Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 17. kapitola

Kapitola 17

„Pán Rodriguez, čo sa stalo?" Hlas mám nalomený zadržiavaným plačom. Ray. Bože, Ray. Môj otec. „Bola to autonehoda."

„Dobre, ja prídem... idem hneď." Krvný obeh mi zaplavuje adre­nalín a zaráža paniku hneď v počiatkoch. Aj tak už skoro nemôžem dýchať.

„Vzali ho do Portlandu."

Portland? Prečo je preboha v Portlande?

„Museli ho prepraviť letecky, Ana. Ja som na ceste tam. Oregonská fakultná. Bože, Ana, ja som to auto nevidel. Ja som ho jednoducho nevidel... " Znovu sa mu láme hlas.

Pán Rodriguez - to nie!

„Uvidíme sa tam." Pán Rodriguez vzlykne a potom je už telefón hluchý.

Hrôza mi sťahuje hrdlo, dočista ma ochromuje. Ray. To nie. Núte­ne do seba dostávam aspoň trochu vzduchu a beriem telefón, aby som zavolala Roachovi. Dvíha to na druhé zazvonenie.

„Co je, Ana?"

„Jerry. Ide o môjho otca." „Čo sa stalo, Ana?"

Chvatne mu to vysvetľujem, sotva sa pritom stihnem nadýchnuť.

„Chod. Samozrejme, musíš tam ísť. Dúfam, že bude v poriadku."

„Ďakujem. Dám ti vedieť." Neúmyselne mu to položím, ale práve teraz je mi to úplne jedno.

„Hannah!" zavolám a zisťujem pritom, aká som veľmi vydesená. O chvíľočku strká hlavu do dverí, ale to už si balím kabelku a beriem do ruky hromadu papierov, ktorú sa chystám napchať do príručného kufríka.

„Deje sa niečo, Ana?" zneistie.

„Môj otec mal autonehodu. Musím ísť."

„Preboha... "

„Zruš všetky moje dnešné schôdzky. A pondelkové tiež. Budeš musieť dokončiť tú prípravu prezentácie e-bookov - poznámky sú vo verejnej zložke. Nech ti s tým pomôže Courtney, ak to bude potrebné."

„jasne," zašepká Hannah. „Dúfam, že bude v poriadku. Tu si s ni­čím nerob starosti. My už to nejako zvládneme."

„Keby niečo, mám BlackBerry."

Zdesenie, ktoré sa zračí v jej náhle prepadnutých lícach, je skoro mojím posledným klincom. Ocko...

Beriem sako, kabelku a kufrík. „Keby niečo, zavolám ti."

„Určite. Veľa šťastia, Ana. Naozaj dúfam, že bude v poriadku."

Venujem jej nepatrný plachý úsmev a s urputnou snahou, aby som sa tu nezosypala, opúšťam kanceláriu. Usilovne sa snažím, aby som neutekala celú cestu až k recepcii. Keď sa v nej konečne ocitám, Sa-wyer vyskakuje na nohy.

„Pani Greyová?" vyhŕkne, zmätený mojou náhlou prítomnosťou.

„Ideme do Portlandu - hneď!"

„V poriadku, madam," odvetí zarazene, ale otvára mi dvere. Pohyb je fajn.

„Pani Greyová," osloví ma Sawyer znova, keď utekáme k parkovis­ku. „Môžem sa spýtať, prečo podnikáme tento neplánovaný výlet?" „Ide o môjho ocka. Mal autonehodu." „Rozumiem. Pán Grey o tom vie?" „Zavolám mu z auta."

Sawyer prikývne, otvára mi zadné dvere terénneho Audi a ja na­stupujem. Roztrasenými prstami lovím BlackBerry a vytáčam Chris-tianov mobil.

„Pani Greyová?" ozve sa mi Andrea. Znie rázne a profesionálne. „Je tam Christian?" vypravím zo seba.

„Ehm... pohybuje sa niekde po budove, madam. Nechal si tu u mňa BlackBerry v nabíjačke." V zúfalstve ticho zakvílim.

„Môžete mu povedať, že som volala, a že s ním potrebujem hovo­riť? Je to naliehavé."

„Mohla by som sa ho pokúsiť nájsť. Má vo zvyku sa tu niekedy len tak prechádzať."

„Jednoducho ho zožeňte, nech mi zavolá, prosím," prosím a záro­veň bojujem so slzami.

„Iste, pani Greyová. Je všetko v poriadku?" zaváha.

„Nie," zašepkám, pretože na rozprávanie nahlas si už neverím. „Prosím vás, nájdite ho, nech sa mi ozve."

„Samozrejme, madam."

Položím. Tá bolesť sa už nedá vydržať. Priťahujem si kolená k hru di a stočená do klbka na zadnej sedačke auta si nechávam zmáčať tvár zadržiavanými slzami.

„Kam do Portlandu, pani Greyová?" pýta sa ma Sawyer mierne.

„Oregonslcá fakultná," vzlyknem. „Tá velká nemocnica."

Sawyer vyráža do ulíc a zamieri k 1-5, zatiaľ čo ja vzadu ticho na riekam a šepkám nečujné prosby. Prosím, nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.

Do toho mi začína zvoniť mobil a z modlitieb ma vytrháva Your Love Is King. „Christian," zakvílim. „Kristepane, Ana. Čo sa deje?" „To Ray - mal nehodu." „Došľaka!"

„Áno. Som na ceste do Portlandu." „Do Portlandu? Prosím, povedz, že je s tebou Sawyer." „Áno, on šoféruje." „A kde je Ray?" „V Oregonskej fakultnej."

V pozadí počujem nejaký tlmený hlas. „jasné, Ros," zašteká Chris-tian rozčúlene, „ja to viem! Prepáč, bejby - dostanem sa tam tak za tri hodiny. Musím tu dokončiť jeden obchod. Potom priletím."

Do kelu. Charlie Tango je späť v službe, a keď Christian letel na­posledy...

„Mám tú rokovanie s nejakými chlapmi z Taiwanu. Nemôžem sa na nich vykašľať. Na zmluve s nimi sme makali celé mesiace." Ako to, že o tom nič neviem? „Zmiznem hneď, len čo sa mi bude dať."

„Tak dobre," zašepkám. Chcela by som mu povedať, že je to v po­riadku, nech zostane v Seattli a vybaví si, čo potrebuje, ale pravda je laká, že ho chcem mať pri sebe.

„Bože, bejby," zašepká.

„Ja to zvládnem, Christian. Urob, čo potrebuješ. Neponáhľaj sa. Nechcem si robiť starosti ešte aj o teba. Leť opatrne." „Neboj sa." „Ľúbim ťa."

„Ja teba tiež, bejby. Budem pri tebe hneď, ako to pôjde. A drž si

pri seba Luka." „Jasné, budem."

„Tak zatiaľ."

„Ahoj." Keď zavesím, znovu si objímam kolená. O Christianových obchodoch vôbec nič neviem. Čo môže dočerta dohovárať s Taiwan-cami? Zadívam sa z okna, práve míňame letisko Boeing Field. Musí letieť opatrne. Ray a ešte k tomu Christian... Pri tom pomyslení sa mi skrúti žalúdok a skoro sa mi chce vracať. Nemyslím, že by moje srdce unieslo tolko. Opieram sa chrbtom do sedadla a znovu odriekavam svoju mantru: Prosím, nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.

„Pani Greyová," budí ma Sawyerov hlas. „Už sme v areáli nemocnice. Ešte musím nájsť pohotovosť."

„Ja viem, kde to je." Okamžite sa mi vybavuje moja posledná náv­števa, keď som hneď na druhý deň u Claytonovcov spadla zo scho­díkov a vytkla si členok. Pri spomienke, ako nado mnou prešľapoval Paul Clayton, sa strasiem.

Sawyer zastavuje a vyskakuje z auta, aby mi otvoril dvere.

„Idem zaparkovať, madam, a nájdem si vás. Kufrík tu nechajte. Ja ho vezmem."

„Ďakujem, Luke."

Prikývne hlavou a ja chvatne vchádzam do rušnej recepcie poho­tovosti. Recepčná za pultom sa na mňa zdvorilo usmeje, v priebehu chvílky zisťuje, kde je Ray, a posiela ma na tretie poschodie s operač­nými sálami.

Operačné sály? Došľaka! „Ďakujem," zamumlem a snažím sa sú­strediť na jej inštrukcie ohľadom umiestenia výťahov. Letím k nim a žalúdok mám už zase ako na vode.

Nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.

Výťah sa plazí mučivo pomaly, zastavuje na každom poschodí. No tak... No tak! Snažím sa mu vsugerovať, aby išiel rýchlejšie a mračím sa na ľudí, ktorí nastupujú a vystupujú a bránia mi tak, aby som sa dostala k otcovi.

Konečne sa dvere otvárajú na treťom poschodí a ja sa ponáhľam k ďalšiemu recepčnému pultu, ktorý je tentoraz v obkľúčení sestier v tmavomodrých uniformách.

„Môžem vám pomôcť?" spýta sa ma jedna z nich horlivo a uprie na mňa krátkozraký pohľad.

„Môj otec, Raymond Steele. Práve ste ho prijali. Mal by byť na operačnej sále číslo štyri." Aj ked to hovorím nahlas, vrúcne si pra­jem, aby to nebola pravda.

„Vydržte, ja sa pozriem, slečna Steelová."

Prikývnem, ani sa nenamáham ju opravovať a sledujem, ako sú­stredene pátra na monitore počítača.

„Áno. Už je tam niekolko hodín. Ak budete chcieť počkať, dám im vedieť, že ste tu. Môžete počkať tamto," ukazuje na velké biele dvere, označené tučným modrým nápisom ČAKÁREŇ.

„A je v poriadku?" pýtam sa, pričom sa snažím, aby sa mi neklepal hlas.

„To budete musieť počkať na jedného zo službu konajúcich leká­rov, aby vám podal správu, slečna."

„Ďakujem," odpoviem. Ale vo vnútri mi všetko kričí: Chcem to vedieť!

Otváram dvere a vstupujem do prakticky zariadenej miestnosti, v ktorej sedí pán Rodriguez a José.

„Ana!" zalapá po dychu josého otec. Má ruku v sadre a z jednej strany odretú tvár. Sedí na vozíku - ešte má v sadre jednu nohu. Opatrne ho objímem.

„Pán Rodriguez," dostanem zo seba.

„Ana, zlato." Zdravou rukou ma jemne potľapká po chrbte, „je mi to tak ľúto." Smútkom poznačený hlas mu zakolíše. Ach nie.

„Pokoj, papa," napomína ho José spoza môjho chrbta. Keď sa oto­čím k nemu, dlho ma drží v náručí.

413

„José," vzdychnem. A to je koniec - všetko napätie, strach a bolesť uplynulých troch hodín vyplávajú na povrch a ja sa nezadržateľne rozplačem.

„No tak, Ana, neplač." Rukou mi jemne prechádza po vlasoch Držím ho okolo krku a prehítam slzy. Stojíme tak celú večnosť. Som taká vďačná, že je môj kamarát tu. Odpútame sa od seba, až keď sa k nám pripája Sawyer. Pán Rodriguez mi podáva vreckovku z vhodne umiestnenej škatule a ja si suším slzy.

„To je pán Sawyer. Z ochranky," predstavujem Luka. Ten zdvorilo pokývne na Josého aj jeho otca a usadzuje sa v kúte.

„Posaď sa, Ana," ponúka mi José jedno z umelohmotných kresiel.

„Čo sa stalo? Už vieme, ako mu je? Čo s ním robia?"

José pozdvihne ruku a zastavuje vodopád mojich otázok, potom si sadá vedľa mňa. „Ešte nič nevieme. Ray, otec a ja sme boli na rybách v Astórii. Vpálil do nás nejaký opitý kretén."

Pán Rodriguez sa ho pokúša prerušiť trhaným ospravedlnením.

„Cálmate, papa!" zaráža ho José ostro. „Ja nemám ani škrabanec, len pár narazených rebier a hrču na hlave. Otec... no, otec si zlomil zá­pästie a členok. Ale to auto do nás narazilo sprava, tam, kde sedel Ray."

Ach bože, nie... Môj limbický systém znova ochromuje panika Nie. Ja už nechcem. Nie. Keď si predstavím, čo sa deje s Rayom na operačnej sále, zamrazí ma tak, až sa pritom zachvejem.

„On je na operácii. Nás vzali do oblastnej nemocnice v Astórii, ale Ray letel rovno sem. Netušíme, čo s ním robia. Čakáme, čo nám povedia."

Začínam sa triasť.

„Čo je, Ana, je ti zima?"

Prikývnem. Som iba v bielej blúzke bez rukávov a čiernom letnom saku, ani jedno ma nezahreje. José si vyzlieka koženú bundu a váhavo mi ju dáva cez ramená.

„Nemám vám dôjsť pre čaj, madam?" Sawyer zrazu stojí vedľa mňa. Vďačne pritakám a on sa vydáva von.

„Prečo ste išli na ryby do Astórie?" prelomím ťaživé ticho.

José pokrčí ramenami. „Vraj tam berú. Urobili sme si pánsku jaz­du. Chcel som stráviť trochu času s otcom, než mi začne posledný ročník." V Josého velkých tmavých očiach sa zračí strach a ľútosť.

„Tiež si sa mohol zraniť. Aj pán Rodriguez... ešte horšie." Napráz­dno prehltnem, keď si to uvedomím do dôsledkov. Moja telesná tep­lota pokračuje v strmom páde a ja sa znova zachvejem. José ma berie za ruku.

„Dočerta, Ana, ty zmrzneš."

Josého otec sa posúva dopredu a svojou zdravou rukou ma berie za tú druhú. „Je mi to tak ľúto, Ana."

„Pán Rodriguez, prosím. Bola to nehoda... " dokončujem šeptom.

„Hovor mi José," opravuje ma. Chabo sa na neho usmejem, to je asi všetko, čoho som momentálne schopná. Prechádza mnou ďalší mrazivý záchvev.

„Polícia vzala toho debila do väzby. Sedem ráno a ten chlap bol ako delo," precedí José znechutene.

Vracia sa Sawyer s téglikom vriacej vody a vreckom čaju. On vie, ako si pripravujem čaj?! Som prekvapená a zároveň šťastná za trochu rozptýlenia. Pán Rodriguez a José mi uvoľnia ruky a ja nimi vďačne prijímam téglik od Sawyera.

„Nechcete tiež niečo?" pýta sa potom mojich spoločníkov. Obaja zavrtia hlavou a Sawyer sa znovu usadzuje v kúte. Vkladám čajové vrecko do vody, roztrasene ho vyberám a idem ho vyhodiť do malého odpadkového koša.

„Prečo im to trvá tak dlho?" zabrblem si pre seba a uchlipnem si.

Oci... Prosím, nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.

„Už sa to čoskoro dozvieme, Ana," upokojuje ma José ticho. Pri-kývnem, znovu sa napijem a sadám si späť k nemu. A tak čakáme... a čakáme. Pán Rodriguez so zavretými očami - predpokladám, že sa modlí - a José s mojou rukou v dlani. Z času na čas ju povzbudivo stisne. Pomaly popíjam čaj. Nie je to Twinings, ale nejaká lacná breč­ka, čo chutí otrasne.

Vybavujem si, kedy som takto čakala naposledy. Bolo to vtedy, keď zmizol Charlie Tango a ja som si myslela, že som prišla o všetko. Zatváram oči a modlím sa za bezpečný let svojho muža. Kontrolujem hodinky. Je štvrť na tri, už by mal byť tu. Vychladol mi čaj...Ble!

Postavím sa, chvíľu sa prechádzam sem a tam a zase si sadám. Prečo za mnou neprišiel žiadny doktor? Beriem Josého za ruku a on mi ju znova stisne.

Prosím, nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.

Čas sa vlečie tak pomaly.

Zrazu sa otvárajú dvere a my všetci naraz, ako na povel, zdvihne­me zrak. Žalúdok sa mi scvrkáva do veľkosti vlašského orecha. Už je to tu.

Dovnútra vchádza Christian. Na moment mu tuhne výraz, ked zbadá moju ruku v Josého zovretí.

„Christian!" vyhŕknem a vyskočím a ďakujem Bohu, že dorazil celý. Potom už sa ocitám u neho v náručí, s jeho nosom zaboreným v mojich vlasoch a vdychujem jeho vôňu, vsakujem do seba jeho tep­lo, jeho lásku. A nejaká malá časť môjho ja sa cíti pokojnejšia, silnej­šia a odolnejšia, len preto, že je tu. To nie je možné, aký vplyv má jeho prítomnosť na pokoj v mojej duši.

„Nejaké novinky?"

Zavrtím hlavou, neschopná slova.

„José," prikývne na pozdrav.

„Ahoj, Christian, toto je môj otec, José senior."

„Pán Rodriguez - už sme sa stretli na svadbe. Myslím, že ste boli pri tej nehode tiež."

José mu v kocke prerozpráva, čo sa stalo.

„Určite sa obaja cítite natoľko dobre, aby ste tu mohli byť?" overuje si Christian.

„Nechceme byť nikde inde," utvrdzuje ho pán Rodriguez vyrov­nane, aj keď má hlas poznačený zármutkom. Christian s pochopením prikývne. Berie ma za ruku, usadzuje ma a sám si sadá vedľa.

„Jedla si niečo?" prehodí.

Zavrtím hlavou.

„Máš hlad?"

Ďalší zamietavý pohyb hlavou.

„Aleje ti zima," skonštatuje, ked utkvie pohľadom na Josého bunde.

Prikývnem. On sa nervózne zahniezdi, ale múdro mlčí.

Dvere sa znovu otvárajú a vstupuje mladý doktor vo svetlomod­rom plášti. Pôsobí vyčerpane a skleslo.

Dvíham sa, aj keď cítim, ako sa mi odkrvuje mozog.

„Ray Steele?" zafňukám. Christian sa postaví vedľa mňa a berie ma okolo pása.

„Vy ste jeho príbuzná?" zisťuje doktor. Jeho svetlomodré oči tak­mer korešpondujú s farbou jeho plášťa a za nejakých iných okolností by som ho pravdepodobne považovala za atraktívneho.

„Som jeho dcéra, Ana."

„Slečna Steelová... "

„Pani Greyová," prerušuje ho Christian.

„Ospravedlňujem sa," vykoktá doktor a ja mám sto chutí štuchnúť Christiana lakťom do rebier. „Som doktor Crowe. Váš otec je stabili­zovaný, ale v kritickom stave."

Čo to znamená? Podlamujú sa mi kolená a jedine vďaka Christia-novej opore sa nezosuniem k zemi.

„Utrpel mnohopočetné vnútorné poranenia," vysvetľuje doktor Crowe, „predovšetkým v oblasti bránice, ale tú sa nám podarilo zo­perovať. Dokonca sme boli schopní zachrániť slezinu. Nanešťastie, došlo v priebehu operácie k zástave srdca, spôsobenej vysokou stra­tou krvi. Srdcovú činnosť sme dokázali obnoviť, avšak naďalej ju mo­nitorujeme. Čo nám však robí najväčšiu starosť, je mnohonásobné pomliaždenie hlavy. Magnetická rezonancia ukazuje na opuch moz­gu. Uviedli sme vášho otca do umelého spánku, aby sme jeho mozgu uľahčili regeneráciu."

Poškodenie mozgu? To nie.

„V týchto prípadoch ide o štandardný postup. Teraz už nezostáva nič iné, než čakať."

„A aká je prognóza?" pýta sa Christian rozhodne.

„V tejto chvíli je zložité to posudzovať, pán Grey. Existuje mož­nosť, že sa pán Steele úplne zotaví, ale to je teraz otázkou Božej vôle."

„Ako dlho ho budete držať v umelom spánku?"

„To záleží na tom, ako bude mozog reagovať. Zvyčajne to býva od sedemdesiatdva do deväťdesiatšesť hodín."

Čože, tak dlho?! „Smiem ho vidieť?" zašepkám.

„Áno, mohli by ste sa na neho pozrieť asi tak o pol hodinu. Pre­viezli ho na jednotku intenzívnej starostlivosti na šiestom poschodí."

„Ďakujem, pán doktor."

Doktor prikývne a vzďaľuje sa.

„No, je nažive," hlesnem smerom k Christianovi. Po lícach sa mi začínajú nanovo kotúľať slzy.

„Posaď sa," odporúča mi Christian zhovievavo.

„Papa, myslím, že je načase ísť. Potrebuješ si oddýchnuť. Nič ďal­šie sa už nedozvieme," prihovára sa José pánovi Rodriguezovi, ktorý na svojho syna uprie bezvýrazný pohľad. „Môžeme sa sem vrátiť ve­čer, až si odpočinieš. Bude to v pohode, Ana?" obracia sa José na mňa a pohľadom mi naznačuje, aby som súhlasila.

„Samozrejme."

„Zostávate v Portlande?" pýta sa ho Christian a José mu to potvr dzuje kývnutím hlavy.

„Nechcete sa dať niekam odviezť?"

José sa zarazí. „Chystal som sa objednať taxi."

„Môže vás vziať Luke."

Sawyer sa dvíha a José sa zatvári zmätene. „Luke Sawyer," objasňujem mu to. „Aha... Jasné. Hej, to sa hodí. Vďaka, Christian." Postavím sa a krátko ich oboch objímem.

„Buď silná, Ana," pošepká mi pritom José do ucha. „Je zdravý a má slušnú fyzičku. To mu dáva dosť velkú šancu."

„Aj ja dúfam," stisnem ho o niečo pevnejšie. Potom ho púšťam, strasiem zo seba jeho bundu a vraciam mu ju.

„Pokojne si ju nechaj, ak ti je stále ziina."

„Nie, už je to v poriadku. Vďaka." Nervózne hodím pohľad na Christiana a zisťujem, že nás ľahostajne sleduje. Hneď nato ma chytí za ruku.

„Keby sa čokoľvek zmenilo, hneď vám dám vedieť," dodávam, ale to už José tlačí otcov vozík k dverám, ktoré im pridržiava Sawyer.

Pán Rodriguez ešte rázne zdvihne ruku, takže sa v nich ešte zastavia. „Budem sa za neho modliť, Ana," hovorí rozochvene. „Bolo také skvelé dať sa po tých rokoch zase dohromady. Stali sa z nás dobrí priatelia."

„Ja viem."

Vzápätí odchádzajú a my ostávame s Christianom sami. Zľahka ma pohladí po tvári. „Si poblednutá. Poď sem." Zosúva sa na stoličku a mňa si priťahuje na kolená, balí si ma do náručia a ja sa ochotne poddávam. Túlim sa k nemu, trýznená nešťastím svojho nevlastného otca, ale vďačná, že je tu môj manžel, ktorý má tú moc ma utešiť. Nežne ma hladí po vlasoch a zároveň ma drží za ruku.

„Tak čo, ako je na tom Charlie Tango?" mením tému.

Usmeje sa. „Je presný," prednesie s neskrývanou pýchou v hla­se. Prvýkrát za niekoľko hodín sa regulárne usmejem a zdvihnem k nemu nechápavý pohľad.

„Presný?"

„To je hláška z filmu Príbeh z Filadelfie. Graceinho obľúbeného." „Ten nepoznám."

„Myslím, že ho mám na Blu-Ray. Môžeme si ho pustiť a maznať sa pri ňom." Pobozká ma na vlasy a ja sa znova usmejem.

„Má cenu prehovárať ťa, aby si niečo zjedla?" pokúša sa navrhnúť. Zvážniem. „Nie teraz. Najskôr chcem vidieť Raya." Sklamane poklesne v ramenách, ale ďalej na mňa nenalieha. „Ako to šlo s Taiwancami?" „Boli prístupní," zhodnotí. „Prístupní k čomu?"

„Nechali ma kúpiť ich lodenicu za menej, než som bol v skutoč­nosti ochotný dať."

On kúpil lodenicu? „A to je dobre?"

„Áno. To je dobre."

„Ale ja som si myslela, že už jednu máš, tu niekde."

„To áno. Ale tú budeme využívať len na dokončovacie práce. Tru­py lodí sa budú stavať na ďalekom východe. Je to lacnejšie."

Aha. „A čo bude s tými, čo pracujú v miestnej lodenici?"

„Niekam ich presunieme. Prepúšťať budeme asi len minimálne." Vtisne mi ďalší bozk do vlasov. „Pôjdeme sa pozrieť na Raya?" pýta sa ma ticho.

Jednotka intenzívnej starostlivosti na šiestom poschodí je strohé, ste­rilné, čisto špeciálne oddelenie, kde počuť len šepot a pípanie prístro­jov. Každý zo štyroch pacientov tu má svoje vlastné územie zaplnené špičkovým lekárskym vybavením. Ray je až na konci. Ocko.

Vyzerá taký malý v tej velkej posteli, obklopený modernou tech­nológiou. Je to šok. V takom stave som ešte nikoho nevidela. V ús­tach má zavedenú trubicu a v oboch rukách ihly, do ktorých vedú hadičky, dávkujúce čosi po kvapkách. Na prste má akýsi malý štipec. Zaujímalo by ma, na čo slúži. Jednu nohu má položenú na tenkej pri krývke a zavinutú v ortéze. Monitor monitoruje jeho srdce: píp, píp, píp. Tlčie silno a pravidelne. To jediné je zjavné. Pomaly sa k nemu približujem. Hruď má z velkej časti oviazanú belostnou bandážou, ktorá mizne pod tenkou dekou, zakrývajúcou ho od pása dole. Otecko.

Všímam si, že trubica, ktorá mu trčí z pravého kútika úst, vedie k umelej pľúcnej ventilácii, jej hluk sa pravidelne mieša s pípaním monitora srdcovej činnosti a dohromady vydávajú dunivý rytmický zvuk. Každý nádych a výdych sa spája s príslušným pípnutím. Na ob­razovke prístroja sledujúceho otcovo srdce sú dohromady štyri kriv­ky, pričom každá z nich sa stabilne pohybuje zľava doprava a jasne demonštruje, že je Ray ešte medzi nami.

Ach, ocko.

Aj napriek tomu, že má ústa skrútené vplyvom ventilačnej trubice, pôsobí v tom tvrdom spánku veľmi pokojne.

Útla mladá sestrička stojí vedľa postele a kontroluje prístroje.

„Môžem sa ho dotknúť?" pýtam sa jej a zdráhavo dvíham ruku k jeho ruke.

„Môžete," usmeje sa vľúdne. Na jej menovke sa píše Kellie RN a môže mať niečo vyše dvadsať, je blonďavá, ale oči má tmavé.

Christian sa postaví k nohám postele a sústredene sleduje, ako stískam Rayovu ruku. Je prekvapivo teplá a to ma dostane. Zosúvam sa na stoličku pri posteli, položím si hlavu vedľa Rayovej paže a začí­nam vzlykať.

„Ocko, prosím, musíš sa uzdraviť," šepkám. „Prosím."

Christian mi pokladá ruku na plece a povzbudivo ma stisne.

„Všetky životné funkcie pána Steelea sú v poriadku," oznamuje nám sestra Kellie ticho.

„Ďakujeme," odpovedá jej Christian. Dvíham oči práve včas, aby som ju pristihla, ako na neho zíza. Konečne sa poriadne pozrela na môjho muža. Je mi to jedno. Nech si na neho zíza, ako dlho chce, hlavne keď mi uzdraví ocka.

„Môže ma počuť?" chcem vedieť. „Je v hlbokom spánku. Ale ktovie?" „Smiem si pri ňom chvíľu posedieť?"

„Určite," usmeje sa na mňa znova, líca ešte ružové zo zradného začervenania. Pristihnem sa pri tom, ako zrazu znenazdajky začnem rozmýšľať nad tým, že asi nebude prirodzená blondína.

Bez toho aby jej venoval ďalšiu pozornosť, obracia sa Christian ku mne. „Potrebujem si zavolať. Budem vonku. Nechám vás tu s otcom chvíľu osamote."

Prikývnem na súhlas. On ma pobozká do vlasov a opúšťa miest­nosť. Držím Raya za ruku a pozastavujem sa nad iróniou osudu, že je to práve teraz, keď je v bezvedomí, kedy by som mu chcela povedať, ako veľmi ho mám rada. Tento muž mi bol oporou. Mojou skalou. A ja som si to nikdy neuvedomila, až teraz. Síce nie som krv jeho krvi, ale je to môj otec a ja ho ako takého milujem. Slzy mi ďalej máčajú líca. Prosím, prosím, nech sa uzdraví.

Veľmi potichu, tak aby som nikoho nerušila, mu začínam rozprá­vať o našom víkende v Aspene a o tom poslednom, kedy sme plachtili a potom sa plavili na Grace. Tiež mu vravím o našom novom dome, o našich plánoch na jeho rekonštrukciu a o tom, že sa z neho snažíme urobiť ekologickú stavbu. Sľubujem mu, že ho vezmem do Aspenu, aby si mohol zarybárčiť s Christianom, a uisťujem ho, že pán Rod-riguez a José sú tiež vítaní. Prosím, ocko, zostaň tu, aby si to mohol zažiť. Prosím.

Ray nijako nereaguje, ventilátor za neho ďalej pumpuje vzduch a monotónne, ale upokojujúce pípanie srdcového monitora je mi je­dinou odpoveďou.

Potom, čo zdvihnem zrak, zisťujem, že pri nohách postele ticho sedí Christian. Netuším, ako dlho už tu je.

„Ahoj," vydýchne. Z očí mu sála spolucítenie a starosť.

„Ahoj."

„Takže ja idem na ryby s tvojím otcom, pánom Rodriguezom a Jo-sém?" uisťuje sa.

Potvrdzujem mu to kývnutím hlavy.

„Tak dobre. Poď sa najesť. Jeho nechaj spať."

Zamračím sa. Nechce sa mi ho opúšťať.

„On je v kóme, Ana. Dal som sestrám naše čísla. Keby sa čokoľvek zmenilo, ozvú sa nám. My dvaja sa teraz najeme, potom sa ubytujeme v hoteli, odpočinieme si a večer sa sem vrátime."

Apartmán hotela Heathman vyzerá presne tak, ako si ho pamätám. Ako často som si pripomínala tú prvú noc a nasledujúce ráno, ktoré som strávila s Christianom Greyom? Paralyzovaná stojím pri vstupe do izby. Panebože, tu sa to všetko začalo.

„Späť doma," pridáva sa Christian mierne a stavia môj kufrík k jednej, vankúšikmi preplnenej pohovke.

„Dala by si si sprchu? Alebo kúpeľ? Povedz, čo potrebuješ, Ana?" Christian na mňa upiera spýtavý pohľad. Viem, že je bezradný - môj stratený chlapec bojuje s udalosťami, ktoré sa vymykajú jeho kontro­le. Celé popoludnie bol zahĺbený a uzavretý do seba. Toto je situácia, ktorú nedokáže ovládať ani predvídať. Je to skutočný, drsný život -niečo, od čoho sa odtrhol na takú dlhú dobu, že je teraz zmätený a zraniteľný. Môj najdrahší, skleníkový Tieň.

„Vaňu. Dala by som si vaňu," poviem potichu. Viem, že ak ho za-mestnám, bude sa cítiť lepšie, dokonca užitočne. Bože, Christian -som ochromená a vydesená, ale taká šťastná, že si tu so mnou.

„Kúpeľ. Dobre. Fajn." Odchádza do spálne a mimo moje zorné pole ďalej, do priľahlej kúpeľne. Za okamih sa už odtiaľ ozýva zvuk vody prúdiacej do vane.

Konečne sa odhodlávam nasledovať ho do spálne. Zdesene hľadím na niekoľko tašiek z Nordstromu, ktoré ležia na posteli. Z kúpeľne sa vynára Christian, rukávy vyhrnuté, bez saka aj kravaty.

„Poslal som Taylora pre pár vecí. Niečo na spanie. Veď vieš..." vy­znieva do prázdna, a stiesnene ma sleduje.

No jasné. Súhlasne prikývnem, aby som ho vyslobodila z neistoty. Kde je vlastne Taylor?

„Bože, Ana," zamrmle. „Takto som ťa ešte nevidel. Zvyčajne si taká statočná."

Neviem, čo na to povedať. Apaticky opätujem jeho pohľad. Mo­mentálne nemám nič, čo by som zo seba vydala. Myslím, že som v miernom šoku. Objímam sa pažami a pokúšam sa čeliť chladu, kto­rý sa ma zmocňuje, aj keď viem, že je to zbytočné, pretože tá zima vychádza zvnútra. Christian ma berie do náručia.

„No tak, bejby, je nažive. Životné funkcie má v norme, jednodu­cho musíme byť trpezliví," upokojuje ma. „Poď."

Chytá ma za ruku a odvádza do kúpeľne. Jemne mi sťahuje sako z ramien a vešia ho na opierku kúpeľňovej stoličky. Potom sa otáča späť a začína mi rozopínať gombíky blúzky.

Voda je príjemne teplá a voňavá, prehriaty a vlhký vzduch sa plní molekulami lotosovej esencie. Ležím mu medzi stehnami, chrbtom opretá o jeho hruď, nohy položené na tých jeho. Obaja sme zamĺknutí a zamyslení, a mne je konečne o niečo teplejšie. Christian ma sem - tam pobozká do vlasov, zatiaľ čo ja bezmyšlienkovite praskám bub­linky v pene. Jednou rukou ma spredu objíma okolo ramien.

„S Leilou si do vane nešiel, však? Vtedy, keď si ju kúpal," overujem si.

Stuhne, potom si odfrkne a zovrie ruku, ktorá dovtedy nečinne spočívala na mojom ramene. „Ehm... nie," zahučí ohromene.

„To je dobre. Myslela som si to."

Jemne ma zatiahne za vlasy narýchlo zviazané do uzla a nakláňa mi hlavu tak, aby mi videl do tváre. „Prečo sa pýtaš?"

Pokrčím ramenami. „Chorobná zvedavosť. Ja neviem... Keď som ju teraz v týždni videla... "

Tvrdne mu výraz. „Aha. Prosil by som o niečo menej chorobnos­ti," dožaduje sa vyčítavo.

„Ako dlho ju budeš podporovať?"

„Kým sa nepostaví na vlastné nohy. Neviem." Teraz krčí ramena­mi on. „Prečo?" „Je ich viac?" „Ako viac?"

„Viac bývaliek, ktoré podporuješ." „Ešte tu bola jedna. Ale to už skončilo."

„Ako to?"

„Študovala medicínu. Teraz je z nej doktorka a má niekoho iného." „Iného dominanta?"

„Hej."

„Leila hovorila, že máš dva jej obrazy," pípnem.

„Mával som. Nijako zvlášť ma neoslovili. Mali slušnú úroveň, ale inne sa zdali príliš farebné. Myslím, že ich má Elliot. A ako vieme, ten nemá žiadny vkus."

Zasmejem sa a on ma objíme aj druhou rukou. Vyšplechne pritom vodu cez okraj vane.

„Tak je to lepšie," zašepká a pobozká ma na temeno hlavy.

„Berie si moju najlepšiu kamarátku."

„Tak to by som mal radšej sklapnúť," uzatvára.

ľo kúpeli sa cítim uvoľnenejšie. Zabalená do mäkkého hotelového župana pozorujem to množstvo tašiek na posteli. Môj ty Bože, to musí byť viac ako len niečo na spanie. Nerozhodne do jednej z nich nakuknem. Džínsy a svetlomodrá mikina s kapucňou, moja veľkosť. No to ma podrž... Taylor mi nakúpil tolko oblečenia, že by mi stačilo na celý víkend, a navyše má prehľad, čo sa mi páči. Pousmejem sa, pretože si spomeniem, že to nie je prvýkrát, čo mi priniesol šaty do hotela Heathman.

„Keď nepočítam to tvoje harašenie u Claytonovcov, išiel si vôbec niekedy do obchodu, aby si si niečo kúpil?" „Harašenie?" „Áno, ako si ma uháňal."

„Bola si zo mňa celá paf, ak si spomínam. A ten chlapec to nemo­hol rozchodiť. Ako že sa to volal?"

„Paul."

„jeden z mnohých obdivovateľov."

Prevrátim oči a on mi venuje milý, skutočný úsmev a dáva mi pusu. „Toto je moje dievča," zavrní. „A teraz sa obleč. Nechcem, aby ti zase bola zima."

„Som pripravená," poviem. Christian pracuje na počítači v pracov­nom kúte apartmánu. Na sebe má čierne rifle a sivý pletený sveter, zatiaľ čo ja som si obliekla tie nové džínsy a mikinu, pod ktorou mám biele tričko.

„Vyzeráš tak mlado," prednesie uznanlivo, keď zdvihne oči. „A už zajtra budeš o celý rok staršia," pripomína mi a ja mu vraciam smut­ný poloúsmev.

„Na oslavu sa teda vôbec necítim. Môžeme už vyraziť za Rayom?" „Jasné. Prial by som si, aby si niečo zjedla. Jedla si sa skoro ne­dotkla."

„Christian, prosím. Proste nemám hlad. Možno až po skontrolo­vaní Raya. Chcela by som mu zaželať dobrú noc."

Keď prichádzame na jednotku intenzívnej starostlivosti, stretávame odchádzajúceho Josého. Je sám.

„Ana, Christian, ahojte."

„Kde máš ocka?"

„Na to, aby sa sem vracal, bol príliš uťahaný. To vieš, dnes ráno mal nehodu," pousmeje sa skleslo. „Navyše mu zabrali lieky od bo lesti. Bol úplne mimo. Dalo mi dosť námahy dostať sa za Rayom, ked nie som jeho príbuzný"

„A?" pýtam sa nedočkavo.

„je na tom dobre, Ana. Stále rovnako... ale napriek tomu dobre." Zaplavuje ma pocit úľavy. Žiadne správy, dobré správy. „Uvidíme sa zajtra? Máš narodeniny, nie? „Áno, jasné. Budeme tu."

José pozrie na Christiana a potom ma rýchlo objíme. „Maňana." „Dobrú, José."

„Dobrú noc, José," povie Christian. Môj kamarát nám kývne hla­vou a vychádza chodbou preč. „Ešte stále je do teba blázon," zhrnie Christian ticho.

„Ale nie je. A aj keby bol... " ľahostajne myknem plecami, pretože práve teraz je mi to úplne jedno.

Napäto sa usmeje a ja sa nad ním zmeraviem.

„Máš pochvalu," utrúsim.

Nechápavo zdvihne obočie.

„Za to, že si kvôli nemu nevypenil."

Ublížene na mňa vyvalí oči - a tak trochu aj povznesene. „Nikdy v živote som nevypenil. Tak už poď. Mám pre teba prekvapenie." „Prekvapenie?" vydesím sa.

„No pod už." Berie ma za ruku a obaja spoločne otvárame dvoj­krídlové dvere jednotky intenzívnej starostlivosti.

A tam, pri Rayovej posteli, stojí Grace. Zabraná do hlbokej kon­verzácie s doktorom Crowom a ďalšou doktorkou, ktorú som ešte ne­videla. Keď nás zbadá, povzbudivo sa usmeje.

Ach, vďakabohu.

„Christian." Grace ho pobozká na líce, potom sa otočí a stiahne si ma do vrelého objatia. „Ako to zvládaš, Ana?" „Ja v pohode. Skôr mám strach o otca."

„Je v dobrých rukách. Doktorka Sluderová je vo svojom odbore jednotka. Boli sme spolu na Yale." Ach tak...

„Pani Greyová," zdraví ma formálne doktorka Sluderová. Má na­krátko ostrihané vlasy, drobnú tvár s nesmelým úsmevom a ľahký južanský prízvuk. „Ako hlavnému lekárovi vášho otca je pre mňa po­tešením vám oznámiť, že sa všetko vyvíja dobre. Jeho životné funkcie sú stabilné a dostatočne silné. Máme dôvod sa domnievať, že sa úplne zotaví. Opuch mozgu už ustupuje. Po takej krátkej dobe je to veľmi povzbudivé."

„To sú dobré správy," poviem.

Milo sa na mňa usmeje. „To áno, pani Greyová. Venujeme mu všetku možnú starostlivosť. Rada som ťa zase videla, Grace."

„A ja teba, Lorrain," opáči Christianova matka s úsmevom.

„Doktor Crowe, je načase dopriať návšteve pána Steelea trochu súkromia." Crowe po tejto výzve nasleduje doktorku Sluderovú von.

Pozriem na Raya a snáď prvýkrát od jeho nehody začínam dúfať. Láskavé slová doktorky Sluderovej a Grace vo mne prebudili nádej.

Grace ma berie za ruku a jemne ju stisne. „Posaď sa k nemu, Ana. Rozprávaj mu niečo. To všetko pomáha. Ja sa zatiaľ porozprávam s Christianom v čakárni."

Mlčky prikývnem. Christian mi dodáva silu úsmevom a potom ma už nechávajú osamote s milovaným otcom, ktorý mierumilovne spí pri zvukoch tichej uspávanky pľúcneho ventilátora a srdcového monitora.

Navliekam si Christianove biele tričko a líham si do postele.

„Už máš lepšiu farbu," poznamenáva Christian opatrne, keď si ob­lieka pyžamo.

„Hej. Uistenie doktorky Sluderovej a Grace mi veľmi pomohlo. To ty si sem Grace pozval?"

Zalieza si ku mne do postele a priťahuje si ma do objatia, chrbtom k sebe.

„Nie. Ona sama chcela prísť a pozrieť sa na Raya."

„Ako sa to dozvedela?"

„Hneď dopoludnia som jej volal."

Aha.

„Bejby, si vyčerpaná. Mala by si spať."

„Hmm," zahučím súhlasne. Má pravdu. Som taká unavená. Bol to dosť vypätý deň. Otáčam hlavu, aby som sa na neho krátko zadí­vala. My sa nebudeme milovaťľ Vlastne je to úľava. Ked to vezmem spätne, celý deň sa správal absolútne asexuálne. Hovorím si, či by ma nemal takýto vývoj udalostí znepokojovať, ale vzhľadom na to, že sa moja vnútorná bohyňa niekam upratala a s ňou aj moje libido, budem o tom premýšľať až ráno. Obraciam sa k nemu čelom a zavrtávam sa mu do náručia, jednu nohu si prehadzujem cez jeho.

„Sľúb mi niečo," zašepká.

„Hmm?" spýtam sa bez slov, na ktoré už som príliš vysilená.

„Sľúb mi, že sa zajtra naješ. Dokážem tolerovať, že máš na sebe bundu cudzieho chlapa bez toho, aby som skončil s penou na ústach, ale, Ana... jesť musíš. Prosím."

„Uhmm," pripúšťam. Pobozká ma do vlasov. „Ďakujem, že si tu," zamumlem ospalo a pritisnem mu pery k hrudi.

„Kde inde by som bol? Chcem byť tam, kde si ty, Ana. Navyše mi lo tu pripomína, akú dlhú cestu sme už spolu prešli. A tiež tú prvú noc, čo som s tebou spal. A že to teda bola noc. Hodiny a hodiny som ťa len sledoval. Bola si taká... presná," vydýchne. Usmejem sa mu do kože na prsiach.

„Spi už," povie vľúdne, ale je to myslené ako príkaz. A tak zatvá­ram oči a zaspávam.