Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 5. kapitola

Kapitola 5

Pohnem sa, inštinktívne natiahnem ruku na Christianovu stranu po­stele a zistím, že tam nie je. Do hája! Okamžite sa prebúdzam a vy­strašene sa rozhliadam po kajute. Christian sedí na malom tapacíro­vanom kresielku vedľa postele a sleduje ma. Zohne sa, niečo odloží na podlahu a potom sa natiahne vedľa mňa na posteľ, už oblečený do kraťasov a sivého trička.

„No tak, nezmätkuj. Všetko je v pohode," chlácholí ma tichým upokojujúcim hlasom - ako keby sa prihováral divokému zvieraťu zahnanému do kúta. Nežne mi odhŕňa vlasy z tváre a ja sa okamžite upokojujem. Pritom si všímam, ako sa neúspešne pokúša skryť svoje vlastné rozrušenie.

„Posledných pár dní si taká vystrašená," skonštatuje s ustaraným, vážnym pohľadom.

„Som v poriadku, Christian." Usmejem sa na neho ako najžia­rivejšie dokážem, pretože nechcem, aby vedel, aké veľké starosti si robím kvôli tomu podpaľačskému útoku. Neustále ma totiž prena­sleduje bolestivá spomienka na to, ako som sa cítila, keď sa stala tá vec s Charlie Tango a Christian bol nezvestný - bola to dutá ničota, neopísateľná agónia, ktorá mi doteraz ťaží srdce, keď si na to spome­niem. Snažím sa ten úsmev udržať a spomienky potlačiť. „Ty si ma pozoroval, ako spím?"

„Áno," povie bez toho, aby zo mňa spustil skúmavý pohľad. „Roz­právala si."

„Naozaj?" Dočerta! Čo som tak mohla hovoriť?

„Máš strach," dodáva, ale jeho oči sú tiež plné vlastných obáv. Vari pred ním naozaj nič neutajím? Nakláňa sa a dáva mi bozk medzi obo­čie.

„Keď sa zamračíš, urobí sa ti tu také malé „V", veľmi príjemné na dotyk. Neboj sa, bejby, postarám sa o teba."

„Nie som to ja, o koho mám strach - si to ty," zabrblem. „Kto sa postará o teba?"

Môjmu tónu sa zhovievavo pousmeje. „Som dosť velký a aj desný, aby som sa o seba postaral sám. Tak pod. Vstávaj. Chcem urobiť ešte jednu vec, kým vyrazíme domov, „ukáže mi ten svoj chlapčenský áno-mám-už-dvadsaťosem-rokov úsmev a pleskne ma po zadku. Prek­vapene vykríknem a zároveň si uvedomím, že dnes sa vraciame do Seattlu, čo moju melanchóliu ešte umocní. Nechce sa mi odtiaľto od­ísť. Zistila som, že byť s ním dvadsaťštyri hodín denne je... skrátka nie som pripravená sa o neho deliť s jeho firmou ani rodinou. Teraz, keď sme prežili také nádherné medové týždne. Jasne, bolo tu pár výkyvov, to uznávam, ale to je pre čerstvo zosobášený pár normálne, no nie?

Lenže Christian nedokáže to svoje chlapčenské nadšenie krotiť, a lak ma ním, napriek mojim ťaživým myšlienkam, nakazí. Keď sa s gráciou sebe vlastnou dvíha z postele, nasledujem ho už so silným zaujatím. Čo má asi za lubom?

Christian pripevňuje kľúčik k môjmu zápästiu. „Ty chceš, aby som riadila ja?" „Pravdaže," zazubí sa. „Neutiahol som to príliš?"

„V pohode. To preto si si vzal záchrannú vestu?" zdvihnem obočie. „Presne tak."

Neubránim sa úškrnu. „Až takú dôveru vkladáte do mojich vo­dičských schopností, pán Grey?"

„Rovnakú ako obvykle, pani Greyová." „Ale poučovať ma nebudeš," varujem ho. S úsmevom mi ukazuje dlane. „Vari by som si to dovolil?" „Isteže dovolil a aj si to dovoľuješ, ale tu nemôžeme zájsť ku kraj­nici a pohádať sa kvôli tomu na chodníku."

„Námietka sa prijíma, pani Greyová. Budeme na tejto rampe stáť celý deň a debatovať o tvojom vodičskom umení, alebo si pôjdeme užiť trochu zábavy?"

„Námietka sa prijíma, pán Grey." Chytím vodný skúter za ria-didlá a nasadám. Christian sa súka za mňa a odkopáva nás od jachty. Taylor a dvaja plavčíci nás pobavene sledujú. Christian sa presúva viac ku mne, objíme ma rukami a pevne pritlačí svoje stehná k mojim. Áno, toto presne sa mi na tomto spôsobe dopravy páči. Zasúvam kľúčik do zapaľovania, otočím štartér a motor sa s revom prebúdza.

„Pripravený?" zakričím na Christiana cez ten hluk. „Tak, ako nikdy," odpovedá mi tesne pri uchu. Jemne pridávam plyn a skúter sa začína vzďaľovať od Fair Lady, ale až príliš pomaly na môj vkus. Christian sa ku mne primkne pev­nejšie. Ked pridám plyn ešte viac, prudko vyrážame vpred, a ja som šťastná ako blcha, že mi to neskapalo.

„Počkaj?!" zvolá za mnou Christian, ale ja v jeho hlase rozozná­vam určitú rozjarenosť. Svištíme okolo Fair Lady v ústrety otvore­nému moru. Práve teraz kotvíme v blízkosti Port de Plaisance de Saint-Laurent-du-Var, v dialke sa črtá letisko mesta Nice - vklinené priamo do Stredozemného mora, alebo to tak aspoň pôsobí. Už od včerajšieho večera, odkedy sme sem priplávali, počúvam tie zvláštne zvuky, ktoré vydávajú pristávajúce lietadlá. Napadá mi jediné - že sa na to musíme pozrieť zblízka.

Trielime smerom k letisku, ako strela kĺžeme po vlnách. Toto mi­lujem, a som vo vytržení z toho, že ma Christian necháva riadiť. Ako sa tak rútime v ústrety pristávacím dráham, všetky obavy, ktoré ma v posledných dvoch dňoch zamestnávali, nechávam za sebou.

„Nabudúce tie skútre vezmeme dva," zakričí Christian. Neubrá-nim sa úsmevu - predstava, že s ním pretekám, je vzrušujúca.

Zatiaľ čo sa po tej chladivo modrej vodnej mase približujeme k niečomu, čo vyzerá ako koniec pristávacej plochy, prekvapí ma ohlušujúci rev prúdového lietadla, ktoré sa chystá na pristátie pria­mo nad našimi hlavami. Je to taký silný hluk, že zazmätkujem, prud­ko strhávam riadidlá, ale aj pridávam plyn, ktorý si v tej chvíli po-pletiem s brzdou.

„Ana!" vykríkne Christian, ale už je neskoro. Katapultuje ma to bokom, moje ruky aj nohy letia zo skútra za mnou, rovnako ako Christian, ktorého strhávam so sebou, následne obaja s veľkolepým špľachnutím dopadáme do vody.

S výkrikom miznem pod priezračne modrou hladinou a cestou si lognem plný dúšok nekonzumovateľnej stredomorskej vody. Tak­to ďaleko od brehu je riadne studená. Vďaka záchrannej veste som späť nad hladinou počas zlomku sekundy. Kašlem a pľujem a zároveň si vytieram slanú vodu z očí, rozhliadam sa okolo seba za Christia-nom. Ten už ku mne našťastie pláva. Skúter sa neškodne pohojdáva pár metrov od nás, jeho motor stíchol.

„Si v poriadku?" zalapá po dychu, keď sa ocitne pri mne.

„Hej," zakvičím, ale nedokážem zamaskovať určité rozjarenie. Vi­díš, Christian? Toto je to najhoršie, čo sa ti na vodnom skútri môže prihodiť! Priťahuje si ma do náručia, potom mi vezme hlavu do dlaní a pozorne skúma moju tvár.

„Vidíš, nebolo to také zlé!" usmievam sa na neho, zatiaľ čo plávame.

Nakoniec predsa len mykne kútikmi, očividne s úľavou. „Nie, myslím, že nebolo. Až na to, že som mokrý," zabručí, ale prezrádza ho hravý tón.

„Človeče, tiež som nejaká navlhnutá."

„Mám rád, ked si vlhká," usmeje sa zvodne.

„Christian!" predstieram spravodlivé rozhorčenie. Zaškerí sa -a vyzerá pritom tak úchvatne - potom sa skloní, aby ma pobozkal, a to dôkladne. Keď sa odtiahne, sotva lapám dych. Jeho pohľad je temný a ťažký a mne je napriek tej chladnej vode zrazu dosť teplo.

„Plávaj. Vrátime sa späť. Aspoň máme dôvod sa spolu osprchovať. A šoférovať budem ja."

Potulujeme sa po salóniku prvej triedy British Airways na Heathrow v Londýne a čakáme na náš spoj do Seattlu. Christian je zabraný do Financial Times. Natiahnem sa pre jeho nový fotoaparát, pretože si ho chcem zvečniť. V rifliach, ktoré má na sebe a v značkovej bielej bavlne­nej košeli s véčkom, v ktorom má zastrčené svoje pilotné zrkadlovky, je totiž strašne sexy. Blesk ho vyruší. Zažmurká a placho sa na mňa usmeje. „Ako sa máte, pani Greyová?" pýta sa.

„Je mi smutno, že sa vraciame," zamumlem. „Mať ťa len pre seba sa mi páči."

Zovrie moju ruku, zdvihne si ju k perám a na hánky mi vtisne ľahučký bozk.

„Mne tiež," povie.

„Ale?" nadnesiem, pretože na konci jeho jednoduchého oznáme­nia počujem to nevypovedané čosi.

Ľahko sa zachmúri. „Ale?" Predstiera nepochopenie. Nakláňam hlavu a častujem ho významným pohľadom okamžite mi to povedz, ktorý som v uplynulých dňoch pilovala k dokonalosti. S povzdychom odkladá noviny. „Proste chcem toho podpaľača dostať a vypoklonko-vať preč z našich životov."

„Aha." To je férová odpoveď. Aj keď, jeho úprimnosť ma vyvádza z miery.

„Dám si Welshove gule na večeru, ak ešte raz dovolí, aby sa stalo niečo takéto." Až mi z jeho hrozivého tónu prebehne mráz po chrbte. Ďalej ma pozorne sleduje a ja si nie som istá, či ma tým nabáda k ne­jakej vtipnej poznámke, alebo k čomu vlastne. A tak urobím jedinú vec, o ktorej si myslím, že by mohla odľahčiť to náhle napätie medzi nami. Dvíham foťák, aby som urobila ďalšiu snímku.

„Haló, spachtoš, už sme doma," zavrní Christian.

„Hmm," zamručím. Nechcem si nechať pretrhnúť ten provokatív­ny sen o mne a o Christianovi na pikniku v Kew Gardens. Som tak strašne unavená. Cestovanie je vyčerpávajúce dokonca aj v prvej trie­de. Už sme hore viac ako osemnásť hodín v kuse, aspoň myslím - od vysilenia už som totiž stratila prehľad. Počujem, ako sa otvárajú moje dvere, a nado mnou sa skláňa Christian. Rozopína mi pásy a dvíha ma do náručia, čím ma úplne prebudí.

„Počkaj, v pohode budem kráčať," zaprotestujem ospalo.

Odpovedá mi odfrknutím. „Musím ťa preniesť cez prah."

Dávam mu paže okolo krku.

„Myslíš cez ten, čo je na tridsiatom poschodí?" usmejem sa vyzývavo. „Pani Greyová, s potešením môžem konštatovať, že si trošku .pri­stavila." „Čože?"

Zasmeje sa. „Takže ak vám to nevadí, použijeme výťah," nadhodí s prižmúrenými očami. Ale ja aj tak viem, že si zo mňa iba uťahuje.

Taylor nám s úsmevom otvára dvere do vstupnej haly Escaly. „Vi­tajte doma, pán Grey, pani Greyová."

„Vďaka, Taylor," odpovedá mu Christian.

Krátko sa na Taylora usmejem a sledujem, ako sa vracia k Audi, kde na neho za volantom čaká Sawyer.

„Tým si chcel povedať, že som pribrala?" zapichnem do Christiana nabrúsený pohľad. Jeho úsmev sa rozširuje a cestou cez halu si ma nadhodí bližšie k hrudi.

„Nie veľa," uistí ma, ale potom, znenazdajky, jeho výraz vädne.

„Čo sa deje?" vydýchnem a snažím sa ovládnuť znepokojenie pre­nikajúce do môjho hlasu.

„Nabrala si len trochu z toho, čo si zhodila, keď si ma opustila," vysvetľuje ticho, zatiaľ čo prichádzame k výťahu. Na okamih sa zatvá­ri skoro bezútešne.

Z tej jeho náhlej a nečakanej skľúčenosti ma až pichne pri srdci. „No tak." Chytím mu tvár do dlaní, zaborím mu prsty do vlasov a pri-tiahnem si ho za ne bližšie k sebe. „Keby som vtedy neodišla, stál by si tu teraz takto?"

Nakoniec sa jeho pohľad roztápa a venuje mi ten svoj plachý ús­mev, môj obľúbený. „Nie," vydýchne a so mnou v náručí vchádza do výťahu. Skláňa hlavu a dáva mi jemný bozk. „Nie, pani Greyová, to by som teda nestál. Zato by som si mohol byť istý, že ťa udržím v bezpe­čí, pretože by si mi večne neodporovala."

Aj tak to hovorí nejako posmutnelo... Do hája.

„Ale ja ti rada odporujem," skúšam terén.

„Ja viem. A preto som taký... šťastný," prehodí s ľahko posmutne­ným úsmevom.

Ach, vdakabohu. „Aj keď som tučná?" pípnem.

To už sa zasmeje. „Aj keď si tučná." Znovu ma pobozká, tentoraz naliehavejšie. Zatínam mu prsty do vlasov a pridržiavam si ho za ne, a naše jazyky sa vzájomne prepletajú a krúžia v pomalom zmyselnom tanci. Keď sa výťah hore s cinknutím zastavuje, obaja už sme pekne zadýchaní.

„Veľmi šťastný," poznamená. Jeho úsmev je teraz mámivejší a po­hľad zastretejší, plný lačných chúťok. Zatrepe hlavou, ako keby sa po­treboval spamätať, a prenáša ma do foyeru.

„Vitajte doma, pani Greyová," povie. Ešte raz ma pobozká, tento­raz zdržanlivejšie, obdarí ma tým svojím patentovaným na-maximál-ny-výkon-rozsvieteným úsmevom Christiana Greya a oči mu žiaria od šťastia.

„Vitajte doma, pán Grey," odpovedám mu so širokým úsmevom. Moje srdce reaguje na jeho volanie a až po okraj sa plní mojou vlast­nou radosťou.

Čakám, že ma postaví na zem, ale on to neurobí. Nesie ma ďalej, cez vstupnú halu a cez chodbu až do veľkej izby a vysadí ma na kuchyn­ský ostrovček. Otvára kuchynskú linku a vyberie z nej dve flauty na šampanské, potom vytiahne z chladničky fľašu - náš obľúbený Bollin-ger. Skúsene otvára fľašu, bez toho, aby čo i len kvapka vyšla nazmar a rozlieva svetlučko ružové šampanské do pohárov a jeden mi podáva. Druhý si berie on, jemne mi roztvára nohy a postaví sa medzi ne. „Tak na nás, pani Greyová."

„Na nás, pán Grey," zopakujem a ostýchavo sa usmejem. Priťuk­neme si a odpijeme.

„Ja viem, že si unavená," zašepká a utrie sa nosom o môj, „ale naozaj, veľmi rád by som s tebou teraz išiel do postele... a nespal." Zľahka mi vtlačí pery do kútika úst. „Je to naša prvá noc späť tu a ty si naozaj moja a... " Jeho hlas sa pozvoľna vytráca zároveň s tým, ako m i drobnými bozkami pokrýva hrdlo. V Seattli je ešte len skorý večer

a ja som napriek tomu na smrť uťahaná, ale aj tak v mojom lone rozk­vitá túžba a moja vnútorná bohyňa spokojne zavrní.

Christian vedľa mňa pokojne oddychuje, kým ja hľadím von cez tie obrovské okná na bledoružové a zlatisté šmuhy nového svitania. Kuku má voľne prehodenú cez moje prsia a ja sa s ním snažím zladiť

dych a znovu zaspať, lenže je to márna snaha. Som úplne bdelá, môj vnútorný čas je nastavený na ten hlavný, greenwichský, a mozog mi pracuje na plné obrátky.

Toľko som toho prežila za tie posledné tri týždne - čo za posledné tri týždne, za posledné tri mesiace. Mám pocit, akoby som sa za celé to obdobie ani raz nedotkla nohami zeme. A teraz je zo mňa zrazu pani Anastasia Greyová - manželka jedného z najúchvatnejších, najhorú­cejších, najhumánnejších, rozprávkovo bohatých magnátov, akých si len dokáže dievča predstaviť. Ako je možné, že sa to všetko zomlelo tak rýchlo?

Opatrne sa posuniem na svoju stranu, aby som si ho mohla pre­zrieť a pokochať sa jeho krásou. Viem, že má vo zvyku ma pozorovať, keď spím, ale ja tú príležitosť mám len zriedka. Vyzerá tak mlado a bezstarostne, keď spí. Dlhé mihalnice má pod viečkami rozprestreté ako dva vejáre, líca mu pokrýva kratučké strnisko, perfektne vykro­jené pery má ľahko roztvorené a uvoľnené, ked zhlboka dýcha. Mám chuť ho pobozkať, pretlačiť mu jazyk do úst, prejsť mu prstami po tom mäkkom a napriek tomu pichľavom poraste. Musím naozaj urputne potláčať nutkanie sa ho dotknúť, nechcem ho rušiť. Hmm... mohla by som trebárs stlačiť v zuboch jeho lalôčik a nasať ho medzi pery. Moje podvedomie na mňa hodí pohľad cez svoje polmesiačikové okuliare, vyrušené od druhého zväzku zozbieraných spisov Charlesa Dickensa, a v duchu ma pokarhá. Daj tomu chudákovi pokoj, Ana.

pondelok sa vraciam do práce. Máme dnešok na to, aby sme sa zaklimatizovali a potom sa už vrátime k našej rutine. Bude to zvláštne, nevidieť Christiana celý deň, keď sme v posledných troch týždňoch trávili takmer každú minútu vo dvojici. Položím sa na chrbát a zahľa­dím sa do stropu. Niekto by povedal, že tráviť spolu tolko času bude ubíjajúce, ale toto jednoducho nie je náš prípad. Užila som si každuč­kú z tých spoločných minút, dokonca aj tie hádky. Každú minútu... samozrejme okrem tých, keď sme sa dozvedeli o požiari v Grey House.

žilách mi tuhne krv. Kto by tak veľmi chcel Christianovi ublížiť? Tá záhada mi už zase nedá pokoj. Niekto z branže? Niektorá z ex? Od­mietnutý zamestnanec? Nemám ani potuchy a Christian je ohľadom toho všetkého taký tajnostkársky. Aj to minimum informácií, ktorým mi dokáže v mene mojej ochrany zapchať ústa, mi dávkuje po kvap­kách. Vzdychnem si. Môj čiernobiely rytier v lesklej zbroj i sa ma vždy snaží chrániť. Čo by som tak asi mohla urobiť, aby som ho prinútila k väčšej otvorenosti?

Zrazu sa zamrví a ja inštinktívne stuhnem, pretože ho nechcem zobudiť, lenže má to opačný efekt. Do hája! Žmúri na mňa pár jas­ných očí.

„Deje sa niečo?"

„Nič. Pokojne spi ďalej," skúšam to s povzbudivým úsmevom. Pretiahne sa, pretrie si tvár a potom sa na mňa usmeje. „Že ty máš pásmovú chorobu?" vyzvedá. „Tak sa to volá? Proste nemôžem spať."

„V tom prípade tu mám jeden univerzálny všeliek, len pre teba, bejby." Uškrnie sa ako nejaký školák, takže na neho prevrátim oči a zároveň sa zachichocem. Všetky temné myšlienky sa razom rozplý­vajú, ako mávnutím čarovného prútika, a moje zuby nakoniec predsa len nachádzajú jeho ušný lalôčik.

Christian a ja mierime v Audi R8 na sever po 1-5 smerom k mostu číslo 520. Chystáme sa na obed u jeho rodičov. Má to byť uvítací, ne­deľný obed. Bude tam celá rodina, plus Kate a Ethan. Bude zvláštne, byť zrazu medzi tolkými ľuďmi, keď sme boli tak dlho sami. Väčšinu dopoludnia som nemala príležitosť sa s Christianom porozprávať -bol zalezený vo svojej pracovni, zatiaľ čo ja som vybaľovala. Hovoril mi, že to nemusím robiť, že to urobí pani Jonesová. To je ďalšia vec, na ktorú si musím zvyknúť - že máme niekoho na výpomoc. Ne­prítomné hladkám prstami kožené čalúnenie dverí, aby som to svoje zahlbenie rozptýlila. Akosi nie som vo svojej koži. Je to tou pásmovou chorobou? Alebo tým podpaľačstvom?

„Nechal by si ma to niekedy šoférovať?" nadhodím napoly pre seba, prekvapená, že som tie slová vôbec vypustila z úst.

„Samozrejme," uisťuje ma Christian s úsmevom. „Čo je moje, je aj tvoje. Ale ak to pokrčíš, beriem ťa do mučiarne." Letmo sa na mňa obzrie a na perách mu pohráva zákerný úsmev.

A došľaka! Zízam na neho sa spadnutou sánkou. To má byť vtip?

„To je vtip. Ty by si ma potrestal za to, že ti pokrčím auto? Ty tú Audinu miluješ viac než mňa?" uťahujem si z neho.

„Skoro ako teba," vyhlási a natiahne ruku, aby v nej zovrel moje koleno. „Ale ona ma v noci nezahrieva."

„Som si istá, že by sa to dalo zariadiť. Mohol by si v nej spať," spražím ho uštipačne.

Christian sa zasmeje. „Nie sme doma ešte ani deň a ty už ma vy­hadzuješ z postele?" Tvári sa veľmi spokojne. Ako ho tak pozorujem, jeho úsmev sa rozširuje, div mu neroztrhne tvár napoly. A aj keď sa na neho chcem hnevať, je to v tomto jeho rozpoložení nemožné. Keď o tom tak premýšľam, od chvíle, keď dnes dopoludnia vyšiel zo svojej pracovne, má trochu lepšiu náladu. A potom mi dochádza, že ja som taká podráždená kvôli tomu, že sa musíme vrátiť späť do reality a ja neviem, či sa teraz Christian prevtelí späť do svojho predsvadobného uzatvorenejšieho ja, alebo či si budem môcť nechať túto novú, vylep­šenú verziu.

„Čo ťa tak potešilo?" sondujem.

Obdarí ma ďalším úsmevom. „To, že je tento rozhovor taký... nor­málny."

„Normálny?!" odfrknem si. „Po troch týždňoch manželstva? No určite."

Jeho úsmev sa pomaly vytráca.

„To bol vtip, Christian," vyhŕknem rýchlo, pretože mu nechcem kaziť dobrú náladu. Zrazu mi dochádza, ako málo si je občas sám sebou istý. Nadobúdam dojem, že bol vždy taký, lenže schovával sa za tú hrôzu naháňajúcu fasádu. Je také ľahké rozhodiť ho, pravdepo­dobne preto, lebo na to nebol zvyknutý. Je to ďalší kúsok skladačky o ňom, a ja znovu žasnem nad tým, koľko sa toho o sebe ešte musíme dozvedieť.

„Neboj, nechám si svoj Saab," zamrmlem a otáčam hlavu ku oknu a pokúšam sa striasť tú mrzutosť. „No tak. Čo sa deje?"

„Nič."

„Niekedy ma tak irituješ, Ana. Povedz mi to." Obzriem sa a zaškerím. „Aj ty mňa, Grey." Zachmúri sa. „Ja sa snažím," odtuší ticho.

„Ja viem. Veď ja tiež," pousmejem sa a nálada sa mi nepatrne zlepšuje.

Úprimne, Carrick vyzerá dosť komicky, keď stojí pri grile v šéfku-chárskej čapici a zástere s nápisom Vhodný na grilovanie. Zakaždým, keď sa na neho pozriem, mykne mi kútikmi úst. Vlastne, celkovo sa cítim oveľa lepšie. Všetci teraz sedíme okolo stola na terase domu Greyovcov a vychutnávame si slnko pokročilého leta. Grace a Mia servírujú na stôl najrôznejšie šaláty, zatiaľ čo Elliot s Christianom sa priateľsky podpichujú, preberajú plány ohľadom nášho nového domu a Ethan s Kate ma naťahujú na škripec pri výsluchu v kauze medové týždne. Christian nepustí moju ruku, v prstoch sa pohráva s oboma mojimi prsteňmi, snubným aj zásnubným.

„Takže, ak s Giou tie návrhy dotiahneš do konca, mám voľno od septembra až do polovice novembra a mohol by som na to nasadiť celú partiu." Elliot sa pretiahne a potom spustí ruku okolo Kateiných ramien, takže jej vyčarí úsmev na perách.

„Gia to s nami príde prebrať zajtra večer," zareaguje Christian. „Dúfam, že už to všetko konečne doladíme." Otáča sa a vrhá na mňa vyčkávací pohľad.

Aha... to sú mi novinky.

„No jasné." Usmejem sa na neho, hlavne kvôli jeho rodine, hoci moja nálada opäť klesá voľným pádom. Prečo len robí všetky tie roz­hodnutia bez toho, aby sa mi o nich jediným slovom zmienil? Alebo je to skrátka pomyslením na Giu - oblé boky, kypiaca hrúd, drahé značkové oblečenie a oblak luxusného parfumu - to všetko - plus provokatívne úsmevy na môjho manžela? Moje podvedomie do mňa zatína skvasený pohľad. Veď ti k žiarlivosti nedal jediný dôvod. Ježiš, ja som teda dnes náladová. Čo sa to so mnou deje?

„Ana," napomína ma Kate a vytrháva ma zo zamyslenia. „Že ty si ešte stále duchom v južnom Francúzsku?"

„Áno," usmejem sa.

„Vyzeráš tak dobre," pochváli ma, aj keď sa pri tom zamračí.

„To vy obaja," vyhlási Grace hrdo. A Elliot nám dolieva poháre.

„Na šťastný pár," prednesie so srdečným úsmevom Carrick, poz­dvihne pohárik a ku stolu si s nami prisadne nostalgia.

„A na Ethana, že sa dostal na tú psychológiu do Seattlu," doplňuje Mia pyšne. Oddane sa na neho usmeje a on jej úsmev krátko vráti. Napadá ma, či už v ich vzťahu nastal nejaký posun. Ťažko povedať.

Počúvam všetko to podpichovanie pri stole. Christian opisuje, čo všetko sme v posledných troch týždňoch stihli a sem tam niečo trošku prifarbí. Znie uvoľnene a vyzerá, že má všetko pod kontrolou, spadla z neho všetka úzkosť z toho podpaľačstva. Ale ja proste tú mrzkú ná­ladu zo seba striasť nedokážem. Paprem sa vo svojom jedle. Christian včera povedal, že som tučná. Preboha, veď žartoval! Moje podvedomie na mňa znova vrhá zlostný pohľad. Elliot nešťastnou náhodou zhadzu­je svoj pohárik na podlahu terasy, až všetci od laku nadskočia a zrazu zavládne všeobecný zmätok, keď sa to každý snaží upratať.

„Ak sa nespamätáš, odtiahnem ťa do lodenice a konečne ťa tam vyplatím," oznamuje mi Christian šeptom.

V šoku zalapám po dychu, otočím sa a vyvalím naňho očí. Čože? Uťahuje si zo mňa?

„To by si si nedovolil!" precedím a niekde vo svojom vnútri pocítim vlnu známeho a vítaného vzrušenia. On len zdvihne jedno obočie. Jas­né, že dovolil Ponad stôl vrhnem pohľad na Kate. So záujmom nás sle­duje. Obraciam pozornosť späť k Christianovi a prižmúrim na neho oči.

„To by si ma musel najskôr chytiť - a pozor na mňa, nemám pod-pätky," zasyčím.

„S chuťou by som to skúsil," vydýchne so zhýralým úsmevom a ja si pomyslím, že len žartuje.

Zapýrim sa. A prekvapivo, cítim sa o niečo lepšie. Ked dojedáme jahody so smotanou, ktoré sme mali ako dezert, spustí sa prietrž mračien a neočakávane nás zmáča. Všetci sa urých­lene zdvihneme, aby sme zobrali taniere a poháre zo stola a odnáša­me ich do kuchyne.

„To je dobre, že to počkalo, kým sme dojedli," pochvaľuje si Grace, keď sa uvelebíme v suchej náruči zadnej izby. Christian si sadá k nab­lýskanému čiernemu pianu, opiera si nohu o ľavý pedál a začína hrať povedomú melódiu, ktorú v tej chvíli nedokážem zaradiť.

Grace sa ma vypytuje na dojmy, ktoré vo mne zanechal Saint Paul de Vence. Boli tam s Carrickom pred rokmi na medových týždňoch a ja si pomyslím, že je to dobré znamenie, ked vidím, akí sú dodnes šťastní. Kate a Elliot sa k sebe túlia na jednej z veľkých nadýchaných pohoviek, zatiaľ čo Ethan, Mia a Carrick spolu zaujato debatujú o psychológii, aspoň myslím.

A zrazu, ako na povel, všetci Greyovci zmĺknu a prekvapene oto­čia pohľady Christianovým smerom. Čo sa deje?

Christian si pri klavíri ticho pohmkáva. Ticho okolo nás sa ešte prehlbuje, keď všetci znehybnieme a započúvame sa do jeho mäk­kého zamatového hlasu. Ja už som ho spievať počula, oni snáď nie? Náhle sa Christian zarazí - vtedy, keď si uvedomí, že sa v miestnosti rozhostilo úplné ticho. Kate na mňa vrhá spýtavý pohľad a ja krčím ramenami. Christian sa na svojej stoličke otáča a zľahka sa začervená, v rozpakoch, že sa stal stredobodom pozornosti.

„Pokračuj," vyzýva ho Grace ticho. „Spievať som ťa ešte ne­počula, Christian. Nikdy," upiera na neho užasnutý pohľad. Ale on len sedí na tej malej stoličke a bez slova na ňu požmurkáva. Potom nepatrne pokrčí plecami a očami nervózne uhýba smerom ku mne, aby ich nakoniec odvrátil k francúzskemu oknu. Zvyšok izby zrazu ožíva zámerným hovorom, len ja ďalej zízam na svojho muža.

Moju pozornosť ale odvádza Grace, ktorá ma chytá za obe ruky a nečakane si ma priťahuje do náručia.

„Ach, dievčatko! Ďakujem, ďakujem," vydýchne tak ticho, že to počujem len ja. Až sa mi z toho zovrie hrdlo.

„Ehm... " Vraciam jej objatie, aj ked si nie som tak úplne istá, za čo mi vlastne ďakuje. Usmeje sa na mňa, oči lesklé dojatím a pobozká ma na tvár. Panebože... Čím som si to zaslúžilaf

„Pôjdem uvariť čaj," prednesie potom hlasom poznačeným zadr­žiavanými slzami.

Pomaly prechádzam k Christian ovi, ktorý teraz stojí a hľadí von z okna.

„Ahoj."

„Ahoj," odpovedá. Kladie mi ruku okolo pása a berie si ma k sebe. Ja si zasúvam prsty do vrecka jeho riflí a spoločne s ním sa zadívam na dážď.

„Už sa cítiš lepšie?" pýta sa.

Prikývnem.

„To je dobre."

„Ty si teda vieš zjednať ticho."

„Robím to každú chvíľu," zašepká a usmeje sa na mňa. „Možno v práci, ale nie tu." „To je pravda, tu nie."

„Nikto z nich ťa ešte nepočul spievať? Nikdy?" „Zdá sa, že nie," odpovie vecne. „Nepôjdeme už?"

Dvíham k nemu pohľad a snažím sa posúdiť, v akom je rozpolo­žení. Jeho oči sú mierne a hrejivé a tak trochu neisté. Rozhodujem sa zmeniť tému.

„Vari ma chceš vyplatiť?" zašepkám a zrazu ma v bruchu šteklia stovky motýlích krídel. Možno to potrebujem... možno mi to jedno­ducho chýba.

Zahľadí sa na mňa a jeho pohľad postupne oťažieva. „Nechcem ti ubližovať, ale hrám sa strašne rád." Nervózne sa rozhliadnem po tej vélkej izbe, ale zisťujem, že sme mimo dosah.

„Pravdaže, iba keď hneváte, pani Greyová," pošepká mi tichuč­ko do ucha. Ako len dokáže vtlačiť tolko zmyselnosti do obyčajných šiestich slov?

„Uvidím, čo sa s tým dá robiť," usmejem sa na neho.

Hneď ako sa rozlúčime, odchádzame k autu.

„Chytaj," hádže mi kľúče od R8. „Ani škrabnutie!" dodáva s vážnou tvárou a neveriacky pritom zakrúti hlavou. „Inak sa fakt naštvem."

Vysychá mi v ústach. On ma vážne necháva šoférovať jeho auto? Moja vnútorná bohyňa si navlieka kožené šoférske rukavičky a obúva topánky bez podpätku. Super! zajačí.

„Vieš to určite?" dostávam zo seba omráčene.

„Myslíš - než si to rozmyslím? Hej."

Mám dojem, že som v živote nemala kútiky tak ďaleko od seba. Christian prevráti oči a otvorí mi dvere vodiča. Štartujem skôr, kým stihne dôjsť na svoju stranu, a tak rýchlo naskakuje naskočí.

„Tešíte sa, pani Greyová?" pýta sa s tým svojím jednostranným

úsmevom. „Veľmi."

Pomaly vycúvam z radu áut a stáčam kolesá na príjazdovú cestu. Nejakým zázrakom mi to neskape, čo ma prekvapuje. Páni, tá spoj­ka je ale citlivá. Zatiaľ čo sa zvoľna vzďaľujem od domu, sledujem v spätnom zrkadle Sawyera a Ryana - našu dnešnú ochranku - ako nasadajú do Audi SUV. Netušila som, že s nami išli aj sem. Skôr, než sa dostanem na cestu, ešte zastavím. „Fakt si si istý?"

„Pravdaže," odvetí upäto, čím mi nevedomky prezrádza, že to cel­kom určite nevie určite. Ach, ty môj úbohý Tieň. Mám chuť sa vysmiať jemu aj sebe - za to, že som taká nervózna a zároveň vzrušená. Ne­jaký malý škriatok v mojom vnútri chce Sawyera s Ryanom striasť, len tak, pre zábavu. Ešte sa rozhliadam a potom pomaly vchádzam na cestu. Cítim, ako sa vedľa mňa Christian samým napätím doslova zvíja a jednoducho tomu nedokážem odolať. Cesta je úplne prázdna. Stlačím plyn, čo to dá, a prudko vyrážame vpred.

„Počkaj! Ana!" vykríkne Christian. „Brzdi - inak nás oboch za­biješ."

Okamžite trochu povolím nohu. Páni, táto kára sa ale vie hýbať!

„Prepáč," utrúsim a úplne márne sa pokúšam znieť skrúšene. Christian sa na mňa uškrnie a myslím, že sa tým snaží skryť úľavu.

„No, tak toto sa dalo považovať za neposlušnosť," prehodí nenúte­ne a ja ihneď spomaľujem.

Kontrolujem spätné zrkadlo. Po Audi ani pamiatky, za nami je len nejaké osamotené tmavé auto s dymovými sklami. Predstavujem si, ako sú teraz asi Sawyer s Ryanom vynervovaní, celí bez seba, aby nás dobehli, a z nejakého dôvodu som z toho príjemne vzrušená. Ale roz­hodujem sa, že budem dobré dievča, a ďalej už šoférujem zodpovedne a s narastajúcou istotou mierim späť k mostu 520. Nechcem predsa svojmu mužovi spôsobiť infarkt.

Zrazu Christian zakľaje a vzoprie sa, aby z vrecka nohavíc vytiahol BlackBerry.

„Čo je?" vyštekne nahnevane na kohokoľvek, kto je na druhom konci linky. „Nie," povie a rýchlo sa obzrie dozadu. „Áno. Šoféruje."

Rýchlo sa pozerám do spätného zrkadla, ale nenachádzam v ňom nič zvláštne - proste za nami ide pár áut. SUV je asi štvrté v rade a všetci sa plynulo pohybujeme vpred.

„Rozumiem," vzdychne Christian sťažka a pretrie si čelo. Cítim,

ako z neho sála napätia. Niečo je zle.

„Áno... Ja neviem." Strelí po mne pohľadom a odtiahne si mobil od ucha. „Všetko v poriadku. Venuj sa šoférovaniu," inštruuje ma po­kojne a s úsmevom, ktorý mu ale neprenikne do očí. Dočerta! Do žíl

sa mi valí adrenalín.

Znovu si prikladá telefón k uchu.

„Dobre, až budeme na dvadsaťpäťke. Hneď, ako na ňom budeme... Áno... Budem."

Zasúva mobil do stojanu na palubnej doske a pripája ho na hands-free.

„Čo sa deje, Christian?"

„Len dávaj pozor na cestu, bejby," hovorí mierne.

Práve vchádzam na most číslo 520 smerom na Seattle. Keď letmo mrknem na Christiana, všímam si, ako strnulo zíza pred seba.

„Nechcem ťa desiť, bejby," prehovorí vyrovnane, „ale hneď ako bude­me na moste, chcem, aby si na to poriadne šliapla. Niekto nás sleduje."

Niekto nás sleduje? Preboha. Srdce mi skáče až do úst, divoko mi búši na podnebie. Od hrôzy sa mi postavia všetky vlasy na hlave a krk sa mi sťahuje panikou. Kto nás sleduje? Mrknem do spätného zrkadla - no jasné, to tmavé auto, ktoré som si všimla už predtým - je stále za nami. Dočerta! Je to ono? Žmúrim oči a snažím sa zrakom preniknúť cez tmavé čelné sklo, aby som zistila, kto šoféruje, lenže nič nevidím.

„Sleduj cestu pred sebou, bejby," odporúča mi Christian mierne, vôbec nie tým útočným tónom, ktorým ma zvyčajne častuje, keď mu moja jazda robí starosti.

No tak, vzchop sa! V duchu si strelím facku a pokúšam sa prekonať len strach, čo sa ma snaží ochromiť. Čo ked je ten niekto, kto nás

SSsÉ

sleduje, ozbrojený? Ozbrojený a ide po Christianovi! Panebože! Zrazu mi príde zle.

„Ako vieme, že nás niekto sleduje?" Môj hlas znie dýchavičné a škrípavo, je to vlastne len vydesený šepot. „Ten Dodge za nami má falošné značky." Ako toto vie?

Vyhadzujem smerovku, pretože sa už zaraďujeme na most. Je ne­skoro popoludní a napriek tomu, že už neprší, cesta je stále mokrá. Našťastie, premávka je podľa očakávania slabá.

V hlave sa mi vynára Rayov hlas pri jednej z mnohých lekcií se­baobrany, ktoré mi poskytol: To, čo ťa zabije, alebo vážne zraní, je panika, Annie. Sústredeným nádychom sa snažím dostať svoje pľúca pod kontrolu. Nech už nás sleduje ktokolVek, ide po Christianovi. S ďalším hlbokým nádychom sa moje myšlienky upokojujú a žalúdok si sadá. Musím Christiana udržať v bezpečí. Chcela, som toto auto ria­diť a chcela som ho riadiť rýchlo. Takže teraz nadišiel môj čas. Pevne zovriem volant a naposledy sa pozriem do spätného zrkadla. Dodge sa k nám približuje.

Spomaľujem, ignorujem pritom Christianov panický pohľad, kto­rý sa mu objaví v očiach. Načasujem si nájazd do pruhu na moste tak, že Dodge musí spomaliť, zastaviť a čakať na ďalšiu medzeru medzi prechádzajúcimi autami. Zaraďujem a stlačím plyn až na podlahu a R8 vyráža vpred, až nás to oboch vtlačí do sedadiel. Ručička tacho­metra prudko vylieta na stodvadsiatku.

„V pokoji, bejby," krotí ma Christian, ale mne je jasné, že on sám je vnútri všetko, len nie v pokoji.

Kľučkujem medzi dvoma pruhmi ako čierny kameň v dáme, pred­bieham autá i nákladiaky. Panebože, sme na tom moste tak blízko jazera, že to pôsobí, ako by sme išli po vode. Zámerne si nevšímam nahnevané nesúhlasné pohľady ostatných vodičov. Christian si spína ruky v lone a sedí tak pokojne, ako len dokáže, a ja sa napriek mojim roztatáreným myšlienkam mimovoľne zamyslím nad tým, či to robí

kvôli tomu, aby ma nerušil.

„Šikovné dievča," vydýchne povzbudivo. Potom sa obzrie. „Ten Dodge už nevidím."

„Sme tesne za sub, pán Grey," ozve sa z hands-free. „Snažia sa vás dostihnúť. Pokúsime sa ho predbehnúť a dostať sa medzi vaše a jeho auto."

Sub? Čo tým myslí?

„Fajn. Pani Greyová si počína dobre. S touto rýchlosťou, pokiaľ nezhustne premávka - a ak vidím dobre, tak nie - budeme o pár mi­nút za mostom."

„Iste, pane."

Míňame mostnú kontrolnú vežu a ja tým pádom viem, že sme za polovicou našej cesty ponad jazero Washington. Na tachometri mám stále stodvadsať.

„Ide ti to naozaj dobre, Ana," chváli ma Christian znova, ked zase kontroluje situáciu za nami. Na kratučký okamih mi jeho tón pri­pomenie naše prvé rande v herni, ako ma trpezlivo povzbudzoval pri našej prvej scénke. Tá predstava ma rozptyľuje, a tak ju ihneď zaženiem.

„Kam mám ísť?" Pýtam sa pomerne vyrovnane s ohľadom na okol­nosti. Auto už mám celkom v ruke. Je radosť ho šoférovať - je také liché a tak krásne sedí na ceste, že je skoro nemožné uveriť, ako rýchlo ideme. Ovládať ho aj v takejto rýchlosti je prekvapivo jednoduché.

„Pani Greyová, zamierte k í-päťke a potom na juh. Chceme vedieť, či za vami ten Dodge pôjde celú cestu," navádza ma Sawyer cez te­lefón. Na semaforoch na moste svieti zelená - vďakabohu - a tak sa rútim ďalej.

Strelím nervózny pohľad na Christiana a on mi venuje povzbudi­vý úsmev. Potom mu ale zvädne výraz. „Kurva!" zakľaje ticho.

Pred nami, na zjazde z mosta, sa tvorí šnúra áut a ja musím spo­maliť. Znovu sa znepokojene pozerám do spätného zrkadla a mám dojem, že v ňom zazriem Dodge.

„Je asi tak desať áut za nami?"

„Hej, tiež ho vidím," potvrdzuje Christian, zatiaľ čo zaostruje po­hľad cez úzke zadné okno. „Zaujímalo by ma, kto to dočerta je."

„To aj mňa. Vieme aspoň, či to šoféruje chlap?" zhúknem smerom ku stojanu s BlackBerry.

„Nie, pani Greyová. Môže to byť chlap aj ženská. Má veľmi tmavé sklá."

Christian na mňa uprie skúmavý pohľad. „Ženská?" začuduje sa.

Pokrčím plecami. „Čo trebárs tá tvoja pani Robinsonová?" nadho­dím s očami pevne zapichnutými na cestu pred sebou.

Christian stuhne a potom ťahá mobil z hands-free. „Nie je to žiadna moja pani Robinsonová," zavrčí. „Od mojich narodenín som sa s ňou nerozprával. Navyše, Elena by takúto vec neurobila. Nie je to jej štýl."

„A Leila?"

„Tá je v Connecticute u svojich rodičov. Hovoril som ti to." „A vieš to určite?"

Zarazí sa. „Nie. Ale keby utiekla, som si istý, že by sa jej rodičia ozvali Flynnovi. Porozprávame sa o tom doma. Teraz sa sústred na to, čo robíš," dodáva nekompromisne.

„Ale to auto môže ísť za nami len náhodou."

„Nemienim nič riskovať. Nie, ked si tu ty," odsekne. Zasúva Black-Berry späť do stojana a tým nás opäť spája s našou ochrankou.

Do hája. Práve teraz mu neradno brnkať na nervy... možno neskôr. A tak radšej držím jazyk za zubami.

Prevádzka našťastie trochu redne, takže môžem preletieť križo­vatkou Mountlake smerom na 1-5 a ďalej sa prepletať medzi autami.

„Čo ak nás zastavia policajti?" vystraším sa.

„To by sa nám práve hodilo." „Môjmu vodičáku nie."

„S tým si starosti nerob," upokojuje ma. Nečakane v jeho hlase postrehnem stopu humoru.

Znovu šliapnem na plyn a zrýchľujem znova na stodvadsať. Teda, to je ale žihadlo! To auto milujem - šoféruje sa tak ľahko. Teraz už idem stoštyridsatkou. Myslím, že som v živote tak rýchlo nešla. S chrobákom som bola rada aj sedemdesiatke.

„Dostal sa z tej zápchy a zrýchlil." Sawyerov hlas znie pokojne a informatívne. „Ide sto päťdesiat."

No to ma podrž! Rýchlejšie! Stlačím plyn ešte viac, takže keď do­siahneme križovatku na 1-5, pradie už motor stošesťdesiat. „Drž si rýchlosť, Ana," nabáda ma Christian. Spomaľujem, len kým sa zaradím. Diaľnica je celkom vyľudnená a ja v zlomku sekundy nabieham do rýchleho pruhu. Úchvatná R8 ho doslova drví, pretože už mám nohu takmer na podlahe a obyčajní smrteľníci sa nám strácajú z cesty. Keby som nebola taká vystrašená, vedela by som si to aj vychutnať. „Ide stošesťdesiat, pane."

„Postráž si ho, Luke," zašteká Christian na Sawyera. Luke?

Zrazu sa do rýchleho pruhu napchá nákladiak - dofrasa! - a ja musím dupnúť na brzdy.

„Ty poondiaty idiot!" oborí sa Christian na vodiča, ked nás to v sedadlách vymrští dopredu. Som vďačná, že máme zapnuté pásy.

„Jednoducho ho podíd, bejby," precedí Christian skrz zaťaté zuby. Kontrolujem si zrkadlá a strihnem to cez tri pruhy. Šialenou rýchlos­ťou míňame pomalšie autá a zase sa zaradujeme do rýchleho pruhu.

„To bol úctyhodný manéver, pani Greyová," uznanlivo sa vyjad­ruje Christian. „Kde je tá slávna Washingtonská štátna, ked ju človek potrebuje?"

„Nechcem dostať pokutu, Christian," poznamenám a ďalej sa sú­stredím na diaľnicu pred sebou. „Už si v tomto niekedy dostal pokutu za rýchlosť?"

„Nie," vyhlási, ale pri letmom pohľade jeho smerom zaznamená­vam, že sa uškrnul. „A zastavili ťa?" „To áno."

„Aha."

„Charizma, pani Greyová. Všetko je to v čare osobnosti. A teraz sa sústreď. Kde je ten Dodge, Sawyer?"

„Práve teraz zrýchlil na stosedemdesiatpäť, pane," odpovedá Sawyer.

Dočerta! Už zase mám srdce až na jazyku. Je vôbec možné, aby som išla ešte rýchlejšie? Znovu tlačím chodidlo nižšie a rútim sa diaľ­nicou ako riadená strela.

„Vyblikaj ho diaľkovými," nariaďuje mi Christian, keď nám ne-uhýba nejaký Ford Mustang.

„Ale to budem za debila."

„Tak buď za debila!" zašteká.

Ježiš. Takfajn! „Eh, a kde tie dialkové sú?"

„Na smerovke. Pritlač ju k sebe."

Urobím to a Mustang uhýba, aj ked ešte predtým mi jeho vodič ukáže jeden zo svojich prstov v nie príliš zdvorilom geste. Mihnem sa okolo neho.

„To on je debil," zabručí si Christian pod fúzy a potom na mňa húkne: „Odboč tu, na Stewartku."

Rozkaz!

„Schádzame na Stewart Street," informuje Christian Sawyera. „Zamierte rovno do Escaly, pane."

Spomaľujem, kontrolujem si zrkadlá, vyhadzujem smerovku a s prekvapivou eleganciou prechádzam cez štyri pruhy diaľnice až ku zjazdu. Vchádzam na Stewart Street a vydávam sa po nej na juh. Ulica je takmer prázdna, len zopár áut. Kde sú všetci?

„S tou premávkou sme mali čertovské šťastie. Lenže to znamená, že on tiež. Nespomaľuj, Ana. Dostaň nás domov."

„Nedokážem si vybaviť cestu," zakňučím zdesene, keď si uvedo­mím, že je nám Dodge neustále v pätách.

„Proste choď ďalej na juh po Stewartke. Kým ti nepoviem inak." Už zase znie znepokojene. Tri bloky prechádzam na zelenú, ale na Yale Avenue mi naskakuje oranžová.

„Prejdi to, Ana," vykríkne na mňa Christian. Od ľaku nadskočím tak, že stlačím plyn až na podlahu a vtlačím nás oboch do sedadiel, načo preletíme križovatku na červenú.

„Odbočil za vami," informuje nás Sawyer.

„Sleduj ho, Luke."

„Luke?"

„Proste sa tak volá."

Jeden bleskový pohľad na Christiana a viem, že na mňa zíza ako na nejakého šialenca.

„Oči na cestu!" okríkne ma.

Jeho tón prechádzam bez povšimnutia. „Luke Sawyer... " „Hej!" odsekne naštvane.

„Aha." Ako to, že som to nevedela? Ten chlap ma posledných šesť týždňov sprevádza do práce a ja ani nepoznám jeho krstné meno.

„Presne tak, madam," zahlási Sawyer a pritom ma vystraší, aj ked hovorí ako zvyčajne pokojným monotónnym hlasom. „Sub mieri na juh po Stewartke, pane. A naberá značnú rýchlosť."

„Choď, Ana. A vykašli sa na to poondiate táranie," vyráža na mňa Christian.

„Stojíme na prvých semaforoch Stewartky," informuje nás Sawyer.

„Tu, Ana - rýchlo," vykríkne Christian a ukáže na parkovisko na križovatke s Boren Avenue. S kvílením protestujúcich pneumatík od­bočím a vchádzam na tú prepchanú plochu.

„Potiahni to ďalej. Švihaj!" prikazuje mi Christian. Ideme až do­zadu, preč z dohľadu, tak rýchlo ako len dokážem. „Sem," namieri prstom na jedno voľné miesto. Dočerta! On chce, aby som to zapar­kovala. Ani náhodou!

„Jednoducho to, doriti, urob!" precedí. A tak to urobím... dokonale. Je to pravdepodobne prvýkrát, čo som kedy zaparkovala bez chybičky.

„Sme schovaní na parkovisku medzi Stewartkou a Borenovou," oznamuje Christian do mobilu.

„V poriadku, pane," ozve sa ľahko namrzený Sawyer. „Zostaňte, kde ste, my budeme ďalej sledovať sub."

Christian sa na mňa otáča, očami pátra vo skúma moju tvár. „Si

v pohode?"

„Jasné," zašepkám.

Zasmeje sa. „Nech už ten Dodge šoféruje ktokoľvek, počuť ťa ne­môže, vieš to?"

A ja sa zasmejem.

„Práve prechádzame križovatku s Borenovou, pane. Vidím to par­kovisko. Teraz prešiel okolo vás."

Obaja naraz úľavou zvesíme napäté ramená.

„Dobrá práca, pani Greyová. Slušná jazda." Christian mi kon­čekmi prstov jemne prejde po tvári a ja pri tom dotyku nadskočím a prudko vydýchnem. Vôbec som si neuvedomila, že zadržujem dych.

„Znamená to snáď, že prestaneš pripomienkovať moje šoférova­nie?" zisťujem. Rozosmeje sa - zvonivým očistným smiechom.

„Takto doslova by som to teda netvrdil."

„Ďakujem, že si ma nechal riadiť svoje auto. Zvlášť za takých vzru­šujúcich podmienok." Zúfalo sa snažím udržať odľahčený tón. „Možno by som teraz mal ísť ja."

„Aby som povedala pravdu, nemyslím, že som teraz schopná vy­liezť z toho auta a pustiť ťa za volant. Mám nohy ako z gumy." Cítim, ako sa zrazu začínam chvieť a vzápätí aj triasť.

„To je len adrenalín, bejby," povie mierne. „Počínala si si úplne skvele, ako obvykle. Som z teba úplne vedľa, Ana. Ty ma vždy prek­vapíš. Chrbtom ruky sa zľahka dotkne mojej tváre, v tej jeho sa zračí láska, strach, ľútosť - tolko emócií naraz. A jeho slová dvíhajú moje stavidlá. Som tým všetkým taká premožená, že mi zo stiahnutého hrdla uniká pridusený vzlyk a vzápätí začínam plakať.

„Nie, bejby, to nie. Prosím, neplač." Natiahne sa ku mne, chytá ma a napriek obmedzenému priestoru okolo nás si ma priťahuje cez stredový panel s ručnou brzdou a vysádza do lona. Uhladzuje mi vla­sy z tváre a bozkáva ma na oči aj líca a ja ho objímam a ticho mu vzlykám na ramene. Zaborí nos do mojich vlasov, zovrie ma v náručí a pevne ma k sebe tlačí. A tak obaja mlčky sedíme a len sa držíme.

Vyruší nás Sawyerov hlas. „Sub spomalil pred Escalou. Obzerá si

terén."

„No tak ho sledujte," húkne Christian.

Utieram si nos do chrbta ruky a na upokojenie si naberám poriad­ny dúšok vzduchu do pľúc.

„Pokojne si poslúž mojou košeľou." Pobozká ma na temeno hlavy.

„Ospravedlňujem sa," zavzlykám, zahanbená vlastným plačom. „Za čo? To nemusíš."

Znovu si utieram nos a on mi dvíha hlavu, aby mi vtlačil hebký bozk na ústa." Máš také mäkké pery, ked plačeš, ty moja statočná kráska," zašepká.

„Tak ma pobozkaj ešte raz."

Zarazí sa, s jednou rukou na mojom chrbte a druhou ešte o kus nižšie.

„Bozkávaj ma," vydýchnem a sledujem, ako sa mu pootvárajú ústa, keď sa nimi prudko nadýchne. Natiahne sa cezo mňa, vyťa­huje BlackBerry zo stojanu a odhadzuje ho na sedadlo vodiča vedľa mojich nôh v páskových topánkach. A potom už sú jeho pery na mojich, pravú ruku si zapletie do mojich vlasov, pridržiava si ma za ne, zatiaľ čo ľavú mi pokladá na tvár. Jazykom sa tlačí do mojich úst a ja ho tam nadšene vítam. Adrenalín sa mení na túžbu a zachvacuje celé moje telo. Držím jeho tvár v dlaniach, prstami mu prechádzam po zarastených čeľustiach a vychutnávam si jeho jedinečnú chuť. Ako odpoveď na môj horúčkovitý výpad sa mu hlboko z hrdla derie zmyselné zabručanie a mne sa v tej chvíli všetko od pása nadol zvíja v primitívnej túžbe. Dlaňou putuje dole po mojom tele, otrie sa mi o prsník, skopíruje líniu pása a nakoniec sa zastaví na mojom zadku. Prisúvam sa ešte bližšie.

„Oou!" sykne a odtrhne sa odo mňa, úplne bez dychu.

„Čo?" zamumlem mu do pier.

„Ana, sme na verejnom seattleskom parkovisku."

„A čo má byť?"

„No, práve teraz mám sto chutí ťa pretiahnuť a ty sa na mne tak vrtíš... je to tak trochu nepríjemné."

Pri jeho slovách sa moja žiadostivosť vymyká kontrole a mravče-nie v podbrušku začína byť na nevydržanie.

„Tak ma pretiahni," vydýchnem a pobozkám ho do kútika úst. Bože, ako ja ho zase chcem. Teraz hneď Tá naháňačka bola vzru­šujúca. Až priveľmi. A desivá... a tá hrôza nejako vyburcovala moje libido. V záklone si ma skúmavo prezerá, pohľad má temný a zastretý.

„Tu?" vysloví chrapľavo.

Vysychá mi v ústach - ako je možné, že ma dokáže tak rozohniť jediným slovom? „Áno. Ja ťa chcem. Hneď."

S hlavou sklonenou nabok na mňa chvíľu len tak hľadí. „Ste hroz­ná nehanebnica, pani Greyová," zašepká, ked uplynie celá večnosť. Cítim, ako mi vo vlasoch zatína ruku v päsť, pevne si ma fixuje na jednom mieste, a potom už ma zase bozkáva, a tentoraz naliehavejšie. Druhou rukou mi schádza ešte nižšie, cez zadok a ďalej, až na stehno. Zatínam prsty do jeho prerastených vlasov.

„Som tak rád, že máš na sebe sukňu," zapradie, ked zájde rukou pod vzorovanú modrobielu látku a stlačí v dlani moje stehno. Opäť sa mu zavrtím na kolenách a on sykavo pretlačí vzduch medzi zubami.

„Seď v pokoji," precedí. Položí mi ruku do lona a ja sa okamžite upokojím. Palcom nachádza to pravé miesto, mne viazne dych v hrd­le a hlboko, hlboko vnútri lona mi príjemne zapulzuje...

„Pokoj," varuje ma šeptom. Znovu ma bozkáva a pritom jemne krúži palcom po tenučkej čipke mojej značkovej bielizne. Odhŕňa no­havičky bokom a pomaly do mňa preniká dvoma prstami. Vzdych­nem a vystriem sa v proti jeho ruke.

„Prosím," zašepkám.

„Ach, pani Greyová. Vy ste taká pripravená," zavrní, zatiaľ čo mu­rivo pomaly pohybuje tými prstami dovnútra a von. „Vzrušujú vás azda automobilové naháňačky?"

„To ty ma vzrušuješ."

Venuje mi obrovský úsmev, nečakane odvoláva svoje prsty z akcie a opúšťa ma celú roztúženú. Potom ma prekvapuje tým, že mi položí ruku pod kolená, zodvihne ma a otočí si ma čelom k prednému sklu.

„Daj nohy vedľa mojich," nariaďuje mi, ked tie svoje dá k sebe presne doprostred koberčeka. Poslúchnem ho a stúpnem si pozdĺž neho. Dlaňami schádza dole po mojich stehnách a potom zase späť a cestou mi vyhŕňa sukňu.

„Ruky na moje kolená, bejby, a predkloň sa. Zdvihni ten tvoj skve­lý zadok. A pozor na hlavu."

No to ma podrží My to fakt urobíme - na verejne prístupnom par­kovisku. Náhlivo kontrolujem priestor pred nami a nikoho nevidím, ale rovnako cítim, ako sa ma zmocňuje vzrušenie. Som na verejnom parkovisku! To je také zhýralé! Vnímam, ako sa podo mnou Christian posúva, a počujem jednoznačný zvuk rozopínaného zipsu. Jednou rukou ma berie okolo pása, druhou mi sťahuje čipkované nohavičky bokom a potom do mňa jediným prudkým pohybom vráža.

„Ach!" vykríknem a pritlačím sa k nemu. Dych mu zasyčí medzi zaťatými zubami. Jednu ruku mi presúva ku krku, kde ma chytá pod bradou. Roztvára prsty okolo môjho hrdla a priťahuje si ma zaň do­zadu, nakláňa mi nabok, aby mal prístup k mojej šiji. Druhou rukou ma chytá za bok a obaja sa začíname hýbať.

Som zapretá na nohách a on sa proti mne vzpína - znovu a znovu. A ten pocit je... Hlasno zavzdychám. Táto poloha je veľmi... dôklad­ná. Prsty ľavej ruky zatínam okolo ručnej brzdy a pravou sa opieram o dvere. Christian mi prechádza zubami po lalôčiku a vzápätí ma zaň zaťahá - je to takmer bolestivé. A preniká do mňa, zas a zas. Dvíham sa a klesám v jeho rytme, a keď sa naše pohyby vzájomne zohrajú, presúva mi Christian ruku pod sukňu do lona a začína ma tam cez tenkú látku nohavičiek dráždiť.

„Ach!"

„Urob sa. Rýchlo," pošepká mi do ucha cez zovreté čeľuste, ruku stále zovretú okolo môjho krku pod bradou. „Toto musíme urobiť rýchlo, Ana." A zosilní tlak prstov v mojom rozkroku.

„ÁCH!" Už cítim, ako sa vo mne utvára to dôverne známe napätie a koncentruje sa v mojom lone.

„No tak, bejby," zachraptí mi do ucha. „Chcem ťa počuť."

Znovu zavzdychám, úplne pohrúžená do svojich pocitov, oči pevne zatvorené. Vnímam len jeho hlas tesne pri mojom uchu, jeho dych na mojom krku a hlboký zážitok, šíriaci sa z toho miesta, kde sa ma dotýka prstami a kde sa do mňa tlačí - som úplne stratená. Moje telo nado mnou preberá kontrolu a žiada si jediné, uvoľniť to nazhromaždené napätie.

„Áno," vydýchne mi Christian do ucha a ja na malý okamih ot­váram oči, vytreštím ich do koženej strechy auta a znovu ich pevne zatváram - to ked ho v sebe začnem pulzujúco zvierať.

„Ach, Ana," vyráža zo seba užasnuto a pevne okolo mňa obomkne paže, naposledy sa do mňa vtlačí a znehybnie, keď hlboko vo mne vrcholí.

Nosom mi prechádza po hrane čeľuste a jemne ma bozkáva na hrdle, na tvári a vo vlasoch. Ja sa o neho opieram, hlavu bezvládne zloženú v ohybe jeho krku.

„Napätie uvoľnené, pani Greyová?" Znovu mi zahryzne do lalôčika a potiahne zaň. Som fyzicky na dne, totálne vyčerpaná, zmôžem sa len na nejasné zakvílenie. Cítim, ako mu úsmev rozťa­huje pery

„To moje teda určite," pochvaľuje si, keď si ma presúva na kole­nách. „Ty si onemela?"

„Áno," vydolujem zo seba.

„Ty si ale roztopašnica. To som netušil, že si taká exhibicionistka."

Ihneď sa poplašene vyrovnávam a on bolestivo sykne. „Nikto nás nevidel, alebo áno?" Rozhliadam sa vystrašene po parkovisku.

„Ty si myslíš, že by som niekoho nechal, aby sledoval moju ženu, ako sa urobí?" Povzbudivo ma pohladí po chrbte a farba jeho hlasu mi spoľahlivo vyvolá mrazenie pozdĺž chrbtice. Otáčam sa na neho s úsmevom idiota na tvári.

„My sme trtkali v aute!" vyhŕknem neveriacky.

Usmeje sa a zastrčí mi prameň vlasov za ucho. „Ide sa domov. A šoférujem ja."

Otvára mi dvere spolujazdca, aby som sa mu mohla vyškriabať z lona von na parkovisko. Kútikom oka pritom zazriem, ako sa za­pína. Nasleduje ma von, a keď nasadám späť, pridržuje mi otvorené dvere. Potom náhlivo obchádza auto na druhú stranu a sadá si vedľa mňa, berie si mobil a niekam telefonuje.

„Kde je Sawyer?" Oborí sa do slúchadla. „A ten Dodge? Ako to, že nie je Sawyer s vami?"

Pozorne počúva, čo mu Ryan vykladá - teda, predpokladám, že je to on.

„Žena?" zalapá po dychu. „Tak ju sledujte." Christian položí a oto-či ku mne zarazený pohľad.

Žena! Hovoril o vodičovi toho auta? Kto by to tak mohol byť -

Elena? Leila?

„To auto šoférovala žena?"

„Už to tak vyzerá," potvrdzuje ticho. Pery sa mu sťahujú do tenkej nahnevanej linky. „Jednoducho ťa dopravíme domov," rozhodne. So zaburácaním štartuje R8 a skúsene cúva z nášho miesta.

„A kde je teraz ten... ehm... sub? Keď už sme pri tom - čo to vlast­ne znamená? Dosť to pripomína jeden výraz z BDSM scény."

Christian krátko mykne kútikmi a vychádza z parkoviska späť na Stewart Street.

„Je to označenie pre neznámy subjekt. Ryan robil pre FBI." „Pre FBI?"

„To nerieš," zavrtí hlavou. Očividne teraz dumá nad niečím iným. „Takže, kde je teraz tá sub?"

„Na í-päťke, a mieri na juh." Letmo sa na mňa obzrie, oči má také vážne.

Panebože - z vášnivého rozpoloženia cez pokojné až k zachmú­renému, to všetko v priebehu pár okamihov. Natiahnem sa po ňom, pohladím ho po stehne, nechávam prsty pozvoľna stúpať po vnútor­nom šve jeho riflí a dúfam, že mu to vylepší náladu. Dáva ruku dole z volanta a pomalý postup mojej dlane zaráža.

„Nie," krotí ma. „Dostali sme sa až sem. Nechceš, aby som to nabúral tri bloky od domova. „Aby to odmietnutie nejako zmiernil, dvíha si moju ruku k perám a dáva mi cudný bozk na ukazovák. Cudný, chladný a autoritatívny... Ach, Tieň môj. Je to prvýkrát po dlhšej dobe, čo sa kvôli nemu cítim ako tvrdohlavé decko. Vyslobodzujem si ruku z jeho zovretia a chvíľu len tak ticho sedím.

„Žena...?"

„Zdá sa, že áno," povzdychne si. Odbočuje do podzemných gará­ží Escaly a na bezpečnostnej klávesnici pri vjazde vyťukáva vstupný kód. Brána sa otvára, on vchádza dovnútra a hladko parkuje Audi na určenom mieste.

„Toto auto sa mi veľmi páči," zavrním.

„Mne tiež. A tiež sa mi páči, ako si si s ním poradila - a ako sa ti podarilo nenabúrať ho."

„Môžeš mi také kúpiť na narodeniny," uškrniem sa na neho.

Pri vystupovaní zazriem, ako mu padá sánka.

„Asi biele," dodávam potom, čo sa skloním a hodím po ňom za volant významný pohľad.

Usmeje sa. „Anastasia Greyová, vy ma nikdy neprestanete udivovať."

Zatváram dvere a prejdem pred auto, aby som tam na neho počká -la. Vystupuje s obvyklou gráciou a premeria si ma tým svojim uhraň-čivým pohľadom - tým, ktorý vždy hlboko v mojom vnútri niečo prebúdza. Dobre ho poznám. Keď je pri mne, skláňa sa a zašepká: „Tebe sa to auto páči. Mne sa páči. Pretiahol som ťa v ňom... a možno by som ťa mal pretiahnuť aj na ňom."

Až mi zaskočí. Lenže vtom vchádza do garáží luxusné strieborné BMW. Christian ho podozrievavo sleduje, potom sa ale uvoľní a na­mrzene sa na mňa uškrnie.

„Zdá sa, že máme spoločnosť. Radšej poď." Berie ma za ruku a vy­ráža k výťahu. Privoláva ho, a ako naň čakáme, pripája sa k nám aj vodič toho BMW. Je mladý, ležérne oblečený, s dlhými tmavými, sta­rostlivo zostrihanými vlasmi. Vyzerá, ako keby pracoval v televízii.

„Zdravíčko," prehodí a vrelo sa na nás usmeje.

Christian mi dáva ruku okolo ramien a zdvorilo prikývne.

„Práve som sa nasťahoval. Byt šestnásť."

„Dobrý deň," opätujem jeho úsmev. Má láskavé, svetlomodré oči. Výťah prichádza a všetci do neho nastupujeme. Christian po mne strelí neidentifikovateľným pohľadom.

„Vy ste Christian Grey," vyhlási ten muž. Christian zo seba dostane úsporný úsmev.

„Noah Logan," predstavuje sa s vystretou pravicou. Christian ju neochotne prijíma a potriasa ňou. „Ktoré poschodie?" pýta sa Noah. „Budem musieť zadať kód." „Prosím?" „Penthouse."

„Aha tak," usmeje sa chápavo Noah. „Pravdaže." Volí tlačidlo ôs­meho poschodia a dvere sa zatvárajú. „Pani Greyová, predpokladám."

„Áno," usmejem sa spôsobne a tiež mu podávam ruku. Noah zo mňa potom tak nejako zabúda odlepiť pohľad a zľahka sčervená. Sa­mozrejme sa tiež zapýrim a Christianova ruka sa okolo mňa uťahuje o poznanie silnejšie.

„Kedy ste sa prisťahovali?" pýtam sa, aby reč nestála.

„Minulý víkend. }e tu veľmi pekne."

Nastáva chvíľa trápneho ticha, ktoré sa okolo nás rozhostí, kým výťah zastaví na Noahovom poschodí.

„Rád som vás oboch spoznal," lúči sa s úľavou a vystupuje. Dvere sa za ním nečujne zatvárajú. Christian vyťuká vstupný kód a výťah sa znovu dáva do pohybu.

„Pôsobil celkom milo," prehodím zamyslene. „Nikdy predtým som tu na žiadnych susedov nenatrafila."

Christian sa zamračí. „Mne to tak vyhovuje."

„To preto, že si pustovník. A naozaj si myslím, že bol celkom milý."

„Pustovník?"

„Pustovník. Schovaný vo svojej slonovinovej veži," potvrdzujem vecne. Christian sa pobavene usmeje.

„V našej slonovinovej veži. A myslím, že si môžete pripísať ďalšie meno na zoznam obdivovateľov, pani Greyová."

Zagúľam očami. „Ale Christian, to si myslíš o každom."

„Že vy ste na mňa práve prevrátili oči?"

Okamžite sa mi zrýchľuje tep. „Určite áno," zašepkám a v krku mi zadrháva dych.

Nakláňa hlavu k plecu a nasadzuje ten svoj nohavičky-strhávajúci arogantný pobavený výraz. „Čo s tým urobíme?" „Chcelo by to niečo drsné."

Zažmurká a pokúša sa skryť prekvapenie. „Drsné?" „Áno, prosím." „Ty chceš ešte?"

Pomaly prikývnem. Dvere výťahu sa otvárajú, už sme doma.

„Ako veľmi drsný mám byť?" vydýchne s ťažknúcim pohľadom.

Bezhlasne mu ten pohľad vrátim. Na okamih zatvára oči, potom chmatne po mojej ruke a vlečie ma von do vstupnej haly.

„Sawyer, za hodinu by som si rád vypočul hlásenie," oznamuje dotyčnému.

„Áno, pane." Sawyer sa okamžite otočí a zmizne späť v Taylorovej kancelárii.

Máme hodinu!

Christian sa na mňa sústredene zahľadí. „Takže veľmi drsný?" Prikývnem.

„Teda, pani Greyová, vy ale máte šťastný deň. Dnes totiž prijímam výzvy."