DVADSIATA SIEDMA KAPITOLA
RÁNO SA VZNÁŠAM ako pierko a správam sa ako idiot.
Podchvíľou si z tváre vyženiem úsmev, ale zakaždým sa prebojuje
naspäť. Napokon to vzdám a prestanem ho potláčať. Vlasy si nechám
rozpustené a namiesto niektorého z mojich typických rozťahaných
tričiek si oblečiem to obtiahnuté s výstrihom, ktoré mi odhaľuje
tetovanie.
„Čo sa stalo, že máš takú skvelú náladu?“ spýta sa Christina
cestou na raňajky. Oči má ešte opuchnuté od spánku a vlasy sa jej
ježia okolo tváre ako strapatá svätožiara.
„No, nič extra,“ prehodím. „Slnko svieti. Vtáčiky spievajú.“
Zdvihne obočie, asi mi tým chce pripomenúť, že kráčame
podzemným tunelom.
„Len ju nechaj, nech si užíva,“ povie Will. „Možno to vidíš
posledný raz v živote.“
Plesnem ho po ramene a náhlim sa do jedálne. Búši mi srdce,
lebo viem, že niekedy v priebehu nasledujúcej polhodiny uvidím
Tobiasa. Sadnem si na svoje zvyčajné miesto vedľa Uriaha, oproti
nám sedia Will a Christina. Miesto naľavo odo mňa zostalo prázdne.
Rozmýšľam, či si Tobias ku mne prisadne, či sa na mňa bude pri
raňajkách usmievať, či na mňa bude vrhať rovnako tajné, nenápadné
pohľady, akými zvyčajne pozorujem ja jeho. Teda aspoň dúfam, že
sú nenápadné.
Schmatnem hrianku z taniera uprostred stola a začnem si ju
natierať maslom trochu energickejšie, než by bolo treba. Viem, že
vyvádzam ako blázon, ale nemôžem si pomôcť. Rovnako by som sa
mohla pokúsiť prestať dýchať.
Vzápätí vojde. Dal si ostrihať vlasy, teraz vyzerajú tmavšie,
takmer čierne. Také krátke účesy nosia muži zo Sebazaprenia,
uvedomím si zrazu. Usmejem sa naňho a zdvihnem ruku, že ho
zavolám k sebe, ale on si sadne k Zekemu a smerom ku mne ani
nepozrie. Ruku nechám klesnúť.
Uprene hľadím na hrianku. Úsmev už nemusím potláčať, zmizol
aj bez boja.
„Stalo sa niečo?“ spýta sa Uriah s plnými ústami chleba.
Pokrútim hlavou a odhryznem si. Čo som čakala? Áno,
bozkávali sme sa, ale to zjavne ešte nemusí znamenať totálny obrat.
Možno zmenil názor a už ma nechce. Možno dospel k záveru, že
včera urobil chybu.
„Dnes prvýkrát pôjdeme cez bludisko strachu,“ povie Will.
„Myslíte, že nám ukážu naše vlastné?“
„Nie,“ pokrúti hlavou Uriah. „Vyskúšate bludisko niektorého
trénera. Brat mi to vravel.“
„Jéj, ktorého?“ Christina zrazu ožije.
„Aby si vedel, vôbec nie je fér, že vy máte informácie z prvej
ruky a my nie,“ hundre Will a zazerá na Uriaha.
Christina si ho nevšíma. „Dúfam, že to bude Štyri.“
„Prečo?“ vyhŕknem. Otázka vyznie príliš nedôverčivo.
Zahryznem si do pery, najradšej by som ju vzala späť.
„Niekto je dnes ako na hojdačke,“ prevráti očami Christina.
„Nehovor, že vôbec nie si zvedavá, čoho sa bojí. Tvári sa tak drsne,
že mu asi naháňajú strach cukríky a nádherný východ slnka alebo
niečo také. Aby si to vykompenzoval.“
Pokrútim hlavou. „To sa mi k nemu nehodí.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Predpokladám.“
Spomeniem si na Tobiasovho otca v jeho bludisku. Určite by
nepripustil, aby tú scénu niekto videl. Pozriem naňho. Na sekundu sa
nám stretnú oči. V jeho pohľade nezbadám ani náznak citu. Vzápätí
sa odvráti.
+++
Lauren, trénerka kandidátov z Neohrozenosti, stojí pred
bludiskom s rukami vbok.
„Pred dvoma rokmi,“ začne, „som sa bála pavúkov, zadusenia,
uväznenia medzi stenami, ktoré sa približujú k sebe, vyhodenia z
Neohrozenosti, nekontrolovateľného krvácania, zrazenia vlakom,
smrti otca, verejného poníženia a únosu mužmi bez tváre.“
Všetci na ňu prekvapene zízajú.
„Väčšinu z vás čaká v bludisku desať až pätnásť prekážok. Taký
je priemerný počet,“ povie.
„A najmenší? Aký bol najmenší?“ spýta sa Lynn.
„Za posledných pár rokov,“ odpovie Lauren, „štyri.“
Na Tobiasa som nepozrela, odkedy sme sedeli v jedálni, ale teraz
si nemôžem pomôcť. Hľadí do zeme. Napadlo mi, že štyri je
nezvyčajne nízky počet, keď mu prischol ako prezývka, no netušila
som, že to je sotva polovica priemeru.
Škaredo zazerám na vlastné topánky. Je výnimočný. A teraz na
mňa ani nepozrie.
„Dnes nezistíte, koľko prekážok máte vy,“ pokračuje Lauren.
„Simulácia je nastavená na moje bludisko, takže namiesto vlastného
strachu budete prekonávať môj.“
Veľavravne pozriem na Christinu. Mala som pravdu, Štyri nás do
svojho bludiska nepustí.
„Dnes si to potrebujete len nacvičiť, takže každý bude čeliť
jednému môjmu strachu, aby ste zistili, ako simulácia funguje.“
Lauren nám náhodne pridelí prekážky. Stála som vzadu, takže
pôjdem medzi poslednými. Ušiel sa mi únos.
Pri čakaní nie som pripojená na počítač, takže nemôžem
sledovať simuláciu, vidím len reakcie ľudí. Aspoň ma to účinne
rozptyľuje od myšlienok na Tobiasa. Zatínam päste, keď Will zo
seba zhadzuje neviditeľné pavúky a Uriah rukami odtláča
neexistujúce steny, uškŕňam sa, keď Peter očervenie ako rak pri
verejnom ponížení, hoci netuším, čo sa mu naozaj stalo. Potom
konečne prídem na rad.
Prekážka sa mi veľmi nepozdáva, no doteraz som vedela
ovplyvniť každú simuláciu a vyskúšala som si Tobiasovo bludisko,
takže keď mi Lauren vpichne injekciu do krku, neznepokojuje ma
žiadna zlá predtucha.
Potom sa svet okolo mňa zmení a vrhnú sa na mňa únoscovia. Z
betónu pod nohami je zrazu tráva, cudzie ruky ma zdrapia za ramená
a zapchajú mi ústa. V tme nič nevidím.
Stojím pri priepasti. Počujem hukot vody. Zvriesknem do ruky,
ktorá mi zakrýva ústa, vzpieram sa a snažím sa vyslobodiť, no ruky
ma držia príliš silno, únoscov nepremôžem. Hlavou mi prebleskne
pád do tmy, rovnaká predstava, aká ma dodnes máta v nočných
morách. Znovu zvriesknem, vrieskam, až kým ma nezačne bolieť
hrdlo, z očí sa mi derú horúce slzy.
Vedela som, že sa po mňa vrátia, vedela som, že sa nevzdajú,
keď im prvý pokus nevyšiel. Znovu kričím – nie o pomoc, lebo mi
nikto nepomôže, ale preto, že zoči-voči neodvratnej smrti by každý
normálny človek kričal.
„Zastav to,“ ozve sa prísny hlas.
Ruky zmiznú a svetlá sa rozsvietia. Opäť stojím na betóne v
známej miestnosti. Celá sa trasiem, klesnem na kolená a skryjem si
tvár do dlaní. Zlyhala som. Stratila som zdravý úsudok, stratila som
rozum. Laurenin strach sa premenil na môj vlastný.
A všetci ma videli. Tobias ma videl.
Počujem kroky. Tobias ku mne pripochoduje a zdvihne ma na
nohy.
„Dočerta, čo to malo znamenať, drevo?“
„Ja…“ namiesto výdychu zaštikútam. „Ja som ne…“
„Spamätaj sa! Vyzeráš mizerne.“
Niečo sa vo mne zlomí. Prestanem plakať. Telom sa mi preženie
vlna horúčavy a spáli všetku slabosť. Takú mu vrazím, až ma zabolia
hánky. Na tvári mu zostane krvavočervená stopa. Navzájom sa
prebodávame pohľadom.
„Sklapni,“ zavrčím, vytrhnem si ruku z jeho zovretia a odkráčam
preč.
Podchvíľou si z tváre vyženiem úsmev, ale zakaždým sa prebojuje
naspäť. Napokon to vzdám a prestanem ho potláčať. Vlasy si nechám
rozpustené a namiesto niektorého z mojich typických rozťahaných
tričiek si oblečiem to obtiahnuté s výstrihom, ktoré mi odhaľuje
tetovanie.
„Čo sa stalo, že máš takú skvelú náladu?“ spýta sa Christina
cestou na raňajky. Oči má ešte opuchnuté od spánku a vlasy sa jej
ježia okolo tváre ako strapatá svätožiara.
„No, nič extra,“ prehodím. „Slnko svieti. Vtáčiky spievajú.“
Zdvihne obočie, asi mi tým chce pripomenúť, že kráčame
podzemným tunelom.
„Len ju nechaj, nech si užíva,“ povie Will. „Možno to vidíš
posledný raz v živote.“
Plesnem ho po ramene a náhlim sa do jedálne. Búši mi srdce,
lebo viem, že niekedy v priebehu nasledujúcej polhodiny uvidím
Tobiasa. Sadnem si na svoje zvyčajné miesto vedľa Uriaha, oproti
nám sedia Will a Christina. Miesto naľavo odo mňa zostalo prázdne.
Rozmýšľam, či si Tobias ku mne prisadne, či sa na mňa bude pri
raňajkách usmievať, či na mňa bude vrhať rovnako tajné, nenápadné
pohľady, akými zvyčajne pozorujem ja jeho. Teda aspoň dúfam, že
sú nenápadné.
Schmatnem hrianku z taniera uprostred stola a začnem si ju
natierať maslom trochu energickejšie, než by bolo treba. Viem, že
vyvádzam ako blázon, ale nemôžem si pomôcť. Rovnako by som sa
mohla pokúsiť prestať dýchať.
Vzápätí vojde. Dal si ostrihať vlasy, teraz vyzerajú tmavšie,
takmer čierne. Také krátke účesy nosia muži zo Sebazaprenia,
uvedomím si zrazu. Usmejem sa naňho a zdvihnem ruku, že ho
zavolám k sebe, ale on si sadne k Zekemu a smerom ku mne ani
nepozrie. Ruku nechám klesnúť.
Uprene hľadím na hrianku. Úsmev už nemusím potláčať, zmizol
aj bez boja.
„Stalo sa niečo?“ spýta sa Uriah s plnými ústami chleba.
Pokrútim hlavou a odhryznem si. Čo som čakala? Áno,
bozkávali sme sa, ale to zjavne ešte nemusí znamenať totálny obrat.
Možno zmenil názor a už ma nechce. Možno dospel k záveru, že
včera urobil chybu.
„Dnes prvýkrát pôjdeme cez bludisko strachu,“ povie Will.
„Myslíte, že nám ukážu naše vlastné?“
„Nie,“ pokrúti hlavou Uriah. „Vyskúšate bludisko niektorého
trénera. Brat mi to vravel.“
„Jéj, ktorého?“ Christina zrazu ožije.
„Aby si vedel, vôbec nie je fér, že vy máte informácie z prvej
ruky a my nie,“ hundre Will a zazerá na Uriaha.
Christina si ho nevšíma. „Dúfam, že to bude Štyri.“
„Prečo?“ vyhŕknem. Otázka vyznie príliš nedôverčivo.
Zahryznem si do pery, najradšej by som ju vzala späť.
„Niekto je dnes ako na hojdačke,“ prevráti očami Christina.
„Nehovor, že vôbec nie si zvedavá, čoho sa bojí. Tvári sa tak drsne,
že mu asi naháňajú strach cukríky a nádherný východ slnka alebo
niečo také. Aby si to vykompenzoval.“
Pokrútim hlavou. „To sa mi k nemu nehodí.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Predpokladám.“
Spomeniem si na Tobiasovho otca v jeho bludisku. Určite by
nepripustil, aby tú scénu niekto videl. Pozriem naňho. Na sekundu sa
nám stretnú oči. V jeho pohľade nezbadám ani náznak citu. Vzápätí
sa odvráti.
+++
Lauren, trénerka kandidátov z Neohrozenosti, stojí pred
bludiskom s rukami vbok.
„Pred dvoma rokmi,“ začne, „som sa bála pavúkov, zadusenia,
uväznenia medzi stenami, ktoré sa približujú k sebe, vyhodenia z
Neohrozenosti, nekontrolovateľného krvácania, zrazenia vlakom,
smrti otca, verejného poníženia a únosu mužmi bez tváre.“
Všetci na ňu prekvapene zízajú.
„Väčšinu z vás čaká v bludisku desať až pätnásť prekážok. Taký
je priemerný počet,“ povie.
„A najmenší? Aký bol najmenší?“ spýta sa Lynn.
„Za posledných pár rokov,“ odpovie Lauren, „štyri.“
Na Tobiasa som nepozrela, odkedy sme sedeli v jedálni, ale teraz
si nemôžem pomôcť. Hľadí do zeme. Napadlo mi, že štyri je
nezvyčajne nízky počet, keď mu prischol ako prezývka, no netušila
som, že to je sotva polovica priemeru.
Škaredo zazerám na vlastné topánky. Je výnimočný. A teraz na
mňa ani nepozrie.
„Dnes nezistíte, koľko prekážok máte vy,“ pokračuje Lauren.
„Simulácia je nastavená na moje bludisko, takže namiesto vlastného
strachu budete prekonávať môj.“
Veľavravne pozriem na Christinu. Mala som pravdu, Štyri nás do
svojho bludiska nepustí.
„Dnes si to potrebujete len nacvičiť, takže každý bude čeliť
jednému môjmu strachu, aby ste zistili, ako simulácia funguje.“
Lauren nám náhodne pridelí prekážky. Stála som vzadu, takže
pôjdem medzi poslednými. Ušiel sa mi únos.
Pri čakaní nie som pripojená na počítač, takže nemôžem
sledovať simuláciu, vidím len reakcie ľudí. Aspoň ma to účinne
rozptyľuje od myšlienok na Tobiasa. Zatínam päste, keď Will zo
seba zhadzuje neviditeľné pavúky a Uriah rukami odtláča
neexistujúce steny, uškŕňam sa, keď Peter očervenie ako rak pri
verejnom ponížení, hoci netuším, čo sa mu naozaj stalo. Potom
konečne prídem na rad.
Prekážka sa mi veľmi nepozdáva, no doteraz som vedela
ovplyvniť každú simuláciu a vyskúšala som si Tobiasovo bludisko,
takže keď mi Lauren vpichne injekciu do krku, neznepokojuje ma
žiadna zlá predtucha.
Potom sa svet okolo mňa zmení a vrhnú sa na mňa únoscovia. Z
betónu pod nohami je zrazu tráva, cudzie ruky ma zdrapia za ramená
a zapchajú mi ústa. V tme nič nevidím.
Stojím pri priepasti. Počujem hukot vody. Zvriesknem do ruky,
ktorá mi zakrýva ústa, vzpieram sa a snažím sa vyslobodiť, no ruky
ma držia príliš silno, únoscov nepremôžem. Hlavou mi prebleskne
pád do tmy, rovnaká predstava, aká ma dodnes máta v nočných
morách. Znovu zvriesknem, vrieskam, až kým ma nezačne bolieť
hrdlo, z očí sa mi derú horúce slzy.
Vedela som, že sa po mňa vrátia, vedela som, že sa nevzdajú,
keď im prvý pokus nevyšiel. Znovu kričím – nie o pomoc, lebo mi
nikto nepomôže, ale preto, že zoči-voči neodvratnej smrti by každý
normálny človek kričal.
„Zastav to,“ ozve sa prísny hlas.
Ruky zmiznú a svetlá sa rozsvietia. Opäť stojím na betóne v
známej miestnosti. Celá sa trasiem, klesnem na kolená a skryjem si
tvár do dlaní. Zlyhala som. Stratila som zdravý úsudok, stratila som
rozum. Laurenin strach sa premenil na môj vlastný.
A všetci ma videli. Tobias ma videl.
Počujem kroky. Tobias ku mne pripochoduje a zdvihne ma na
nohy.
„Dočerta, čo to malo znamenať, drevo?“
„Ja…“ namiesto výdychu zaštikútam. „Ja som ne…“
„Spamätaj sa! Vyzeráš mizerne.“
Niečo sa vo mne zlomí. Prestanem plakať. Telom sa mi preženie
vlna horúčavy a spáli všetku slabosť. Takú mu vrazím, až ma zabolia
hánky. Na tvári mu zostane krvavočervená stopa. Navzájom sa
prebodávame pohľadom.
„Sklapni,“ zavrčím, vytrhnem si ruku z jeho zovretia a odkráčam
preč.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.