Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 10. kapitola

Kapitola 10

Srdce mi duní ako zvon a v ušiach mi hlasno búši tep; alkohol, ktorý mi koluje v krvi, tie zvuky ešte umocňuje.

„On je..." drmolím a neschopná dopovedať vetu vydesene vyvaľu­jem oči na Ryana. Na bezvládnu postavu na podlahe nie som schopná ani pozrieť.

„Nie, madam, len som ho zložil."

Pohlcuje ma vlna úľavy. Vďaka Bohu.

„A vy?" pýtam sa s pohľadom upretým na Ryana. Zrazu si uve­domujem, že ani nepoznám jeho krstné meno. Funí, ako keby práve ubehol maratón. Otiera si kútik úst - utrie si prúžok krvi a na tvári sa mu začína vyfarbovať podliatina.

„Bil sa ako čert, ale som v pohode, pani Greyová," usmeje sa na mňa povzbudivo. Keby som ho poznala lepšie, mohla by som tvrdiť, že sa tvári tak trochu samoľúbo.

„A Gail? Pani Jonesová?" Ach nie... je v poriadku? Nie je zranená?

„Som tu, Ana." Otáčam sa a zisťujem, že stojí za mnou, v nočnej košeli a župane, s rozpustenými vlasmi, popolavou tvárou a vydese­ným pohľadom - rovnakým ako je ten môj, predpokladám.

„Zobudil ma Ryan. Trval na tom, aby som išla tam," ukáže za seba na Taylorovu kanceláriu. „Ja som v poriadku. A čo vy?"

Energicky prikývnem. Dochádza mi, že asi práve vyšla z bezpečnost­ného úkrytu pristavaného k Taylorovej kancelárii. Koho by napadlo, že ho budeme potrebovať tak skoro? Christian trval na jeho vybudovaní hned'po našom zasnúbení - a ja na neho vtedy gúľala očami. Teraz, keď vidím Gail stáť v tých dverách, som za jeho prezieravosť vďačná.

Moju pozornosť upúta zaškrípanie, ktoré sa ozve od dverí do foy­eru. Visia vyvrátené z pántov. Čo sa tu, dočerta, dialo?

„Bol sám?" pýtam sa Ryana.

„Bol, madam. Nestáli by ste tu takto, keby nebol, to vás uisťujem." Zatvári sa zľahka dotknuto.

„A ako sa dostal dnu?" Začudujem sa a jeho tón ignorujem.

„Služobným výťahom. Celkom drzosť, madam."

Pozriem sa dolu na Jackovu zrútenú postavu. Má na sebe nejakú uniformu - akoby kombinézu.

„Kedy?"

„Asi pred desiatimi minútami. Zazrel som ho na obrazovke. Mal na sebe rukavice - čo je trochu divné v auguste. Spoznal som ho a rozhodol sa ho pustiť dnu. Vedel som, že tak ho dostaneme. Vy ste tu neboli a Gail bola v bezpečí, tak som si povedal - teraz, alebo nikdy." Ryan už zase vyzerá nadmieru spokojný, naopak Sawyer sa naňho nesúhlasne mračí.

Rukavice? Tá myšlienka ma zaujme a ja sa ešte raz pozriem na Jamesa. Áno, má na sebe hnedé kožené rukavice. To je strašidelné.

„Čo teraz?" hlesnem a snažím sa z hlavy dostať všetky neusporia­dané myšlienky.

„Musíme ho znehybniť," rozjíma Ryan.

„Zabezpečiť?"

„Pre prípad, že by sa zobudil." Ryan hodí horlivým okom po Sa-wyerovi.

„Čo na to potrebujete?" ozýva sa pani jonesová a prichádza bliž­šie. Už zase nadobudla svoju obvyklú rozvahu.

„Niečo, čím by sme ho zviazali - šnúru, povraz," navrhuje Ryan.

Káblové svorky. Sčervenám, lebo sa mi do mysle vkradnú spo­mienky na minulú noc. Reflexívne si premasírujem zápästia a rýchlo ich kontrolujem pohľadom. Nie, žiadne modriny. Fajn.

„Niečo by som mala. Káblové svorky. Budú vyhovovať?"

Všetky pohľady sa otočia mojím smerom.

„Áno, madam. Perfektne," prisvedčí Sawyer vážne a s úplne ka­menným výrazom. Kiež by som sa prepadla do zeme... Otáčam sa a odchádzam do spálne, niekedy jednoducho musia rozpaky ísť bo­kom. Možno je to kombinácia strachu a alkoholu, čo mi dodáva od­vahu.

Ked sa vraciam, pani Jonesová si znalecky meria škody vo foyeri. A slečna Prescottová sa medzitým pripojila k svojmu tímu. Podávam svorky Sawyerovi, ktorý so vskutku zbytočnou starostlivosťou púta Hydeovi ruky za chrbát. Pani Jonesová mizne v útrobách kuchyne vracia sa so škatulkou prvej pomoci. Berie Ryana za ruku a vedie ho k vstupu do velkej izby, kde mu začína ošetrovať ranu nad okom. Ryan sykne, ked mu ju pritláča vankúšikom s dezinfekciou. Zrazu si všimnem, že na podlahe leží Glock s tlmičom. No to ma podrž! Jack bol ozbrojený? Dvíha sa mi z toho žalúdok, a musím to rozdýchať.

„Nesiahať, pani Greyová," varuje ma Prescottová, keď sa zohnem, aby som ho zobrala. Z Taylorovej kancelárie vychádza Sawyer s gu­movými rukavicami.

„O to sa postarám ja, pani Greyová," oznamuje mi.

„To je jeho?" Chcem vedieť.

„ Áno, madam," potvrdzuje Ryan a v dôsledku starostlivosti pani Jo-nesovej robí ďalšiu grimasu. Pri všetkých svätých. Ryan sa bil s ozbro­jeným mužom, u mňa doma. Pri tom pomyslení sa zachvejem. Sawy­er sa zohne a opatrne tú zbraň dvíha.

„Viete, čo robíte?" overujem si.

„To, čo by vyžadoval pán Grey, madam." Sawyer ukladá zbraň do uzatvárateľného igelitového vrecka a potom v podrepe prehľadáva Jacka. Zaváha, lebo na niečo narazí, a následne z jedného vrecka loví cievku širokej lepiacej pásky. Sawyer viditeľne zbledne, napriek tomu ju zase strká späť.

Na čo lepiaca páska? pomyslím si nevdojak, zatiaľ čo fascinova­ne a s takým zvláštnym odosobnením sledujem všetky tie procedúry. Obsah žalúdka sa mi znovu tlačí nahor, keď si vyvodím logický záver. Rýchlo ho vyháňam z hlavy. Na to vôbec nemysli, Ana!

„Nemali by sme zavolať políciu?" zamumlem a snažím sa mas­kovať strach. Chcem dostať Hydea zo svojho domova, čím skôr, tým lepšie.

Ryan sa Sawyerom na seba vrhnú nepokojné pohľady.

„Myslím, že by sme mali zavolať políciu," poviem o poznanie roz­hodnejšie a dumám nad tým, prečo zrazu tak znervózneli.

„Práve som sa pokúšal dovolať Taylorovi, ale neberie mi to. Mož­no spí." Sawyer kontroluje čas na svojich hodinkách. „Na východnom pobreží je teraz trištvrte na dve ráno."

Ale nie.

„Volal ste Christianovi?" zašepkám. „Nie, madam."

„A Taylorovi ste volali kvôli inštrukciám?"

Na okamih sa zatvári rozpačito. „Áno, madam."

Časť môjho ja sa zježí. Tento chlap - znova sa pozriem na Hydea

mi vnikol do bytu a rozhodne ho z neho vyvedie polícia. Ale ako sa tak pozerám do tých štyroch nerozhodných tvárí, do ich úzkost­ných očí, napadá mi, že mi niečo uniká, a tak sa odhodlávam zavolať Christianovi. Zamrazí ma vzadu na krku. Viem, že sa na mňa hnevá

naozaj, naozaj veľmi, a zachvejem sa už len pri pomyslení, čo mi asi povie. A ako bude šalieť, že tu nie je a ani nebude až do zajtrajšieho večera. Dnes večer som ho dosť potrápila. Možno by som mu volať nemala. A potom mi niečo dochádza. Dočerta. Čo keby som tu naozaj bola? Pri tom pomyslení blednem. Vďakabohu, že som bola vonku. Možno nakoniec nebudem v takom maléri.

„Je v poriadku?" spýtam sa a ukážem na Jacka.

„Až sa preberie, bude ho pekne bolieť hlava," vyhlási Ryan a ob­darí Jacka pohŕdavým pohľadom. „Ale radšej zavoláme záchranku, pre istotu."

Zalovím v kabelke a ťahám z nej BlackBerry, a skôr než sa stihnem príliš zaoberať mierou Christianovho hnevu, vytáčam jeho číslo. Do­stanem sa rovno do odkazovej schránky. Zrejme to vypol, tak veľmi bol rozčúlený. Nejako sa nedokážem vyjadriť. Otáčam sa, aby som odstúpila smerom do chodby z dosahu všetkých prítomných.

„Ahoj, to som ja. Tak už sa nehnevaj, prosím. Niečo sa tu doma stalo. Ale je to pod kontrolou, tak si nerob starosti. Nikomu nič nie je. Ozvi sa mi." Položím.

„Zavolajte políciu," prikazujem Sawyerovi. Ten prikývne, berie si telefón a vytáča číslo.

Strážnik Skinner sedí pri jedálenskom stole a je hlboko ponorený do konverzácie s Ryanom. Strážnik Walker je so Sawyerom v Taylorovej kancelárii. Kde je Prescottová, netuším, možno tiež tam. Detektív Clark ma bombarduje otázkami na gauči vo velkej izbe. Je vysoký, tmavovlasý a bol by aj pekný, keby sa permanentne nemračil. Predpokladám, že ho zobudili a vytiahli z vyhriatej postele len preto, že sa niekto vlámal do domu najvplyvnejšieho a najbohatšieho podnikateľa v Seattli.

„Takže on bol vaším šéfom?" odtuší Clark stroho.

„Áno."

Som unavená - na smrť unavená - a chcem ísť do postele. Chris-tian sa ešte neozval. Čo je ale pozitívne, Hydea už odviezli záchranári. Pani Jonesová podáva mne aj detektívovi Clarkovi šálku čaju.

„Vďaka," zabručí Clark a obracia sa späť ku mne. „A kde je pán Grey?"

„V New Yorku. Obchodne. Vracia sa zajtra večer, vlastne, dnes ve­čer." Už je po polnoci.

„S Hydeom sme už mali čo dočinenia," poznamená detektív. „Je potrebné, aby ste sa dostavili k nám na stanici urobiť výpoveď Ale to počká. Je neskoro a vonku na chodníku sa utáborilo pár novinárov. Nevadilo by vám, keby som sa tu trochu porozhliadol?"

„Samozrejme že nie," uisťujem ho, šťastná, že už s tým vypočúva­ním skončil. Pri pomyslení na senzáciechtivých fotografov uhniezde-ných vonku ma zamrazí. No čo, až do zajtra s nimi problémy nebudú. Ešte si vtĺkam do hlavy, že musím zavolať mame a Rayovi; čisto pre prípad, že by niečo začuli a robili si starosti.

„Pani Greyová, smiem vám navrhnúť, aby ste išli do postele?" od­porúča mi pani Jonesová vľúdnym a starostlivým hlasom.

Pri pohľade do jej hrejivých láskavých očí sa mi zrazu chce strašne plakať. Natiahne sa a pohladí ma po ramene.

„Už sme v bezpečí," povie milo. „Ráno to všetko bude vyzerať lep­šie, len čo sa trochu z toho vyspíte. A pán Grey sa zajtra večer vráti domov."

Vrhám na ňu nervózny pohľad, nejako sa mi darí udržať slzy na uzde. Christian bude šialene naštvaný.

„Môžem pre vás ešte niečo urobiť, než pôjdete spať?" zisťuje sa.

V tom okamihu si uvedomujem, že umieram od hladu. „Bola by som vďačná za nejaké jedlo."

Široko sa usmeje. „Sendvič a mlieko?"

S vďakou prikývnem a ona sa vracia späť do kuchyne. Ryan je ešte stále so strážnikom Skinnerom. Za dverami do vstupnej haly, ktoré doteraz visia z pántov, zazriem detektíva Čiarka, ako skúma ten bor-del pred výťahom. Napriek tomu, ako sa mračí, vyzerá zamyslene. A ja znenazdania pocítim smútok - čnie sa mi za Christianom. So že­laním, aby bol tu, si skladám hlavu do dlaní. On by vedel, čo robiť. To ale bol večer. Chcela by som sa mu stočiť na kolenách do klbka, chcela by som, aby ma držal a hovoril mi, že ma ľúbi, aj ked nerobím, čo sa mi povie - ale to sa až do večera nestane. V duchu prevrátim oči... Prečo mi nič nepovedal o tej sprísnenej ochrane? Čo presne je v tom Jackovom počítači? Lenže práve teraz mi to je všetko jedno. Chcem svojho muža. Chýba mi.

„Nech sa páči, Ana, zlatko," prerušuje pani jonesová môj dušev­ný chaos. Keď k nej zdvihnem hlavu, podáva mi sendvič s arašido-vým maslom a džemom. Oči jej spokojne svietia, asi tušila, že som už túto dobrotu nemala celé roky. Pousmejem sa na ňu a s chuťou sa do toho púšťam.

Keď sa konečne dostávam do postele, chúlim sa na Christianovej polovici oblečená v jeho tričku. Oboje, to tričko aj jeho vankúš, vonia ako on, a keď zaspávam, v duchu mu poprajem šťastnú cestu domov... a dobrú náladu.

Prebúdzam sa náhle. Už je svetlo a bolí ma hlava, tepe mi v spánkoch. Ach bože. Dúfam, že nemám opicu. Opatrne otváram oči a zisťujem, že spálňová stolička je na inom mieste... a že na nej sedí Christian. Na sebe má smoking, z vrecka saka mu vykúka motýlik. Na okamih mi napadá, či to nie je sen. Ľavú pažu má spustenú cez opierku a v dla­ni zviera brúsenú whiskovku s tekutinou farby jantáru vnútri. Brandy? Whisky? Netuším. Členok jednej nohy má opretý o koleno druhej. Má

čierne ponožky a topánky k obleku. Pravý lakeť má položený na opierke, predlaktia vztýčené smerom k brade, kde si pomaly a rytmicky prechá­dza ukazovákom tam a späť po spodnej pere. Oči mu v jasnom rannom svetle intenzívne planú, ale celkovo je jeho výraz absolútne nečitateľný.

Takmer sa mi zastavuje srdce. On je tu. Ako sa sem dostal? Musel odletieť z New Yorku už včera večer. Ako dlho už tu sedí a sleduje,

ako spím?

„Ahoj," zašepkám.

Prevŕtava ma chladným pohľadom a moje takmer zastavené srdce sa znova zadrhne. Ach nie. Odtiahne dlhý ukazovák od úst, hádže do seba zvyšok pitia a odkladá pohárik na nočný stolík. Napoly očaká­vam, že ma pobozká, ale on to neurobí. Opiera sa o stoličku a ďalej na mňa ľahostajne hľadí.

„Nazdar," povie nakoniec ticho. A ja viem, že sa stále hnevá. Na­ozaj hnevá.

„Ty si sa vrátil."

„Už to tak vyzerá."

Pomaly sa dvíham do sedu, Nespúšťam z neho oči. V ústach mám tak sucho. „Ako dlho už tam sedíš a sleduješ, ako spím?"

„Dosť dlho."

„Ty sa stále hneváš." Sotva tú vetu dokážem vysloviť.

Len sa na mňa pozerá a rozmýšľa nad odpoveďou. „Hnevám?" Po­vie, ako by to slovo skúmal, študoval jeho nuansy, jeho význam. „Nie. Ja sa viac ako len hnevám."

Panebože. Pokúšam sa prehltnúť, ale s takými vyprahnutými ústa­mi je to problém.

„Viac ako len hneváš... to neznie práve dobre."

A zase len zíza, úplne bezvýrazne, a neodpovedá. Pohlcuje nás ne­úprosné ticho. Naťahujem sa pre pohár vody, upíjam vítaný dúšok, snažím sa dostať svoj splašený pulz pod kontrolu.

„Ryan chytil Jacka," skúšam odviesť pozornosť, aby som získala čas, a odkladám pohár vedľa toho jeho na nočný stolík.

„Ja viem," prisvedčí ľadovo.

No jasné, že to vie. „Hodláš sa so mnou baviť takto úsporne dlho?"

Jeho mierne povytiahnuté obočie prezrádza, že takúto otázku ne­čakal. „Hej," povie nakoniec.

Ou... fajn. Čo teraz? Obrana - to je najlepšia forma útoku. „Mrzí ma, že som sa zdržala vonku."

„Skutočne?"

„Nie," priznávam po chvíli - pretože tak to je. „Tak prečo to hovoríš?"

„Pretože nechcem, aby si sa na mňa hneval."

Sťažka si povzdychne, ako keby to napätie zadržiaval celé hodi­ny, a rukou si prehrabne vlasy, je taký pekný. Rozhnevaný, ale pekný. Vpíjam sa doňho pohľadom, Christian je späť - nahnevaný, ale je tu, živý a zdravý.

„Myslím, že s tebou bude chcieť hovoriť detektív Čiarke." „O tom nepochybujem." „Christian, prosím... " „Čo, prosím?" „Nebuď taký chladný."

Znovu vytiahne obočie. „Anastasia, práve teraz cítim všetko mož­né, len nie chlad. Som dočista vytočený. Rozzúrený do nepríčetnosti. Netuším, čo robiť so všetkými tými... " Mávne rukou do priestoru, ako keby chcel to neuchopiteľné slovo polapiť, „emóciami."

Jeho úprimnosť ma odzbrojuje. Všetko, čo chcem, je schúliť sa mu na kolenách. Je to niečo, po čom túžim už od chvíle, kedy som večer dorazila domov. Dočerta s tým všetkým. Pohnem sa jeho smerom, čím ho vyvádzam z miery, neohrabane mu leziem do lona a stáčam sa mu na ňom do klbka. Nepokúsi sa ma odstrčiť, ako som sa obávala. Po chvíľke ma zovrie v náručí a zaborí mi nos do vlasov. Je z neho cítiť whisky. Koľko toho asi vypil? A vonia sprchovým gélom. A sám sebou. I )ávam mu paže okolo krku a tlačím mu tvár do priehlbiny medzi krkom a ramenom - zase vzdychne, tentoraz o niečo viac.

„Ach, pani Greyová. Čo si s vami len počnem?" Pobozká ma na temeno hlavy. Zatváram oči a vychutnávam si naše objatie.

„Koľko si toho vypil?"

Stuhne. „Prečo?"

„Normálne tvrdé nepiješ."

„Toto je druhý pohárik. Mám za sebou ťažkú noc, Anastasia. Ne­chaj človeka trochu vydýchnuť."

Usmejem sa. „Keď na tom trváte, pán Grey," vydýchnem mu do kože na krku. „Nádherne voniaš. Spala som na tvojej strane postele, pretože tak vonia aj tvoj vankúš."

Zavŕta mi nos hlbšie do vlasov. „Naozaj? Premýšľal som, prečo ležíš tam. Ešte stále som na teba naštvaný."

„Ja viem."

Dlaňou mi rytmicky krúži po chrbte.

„A ja som zase naštvaná na teba," zašepkám.

Zarazí sa. „A čím som si, prosím pekne, zaslúžil tvoj hnev?"

„To ti poviem neskôr, keď už nebudeš rozzúrený do nepríčetnos­ti." Pritisnem mu pery na hrdlo. Zatvára oči a primkne sa k môjmu bozku, ale nepohne sa, aby mi ten bozk vrátil. Len okolo mňa utiahne svoje paže a pevne ma k sebe pritlačí.

„Ked si pomyslím, čo všetko sa mohlo stať... " Jeho hlas sa sotva podobá šepotu. Zlomený, surový.

„Som v poriadku," uisťujem ho.

„Bože, Ana." Toto už je skoro vzlyk.

„Som v pohode. Všetci sme. Trochu otrasená. Ale Gail je dobrá. Ryan je dobrý. A Jack je preč."

Zavrtí hlavou. „Lenže nie vďaka tebe," vydýchne.

Čo prosím? Odstrčím sa od neho a prebodnem ho zlostným pohľa­dom. „Čo tým akože myslíš?"

„Práve teraz sa o tom dohadovať nechcem, Ana."

Iba zažmurkám. No, možno, že ja áno, ale rozhodujem sa to nero­biť. Teraz, keď už so mnou aspoň hovorí.

Znovu sa na ňom uvelebujem. Jeho prsty sa mi zaplietajú do vla­sov a začínajú sa s nimi pohrávať.

„Mám sto chutí ťa potrestať," zašepká. „Presnejšie povedané, vy­tĺcť to z teba."

Srdce mi v tej sekunde skáče až do pusy. Do kelu. „Ja viem," hles­nem. Po chrbte mi prebehne mráz. „Možno to urobím." „Dúfam, že nie."

Pritisne si ma k sebe ešte viac. „Ana, Ana, Ana. Ty by si bola po­kušením aj pre svätca."

„Mohla by som vás usvedčiť z mnohých vecí, pán Grey, ale že ste svätec, to by som v žiadnom prípade netvrdila."

A konečne som obdarená jeho zdráhavým zachichotaním. „Zásah do čierneho ako vždy, pani Greyová." Pobozká ma na čelo a posunie sa na stoličke.

„Späť do postele. Tiež si ponocovala." Chvatne vstáva aj so mnou v náručí a ukladá ma späť do postele. „Ľahneš si ku mne?"

„Nie. Mám ešte niečo na práci." Natiahne sa pre svoj pohárik. „Ešte spi. O pár hodín ťa zobudím." „Stále sa na mňa hneváš?" „Pravdaže."

„V tom prípade idem ešte spať."

„Dobre." Pretiahne cezo mňa deku a znova ma pobozká na čelo.

„Spi."

A práve preto, že sa po tej predošlej noci cítim tak vysilene a zá­roveň tak pokojne, že je zase späť, a tiež preto, že ma tá naša skorá ranná konverzácia tolko vyčerpala, robím presne to, čo sa mi bolo po­vedané. A kým pozvoľna podlieham spánku, uvažujem nad tým, pre­čo vlastne neuplatnil svoju obvyklú nemravnú zmierovaciu techniku

a rovno sa na mňa nevrhol. Aj keď - vzhľadom na svoje vyprahnuté tisla som vlastne rada.

„Tu máš trochu pomarančového džúsu," povie Christian, ked so za-chvením pootvorím viečka. Práve som si dala dve hodinky toho naj­pokojnejšieho spánku, pokiaľ mi len pamäť siaha, a prebúdzam sa oddýchnutá a bez tepania v hlave. Otvára sa predo mnou vítaný vý­hľad na pomarančový džús - rovnako ako na manžela. Na sebe má športové nohavice. Chvíľkovo ma to v myšlienkach vracia späť do ho­tela Heathman, k vôbec prvému ránu, kedy som sa s ním prebúdzala. Sivé tielko, ktoré má na sebe, je celé prepotené. Buď si bol zacvičiť v telocvični na prízemí, alebo bol behať, každopádne by po cvičení nemal vyzerať tak dobre.

„Idem si dať sprchu," zamručí a mizne v kúpeľni. Zamračím sa -ešte stále je odmeraný. Buď ho všetky tie uplynulé udalosti tak zobra­li, alebo je ešte naštvaný, alebo... čo vlastne? Sadám si, naťahujem sa pre džús a až príliš rýchlo ho do seba vylievam. Je vynikajúci, veľmi chladný, v ústach mám po ňom ako v nebi. Hrabem sa z postele a hor­livo usilujem o skrátenie vzdialenosti - tej skutočnej i tej obraznej

medzi mnou a mojím mužom. Zbežne kontrolujem budík. Je osem ráno. Vyzliekam si Christianove tričko a nasledujem ho do kúpeľne. Práve je v sprche a umýva si vlasy. A ja neváham a vkrádam sa za ním. V okamihu, keď ho obomknem pažami, strnie, ale ja tú reak­ciu ignorujem a túlim sa k jeho mokrému svalnatému chrbtu. Pevne ho držím, tlačím k nemu tvár a zatváram oči. Po chvíli sa mierne posúva, takže sa obaja ocitáme pod kaskádou teplej vody a pokra­čuje v umývaní vlasov. Nechávam sa zmáčať a jednoducho sa chúlim k mužovi, ktorého milujem. Spomínam na všetky tie chvíle, kedy tu mal so mnou sex, a tiež na tie, kedy sa so mnou miloval. Zamračím sa

takýto mlčanlivý nikdy predtým nebol. Otáčam hlavu a pokrývam jeho chrbát drobnými bozkami. A on znovu stuhne.

„Ana," varuje ma. „Hmm."

Pomaly spúšťam ruky dole, cez jeho pevné brucho až k podbruš-ku. Pokladá obe ruky cez moje a nekompromisne ich zastavuje. Zavrtí hlavou.

„Teraz nie," vydýchne.

Okamžite ho púšťam. On ma odmieta? Moja myseľ neklesá - ale rúti sa dolu voľným pádom. Urobil to už niekedy predtým? Moje podvedomie zavrtí hlavou, pery pevne zomknuté. Hľadí na mňa cez okuliare v tvare polmesiaca a skúma ma pohľadom tak-toto-si-na-ozaj-poondiala. Mám pocit, akoby som dostala facku, a poriadnu.

odmietnutá. A moje odjakživa nízke sebavedomie hned vyprodukuje škaredú myšlienku. On už ma nechce. Len čo ma zasiahne prvá vlna ľútosti, zalapám po dychu. Christian sa otáča a mne sa mierne uľaví, keď si všímam, že ho moje dobývanie nenechalo tak celkom chlad­ným. Chytá ma za bradu, zakláňa mi hlavu a ja sa pristihnem, ako pozerám do jeho nádherných, ostražitých očí.

„Ešte stále som sakramentsky dopálený," vyhlási tichým, vážnym hlasom. Dočerta!

Skláňa sa, opiera sa o mňa čelom a zatvára oči. Dvíham ruku hladkám ho po líci.

„Tak už sa na mňa nehnevaj, prosím. Myslím, že reaguješ trochu prehnane," zašepkám.

Vzpriami sa a zbledne. Ruka mi klesá nadol.

„Ja reagujem prehnane?" zavrčí. „Nejaký drbnutý blázon sa vlá­mal do môjho bytu, aby uniesol moju manželku, a ty si myslíš, že reagujem prehnane?!" Tá potlačovaná hrozba v jeho hlase je desivá

a oči mu nebezpečne planú, keď ma nimi prepaľuje, akoby som azda ju bola ten drbnutý blázon.

„Nie... ehm, takto som to nemyslela. Myslela som, že sa hneváš k vôli tomu, že som bola vonku."

Znovu zatvára oči, akoby mu niečo pôsobilo bolesť, a zavrtí hlavou.

„Christian, ja som tu nebola." Pokúšam sa ho utešiť a povzbudiť.

„Ja viem," zašepká a otvára oči. „Nebola si tu preto, lebo nedoká­žeš splniť jednoduchú prekliatu žiadosť." Jeho tón je taký mrazivý, že tentoraz blednem ja. „Nechcem to rozoberať teraz, v sprche. Som na teba naozaj neskutočne naštvaný, Anastasia. A ty ma tu nútiš po­chybovať o mojej súdnosti. „Otáča sa a náhlivo opúšťa sprchu, chytá uterák, vyráža von z kúpeľne a necháva ma stáť samotnú pod prúdom horúcej vody, zmrznutú až do špiku kostí. Kurva. Kurva. Kurva.

A až potom mi dochádza, čo vlastne povedal. Únos? To snád nie. Takže Jack ma chcel uniesť? Spomínam si na tú lepiacu pásku a na to, ako som sa nechcela príliš hlboko zaoberať tým, prečo ju pri sebe mal. Má snáď Christian viac informácií? Náhlivo sa umývam, potom si na­nášam šampón na vlasy a oplachujem ich. Chcem to vedieť. Potrebu jem to vedieť. Nedovolím mu, aby mi v tejto veci zatajoval informácie.

Keď vychádzam z kúpeľne, Christian už v spálni nie je. Ten sa teda vie rýchlo obliecť. Napodobňujem ho a hádžem na seba svoje oblú bené slivkové šaty a čierne remienkové topánky. Som si plne vedomá toho, že som si ich vybrala preto, že sa mu páčia. Energicky si vysuším vlasy uterákom, zapletiem ich do vrkoča a stočím do uzla. Do uší si navlečiem diamantové náušnice a ešte raz vbieham do kúpeľne, aby som si naniesla trochu špirály. Zbežne sa kontrolujem v zrkadle. Teda, ja som ale bledá. Ale no tak, vždy som bledá. Na upokojenie si naberám plné pľúca vzduchu. Teraz musím čeliť dôsledkom svojho unáhleného rozhodnutia pobaviť sa s vlastnou kamarátkou. Sťažka si povzdych nem, pretože viem, že takto sa na to Christian pozerať nebude.

Vo veľkej izbe nie je. Pani Jonesová má naponáhlo v kuchyni.

„Dobré ráno, Ana," prehodí milo.

„Dobré," usmejem sa na ňu široko. Už zase som Ana!

„Čaj?"

„Dám si."

„Niečo na jedenie?"

„To budete milá. Dnes by som si dala omeletu." „So šampiňónmi a špenátom?" „A syrom?"

„Idem na to."

„Kde je Christian?"

„Pán Grey je vo svojej pracovni."

„Už raňajkoval?" Zadívam sa na dve prestreté miesta pri raňajko-vom bare.

„Nie, madam." „Ďakujem."

Christian telefonuje, je v bielej košeli bez kravaty a vyzerá pritom ako veľmi uvoľnený výkonný riaditeľ. Ako veľmi môže zdanie kla­mať. Možno nakoniec ani nepôjde do práce. Keď sa objavím na prahu kancelárie, pozrie sa na mňa, ale zavrtí hlavou, čím mi dáva najavo, že nie som vítaná. No, to snáď... Otáčam sa a skľúčene sa vlečiem späť k raňajkovému baru. Objavuje sa Taylor v elegantnom obleku. Pôso­bí, ako by mal za sebou osem hodín nerušeného spánku.

„Zdravím, Taylor," zamumlem a snažím sa odhadnúť jeho náladu. Zároveň skúmam, či by mi jeho výraz neposkytol nejakú vizuálnu Indíciu k tomu, čo sa deje.

„Dobré ráno, pani Greyová," odpovedá a ja z tých štyroch slov vycítim účasť. Súcitne sa na neho usmejem - viem, že musel strpieť rozhnevaného frustrovaného Christiana vracajúceho sa do Seattlu úplne mimo časového harmonogramu.

„ Aký bol let?" odvážim sa opýtať.

„Dlhý, pani Greyová." jeho stručnosť hovorí za všetko. „Smiem sa spýtať, ako sa cítite vy?" dodáva a tón jeho hlasu sa zjemňuje. „Je mi fajn."

Prikývne. „Ak ma teraz ospravedlníte...," povie a zamieri do Chris-lianovej pracovne. Hmm. Takže Taylor dovnútra môže, zatiaľ čo ja nie.

„Prosím." Pani Jonesová predo mňa servíruje raňajky. Chuť do jedla mi akosi prešla, ale premáham sa, nechcem sa tej dobrej ženy dotknúť.

Po celý ten čas, čo som sa snažila zjesť všetko, na čo mi sily stačili, je Christian ešte stále zalezený. Mám to chápať tak, že sa mi vyhýba?

„Ďakujem, pani Jonesová," utrúsim, keď zosadám z barovej sto­ličky a odchádzam do kúpeľne, aby som si vyčistila zuby. S kefkou v ústach si spomínam na časy, kedy Christian trucoval kvôli svadob­ným sľubom. Vtedy sa tiež zašíval v pracovni. Takže o tom to je? On tam trucuje? Zachvejem sa, ked sa mi vybaví jeho nočná mora, ktorá vtedy nasledovala. Bude sa to opakovať? Naozaj sa potrebujeme po­rozprávať. Chcem sa dozvedieť všetko o Jackovi a o zvýšenej ochrane Greyovcov - všetky podrobnosti, ktoré boli zamlčované predo mnou, nie pred Kate. S ňou zjavne Elliot hovorí.

Mrknem na hodinky. Za desať minút deväť - prídem neskoro do práce. Vyplachujem si ústa, nanášam tenkú vrstvu lesku, beriem si ľahké čierne sako a vyrážam späť do veľkej izby. S úľavou v ňom na­chádzam raňajkujúceho Christiana.

„Ty odchádzaš?" začuduje sa, keď ma zbadá.

„Do práce? Samozrejme." Neohrozene prídem až k nemu a polo žím ruky na barovú dosku. Bezvýrazne mi opláca pohľad.

„Christian, sme späť sotva týždeň. Ja do práce skrátka musím."

„Ale..." stíchne a prehrabe si vlasy. Pani Jonesová ticho opúšťa miestnosť. Diskrétnosť sama.

„Ja viem, že sa musíme poriadne porozprávať, Christian. Možno by sme mohli dnes večer, ak trochu vychladneš."

Prekvapene povoľuje bradu. „Vychladnem?" splýva mu z pier de­sivo ticho.

Do tvárou sa mi hrnie krv. „Ty vieš, ako to myslím." „Nie, Anastasia, to teda neviem."

„Nechcem sa hádať. Prišla som sa spýtať, či môžem ísť svojím au­tom."

„Nie. To nemôžeš," odsekne. „Fajn," ustupujem hneď.

Prekvapene zažmurká. Očividne čakal hádku. „Pôjde s tebou Prescottová," pokračuje o niečo menej útočne.

Doparoma, len nie Prescottová. Mám chuť skrátiť pery a protes­tovať, ale nakoniec to neurobím. Teraz, keď chytili Jacka, budeme ko­nečne môcť našu ochranu trochu obmedziť.

Pamätám si, ako mi mama deň pred svadbou udeľovala „dobré rady". Ana, miláčik, budeš si musieť vyberať bitky, ktoré chceš vyhrať. Rovnaké to bude aj s deťmi, až ich budeš mať. No, aspoň že ma nechá ísť do práce.

„Dobre," utrúsim. A pretože ho nechcem opustiť takto - s tolkými nedoriešenými vecami a takým napätím, ktoré medzi nami vládne, váhavo k nemu pristúpim. Vidím, ako tuhne, oči sa mu rozširujú a na okamih vyzerá taký zraniteľný, až mi z toho srdce plače. Ach, Chris-tian, je mi to tak ľúto. Zľahka ho pobozkám do kútika úst. Zatvára oči, vyzerá, ako by sa z môjho dotyku tešil.

„Nesmieš ma nenávidieť," pípnem.

Drapne ma za ruku. „Vari ťa ja nenávidím?" vyhŕkne.

„Ani si mi nedal pusu," zašepkám.

Pozrie sa na mňa úkosom. „Ja viem," vzdychne rozpoltene.

Tak veľmi by som sa ho chcela spýtať prečo, ale nie som si úplne istá, či chcem poznať odpoveď. Zrazu sa prudko zodvihne a chytí mi tvár do dlaní. Ako úderom blesku narážajú jeho pery na moje. Prek­vapene zalapám po dychu, takže ho neúmyselne pozvem ďalej. Bez zaváhania sa chytá príležitosti a vráža mi jazyk do úst, nárokuje si na mňa, lenže práve vo chvíli, ked sa chystám zareagovať, zase ma púšťa.

„Taylor vás s Prescottovou odvezie do SIP," oznamuje mi so zovre­tým hrdlom a s pohľadom sálajúcim potrebou. „Taylor!" zahučí. Celá červená sa pokúšam nejako oponovať.

„Pán Grey." Vo dverách sa objavuje Taylor.

„Povedzte Prescottovej, že pani Greyová ide do práce. Mohli by ste Ich odviezť, prosím?"

„Iste." Taylor sa otáča a bez otáľania zmizne.

„ A keby si bola taká láskavá a vyhla sa dnes problémom, ocenil by som to," poznamenáva Christian.

„Uvidím, čo sa dá robiť," usmejem sa sladko. Aj jemu zamykajú kútiky váhavým poloúsmevom, ale ovládne sa. „Tak zatiaľ," lúči sa chladne. „Neskôr," zašepkám.

Spoločne s Prescottovou schádzame do garáží v suteréne služob­ným výťahom, aby sme sa vyhli novinárom, ktorí čakajú vonku. Jac-kove zatknutie a skutočnosť, že bol zadržaný v našom byte, sú te­raz verejne známe informácie. Keď nastupujem do Audi, premýšľam o tom, či budú čakať aj pred SIP, ako vtedy, keď vyšlo na známosť naše zasnúbenie.

Ideme v tichosti, kým si nespomeniem, že mám zavolať najskôr Rayovi a potom aj mame, aby som ich uistila, že sme obaja s Christia-nom v poriadku. Našťastie sú oba hovory krátke a ja položím, práve ked prichádzame pred SIP. Presne ako som sa obávala, číha tu v zálo­he hlúčik reportérov. Keď zaregistrujú Audi, naraz sa k nám otáčajú.

„Ste si istá, že to chcete, pani Greyová?" pýta sa Taylor. Časť môj­ho ja chce proste ísť domov, ale to by znamenalo stráviť deň s Pánom Nepríčetne Rozzúreným. Dúfajme, že po nejakom čase získa určitý nadhľad. Jack je v starostlivosti polície, tak by Tieň mohol byť blahom bez seba - ale nie je. A ja tak trochu rozumiem prečo. Tolko vecí sa mu teraz vymyká spod kontroly, vrátane mňa. Lenže teraz nemám čas o tom premýšľať.

„Zavezte nás prosím ku služobnému vchodu, Taylor."

„Iste, madam."

Je jedna hodina. Celé dopoludnie som bola naplno pohrúžená do práce. Ozýva sa klopanie na dvere, načo do nich nakukne Elizabeth.

„Môžem na chvíľku?" sonduje s oslnivým výrazom.

„Iste," súhlasím váhavo, prekvapená jej neohlásenou návštevou.

Vchádza a sadá si, prehodí si svoje dlhé čierne vlasy za plece. „Len som sa chcela presvedčiť, že si v poriadku. Roach ma požiadal, aby som za tebou zašla," dodáva náhlivo s ľahkým rumencom v tvári. „Myslím kvôli tomu, čo sa stalo včera v noci."

Zatknutia Jacka Hydea sú plné noviny, ale zdá sa, že si to zatiaľ nikto nedal do súvislosti s tým požiarom v GEH.

„Je mi fajn," uisťujem ju a snažím sa nemyslieť na to, ako sa naozaj cítim. Jack sa mi snažil ublížiť. Čo nie je žiadna novinka - predtým to už tiež skúšal. Je to Christian, kto mi teraz robí väčšie starosti.

Letmo kontrolujem e-maily. Od neho stále nič. A nie som si istá, či by som pána Rozčúleného ešte viac nevytočila, keby som mu na­písala ja.

„To je dobre," opáči Elizabeth a tento úsmev sa jej pre zmenu od­razí v očiach. „Ak môžem pre teba niečo urobiť - čokoľvek, čo by si potrebovala, daj mi vedieť." „Jasné."

Dvíha sa. „Viem, aká si zaneprázdnená, Ana. Nechám ťa pracovať." „Ehm... vďaka."

Tak to dnes musela byť tá najkratšia pracovná schôdzka na západ­nej pologuli. Prečo ju vôbec Roach posielal? Možno má strach, ked som tá šéfova manželka. Zaháňam ponuré myšlienky a naťahujem sa pre BlackBerry s nádejou, že by tam mohla byť správa od Christiana. Vtom počujem prichádzajúci e-mail.

Od: Christian Grey Predmet: Výpoveď Dátum: 26.8.201 I, 13:04 Komu: Anastasia Greyová

Anastasia,

.i tretej popoludní Ťa v kancelárii navštívi detektív Clark, aby zaznamenal I voju výpoveď.

Trval som na tom, aby prišiel on za Tebou, pretože nechcem, aby si chodila

na políciu.

Christian Grey

Výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Celých päť minút zízam na jeho e-mail a pokúšam sa vyplodiť nejakú odľahčenú a duchaplnú odpoveď, aby som mu zlepšila náladu. Abso­lútne nič mi nenapadá, a tak namiesto toho volím stručnosť.

Od: Anastasia Greyová Predmet: Výpoveď Dátum: 26.8.2011, 13:12 Komu: Christian Grey

Dobre. A x

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka, SIP

Sledujem monitor ďalších päť minút, čakám, ako odpovie, lenže nič neprichádza. Christian dnes zrejme nemá na hry náladu.

Opieram sa o stoličku. A môžem mu to vyčítať? Môj úbohý Tieň bol dnes v noci pravdepodobne od strachu celý bez seba. Ale potom mi niečo napadá. Keď som sa ráno zobudila, mal na sebe smoking. Kedyže sa rozho­dol, že sa vráti z New Yorku? Oficiálne akcie zvyčajne opúšťa medzi desia­tou a jedenástou. Včera večer som v tom čase ešte stále bola vonku s Kate.

Otázka znie - vrátil sa Christian preto, že som bola na dámskej jazde, alebo kvôli tomu incidentu s Jackom? Ak predčasne odletel len preto, že som sa dobre bavila, nemal ani tušenia o Jackovi, o polícii, o ničom - až kým nepristál v Seattli. A zrazu je pre mňa strašne dôle­žité zistiť, ako to vlastne bolo. Pretože ak sa Christian vrátil len kvôli tomu, že som si niekam vyšla, potom išlo o prehnanú reakciu. Moje podvedomie podráždene mľaskne a spraží ma pohľadom harpyje. No dobre, mám radosť, že sa Christian vrátil, možno by som to mala ne­chať plávať. Aj tak to pre neho musel byť šialený šok, keď pristál. Niet divu, že je taký vyvedený z rovnováhy. V ušiach mi znova znejú jeho predošlé slová: „Som na teba naozaj neskutočne naštvaný, Anastasia. A ty ma tu nútiš pochybovať o mojej súdnosti."

Musím to vedieť - vrátil sa kvôli našej dámskej jazde, alebo preto, že sa dozvedel o tom idiotovi?

Od: Anastasia Greyová Predmet: Tvoj návrat Dátum: 26.8.2011, 13:24 Komu: Christian Grey

O ktorej si sa včera rozhodol, že sa vrátiš do Seattlu?

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka, SIP

Od: Christian Grey Predmet: Tvoj návrat Dátum: 26.8.2011, 13:26 Komu: Anastasia Greyová

Prečo?

Christian Grey

Výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o

Od: Anastasia Greyová Predmet: Tvoj návrat Dátum: 26.8.2011, 13:29 Komu: Christian Grey

Hovor tomu trebárs zvedavosť.

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka, SIP

Od: Christian Grey Predmet: Tvoj návrat Dátum: 26.8.2011, 13:32 Komu: Anastasia Greyová

Nebuď zvedavá, budeš skoro stará.

Christian Grey

Výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Od: Anastasia Greyová

Predmet: Ha?

Dátum: 26.8.2011, 13:35

Komu: Christian Grey

Prestaň sa mi vyhrážať, áno? Ty veľmi dobre vieš, kam tým mierim, však?

Vrátil si sa preto, že som si išla vypiť s kamarátkou, aj keď si ma požiadal, aby som nechodila, alebo si sa vrátil preto, lebo si mal šialenca v byte?

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka, SIP

Hypnotizujem monitor. Žiadna odpoveď. Pozerám sa, koľko je hodín.

Trištvrte na dve a stále nič.

Od: Anastasia Greyová Predmet: K veci... Dátum: 26.8.2011, 13:56 Komu: Christian Grey

Tvoje mlčanie beriem ako súhlas, že si sa naozaj vrátil do Seattlu len preto, že som sa rozhodla inak. Som dospelá žena a jednoducho som si vyšla s ka­marátkou. Nemohla som tušiť, aké bude mať moje rozhodnutie následky, pretože mi nikdy nič nepovieš. Iba vďaka Kate viem, že sa ochrana nesprís-nlla len pre nás, ale pre všetkých Greyovcov. Myslím, že máš tendencie vcci zveličovať, ak ide o moju bezpečnosť a ja tomu rozumiem, ale potom zvyčajne vyvolávaš planý poplach.

Nikdy nepoznám, či sa vystavujem skutočnému nebezpečenstvu, alebo či je to situácia, ktorú ako nebezpečnú vyhodnotíš len ty. Mala som so sebou dvoch ľudí z ochranky. Myslela som, že sme vďaka tomu s Kate v bezpečí. Koniec koncov, v tom bare sme boli vo väčšom bezpečí než v byte. Keby som bola plne informovaná o tom, čo sa deje, rozhodla by som sa inak. Domnievam sa, že tvoje obavy majú čo dočinenia s materiálmi, ktoré sa našli tu, v Jackovom počítači - aspoň Kate si to myslí. Uvedomuješ si, aké nepríjemné pre mňa bolo zistiť, že moja najlepšia kamarátka má o veciach, ktoré sa okolo Teba dejú, viac informácií než ja? A to som Tvoja manželka. Takže, povieš mi o tom? Alebo so mnou ďalej budeš zaobchádzať ako s ma­lým dieťaťom, čím zaistíš, že sa tak budem aj správať? Nie si jediný, kto je tu poriadne naštvaný. Jasné? Ana

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka, SIP

Odosielam to. Tak - a teraz si to napchaj do gágora a prehltni, Grey. Na upokojenie sa zhlboka nadýchnem. Celkom, som sa pri tom ro­zohnila. Až doteraz som mala pocit viny a ľutovala som, že som sa nezachovala správne. No, to už neplatí.

Od: Christian Grey Predmet: To sú mi veci... Dátum: 26.8.201 I, 13:59 Komu: Anastasia Greyová

Ako vždy ste prostredníctvom e-mailu otvorená a vyzývavá, pani Greyová. Možno by sme to mohli prebrať, až sa vrátite do nášho bytu. Mali by ste si dávať pozor na ústa. Ešte stále som dopálený. Jasné?

Christian Grey

Výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Dávať si pozor na ústa?! Mračím sa na monitor, začína mi byť jasné, že tadiaľ cesta nevedie. Neodpovedám, namiesto toho si beriem ruko­pis, ktorý som nedávno dostala od jedného nového sľubného autora a púšťam sa do čítania.

Schôdzka s detektívom Clarkom prebieha v pokojnej atmosfére. Je o niečo menej namosúrený ako včera večer, možno preto, že sa mu podarilo ukradnúť trochu toho spánku. Alebo jednoducho dáva prednosť práci cez deň.

„Ďakujem za spoluprácu, pani Greyová."

„Niet začo, detektív. Už je Hyde vo väzbe?"

„Iste, madam. Skoro ráno ho prepustili z nemocnice. Podľa toho, z čoho je obvinený, odhadujem, že si u nás chvíľu pobudne," usmeje sa a v tmavých očiach mu zaiskrí.

„To je dobre. V poslednej dobe nás s manželom dosť zamestnával."

„S pánom Greyom som mal tú česť dnes ráno. Veľmi sa mu uľavi­lo. Zaujímavý človek, ten váš manžel."

Ani netušíš ako.

„Pravdaže, aj ja si to myslím," ponúkam mu zdvorilý úsmev, z kto­rého si správne vyvodzuje, že už sme dohovorili.

„Ak by vám ešte niečo napadlo, zavolajte mi. Tu je moja vizitka." Vyťahuje ju z peňaženky a podáva mi ju.

„Ďakujem, detektív. Spoľahnite sa."

„Pekný zvyšok dňa, pani Greyová."

„Aj vám."

Keď odchádza, premýšľam o tom, z čoho presne bol vlastne Hyde obvinený. Pochybujem o tom, že mi to Christian povie. Musím sa nad lým uškrnúť.

V tichosti mierime do Escaly. Tentoraz riadi Sawyer, Prescottová sedí vedľa neho. Čím viac sa približujeme, zviera mi srdce čoraz väčšia úzkosť. Viem, že nás s Christianom čaká vyčerpávajúca hádka, ale nie som si istá, či mám na ňu silu.

Keď sa pohneme s Prescottovou výťahom hore, snažím sa uspori­adať si myšlienky. Čo mu vlastne chcem povedať? Mám dojem, že už som všetko vyjadrila v tom e-maile. Možno mi na pár vecí odpovie. Dúfam. Nemôžem si pomôcť, ale som nervózna. Cítim, ako mi búši srdce, v ústach mám sucho a potia sa mi dlane. Nechcem sa hádať. Lenže niekedy je to s ním také ťažké, že si skrátka musím stáť za svojím.

Dvere výťahu sa otvárajú a odkrývajú predo mnou výhľad do foy­eru, ktorý je už zase útulný a uprataný. Stôl stojí v poriadku na mies­te a na ňom aj nová váza s úchvatnou kyticou svetloružových a bie­lych pivoniek. Cestou rýchlo kontrolujem obrazy - všetky madony vyzerajú neporušene. Vyvrátené dvere sú znovu vsadené do pántov a funkčné, a tak mi ich Prescottová pozorne otvára. Dnes bola veľmi zamĺknutá. Myslím, že takto mi to vyhovuje viac.

V hale odkladám kufrík a vchádzam rovno do velkej izby. A tam sa mením na soľný stĺp. No to ma podrž!

„Dobrý večer, pani Greyová," vysloví Christian mäkko. Stojí pri klavíri, v čiernom tričku a rifliach... v tých džínsoch - v tých, čo nosí do herne. Panebože! Zízam na bledomodré oprané denimky, prilieha­vé, roztrhnuté na kolene a pekelne zvodné. Christian vykročí mojím smerom. Je bosý, horný gombík nohavíc má rozopnutý a ani na oka­mih ma nespúšťa z očí.

„Je pekné ťa mať konečne doma. Už na teba čakám."