TRIDSIATA ÔSMA KAPITOLA
TOBIAS SA OBZRIE a uprie na mňa tmavé oči. Zamračí sa.
Vstane a zatvári sa zmätene. Zdvihne pištoľ.
„Odhoď zbraň,“ zavelí.
„Tobias, si v simulácii.“
„Odhoď zbraň,“ zopakuje. „Lebo strelím.“
Jeanine vravela, že ma nespozná, pod vplyvom simulácie
považuje priateľov za nepriateľov. Ak bude musieť, zastrelí ma.
Položím si pištoľ k nohám.
„Odhoď zbraň!“ skríkne Tobias.
„Práve som to urobila,“ poviem. Slabý hlások v hlave sa mi
posmieva, že ma nepočuje, nevidí a nespoznáva. Do hlavy mi stúpa
horúčava. Nemôžem tu len tak stáť a čakať, kým ma zastrelí.
Priskočím k nemu a schmatnem ho za zápästie. Cítim, ako sa mu
napnú svaly, keď stisne spúšť. V poslednom okamihu zohnem hlavu.
Guľka sa zavŕta do steny za mnou. Zalapám po dychu, kopnem
Tobiasa do rebier a celou silou mu vykrútim zápästie. Pištoľ mu
vypadne z ruky.
Dobre viem, že v bitke ho neporazím. No musím zničiť počítač.
Vrhnem sa po pištoľ, ale nestihnem ju dočiahnuť, Tobias ma zdrapí a
odhodí nabok.
Na moment pozriem do jeho zmätených tmavých očí. Vzápätí
schytám takú ranu do čeľuste, až sa mi otočí hlava. Prikrčím sa a
zakryjem si tvár rukami. Nemôžem spadnúť, nesmie ma dostať na
zem, lebo potom by kopol a to by bolo oveľa horšie. Pätou odsotím
pištoľ, aby na ňu nedočiahol, odpútam sa od pulzujúcej bolesti v
sánke a kopnem ho do brucha.
Chytí ma za nohu a strhne na zem. Dopadnem na plece. Od
bolesti sa mi zatmie pred očami. Napriahne nohu, ako keby sa ma
chystal kopnúť. Prevalím sa na kolená a načiahnem sa po pištoľ.
Neviem, čo s ňou urobím. Nemôžem ho zastreliť. Naozaj nemôžem.
Niekde v ňom sa skrýva Tobias, ktorého poznám.
Schmatne ma za vlasy a strhne nabok. Načiahnem sa dozadu a
chytím ho za zápästie, ale nevládzem sa mu vytrhnúť. Treskne ma
čelom o stenu.
Niekde sa tam skrýva.
„Tobias,“ pokúsim sa ho privolať.
Žeby jeho zovretie na moment povolilo? Zvrtnem sa a kopnem
dozadu, pätou ho trafím do nohy. Keď sa mu moje vlasy vyšmyknú z
rúk, vrhnem sa po pištoľ a v prstoch zovriem chladný kov.
Prekotúľam sa na chrbát a zamierim na Tobiasa.
„Tobias,“ vyhŕknem, „ja viem, že si tam.“
Lenže keby to bola pravda, asi by sa na mňa nevrhol, akoby ma
chcel naozaj zabiť.
Treští mi v hlave. Podarí sa mi vstať.
„Tobias, prosím.“ Úplne trápne modlikám. Po tvári mi stekajú
horúce slzy. „Prosím, pozri na mňa.“ Blíži sa ku mne, pohyby má
nebezpečné, rýchle a efektívne. Zbraň sa mi trasie v rukách. „Tobias,
prosím, som to ja, prosím!“
Zamyslený výraz mu zostáva v očiach, aj keď sa mračí.
Spomeniem si, ako sa mu pery vlnili v úsmeve.
Nemôžem ho zabiť. Nie som si istá, či ho milujem, ani či to je
pravý dôvod. No presne viem, čo by na mojom mieste urobil on.
Presne viem, že nič na svete nie je také cenné, aby vyvážilo jeho
smrť.
Raz som sa už ocitla v rovnakej situácii – v bludisku strachu,
keď som držala pištoľ a Jeanine mi prikazovala, aby som zastrelila
ľudí, ktorých milujem. Rozhodla som sa, že zomriem namiesto nich,
ale teraz by mi to sotva mohlo pomôcť. No viem, čo je správne.
Otec hovorí – hovorieval –, že v sebaobetovaní je sila.
Otočím si pištoľ v ruke a vtisnem ju Tobiasovi do dlane.
Priloží mi hlaveň k čelu. Slzy mi už netečú a vlhké líca mi
ovanie studený vzduch. Vystriem ruku a položím mu ju na hruď, aby
som cítila tlkot jeho srdca. Ten nezmení ani simulácia.
Možno mu dovolím, aby ma zastrelil tak ľahko, ako som to
urobila v bludisku strachu, ako to stále robím v nočných morách.
Možno sa len ozve rana, zasvieti svetlo a nájdem sa v inom svete.
Stojím a čakám.
Zaslúžim si odpustenie za všetko, čo som spáchala, aby som sa
sem dostala?
Neviem. Netuším.
Prosím.
Vstane a zatvári sa zmätene. Zdvihne pištoľ.
„Odhoď zbraň,“ zavelí.
„Tobias, si v simulácii.“
„Odhoď zbraň,“ zopakuje. „Lebo strelím.“
Jeanine vravela, že ma nespozná, pod vplyvom simulácie
považuje priateľov za nepriateľov. Ak bude musieť, zastrelí ma.
Položím si pištoľ k nohám.
„Odhoď zbraň!“ skríkne Tobias.
„Práve som to urobila,“ poviem. Slabý hlások v hlave sa mi
posmieva, že ma nepočuje, nevidí a nespoznáva. Do hlavy mi stúpa
horúčava. Nemôžem tu len tak stáť a čakať, kým ma zastrelí.
Priskočím k nemu a schmatnem ho za zápästie. Cítim, ako sa mu
napnú svaly, keď stisne spúšť. V poslednom okamihu zohnem hlavu.
Guľka sa zavŕta do steny za mnou. Zalapám po dychu, kopnem
Tobiasa do rebier a celou silou mu vykrútim zápästie. Pištoľ mu
vypadne z ruky.
Dobre viem, že v bitke ho neporazím. No musím zničiť počítač.
Vrhnem sa po pištoľ, ale nestihnem ju dočiahnuť, Tobias ma zdrapí a
odhodí nabok.
Na moment pozriem do jeho zmätených tmavých očí. Vzápätí
schytám takú ranu do čeľuste, až sa mi otočí hlava. Prikrčím sa a
zakryjem si tvár rukami. Nemôžem spadnúť, nesmie ma dostať na
zem, lebo potom by kopol a to by bolo oveľa horšie. Pätou odsotím
pištoľ, aby na ňu nedočiahol, odpútam sa od pulzujúcej bolesti v
sánke a kopnem ho do brucha.
Chytí ma za nohu a strhne na zem. Dopadnem na plece. Od
bolesti sa mi zatmie pred očami. Napriahne nohu, ako keby sa ma
chystal kopnúť. Prevalím sa na kolená a načiahnem sa po pištoľ.
Neviem, čo s ňou urobím. Nemôžem ho zastreliť. Naozaj nemôžem.
Niekde v ňom sa skrýva Tobias, ktorého poznám.
Schmatne ma za vlasy a strhne nabok. Načiahnem sa dozadu a
chytím ho za zápästie, ale nevládzem sa mu vytrhnúť. Treskne ma
čelom o stenu.
Niekde sa tam skrýva.
„Tobias,“ pokúsim sa ho privolať.
Žeby jeho zovretie na moment povolilo? Zvrtnem sa a kopnem
dozadu, pätou ho trafím do nohy. Keď sa mu moje vlasy vyšmyknú z
rúk, vrhnem sa po pištoľ a v prstoch zovriem chladný kov.
Prekotúľam sa na chrbát a zamierim na Tobiasa.
„Tobias,“ vyhŕknem, „ja viem, že si tam.“
Lenže keby to bola pravda, asi by sa na mňa nevrhol, akoby ma
chcel naozaj zabiť.
Treští mi v hlave. Podarí sa mi vstať.
„Tobias, prosím.“ Úplne trápne modlikám. Po tvári mi stekajú
horúce slzy. „Prosím, pozri na mňa.“ Blíži sa ku mne, pohyby má
nebezpečné, rýchle a efektívne. Zbraň sa mi trasie v rukách. „Tobias,
prosím, som to ja, prosím!“
Zamyslený výraz mu zostáva v očiach, aj keď sa mračí.
Spomeniem si, ako sa mu pery vlnili v úsmeve.
Nemôžem ho zabiť. Nie som si istá, či ho milujem, ani či to je
pravý dôvod. No presne viem, čo by na mojom mieste urobil on.
Presne viem, že nič na svete nie je také cenné, aby vyvážilo jeho
smrť.
Raz som sa už ocitla v rovnakej situácii – v bludisku strachu,
keď som držala pištoľ a Jeanine mi prikazovala, aby som zastrelila
ľudí, ktorých milujem. Rozhodla som sa, že zomriem namiesto nich,
ale teraz by mi to sotva mohlo pomôcť. No viem, čo je správne.
Otec hovorí – hovorieval –, že v sebaobetovaní je sila.
Otočím si pištoľ v ruke a vtisnem ju Tobiasovi do dlane.
Priloží mi hlaveň k čelu. Slzy mi už netečú a vlhké líca mi
ovanie studený vzduch. Vystriem ruku a položím mu ju na hruď, aby
som cítila tlkot jeho srdca. Ten nezmení ani simulácia.
Možno mu dovolím, aby ma zastrelil tak ľahko, ako som to
urobila v bludisku strachu, ako to stále robím v nočných morách.
Možno sa len ozve rana, zasvieti svetlo a nájdem sa v inom svete.
Stojím a čakám.
Zaslúžim si odpustenie za všetko, čo som spáchala, aby som sa
sem dostala?
Neviem. Netuším.
Prosím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.