TRIDSIATA PIATA KAPITOLA
ZOBUDÍM SA POTME, natlačená v nepohodlnom kúte. Pod
sebou cítim hladkú a studenú podlahu. Siahnem si na ubolenú hlavu
a nahmatám niečo lepkavé. Červené – krv. Keď spustím ruku,
narazím lakťom do steny. Kde to som?
Nado mnou zabliká svetlo. Matná modrá žiarovka. Obklopujú
ma sklenené tabule, pred sebou vidím vlastný nejasný odraz.
Akvárium stojí v malej miestnosti bez okien, s betónovými stenami.
Som sama. Vlastne nie úplne – na jednej betónovej stene visí drobná
kamera.
Pri svojich nohách zbadám malý otvor. Ústi doň hadička, ktorá
sa pripája k obrovskej nádrži v rohu miestnosti.
Chvenie najskôr zacítim v končekoch prstov, po rukách sa šíri
hore, čoskoro sa mi trasie celé telo.
Tentoraz nie som v simulácii.
Pravú ruku si vôbec necítim. Nadvihnem sa a v kúte, kde som
sedela, zbadám mláku krvi. Paniku si teraz nemôžem dovoliť.
Vyštverám sa na nohy, opriem sa o stenu a nadýchnem. Utopím sa v
tomto akváriu. Nič horšie sa mi už nemôže stať. Pritisnem čelo o sklo
a rozosmejem sa. Nič horšie si ani neviem predstaviť. Môj smiech sa
premení na vzlyky.
Ak odmietnem vzdať sa, dokážem svoju statočnosť komukoľvek,
kto ma sleduje cez kameru. Lenže statočnosť niekedy neznamená
boj, ale dôstojné prijatie neodvratného konca. Vzlykám opretá o sklo.
Smrti sa nebojím, ale chcela by som umrieť iným spôsobom,
akokoľvek, len nie takto.
Vresk mám radšej než plač, tak zvriesknem a pätou vrazím do
steny za sebou. Noha sa mi od nej odrazí, ale kopnem ešte raz, tak
prudko, až ma päta rozbolí. Kopem znovu a znovu a znovu, potom sa
odtiahnem ďalej od steny a tresnem do nej ľavým plecom. Rana na
pravom ma pri náraze pálčivo zabolí, ako keby mi ju prebodol
rozžeravený kutáč.
Na dno akvária vteká pramienok vody.
Cez videokameru ma určite pozorujú – nie, študujú, Informovaní
predsa nerobia nič iné. Chcú zistiť, či v skutočnosti reagujem
rovnako ako v simulácii. Dokázať, že som zbabelec.
Otvorím päste a spustím ruky. Nie som zbabelec. Zdvihnem
hlavu a zahľadím sa rovno do kamery oproti. Sústredím sa na
dýchanie, pomôže mi to zabudnúť, že čoskoro umriem. Zízam na
kameru, až kým ju nevidím ako cez tunel. Voda mi zalieva členky,
potom lýtka, stehná. Stúpne mi po končeky prstov na rukách.
Nádych, výdych. Voda je mäkká a príjemná ako hodváb.
Nadýchnem sa. Veď voda mi vypláchne rany. Vydýchnem. Keď
som bola maličká, mama ma ponorila do vody, aby ma zasvätila
Bohu. Už dávno som si na Boha nespomenula, ale teraz naňho
myslím. Pripadá mi to prirodzené. Zrazu ma poteší, že som Ericovi
nestrelila do hlavy, ale do nohy.
Voda ma nadnáša hore. Nekopem nohami, aby som sa udržala
nad hladinou, namiesto toho vytlačím z pľúc všetok vzduch a
klesnem na dno. Zaľahne mi v ušiach. Voda ma hladí po tvári.
Napadne mi, že by som mohla vodu vdýchnuť, aby som smrť
urýchlila, ale neviem sa k tomu donútiť. Z úst vypúšťam bublinky.
Uvoľni sa. Zavriem oči. Pľúca mi horia.
Ruky nechám vyplávať hore. Dovolím vode, aby ma držala v
hodvábnom objatí.
Ako malú ma otec občas zdvihol nad hlavu a behal so mnou, až
sa mi zdalo, že lietam. Spomeniem si, ako som sa cítila, keď moje
telo pohltil prúd vzduchu. Už sa nebojím. Otvorím oči.
Predo mnou stojí tmavá postava. Keď mám halucinácie, určite to
znamená, že smrť sa blíži. Pľúca mi prebodne bolesť. Zadusenie bolí.
Postava priloží dlaň ku sklu pred mojou tvárou. Hľadím cez vodu a
marí sa mi, že vidím rozmazanú tvár svojej matky.
Ozve sa rana a sklo praskne. Z diery pri hornom okraji akvária
vytryskne voda a sklená tabuľa praskne napoly. Odvrátim sa, keď sa
sklo začne trieštiť, a vlna vody ma strhne so sebou na zem. Lapám po
dychu, prehĺtam vodu a vzduch, zakašlem, znovu lapám po dychu,
ruky ma chytia za ramená a počujem jej hlas.
„Beatrice,“ osloví ma. „Beatrice, rýchlo preč!“
Ovinie si moju ruku okolo pliec a zdvihne ma na nohy. Vyzerá
ako mama a je oblečená ako mama, ale drží pištoľ a v očiach má
odhodlaný výraz, aký som nikdy nevidela. Tackám sa vedľa nej cez
rozbité sklo a vodu. Von cez otvorené dvere. Pri dverách ležia mŕtvi
strážcovia.
Nohy ma neposlúchajú, kĺžu po obkladačkách. Kráčame tak
rýchlo, ako mi oslabené telo dovolí. Keď zabočíme za roh, mama
vystrelí na dvoch strážcov pri dverách na konci chodby. Obaja
dostanú guľku priamo do hlavy a zosypú sa na zem. Mama ma oprie
o stenu a vyzlečie si sivú bundu.
Pod ňou má tričko bez rukávov. Keď zdvihne ruku, zbadám
okraj tetovania pod pazuchou. Už sa nečudujem, že sa predo mnou
nikdy neprezliekala.
„Mami,“ dostanem zo seba, „pochádzaš z Neohrozenosti, že?“
„Áno,“ prisvedčí s úsmevom. Rukávy bundy mi zaviaže okolo
krku a zafixuje mi ňou ruku. „A dnes mi to veľmi pomohlo. Otec,
Caleb a pár ďalších sa skrývajú v pivnici na križovatke medzi North
a Fairfield Avenue. Musíme sa k nim dostať.“
Vyvaľujem na ňu oči. Šestnásť rokov som dvakrát denne
sedávala vedľa nej pri kuchynskom stole a nikdy mi ani nenapadlo,
že by sa mohla narodiť inde než v Sebazaprení. Do akej miery som
poznala vlastnú matku?
„Na otázky bude čas neskôr,“ povie. Nadvihne si tričko, spoza
opaska vytiahne pištoľ a podá mi ju. Potom ma pohladká po líci. „Už
musíme ísť.“
Prebehne na koniec chodby a ja sa jej držím v pätách.
Sme v podzemí sídla Sebazaprenia. Mama tu pracovala, odkedy
sa pamätám, takže ma ani neprekvapí, keď ma prevedie niekoľkými
tmavými chodbami a hore vlhkým schodiskom späť na denné svetlo
bez toho, aby nás niekto zastavil. Lenže koľko strážcov musela
zastreliť, než sa ku mne dostala?
„Ako si ma našla?“ spýtam sa.
„Sledovala som vlaky, odkedy sa začal útok,“ vysvetlí a pozrie
na mňa ponad plece. „Nevedela som, čo vlastne urobím, keď ťa
nájdem. Ale chcela som ťa zachrániť za každú cenu.“
Stiahne sa mi hrdlo. „Ale veď som ťa zradila. Opustila som ťa.“
„Si moja dcéra. Čo tam po frakciách.“ Pokrúti hlavou. „Pozri,
kam nás dostali. Ľudstvo nikdy dlho nevydrží správať sa slušne. Zlo
sa zakaždým votrie naspäť a otrávi nás.“
Zastane tesne predtým, než vyjdeme z bočnej uličky na cestu.
Viem, že nemáme čas na reči, ale niečo sa musím dozvedieť.
„Mami, odkiaľ vieš o divergencii?“ spýtam sa. „Čo znamená?
Prečo…“
Otvorí zásobník pištole a nazrie dnu. Zisťuje, koľko nábojov jej
zostáva. Potom siahne do vrecka a vloží tam ďalšie. Tentoraz jej
výraz spoznávam: rovnako sa tvárila vždy, keď navliekala niť do
ihly.
„Viem o nej, lebo sa ma týka,“ povie, keď vkladá náboj na
miesto. „Prežila som len vďaka tomu, že moja mama patrila k
vedeniu Neohrozenosti. V deň rozhodovacej ceremónie mi povedala,
že mám opustiť našu frakciu a nájsť si miesto v nejakej bezpečnejšej.
Tak som si vybrala Sebazaprenie.“ Náboj, ktorý jej zvýšil, vloží späť
do vrecka a vystrie sa. „No ja som chcela, aby si sa rozhodla sama.“
„Nerozumiem, prečo nás vodcovia považujú za takú hrozbu.“
„Každá frakcia svojich členov vycvičí, aby konali a mysleli
rovnako. A väčšina ľudí to aj robí. Väčšina si ľahko nájde spôsob
života, ktorý im vyhovuje, a nikdy sa ho nevzdá.“ Potľapká ma po
zdravom pleci a usmeje sa. „Lenže naše myslenie kmitá všetkými
smermi. Nikto ho nemôže obmedziť a vodcov to desí. Znamená to,
že nás nemôžu ovládať, vymykáme sa spod kontroly. Nech urobia
čokoľvek, stále im budeme stáť v ceste.“
Mám pocit, ako keby mi niekto vdýchol do pľúc čerstvý vzduch.
Nepatrím do Sebazaprenia. Nepatrím do Neohrozenosti.
Som divergentná.
Nikto ma nemôže ovládať.
„Už idú,“ povie pri pohľade za roh. Nazriem jej ponad plece a
zbadám niekoľko Neohrozených s pištoľami. Pochodujú v rovnakom
rytme, priamo k nám. Mama sa obzrie. Uličkou k nám z diaľky beží
ďalšia skupinka, takisto zladeným krokom.
Mama ma chytí za ruky a pozrie mi do očí. Sledujem, ako sa jej
zatrepocú dlhé mihalnice, keď žmurkne. Škoda, že na mojej drobnej,
nevýraznej tváričke nevidno ani stopu jej krásy. Aspoňže som po nej
zdedila niečo v mozgu.
„Nájdi otca a brata. Ulička napravo, dolu do pivnice. Zaklop
dvakrát, potom trikrát, potom šesťkrát.“ Vezme mi tvár do dlaní. Má
studené ruky a drsné dlane. „Odpútam ich pozornosť. Musíš bežať
najrýchlejšie, ako vládzeš.“
„Nie,“ pokrútim hlavou. „Bez teba nikam nejdem.“
Usmeje sa. „Buď statočná, Beatrice. Ľúbim ťa.“
Pritisne mi pery na čelo a vzápätí vybehne do stredu cesty.
Zdvihne pištoľ nad hlavu a trikrát vystrelí do vzduchu. Neohrození sa
rozbehnú.
Prešprintujem cez cestu do úzkej uličky. V behu sa obzriem
ponad plece, či ma niekto nesleduje. Lenže mama do nich práve
strieľa, takže si nevšímajú nič iné.
Keď začujem, že streľbu opätujú, prudko sa otočím. Nohy mi
odmietnu poslušnosť a zastanú.
Mama zmeravie s prehnutým chrbtom. Z rany na bruchu jej
vytryskne krv a zafarbí jej tričko na šarlátovo. Ďalšia krvavá škvrna
sa jej objaví na pleci. Žmurknem a žiarivo červené fľaky mi zvnútra
zašpinia viečka. Znovu žmurknem a uvidím úsmev, s ktorým mama
vždy zhŕňala na kôpku moje odstrihnuté vlasy.
Najprv padne na kolená, ruky jej bezvládne visia pri tele, potom
sa zrúti na chodník, skrčená na boku ako handrová bábika. Nehýbe sa
a nedýcha.
Zakryjem si ústa rukou a v dlani zadusím výkrik. Po lícach mi
stekajú horúce slzy, ani som nepostrehla, kedy som sa rozplakala.
Moja krv vrieska, že patrí jej, a pokúša sa k nej vrátiť a pri behu sa
mi v hlave ozývajú jej slová: „Buď statočná.“
Celé telo mi zovrie bolestivý kŕč, keď sa vo mne všetko rúca,
celý môj svet sa rozpadol v jedinom momente. Chodník mi oškiera
kolená. Ak si teraz ľahnem, je koniec. Eric mal asi pravdu – keď si
človek vyberie smrť, odváži sa na neznáme miesto plné neistoty.
Cítim, ako mi Tobias odhŕňa vlasy z krku pred prvou simuláciou.
Počujem jeho hlas, ako mi hovorí: „Buď statočná.“ Počujem mamu,
ako mi hovorí: „Buď statočná.“
Vojaci sa otočia, ako keby ich riadila jediná myseľ. Nejako sa mi
podarí vstať a rozbehnúť sa.
Som statočná.
sebou cítim hladkú a studenú podlahu. Siahnem si na ubolenú hlavu
a nahmatám niečo lepkavé. Červené – krv. Keď spustím ruku,
narazím lakťom do steny. Kde to som?
Nado mnou zabliká svetlo. Matná modrá žiarovka. Obklopujú
ma sklenené tabule, pred sebou vidím vlastný nejasný odraz.
Akvárium stojí v malej miestnosti bez okien, s betónovými stenami.
Som sama. Vlastne nie úplne – na jednej betónovej stene visí drobná
kamera.
Pri svojich nohách zbadám malý otvor. Ústi doň hadička, ktorá
sa pripája k obrovskej nádrži v rohu miestnosti.
Chvenie najskôr zacítim v končekoch prstov, po rukách sa šíri
hore, čoskoro sa mi trasie celé telo.
Tentoraz nie som v simulácii.
Pravú ruku si vôbec necítim. Nadvihnem sa a v kúte, kde som
sedela, zbadám mláku krvi. Paniku si teraz nemôžem dovoliť.
Vyštverám sa na nohy, opriem sa o stenu a nadýchnem. Utopím sa v
tomto akváriu. Nič horšie sa mi už nemôže stať. Pritisnem čelo o sklo
a rozosmejem sa. Nič horšie si ani neviem predstaviť. Môj smiech sa
premení na vzlyky.
Ak odmietnem vzdať sa, dokážem svoju statočnosť komukoľvek,
kto ma sleduje cez kameru. Lenže statočnosť niekedy neznamená
boj, ale dôstojné prijatie neodvratného konca. Vzlykám opretá o sklo.
Smrti sa nebojím, ale chcela by som umrieť iným spôsobom,
akokoľvek, len nie takto.
Vresk mám radšej než plač, tak zvriesknem a pätou vrazím do
steny za sebou. Noha sa mi od nej odrazí, ale kopnem ešte raz, tak
prudko, až ma päta rozbolí. Kopem znovu a znovu a znovu, potom sa
odtiahnem ďalej od steny a tresnem do nej ľavým plecom. Rana na
pravom ma pri náraze pálčivo zabolí, ako keby mi ju prebodol
rozžeravený kutáč.
Na dno akvária vteká pramienok vody.
Cez videokameru ma určite pozorujú – nie, študujú, Informovaní
predsa nerobia nič iné. Chcú zistiť, či v skutočnosti reagujem
rovnako ako v simulácii. Dokázať, že som zbabelec.
Otvorím päste a spustím ruky. Nie som zbabelec. Zdvihnem
hlavu a zahľadím sa rovno do kamery oproti. Sústredím sa na
dýchanie, pomôže mi to zabudnúť, že čoskoro umriem. Zízam na
kameru, až kým ju nevidím ako cez tunel. Voda mi zalieva členky,
potom lýtka, stehná. Stúpne mi po končeky prstov na rukách.
Nádych, výdych. Voda je mäkká a príjemná ako hodváb.
Nadýchnem sa. Veď voda mi vypláchne rany. Vydýchnem. Keď
som bola maličká, mama ma ponorila do vody, aby ma zasvätila
Bohu. Už dávno som si na Boha nespomenula, ale teraz naňho
myslím. Pripadá mi to prirodzené. Zrazu ma poteší, že som Ericovi
nestrelila do hlavy, ale do nohy.
Voda ma nadnáša hore. Nekopem nohami, aby som sa udržala
nad hladinou, namiesto toho vytlačím z pľúc všetok vzduch a
klesnem na dno. Zaľahne mi v ušiach. Voda ma hladí po tvári.
Napadne mi, že by som mohla vodu vdýchnuť, aby som smrť
urýchlila, ale neviem sa k tomu donútiť. Z úst vypúšťam bublinky.
Uvoľni sa. Zavriem oči. Pľúca mi horia.
Ruky nechám vyplávať hore. Dovolím vode, aby ma držala v
hodvábnom objatí.
Ako malú ma otec občas zdvihol nad hlavu a behal so mnou, až
sa mi zdalo, že lietam. Spomeniem si, ako som sa cítila, keď moje
telo pohltil prúd vzduchu. Už sa nebojím. Otvorím oči.
Predo mnou stojí tmavá postava. Keď mám halucinácie, určite to
znamená, že smrť sa blíži. Pľúca mi prebodne bolesť. Zadusenie bolí.
Postava priloží dlaň ku sklu pred mojou tvárou. Hľadím cez vodu a
marí sa mi, že vidím rozmazanú tvár svojej matky.
Ozve sa rana a sklo praskne. Z diery pri hornom okraji akvária
vytryskne voda a sklená tabuľa praskne napoly. Odvrátim sa, keď sa
sklo začne trieštiť, a vlna vody ma strhne so sebou na zem. Lapám po
dychu, prehĺtam vodu a vzduch, zakašlem, znovu lapám po dychu,
ruky ma chytia za ramená a počujem jej hlas.
„Beatrice,“ osloví ma. „Beatrice, rýchlo preč!“
Ovinie si moju ruku okolo pliec a zdvihne ma na nohy. Vyzerá
ako mama a je oblečená ako mama, ale drží pištoľ a v očiach má
odhodlaný výraz, aký som nikdy nevidela. Tackám sa vedľa nej cez
rozbité sklo a vodu. Von cez otvorené dvere. Pri dverách ležia mŕtvi
strážcovia.
Nohy ma neposlúchajú, kĺžu po obkladačkách. Kráčame tak
rýchlo, ako mi oslabené telo dovolí. Keď zabočíme za roh, mama
vystrelí na dvoch strážcov pri dverách na konci chodby. Obaja
dostanú guľku priamo do hlavy a zosypú sa na zem. Mama ma oprie
o stenu a vyzlečie si sivú bundu.
Pod ňou má tričko bez rukávov. Keď zdvihne ruku, zbadám
okraj tetovania pod pazuchou. Už sa nečudujem, že sa predo mnou
nikdy neprezliekala.
„Mami,“ dostanem zo seba, „pochádzaš z Neohrozenosti, že?“
„Áno,“ prisvedčí s úsmevom. Rukávy bundy mi zaviaže okolo
krku a zafixuje mi ňou ruku. „A dnes mi to veľmi pomohlo. Otec,
Caleb a pár ďalších sa skrývajú v pivnici na križovatke medzi North
a Fairfield Avenue. Musíme sa k nim dostať.“
Vyvaľujem na ňu oči. Šestnásť rokov som dvakrát denne
sedávala vedľa nej pri kuchynskom stole a nikdy mi ani nenapadlo,
že by sa mohla narodiť inde než v Sebazaprení. Do akej miery som
poznala vlastnú matku?
„Na otázky bude čas neskôr,“ povie. Nadvihne si tričko, spoza
opaska vytiahne pištoľ a podá mi ju. Potom ma pohladká po líci. „Už
musíme ísť.“
Prebehne na koniec chodby a ja sa jej držím v pätách.
Sme v podzemí sídla Sebazaprenia. Mama tu pracovala, odkedy
sa pamätám, takže ma ani neprekvapí, keď ma prevedie niekoľkými
tmavými chodbami a hore vlhkým schodiskom späť na denné svetlo
bez toho, aby nás niekto zastavil. Lenže koľko strážcov musela
zastreliť, než sa ku mne dostala?
„Ako si ma našla?“ spýtam sa.
„Sledovala som vlaky, odkedy sa začal útok,“ vysvetlí a pozrie
na mňa ponad plece. „Nevedela som, čo vlastne urobím, keď ťa
nájdem. Ale chcela som ťa zachrániť za každú cenu.“
Stiahne sa mi hrdlo. „Ale veď som ťa zradila. Opustila som ťa.“
„Si moja dcéra. Čo tam po frakciách.“ Pokrúti hlavou. „Pozri,
kam nás dostali. Ľudstvo nikdy dlho nevydrží správať sa slušne. Zlo
sa zakaždým votrie naspäť a otrávi nás.“
Zastane tesne predtým, než vyjdeme z bočnej uličky na cestu.
Viem, že nemáme čas na reči, ale niečo sa musím dozvedieť.
„Mami, odkiaľ vieš o divergencii?“ spýtam sa. „Čo znamená?
Prečo…“
Otvorí zásobník pištole a nazrie dnu. Zisťuje, koľko nábojov jej
zostáva. Potom siahne do vrecka a vloží tam ďalšie. Tentoraz jej
výraz spoznávam: rovnako sa tvárila vždy, keď navliekala niť do
ihly.
„Viem o nej, lebo sa ma týka,“ povie, keď vkladá náboj na
miesto. „Prežila som len vďaka tomu, že moja mama patrila k
vedeniu Neohrozenosti. V deň rozhodovacej ceremónie mi povedala,
že mám opustiť našu frakciu a nájsť si miesto v nejakej bezpečnejšej.
Tak som si vybrala Sebazaprenie.“ Náboj, ktorý jej zvýšil, vloží späť
do vrecka a vystrie sa. „No ja som chcela, aby si sa rozhodla sama.“
„Nerozumiem, prečo nás vodcovia považujú za takú hrozbu.“
„Každá frakcia svojich členov vycvičí, aby konali a mysleli
rovnako. A väčšina ľudí to aj robí. Väčšina si ľahko nájde spôsob
života, ktorý im vyhovuje, a nikdy sa ho nevzdá.“ Potľapká ma po
zdravom pleci a usmeje sa. „Lenže naše myslenie kmitá všetkými
smermi. Nikto ho nemôže obmedziť a vodcov to desí. Znamená to,
že nás nemôžu ovládať, vymykáme sa spod kontroly. Nech urobia
čokoľvek, stále im budeme stáť v ceste.“
Mám pocit, ako keby mi niekto vdýchol do pľúc čerstvý vzduch.
Nepatrím do Sebazaprenia. Nepatrím do Neohrozenosti.
Som divergentná.
Nikto ma nemôže ovládať.
„Už idú,“ povie pri pohľade za roh. Nazriem jej ponad plece a
zbadám niekoľko Neohrozených s pištoľami. Pochodujú v rovnakom
rytme, priamo k nám. Mama sa obzrie. Uličkou k nám z diaľky beží
ďalšia skupinka, takisto zladeným krokom.
Mama ma chytí za ruky a pozrie mi do očí. Sledujem, ako sa jej
zatrepocú dlhé mihalnice, keď žmurkne. Škoda, že na mojej drobnej,
nevýraznej tváričke nevidno ani stopu jej krásy. Aspoňže som po nej
zdedila niečo v mozgu.
„Nájdi otca a brata. Ulička napravo, dolu do pivnice. Zaklop
dvakrát, potom trikrát, potom šesťkrát.“ Vezme mi tvár do dlaní. Má
studené ruky a drsné dlane. „Odpútam ich pozornosť. Musíš bežať
najrýchlejšie, ako vládzeš.“
„Nie,“ pokrútim hlavou. „Bez teba nikam nejdem.“
Usmeje sa. „Buď statočná, Beatrice. Ľúbim ťa.“
Pritisne mi pery na čelo a vzápätí vybehne do stredu cesty.
Zdvihne pištoľ nad hlavu a trikrát vystrelí do vzduchu. Neohrození sa
rozbehnú.
Prešprintujem cez cestu do úzkej uličky. V behu sa obzriem
ponad plece, či ma niekto nesleduje. Lenže mama do nich práve
strieľa, takže si nevšímajú nič iné.
Keď začujem, že streľbu opätujú, prudko sa otočím. Nohy mi
odmietnu poslušnosť a zastanú.
Mama zmeravie s prehnutým chrbtom. Z rany na bruchu jej
vytryskne krv a zafarbí jej tričko na šarlátovo. Ďalšia krvavá škvrna
sa jej objaví na pleci. Žmurknem a žiarivo červené fľaky mi zvnútra
zašpinia viečka. Znovu žmurknem a uvidím úsmev, s ktorým mama
vždy zhŕňala na kôpku moje odstrihnuté vlasy.
Najprv padne na kolená, ruky jej bezvládne visia pri tele, potom
sa zrúti na chodník, skrčená na boku ako handrová bábika. Nehýbe sa
a nedýcha.
Zakryjem si ústa rukou a v dlani zadusím výkrik. Po lícach mi
stekajú horúce slzy, ani som nepostrehla, kedy som sa rozplakala.
Moja krv vrieska, že patrí jej, a pokúša sa k nej vrátiť a pri behu sa
mi v hlave ozývajú jej slová: „Buď statočná.“
Celé telo mi zovrie bolestivý kŕč, keď sa vo mne všetko rúca,
celý môj svet sa rozpadol v jedinom momente. Chodník mi oškiera
kolená. Ak si teraz ľahnem, je koniec. Eric mal asi pravdu – keď si
človek vyberie smrť, odváži sa na neznáme miesto plné neistoty.
Cítim, ako mi Tobias odhŕňa vlasy z krku pred prvou simuláciou.
Počujem jeho hlas, ako mi hovorí: „Buď statočná.“ Počujem mamu,
ako mi hovorí: „Buď statočná.“
Vojaci sa otočia, ako keby ich riadila jediná myseľ. Nejako sa mi
podarí vstať a rozbehnúť sa.
Som statočná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.