Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 10. kapitola

Kapitola 10

„Mac tu bude každú chvíľu,“ hovorí mäkko.
„Hmm.“ Zažmurkám a otváram oči, aby som sa stretla s
jeho vrúcnym pohľadom. Bože, tie jeho oči majú takú
úchvatnú farbu – zvlášť tu na mori, kde sa od nich odráža
svetlo, čo poskakuje na vlnách, a preniká do kabíny cez malé
okrúhle okienka.
„Hoci by som tu s tebou rád ležal aj celý zvyšok
popoludnia, Mac bude potrebovať pomoc s člnom.“ Nakláňa
sa, aby ma mäkko pobozkal. „Práve teraz vyzeráš naozaj
skvele, Ana, takáto rozstrapatená a sexi. Hneď by som si ťa
vzal znovu.“ S úsmevom sa dvíha z postele. Položená na
bruchu si vychutnávam ten pohľad.
„Veď ani vy nie ste práve na zahodenie, pán kapitán,“
zamľaskám uznanlivo a on sa spokojne usmeje.
Pozorujem ho, ako sa pri obliekaní s gráciou pohybuje po
kajute. On je naozaj neskutočne pekný, a čo viac, práve teraz
sa so mnou nádherne pomiloval. Znova. Nemôžem uveriť
tomu, aké mám šťastie. A sotva verím tomu, že je môj. Sadá si
ku mne, aby si obul topánky.
„Tak kapitán, hej?“ prehodí sucho. „No, každopádne,
vládnem tejto lodi.“
Skláňam hlavu nabok. „Vládnete aj môjmu srdcu, pán
Grey.“ A môjmu telu… a tiež duši.
Neveriacky pokrúti hlavou a skloní sa, aby mi dal bozk.
289
„Budem na palube. Je tu sprcha, keby si chcela.
Nepotrebuješ niečo? Nechceš niečo na pitie?“ pýta sa tak
starostlivo, že sa naňho vládzem len usmievať. Je to stále ten
istý človek? Je to stále ten istý Tieň?
„Čo?“ zareaguje na môj prihlúply výraz.
„Ty.“
„Čo je so mnou?“
„Kto si a čo si urobil s Christianom?“ Smutne sa pousmeje.
„Ten nie je zasa až tak ďaleko, miláčik,“ povie mierne. Z
jeho hlasu zaznieva taká melanchólia, že svoje slová okamžite
ľutujem. Ale on sa hneď otrasie. „Už čoskoro ho uvidíš,“
zamračí sa, „zvlášť, ak okamžite nevyskočíš.“ Načiahne sa a
dôkladne ma capne cez zadok, takže sa súčasne zasmejem aj
vykríknem.
„Pomaly som sa oňho začínala báť.“
„Naozaj?“ Medzi obočím sa mu utvára malá vráska.
„Vysielaš pekne zmätené signály, Anastasia. Ako ti má jeden
stíhať?“ Znovu sa nakláňa a dáva mi ešte ďalší bozk. „Neskôr,
miláčik,“ dodáva a s oslnivým úsmevom vstáva a odchádza.
Zanecháva ma napospas mojim rozháraným myšlienkam.
Keď sa znova ocitnem na palube, zisťujem, že už je naspäť
Mac, ale mizne hore, len čo sa objavím vo dverách hlavnej
miestnosti. Christian s niekým telefonuje. S kým asi? napadá
mi v okamihu. Podíde ku mne, priťahuje si ma do náručia a
tlačí mi pery do vlasov.
„To je skvelá správa… dobre. Áno… Fakt? V schodiskovej
šachte? Chápem… Iste, dnes večer.“
Položí to. Zrazu zaburáca motor a ja sa od ľaku strhnem.
Mac musí byť v kajute nad nami.
290
„Je čas vyraziť späť,“ zavelí Christian, vlepí mi bozk a
začne mi zapínať záchrannú vestu.
Cestou späť do prístavu je už slnko nízko nad obzorom za
našimi chrbtami a ja rozjímam nad tým nádherným
popoludním. Pod Christianovým starostlivým a trpezlivým
dozorom som postupne spustila obe plachty i spinnaker a
naučila sa uviazať plochú spojku, lodnú slučku a skracovačku.
Celý ten čas sa významne usmieval…
„Jedného dňa by som ťa mohla zviazať,“ poznamenávam
rozhodne.
Perami mu pobavene myká. „Najskôr ma budete musieť chytiť,
slečna Steelová.“
Tieto jeho slová mi pripomínajú, ako ma naháňal po byte a
aké vzrušujúce to pre mňa bolo, ale aj to, čo sa stalo potom.
Zachmúrená sa zachvejem. Potom som ho opustila.
Odišla by som od neho zasa? Teraz, keď priznal, že ma
miluje? Zahľadím sa do jeho jasných sivých očí. Mohla by som
ho znovu opustiť – nech už by mi urobil čokoľvek? Mohla by
som ho takto zradiť? Nie. Myslím, že by som to nedokázala.
Neskôr ma vzal na podrobnejšiu prehliadku svojej krásnej
lode, doplnil ju vysvetľujúcim výkladom týkajúcim sa
všetkých tých inovatívnych návrhov a technológií a
vysokokvalitných materiálov, ktoré použil na jej stavbu.
Spomínam si pritom na naše interview, keď sme sa stretli
prvýkrát. Už vtedy ma zaujala jeho vášeň pre lode. Vtedy som
si myslela, že sa tá jeho láska týka len veľkých zaoceánskych
lodí, ktoré stavia jeho spoločnosť, a nie takých super-sexiluxusných
katamaránov.
291
A, samozrejme, spomínam aj na dnešné krásne a precítené
milovanie. Len zavrtím hlavou, keď si vybavujem, ako sa moje
telo pod jeho skúsenými dotykmi žiadostivo prepínalo. On je
iste výnimočný milenec, teraz som si už tým istá – aj keď ho,
samozrejme, nemám s kým porovnať. I Kate by o tom určite
básnila oveľa viac, keby to bolo zakaždým také. Ona by určite
predo mnou žiadne detaily nezamlčovala.
Lenže ako dlho mu to bude stačiť? To netuším a dosť ma to
pomyslenie znervózňuje.
Christian teraz sedí a ja stojím v bezpečnom objatí jeho
ramien celú večnosť – aspoň mi to tak pripadá – v príjemnom
družnom tichu, kým Grace kĺže bližšie a bližšie k Seattlu. Ja
kormidlujem a Christian ma z času na čas koriguje.
„V plachtení je ukrytá poézia stará ako sám svet,“ zapradie
mi do ucha.
„To znie ako nejaký citát.“
Cítim, ako sa usmieva. „To aj je. Antoine de Saint-
Exupéry.“
„Zbožňujem Malého princa.“
„Aj ja.“
Už je podvečer, keď nás Christian, stále s dlaňami na
mojich rukách, vedie späť do prístaviska. Na lodiach
poblikávajú svetlá a odrážajú sa od tmavej vody, ale zároveň je
ešte vidno – taký jasný vlahý večer, nepochybne predohra k
úchvatnému západu slnka.
Na móle sa zhromažďuje skupinka ľudí, ktorí pozorujú,
ako Christian na relatívne malom priestore pomaly, ale iste
otáča loď. Urobí to akoby nič a potom plynulé cúva na
292
rovnaké miesto, z ktorého sme predtým vyplávali. Mac skáče
na pontón a pevne priväzuje Grace k mólu.
„A sme späť,“ šepká mi Christian do ucha.
„Ďakujem,“ vydýchnem placho. „Bolo to dokonalé
popoludnie.“
Usmeje sa. „I ja myslím. Možno by sme ťa mohli zapísať do
školy plachtenia, a potom vyplávať na pár dní spoločne, len
my dvaja.“
„To by som bola veľmi rada. Potom by sme mohli tú posteľ
krstiť znovu a znovu.“
Zohne sa a pobozká ma pod ucho. „Hmm… už sa na to
teším, Anastasia,“ zašepká tak zvodne, až sa mi každučký
chĺpok na tele stavia do pozoru.
Ako toto robí?
„Tak poď, byt už je skontrolovaný. Môžeme sa vrátiť.“
„A čo naše veci v hoteli?“
„Tie už zbalil Taylor.“ Čože?! Kedy?
„Hneď potom, keď so svojím tímom prehľadal Grace,“
odpovedá na moju nevyslovenú otázku.
„Chodí ten neborák vôbec spať?“
„Ale chodí.“ Trochu zmätene dvíha obočie. „Jednoducho
robí svoju prácu, Anastasia, tú, v ktorej je taký dobrý. Jason je
naozajstná výhra.“
„Jason?“
„Jason Taylor.“
Vybavujem si, ako som si myslela, že Taylor je jeho krstné
meno. Jason. To k nemu sedí – znie to solídne a spoľahlivo. Z
nejakého dôvodu ma to núti sa usmiať.
„Ty máš Taylora rada,“ vytuší Christian a pátravo sa na
mňa zahľadí.
293
„Myslím, že áno.“ Jeho otázka ma mierne vykoľají.
Christian sa zatvári podráždene. „Nie, nepriťahuje ma – ak je
to dôvod, prečo sa na mňa tak mračíš. Nechaj to.“
Dobre že na mňa trucovito nenašpúli ústa.
Ježiš, niekedy sa správa ako malé dieťa. „Skrátka si myslím, že
sa o teba Taylor veľmi stará. A preto ho mám rada. Zdá sa mi
láskavý, spoľahlivý a lojálny. Vnímam ho skôr ako nejakého
príbuzného.“
„Príbuzného?“
„Hej.“
„Tak dobre, príbuzný.“ Testuje si na jazyku to slovo a jeho
význam.
Zasmejem sa. „Ale, Christian, tak už konečne dospej,
preboha.“
Od prekvapenia z toho, čo mi vyletelo z úst, mu padá
sánka, ale potom sa zamračí, akoby o mojich slovách uvažoval.
„Veď sa snažím,“ vyhlási nakoniec.
„Ja viem, že áno. A usilovne,“ ubezpečujem ho zmierlivo.
Ale potom na neho prevrátim oči.
„Vieš, aké spomienky to vo mne vyvoláva, keď takto
prevrátiš oči, Anastasia,“ zasmeje sa.
Vrátim mu to grimasou. „No, keď sa budeš správať slušne,
možno by sme mohli niektoré tie spomienky oprášiť.“
Mykne mu kútikmi úst. „Správať sa slušne?“ Dvíha obočie.
„Teda, slečna Steelová – podľa čoho súdite, že by som ich chcel
oprášiť?“
„Asi podľa toho, že ste sa rozžiarili ako vianočný stromček,
keď som to povedala.“
„Poznáš ma ako svoje topánky,“ utrúsi.
„A rada by som ťa spoznala ešte lepšie.“
294
Zľahka sa pousmeje. „Aj ja teba, Anastasia.“
„Vďaka, Mac.“ Christian potriasa McConnellovi ruku a
vystupuje na mólo.
„Pre vás všetko, pán Grey, a dovidenia. Áno, tešilo ma.“
Ostýchavo mu podávam ruku. Musí mu byť jasné, čo sme s
Christianom na lodi robili, zatiaľ čo on bol na súši. „Pekný
deň, Mac, a ďakujem.“
Zaškerí sa a žmurkne na mňa, takže sa hneď červenám.
Christian ma berie za ruku a spoločne kráčame po móle
smerom k prístavnej promenáde.
„Odkiaľ Mac pochádza?“ pýtam sa zo zvedavosti, ktorú vo
mne podnietil jeho prízvuk.
„Írsko… Severné Írsko,“ opravuje sa.
„Je to tvoj kamarát?“
„Mac? Pracuje pre mňa. Pomáhal mi Grace stavať.“
„Máš veľa priateľov?“
Pokrčí čelo. „Ani nie. V tom, čo robím… priateľstvá veľmi
nenadväzujem. Je tu iba…“ zaráža sa a vrásky na čele sa mu
prehlbujú. Viem, že mienil spomenúť pani Robinsonovú.
„Si hladná?“ pýta sa v snahe zmeniť tému.
Prikývnem. Vlastne umieram od hladu.
„Poď, najeme sa tam, kde parkujeme.“
Vedľa SP je malé talianske bistro, ktoré sa volá U Bee.
Pripomína mi jedno miesto v Portlande – pár stolov a boxy,
veľmi svieža a moderná vnútorná výzdoba, veľká čiernobiela
fotografia ako freska s výjavmi hodovania z prelomu storočia.
Sedíme v jednom z boxov, čítame si jedálne lístky a
popíjame chutné, krehké frascati. Keď som si vybrala,
vzhliadnem a zisťujem, že na mňa upiera skúmavý pohľad.
295
„Čo sa deje?“
„Veľmi ti to pristane, Anastasia. Pobyt vonku ti svedčí.“
Začervenám sa. „Aby som pravdu povedala, cítim sa skôr
ošľahaná vetrom. Ale naozaj som si to popoludnie užila. Bolo
dokonalé. Ďakujem.“
Hrejivo sa na mňa usmeje. „Bolo mi potešením,“ zapradie.
„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ odhodlávam sa na
výzvednú misiu.
„Na čokoľvek, Anastasia. To predsa vieš,“ povzbudzuje ma
s hlavou sklonenou nabok, pričom vyzerá ako vždy úchvatne.
„Nezdá sa, že by si mal mnoho priateľov. Zaujímalo by ma
prečo.“
Pokrčí plecami a ľahko zvraští čelo. „Už som ti to hovoril,
mám naozaj málo času. Stýkam sa len so svojimi obchodnými
partnermi – aj keď, to sa asi k priateľstvu prirovnávať nedá. A
potom, mám svoju rodinu, a tým sa to končí. A Elenu.“
Zmienku o tej suke ignorujem. „Žiadni kamaráti v tvojom
veku, s ktorými by si mohol vyraziť niekam von a rozptýliť
sa?“
„Ty predsa vieš, akým spôsobom púšťam paru, Anastasia,“
skrúti pery. „Navyše stále pracujem, budujem spoločnosť. A to
je všetko – okrem toho, že si príležitostne zalietam a plavím
sa.“
„Ani na škole si nemal kamarátov?“
„Ani nie.“
„Iba Elenu.“
Prikývne, zrazu má ostražitý výraz. „Musel si byť hrozne
osamelý.“
296
Jeho tvár ozdobí malý, smutný úsmev. „Tak na čo máš
chuť? Už vieš, čo si dáš?“ pýta sa a znovu tak zmení tému.
„Dám si rizoto.“
„Dobrá voľba.“ Privolá čašníka a tým ukončí našu
konverzáciu.
Keď máme objednané, nervózne sa posúvam na stoličke a
pohľadom skenujem svoje prepletené prsty. Mala by som sa
chopiť príležitosti, kým má náladu rozprávať sa.
Musím si s ním pohovoriť o jeho očakávaniach, o jeho,
ehm… potrebách.
„Anastasia, čo sa deje? Povedz mi to.“
Zdvíham oči k jeho znepokojenej tvári.
„Tak rozprávaj,“ povzbudzuje ma dôraznejšie a jeho
znepokojenie sa mení. Na čo? Na strach? Zlosť?
Zhlboka sa nadýchnem. „Len sa bojím, že ti to takto
nebude stačiť. Vieš, na to, aby si mohol vypustiť paru.“
Vidím, ako mu tuhne čeľusť a tvrdne pohľad. „Dal som ti
nejaký dôvod myslieť si, že mi to nestačí?“
„To ani nie.“
„Tak prečo si to myslíš?“
„Pretože viem, aký si. Viem, čo… eh… potrebuješ,“
zašepkám.
Zatvára oči a svojimi dlhými prstami si trie čelo.
„Čo ešte musím urobiť?“ derie sa mu z pier hrozivo
potichu, akoby bol nahnevaný. A mne sa zovrie srdce.
„Nie, to si zle pochopil – vedieš si skvele a ja viem, že je to
iba zopár dní, ale – ja len dúfam, že ťa nenútim robiť zo seba
niekoho, kým nie si.“
„Som to stále ja, Anastasia – v celej svojej skazenosti,
všetkých mojich päťdesiat odtieňov. Stále musím bojovať s
297
nutkaním mať všetko pod kontrolou, ale to je u mňa normálne
takto sa vyrovnávať so životom. Stále očakávam, že sa budeš
správať určitým spôsobom, a keď to tak nie je, je to pre mňa
výzvou i osviežením. Stále robím to, čo mám rád. Včera, po tej
škandalóznej ponuke do dražby, si mi napríklad dovolila, aby
som ťa vyplatil.“ Pri tej spomienke sa zatvári blažene. „Robí
mi dobre ťa trestať. A myslím, že to nutkanie tu bude vždy…
ale snažím sa a nie je to zase také ťažké, ako som si myslel.“
Nervózne sa zahniezdim, na lícach cítim zradné teplo. Ach,
áno, tá naša tajná schôdzka v jeho detskej izbe. „Neprekážalo
mi to,“ poviem ticho.
„Ja viem,“ usmeje sa zdráhavo. „Mne tiež nie. Úprimne,
Anastasia, aj keď je to pre mňa všetko nové, tých niekoľko dní
bolo najlepších v mojom živote. A nechcem na tom meniť
vôbec nič.“
Fíha!
„Aj pre mňa to boli najlepšie dni v živote, naozaj,“
zamumlem a jeho úsmev sa rozširuje. Moja vnútorná bohyňa
zúrivo prikyvuje na súhlas a korunuje to tvrdým buchnátom
do môjho chrbta. Tak fajn, fajn.
„Ešte stále ma nechceš vziať do herne?“
Sťažka preglgne a bledne, z jeho výrazu sa vytráca všetok
humor. „Nie, to teda nechcem.“
„Prečo nie?“ vyjachcem. Toto nie je odpoveď, ktorú som
očakávala.
No, samozrejme, a je to tu, ten malý osteň sklamania.
Vnútorná bohyňa si trucovito dupne a založí si ruky na
prsiach ako zlostné batoľa.
„Pretože, keď sme tam boli naposledy, opustila si ma,“
povie ticho. „Prirodzene, teraz sa budem vyhýbať všetkému,
298
čo by ťa prinútilo to urobiť znova. Bol som na tom dosť
mizerne, keď si odišla. Vysvetľoval som ti to. Toto už nechcem
znovu zažiť – nikdy. Hovoril som ti, čo pre mňa znamenáš.“
Zo široko otvorených sivých očí mu vyžaruje úprimnosť.
„Dobre, ale nevyznieva to veľmi férovo. Asi sa necítiš
práve uvoľnene, keď sa musíš ustavične sústreďovať na to, ako
sa cítim ja. Urobil si kvôli mne všetky tie ústupky a ja… ja
mám pocit, že by som ti to mala nejako vrátiť. Ja neviem,
trebárs… trebárs si s tebou skúsiť… zahrať nejaké scénky,“
vykoktám zo seba. Moja tvár už môže smelo konkurovať farbe
na stenách herne.
Prečo sa len o tomto hovorí tak ťažko? Už som s týmto
človekom prevádzkovala hádam všetky druhy zvrhlého sexu,
veci, o ktorých som pred niekoľkými týždňami ani nepočula,
veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Ale napriek tomu vysvitá,
že najťažšie zo všetkého je rozprávanie.
„Ana, ty mi toho vraciaš oveľa viac, než sama tušíš. Prosím,
prosím, nevnímaj to takto.“
Bezstarostný Christian je preč. Vidím ten poplach v jeho
očiach – až mi z toho zovrie žalúdok.
„Miláčik, je to ešte len jeden víkend,“ pokračuje. „Daj nám
trochu času. Minulý týždeň, keď si odišla, veľa som o tom
premýšľal. Potrebujeme čas. Musíš mi začať dôverovať a ja
tebe. Možno sa k tomu prepracujeme časom, ale mne sa páči,
aká si teraz. Páči sa mi vidieť ťa takúto šťastnú, takú uvoľnenú
a bezstarostnú, a páči sa mi vedomie, že s tým mám čo do
činenia. Nikdy predtým som…“ zarazí sa a prečeše si vlasy
prstami. „Najskôr sa musíš naučiť chodiť, než začneš behať.“
Odrazu sa zaškerí.
„Čo je na tom také smiešne?“
299
„Flynn. Toto hovorí stále. Nikdy by mi nenapadlo, že ho
budem citovať.“
„Flynnizmus?“ Zasmeje sa.
„Presne tak.“
Prichádza čašník s predjedlom a talianskym pečivom.
Christian sa uvoľňuje a naša konverzácia sa začína uberať
iným smerom.
Keď sa pred nami objavia ďalšie neskutočne veľké taniere,
uvedomujem si, že práve taký mi dnes Christian pripadal –
šťastný, uvoľnený a bezstarostný.
V duchu si vydýchnem, keď sa ma začína vypytovať, kde
všade som bola. Je to krátky rozhovor, pretože som nikdy
nikde nebola, teda okrem Štátov. Naopak, Christian
precestoval celý svet, takže sa ponárame do ľahšej a
zaujímavejšej konverzácie a hovoríme o všetkých miestach,
kam, kde a kedy sa pozrel.
Po tom skvelom a sýtom jedle ideme späť do Escaly a z
reproduktorov nám k tomu znie príjemný zamatový hlas Evy
Cassidy. Dopraje mi to pokojnú chvíľku na rozjímanie. Toto
bol neuveriteľný deň: doktorka Greenová, sprchovanie,
Christianove vyznania, milovanie v hoteli a na lodi, nákup
auta. Dokonca aj Christian bol iný. Akoby sa od niečoho
odpútaval, akoby v sebe niečo znovu objavoval – netuším však
čo.
Kto by to bol do neho povedal, že dokáže byť taký milý?
On to o sebe tušil?
Keď sa naňho letmo pozriem, vyzerá tiež pohrúžený do
svojich myšlienok. A práve tam a v tej chvíli mi dochádza, že
300
on vlastne nikdy nemal žiadnu pubertu – aspoň nie tú
normálnu. Potrasiem hlavou.
V myšlienkach sa vraciam späť na ples, k tancu s doktorom
Flynnom a následne k Christianovmu strachu, že mi o ňom
Flynn niečo povedal. Christian predo mnou ešte niečo skrýva.
Ako sa môžeme pohnúť z miesta, keď to cíti takto? Myslí si, že
by som ho opustila, keby som sa to o ňom dozvedela. Myslí si,
že ho opustím, keď bude sám sebou. Je skrátka príliš
komplikovaný.
Keď sa približujeme k jeho domovu, Christianovo napätie
narastá tak, že je doslova hmatateľné. Cestou očami skenuje
chodníky a postranné uličky, pohľadom behá zľava doprava a
ja viem, že pátra po Leile. Pristihnem sa, že robím to isté.
Každá mladá brunetka je podozrivá, ale Leilu nevidíme.
Počas vchádzania do garáží Christian má už pery stiahnuté
do prísnej čiarky. Na chvíľu mi napadne, prečo sme sa sem
vracali, keď vinou toho bude taký nervózny a napätý. V garáži
hliadkuje Sawyer. Audi je preč. Hneď ako Christian zaparkuje
vedľa SUV, prichádza mi otvoriť dvere.
„Zdravím, Sawyer,“ zamumlem na pozdrav.
„Slečna Steelová,“ kývne mi. „Pán Grey.“
„Žiadne stopy?“ pýta sa ho Christian.
„Nie, pane.“
Christian úsporne prikývne, chytá ma za ruku a odvádza k
výťahu. Vidím na ňom, ako mu to v hlave víri – duchom je
úplne neprítomný. Keď sme vnútri, obráti sa ku mne: „Sama
sa odtiaľto nehneš ani na krok. Rozumieš?!“ vyštekne po mne.
„Jasné.“ Bože – mohol by si sa upokojiť. Ale nakoniec mi ten
jeho výstup vyvolá úsmev na tvári. Mám chuť sa víťazoslávne
potľapkať po pleci – toto je ten muž, ktorého poznám,
301
dominantný a rázny. Pripadá mi neuveriteľné, že mi ešte pred
týždňom naháňal taký strach, keď so mnou hovoril týmto
spôsobom. Teraz už ho chápem oveľa lepšie. Je to jeho
obranný mechanizmus. Je vynervovaný z Leily, miluje ma a
chce ma chrániť.
„Je tu hádam niečo na smiech?“ zavrčí a ja v jeho výraze
zbadám stopu pobavenia.
„Hej. Ty.“
„Ja? Slečna Steelová. Čo je na mne na smiech?“ našpúli
ústa.
Christian s našpúlenými perami je… sexi.
„Nešpúľ tie pery.“
„Prečo?“ Teraz už sa fakt baví.
„Pretože to na mňa pôsobí rovnako ako na teba, keď
urobím toto…“ Schválne si zahryznem do pery.
Dvíha obočie, prekvapene a zároveň potešené. „Naozaj?“
Znovu našpúli pery a skloní sa, aby mi dal letmý cudný bozk.
Vychádzam mu v ústrety a v nanosekunde, v okamihu, keď
sa naše pery stretávajú, sa povaha toho bozku mení – zároveň
s naším dotykom sa mojím krvným riečiskom preženie ohnivá
smršť a vrhá ma za ním.
Zrazu mám prsty zaborené v jeho vlasoch a on ma
schmatne a tlačí na stenu výťahu. V dlaniach zviera moju tvár
a drží si ma na perách, zatiaľ čo naše jazyky sa spolu divoko
milujú. A ja netuším, či za to môže tesný priestor výťahu,
vďaka ktorému všetko okolo nás pôsobí oveľa reálnejšie, a ja si
úplne zreteľne uvedomujem jeho žiadostivosť, jeho obavy,
jeho vášeň.
Bože môj! Chcem ho, tu, teraz.
302
Výťah cinkne, zastavuje a dvere sa otvárajú. Christian odo
mňa odtrhne tvár, ale bokmi ma stále špendlí k stene a ja cítim,
ako veľmi je vzrušený.
„Doparoma,“ dostane zadychčaný zo seba.
„Doparoma,“ napodobním ho a vtiahnem vítaný dúšok
vzduchu do pľúc.
Užasnuto na mňa upiera spaľujúci pohľad. „Čo to so mnou
robíš, Ana?“ Palcom mi prechádza po spodnej pere.
Kútikom oka registrujem Taylora vo vstupnej hale, ako
cúva o krok späť, aby ďalej nepozeral rovno na nás.
Natiahnem sa a zľahka pobozkám Christiana na kútik jeho
nádherne vykrojených úst.
„To isté, čo ty so mnou, Christian.“
Ustupuje a berie ma za ruku, oči má teraz tmavé, zastreté.
„Poď,“ povie rázne.
Taylor je stále tam, čaká na nás v diskrétnej vzdialenosti.
„Dobrý večer, Taylor,“ zdraví ho Christian prívetivo.
„Pán Grey, slečna Steelová.“
„Včera som bola pani Taylorová,“ usmejem sa naňho a on
sa mierne začervená.
„To znie pekne, slečna Steelová,“ zhodnotí Taylor vecne.
„Tiež si myslím.“
Zamračený Christian mi stlačí ruku. „Ak ste vy dvaja spolu
skončili, rád by som dostal hlásenie.“ Očami zlostne
prebodáva Taylora, ktorý zrazu vyzerá veľmi nesvoj, a ja sa
vnútri celá scvrkávam. Práve som prekročila hranicu
prípustnosti.
„Ospravedlňujem sa,“ naznačím Taylorovi, ktorý skôr, než
sa obrátim, aby som nasledovala Christiana, pokrčí plecami a
láskavo sa na mňa usmeje.
303
„Hneď som pri vás. Len potrebujem prehodiť slovíčko so
slečnou Steelovou!“ zahučí naňho Christian a ja viem, že mám
problém.
Christian ma odvádza do spálne a zatvára za nami dvere.
„Buď taká láskavá a neflirtuj s personálom, Anastasia,“
vypáli na mňa.
Otváram ústa, aby som sa obhajovala. Potom zase
zatváram – a znovu otváram. „Ja som neflirtovala. Správala
som sa priateľsky – to je rozdiel.“
„Neflirtuj s personálom a nesprávaj sa k nemu priateľsky.
Nepáči sa mi to.“
Ach, bože. Zbohom, bezstarostný Christian.
„Ospravedlňujem sa,“ zamumlem a skláňam pohľad k
svojim prstom. A to som sa v jeho prítomnosti necítila ako
malá celý deň. Vystrie ruku a zovrie mi v nej bradu, dvíha mi
hlavu, aby som sa mu pozrela do očí.
„Vieš, ako veľmi žiarlim,“ zašepká.
„Nemáš pre to žiadny dôvod, Christian. Vlastníš moje telo i
moju dušu.“
Zarazene zažmurká, akoby bolo ťažké ten holý fakt
spracovať. Nakláňa sa a dáva mi rýchly bozk, ale nie je v ňom
ani stopy po vášni, ktorú sme pred chvíľou zažili vo výťahu.
„Nezdržím sa dlho. Správaj sa tu ako doma,“ zahundre,
zvrtne sa na odchod a necháva ma stáť uprostred spálne,
otrasenú a zmätenú.
Prečo, preboha, žiarli na Taylora? nechápavo krútim hlavou.
Kontrolujem čas na budíku. Je ešte len niečo po ôsmej. Mala
by som si na zajtra pripraviť oblečenie do práce. Odchádzam
hore do svojej izby a otváram dvere šatne. Je prázdna. Všetko
304
oblečenie je preč. To nie! Christian ma vzal za slovo a všetkého
sa zbavil. Dočerta.
Podvedomie ma uzemní pohľadom. To máš za ten svoj ostrý
jazyk.
Prečo ma bral doslova? V tej chvíli sa mi hlavou rozoznejú
matkine slová, aby ma ďalej prenasledovali: Muži sú takí
priamočiari, zlatko. S rozmrzeným výrazom pozerám na ten
prázdny priestor. Boli tu niektoré naozaj pekné šaty, napríklad
tie strieborné, čo som mala na plese.
Nešťastná sa vraciam späť do izby. Tak počkať – čo sa to tu
deje? Nie je tu iPad. A kde je môj Mac? To nie! Najskôr mi
vzťahovačne napadá, že to možno ukradla Leila.
Schody dolu beriem po dvoch a letím späť do Christianovej
spálne. A tam to všetko je. Na nočnom stolíku leží môj Mac,
iPad aj aktovka.
Otváram dvere šatne. A vnútri je moje oblečenie – úplne
všetko – delí sa o priestor s Christianovým šatstvom. Kedy sa
to stalo? Prečo ma nikdy vopred nevaruje, než niečo také
urobí?
Obraciam sa a zisťujem, že stojí vo dverách šatne.
„Pozrime sa, už to stihli presťahovať,“ poznamenáva
neprítomne.
„Čo sa deje?“ pýtam sa ho. Tvári sa akosi pochmúrne.
„Taylor si myslí, že sem Leila chodila núdzovým
schodiskom. Musela od neho mať kľúč. Všetky zámky už
vymenili. Taylorov tím prehľadal celý byt. Nie je tu.“ Odmlčí
sa a prehrabe si vlasy. „Chcel by som vedieť, kde teraz je.
Odoláva všetkým našim pokusom nájsť ju, a pritom potrebuje
pomoc.“ Na čele sa mu prehlbujú vrásky a môj predchádzajúci
305
hnev sa kamsi rozplýva. Objímam ho. Zovrie ma v náručí a
bozkáva ma do vlasov.
„Čo urobíš, až ju nájdeš?“ zaujímam sa.
„Doktor Flynn pre ňu má miesto.“
„A čo jej manžel?“
„Ten si nad ňou umyl ruky.“ Christianov hlas horkne. „Jej
rodina žije až v Connecticute. Myslím, že sa v tom teraz potáca
úplne sama.“
„To je smutné.“
„Nevadí ti, že máš svoje veci tu? Chcem sa s tebou o tú izbu
podeliť,“ navrhuje mi ticho.
Tak to je rýchla zmena smeru. „Nevadí.“
„Chcem, aby si so mnou spala. Keď si so mnou, nemám
nočné mory.“
„Ty máš nočné mory?“
„Áno.“
Zovrie ma ešte pevnejšie. Bože môj. Ďalšie závažie. Trhá mi
to srdce.
„Práve si tu chystám veci na zajtra do práce,“ prehodím.
„Do práce?!“ vybafne, akoby som použila vulgárne slovo.
Púšťa ma a opiera sa do mňa hrozivým pohľadom.
„No, áno, do práce,“ opakujem, zmätená jeho extrémnou
reakciou.
Zíza na mňa s totálne nechápavým výrazom. „Ale Leila –
ona je niekde vonku…“ odmlčí sa. „Nechcem, aby si chodila
do práce.“
Čože? „To je smiešne, Christian. Ja musím do práce.“
„To teda nemusíš.“
„Mám novú prácu, ktorá ma veľmi baví. Samozrejme, že
tam musím.“ O čom to hovorí?
306
„Nie, nemusíš,“ opakuje dôrazne.
„Ty si azda myslíš, že tu budem sedieť a krútiť palcami,
zatiaľ čo ty sa budeš vonku hrať na vládcu vesmíru?“
„Aby som bol úprimný… tak áno.“
Ach, ty môj Tieň… daj mi silu. „Christian, ja potrebujem ísť
do práce.“
„Nie, nepotrebuješ.“
„Samozrejme, že Á-N-O,“ vyslovím to pekne pomaly ako
malému dieťaťu.
Zamračí sa na mňa. „Nie je to bezpečné.“
„Christian – musím pracovať, aby som sa uživila. Budem v
poriadku.“
„Nie, ty nemusíš pracovať, aby si sa uživila – a ako vieš, že
budeš v poriadku?“ Takmer na mňa kričí.
Čo si myslí? To si ma bude vydržiavať? To je predsa úplne
absurdné – ako dlho ho poznám, päť týždňov?
Už je naštvaný, sivé oči po mne metajú blesky, ale ja na to
kašlem.
„Prekristapána, Christian, Leila stála tesne pri mojej posteli,
a neublížila mi, a áno, naozaj musím pracovať. Nechcem ti byť
ničím zaviazaná. A musím splácať študentské pôžičky.“
Sťahuje pery do nekompromisnej priamky a ja si dávam
ruky vbok. V tomto mu teda ustúpiť nehodlám. Kto si,
dočerta, myslí, že je?
„Nechcem, aby si chodila do práce.“
„To nie je tvoja vec, Christian. O tom rozhodovať nebudeš.“
Zachádza si rukou do vlasov a prepaľuje ma pohľadom.
Sekundy, minúty ubiehajú a my na seba zlostne hľadíme.
„Pôjde s tebou Sawyer.“
„Christian, to nie je potrebné. Správaš sa iracionálne.“
307
„Iracionálne?!“ skríkne na mňa. „Buď s tebou pôjde, alebo
sa fakt začnem správať iracionálne a zavriem ťa tu.“ To by
predsa neurobil, alebo áno? „Ako to chceš urobiť?“
„Niečo už vymyslím, Anastasia. Nezahrávaj sa so mnou.“
„Tak fajn!“ podvoľujem sa a dvíham obidve ruky, aby som
ho upokojila. Dofrasa – Tieň sa vrátil v plnej paráde. Ďalej stojíme
a mračíme sa na seba.
„Fajn – Sawyer môže ísť so mnou, keď ti to urobí dobre,“
podriaďujem sa a čo najdôkladnejšie prevrátim oči. Christian
privrie oči a výhražne vykročí mojím smerom. Okamžite o
krok ustupujem. On sa zaráža a zhlboka nadychuje, zatvára
oči a obe ruky si zatína do vlasov. Fíha, Tieň je naozaj riadne
vytočený.
„Môžem ti to tu ukázať?“
Prehliadka? Teraz? Robí si zo mňa žarty?
„Tak dobre,“ súhlasím ostražito. Ďalšia zmena kurzu – pán
Náladový je späť na scéne. Načiahne ku mne ruku, a keď mu
ju chytím, ľahko mi ju stlačí.
„Nechcel som ťa vystrašiť.“
„Nevystrašil si ma. Až na to, že už som bola pomaly na
úteku,“ zavtipkujem.
„Na úteku?!“ vydesí sa.
„Iba žartujem!“ Panebože…
Vedie ma von zo šatne a ja tú chvíľku využívam na
upokojenie. Telom sa mi ešte stále valí adrenalín. Hádka s
Tieňom nie je práve prechádzka ružovou záhradou.
Vodí ma po byte a ukazuje mi najrôznejšie miestnosti.
Okrem herne sú hore ešte ďalšie tri samostatné spálne. Zaujme
ma zistenie, že Taylor a pani Jonesová majú hore svoje
zázemie – kuchyňu, rozľahlú obývačku a každý svoju izbu.
308
Pani Jonesová sa ešte nevrátila z návštevy u svojej sestry, ktorá
žije v Portlande.
Dole ma zvlášť zaujme miestnosť, ktorá sa nachádza oproti
jeho pracovni – televízny salónik s obrovskou plazmou a
najrôznejšími hernými konzolami. Je útulný.
„Takže ten Xbox nakoniec máš?“ zasmejem sa.
„Hej, ale som v tom nemožný. Elliot ma vždy rozseká. Bolo
to vážne vtipné, keď si si myslela, že moja herňa vyzerá takto.“
Usmeje sa na mňa a jeho podráždenie sa stáva minulosťou.
Vďakabohu, vrátila sa mu dobrá nálada.
„To ma teší, že sa vám zdám zábavná, pán Grey,“
poznamenávam upäto.
„Veď ste, slečna Steelová – ak sa práve nerozčuľujete,
samozrejme.“
„Zvyčajne sa rozčuľujem, keď sa vy správate nerozumne.“
„Ja? A správať sa nerozumne?“
„Áno, pán Grey. Nerozum by mohlo byť vaše druhé
meno.“
„Ja nemám druhé meno.“
„V tom prípade by Nerozum presne sedel.“
„Myslím, že to je vec názoru, slečna Steelová.“
„Zaujímal by ma profesionálny názor doktora Flynna.“
Christian sa na mňa zaškerí.
„Myslela som, že tvoje druhé meno je Trevelyan.“
„Nie. To je priezvisko.“
„Ale nepoužívaš ho.“
„Je príliš dlhé. Ide sa ďalej,“ zavelí.
Nasledujem ho z televízneho salónika cez obývačku do
hlavnej chodby, okolo upratovacej miestnosti a pôsobivej
vínnej pivnice až do Taylorovej rozľahlej, skvele vybavenej
309
kancelárie. Keď vstupujeme, Taylor sa dvíha. Dokonca sa sem
vojde zasadací stôl pre šesť ľudí. Nad iným pracovným stolom
je rad monitorov. Nemala som tušenie, že má byt vlastný
kamerový systém. Zrejme monitoruje balkón, schodisko,
služobný výťah aj vstupnú halu.
„V poriadku, Taylor. Len to tu Anastasii ukazujem.“
Taylor prikývne, ale neusmeje sa. Zaujímalo by ma, či aj on
dostal po prstoch a prečo ešte stále pracuje. Keď mu venujem
plachý úsmev, zdvorilo mi kývne hlavou.
Nakoniec stojíme pred knižnicou.
„A tu už si, pravdaže, bola.“ Christian otvára dvere. Môj
pohľad spočinie na zelenom plátne biliardového stola.
„Zahráme si?“ navrhujem. Christian sa s prekvapeným
výrazom usmeje.
„Pokojne. Už si to niekedy hrala?“
„Párkrát,“ zaklamem a on podozrievavo privrie oči a skloní
hlavu k plecu.
„Si beznádejná klamárka, Anastasia. Buď si to nikdy
nehrala, alebo…“
Oliznem si pery. „Máš strach trochu si zasúťažiť?“
„Strach z malého dievčaťa, ako si ty?“ uťahuje si zo mňa
laškovne.
„Tak uzavrieme stávku, pán Grey.“
„To ste si až taká istá, slečna Steelová?“ usmieva sa na mňa
s neskrývaným pobavením. „A o čo sa chcete staviť?“
„Keď vyhrám, vezmeš ma znovu do herne.“
Zostáva na mňa začudovane hľadieť, akoby nedokázal tak
celkom porozumieť tomu, čo som práve vyslovila.
„A keď vyhrám ja?“ chce vedieť, keď sa z toho otrasu
spamätá.
310
„To už záleží na tebe.“
Zatiaľ čo si premýšľa odpoveď, špúli ústa. „Tak dobre,
dohodnuté,“ zmraští sa. „Chceš hrať pool, anglický biliard
alebo karambol?“
„Pool, prosím, tie ďalšie dva nepoznám.“
Zo skrinky pod jednou z knižníc vyberá veľký kožený
kufrík. Vnútri si v zamate hovejú biliardové gule. Rýchlo a
zručne ich vsadí do trojuholníka na súkno stola. Myslím, že
som nikdy predtým nehrala biliard na takom veľkom stole.
Podáva mi tágo a kriedu.
„Praješ si úvodný rozstrel?“ predstiera zdvorilosť. On sa v
tom vyžíva – myslí si, že vyhrá.
„Áno.“ Koniec tága si potieram kriedou, ktorej zvyšky
jemne sfúknem bez toho, aby som naňho prestala upierať
pohľad spod mihalníc. Ten jeho pritom oťažieva.
Zamierim na bielu guľu a svižným čistým strkom ju
vystrelím ku guli na hrote trojuholníka takou silou, že jedna z
pruhovaných zachádza do pravého horného vrecka ako po
masle. Ostatné gule sa rozprsknú všade okolo.
„Beriem si polovičky,“ vyhlasujem nevinne a striedmo sa
naňho usmejem. Pobavene sa mu zavlnia pery.
„Poslúž si,“ reaguje uhladene.
V rýchlom slede sa mi darí umiestniť ďalšie tri gule. Vo
vnútri radostne tancujem. V túto chvíľu som Josému nanajvýš
vďačná za to, že ma naučil biliard hrať – a to tak, že som
dobrá. Christian ma ľahostajne sleduje, nedáva najavo vôbec
nič – ale zdá sa, že jeho pobavený výraz vädne. O vlások míňa
zelenú polovičku.
311
„Vieš, Anastasia, mohol by som tu stáť celý deň a
pozorovať, ako sa nad tým stolom skláňaš a pozeráš,“
pochvaľuje si uznanlivo.
Červenám sa. Vďakabohu, že mám na sebe džínsy.
Spokojne sa škerí. Pokúša sa ma rozptyľovať, bezočivec jeden.
Vyzlieka si krémový sveter cez hlavu, prehadzuje ho cez
operadlo stoličky a s úsmevom lenivo pristupuje k svojmu
prvému strku.
Skláňa sa nízko nad stôl a mne vysychá v ústach. Och, už
vidím, čo tým myslel. Christian v dobre padnúcich rifliach a
bielom tričku, ohnutý, takto… naozaj sa je na čo pozerať.
Vôbec sa nemôžem koncentrovať. Rýchlo za sebou potápa
štyri gule, ale potom pochybí umiestnením bielej.
„Veľmi elementárna chyba, pán Grey,“ doberám si ho.
Vytiahne jeden kútik úst. „Ach, slečna Steelová, som
obyčajný chybujúci smrteľník. Verím, že vy si s tým poradíte.“
Naznačuje mi rukou, aby som podišla k stolu. „Nesnažíš sa
schválne prehrať, však nie?“
„Ale nie. S tým, na čo myslím, keď vyhrám, chcem
rozhodne vyhrať, Anastasia.“ Potom nonšalantne pokrčí
plecami. „Vlastne, ja chcem vyhrať vždy.“
Zúžim na neho oči. Keď myslíš… Práve teraz som taká
šťastná, že mám tú modrú blúzku so sexi hlbokým výstrihom.
Obchádzam stôl a nakláňam sa nad ním nízko pri každej
príležitosti, ktorá sa ponúkne – poskytujem tak Christianovi
plný výhľad na svoj zadok či prsia, kedykoľvek je to možné.
Túto hru môžu hrať dvaja.
Hodím po ňom kútikom oka.
„Viem, o čo sa tu snažíš,“ zašepká so zastretým pohľadom.
312
Koketné nakláňam hlavu a maznám sa s tágom, zľahka ho
triem v zovretej dlani hore a dolu. „Hm. Len sa rozhodujem,
kam povediem ďalší strk,“ prehodím akoby mimovoľne.
Naťahujem sa cez stôl, aby som strčila do oranžovej
polovičky a dostala ju tak do lepšej pozície. Potom sa postavím
priamo pred Christiana a zohnem sa pod stôl po bielu guľu.
Pripravujem si ďalší strk, pritlačená tesne k stolu.
Počujem Christianov ostrý nádych – a, samozrejme,
miniem. Dofrasa.
Zatiaľ čo som stále ohnutá cez stôl, postaví sa tesne za mňa
a položí mi ruku na zadok.
„Vrtíte mi tu s týmto pred nosom, aby ste ma rozptyľovali,
slečna Steelová?“ tvrdo ma capne.
Vykríknem. „Presne tak,“ odpovedám, pretože je to
pravda.
„Rozmysli si, čo si praješ, miláčik.“
Premasírujem si zadok a on sa odoberá na druhý koniec
stola, kde sa predkláňa, aby pokračoval v hre. Prepána, mohla
by som sa na neho pozerať celý deň. Trafí červenú a tá padá do
ľavého vrecka. Smeruje tágo na žltú – do pravej hornej – a
tesne míňa. Zaškerím sa.
„Červená mučiareň, už idem,“ hnevám ho.
Len zdvihne jedno obočie a ukazuje mi, aby som
pokračovala. Rýchlo sa vyrovnám so zelenou polovicou a s
kľučkou sa mi darí umiestniť poslednú – oranžovú.
„Vyber si vrecko,“ zavrní Christian. Hlas mu znie, akoby
hovoril o niečom inom, o niečom temnom a neviazanom.
„Ľavá horná.“ Zacielim na čiernu, strčím do nej, ale
miniem. Odstrelí úplne inam. Dočerta.
313
Christian vystrúha zlomyseľnú grimasu, skláňa sa nad stôl
a rýchlo sa zbavuje svojich posledných dvoch plných. Takmer
počujem svoj zhrubnutý dych, keď ho pritom sledujem – jeho
pružné telo napnuté nad stolom. Narovnáva sa a maže si tágo
kriedou, prepaľuje ma pritom pohľadom.
„Keď vyhrám…“
Ach, áno?
„Ohnem ťa cez tento stôl, vyplatím ťa na ňom a potom ťa
na ňom pretiahnem.“
Doparoma. Každučký sval pod úrovňou môjho pása sa kŕčovito
napína.
„Pravá horná,“ zapradie, namieri na čiernu a zohne sa, aby
do nej strčil.