Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 4. kapitola

Kapitola 4

Som nervózna. Christian je zalezený v pracovni na palube lode už viac ako hodinu. Skúšala som si čítať, pozerať sa na televíziu, opa­ľovať sa - samozrejme, úplne oblečená! Ale nedokážem sa uvoľniť... nedokážem sa zbaviť toho neodbytného nepokoja. Prezliekam sa do šortiek a trička, dávam si dole ten absurdne drahý náramok a pobe­riem sa nájsť Taylora.

„Pani Greyová," zdvihne vyľakane zrak od románu Anthonyho

Burgessa. Sedí v malom salóniku pred Christianovou pracovňou.

„Rada by som si zašla na nákupy."

„Iste, madam," povie a vstáva.

„Chcela by som ísť na skútri."

Zľahka mu klesne sánka. „Ehm." Mračí sa a márne hľadá, čo by na to povedal.

„Nechcem s tým obťažovať Christiana."

Potláča zafunenie. „Pani Greyová... uhm... myslím, že by sa to pá­novi Greyovi veľmi nepáčilo a ja by som si veľmi rád udržal prácu." No to snáď nie! Mám chuť na neho prevrátiť oči, ale namiesto toho ich privriem, sťažka si povzdychnem a nasadím výraz, o ktorom si myslím, že jasne vyjadruje moje pohoršenie a frustráciu nad tým, že nie som pánom svojho vlastného osudu. Ale na druhej strany nech­cem, aby sa Christian na Taylora hneval - alebo na mňa, ked už som pri tom. Rozhodne prejdem okolo neho, klopem na dvere pracovne a vstupujem dovnútra.

Christian telefonuje, opiera sa pritom chrbtom o mahagónový stôl. Dvíha ku mne oči. „Vydržte chvílku, Andrea," poznamenáva vážne do telefónu. Potom sa s výrazom zdvorilého očakávania obra­cia ku mne. Prečo mám pocit, akoby som práve vošla do riaditeľne? Veď mi tento chlap včera nasadil putá. Ale ja nedovolím, aby mi na­háňal strach, veď je to môj manžel, dofrasa. S narovnanými plecami sa na neho uvoľnene usmejem:

„Idem nakupovať. Beriem si so sebou ochranku."

„Jasne, zober si jedno z dvojčiat a Taylora," inštruuje ma. A ja zra­zu viem, že nech už sa deje čokoľvek, je to vážne, lebo sa ma na nič ďalšie nevypytuje. S pohľadom ukotveným v jeho očiach zostávam stáť, uvažujem, či by som mu mohla nejako pomôcť.

„Ešte niečo?" pýta sa ma. On chce, aby som už bola preč. Dočerta.

„Nepotrebuješ niečo?" zaujímam sa. Usmeje sa, tým plachým ús­mevom.

„Nie, bejby, všetko mám," uisťuje ma. „Personál sa o mňa po­stará."

„Tak dobre." Chcela by som ho pobozkať. Veď je to môj manžel... Odhodlane k nemu pristúpim a na jeho prekvapenie mu dávam bozk.

„Andrea, ešte vám zavolám," zamručí. Pokladá BlackBerry na stôl za seba, priťahuje si ma do náručia a hladne sa mi vrhá na pery. Ked ma púšťa, som bez dychu. Jeho oči sú temné a plné túžby.

„Rozptyľuješ ma. Toto tu musím vybaviť, aby som sa mohol vrátiť k medovým týždňom." Ukazovákom obtiahne kontúru mojej tváre, zovrie mi bradu a dvíha mi ňou hlavu.

„Tak dobre. Ospravedlňujem sa."

„Prosím, neospravedlňujte sa, pani Greyová. Mne sa vaše rozp­tyľovanie páči." Pobozká ma do kútika úst. „Bež míňať," vydýchne a prepúšťa ma.

„Rozkaz," usmejem sa na neho cestou z pracovne. Moje podve­domie krúti hlavou a prísne špúli pery Nejako si mu zabudla po­vedať, že ideš na skútri, oborí sa na mňa preskakujúcimi hlasom. Ignorujem ho...

Taylor na mňa trpezlivo čaká.

„Tak, na veliteľstve je to vybavené... môžeme ísť?" Usmejem sa na neho a snažím sa vo svojom hlase potlačiť sarkazmus. Taylorovi ujde uznanlivý úsmev.

„Pani Greyová, až po vás."

Taylor mi trpezlivo vysvetľuje, na čo slúžia všetky tie kontrolky a ako sa skúter riadi. Vyžaruje z neho pokojná, prirodzená auto­rita - je to dobrý učiteľ. Nachádzame sa v motorovom člne hoj­dajúcom sa na vlnách pokojných prístavných vôd hned vedľa Fair Lady. Zároveň nás sleduje Gaston, ktorého výraz zostáva ukrytý za slnečnými okuliarmi. Pri člne stojí ďalší člen posádky. Panebo­že - zamestnávam troch ľudí len preto, lebo chcem ísť na nákupy. Neuveriteľné.

Zapínam si záchrannú vestu a venujem Taylorovi žiarivý úsmev. Nastavuje ruku, aby mi pomohol nasadnúť.

„Pripevnite si ten pásik zo zapaľovania k zápästiu, pani Greyová. Keby ste spadli, motor sa automaticky vypne," vysvetľuje.

„Jasné."

„Pripravená?"

Nadšene zakývam hlavou.

„Naštartujte až vtedy, keď budete vyše metra od lode. My pôjdeme za vami." „Jasné."

Odstrčí skúter od člna a ja sa hladko rozhojdám smerom k prísta­vu. Keď mi potom dá rukou signál OK, stláčam tlačidlo zapaľovania a prebúdzam motor k životu.

„Dobre, pani Greyová, a teraz s citom!" kričí na mňa Taylor. Stla­čím plyn. Skúter sa trhne dopredu a potom zdochne. Dočerta! Ako to Christian robí, že to vyzerá tak jednoducho? Skúšam to znova, a zno­va to zapichnem. Dočerta! Dočerta!

„S tým plynom musíte pozvoľna, pani Greyová," volá na mňa Taylor.

„No veď hej, stále," reptám si pod nos. Štartujem ešte raz, stláčam plynovú páčku naozaj jemne a stroj podo mnou sa pohne dopredu - a tentoraz sa nezastavuje. Áno! A pomaly sa sunie ešte ďalej. Cha! Ono to ide! Od radosti mám chuť zavýskať, ale ovládnem sa. Plynulo sa rozbieham od jachty smerom k pevnine. Za sebou počujem hluk motorového člna. Keď stlačím plyn ešte viac, skúter poskočí vpred a začína sa kĺzať po vodnej hladine. S tým teplým vánkom vo vlasoch a ľahkou spŕškou morskej vody po oboch bokoch sa cítim taká slo­bodná. To je úletl Niet divu, že ma Christian nikdy nenechá šoférovať.

Namiesto toho, aby som namierila rovno k brehu a tým to poteše­nie ukončila, zahnem okolo staticky sa pohojdávajúcej Fair Lady. To je úžasný úlet. Ignorujem Taylora a všetkých tých divákov za mnou a zrýchľujem okolo jachty druhýkrát. Keď dokončujem okruh, za­zriem na palube Christiana. Mám dojem, že na mňa hľadí s otvore­nými ústami, aj keď je ťažké to posúdiť. Statočne dvíham jednu ruku z riadidiel a nadšene mu mávam. Vyzerá, ako by ho niekto vytesal z kameňa - ale nakoniec naťahuje jednu ruku v napodobenine strnu­tého mávnutia. Nejako nedokážem zaradiť výraz jeho tváre, a niečo mi hovorí, že to ani nechcem - a tak mierim k prístavu, letím po modrastej hladine, ktorá sa blyští v popoludňajšom slnku.

V prístavisku čakám a nechávam Taylora, aby ma dobehol. Tvári sa absolútne meravo, až ma z toho pichne pri srdci, aj keď - Gaston vyzerá, že sa celkom baví. Najskôr mi napadá, že sa chladné, americ-ko-francúzske vzťahy dostali až na bod mrazu, ale potom sa dovtí-pim, že tým, kto ich narušil, budem pravdepodobne ja. Gaston skáče von z člna a priväzuje ho ku kotvovému kruhu, zatiaľ čo Taylor mi ukazuje, aby som zaparkovala pozdĺž nich. Veľmi pozorne navádzam skúter na miesto vedľa lode a zaraďujem sa k Taylorovi. Jeho výraz sa nepatrne uvoľní.

„Ešte vypnite to zapaľovanie, pani Greyová," vyzýva ma chladne a siahne po riadidlách. Zároveň naťahuje ruku, aby mi pomohol do motorového člna. Rezko do neho skáčem, ohromená faktom, že som sa do neho skôr nezrútila.

„Pani Greyová," zažmurká Taylor nervózne a znovu sa zapýri. „Pán Grey nie je úplne nadšený z toho, že riadite vodný skúter." Od rozpakov sa skoro zvíja, a ja si domyslím, že musel cestou sem hovoriť s rozčúleným Christianom. Ach, ty môj úbohý, patologickým ochra­nárskym syndrómom postihnutý manžel, čo si s tebou len počnem?

Venujem Taylorovi nevzrušený úsmev. „Chápem. Skrátka, Taylor, pán Grey tu nie je. A ak nie je úplne nadšený, mal by mať dostatok slušnosti, aby mi to povedal z očí do očí, až budeme späť na palube."

Taylor mykne kútikmi. „Samozrejme, pani Greyová," odtuší ticho a podáva mi kabelku.

Keď vystupujem z lode, zachytávam útržok jeho zdráhavého, ale zároveň obdivného úsmevu. Zrazu mám chuť sa tiež usmiať. Pomaly nedokážem uveriť tomu, akú náklonnosť k Taylorovi cítim, ale naozaj sa mi nepáči, keď ma uráža - nie je to môj otec, ani manžel.

Doparoma, Christian je naštvaný - a práve teraz, keď má prečo sa báť. Na čo som to len myslela? Ako tak stojím na móle a čakám na Taylora, kým sa ku mne pripojí, cítim, ako mi v kabelke vibruje BlackBerry. Ako tón zvonenia pre Christiana mám nastavenú Your l.ove is King od Sade - len pre Christiana.

„Ahoj."

„Ahoj," odpovedá. „Veď sa vrátim. Tak sa nehnevaj." Počujem, ako zalapá po dychu. „Uhm... " „To ale bola zábava... " zašepkám.

Vzdychne. „No, nerád by som vám tú zábavu kazil, pani Greyová. Len na seba daj pozor. Prosím."

No to ma podrž! Mám povolené sa baviť! „Dám. Je niečo, čo by som ti mohla priviezť z mesta?"

„Iba teba, pokiaľ možno vcelku."

„Urobím pre to maximum, pán Grey."

„To rád počujem, pani Greyová."

„Snažíme sa potešiť navzájom," zasmejem sa.

Počujem aj jeho úsmev. „Volá mi niekto ďalší - tak neskôr, bejby."

„Maj sa, Christian."

Položí. Skútrová kríza je asi zažehnaná, povedala by som. Auto už čaká a Taylor mi pridržiava otvorené dvere. Keď nastupujem, mrk­nem na neho a on pobavene potrasie hlavou.

V aute si v BlackBerry zapínam e-maily.

Od: Anastasia Greyová Predmet: Ďakujem Dátum: 17.8.2011, 16:55 Komu: Christian Grey

Že si nebol príliš nafučaný.

Od: Christian Grey

Predmet: Snažím sa zostať pokojný

Dátum: 17.8.201 I, 16:59

Komu: Anastasia Greyová

Rado sa stalo. Vráť sa celá. To nie je prosba.

x

Christian Grey,

Prehnane úzkostlivý manžel & výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o

Nad tou jeho odpoveďou sa pousmejem. Môj kontrolou posadnutý maniak.

Prečo som vlastne chcela ísť nakupovať? Veď nakupovanie nená­vidím. Ale niekde hlboko v kútiku duše to viem, odhodlane pre­chádzam okolo všetkých tých značkových butikov Chanel a Gucci a Dior, až nakoniec v malom, preplnenom obchodíku pre turistov nachádzam liek na to, čo ma trápi. Je to drobná strieborná retiazka na členok, s malými srdiečkami a zvončekmi. Jemnučko cinká a stojí iba päť euro. Hneď si ju navliekam. To je pre mňa - toto sa mi páči. Okamžite sa cítim lepšie. Nechcem stratiť kontakt s dievčaťom, ktoré má rado takéto veci, nikdy. Pretože v tom kútiku duše tiež viem, že ma neohromuje iba Christian samotný, ale aj jeho bohatstvo. Zvyk­nem si na to vôbec?

Taylor s Gastonom sa za mnou svedomito predierajú popoludňaj­ším davom turistov a ja čoskoro zabúdam, že ich mám za chrbtom. (Ihcela by som Christianovi niečo kúpiť, niečo, čo by odpútalo jeho pozornosť od toho, čo sa deje v Seattli. Ale čo kúpiť chlapovi, ktorý má všetko? Zastavujem sa na malom modernom námestíčku lemo­vanom obchodmi a jeden po druhom ich skúmam pohľadom. Keď zazriem ten, v ktorom predávajú elektroniku, vybavuje sa mi naša dnešná návšteva galérie a tiež to, ako sme spolu boli v Louvri. Práve sme obdivovali Venušu Milósku...

V hlave mi znejú Christianove slová „Nahé ženské telo? Všetci sa naň radi pozrieme. Ten pohľad milujeme, nech už je v mramore, oleji, zahalené v saténe, alebo na filmovom plátne."

Čo mi vnukne myšlienku, trúfalú myšlienku. Len potrebujem po­moc pri výbere toho pravého - a viem len o jedinom človeku, ktorý mi ju môže poskytnúť. Vyhrabem BlackBerry z kabelky a volám Jo-sému.

„Kto...?" zamrmle ospalo. „José, tu Ana."

„Čau, Ana! Kde si? Si v poriadku?" Teraz už znie oveľa čulejšie, zaujato.

„Som v Cannes, na juhu Francúzska, a v poriadku." „Juh Francúzsko, hej? V nejakom vyčačkanom hoteli?" „Ehm... nie. Bývame na lodi."

„Na lodi?"

„Na velkej lodi," objasňujem to s povzdychom. „No iste." Zrazu zaznie o poznanie chladnejšie. Doparoma, nema­la som mu volať. Toto teraz riešiť nechcem. „José, potrebujem poradiť."

„Poradiť?" Zaráža sa. „Jasná správa," povie tentoraz oveľa priateľ­skejším tónom. A tak mu vyklopím svoj úmysel.

O dve hodiny neskôr mi Taylor pomáha vystúpiť z motorového člna na schodíky vedúce na palubu. Gaston pomáha jednému členovi po­sádky so skútrom. Christiana nikde nevidím a tak s pocitom detské­ho nadšenia bežím dole do našej kabíny, aby som mu tam zabalila darček.

„Bola si preč pekne dlho," vystraší ma Christian, práve ked'pri-lepujem posledný kúsok lepiacej pásky. Otáčam sa a zisťujem, že stojí vo dverách a pozorne ma sleduje. To ma podrž! Vari mám ešte stále problém kvôli tomu skútru? Alebo je to tým požiarom v jeho kancelárii?

„Všetko pod kontrolou, vo firme?" sondujem váhavo.

„Viac-menej," vzdychne a tvárou sa mu mihne mrzutý výraz.

„Trochu som míňala," priznávam a dúfam, že mu tým zdvihnem náladu, modlím sa, aby sa jeho mrzutosť neobrátila mojím smerom. Hrejivo sa na mňa usmeje, takže viem, že sme v pohode.

„Čo si kúpila?"

„Toto," dvíham nohu na posteľ a ukazujem mu retiazku.

„Veľmi pekné," zhodnotí. Pristupuje ku mne a dotýka sa zvonče­kov, až sa mi na členku ticho rozcinkajú. Znovu sa zamračí na tie modriny, čo mi ostali od pút, a zľahka po nich prejde končekmi prs­tov. Nahor po nohe mi stúpa príjemné mrazenie.

„A toto." Podržím pred ním škatuľu a dúfam, že ho to zaujme.

„Pre mňa?" pýta sa prekvapene. Placho prikývnem. Berie si odo mňa darček a opatrne ním zatrasie. Rozžiarený tým svojím chlapčen­ským oslňujúcim úsmevom si sadá vedľa mňa na posteľ. Nahne sa ku mne, berie ma za bradu a pobozká ma.

„Ďakujem," povie skoro ostýchavo.

„Ešte si to neotvoril."

„Bude sa mi to páčiť, nech už je to čokoľvek." Pozerá sa na mňa a oči mu žiaria. „Ja veľa darčekov nedostávam." „Je ťažké ti niečo kupovať. Všetko už máš." „Hlavne mám teba."

„To teda máš," škerím sa naňho a zľahka červenám. Ach, Chris-tian, ani nevieš ako veľmi.

S baliacim papierom robí krátky proces. „Nikon?!" Vrhá na mňa zmätený pohľad.

„Ja viem, že máš ten digitál, ale tento je na... ehm... portréty a tak. Dokonca sú tam dva objektívy." Nechápavo na mňa zažmurká.

„Proste dnes, v tej galérii sa ti páčili tie fotky Florence D'Elle. A tiež si pamätám, čo si hovoril v Louvri. A tiež na tie ostatné fotky." Prehltnem v snahe nevybaviť si obraz toho, čo som našla v jeho šatni.

So zadržaným dychom sa mu pomaly rozširujú oči, ako mu to dochádza, a ja rýchlo pokračujem, než stratím odvahu.

„Myslela som, že by si napríklad, ehm... chcel fotiť... mňa."

„Fotiť. Teba?" Zíza na mňa so spadnutou sánkou, darček na svo­jom lone už úplne ignoruje.

Prikývnem a zúfalo sa snažím odhadnúť, ako to vezme. Nakoniec znovu zíde očami ku škatuli a s posvätnou úctou prejde prstami po obrázku fotoaparátu na jej čelnej strane.

Na čo len myslí? Ach bože, toto nie je práve-reakcia, ktorú som očakávala, a moje podvedomie ma počastuje pohľadom, akoby som bola nejaké tupé domestikované zviera a vyčítavo mi pripo­mína, že Christian predsa nikdy nereaguje podľa môjho očakáva­nia.. Christian sa znovu zahľadí do mojich očí a tie jeho sú plné... čoho? Bolesti?

„Prečo si myslíš, že by som to chcel," pýta sa zmätene.

Nie, nie, nie! Veď si sám hovoril, že by sa ti to páčilo...

„A nechcel snáď?" opáčim a pritom odmietam moje podvedomie, ktoré sa pozastavuje nad tým, prečo by tak asi niekto chcel mať moje erotické fotky. Christian prehltne a prehrabne si vlasy... vyzerá taký stratený, taký bezradný.

Začína hlbokým nádychom. „Ten druh fotiek bol pre mňa zvy­čajne len bezpečnostnou poistkou, Ana. Ja viem, že som so ženami strašne dlho zaobchádzal ako s bezduchými objektmi," vysvetľuje, ale potom sa rozpačito odmlčí.

„A ty si myslíš, že ak ma budeš fotiť, tak..., zo mňa urobíš bezdu­chý objekt?" V pľúcach mi zrazu neostáva jediná molekula vzduchu a z tváre mi mizne všetka krv.

On pevne zomkne viečka. „Hrozne ma to mätie," zašepká. Ked znovu otvorí oči, jeho pohľad je rozjatrený a ostražitý, plný nejakej neriedenej emócie.

Môžem za to ja? Moje poznámky ohľadom jeho mamy? Požiar v kancelárii?

„Prečo to hovoríš?" hlesnem priškrtene, lebo sa mi panika už-už derie nahor hrdlom. Myslela som, že je šťastný. Že sme šťastní. Mys­lela som, že ho robím šťastným. Nechcem ho miasť. Naozaj ho mä-tiem? Mozog sa mi roztáča do maximálnych otáčok. U Flynna nebol už skoro tri týždne, nemôže to byť tým? Je to ten dôvod, prečo sa tu predo mnou sype? Do hája, nemala by som Flynnovi zavolať? A po­lom, v úplne jedinečnom záblesku mimoriadnej jasnozrivosti, mi to dochádza - ten požiar, Charlie Tango, vodný skúter... On má strach, bojí sa o mňa a vo chvíli, keď zazrel modriny na mojom tele, jeho slrach sa zhmotnil. Riešil ich predsa celý dlhý deň a je z toho zmätený, pretože nie je zvyknutý sa cítiť nepríjemne, ked niekomu ublíži. Pri tom pomyslení mi prebehne mráz po chrbte.

Pokrčí ramenami a ako na povel sklopí oči k môjmu zápästiu, na kto­rom som pôvodne mala ten náramok, čo mi kúpil dnes popoludní. Bingo!

„Christian, toto mi nevadí," nastavujem mu pred oči ruku s bled­núcimi podliatinami. „Mali sme únikové slovo. Dočerta - včera to hol úlet. Páčilo sa mi to. Tak už sa tým prestaň užierať - mám rada tvrdší sex, už som ti to hovorila." Cítim, ako sa pýrim, keď sa snažím potlačiť vzrastajúcu paniku.

Upiera na mňa prenikavý pohľad a ja netuším, čo sa mu ženie hla­vou. Zrejme premýšľa o mojich slovách, a tak zajakavo pokračujem.

„Je v tom ten požiar? Myslíš, že to nejako súvisí s Charlie Tango? To preto sa bojíš? Hovor so mnou, Christian - prosím."

Ďalej na mňa zíza a mlčí, rozpína sa medzi nami rovnaké obludné ticho ako dnes popoludní. Doparoma! On sa o tom so mnou baviť nemieni, to je nad slnko jasné.

„Nepremýšľaj nad tým toľko, Christian," napomínam ho ticho a tie slová sa mi akoby ozvenou vrátia a vyvolajú vo mne rušivú spomienku na nedávnu minulosť - presne toto mi hovoril, keď sme riešili tú jeho hlúpu zmluvu. Natiahnem sa k nemu po škatuľu a otváram ju. Nehybne ma pozoruje - akoby som predstavovala nejakú fascinujúcu, mimozem-skú formu života. S vedomím, že je fotoaparát pripravený na použitie, vylovím ho von a dávam dole kryt objektívu. Zameriam ním Christiana, takže sa jeho krásna tvár, teraz s úzkostným výrazom, objavuje v hľadá-čiku. Stlačím spúšť a držím ju tak dlho, až je celkovo desať obrázkov jeho znepokojenej tváre digitálne zachytených pre budúce generácie.

„Tak si teda urobím objekt ja z teba," zavrním a znovu tlačím spúšť. Na poslednom obrázku sa mu sotva viditeľne dvíhajú kútiky. Stlačím to ešte raz a tentoraz už sa usmieva... len trochu, ale úsmev to je. Zno­vu podržím spúšť a sledujem v priamom prenose, ako sa predo mnou uvoľňuje, ako sťahuje pery a hravo ich na mňa špúli v komickom výra­ze namotivovaného modela, takže sa musím zasmiať. Ach, vd'akabohu. Pán Náladový je späť - a nikdy predtým som ho nevidela radšej.

„Tak moment, ja som si myslel, že je to môj darček," protestuje namrzene, ale ja myslím, že si ma len doberá.

„Keď ja som ti ho zaobstarala pre zábavu a nakoniec sa z neho vykľul nástroj ženského nátlaku." Fotím ďalej, jeho portréty utešene pribúdajú, a ja v maximálnom priblížení pozorujem, ako sa mu v tvá­ri usídľuje pobavený výraz. Lenže zrazu mu oťažie pohľad a tvári sa skôr ako dravec.

„Tak ty by si chcela nátlak?" zapradie medovo.

„Čo ťa nemá. Žiadny nátlak," drmolím a ďalej ho zvečňujem.

„Dokázal by som vám predviesť prvotriedny nátlak, pani Greyo-vá," pohrozí.

„Ja viem, že áno, pán Grey. Veď to aj dosť často robíte." Tuhne mu výraz. Dočerta. Spúšťam foťák dole a spriama mu po­zriem do očí.

„Čo sa deje, Christian?" Môj hlas už div nekypí frustráciou. Tak už mi to povedz!

Nehovorí nič. Pehe! Ten je taký neznesiteľný. Znovu si dvíham prí­stroj do úrovne očí.

„Tak rozprávaj," trvám na svojom.

„Nič," povie a znenazdania mi zmizne z hľadáčika. Jediným sviž­ným pohybom zmetie škatuľu od foťáka na podlahu kabíny, pritom ma schytí a pritlačí chrbtom na posteľ. Obkročmo si na mňa sadne.

„Hej!" posťažujem sa a ďalej fotím ako sa na mňa smeje a z očí mu sála temné odhodlanie. Chňapne po Nikone, chytí ho za objektív a zrazu je zo mňa namiesto fotografa objekt, pretože ho namieri na mňa a stlačí spúšť.

„Takže vy by ste chceli, aby som vás fotil, pani Greyová?" odpo­vie pobavene. Všetko, čo z jeho hlavy vidím, sú neusporiadané vla­sy a nádherne tvarované pery skrútené do šibalského úsmevu. „No, na začiatok, povedzme, by si sa mala smiať," vyhlási a voľnou rukou ma začne nemilosrdne štekliť pod rebrami, takže sa pod ním zvíjam a pištím a chichocem, až kým sa mi nepodarí zachytiť jeho zápästia v márnom pokuse ho zastaviť. Jeho úškrn sa ešte viac rozširuje a za-tiaľčo ďalej stláča spúšť, znova ma začína štekliť. „Nie! Dosť!" vrieskam.

„To je vtip?" zavrčí a odkladá prístroj vedľa nás, aby ma mohol mučiť oboma rukami.

„Christian!" zachrčím a v rozosmiatom proteste zalapám po dy­chu. Nikdy predtým ma nešteklil. Už dosť! Snažím sa spod neho vy-krútiť, hádžem hlavou z boka na bok, do toho sa smejem a chichocem a tlačím od seba obidve jeho ruky, lenže on je neúprosný - škerí sa na mňa a s gustom si ma vychutnáva.

„Christian, dosť!" žobrem a on hneď prestáva. Zovrie mi ruky a ako sa nado mnou týči, tlačí mi ich vedľa hlavy k posteli. Sotva la-pám dych, lebo sa stále smejem. On je tiež celý zadychčaný a pozerá sa na mňa... ako vlastne? Dych sa mi zrazu celkom zastaví. Ohrome­ne? S láskou? S posvätnou úctou? Panebože... Ten pohľad!

„Ty si taká nádherná," vydýchne.

Zízam na neho, do tej jeho drahej, najdrahšej tváre a topím sa v jeho intenzívnom pohľade. Vyzerá, akoby ma videl prvýkrát v ži­vote. Pomaly sa ku mne skláňa, zatvára oči a začína ma bozkávať, pôsobí pritom ako očarovaný. Tá jeho reakcia vo mne prebúdza túž­bu... vidieť ho takto, takého uchváteného, uchváteného mnou. Púšťa moje ruky, zaplieta mi prsty do vlasov a jemne si ma za ne pridržuje. Aj moje prsty prenikajú do jeho vlasov a moje telo sa v reakcii na jeho bozk prebúdza a rozochvieva. A znenazdajky sa podstata jeho bozku mení - už nie je nežný a posvätný a úctivý, ale prudký, vášni­vý, hladný - jazykom si podmaňuje moje ústa, skôr berie, než dáva a zmocňuje sa ma s túžbou, ktorá hraničí so zúfalstvom. Spoločne s túžbou, ktorá sa mi búrlivo vlieva do žíl a cestou burcuje každučký sval a nervové vlákno, pocítim aj záchvev strachu.

Ach, Tieň môj, čo sa to deje?

S prudkým nádychom zastoná. „Čo mi to robíš?" vzdychne, akoby stratený a odhalený až na dreň. Znenazdajky sa pohne, ľahne si na mňa a tlačí ma k posteli - v jednej ruke drží moju bradu a druhou putuje dole po mojom tele, cez prsia, k pásu, na bok, až pod zadok. A znova ma bozkáva. Tlačí svoju nohu medzi moje, dvíha mi koleno, boky a trie sa o mňa lonom, ktoré sa cez šaty vzpína proti tomu môj­mu. Zalapám po dychu a zakňučím mu do tváre, podriaďujem sa jeho horúčkovitému vzrušeniu. Nevnímam tie zvony, čo bijú na poplach niekde v ukrytom kúte mojej hlavy, viem, že ma Christian chce, že ma potrebuje, a že keď príde ku komunikácii, je toto jeho obľúbený spôsob vyjadrovania. Vraciam mu bozky s rovnakým zanietením, za-

tínam mu ruky do vlasov a pevne ich stískam medzi prstami. Chutí tak dobre a vonia ako... takto vonia len on, môj Christian.

Náhle ustáva, postaví sa a ťahá ma za sebou, takže končím po­stojačky pri posteli, priamo pred ním, celá zmámená. Rozopína mi gombík šortiek a zároveň klesá na kolená, jedným ťahom mi ich vy­zlieka aj s nohavičkami, a skôr, než stihnem chytiť dych, ležím naspäť pod ním a vnímam, ako si rozopína zips. Pri všetkých svätých, on sa vyzliekať nebude, ani moje tričko. Chytá mi hlavu do dlaní a bez dalších okolkov do mňa prudko vráža tak, až vykríknem - skôr od prekvapenia než kvôli niečomu inému - ale aj tak počujem, ako syka-vo pretlačí vzduch cez zaťaté zuby.

„Ánooo," vzdychne mi potom do ucha. Na okamih úplne znehyb­nie, potom zakrúži bokmi a vtlačí sa ešte ďalej, takže znova zastonám.

„Ja ťa potrebujem," precedí hlbokým, chrapľavým hlasom. Zubami mi prechádza pozdĺž sánky, okusuje ju a saje, vzápätí ma znova divoko bozkáva. Ovíjam si okolo neho nohy aj ruky, držím ho v náručí a pevne ho k sebe tisnem, odhodlaná z neho sňať všetku ťažobu sveta a on sa začína hýbať... tak urputne, ako by sa do mňa chcel vtlačiť celý. Preniká do mňa, znova a znova, horúčkovito, primitívne, zúfalo a ja, skôr než sa odovzdám šialenému tempu, ktoré udáva, znova pomyslím na to, čo ho k niečomu takému núti, čo ho trápi. Lenže moje telo nado mnou preberá vládu a zmetie tie myšlienky niekam pod posteľ, nekompromisne v sebe koncentruje napätie a zanovito sa prepracováva k vrcholu. A ja sa v tých pocitoch topím, vychádzam Christianovi v ústrety, pohyb za pohybom. Počúvam jeho trhaný dych, ťažký a dravý, a to vedomie, že je do mňa dočista pohrúžený, telesne i duševne, ma núti hlasno stonať a lapať po dychu. Je v tom niečo neopísateľne zmyselné... v tom, ako ma chce. Už som blízko... len kúsok... a on ma ženie stále vyššie, podmaňuje si ma, berie si ma... a ja to tak chcem, chcem to tak veľmi... pre neho, pre seba.

„Pod so mnou," zasipí a vzopne sa nado mnou tak, že mi nezostá­va nič iné, než povoliť zovretie.

„Otvor oči," prikazuje mi. „Musím ťa vidieť." Jeho hlas je taký na­liehavý a neoblomný. Na okamih zažmurkám a ten pohľad na neho, na to, ako sa nado mnou týči, na jeho neskrotný výraz, na jeho oči - divoké a sálajúce potrebou. Je to jeho láska a túžba, čo ma ako na povel zdoláva, a so zaklonenou hlavou ho v sebe trhavo stískam.

„Ach, Ana!" vykríkne a nasleduje ma. S posledným výpadom zne­hybnie a zrúti sa na mňa. Prevaľuje sa aj so mnou, takže končím ja na ňom, zatiaľ čo on je stále vo mne. Hneď ako sa z toho orgazmu trochu spamätám, mám chuť poznamenať niečo vtipné na tému nátlak na bezduchý objekt, ale radšej držím jazyk za zubami. Čo ja viem, akú má náladu. Dvíham hlavu z jeho hrude, aby som sa mu skúmavo za­dívala do tváre. Oči má zatvorené a ruky pevne ovinuté okolo môjho trupu. Bozkávam ho na hruď cez tenkú látku ľanovej košele.

„Povedz mi, Christian, čo sa deje?" pýtam sa mierne a napäto ča­kám, či mi to náhodou nepovie teraz, keď je zmorený sexom. Cítim, ako sa okolo mňa jeho paže uťahujú ešte viac, ale je to jediná odozva. On skrátka neprehovorí. A zrazu prichádza vnuknutie.

„Sľubujem, že pri tebe budem stáť v chorobe aj v zdraví, v chudobe aj bohatstve, v radostiach i strastiach," začínam odriekať.

Znehybnie. Urobí dovedna len jediný pohyb - vytreští na mňa tie hlboké oči - a ja pokračujem v recitácii môjho svadobného sľubu.

„Dávam ti slovo, že ťa budem bezpodmienečne milovať a podporo­vať v tvojej snahe a v tvojich snoch, že ťa budem ctiť a rešpektovať, že sa s tebou budem smiať aj plakať, zdieľať s tebou moje nádeje a sny a že ti prinesiem útechu v ťažkých časoch." Odmlčím sa, aby som ho prinútila prehovoriť. Strnulo na mňa zíza, pery má pootvorené, ale ďalej mlčí.

„A že ťa budem nosiť vo svojom srdci, kým nás smrť nerozdelí," vzdychnem.

„Eh, Ana," zašepká a znovu sa pretáča, čím prerušuje naše krehké spojenie. Teraz ležíme obaja na boku, naproti sebe. Hánkami prstov mu prejdem po tvári.

„Sľubujem, že budem teba aj náš vzťah opatrovať a pestovať hlboko vnútri môjho srdca," začína šepkať zastretým hlasom. „Dávam ti svo­je slovo, že ťa budem nadovšetko milovať, v časoch dobrých aj zlých, v chorobe aj v zdraví, nech už nás život zavedie kamkoľvek. Budem ťa chrániť, dôverovať ti a rešpektovať ťa. Budem s tebou zdieľať tvoje radosti i strasti a budem ti oporou v časoch nepohody. Sľubujem, že sa o teba postarám a podporím ťa v tvojom úsilí a v tvojich snoch, že budem dbať o tvoje priania a o tvoje túžby, a že ťa budem chrániť po mojom boku. Všetko, čo je moje, je odteraz aj tvoje. Dávam ti svoju ruku, svoje srdce a svoju lásku, až kým nás smrť nerozdelí."

Do očí mi vstupujú slzy. A jemu konečne povoľuje ten zovretý výraz.

„Neplač," zavrní a palcom mi zachytáva jednu zatúlanú slzu. „Prečo so mnou nehovoríš? Prosím, Christian." Zatvára oči, ako by ho to bolelo.

„Sľúbil som, že ti budem v časoch nepohody oporou. Prosím, nechci odo mňa, aby som ten sľub porušil."

S povzdychom a absolútne beznádejným výrazom ku mne dvíha pohľad. „Bolo to podpaľačstvo," povie nakoniec jednoducho a zrazu vyzerá tak mlado a zraniteľne.

A dočerta.

„Najviac ma desí pomyslenie, že idú po mne. A ak idú po mne... " zadrhne sa, neschopný to dopovedať.

„...mohli by dostať aj mňa," odtuším šeptom. Christian zozelenie a ja viem, že som konečne našla prameň jeho strachu. Pohladím ho po tvári.

„Ďakujem," vydýchnem.

Nechápavo pokrčí čelo. „Za čo?"

„Že si mi to povedal."

Potrasie hlavou, na perách sa mu mihne tieň úsmevu. „Viete byť veľmi presvedčivá, pani Greyová."

„A vy sa zase viete skvele rýpať vo svojich skrytých pocitoch a de­siť sa nimi až na smrť. Takto pravdepodobne zomrieš na srdcové zly­hanie skôr, než budeš mať štyridsať, a ja ťa tu chcem mať oveľa dlhšie.

„Pani Greyová, to vy budete moja smrť. Keď som ťa videl na tom skútri - skoro som dostal infarkt." Prevaľuje sa späť na chrbát a polo­ží si predlaktie cez oči, dokonca cítim, ako sa pritom zachveje.

„Christian, je to len vodný skúter. Jazdia na ňom aj deti. Dokážeš si predstaviť, čo to s tebou urobí, keď prídeme k tebe do Aspenu a ja sa po prvýkrát v živote postavím na lyže?"

Zalapá po dychu a vrhá na mňa prekvapený pohľad, a ja mám chuť sa rozosmiať, keď vidím ten zdesený výraz, čo sa mu usídlil v tvári.

„K nám," opravuje ma nekompromisne.

Ignorujem ho. „Už som dospelá, Christian a oveľa silnejšia, než vyzerám. Kedy už to konečne pochopíš?"

Trhne plecami a nepatrne zovrie pery. Rozhodujem sa, že je nača­se zmeniť tému.

„Takže, ten požiar. Vie polícia o tom, že to bolo podpaľačstvo?" „Áno," odvetí s vážnym výrazom. „To je dobre," poznamenám.

„Naša ochrana sa teraz ešte sprísni," dodáva ešte vecne.

„To chápem." Blúdim očami dole po jeho tele. Stále má na sebe šortky a košeľu a ja zase tričko. Ježiš - tak tomu hovorím bleskovka. Zdá sa mi to smiešne.

„Čo?" pýta sa Christian zmätene.

„Ty."

„Ja?"

„Áno. Ty. Zostal si oblečený."

„Aha." Ohodnotí sa pohľadom, potom sa znovu pozrie na mňa a tvár mu rozčesne úsmev od ucha k uchu.

„Však viete, aké je pre mňa ťažké si pred vami ustrážiť ruky, pani Greyová - zvlášť, keď sa smejete ako školáčka."

No jasné - to šteklenie. Pehe! Šteklenie! Prudko sa šklbnem a sa­dám si na neho, lenže on okamžite pochopí môj úmysel a chytá ma za obe zápästia.

„Nie," povie len - a myslí to vážne.

Našpúlim ústa, ale potom sa dovtípim, že na to zrejme ešte nie je pripravený.

„Nerob to, prosím," zašepká. „Toto by som nezniesol. Ani ako die­ťa ma nikto nešteklil. Zmlkne a ja povolím ruky, aby som mu dala najavo, že už mi ich ďalej nemusí držať.

„Vždy som pozoroval Carricka s Elliotom a Miou, ako ich šteklil a vyzeralo to ako strašná psina, ale ja som... ja..."

Prekrížim mu ukazovákom pery.

„Šššš, ja viem," zavrním a skloním sa, aby som mu vtlačila ľahký bozk na pery, tam, kde ešte pred chvíľou spočíval môj prst. Potom sa mu uvelebím na hrudi. Vnútri ma sa znovu prebúdza známy bolestivý pocit a hlboký smútok, ktorý nosím v srdci kvôli Christianovi - ma­lému chlapcovi. A viem, že pre tohto muža urobím čokolVek, pretože ho tak veľmi ľúbim.

Obopne ma pažami a zaborí nos do mojich vlasov, kde zhlboka vdychuje ich vôňu a pritom ma jednou rukou rytmicky hladí po chrb­te. Neviem, ako dlho zostávame takto ležať, ale nakoniec to príjemné ticho medzi nami prelomím.

„Aký najdlhší čas si sa doposiaľ zaobišiel bez doktora Flynna?"

„Dva týždne. Prečo? Máš snáď nezvládnuteľné nutkanie ma ešte

štekliť?"

„Nie," usmejem sa. „Jednoducho si myslím, že ti pomáha."

Christian si odfrkne. „To by aj mal, platím mu za to dosť." Zľahka ma potiahne za vlasy a vyvráti mi za ne hlavu, aby som sa na neho pozrela. Zdvíham ju a on sa na mňa skúmavo zahľadí.

„Máte snáď starosti o moju duševnú pohodu, pani Greyová?" son­duje ticho.

„Každá správna žena má starosti o duševnú pohodu svojho milo­vaného muža, pán Grey," poučím ho provokatívne.

„Milovaného?" zašepká a tá dojímavá otázka vyplní celý priestor okolo nás.

„Nadovšetko milovaného." Posuniem sa, aby som ho pobozkala a on mi venuje ten svoj plachý úsmev.

„Chcete sa ísť najesť na pevninu, pani Greyová?"

„Chcem sa najesť tam, kde budeš najspokojnejší."

„To je dobre," povie s úsmevom. „Potom teda zostaneme na pa­lube, tu ťa udržím v bezpečí. A ďakujem za ten darček." Natiahne sa a vezme ten foťák, podrží ho na dlžku paže a vyfotí nás v našom post-štekliacom, post-koitálnom, post-spovednom objatí.

„Potešenie bolo úplne na mojej strane," usmejem sa a jemu sa roz­žiaria oči.

Prechádzame honosným, pozláteným a vznešeným palácom Versail-les z osemnásteho storočia. To, čo kedysi bývalo skromným loveckým zámkom, premenil Kráľ Slnko na velkolepé a vznešené sídlo moci, ktoré uzrelo posledného z absolútnych monarchov skôr, než sa spo­mínané osemnáste storočie skončilo.

Nepochybne najnádhernejšou miestnosťou zámku je Zrkadlová sála. Svetlo skorého popoludnia prenikajúce do nej cez okná vedúce na západ sa odráža od plôch zrkadiel umiestnených na východnej stene a osvetľuje zlatú reliéfnu výzdobu a obrovské krištáľové lustre. Je to čarokrásny výjav.

„Je zaujímavé vidieť, čo vzíde od despotického samovládcu, kto­rý sa izoluje od okolitého sveta v takom prepychu," zamumlem ku Christianovi, ktorý stojí po mojom boku. Pozrie na mňa, nakloní hla­vu k plecu a pobavene si ma premeriava.

„Keď to tvrdíte, pani Greyová."

„Ach, to je obyčajný výsledok môjho pozorovania, pán Grey." Ležérne mávnem rukou do priestoru okolo nás. S úsmevom ma nasleduje do stredu miestnosti, kde sa zastavujem a zízam na ten výhľad - odraz veľkolepých záhrad v zrkadlách. A tiež odraz veľko­lepého Christiana Greya, môjho manžela, aj s jeho trúfalým jasným pohľadom.

„Tiež by som také niečo pre teba postavil," zašepká. „Len aby som mohol sledovať, ako ti to svetlo ožiari vlasy, práve tu, v tom­to okamihu." Zasunie mi prameň vlasov za ucho. „Vyzeráš ako anjel." Pobozká ma tesne pod ucho, stisne moju ruku a zamrmle: „To my, despotickí samovládcovia, zvyčajne robíme, kvôli ženám, ktoré milujeme."

Kvôli jeho komplimentu sčervenám, nesmelo sa usmejem a nasle­dujem ho ďalej tým obrovským priestorom.

„Na čo myslíš?" pýta sa ma Christian, keď si usrkne z kávy, ktorú si dáva po večeri. „Na Versailles."

„Veľkoleposť sama, však?" usmeje sa. Významne sa rozhliadnem po trochu decentnejšej honosnosti jedálne Fair Lady a našpúlim pery.

„Toto teda nie je extra veľkolepé," prehodí Christian neisto.

„Ja viem. Ale je to krásne. Najkrajšie medové týždne, aké si môže ilievča priať."

„Naozaj?" čuduje sa úprimne. A pridáva k tomu nesmelý úsmev. „Samozrejme, že áno."

„Ostávajú nám len dva dni - existuje niečo, čo by si ešte chcela vidieť alebo robiť?"

„Len byť s tebou," poviem.

Dvíha sa od stola, obchádza ho až ku mne a dáva mi pusu na čelo.

„Vydržíš to bezo mňa asi tak hodinku? Musím si prejsť maily a zis­tiť, čo sa deje doma."

„Jasne," snažím sa znieť veselo, aby som zakryla sklamanie - celú hodinu bez neho. Je to divné, že s ním chcem tráviť všetok čas? Moje podvedomie zomkne pery do úzkej, nepeknej čiarky a energicky pri­kývne.

„Ďakujem za ten Nikon," zašvitorí ešte a vyráža smerom k pra­covni.

Späť v kajute sa rozhodujem, že si tiež vybavím korešpondenciu, a otváram notebook. Mám tam nejaké emaily od mamy a Kate, ktorá mi opisuje najnovšie udalosti doma a pýta sa, aké sú medové týždne. Boli skvelé, kým sa niekto nerozhodol podpáliť sídlo GEH, s.r.o. Práve, ked dopisujem odpoveď mame, cinkne mi v schránke ďalší e-mail od Kate.

Od: Katherine L. Kavanaghová Dátum: 17.9.2011, 11:45 PST Komu: Anastasia Greyová Predmet: Preboha!

Ana, práve som sa dozvedela o tom požiari v Christianovej firme. Myslíš, že je to podpaľačstvo? K xox

Kate je online! Vrhám sa na svoju novo objavenú hračku - Skype chát - a zisťujem, že je Kate dostupná. Rýchlo jej píšem správu:

Ana: Čau, si tam?

Kate: Jasne, Ana! Ako to ide ? Čo medové týždne? Čítala si môj email? Vie Christian o tom požiari?

Ana: Som v pohode. Medové týždne sú úžasné. Áno, tvoj mail som čítala. A áno, Christian o tom vie.

Kate: Myslela som si to. Mám len útržkovité správy. A Elliot mi nič ne­povie. ©

Ana: Chceš azda uloviť námet?

Kate: Máš ma pekne prečítanú.

Ana: Christian mi toho tiež veľa nepovedal.

Kate: Elliot sa to dozvedel od Grace!

Ale nie - som si istá, že Christian nechce, aby sa to roznieslo po ce­lom Seattli. A tak skúšam svoju osvedčenú rozptyľovaciu techniku, zameranú proti zanovitej slečne Kavanaghovej.

Ana: A ako sa vôbec majú Elliot s Ethanom?

Kate: Ethana prijali na tú postgraduálnu psychológiu v Seattli. Elliot je
rozkošný.

Ana: Ethan má pred sebou kus cesty.

Kate: A akože sa má náš bývalý dominánt?

Ana: Kate!

Kate: Čo?

Ana: TY VIEŠ, ČO!

Kate: Tak fajn. Prepáč.

Ana: Má sa dobre. Viac než dobre. ©

Kate: No, ak si šťastná, som šťastná s tebou.

Ana: Som nevýslovne šťastná.

Kate: © Dočerta, musím letieť. Môžeme si pokecať neskôr?

Ana: Nie som si istá. Uvidíš, či budem online. Časové pásma sú
nanič!

Kate: To hej. Mám ťa rada, Ana. Ana: Ja teba tiež. Neskôr, x Kate: Ahoj. ©

Dám ruku do ohňa, že po tom Kate pôjde. Prevrátim oči a vypínam Skype skôr, než ten chát zbadá Christian. Tá poznámka o bývalom dominantovi by sa mu určite nepáčila - navyše si nie som taká istá, či je vôbec v tomto prípade bývalý...

Nahlas si povzdychnem. Kate už o nás vie všetko. Od toho opitého večera tri týždne pred svadbou, kedy som konečne kapitulovala pred inkvizíciu slečny Kavanaghovej. A bolo takou úľavou sa o tom koneč­ne s niekým porozprávať.

Mrknem na hodinky. Od večera uplynula zhruba hodina a mne už môj manžel chýba. Vraciam sa späť na palubu zistiť, či už skončil s prácou.

Som v Zrkadlovej sále a Christian stojí vedľa mňa, usmieva sa na mňa, láskyplne, zamilované. Vyzeráš ako anjel. Naširoko mu ten ús­mev opätujem, ale keď sa pozriem späť do zrkadla, som sama a miest­nosť za mnou je sivá a pochmúrna. To nie! Trhnem hlavou späť k jeho tvári, stále sa usmieva, ale teraz už tak nejako smutne, clivo. Dáva mi prameň vlasov za ucho. Potom sa bez jediného slova otáča a pomaly odchádza. A ako kráča preč tým ohromným priestorom k vyrezáva­ným dverám na konci, zvuk jeho krokov sa odráža od zrkadiel... lenže jeho samého v nich nevidieť... muž bez odrazu...

Budím sa. Schvátená panikou lapám po dychu.

„No tak," šepká vedľa mňa do tmy a jeho hlas preteká znepoko­jením.

Bože, je tu. Je v poriadku. Prejde mnou pocit úľavy.

„Christian," zakňučím a snažím sa dostať ten divoký tep pod kon­trolu. Priťahuje si ma do náručia a ja si v tej chvíli uvedomujem, že sa mi po lícach gúľajú slzy.

„Čo sa deje, Ana?" Hladká ma, utiera mi tie mokré cestičky a ja počujem, ako je z toho nešťastný.

„Nič. Len hlúpa nočná mora."

Bozkáva ma na čelo a na slzami zmáčané líca a utešuje ma. „Len zlý sen, bejby," upokojuje ma. „Už ťa mám. U mňa si v bezpečí."

Náruživo vdychujem jeho vôňu, ovíjam sa okolo neho a snažím sa nevnímať ten pocit straty a skazy, ktorý som mala v tom sne. A práve vtedy si uvedomujem, že moja najväčšia, najhlbšia úzkosť pramení z pomyslenia, že by som mohla Christiana stratiť.