Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 19. kapitola

Kapitola 19

Líca mám znovu zmáčané slzami. On sa vrátil. Môj otec je zase tu.

„Neplač, Annie." Rayov hlas znie chrapľavo. „Čo sa stalo?"

Zovriem jeho ruku v oboch dlaniach a prikladám si ju k tvári.

„Mal si autonehodu. Teraz si v nemocnici, v Portlande."

Ray sa zamračí. A ja netuším, či je nesvoj z mojich netypických

prejavov náklonnosti, alebo z toho, že si tú nehodu nepamätá.

„Nechceš trochu vody?" ponúkam mu, aj keď si nie som istá, či

vôbec nejakú smie dostať. Celý popletený prikývne a mne sa znova

stiahne hrdlo. Postavím sa, nakloním sa nad neho a dám mu pusu na

čelo. „Ľúbim ťa, ocko. Vitaj späť."

Rozpačito mávne rukou. „Ja teba tiež, Annie."

Svižne prekonávam krátku vzdialenosť, ktorá nás delí od miest­nosti sestier.

„Môj otec - už sa prebudil!" rozžiarim sa na sestru Kellie, ktorá mi úsmev vráti.

„Privolaj doktorku Sluderovú," osloví svoju kolegyňu a náhlivo obchádza stôl.

„Chce vodu."

Päťdesiat odtieňov slobody „Nejakú mu prinesiem."

Letím späť k otcovej posteli a cítim sa tak povznesene. Keď dobie­ham, má zatvorené oči a ja okamžite dostávam strach, že zase upadol do bezvedomia.

„Oci?"

„Som hore," zamrmle a pootvorí viečka. Objavuje sa sestra Kellie a prináša téglik s kúskami ľadu a pohárik.

„Dobrý deň, pán Steele. Som Kellie, vaša ošetrujúca sestra. Vaša dcéra mi hovorila, že ste smädný."

Christian sedí v čakárni a sústredene sleduje monitor notebooku. Keď za sebou zavriem, zdvihne ku mne oči.

„Už je hore," oznamujem mu. Usmeje sa - a v tej chvíli mizne napätie, ktoré mal okolo očí. No teda...ani som si to nevšimla. On bol tiež celý ten čas v strese? Odkladá notebook a dvíha sa, aby ma objal.

„Ako mu je?" zaujíma sa, keď okolo neho ovíjame paže.

„Hovorí, má smäd a je zmätený. Vôbec si na tú nehodu nepamätá."

„To je pochopiteľné. Teraz, keď je hore, ho chcem nechať previezť do Seattlu. Tam na neho môže dohliadnuť mama a my dvaja sa bude­me môcť vrátiť domov."

Tak skoro?

„Nie som si istá, či je na tom tak dobre, aby sa s ním mohlo hýbať." „Porozprávam sa o tom s doktorkou Sluderovou. Spýtam sa na jej názor."

„Cnie sa ti za domovom?"

„Hej."

„Tak fajn."

„Ešte si sa neprestala usmievať," skonštatuje Christian, keď zastavím pred hotelom.

„Hrozne sa mi uľavilo. A som šťastná."

„To je dobre," zdvihne jeden kútik.

Denné svetlo sa už pomaly stráca a ja sa zachvejem, keď vystúpim do chladného, jasného večera a podávam kľúče od auta parkovačovi. Dychtivo hltá pohľadom moje auto, ani sa mu nečudujem. Christian ma berie okolo pliec.

„Budeme oslavovať?" navrhuje, keď vstupujeme do foyer.

„Oslavovať?"

„Návrat tvojho otca." Zasmejem sa. „Aha, ocko."

„Tvoj smiech mi chýbal." Pobozká ma do vlasov. „A nemohli by sme sa najesť na izbe? Vieš ako to myslím, urobiť si romantický večer, osamote."

„No jasné. Ide sa." Berie ma za ruku a vedie k výťahom.

„To bola bomba," oceňujem uznanlivo a odkladám tanier. Prvýkrát za celé veky mám plný žalúdok. „Tu teda vedia urobiť Tarte Tatin."

Som čerstvo vykúpaná, len v nohavičkách a Christianovom tričku. V pozadí sa z jeho iPodu rinie Dido a jej óda na biele vlajky.

Christian si ma sústredene premeriava. Vlasy má ešte stále mokré po našom spoločnom kúpeli a na sebe čierne tričko a džínsy. „Za celú tú dobu, čo sme tu, som ťa nevidel zjesť viac," povie.

„Bola som hladná."

Opiera sa chrbtom do operadla stoličky a so samoľúbym úsme­vom si usrkne z vína. „A čo by si chcela robiť teraz?" pýta sa mäkko.

„A čo ty?"

Hravo pozdvihuje jedno obočie. „To, čo vždy." „Čo je?"

„Pani Greyová, nehrajte sa na nechápavú."

Naťahujem sa cez jedálenský stôl, beriem ho za ruku, otáčam ju dlaňou nahor a ukazovákom mu prechádzam po dlani. „Chcem, aby si sa ma dotýkal týmto." Prstom stúpam až na špičku jeho ukazováka.

Zaujato sa zahniezdi. „Iba tým?" Jeho pohľad zároveň ožíva aj oťažieva.

„Možno aj týmto?" Prechádzam na jeho prostredník a vraciam sa späť do dlane. „A týmto." Nechtom ho poškriabem po celej dĺžke prs-tenníka. „A rozhodne týmto." Zastavujem sa na snubnom prsteni. „Je hrozne sexy."

„Vážne?"

„To si píš. Hovorí ten chlap je môj. „Bruškom prsta skĺznem na malý vankúšik stvrdnutej kože, ktorý sa mu pod ním na dlani sfor­moval. Nakloní sa ku mne a voľnou rukou mi zovrie bradu.

„Pani Greyová, snáď ma tu nezvádzate?"

„Dúfam, že áno."

„Anastasia, zviedla si ma už dávno," uistí ma ticho. „Pod sem." Za ruku si ma pritiahne do lona. „Mám ťa rád pekne na dosah." Rukou mi putuje hore po stehne až na zadok. Druhou ma pevne chytá vzadu za krk a priťahuje si ma k bozku.

Chutí po víne, jablkovom koláči a tiež sám sebou. Prstami mu pre­češem vlasy a pridržím si ho za ne, a zatiaľ čo sa naše jazyky vzájomne prepletajú, kypí mi krv v žilách. Ked sa odo mňa odtrhne, obaja sme zadýchaní.

„Ide sa do postele," zamrmle mi proti perám. „Do postele?"

Zakloní sa ešte o niečo viac a zatiahne ma za vlasy, takže k nemu musím zdvihnúť tvár. „A kde by sa vám to páčilo, pani Greyová?"

Vnútorná bohyňa si prestáva pchať do preplnených úst Tarte Ta-tin. Ja pokrčím plecami a predstieram, že je mi to jedno. „Nechám sa prekvapiť."

Zasmeje sa. „Ty si mi dnes odvážna." Špičkou nosa opíše líniu môjho.

„Možno by som potrebovala spútať."

„Možno áno. Ako starneš, začínaš vystrkovať rožky." Skúma ma prižmúreným pohľadom, ale nedokáže za ním skryť potláčaný humor.

Fifty Shades Freed „A čo s tým urobíš?" pokúšam ho.

Zasvietia mu oči. „Ja viem presne, čo by som s tým chcel urobiť. Záleží na tom, či do toho pôjdeš."

„Ach, pán Grey, v posledných dňoch ste ku mne boli veľmi mier­ny. Nie som z cukru, viete?"

„A vám sa to azda nepáčilo?"

„Ale samozrejme, s vami sa mi páči všetko. Lenže, to viete... roz­manitosť je korením života," zamávam na neho mihalnicami. „Takže sa vám zachcelo niečo menej mierne?" „Skôr nejaké oživenie."

Prekvapene vytiahne obočie. „Oživenie?" zopakuje s jasne rozpoz nateľným pobavením v udivenom hlase.

Prikývnem a on na mňa chvíľu len tak hľadí. „Nehryz si tú peru," zašepká a zrazu sa dvíha aj so mnou v náručí. V obave, aby ma nepus til, sa ho chytám za rameno. Prechádza so mnou ku najmenšej z troch pohoviek a posadí ma na ňu.

„Počkaj tu. Ani sa nepohni." Obdarí ma krátkym, zato intenzív­nym pohľadom a voľným krokom sa odoberá do kúpeľne. Ach... bosý Christian. Prečo len sú jeho nohy také sexy? Za okamih je späť, prek­vapuje ma tým, že sa nado mnou nakloní zozadu.

„Myslím, že je čas sa toho zbaviť." Chytá lem môjho trička a preťa­huje mi ho cez hlavu, takže zostanú na mne už len nohavičky. Ťahom za chvost mi zakloní hlavu a pobozká ma.

„Postav sa," vydýchne rozkaz kúsok od mojich pier a púšťa ma. Hneď ho poslúchnem. Na pohovku podo mnou rozkladá uterák.

Uterák?

„Daj si dolu nohavičky."

Hlasno preglgnem, ale robím, čo mi povedal, a odkladám ich ved ľa gauča.

„Sadni si." Znovu ma chytá za chvost a znovu mi zakláňa hlavu. „Povieš mi, aby som prestal, keď to na teba bude príliš, áno?"

Súhlasne pohnem hlavou. „Povedz to," dožaduje sa prísne. „Zarazím ťa," vypravím zo seba.

Spokojne zdvihne jeden kútik. „Dobre. Takže, pani Greyová... na základe vašej skromnej požiadavky vás spútam." Jeho hlas postupne klesá do šepotu. Už len tie slová preženú mojím vnútrom túžbu. Ty môj Tieň - na gauči?

„Zdvihni kolená," usmerňuje ma. „A posuň sa až dozadu."

Zapieram sa pätami o okraj pohovky a dvíham si kolená k brade. Siahne po mojej ľavej nohe a nad kolenom mi okolo nej ovíja opasok jedného z našich hotelových županov.

„Opasok od župana?"

„Improvizujem," usmeje sa, utiahne mi uzol na nohe a druhý ko­niec mäkkého opaska priviaže k vyrezávanému stĺpiku na zadnom rohu pohovky, účinne mi tým rozťahuje nohy od seba.

„Nehýbať sa," varuje ma a opakuje rovnaký postup aj s druhou nohou, ktorú pripútava k stĺpiku na druhej strane.

Ach Bože... Sedím chrbtom opretá do pohovky, nohy mám zdvi­hnuté a doširoka roztiahnuté.

„V pohode?" pýta sa milo. Pozerá na mňa zvrchu, naklonený zo­zadu nado mnou.

Pritakám, čakám, že mi zviaže aj ruky, ale on to neurobí. Skloní sa a pobozká ma.

„Nemáš predstavu, ako úchvatne teraz vyzeráš," zamručí pochval­ne a otrie sa nosom o môj. „Čas na zmenu hudby, povedal by som." Narovnáva sa a nonšalantne prechádza ku stojanu s iPodom.

Ako to len robí? Ja som zviazaná a šialene vzrušená a on je pritom taký pokojný a vyrovnaný. Mám ho priamo v zornom poli a tak sledu­jem, ako sa mu pod trikom rysujú svaly na chrbte, zatiaľ čo pripravu­je novú pesničku. Z iPodu sa vzápätí začína rozliehať príjemný, skoro detský hlas ženy, ktorá svojím spevom niekoho vyzýva, aby ju sledoval.

Ach áno, túto pesničku mám rada.

Christian sa otáča, s pohľadom zakotveným v mojich očiach pri­stupuje k pohovke a nenútene sa predo mnou zosúva na kolená. Náhle sa cítim až príliš exponovaná.

„Obnažená? Bezbranná?" nadhodí s tou prazvláštnou schopnos­ťou vyslovovať moje skryté myšlienky nahlas. Dlane si položí na ko­lená. Prikývne.

Prečo sa ma nedotýka?

„Dobre," utrúsi. „A teraz nastav ruky." Nedokážem odvrátiť oči od jeho hypnotického pohľadu a urobím, čo odo mňa chce. Z malej priehľad­nej fľaštičky mi vlieva do každej dlane trochu olejovitej tekutiny, je aroma­tická - vzlína z nej plná, zmyselná vôňa, ktorú nedokážem nikam zaradiť.

„Premasíruj si ich." Jeho ťažký horúci pohľad ma donúti zahniez-diť sa. „Seď pokojne," varuje ma.

Ach bože.

„A teraz, Anastasia, od teba chcem, aby si sa dotýkala." No to snáď...

„Začni na krku a postupuj odtiaľ dole." Zaváham.

„No tak, Ana, nehanbi sa. Pracuj." V jeho výraze sa spoločne s hravou vyzývavosťou zračí aj túžba.

Tá žena s láskavým hlasom práve spieva o tom, že na nej nie je nič láskavého. Prikladám si ruky na hrdlo a nechávam ich pozvoľna klesať dolu na hrudník. Vďaka oleju mi ľahko kížu po koži. Cítim, aké sú teplé.

„Nižšie," zamrmle a zároveň mu oťažieva pohľad. A stále sa ma nedotýka.

Zovriem si prsia v dlaniach. „Hlaď sa."

Kristepane. jemne sa zaťahám za bradavky.

„Viac," dožaduje sa. Nehybne kľačí medzi mojimi stehnami, len sa pozerá. „Ako keby som to robil ja," dodáva a v očiach sa mu ne spútané zablysne. Hlboko v podbrušku ma zamrazí. V reakcii na to vzdychnem a zaťahám sa za bradavky silnejšie, cítim, ako pod mojím dotykom tvrdnú.

„Áno. To je ono. A znovu."

Zatváram oči a zaťahám za ne ešte raz. Premasírujem si ich medzi prstami a zastonám. „Otvor oči." Omámená zažmurkám.

„Znovu. Chcem ťa vidieť. Chcem vidieť, ako si tie dotyky užívaš." Ach. Ešte raz to celé zopakujem. Je to také... vzrušujúce. „Tie ruky. Nižšie." Nepokojne sa zavrtím.

„Nemrv sa, Ana. Vychutnávaj si to. A teraz nižšie." Hlas má hlbo­ký a zastretý, a zároveň zvodný aj roztúžený. „Rob to ty," zašepkám.

„To aj budem - a čoskoro. Teraz ty. Nižšie. A hneď." Christian, ste­lesnená zmyselnosť, si prejde jazykom po horných zuboch. Do hája... Opäť sa zavrtím a pritom potiahnem za putá.

Pomaly zakrúti hlavou. „Pokoj." Kladie mi ruky na kolená, čím mi bráni v ďalšom pohybe. „No tak, Ana - nižšie."

Rukami si schádzam na brucho, a potom ďalej, pod úroveň pása.

„Ešte nižšie," vydýchne dychtivo.

„Christian, prosím."

Spúšťa mi ruky z kolien, prechádza nimi po vnútornej strane mo­jich stehien smerom k rozkroku. „No tak rob, Ana. Dotýkaj sa."

Ľavou rukou sa pohladím v lone, opíšem pomalý krúžok. Ústa sa mi formujú do velkého O, ako nimi prejde môj zhrubnutý dych.

„Ešte," zašepká.

Vzdychnem o niečo hlasnejšie a ten pohyb zopakujem, zalapám pritom po dychu a vyvrátim hlavu dozadu. „Ešte."

Nahlas zastonám a on sa prudko nadýchne. Berie ma za ruky a skláňa sa dole, nosom a potom aj jazykom mi prejde po rozcitlivených miestach. „Ach!"

Chcem sa ho dotýkať, ale keď sa pokúsim pohnúť rukami, zovrie mi prsty okolo zápästia.

„Tiež ti ich spútam. Seď pokojne."

Frustrovaná vzdychnem. Púšťa ma a vsúva do mňa dva prsty, dlaň mi pritom pritisne k tej najcitlivejšej časti môjho lona. „Urobím ťa rýchlo, Ana. Pripravená?" „Áno," vydýchnem.

Začína tými prstami pohybovať, dlaňou tiež, trie sa o mňa, veľmi rýchlo. Dráždi oboje, ten magický bod vnútri môjho tela a zároveň ten druhý, rozdráždený, na jeho povrchu. Bože! Je to intenzívne - príliš in­tenzívne. Spodná časť môjho tela sa topí v rozkoši. Chcela by som na­tiahnuť nohy, ale nemôžem. Prsty zatínam do uteráka podo mnou.

„Vzdaj to," zašepká.

A ja to vzdávam, zovretá okolo jeho prstov niečo nezrozumiteľne vzdy­chám. Dozvuky orgazmu mi pulzujú telom a on ku mne tlačí dlaň, takže tú skvelú agóniu predlžuje. Len hmlisto vnímam, ako mi povoľuje uzly.

„Teraz ja," zavrní a švihom ma otočí na brucho, takže končím tiež v kľaku na podlahe.

Kolenami mi roztiahne nohy a tvrdo ma pleskne po zadku. „Au!" vykríknem a on vyráža vpred.

„Bože, Ana," zasyčí cez zaťaté zuby a začína pumpovať. Prsty mi zatína do bokov a vráža do mňa, znova a znova. A moje telo na jeho útok poslušne reaguje. To nie... Už zase...

„No tak, Ana!" precedí. A ja mu znova podlieham.

„Bolo to pre teba dostatočné oživenie?" bozkáva ma do vlasov.

„To teda bolo," vydýchnem a ďalej pozerám do stropu. Ležím na svojom mužovi, chrbtom na ňom, obaja sme na podlahe pred pohov kou. A on je stále oblečený. „Myslím, že by sme si to mali zopakovať. Ale tentoraz budeš nahý ty."

„Prekrista, Ana. Daj mi aspoň chvíľku."

Ja sa rózosmejem a on usmeje. „Som rád, že sa Ray prebral. Vy­zerá to, že sa ti konečne vrátili všetky chute," oceňuje s neskrývaným potešením v hlase.

Otáčam sa čelom k nemu a zamračím sa. „Ty si zabudol na včeraj­šiu noc a dnešné ráno?" obviním ho dotknuto.

„Oboje bolo nezabudnuteľné," uškerí sa. A vyzerá pritom tak mla­do, bezstarostne a šťastne. V rukách mi stisne zadok. „Máte úchvatný zadok, pani Greyová."

„Však vy tiež," pozdvihnem na neho obočie. „Aj keď ten váš je stále príliš zahalený."

„Čo s tým urobíte, pani Greyová?"

„No, chcela by som vás vyzliecť, pán Grey. A celého."

Usmeje sa, očividne zaujatý.

„Aby si vedel, ja si myslím, že ty máš v sebe veľa láskavosti," zopaku­jem text pesničky, ktorá ešte stále hrá v slučke. A jeho úsmev sa vytráca. Ach nie.

„Ale máš," presviedčam ho šeptom. Zohnem sa a pobozkám ho do kútika úst. Zatvára oči a zovrie ma v náručí o niečo pevnejšie.

„Christian, je to pravda. Pripravil si pre mňa taký výnimočný ví­kend - napriek tomu, čo sa stalo Rayovi. A ja ti za to ďakujem."

Doširoka otvára tie vážne, sivé oči a mňa pri pohľade naňho pich­ne pri srdci.

„To preto, že ťa ľúbim," hlesne.

„Ja viem. Tiež ťa ľúbim." Pohladím ho po tvári. „A veľa pre mňa znamenáš. Vieš to, však áno?"

Zostáva nehybne ležať, vyzerá stratený. Bože, Christian... môj láskavý Tieň. „Ver mi," zašepkám.

„To nie je len tak." Skoro nepočujem, čo povedal.

„Proste to skús. Snaž sa, pretože je to pravda." Znovu ho pohla-dím po tvári, prstami mu prejdem po strnisku pri uchu. Jeho oči sú ako dva sivé oceány plné prázdnoty a ublíženia a bolesti. Keby som tak dokázala preniknúť do jeho duše a utešiť ho v nej. Čokoľ­vek, čo by ten pohľad zmenilo. Kedy už si uvedomí, že pre mňa znamená všetko? Že si zaslúži viac ako len moju lásku, ale aj lásku svojich rodičov - jeho blízkych. Už som mu to hovorila toľkokrát, a napriek tomu tu teraz ležíme a on sa na mňa pozerá takto. Čas. Chce to čas.

„Radšej poď. Lebo nachladneš." Pružne sa dvíha na nohy a vy­ťahuje ma za ruku do stoja. Vezmem ho okolo pása a spoločne sa poberáme do spálne. Nebudem na neho ďalej naliehať, ale od Ra-yovej nehody je pre mňa ešte dôležitejšie, aby pochopil, ako veľmi ho ľúbim.

Vstupujeme do spálne a ja sa s pokrčeným čelom usilovne snažím obnoviť si tú vítanú odľahčenú náladu, ktorá medzi nami panovala ešte pred pár okamihmi.

„Čo keby sme sa pozerali na televíziu?" navrhujem.

Christian si odfrkne. „A ja som dúfal, že bude druhé kolo." Ako lusknutím prstov - môj náladový Tieň je späť. S vytiahnutým obočím sa zastavujem pri posteli.

„No tak v tom prípade si myslím, že som na rade."

Nechápavo roztvorí oči a ja do neho strčím, takže padá na posteľ, kde si na neho rýchlo obkročmo vysadnem a prišpendlím mu zápäs tia vedľa hlavy.

Zasmeje sa. „Výborne, pani Greyová, dostali ste ma na lopatky, ale čo so mnou chcete robiť?"

V predklone mu pošepkám do ucha: „Urobím ti to ústami." Zatvára oči, prudko vťahuje vzduch do pľúc a ja mu prejdem zu bami po hrane čeľuste.

Christian pracuje na počítači, je preslnené skoré ráno a on píše tuším e-mail.

„Dobré ráno," pozdravím ostýchavo z dverí. S úsmevom sa na mňa otáča.

„Pani Greyová. Vstali ste skoro." Roztvára náruč.

Náhlivo prekonávam priestor, ktorý nás delí, a chúlim sa mu na kolenách. „Ty tiež."

„Iba pracujem." Posunie sa a dáva mi bozk do vlasov.

„Na čom?" vyzvedám, pretože vycíti m, že niečo nie je v poriadku.

Vzdychne. „Dostal som e-mail od detektíva Čiarka. Chce s tebou hovoriť o tom idiotovi Hydeovi."

„Fakt?" Narovnávam sa a dvíham k nemu spýtavý pohľad.

„Hej. Odpovedal som mu, že si práve niečo vybavuješ v Portlande, takže bude musieť počkať, ale on píše, že by ťa rád vypočul tu."

„On ide sem?"

„Už to tak vyzerá," povie zmätene.

Zamyslene stiahnem obočie. „Čo môže byť také dôležité, že to ne­počká?"

„No veď práve." „Kedy dorazí?"

„Ešte dnes. Idem mu odpísať."

„Nemám čo skrývať. Zaujímalo by ma, o čo mu ide?"

„To sa dozvieme, keď príde. Tiež som na to zvedavý." Znova sa nepokojne zavrtí. „O chvíľu tu budú raňajky. Poď sa najesť, nech mô­žeme vyraziť za tvojím otcom."

„Môžeš zostať tu, ak chceš. Vidím, že máš veľa práce."

Zamračí sa. „Nie, chcem ísť s tebou."

„Tak dobre," usmejem sa, objímem ho okolo krku a letmo pobozkám.

Ray má zlú náladu, čo je skvelá správa. Všetko ho svrbí a hryzie, je netrpezlivý a celý otlačený.

„Ocko. Mal si vážnu autonehodu. Bude to trvať, než sa dáš dokopy. S Christianom ťa chceme nechať previezť do Seattlu."

„Nechápem, prečo by ste sa so mnou mali tak obťažovať. Tu mi bude dobre."

„Nebuď smiešny." Láskyplne mu stisnem ruku a on má tolko sluš­nosti, že sa na mňa usmeje. „Nepotrebuješ niečo?" „Vraždil by som kvôli šiške, Annie."

Zhovievavo sa na neho usmejem. „Jednu alebo dve ti prinesiem. Zastavím sa v pekárni." „Super!"

„Nedal by si si k tomu aj poriadnu kávu?"

„Doparoma, to hej!"

„Tak fajn, nejakú ti kúpim."

Christiana nachádzam v čakárni, s niekým telefonuje. Mal by si tu založiť vlastnú kanceláriu. Zvláštne je, že je tu sám, aj keď sú všetky postele na intenzívke obsadené. Zaujímalo by ma, či odtiaľto ostatné návštevy nevedomky neodohnal.

Končí hovor a položí. „Clark tu bude o štvrtej popoludní."

Zamračím sa. Znova sa zamyslím, čo môže byť také dôležité? „Be­riem na vedomie. Ray chce kávu a šišky."

Christian sa zasmeje. „Myslím, že to by som chcel tiež, keby do mňa napálili. Povedz Taylorovi, nech ti pre to skočí."

„Nie, zájdem pre to sama."

„Tak si ho zober so sebou." Jeho tón je neoblomný.

„Fajn," zagúľam očami a on na mňa hodí výrečný pohľad. Potom sa zamračí a nakloní hlavu nabok.

Nikto tu nie je," prednesie hrdelne a ja viem, že mi hrozí výplata. Už sa chystám ho podpichnúť, aby to urobil, ked v tej chvíli do miest nosti vstupuje mladý pár. Ona ticho vzlyká.

Významne pokrčím plecami a Christian prikývne. Zbiera svoj no-tebook, berie ma za ruku a odvádza von. „Oni potrebujú viac súkro­mia ako my," prehodí. „Toto vybavíme neskôr."

Vonku trpezlivo postáva Taylor.

„Poďme sa po tú kávu a šišky prejsť všetci."

Presne o štvrtej sa ozýva klopanie na dvere apartmánu. Taylor vpúšťa do­vnútra detektíva Čiarka, ktorý vyzerá naladený ešte horšie ako obvykle. Vlastne, on vždy vyzerá zle naladený. Možno je to jeho prirodzený výraz.

„Pán Grey, pani Greyová, ďakujem, že ste ma prijali."

„Detektív Clark," zdraví ho Christian, potrasie mu ruku a vedie ho na jeho miesto. Ja si sadám na tú istú pohovku, na ktorej som si včera tak náramne užívala. Tá myšlienka mi vháňa horúčavu do tváre.

„Rád by som hovoril predovšetkým s pani Greyovou," otáča sa Clark k Christianovi a tiež k Taylorovi, ktorý stále stojí pri dverách. Christian sa pozrie Taylorovým smerom a skoro nepoznateľne pri­kývne, takže sa Taylor otáča, vychádza von a zatvára za sebou dvere.

„Čokoľvek si prajete oznámiť mojej žene, môžete povedať predo mnou." Christian znie chladne a vecne. Detektív Clark sa obracia na mňa.

„Ste si istá, že chcete, aby tu váš manžel zostal?"

Zamračím sa na neho. „Samozrejme. Nemám čo skrývať. Chcete sa so mnou iba porozprávať?"

„Presne tak, madam."

„Potom si želám, aby tu môj manžel zostal."

Christian si sadá vedľa mňa a sála z neho napätie.

„Tak dobre," zabručí Clark odovzdane. Odkašle si. „Pani Greyová, pán Hyde trvá na tom, že ste ho sexuálne obťažovali a urobili mu niekolko neslušných návrhov."

Čože?! Mám čo robiť, aby som neprepukla v hysterický smiech, zároveň kladiem ruku na Christianove stehno, aby som ho zadržala v prudkom pohybe vpred.

„To je absurdné," zaprská Christian. Stlačím mu nohu, aby som ho umlčala.

„To nie je pravda," poviem vyrovnane. „Bolo to presne naopak. To on mi robil nemravné návrhy, a to veľmi agresívnym spôsobom. A bol kvôli tomu prepustený."

Clarkové ústa sa krátko, prísne zomknú, a potom pokračuje: „Hyde tvrdí, že ste si vymysleli historku o jeho sexuálnom hara-šení, aby ste sa ho zbavili. Hovorí, že ste to urobili kvôli tomu, že vás odmietol, a že ste chceli jeho miesto."

Zamyslene pokrčím čelo. Krucinál! Jack je ešte väčší blázon, než som si myslela.

„Ale takto to nebolo," zavrtím hlavou.

„Detektív, prosím vás, nehovorte mi, že ste absolvovali celú cestu sem len kvôli tomu, aby ste obťažovali moju ženu týmito smiešnymi obvineniami."

Clark na neho uprie svoj oceľovomodrý pohľad. „Potrebujem to počuť z úst pani Greyovej, pán Grey," vysvetľuje mu s tichým dôra­zom. Znovu zovriem Christianove stehno, bez slov ho nabádam, aby zachoval pokoj.

„Nemusíš tieto absurdnosti počúvať, Ana."

„Myslím, že by som mala detektívovi Clarkovi zopakovať, čo sa tam vtedy stalo."

Christian na mňa ešte chvíľu strnulo hľadí, ale potom rezignovane mávne rukou.

„To, čo Hyde hovorí, skrátka nie je pravda." Môj hlas znie úplne pokojne, aj keď sa to nezhoduje s mojím momentálnym rozpolože­ním. Tie obvinenia ma vyviedli z miery, a navyše mám obavy, aby Christian nevybuchol. Na čo sa ten Jack hrá? „Pán Hyde na mňa to popoludnie začal dorážať v kuchynke. Povedal mi, že ma prijali len vďaka nemu a že za to odo mňa očakáva isté sexuálne služby. Pokúšal sa ma vydierať, vyhrážal sa mi, že použije e-maily, ktoré som písala

Christianovi, ktorý vtedy ešte nebol mojím manželom. Netušila som, že mi Hyde sleduje poštu. Trpel nutkavými predstavami - dokonca ma obvinil, že som špión, ktorého tam nasadil Christian, aby mu po­mohol prevziať kontrolu nad spoločnosťou. Nevedel, že ju Christian už predtým kúpil." Potrasiem hlavou, keď si vybavím svoje vypäté stretnutie s Hydeom.

„Nakoniec... nakoniec som ho zneškodnila."

Clark prekvapene dvíha obočie. „Zneškodnila?"

„Môj otec je bývalý vojak. Hyde... on na mňa siahol, a ja viem, ako sa v takomto prípade brániť."

Christian mi venuje letmý pyšný pohľad.

„Chápem." Detektív sa s ťažkým povzdychom opiera do sedačky.

„Hovorili ste s niektorou z Hydeových predošlých asistentiek?" pýta sa ho Christian skoro vyrovnane.

„Áno, hovorili. Avšak žiadna z nich nechce urobiť riadnu výpo­veď. Všetky ale svorne tvrdia, že to bol príkladný šéf, aj ked pod ním žiadna z nich nevydržala viac ako tri mesiace."

„Ani s nami o ňom nechceli hovoriť," zabručí Christian zamys­lene.

Prosím? Vyvalím na Christiana oči - a nie som sama. „Šéf mojej ochranky. To on s tými asistentkami hovoril." „A to prečo?" čuduje sa Clark.

Christian ho obdarí neústupným pohľadom. „Pretože u neho praco­vala moja žena a ja si preklepnem každého, s kým moja manželka robí."

Detektív vyzerá zarazene. S ospravedlňujúcim úsmevom pokrčím ramenami - vitajte v mojom svete.

„Rozumiem," dostane zo seba. „Myslím, že za tým bude niečo viac, pán Grey. Zajtra prevedieme podrobnejšiu prehliadku jeho bytu, možno sa ešte niečo objaví. Aj keď, podľa všetkého sa tam v poslednej dobe nezdržiaval."

„Vy už ste to tam už raz prehľadali?"

„Áno. A urobíme to znova. Tentoraz aj s odtlačkami prstov." „Ešte stále ste ho neobvinili z pokusu o vraždu mňa a Ros Bailey-ovej?" overuje si Christian ticho. Čože?

„Dúfame, že nájdeme viac dôkazov, svedčiacich o úmyselnom po­škodení vášho vrtuľníka, pán Grey. Potrebujeme viac ako jeden čias­točný odtlačok. A zatiaľ čo bude vo väzbe, môžeme zostaviť prípad."

„A to je všetko, kvôli čomu ste prišli?"

Clark sa naježí. „Áno, pán Grey, zatiaľ je, pokiaľ však nemáte ne­jaké nové postrehy ohľadom toho odkazu." Odkaz? Aký odkaz?

„Nemám. Už som vám to hovoril. Nedáva mi to žiadny zmysel." Christianovi sa nedarí zakryť podráždenie. „A nevidím žiadny dô­vod, prečo sme toto nemohli vybaviť po telefóne."

„Ako už som vám vysvetľoval, preferujem osobný prístup. Navyše idem na návštevu k tete, ktorá žije v Portlande - dve muchy jednou ranou." Clark si zachováva kamenný výraz a zdá sa, že ho imperti-nencie, ktorými ho častuje môj muž, nechávajú pokojným.

„Iste, ak ste skončili, mám ešte prácu." Christian sa dvíha a detek­tív následne urobí to isté.

„Ďakujem za váš čas, pani Greyová," lúči sa so mnou zdvorilo.

Pokyniem mu hlavou.

„Pán Grey." Christian mu otvára dvere a Clark odchádza. Zrútim sa na gauč.

„Veríš tomu, čo si ten kretén dovoľuje?" vypení Christian.

„Clark?"

„Nie. Ten zmrd Hyde." „Nie, neverím."

„Čo to na nás skúša?" precedí cez zaťaté zuby. „To netuším. Myslíš, že mi Clark veril?"

„Jasné, že hej. On veľmi dobre vie, aký je Hyde vyjebaný kokot."

„Si dosť ukliaty."

„Ukliaty?" uškrnie sa. „Existuje vôbec také slovo?" „Teraz už áno."

Nečakane sa zasmeje, sadá si vedľa mňa a priťahuje si ma do ná­ručia.

„Na toho idiota nemysli. Vyberieme sa za tvojím otcom a skúsime ho nahovoriť na ten zajtrajší presun."

„Trval na tom, že chce ostať v Portlande, že nás nebude obťažovať." „Ja sa s ním porozprávam." „Chcem letieť s ním."

Zahľadí sa na mňa a ja mám na chvíľu pocit, že povie nie. „Tak dobre. Poletím s vami. Sawyer a Taylor môžu vziať autá. Nechám Sa-wyera, aby si povozil zadok v R8."

Nasledujúci deň sa Ray obzerá v novom prostredí - nachádza sa vo vzdušnej, presvetlenej izbe rehabilitačného oddelenia nemocnice Northwest v Seattli. Je poludnie a on vyzerá ospalo. Tá cesta ho vy­čerpala, aj ked ju absolvoval v helikoptére.

„Odkáž Christianovi, že si to cením," povie ticho.

„Môžeš mu to povedať sám. Večer sa tu zastaví."

„A čo ty? Nejdeš do práce?"

„Asi hej. Iba som chcela dohliadnuť na to, ako sa tu zabývaš." „Pokojne choď. O mňa si nemusíš robiť starosti." „Rada si o teba robím starosti."

Náhle mi zabzučí mobil. Pozerám sa, kto to je - to číslo nepo­znám.

„Ty to nezdvihneš?" pýta sa Ray.

„Nie. Neviem, kto to je. To za mňa vybaví hlasová schránka. Pri­niesla som ti niečo na čítanie," ukazujem na kôpku športových časo­pisov na nočnom stolíku.

„Vdaka, Annie."

„Si unavený, však?" Prikývne.

„Nechám ťa trochu pospať." Letmo ho pobozkám na čelo. „Zatiaľ, ocko," zavrním.

„Uvidíme sa potom, zlato. A ďakujem." Ešte ma chytá za ruku a jemne ju zovrie. „Páči sa mi, že mi zase hovoríš ocko. Pripomína mi to staré dobré časy."

Ach, ocko. Povzbudivo ho stlačím.

Keď opúšťam budovu a vyrážam smerom k autu, v ktorom na mňa čaká Sawyer, počujem, ako niekto volá moje meno. „Pani Greyová! Pani Greyová!"

Otáčam sa a v mojom zornom poli sa očitá doktorka Greenová. Ponáhľa sa ku mne, perfektne upravená ako obyčajne, snáď len trochu zadýchaná.

„Pani Greyová, ako sa máte? Dostali ste môj odkaz? Volala som vám." „Nie." Po chrbte mi prebehne mráz.

„No, len som chcela vedieť, prečo ste zrušili už štyri termíny." Štyri termíny? V údive otváram ústa. Prešvihla som štyri termíny

Ako?

„Snáďby sme sa o tom mohli porozprávať u mňa v ordinácii. Prá­ve som chcela ísť na obed - máte chvíľku času?"

Pokorne kývnem hlavou. „Jasné. Ja..." dochádzajú mi slová. Zru­šila som štyri termíny? To znamená, že som nedostala včas injekciu. Do hája!

Ochromene ju nasledujem späť do nemocnice a hore do jej ordi­nácie. Ako som mohla zmeškať štyri termíny? Hmlisto si spomínam, že sa jeden presúval - Hannah sa o tom zmieňovala -, ale štyri? Ako sa to mohlo stať?

Ordinácia doktorky Greenovej je priestranná, síce minimalisticky, ale dobre vybavená.

„Som tak rada, že ste ma tu zastihli," zamumlem, ešte stále vyve­dená z miery. „Môj otec mal autonehodu a práve sme ho sem previez­li z Portlandu."

„Ach, to je mi ľúto. Ako je na tom?"

„Darí sa mu skvele, ďakujem. Už sa uzdravuje."

„To je dobre. A vysvetľuje to, prečo ste zrušili ten piatok."

Doktorka pohybe myšou na stole a jej počítač ožíva.

„Ako som si myslela... už je to vyše trinásť týždňov. To je pridlho. Bude lepšie, keď urobíme test, než vám dám ďalšiu dávku."

„Test?" zašepkám a cítim, ako blednem.

„Tehotenský test."

Ach Bože.

Siaha do šuplíka svojho stola. „Toto už poznáte." Podáva mi malý téglik. „Toaleta je vonku, hneď vedľa mojich dverí."

Ako v tranze sa dvíham a odchádzam na dámy, celé moje telo te­raz ovláda autopilot.

Kruci, kruci, kruci, krucinál. Ako som to mohla dopustiť? Už zase. Zrazu sa mi robí zle a v duchu vysielam tichú modlitbu. Prosím, nie. Prosím, nie. Je to príliš skoro. Príliš skoro. Príliš skoro.

Po návrate do ordinácie sa doktorka Greenová upäto usmeje a ukazuje mi, že sa mám posadiť ku stolu. Zosúvam sa na stoličku a bez slova jej podávam vzorku. Ona do nej strčí malú bielu tyčinku a pozoruje ju. Vyskočí jej obočie, keď sa začne sfarbovať do modra.

„Čo znamená modrá?" To napätie ma zrejme zadusí.

Uprie na mňa vážny pohľad. „No, pani Greyová, to znamená, že ste v druhom stave."

Čože? Nie. Nie. Nie. Do hája!