DEVÄTNÁSTA KAPITOLA
KEĎ VOJDEM, VÄČŠINA deciek stojí medzi radmi
poschodových postelí, zhromaždená okolo Petra, ktorý drží stránku
novín.
„Masový odchod detí najvýznamnejších členov Sebazaprenia
nemôžeme ignorovať ani považovať za náhodný jav,“ číta. „Nedávne
prestúpenie Beatrice a Caleba Priorovcov, detí Andrewa Priora,
vyvoláva pochybnosti o hodnotách a filozofii Sebazaprenia.“
Prejde mi mráz po chrbte. Christina, ktorá stojí na okraji davu, sa
obzrie ponad plece a zbadá ma. V očiach sa jej zračia obavy. Stojím
ako prikovaná. Otec. Informovanosť už zaútočila aj na môjho otca.
„Z akého iného dôvodu by sa deti takého vplyvného muža mohli
rozhodnúť, že im životný štýl ich rodiny nevyhovuje?“ pokračuje
Peter. „Molly Atwoodová, ktorá takisto prestúpila do Neohrozenosti,
predpokladá, že na vine je nezdravé rodinné prostredie a zlé
zaobchádzanie v detstve. ‚Raz som ju počula hovoriť zo sna,‘ tvrdí
Molly. ‚Prosila otca, aby s niečím prestal. Neviem, o čo išlo, ale
spôsobilo jej to nočné mory.‘“
Teda takto sa mi Molly pomstila! Určite sa bavila s tým
novinárom z Informovanosti, ktorému Christina vynadala.
Molly sa usmeje a odhalí krivé zuby. Keby som jej ich vyrazila,
spravila by som jej láskavosť.
„Čo to má znamenať?“ okríknem ho. Teda okríkla by som ho,
keby mi z hrdla nevyšlo len priškrtené zachrapčanie. Odkašlem si a
skúsim to ešte raz: „Čo to má znamenať?“
Peter prestane čítať a pár ľudí sa obzrie. Niektorí, napríklad
Christina, na mňa hľadia súcitne, so zvrašteným obočím a s
ovisnutými kútikmi úst. No viacerí sa uškŕňajú a vymieňajú si
veľavýznamné pohľady. Peter sa otočí ako posledný, škerí sa od ucha
k uchu.
„Daj mi to,“ vyšteknem a nastavím ruku.
„Ale ja som ešte nedočítal,“ odpovie škodoradostným tónom.
Sklopí oči k novinám a nájde miesto, kde prestal. „Príčinu však
možno netreba hľadať u nemorálneho jednotlivca, ale v narušených
ideáloch celej frakcie. Možno to znamená, že sme naše mesto zverili
do rúk skupine pokryteckých tyranov, ktorí si nevedia poradiť s
chudobou a doviesť spoločnosť k prosperite.“
Vyštartujem k nemu a snažím sa vytrhnúť mu noviny z ruky, no
Peter ich zdvihne vysoko nad hlavu, takže na ne nedočiahnem, iba ak
by som vyskočila. A skákať odmietam. Namiesto toho zdvihnem
nohu a pätou mu dupnem presne na prsty na nohách. Zatne zuby, aby
potlačil ston.
Potom sa vrhnem na Molly, dúfam, že ju prekvapím a strhnem
na zem, ale než jej stihnem ublížiť, okolo pása ma chytia studené
ruky.
„To je môj otec!“ zvriesknem. „Môj otec, ty krava zbabelá!“
Will ma od nej odtiahne a zdvihne ma zo zeme. Prerývane
dýcham a snažím sa schmatnúť noviny, kým niekto stihne prečítať
jediné slovo navyše. Musím ich spáliť, musím ich zničiť, za každú
cenu.
Will ma vyvlečie z izby na chodbu, nechty mi zarýva do kože.
Keď sa za ním zavrú dvere, pustí ma a ja doňho celou silou strčím.
„Čo je? Bál si sa, že tú mrcinu nezmlátim?“
„Nie,“ povie Will. Postaví sa pred dvere. „Povedal som si, že ti
radšej nedovolím začať bitku rovno v spálni. Upokoj sa.“
Nezdržím sa smiechu. „Mám sa upokojiť? Upokojiť?! Veď
ohovárajú moju rodinu, moju frakciu!“
„Omyl.“ Pod očami má tmavé kruhy, vyzerá unavene.
„Ohovárajú tvoju bývalú frakciu a ty proti tomu nemôžeš nič urobiť,
tak by si ich mala radšej ignorovať.“
„Počúval si ma vôbec?“ Na lícach už necítim horúčavu a dýcham
pravidelnejšie. „Tvoja sprostá bývalá frakcia už neuráža len
Sebazaprenie. Vyzývajú na zvrhnutie celej vlády.“
Teraz sa zasmeje Will. „To určite nie. Jasné, sú arogantní a
obmedzení, preto som od nich odišiel, ale nie sú to revolucionári.
Len chcú získať väčší podiel na rozhodovaní, to je všetko. Vašich
neznášajú iba preto, že ich odmietajú počúvať.“
„Nechcú, aby si ich názor všetci vypočuli, ale aby sa s ním
stotožnili. Ty by si tiež nemal ľudí nútiť, aby s tebou súhlasili.“
Zovriem si tvár do dlaní. „Nechce sa mi veriť, že sa k nim pridal môj
brat.“
„Nehádž všetkých do jedného vreca,“ odsekne Will.
Prikývnem, ale neverím mu. Neviem si predstaviť, že by niekto
prežil pobyt v Informovanosti bez ujmy na duševnom zdraví. Hoci,
pravdupovediac, Will je podľa všetkého v pohode.
Dvere sa znovu otvoria a vyjde Al s Christinou.
„Aj ja chcem tetovanie,“ oznámi Christina. „Pôjdete s nami?“
Uhladím si vlasy. Do spálne sa nemôžem vrátiť, ani keby ma ta
Will pustil. Ocitla by som sa sama proti presile. Buď pôjdem s nimi,
alebo sa na chvíľu vytratím z hlavného stanu a pokúsim sa na všetko
zabudnúť. Mám dosť vlastných starostí, nemusím sa strachovať ešte
aj o rodinu.
+++
Al kráča predo mnou a na pleciach nesie vreštiacu Christinu. Bez
námahy sa prediera davom, ľudia mu radšej uskakujú z cesty, ak
stihnú.
Plece ma ešte stále páli. Christina ma presvedčila, aby som si
dala urobiť rovnaké tetovanie ako ona – symbol Neohrozenosti.
Plameň v kruhu. Mama havrany na mojej kľúčnej kosti vôbec
nekomentovala, takže som stratila väčšinu zábran. Tetovanie tu patrí
k štandardu, musím sa s ním naučiť žiť, rovnako ako som sa naučila
bojovať.
Christina ma navyše presvedčila, aby som si kúpila tričko, ktoré
mi odhaľuje plecia a kľúčnu kosť, a znovu mi orámovala oči linkou.
Už sa ani nesnažím odradiť ju od skrášľovacích pokusov. Po prvé,
nestojí mi to za námahu, a podruhé, celkom ma bavia.
S Willom nasledujeme Christinu a Ala.
„Nechce sa mi veriť, že si si dala spraviť ďalšie tetovanie,“
pokrúti hlavou Will.
„Prečo?“ nechápem. „Lebo som drevo?“
„Nie, lebo si… rozumná.“ Usmeje sa. Zuby má biele a rovné.
„Takže, čo ťa dnes vydesilo, Tris?“
„Príliš veľa vrán,“ odpoviem. „A teba?“
Zasmeje sa. „Príliš veľa kyseliny.“
Radšej sa nepýtam, čo tým myslel.
„Fascinuje ma, ako to funguje,“ prizná sa Will. „Zjednodušene
povedané, tvoj talamus, orgán zodpovedný za vznik strachu, zápasí s
čelovým lalokom, kde sa rodia tvoje rozhodnutia. Lenže celá
simulácia sa odohráva v tvojej hlave, takže aj keď máš pocit, že ti
ubližuje niečo iné, v skutočnosti si ubližuješ sama.“ Odmlčí sa.
„Prepáč, táram ako Informovaný. Zo zvyku.“
Pokrčím plecami. „Nevadí, zaujíma ma to.“
Christina takmer spadne Alovi z pliec a zachytí sa prvej veci, čo
jej príde pod ruku, nanešťastie jeho tváre. Al sa zamračí a lepšie ju
chytí za nohy. Na prvý pohľad sa tvári šťastne, ale za úsmevmi
skrýva podozrivú ťažobu. Bojím sa oňho.
Štyri stojí pri priepasti uprostred skupinky ľudí. Smeje sa na plné
hrdlo, musí sa chytiť zábradlia, aby sa nezosypal na zem. Podľa jeho
rozžiarenej tváre a fľaše, ktorú drží v ruke, odhadujem, že je opitý,
alebo k tomu nemá ďaleko. Nadobudla som dojem, že Štyri sa vždy
dokonale ovláda, ako správny vojak, a akosi som pozabudla, že má
len osemnásť.
„Ach jaj,“ zľakne sa Will. „Pozor, tréner.“
„Ešte dobre, že to nie je Eric,“ poviem. „Asi by nás donútil robiť
drepy alebo niečo také.“
„Asi hej, ale Štyri je strašidelný. Pamätáš, ako Petrovi priložil
pištoľ k hlave? Peter asi pustil do gatí.“
„Peter si to zaslúžil,“ poviem rozhodne.
Will sa so mnou neháda. Pred pár týždňami by možno
protestoval, ale už videl, čoho všetkého je Peter schopný.
„Tris!“ zavolá na mňa Štyri. S Willom si vymením pohľad,
trochu prekvapený a trochu vystrašený. Štyri sa odlepí od zábradlia a
prejde ku mne. Kus pred nami Al zastane a Christina skĺzne na zem.
Ani sa nečudujem, že na nás tak divne zízajú. Štyri si ich vôbec
nevšimol, baví sa len so mnou.
„Vyzeráš nejako inak,“ skonštatuje. Jeho hlas, inokedy rázny,
znie spomalene.
„Aj ty,“ vrátim mu to. Je to pravda. Vyzerá uvoľnenejšie a
mladšie. „Čo vlastne robíš?“
„Flirtujem so smrťou,“ zasmeje sa. „Chľastám pri priepasti. Asi
dosť sprostý nápad.“
„Presne tak.“ Neviem, či sa mi takto páči. Trochu ma
znervózňuje.
„Nevedel som, že máš tetovanie,“ povie s pohľadom upretým na
moju kľúčnu kosť.
Odpije si z fľaše. Dych mu výrazne a ostro páchne, ako tomu
bezprizornému chlapíkovi.
„Jasné. Vrany,“ skonštatuje. Obzrie sa ponad plece na svoju
partiu, ktorá sa na rozdiel od mojej baví aj sama. „Pozval by som ťa
k nám, ale nemala by si ma vidieť takéhoto,“ dodá.
Rada by som sa ho opýtala, prečo sa so mnou chce baviť, ale
mám podozrenie, že odpoveď nejako súvisí s fľašou v jeho ruke.
„Akého?“ spýtam sa. „Opitého?“
„Hej… no… ani nie.“ Hlas mu zjemnie. „Asi skôr ozajstného.“
„Tak sa budem tváriť, že som ťa nevidela.“
„Pekné od teba.“ Priloží mi pery tesne k uchu a zašepká:
„Vyzeráš super, Tris.“
Prekvapí ma to. Srdce mi poskočí od radosti. Bola by som radšej,
keby to neurobilo, lebo Štyri na mňa nevie poriadne zaostriť pohľad
a mám pocit, že netuší, čo hovorí. Zasmejem sa. „Buď taký dobrý a
drž sa od tej priepasti čo najďalej. Urobíš to pre mňa?“
„Jasné.“ Žmurkne na mňa.
Usmejem sa. Nemôžem si pomôcť. Will si odkašle, ale ja stále
pozerám opačným smerom, hoci Štyri už odchádza späť za
kamarátmi.
Vzápätí sa na mňa Al vyrúti ako lavína a prehodí si ma cez plece.
Zvriesknem a začervenám sa.
„Poď, maličká. Odnesiem ťa na večeru.“
Opriem si lakte o Alov chrbát, trénerovi zamávam na rozlúčku a
nechám sa odniesť.
„Povedal som si, že ťa zachránim,“ zahundre Al cestou. Zloží ma
dolu. „To malo byť o čom?“
Snaží sa tváriť bezstarostne, ale jeho otázka vyznela takmer
smutne. Stále mu na mne príliš záleží.
„Hej, hej, všetci by sme to radi vedeli,“ zašvitorí Christina
spevavým hlasom. „Čo ti povedal?“
„Nič.“ Pokrútim hlavou. „Mal vypité. Ani nevedel, čo trepe.“
Odkašlem si. „Preto som sa usmievala, pripadalo mi vtipné, že sme
ho pri tom nachytali.“
„Ako inak,“ povie Will, „určite nie preto, že…“
Vrazím mu lakeť do rebier, než stihne dokončiť vetu. Stál dosť
blízko, možno počul, čo mi Štyri zašepkal. Nepotrebujem, aby to
vytáral každému, a už vôbec nie Alovi. Nechcem, aby sa cítil ešte
horšie.
Doma som trávila tiché, príjemné večery s rodinou. Mama plietla
šály pre deti zo susedstva. Otec pomáhal Calebovi s domácimi
úlohami. V kozube horel oheň, v mojej duši vládol pokoj, robila som
presne to, čo odo mňa všetci očakávali, a nič mi nehrozilo.
Nikdy ma veľký chalan neniesol na pleci, pri večeri som sa
nikdy nerehotala, až ma rozbolelo brucho, ani som nepočúvala
prekrikovanie stoviek ľudí. Pokoj ma obmedzoval, tu sa cítim
slobodná.
poschodových postelí, zhromaždená okolo Petra, ktorý drží stránku
novín.
„Masový odchod detí najvýznamnejších členov Sebazaprenia
nemôžeme ignorovať ani považovať za náhodný jav,“ číta. „Nedávne
prestúpenie Beatrice a Caleba Priorovcov, detí Andrewa Priora,
vyvoláva pochybnosti o hodnotách a filozofii Sebazaprenia.“
Prejde mi mráz po chrbte. Christina, ktorá stojí na okraji davu, sa
obzrie ponad plece a zbadá ma. V očiach sa jej zračia obavy. Stojím
ako prikovaná. Otec. Informovanosť už zaútočila aj na môjho otca.
„Z akého iného dôvodu by sa deti takého vplyvného muža mohli
rozhodnúť, že im životný štýl ich rodiny nevyhovuje?“ pokračuje
Peter. „Molly Atwoodová, ktorá takisto prestúpila do Neohrozenosti,
predpokladá, že na vine je nezdravé rodinné prostredie a zlé
zaobchádzanie v detstve. ‚Raz som ju počula hovoriť zo sna,‘ tvrdí
Molly. ‚Prosila otca, aby s niečím prestal. Neviem, o čo išlo, ale
spôsobilo jej to nočné mory.‘“
Teda takto sa mi Molly pomstila! Určite sa bavila s tým
novinárom z Informovanosti, ktorému Christina vynadala.
Molly sa usmeje a odhalí krivé zuby. Keby som jej ich vyrazila,
spravila by som jej láskavosť.
„Čo to má znamenať?“ okríknem ho. Teda okríkla by som ho,
keby mi z hrdla nevyšlo len priškrtené zachrapčanie. Odkašlem si a
skúsim to ešte raz: „Čo to má znamenať?“
Peter prestane čítať a pár ľudí sa obzrie. Niektorí, napríklad
Christina, na mňa hľadia súcitne, so zvrašteným obočím a s
ovisnutými kútikmi úst. No viacerí sa uškŕňajú a vymieňajú si
veľavýznamné pohľady. Peter sa otočí ako posledný, škerí sa od ucha
k uchu.
„Daj mi to,“ vyšteknem a nastavím ruku.
„Ale ja som ešte nedočítal,“ odpovie škodoradostným tónom.
Sklopí oči k novinám a nájde miesto, kde prestal. „Príčinu však
možno netreba hľadať u nemorálneho jednotlivca, ale v narušených
ideáloch celej frakcie. Možno to znamená, že sme naše mesto zverili
do rúk skupine pokryteckých tyranov, ktorí si nevedia poradiť s
chudobou a doviesť spoločnosť k prosperite.“
Vyštartujem k nemu a snažím sa vytrhnúť mu noviny z ruky, no
Peter ich zdvihne vysoko nad hlavu, takže na ne nedočiahnem, iba ak
by som vyskočila. A skákať odmietam. Namiesto toho zdvihnem
nohu a pätou mu dupnem presne na prsty na nohách. Zatne zuby, aby
potlačil ston.
Potom sa vrhnem na Molly, dúfam, že ju prekvapím a strhnem
na zem, ale než jej stihnem ublížiť, okolo pása ma chytia studené
ruky.
„To je môj otec!“ zvriesknem. „Môj otec, ty krava zbabelá!“
Will ma od nej odtiahne a zdvihne ma zo zeme. Prerývane
dýcham a snažím sa schmatnúť noviny, kým niekto stihne prečítať
jediné slovo navyše. Musím ich spáliť, musím ich zničiť, za každú
cenu.
Will ma vyvlečie z izby na chodbu, nechty mi zarýva do kože.
Keď sa za ním zavrú dvere, pustí ma a ja doňho celou silou strčím.
„Čo je? Bál si sa, že tú mrcinu nezmlátim?“
„Nie,“ povie Will. Postaví sa pred dvere. „Povedal som si, že ti
radšej nedovolím začať bitku rovno v spálni. Upokoj sa.“
Nezdržím sa smiechu. „Mám sa upokojiť? Upokojiť?! Veď
ohovárajú moju rodinu, moju frakciu!“
„Omyl.“ Pod očami má tmavé kruhy, vyzerá unavene.
„Ohovárajú tvoju bývalú frakciu a ty proti tomu nemôžeš nič urobiť,
tak by si ich mala radšej ignorovať.“
„Počúval si ma vôbec?“ Na lícach už necítim horúčavu a dýcham
pravidelnejšie. „Tvoja sprostá bývalá frakcia už neuráža len
Sebazaprenie. Vyzývajú na zvrhnutie celej vlády.“
Teraz sa zasmeje Will. „To určite nie. Jasné, sú arogantní a
obmedzení, preto som od nich odišiel, ale nie sú to revolucionári.
Len chcú získať väčší podiel na rozhodovaní, to je všetko. Vašich
neznášajú iba preto, že ich odmietajú počúvať.“
„Nechcú, aby si ich názor všetci vypočuli, ale aby sa s ním
stotožnili. Ty by si tiež nemal ľudí nútiť, aby s tebou súhlasili.“
Zovriem si tvár do dlaní. „Nechce sa mi veriť, že sa k nim pridal môj
brat.“
„Nehádž všetkých do jedného vreca,“ odsekne Will.
Prikývnem, ale neverím mu. Neviem si predstaviť, že by niekto
prežil pobyt v Informovanosti bez ujmy na duševnom zdraví. Hoci,
pravdupovediac, Will je podľa všetkého v pohode.
Dvere sa znovu otvoria a vyjde Al s Christinou.
„Aj ja chcem tetovanie,“ oznámi Christina. „Pôjdete s nami?“
Uhladím si vlasy. Do spálne sa nemôžem vrátiť, ani keby ma ta
Will pustil. Ocitla by som sa sama proti presile. Buď pôjdem s nimi,
alebo sa na chvíľu vytratím z hlavného stanu a pokúsim sa na všetko
zabudnúť. Mám dosť vlastných starostí, nemusím sa strachovať ešte
aj o rodinu.
+++
Al kráča predo mnou a na pleciach nesie vreštiacu Christinu. Bez
námahy sa prediera davom, ľudia mu radšej uskakujú z cesty, ak
stihnú.
Plece ma ešte stále páli. Christina ma presvedčila, aby som si
dala urobiť rovnaké tetovanie ako ona – symbol Neohrozenosti.
Plameň v kruhu. Mama havrany na mojej kľúčnej kosti vôbec
nekomentovala, takže som stratila väčšinu zábran. Tetovanie tu patrí
k štandardu, musím sa s ním naučiť žiť, rovnako ako som sa naučila
bojovať.
Christina ma navyše presvedčila, aby som si kúpila tričko, ktoré
mi odhaľuje plecia a kľúčnu kosť, a znovu mi orámovala oči linkou.
Už sa ani nesnažím odradiť ju od skrášľovacích pokusov. Po prvé,
nestojí mi to za námahu, a podruhé, celkom ma bavia.
S Willom nasledujeme Christinu a Ala.
„Nechce sa mi veriť, že si si dala spraviť ďalšie tetovanie,“
pokrúti hlavou Will.
„Prečo?“ nechápem. „Lebo som drevo?“
„Nie, lebo si… rozumná.“ Usmeje sa. Zuby má biele a rovné.
„Takže, čo ťa dnes vydesilo, Tris?“
„Príliš veľa vrán,“ odpoviem. „A teba?“
Zasmeje sa. „Príliš veľa kyseliny.“
Radšej sa nepýtam, čo tým myslel.
„Fascinuje ma, ako to funguje,“ prizná sa Will. „Zjednodušene
povedané, tvoj talamus, orgán zodpovedný za vznik strachu, zápasí s
čelovým lalokom, kde sa rodia tvoje rozhodnutia. Lenže celá
simulácia sa odohráva v tvojej hlave, takže aj keď máš pocit, že ti
ubližuje niečo iné, v skutočnosti si ubližuješ sama.“ Odmlčí sa.
„Prepáč, táram ako Informovaný. Zo zvyku.“
Pokrčím plecami. „Nevadí, zaujíma ma to.“
Christina takmer spadne Alovi z pliec a zachytí sa prvej veci, čo
jej príde pod ruku, nanešťastie jeho tváre. Al sa zamračí a lepšie ju
chytí za nohy. Na prvý pohľad sa tvári šťastne, ale za úsmevmi
skrýva podozrivú ťažobu. Bojím sa oňho.
Štyri stojí pri priepasti uprostred skupinky ľudí. Smeje sa na plné
hrdlo, musí sa chytiť zábradlia, aby sa nezosypal na zem. Podľa jeho
rozžiarenej tváre a fľaše, ktorú drží v ruke, odhadujem, že je opitý,
alebo k tomu nemá ďaleko. Nadobudla som dojem, že Štyri sa vždy
dokonale ovláda, ako správny vojak, a akosi som pozabudla, že má
len osemnásť.
„Ach jaj,“ zľakne sa Will. „Pozor, tréner.“
„Ešte dobre, že to nie je Eric,“ poviem. „Asi by nás donútil robiť
drepy alebo niečo také.“
„Asi hej, ale Štyri je strašidelný. Pamätáš, ako Petrovi priložil
pištoľ k hlave? Peter asi pustil do gatí.“
„Peter si to zaslúžil,“ poviem rozhodne.
Will sa so mnou neháda. Pred pár týždňami by možno
protestoval, ale už videl, čoho všetkého je Peter schopný.
„Tris!“ zavolá na mňa Štyri. S Willom si vymením pohľad,
trochu prekvapený a trochu vystrašený. Štyri sa odlepí od zábradlia a
prejde ku mne. Kus pred nami Al zastane a Christina skĺzne na zem.
Ani sa nečudujem, že na nás tak divne zízajú. Štyri si ich vôbec
nevšimol, baví sa len so mnou.
„Vyzeráš nejako inak,“ skonštatuje. Jeho hlas, inokedy rázny,
znie spomalene.
„Aj ty,“ vrátim mu to. Je to pravda. Vyzerá uvoľnenejšie a
mladšie. „Čo vlastne robíš?“
„Flirtujem so smrťou,“ zasmeje sa. „Chľastám pri priepasti. Asi
dosť sprostý nápad.“
„Presne tak.“ Neviem, či sa mi takto páči. Trochu ma
znervózňuje.
„Nevedel som, že máš tetovanie,“ povie s pohľadom upretým na
moju kľúčnu kosť.
Odpije si z fľaše. Dych mu výrazne a ostro páchne, ako tomu
bezprizornému chlapíkovi.
„Jasné. Vrany,“ skonštatuje. Obzrie sa ponad plece na svoju
partiu, ktorá sa na rozdiel od mojej baví aj sama. „Pozval by som ťa
k nám, ale nemala by si ma vidieť takéhoto,“ dodá.
Rada by som sa ho opýtala, prečo sa so mnou chce baviť, ale
mám podozrenie, že odpoveď nejako súvisí s fľašou v jeho ruke.
„Akého?“ spýtam sa. „Opitého?“
„Hej… no… ani nie.“ Hlas mu zjemnie. „Asi skôr ozajstného.“
„Tak sa budem tváriť, že som ťa nevidela.“
„Pekné od teba.“ Priloží mi pery tesne k uchu a zašepká:
„Vyzeráš super, Tris.“
Prekvapí ma to. Srdce mi poskočí od radosti. Bola by som radšej,
keby to neurobilo, lebo Štyri na mňa nevie poriadne zaostriť pohľad
a mám pocit, že netuší, čo hovorí. Zasmejem sa. „Buď taký dobrý a
drž sa od tej priepasti čo najďalej. Urobíš to pre mňa?“
„Jasné.“ Žmurkne na mňa.
Usmejem sa. Nemôžem si pomôcť. Will si odkašle, ale ja stále
pozerám opačným smerom, hoci Štyri už odchádza späť za
kamarátmi.
Vzápätí sa na mňa Al vyrúti ako lavína a prehodí si ma cez plece.
Zvriesknem a začervenám sa.
„Poď, maličká. Odnesiem ťa na večeru.“
Opriem si lakte o Alov chrbát, trénerovi zamávam na rozlúčku a
nechám sa odniesť.
„Povedal som si, že ťa zachránim,“ zahundre Al cestou. Zloží ma
dolu. „To malo byť o čom?“
Snaží sa tváriť bezstarostne, ale jeho otázka vyznela takmer
smutne. Stále mu na mne príliš záleží.
„Hej, hej, všetci by sme to radi vedeli,“ zašvitorí Christina
spevavým hlasom. „Čo ti povedal?“
„Nič.“ Pokrútim hlavou. „Mal vypité. Ani nevedel, čo trepe.“
Odkašlem si. „Preto som sa usmievala, pripadalo mi vtipné, že sme
ho pri tom nachytali.“
„Ako inak,“ povie Will, „určite nie preto, že…“
Vrazím mu lakeť do rebier, než stihne dokončiť vetu. Stál dosť
blízko, možno počul, čo mi Štyri zašepkal. Nepotrebujem, aby to
vytáral každému, a už vôbec nie Alovi. Nechcem, aby sa cítil ešte
horšie.
Doma som trávila tiché, príjemné večery s rodinou. Mama plietla
šály pre deti zo susedstva. Otec pomáhal Calebovi s domácimi
úlohami. V kozube horel oheň, v mojej duši vládol pokoj, robila som
presne to, čo odo mňa všetci očakávali, a nič mi nehrozilo.
Nikdy ma veľký chalan neniesol na pleci, pri večeri som sa
nikdy nerehotala, až ma rozbolelo brucho, ani som nepočúvala
prekrikovanie stoviek ľudí. Pokoj ma obmedzoval, tu sa cítim
slobodná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.