Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 20. kapitola

Kapitola 20

Zízam na doktorku Greenovú a môj svet sa mi rúca k nohám. Dieťa?!

Dieťa. Ja nechcem dieťa... ešte nie. Dočerta! A viem to, hlboko vnútri

som presvedčená o tom, že Christian vyletí z kože.

„Pani Greyová, ste veľmi bledá. Nechcete pohár vody?"

„Prosím," vydýchnem sotva počuteľne. Usilovne premýšľam. Te­hotná? Odkedy?

„Mám pocit, že ste prekvapená."

Onemelo jej na to prikývnem a ona mi podáva pohár vody, ktorú napustila z vhodne umiestneného zásobníka. Poriadne sa napijem. „Som v šoku," upresňujem šeptom.

„Môžeme urobiť ultrazvuk, aby sme zistili, v akom štádiu tehoten­stva ste. Súdiac podľa vašej reakcie predpokladám, že od oplodnenia uplynulo sotva pár týždňov - budete tak v štvrtom, možno piatom. Povedala by som, že doteraz nepociťujete žiadne symptómy?"

Len zavrtím hlavou. Symptómy? O žiadnych neviem. „Myslela som... myslela som, že je tá antikoncepcia spoľahlivá."

Vyčítavo na mňa zdvihne obočie. „To aj väčšinou býva, pokiaľne­zabudnete na ďalšiu dávku," poučí ma odmerane.

„Musela som stratiť pojem o čase." Christian sa zblázni. ja to viem. „Krvácali ste niekedy v poslednej dobe?" Zamyslím sa. „Nie."

„To je pre Depo Proveru obvyklé. Urobíme ten ultrazvuk, čo po­viete? Práve mám čas."

Ochromená prikývnem a doktorka ma nasmeruje k vyšetrovacie­mu lôžku potiahnutému čiernou kožou, ktoré sa ukrýva za plentou.

„Buďte taká láskavá a odložte si sukňu a spodnú bielizeň, potom sa na stole zakryte tou plachtou. Urobíme vaginálne vyšetrenie," in­štruuje ma rázne.

Vaginálne? Myslela som, že sa ultrazvuk robí na bruchu. Prečo si mám dávať dole nohavičky? Rozpačito pokrčím plecami, rýchlo sa vyzlečiem a ľahnem si pod mäkkú, bielu plachtu.

„V poriadku." Doktorka Greenová sa objavuje pri mojich nohách a priťahuje si ultrazvukovú jednotku bližšie k sebe. Ide o špičkový prístroj s počítačom. Sadá si a natáča monitor tak, aby sme naň videli obe. Potom ťukne do guľového ovládača na vstavanej klávesnici a ob­razovka sa rozsvieti.

„Keby ste teraz mohli zdvihnúť a pokrčiť kolená a poriadne ich roztvoriť," žiada ma vecne.

Zatvárim sa neisto.

„Toto je vaginálny ultrazvuk. Ak ste v ranom štádiu tehotenstva, môžeme sa na plod pozrieť iba prostredníctvom tohto," podrží mi pred očami podlhovastú bielu sondu.

To je vtip!

„Aha," zamumlem zahanbene a poslúchnem ju. Navlieka na son­du kondóm a nanáša naň číry lubrikačný gél. „Uvoľnite sa, pani Greyová."

Mám sa uvoľniť?! Som tehotná, dočerta! Ako sa mám asi tak uvoľ­niť?! S červenými lícami sa snažím preniesť na svoje šťastné miesto... ktoré sa práve premiestnilo niekam k bájnej Atlantíde.

Zvoľna - a podotýkam, že aj jemne - do mňa zasúva sondu.

Všetko, čo zatiaľ vidím, je vizuálna podoba bieleho šumu - aj keď je to skôr do tmava. Doktorka citlivo pohybuje sondou, napriek tomu je to dosť nepríjemné.

„Tu je," povie ticho. Stlačí nejakú klávesu, takže obraz na monitore zamrzne a zobrazí malú svetlú bodku uprostred temnej búrky.

Je to maličká bodka. Malinká bodka vo vnútri môjho brucha. Na­ozaj maličká. Môj ty Bože. Zabúdam na nepohodlie a užasnuto hľa­dím na ten svetlý bod.

„Na to, aby sme videli srdcovú činnosť, je ešte skoro, ale - áno, ste nepochybne tehotná. Štyri alebo päť týždňov, ako už som povedala." Potom sa zamyslí. „Zdá sa, že účinky antikoncepcie vyprchali veľmi rýchlo. No, aj to sa niekedy stáva."

Ani nedokážem zareagovať, som príliš ohromená. Tá malá bodka je dieťa. Skutočné, nefalšované dieťa. Christianove dieťa. Moje. Pane­bože. Bábätko!

„Chceli by ste, aby som vám vytlačila fotku?"

Pohybom hlavy naznačím, že chcela - ešte stále nie som schop­ná slova - a doktorka Greenová stlačí ďalšiu klávesu. Potom jemne vyberie sondu a podáva mi papierový obrúsok, aby som sa mohla očistiť.

„Gratulujem, pani Greyová," zablahoželá mi, keď si sadám. „Mu­síme si dohodnúť ďalšiu schôdzku. Povedzme o štyri týždne. To už budeme schopné zistiť presný vek vášho dieťatka a približný termín pôrodu. Teraz sa môžete obliecť."

„Dobre." Ako vo sne na seba náhlivo hádžem oblečenie. Mám v sebe bodku, malú svetlú bodku. Keď vychádzam spoza plenty, do­ktorka už sedí späť pri stole.

„Chcem, aby ste začali brať tieto vitamíny pre tehotné s kyselinou listovou. A tu máte letáčik s informáciami, čo je, a čo nie je vhodné pre nastávajúce mamičky."

Podáva mi tubičku s tabletami a prospekt a ďalej pokračuje v roz­právaní, ale ja ju nevnímam. Som v šoku. Nachádzam sa vo víre emočného tornáda. Myslím, že by som mala byť šťastná. Myslím, že by som mala mať tridsať - aspoň. Je to skoro... príliš, príliš skoro. Snažím sa zadusiť začínajúcu paniku.

Zdvorilo sa s doktorkou Greenovou rozlúčim a omámene vyrá­žam späť dole a von do chladného jesenného popoludnia. Znenazda­nia sa do mňa plazivo zahryzne chlad a tiež zlá predtucha. Christian sa zblázni, to viem, ale do akej miery? Nemám potuchy. Spomínam si na jeho slová: „Teraz ešte nie som pripravený sa o teba deliť." Pokúšam sa zo seba striasť chlad a priťahujem si sako viac k telu.

Sawyer vyskakuje z velkého Audi a otvára mi dvere. Ked zbadá moju tvár, zamračí sa, ale ja jeho starostlivý výraz ignorujem.

„Kam to bude, pani Greyová?" pýta sa obozretne.

„SIP." Posadím sa na zadné sedadlo auta, zatváram oči a položím si hlavu na opierku. Mala by som byť šťastná. Viem, že by som mala byť šťastná. Ale nie som. Prišlo to skoro. Strašne skoro. Čo bude s mo­jou prácou? Čo s SIP? A čo Christian a ja? Nie. Nie. Nie. Budeme v pohode. On bude v pohode. Keď bola Mia bábätko, miloval ju - vy­bavujem si, ako mi to Carrick hovoril - dodnes na nej lipne. Možno by som mala varovať Flynna... Možno by som to nemala Christianovi hovoriť... Možno... možno by som si to nemala nechávať. Sama od seba mi vystrelí ruka k bruchu a v ochrannom geste ho prekryje. Nie. Moja malá Bodka. Z očí mi vyhŕknu slzy. Čo si počnem?

V duchu sa mi zhmotňuje vízia malého chlapčeka s medenými vláskami a svetlosivým pohľadom, ktorý pobehuje na lúke pri našom novom dome. Tá predstava je skôr trýznivá, obsahuje príliš veľa ne-uchopiteľných možností. Chlapec sa chichoce a radostne piští, pre­tože ho s Christianom naháňame. Christian ho chytá a švihom si ho vyhadzuje nad hlavu, potom si ho posadí na bok a obaja ruka v ruke kráčame k domu.

Moja vízia sa zrazu mení. Vidím, ako sa odo mňa Christian zhnu-sene odvracia. Som silná a nemotorná, vo vysokom stupni tehoten­stva. Odchádza dlhou zrkadlovou sálou, preč odo mňa, zvuk jeho krokov sa odráža od povrchu zrkadiel, stien i podlahy. Christian...

Trhnutím sa prebúdzam. Nie! On bude nepríčetný.

Len čo Sawyer zastaví pri SIP-e, vyskočím z auta a miznem v budove.

„Ana, veľmi rada ťa vidím. Ako sa má otec?" zaujíma sa Hannah hneď, ako ku nej vstúpim. Upriem na ňu tvrdý pohľad.

„Už je mu lepšie, ďakujem. Môžeš na chvílku prísť ku mne do kan­celárie?"

„Iste." Tvári sa prekvapene, keď ma nasleduje dovnútra. „Deje sa niečo?"

„Potrebujem vedieť, či si presúvala nejaké moje stretnutia s do­ktorkou Greenovou."

„S doktorkou Greenovou? To áno, presúvala. Asi dve alebo tri. Väčšinou preto, že si mala iné stretnutia alebo nejaké oneskorenie. Prečo?"

Pretože teraz som, do prdele, tehotná! zarevem na ňu v duchu. Zhl­boka vdýchne na upokojenie. „Ak mi budeš presúvať nejaké stretnu­tie, vždy sa uisti, že o tom viem, áno? Zase tak starostlivo svoj rozvrh nesledujem."

„Jasné," povie ticho. „Je mi to ľúto. Urobila som niečo zle?"

Zavrtím hlavou a nahlas si povzdychnem. „Môžeš mi urobiť čaj? A potom preberieme, čo sa tu dialo, kým som bola preč."

„Určite. Hneď som späť." A s rozjasneným výrazom opúšťa miestnosť.

Sledujem jej vzďaľujúcu sa siluetu. „Vidíš ju?" pýtam sa ticho Bod­ky. „To vďaka nej si možno tu." S pocitom idiota si poklepem dlaňou na brucho - takže teraz hovorím s bodkou. S mojou maličkou Bod­kou. Zatrepem hlavou, podráždená sama sebou a nahnevaná na Han-nah... aj keď v kútiku duše viem, že ju z toho nemôžem tak celkom viniť. Skľúčene zapínam počítač. Čaká ma e-mail od Christiana.

Od: Christian Grey Predmet: Chýbaš mi Dátum: 13.9.2011, 13:58 Komu: Anastasia Greyová

Pani Greyová,

som späť v práci iba tri hodiny a už mi chýbate.

Dúfam, že sa Ray bez problémov zabýval v novej izbe. Popoludní sa na neho príde pozrieť mama a skontroluje ho.

Vyzdvihnem Ťa okolo šiestej a cestou domov sa za ním môžeme tiež zastaviť. To znie dobre, nie? Tvoj milujúci manžel,

Christian Grey

Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Chvatne odpovedám.

Od: Anastasia Greyová Predmet: Chýbaš mi Dátum: 13.9.2011, 14:10 Komu: Christian Grey

Jasné, x

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka SIP

Od: Christian Grey Predmet: Chýbaš mi Dátum: 13.9.2011, 14:14 Komu: Anastasia Greyová

Si v poriadku?

Christian Grey

Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.

Nie, Christian, to teda nie som. Šaliem, pretože mám strach, že budeš šalieť. Neviem, čo mám robiť. Ale určite ti to nebudem vykladať pros­tredníctvom e-mailu.

Od: Anastasia Greyová Predmet: Chýbaš mi Dátum: 13.9.2011, 14:17 Komu: Christian Grey

Som. Len mám veľa práce. Uvidíme sa o šiestej,

x

Anastasia Greyová Zodpovedná redaktorka SIP

Kedy mu to vlastne poviem? Dnes večer? Možno po sexe? Alebo pri ňom? Nie, to by mohlo byť nebezpečné pre oboch. Až bude zaspávať? Beriem si hlavu do dlaní. Čo mám dočerta robiť?

„Ahoj," pozdraví ma Christian neisto, keď nastupujem do auta. „Ahoj," zahučím.

„Čo sa deje?" zamračí sa. Taylor vyráža smer nemocnica. Zavrtím hlavou. „Nič." Možno teraz? Mohla by som mu o tom po­vedať teraz, keď sme v uzavretom priestore a je s nami Taylor.

„V práci je všetko v poriadku?" pokračuje Christian vo vypytovaní. „Hej. V pohode. Ďakujem."

„Ana, čo sa deje?" Jeho tón je o poznanie napätejší, a tak sa zba­belo sťahujem.

„Len sa mi za tebou čnelo, to je všetko. A robím si starosti o Raya."

Viditeľne sa uvoľňuje. „To nemusíš. Popoludní som hovoril s ma­mou, bola ohromená z jeho pokrokov." Berie ma za ruku. „Ty si úplne ľadová. Jedla si vôbec niečo?"

Zradne sa začervenám.

„Anastasia," karhá ma popudene.

No to vieš - nejedia som, pretože viem, že ťa vytočím do nepríčet­nosti, keď ti poviem, že som tehotná.

„Dám si poriadnu večeru. Proste som nemala čas."

Rozladene zakrúti hlavou. „Chceš, aby som do zoznamu povin­ností ochranky pridal: Kŕmiť moju ženu?"

„Ospravedlňujem sa. Budem jesť. Bol to skrátka zvláštny deň. Vieš čo myslím... sťahovanie ocka a tak."

Vidím, ako podráždene zomkne pery, ale ďalej už nič nepovie. Otáčam sa a zadívam von z okienka. Tak mu to povedz! zasyčí na mňa podvedomie. Nie. Som zbabelec.

Christian prerušuje prúd mojich myšlienok. „Možno budem mu­sieť odísť do Taiwanu."

„Naozaj? Kedy?"

„Koncom týždňa. Alebo ten ďalší." „Tak hej."

„Chcem, aby si išla so mnou."

Nasucho prežriem. „Christian, prosím. Mám tu prácu. Nezačínaj s tým zase."

Zafuní a našpúli pusu ako trucovitý adolescent. „Iba som sa spý­tal," odsekne.

„Na ako dlho tam pôjdeš."

„Nie viac ako pár dní. Prial by som si, aby si mi povedala, čo ťa trápi."

Ako to spoznal? „No, teraz keď viem, že môj milovaný manžel ide preč... "

Pobozká ma na hánky prstov. „Nebudem tam dlho." „To je dobre," usmejem sa chabo.

Počas našej návštevy vyzerá Ray oveľa lepšie a má aj lepšiu náladu. Dojato sledujem jeho tichú vďaku Christianovi a na chvíľku zabúdam na svoje tiesnivé novinky. Sedím a počúvam, ako sa rozprávajú o ry­bárčení a Mariňákoch. Lenže otec sa rýchlo unaví. „Už ťa necháme spať, ocko."

„Vďaka, Ana, zlato. Som rád, že ste sa zastavili. A dnes som videl tvoju mamu, Christian. Veľmi ma povzbudila. Predstav si, že fandí Mariňákom."

„Ale chytanie rýb ju teda nebaví," poznamená Christian s úsme­vom, keď sa dvíha.

„No veru, nepoznám veľa ženských, ktoré by chodili na ryby," zaškerí sa Ray.

„Uvidíme sa zajtra, áno?" dávam mu pusu. Podvedomie sa zatvári jedovato. Iba v prípade, že ťa Christian nedá pod zámok... alebo niečo horšie. Znovu klesám na duchu.

„Tak poď." Christian mi zamračene podáva ruku. Beriem ho za ňu a spoločne opúšťame nemocnicu.

Vŕtam sa v jedle, je to vychýrené kurča na poľovnícky spôsob od pani Jo-nesovej, ale ja skrátka nemám hlad. Miesto žalúdka mám uzlíček nervov.

„Dočerta! Ana, povieš mi konečne, čo sa deje?" Christian podráž­dene odstrkuje prázdny tanier. Dvíham k nemu oči. „Prosím. Takto ma doženieš k šialenstvu."

S námahou prehltnem a snažím sa prekonať panickú hrôzu, ktorá mi sťahuje hrdlo. Na upokojenie sa poriadne nadýchnem. Teraz, ale­bo nikdy. „Som tehotná."

Stuhne a ja som svedkom toho, ako veľmi pomaly bledne. „Čože?" zašepká, už úplne popolavý.

„Som tehotná."

Zvraští obočie, ako keby celkom neporozumel tomu, čo hovorím.

„Ako?"

Ako... Ako? Čo je to za nezmyselnú otázku? S ľahkým začervena­ním na neho upriem spýtavý pohľad: Ako by si asi povedal? Hm?

jeho výraz sa ako na povel mení, miesto očí má naraz dva kreme-ne. „A čo injekcie?" zavrčí.

Dočerta. A je to tu.

„Ty si zabudla na injekciu?"

Len sa na neho pozerám, neschopná zo seba dostať jediné slovo. Bože, on je rozčúlený - doslova zúri.

„Kristepane, Ana!" Treskne päsťou do stola, až nadskočím a vstáva tak prudko, že skoro prevracia stoličku. „Mala si si pamätať jednu jedi­nú vec. Do riti! ja tomu nemôžem uveriť. Ako si mohla byť taká hlúpa?"

Hlúpa?! Zalapám po dychu. Panebože. Chcela by som mu povedať, že tá antikoncepcia tak či tak nefungovala, ale nedokážem nájsť tie správne slová. Namiesto toho klopím zrak na svoje prsty, „je mi to ľúto," zašepkám.

„Ľúto? Do riti!" zakľaje znova.

„Ja viem, že to načasovanie nie je práve ideálne."

„Nie je práve ideálne?!" osopí sa na mňa. „Sme spolu asi tak päť poondiatych minút. Chcel som ti všetko ukázať. A teraz... Čo? Plien­ky a zvratky!" Zatvára oči. Myslím, že sa snaží ovládať, ale tú bitku prehráva.

„Zabudla si? Povedz. Alebo si to urobila schválne?" Oči mu divo­ko planú a zlosť sa okolo neho rozpína ako silové pole.

„Nie," pípnem. Nemôžem mu povedať o Hannah - vyhodil by ju. To viem.

„Myslel som si, že na tomto sme sa dohodli!" kričí po mne. „Ja viem. Dohodli. Mrzí ma to."

Ako by ma ani nevnímal. „To je ten dôvod. To je dôvod, prečo mám rád veci pod kontrolou. Aby sa potom nemohli diať takéto srač­ky, ktoré všetko dojebú."

Nie... Bodka predsa nieje žiadna... „Christian, prosím, nekrič na mňa." Po lícach mi začínajú stekať dva slané potôčky.

„Neskúšaj to na mňa so slzami," zašteká. „Dočerta." Zatína si prs­ty do vlasov a zatiahne za ne. „Myslíš, že som pripravený na to, stať sa otcom?" Na konci mu zakolíše hlas v kombinácii hnevu a paniky

A mne to zrazu všetko dochádza. Ten strach a averzia, čo sa mu zračí v očiach, jeho zlosť - to sú prejavy bezmocného adolescenta. Ach, Tieň, je mi to tak ľúto. Pre mňa je to tiež šok.

„Ja viem, že na to ani jeden z nás nie je pripravený, ale myslím, že z teba bude úžasný otec," upokojujem ho priškrtene. „Nejako už to zvládneme."

„Ako to, do riti, s takou istotou vieš?" zakričí, tentoraz ešte hlas­nejšie. „Povedz mi - ako?!" Z očí mu srší hnev a v tvári sa mu zračí tolko emócií. A najvýraznejšou z nich je strach.

„Dočerta s tým!" precedí prezieravo a zdvíha ruky v geste porážky. Otáča sa na päte a vyráža smerom k foyeru, cestou z izby berie sako.

Ozvena jeho krokov sa odráža od drevenej podlahy, až kým nezmizne za dvojkrídlovými dverami, ktoré za sebou s tresknutím zabuchne, takže znova nadskočím.

Ocitám sa sama v tichu - okolo mňa sa rozhostil pokoj, tichá prázdnota velkej izby Otupene zízam na zatvorené dvere a mimovoľ­ne sa chvejem. On odišiel. Do hája! jeho reakcia je oveľa horšia než všetky, ktoré som si dokázala predstaviť. Odstrčím svoj tanier, založím si ruky na stôl a s uvoľneným vzlykom na ne nechávam klesnúť hlavu.

„No tak, Ana," prešľapuje vedľa mňa pani jonesová. Rýchlo sa vyrovnávam, utierajúc si z líc slzy.

„Počula som to. je mi to ľúto," ospravedlňuje sa láskavo. „Nechceli by ste bylinkový čaj alebo niečo iné?" „Dala by som si pohárik bieleho."

Pani Jonesová sa na okamih zaráža a ja si spomeniem na Bodku. Teraz už nemôžem piť alkohol. Však nie? Budem si musieť preštudo­vať ten prospekt, čo mi dala doktorka Greenová.

„Jeden vám prinesiem."

„Vlastne, dám si šálku čaju, prosím." Utriem si nos a ona sa na mňa vľúdne usmeje.

„Hneď to bude." Zbiera taniere a odnáša ich do kuchyne. Nasle­dujem ju, sadám si na jednu z barových stoličiek a sledujem, ako mi pripravuje čaj.

O chvílku predo mňa postaví šálku s horúcou tekutinou. „Môžem pre vás urobiť ešte niečo, Ana?"

„Nie, takto to stačí, ďakujem."

„Ste si istá? Veľa ste toho nezjedli."

Zadívam sa na ňu. „Ked ja ani nemám hlad."

„Mali by ste jesť, Ana. Teraz už nie ste sama. Prosím, nechajte ma niečo vám pripraviť. Čo by ste si dali?" Upiera na mňa taký prosebný pohľad. Lenže - ja sa na jedlo nedokážem ani pozrieť.

Môj manžel sa ku mne práve otočil chrbtom, pretože som tehotná, môj otec mal vážnu dopravnú nehodu a je tu Jack Hyde - cvok, ktorý tvrdí, že som ho sexuálne obťažovala. Zrazu mám nekontrolovateľnú chuť začať sa smiať. Vidíš, čo so mnou robíš, Bodka?! Nevdojak si pohladím brucho.

Pani Jonesová mi venuje chápavý úsmev. „Viete, v ktorom ste?" pýta sa ticho.

„Úplne na začiatku. Štvrtý alebo piaty týždeň, doktorka si nie je istá."

„Ak nebudete jesť, mali by ste aspoň odpočívať."

Prikývnem hlavou a s šálkou čaju v ruke zamierim do knižnice. To je moje útočisko. Z kabelky lovím BlackBerry a zvažujem, že Christia-novi zavolám. Viem, že je to pre neho šok - ale jeho reakcia bola vážne prehnaná. A kedy nebola? zdvihne na mňa podvedomie svoje dokona­le upravené obočie. Povzdychnem si. Päťdesiat odtieňov skurvenosti.

„Áno, áno, to je tvoj otecko, Bodka. Dúfajme, že vychladne a vráti sa domov... čoskoro."

Vyťahujem letáčik od doktorky a sadám si, aby som si ho prečítala.

Nedokážem sa na to sústrediť. Takto sa Christian ešte nikdy ne­zachoval. V posledných niekoľkých dňoch bol taký pozorný a láska­vý, taký milujúci. A teraz... Čo ak sa nevráti? Do hája! Možno by som mala zavolať Flynnovi. Neviem, čo mám robiť. Som v koncoch. V mnohých ohľadoch je taký nestabilný. Vedela som, že ho to zobe­rie. Tento víkend sa správal tak milo. Vo víre udalostí tých troch dní úplne strácal kontrolu, a napriek tomu si počínal dobre. Lenže táto novinka bola už na neho príliš.

Od chvíle, kedy som ho spoznala, sa môj život skomplikoval. Robí to on? Alebo je to tým, že sme spolu my dvaja? Čo keď sa cez to ne­dostane? Čo keď sa bude chcieť rozviesť? Z toho pomyslenia sa mi robí zle. Nie. Takto nesmiem premýšľať. On sa vráti. Určite. Ja viem, že áno. Viem, že ma napriek tomu kriku a osočovaniu ľúbi... viem to. A teba bude milovať tiež, Bodka.

Zapierajúc sa do operadla sa prepadám do oslobodzujúceho spánku.

Budím sa dezorientovaná a premrznutá. Roztrasená od zimy kon­trolujem hodinky; hodina do polnoci. Ach, áno... Ty. Poklepem si na podbruško. A kde je Christian? Už sa vrátil? Stuhnutá sa dvíham z kresla a idem sa po ňom porozhliadnuť.

O päť minút neskôr je jasné, že nie je doma. Dúfam, že sa mu nič nestalo. Do hlavy sa mi vkrádajú spomienky na dlhé čakanie po tom, čo zmizol Charlie Tango.

A dosť. Takto nepremýšľaj. Pravdepodobne išiel... Kam? Za kým tak mohol ísť'? Za Elliotom? Alebo snád za Plynnom? V to dúfam. Vra­ciam sa do knižnice pre mobil a píšem mu správu.

KDE SI?

Odchádzam do kúpeľne a púšťam si vodu do vane. Je mi taká zima.

Nie je doma, ani keď som už po kúpeli. Beriem si na seba jednu zo sa­ténových nočných košieľok evokujúcich tridsiate roky, cez ňu župan a vyrážam do velkej izby. Cestou nakuknem do nepoužívanej spálne. Možno by to mohla byť izbička pre malú Bodku. Ten nápad ma vystraší, a tak zostávam stáť vo dverách a chvílku dumám o nadchádzajúcej rea­lite. Vymaľujeme ho na modro alebo na ružovo? Moje sladké rozjímanie naruší fakt, že môj zatúlaný manžel je kvôli tomu trochu nepríčetný. Be­riem si deku z nedotknutej postele a idem do veľkej izby držať hliadku.

Niečo ma budí. Nejaký zvuk. „Dočerta!"

To je Christian, je vo foyeri. Počujem, ako nohy stola znova za-škrípu o podlahu.

„No tak... dočerta!" zopakuje, tentoraz viac huhňavo.

Vymotávam sa z deky tak akurát, aby som ho videla, ako sa neohra­bane potáca medzi dvojitými dverami. On je opitý. Zamrazí ma z toho v zátylku. No to ma podrž, Christian sa opil? Viem, ako veľmi neznáša opilcov. Vyskakujem na nohy a náhlivo sa mu vydávam naproti.

„Christian, nie je ti nič?"

Oprie sa o zárubne. „Pani Greyová," zabrble.

Do hája. On je namol. Nemám tušenie, čo si s ním počnem.

„Eh... tebe to sekne, Anastasia."

„Kde si bol?"

Prikladá si ukazovák k perám a pokúša sa o pokrivený úsmev.

„Ššš!"

„Myslím, že bude najlepšie, keď pôjdeš do postele." „S tebou... " zasmeje sa. Zasmeje!

Zachmúrená ho obozretne beriem okolo pása, pretože sa sotva drží na nohách, nieto aby chodil. Kde bol? Ako sa dostal domov? „Ukáž, pomôžem ti tam. Opri sa o mňa."

„Ty si taká krásna, Ana." Nahne sa, aby si privoňal k mojim vla­som a skoro nás oboch zvalí.

„Christian, dvíhaj nohy. Odvediem ťa do postele." „Tak dobre, skúsime to," prednesie sústredene. Kráčame chodbou a nakoniec sa nejako došuchceme do spálne. „Posteľ," zazubí sa.

„Presne tak, posteľ." Vmanévrujem ho k jej okraju, ale on ma nechce pustiť.

„Poď ku mne," povie.

„Christian, myslím, že sa potrebuješ vyspať." „A tak sa to začína. Už som o tom počul." Zamračím sa na neho. „O čom si počul?" „Deti rovná sa žiadny sex."

„Som si istá, že to tak nie je. Inak by boli na svete samí jedináči­kovia."

S námahou na mňa zaostrí. „Ty si vtipná." „A ty opitý."

„To som," zasmeje sa. Lenže potom sa jeho úsmev vytráca, pretože sa nad tým zamyslí, a v tvári sa mu usadzuje zmučený výraz - taký, z ktorého mrazí až do špiku kostí.

„No tak, Christian," oslovím ho mierne, jeho výraz ma desí. Vy­povedá o šialených, hrozných spomienkach, ktoré by si žiadny dospe­lý nemal zo svojho detstva vybavovať. „Poď, uložíme ťa do postele." Zľahka ho posúvam a on sa rozpľaští na matrac - aký dlhý, taký široký - v tvári má zase úsmev a jeho strápený výraz je preč.

„Pod ku mne," zabľaboce zas.

„Čo keby sme ťa najskôr vyzliekli?"

Roztiahne pery v širokom opitom úsmeve. „To je reč!"

Opitý Christian je hravý a roztomilý. V každom prípade tomu dá­vam prednosť pred tým, keď je vytočený do nepríčetnosti.

„Posaď sa. Vyzlečiem ti sako."

„Tá izba sa točí."

Dočerta... nebude vracať? „Christian, posaď sa!"

Zaškerí sa na mňa. „Teda pani Greyová, vy ste ale panovačná... "

„To som. A ty rob, čo sa ti hovorí, a sadni si." Vrazím si ruky v bok. Znovu sa zaškerí, podoprie sa na lakťoch a potom sa pre neho úplne nezvyklým spôsobom neohrabane vztýči do sedu. Skôr než sa znovu zvalí, chytám ho za kravatu a zápasníckym chvatom mu sťahujem sivé sako z jednej a potom aj z druhej ruky.

„Ty krásne voniaš."

„A z teba cítiť alkohol."

„Áno... bour-bon." Vysloví každú slabiku zvlášť a tak sústredene, že mám čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Púšťam jeho sako ved­ľa seba na podlahu a začínam mu rozväzovať kravatu. On mi položí ruky na boky.

„Túto látku mám na tebe rád, Anasta-sia," štikúta. „Mala by si vždy nosiť satén alebo hodváb." Dlaňami mi prejde po bokoch hore a dole, potom si ma šklbnutím pritiahne k sebe a pritisne mi tvár na brucho.

„A tu je náš votrelec."

Prestávam dýchať. Kristepane. On hovorí s Bodkou.

„Budeš ma budiť, čo?" hovorí môjmu bruchu.

Bože. Christian ku mne vzhliadne skrz dlhé tmavé mihalnice, sivý pohľad rozostrený a kalný. Zastavuje sa mi srdce.

„Dáš mu prednosť predo mnou," skonštatuje smutne.

„Christian, ty nevieš, čo hovoríš. Nebuď smiešny - ja tu predsa nebudem nikoho uprednostňovať. Navyše to nemusí byť on."

Nakrčí čelo. „Ona... Ach, Bože." Padá späť na posteľ a prekrýva si tvár predlaktím. Aspoň sa mi podarilo tú kravatu povoliť. Roz­väzujem mu šnúrky a postupne mu vyzúvam topánky a sťahujem ponožky. Keď sa narovnám, zisťujem, prečo mi pri tom nekládol ani pasívny odpor - je hotový. Premohol ho hlboký spánok, dokonca ticho chrápe.

Zamyslene ho sledujem. Je tak neuveriteľne príťažlivý - dokonca aj keď je opitý a chrápe. Pekne tvarované pery má pootvorené, jed­nu ruku za hlavou, prsty ešte zapletené do neusporiadaných vlasov, v tvári uvoľnený výraz. Vyzerá mlado - čo on vlastne je - môj mladý, vystresovaný, opitý, nešťastný manžel. Tá myšlienka ma ťaží.

No, aspoň je doma. Zaujímalo by ma, kde bol. Nie som si istá, či mám dostatok energie alebo sily ho ďalej vyzliekať. Navyše leží na deke. Vraciam sa do veľkej izby pre tú, ktorú som mala ja, a prenášam ju do spálne.

Stále tvrdo spí, stále má na sebe kravatu a opasok. Vleziem do po­stele vedľa neho, dávam mu dole kravatu a opatrne rozopínam vrchný gombík košele. Zo spánku zamrmle niečo nezrozumiteľné, ale nezo­budí sa. Jemne mu rozopínam opasok a po krátkom boji ho vyťahu­jem z pútok nohavíc. Košeľa sa mu medzitým vytiahla von a teraz mu spod nej vykukuje kúsok hodvábneho chodníčka. Tomu neodolám. Skláňam sa a pobozkám ho naň. Zavrtí sa a mimovoľne sa prepne v bokoch, ale spí ďalej.

Narovnávam sa a znovu sa na neho zahľadím. Ach, ty môj Tieň... čo si s tebou len počnem? Prstami mu zľahka prečešem mäkké vlasy a dávam mu bozk na spánok.

„Ja ťa ľúbim, Christian. Ľúbim ťa, aj keď si opitý, a hoci si bol von­ku bohviekde. Vždy ťa budem ľúbiť."

„Hmm," zamručí. Ešte raz ho pobozkám na spánok. Potom vstá­vam z postele a prikrývam ho náhradnou dekou. Môžem si ľahnúť vedľa neho - krížom cez posteľ. Hej, to urobím.

Ale najskôr zo všetkého sa postarám o jeho oblečenie. S neveria­cim zakrútením hlavou zbieram ponožky a kravatu a cez ruku si pre­hadzujem jeho sako. V tú chvíľu z neho vykĺzne BlackBerry a padá na podlahu. Dvíham ho a pritom ho nechtiac odomknem. Rozsvecuje sa predo mnou výpis správ. Vidím tú svoju a nad ňou ešte jednu.

No toto! Znovu ma zamrazí.

RADA SOM ŤA VIDELA. UŽ MI TO DOŠLO. A NEŠALEJ. BUDE Z TEBA SKVELÝ OTEC.

To písala ona. Pani Elena Suka Robinsonová. Dočerta. Takto to teda bolo. Takže on išiel za ňou.