DESIATA KAPITOLA
SNÍVA SA MI, že Christina zase visí na zábradlí, tentoraz za
prsty na nohách, a ktosi skríkne, že jej môže pomôcť len divergentný
človek. Rozbehnem sa vpred, aby som ju vytiahla, ale niekto ma sotí
dolu a zobudím sa, než dopadnem na skaly.
Spotená a roztrasená z nočnej mory prejdem do dievčenskej
kúpeľne, osprchujem sa a prezlečiem. Keď sa vrátim, krížom cez môj
matrac svieti slovo Drevo, napísané červeným sprejom. Rovnaký, len
menší nápis mám aj na ráme postele a na vankúši. Obzerám sa okolo
a srdce mi búši od hnevu.
Peter stojí za mnou, píska si a natriasa vankúš. Nechce sa mi
veriť, že dokážem nenávidieť niekoho, kto vyzerá tak sympaticky:
má krásne klenuté obočie, v širokom úsmeve odhaľuje biele zuby.
„Pekná výzdoba,“ podpichne ma.
„Nepamätám si, že by som ti niečo urobila,“ vyprsknem. Chytím
roh plachty a strhnem ju z matraca. „Ak si si nevšimol, sme v tej istej
frakcii.“
„Neviem, o čom hovoríš,“ povie ľahostajne. Až potom na mňa
pozrie. „A my dvaja nikdy nebudeme patriť do tej istej frakcie.“
Pokrútim hlavou a vyvlečiem vankúš z obliečky. Zhlboka
dýchaj, rozkážem si. Chce ma naštvať, ale nepodarí sa mu to. Lenže
zakaždým, keď si natriasa vankúš, by som mu najradšej vrazila päsť
do brucha.
Vojde Al. Ani ho nemusím prosiť, aby mi pomohol, okamžite sa
ku mne pridá a spoločne prezlečieme posteľ. Neskôr si budem
musieť obrúsiť rám. Al odnesie špinavú bielizeň do koša a spolu sa
vydáme smerom k telocvični.
„Nevšímaj si ho,“ poradí mi Al. „Je to idiot, ale keď sa
nenaštveš, raz ho to prestane baviť.“
„Jasné.“ Dotknem sa vlastných líc. Stále sú horúce a zrejme aj
červené od zlosti. Snažím sa rozptýliť. „Rozprával si sa s Willom?“
spýtam sa potichu. „Po tom, ako… veď vieš.“
„Hej. Je v pohode. Odpustil mi.“ Al si vzdychne. „Teraz si ma
všetci budú pamätať ako prvého, čo niekoho vyradil.“
„Mohli by si ťa pamätať aj pre niečo horšie. Aspoň ti dajú
pokoj.“
„Aj pre niečo lepšie.“ Štuchne ma lakťom. „Prvá skokanka.“
Skočila som síce ako prvá, ale mám vážne podozrenie, že tým sa
moja sláva v Neohrozenosti začína aj končí.
Odkašlem si. „Vieš, že jeden z vás musel skončiť v bezvedomí.
Keby tak nedopadol on, stalo by sa to tebe.“
„Aj tak to už nikdy nechcem urobiť.“ Al pokrúti hlavou, príliš
veľakrát a príliš rýchlo. Zafňuká. „Fakt nechcem.“
„Ale budeš musieť,“ pripomeniem mu, keď prídeme k dverám
telocvične.
Al má milú tvár. Na Neohrozenosť je možno až príliš milý.
Vojdeme dnu a pozriem na tabuľu. Včera som sa boju vyhla, ale
dnes ma určite čaká. Keď nájdem svoje meno, zmeraviem v polovici
kroku.
Vedľa je napísaný Peter.
„Ach jaj,“ vzdychne Christina, ktorá sa všuchce dovnútra za
nami. Tvár ma posiatu modrinami a vyzerá, že sa z celej sily snaží,
aby nekrívala. Pri pohľade na tabuľu pokrčí v pästi prázdny papierik
od mafina. „Čo sa zbláznili? Chcú postaviť teba proti nemu?“
Peter je odo mňa takmer o hlavu vyšší a včera zmlátil Drewa za
necelých päť minút. Drew má dnes na tvári omnoho viac čiernej a
modrej než telovej farby.
„Mohla by si po pár úderoch predstierať, že si odpadla,“ navrhne
Al. „Nikto by ti to nezazlieval.“
„Hej,“ pripúšťam. „Mohla.“
Uprene hľadím na tabuľu. Horia mi líca. Al a Christina sa mi
úprimne snažia pomôcť, ale ich stopercentné presvedčenie, že proti
Petrovi nemám ani najmenšiu šancu, ma štve.
Stojím na kraji miestnosti, na pol ucha počúvam Ala a Christinu
a sledujem, ako Molly zápasí s Edwardom. Je omnoho rýchlejší,
nepochybujem, že Molly tentoraz prehrá.
Ako boj pokračuje, zlosť ma pomaly opúšťa a strieda ju
nervozita. Štyri nám včera povedal, že máme využívať protivníkove
slabé stránky, ale Peter nemá žiadnu, až na totálne neznesiteľnú
povahu. Je dosť vysoký na to, aby bol silný, ale nie taký veľký, aby
ho to spomaľovalo, a na každom hneď zbadá zraniteľné miesta. Je
zlomyseľný a so mnou nebude mať ani štipku zľutovania. Rada by
som povedala, že ma podceňuje, ale klamala by som. Som presne
taká nešikovná, ako predpokladá.
Al má možno pravdu, asi by som mala predstierať bezvedomie,
keď schytám prvých pár rán.
Lenže to si nemôžem dovoliť. Musím sa aspoň o niečo pokúsiť,
nesmiem skončiť ako posledná.
Kým sa Molly odlepí od zeme, po výprasku od Edwarda takmer
v bezvedomí, srdce mi už búcha tak silno, že ho cítim až v
končekoch prstov. Neviem si spomenúť, ako sa mám postaviť.
Neviem si spomenúť na jediný úder. Prejdem do stredu arény a
skrúcajú sa mi vnútornosti. Peter kráča ku mne, vyšší, než som si
pamätala, svaly na rukách napäté v pozore. Uvažujem, či by mi
pomohlo, keby som ho ovracala.
Pochybujem.
„Si v pohode, drevo?“ podpichne ma. „Vyzeráš, ako keby si sa
chystala rozrevať. Keď to spravíš, možno obídeš lepšie.“
Ponad Petrovo plece vidím, že Štyri stojí pri dverách so
založenými rukami. Tvári sa, ako keby práve prehltol niečo kyslé.
Vedľa neho stojí Eric a podupkáva nohou, ešte rýchlejšie než tlčie
moje srdce.
V jednom momente len stojíme a pozeráme na seba, v ďalšom už
Peter ohýba lakte a dvíha ruky pred tvár. Krčí aj kolená, ako keby sa
chystal skočiť.
„No tak, drevo,“ povie a v očiach sa mu zablysne. „Aspoň jednu
malú slzičku. Alebo trochu škemrania.“
Pri pomyslení, že by som mala Petra prosiť o milosť, mi vystúpi
žlč do hrdla a inštinktívne ho kopnem do boku. Lepšie povedané,
kopla by som ho do boku, keby mi nechytil nohu, nemykol ňou
dopredu a nevyhodil ma z rovnováhy. Chrbtom plesnem o dlážku,
vyslobodím si nohu a čo najrýchlejšie vyskočím na nohy.
Musím zostať na nohách, aby ma nekopol do hlavy. Na nič iné
nestíham myslieť.
„Prestaň sa s ňou hrať,“ zavrčí Eric. „Nemám na to celý deň.“
Petrovi zmizne z tváre šibalský výraz. Mykne rukou a zrazu
pocítim na sánke bolesť, ktorá sa mi šíri na celú tvár, všetko vidím
cez čierny tunel a hučí mi v ušiach. Žmurknem a zatackám sa nabok,
celá miestnosť sa so mnou hojdá a točí. Vôbec si nepamätám, že by
ku mne letela jeho päsť.
Úplne ma vyviedol z rovnováhy, vládzem jedine utekať čo
najďalej, kam ma len aréna pustí. Mihne sa predo mnou a kopne ma
do brucha. Náraz mi vytlačí z pľúc všetok vzduch a bolí to, bolí to
tak strašne, že nemôžem dýchať, alebo možno ma bolí ten kopanec,
ani neviem. Zosypem sa na zem.
Drž sa na nohách, na nič iné nemyslím. Vytiahnem sa hore, ale
Peter už je pri mne. Jednou rukou ma chytí za vlasy a druhou ma
udrie do nosa. To je iná bolesť, nie bodavá, ale praskavá, praská mi
až v mozgu, pred očami mi vyskočia farebné bodky, modré, zelené,
červené. Snažím sa ho odstrčiť, rukami ho plieskam po ramenách, ale
on ma zase udrie, tentoraz do rebier. Mám mokrú tvár. Krvavý nos.
Asi ďalšia červená, ale hlava sa mi tak motá, že neviem pozrieť dolu.
Sotí ma, zase padnem a oškriem si dlane o podlahu. Žmurkám,
omráčene a pomaly. Je mi horúco. Zakašlem a vyštverám sa na nohy.
Nemala by som si radšej ľahnúť, keď sa všetko tak krúti? Peter sa
točí okolo mňa, som stred planéty, ktorá sa šialene vrtí, jediný pevný
bod. Niečo ma zasiahne zboku a znovu takmer padnem.
Na nohách, na nohách. Pred sebou vidím obrovskú masu, telo.
Celou silou doň udriem a päsťou zasiahnem niečo mäkké. Peter sotva
vzdychne a pleskne ma dlaňou po uchu. Potichu sa smeje. Počujem
zvonenie, žmurkám a snažím sa odohnať čierne škvrny. Kedy sa mi
niečo dostalo do oka?
Kútikom oka vidím, že Štyri rozrazí dvere a odchádza. Asi mu
môj zápas nepripadá dosť zaujímavý. Alebo ide zistiť, prečo sa celý
svet tak točí, vôbec mu to nezazlievam, tiež by som to rada vedela.
Podlomia sa mi kolená a pod lícom cítim chladnú dlážku. Niečo
mi vrazí do boku a z úst mi vyjde prvý výkrik, vysoký škrekot, ktorý
patrí niekomu inému, určite nie mne, padne ďalšia rana a už nič
nevidím, ani čo mám rovno pred nosom, svetlá zhasnú. Niekto
skríkne „Dosť!“ a ja si pomyslím: príliš veľa a vôbec nič.
+++
Zobudím sa a veľa toho necítim, akurát sa mi zdá, že mám hlavu
plnú vaty.
Viem, že som prehrala, a nech mi bolesť tlmí čokoľvek, bráni mi
to jasne myslieť.
„Už má monokel?“ spýta sa niekto.
Otvorím jedno oko, druhé zostane zavreté, ako keby mi ho
zalepili. Napravo odo mňa sú Will a Al, Christina sedí na ľavej
strane mojej postele a k sánke si prikladá vrecko s ľadom.
„Čo sa ti stalo s tvárou?“ spýtam sa. Pery ma neposlúchajú a
zdajú sa mi priveľké.
Zasmeje sa. „Pozri sa na seba. Máme ti zohnať pásku na oko?“
„Viem, čo sa stalo s mojou tvárou. Bola som pri tom. Tak
trochu.“
„To mal byť vtip, Tris?“ uškrnie sa Will. „Asi by sme ťa mali
dopovať liekmi častejšie, keď si po nich taká vtipná. A
mimochodom, keď to chceš vedieť – zmlátil som ju.“
„Nechce sa mi veriť, že si prehrala s Willom,“ pokrúti hlavou Al.
„No a? Je dobrý,“ pokrčí plecami Christina. „Okrem toho, už
som zistila, ako prestanem prehrávať. Proste nesmiem nikomu
dovoliť, aby mi vrazil do sánky.“
„Na to si prišla až teraz?“ žmurkne na ňu Will. „Už viem, prečo
si nemohla prestúpiť do Informovanosti. Moc ti to nemyslí, čo?“
„Ako sa cítiš, Tris?“ spýta sa Al. Má tmavohnedé oči, takmer
rovnaké ako Christinina pokožka. Líca má napohľad drsné, keby sa
neholil, asi by mal hustú bradu. Ani by som neverila, že má len
šestnásť.
„Ujde to,“ poviem. „Ale najradšej by som tu zostala navždy, aby
som už v živote nemusela vidieť Petra.“
Akurát neviem, kde vlastne som. Ležím v dlhej, úzkej miestnosti
s radmi postelí pri oboch stenách. Niektoré sú oddelené závesmi. Na
pravom konci miestnosti je stanovište zdravotnej sestry. Sem teda
Neohrození chodia, keď sú chorí alebo zranení. Sestrička nás
pozoruje ponad nejaké papiere. V živote som nevidela sestričku s
toľkými náušnicami v uchu. Niektorí členovia Neohrozenosti asi
musia vykonávať aj povolania, ktoré bežne robia ľudia z iných
frakcií. Koniec koncov, Neohrozeným by sa neoplatilo trepať do
mestskej nemocnice s každým zranením.
Nemocnicu som prvýkrát videla zvnútra ako šesťročná. Mama
vtedy spadla na chodníku pred domom a zlomila si ruku. Keď som
začula jej výkrik, rozplakala som sa, ale Caleb sa bez slova rozbehol
za otcom. V nemocnici sa o mamu postarala žena z Harmónie v žltej
košeli a s čistými nechtami. S úsmevom jej napravila kosť a
odmerala krvný tlak.
Spomínam si, ako Caleb tvrdil, že jednoduchá zlomenina by sa
mala zahojiť za mesiac. Vtedy som si myslela, že ju len upokojuje,
ako správny obetavý človek. Až teraz uvažujem, či len neopakoval
niečo, čo sa kdesi naučil, či sa za jeho prejavmi hodnými
Sebazaprenia odjakživa neskrýval sklon k Informovanosti.
„Na Petra kašli,“ povzbudí ma Will. „Určite ho zmláti aspoň
Edward, ktorý už od desiatich rokov študoval všetko okolo
zápasenia. Len tak, lebo ho to bavilo.“
„Super,“ poteší sa Christina. Pozrie na hodinky. „Tuším už
meškáme na večeru. Máme tu s tebou zostať, Tris?“
Pokrútim hlavou. „Netreba, zvládnem to.“
Christina a Will vstanú, ale Al na nich kývne, aby išli bez neho.
Výrazne vonia – sladko a sviežo, ako šalvia a citrónová tráva. Keď sa
v noci prehadzuje tak veľmi, že zacítim jeho vôňu, viem, že ho trápi
nočná mora.
„Len som ti chcel povedať, že si zmeškala Ericov oznam. Zajtra
ideme na exkurziu k plotu, aby sme si pozreli, ako Neohrození
pracujú. Máme stihnúť vlak o štvrť na deväť.“
„Okej. Ďakujem.“
„A nevšímaj si Christinu. Tvoja tvár nevyzerá až tak zle.“ Letmo
sa usmeje. „Podľa mňa vyzeráš dobre. Vždy vyzeráš dobre. Teda…
vyzeráš odvážne. Neohrozene.“
Vyhýba sa môjmu pohľadu a škriabe si zátylok. Zdá sa, že ticho
medzi nami rastie. Pekné od neho, že mi to povedal, ale správa sa,
akoby sa za tými slovami skrývalo niečo viac. Dúfam, že sa mýlim.
Al ma nemôže priťahovať, nemôžem si dovoliť vzťah s takým
krehkým človekom. Usmejem sa, nakoľko mi dobité líce dovolí, a
dúfam, že tým rozptýlim napätie.
„Mal by som ťa nechať odpočívať.“ Postaví sa na odchod, ale
chytím ho za zápästie.
„Al, ako sa cítiš?“ spýtam sa. Nechápavo na mňa pozerá, tak
dodám: „Už si si trochu zvykol?“
„No,“ pokrčí plecami. „Tak trochu.“
Vyslobodí si ruku a strčí si ju do vrecka. Asi som ho uviedla do
rozpakov, ešte nikdy som ho nevidela takého červeného. Keby som
celé noci nahlas fňukala do vankúša, tiež by som sa cítila trápne. Ja
aspoň viem plač dobre skrývať.
„Drew ma porazil. Po tvojom zápase s Petrom.“ Pozrie na mňa.
„Schytal som zopár rán, padol som na zem a zostal som tam. Aj keď
som nemusel. Myslím… myslím, že keď som porazil Willa, tak
neskončím ako posledný, ani ak všetky ostatné bitky prehrám, ale už
nebudem musieť nikomu ublížiť.“
„Naozaj to tak chceš?“
Sklopí oči. „Nedokážem to. Možno to znamená, že som
zbabelec.“
„Nemusíš byť zbabelec, ak nechceš zbytočne ubližovať
druhým,“ vravím, lebo viem, že by sa to patrilo. Ibaže pochybujem,
či to myslím vážne.
Chvíľu na seba mlčky pozeráme. Možno to myslím vážne. Keby
aj bol zbabelý, tak nie preto, že sa nevyžíva v bolesti iných. Skôr
preto, že odmieta konať.
Utrápene na mňa pozrie. „Myslíš, že nás rodičia prídu pozrieť?
Všetci tvrdia, že za tými, čo zmenili frakciu, v návštevný deň nikto
nechodí.“
„Neviem,“ priznám sa. „Ťažko povedať, či by som to vôbec
chcela, alebo nie.“
„Radšej nie.“ Kývne hlavou. „Jasné, aj bez toho je všetko dosť
ťažké.“ Opäť prikývne, akoby chcel potvrdiť vlastné slová, a odíde.
O necelý týždeň budú môcť kandidáti zo Sebazaprenia navštíviť
svoje rodiny, po prvý raz od rozhodovacej ceremónie. Prídu domov,
posedia si vo vlastnej obývačke a prvýkrát sa porozprávajú s rodičmi
ako dospelí.
Kedysi som sa na ten deň tešila. Predstavovala som si, čo by som
povedala mame a otcovi, keby som sa ich konečne mohla pri večeri
niečo opýtať.
O necelý týždeň kandidáti z Neohrozenosti nájdu svojich
príbuzných na dne Jamy alebo v sklenej budove nad ňou a budú
spolu robiť to, čo Neohrození pri rodinných stretnutiach robievajú.
Možno sa navzájom ohadzujú nožmi. Vôbec by ma to neprekvapilo.
Kandidáti, ktorí prestúpili z iných frakcií a majú zhovievavých
rodičov, sa s nimi tiež môžu stretnúť. Bojím sa, že mňa sa to netýka.
Súdim tak podľa otcovho zlostného výkriku na ceremónii. Veď ich
opustili obe deti.
Možno som im mala povedať, že som divergentná a netuším, čo
si vybrať, určite by ma pochopili. Možno by mi pomohli zistiť, čo
pre mňa divergencia znamená a prečo je taká nebezpečná. Lenže ja
som sa im so svojím tajomstvom nezverila, takže sa to už nikdy
nedozviem.
Keď pocítim slzy, zatnem zuby. Mám toho dosť. Mám po krk sĺz
a slabosti. Škoda, že ich nevládzem zastaviť.
Možno zaspím, možno nie. Neskôr večer však vykĺznem z
miestnosti a vrátim sa do spálne. Stačí, že ma Peter dostal do
nemocnice, ešte horšie by bolo, keby som tam musela zostať až do
rána.
prsty na nohách, a ktosi skríkne, že jej môže pomôcť len divergentný
človek. Rozbehnem sa vpred, aby som ju vytiahla, ale niekto ma sotí
dolu a zobudím sa, než dopadnem na skaly.
Spotená a roztrasená z nočnej mory prejdem do dievčenskej
kúpeľne, osprchujem sa a prezlečiem. Keď sa vrátim, krížom cez môj
matrac svieti slovo Drevo, napísané červeným sprejom. Rovnaký, len
menší nápis mám aj na ráme postele a na vankúši. Obzerám sa okolo
a srdce mi búši od hnevu.
Peter stojí za mnou, píska si a natriasa vankúš. Nechce sa mi
veriť, že dokážem nenávidieť niekoho, kto vyzerá tak sympaticky:
má krásne klenuté obočie, v širokom úsmeve odhaľuje biele zuby.
„Pekná výzdoba,“ podpichne ma.
„Nepamätám si, že by som ti niečo urobila,“ vyprsknem. Chytím
roh plachty a strhnem ju z matraca. „Ak si si nevšimol, sme v tej istej
frakcii.“
„Neviem, o čom hovoríš,“ povie ľahostajne. Až potom na mňa
pozrie. „A my dvaja nikdy nebudeme patriť do tej istej frakcie.“
Pokrútim hlavou a vyvlečiem vankúš z obliečky. Zhlboka
dýchaj, rozkážem si. Chce ma naštvať, ale nepodarí sa mu to. Lenže
zakaždým, keď si natriasa vankúš, by som mu najradšej vrazila päsť
do brucha.
Vojde Al. Ani ho nemusím prosiť, aby mi pomohol, okamžite sa
ku mne pridá a spoločne prezlečieme posteľ. Neskôr si budem
musieť obrúsiť rám. Al odnesie špinavú bielizeň do koša a spolu sa
vydáme smerom k telocvični.
„Nevšímaj si ho,“ poradí mi Al. „Je to idiot, ale keď sa
nenaštveš, raz ho to prestane baviť.“
„Jasné.“ Dotknem sa vlastných líc. Stále sú horúce a zrejme aj
červené od zlosti. Snažím sa rozptýliť. „Rozprával si sa s Willom?“
spýtam sa potichu. „Po tom, ako… veď vieš.“
„Hej. Je v pohode. Odpustil mi.“ Al si vzdychne. „Teraz si ma
všetci budú pamätať ako prvého, čo niekoho vyradil.“
„Mohli by si ťa pamätať aj pre niečo horšie. Aspoň ti dajú
pokoj.“
„Aj pre niečo lepšie.“ Štuchne ma lakťom. „Prvá skokanka.“
Skočila som síce ako prvá, ale mám vážne podozrenie, že tým sa
moja sláva v Neohrozenosti začína aj končí.
Odkašlem si. „Vieš, že jeden z vás musel skončiť v bezvedomí.
Keby tak nedopadol on, stalo by sa to tebe.“
„Aj tak to už nikdy nechcem urobiť.“ Al pokrúti hlavou, príliš
veľakrát a príliš rýchlo. Zafňuká. „Fakt nechcem.“
„Ale budeš musieť,“ pripomeniem mu, keď prídeme k dverám
telocvične.
Al má milú tvár. Na Neohrozenosť je možno až príliš milý.
Vojdeme dnu a pozriem na tabuľu. Včera som sa boju vyhla, ale
dnes ma určite čaká. Keď nájdem svoje meno, zmeraviem v polovici
kroku.
Vedľa je napísaný Peter.
„Ach jaj,“ vzdychne Christina, ktorá sa všuchce dovnútra za
nami. Tvár ma posiatu modrinami a vyzerá, že sa z celej sily snaží,
aby nekrívala. Pri pohľade na tabuľu pokrčí v pästi prázdny papierik
od mafina. „Čo sa zbláznili? Chcú postaviť teba proti nemu?“
Peter je odo mňa takmer o hlavu vyšší a včera zmlátil Drewa za
necelých päť minút. Drew má dnes na tvári omnoho viac čiernej a
modrej než telovej farby.
„Mohla by si po pár úderoch predstierať, že si odpadla,“ navrhne
Al. „Nikto by ti to nezazlieval.“
„Hej,“ pripúšťam. „Mohla.“
Uprene hľadím na tabuľu. Horia mi líca. Al a Christina sa mi
úprimne snažia pomôcť, ale ich stopercentné presvedčenie, že proti
Petrovi nemám ani najmenšiu šancu, ma štve.
Stojím na kraji miestnosti, na pol ucha počúvam Ala a Christinu
a sledujem, ako Molly zápasí s Edwardom. Je omnoho rýchlejší,
nepochybujem, že Molly tentoraz prehrá.
Ako boj pokračuje, zlosť ma pomaly opúšťa a strieda ju
nervozita. Štyri nám včera povedal, že máme využívať protivníkove
slabé stránky, ale Peter nemá žiadnu, až na totálne neznesiteľnú
povahu. Je dosť vysoký na to, aby bol silný, ale nie taký veľký, aby
ho to spomaľovalo, a na každom hneď zbadá zraniteľné miesta. Je
zlomyseľný a so mnou nebude mať ani štipku zľutovania. Rada by
som povedala, že ma podceňuje, ale klamala by som. Som presne
taká nešikovná, ako predpokladá.
Al má možno pravdu, asi by som mala predstierať bezvedomie,
keď schytám prvých pár rán.
Lenže to si nemôžem dovoliť. Musím sa aspoň o niečo pokúsiť,
nesmiem skončiť ako posledná.
Kým sa Molly odlepí od zeme, po výprasku od Edwarda takmer
v bezvedomí, srdce mi už búcha tak silno, že ho cítim až v
končekoch prstov. Neviem si spomenúť, ako sa mám postaviť.
Neviem si spomenúť na jediný úder. Prejdem do stredu arény a
skrúcajú sa mi vnútornosti. Peter kráča ku mne, vyšší, než som si
pamätala, svaly na rukách napäté v pozore. Uvažujem, či by mi
pomohlo, keby som ho ovracala.
Pochybujem.
„Si v pohode, drevo?“ podpichne ma. „Vyzeráš, ako keby si sa
chystala rozrevať. Keď to spravíš, možno obídeš lepšie.“
Ponad Petrovo plece vidím, že Štyri stojí pri dverách so
založenými rukami. Tvári sa, ako keby práve prehltol niečo kyslé.
Vedľa neho stojí Eric a podupkáva nohou, ešte rýchlejšie než tlčie
moje srdce.
V jednom momente len stojíme a pozeráme na seba, v ďalšom už
Peter ohýba lakte a dvíha ruky pred tvár. Krčí aj kolená, ako keby sa
chystal skočiť.
„No tak, drevo,“ povie a v očiach sa mu zablysne. „Aspoň jednu
malú slzičku. Alebo trochu škemrania.“
Pri pomyslení, že by som mala Petra prosiť o milosť, mi vystúpi
žlč do hrdla a inštinktívne ho kopnem do boku. Lepšie povedané,
kopla by som ho do boku, keby mi nechytil nohu, nemykol ňou
dopredu a nevyhodil ma z rovnováhy. Chrbtom plesnem o dlážku,
vyslobodím si nohu a čo najrýchlejšie vyskočím na nohy.
Musím zostať na nohách, aby ma nekopol do hlavy. Na nič iné
nestíham myslieť.
„Prestaň sa s ňou hrať,“ zavrčí Eric. „Nemám na to celý deň.“
Petrovi zmizne z tváre šibalský výraz. Mykne rukou a zrazu
pocítim na sánke bolesť, ktorá sa mi šíri na celú tvár, všetko vidím
cez čierny tunel a hučí mi v ušiach. Žmurknem a zatackám sa nabok,
celá miestnosť sa so mnou hojdá a točí. Vôbec si nepamätám, že by
ku mne letela jeho päsť.
Úplne ma vyviedol z rovnováhy, vládzem jedine utekať čo
najďalej, kam ma len aréna pustí. Mihne sa predo mnou a kopne ma
do brucha. Náraz mi vytlačí z pľúc všetok vzduch a bolí to, bolí to
tak strašne, že nemôžem dýchať, alebo možno ma bolí ten kopanec,
ani neviem. Zosypem sa na zem.
Drž sa na nohách, na nič iné nemyslím. Vytiahnem sa hore, ale
Peter už je pri mne. Jednou rukou ma chytí za vlasy a druhou ma
udrie do nosa. To je iná bolesť, nie bodavá, ale praskavá, praská mi
až v mozgu, pred očami mi vyskočia farebné bodky, modré, zelené,
červené. Snažím sa ho odstrčiť, rukami ho plieskam po ramenách, ale
on ma zase udrie, tentoraz do rebier. Mám mokrú tvár. Krvavý nos.
Asi ďalšia červená, ale hlava sa mi tak motá, že neviem pozrieť dolu.
Sotí ma, zase padnem a oškriem si dlane o podlahu. Žmurkám,
omráčene a pomaly. Je mi horúco. Zakašlem a vyštverám sa na nohy.
Nemala by som si radšej ľahnúť, keď sa všetko tak krúti? Peter sa
točí okolo mňa, som stred planéty, ktorá sa šialene vrtí, jediný pevný
bod. Niečo ma zasiahne zboku a znovu takmer padnem.
Na nohách, na nohách. Pred sebou vidím obrovskú masu, telo.
Celou silou doň udriem a päsťou zasiahnem niečo mäkké. Peter sotva
vzdychne a pleskne ma dlaňou po uchu. Potichu sa smeje. Počujem
zvonenie, žmurkám a snažím sa odohnať čierne škvrny. Kedy sa mi
niečo dostalo do oka?
Kútikom oka vidím, že Štyri rozrazí dvere a odchádza. Asi mu
môj zápas nepripadá dosť zaujímavý. Alebo ide zistiť, prečo sa celý
svet tak točí, vôbec mu to nezazlievam, tiež by som to rada vedela.
Podlomia sa mi kolená a pod lícom cítim chladnú dlážku. Niečo
mi vrazí do boku a z úst mi vyjde prvý výkrik, vysoký škrekot, ktorý
patrí niekomu inému, určite nie mne, padne ďalšia rana a už nič
nevidím, ani čo mám rovno pred nosom, svetlá zhasnú. Niekto
skríkne „Dosť!“ a ja si pomyslím: príliš veľa a vôbec nič.
+++
Zobudím sa a veľa toho necítim, akurát sa mi zdá, že mám hlavu
plnú vaty.
Viem, že som prehrala, a nech mi bolesť tlmí čokoľvek, bráni mi
to jasne myslieť.
„Už má monokel?“ spýta sa niekto.
Otvorím jedno oko, druhé zostane zavreté, ako keby mi ho
zalepili. Napravo odo mňa sú Will a Al, Christina sedí na ľavej
strane mojej postele a k sánke si prikladá vrecko s ľadom.
„Čo sa ti stalo s tvárou?“ spýtam sa. Pery ma neposlúchajú a
zdajú sa mi priveľké.
Zasmeje sa. „Pozri sa na seba. Máme ti zohnať pásku na oko?“
„Viem, čo sa stalo s mojou tvárou. Bola som pri tom. Tak
trochu.“
„To mal byť vtip, Tris?“ uškrnie sa Will. „Asi by sme ťa mali
dopovať liekmi častejšie, keď si po nich taká vtipná. A
mimochodom, keď to chceš vedieť – zmlátil som ju.“
„Nechce sa mi veriť, že si prehrala s Willom,“ pokrúti hlavou Al.
„No a? Je dobrý,“ pokrčí plecami Christina. „Okrem toho, už
som zistila, ako prestanem prehrávať. Proste nesmiem nikomu
dovoliť, aby mi vrazil do sánky.“
„Na to si prišla až teraz?“ žmurkne na ňu Will. „Už viem, prečo
si nemohla prestúpiť do Informovanosti. Moc ti to nemyslí, čo?“
„Ako sa cítiš, Tris?“ spýta sa Al. Má tmavohnedé oči, takmer
rovnaké ako Christinina pokožka. Líca má napohľad drsné, keby sa
neholil, asi by mal hustú bradu. Ani by som neverila, že má len
šestnásť.
„Ujde to,“ poviem. „Ale najradšej by som tu zostala navždy, aby
som už v živote nemusela vidieť Petra.“
Akurát neviem, kde vlastne som. Ležím v dlhej, úzkej miestnosti
s radmi postelí pri oboch stenách. Niektoré sú oddelené závesmi. Na
pravom konci miestnosti je stanovište zdravotnej sestry. Sem teda
Neohrození chodia, keď sú chorí alebo zranení. Sestrička nás
pozoruje ponad nejaké papiere. V živote som nevidela sestričku s
toľkými náušnicami v uchu. Niektorí členovia Neohrozenosti asi
musia vykonávať aj povolania, ktoré bežne robia ľudia z iných
frakcií. Koniec koncov, Neohrozeným by sa neoplatilo trepať do
mestskej nemocnice s každým zranením.
Nemocnicu som prvýkrát videla zvnútra ako šesťročná. Mama
vtedy spadla na chodníku pred domom a zlomila si ruku. Keď som
začula jej výkrik, rozplakala som sa, ale Caleb sa bez slova rozbehol
za otcom. V nemocnici sa o mamu postarala žena z Harmónie v žltej
košeli a s čistými nechtami. S úsmevom jej napravila kosť a
odmerala krvný tlak.
Spomínam si, ako Caleb tvrdil, že jednoduchá zlomenina by sa
mala zahojiť za mesiac. Vtedy som si myslela, že ju len upokojuje,
ako správny obetavý človek. Až teraz uvažujem, či len neopakoval
niečo, čo sa kdesi naučil, či sa za jeho prejavmi hodnými
Sebazaprenia odjakživa neskrýval sklon k Informovanosti.
„Na Petra kašli,“ povzbudí ma Will. „Určite ho zmláti aspoň
Edward, ktorý už od desiatich rokov študoval všetko okolo
zápasenia. Len tak, lebo ho to bavilo.“
„Super,“ poteší sa Christina. Pozrie na hodinky. „Tuším už
meškáme na večeru. Máme tu s tebou zostať, Tris?“
Pokrútim hlavou. „Netreba, zvládnem to.“
Christina a Will vstanú, ale Al na nich kývne, aby išli bez neho.
Výrazne vonia – sladko a sviežo, ako šalvia a citrónová tráva. Keď sa
v noci prehadzuje tak veľmi, že zacítim jeho vôňu, viem, že ho trápi
nočná mora.
„Len som ti chcel povedať, že si zmeškala Ericov oznam. Zajtra
ideme na exkurziu k plotu, aby sme si pozreli, ako Neohrození
pracujú. Máme stihnúť vlak o štvrť na deväť.“
„Okej. Ďakujem.“
„A nevšímaj si Christinu. Tvoja tvár nevyzerá až tak zle.“ Letmo
sa usmeje. „Podľa mňa vyzeráš dobre. Vždy vyzeráš dobre. Teda…
vyzeráš odvážne. Neohrozene.“
Vyhýba sa môjmu pohľadu a škriabe si zátylok. Zdá sa, že ticho
medzi nami rastie. Pekné od neho, že mi to povedal, ale správa sa,
akoby sa za tými slovami skrývalo niečo viac. Dúfam, že sa mýlim.
Al ma nemôže priťahovať, nemôžem si dovoliť vzťah s takým
krehkým človekom. Usmejem sa, nakoľko mi dobité líce dovolí, a
dúfam, že tým rozptýlim napätie.
„Mal by som ťa nechať odpočívať.“ Postaví sa na odchod, ale
chytím ho za zápästie.
„Al, ako sa cítiš?“ spýtam sa. Nechápavo na mňa pozerá, tak
dodám: „Už si si trochu zvykol?“
„No,“ pokrčí plecami. „Tak trochu.“
Vyslobodí si ruku a strčí si ju do vrecka. Asi som ho uviedla do
rozpakov, ešte nikdy som ho nevidela takého červeného. Keby som
celé noci nahlas fňukala do vankúša, tiež by som sa cítila trápne. Ja
aspoň viem plač dobre skrývať.
„Drew ma porazil. Po tvojom zápase s Petrom.“ Pozrie na mňa.
„Schytal som zopár rán, padol som na zem a zostal som tam. Aj keď
som nemusel. Myslím… myslím, že keď som porazil Willa, tak
neskončím ako posledný, ani ak všetky ostatné bitky prehrám, ale už
nebudem musieť nikomu ublížiť.“
„Naozaj to tak chceš?“
Sklopí oči. „Nedokážem to. Možno to znamená, že som
zbabelec.“
„Nemusíš byť zbabelec, ak nechceš zbytočne ubližovať
druhým,“ vravím, lebo viem, že by sa to patrilo. Ibaže pochybujem,
či to myslím vážne.
Chvíľu na seba mlčky pozeráme. Možno to myslím vážne. Keby
aj bol zbabelý, tak nie preto, že sa nevyžíva v bolesti iných. Skôr
preto, že odmieta konať.
Utrápene na mňa pozrie. „Myslíš, že nás rodičia prídu pozrieť?
Všetci tvrdia, že za tými, čo zmenili frakciu, v návštevný deň nikto
nechodí.“
„Neviem,“ priznám sa. „Ťažko povedať, či by som to vôbec
chcela, alebo nie.“
„Radšej nie.“ Kývne hlavou. „Jasné, aj bez toho je všetko dosť
ťažké.“ Opäť prikývne, akoby chcel potvrdiť vlastné slová, a odíde.
O necelý týždeň budú môcť kandidáti zo Sebazaprenia navštíviť
svoje rodiny, po prvý raz od rozhodovacej ceremónie. Prídu domov,
posedia si vo vlastnej obývačke a prvýkrát sa porozprávajú s rodičmi
ako dospelí.
Kedysi som sa na ten deň tešila. Predstavovala som si, čo by som
povedala mame a otcovi, keby som sa ich konečne mohla pri večeri
niečo opýtať.
O necelý týždeň kandidáti z Neohrozenosti nájdu svojich
príbuzných na dne Jamy alebo v sklenej budove nad ňou a budú
spolu robiť to, čo Neohrození pri rodinných stretnutiach robievajú.
Možno sa navzájom ohadzujú nožmi. Vôbec by ma to neprekvapilo.
Kandidáti, ktorí prestúpili z iných frakcií a majú zhovievavých
rodičov, sa s nimi tiež môžu stretnúť. Bojím sa, že mňa sa to netýka.
Súdim tak podľa otcovho zlostného výkriku na ceremónii. Veď ich
opustili obe deti.
Možno som im mala povedať, že som divergentná a netuším, čo
si vybrať, určite by ma pochopili. Možno by mi pomohli zistiť, čo
pre mňa divergencia znamená a prečo je taká nebezpečná. Lenže ja
som sa im so svojím tajomstvom nezverila, takže sa to už nikdy
nedozviem.
Keď pocítim slzy, zatnem zuby. Mám toho dosť. Mám po krk sĺz
a slabosti. Škoda, že ich nevládzem zastaviť.
Možno zaspím, možno nie. Neskôr večer však vykĺznem z
miestnosti a vrátim sa do spálne. Stačí, že ma Peter dostal do
nemocnice, ešte horšie by bolo, keby som tam musela zostať až do
rána.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.