DEVIATA KAPITOLA
„JE VÁS NEPÁRNY POČET, takže jeden dnes nebude
bojovať,“ povie Štyri a odstúpi od tabule v tréningovej miestnosti.
Pozrie na mňa. Vedľa môjho mena je prázdne miesto.
Stiahnutý žalúdok sa mi uvoľní. Podmienečný odklad.
„To sa mi nepáči,“ Christina ma štuchne lakťom. Myknem sa,
lebo trafila boľavý sval. Ani sa nemusela snažiť, dnes ma bolia
takmer všetky.
„Au!“
„Prepáč. Ale pozri, ako som dopadla! Pôjdem proti Tanku!“
Christina so mnou sedela pri raňajkách a predtým ma skryla pred
zvyškom spolubývajúcich, kým som sa prezliekala. Ešte som takú
kamarátku nemala. Susan dávala prednosť Calebovi a Robert sa bez
nej nepohol ani na krok.
Vlastne by som povedala, že som v živote nemala skutočnú
kamarátku ani kamaráta. Medzi ľuďmi, ktorí odmietajú prijať pomoc
a hovoriť o sebe, asi nemôže existovať ozajstné priateľstvo. Tu niečo
také nehrozí. O Christine som sa za dva dni dozvedela viac než o
Susan za celý život.
„Proti Tanku?“ Na tabuli nájdem jej meno, hneď vedľa je
napísaná Molly.
„Hej, ten Petrov poskok, čo vyzerá takmer ako ženská,“
zahundre a kývne smerom ku skupinke na opačnej strane miestnosti.
Molly je vysoká ako Christina, ale tam podobnosť končí. Má široké
plecia, bronzovú pokožku a nos ako cibuľa.
„Tí traja,“ Christina po jednom ukáže na Petra, Drewa a Molly,
„sa spolu ťahajú asi tak od narodenia. Neznášam ich.“
Will a Al stoja oproti sebe v aréne. Ruky si zdvihli pred tvár, aby
sa chránili, ako nás to Štyri naučil, a šuchtavo okolo seba krúžia. Al
je o pätnásť centimetrov vyšší a dvakrát širší než Will. Po prvý raz si
ho obzriem podrobnejšie a všimnem si, že dokonca aj na tvári má
všetko nadrozmerné – veľké oči, veľké pery, veľký nos. Bitka
nepotrvá dlho.
Pozriem na Petrovu partiu. Drew je nižší od Petra a dokonca aj
od Molly, ale pevne stavaný a večne chodí so zhrbenými plecami.
Má oranžovo-červené vlasy, zhruba ako zvädnutá mrkva.
„Čo je na nich zlé?“
„Peter je totálny zloduch. Keď sme boli malí, mlátil decká z
iných frakcií, a keď to nejaký dospelák prišiel riešiť, tak sa rozreval a
vyhováral sa, že začal ten druhý. Jasné, že mu verili, lebo my z
Otvorenosti predsa nemôžeme klamať. Cha-cha-cha.“
Christina pokrčí nosom a dodá: „Drew robí všetko, čo mu Peter
nakáže, pochybujem, že vie samostatne používať mozog. A Molly…
Molly je jedna z tých, čo pražia mravce lupou, len aby sa mohli
pokochať, ako trpia.“
V aréne Al tvrdo zasiahne Willa do čeľuste. Strhnem sa. Eric sa
na Ala uškŕňa z opačnej strany miestnosti a otáča si krúžkom v
obočí.
Will sa zapotáca nabok s dlaňou pritisnutou k tvári a voľnou
rukou zablokuje ďalší úder. Podľa jeho grimasy odhadujem, že by ho
tá šupa rovnako bolela, aj keby ju dostal. Al je pomalý, ale mocný.
Peter, Drew a Molly na nás nenápadne zazerajú, potom dajú
hlavy dohromady a šepkajú si.
„Podľa mňa zistili, že sa bavíme o nich,“ poviem.
„No a čo? Aj tak vedia, že ich neznášam.“
„Vážne? Ako na to prišli?“
Christina vyčarí falošný úsmev a zamáva im. Sklopím oči a do
líc sa mi nahrnie teplo. Vôbec by som nemala ohovárať. Ohováranie
je bezohľadné.
Will si zakliesni šľapu za Alovu nohu, šklbne dozadu a strhne ho
na zem. Al vzápätí vyskočí hore.
„Lebo som im to povedala,“ precedí Christina cez zuby, stále
vycerené v úsmeve. Horné zuby má rovné, spodné krivé. Pozrie na
mňa. „V Otvorenosti si na rovinu hovoríme, čo si o sebe myslíme.
Veľa ľudí mi povedalo, že ma neznáša. A dosť je aj tých, ktorí mi to
nepovedali. Čo ma po tom?“
„My sme nesmeli ubližovať iným.“
„Hovorím si, že im vlastne robím dobrú službu,“ obhajuje sa
Christina. „Pripomínam im, že nie sú boží dar pre celé ľudstvo.“
Na pol úst sa zasmejem a opäť sa sústredím na zápas. Will a Al
sa chvíľu navzájom premeriavajú a tvária sa ešte váhavejšie než
doteraz. Will si odhrnie svetlé vlasy z očí. Obaja sa obzerajú, akoby
čakali, že ich Štyri zastaví, ale on tam len stojí so založenými
rukami. Eric pozerá na hodinky.
Po ďalších pár sekundách krúženia naprázdno Eric skríkne:
„Dobre sa bavíte? Nechcete si pritom náhodou trochu pospať? Bite
sa!“
„Ale…“ Al sa narovná a spustí ruky. „Vy to nejako bodujete
alebo čo? Kedy skončíme?“
„Boj sa skončí, keď jeden z vás nebude vládať pokračovať,“
povie Eric.
„Podľa pravidiel,“ ozve sa Štyri, „sa jeden môže vzdať.“
Eric prižmúri oči. „Podľa starých pravidiel,“ opraví ho. „Podľa
nových pravidiel sa nevzdáva nikto.“
„Odvážny človek ocení silu ostatných,“ odpovie Štyri.
„Odvážny človek sa nikdy nevzdá.“
Chvíľu na seba zazerajú. Mám silný pocit, že predstavujú dva
typy Neohrozených: čestných a nemilosrdných. Lenže aj ja viem, že
v tejto miestnosti má hlavné slovo Eric, najmladší vodca frakcie.
Alovi sa na čele objavia perličky potu, utrie si ich chrbtom ruky.
„Nechápem,“ krúti hlavou. „Prečo by som ho mal zmlátiť? Veď
patríme do rovnakej frakcie!“
„Myslíš, že to pôjde tak ľahko?“ uškrnie sa Will. „Tak poď. Skús
mi vraziť, ty leňochod!“
Will opäť zdvihne ruky. V očiach sa mu blysne odhodlanie, ktoré
tam doteraz nebolo. Naozaj si myslí, že vyhrá? Al ho vyradí jednou
poriadnou ranou do hlavy.
Teda ak sa mu ho podarí zasiahnuť. Al ho skúsi udrieť, ale Will
sa uhne. Zátylok sa mu leskne od potu. Vyhne sa ďalšiemu úderu,
prešmykne sa okolo Ala a silno ho kopne do chrbta. Al sa zapotáca
dopredu a otočí.
Keď som bola mladšia, čítala som knihu o medveďoch. Na
jednom obrázku stál grizly na zadných nohách, s natiahnutými
labami, a reval. Presne tak teraz vyzerá Al. Vrhne sa na Willa,
schmatne ho za ruku, aby neuhol, a udrie ho do sánky.
Sledujem, ako z Willových očí, svetlozelených ako zelerové
stonky, mizne svetlo. Vyvrátia sa mu stĺpkom a telo mu ochabne.
Vyšmykne sa z Alovho zovretia a zosype sa na zem ako mŕtvola. Po
chrbte mi prebehnú zimomriavky a chlad pocítim až v hrudi.
Al vytreští oči, čupne si k Willovi a jednou rukou ho tľapká po
líci. Celá miestnosť stíchne, všetci napäto čakáme, kedy Will
zareaguje. Pár sekúnd nič, len leží na zemi s rukou skrčenou pod
telom. Vzápätí žmurkne, ale je načisto omráčený.
„Zdvihni ho,“ zavelí Eric. Na zúboženého Willa vrhá nenásytný
pohľad, ako keby celé týždne nejedol a konečne zbadal niečo chutné.
Peru vykrúca do krutej grimasy.
Štyri sa otočí k tabuli a zakrúžkuje Alovo meno. Víťazstvo.
„Ďalší zápas: Molly proti Christine!“ skríkne Eric. Al chytí Willa
okolo pliec a vytiahne ho z arény.
Christina si popraská hánky. Zaželala by som jej veľa šťastia, ale
netuším, ako by jej to mohlo pomôcť. Christine nechýba sila, ale je
oveľa štíhlejšia než Molly. Možno jej pomôže výška.
Na opačnej strane miestnosti Štyri chytil Willa okolo pása a
vyvádza ho von. Al chvíľu stojí pri dverách a pozerá za nimi.
Keď Štyri odíde, znervózniem. Nechať nás s Ericom mi pripadá
ako najať deťom opatrovateľku, ktorá vo voľnom čase najradšej
brúsi nože.
Christina si zastrčí čierne vlasy za uši. Siahajú jej po bradu a
držia ich strieborné sponky. Praskne ďalšiu hánku. Vyzerá nervózne,
ale vôbec sa jej nečudujem – kto by nebol, keby videl Willa padnúť
na zem ako handrovú bábiku?
Uvažujem, čo so mnou urobí prvá časť skúšky, ak po každom
zápase naozaj môže zostať na nohách len jeden človek. Budem stáť
nad porazeným súperom s vedomím, že som ho dostala na zem, ako
Al? Alebo bezmocne ležať na zemi ako Will? Keď túžim vyhrať,
znamená to, že som odvážna, alebo že som sebecká? Utriem si
spotené dlane do nohavíc.
Keď Christina kopne Molly do boku, okamžite sa vrátim do
reality. Molly zalapá po dychu a zaškrípe zubami, ako keby sa cez ne
chystala zavrčať. Do tváre jej padne prameň drsných čiernych
vlasov, ale neodhrnie si ho.
Al stojí vedľa mňa, ale ja sa tak sústredím na ďalší zápas, že
naňho ani nepozriem, ani mu nezagratulujem k víťazstvu. Asi to odo
mňa čaká, ale neviem to naisto.
Molly sa uškrnie na Christinu a bez varovania sa na ňu vrhne s
rukami natiahnutými dopredu. Celou silou nimi vrazí Christine do
brucha, strhne ju dolu a pritlačí na podlahu. Christina sa vzpiera, ale
Molly je ťažká a odmieta povoliť zovretie.
Udrie, ale Christina uhne hlavou. Molly udiera znovu a znovu,
tentoraz úspešnejšie, a päsťou mláti Christinu do sánky, do nosa, do
úst. Bezmyšlienkovite schmatnem Ala za ruku a celou silou ju
stisnem. Potrebujem sa niečoho držať. Christine po tvári steká krv a
kvapká na zem pri jej líci. Prvýkrát v živote sa modlím, aby niekto
stratil vedomie.
Nula bodov. Christina zvrieskne a vyslobodí si jednu ruku.
Treskne Molly do ucha, vyhodí ju z rovnováhy a vykrúti sa z jej
zovretia. Zdvihne sa na kolená, rukou si zakrýva tvár. Z nosa jej
prúdi tmavá a hustá krv, v mihu jej zaleje prsty. Ešte raz zvrieskne a
odplazí sa ďalej od Molly. Trasú sa jej plecia, nepochybne vzlyká,
ale sotva ju počujem, tak mi hučí v ušiach.
Prosím ťa, odpadni už.
Molly kopne Christinu do boku a zvalí ju na chrbát. Al si
vyslobodí ruku a pevne si ma k sebe pritisne. Zatnem zuby, aby som
nahlas nevykríkla. V prvú noc som Ala vôbec neľutovala, ale ešte nie
som úplne bezcitná. Keď vidím Christinu, ako sa drží za rebrá,
najradšej by som sa vrhla medzi ne.
„Prestaň!“ zavyje Christina, keď sa Molly pripravuje na ďalší
kopanec. Zdvihne ruku. „Prestaň! Mám…“ zakašle, „mám dosť.“
Molly sa zaškerí a ja si uľahčene vydýchnem. Al si takisto
vzdychne, na pleci cítim, ako sa mu zdvihol a klesol hrudný kôš.
Eric nenáhlivo prejde do stredu arény a so založenými rukami sa
postaví nad Christinu. „Asi som ťa dobre nepočul. Čo si to povedala?
Že máš dosť?“ spýta sa potichu.
Christina sa pozbiera na kolená. Keď zdvihne ruku zo zeme,
zanechá za sebou červený odtlačok. Stlačí si nos, aby zastavila
krvácanie, a prikývne.
„Vstávaj,“ prikáže jej Eric. Keby to zakričal, možno by som
nemala pocit, že svoje raňajky uvidím ešte raz. Keby zakričal, vedela
by som, že sa nechystá urobiť nič horšie. Lenže on to vyslovil
potichu a odmerane. Schmatne Christinu za rameno, vytiahne ju na
nohy a vlečie ju k dverám.
„Za mnou,“ zavelí ostatným.
Okamžite poslúchneme.
+++
Hučanie rieky cítim až v hrudi.
Stojíme pri zábradlí. Jama je o tomto čase takmer prázdna. Ani
by som neverila, že je popoludnie, posledných pár dní mi pripadalo
ako nekonečná noc.
Aj keby sa okolo motali nejakí ľudia, pochybujem, že by
Christine pomohli. Po prvé, sme s Ericom. Po druhé, Neohrození sa
riadia inými pravidlami a brutalita ich zjavne neporušuje.
Eric sotí Christinu k zábradliu.
„Prelez tadiaľ,“ prikáže jej.
„Čože?“ spýta sa. Podľa jej tónu by sa zdalo, že čaká milosť, ale
jej vytreštené oči a popolavá tvár svedčia o opaku. Eric rozhodnutie
nezmení.
„Prelez cez to zábradlie,“ zopakuje Eric s dôrazom na každé
slovo. „Keď vydržíš päť minút visieť nad priepasťou, tak som
ochotný na tvoju zbabelosť zabudnúť. Ak odmietneš, tak ťa vyrazím
zo skúšky.“
Úzke, kovové zábradlie, pokryté kvapkami vody zo spenenej
rieky, je studené a šmykľavé. Aj keby sa Christina odvážila
poslúchnuť, možno by nevydržala päť minút visieť. Má dve
možnosti: stratiť šancu na miesto vo frakcii, alebo riskovať smrť.
Keď zavriem oči, predstavím si, ako padá dolu na ostré skaly, a
strasiem sa.
„Fajn,“ povie roztraseným hlasom.
Je dosť vysoká na to, aby cez zábradlie prehodila nohu. Aj tá sa
jej trasie. Oprie špičku o okraj rímsy a presunie druhú nohu za
zábradlie. Stojí tvárou k nám, utrie si ruky do nohavíc a zovrie
zábradlie tak pevne, až jej obelejú hánky. Potom z rímsy spustí jednu
nohu. A vzápätí druhú. Pomedzi tyče zábradlia vidím jej odhodlanú
tvár a zovreté pery.
Al vedľa mňa si nastaví hodinky.
Prvú minútu a pol to Christina zvláda úžasne. Prstami pevne
zviera zábradlie a netrasú sa jej ruky. Začínam veriť, že to zvládne a
dokáže Erikovi, že len idiot by o nej pochyboval.
Vzápätí však rieka šplechne o stenu a Christinu zasiahne do
chrbta spŕška bielej peny. Narazí tvárou do zábradlia a skríkne.
Šmyknú sa jej ruky, takže sa drží len končekmi prstov. Snaží sa
lepšie chytiť, ale už má mokré ruky.
Keby som jej pomohla, Eric by mi určite dal rovnaké možnosti.
Nechám ju padnúť a zabiť sa, alebo skončím ako bezprizorná? Čo je
horšie: nečinne sledovať niečiu smrť, alebo prijať úbohý osud
vyvrheľa?
Moji rodičia by na tú otázku odpovedali bez váhania.
Lenže ja nie som ako oni.
Pokiaľ viem, odkedy sme sem prišli, Christina neplakala ani raz,
ale teraz zmraští tvár a jej vzlyk prehluší hukot rieky. Na stenu narazí
ďalšia vlna a vodná triešť ju celú premočí. Jedna kvapka mi dopadne
na líce. Ruky sa jej zase šmyknú, jedna úplne skĺzne zo zábradlia,
takže Christina už visí len na končekoch štyroch prstov.
„Nevzdávaj sa, Christina,“ povzbudí ju Al. Jeho hlboký hlas znie
prekvapivo silno. Keď k nemu Christina obráti pohľad, Al tleskne
rukami. „No tak, chyť sa. Zvládneš to. Chyť sa!“
Vládala by som ju vôbec udržať? Oplatilo by sa mi zasiahnuť, aj
keď viem, že som príliš slabá a vôbec by som jej nepomohla?
Dobre viem, ako sa takéto otázky volajú: výhovorky. Slovami
môjho otca, ľudský rozum dokáže ospravedlniť akékoľvek zlo, preto
by sme sa naň nemali spoliehať.
Christina máva rukou a snaží sa zachytiť zábradlia. Nikto iný ju
nepovzbudí, len Al zopne svoje obrovské dlane, kričí a uprene jej
pozerá do očí. Chcela by som urobiť to isté, chcela by som sa
pohnúť, ale iba na ňu zízam a uvažujem, kedy sa zo mňa stal taký
nechutný sebec.
Sledujem Alove hodinky. Už prešli štyri minúty. Al ma silno
štuchne lakťom do pleca.
„Drž sa,“ prehovorím, ale z úst mi vyjde len šepot. Odkašlem si.
„Už len minútu,“ oznámim jej, tentoraz hlasnejšie. Christina konečne
nahmatá zábradlie aj druhou rukou. Svaly sa jej chvejú tak silno, až
sa mi zdá, že prepuklo zemetrasenie a hýbe všetkým, na čo pozriem.
„Drž sa, Christina,“ povieme naraz s Alom, a keď sa naše hlasy
spoja, uverím, že by som jej vládala pomôcť.
Pomôžem jej. Keď sa zase šmykne, určite ju zachytím.
Do chrbta ju zasiahne ďalšia vlna. Christina zvrieskne, keď sa jej
obe ruky zošmyknú zo zábradlia. Z úst sa mi vyderie výkrik. Pripadá
mi akýsi cudzí, nespoznávam vlastný hlas.
Lenže ona nepadne. Zachytí sa tyčí zábradlia. Prsty sa jej kĺžu
stále nižšie, až kým jej hlava neklesne pod okraj rímsy. Nič iné z nej
nevidím, len kŕčovito zovreté prsty.
Na Alových hodinkách svieti 5:00.
„Už prešlo päť minút,“ povie Al. Takmer tie slová na Erica
vypľúva.
Eric skontroluje vlastné hodinky. Vôbec sa neponáhľa, ležérne
nakloní zápästie. Zvíja sa mi žalúdok a nevládzem dýchať. Keď
žmurknem, pred očami sa mi objaví dievča na chodníku pod
koľajnicami, s neprirodzene vykrútenými končatinami. Vidím, ako
Rita vzlyká a kvíli; vidím seba, ako sa od nej odvraciam.
„No dobre,“ uzná konečne Eric. „Môžeš vyliezť, Christina.“
Al vykročí k zábradliu.
„Nie,“ zastaví ho Eric. „Musí to zvládnuť sama.“
„Ani náhodou,“ zavrčí Al. „Spravila, čo si jej kázal. Nie je
zbabelá. Vydržala celý čas.“
Eric neodpovie. Al sa nakloní ponad zábradlie, je taký vysoký,
že Christine dočiahne na zápästie. Christina ho chytí za predlaktie. Al
ju ťahá hore, s tvárou červenou od zlosti. Rozbehnem sa mu na
pomoc. Presne ako som predpokladala, som príliš nízka, aby som
mohla byť užitočná. Aspoň Christinu chytím pod pazuchu, keď ju Al
vytiahne dosť vysoko, a spoločne ju dostaneme cez zábradlie. Padne
na zem. Tvár má stále zakrvavenú po zápase, chrbát premočený, celé
telo sa jej trasie.
Kľaknem si k nej. Pozrie mi do očí, potom obráti pohľad k
Alovi. Spoločne si vydýchneme.
bojovať,“ povie Štyri a odstúpi od tabule v tréningovej miestnosti.
Pozrie na mňa. Vedľa môjho mena je prázdne miesto.
Stiahnutý žalúdok sa mi uvoľní. Podmienečný odklad.
„To sa mi nepáči,“ Christina ma štuchne lakťom. Myknem sa,
lebo trafila boľavý sval. Ani sa nemusela snažiť, dnes ma bolia
takmer všetky.
„Au!“
„Prepáč. Ale pozri, ako som dopadla! Pôjdem proti Tanku!“
Christina so mnou sedela pri raňajkách a predtým ma skryla pred
zvyškom spolubývajúcich, kým som sa prezliekala. Ešte som takú
kamarátku nemala. Susan dávala prednosť Calebovi a Robert sa bez
nej nepohol ani na krok.
Vlastne by som povedala, že som v živote nemala skutočnú
kamarátku ani kamaráta. Medzi ľuďmi, ktorí odmietajú prijať pomoc
a hovoriť o sebe, asi nemôže existovať ozajstné priateľstvo. Tu niečo
také nehrozí. O Christine som sa za dva dni dozvedela viac než o
Susan za celý život.
„Proti Tanku?“ Na tabuli nájdem jej meno, hneď vedľa je
napísaná Molly.
„Hej, ten Petrov poskok, čo vyzerá takmer ako ženská,“
zahundre a kývne smerom ku skupinke na opačnej strane miestnosti.
Molly je vysoká ako Christina, ale tam podobnosť končí. Má široké
plecia, bronzovú pokožku a nos ako cibuľa.
„Tí traja,“ Christina po jednom ukáže na Petra, Drewa a Molly,
„sa spolu ťahajú asi tak od narodenia. Neznášam ich.“
Will a Al stoja oproti sebe v aréne. Ruky si zdvihli pred tvár, aby
sa chránili, ako nás to Štyri naučil, a šuchtavo okolo seba krúžia. Al
je o pätnásť centimetrov vyšší a dvakrát širší než Will. Po prvý raz si
ho obzriem podrobnejšie a všimnem si, že dokonca aj na tvári má
všetko nadrozmerné – veľké oči, veľké pery, veľký nos. Bitka
nepotrvá dlho.
Pozriem na Petrovu partiu. Drew je nižší od Petra a dokonca aj
od Molly, ale pevne stavaný a večne chodí so zhrbenými plecami.
Má oranžovo-červené vlasy, zhruba ako zvädnutá mrkva.
„Čo je na nich zlé?“
„Peter je totálny zloduch. Keď sme boli malí, mlátil decká z
iných frakcií, a keď to nejaký dospelák prišiel riešiť, tak sa rozreval a
vyhováral sa, že začal ten druhý. Jasné, že mu verili, lebo my z
Otvorenosti predsa nemôžeme klamať. Cha-cha-cha.“
Christina pokrčí nosom a dodá: „Drew robí všetko, čo mu Peter
nakáže, pochybujem, že vie samostatne používať mozog. A Molly…
Molly je jedna z tých, čo pražia mravce lupou, len aby sa mohli
pokochať, ako trpia.“
V aréne Al tvrdo zasiahne Willa do čeľuste. Strhnem sa. Eric sa
na Ala uškŕňa z opačnej strany miestnosti a otáča si krúžkom v
obočí.
Will sa zapotáca nabok s dlaňou pritisnutou k tvári a voľnou
rukou zablokuje ďalší úder. Podľa jeho grimasy odhadujem, že by ho
tá šupa rovnako bolela, aj keby ju dostal. Al je pomalý, ale mocný.
Peter, Drew a Molly na nás nenápadne zazerajú, potom dajú
hlavy dohromady a šepkajú si.
„Podľa mňa zistili, že sa bavíme o nich,“ poviem.
„No a čo? Aj tak vedia, že ich neznášam.“
„Vážne? Ako na to prišli?“
Christina vyčarí falošný úsmev a zamáva im. Sklopím oči a do
líc sa mi nahrnie teplo. Vôbec by som nemala ohovárať. Ohováranie
je bezohľadné.
Will si zakliesni šľapu za Alovu nohu, šklbne dozadu a strhne ho
na zem. Al vzápätí vyskočí hore.
„Lebo som im to povedala,“ precedí Christina cez zuby, stále
vycerené v úsmeve. Horné zuby má rovné, spodné krivé. Pozrie na
mňa. „V Otvorenosti si na rovinu hovoríme, čo si o sebe myslíme.
Veľa ľudí mi povedalo, že ma neznáša. A dosť je aj tých, ktorí mi to
nepovedali. Čo ma po tom?“
„My sme nesmeli ubližovať iným.“
„Hovorím si, že im vlastne robím dobrú službu,“ obhajuje sa
Christina. „Pripomínam im, že nie sú boží dar pre celé ľudstvo.“
Na pol úst sa zasmejem a opäť sa sústredím na zápas. Will a Al
sa chvíľu navzájom premeriavajú a tvária sa ešte váhavejšie než
doteraz. Will si odhrnie svetlé vlasy z očí. Obaja sa obzerajú, akoby
čakali, že ich Štyri zastaví, ale on tam len stojí so založenými
rukami. Eric pozerá na hodinky.
Po ďalších pár sekundách krúženia naprázdno Eric skríkne:
„Dobre sa bavíte? Nechcete si pritom náhodou trochu pospať? Bite
sa!“
„Ale…“ Al sa narovná a spustí ruky. „Vy to nejako bodujete
alebo čo? Kedy skončíme?“
„Boj sa skončí, keď jeden z vás nebude vládať pokračovať,“
povie Eric.
„Podľa pravidiel,“ ozve sa Štyri, „sa jeden môže vzdať.“
Eric prižmúri oči. „Podľa starých pravidiel,“ opraví ho. „Podľa
nových pravidiel sa nevzdáva nikto.“
„Odvážny človek ocení silu ostatných,“ odpovie Štyri.
„Odvážny človek sa nikdy nevzdá.“
Chvíľu na seba zazerajú. Mám silný pocit, že predstavujú dva
typy Neohrozených: čestných a nemilosrdných. Lenže aj ja viem, že
v tejto miestnosti má hlavné slovo Eric, najmladší vodca frakcie.
Alovi sa na čele objavia perličky potu, utrie si ich chrbtom ruky.
„Nechápem,“ krúti hlavou. „Prečo by som ho mal zmlátiť? Veď
patríme do rovnakej frakcie!“
„Myslíš, že to pôjde tak ľahko?“ uškrnie sa Will. „Tak poď. Skús
mi vraziť, ty leňochod!“
Will opäť zdvihne ruky. V očiach sa mu blysne odhodlanie, ktoré
tam doteraz nebolo. Naozaj si myslí, že vyhrá? Al ho vyradí jednou
poriadnou ranou do hlavy.
Teda ak sa mu ho podarí zasiahnuť. Al ho skúsi udrieť, ale Will
sa uhne. Zátylok sa mu leskne od potu. Vyhne sa ďalšiemu úderu,
prešmykne sa okolo Ala a silno ho kopne do chrbta. Al sa zapotáca
dopredu a otočí.
Keď som bola mladšia, čítala som knihu o medveďoch. Na
jednom obrázku stál grizly na zadných nohách, s natiahnutými
labami, a reval. Presne tak teraz vyzerá Al. Vrhne sa na Willa,
schmatne ho za ruku, aby neuhol, a udrie ho do sánky.
Sledujem, ako z Willových očí, svetlozelených ako zelerové
stonky, mizne svetlo. Vyvrátia sa mu stĺpkom a telo mu ochabne.
Vyšmykne sa z Alovho zovretia a zosype sa na zem ako mŕtvola. Po
chrbte mi prebehnú zimomriavky a chlad pocítim až v hrudi.
Al vytreští oči, čupne si k Willovi a jednou rukou ho tľapká po
líci. Celá miestnosť stíchne, všetci napäto čakáme, kedy Will
zareaguje. Pár sekúnd nič, len leží na zemi s rukou skrčenou pod
telom. Vzápätí žmurkne, ale je načisto omráčený.
„Zdvihni ho,“ zavelí Eric. Na zúboženého Willa vrhá nenásytný
pohľad, ako keby celé týždne nejedol a konečne zbadal niečo chutné.
Peru vykrúca do krutej grimasy.
Štyri sa otočí k tabuli a zakrúžkuje Alovo meno. Víťazstvo.
„Ďalší zápas: Molly proti Christine!“ skríkne Eric. Al chytí Willa
okolo pliec a vytiahne ho z arény.
Christina si popraská hánky. Zaželala by som jej veľa šťastia, ale
netuším, ako by jej to mohlo pomôcť. Christine nechýba sila, ale je
oveľa štíhlejšia než Molly. Možno jej pomôže výška.
Na opačnej strane miestnosti Štyri chytil Willa okolo pása a
vyvádza ho von. Al chvíľu stojí pri dverách a pozerá za nimi.
Keď Štyri odíde, znervózniem. Nechať nás s Ericom mi pripadá
ako najať deťom opatrovateľku, ktorá vo voľnom čase najradšej
brúsi nože.
Christina si zastrčí čierne vlasy za uši. Siahajú jej po bradu a
držia ich strieborné sponky. Praskne ďalšiu hánku. Vyzerá nervózne,
ale vôbec sa jej nečudujem – kto by nebol, keby videl Willa padnúť
na zem ako handrovú bábiku?
Uvažujem, čo so mnou urobí prvá časť skúšky, ak po každom
zápase naozaj môže zostať na nohách len jeden človek. Budem stáť
nad porazeným súperom s vedomím, že som ho dostala na zem, ako
Al? Alebo bezmocne ležať na zemi ako Will? Keď túžim vyhrať,
znamená to, že som odvážna, alebo že som sebecká? Utriem si
spotené dlane do nohavíc.
Keď Christina kopne Molly do boku, okamžite sa vrátim do
reality. Molly zalapá po dychu a zaškrípe zubami, ako keby sa cez ne
chystala zavrčať. Do tváre jej padne prameň drsných čiernych
vlasov, ale neodhrnie si ho.
Al stojí vedľa mňa, ale ja sa tak sústredím na ďalší zápas, že
naňho ani nepozriem, ani mu nezagratulujem k víťazstvu. Asi to odo
mňa čaká, ale neviem to naisto.
Molly sa uškrnie na Christinu a bez varovania sa na ňu vrhne s
rukami natiahnutými dopredu. Celou silou nimi vrazí Christine do
brucha, strhne ju dolu a pritlačí na podlahu. Christina sa vzpiera, ale
Molly je ťažká a odmieta povoliť zovretie.
Udrie, ale Christina uhne hlavou. Molly udiera znovu a znovu,
tentoraz úspešnejšie, a päsťou mláti Christinu do sánky, do nosa, do
úst. Bezmyšlienkovite schmatnem Ala za ruku a celou silou ju
stisnem. Potrebujem sa niečoho držať. Christine po tvári steká krv a
kvapká na zem pri jej líci. Prvýkrát v živote sa modlím, aby niekto
stratil vedomie.
Nula bodov. Christina zvrieskne a vyslobodí si jednu ruku.
Treskne Molly do ucha, vyhodí ju z rovnováhy a vykrúti sa z jej
zovretia. Zdvihne sa na kolená, rukou si zakrýva tvár. Z nosa jej
prúdi tmavá a hustá krv, v mihu jej zaleje prsty. Ešte raz zvrieskne a
odplazí sa ďalej od Molly. Trasú sa jej plecia, nepochybne vzlyká,
ale sotva ju počujem, tak mi hučí v ušiach.
Prosím ťa, odpadni už.
Molly kopne Christinu do boku a zvalí ju na chrbát. Al si
vyslobodí ruku a pevne si ma k sebe pritisne. Zatnem zuby, aby som
nahlas nevykríkla. V prvú noc som Ala vôbec neľutovala, ale ešte nie
som úplne bezcitná. Keď vidím Christinu, ako sa drží za rebrá,
najradšej by som sa vrhla medzi ne.
„Prestaň!“ zavyje Christina, keď sa Molly pripravuje na ďalší
kopanec. Zdvihne ruku. „Prestaň! Mám…“ zakašle, „mám dosť.“
Molly sa zaškerí a ja si uľahčene vydýchnem. Al si takisto
vzdychne, na pleci cítim, ako sa mu zdvihol a klesol hrudný kôš.
Eric nenáhlivo prejde do stredu arény a so založenými rukami sa
postaví nad Christinu. „Asi som ťa dobre nepočul. Čo si to povedala?
Že máš dosť?“ spýta sa potichu.
Christina sa pozbiera na kolená. Keď zdvihne ruku zo zeme,
zanechá za sebou červený odtlačok. Stlačí si nos, aby zastavila
krvácanie, a prikývne.
„Vstávaj,“ prikáže jej Eric. Keby to zakričal, možno by som
nemala pocit, že svoje raňajky uvidím ešte raz. Keby zakričal, vedela
by som, že sa nechystá urobiť nič horšie. Lenže on to vyslovil
potichu a odmerane. Schmatne Christinu za rameno, vytiahne ju na
nohy a vlečie ju k dverám.
„Za mnou,“ zavelí ostatným.
Okamžite poslúchneme.
+++
Hučanie rieky cítim až v hrudi.
Stojíme pri zábradlí. Jama je o tomto čase takmer prázdna. Ani
by som neverila, že je popoludnie, posledných pár dní mi pripadalo
ako nekonečná noc.
Aj keby sa okolo motali nejakí ľudia, pochybujem, že by
Christine pomohli. Po prvé, sme s Ericom. Po druhé, Neohrození sa
riadia inými pravidlami a brutalita ich zjavne neporušuje.
Eric sotí Christinu k zábradliu.
„Prelez tadiaľ,“ prikáže jej.
„Čože?“ spýta sa. Podľa jej tónu by sa zdalo, že čaká milosť, ale
jej vytreštené oči a popolavá tvár svedčia o opaku. Eric rozhodnutie
nezmení.
„Prelez cez to zábradlie,“ zopakuje Eric s dôrazom na každé
slovo. „Keď vydržíš päť minút visieť nad priepasťou, tak som
ochotný na tvoju zbabelosť zabudnúť. Ak odmietneš, tak ťa vyrazím
zo skúšky.“
Úzke, kovové zábradlie, pokryté kvapkami vody zo spenenej
rieky, je studené a šmykľavé. Aj keby sa Christina odvážila
poslúchnuť, možno by nevydržala päť minút visieť. Má dve
možnosti: stratiť šancu na miesto vo frakcii, alebo riskovať smrť.
Keď zavriem oči, predstavím si, ako padá dolu na ostré skaly, a
strasiem sa.
„Fajn,“ povie roztraseným hlasom.
Je dosť vysoká na to, aby cez zábradlie prehodila nohu. Aj tá sa
jej trasie. Oprie špičku o okraj rímsy a presunie druhú nohu za
zábradlie. Stojí tvárou k nám, utrie si ruky do nohavíc a zovrie
zábradlie tak pevne, až jej obelejú hánky. Potom z rímsy spustí jednu
nohu. A vzápätí druhú. Pomedzi tyče zábradlia vidím jej odhodlanú
tvár a zovreté pery.
Al vedľa mňa si nastaví hodinky.
Prvú minútu a pol to Christina zvláda úžasne. Prstami pevne
zviera zábradlie a netrasú sa jej ruky. Začínam veriť, že to zvládne a
dokáže Erikovi, že len idiot by o nej pochyboval.
Vzápätí však rieka šplechne o stenu a Christinu zasiahne do
chrbta spŕška bielej peny. Narazí tvárou do zábradlia a skríkne.
Šmyknú sa jej ruky, takže sa drží len končekmi prstov. Snaží sa
lepšie chytiť, ale už má mokré ruky.
Keby som jej pomohla, Eric by mi určite dal rovnaké možnosti.
Nechám ju padnúť a zabiť sa, alebo skončím ako bezprizorná? Čo je
horšie: nečinne sledovať niečiu smrť, alebo prijať úbohý osud
vyvrheľa?
Moji rodičia by na tú otázku odpovedali bez váhania.
Lenže ja nie som ako oni.
Pokiaľ viem, odkedy sme sem prišli, Christina neplakala ani raz,
ale teraz zmraští tvár a jej vzlyk prehluší hukot rieky. Na stenu narazí
ďalšia vlna a vodná triešť ju celú premočí. Jedna kvapka mi dopadne
na líce. Ruky sa jej zase šmyknú, jedna úplne skĺzne zo zábradlia,
takže Christina už visí len na končekoch štyroch prstov.
„Nevzdávaj sa, Christina,“ povzbudí ju Al. Jeho hlboký hlas znie
prekvapivo silno. Keď k nemu Christina obráti pohľad, Al tleskne
rukami. „No tak, chyť sa. Zvládneš to. Chyť sa!“
Vládala by som ju vôbec udržať? Oplatilo by sa mi zasiahnuť, aj
keď viem, že som príliš slabá a vôbec by som jej nepomohla?
Dobre viem, ako sa takéto otázky volajú: výhovorky. Slovami
môjho otca, ľudský rozum dokáže ospravedlniť akékoľvek zlo, preto
by sme sa naň nemali spoliehať.
Christina máva rukou a snaží sa zachytiť zábradlia. Nikto iný ju
nepovzbudí, len Al zopne svoje obrovské dlane, kričí a uprene jej
pozerá do očí. Chcela by som urobiť to isté, chcela by som sa
pohnúť, ale iba na ňu zízam a uvažujem, kedy sa zo mňa stal taký
nechutný sebec.
Sledujem Alove hodinky. Už prešli štyri minúty. Al ma silno
štuchne lakťom do pleca.
„Drž sa,“ prehovorím, ale z úst mi vyjde len šepot. Odkašlem si.
„Už len minútu,“ oznámim jej, tentoraz hlasnejšie. Christina konečne
nahmatá zábradlie aj druhou rukou. Svaly sa jej chvejú tak silno, až
sa mi zdá, že prepuklo zemetrasenie a hýbe všetkým, na čo pozriem.
„Drž sa, Christina,“ povieme naraz s Alom, a keď sa naše hlasy
spoja, uverím, že by som jej vládala pomôcť.
Pomôžem jej. Keď sa zase šmykne, určite ju zachytím.
Do chrbta ju zasiahne ďalšia vlna. Christina zvrieskne, keď sa jej
obe ruky zošmyknú zo zábradlia. Z úst sa mi vyderie výkrik. Pripadá
mi akýsi cudzí, nespoznávam vlastný hlas.
Lenže ona nepadne. Zachytí sa tyčí zábradlia. Prsty sa jej kĺžu
stále nižšie, až kým jej hlava neklesne pod okraj rímsy. Nič iné z nej
nevidím, len kŕčovito zovreté prsty.
Na Alových hodinkách svieti 5:00.
„Už prešlo päť minút,“ povie Al. Takmer tie slová na Erica
vypľúva.
Eric skontroluje vlastné hodinky. Vôbec sa neponáhľa, ležérne
nakloní zápästie. Zvíja sa mi žalúdok a nevládzem dýchať. Keď
žmurknem, pred očami sa mi objaví dievča na chodníku pod
koľajnicami, s neprirodzene vykrútenými končatinami. Vidím, ako
Rita vzlyká a kvíli; vidím seba, ako sa od nej odvraciam.
„No dobre,“ uzná konečne Eric. „Môžeš vyliezť, Christina.“
Al vykročí k zábradliu.
„Nie,“ zastaví ho Eric. „Musí to zvládnuť sama.“
„Ani náhodou,“ zavrčí Al. „Spravila, čo si jej kázal. Nie je
zbabelá. Vydržala celý čas.“
Eric neodpovie. Al sa nakloní ponad zábradlie, je taký vysoký,
že Christine dočiahne na zápästie. Christina ho chytí za predlaktie. Al
ju ťahá hore, s tvárou červenou od zlosti. Rozbehnem sa mu na
pomoc. Presne ako som predpokladala, som príliš nízka, aby som
mohla byť užitočná. Aspoň Christinu chytím pod pazuchu, keď ju Al
vytiahne dosť vysoko, a spoločne ju dostaneme cez zábradlie. Padne
na zem. Tvár má stále zakrvavenú po zápase, chrbát premočený, celé
telo sa jej trasie.
Kľaknem si k nej. Pozrie mi do očí, potom obráti pohľad k
Alovi. Spoločne si vydýchneme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.