ÔSMA KAPITOLA
„DNES SA NAUČÍTE DVE VECI: strieľať z pištole a vyhrať
bitku.“ Štyri mi vtisne do dlane zbraň, ani na mňa pritom nepozrie, a
kráča ďalej. „Našťastie, keďže ste to dotiahli až sem, už viete
naskočiť na idúci vlak a vyskočiť von, takže to vás učiť nemusím.“
Neohrození od nás zjavne čakajú, že dopadneme na nohy a rovno
sa rozbehneme. Nemalo by ma to prekvapiť, ale predsa som čakala,
že nám pred tým rozbehom doprajú trochu viac než šesť hodín
oddychu. Telo mám stále omámené od spánku.
„Iniciačná skúška je rozdelená na tri časti. Zhodnotíme všetky
vaše aktivity a zoradíme vás podľa výkonu v jednotlivých fázach. Pri
určovaní konečného poradia majú rôznu váhu, takže svoju pozíciu
môžete časom vylepšiť. Ide to síce ťažko, ale dá sa to.“
Hľadím na zbraň vo svojej ruke. Fakt som nečakala, že niekedy v
živote chytím pištoľ, o strieľaní ani nehovorím. Zbraň mi pripadá
nebezpečne, ako keby som mohla niekomu ublížiť len tým, že ju
držím.
„Veríme, že vďaka tréningu premôžete zbabelosť, ktorú
definujeme ako neschopnosť konať napriek strachu,“ pokračuje Štyri.
„Každá fáza skúšky vás má pripraviť iným spôsobom. Prvá sa
zameriava predovšetkým na fyzickú stránku, druhá na emocionálnu a
tretia na mentálnu.“
„Ale čo…“ Peter zívne uprostred otázky. „Čo má strieľanie z
pištole spoločné s odvahou?“
Štyri si prehodí pištoľ v ruke, oprie Petrovi hlaveň o čelo a
šťukne záverom. Peter zmeravie s otvorenými ústami, zívnutie mu
zmrzne na perách.
„Zobuď sa konečne!“ vyštekne Štyri. „Držíš nabitú zbraň, ty
idiot. Tak sa podľa toho správaj.“
Spustí pištoľ. Keď bezprostredná hrozba zmizne, Petrove oči
nadobudnú kamenný výraz. Čudujem sa, že si dokázal zahryznúť do
jazyka, veď v Otvorenosti celý život nahlas vyjadroval svoj názor,
ale zvládol to. Mlčky sa červená.
„A aby som ti odpovedal na otázku, keď budeš pripravený brániť
sa, je oveľa menšia šanca, že pustíš do gatí a budeš plakať za
mamou.“ Štyri sa zastaví na konci radu a otočí sa na päte. „Tá
informácia sa vám zíde aj neskôr. Tak sa dobre pozerajte.“
Postaví sa čelom k stene s terčmi – pre každého na nej visí
preglejkový štvorec s troma červenými kruhmi. Rozkročí sa, chytí
pištoľ oboma rukami a vystrelí. Rana je taká hlasná, až ma zabolia
uši. Natiahnem krk, aby som dovidela na terč. Náboj preletel
prostredným kruhom.
Otočím sa k vlastnému terču. Moja rodina by mi strieľať nikdy
nedovolila. Povedali by, že zbrane sa používajú na sebaobranu, alebo
dokonca na útok, čiže slúžia sebeckým cieľom.
Vypustím rodinu z hlavy, rozkročím nohy na šírku pliec a
opatrne zovriem pažbu v oboch rukách. Mám čo robiť, aby som
ťažkú pištoľ vôbec zdvihla od tela, ale chcem ju dostať čo najďalej
od tváre. Stlačím spúšť, najprv váhavo, potom silnejšie, a odtiahnem
sa čo najďalej od zbrane. Zvuk výstrelu mi trhá uši a spätný náraz mi
mykne ruky dozadu, smerom k nosu. Zapotácam sa a chytím sa steny
za sebou, aby som nabrala rovnováhu. Netuším, kam letel náboj, ale
určite nie blízko terča.
Pálim znovu a znovu a znovu, ale žiadna strela sa tam ani
nepriblíži.
„Zo štatistického hľadiska,“ uškrnie sa chalan z Informovanosti
vedľa mňa, volá sa Will, „si ten terč už mala minimálne raz trafiť,
aspoň čírou náhodou.“ Má strapaté blond vlasy a ryhu medzi obočím.
„Asi hej,“ poviem bezvýrazne.
„Jasné,“ trvá na svojom. „Zdá sa mi, že porušuješ prírodné
zákony.“
Zatnem zuby a otočím sa k terču, odhodlaná prinajmenšom ustáť
náraz. Keď nezvládnem ani úplne prvú úlohu, ako chcem prežiť
úvodnú časť skúšky?
Stisnem spúšť, poriadne silno, konečne pripravená na spätný
náraz. Trhne mi rukami, ale nohy zostanú pevne na svojich miestach.
Na okraji terča sa objaví diera po náboji. Zdvihnem obočie na Willa.
„Vidíš, mám pravdu. Štatistika neklame,“ povie.
Chabo sa usmejem.
Vystrieľam ešte päť zásobníkov, než trafím stred terča, a keď sa
mi to konečne podarí, telom sa mi prevalí vlna energie. Žijem, oči
mám naširoko otvorené, ruky horúce. Spustím pištoľ. Cítim moc,
ktorá prichádza so stopercentnou kontrolou nad niečím natoľko
nebezpečným. So stopercentnou kontrolou nad hocičím, bodka.
Možno sem naozaj patrím.
+++
Kým príde čas na obednú prestávku, od zdvíhania pištole ma
bolia ruky a nevládzem poriadne vystrieť prsty. Cestou do jedálne si
ich masírujem. Christina zavolala Ala, aby si sadol k nám. Pri
pohľade naňho opäť počujem jeho vzlyky, radšej sa snažím pozerať
inam.
Vidličkou naháňam hrášok a myšlienky sa mi zatúlajú späť k
testu. Keď ma Tori varovala, že divergencia je nebezpečná, zdalo sa
mi, že mám to slovo vypálené na tvári a niekto ho uvidí, ak sa
nesprávne otočím. Zatiaľ som nemala problém, ale necítim sa
bezpečne. Čo ak niekedy zabudnem na ostražitosť a stane sa niečo
príšerné?
„Ale, no tak. Fakt si ma nepamätáš?“ pýta sa Christina Ala, kým
si robí sendvič. „Ešte pred pár dňami sme spolu chodili na matiku. A
ja nie som práve nenápadná.“
„Väčšinu matiky som prespal,“ odpovedá Al. „Bola to prvá
hodina!“
Čo ak sa nebezpečenstvo neprejaví teraz, ale až o pár rokov, a ja
ani nebudem vedieť, čo sa stalo?
„Tris?“ osloví ma Christina. Luskne mi prstami pred nosom.
„Počuješ ma?“
„Čože? Čo sa deje?“
„Pýtala som sa ťa, či si ma pamätáš zo školy. Neber si to osobne,
ale ja by som si ťa asi nepamätala. Všetci zo Sebazaprenia mi
pripadali rovnakí. Teda stále pripadajú, ale ty k nim už nepatríš.“
Zazerám na ňu. Fakt nepotrebujem, aby mi to pripomínala.
„Prepáč, urazila som ťa?“ spýta sa. „Odjakživa hovorím všetko,
čo mi napadne. Mama vravievala, že slušnosť je len klamstvo v
ružovom.“
„Asi preto sa ľudia z našich frakcií veľmi nestretávajú,“
zasmejem sa. S Otvorenosťou nemá Sebazaprenie taký nepriateľský
vzťah ako s Informovanosťou, ale radšej sa navzájom vyhýbajú.
Otvorení najväčšmi neznášajú členov Harmónie. Podľa nich ľudia,
ktorí za každú cenu udržiavajú dobré vzťahy, musia klamať, aby
nedošlo ku konfliktom.
„Môžem si prisadnúť?“ spýta sa Will a poklopká prstom po
stole.
„Čože, nechceš byť so svojimi informovanými kamošmi?“ pýta
sa Christina.
„Nie sme kamoši,“ povie Will a položí si tanier. „Len preto, že
sme z rovnakej frakcie, sa ešte nemusíme baviť. Okrem toho,
Edward a Myra spolu chodia, a ja im nechcem robiť piate koleso na
voze.“
Edward a Myra, ktorí tiež prestúpili z Informovanosti, sedia o
dva stoly ďalej tak tesne pri sebe, že do seba narážajú lakťami, keď si
krájajú jedlo. Myra zrazu odloží príbor a Edwarda pobozká. Pozorne
ich sledujem. Ešte som veľa bozkov nevidela.
Edward nakloní hlavu a pevnejšie pritisne pery k Myriným.
Nahlas vydýchnem a odvrátim sa. Jedna časť môjho ja čaká, že im
niekto vynadá. Druhá časť mierne zúfalo uvažuje, aký by to bol
pocit, keby niekto pritisol pery k mojim.
„Musia to robiť pred všetkými?“ spýtam sa.
„Veď mu len dala pusu,“ zamračí sa na mňa Al. Keď sa mračí,
tmavé obočie mu klesne až k mihalniciam. „Niežeby sa vyzliekali
alebo čo.“
„Na verejnosti sa predsa nepatrí bozkávať.“
Al, Will a Christina mi venujú rovnaký chápavý úsmev.
„Čo je?“
„To máš zo Sebazaprenia,“ vysvetlí Christina. „Nám ostatným
trocha prejavov lásky nevadí.“
„Aha,“ pokrčím plecami. „No, asi sa s tým budem musieť nejako
vyrovnať.“
„Alebo môžeš zostať frigidná,“ povie Will a zelené oči mu
šibalsky zasvietia. „Ak ti to tak vyhovuje.“
Christina doňho hodí rožok. Chytí ho a odhryzne si.
„Nebuď na ňu hnusný,“ dohovára mu. „Frigidnosť má v krvi. Asi
ako ty zvedavosť.“
„Nie som frigidná!“ skríknem.
„Nemusíš sa za to hanbiť,“ povie Will. „Je to celkom zlaté.
Pozri, ako si nám pekne očervenela.“
Pri jeho poznámke mi tvár zahorí ešte väčšmi. Všetci sa zasmejú.
Donútim sa k nim pridať a po pár sekundách to už ide samo.
Zase sa môžem smiať. Je to úžasný pocit.
+++
Po obede nás Štyri odvedie do inej, obrovskej miestnosti.
Uprostred popraskanej, škrípajúcej drevenej podlahy je namaľovaný
veľký kruh. Na ľavej stene je zelená tabuľa. Kriedová. Podobnú
používali učitelia na najnižšom stupni, ale odvtedy som takú
nevidela. Možno to vypovedá o prioritách Neohrozenosti: najprv
tréning, potom technológia.
Na tabuli sú napísané naše mená v abecednom poradí. Na
opačnom konci miestnosti visia vyblednuté čierne boxovacie vrecia,
asi v metrových rozstupoch.
Zoradíme sa za nimi a Štyri sa postaví do stredu, aby sme ho
všetci videli.
„Ako som hovoril ráno,“ začne, „teraz sa naučíte bojovať.
Cieľom je zvýšiť vašu akcieschopnosť, natrénovať si reakciu v
rizikových situáciách. Ak chcete v Neohrozenosti prežiť, budete to
potrebovať.“
Na život v Neohrozenosti nevládzem ani pomyslieť. Viem sa
sústrediť len na to, aby som vydržala iniciačnú skúšku.
„Dnes si prejdeme techniku a zajtra začnete zápasiť medzi
sebou,“ hovorí Štyri. „Tak vám odporúčam, aby ste dávali dobrý
pozor. Kto sa nenaučí rýchlo, dostane výprask.“
Štyri nám vymenuje niekoľko úderov a predvedie ich najprv do
vzduchu, potom do boxovacieho vreca.
Postupne pochopím, ako na to. Rovnako ako s pištoľou,
potrebujem pár neplatných pokusov, kým zistím, ako sa správne
postaviť a hýbať. Kopy sú zložitejšie, hoci nás učí len základy. Od
boxovacieho vreca na štípu ruky aj nohy a sčervenie mi koža. Nech
doň búšim akokoľvek silno, sotva sa pohne. Všade okolo mňa sa
ozývajú duté zvuky úderov.
Štyri sa prechádza pomedzi nás a sleduje, ako napodobňujeme
jeho pohyby. Keď zastane predo mnou, vnútornosti sa mi skrútia,
ako keby mi ich niekto zamiešal vidličkou. Obzrie si ma od hlavy po
päty. Odmeraným, vedeckým pohľadom, oči sa mu nikde nezastavia.
„Nemáš veľa svalov,“ skonštatuje, „to znamená, že by si mala
radšej používať lakte a kolená. Do nich vložíš viac sily.“
Zrazu mi pritisne ruku na brucho. Zápästím sa mi dotýka jednej
strany rebier a končekmi dlhých prstov dosiahne až na druhú. Srdce
mi bije tak silno, až ma bolí hruď. Pozerám naňho s vytreštenými
očami.
„Nezabúdaj, že napätie musíš držať tu,“ poradí mi potichu.
Odtiahne ruku a ide ďalej. Stále cítim tlak jeho dlane. Musím
zastať a pár sekúnd zhlboka dýchať, aby som mohla pokračovať v
tréningu. Čudné.
Keď nás Štyri pustí na večeru, Christina do mňa štuchne lakťom.
„Divím sa, že ťa neprerazil na polovicu,“ podotkne a pokrčí
nosom. „Strašne sa ho bojím. Asi je to tým tichým hlasom.“
„Hej. Je…“ obzriem sa naňho cez plece, pôsobí mlčanlivo a
chladnokrvne, ale nebála som sa, že mi ublíži. „Fakt strašidelný,“
dostanem zo seba nakoniec.
Al kráča pred nami, no len čo vojdeme do Jamy, otočí sa k nám a
vyhlási: „Chcem si dať spraviť tetovanie.“
„Aké?“ spýta sa Will spoza nás.
„Netuším,“ zasmeje sa Al. „Chcem iba nejako potvrdiť, že som
naozaj odišiel zo starej frakcie. Prestať okolo toho fňukať.“ Keď
neodpovieme, dodá: „Viem, že ste ma počuli.“
„Hej, mal by si trochu ubrať zvuk!“ Christina ho štuchne do
mohutnej ruky. „Podľa mňa máš pravdu. Teraz sme jednou nohou
dnu, druhou von. Keď sa chceme dostať dnu celí, mali by sme na to
aj vyzerať.“
Vrhne ma mňa veľavravný pohľad.
„Nie. Nenechám sa ostrihať,“ bránim sa okamžite. „Ani si nedám
na vlasy nejakú divnú farbu. A pírsing na tvár tiež nie.“
„Čo trebárs pupok?“ spýta sa.
„Alebo bradavka?“ vyprskne Will.
Vzdychnem si.
Tréning sa nadnes skončil, takže si až do večierky môžeme robiť,
čo chceme. Pri tej myšlienke sa mi zatočí hlava. Alebo žeby to bolo
od únavy?
Jama sa hemží ľuďmi. Christina oznámi Willovi a Alovi, že sa s
nimi stretneme v tetovacom štúdiu a odtiahne ma ku skladu s
oblečením. Potkýname sa hore cestičkou, stúpame čoraz vyššie nad
dno Jamy a spod topánok nám odfrkujú kamienky.
„Čo sa ti na mojich šatách nepáči?“ spýtam sa. „Veď už nenosím
sivú.“
„Vyzerajú otrasne a visia na tebe ako na strašiakovi.“ Vzdychne.
„Dovolíš, aby som ti pomohla? Ak sa ti nebude páčiť, čo na teba
navlečiem, nebudem ti to vnucovať. Sľubujem.“
O desať minút neskôr už stojím pred zrkadlom v sklade so
šatstvom, oblečená v čiernych šatách po kolená. Sukňa nie je široká,
ale ani sa mi nelepí na stehná, na rozdiel od Christininej prvej voľby,
ktorú som rázne odmietla. Na odhalených rukách mi vyskočí husia
koža. Christina mi vytiahne gumičku z vlasov a ja pomykám hlavou,
aby som ich uvoľnila z vrkoča. Kučery mi padnú na plecia.
„Očná linka,“ vyhlási Christina a zamáva čiernou ceruzkou.
„Dobre vieš, že zo mňa žiadnu krásavicu neurobíš.“ Zavriem oči
a nehybne stojím. Ceruzkou mi obtiahne líniu mihalníc. Predstavím
si, že v týchto šatách stojím pred svojou rodinou, a žalúdok sa mi
chorobne stiahne.
„Načo krásna, chcem, aby si bola nápadná.“
Otvorím oči a prvýkrát v živote sa dosýta vynadívam na svoj
odraz. Rozbúcha sa mi srdce, zdá sa mi, že porušujem pravidlá a
niekto mi za to vynadá. Predstáv o svete, ktoré mi vštepili v
Sebazaprení, sa tak ľahko nezbavím, rovnako by som mohla
vyťahovať jedinú nitku zo zložitej výšivky. No čakajú ma nové
zvyky, nové myšlienky, nové pravidlá. Stane sa zo mňa niekto iný.
Oči som mala odjakživa modré, ale dosť nevýrazné, skôr sivasto
modré. Linka im dodala iskru. Keď mi tvár rámujú rozpustené vlasy,
moje črty vyzerajú jemnejšie a plnšie. Stále nie som pekná, na to
mám priveľké oči a pridlhý nos, ale súhlasím s Christinou. Fakt
vyzerám nápadne.
Pri pohľade do zrkadla nemám pocit, že po prvýkrát skutočne
vidím samu seba. Zdá sa mi, že po prvýkrát stretávam niekoho iného.
Beatrice, na ktorú som do zrkadla občas ukradomky mrkla, potichu
sedávala pri stole so sklopeným zrakom. Nové dievča, ktoré mi
pozerá rovno do očí a odmieta uhnúť pohľadom, je Tris.
„Vidíš?“ skonštatuje. „Vyzeráš… neprehliadnuteľne.“
Za týchto okolností mi nemohla zložiť lepší kompliment.
Usmejem sa na ňu v zrkadle.
„Môže byť? „ spýta sa.
„Hej,“ prikývnem. „Vyzerám ako niekto iný.“
„Páči sa ti to, alebo nie?“
Ešte raz sa na seba uprene zahľadím. Po prvýkrát vo mne
myšlienka na stratu identity zo Sebazaprenia nevyvolá nervozitu, ale
nádej.
„Páči.“ Pokrútim hlavou. „Prepáč, nikdy som sa nesmela tak
dlho pozerať na vlastný odraz.“
„Naozaj?“ Teraz pokrúti hlavou Christina. „Musím ti povedať,
že Sebazaprenie je fakt divná frakcia.“
„Poďme sa pozrieť, ako Ala tetujú,“ zmením tému. Svoju starú
frakciu som opustila, ale zatiaľ sa mi ju nechce kritizovať.
Doma sme s mamou približne každého pol roka vyzdvihli takmer
identické kopy oblečenia. Rozdeľovanie zdrojov ide ľahko, keď
každý dostane takmer to isté, ale v Neohrozenosti má človek väčší
výber. Každý člen dostane za mesiac istý počet bodov, ktoré môže
minúť, na čo len chce. Šaty ma stáli jeden.
S Christinou zbehneme dolu úzkou cestičkou do tetovacieho
štúdia. Al už sedí na stoličke a nízky, chudý chlapík, ktorému na tele
vidno viac atramentu než kože, mu na rameno kreslí pavúka.
Will a Christina listujú v katalógoch a štuchajú sa lakťami, keď
nájdu niečo zaujímavé. Keď ich vidím vedľa seba, všimnem si, akí sú
rozdielni: Christina tmavá a štíhla, Will bledý a mohutný, ale
usmievajú sa rovnako uvoľnene.
Prechádzam sa po miestnosti a obzerám si obrázky na stenách.
Umeniu sa teraz seriózne venujú len členovia Harmónie. V
Sebazaprení ho považujeme za nepraktické a neodporúčame strácať
čas jeho obdivovaním, služba ostatným je zmysluplnejšia. Obrazy
som doteraz videla iba v učebniciach, nikdy som sa neocitla vo
vyzdobenej miestnosti. Vďaka nim pôsobí príjemne a útulne, mohla
by som sa tu obzerať celé hodiny. Prejdem prstami po stene. Obrázok
sokola na jednej stene mi pripomenie Torino tetovanie. Pod ním je
náčrt letiaceho vtáka.
„Havran,“ ozve sa hlas za mnou. „Pekný, však?“
Otočím sa a zbadám Tori. Zrazu sa cítim ako vtedy v testovacej
miestnosti, obkľúčená zrkadlami a s drôtmi pripojenými na čelo.
Nečakala som, že ju ešte niekedy stretnem.
„Aha, koho to tu máme.“ Usmeje sa. „Ani mi nenapadlo, že ťa
znovu uvidím. Beatrice, však?“
„Volám sa Tris,“ opravím ju. „Vy tu pracujete?“
„Áno. Na testy som si len odskočila, väčšinou som tu.“ Prstami
sa zamyslene poklepká po brade. „Spomínam si na to meno.
Neskočila si ako prvá?“
„Skočila.“
„Gratulujem.“
„Vďaka.“ Dotknem sa náčrtu havrana. „Prosím vás, potrebovala
by som sa s vami porozprávať.“ Mrknem na Willa a Christinu. Teraz
sa jej nemôžem vypytovať, určite by boli zvedaví, o čo ide. „O
niečom. Niekedy.“
„Pochybujem, že to je dobrý nápad,“ povie potichu. „Pomohla
som ti, koľko sa dalo, zvyšok musíš zvládnuť sama.“
Našpúlim pery. Určite pozná odpovede na moje otázky. Ak mi
ich neprezradí teraz, budem ich z nej musieť vytiahnuť niekedy
inokedy.
„Chcela by si tetovanie?“ spýta sa.
Náčrt havrana stále priťahuje moju pozornosť. Keď som sem
prišla, vôbec som neplánovala, že si dám urobiť tetovanie alebo
pírsing. Viem, že tým by som postavila ďalšiu neodstrániteľnú
prekážku medzi seba a svoju rodinu. Ak sa môj život bude vyvíjať
tak ako doteraz, čoskoro prídu aj väčšie.
Už som pochopila Torine slová, že jej tetovanie symbolizuje
strach, ktorý prekonala. Pripomína jej, aká bola predtým a aká je
teraz. Mohla by som vzdať poctu svojmu bývalému životu
prostredníctvom nového.
„Áno,“ odpoviem. „Tri letiace havrany.“
Dotýkam sa kľúčnej kosti a naznačujem dráhu ich letu – smerom
k srdcu. Jeden za každého člena rodiny, ktorého som opustila.
bitku.“ Štyri mi vtisne do dlane zbraň, ani na mňa pritom nepozrie, a
kráča ďalej. „Našťastie, keďže ste to dotiahli až sem, už viete
naskočiť na idúci vlak a vyskočiť von, takže to vás učiť nemusím.“
Neohrození od nás zjavne čakajú, že dopadneme na nohy a rovno
sa rozbehneme. Nemalo by ma to prekvapiť, ale predsa som čakala,
že nám pred tým rozbehom doprajú trochu viac než šesť hodín
oddychu. Telo mám stále omámené od spánku.
„Iniciačná skúška je rozdelená na tri časti. Zhodnotíme všetky
vaše aktivity a zoradíme vás podľa výkonu v jednotlivých fázach. Pri
určovaní konečného poradia majú rôznu váhu, takže svoju pozíciu
môžete časom vylepšiť. Ide to síce ťažko, ale dá sa to.“
Hľadím na zbraň vo svojej ruke. Fakt som nečakala, že niekedy v
živote chytím pištoľ, o strieľaní ani nehovorím. Zbraň mi pripadá
nebezpečne, ako keby som mohla niekomu ublížiť len tým, že ju
držím.
„Veríme, že vďaka tréningu premôžete zbabelosť, ktorú
definujeme ako neschopnosť konať napriek strachu,“ pokračuje Štyri.
„Každá fáza skúšky vás má pripraviť iným spôsobom. Prvá sa
zameriava predovšetkým na fyzickú stránku, druhá na emocionálnu a
tretia na mentálnu.“
„Ale čo…“ Peter zívne uprostred otázky. „Čo má strieľanie z
pištole spoločné s odvahou?“
Štyri si prehodí pištoľ v ruke, oprie Petrovi hlaveň o čelo a
šťukne záverom. Peter zmeravie s otvorenými ústami, zívnutie mu
zmrzne na perách.
„Zobuď sa konečne!“ vyštekne Štyri. „Držíš nabitú zbraň, ty
idiot. Tak sa podľa toho správaj.“
Spustí pištoľ. Keď bezprostredná hrozba zmizne, Petrove oči
nadobudnú kamenný výraz. Čudujem sa, že si dokázal zahryznúť do
jazyka, veď v Otvorenosti celý život nahlas vyjadroval svoj názor,
ale zvládol to. Mlčky sa červená.
„A aby som ti odpovedal na otázku, keď budeš pripravený brániť
sa, je oveľa menšia šanca, že pustíš do gatí a budeš plakať za
mamou.“ Štyri sa zastaví na konci radu a otočí sa na päte. „Tá
informácia sa vám zíde aj neskôr. Tak sa dobre pozerajte.“
Postaví sa čelom k stene s terčmi – pre každého na nej visí
preglejkový štvorec s troma červenými kruhmi. Rozkročí sa, chytí
pištoľ oboma rukami a vystrelí. Rana je taká hlasná, až ma zabolia
uši. Natiahnem krk, aby som dovidela na terč. Náboj preletel
prostredným kruhom.
Otočím sa k vlastnému terču. Moja rodina by mi strieľať nikdy
nedovolila. Povedali by, že zbrane sa používajú na sebaobranu, alebo
dokonca na útok, čiže slúžia sebeckým cieľom.
Vypustím rodinu z hlavy, rozkročím nohy na šírku pliec a
opatrne zovriem pažbu v oboch rukách. Mám čo robiť, aby som
ťažkú pištoľ vôbec zdvihla od tela, ale chcem ju dostať čo najďalej
od tváre. Stlačím spúšť, najprv váhavo, potom silnejšie, a odtiahnem
sa čo najďalej od zbrane. Zvuk výstrelu mi trhá uši a spätný náraz mi
mykne ruky dozadu, smerom k nosu. Zapotácam sa a chytím sa steny
za sebou, aby som nabrala rovnováhu. Netuším, kam letel náboj, ale
určite nie blízko terča.
Pálim znovu a znovu a znovu, ale žiadna strela sa tam ani
nepriblíži.
„Zo štatistického hľadiska,“ uškrnie sa chalan z Informovanosti
vedľa mňa, volá sa Will, „si ten terč už mala minimálne raz trafiť,
aspoň čírou náhodou.“ Má strapaté blond vlasy a ryhu medzi obočím.
„Asi hej,“ poviem bezvýrazne.
„Jasné,“ trvá na svojom. „Zdá sa mi, že porušuješ prírodné
zákony.“
Zatnem zuby a otočím sa k terču, odhodlaná prinajmenšom ustáť
náraz. Keď nezvládnem ani úplne prvú úlohu, ako chcem prežiť
úvodnú časť skúšky?
Stisnem spúšť, poriadne silno, konečne pripravená na spätný
náraz. Trhne mi rukami, ale nohy zostanú pevne na svojich miestach.
Na okraji terča sa objaví diera po náboji. Zdvihnem obočie na Willa.
„Vidíš, mám pravdu. Štatistika neklame,“ povie.
Chabo sa usmejem.
Vystrieľam ešte päť zásobníkov, než trafím stred terča, a keď sa
mi to konečne podarí, telom sa mi prevalí vlna energie. Žijem, oči
mám naširoko otvorené, ruky horúce. Spustím pištoľ. Cítim moc,
ktorá prichádza so stopercentnou kontrolou nad niečím natoľko
nebezpečným. So stopercentnou kontrolou nad hocičím, bodka.
Možno sem naozaj patrím.
+++
Kým príde čas na obednú prestávku, od zdvíhania pištole ma
bolia ruky a nevládzem poriadne vystrieť prsty. Cestou do jedálne si
ich masírujem. Christina zavolala Ala, aby si sadol k nám. Pri
pohľade naňho opäť počujem jeho vzlyky, radšej sa snažím pozerať
inam.
Vidličkou naháňam hrášok a myšlienky sa mi zatúlajú späť k
testu. Keď ma Tori varovala, že divergencia je nebezpečná, zdalo sa
mi, že mám to slovo vypálené na tvári a niekto ho uvidí, ak sa
nesprávne otočím. Zatiaľ som nemala problém, ale necítim sa
bezpečne. Čo ak niekedy zabudnem na ostražitosť a stane sa niečo
príšerné?
„Ale, no tak. Fakt si ma nepamätáš?“ pýta sa Christina Ala, kým
si robí sendvič. „Ešte pred pár dňami sme spolu chodili na matiku. A
ja nie som práve nenápadná.“
„Väčšinu matiky som prespal,“ odpovedá Al. „Bola to prvá
hodina!“
Čo ak sa nebezpečenstvo neprejaví teraz, ale až o pár rokov, a ja
ani nebudem vedieť, čo sa stalo?
„Tris?“ osloví ma Christina. Luskne mi prstami pred nosom.
„Počuješ ma?“
„Čože? Čo sa deje?“
„Pýtala som sa ťa, či si ma pamätáš zo školy. Neber si to osobne,
ale ja by som si ťa asi nepamätala. Všetci zo Sebazaprenia mi
pripadali rovnakí. Teda stále pripadajú, ale ty k nim už nepatríš.“
Zazerám na ňu. Fakt nepotrebujem, aby mi to pripomínala.
„Prepáč, urazila som ťa?“ spýta sa. „Odjakživa hovorím všetko,
čo mi napadne. Mama vravievala, že slušnosť je len klamstvo v
ružovom.“
„Asi preto sa ľudia z našich frakcií veľmi nestretávajú,“
zasmejem sa. S Otvorenosťou nemá Sebazaprenie taký nepriateľský
vzťah ako s Informovanosťou, ale radšej sa navzájom vyhýbajú.
Otvorení najväčšmi neznášajú členov Harmónie. Podľa nich ľudia,
ktorí za každú cenu udržiavajú dobré vzťahy, musia klamať, aby
nedošlo ku konfliktom.
„Môžem si prisadnúť?“ spýta sa Will a poklopká prstom po
stole.
„Čože, nechceš byť so svojimi informovanými kamošmi?“ pýta
sa Christina.
„Nie sme kamoši,“ povie Will a položí si tanier. „Len preto, že
sme z rovnakej frakcie, sa ešte nemusíme baviť. Okrem toho,
Edward a Myra spolu chodia, a ja im nechcem robiť piate koleso na
voze.“
Edward a Myra, ktorí tiež prestúpili z Informovanosti, sedia o
dva stoly ďalej tak tesne pri sebe, že do seba narážajú lakťami, keď si
krájajú jedlo. Myra zrazu odloží príbor a Edwarda pobozká. Pozorne
ich sledujem. Ešte som veľa bozkov nevidela.
Edward nakloní hlavu a pevnejšie pritisne pery k Myriným.
Nahlas vydýchnem a odvrátim sa. Jedna časť môjho ja čaká, že im
niekto vynadá. Druhá časť mierne zúfalo uvažuje, aký by to bol
pocit, keby niekto pritisol pery k mojim.
„Musia to robiť pred všetkými?“ spýtam sa.
„Veď mu len dala pusu,“ zamračí sa na mňa Al. Keď sa mračí,
tmavé obočie mu klesne až k mihalniciam. „Niežeby sa vyzliekali
alebo čo.“
„Na verejnosti sa predsa nepatrí bozkávať.“
Al, Will a Christina mi venujú rovnaký chápavý úsmev.
„Čo je?“
„To máš zo Sebazaprenia,“ vysvetlí Christina. „Nám ostatným
trocha prejavov lásky nevadí.“
„Aha,“ pokrčím plecami. „No, asi sa s tým budem musieť nejako
vyrovnať.“
„Alebo môžeš zostať frigidná,“ povie Will a zelené oči mu
šibalsky zasvietia. „Ak ti to tak vyhovuje.“
Christina doňho hodí rožok. Chytí ho a odhryzne si.
„Nebuď na ňu hnusný,“ dohovára mu. „Frigidnosť má v krvi. Asi
ako ty zvedavosť.“
„Nie som frigidná!“ skríknem.
„Nemusíš sa za to hanbiť,“ povie Will. „Je to celkom zlaté.
Pozri, ako si nám pekne očervenela.“
Pri jeho poznámke mi tvár zahorí ešte väčšmi. Všetci sa zasmejú.
Donútim sa k nim pridať a po pár sekundách to už ide samo.
Zase sa môžem smiať. Je to úžasný pocit.
+++
Po obede nás Štyri odvedie do inej, obrovskej miestnosti.
Uprostred popraskanej, škrípajúcej drevenej podlahy je namaľovaný
veľký kruh. Na ľavej stene je zelená tabuľa. Kriedová. Podobnú
používali učitelia na najnižšom stupni, ale odvtedy som takú
nevidela. Možno to vypovedá o prioritách Neohrozenosti: najprv
tréning, potom technológia.
Na tabuli sú napísané naše mená v abecednom poradí. Na
opačnom konci miestnosti visia vyblednuté čierne boxovacie vrecia,
asi v metrových rozstupoch.
Zoradíme sa za nimi a Štyri sa postaví do stredu, aby sme ho
všetci videli.
„Ako som hovoril ráno,“ začne, „teraz sa naučíte bojovať.
Cieľom je zvýšiť vašu akcieschopnosť, natrénovať si reakciu v
rizikových situáciách. Ak chcete v Neohrozenosti prežiť, budete to
potrebovať.“
Na život v Neohrozenosti nevládzem ani pomyslieť. Viem sa
sústrediť len na to, aby som vydržala iniciačnú skúšku.
„Dnes si prejdeme techniku a zajtra začnete zápasiť medzi
sebou,“ hovorí Štyri. „Tak vám odporúčam, aby ste dávali dobrý
pozor. Kto sa nenaučí rýchlo, dostane výprask.“
Štyri nám vymenuje niekoľko úderov a predvedie ich najprv do
vzduchu, potom do boxovacieho vreca.
Postupne pochopím, ako na to. Rovnako ako s pištoľou,
potrebujem pár neplatných pokusov, kým zistím, ako sa správne
postaviť a hýbať. Kopy sú zložitejšie, hoci nás učí len základy. Od
boxovacieho vreca na štípu ruky aj nohy a sčervenie mi koža. Nech
doň búšim akokoľvek silno, sotva sa pohne. Všade okolo mňa sa
ozývajú duté zvuky úderov.
Štyri sa prechádza pomedzi nás a sleduje, ako napodobňujeme
jeho pohyby. Keď zastane predo mnou, vnútornosti sa mi skrútia,
ako keby mi ich niekto zamiešal vidličkou. Obzrie si ma od hlavy po
päty. Odmeraným, vedeckým pohľadom, oči sa mu nikde nezastavia.
„Nemáš veľa svalov,“ skonštatuje, „to znamená, že by si mala
radšej používať lakte a kolená. Do nich vložíš viac sily.“
Zrazu mi pritisne ruku na brucho. Zápästím sa mi dotýka jednej
strany rebier a končekmi dlhých prstov dosiahne až na druhú. Srdce
mi bije tak silno, až ma bolí hruď. Pozerám naňho s vytreštenými
očami.
„Nezabúdaj, že napätie musíš držať tu,“ poradí mi potichu.
Odtiahne ruku a ide ďalej. Stále cítim tlak jeho dlane. Musím
zastať a pár sekúnd zhlboka dýchať, aby som mohla pokračovať v
tréningu. Čudné.
Keď nás Štyri pustí na večeru, Christina do mňa štuchne lakťom.
„Divím sa, že ťa neprerazil na polovicu,“ podotkne a pokrčí
nosom. „Strašne sa ho bojím. Asi je to tým tichým hlasom.“
„Hej. Je…“ obzriem sa naňho cez plece, pôsobí mlčanlivo a
chladnokrvne, ale nebála som sa, že mi ublíži. „Fakt strašidelný,“
dostanem zo seba nakoniec.
Al kráča pred nami, no len čo vojdeme do Jamy, otočí sa k nám a
vyhlási: „Chcem si dať spraviť tetovanie.“
„Aké?“ spýta sa Will spoza nás.
„Netuším,“ zasmeje sa Al. „Chcem iba nejako potvrdiť, že som
naozaj odišiel zo starej frakcie. Prestať okolo toho fňukať.“ Keď
neodpovieme, dodá: „Viem, že ste ma počuli.“
„Hej, mal by si trochu ubrať zvuk!“ Christina ho štuchne do
mohutnej ruky. „Podľa mňa máš pravdu. Teraz sme jednou nohou
dnu, druhou von. Keď sa chceme dostať dnu celí, mali by sme na to
aj vyzerať.“
Vrhne ma mňa veľavravný pohľad.
„Nie. Nenechám sa ostrihať,“ bránim sa okamžite. „Ani si nedám
na vlasy nejakú divnú farbu. A pírsing na tvár tiež nie.“
„Čo trebárs pupok?“ spýta sa.
„Alebo bradavka?“ vyprskne Will.
Vzdychnem si.
Tréning sa nadnes skončil, takže si až do večierky môžeme robiť,
čo chceme. Pri tej myšlienke sa mi zatočí hlava. Alebo žeby to bolo
od únavy?
Jama sa hemží ľuďmi. Christina oznámi Willovi a Alovi, že sa s
nimi stretneme v tetovacom štúdiu a odtiahne ma ku skladu s
oblečením. Potkýname sa hore cestičkou, stúpame čoraz vyššie nad
dno Jamy a spod topánok nám odfrkujú kamienky.
„Čo sa ti na mojich šatách nepáči?“ spýtam sa. „Veď už nenosím
sivú.“
„Vyzerajú otrasne a visia na tebe ako na strašiakovi.“ Vzdychne.
„Dovolíš, aby som ti pomohla? Ak sa ti nebude páčiť, čo na teba
navlečiem, nebudem ti to vnucovať. Sľubujem.“
O desať minút neskôr už stojím pred zrkadlom v sklade so
šatstvom, oblečená v čiernych šatách po kolená. Sukňa nie je široká,
ale ani sa mi nelepí na stehná, na rozdiel od Christininej prvej voľby,
ktorú som rázne odmietla. Na odhalených rukách mi vyskočí husia
koža. Christina mi vytiahne gumičku z vlasov a ja pomykám hlavou,
aby som ich uvoľnila z vrkoča. Kučery mi padnú na plecia.
„Očná linka,“ vyhlási Christina a zamáva čiernou ceruzkou.
„Dobre vieš, že zo mňa žiadnu krásavicu neurobíš.“ Zavriem oči
a nehybne stojím. Ceruzkou mi obtiahne líniu mihalníc. Predstavím
si, že v týchto šatách stojím pred svojou rodinou, a žalúdok sa mi
chorobne stiahne.
„Načo krásna, chcem, aby si bola nápadná.“
Otvorím oči a prvýkrát v živote sa dosýta vynadívam na svoj
odraz. Rozbúcha sa mi srdce, zdá sa mi, že porušujem pravidlá a
niekto mi za to vynadá. Predstáv o svete, ktoré mi vštepili v
Sebazaprení, sa tak ľahko nezbavím, rovnako by som mohla
vyťahovať jedinú nitku zo zložitej výšivky. No čakajú ma nové
zvyky, nové myšlienky, nové pravidlá. Stane sa zo mňa niekto iný.
Oči som mala odjakživa modré, ale dosť nevýrazné, skôr sivasto
modré. Linka im dodala iskru. Keď mi tvár rámujú rozpustené vlasy,
moje črty vyzerajú jemnejšie a plnšie. Stále nie som pekná, na to
mám priveľké oči a pridlhý nos, ale súhlasím s Christinou. Fakt
vyzerám nápadne.
Pri pohľade do zrkadla nemám pocit, že po prvýkrát skutočne
vidím samu seba. Zdá sa mi, že po prvýkrát stretávam niekoho iného.
Beatrice, na ktorú som do zrkadla občas ukradomky mrkla, potichu
sedávala pri stole so sklopeným zrakom. Nové dievča, ktoré mi
pozerá rovno do očí a odmieta uhnúť pohľadom, je Tris.
„Vidíš?“ skonštatuje. „Vyzeráš… neprehliadnuteľne.“
Za týchto okolností mi nemohla zložiť lepší kompliment.
Usmejem sa na ňu v zrkadle.
„Môže byť? „ spýta sa.
„Hej,“ prikývnem. „Vyzerám ako niekto iný.“
„Páči sa ti to, alebo nie?“
Ešte raz sa na seba uprene zahľadím. Po prvýkrát vo mne
myšlienka na stratu identity zo Sebazaprenia nevyvolá nervozitu, ale
nádej.
„Páči.“ Pokrútim hlavou. „Prepáč, nikdy som sa nesmela tak
dlho pozerať na vlastný odraz.“
„Naozaj?“ Teraz pokrúti hlavou Christina. „Musím ti povedať,
že Sebazaprenie je fakt divná frakcia.“
„Poďme sa pozrieť, ako Ala tetujú,“ zmením tému. Svoju starú
frakciu som opustila, ale zatiaľ sa mi ju nechce kritizovať.
Doma sme s mamou približne každého pol roka vyzdvihli takmer
identické kopy oblečenia. Rozdeľovanie zdrojov ide ľahko, keď
každý dostane takmer to isté, ale v Neohrozenosti má človek väčší
výber. Každý člen dostane za mesiac istý počet bodov, ktoré môže
minúť, na čo len chce. Šaty ma stáli jeden.
S Christinou zbehneme dolu úzkou cestičkou do tetovacieho
štúdia. Al už sedí na stoličke a nízky, chudý chlapík, ktorému na tele
vidno viac atramentu než kože, mu na rameno kreslí pavúka.
Will a Christina listujú v katalógoch a štuchajú sa lakťami, keď
nájdu niečo zaujímavé. Keď ich vidím vedľa seba, všimnem si, akí sú
rozdielni: Christina tmavá a štíhla, Will bledý a mohutný, ale
usmievajú sa rovnako uvoľnene.
Prechádzam sa po miestnosti a obzerám si obrázky na stenách.
Umeniu sa teraz seriózne venujú len členovia Harmónie. V
Sebazaprení ho považujeme za nepraktické a neodporúčame strácať
čas jeho obdivovaním, služba ostatným je zmysluplnejšia. Obrazy
som doteraz videla iba v učebniciach, nikdy som sa neocitla vo
vyzdobenej miestnosti. Vďaka nim pôsobí príjemne a útulne, mohla
by som sa tu obzerať celé hodiny. Prejdem prstami po stene. Obrázok
sokola na jednej stene mi pripomenie Torino tetovanie. Pod ním je
náčrt letiaceho vtáka.
„Havran,“ ozve sa hlas za mnou. „Pekný, však?“
Otočím sa a zbadám Tori. Zrazu sa cítim ako vtedy v testovacej
miestnosti, obkľúčená zrkadlami a s drôtmi pripojenými na čelo.
Nečakala som, že ju ešte niekedy stretnem.
„Aha, koho to tu máme.“ Usmeje sa. „Ani mi nenapadlo, že ťa
znovu uvidím. Beatrice, však?“
„Volám sa Tris,“ opravím ju. „Vy tu pracujete?“
„Áno. Na testy som si len odskočila, väčšinou som tu.“ Prstami
sa zamyslene poklepká po brade. „Spomínam si na to meno.
Neskočila si ako prvá?“
„Skočila.“
„Gratulujem.“
„Vďaka.“ Dotknem sa náčrtu havrana. „Prosím vás, potrebovala
by som sa s vami porozprávať.“ Mrknem na Willa a Christinu. Teraz
sa jej nemôžem vypytovať, určite by boli zvedaví, o čo ide. „O
niečom. Niekedy.“
„Pochybujem, že to je dobrý nápad,“ povie potichu. „Pomohla
som ti, koľko sa dalo, zvyšok musíš zvládnuť sama.“
Našpúlim pery. Určite pozná odpovede na moje otázky. Ak mi
ich neprezradí teraz, budem ich z nej musieť vytiahnuť niekedy
inokedy.
„Chcela by si tetovanie?“ spýta sa.
Náčrt havrana stále priťahuje moju pozornosť. Keď som sem
prišla, vôbec som neplánovala, že si dám urobiť tetovanie alebo
pírsing. Viem, že tým by som postavila ďalšiu neodstrániteľnú
prekážku medzi seba a svoju rodinu. Ak sa môj život bude vyvíjať
tak ako doteraz, čoskoro prídu aj väčšie.
Už som pochopila Torine slová, že jej tetovanie symbolizuje
strach, ktorý prekonala. Pripomína jej, aká bola predtým a aká je
teraz. Mohla by som vzdať poctu svojmu bývalému životu
prostredníctvom nového.
„Áno,“ odpoviem. „Tri letiace havrany.“
Dotýkam sa kľúčnej kosti a naznačujem dráhu ich letu – smerom
k srdcu. Jeden za každého člena rodiny, ktorého som opustila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.