádza a hlavne kto odchádza. Ethan mi podáva fľašu
piva.
„Takže problémy s bývalou?“ nadnesie zľahka.
„Je to ešte o niečo komplikovanejšie,“ poznamenám,
odrazu nejako viac odmeraná. O tomto nemôžem hovoriť –
podpísala som tú dohodu. A prvýkrát naozaj ťažko nesiem ten
fakt, že sa Christian vôbec nezmienil o tom, že by už neplatila.
„Ja mám času dosť,“ ubezpečí ma Ethan láskavo a poriadne
si uhne zo svojej fľaše.
„No, je to jeho bývalá, skončili spolu pred rokmi. Ona
opustila manžela kvôli nejakému chlapíkovi a potom, zhruba
pred pár týždňami, sa ten jej milenec zabil pri autonehode a
ona teraz ide po Christianovi,“ pokrčím plecami. Tak, tým som
hádam nič nevyzradila.
„Ide po Christianovi?“
„Mala zbraň.“
„Nehovor, fakt?!“
„No, vlastne s ňou nikoho neohrozovala… Myslím, že skôr
chcela ublížiť sebe. Ale práve preto som sa o teba tak bála.
Nevedela som, či nie si niekde vnútri.“
414
„Tak to chápem. Zrejme jej poriadne preskakuje.“
„No, to teda áno.“
„A čo s ňou teraz Christian robí?“
Cítim, ako mi mizne krv z tváre a do krku mi stúpa žič.
„Nemám tušenie,“ zašepkám.
Ethanove oči sa nepatrne rozširujú – aspoňže mu to došlo.
Toto je jadro môjho problému. Čo tam, dočerta, tí dvaja
robia? Rozprávajú sa, dúfam. Len rozprávajú. A aj tak, všetko
čo vo svojich predstavách vidím, je jeho ruka, ktorá ju jemne
hladí po vlasoch.
Logicky si to zdôvodňujem tým, že ona je nevyrovnaná a
Christian má o ňu starosť. Bodka. Ale niekde v kútiku mojej
duše sedí podvedomie a smutne vrtí hlavou.
Je v tom viac než starosť.
Leila bola schopná napĺňať jeho potreby tak, ako ja nikdy
nebudem môcť. Tá predstava je skľučujúca.
Snažím sa sústrediť na všetko, čo sa medzi nami dialo
posledných niekoľko dní – jeho vyznanie, jeho vyzývavý
humor, jeho hravosť. Lenže stále dokola sa mi vracajú Elenine
slová, vysmievajú sa mi do očí. To, čo sa hovorí o špehovaní, je
pravda.
Nechýba ti to… tvoja herňa?
Prvé pivo dopíjam v rekordnom čase a Ethan predo mňa
postaví ďalšie. Nie som práve dobrá spoločníčka, ale jemu
slúži ku cti, že so mnou zostáva, o niečom hovorí a snaží sa ma
rozptýliť. Rozpráva mi o Barbadose a o tom, čo všetko Kate s
Elliotom vyvádzali, čo je celkom príjemné. Ale o to vlastne ide
– o odreagovanie sa.
415
Mysľou, srdcom aj dušou som stále v byte, so svojím
Tieňom a ženou, ktorá bývala jeho subkou. So ženou, ktorá si
myslí, že ho stále miluje. So ženou, ktorá vyzerá ako ja.
Počas tretieho piva zastavuje vedľa audi zaparkovaného pri
vstupných dverách nášho domu veľký cruiser s tmavými
sklami. Spoznávam doktora Flynna, ktorý z neho vystupuje
spoločne s nejakou ženou oblečenou do niečoho, čo vyzerá ako
bledomodrý doktorský úbor. Zazriem Taylora, ako ich púšťa
vchodovými dverami dovnútra.
„Kto je to?“ zisťuje Ethan.
„To je doktor Flynn. Christian ho pozná.“
„Čo je to za doktora?“
„Psychiater.“
„Aha.“
Spoločne sledujeme, ako sa o pár minút neskôr všetci
vracajú. Christian nesie Leilu zabalenú do deky. Čože?!
Zdesene pozerám, ako nastupujú do cruisera, ktorý vzápätí
vyráža preč.
Ethan na mňa vrhá súcitný pohľad a ja sa cítim
zdevastovaná, totálne zdrvená.
„Môžem dostať niečo ostrejšie?“ požiadam ho skleslo.
„Jasné. Na čo máš chuť?“
„Brandy. Prosím.“
Ethan prikývne a odchádza k baru. Ja zízam cez okno na
naše vchodové dvere. Za moment sa v nich objavuje Taylor,
nasadá do audi a vyráža k Escale… za Christianom? Čo ja
viem.
Ethan predo mňa postaví veľkého panáka.
„No tak, Steelová. Opijeme sa.“
416
Znie to ako tá najlepšia ponuka, ktorú som v poslednom
čase dostala. Štrngáme si a ja si doprajem mohutný glg tej
pálčivej jantárovej tekutiny. Ohnivá žiara je vítaným
odpútaním sa od tej príšernej bolesti, ktorá sa mi rozpína v
srdci.
Je neskoro a ja som akási vláčna. Ethan a ja stojíme pred
Escalou. Trval na tom, že ma odprevadí, ale nezostane. Zavolal
tomu kamarátovi, s ktorým išiel už predtým na drink, a
dohodol si s ním ďalšie stretnutie.
„Tak tu pán magnát býva,“ piskne ohromene cez zuby.
Len prikývnem.
„Si si istá, že nechceš, aby som ťa odprevadil dnu?“
utvrdzuje sa. „Nie, toto musím zvládnuť sama… alebo sa
jednoducho zvalím do postele.“
„Uvidíme sa zajtra?“
„Áno. Ďakujem, Ethan.“ Objímam ho.
„To zvládneš, Steelová,“ šepne mi do ucha. Púšťa ma a
potom sa pozerá, ako mierim dovnútra.
„Neskôr,“ zavolá. Vraciam mu chabý úsmev a mávnem na
rozlúčku. Stláčam tlačidlo a privolávam výťah.
Hore sa dvere výťahu roztvárajú a ja vstupujem do
Christianovho bytu. Taylor tam nečaká, čo je nezvyčajné.
Otváram dvojkrídlové dvere a mierim do veľkej izby.
Christian s telefónom pri uchu pochoduje miestnosťou v
blízkosti klavíra.
„Je tu,“ zavrčí do slúchadla. Zvrtne sa, aby ma prebodol
tvrdým pohľadom, a vypína mobil. „Kde si, kurva, bola?!“
oborí sa na mňa, ale mojím smerom sa nepohne.
417
No, dofrasa, on sa hnevá na mňa?! Práve strávil bohvieaký
dlhý čas so svojou bláznivou bývalou, a on sa hnevá na mňa?
„Ty si pila?“ pýta sa neveriacky.
„Trochu.“ Netušila som, že to tak vidieť.
Sťažka si vzdychne a hrabne si do vlasov. „Povedal som ti,
aby si sa vrátila sem,“ pripomína mi hrozivo ticho. „Je štvrť na
jedenásť. Mal som o teba strach.“
„Zašla som si na pohárik alebo na tri s Ethanom, zatiaľ čo
ty si sa staral o svoju ex,“ zasyčím naňho. „Nevedela som, ako
dlho budeš… s ňou.“
So zúženými očami pristupuje o niekoľko krokov bližšie,
ale zastane. „Prečo to hovoríš takým tónom?“
Šklbnem plecom a skláňam pohľad k svojim prstom.
„Ana, čo sa deje?“ A vtedy prvýkrát počujem z jeho hlasu
niečo iné ako zlobu. Ale čo? Strach?
Preglgnem. Snažím sa sformulovať to, čo mu vlastne chcem
povedať. „Kde je Leila?“ pýtam sa a dvíham hlavu.
„V psychiatrickej liečebni vo Fremonte,“ odpovedá.
Skúmavo ma pozoruje. „Ana, čo je?“ Prichádza až ku mne.
„Čo sa deje?“ vydýchne.
Zavrtím hlavou. „Nie som pre teba dosť dobrá.“
„Čože?“ hlesne a oči sa mu poplašné rozširujú. „Prečo si to
myslíš? Ako si vôbec môžeš niečo také myslieť?“
„Jednoducho ti nedokážem byť všetkým, čo potrebuješ.“
„Ty si všetko, čo potrebujem.“
„Stačilo, keď som ťa videla s ňou…“ Môj hlas sa vytráca do
prázdna.
„Prečo mi to robíš? Toto nie je o tebe, Ana. Je to o nej.“
Ostro sa nadýchne a znovu si prehrabne vlasy. „V tejto chvíli
to je iba veľmi choré dievča.“
418
„Ale ja som to cítila… to, čo medzi vami bolo.“
„Čože? Nie.“ Naťahuje sa za mnou, ale ja inštinktívne o
krok cúvam. So zažmurkaním spúšťa ruku dole. Vyzerá,
akoby prepadal panike.
„Ty utekáš?“ vytlačí zo seba s očami plnými strachu.
Neodpovedám, pretože sa práve usilujem pozbierať svoje
rozhádzané myšlienky.
„To nemôžeš,“ prehovára ma naliehavo.
„Christian… ja…“ pokúšam sa nejako vyjadriť. Čo to
vlastne chcem povedať? Potrebujem čas, aby som si to
premyslela. Daj mi čas.
„Nie. Nie!“ panikári.
„Ja…“
Horúčkovito sa rozhliada po izbe. Akoby hľadal inšpiráciu
alebo čakal na Boží zásah.
„Ty nemôžeš odísť. Ana, ja ťa milujem!“
„Ja ťa tiež milujem, Christian, lenže…“
„Nie… nie!“ zahorekuje zúfalo a chytá si hlavu do dlaní.
„Christian…“
„Nie,“ vydýchne. V očiach sa mu zrkadlí číra hrôza. A
zrazu priamo predo mnou klesá na kolená, hlavu sklonenú a
ruky s dlhými prstami si kladie na stehná. Ešte vidím, ako sa
zhlboka nadýchne, a potom sa už prestáva hýbať.
Čo to…? „Christian, čo to robíš?“
Ďalej zíza dole, ani sa na mňa nepozrie.
„Christian! Čo to robíš?“ Môj hlas vzlieta do vysokých
tónin. A on sa ani nepohne. „Christian, pozri sa na mňa!“
kričím na neho.
Jeho hlava bez zaváhania vyletí nahor a on ku mne zdvíha
pasívne sivý pohľad, skoro apatický… a vyčkávajúci.
Môj bože… Toto je submisívny Christian.