Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 11. kapitola

Kapitola 11

„Nehovor," zašepkám. Sotva sa mi darí odlepiť jazyk od podnebia a moje srdce si naliehavo žiada viac priestoru. Prečo sa obliekol práve takto? Čo chce robiť? Je stále naštvaný?

„Hovorím." Jeho hlas je hebký ako zamat. Pomaly sa ku mne pri­bližuje, s polovičným úsmevom na perách.

Sakramentská vec, je taký sexi - s tými nohavicami trestuhodne nízko. Ach tak, pán Sexuálny Boh ma chce rozptyľovať. Ako sa tak blíži, snažím sa odhadnúť jeho náladu. Je nahnevaný? Hravý? Žiados­tivý? Pche! To sa nedá rozlíšiť.

„Tie džínsy sa mi páčia," utrúsim. Vycerí zuby v odzbrojujúcom úsmeve šelmy, lenže jeho oči sa ani trochu neusmejú. Dočerta - tak­že je stále naštvaný. A tie rifle si vzal, aby odvádzal moju pozornosť. Zastavuje sa predo mnou a ja cítim, ako ma pohlcuje jeho mocná aura. Pozerá sa na mňa, jeho prenikavý pohľad mi prepaľuje sietnicu. Sťažka prehltnem.

„Oznámili mi, že máte isté problémy, pani Greyová," prehodí me-dovo a niečo vytiahne z vrecka nohavíc. Nedokážem sa odtrhnúť od jeho očí, ale počujem, ako rozkladá list papiera. Dvíha ho vyššie, let­mo naň pozriem a spoznávam v ňom svoj e-mail. Pozriem sa späť a narážam na ľadovú stenu jeho hnevu.

„To sa vám donieslo správne," zasipím. Mám dojem, že už sa nik­dy poriadne nenadýchnem. Ak to máme preberať práve teraz, po­trebujem si zachovať aspoň fyzický odstup. Lenže skôr, než stihnem cúvnuť, zohne sa ku mne a prejde špičkou nosa pozdĺž môjho. Za­chvejú sa mi viečka a takmer sa mi v dôsledku toho nečakaného do­tyku zatvoria.

„Tiež nejaké mám," zašepká mi do kože a ja otváram oči. Narov-náva sa a znova sa do mňa oprie prenikavý pohľad.

„Myslím, že o tých tvojich mám slušný prehľad, Christian." Zniem ironicky a on pátravo privrie oči, snaží sa nedať na sebe znať chvíľ­kové uvoľnenie, ktoré medzi nás preniklo. Tak čo, budeme sa há­dať? Preventívne ustúpim o krok. Musím medzi nami udržať nejakú vzdialenosť - oddeliť sa od jeho vône, od jeho spaľujúceho pohľadu, od jeho tela, ktoré mi v tých mäkkých rifliach prakticky znemožňuje koncentráciu. Zamračí sa, ked to urobím.

„Prečo si sa vrátil z New Yorku skôr?" pýtam sa ticho. Už to chcem skoncovať, nech je to za nami.

„Ty vieš prečo." Do jeho hlasu preniká varovný podtón.

„Pretože som si išla sadnúť s Kate?"

„Pretože si nedodržala slovo a neposlúchla si ma, zbytočne si sa vystavovala nebezpečenstvu."

„Nedodržala som slovo? Takto to vidíš?" zaskočí mi a zvyšok jeho vety nevnímam.

„Áno."

No to ma podrž. Ďalšia prehnaná reakcia! Začínam prevracať oči, ale včas to zarazím, keď vidím, ako sa zatvári. „Christian, len som zmenila plány," vysvetľujem mu pomaly a trpezlivo, akoby som hovo­rila k malému dieťaťu. „Som žena. Na takéto veci som stvorená. Toto my ženy jednoducho robíme."

Zažmurká a vyzerá pritom, ako by sa cez tú novinku nemohol pre­hrýzť.

„Keby mi len napadlo, že kvôli tomu prerušíš obchodnú cestu..." Nenachádzam slová. Zisťujem, že neviem, čo ďalej. Navyše sa mi prá­ve teraz vybavuje, ako sme sa pohádali kvôli svadobnému sľubu. Po­slušnosť som ti predsa nesľubovala, Christian. Radšej ale držím jazyk za zubami, pretože hlboko vo svojom vnútri som šťastná, že sa vrátil. Napriek jeho hnevu som rada, že je v poriadku späť, síce nahnevaný, možno až do nepríčetnosti, ale je tu, priamo predo mnou.

„Zmenila si plány?" Nedokáže skryť pohŕdavo pochybovačný tón.

„Presne tak."

„A to ťa nenapadlo mi zavolať?" Zavŕta sa do mňa pichľavým, po­dozrievavým pohľadom. Až potom pokračuje: „A čo viac, nechala si ochranku bez inštrukcií a tým si ohrozila Ryana."

No teda. Takto som o tom vôbec nerozmýšľala.

„Uznávam, mala som ti zavolať, ale nechcela som ti pridávať sta­rosti. Navyše, keby som ten telefón zdvihla, som si istá, že by si mi to zakázal a ja by som sa napríklad s Kate ani nemohla vidieť. Chcela som sa s ňou stretnúť. Uvedom si, že ma to uchránilo pred stretnutím s fackom. Ryan ho zrejme nemal púšťať dovnútra." Ach bože, to je zmätok. Keby to Ryan neurobil, Jack by ešte stále behal na slobode.

Christianovi sa divoko zablysne v očiach a potom ich zavrie. V tvári sa mu usídli bolestný výraz. To nie, toto teda nie. Potrasie hlavou a skôr než sa nazdám, priťahuje si ma do náručia a pevne ma k sebe tlačí.

„Bože, Ana," vydýchne a zovrie svoje objatie tak, že skoro nemô­žem dýchať. „Keby sa ti niečo stalo... " zašepká sotva počuteľne.

„ Lenže nestalo," podarí sa mi zo seba vyžmýkať.

„Ale mohlo. Skoro som sa zbláznil, ked som si dnes uvedomil, čo všetko sa mohlo stať. A mal som takú zlosť. Na teba. Na seba. Na všetkých. Nespomínam si, že by ma niekedy niečo tak vytočilo. Snáď okrem..." znova sa zaráža.

„Okrem čoho?" načnem ho.

„Vtedy u teba v byte. Keď tam bola Leila."

Aha. Na to teraz spomínať nechcem.

„Ráno si bol hrozne odmeraný," posťažujem sa. Hlas sa mi na posled­nom slove láme, pretože si vybavím aj ten odporný pocit, ktorý vo mne vyvolalo jeho odmietnutie v sprche. Presúva ruky na môj krk, uvoľňuje to tesné zovretie a ja sa môžem konečne nadýchnuť. Dvíha mi hlavu.

„Netuším, čo si mám s tým hnevom počať. Myslím, že ublížiť ti nechcem..." premýšľa, oči doširoka otvorené a ostražité. „Ráno som mal chuť ťa potrestať, a poriadne, ale..." odmlčí sa. Buď mu došli slo­vá, alebo sa ich bojí vysloviť.

„Ale bál si sa, že mi ublížiš?" dokončujem tú vetu za neho. Ani na okamih mi nenapadlo, že by niečo také urobil. A rovnako sa mi uľa­vilo - malá zlomyseľná časť môjho ja sa ma totiž snažila presvedčiť, že už ma Christian nechce.

„Neveril som si," potvrdzuje ticho.

„Christian, ja viem, že by si mi nikdy neublížil. Určite nie fyzicky." Zovriem mu tvár v dlaniach.

„Myslíš?" uisťuje sa a ja počujem, ako o tom pochybuje.

„Áno, myslím. Vedela som, že to, čo hovoríš, je len prázdna a bez­zubá hrozba. Ja viem, že zo mňa nič vytĺkať nebudeš."

„Ale chcel som."

„To teda nechcel. Len si si to myslel." „Nie som tým tak celkom istý" zabručí.

„Tak o tom premýšľaj," ponúknem ho, znovu ho objímem a s no­som zaboreným do čierneho trička na jeho hrudi sa lačne nadých­nem. „Skús si vybaviť, aké to bolo, keď som od teba odišla. Tolkokrát si mi pripomínal, čo to s tebou robilo. Ako to zmenilo tvoj pohľad na svet, na mňa. Ja viem, čoho si sa kvôli mne vzdal. Ale spomeň si aj na to, ako si sa cítil počas medových týždňov pri pohľade na moje modriny od pút."

Je celý napätý a mne je jasné, že tie spomienky spracováva. Zovriem ho pevnejšie, tlačím ho k sebe s dlaňami na jeho pev­nom chrbte. S postupom času z neho opadá napätie a on sa uvoľ­ňuje.

Tak toto mu robilo starosti? Mal strach, že mi niečo urobí? Ako to, že mu verím viac ako on sám sebe? Nerozumiem tomu, v tomto už sme sa predsa posunuli ďalej. Obvykle je taký silný, má všetko pod kontrolou, ale bez nej - je stratený. Ach, Tieň môj - je mi to lak ľúto. Pobozká ma do vlasov, dvíham k nemu tvár a jeho pery nachádzajú moje, hľadajú, berú, dávajú, prosia - o čo, to neviem. Všetko, čo chcem, je cítiť jeho ústa na svojich, a tak mu jeho bozk vášnivo vraciam.

„Ako to, že mi dokážeš tak veriť?" zašepká, ked sa odtiahne.

„Jednoducho verím." Chrbtami prstov a bruškom palca mi prejde po tvári, pritom mi sústredene hľadí do očí. Jeho hnev je preč. Môj Tieň sa vrátil, nech už bol kdekoľvek. Je také upokojujúce ho zase vidieť. Placho mu ten pohľad vrátim a usmejem sa. „A len tak mimo­chodom," prehodím, „aj tak to nemáš na papieri."

Prekvapene pootvorí ústa a znova si ma k sebe priťahuje.

„Máš pravdu. To nemám," zasmeje sa.

A tak stojíme uprostred velkej izby, zomknutí vo vzájomnom ob­jatí a len sa tak vzájomne držíme.

„Poď do postele," povie ticho po neviem ako dlhej dobe. No to snáď...

„Počkaj, Christian, my dvaja sa potrebujeme porozprávať."

„Neskôr," nalieha mäkko.

„Christian, prosím. Hovor so mnou."

Vzdychne. „A o čom?"

„Veď ty vieš. Všetko predo mnou tajíš."

„Len ťa chcem chrániť."

„Nie som malé dieťa."

„Som si toho plne vedomý, pani Greyová." Rukami mi zíde dole po tele a chytí ma za zadok. Pohne bokmi a pritlačí ku mne výrečne vydutý rozkrok.

„Christian!" okríknem ho. „Hovor so mnou."

Znovu si namrzene povzdychne. „Tak čo chceš vedieť?" Pustí ma a do jeho hlasu presakuje rezignácia. Zarazene ho sledujem - to som práve nechcela, aby ma púšťal. Vezme ma za ruku a zohne sa, aby zo­bral z podlahy papier s mojím e-mailom.

„Veľa vecí," zabručím, zatiaľ čo ho nechávam, aby ma viedol k po­hovke.

„Sadni si," prikazuje mi. Niektoré veci sa skrátka nemenia, pre­behne mi hlavou, keď sa posadím. On sa zloží vedľa mňa a v predklo­ne si opiera hlavu do dlaní.

Ach nie. Je to snáď pre neho také ťažké? Narovná sa a oboma ru­kami si prehrabne vlasy, potom sa ku mne otočí a v tvári sa mu zračí očakávanie spojené s odovzdaním.

„Tak sa pýtaj," vyzve ma proste.

No páni, to bolo jednoduchšie, než som čakala. „Prečo tá posilne­ná ochrana pre tvoju rodinu?"

„Hyde pre nich predstavoval hrozbu." „Ako to vieš?"

„Z jeho počítača. Mal tam súkromné informácie o mne a o zvyšku mojej rodiny. Hlavne o Carrickovi."

„O Carrickovi? Prečo práve o ňom?"

„To ešte neviem. Tak už poď do postele."

„Christian, povedz mi to!"

„Čo ti mám povedať?"

„Ty si taký... neznesiteľný."

„Ty tiež." Vrhne na mňa namosúrený pohľad.

„Keď si prvýkrát prišiel na to, že sú v jeho počítači informácie o tvo­jej rodine, ochranu si neposilnil. Tak čo sa stalo? Prečo práve teraz?"

Zadumane privrie oči.

„Vtedy som ešte netušil, že má v úmysle podpáliť GEH, alebo..." zarazí sa. „Mysleli sme, že je to proste nevítaná pozornosť, ved vieš," pokrčí plecami, „ked si ľuďom na očiach, zaujímajú sa. Boli to náhod­ne zozbierané informácie: novinové správy o mne, ked som bol na Harvarde, o veslovaní, o mojej práci. Poznámky o Carrickovi nasle­dované záznamami o jeho kariére. A potom záznamy o kariére mamy a do určitej miery aj informácie o Elliotovi a Mii."

Aké zvláštne.

„Povedal si alebo," pripomínam. „Alebo čo?"

„Povedal si, že má v úmysle podpáliť GEH, alebo... ako by si chcel dodať ešte niečo ďalšie." „Nemáš hlad?"

Čože? Zamračím sa na neho, lenže zaškŕka mi v žalúdku. „Jedla si dnes?" Hlas má o niečo prísnejší a jeho pohľad chladne. Zrádza ma rumenec.

„To som si mohol myslieť," povie úsečne. „Vieš veľmi dobre, ako sa staviam k tomu, ked neješ. Poď," vyzve ma. Postaví sa a podáva mi ruku. „Dovoľ, aby som ťa osobne nakŕmil." A je tu ďalšia zmena -tentoraz je jeho hlas plný zmyselnosti.

„Nakŕmil?" zašepkám, pretože sa vo mne všetko od pása dole za-tne. Do hája. Toto je taký typický únik Pána Náladového od toho, o čom sme hovorili. A to je všetko? Toto má byť všetko, čo z neho teraz dostanem? Odvádza ma do kuchyne, kde vezme jednu z barových sto­ličiek a prenáša ju na druhú stranu baru.

„Sadni si," povie.

„Kde je pani Jonesová?" uvažujem, keď sa posadím a zrazu si uve­domujem, že tu nie je.

„Dal som jej a Taylorovi dnes večer voľno." Aha.

„Prečo?"

Krátko sa na mňa zahľadí, jeho povýšenecky výraz plný pobavenia je späť. „Pretože môžem."

„Takže variť budeš ty?" uškrniem sa neveriacky.

„Ach, tí neverci, však, pani Greyová? Zavri oči."

Myslela som, že povedieme bitku na život a na smrť, a namiesto toho sa tu schyľuje ku hrám v kuchyni.

„No tak zavri ich," prikazuje mi.

Najskôr nimi zagúľam, až potom ho poslúchnem.

„Hmm. To nestačí," zamračí. Otváram jedno oko a vidím, ako zo zadného vrecka nohavíc vyťahuje fialovú hodvábnu šatku. Farebne ladí k mojim šatám. No to ma podrž. Spýtavo sa na neho zadívam. Kedy ju zohnal?

„Zatvoriť," opakuje rozkaz. „Ani štrbinku."

„Ty mi zaviažeš oči?" dostávam zo seba prekvapene. Zrazu som bez dychu. „Áno."

„Christian... " prikladá mi prst na pery, aby ma umlčal. Ale ja som sa chcela rozprávať.

„Rozprávať sa budeme neskôr. Teraz chcem, aby si jedla. Povedala si, že máš hlad." Zľahka ma pobozká na pery. Hodvábna šatka sa mi mäkko otiera o očné viečka, kým mi ju pevne neutiahne v tyle.

„Vidíš niečo?" overuje si.

„Nie," potvrdím a prevrátim oči.

Ticho sa zasmeje. „Poznám, kedy na mňa prevraciaš oči... a ty vieš, čo to so mnou robí."

Našpúlim pery. „Nemôžeme sa jednoducho pohnúť z miesta a do­končiť to?" oponujem nedotklivo.

„Taká netrpezlivosť, pani Greyová. Taká dychtivá po zhováraní," utrúsi hravo.

„Presne tak!"

„Najskôr ťa musím nakŕmiť," povie a otrie sa mi perami o spánok, čím ma v okamihu utíši.

Tak dobre... nech je po tvojom. Odovzdávam sa svojmu osudu a po­čúvam jeho pohyb po kuchyni. Dvere chladničky sa otvárajú a Chris-tian vzápätí kladie na pult za mnou najrôznejšie nádoby. Zľahka kráča k mikrovlnke, niečo do nej vkladá a zapína ju. Moja zvedavosť rastie. Počujem cvaknutie hriankovača a otočenie jeho časovača a potom ti­chý zvuk jeho odpočítavania. Hmm - že by toasty?

„Áno, nemôžem sa dočkať, až sa porozprávame," zamumlem roztržito. Kuchyňa sa plní škálou najrôznejších exotických pikant­ných vôní. Zamrvím sa.

„Seď pokojne, Anastasia," zavrní tesne vedľa mňa. „Teraz chcem, aby si sa správala... " zašepká.

Ach môj... Moja vnútorná bohyňa v tej chvíli zmeravie a nehne ani brvou.

„A nehryzte si tú peru." Christian ma za ňu mierne potiahne, aby ju uvoľnil zo zovretia zubov, a ja sa neubránim úsmevu.

Ďalej zachytím zvuk korku vyťahovaného z hrdla fľaše a jemné klokotanie vína nalievaného do pohára. Potom nasleduje chvílka ti­cha, po ktorej prichádza slabé cvaknutie a mäkký šum z oživených reproduktorov. Drsným rozozvučaním strún gitary sa začína pieseň, ktorú nepoznám. Christian sťahuje hlasitosť na úroveň podfarbenia. Ku gitare sa pridáva mužský hlas, chrapľavý, hlboký a príťažlivý.

„Najskôr by si sa mala napiť, povedal by som," prednesie Chris-tian potichu a vytrhne ma z počúvania. „Hlavu dozadu." Zakloním sa. „Viac," napomína ma.

Poslúchnem a ucítim jeho pery na svojich. Do úst mi vteká pra­mienok lahodného vína. Inštinktívne ho prehltnem. Pripomína mi to nie také nedávne udalosti - ako som spútaná na posteli vo Van-couveri ešte pred promóciou a nado mnou sa týči sexy a nahnevaný Christian, ktorého nepotešil môj e-mail. Počkať... čo sa vlastne od tej

doby zmenilo? Dokopy nič. Snáď len to, že teraz dokážem rozpoznať víno - jeho obľúbené Sancerre. „Mmm," zavrním spokojne.

„Chutí?" vydýchne mi horúco do tváre. Opájam sa jeho blízkos­ťou, jeho živočíšnosťou, telesným teplom, ktoré z neho sála, napriek tomu, že sa ma nedotýka.

„Áno," zašepkám.

„Viac?"

„Vždy chcem viac, s tebou."

Skoro počujem jeho úsmev. To ma prinúti sa tiež usmiať. „Pani Greyová, vy so mnou flirtujete?" „Áno."

Keď si upije z ďalšieho pohárika, jeho snubný prsteň oň slabučko cinkne. Veľmi dobre sa to počúva. Tentoraz ma tlačí do záklonu sám. Znovu ma bozkáva a ja lačne prehítam dúšok vína, ktorý mi odo­vzdal. Nasleduje úsmev a ďalší bozk.

„Máš hlad?"

„Myslím, že na tom už sme sa zhodli, pán Grey."

Spevák z iPodu spieva o nemravných hrách. Aké príznačné.

Mikrovlnka cinkne a Christian ma púšťa. Narovnávam sa. Z jed­la sa rinie korenistá vôňa: cesnak, mäta, oregano, rozmarín... a jah-ňacie, aspoň myslím. Dvierka mikrovlnnej rúry sa otvárajú a vábna vôňa silnie.

„Dočerta!" zakľaje Christian a tanier hlučne zarinčí o pracovnú dosku.

Tieň môj! „Si v poriadku?"

„Hej!" odsekne naštvane. Za okamih už stojí späť pri mne. „Iba som sa spálil. Tu." Vkladá mi do úst ukazovák. „Možno to schladíš lepšie."

„Hmm." Potiahnem ho za ruku a pomaly si vysúvam jeho prst z úst. „Kdeže to bolí?" Tíšim ho a v miernom predklone fúknem, aby som mu to ochladila. Potom pridávam dva drobné bozky. Zastaví sa mu dych. Znova si dávam jeho prst do úst a jemne ho sajem. Prud­ko vdýchne a ten zvuk mi rezonuje až v lone. Christian chutí lahod­ne, ako vždy. Uvedomujem si, že hrá hru - hru na pomalé zvádzanie manželky. Myslela som, že sa hnevá, a namiesto toho... ? Tento muž, môj manžel, ma tak mätie. Ale takého ho mám rada. Hravého. Zábav­ného. Nadmieru príťažlivého. Poskytol mi síce nejaké odpovede, ale ja prahnem po ďalších. Chcem viac, ale chcem sa aj hrať. Po napätom dni plnom obáv a nočnej more s Jackom je to vítané rozptýlenie.

„Na čo myslíš?" povie a vytrhne ma zo zadumania tým, že mi vy­tiahne prst z úst.

„Na to, aký si veľmi náladový."

Cítim, ako ho to zarazí. „Päťdesiat odtieňov, bejby," povie nako­niec a dá mi letmý bozk do kútika úst.

„Mojich päťdesiat odtieňov," zašepkám. Schytím ho za tričko a priťahujem si ho späť k sebe.

„Ale nie, za čo ma máte, pani Greyová. Žiadne dotýkanie... ešte nie." Vezme ma za ruku, vytiahne mi z nej pokrčenú látku a postupne ma pobozká na všetky prsty.

„Seď rovno," rozkazuje mi.

Provokatívne sa uškrniem.

„Vyplatím ťa, ak sa budeš takto správať. A teraz poriadne otvor ústa."

Otváram ju a on mi do nej strká veľký kus teplého koreneného jahňacieho, namočeného do studenej jogurtovej omáčky ochutenej mätou, je to pochúťka.

„Chutí?" „Veľmi."

Uznanlivo zamručí a ja poznávam, že sa tiež napcháva a tiež mu lo chutí.

„Ešte?"

Kývnem. Dáva mi ďalší veľký kus a ja ho s nadšením prežúvam. Odkladá vidličku a trhá... asi chlieb. „Otvoriť," prikazuje mi.

Tentoraz ma kŕmi pitou namočenou v hummuse. Uvedomujem si, že pani Jonesová - alebo dokonca Christian - nakupovali v lahôd­kach, ktoré som objavila pred niekolkými týždňami v blízkosti Escaly. Vďačne tú dobrotu prehltnem. Christian v hravom rozpoložení pod­poruje moju chuť do jedla.

„Chceš ešte viac?" pýta sa.

Pritakám. „Viac všetkého, prosím. Umieram od hladu."

Začujem, ako sa potešene zasmeje. Pozvoľna a trpezlivo ma kŕmi, príležitostne mi buď perami, alebo prstom odstráni zvyšok jedla z kú­tika úst. Tu a tam mi svojím typickým spôsobom poskytne dúšok vína.

„A teraz ústa dokorán a odhryznúť," navádza ma. Robím to, čo mi povedal. Mmm - jedna z mojich obľúbených jedál, plnený viničový list. Dokonca aj studený je vynikajúci, aj keď ich mám radšej teplé, nehodlám ale riskovať, že sa Christian zase popáli. S jeho pomocou ho pomaly dojedáme, a ked som hotová, obliznem mu prsty.

„Ešte?" zisťuje. Hlas má zrazu nejaký hlbší.

Zavrtím hlavou. Už som plná.

„To je dobre," pošepká mi do ucha, „pretože teraz nastal čas na môj obľúbený chod. Teraz si dám teba." Podoberie ma, vyhodí si ma do náručia a ja vykríknem od prekvapenia.

„Môžem si dať dole tú šatku?"

„Nie."

Skoro našpúlim pery, potom si ale spomeniem na jeho vyhrážku a radšej si to odpustím.

„Hracia miestnosť," poznamenáva.

Teda - nie som si istá, či je to dobrý nápad.

„Prijmeš výzvu?" pýta sa. A práve preto, že použil slovo výzva, nemôžem odmietnuť.

„Sem s ňou," rozhodnem. Prestupuje mnou túžba a ešte niečo iné, nepomenované. Christian ma prenáša cez dvere a potom ma po scho­doch vynesie hore na poschodie.

„Mám dojem, že si schudla," zabrble nesúhlasne. Naozaj? To je dobre. Spomínam si na tú jeho poznámku, keď sme sa vrátili z medo­vých týždňov, ako ma to zamrzelo. Bože - fakt je to ešte len týždeň?

Pred herňou si ma spúšťa po tele dole a stavia ma na nohy, jednu ruku ale necháva ovinutú okolo môjho pása. Rýchlo odomyká.

Zakaždým to tu vonia rovnako: leštidlo na drevo a citrusy. Vlastne sa z toho pre mňa stala upokojujúca vôňa. Christian ma púšťa a otáča dokola, kým nestojím chrbtom k nemu. Rozväzuje mi šatku a ja za­žmúrim do mäkkého svetla, jemne mi vyberá sponky z vyčesaných vlasov a uvoľňuje vrkoč, ktorý mi padá na chrbát. Zovrie ho v ruke a zľahka zaň zatiahne, takže musím urobiť krok späť.

„Mám plán," zašepká mi do ucha a mňa príjemne zamrazí pozdĺž chrbtice.

„To som si mohla myslieť," zareagujem, a vzápätí dostávam bozk za ucho.

„To si píšte, pani Greyová." Jeho tón je mäkký a zvodný Ťahajúc ma za vrkoč mi nakláňa hlavu na bok a razí si bozkami cestu dole po mojom hrdle.

„Najskôr ťa musíme vyzliecť," zaspieva zhlboka a vibrácie jeho hla­su mi prestúpia celým telom. Chcem to - nech už si pre mňa pripravil čokoľvek. Chcem sa s ním udobriť tak, ako to vieme najlepšie. Obracia ma späť k sebe. Pohľadom pritom zavadím o jeho džínsy, o ten ne-dopnutý vrchný gombík a jednoducho si nemôžem pomôcť, prejdem mu chrbtom ukazováka po koži pod tričkom pozdĺž lemu nohavíc. Na prstoch ma pošteklia chĺpky tenkého prúžku, ktorý mu mizne za pá­som. Prudko vdýchne a ja dvíham zrak k jeho očiam. Zastavím prst pri neodopnutom gombíku a sledujem, ako mu oťažieva pohľad... Panebože.

„Mal by si si ich nechať na sebe," poviem potichu.

„To mám aj v úmysle, Anastasia."

A potom sa náhle pohne, jednou rukou ma drapne zozadu za krk a druhou mi stlačí zadok. Strháva si ma k sebe a začína ma bozkávať, akoby na tom závisel jeho život.

Tak počkať!

Bez toho aby prerušil naše zaujaté spojenie, tlačí ma pred sebou, kým sa chrbtom neopieram o drevený kríž. Pritlačí sa na mňa a ja cítim každú kontúru jeho tela.

„Preč s tými šatami," povie a vyhŕňa mi ich po nohách, cez boky, na brucho... nádherne pomaly, ich látka mi kíže po koži, teraz už na prsiach.

„Predkloň sa," vyzve ma.

Poslúchnem, a on mi ich preťahuje cez hlavu a odhadzuje ich na zem. Zostávajú mi už len topánky, nohavičky a podprsenka. Oči mu zahoria, keď ma berie za ruky a dvíha mi ich nad hlavu. Privrie oči, potom ukloní hlavu, a ja viem, že ma žiada o súhlas. Čo so mnou bude robiť? Prehltnem a kývnem a jemu sa na perách mihne obdivný, skoro hrdý úsmev. Pripúta mi ruky do kožených pút zavesených na tyči nad nami a znova vyťahuje šatku.

„Myslím, že už si toho videla dosť," uzavrie. Nasadzuje mi ju a znova ma oslepuje, a ja vnímam rozochvenie z toho, ako sa moje ostatné zmysly zbystrujú. Zvuk jeho tichého dychu... aj môjho vlast­ného, vzrušeného... Krv, ktorá mi pulzuje v ušiach... Christianova vôňa spolu so stopou leštidla a citrusov. To všetko je teraz omnoho zreteľnejšie, pretože nevidím.

Ucítim dotyk jeho nosa na mojom.

„Doženiem ťa k šialenstvu," zašepká. Zovrie moje boky a sám kle­sá k zemi, dlaňami klže po mojej koži a cestou mi sťahuje nohavičky. Doženie ma k šialenstvu... môj ty Bože.

„Zdvihni nohy, jednu po druhej." Urobím to a on mi najprv vy­zlieka nohavičky a potom vyzúva topánky. Jemne ma uchopí za pravý členok a miernym ťahom mi posúva nohu do strany.

„Rozkroč sa," povie. Púta mi pravý členok ku krížu a vzápätí robí to isté aj s ľavým. Som bezmocná, ukrižovaná. Christian sa dví­ha a postaví sa tesne predo mňa. Cítim jeho telesné teplo, aj keď sa in a nedotýka. Po chvíľke mi zovrie bradu, zdvihne hlavu a vtlačí cudný bozk.

„Pustíme si hudbu a vyberieme hračky. Takto vyzeráte skvele, pani Greyová. Možno sa budem chvíľu kochať výhľadom." jeho hlas je ako hodvábny šál a vo mne sa všetko zviera.

Za okamih, alebo skôr za niekolko okamihov, počujem tiché plies­kanie bosých nôh smerom k bielizníku a otváranie jednej zo zásuviek. Tej análnej? To netuším. Niečo z nej vyberá a položí to navrch, potom ešte niečo ďalšie. Počujem zapraskanie v reproduktoroch, nasledujú tóny klavíra, ktoré napĺňajú miestnosť tichou, rytmickou melódiou. Je mi povedomá - povedala by som, že je to Bach, ale neviem, ktorá skladba. Niečo ma na tej hudbe znepokojuje. Možno je príliš chladná, akoby odmeraná. Zamyslene sa zamračím, keď sa snažím pochopiť, čo ma tak znepokojuje, ale to už ma Christian chytí za bradu, čím ma vyruší z koncentrácie, a zľahka na ňu zatlačí, takže spúšťam spodnú peru. Na povzbudenie sa usmejem. Prečo sa necítim vo svojej koži? Kvôli tej hudbe?

Z brady mi schádza rukou po krku, potom na hruď a prsia. Pal­com sťahuje jeden košíček podprsenky a uvoľňuje mi prsník z jej zo­vretia. Zhlboka uznanlivo zamručí a dá mi bozk na krk. jeho pery potom kopírujú cestičku jeho prstov až na moju hruď, cestou ma boz­káva a jemne hryzie. Presúva ruku vľavo, kde mi sťahuje podprsen­ku aj z druhého prsníka. Zavzdychám, keď mi bruškom palca prejde po ľavej bradavke a medzi pery vtiahne pravú, jemne ma za ne ťahá a dráždi ich tak dlho, až obe spevnejú a stvrdnú.

Z hrdla mi samovoľne vyjde prvý vzdych.

A on neprestáva. S vybranou starostlivosťou pomaly zvyšuje in­tenzitu na oboch stranách. Výrazný pocit rozkoše mi putuje z brada­viek až do lona a ja bezmocne potiahnem putá. Pokúšam sa z nich vy-krútiť, ale nedokážem sa pohnúť, a to moje pocity ešte zintenzívňuje. „Christian," zaprosím.

„Ja viem," odpovie zhrubnutým hlasom. „A toto mi robíš stále." Čože?! Zakvílim a on pokračuje ďalej, vystavuje moje bradavky sladko trýznivým dotykom, znovu a znovu - vedie ma bližšie a bližšie. „Prosím," zakňučím.

V hrudi mu zaznie hlboký, primitívny zvuk. Narovnáva sa a pre­stáva a ja sa zadychčané metám v putách. Spúšťa dlane po stranách môjho tela, jednu mi necháva položenú na boku a druhou pokračuje dolu po bruchu.

„Pozrieme sa, ako si na tom," zavrní. Dlaňou mi prekrýva lono, palcom pritom pohladí najcitlivejšie miesto a ja vykríknem. Pomaly do mňa preniká najprv jedným a potom druhým prstom. Vzdychnem a prepnem boky, dychtivá po jeho prstoch i kontakte s dlaňou.

„Ako vždy si pripravená, Anastasia," zhodnotí.

Zakrúži prstami. A ešte raz. A znovu. Zároveň ma masíruje pal­com, tam, späť, tam, späť. Je to jediné miesto, kde sa ma dotýka a všet­ko napätia, všetka tá úzkosť dnešného dňa sa koncentruje práve tam, do toho malého kúska môjho tela.

Panebože.,, to je sila... a je to zvláštne... tá hudba... už som blízko... Christian sa posunie, pohyby jeho ruky ale neustávajú a ja počujem tichý bzukot.

„Čo to je?" vyjachcem.

„Ššš," upokojuje ma a prikladá svoje pery na moje, aby ma umlčal. Vítam ten vrúcnejší a intímnejší kontakt a nenásytne ho bozkávam. Odtrháva sa odo mňa a bzučivý zvuk sa približuje.

„Toto je masážna hlavica, bejby. Vibračná."

Opiera mi ju o hruď a ja ucítim čosi ako velký guľový objekt, ktorý na mne vibruje. Zachvejem sa, keď mi ním prechádza po koži medzi prsiami a potom smerom k jednej i druhej bradavke. Zaplavuje ma pocit slasti, to mravčenie sa dostáva všade, nervové vlákna vysielajú mocné signály do tých temných, najtemnejších zakutí v mojom pod-brušku.

„Ááách," vzdychnem pretiahnuto, zatiaľ čo Christianove prsty neustávajú v pohybe. Ďalej už to nevydržím... všetko to dráždenie...

Zakláňam hlavu a hlasno zastonám... a jeho ruka znehybnie. Pocity rozkoše sa vytrácajú.

„Nie! Christian," prosíkam, boky sa mi samy pohnú v snahe za­chytiť žiadané trenie.

„Len pokoj, bejby," tíši ma, lenže môj orgazmus sa rozplýva do prázdna. Znovu sa ku mne nakláňa pre bozk.

„Ubíjajúce, však?" odvetí.

No to teda je! Konečne mi tá jeho hra dochádza. „Christian, prosím."

„Ticho," napomína ma s ďalším bozkom. A znova sa začína hýbať masážna hlavica, prsty, palec - smrteľná kombinácia zmyselného útoku. Posúva sa bližšie, takže sa o mňa otiera telom. Stále je oblečený a mäkký denim jeho riflí sa mi trie o nohu, a ja na boku cítim, aký je vzrušený, je tak mučivo blízko. Zase ma privádza až na okraj, to už sa od žiaducej potreby skoro zvíjam... a zase prestáva. „Nie," zakňučím hlasno.

Dostávam mäkký, vlhký bozk na rameno, jeho prsty miznú a hla­vica sa presúva nižšie. Vibruje mi na bruchu, potom pod pupkom a nakoniec v lone, priamo tam, kde sa doteraz pohyboval jeho palec. Dočerta, to je sila. „Ach!" vykríknem a prudko potiahnem putá. Telo mám také precitlivené, až mám pocit, že vybuchnem. A práve v okamihu, keď už sa to zdá nevyhnutné... Christian zase prestáva. „Christian!" zakričím naňho.

„Si zdeptaná, však?" zamrmle mi do kože na krku. „Presne tak ako ja. Keď mi niečo sľúbiš a potom... " nedopovie.

„Christian, prosím!" modlikám.

Ale on ku mne prikladá hlavicu znova a znova a vždy prestáva presne v rovnaký zlomový okamih. Došľaka!

„Zakaždým, ked prestanem a potom znova začnem, je to inten­zívnejšie, však?"

„Prosím," zašomrem. Všetko vo mne kričí po uvoľnení. Bzukot ustáva a Christian ma bozkáva. Špičkou nosa opisuje kon­túry môjho. „Ty si tá najviac frustrujúca ženská, akú som kedy poznal." Nie, nie, nie.

„Christian, nikdy som nesľubovala, že ťa budem poslúchať. Pro­sím, prosím... "

Prikročí až tesne ku mne, chňapne ma za zadok a pritisne k sebe. Až pritom vykríknem, ako sa o mňa drsne otrie lonom, ako na mňa pritlačí gombíky džínsov, ktoré len ťažko zadržiavajú jeho túžbu. Jed­nou rukou mi strháva šatku a chytá ma za bradu - žmúrim do jeho žeravých očí.

„Doháňaš ma k šialenstvu," šepká horúčkovito a znovu sa do mňa opiera bokmi, dvakrát, trikrát, to už doslova horím - pripravená ľa­hnúť popolom. Ale on ma znovu odmieta. Tak veľmi ho chcem. Tak veľmi ho potrebujem. S modlitbou na perách zatváram oči. Nemô­žem si pomôcť, mám pocit, že ma trestá. Ja som bezmocná a on nemi­losrdný. Do očí sa mi derú slzy. Netuším, ako ďaleko s tým chce zájsť.

„Prosím," vydýchnem ešte raz.

Ale 011 na mňa ďalej upiera neúprosný pohľad. Neprestane s tým. Ako dlho ešte? Zvládnem tú hru dohrať? Nie. Nie. Nie - toto nedokážem. Viem, že s tým neskončí. Bude ma mučiť ďalej a ďalej. Jeho ruka už zase putuje dole po mojom tele. Nie... A hrádza praská - všetok ten strach, všetka úzkosť a obavy z posledných pár dní ma premáhajú a slzy mi zaplavujú oči. Odvraciam sa od neho. Toto nie je láska. To je pomsta.

„Červená," zanariekam. „Červená. Červená." Slzy už sa mi rinú po lícach.

V tú ranu zmeravie. „Nie!" vyhŕkne zdesene. „Kristepane, toto nie."

Všetko sa potom deje veľmi rýchlo a rázne, rozopína mi ruky, pri­držiava ma okolo pása a povoľuje putá na členkoch. A ja stojím s tvá­rou v dlaniach a prelievam slzy.

„Nie, to nie. Prosím ťa, Ana, neplač."

Dvíha ma a odnáša k posteli, kde si sadá a drží ma na svojich ko­lenách, zatiaľ čo ja nekontrolovateľne vzlykám. Som úplne zničená... telo mám zmučené odopreným uspokojením, myseľ otupenú, emó­cie ako po veternej smršti. Christian siaha za seba, sťahuje z postele saténovú prikrývku a balí ma do nej. Chladná látka pôsobí na moju precitlivenú pokožke cudzo a nevítane. Ovíja okolo mňa paže, stláča ma k sebe, pohojdáva s nami dopredu a dozadu.

„Prepáč. Prepáč," opakuje duto. Bozkáva ma pritom do vlasov, znova a znova. „Prosím ťa, Ana, odpusť mi to."

Otáčam hlavu a zavrtávam mu tvár do priehlbiny medzi krkom a ramenom. Plačem ďalej, je to také oslobodzujúce. Tolko sa toho za posledné dni udialo - ten požiar vo výpočtovom stredisku, na­háňačka v aute, plánovanie mojej kariéry, vtieravá architektka, ozbrojený šialenec v byte, hádky, zloba - a k tomu všetkému, Chris-tian tu nebol. Neznášam, keď tu nie je... otieram si nos do cípu pri­krývky a uvedomujem si, že sa miestnosťou stále rozlieha tá odťažitá Bachova skladba.

„Vypni tú hudbu, prosím ťa," potiahnem.

„Jasné." Christian sa posunie, ale nepúšťa ma a zo zadného vrecka loví ovládač. Jeden stisk tlačidla a klavír stíchne. Nahrádza ho môj trhaný dych. „Je to lepšie?" zisťuje.

Prikývnem a už sa tolko nešklbem. Christian mi jemne otiera slzy bruškom palca.

„Nie si priaznivcom Goldbergových variácií na Bacha?" nadnesie. „Určite nie tejto skladby."

Pozerá sa na mňa, snaží sa skryť zahanbenie, ktoré mu pozerá z očí, ale nedarí sa mu to.

„Je mi to ľúto," ospravedlňuje sa znova.

„Prečo si to urobil?" pýtam sa sotva počuteľne, pričom sa pokú­šam usporiadať zmätené myšlienky a pocity.

Posmutnene zavrtí hlavou a zatvára oči. „Príliš som sa do toho vžil," vysvetľuje nepresvedčivo.

Zamračím sa na neho a on si povzdychne: „Odopierame orgazmu je bežným nástrojom... Ty proste nikdy..." Dochádzajú mu slová. Za-vrtím sa a on bolestivo sykne.

Aha. „Prepáč," zamumlem. Do líc sa mi vracia krv.

Zakrúti očami, ale potom sa zrazu zakláňa a mňa berie so sebou, takže obaja končíme v ľahu na posteli, ja v jeho náručí. Tá stiahnutá podprsenka mi vadí a tak si ju upravujem.

„Potrebuješ pomôcť?" ponúka sa ticho.

Záporným pohybom hlavy ho odmietam. Nechcem, aby sa ma do­týkal na prsiach. Pretáča sa, teraz sa nado mnou skláňa, váhavo dvíha ruku, aby ma nežne pohladil po tvári. Do očí sa mi znovu hrnú slzy. Ako môže byť v jednej chvíli taký bezcitný a vzápätí taký cituplný?

„Už neplač, prosím," zašepká.

Som otrasená a zmätená. Teraz, keď by som sa na neho mala hne­vať... necítim nič. Chcela by som sa len stočiť do klbka a uzavrieť do seba. Hľadím do jeho strápených očí a žmurkaním sa snažím rozo hnať plač. Bez toho, aby som odbočila pohľadom, prerývane sa na dýchnem. Čo si s tým kontrolou posadnutým maniakom počnem? Naučím sa počúvať? To sotva...

„Čo si myslel tým ty proste nikdy?" pripomínam mu.

„Nikdy nerobíš, čo sa ti povie. Zmenila si rozhodnutie a nepove­dala mi, kde si. A ja som bol v New Yorku, Ana, bezmocný a nepríčet­ný. Keby som bol v Seattli, odviedol by som ťa domov."

„Takže ma trestáš?"

Sťažka prehltne a zatvára oči. Ani mi nemusí odpovedať, je jasné, že trest bol presne to, čo mal v úmysle. „Toto musí prestať," ohradím sa. Zamyslene stiahne obočie.

„Aby bolo jasné, nakoniec sa kvôli tomu budeš cítiť ešte skurve-nejšie."

Odfrkne si. „To sedí," utrúsi. „Nepáči sa mi to, takto ťa vidieť."

„A mne sa zase nepáči takto sa cítiť. Na Fair Lady si sám prehlásil, že si si nezobral sub."

„Ja viem. Ja viem." Jeho hlas je tichý a akoby obnažený

„Tak so mnou prestaň zaobchádzať, ako keby som ňou bola. Ospravedlňujem sa, že som ti nezavolal a, už nikdy taká sebecká ne­budem. Viem, že máš o mňa strach."

Sústredene ma sleduje, skúma ma pochmúrnym pohľadom pl­ným úzkosti. „Tak hej. Dobre," pripúšťa nakoniec. Zohne sa, ale tesne predtým, ako sa jeho pery dotknú mojich, sa zarazí a bez slov sa pýta, či smie. Vychádzam mu v ústrety a on ma s citom pobozká.

„Vždy máš po plači také jemné pery," zamrmle. „Poslušnosť som ti nikdy nesľubovala, Christian," zašepkám. „Ja viem."

„Tak sa s tým zmier, prosím. Urob to pre nás oboch. A ja sa zase pokúsim brať väčší ohľad na tú tvoju... potrebu kontrolovať."

Pôsobí tak bezbranne a zraniteľne, úplne stratene.

„Skúsim to," usúdi s omračujúcou úprimnosťou.

Dlho a ešte trochu trhane si oddýchnem. „Skús, prosím ťa. Okrem toho, keby som tu vtedy bola... "

„Ja viem," pripúšťa o poznanie bledší. Ľahne si na chrbát a dá si voľné predlaktie cez oči. Stúlim sa k nemu a položím si hlavu na jeho hruď. Chvílku tak v tichosti zotrváme, a potom presúva ruku na ko­niec môjho vrkoča, sťahuje z neho gumičku a rozpletie ho. Rytmic­kými pohybmi prstov mi jemne rozčesáva vlasy. O toto teda naozaj ide - o jeho strach... jeho iracionálne obavy o moju bezpečnosť. Pred očami mi prebleskne obrázok Jacka Hydea zrúteného na podlahe náš­ho bytu s Glockom v ruke... no, možno tie obavy nie sú také iraci­onálne, čo mi pripomína...

„Čo si myslel tým alebo?" nadnesiem.

„Aké alebo?"

„Ked sme sa bavili o Hydeovi."

Dvíha hlavu, aby ma prebodol pohľadom. „Ty to nevzdáš, čo?"

Opieram sa mu bradou o hrudnú kosť, vychutnávam si upokoju­júcu starostlivosť jeho prstov v mojich vlasoch.

„Vzdať sa? Nikdy. Tak už konečne spievaj. Neznášam, keď predo mnou tieto veci tajíš. Zdá sa, ako keby si trpel utkvelou predstavou, že potrebujem byť chránená. A pritom ani nevieš strieľať - ja áno. To si fakt myslíš, že tú informáciu, ktorú mi nechceš dať, neunesiem, Christian? Spomeň si, ako na mňa tvoja ex-sub vytiahla zbraň a ako na mňa dorážala tvoja bývalá pedofilná milenka - a nepozeraj sa na mňa takto," osopím sa na neho, keď si všimnem, ako sa na mňa mra-čí. „Tvoja mama si o nej myslí to isté."

„Ty si hovorila s mojou mamou o Elene?" Hlas mu vyletí o oktávu vyššie.

„Pravdaže, ja a Grace sme o nej hovorili." Zíza na mňa s otvorenými ústami. „Hrozne ju to mrzí. Myslí si, že je to jej vina." „Nemôžem uveriť, že si o tom hovorila s mamou. Dočerta!" Zvalí sa späť na posteľ a znova si prehodí ruku cez oči. „Nezachádzala som do podrobností."

„No to dúfam. Grace nemusí nutne poznať všetky zvrátené detaily. Kristepane, Ana. Čo otec, s ním si tiež hovorila?"

„Nie!" zavrtím dôrazne hlavou. S Carrickom taký dôverný vzťah nemáme. Jeho poznámky ohľadom predmanželskej zmluvy ma do­teraz mrzia. „A vôbec, nesnaž sa ma už zase rozptyľovať. Vráťme sa k Hydeovi. Čo mi tajíš?"

Christian dvíha ruku z tváre, aby sa na mňa pozrel. Z výrazu jeho tváre sa nedá vyčítať vôbec nič. S povzdychom ruku zasa spúšťa.

„Hyde je namočený do tej záležitosti s Charlie Tangom. Vyšetro­vatelia našli čiastočný odtlačok - iba čiastočný, takže nemohli potvr­diť, že je jeho. Lenže potom si ho identifikovala v tom výpočtovom stredisku. Mal nejaký problém v Detroite a ten odtlačok sedí."

Tá informácia ma omráči tak, že mi to mozog nespracuje. Takže Charlie Tango zložil Jack? Ale Christian hovorí ďalej: „Dnes ráno našli tu, v garážach, dodávku. Šoféroval ju Hyde. Včera doviezol nejaké krámy tomu chlapovi, čo sa prisťahoval. Tomu, čo sme ho stretli vo výťahu."

„Už si nepamätám, ako sa volal."

„Ja tiež nie," zabručí. „A práve tak sa Hydeovi podarilo dostať do domu legálne. Pracoval v doručovacej spoločnosti... " „No a? Čo je na dodávke také dôležité?" Neodpovedá. „Christian, povedz mi to."

„Polícia zistila... niečo v nej našli." Znovu stíchne a uťahuje svoje zovretie.

„Čo?"

Chvíľu je ticho a ja už-už otváram ústa, aby som ho povzbudi­la, ale on prehovorí: „Matrac, a tiež množstvo veterinárnych sedatív, ktoré by uspali aj stádo koni. A ešte odkaz." Jeho hlas sa stíši na sotva počuteľný šepot, ale zdesenie a zhnusenie z neho doslova kričí.

Kurva.

„Odkaz?" Tón môjho hlasu sa nápadne podobá tomu jeho. „Adresovaný mne." „A čo v ňom bolo?"

Pokrúti hlavou, dáva mi najavo, že to buď nevie, alebo mi to ne­povie.

„Hyde sem včera večer prišiel s úmyslom uniesť ťa." Je celý strnulý a tvár má napätú. Len čo to vypustí z úst, so zachvením si vybavujem lepiacu pásku, ktorú u neho našli, a vzápätí si uvedomujem, že som to podvedome tušila.

„Kurva," ujde mi.

„Presne tak," vysloví ponuro.

Snažím sa rozpamätať, aký býval Jack v práci. To bol taký vyšinutý už od začiatku? Ako si mohol myslieť, že by mu niečo také prešlo? Jasné, bol dosť divný, ale nesprával sa ako šialenec.

„Ja tomu nejako nerozumiem," vypustím. „Nedáva mi to zmysel."

„Ja viem. Polícia sa v tom vŕta ďalej a Welch tiež. Ale myslíme si, že s tým nejako súvisí Detroit."

„Prečo Detroit?" vyjavím zmätene.

„No, vedú tam stopy."

„Stále tomu nerozumiem."

Zdvihne ku mne tvár, zahľadí sa na mňa, na tvári nepreniknuteľná maska. „Ja som sa v Detroite narodil, Ana."