Divergencia (SK) 2012 15. kapitola

PÄTNÁSTA KAPITOLA

NÁVŠTEVNÝ DEŇ. Uvedomím si to v momente, keď otvorím
oči. Srdce mi poskočí, ale vzápätí mi nálada klesne pri pohľade na
Molly, ako kríva spálňou so zafačovaným nosom. Keď odíde,
obzriem sa po Petrovi a Drewovi. Ani jedného nezbadám, tak sa
rýchlo prezlečiem. Pokiaľ sú preč oni, vôbec ma nezaujíma, kto iný
ma uvidí v spodnej bielizni. Už mi je to fuk.
Aj ostatní sa obliekajú mlčky. Dokonca ani Christina sa
neusmieva. Všetci vieme, že možno zídeme na dno Jamy, prezrieme
si všetky tváre a nenájdeme nikoho známeho.
Upracem si posteľ a plachtu našponujem v rohoch, presne ako
ma to naučil otec. Keď si dvíham z vankúša vypadnutý vlas, vojde
Eric.
„Počúvajte!“ ohlási sa a odhrnie si z očí prameň tmavých vlasov.
„Dám vám na dnešný deň pár dobrých rád. Keď vás vaše rodiny
nejakým zázrakom prídu navštíviť,“ pohľadom preletí naše tváre a
uškrnie sa, „hoci o tom dosť pochybujem, snažte sa na nich príliš
nevisieť. Uľahčíte to sebe aj im. Navyše, tu berieme heslo najprv
frakcia, potom krv veľmi vážne. Keby ste prejavili príliš veľkú
náklonnosť k svojim rodinám, vyzeralo by to, že so svojou novou
frakciou nie ste úplne spokojní. A to by bolo nevhodné. Pochopili
ste?“
Ja určite. V Ericovom ráznom tóne rozoznám hrozbu. Eric
myslel vážne iba koniec svojho prejavu: sme Neohrození a máme sa
podľa toho správať.
Cestou von ma Eric zastaví.
„Asi som ťa podcenil, drevo,“ povie. „Včera si to zvládla dobre.“
Neveriacky naňho pozriem. Po prvý raz, odkedy som zmlátila
Molly, ma bodne pocit viny.
Ak ma Eric chváli, určite som urobila niečo príšerné.
„Ďakujem,“ poviem a rýchlo sa vyšmyknem zo spálne.
Keď sa moje oči prispôsobia šeru na chodbe, pred sebou
rozoznám Willa a Christinu. Will sa smeje, Christina asi povedala
nejaký vtip. Nesnažím sa ich dobehnúť. Niečo mi navráva, že by som
ich radšej nemala vyrušovať.
Al kdesi zmizol. V spálni som ho nevidela a nie je ani v dave,
ktorý smeruje k Jame. Možno je už tam.
Prehrabnem si vlasy rukami a stočím ich do hladkého uzla.
Skontrolujem si oblečenie. Zakrýva všetko, čo treba? Mám príliš
tesné nohavice a odhalenú kľúčnu kosť. Nebude sa im to páčiť.
Zatnem zuby. Netrápi ma, či sa im budem páčiť, alebo nie. Som
v novej frakcii, môžem nosiť nové oblečenie. Zastanem tesne pred
koncom chodby.
Na dne Jamy stoja tesne zomknuté skupinky, väčšinou kandidáti
z Neohrozenosti a ich rodiny. Stále mi pripadajú zvláštni. Matka s
prepichnutým obočím, otec s potetovanou rukou, kandidátka s
fialovými vlasmi. Súdržná rodina. Na opačnom konci Jamy zbadám
Molly a Drewa. Vyzerajú osamelo. Potlačím úsmev. Nikto za nimi
neprišiel.
Len pri Petrovi stojí vysoký muž s hustým obočím a drobná,
plachá žena s červenými vlasmi, zjavne sú to jeho rodičia, hoci sa na
nich vôbec nepodobá. Škoda, že prišli. Obaja majú na sebe čierne
nohavice a biele košele, typickú uniformu Otvorenosti. Petrov otec
rozpráva tak nahlas, že ho počujem takmer až sem. Tušia, aký je ich
synáčik naozaj?
No, keď sa nad tým zamyslím, aká som ja?
Pri Willovi stojí žena v modrých šatách. Vyzerá príliš mladá, aby
to mohla byť jeho mama, ale má rovnakú vrásku medzi obočím a
rovnaké zlaté vlasy. Niekedy spomínal, že má sestru, asi je to ona.
Vedľa nich Christina objíma černošku v čierno-bielej rovnošate
Otvorenosti. Za Christinou sa schováva malé dievčatko, určite
mladšia sestra.
Načo by som sa vôbec namáhala s hľadaním rodičov v dave?
Môžem sa rovno otočiť na päte a vrátiť do spálne.
Vzápätí ju uvidím. Mama stojí pri zábradlí sama, s rukami
zopätými pred sebou. V sivých nohaviciach a sivom svetri zapnutom
až po krk, s vlasmi v jednoduchom uzle. Tvár má pokojnú. Vyzerá
presne, ako si ju pamätám, ale ešte nikdy tak veľmi nevytŕčala z
davu. Vyštartujem k nej a do očí sa mi tisnú slzy. Prišla. Prišla za
mnou.
Zrýchlim. Zbadá ma a na moment sa zatvári zmätene, ako keby
ma nespoznávala. Potom jej zažiaria oči a roztvorí náruč. Vonia
mydlom a práškom na pranie.
„Beatrice,“ zašepká a pohladí ma po vlasoch.
Neplač, rozkážem si. Objímam ju, až kým žmurkaním
nezaženiem všetky slzy, potom sa odtiahnem a znovu si ju obzriem.
Usmievam sa so zatvorenými ústami, presne ako ona. Jemne sa mi
dotkne líca.
„Pozrime sa,“ začne. „Vyrástla z teba silná žena.“ Položí mi ruku
okolo pliec. „Povedz mi, ako sa máš.“
„Ty prvá.“ Zvyk je železná košeľa. Najprv by som si mala
vypočuť ja ju. Rozhovor by sa nemal dlho točiť okolo mňa. Mala by
som sa uistiť, či niečo nepotrebuje.
„Dnešný deň je mimoriadny,“ povie. „Prišla som ťa pozrieť, tak
sa rozprávajme o tebe. Prijmi moju pozornosť ako dar.“
Moja obetavá mama. Žiadne dary si nezaslúžim, veď som
opustila ju aj otca. Kráčam s ňou k zábradliu nad priepasťou a teším
sa z jej blízkosti. Posledný týždeň a pol mi city chýbali väčšmi, než
som bola ochotná pripustiť. Ani doma sme sa navzájom často
nedotýkali. Rodičia si predo mnou prejavovali náklonnosť
maximálne tým, že sa večer pri stole držali za ruky. Ale aj tak som sa
cítila milovaná, väčšmi než tu, väčšmi než teraz.
„Len jednu otázku.“ Srdce mi bije až v hrdle. „Kde je otec? Išiel
za Calebom?“
„Ach,“ potrasie hlavou, „otec musel zostať v práci.“
Sklopím zrak. „Ak nechcel prísť, môžeš mi to povedať.“
Pozorne sleduje moju tvár. „Tvoj otec sa v poslednom čase
správal sebecky. Ale to neznamená, že ťa už neľúbi, ver mi.“
Ohromene na ňu hľadím. Môj otec – a sebecký? Ešte väčšmi než
to obvinenie ma prekvapila skutočnosť, že vyšlo práve z maminých
úst. Pohľadom neviem odhadnúť, či sa hnevá. Ani by som nečakala,
že sa mi to podarí. No nepochybujem o tom. Keď ho označila za
sebeckého, určite sa naňho hnevá.
„A čo Caleb?“ spýtam sa. „Za ním pôjdeš potom?“
„Rada by som išla, ale Informovanosť zakázala členom
Sebazaprenia návštevy. Keby som sa o to pokúsila, vyhodili by ma.“
„Čože?“ neverím vlastným ušiam. „To je príšerné. Prečo by to
robili?“
„Napätie medzi našimi frakciami je horšie než kedykoľvek
predtým,“ vysvetľuje. „Nepáči sa mi to, ale nemôžem s tým takmer
nič urobiť.“
Predstavím si Caleba, ako stojí medzi kandidátmi do
Informovanosti a hľadá v dave mamu, a pichne ma pri srdci. Stále
som naňho trochu naštvaná, že predo mnou skrýval toľko tajomstiev,
ale nechcem, aby sa trápil.
„To je príšerné,“ zopakujem. Pozriem smerom k priepasti.
O kúsok ďalej pri zábradlí stojí Štyri. Sám. Zvláštne, aj keď už
nie je kandidát, lebo tento deň zjavne využíva na rodinné stretnutia
väčšina Neohrozených. Buď jeho rodina o stretnutie nestojí, alebo
Štyri nepochádza z Neohrozenosti. Z ktorej frakcie asi prestúpil?
„Tam je jeden z mojich trénerov.“ Nakloním sa bližšie a
zašepkám: „Je trochu strašidelný.“
„Je pekný,“ povie mama.
Pristihnem sa pri bezmyšlienkovitom prikývnutí. Mama sa
zasmeje a zdvihne mi ruku z pliec. Chcem ju od neho odviesť preč,
ale než stihnem navrhnúť, aby sme prešli inde, Štyri sa obzrie ponad
plece.
Pri pohľade na nás sa zatvári prekvapene. Mama mu podá ruku.
„Ahoj. Volám sa Natalie,“ predstaví sa. „Som Beatricina matka.“
Nikdy som nevidela mamu, ako si s niekým podáva ruku. Štyri
jej strnulo chytí ruku a dvakrát ňou potrasie. Pre oboch je to gesto
zjavne neprirodzené. Nie, Štyri určite nepochádza z Neohrozenosti,
keď nie je zvyknutý na podávanie rúk.
„Štyri,“ povie. „Rád vás spoznávam.“
„Štyri,“ s úsmevom zopakuje mama. „To je prezývka?“
„Áno.“ Nepovie k tomu nič viac. Ako sa naozaj volá? „Vašej
dcére sa u nás dobre darí. Dozerám na jej tréning.“
Odkedy „hádžem po nej nože a vynadám jej pri každej
príležitosti“ znamená to isté ako „dozerám na jej tréning“?
„To rada počujem,“ poteší sa mama. „O iniciačnej skúške do
Neohrozenosti čo-to viem a bála som sa o ňu.“
Štyri sa obráti ku mne, pohľadom mi blúdi po tvári, z nosa cez
ústa až na bradu. „Nemáte sa čoho báť,“ povie napokon.
Do líc sa mi nahrnie teplo, nemôžem tomu zabrániť. Dúfam, že
si nič nevšimnú.
Chce len upokojiť mamu, alebo naozaj verí mojim
schopnostiam? A čo mal znamenať ten pohľad?
Mama nakloní hlavu. „Zdáš sa mi nejaký povedomý, Štyri.“
„Netuším prečo.“ Jeho hlas zrazu znie mrazivo. „S členmi
Sebazaprenia sa radšej nestretávam.“
Mama sa zasmeje spôsobom, aký zvláda len ona: takmer
bezhlučne. „V poslednom čase sa s nami nechce stretávať nikto.
Neberiem to osobne.“
Zdá sa, že sa trochu uvoľnil. „No, radšej vás už nebudem
vyrušovať.“
Pozeráme za ním, ako odchádza. V ušiach mi hučí rieka. Štyri
možno pochádza z Informovanosti, to by vysvetľovalo, prečo
neznáša Sebazaprenie. Alebo možno uveril článkom, ktoré
Informovanosť o nás – o nich, opravím sa v duchu – šíri. Ale potešilo
ma, že ma pred mamou pochválil, hoci viem, že tomu sám neverí.
„Vždy sa správa takto?“ zaujíma sa mama.
„Horšie.“
„Našla si si aj nejakých kamarátov?“
„Zopár.“ Obzriem sa ponad plece na Willa, Christinu a ich
rodiny. Christina zachytí môj pohľad a s úsmevom mi naznačí, aby
som išla k nim. Vykročíme naprieč Jamou.
Než sa dostaneme k Willovi a Christine, zrazu mi položí ruku na
plece nízka, bacuľatá žena v čierno-bielej pásikavej blúzke. Myknem
sa a potlačím nutkanie odstrčiť ju.
„Prosím ťa,“ osloví ma, „nepoznáš náhodou môjho syna?
Alberta?“
„Alberta?“ zopakujem. „Aha, myslíte Ala? Jasné, že ho
poznám.“
„Nevieš, kde by sme ho našli?“ spýta sa a posunkom ukáže na
muža za sebou. Je vysoký a mohutný ako skala. Jednoznačne Alov
otec.
„Mrzí ma to, ale ráno som ho nevidela. Hľadali ste ho aj tam
hore?“ Ukážem na sklený strop nad nami.
„Ach jaj,“ vzdychne Alova mama a začne si ovievať tvár rukou.
„Najradšej by som ta hore ani neliezla. Takmer ma porazilo už cestou
dolu. Prečo na tých cestičkách nemáte zábradlie? Čo ste všetci
šialení?“
Nepatrne sa usmejem. Ešte nedávno by ma tá otázka možno
urazila, ale za posledné dni som strávila toľko času s deckami, ktoré
prestúpili z Otvorenosti, že ma nedostatok taktu vôbec neprekvapuje.
„Nie sme šialení,“ odpoviem. „Akurát Neohrození. Keby som ho
stretla, poviem mu, že ho hľadáte.“
Všimnem si, že mama sa usmieva rovnako ako ja. Nereaguje ako
ostatní rodičia z iných frakcií – nevykrúca si krk a neobzerá sa po
stenách a strope Jamy, nezíza do priepasti. Pochopiteľne, nie je
zvedavá. Členom Sebazaprenia je zvedavosť cudzia.
Predstavím mamu Willovi a Christine a Christina ma zoznámi s
mamou a so sestrou. Potom príde horšia časť: Willova staršia sestra,
Cara, na mňa vrhne vražedný pohľad a odmietne mi podať ruku.
Škaredo zazerá aj na mamu.
„Nechce sa mi veriť, že sa bavíš s jednou z nich, Will,“ precedí
cez zuby.
Mama našpúli pery, ale zdvorilo mlčí.
„Cara,“ zamračí sa Will. „Nemusíš sa správať neslušne.“
„Jasné, že nie. Vieš, kto to je?“ ukáže na mamu. „Žena člena
rady. Vedie dobrovoľnícku agentúru, ktorá vraj pomáha
bezprizorným. Dobre viem, že v skutočnosti len hrabú všetko pre
členov svojej frakcie, zatiaľ čo my nedostaneme čerstvé jedlo celý
mesiac. Potraviny pre bezprizorných, figu borovú.“
„Mrzí ma to,“ láskavo sa ozve mama, „ale som presvedčená, že
sa mýlite.“
„Mýlim. Ha-ha-ha,“ odsekne Cara. „Určite ste presne takí, ako sa
tvárite. Banda skvelých ľudomilov bez jedinej sebeckej kostičky v
tele. Jasné, ako inak!“
„Tak sa s mojou mamou baviť nebudeš,“ oborím sa na ňu. Tvár
mi zase horí. Zatnem päste. „Ak jej povieš ešte jedno slovo,
prisahám, že ti zlomím nos.“
„Daj si pohov, Tris,“ brzdí ma Will. „Nevrazila by si mojej
sestre.“
„Fakt?“ zdvihnem obočie. „Si o tom presvedčený?“
„Nie, nevrazila,“ mama ma chytí za rameno. „Poďme, Beatrice.
Nebudeme obťažovať sestru tvojho kamaráta.“
Hlas má vľúdny, ale rukou ma zovrie tak silno, že takmer
skríknem od bolesti, a odtiahne ma preč. Rýchlo ma vedie smerom k
jedálni, ale než vojdeme, zrazu zabočí doľava, do tmavej chodby, v
ktorej som ešte nebola.
„Mami,“ žasnem. „Mami, ako vieš, kam ideme?“
Zastane pri zamknutých dverách, postaví sa na špičky a nazrie
nad tienidlo modrej lampy, ktorá visí zo stropu. O pár sekúnd
prikývne a otočí sa späť ku mne.
„Už som ti povedala, že sa nebudeme rozprávať o mne. Myslela
som to vážne. Ako sa ti naozaj darí, Beatrice? Ako si zvládla zápasy?
Koľká si v poradí?“
„V poradí?“ nevychádzam z úžasu. „Odkiaľ vieš o zápasoch? A
poradí?“
„Priebeh iniciačnej skúšky v Neohrozenosti nie je prísne tajný.“
Neviem, ako sa dá zistiť, čo sa deje na skúške do inej frakcie, ale
mám podozrenie, že to nie je až také jednoduché. Horko-ťažko sa
zmôžem na odpoveď: „Asi som niekde na chvoste.“
„Dobre.“ Prikývne. „Poslední nikoho až tak veľmi nezaujímajú.
A teraz sa ťa spýtam niečo veľmi dôležité, Beatrice: aký výsledok si
dostala na teste?“
V hlave sa mi ozýva Torino varovanie: Nikomu to nehovor. Mala
by som mame povedať, že som dostala Sebazaprenie, tak to Tori
zaznamenala do systému.
Pozriem mame do očí. Sú svetlozelené, orámované tmavými
mihalnicami. Má vrásky okolo úst, ale inak vôbec nevyzerá na svoj
vek. Vrásky sa jej prehĺbia, keď si pohmkáva. Robievala to pri
umývaní riadu.
Je to moja mama.
Môžem jej veriť.
„Nejednoznačný,“ hlesnem.
„To som predpokladala.“ Povzdychne si. „Deti vychované v
Sebazaprení často dostávajú taký výsledok. Nevieme prečo. No v
ďalšej fáze skúšky si musíš dávať veľký pozor. Za každých okolností
sa drž v strede. Neprivolávaj na seba pozornosť. Rozumieš?“
„Mami, čo sa deje?“
„Bez ohľadu na to, akú frakciu si si vybrala,“ povie a pohladí ma
po líci, „som tvoja matka a chcem ťa chrániť.“
„To preto, že som…“ začnem, ale mama mi zakryje ústa rukou.
„Nehovor to slovo nahlas,“ zasyčí. „Nikdy.“
Tori teda mala pravdu. Divergencia je nebezpečná. Akurát stále
neviem prečo, ani presne neviem, čo to slovo vlastne znamená.
„Prečo?“
Pokrúti hlavou. „To ti nemôžem povedať.“
Obzrie sa ponad plece. Svetlo z Jamy k nám sotva preniká.
Počujem výkriky a útržky rozhovorov, smiech a šuchot krokov. Do
nosa mi zavanie vôňa z kuchyne, sladká a výdatná aróma pečeného
chleba. Keď sa mama otočí späť ku mne, tvári sa odhodlane.
„O niečo ťa poprosím. Ja tvojho brata navštíviť nemôžem, ale ty
budeš môcť, keď zložíš skúšku. Choď za ním a povedz mu, aby
preskúmal simulačné sérum. Dobre? Urobíš to pre mňa?“
„Nie, ak mi aspoň niečo nevysvetlíš!“ Prekrížim si ruky. „Keď
odo mňa chceš, aby som celý deň trčala u Informovaných, musíš mi
poskytnúť riadny dôvod!“
„Nemôžem. Prepáč.“ Pobozká ma na líce a zasunie mi za ucho
prameň vlasov, ktorý sa mi uvoľnil z uzla. „Mala by som ísť. Bude
lepšie, ak si pomyslia, že na sebe príliš nevisíme.“
„Nezaujíma ma, čo si o mne myslia.“
„Ale malo by,“ napomenie ma. „Mám podozrenie, že ťa už
sledujú.“
Odchádza. Od prekvapenia sa nevládzem ani pohnúť. Na konci
chodby sa otočí a povie: „Daj si za mňa kúsok torty, dobre?
Čokoládovej. Je vynikajúca.“ Vyčaruje podivný, pokrútený úsmev a
dodá: „Vieš, že ťa ľúbim.“
A zmizne.
Stojím sama v kuželi modrého svetla z lampy a konečne mi
svitne: Mama už Jamu videla. Pamätala si túto chodbu. Vie, ako
prebieha iniciačná skúška.
Moja mama vyrástla v Neohrozenosti.