Päťdesiat odtieňov temnoty (SK) 2013 12. kapitola

Kapitola 12

„Ty si s ňou dnes hovoril?“ pýtam sa Christiana, keď
čakáme, pokiaľ spomínaná vystúpi hore.
„Áno.“
„A čo si jej povedal?“
„Povedal som, že sa s ňou nechceš stretnúť a že tvojim
dôvodom rozumiem. Aj to, že sa mi nepáči, keď niečo robí za
mojím chrbtom.“ Jeho pohľad je nečitateľný, nedáva najavo
vôbec nič.
To áno. „A čo ona na to?“
„V podstate to zmietla zo stola tak, ako to vie len ona.“ V
grimase skriví pery.
„Prečo teda myslíš, že je teraz tu?“
„Nemám najmenšie tušenie,“ mykne plecami.
Taylor znovu vstupuje do veľkej izby. „Pani Lincolnová,“
ohlasuje ju.
A ona vchádza… Prečo len je taká sakramentsky atraktívna?
Je celá v čiernom, vypasované džínsy, tričko, ktoré podčiarkuje
jej perfektnú postavu, a hriva svetlých lesklých vlasov.
Christian si ma pritiahne bližšie k sebe. „Elena,“ zdraví ju
tak akosi neurčito.
Ona v šoku hľadí na mňa, úplne ohromená. Zažmurká a
potom odniekiaľ vyloví svoj príjemný hlas: „Ospravedlňujem
sa. Neuvedomila som si, že by si mohol mať spoločnosť,
Christian. Je pondelok,“ hovorí, akoby to objasňovalo, prečo je
tu.
361
„Priateľka,“ upozorňuje ju Christian na vysvetlenie a s
úškrnom skláňa hlavu k plecu.
A ona pomaly rozťahuje pery v oslňujúcom, láskyplnom
úsmeve, mierenom priamo na neho. Tak to mi na pokoji práve
nepridáva.
„No iste. Ahoj, Anastasia. Naozaj som netušila, že tu budeš.
Viem, že so mnou nechceš hovoriť. A akceptujem to.“
„Skutočne?“ poviem ticho a vyzývavo si ju zmeriam, čím
oboch prekvapím.
S ľahko zachmúreným výrazom postupuje ďalej do izby.
„Skutočne, už mi to došlo. A nie som tu, aby som sa stretla
s tebou. Ako som už povedala, Christian nemáva spoločnosť
cez týždeň,“ odmlčí sa. „Mám nejaký problém a potrebujem sa
s ním o tom porozprávať.“
„Vážne?“ Christian sa vystiera. „Dáš si niečo na pitie?“
„Ak môžem prosiť,“ prijíma s vďakou.
Christian odchádza po pohárik, my dve stojíme a rozpačito
na seba pozeráme. Ona sa pohráva s veľkým strieborným
prsteňom na prostredníku a ja premýšľam, kam s očami.
Nakoniec mi venuje malý upätý úsmev a ide si sadnúť na
jednu z barových stoličiek na samom konci kuchynského
ostrovčeka. Očividne to tu pozná veľmi dobre a pohybuje sa tu
až priveľmi uvoľnene.
Mám zostať? Mám odísť? Prečo je to také komplikované? Moje
podvedomie predvádza tej ženskej svoj najagresívnejší výraz
rozzúrenej harpye.
Je toho toľko, čo by som jej chcela povedať, a nič z toho by
nebolo pekné. Lenže ona je Christianova kamarátka, jeho jediná
kamarátka. A tak, napriek všetkej nenávisti, ktorú k nej cítim,
sa jednoducho správam slušne. Christian nalieva víno do
362
našich pohárov a sadá si k baru medzi nás. Vari on necíti, ako
zvláštne to celé pôsobí?
„Čo sa deje?“ pýta sa jej.
Elena po mne strelí nervóznym pohľadom a Christian ma
chytí za ruku.
„Anastasia je teraz súčasťou môjho života,“ odpovedá
mäkko na jej tichú otázku a zľahka mi stisne dlaň. Ja sa
červenám a moje podvedomie sa na Christiana žiarivo
usmieva. Grimasa harpye upadla do zabudnutia.
Jej výraz sa vyhladzuje, akoby sa s ním o ten pocit delila.
Akoby ju to tešilo. To hádam nie je pravda, ja tej ženskej
nerozumiem a cítim sa v jej blízkosti podráždene a
nepohodlne.
S povzdychom sa zahniezdi a posunie sa na kraj barovej
stoličky, vyzerá pritom napäto. Nervózne sa zahľadí na svoje
ruky a začne znovu zúrivo krútiť strieborným prstienkom na
prostredníku, stále dookola.
Bože, čo to s ňou je? Je to mojou prítomnosťou? To na ňu
mám až taký vplyv? Pretože – ja sa cítim rovnako, nechcem,
aby tu bola. Zhlboka sa nadýchne, a potom sa vzpriamene
zahľadí Christianovi do očí.
„Niekto ma vydiera.“
No, dofrasa. Toto som z jej úst teda nečakala. Christian
stuhne. Žeby niekto na tú jej záľubu v bití a trtkaní
nedospelých chlapcov prišiel? Musím zápasiť s vlnou
zhnusenia a hlavou mi blesne príslovie o džbáne a uchu. Moje
podvedomie si v škodoradostnom geste mädlí ruky. Dobre jej
tak!
„Ako?!“ zhrozí sa Christian.
363
Ona siahne do svojej obrovskej značkovej kabelky z
lakovanej kože, vyťahuje z nej akýsi papier a podáva mu ho.
„Polož to a rozlož,“ ukáže Christian bradou na roh barovej
dosky. „Ty sa toho nechceš dotýkať?“
„Nie. Odtlačky.“
„Christian, veď vieš, že s tým nemôžem ísť na políciu.“
Prečo to ešte počúvam? Kurví azda ďalšieho mladého
chudáčika?
Ona mu ten papier rozkladá a on sa nakláňa, aby si ho
prečítal.
„Chcú len päťtisíc dolárov,“ poznamenáva Christian skoro
neprítomne. „Máš nejakú predstavu, od koho to môže byť?
Niekto z komunity?“
„Nie,“ povzdychne si ona tým svojím mäkkým príjemným
hlasom. „Linc?“
Linc? Kto je Linc?
„Čo? Po takom dlhom čase? To si nemyslím,“ zahundre
ona.
„Vie o tom Isaac?“
„Nezverila som sa mu.“
Kto je Isaac?!
„Myslím, že by o tom mal vedieť,“ radí jej Christian ticho.
Ona zavrtí hlavou, a ja zrazu viem, že ruším. A že už to ďalej
nechcem počúvať. Pokúšam sa vyvliecť dlaň z Christianovho
zovretia, ale on ma stlačí ešte pevnejšie a obracia sa, aby sa na
mňa pozrel.
„Čo je?“ zisťuje.
„Som unavená. Myslím, že pôjdem do postele.“ Pátravo sa
mi zahľadí do očí, hľadá v nich… čo? Nesúhlas? Súhlas?
364
Odpor? Zachovávam si taký neutrálny výraz, aký len
dokážem udržať. „Tak fajn,“ povie. „Nezdržím sa dlho.“
Púšťa ma a ja sa postavím. Ona ma ostražito sleduje. S
pevne zovretými perami jej pohľad vrátim, snažím sa vyzerať
nezúčastnene.
„Dobrú noc, Anastasia,“ pousmeje sa.
„Dobrú noc,“ utrúsim a z môjho hlasu sa šíri chlad.
Zvrtnem sa na odchod. Je to pre mňa príliš napätá situácia.
Kým opúšťam miestnosť, oni pokračujú v konverzácii.
„Myslím, že toho nie je veľa, čo by som mohol urobiť,
Elena,“ prehovorí Christian. „Ak je to otázka peňazí,“ odmlčí
sa. „Mohol by som požiadať Welcha, aby trochu pátral.“
„To nie, Christian, len som sa potrebovala niekomu zveriť,“
odmieta.
Len čo som preč z miestnosti, počujem, ako hovorí:
„Vyzeráš veľmi šťastný.“
„To aj som,“ odpovedá Christian.
„Zaslúžiš si to.“
„Prial by som si, aby to tak bolo.“
„Christian,“ napomína ho.
Na mieste skameniem a nastražím uši. Nemôžem si
pomôcť. „Vie, ako negatívne o sebe zmýšľaš? Pozná všetky
tvoje problémy?“
„Pozná ma lepšie než ktokoľvek iný.“
„Au! To bolelo.“
„Je to pravda, Elena. S ňou sa nemusím na nič hrať. A
myslím to vážne, nechaj ju na pokoji.“
„Čo má za problém?“
„Teba… To, čo sme robili. Čo medzi nami bolo. Nerozumie
tomu.“
365
„Tak jej to vysvetli.“
„Je to minulosť, Elena, prečo by som ju mal zaťažovať
podrobnosťami o našom zbabranom vzťahu? Ona je taká
dobrá a láskavá a nevinná a nejakým zázrakom ma miluje.“
„To nie je žiadny zázrak, Christian,“ podpichuje ho
priateľsky. „Ver si trochu. Ty si terno. Koľkokrát už som ti to
hovorila? A ona sa zdá byť sympatická, okrem iného. A silná.
Ako niekto, kto ťa zvládne.“
Christianovu odpoveď nepočujem. Takže som silná, hej?
Určite sa tak necítim.
„Nechýba ti to?“ nadhodí ona.
„Čo?“
„Tvoja herňa.“ Prestávam dýchať.
„Do toho ti, dočerta, nič nie je!“ oborí sa na ňu Christian.
No teda…
„Tak prepáč,“ odfrkne ona.
„Myslím, že už by si mala radšej ísť. A prosím ťa, nabudúce
zavolaj, skôr než sa objavíš.“
„Christian, naozaj ma to mrzí,“ upokojuje ho a tentoraz
poznať, že to myslí vážne. „Odkedy si taký citlivý?“ rypne si
doňho.
„Elena, my dvaja máme obchodný vzťah, z ktorého obaja
neuveriteľne profitujeme. Nechajme to tak. To, čo medzi nami
bolo, je súčasťou minulosti. Anastasia je moja budúcnosť a tú
ja nehodlám akýmkoľvek spôsobom ohrozovať, takže sa na to
vykašli.“
Jeho budúcnosť!
„Iste.“
366
„Pozri, je mi vážne ľúto, že máš problémy. Možno by si to
mohla jednoducho ignorovať a počkať, či nefabulujú,“
pokračuje Christian o niečo miernejšie.
„Nechcem ťa stratiť, Christian.“
„Nepatrím ti, aby si ma mohla stratiť,“ štartuje po nej
znova.
„Tak som to nemyslela.“
„A ako si to teda myslela?“ Je odmeraný a hnevá sa.
„Počuj, ja sa s tebou nechcem hádať. Tvoje priateľstvo pre
mňa znamená veľa. Budem sa od Anastasie držať ďalej. Ale
som tu, keby si ma potreboval. Vždy budem.“
„Anastasia si myslí, že si ma minulú sobotu videla. Ale ty si
mi iba volala a to je všetko. Prečo si jej tvrdila opak?“
„Chcela som, aby vedela, ako biedne si na tom bol, keď ťa
opustila. Nechcem, aby ti ublížila.“
„Ona to vie. Sám som jej to povedal. Prestaň sa do toho
pliesť. Úprimne, správaš sa ako nejaká sliepka,“ vyčíta jej
skoro rezignovane a ona sa zasmeje, ale tak akosi smutne.
„Viem. Ospravedlňujem sa. Ty vieš, že mi na tebe záleží.
Nikdy by som si nepomyslela, že sa nakoniec zamiluješ,
Christian. A naozaj ma to teší. Lenže neznesiem pomyslenie na
to, že by ti mohla ublížiť.“
„Ja to risknem,“ vyhlási Christian stroho. „Si naozaj
presvedčená o tom, že nechceš, aby si na to Welch posvietil?“
Ona si sťažka povzdychne. „Vlastne by to nemuselo byť na
škodu.“
„Fajn. Ráno mu zavolám.“
Stojím a počúvam to ich hašterenie a usilujem sa urovnať si
to v hlave. Vyzerá to, že sú priatelia, ako tvrdí Christian. Len
367
priatelia. A jej na ňom záleží, možno až priveľmi. Ale komu by
na ňom nezáležalo, z tých, čo ho naozaj poznajú?
„Ďakujem, Christian. A prepáč. Nechcela som vás
obťažovať. Už pôjdem. A nabudúce zavolám.“
„Dobre.“
Ona odchádza! Dofrasa! Prudko cupitám halou do
Christianovej spálne a sadám si na posteľ. Christian vstupuje o
pár minút neskôr.
„Už odišla,“ hlási opatrne a pritom odhaduje, ako
zareagujem.
Pozriem naňho a snažím sa nejako sformulovať to, čo
poviem. „Povieš mi o nej všetko? Usilujem sa pochopiť, prečo
si myslíš, že ti pomohla.“ Odmlčím sa, aby som si poriadne
premyslela ďalšiu vetu. „Ja ju neznášam, Christian. Myslím si,
že sa na tebe pekne podpísala. Veď ani nemáš žiadnych
priateľov. To ti ich zakazovala?“
Vzdychne si a prehrabe si rukou vlasy.
„Čo o nej, doparoma, ešte chceš vedieť? Mali sme dlhodobý
pomer, dosť často zo mňa vymlátila to svinstvo a ja som ju
trtkal všetkými možnými spôsobmi, aké si ani nedokážeš
predstaviť. Koniec príbehu.“
Blednem. Dopekla, on je vytočený – kvôli mne. Vydesene
zažmurkám. „Prečo sa tak hneváš?“
„Pretože všetky tie sračky sú PREČ!“ skríkne a zabodne sa
do mňa pohľadom. Podráždene zafuní a zavrtí hlavou.
Krvi by sa vo mne nedorezal. Pozorujem si ruky zopnuté v
lone. Veď ja tomu chcem len porozumieť.
Sadá si ku mne. „Čo chceš vedieť?“ pýta sa vyčerpane.
„Nemusíš mi to hovoriť. Nechcela som sa ti miešať do
súkromia.“
368
„Anastasia, tak to nie je. Ja o tom svinstve jednoducho
nerád hovorím. Celé roky som žil v bubline, nič sa ma
nedotýkalo, nikomu som sa nemusel spovedať. Len ona tu pre
mňa vždy bola. A teraz sa moja minulosť prelína s
budúcnosťou takým spôsobom, aký by som nikdy
nepovažoval za reálny.“
Zdvihnem k nemu zrak a on sa na mňa zahľadí s očami
doširoka roztvorenými.
„Nikdy som si ani nepomyslel, že by som s niekým mohol
mať nejakú budúcnosť, Anastasia. Dávaš mi nádej a nútiš ma
premýšľať nad najrôznejšími scenármi.“ Stíchne.
„Počúvala som,“ zašepkám a znovu upriem pohľad na
svoje ruky.
„Čo? Ten náš rozhovor?“
„Áno.“
„A?“ povie odovzdane.
„Záleží jej na tebe.“
„Hej, záleží. A mne na nej – svojím spôsobom, ale ani
zďaleka sa to nepribližuje tomu, čo cítim k tebe. Ak ti ide o
toto.“
„Ja nežiarlim!“ vyhŕknem, urazená tým, že si to myslí –
alebo žiarlim? No, márnosť šedivá. Možno, že áno. „Takže ju
nemiluješ,“ zahundrem.
Znovu zafuní. Je fakt vytočený. „Kedysi dávno som si
myslel, že áno,“ precedí.
Aha. „Keď sme boli v Georgii… vravel si, že už nie.“
„To súhlasí.“ Zamračím sa.
„Vtedy som už miloval teba, Anastasia,“ zašepká. „Ty si
jediná osoba, kvôli ktorej som precestoval tritisíc míľ, len aby
som ju videl.“ Môj ty…
369
Ja tomu nerozumiem. Vtedy ma ešte stále chcel ako subku.
Nechápavo sa zamračím.
„To, čo k tebe cítim, je veľmi odlišné od toho, čo som kedy
cítil k Elene,“ dodáva na vysvetlenie.
„A kedy si to zistil?“
Mykne plecami. „Iróniou osudu to bola Elena, kto ma na to
upozornil. To ona ma nabádala, aby som letel do Georgie.“
Ja som to vedela! Vedela som to už v Savannah. Nehybne
naňho pozerám.
Čo si z toho mám vyvodiť? Možno, že ona je naozaj na
mojej strane a len sa bojí, aby som mu neublížila. To
pomyslenie ma skľučuje. Nikdy by som mu nechcela ublížiť. V
tom má tá ženská pravdu – už sa mu ublížilo až dosť.
Možno nebude zase taká zlá. Potrasiem hlavou.
Neschvaľujem ten ich vzťah. Nesúhlasím s ním. Áno, presne
tak. Ona je pokrivená povaha, ktorá zneužila zraniteľného
adolescenta a ukradla mu dospievanie, nech si Christian tvrdí,
čo chce.
„Takže ty si po nej túžil. Keď si bol mladší.“
„Áno.“ Och.
„Veľa ma toho naučila. Naučila ma, že si mám veriť.“ Aha.
„Ale tiež z teba vytĺkala to svinstvo.“
Zasnene sa pousmeje. „Áno, to robila.“
„A tebe sa to páčilo.“
„Vtedy áno.“
„Tak veľmi, že si to potom chcel robiť ostatným?“
Jeho oči nadobúdajú vážnosť a rozširujú sa. „Presne tak.“
„A ona ti s tým pomohla?“
„Áno.“
„Robila ti subku?“
370
„Áno.“
Prepána. „A ty očakávaš, že ju budem mať rada?!“ Môj hlas
je ako žiletka, tenký a ostrý.
„Nie. Aj keď by mi to sakramentsky uľahčilo život,“
prehodí opatrne. „Chápem tvoju rezervovanosť.“
„Rezervovanosť?! Ježiši, Christian – keby to bol tvoj syn,
ako by si sa cítil?“
Zažmurká, akoby tak celkom nerozumel mojej otázke. A
potom sa zamračí.
„Nemusel som s ňou byť. Bola to aj moja voľba, Anastasia,“
povie ticho.
Toto k ničomu nevedie. „Kto je Linc?“
„Jej exmanžel.“
„Lincoln Timber?“
„Presne tak.“
„A Isaac?“
„Jej súčasný submisív.“ Ale nie.
„Má okolo dvadsaťpäť, Anastasia. A vieš ako – je plnoletý,
dávno dospelý,“ vysvetľuje rýchlo, pretože veľmi správne
vyhodnotil môj znechutený výraz.
Začervenám sa. „Rovnako starý ako ty,“ poviem.
„Pozri, Anastasia, ako som už povedal aj jej, ona je
súčasťou mojej minulosti. Ty si moja budúcnosť. Nenechaj ju,
aby sa stavala medzi nás, prosím. A úprimne, táto téma ma už
fakt unavuje. Idem niečo robiť.“ Postaví sa a znova sa na mňa
zahľadí. „Už to nechaj tak. Prosím.“
Vzdorovito mu vraciam pohľad.
„A skoro by som zabudol,“ ešte dodáva. „Už ti priviezli
auto. Je v garáži. Taylor má kľúče.“
To naozaj?… Ten saab? „Môžem si ho zajtra vziať?“
371
„Nie.“
„Prečo nie?“
„Ty vieš prečo. Iba ti chcem pripomenúť – ak zase mieniš
opustiť kanceláriu, láskavo mi o tom povedz. Sawyer tam bol a
sledoval ťa. Zdá sa, že ti nemôžem veriť, keď tvrdíš, že sa o
seba postaráš.“ Mračí sa na mňa a ja sa kvôli nemu cítim ako
rozmaznané dieťa – už zasa. Tak rada by som s ním práve toto
chcela rozobrať, lenže on je teraz taký dopálený kvôli Elene, že
ho nechcem nahnevať ešte viac. Ale aj tak si neodpustím jednu
poznámku: „Zdá sa, že ani ja nemôžem veriť tebe,“ prsknem.
„Mohol si mi povedať, že ma Sawyer sleduje.“
„Chceš sa azda pohádať aj pre toto?!“ oborí sa na mňa.
„Nevšimla som si, že by sme sa hádali. Bola som v tom, že
spolu komunikujeme,“ precedím podráždene.
Na chvíľku zatvára oči, akoby sa usilovne snažil
nadobudnúť pokoj. Preglgnem a znepokojene ho sledujem.
Kriste, toto sa môže zvrhnúť kamkoľvek.
„Musím pracovať,“ povie potom potichu a opúšťa
miestnosť.
Pomaly vydýchnem. Ani som si neuvedomila, že
zadržiavam dych. Hodím sa do postele na chrbát a pozerám
do stropu.
Mohli by sme spolu my dvaja niekedy viesť normálny
dialóg, bez toho aby sa to skončilo hádkou? Je to
vyčerpávajúce.
Skrátka, ešte sa málo poznáme. Naozaj sa k nemu chcem
nasťahovať? Dokonca ani netuším, či by som mu mala k práci
urobiť čaj alebo kávu. Mala by som ho pri nej vôbec rušiť?
Nemám predstavu o tom, čo má rád a čo nie.
372
Celá tá záležitosť s Elenou už ho evidentne otravuje – a má
pravdu, mala by som sa pohnúť z miesta. Nechať to plávať.
No, aspoň nečaká, že z nás budú kamarátky, a ona už na mňa
hádam prestane naliehať kvôli tej schôdzke.
Vstanem z postele a podídem ku oknu. Odomknem
balkónové dvere, otvorím ich a pomaly kráčam k zasklenému
zábradliu. Tá jeho transparentnosť je znepokojujúca. Vzduch
tu hore je veľmi chladný a svieži.
Pozorujem, ako sa v ňom mihotajú svetlá Seattlu. Christian
je tu od všetkého taký odtrhnutý, v tej svojej pevnosti. Nikomu
sa tu nezodpovedá. To je ako naschvál, práve keď mi povie, že ma
ľúbi, musíme preberať všetky tie šialenosti ohľadom tej strašnej
ženskej. Prevrátim nad tým oči. Jeho život je taký
komplikovaný! On je komplikovaný.
S ťažkým povzdychom a posledným pohľadom na Seattle,
ktorý je rozprestretý ako nejaké zlatisté rúcho pri mojich
nohách, sa rozhodnem, že zavolám Rayovi. Už som s ním
nehovorila celú večnosť.
Ako zvyčajne je to krátky rozhovor, pri ktorom ma
ubezpečil, že je v poriadku a že ho ruším pri dôležitom zápase.
„Dúfam, že máte s Christianom pohodu,“ zaujíma sa akoby
mimochodom. Viem, že sa pýta, aby prejavil záujem, ale
naozaj sa o tom rozprávať nechce.
„Hej. Sme v pohode.“ Tak nejako. A navyše, sťahujem sa k
nemu. Aj keď sme to ešte nenaplánovali.
„Mám ťa rada, ocko.“
„Aj ja teba, Annie.“
Položím a pozriem sa na hodinky. Ešte je len desať. Kvôli
tej našej diskusii sa cítim taká zvláštne napätá a nepokojná.
373
Dám si rýchlu sprchu a v spálni sa potom rozhodnem, že si
oblečiem jednu z nočných košieľok, ktoré pre mňa obstarala
Caroline Actonová z Nieman Marcusa. Christian vždy frfle na
tričká, čo mu vyťahujem na spanie. Celkovo sú tu tri nočné
úbory. Vyberám si ružovkastú košieľku a prevliekam si ju cez
hlavu. Keď mi schádza dolu po tele, jej látka mi kĺže po
pokožke, láska ju a prilieha k nej. Je to luxusný pocit –
najjemnejší a najtenší satén. No, pozrime sa! V zrkadle vyzerám
ako nejaká filmová hviezda z tridsiatych rokov. Je to dlhé,
elegantné a v mojom prípade veľmi nezvyčajné.
Ešte si vezmem vhodný župan a rozhodnem sa, že si
pohľadám nejakú knihu v knižnici. Mohla by som si
jednoducho vziať iPad – lenže práve teraz mám chuť na
pohodlie a autenticitu skutočnej knihy. Christiana nechám na
pokoji. Možno sa mu dobrá nálada vráti, až skončí s prácou.
Christianova knižnica oplýva nepreberným množstvom
titulov. Len prejsť ich názvy by mi trvalo celé veky.
Príležitostne pokukujem po biliardovom stole a do tváre sa mi
ženie horúčava, keď si vybavujem náš predchádzajúci večer. S
úsmevom zisťujem, že to pravítko ešte stále leží na podlahe.
Zdvíham ho a skusmo sa ním plesnem do dlane. Au! To štípe.
Prečo preňho nie som schopná prijať viac bolesti? Skľúčene
odkladám pravítko na stôl a pokračujem v hľadaní dobrého
čítania.
Väčšina kníh sú prvé vydania. Ako len mohol zhromaždiť
takú zbierku za taký krátky čas? Možno má Taylor v náplni
práce aj nákup kníh. Vyberám si Rebeccu od Daphne Du
Maurierovej. Už dlho som ju nečítala. Uvelebím sa v jednom z
kresiel a už s prvým riadkom sa mi na tvári objavuje spokojný
úsmev.
374
Včera v noci sa mi zdalo, že idem znovu do Manderlay…
Prebúdzam sa, keď ma Christian dvíha do náručia.
„Ahoj,“ zdraví ma ticho, „zaspala si. Nemohol som ťa
nájsť.“ S tvárou zaborenou v mojich vlasoch ma odnáša späť
do spálne. Ospalo mu dávam ruky okolo krku a vdychujem
jeho vôňu – je taká príjemná. Ukladá ma do postele a prikrýva.
„Spi, miláčik,“ zavrní a pritlačí mi pery na čelo.
Precitám náhle, prebúdza ma znepokojujúci sen. Chvíľu
som dezorientovaná a pristihnem sa, ako s úzkosťou
kontrolujem priestor pri nohách postele, ale nikto tam nie je. Z
veľkej izby ku mne doliehajú ladné tóny zložitej klavírnej
skladby.
Koľko je hodín? Mrknem sa na budík na rádiu – dve ráno.
Išiel vôbec Christian spať? Vymotám si nohy zo župana, ktorý
mám ešte stále na sebe, a škriabem sa z postele.
Prichádzam do veľkej izby, kde zostávam v tieni a
počúvam. Christian je úplne ponorený do hudby. Vyzerá v
bezpečí, chránený vo svojej svetelnej bubline. A motív, ktorý
práve hrá, je pekný, melodický – jeho pasáže znejú povedome
a zároveň veľmi prepracovane. On je vážne dobrý. Prečo ma to
zakaždým tak prekvapí?
Celý ten výjav však vyzerá trochu inak a ja si uvedomujem,
že krídlo klavíra je zatvorené, takže vidím rovno na neho.
Vzhliadne a naše oči sa stretávajú, v jeho sivých sa jemne
odráža rozptýlené svetlo lampy. Hrá ďalej bez toho, že by sa
375
akokoľvek zastavil, a ja pomaly kráčam jeho smerom. Jeho oči
ma nasledujú, hltajú ma a ich žiara sa tým znásobuje. Keď som
pri ňom, prestáva hrať.
„Prečo si prestal? Bolo to nádherné.“
„Tušíš vôbec, ako lákavo práve v tejto chvíli vyzeráš?“ pýta
sa mäkko.
Aha, preto.
„Poď do postele,“ zašepkám. Oči sa mu rozsvietia ešte viac,
keď ku mne načiahne ruku. Chytím sa jej a on ňou nečakane
trhne, takže mu padám do lona. Ovíja okolo mňa ruky a túli sa
mi ku krku za uchom, až ma z toho príjemne šteklí pozdĺž
chrbtice.
„Prečo sa hádame?“ zašepká a škrabne ma zubami na
lalôčiku.
Pri všetkých svätých. Srdce mi vynecháva jeden úder a
potom začína splašene tĺcť, rozlieva mi horúčavu po celom
tele.
„Pretože sa vzájomne spoznávame a ty si tvrdohlavý a
popudlivý a náladový a komplikovaný,“ šepkám prerývane a
skláňam hlavu, aby som mu poskytla lepší prístup ku krku.
Prechádza mi po ňom nosom a ja cítim, ako sa pritom
usmieva.
„Presne taký som, slečna Steelová. Je zázrak, že ma dokážeš
vystáť.“ Začína mi jemne hryzkať ucho a mne pritom uniká
tichý ston. „Je to vždy také?“ vzdychne si.
„Nemám najmenšie tušenie.“
„Ja tiež nie.“ Potiahne za opasok župana, ktorý sa otvára, a
on mi rukou schádza po tele dolu, cez prsia. Vnímam, ako mi
vďaka jeho jemným dotykom a pnutiu saténu tvrdnú
bradavky. Pokračuje ďalej, k môjmu pásu a ďalej, na bok.
376
„Dotýkať sa ťa cez túto látku je luxus, dokonca všetko
vidím – aj toto.“ Zalapám po dychu, keď ma cez košieľku
jemne zaťahá za chĺpky. Do druhej ruky si v mojom zátylku
naberá hrsť vlasov. Ťahom mi zakláňa hlavu a bozkáva ma…
Jeho jazyk mi preniká do úst s naliehavou neústupnou
potrebou. Ja v reakcii na to zastonám a v dlani láskam tú
milovanú tvár. Rukou mi pomaly sunie košieľku hore, mučivo
pomaly, až kým v nej nezovrie môj zadok, a potom schádza
nechtom palca po vnútornej strane môjho stehna.
A zrazu ma prekvapuje tým, že sa zodvihne a vysadí ma na
klavír. Chodidlá mi pristávajú na klávesoch a vylúdia z nich
neharmonické drsné tóny. Christian stúpa rukami po mojich
nohách až ku kolenám, ktoré vzápätí roztvára. Potom ma chytí
za ruky.
„Polož sa,“ prikáže mi a pridrží ma za ne, kým si neľahnem
na vrchnú dosku klavíra. Je tvrdá a nekompromisne ma tlačí
do chrbta. Christian ma púšťa a otvára mi nohy ešte viac, moje
prsty pritom zatancujú po klávesoch smerom k nižším i
vyšším tónom.
Bože! Viem, čo sa chystá urobiť, a to očakávanie je… Hlasno
zavzdychám, keď ma pobozká na vnútornú stranu kolena,
odkiaľ si bozkávaním a jemným hryzkaním razí cestičku
nahor. A potom vnímam, ako mi hebký satén kĺže po citlivej
pokožke, keď mi vyhŕňa košieľku hore. Zapiera sa nohami a
struny sa znovu rozoznejú. Keď jeho ústa doputujú až do
môjho lona, zatváram oči a odovzdávam sa mu.
A on ma pobozká… práve tam… potom jemne fukne, a keď
mi naplno roztiahne stehná, zacítim skúšobné zakrúženie
jazyka. Pripadám si taká otvorená – taká vystavená. Drží si ma
na mieste, ruky tesne nad mojimi kolenami a jeho jazyk ma
377
neľútostne trýzni, bez zmilovania, nepretržite, neúnavne.
Prepínam sa a pohybujem bokmi v rytme, ktorý udáva môj
uchvatiteľ. „Ach, Christian, prosím,“ zakvílim.
„Ale nie, miláčik, ešte nie,“ brzdí ma schválne. Už cítim,
ako sa vo mne to napätie zbiera, lenže to on takisto a prestáva.
„Nie…“ zafňukám.
„Toto je moja odplata, Ana,“ zahundre. „Keď sa budeš so
mnou hádať, ja to tvojmu telu nejako vrátim.“ Jemnými
bozkmi mi posieva brucho, jeho dlane putujú vyššie po mojich
stehnách, hladia, hnetú, mučia. Jazykom krúži okolo môjho
pupka, a jeho ruky – a jeho palce… jeho palce… sa ocitajú v
mojich slabinách.
„Ach!“ vykríknem, keď do mňa jeden z nich vtlačí. Tým
druhým ma začína znova trýzniť, pohybuje ním dookola,
zúfalo pomaly. Zvíjam sa pod jeho dotykmi a zdvíham chrbát
z klavíra. Je to skoro na nevydržanie.
„Christian!“ zvolám a požieraná vášňou sa vymykám spod
vlastnej kontroly.
Zmiluje sa a prestáva. Dvíha mi nohy z klávesov a zatlačí
na ne. Zrazu ľahko kĺže ďalej po hladkom veku klavíra a on
ma tam hore nasleduje, rýchlo si kľakne medzi moje nohy, aby
si nasadil kondóm. Vzoprie sa nado mnou, ja prerývane
oddychujem, túžobne naňho hľadím a zisťujem, že je úplne
nahý. Kedy sa vlastne vyzliekol?
Opätuje môj uprený pohľad a ja v jeho očiach poznávam
úžas, lásku i vášeň. Je to fascinujúce.
„Tak šialene ťa chcem!“ vydýchne. A potom do mňa veľmi
pomaly, nádherne vstupuje.
378
Ležím na ňom, úplne vyčerpaná, rozhodené končatiny
mám ťažké a ochabnuté. Panebože. Je oveľa pohodlnejší, než to
obrovské piano pod nami. Opatrne, tak aby som sa ho tam
inak nedotkla, si opieram tvár o jeho hruď. Nijako
neprotestuje, a tak načúvam, ako sa mu upokojuje dych,
rovnako ako ten môj. Nežne mi íska vo vlasoch.
„Piješ večer čaj alebo kávu?“ pýtam sa ospanlivo.
„Čo je to za čudnú otázku?“ spýta sa unavene.
„Napadlo mi, že by som ti doniesla do pracovne čaj, ale
potom som si uvedomila, že vlastne neviem, čo by si chcel.“
„Aha tak. Večer vodu alebo víno, Ana. Aj keď, možno by
som mal skúsiť ten čaj.“
Dlaňou mi teraz rytmicky prechádza hore a dolu po chrbte,
láskyplne ma hladí.
„Naozaj sa poznáme veľmi málo,“ zamumlem.
„Ja viem,“ povie a vyznie to pritom tak smutne, že si
sadám, aby som naňho videla.
„Čo je?“ zisťujem. Zavrtí hlavou, akoby sa chcel zbaviť
nejakej nepríjemnej myšlienky, a vystrie ruku, aby ma pohladil
po tvári. Oči má pritom jasné a vážne.
„Ja ťa milujem, Ana Steelová,“ vyzná sa.
Budík sa rozreve ranným dopravným spravodajstvom o
šiestej a ja som ním surovo vytrhnutá zo znepokojujúceho sna
o plavých a tmavovlasých ženách. Nemôžem si spomenúť, o
čom vlastne bol, a ja som aj tak ihneď rozptýlená jednoduchou
skutočnosťou, že sa okolo mňa ako hodvábny šál vinie
Christian Grey. Rozstrapatenou hlavou spočíva na mojej
hrudi, ruku má opretú o moje prsia, nohu prehodenú cezo
mňa a tlačí ma nadol. Stále spí a mne je príliš teplo. Ale ja to
379
nepohodlie ignorujem a váhavo naťahujem ruku, aby som si
nechala pretiecť jeho vlasy medzi prstami. Pohne sa. Otvára
oči a rozťahuje pery do ospanlivého úsmevu. To nie je možné…
aj teraz je očarujúci.
„Dobré ráno, kráska,“ zašepká.
„Dobré ráno, krásavec,“ opätujem mu úsmev. Letmo ma
pobozká a vypletá sa zo mňa, dvíha sa na lakťoch a skúma ma
pátravým pohľadom.
„Ako si sa vyspala?“ pýta sa.
„Výborne, aj napriek tomu nočnému vyrušeniu.“
Jeho úsmev sa rozširuje. „Hmm. Mňa takto môžeš vyrušiť
kedykoľvek.“ Dostávam ďalší ranný bozk.
„A čo ty? Ty si sa vyspal dobre?“
„S tebou vždy spím dobre, Anastasia.“
„Už žiadne nočné mory?“
„Nie.“
Pokrčím čelo a risknem otázku: „O čom sú?“ Mraští obočie
a z tváre mu mizne úsmev. Dofrasa – tá moja hlúpa zvedavosť.
„Sú to jednoducho flashbacky z môjho raného detstva,
aspoň tak to nazýva doktor Flynn. Niektoré sú veľmi živé, iné
menej.“ Klesá mu hlas a tvárou mu preletí neprítomný
bolestný výraz. Bezmyšlienkovite mi začína prechádzať
prstom po kľúčnej kosti, čím rozptyľuje moju pozornosť.
„Budíš sa s plačom a krikom?“ Hlúpy pokus o zľahčenie
situácie.
Obracia ku mne zmätený pohľad. „To nie, Anastasia. V
živote som neplakal. Aspoň, čo si pamätám.“ Nasadzuje si
sústredený výraz, akoby sa snažil preniknúť do hlbín svojich
spomienok. Ale nie – to je na tento ranný čas príliš temné
miesto, celkom určite.
380
„A pamätáš si zo svojho detstva niečo pekné?“ pýtam sa
náhlivo, len aby som ho vytiahla späť. Chvíľu sa tvári
zamyslene, pritom mi stále kĺže prstom po pokožke.
„Spomínam si, ako tá závislá suka piekla. Pamätám si na tú
vôňu. Myslím, že to bola narodeninová torta. Pre mňa. A
potom, keď mama s otcom priviezli Miu. A to, ako sa mama
bála mojej reakcie, lenže ja som si malú Miu okamžite obľúbil.
Moje prvé slovo bolo Mia. A potom si pamätám na svoju prvú
hodinu klavíra. Slečna Kathie, moja učiteľka, bola úžasná. A
mala koňa.“ Zasnene sa usmeje.
„Povedal si, že ťa tvoja mama zachránila. Ako?“
Vytrhnutý zo zamyslenia sa ku mne vracia pohľadom,
sleduje ma ako niekoho, kto nechápe, že jeden a jeden sú dva.
„Osvojila si ma,“ povie jednoducho. „Myslel som si, že je
anjel, keď som ju prvýkrát uvidel. Bola celá v bielom a bola
taká pokojná a láskavá, keď ma vyšetrovala. Nikdy na to
nezabudnem. Keby vtedy povedala nie, alebo Carrick…“
pokrčí plecami a letmo skontroluje čas na budíku. „Toto je
trochu ťažká téma na také skoré ráno,“ skonštatuje.
„Len som sľúbila, že sa pokúsim spoznať ťa bližšie.“
„Naozaj, slečna Steelová? Myslel som si, že ste chceli
vedieť, či večer pijem kávu alebo čaj,“ zamračí sa. „Keď už sme
pri tom, napadá mi jeden spôsob, ako by ste ma mohli spoznať
lepšie.“ Veľavravne sa ku mne zdola pritlačí.
„Myslím, že v tomto smere už vás poznám až veľmi
dobre.“ Môj hlas znie bohorovne a káravo, čo ho prinúti ten
úsmev rozšíriť.
„Vidíš, a ja si zase myslím, že v tomto smere ťa nikdy dosť
dobre nepoznám,“ zavrní. „Prebúdzať sa vedľa teba má isté
výhody.“ Jeho hlas je ako zamat a sexi až do špiku kostí.
381
„Vari ty nemusíš vstávať?“ vyletí zo mňa. Ako to robí?
„Dnes ráno nie. A vstávať tu bude len jeden z nás, slečna
Steelová.“ Oči sa mu žiadostivo zalesknú.
„Christian!“ V šoku zalapám po dychu. Zrazu vyskočí a
ľahne si na mňa. Tlačí ma k posteli, chytá za ruky, dvíha mi ich
nad hlavu a začína ma bozkávať na krku.
„Ach, slečna Steelová,“ usmeje sa mi do pokožky, čím mi
vysiela po tele slastné brnenie. Rukou putuje dolu po mojom
tele a cestou naspäť mi pomaly vyhŕňa nočnú košieľku. „Čo
všetko by som s vami chcel robiť,“ zapradie.
A ja som stratená, koniec výsluchu.
Pani Jonesová servíruje raňajky skladajúce sa z omelety so
slaninou pre mňa a šunkovej omelety pre Christiana. Sedíme v
družnom tichu, bok po boku, pri raňajkovom bare.
„Tak kedy sa stretnem s tým tvojím trénerom Claudom,
aby som ho preklepla?“ prehodím. S úsmevom sa na mňa
pozrie.
„To záleží na tom, či chceš ísť cez víkend do New Yorku,
alebo nie. Ak ho teda nechceš vidieť niektorý deň v týždni
skoro ráno. Poviem Andrei, aby prešla jeho rozvrh a dala ti
vedieť.“
„Andrei?“
„Mojej asistentke.“
No jasné. „Jedna z tých tvojich mnohých blondín,“
podpichnem ho.
„Nie je moja. Jednoducho pre mňa pracuje. To ty si moja.“
„Aj ja pre teba pracujem,“ utrúsim.
Zasmeje sa, akoby na to zabudol. „No hej, vlastne áno.“
Ten jeho žiarivý, široký úsmev je nákazlivý.
382
„Možno by ma mohol Claude naučiť kickbox,“ varujem ho
posmešne.
„Vážne? Až tak si proti mne veríš?“ pobavene dvíha
obočie. „Prijímam výzvu, slečna Steelová.“ Je taký
sakramentsky šťastný v porovnaní s tým, akú zlú náladu mal
včera po Eleninom odchode. Je to absolútne odzbrojujúce.
Možno je to tým sexom… možno, že práve ten mu vlieva
optimizmus do žíl.
Kútikom oka mrknem za seba smerom ku klavíru,
oživujem si spomienku na minulú noc.
„Zase si otvoril veko klavíra.“
„V noci som ho zavrel, aby som ťa nerušil. Asi to
nepomohlo, ale som tomu rád.“ Dvíha kútiky úst v lascívnom
úsmeve a zároveň sa púšťa do omelety. Rozpačito mu ten
úsmev vraciam.
No, zábavky na klavíri.
Pani Jonesová sa nakláňa a položí predo mňa papierové
vrecúško s mojím obedom – takže sa previnilo začervenám.
„Na neskôr, Ana. Jete tuniaka?“
„Ale iste. Ďakujem, pani Jonesová,“ venujem jej nesmelý
úsmev, ktorý mi zdvorilo vráti a následne odíde z veľkej izby.
Mám podozrenie, že preto, aby nám dopriala súkromie.
„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ obraciam sa späť k
Christianovi.
Jeho rozjarený výraz ľahko poľavuje. „Samozrejme.“
„A nebudeš sa hnevať?“
„Bude sa to týkať Eleny?“
„Nie.“
„Potom sa hnevať nebudem.“
„Tak, ale teraz mám jednu doplňujúcu otázku.“
383
„Aha…“
„Ktorá sa jej týka.“
Zagúľa očami. „A akú?“ precedí, teraz už podráždene.
„Prečo sa vždy tak naježíš, keď sa ťa na ňu pýtam?“
„Úprimne?“
Zaškerím sa naňho. „Myslela som, že so mnou vždy
hovoríš úprimne.“
„Snažím sa.“
Privriem naňho oči. „To znie ako veľmi vyhýbavá
odpoveď.“
„Vždy sa k tebe správam úprimne, Ana. Nechcem hrať
žiadne hry. Teda nie tento druh hier,“ poopraví sa a zablysne
sa mu v očiach.
„A aký druh hier chceš hrať?“
S naklonenou hlavou sa na mňa usmeje. „Slečna Steelová, je
také ľahké odviesť vašu pozornosť.“
Zachichocem sa. Veď má pravdu. „Keď vy tú pozornosť
odvádzate toľkými smermi, pán Grey.“ Pozerám sa, ako mu
sivé oči ožívajú humorom.
„Tento tvoj smiech je mojím najobľúbenejším zvukom na
svete, Anastasia. A teraz – ako znela tvoja pôvodná otázka?“
pýta sa medovým hlasom a ja mám dojem, že sa mi posmieva.
Pokúšam sa skriviť pery do nepríjemnej grimasy, lenže tento
hravý Tieň sa mi páči – je s ním zábava. Niet nad ranné
prekáranie. A tak krčím čelo, čo sa snažím vybaviť si tú moju
otázku.
„No, jasné. Ty si svoje subky vídal len cez víkendy?“
„Tak je,“ pripúšťa a nervózne čaká, čo bude ďalej.
Zazubím sa na neho. „Takže cez týždeň žiadny sex.“
384
Zasmeje sa. „Aha, tak týmto smerom mierime.“ Zdá sa, že
sa mu uľavilo. „A prečo si myslíš, že každý všedný deň
cvičím?“ Teraz sa mi už smeje neskrývane do očí, ale mne je to
jedno. Mám chuť sa od samej radosti potľapkať po pleci. To je
ďalšie prvýkrát – teda, hneď niekoľko prvýkrát.
„Vyzeráte, že ste sama so sebou náramne spokojná, slečna
Steelová.“
„To teda som, pán Grey.“
„To by ste veru mali,“ smeje sa ďalej. „A teraz dojedz tie
raňajky.“ Och, panovačný Tieň… Nikdy sa nenachádza
priveľmi ďaleko.
Sedíme na zadných sedačkách audi. Taylor šoféruje a má v
úmysle najskôr vysadiť v práci mňa a potom Christiana.
Sawyer sedí vedľa neho.
„Nevravela si náhodou, že sa dnes vracia ten brat tvojej
spolubývajúcej?“ pýta sa ma Christian skoro nenútene. Z jeho
hlasu ani výrazu sa nedá nič vyčítať.
„No hej, vlastne, Ethan,“ zalapám po dychu. „Zabudla
som. Teda, Christian, vďaka, že si mi to pripomenul. Budem sa
musieť vrátiť domov.“
Ľahko mu stuhne výraz. „A kedy?“
„Nie som si istá, kedy priletí.“
„Nechcem, aby si kamkoľvek chodila sama,“ hovorí ostro.
„Ja viem,“ súhlasím a odolávam chuti na pána Prehnaná
Reakcia prevrátiť oči. „Bude ma dnes Sawyer špehovať…
ehm… strážiť?“ zdráhavo sa pozriem Sawyerovým smerom a
zisťujem, že sa mu červenajú uši.
„Samozrejme,“ uzemňuje ma Christian a oči má ako
arktický ľadovec.
385
„Keby som išla saabom, bolo by to jednoduchšie,“
obhajujem sa naštvane.
„Sawyer bude mať auto a môže ťa do tvojho bytu odviezť,
ale záleží o koľkej.“
„Pozri, myslím, že sa mi Ethan určite v priebehu dňa ozve.
A potom ti dám vedieť, čo je v pláne.“
Len na mňa pozerá a mlčí. O čom premýšľa?
„Tak dobre,“ prijíma. „Sama ani na krok. Rozumieš?“
pohrozí mi svojím dlhým ukazovákom.
„Iste, drahý,“ zavrčím.
V tvári sa mu mihne nepatrná stopa úsmevu. „A mohla by
si tiež raz použiť BlackBerry – pošlem ti naň mail. Možno to
uchráni môjho IT špecialistu pred veľmi zaujímavo stráveným
predpoludním, čo ty na to?“ zaznie sarkasticky.
„Samozrejme, Christian.“ Neodolám a prevrátim naňho oči
a on sa na mňa zamračí.
„Ale, ale, slečna Steelová, nejako ma z vás začína svrbieť
dlaň.“
„Ach, pán Grey, tá vaša permanentne svrbiaca dlaň. Čo si s
ňou len počneme?“
Zasmeje sa, ale zarazí ho prichádzajúci hovor na mobil, na
ktorom má určite zapnuté vibračné zvonenie, pretože som nič
nepočula. Keď zazrie, kto mu volá, zamračí sa.
„Čo je?“ vyštekne do telefónu, ale potom sa pozorne
započúva. Nemôžem si pomôcť, využívam tú chvíľku a
kochám sa jeho bezchybným profilom: skúmam jeho rovný
nos, vlasy, ktoré mu bez ladu a skladu padajú do čela…
Vytrhne ma z neokrôchaného zízania a jeho výraz sa mení z
neveriaceho na pobavený. Spozorniem.
386
„To myslíš vážne… Na scénku… A kedy ti to povedal?“
Pokúša sa potlačiť smiech. „Nie, s tým si nerob starosti.
Nemusíš sa ospravedlňovať. Som rád, že sa to logicky
vysvetlilo. Fakt to bolo až smiešne málo peňazí… Vôbec
nepochybujem o tom, že máš v pláne niečo veľmi škaredé.
Chudák Isaac,“ zasmeje sa. „Dobre… Ahoj.“ Zaklapne mobil a
pozrie sa na mňa. Zrazu má ostražitý výraz, ale zároveň taký
zvláštny, plný úľavy.
„Kto to bol?“ vyzvedám.
„Naozaj to chceš vedieť?“ ticho opáči.
Aj tak to už viem. Zavrtím hlavou a zadívam sa von z okna
do seattleského pochmúrneho dňa. Prečo mu len nemôže dať
pokoj?
„No tak.“ Naťahuje sa za mojou rukou a postupne prikladá
pery ku každému jednému kĺbu. A zrazu mám malíček v jeho
ústach… tvrdo ho saje. Potom jemne zahryzne.
Tak počkať! Je to ako nejaká horúca linka do môjho lona.
Prudko zalapám po vzduchu a nervózne kontrolujem očami
Taylora, Sawyera a nakoniec aj Christiana, ktorému medzitým
oťažel pohľad. Pomaly rozťahuje pery do zmyselného úsmevu.
„Nelám si s tým hlavu, Anastasia,“ upokojuje ma. „Ona je
minulosť.“ Zľahka ma bozkáva do stredu dlane, čím ma
rozochveje – úplne všade – a moja chvíľková urazenosť upadá
do zabudnutia.
„Ránko, Ana,“ zahučí Jack, keď prichádzam k svojmu
stolu. „Pekné šaty.“
Začervenám sa. Tie šaty sú súčasťou môjho nového šatníka,
pozornosť môjho neskutočne bohatého priateľa. Sú to
svetlomodré ľanové puzdrové šaty bez rukávov, celkom
387
vypasované. A k nim mám krémové remienkové topánky na
podpätku. Christianovi sa podpätky páčia, aspoň myslím.
Potajomky sa tej myšlienke pousmejem, ale rýchlo si znovu
nalepím taký ten neutrálny, profesionálne pracovný úsmev
určený môjmu šéfovi.
„Dobré, Jack.“
Začínam tým, že objednávam poslíčka, aby doručil tú
Jackovu brožúru do tlačiarne. Menovaný vzápätí vystrkuje
hlavu z dverí svojej kancelárie.
„Mohol by som, prosím ťa, dostať kávu, Ana?“
„Iste.“ Odchádzam do kuchynky, kde stretávam Claire z
recepcie, ktorá tam tiež varí kávu.
„Ahoj, Ana,“ pozdraví ma rozjarene.
„Ahoj, Claire.“
Krátko si porozprávame o víkendovom stretnutí jej
rozvetvenej rodiny, ktoré si ohromne užila, a ja sa jej zmienim
o plavbe s Christianom.
„Ten tvoj priateľ je vysnívaný, Ana,“ vydýchne so
zahmleným pohľadom.
Mám sto chutí na ňu prevrátiť oči.
„No, nevyzerá tak zle,“ usmejem sa, načo sa obe
rozosmejeme.
„To ti teda trvalo!“ hromží Jack, keď mu prinášam kávu.
Uf! „Ospravedlňujem sa.“ Očerveniem, ale potom sa
zamračím. Trvalo mi to rovnako dlho ako zvyčajne. Čo má za
problém? Možno je pre niečo nervózny.
Zakrúti hlavou. „Prepáč, Ana. Nechcel som po tebe
vyštartovať, zlatko.“
Zlatko?!
388
„Na úrovni stredného manažmentu sa niečo deje a ja
netuším, o čo ide. Poriadne nastraž uši, áno? Keby si niečo
začula… Viem, ako spolu vy dievčatá klebetíte.“ Vyškerí sa na
mňa a mne sa ľahko dvíha žalúdok. On nemá ani potuchy o
tom, ako spolu „my dievčatá“ klebetíme. A navyše ja viem, čo
sa deje.
„Dala by si mi vedieť, však?“
„Jasné,“ zamumlem. „Poslala som tú brožúru do tlačiarne.
Bude tu okolo druhej.“
„Skvelé. Toto si zober.“ Podáva mi štós rukopisov. „Tieto
všetky treba zaevidovať a urobiť výťah z prvých kapitol.“
„Hneď sa do toho pustím.“
Uľaví sa mi, keď môžem opustiť jeho kanceláriu a sadnúť si
k svojmu stolu. Je také ťažké byť stále v obraze! Čo asi urobí,
až to zistí? V žilách mi tuhne krv. Niečo mi hovorí, že bude
fakt naštvaný. Rýchlo sa pozriem na BlackBerry a rozžiarim sa.
Prišiel mi mail od Christiana.
Od: Christian Grey
Predmet: Svitanie
Dátum: 14.6.2011, 09:23
Komu: Anastasia Steelová
Milujem, keď sa ráno budím vedľa Teba.
Christian Grey
389
Úplne & Beznádejne Zabuchnutý výkonný riaditeľ Grey
Enterprises Holdings, s. r. o.
Myslím, že mi úsmev práve roztrhol tvár na dve časti a
moja vnútorná bohyňa metá na svojej pohovke salta vzad.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Súmrak
Dátum: 14.6.201 1, 09:35
Komu: Christian Grey
Drahý Úplne a Beznádejne zabuchnutý,
milujem, keď sa vedľa Teba prebúdzam. Ale čo priamo
zbožňujem, je byť s Tebou v posteli a vo výťahoch a na
klavíroch a na biliardových stoloch a na pracovných stoloch a
v sprchách a vo vaniach a na divných drevených krížoch s
putami a v posteliach s nebesami a červenými saténovými
obliečkami a v lodeniciach a v detských izbách.
Tvoja
Sexom Posadnutá a Neukojiteľná xxx
Od: Christian Grey
Predmet: Vlhká
390
Dátum: 14.6.2011, 09:37
Komu: Anastasia Steelová
Drahá Sexom posadnutá a neukojiteľná, práve som si vyprskol
kávu na celú klávesnicu. Nemyslím, že by sa mi niečo také
niekedy predtým stalo. Naozaj obdivujem ženy, ktoré sa
zameriavajú na geografiu. Mám z toho teraz usúdiť, že ma
chceš len kvôli môjmu telu?
Christian Grey
Úplne & Dočista Šokovaný výkonný riaditeľ Grey Enterprises
Holdings, s. r. o.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Rozchichotaná – a tiež vlhká...
Dátum: 14.6.2011, 09:42
Komu: Christian Grey
Drahý Dočista šokovaný,
presne tak.
Mám tu nejakú prácu.
Prestaň ma rozptyľovať.
S. P. & N. xxx
Od: Christian Grey
Predmet: A to musím?
Dátum: 14.6.2011, 09:50
391
Komu: Anastasia Steelová
Drahá S. P. & N.,
ako vždy, Vaše prianie je mi rozkazom.
Milujem, keď si rozchichotaná a navyše vlhká.
Neskôr, miláčik.
X
Christian Grey
Úplne & Beznádejne zabuchnutý, Šokovaný a urieknutý
výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s. r. o.
Odkladám mobil a púšťam sa do práce.
Okolo obeda ma Jack žiada, aby som mu skočila do bistra po
jedlo. Hneď ako vyjdem z jeho kancelárie, volám Christianovi.
„Anastasia,“ ozýva sa takmer okamžite, hrejivým a
láskavým hlasom. Ako je možné, že ma tento človek dokáže
rozohriať aj cez telefón?
„Christian, Jack ma poprosil, aby som mu zašla po obed.“
„Bastard lenivý,“ uľaví si.
Ja to ignorujem a pokračujem: „Takže mu poň idem.
Možno by sa hodilo, keby si mi dal číslo na Sawyera, aby som
ťa nemusela obťažovať.“
„Ale to nie je žiadne obťažovanie, miláčik.“
„Si tam sám?“
392
„Nie. Práve teraz tu na mňa zíza celkom šesť ľudí a všetci si
lámu hlavu nad tým, s kým to, dočerta, hovorím.“
Doparoma… „To ako vážne?“ vyjachcem v panike.
„Áno. Fakt. To je moje dievča,“ oznamuje niekam do
priestoru mimo slúchadla.
Do horúceho pekla! „Tí všetci si určite mysleli, že si gay, vieš
to?“
Zasmeje sa. „Hej, pravdepodobne.“ Počujem, ako sa pritom
usmieva.
„Ehm – tak ja už radšej idem.“ Som si istá, že presne vie,
ako veľmi trápne sa cítim, keď ho takto vyrušujem.
„Dám Sawyerovi vedieť,“ zasmeje sa znova. „Už sa ti ozval
ten tvoj kamarát?“
„Ešte nie. Budete prvý, kto sa o tom dozvie, pán Grey.“
„Dobre. Tak neskôr, miláčik.“
„Ahoj, Christian,“ usmievam sa, vlastne ako vždy, keď to
slovo použije. Nehodí sa to k nemu, ale zároveň to k nemu
patrí.
Chvíľu nato vychádzam von a Sawyer už čaká pri vchode
do budovy. „Slečna Steelová,“ zdraví ma formálne.
„Sawyer,“ kývnem na odpoveď, načo spoločne zamierime
do lahôdkarstva.
So Sawyerom sa necítim tak uvoľnene ako s Taylorom. Keď
prechádzame blokom budov, nepretržite skenuje ulicu. Som
preto ešte viac nervózna a pristihnem sa, že ho napodobňujem.
Je možné, že by bola Leila niekde tu? Alebo už sme sa
všetci nakazili Christianovou paranojou? Je azda tiež súčasťou
jeho päťdesiatich odtieňov sivej? Čo by som ja len dala za pol
393
hodiny otvoreného hovoru s doktorom Flynnom, aby som to
zistila.
Všetko sa zdá byť v poriadku, jednoducho Seattle v
poludňajšom čase – ľudia sa ponáhľajú na obed, nakupujú,
stretávajú sa s priateľmi. Vidím dve mladé ženy, ktoré sa
vzájomne objímajú, keď sa stretli.
Chýba mi Kate. Sú to ešte len dva týždne, čo odišla na
dovolenku, ale zdá sa, akoby to bolo najdlhších štrnásť dní v
mojom živote. Toľko sa toho prihodilo, nikdy mi neuverí, keď
jej to budem rozprávať. Teda, keď jej budem rozprávať verziu
skrátenú o informácie zahrnuté v dohode o mlčanlivosti.
Mračím sa. O tom sa budem musieť s Christianom pozhovárať.
Čo by na to asi Kate povedala? Len na to pomyslím a blednem.
Možno sa vráti s Ethanom. Pri tom pomyslení ma zalieva vlna
radosti, ale hneď sa spamätám. Určite príde až s Elliotom.
„Kde stojíte, keď čakáte a hliadkujete vonku?“ pýtam sa
Sawyera, keď sa postavím do radu na obed. Sawyer stojí predo
mnou, čelom ku dverám, a priebežne monitoruje ulicu a
každého, kto vchádza dovnútra. Je to znepokojujúce.
„Sedím v kaviarni hneď cez ulicu, slečna Steelová.“
„A nie je to priveľká nuda?“
„Pre mňa nie, madam. Je to moja práca,“ povie upäto.
Zalieva ma červeň. „Prepáčte, nemyslela som to…“ môj
hlas sa vytráca do ticha, keď uvidím jeho láskavý, chápavý
výraz.
„Prosím, slečna Steelová. Mojou prácou je chrániť vás. A
presne to budem robiť.“
„Takže, žiadna stopa po Leile.“
„Nie, madam.“
Zamyslene zmraštím čelo. „Ako vlastne viete, ako vyzerá?“
394
„Videl som jej fotografiu.“
„Aha, a máte ju so sebou?“
„Nie, madam.“ Poklepe si na hlavu. „Spolieham sa na svoju
pamäť.“
No jasné. Fotografiu Leily by som preskúmala naozaj rada.
Vidieť ju tak, ako vyzerala predtým, než sa z nej stal Prízrak.
Zaujímalo by ma, či by mi Christian poskytol kópiu. Áno,
pravdepodobne poskytol – kvôli môjmu bezpečiu. V hlave sa
mi rodí plán a moje podvedomie sa samoľúbo usmeje a
pochvalne prikývne.
Do kancelárie prichádzajú tie brožúry a ja musím povedať,
že vyzerajú naozaj skvele. Jednu hneď beriem Jackovi.
Zasvietia mu pritom oči a ja si nie som istá, či kvôli mne, alebo
tej brožúre. Verím v to druhé.
„Vyzerajú parádne, Ana.“ Zbežne v nej listuje. „Hej, dobrá
práca. Tak čo, zídeš sa dnes večer so svojím priateľom?“ skriví
hornú peru pri slove priateľ.
„Áno. Žijeme spolu.“ Čo je v podstate pravda. No, práve
teraz spolu bývame. A ja som oficiálne súhlasila, že sa k nemu
nasťahujem, takže to nie je len taká nejaká milosrdná lož.
Dúfam, že ho to odradí.
„Mal by niečo proti tomu, keby si išla na rýchly drink? Na
oslavu tvojej dobre odvedenej práce?“
„Dnes za mnou príde kamarát a všetci ideme na večeru.“
Skrátka mi do toho niečo príde každý večer, Jack.
„Chápem,“ ľahko si povzdychne a ja vnímam, aký je
rozladený. „Tak možno, až sa vrátim z New Yorku, čo
hovoríš?“ V očakávaní dvíha obočie, pohľad mu významne
stemnie.
395
No to hádam nie. Venujem mu nič nehovoriaci úsmev a
potláčam viditeľný záchvev zhnusenia.
„Dal by si si čaj alebo kávu?“ mením tému.
„Kávu, prosím.“ Jeho hlas je teraz hlboký a znie chrapľavo,
akoby ma žiadal o niečo iné. Doparoma. On sa nemieni
stiahnuť, teraz je mi to už jasné. Čo s tým?
Keď som preč z jeho kancelárie, dlho a s uvoľnením si
vydýchnem. Som z neho taká nervózna. Christian ho odhadol
dobre a to ma v podstate vytáča.
Kým si sadám k stolu, zvoní mi BlackBerry – číslo, ktoré
nepoznám.
„Ana Steelová.“
„Čau, Steelová,“ Ethanov predĺžený pozdrav ma zaskočí
nepripravenú.
„Ethan! Ako sa máš?“ skoro zjačím od radosti.
„Som šťastný, že som späť. Už som fakt otrávený zo
všetkého toho slnka a rumového punču a toho, že moja sestra
je bezhlavo zamilovaná do toho veľkého chlapa. Niečo ti
poviem, Ana, bolo to peklo.“
„Áno! More, piesok, slnko a rumový punč… To znie ako
Peklo od Danteho,“ zasmejem sa. „Kde si?“
„Na Sea-Tac, čakám na tašku. Čo robíš ty?“
„Som v práci. No, áno, som zárobkovo činná,“ reagujem na
jeho prudký nádych. „Tak čo, nechceš si sem prísť po kľúče?
Môžem sa potom u teba zastaviť doma.“
„To znie skvele. Uvidíme sa tak o trištvrte hodiny, možno
hodinu? Na akej si adrese?“
Rýchlo mu diktujem adresu SIP.
„Tak o chvíľu, Ethan.“
396
„Neskôr,“ zanôti a zavesí. Čože? Už aj Ethan? A potom mi
dochádza, že práve strávil týždeň s Elliotom. Rýchlo píšem email
Christianovi.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Návšteva z teplých krajín
Dátum: 14.6.2011, 14:55
Komu: Christian Grey
Najdrahší Úplne a Beznádejne Z., Š & U.,
Ethan je späť a príde si sem po kľúče od bytu.
Naozaj by som sa rada uistila, že sa v pohode zabýva.
Čo keby si ma vyzdvihol po práci? Mohli by sme zájsť ku mne
a potom, možno, VŠETCI vyraziť na večeru.
Na môj účet?
Tvoja
Ana x
Stále S. P. & N.
Anastasia Steelová
Asistentka pána Jacka Hyda, zodpovedného redaktora SIP
Od: Christian Grey
Predmet: Večera
Dátum: 14.6.2011, 15:05
Komu: Anastasia Steelová
397
Tvoj plán schvaľujem. Až na tú časť s platením!
Na môj účet.
Vyzdvihnem Ťa o šiestej.
X
P.S.: Prečo nepoužívaš BlackBerry?!
Christian Grey
Úplne & Beznádejne Vytočený výkonný riaditeľ Grey
Enterprises Holdings, s. r. o.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Panovačnosť
Dátum: 14.6.2011, 15:11
Komu: Christian Grey
No tak, nebuď taký strašne zviazaný a upätý.
Všetko je to zakódované.
Uvidíme sa o šiestej.
Ana x
Anastasia Steelová
Asistentka pána Jacka Hyda, zodpovedného redaktora SIP
Od: Christian Grey
Predmet: Ženská, čo jedného doženie k šialenstvu
398
Dátum: 14.6.2011, 15:18
Komu: Anastasia Steelová
Zviazaný a upätý?!
Ja Ti ukážem, čo je to byť zviazaná a upätá…
A veľmi sa na to teším.
Christian Grey
Úplne & Ešte Oveľa Viac Vytočený, ale z nejakého neznámeho
dôvodu zrazu vysmiaty výkonný riaditeľ Grey Enterprises
Holdings, s. r. o.
Od: Anastasia Steelová
Predmet: Sľuby, chyby
Dátum: 14.6.2011, 15:23
Komu: Christian Grey
Tak sa ukážte, pán Grey…
Aj ja sa na to teším 
Ana x
Anastasia Steelová
Asistentka pána Jacka Hyda, zodpovedného redaktora SIP
399
Už neodpovedá, ale ja to ani neočakávam. Dokážem si ho
predstaviť, ako trpí nad zmätenými signálmi, a tá úvaha mi
vyvoláva úsmev na tvári. Na okamih sa s otvorenými očami
zasnívam nad tým, čo všetko by mi mohol urobiť, ale vzápätí
zisťujem, že nepokojne posedávam na stoličke. Moje
podvedomie na mňa nesúhlasne gáni cez obrúčky svojich
polmesiačikových okuliarov – vráť sa k práci.
O chvíľu neskôr mi zvoní telefón. Je to Claire z recepcie.
„Na recepcii na teba čaká nejaký fešák. Niekedy si spolu
musíme zájsť na drink, Ana. Veď ty poznáš samých krásnych
chlapov,“ sykne sprisahanecky do slúchadla.
Ethan! Lovím kľúče z kabelky a ponáhľam sa do vstupnej
haly.
No nie – plavé vlasy so slnečným melírom, opálenie, kvôli
ktorému by sa dalo zabíjať, a iskrivé orieškové oči, ktoré sa na
mňa upierajú zo zelenej pohovky. Len čo ma zbadá, mierne
mu klesne brada, vyskakuje na nohy a vydáva sa mojím
smerom.
„Dočerta, Ana,“ trochu sa mračí, keď sa zohýna, aby ma
objal.
„Vyzeráš dobre,“ usmievam sa naňho.
„A ty vyzeráš… akosi – inak. Staršie, sofistikovanejšie. Čo
sa stalo? Máš iný účes? Šaty? Neviem, Steelová, ale vyzeráš
úžasne!“
Očerveniem. „Ale, Ethan. Jednoducho som v pracovnom,“
sťažujem sa mu, zatiaľ čo Claire nás sleduje s vyklenutým
obočím a zamrznutým úsmevom. „Ako bolo na Barbadose?“
„Zábava,“ odpovedá.
„Kedy sa vracia Kate?“
400
„Ona a Elliot sa vrátia v piatok. Tí dvaja to teda berú
vážne,“ zagúľa očami.
„Cnie sa mi po nej.“
„Fakt? A ako ti to ide s pánom magnátom?“
„Pán magnát?“ rozosmejem sa. „No, je to zaujímavé. Dnes
večer nás berie na večeru.“
„Super.“ Ethan vyzerá skutočne nadšene. No teda!
„Tu,“ podávam mu kľúče. „Adresu máš?“
„Mám. Tak neskôr.“ Skláňa sa a bozkáva ma na tvár.
„Elliotova hláška?“
„No hej, tak nejako s tebou zrastie.“
„To fakt. Tak neskôr.“ Usmejem sa naňho a on sa načiahne
po veľkú tašku vedľa pohovky, hodí si ju cez plece a
odchádza.
Keď sa zvrtnem, uvidím Jacka, ako ma s nečitateľným
výrazom pozoruje zo vzdialeného konca haly. Široko sa naňho
usmejem a odchádzam naspäť k svojmu stolu. Celý čas na sebe
cítim jeho pohľad. Začína mi to už brnkať na nervy. Čo s tým?
Netuším. Budem musieť počkať, až sa vráti Kate. Veď tá už
vymyslí nejaký plán. Tá myšlienka dvíha moju pochmúrnu
náladu a ja otváram ďalší rukopis.
O päť minút šesť mi zvoní mobil. Je to Christian.
„Tu Zviazaný a Upätý,“ ohlasuje sa a ja sa usmejem. Tieň
má ešte stále hravú náladu. Moja vnútorná bohyňa rozjarene
zatlieska ako malé dieťa.
„A tu je Sexom Posadnutá a Neukojiteľná. Vychádza mi z
toho, že si vonku,“ pokračujem vecne.
„To naozaj som, slečna Steelová. A už sa na vás teším.“
Stačí mi počuť ten podmanivý tón v jeho hlase a rozbúši sa mi
srdce.
401
„Podobne, pán Grey. Hneď som tam,“ položím to.
Vypínam počítač a beriem si kabelku a krémový svetrík.
„Už končím, Jack,“ zavolám cez dvere.
„Fajn, Ana. Vďaka za dnešok, zlatko! Uži si večer.“
„Ty tiež.“
Prečo sa nemôže správať takto stále? Jednoducho mu
nerozumiem.
Audi parkuje pri chodníku, a keď sa k nemu blížim,
Christian vystupuje. Vyzliekol si sako a na sebe má tie sivé
nohavice, moje obľúbené, tie, čo mu splývajú z bokov – tým
spôsobom. Ako je možné, že bol tento grécky boh stvorený pre
mňa? Zisťujem, že si vzájomne vraciame idiotský úsmev.
Celý dlhý deň sa správal ako zamilovaný, zamilovaný do
mňa. Tento nádherný, komplikovaný, zakomplexovaný muž je
do mňa zaľúbený. A ja doňho. Neočakávane vo mne
vybuchuje nálož radosti a ja ten okamih naplno prežívam, na
chvíľku mám pocit, že by som mohla dobyť celý svet.
„Slečna Steelová, vyzeráte rovnako úchvatne ako dnes
ráno.“ Christian si ma pritiahne do náručia a dáva mi
mľaskavý bozk.
„Podobne, pán Grey.“
„Tak poďme vyzdvihnúť toho tvojho kamaráta.“ S
úsmevom mi otvára dvere.
Kým Taylor uteká smerom k nášmu bytu, Christian mi
rozpráva o prežitom dni – zrejme oveľa lepšom, než bol ten
včerajší. Počas toho, ako sa mi pokúša priblížiť nejaký prelom,
ktorý sa udial na Katedre životného prostredia na
Washingtonskej štátnej vo Vancouveri, na neho oddane
pozerám. Veľmi tomu jeho výkladu nerozumiem, ale
402
nedokážem odolať vášni a skutočnému záujmu, ako mi celú tú
vec opisuje. Takto to možno bude, dobré a zlé dni, a ak budú
tie dobré vyzerať ako tento, tak sa nemám na čo sťažovať.
Nakoniec mi podáva list papiera.
„To je čas, keď má Claude v tomto týždni voľno,“ povie.
No hej, jasné!
A už aj zastavujeme pred naším domom a on loví z vrecka
BlackBerry.
„Grey,“ ohlasuje sa. „Čo sa deje, Ros?“ Pozorne načúva a ja
vidím, že to bude dlhší hovor.
„Skočím po Ethana. Budú to dve minútky,“ artikulujem
smerom k nemu a ukazujem mu dva prsty.
Prikývne, očividne zabratý do telefonátu. Taylor mi s
hrejivým úsmevom otvára dvere. Vraciam mu úsmev. Pozrime
sa, dokonca aj Taylor tú atmosféru vníma. Tlačím tlačidlo
domového telefónu a radostne doň volám:
„Ahoj, Ethan, to som ja. Pusť ma dnu.“
Dvere zabzučia a ja vyrážam hore do bytu. Napadne mi
pritom, že som tu nebola od sobotňajšieho rána. Zdá sa to tak
dávno. Ethan mi pozorne nechal otvorené dvere. Vstupujem
dovnútra a netuším prečo, ale vzápätí inštinktívne zmeraviem.
A potom si uvedomujem, že dôvodom je tá bledá, strhaná
postava, ktorá stojí pri kuchynskom ostrovčeku. V ruke zviera
malý revolver a ľahostajne na mňa zíza. Je to Leila.